{"guid": "b433a0e6-7c9e-40c2-b62d-b46464d1ac3d:b9ebd117-a64c-472a-ae94-4184e2025a08", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8016200514.1", "spisova_znacka": "6Sžr/4/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžr/4/2018 z 9. 5. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 9. mája 2019, sp. zn. 6Sžr/4/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:8016200514.1", "identifikacne_cislo": "8016200514", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Milučký", "sudca_id": 335, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-milucky-335", "datum_vydania": "2019-05-09", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Kataster nehnuteľností"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-220", "nazov": "§ 220 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-220", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/229", "nazov": "zákon č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/229", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/229-1991"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-220"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b9ebd117-a64c-472a-ae94-4184e2025a08", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8016200514.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:8016200514.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:8016200514.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžr/4/2018\n8016200514\n09. 05. 2019\nJUDr. Jozef Milučký\nECLI:SK:NSSR:2019:8016200514.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Milučkého a z\nčlenov senátu JUDr. Eriky Čanádyovej a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci navrhovateľky:\nD.. K. G., bytom B.-Z. F., E zastúpenej Advokátskou kanceláriou JUDr. SIDOR, s. r. o., so sídlom\nPoprad, Zdravotnícka 4373/6, proti odporcovi: Okresný úrad Poprad, pozemkový a lesný odbor, so\nsídlom Poprad, Partizánska 690/87, za účasti: 1. Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, so sídlom\nBratislava, Cesta na Červený most č. 6, zastúpený JUDr. Lýdiou Farbakyovou, advokátkou, so sídlom\nPrešov, Floriánova 12 a 2. Slovenský pozemkový fond, regionálny odbor Poprad, so sídlom Poprad,\nPartizánska 704/31, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu odporcu zo dňa 17. mája 2016, č.\nOU-PP-PLO-2016/000429-013-KJ, o odvolaní navrhovateľky proti rozsudku Krajského súdu v Prešove\nč. k. 6S/27/2016-33 z 12. októbra 2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6S/27/2016-33 zo dňa 12.\noktóbra 2017 mení tak, že rozhodnutie odporcu č. OU-PP-PLO-2016/000429-013-KJ zo dňa 17. mája\n2016 zrušuje a vracia správnemu orgánu na ďalšie konanie.\nOdporca je povinný zaplatiť navrhovateľke trovy odvolacieho a prvostupňového konania vo výške v akej\nbudú vyčíslené v písomnom vyhotovení rozsudku v lehote 30 dní od vyhlásenia rozsudku.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na krajskom súde\n1. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“) rozsudkom č. k. 6S/27/2016-33 z 12.10.2017 (ďalej\naj „rozsudok krajského súdu“) podľa § 250q ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok\n(ďalej len „OSP“) potvrdil rozhodnutie odporcu zo dňa 17.05.2016, č. OU-PP-PLO-2016/000429-013KJ. O trovách konania rozhodol krajský súd podľa § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 250l ods. 2 OSP\ntak, že účastníkom ich náhradu nepriznal.\n2. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že preskúmavaným rozhodnutím zo dňa 17.05.2016\nodporca ako príslušný správny orgán podľa zákona č. 180/2013 Z. z. o organizácii miestnej štátnej\nsprávy v znení neskorších predpisov a podľa § 5 ods. 4 písm. g) zákona č. 330/1991 Zb. o\npozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva, pozemkových úradoch, pozemkovom\nfonde a pozemkových spoločenstvách v znení neskorších právnych predpisov v nadväznosti na zákon\nč. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení\nneskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon“) v súlade s § 46 a § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o\nsprávnom konaní v znení neskorších prepisov (ďalej len „správny poriadok“) po preskúmaní podania D..\nG. P., nar. XX.XX.XXXX, naposledy bytom Q. XX, B. zo dňa 30.12.1992, ktoré podal prostredníctvom\n\nsvojho splnomocneného zástupcu JUDr. Jaroslava Sidora, advokáta, vo veci uplatnenia práva na\nvydanie veci podľa § 9 zákona nachádzajúcim sa v k. ú. Q. Q. rozhodol tak, že podľa § 9 ods. 4 zákona\nprávnej nástupkyni žiadateľa D.. K. G. nevydáva nehnuteľnosť ani nepriznáva právo na náhradu za\nnehnuteľnosti v k. ú. Q. Q. mpč. XX, XX z pozemkovoknižnej vložky (ďalej len „PKV“) č. XX, mpč. XXX\nz PKV č. XX a mpč. XXXX, XXXX z PKV č. XXX, ktoré prešli na štát pred rozhodným obdobím určeným\nv § 4 zákona, t. j. od 25.02.1948 do 01.01.1990 a právna nástupkyňa žiadateľa nespĺňa podmienky\noprávnenej osoby podľa § 4 ods. 2 zákona.\n3. Z obsahu administratívneho spisu mal krajský súd za preukázané, že odporca pri vydaní napadnutého\nrozhodnutia vychádzal z dôkazných prostriedkov získaných správnym orgánom, resp. doložených\núčastníkmi konania, a to: PKV č. XX, XX, XXX v k. ú. Q. Q., rozhodnutie v dedičskej veci č. D 742/92\nzo dňa 22.05.1992 po nebohej F. L., rod. A., rozhodnutie v dedičskej veci číslo D 908/64 zo dňa\n25.09.1984 po nebohej L. P., rod. A., návrh na konfiškáciu pod číslom 5946/46 zo dňa 09.09.1946 v\nobci Spišská Sobota na meno K. A., rozhodnutie konfiškačnej komisie č. 220/46-V zo dňa 28.011.1946,\nlistina Povereníctva a pozemkovej reformy č. 9938/48 zo dňa 19.05.1948, rozhodnutie konfiškačnej\nkomisie č. 210/46-V zo dňa 28.11.1946, listina Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy\nčíslo 9932/48 zo dňa 19.05.1948, návrh na konfiškáciu číslo 5946/46 zo dňa 09.09.1946 v obci Spišská\nSobota na meno F. A..\n4. Pôvodnými vlastníkmi nehnuteľností v pozemkovej knihe, vo vložke č. XX v k. ú. Q. Q. boli P. A. v\n1/2 a jeho manželka F. F. v podiele 1/2. V roku 1940 bol podiel 1/2 patriaci P. A. rozdelený medzi jeho\ndeti K. A., F. A. a L. A., pre každého z nich v podiele 1/6. Pôvodným vlastníkom nehnuteľností v PKV č.\nXX v k. ú. Q. Q. bol K. A. v podiele 1/1 a v PKV č. XXX v katastrálnom území Q. Q. bola ako vlastníčka\nvedená F. A. v podiele 1/1.\n5. Čo sa týka vzťahu D.. G. P. k pôvodným pozemnoknižným vlastníkom správny orgán konštatoval, že\nv zmysle osvedčenia o dedičstve po nebohej F. L., rod. A. č. D 742/92 zo dňa 22.05.1992 poručiteľka\nzomrela ako vdova so zanechaním závetu, podľa ktorého k dedeniu povolala svojho švagra D.. G. P..\nL. P., rod. A. bola manželkou D.. G. P.. Podľa osvedčenia o dedičstve č. D 908/84 zo dňa 25.09.1984\ndedičom zo zákona po nebohej L. P., rod. A. bol D.. G. P.. K. A. bol brat manželky D.. G. P., ktorý bol\nrozhodnutím Okresného súdu v Poprade č. NC 301/99 zo dňa 17.05.2001 vyhlásený za mŕtveho, kde\nza deň smrti bol určený deň 06.04.1945. Pôvodná vlastníčka F. A., rod. F. bola matkou manželky D.. G.\nP.. Žiadateľ, ani jeho právna nástupníčka v zmysle § 4 ods. 2 zákona nie sú oprávnenými osobami po\npôvodnej vlastníčke F. A., rod. F., pretože bola matkou manželky D.. G. P..\n6. V zmysle § 4 ods. 1 zákona oprávnenou osobou je štátny občan Slovenskej republiky, ktorý má trvalý\npobyt na jej území a ktorého pôda, budovy a stavby patriace k pôvodnej poľnohospodárskej usadlosti\nprešli na štát alebo na iné právnické osoby v dobe od 25.02.1948 do 01.01.1990 spôsobom uvedeným\nv § 6 ods. l.\n7. V spisovom materiáli odporcu sa nachádza listina Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej\nreformy zo dňa 20.05.1948, ktorou Okresnému súdu v Poprade navrhuje, aby v pozemkovej knihe\nk. ú. Q. Q. vo vložke XXX, XXX, XXX, XX a XX na nehnuteľnosti zapísané na meno A. F., ktoré\nboli konfiškované rozhodnutím Konfiškačnej komisie č. 221/46/V zo dňa 28.11.1947 bolo vykonané\nvyznačenie „Konfiškované“, listina Povereníctva pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, ktorou\nOkresnému súdu v Poprade navrhuje, aby v pozemkovej knihe k. ú. Q. Q. vo vložke č. XX, XXX a XX\nzapísané na meno K. A., ktoré boli konfiškované rozhodnutím Konfiškačnej komisie pod č. 220/46-V\nzo dňa 28.11.1946 bolo vykonané vyznačenie „Konfiškované“, listina Povereníctva pôdohospodárstva\na pozemkovej reformy, ktorou navrhuje Okresnému súdu v Poprade, aby v pozemkovej knihe\nkatastrálneho územia Q. Q., vo vložke č. XXX, XXX, XXX, XX, XX na nehnuteľnosti zapísané na meno\nL. A., ktoré boli konfiškované rozhodnutím Konfiškačnej komisie v Poprade číslo 210/46-V zo dňa\n28.11.1946 bolo vykonané vyznačenie „Konfiškované“. Z obsahu týchto listín je zrejmé, že k prechodu\nnehnuteľnosti na štát došlo pred rozhodným obdobím, keďže rozhodnutia konfiškačných komisií boli\nvydané v roku 1946.\n8. Rozhodnutie konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru v Poprade pod číslom 210/46V bolo vydané dňa 28.11.1946. V tejto listine sa uvádza, že: „Konfiškačná komisia zriadená podľa § 1\nods. 7 a 8 nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení čl. I. nar. 64/1946 Sb. n. SNR v sídle Okresného národného\n\nvýboru v Poprade na svojom zasadnutí dňa 28.11.1946 podľa § 1 ods. 7 cit. nariadenia rozhodla, že\nL. A. treba považovať podľa § 1 ods. I. písm. a) nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení čl. I.\nnariadenia č. 64/1946 Sb. n. SNR za osobu nemeckej národnosti. Na základe tohto rozhodnutia považuje\nsa pôdohospodársky majetok, v rozsahu nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR, patriaci vlastníckym právom\nL. A. za konfiškovaný ku dňu 01.03.1945, a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území či v ktorej\nobci na celom území Slovenska sa tento majetok nachádza.“\n9. Rozhodnutie konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru v Poprade pod číslom 220/46V bolo vydané dňa 28.11.1946. V tejto listine sa uvádza, že: „Konfiškačná komisia zriadená podľa § 1\nods. 7 a 8 nar. č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení čl. I. nar. 64/1946 Sb. n. SNR v sídle Okresného národného\nvýboru v Poprade na svojom zasadnutí dňa 28.11.1946 podľa § 1 ods. 7 cit. nariadenia rozhodla, že K.\nA. treba považovať podľa § 1 ods. I. písm. a) nariadenia č. 104/1945 Sb.n. SNR v znení čl. I. nariadenia\nč. 64/1946 Sb. n. SNR za osobu nemeckej národnosti. Na základe tohto rozhodnutia považuje sa\npôdohospodársky majetok, v rozsahu nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR, patriaci vlastníckym právom\nK. A. za konfiškovaný ku dňu 01.03.1945, a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území či v ktorej\nobci na celom území Slovenska sa tento majetok nachádza.“\n10. Zákon č. 229/1991 Zb. v pôvodnom znení v § 6 ods. 2 uvádzal: „Obdobne sa postupuje aj v\nprípadoch, keď fyzickým osobám vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie\npodľa osobitných predpisov (zákon tu odkazuje na nariadenie Zboru povereníkov č. 26/1948 Zb. SNR,\nktorým sa upravuje vyňatie poľnohospodárskeho majetku osôb maďarskej národnosti z konfiškácie), to\nznamená, že nárok na vyňatie z konfiškácie mali pôvodne len osoby maďarskej národnosti.“\n11. Novela ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. zákonom č. 93/92 Zb., doplnila jeho\nznenie: „Obdobne sa postupuje aj v prípadoch, keď fyzickým osobám vznikol nárok na vyňatie\npoľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov treba považovať na účely tohto\nzákona aj štátnych občanov Slovenskej republiky, ktorí majú trvalý pobyt na území Slovenskej republiky\na ktorým sa skonfiškoval poľnohospodársky majetok a neboli odsúdené podľa osobitných predpisov.“\n12. Týmto sa však neposunulo rozhodné obdobie, zákon neupravil vyňatie majetku spod konfiškácie z\nhľadiska časového, ale svojim obsahom len rozšíril okruh oprávnených osôb, čo potvrdzuje aj Najvyšší\nsúd vo svojom rozsudku pod sp. zn. 1Sžr/58/2011 zo dňa 14.02.2012: „...nerieši posun rozhodného\nobdobia pred dátum 25. február 1948, ale rozširuje len okruh oprávnených osôb, ktorým za predpokladu\nsplnenia ďalších podmienok možno priznať status oprávnenej osoby“.\n13. Správny orgán v napadnutom rozhodnutí poukázal aj na odbornú literatúru (JUDr. Jozef Geisbacher,\nJUDr. Pavol Peceň a kol.: Základy pozemkového práva, Heuréka 1998). V komentári k ustanoveniu §\n38 ods. 2 zákona č. 330/1991 Zb. o pozemkových úpravách, usporiadaní pozemkového vlastníctva,\npozemkových úradoch, pozemkovom fonde a o pozemkových spoločenstvách v znení neskorších\npredpisov, sa na strane 181 - 182 uvádza: „...zákon rozširuje okruh oprávnených osôb, nakoľko zákon č.\n229/1991 Zb. pôvodne umožňoval reštitúciu konfiškovaného majetku len osobám maďarskej národnosti.\nReštitúcia podľa ústavného, zákona sa netýkala osôb nemeckej národnosti a tých fyzických osôb, ktoré\nboli označené za zradcov a nepriateľov slovenského národa, i keď neboli trestnoprávne postihnuté.\nNapriek tomu, že zákon zrovnoprávnil všetky vyššie uvedené kategórie fyzických osôb, stanovil pre ne\npodmienku, že neboli súdne postihnuté podľa nariadenia SNR č. 33/1945 Zb. SNR. ...V súvislosti s\nreštitúciou vyššie uvedených osôb vznikol názor, že došlo k posunu rozhodného obdobia definovaného\nv § 2 zákona č. 229/1991 Zb., a to z dôvodu, že aj keď rozhodnutie konfiškačnej komisie alebo Zboru\npovereníkov podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Zb. SNR bolo vydané po februári 1948, okamih prechodu\nbol 1. marec 1945 podľa cit. nariadenia. Vzhľadom na uvedenú skutočnosť v týchto prípadoch orgán\nkonajúci o reštitúcii nemusí skúmať rozhodné obdobie prechodu vlastníctva na štát, pretože sa uskutočnil\nna základe zákona, ale musí skúmať, kedy v danom prípade bolo vydané administratívne rozhodnutie.\nVydané rozhodnutie sa viazalo na označenie, ktoré osoby treba považovať za osoby nemeckej či\nmaďarskej národnosti alebo zradcov a nepriateľov slovenského národa, a jej majetok sa považoval\nza konfiškovaný dňom rozhodnutia Predsedníctva Slovenskej národnej rady, alebo dňom účinnosti\nnariadenia SNR č. 64/1946 Zb. SNR. ...Na podporu tohto tvrdenia je potrebné upozorniť aj na preambulu\nzákona č. 229/1991 Zb., v ktorom je zdôraznená náprava krívd po roku 1948, nie oprava dôsledkov II.\nsvetovej vojny.“\n\n14. Účelom zákona o pôde bolo zmierniť následky niektorých majetkových krívd, ku ktorým došlo\nvoči vlastníkom poľnohospodárskeho a lesného majetku v období rokov 1948 - 1989. Zákonodarca\nnovelou zákona č. 229/1991 Zb. zákonom č. 93/1992 Zb. rozšíril oprávnené osoby, ktoré majú nárok na\nvydanie nehnuteľnosti o fyzické osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku\nz konfiškácie podľa osobitných predpisov. Pokiaľ ide o konfiškáciu poľnohospodárskeho majetku,\nodvoláva sa zákon na nariadenie SNR 104/1945 Sb. a pokiaľ ide o odsúdenie podľa osobitných\npredpisov na nariadenie SNR 33/1945 Sb. o potrestaní fašistických zločincov, okupantov, zradcov a\nkolaborantov.\n15. Na základe vyššie citovaných rozhodnutí konfiškačnej komisie v sídle ONV v Poprade vydaných dňa\n28.11.1946 bolo rozhodnuté, že L. A., K. A. treba považovať podľa § 1 ods. I. písm. a) nariadenia č.\n104/1945 Sb. v znení článku I. nariadenia č. 64/1946 Sb. za osoby nemeckej národnosti a ich majetok\nza konfiškovaný ku dňu 01.03.1945, a to bez ohľadu na to, v ktorom katastrálnom území, či v ktorej\nobci na celom území Slovenska sa tento majetok nachádza. Z uvedených listinných dôkazov vyplýva,\nže ku konfiškácii nehnuteľností L. A. a K. A. došlo na základe nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. ku dňu\n01.03.1945.\n16. Otázku, či priznanie reštitučného nároku podľa zákona o pôde je možné podľa § 6 ods. 2 aj v\nprípadoch, keď ku konfiškácii nehnuteľnosti došlo v čase pred rozhodným obdobím definovaným v §\n4 ods. 1 zákona, riešil Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1Sžr/58/2011 zo dňa 14.02.2012, ktorý\nzaujal taký právny názor, že je celom jednoznačné, nielen vzhľadom k historickému, ale právnemu\nhodnoteniu minulosti, že v období od 25.02.1948 do konca roku 1989 dochádzalo k vedomému\nalebo hrubému porušovaniu základných princípov demokratického právneho štátu, medzinárodných\nzmlúv, ako aj zákonnosti na viacerých úsekoch aplikácie práva výskytu neprimeranej tvrdosti v\npoužívaní represií proti nositeľom iných názorov, k cieľavedomému ničeniu tradičných hodnôt európskej\ncivilizácie, národných a náboženských práv, k zničeniu tradičných princípov vlastníckeho práva, a to\nprostredníctvom prenasledovania alebo hrozbou perzekúcie voči ním samotným i rodinám a blízkym.\nUvedená charakteristika obdobia od 25.02.1948 až do konca roku 1989 je súhrne označované ako\nobdobie neslobody. Naopak, obdobie od konca II. svetovej vojny až po 25.02.1948 takéto znaky\nnegatívne poňatého výkonu štátnej moci a politickej perzekúcie vtedajšieho štátneho režimu proti\njednotlivcovi nenesie. Je síce pravdou, že v tomto období boli prijaté prezidentské dekréty, ktoré\nmimoriadnou právnou formou zasiahli do právnych vzťahov určitých skupín jednotlivcov, avšak právny\nnázor, že dekréty číslo 12/1945 a č. 140/1945 sa mohli stať prostriedkom politickej perzekúcie a vyvolať\nkrivdy v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. je možné zaujať iba pre tie právno-aplikačné akty z nich\nvychádzajúce až po dátume 25.02.1948, to znamená vo forme konfiškačných výmerov vydávaných\npríslušnými konfiškačnými komisiami, alebo zborom povereníkov. Ustanovenie § 6 ods. 2 zákona o pôde\nnerieši posun rozhodného obdobia pred dátum 25.02.1948, ale rozširuje len okruh oprávnených osôb,\nktorým za predpokladu splnenia ďalších podmienok možno priznať status oprávnenej osoby. Rovnaký\nprávny názor zaujal Najvyšší súd SR v rozsudkoch sp. zn. 1Sžr/75/2013 a 10Sžr/3/2012.\n17. Krajský súd na podporu svojho názoru poukázal aj na odôvodnenie nálezu Ústavného súdu SR sp.\nzn. II. ÚS 91/08-111 zo dňa 09.09.2008, v ktorom sa uvádza: „...rozhodnú dobu pre obecnú reštitúciu\nustanovil zákonodarca v § 52 ods. 1 katastrálneho zákona na obdobie rokov 1948 - 1989. Takéto\nvymedzenie rozhodnej doby je zhodné s vymedzením podľa zákona č. 480/1991 Zb. o dobe neslobody\npodľa zákona Národnej rady SR č. 125/1996 Z. z. o nemorálnosti a protiprávnosti komunistického\nsystému, podľa zákona č. 119/1990 Zb. o súdnej rehabilitácii, podľa zákona č. 87/1991 Zb. alebo\nmimosúdnych rehabilitáciách, ako aj podľa zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k\npôde a inému poľnohospodárskemu majetku. Z uvedeného je zrejmé, že zákonodarca obdobie tzv. tretej\nrepubliky (1945 - 1948)... nepovažuje na reštitučné účely za dobu neslobody... V danom prípade teda\nnebol žiadny právny alebo iný dôvod výkladom rozšíriť obdobie neslobody ustanovené zákonodarcom...“\n18. Otázkou rozhodného obdobia sa nezaoberalo ani stanovisko Správneho kolégia Najvyššieho súdu\nSR č. 45/1998, ktoré vychádza z premisy preukázania statusu oprávnenej osoby osobou uplatňujúcou\nsi reštitučný nárok a následkom tohto právneho postavenia sú ďalej vyslovené právne názory, podľa\nktorých po preukázaní, že osoba uplatňujúca nárok je oprávnenou osobou podľa § 6 ods. 2, je potrebné\nvydať jej nehnuteľnosti uvedené v § 1 ods. 1 písm. a) - c) zákona, teda vrátane pôdy, ktorá tvorí lesný\nfond, avšak s obmedzením obsiahnutým v § 6 ods. 3, t. j. každej oprávnenej osobe vo výmere najviac\n150 ha poľnohospodárskej pôdy alebo 250 ha všetkej pôdy (vrátane lesnej). Predmetné stanovisko sa\n\nnezaoberá otázkou rozhodného obdobia, ani tým, či je pri posudzovaní reštitučného titulu možné ísť aj\npred zákonom ohraničené rozhodujúce obdobie, ale naopak rieši otázku rozsahu poľnohospodárskeho\nmajetku.\n19. Krajský súd skonštatoval, že posúdenie, či k prechodu majetku na štát alebo na právnickú osobu\ndošlo v rozhodnom období je tou základnou zákonnou podmienkou, od ktorej sa odvíja ďalší procesný\npostup správneho orgánu vrátane vymedzenia a pripustenia dôkazných prostriedkov na preukázania\nnárokov oprávnených osôb. Správny orgán na základe vykonaného dokazovania vyslovil právny názor,\nže navrhovateľka nie je oprávnenou osobou, nakoľko nespĺňa podmienku prechodu majetku na štát\nalebo na právnickú osobu v rozhodnom období, preto sa z dôvodu zásady hospodárnosti správneho\nkonania nezaoberal otázkou, či žiadateľ D.. G. P. je oprávnenou osobou po pôvodnom vlastníkovi K. A.\n(brat manželky D.. G. P. - L. P., rod. A.), ani otázkou, či konfiškácia bola voči pôvodnému vlastníkovi K.\nA. účinná z dôvodu, že navrhovateľke nepriznal vlastníckej právo ani právo na náhradu.\n20. V napadnutom rozhodnutí správny orgán konštatoval, že vo vzťahu ku L. A. a F. A., aj vo vzťahu ku K.\nA. bolo rozhodnutie konfiškačnej komisie vydané dňa 28.11.1946, teda ku konfiškácii majetku došlo pred\nrozhodným obdobím. Pokiaľ by konfiškácia voči pôvodnému vlastníkovi K. A. nebola účinná, v takomto\nprípade by jeho vlastnícke právo zostalo zachované.\n21. Navrhovateľka v opravnom prostriedku tiež namietala, že odporca sa mal vysporiadať s otázkou či jej\nnárok spadá pod osobitnú úpravu podľa zákona č. 229/1991 Zb. alebo je len občianskoprávnym nárokom\nz dôvodu, že vlastnícke právo predchodcom D.. P. k podielom po nebohom K. A. nikdy nezaniklo. K\ntejto skutočnosti krajský súd uviedol, že navrhovateľke nič nebránilo, aby sa svojho nároku domáhala\nžalobou opierajúcou sa o všeobecné predpisy občianskeho práva podľa nástrojov ochrany vlastníckeho\npráva - žalôb určovacích, vindikačných (na vydanie veci), negatórnych a pod. (III. ÚS 178/06).\n22. Námietka navrhovateľky, že odporca pri vydaní napadnutého rozhodnutia porušil tzv. precedenčnú\nzásadu uvedenú v § 3 ods. 5 správneho poriadku, podľa ktorej v skutkovo zhodných alebo podobných\nveciach nemôže správny orgán rozhodovať rozdielne, a že bola porušená zásada legitímnych\nočakávaní, keď správny orgán vydal v predchádzajúcom období opačné rozhodnutia, je s poukazom\nna vyššie uvedené skutočnosti podľa krajského súdu nedôvodná. Krajský súd dal do pozornosti, že aj\nkeď Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 2Sžo/211/2010 zo dňa 06.04.2011\nvyslovil opačný názor, ten však bol prelomený neskoršou judikatúrou, konkrétne už spomínanými\nrozsudkami sp. zn. 1Sžr/58/2011 zo dňa 14.02.2012 alebo 10Sžr/3/2012 zo dňa 25.01.2013.\n23. Odporca skutočnosť, prečo rozhodol, že navrhovateľka nespĺňa podmienku oprávnenej osoby\nstanovenú v § 4 ods. 2 zákona z dôvodu, že k prechodu vlastníckeho práva na štát konfiškáciou majetku\npôvodných vlastníkov došlo pred rozhodným obdobím, t. j. pred 25.02.1948 určeným v § 4 zákona na\nzáklade rozhodnutia konfiškačnej komisie o konfiškovaní majetku F. A., L. A., K. A. zo dňa 28.11.1947,\nv napadnutom rozhodnutí podľa krajského súdu podrobne odôvodnil v súlade s ustanovením § 46\nsprávneho poriadku.\n24. Na základe vyššie uvedených skutočností mal krajský súd za to, že odporca sa vysporiadal v\nodôvodnení napadnutého rozhodnutia aj s právnym názorom krajského súdu vysloveným v skorších\nrozsudkoch sp. zn. 3Sp/77/2008 a v rozsudku sp. zn. 2Sp/1/2011 s poukazom na to, že došlo k zmene\nprávneho názoru Najvyššieho súdu SR vo vyššie uvedených rozsudkoch, na ktoré poukázal odporca\npriamo v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia.\nII.\nOdvolanie navrhovateľky\n25. Proti rozsudku krajského súdu podala riadne a včas odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala, aby\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie\nodporcu zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. Zároveň si navrhovateľka uplatnila náhradu trov\nodvolacieho konania.\n26. V odvolaní navrhovateľka uviedla, že z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že súd sa\npri rozhodovaní sústredil na zodpovedanie zásadnej otázky pre toto konanie, ktorou bolo posúdenie,\n\nči v prípadoch vyňatia majetku z konfiškácie podľa § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. došlo k prechodu\nmajetku na štát alebo právnickú osobu v rozhodnom období, alebo či toto ustanovenie rozširuje časovú\npôsobnosť zákona pred tzv. rozhodné obdobie.\n27. Navrhovateľka má za to, že zásadnou otázkou pre toto konanie nie je len posúdenie uvedenej\nhmotnoprávnej otázky, ale aj posúdenie procesnej otázky v rozhodovaní správneho orgánu, ktorou je,\nči odporca postupoval v súlade so všetkými princípmi a zásadami správneho konania, predovšetkým,\nči odporca postupoval v súlade s precedenčnou zásadou a či sa s touto zásadou vysporiadal v rámci\nrozhodovania o reštitučnom nároku navrhovateľky v preskúmavanom rozhodnutí.\n28. Navrhovateľka poukázala na námietky uvedené v bode 1. opravného prostriedku, kde sa podrobne\nzaoberá precedenčnou zásadou v rozhodovaní správneho orgánu, ktorou sa odporca pri vydaní\nnapadnutého rozhodnutia neriadil a nijako neodôvodnil porušenie precedenčnej zásady, keď v tej istej\nreštitučnej veci v predchádzajúcom období vydal pozitívne rozhodnutia a napadnutým rozhodnutím\nrozhodol odporca diametrálne odlišne. V tejto súvislosti namietala, že rozhodnutie odporcu je\nnepreskúmateľné a týmto postupom jej bola odňatá možnosť konať pred správnym orgánom.\n29. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku v bode 45. uvedenú námietku navrhovateľky\npovažoval za nedôvodnú s poukazom na predchádzajúce odôvodnenie. Pritom v predchádzajúcom\nodôvodnení sa krajský súd vôbec nezaoberal porušením precedenčnej zásady správnym orgánom, ale\nlen hmotnoprávnymi otázkami, či právna úprava dovoľuje vyňať majetok z konfiškácie podľa § 6 ods. 2\nzák. č. 229/1991 Zb., ak k jeho odňatiu došlo pred rozhodným obdobím.\n30. V zodpovedaní tejto procesnej otázky, či pri rozhodovaní odporca neporušil precedenčnú\nzásadu, je podľa navrhovateľky nepreskúmateľný aj napadnutý rozsudok, pretože krajský súd sa\nvôbec nevysporiadal s námietkami navrhovateľky, ktoré sú uvedené v bode 1. opravného\nprostriedku, ktorými namietala porušenie precedenčnej zásady a nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nodporcu. Napadnutý rozsudok teda trpí rovnakou vadou ako rozhodnutie odporcu, a preto aj postupom\nsúdu bola navrhovateľke odňatá možnosť konať pred súdom.\n31. Pre navrhovateľku je neprijateľné, aby dodržanie precedenčnej zásady bolo odôvodňované len\nrozhodovacou praxou súdov v hmotnoprávnych otázkach, keď správny poriadok správnemu orgánu v §\n3 ods. 5 striktne ukladá, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali\nneodôvodnené rozdiely. Z rozhodnutia odporcu sa javí, že rozdiel je odôvodnený rozhodovacou praxou\nsúdov, no odporca pritom opomína množstvo diametrálne odlišných pozitívnych rozhodnutí odporcu pri\nvydaní veci v prípadoch, ak vznikol nárok na vyňatie majetku z konfiškácie, ale aj časové obdobie, po\nktoré odporca vydával pozitívne rozhodnutia aj v prípadoch, keď ku konfiškácii došlo pred rozhodným\nobdobím. Odôvodnenie napadnutého rozsudku je takto v rozpore s § 157 ods. 2 OSP a súčasne v\nrozpore so základným právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru\no ochrane ľudských práv a základných slobôd. Navrhovateľka v tejto súvislosti poukázala aj na\njudikatúru Ústavného súdu SR a európskeho súdu, podľa ktorej povinnosťou súdu je dať podrobnú\nodpoveď na každú dôležitú otázku, ktorá môže mat' význam pre správne rozhodnutie.\n32. Pokiaľ navrhovateľka namietala, že odporca v tej istej reštitučnej veci, ale aj v iných podobných\nveciach rozhodoval diametrálne odlišne ako napadnutým rozhodnutím, pričom poukázala aj na\nkonkrétne pozitívne rozhodnutia odporcu v tej istej reštitučnej veci, ktoré sú založené v administratívnom\nspise odporcu, tak postup odporcu sa nedá chápať inak, len ako porušenie ústavného princípu rovnosti\npred zákonom a porušenie zásady legitímnych očakávaní, že odporca aj pri vydaní ďalšieho rozhodnutia\nv jej reštitučnej veci rozhodne rovnako. Tu navrhovateľka zdôraznila, že v jej reštitučnej veci odporca\nvydal doposiaľ 8 pozitívnych rozhodnutí. Uvedenou vadou trpí aj napadnutý rozsudok, pretože súd\nnapadnutým rozsudkom toleruje porušovanie zákona správnym orgánom, ktoré spočíva v rozdielnom\nrozhodovaní pozemkových úradov o reštitučnom nároku podľa § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. v\nprípadoch, ak ku konfiškácii došlo pred rozhodným obdobím.\n33. Ak aj v minulosti došlo k zmene v rozhodovacej praxi súdov, tak tu navrhovateľka poukázala na\nrozdielnosť rozhodovania odporcu aj v tom, že pozitívnym rozhodnutím odporcu v reštitučnej veci č.\nj. 2013/238/741-RV zo dňa 24.04.2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19.08.2013, rozhodol o\nreštitučnom nároku aj v prípade, že ku konfiškácii došlo pred rozhodným obdobím, (rozhodnutie je\n\nsúčasťou administratívneho spisu odporcu), pričom paradoxne ide o rozhodnutie vydané odporcom až\npo tom, čo podľa názoru odporcu a aj súdu malo dôjsť k prelomu skoršej judikatúry rozsudkami z roku\n2011 a 2012. Je zrejmé, že v roku 2013 odporca túto judikatúru nerešpektoval, ale z akého dôvodu to\ndoposiaľ neodôvodnil.\n34. Podľa názoru navrhovateľky nedôvodnosť námietky porušenia precedenčnej zásady nemôže\nsúd odôvodňovať s poukazom na zmenu v rozhodovacej praxi súdov v prípadoch konfiškácie\npôdohospodárskeho majetku pred rozhodným obdobím, keď v tomto prípade odporca v rámci svojej\nrozhodovacej praxe aj po vydaní rozsudkov, ktoré mali byt' prelomom v judikatúre, vydával opačné\n(pozitívne) rozhodnutia ako je napadnuté rozhodnutie.\n35. Správny orgán je pri ďalšom rozhodovaní viazaný aj takým svojim skorším „nezákonným“\nrozhodnutím, pokiaľ toto rozhodnutie nebolo príslušným orgánom pre svoju nezákonnosť zrušené a aj\nvo vzťahu k nezákonným rozhodnutiam, platí prezumpcia správnosti správnych aktov. Týmito skoršími\npozitívnymi rozhodnutiami je správny orgán v rámci svojej rozhodovacej činnosti viazaný.\n36. Odporca, ale aj súd uprednostnili zásadu zákonnosti pred precedenčnou zásadou, ale odporca\nani súd vo svojich rozhodnutiach neodôvodnili, prečo uprednostnili zásadu zákonnosti a nerešpektovali\nprecedenčnú zásadu.\n37. Ďalej navrhovateľka uviedla, že v opravnom prostriedku v bode 2. namietala nesprávnosť\nprávneho posúdenia veci odporcom. Súd sa však v odôvodnení napadnutého rozsudku nevysporiadal\ns jednotlivými námietkami voči nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, a to v bodoch 2.1. a 2.2., kde\nnavrhovateľka poukázala na nejednotnosť súdnej praxe, v bode 2.3., kde navrhovateľka poukázala na\nnesprávnu interpretáciu § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. s poukazom na znenie § 38 ods. 3 zák. č.\n330/1991 Zb. a na to, že majetkovou krivdou nie je konfiškácia veci, ale majetková krivda spočíva v tom,\nže príslušné orgány štátu v dobe neslobody konfiškovaný majetok nevrátili, hoci boli splnené podmienky\nna vyňatie majetku z konfiškácie podľa právnej úpravy vydanej už v dobe neslobody. Navrhovateľka má\nza to, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov aj v právnom posúdení veci,\nlebo sa nevysporiadal v napadnutom rozsudku so všetkými námietkami navrhovateľky voči právnemu\nposúdeniu veci odporcom.\n38. Navrhovateľka má za to, že odporca a ani súd v napadnutom rozsudku sa riadne nevysporiadali s\nnámietkou uvedenou v bode 3. opravného prostriedku k otázke, či D.. P. je oprávnenou osobou po neb.\nK. A. a či konfiškácia bola účinná voči pôvodnému vlastníkovi K. A., keď tento už v čase konfiškácie nežil.\nV tejto časti je tak rozhodnutie odporcu ako aj napadnutý rozsudok nepreskúmateľný pre nedostatok\ndôvodov. Ak je konfiškácia voči K. A. neúčinná, tak potom do úvahy prichádza vydanie veci podľa § 6\nods. 1 písm. p) zák. č. 229/1991 Zb. z dôvodu prevzatia nehnuteľnosti štátom bez právneho dôvodu s\ntým, že k faktickému odňatiu veci došlo v rozhodnom období, čoho dôkazom je návrh pod č. d. 926/48\nna poznačenie konfiškácie doručený súdu dňa 28.05.1948, kedy sa štát najskôr mohol chopiť faktického\nužívania veci. Napr. podľa zápisu v PKV vložke č. XX, k. ú. Q. Q. sa štát chopil užívania domového\nmajetku až v roku 1957, kedy bol zverený majetok pre MsNV v Poprade. Dovtedy domový majetok užívali\npredchodcovia oprávnenej osoby. Práve uvedená otázka mala byť zodpovedaná na základe záväzného\nprávneho názoru vysloveného v skorších rozsudkoch v tejto veci, a to v rozsudkoch KS Prešov sp. zn.\n3Sp/77/2008 a sp. zn. 2Sp/1/2011.\n39. Navrhovateľka namietala záver súdu v bode 47. odôvodnenia, že „došlo k zmene právneho\nnázoru uvedeného v týchto rozsudkoch, na ktoré poukázal odporca v odôvodnení preskúmavaného\nrozhodnutia“, lebo v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia úplne absentuje akékoľvek odôvodnenie\nvo vzťahu k záväzným právnym názorom vysloveným v uvedených rozsudkoch. Teda aj v tomto je\nnapadnutý rozsudok nepreskúmateľný, lebo v preskúmavanom rozhodnutí nie sú uvedené žiadne\ndôvody k zmene právneho názoru skorších rozsudkov. Navrhovateľka naďalej namietala nesprávnosť\nprávneho posúdenia veci a poukázala na svoje námietky uvedené v bode 2.1. až 2.4. opravného\nprostriedku.\n40. Ďalej navrhovateľka namietala hodnotenie stanoviska Správneho kolégia Najvyššieho súdu SR č.\n45/1998 v bode 41. odôvodnenia rozsudku, že toto stanovisko vychádza z premisy preukázania statusu\noprávnenej osoby podľa § 6 ods. 2 a že sa nezaoberá otázkou rozhodujúceho obdobia, ale rieši otázku\n\nrozsahu poľnohospodárskeho majetku. Táto otázka sa totiž iba prejavila v právnej vete stanoviska\nč. 45/1998 pod bodmi I., II., III. Popri tejto otázke sa Správne kolégium zaoberalo aj otázkou vydania\nnehnuteľností podľa § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. aj ďalším osobám, ktorých nehnuteľnosti prešli na\nštát už pred 25.02.1948, čo sa ale neprejavilo v právnej vete stanoviska, lebo táto otázka nebola otázkou\nprimárnou, pričom k tejto otázke nebolo potrebné zjednocovať výklad § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb.,\nkeď v odôvodnení stanoviska sa na str. 45 Zbierky rozhodnutí a stanovísk súdov SR zošit č. 4-5/1998\nkonštatuje nespornosť tejto otázky nasledovným textom: ,,Naproti tomu ust. § 6 ods. 2 rieši prípad,\nkedy sa obdobne ako podľa ust. § 6 ods. 1 postupuje (teda vydajú sa nehnuteľnosti) aj ďalším osobám,\nktorých nehnuteľnosti prešli na štát už pred 25.02.1948 podľa predpisov o konfiškácii podľa osobitných\npredpisov z roku 1945 (Nariadenie SNR č. 104/1945 Zb. SNR, Dekrét prezidenta republiky č. 108/1945\nZb.) s tým, že pre vydanie nehnuteľností musia byť splnené ďalšie tam stanovené podmienky týkajúce\nsa oprávnenej osoby..., ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie\npodľa osobitných predpisov.“\n41. Otázku rozhodného obdobia nebolo podľa navrhovateľky ani potrebné zjednocovať, lebo\nrozhodovacia prax pozemkových úradov bola v tomto období jednotná a pozemkové úrady sa citovaným\nstanoviskom Správneho kolégia aj k otázke rozhodného obdobia naďalej riadili v rámci celej Slovenskej\nrepubliky a vydali tisíce rozhodnutí podľa § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. aj v prípadoch, keď ku\nkonfiškácii došlo pred rozhodným obdobím a týmto stanoviskom sa riadili pozemkové úrady aj po\nrozhodnutiach NS SR sp. zn. 1Sžr/58/2011, sp. zn. 10Sžr/3/2012, pre nejednotnosť súdnej praxe, keď\nnapr. v rozsudku NS SR sp. zn. 2Sžo/21l/2010 bolo rozhodnuté diametrálne odlišne a v súlade so\nstanoviskom Správneho kolégia.\n42. Ani v rozsudku NS SR sp. zn. M-Sždov 3/03, na ktorý sa odvoláva rozsudok sp. zn. 10Sžr/3/2012\na ďalšie rozsudky, nebol prijatý záver, že ku konfiškácii by muselo dôjsť v rozhodnom období, naopak z\ntohto rozsudku vyplýva, že „nie je možné dospieť k záveru, že by všetky akty konfiškácie mali podliehať\nzámeru zákonodarcu vyslovenom v § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb., ale naopak iba tie akty, ktoré boli\nosobitnými zákonmi, napr. prostredníctvom § 38 zák. č. 330/1991 Zb. vyňaté z konfiškácie“, čím podľa\nnázoru navrhovateľky je tento záver v súlade s citovaným stanoviskom Správneho kolégia, že § 6 ods.\n2 rieši prípad, kedy sa aj ďalším osobám vydajú nehnuteľnosti, ktoré prešli na štát konfiškáciou už pred\n25.02.1948 za predpokladu, že sú splnené podmienky na ich vyňatie z konfiškácie (§ 6 ods. 2 zák. č.\n229/1191 Zb., § 38 zák. č. 330/1991 Zb.).\n43. Navrhovateľka trvala na tom, že rozhodovacia prax súdov nie je v podobných prípadoch jednotná a\nže rozsudok NS SR sp. zn. 1Sžr/58/2011 nie je žiadnym prelomom v judikatúre (nejde o zjednocovacie\nstanovisko Správneho kolégia Najvyššieho súdu SR), ale iba opačným právnym názorom ako je\nuvedený v rozsudku sp. zn. 2Sžo/211/2010. Ďalšie rozsudky iba vychádzajú z názoru rozsudku sp. zn.\n1Sžr/58/2011 (napr. rozsudok 10Sžr/3/2012) a súdy svoje rozhodovanie zjednodušujú iba odvolaním sa\na odcitovaním názoru v skorších rozsudkoch, napr. 1Sžr/58/2011 alebo v rozsudku 10Sžr/3/2012, ako\nje to aj v tomto prípade, a to bez toho, aby si urobili vlastný právny názor na posúdenie rozhodujúcej\notázky, a to aj v kontexte citovaného stanoviska Správneho kolégia. V tejto súvislosti navrhovateľka\npoukázala na rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR, napr. v rozhodnutí II. ÚS 148/06-33, podľa\nktorého ak prichádza do úvahy rôzny výklad súvisiacich právnych noriem, tak má byť uprednostnený ten,\nktorý zabezpečí plnohodnotnú realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb a všetky orgány\nverejnej moci sú preto povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie ústavou\ngarantovaných základných práv a slobôd. Reštitučné predpisy neboli prijaté na to, aby spôsobovali\nďalšie krivdy, ale boli prijaté na to, aby správne orgány v rovnakých reštitučných veciach rozhodovali\nrovnako. V reštitučnej veci navrhovateľky sa takto vôbec nezohľadňuje ani názor, že správne orgány\nmajú rozhodovať o nárokoch oprávnených osôb s veľkorysosťou.\n44. S poukazom na nejednotnosť rozhodovania súdov v otázke, či oprávnená osoba spĺňa nároky podľa\n§ 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. aj pri konfiškácii majetku pred rozhodným obdobím, má navrhovateľka\nza to, že iba na základe zjednocovacieho stanoviska Správneho kolégia Najvyššieho súdu SR by bolo\nmožné vyvodiť správne právne závery pre rozhodovanie pozemkových úradov, a to o to viac, že už v\nskoršom stanovisku Správneho kolégia č. 45/1998 bola aj táto otázka zodpovedaná tak, že § 6 ods. 2\nrieši prípad, kedy sa vydajú nehnuteľnosti aj ďalším osobám, ktorých nehnuteľnosti prešli na štát\nuž pred 25.02.1948 podľa predpisov o konfiškácii podľa osobitných predpisov z roku 1945, ak\nim vznikol nárok na vyňatie majetku z konfiškácie (Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov SR, zošit č.\n\n4-5, ročník 1998 na str. 156) a až so značným odstupom času v rozsudkoch najvyššieho súdu z roku\n2011 a 2012 bol vyslovený opačný názor.\n45. Navrhovateľka podotkla, že iba § 38 ods. 3 zák. č. 330/1991 Zb. riešilo ex lege iné prípady vyňatia\nz konfiškácie ako to predpokladá § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. a § 38 ods. l, 2 zák. č. 330/1991 Zb.\na iba v týchto iných prípadoch (ak nejde o prípady uvedené v ods. 1 a 2) sa výslovne žiadalo, aby boli\nskonfiškované po 25.02.1948. V § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. takáto požiadavka zákonodarcom\nnastolená nebola ani po novelizácii tohto ustanovenia zák. č. 93/1992 Zb.\n46. Navrhovateľka má za to, že taký výklad § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb., že nerozširuje časovú\npôsobnosť zákona pred tzv. rozhodujúce obdobie je nesprávny a je iba nepochopením zmyslu a účelu\ntohto ustanovenia zákona pre vydanie nehnuteľnosti osobám, ktorým vznikol nárok na vyňatie majetku\nz konfiškácie.\n47. Dôvody vydania veci podľa § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991Zb. sú špecifické v tom, že oprávneným\nosobám sa vydajú nehnuteľnosti v prípadoch, keď fyzickej osobe vznikol nárok na vyňatie veci z\nkonfiškácie podľa osobitných predpisov (nariadenie SNR č. 104 /1945 Zb. SNR, nariadenie Zboru\npovereníkov č. 26/1948 Zb. SNR), a to bez ohľadu na to, kedy ku konfiškácii došlo, lebo pre rozhodovanie\no reštitučnom nároku je podstatné len to, že oprávnené osoby, resp. ich predchodcovia splnili podmienky\nna vyňatie veci z konfiškácie, no majetok im nebol podľa osobitných predpisov vrátený, pričom znenie\n§ 6 ods. 2 rozširuje okruh týchto osôb nad rámec osobitných predpisov.\n48. Navrhovateľka má za to, že § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. nenapráva majetkovú krivdu spočívajúcu\nv tom, že došlo k odňatiu majetku konfiškáciou, ale majetkovou krivdou je to, že orgány štátu už v čase\nneslobody a na základe právnych predpisov vydaných v čase neslobody, ktorým je aj nariadenie Zboru\npovereníkov č. 26/1948 Zb. SNR, ktoré upravuje vyňatie majetku z konfiškácie, sa týmto nariadením\nneriadili, hoci osoby, ktorým bol majetok konfiškovaný legitímne očakávali, že tento majetok im bude\nvrátený - vyňatý z konfiškácie a že orgány štátu aj napriek tomu osobám, ktorým vznikol nárok na\nvyňatie majetku z konfiškácie, tento majetok nevrátili. To je majetková krivda, ktorá vznikla predchodcom\nnavrhovateľky. Ak samotná konfiškácia majetku nie je podľa § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. reštitučným\ndôvodom, tak potom je zbytočné zaoberať sa tým, kedy došlo ku konfiškácii a pre vydanie veci je len\nrozhodujúce, či oprávnená osoba spĺňa nárok na vyňatie konfiškovaného majetku spod konfiškácie. Ak\nodporca dospel aj v skorších rozhodnutiach k záveru, že predchodcovia navrhovateľky spĺňali všetky\npodmienky na vyňatie majetku z konfiškácie, tak potom zamietavé rozhodnutie trpí vadou nezákonnosti\na rovnakou vadou trpí aj napadnutý rozsudok.\nIII.\nVyjadrenia\n49. Pribratý účastník v 1. rade sa k podanému odvolaniu navrhovateľky vyjadril písomným podaním z\n03.01.2018, v ktorom žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne\nsprávny potvrdil.\n50. Vo vyjadrení uviedol, že konajúci súd správne rozhodol, ak v odôvodnení svojho rozhodnutia na\nstrane 11 uviedol, že otázku, či priznanie reštitučného nároku podľa zákona o pôde je možné podľa §\n6 ods. 2 aj v prípadoch, keď ku konfiškácii došlo v čase pred rozhodným obdobím definovaným v §\n4 ods. 1 zákona, riešil Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1Sžr/58/2012, ktorý zaujal právny názor,\nže obdobie od konca II. svetovej vojny až po 25.02.1948 znaky negatívne poňatého výkonu štátnej\nmoci a politickej perzekúcie vtedajšieho štátneho režimu proti jednotlivcovi nenesie, hoci je pravdou, že\nboli v tom období prijaté prezidentské dekréty, ktoré mimoriadnou právnou formou zasiahli do právnych\nvzťahov určitých skupín jednotlivcov, avšak právny názor, že dekréty č. 12/1945 a č. 140/1945 sa mohli\nstať prostriedkom politickej perzekúcie a vyvolať krivdy v zmysle zákona č. 229/1992 Zb. je možné zaujať\niba pre tie právno-aplikačné akty z nich vychádzajúce až po dátume 25.02.1948, to znamená vo forme\nkonfiškačných výmerov vydávaných konfiškačnými komisiami, alebo Zborom povereníkov. Ustanovenie\n§ 6 ods. 2 zákona o pôde nerieši posun rozhodného obdobia pred dátum 25.02.1948, ale rozširuje len\nokruh oprávnených osôb, ktorým za predpokladu splnenia všetkých ďalších podmienok možno priznať\nstatus oprávnenej osoby. Súd poukázal aj na to, že rovnaký právny názor zaujal Najvyšší súd\nSlovenskej republiky aj v rozsudkoch sp. zn. 1Sžr/75/2013 a 10Sžr/3/2012.\n\n51. Z poukazom na vyššie citované rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nemohlo byť\nrozhodnutie konajúceho Krajského súdu Prešov iné, ale len také, že rozhodnutie odporcu zo dňa\n17.05.2016, č. OU-PP-PLO-2016/000429-013-KJ potvrdí.\n52. Pribratý účastník v 1. rade má za to, že rozhodnutie súdu vychádza zo správneho právneho\nposúdenia veci. Správne súd a aj žalovaný, ktorého rozhodnutie sa preskúmavalo, posúdili aj tú\nskutočnosť, že navrhovateľka nie je oprávnenou osobou, pretože nespĺňa podmienku prechodu majetku\nna štát alebo na inú právnickú osobu v rozhodnom období, a preto nebol dôvod sa zaoberať otázkou,\nči žiadateľ D.. G. P. je oprávnenou osobou po pôvodnom vlastníkovi K. A., keďže k prechodu majetku\nna štát došlo pred rozhodným obdobím. Konajúci súd rozhodol správne, v súlade s právnymi predpismi\na svoje rozhodnutie aj dostatočným a jasným spôsobom vysvetlil a odôvodnil.\nIV.\nKonanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky\n53. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako odvolací súd /§ 10 ods. 2 OSP v spojení s ust. § 492 ods. 1\nSprávneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“)/, podľa § 246c OSP v spojení s § 250f OSP a § 250l ods.\n2 OSP preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok krajského súdu a konanie, ktoré mu predchádzalo a\npodľa § 211 a nasl. OSP bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP dospel k záveru, že\nodvolanie je dôvodné, postupom podľa § 220 OSP zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že\nrozhodnutie žalovaného zrušil a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.\n54. Predmetom preskúmania odvolacím súdom je rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.\n6S/27/2016-33 zo dňa 12.10.2017, ktorým krajský súd potvrdil rozhodnutie odporcu zo dňa 17.05.2016,\nč. OU-PP-PLO-2016/000429-013-KJ postupom podľa § 250q ods. 2 OSP. O trovách konania rozhodol\ntak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznal.\n55. Rozhodnutím č. OU-PP-PLO-2016/000429-013-KJ zo dňa 17.05.2016 právnemu predchodcovi\nnavrhovateľky - D.. G. P. podľa § 9 ods. 4 zákona č. 229/1991 Zb. sa nevydáva nehnuteľnosť ani\nnepriznáva sa právo na náhradu za nehnuteľnosti nachádzajúce sa v k. ú. Q. Q., mpč. XX, XX z PKV č.\nXX, mpč. XXX z PKV č. XX a mpč. XXXX, XXXX z PKV č. XXX (ďalej len „posudzované nehnuteľnosti“),\nktoré prešli na štát pred rozhodným obdobím určeným v § 4 zákona č. 229/1991 Zb., t. j. od 25.02.1948\ndo 01.01.1990, keď právna nástupkyňa žiadateľa nespĺňa podmienky oprávnenej osoby podľa § 4 ods.\n2 zákona č. 229/1991 Zb.\n56. Krajský súd sa stotožnil s názorom správneho orgánu, že posudzované nehnuteľnosti prešli na štát\npred rozhodným obdobím, čím navrhovateľka (jej právni predchodcovia) nesplnili podmienky pre vydanie\nnehnuteľnosti, resp. priznanie práva na náhradu, keď nepreukázali splnenie zákonnej podmienky podľa\n§ 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. status oprávnenej osoby.\n57. V konaní pred Najvyšším súdom SR bolo potrebné vyhodnotiť, či tento právny názor je súladný\ns rozhodovacou činnosťou najvyššieho súdu. V preskúmavanej správnej veci nebolo sporným, že\nrozhodnutím Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru v Poprade č. 220/46-V zo dňa\n28.11.1946 podľa § 1 ods. 7 a 8 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR v znení čl. I nariadenia č. 64/1946\nSb. n. SNR, Konfiškačná komisia rozhodla, že K. A. sa považuje za osobu nemeckej národnosti a že na\nzáklade rozhodnutia Konfiškačnej komisie sa pôdohospodársky majetok mu patriaci konfiškuje ku dňu\n01.03.1945. Rozhodnutím rovnakej Konfiškačnej komisie pod č. 62/46-V zo dňa 28.11.1946 Konfiškačná\nkomisia podľa rovnakých ustanovení rozhodla, že K. A., F. a L. sa považujú za osoby nemeckej\nnárodnosti a s účinnosťou k 01.03.1945 sa im konfiškuje poľnohospodársky majetok v rozsahu podľa\nnariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR patriaci im vlastníckym právom. Rozhodnutím Konfiškačnej komisie\nv Poprade č. Kom. 4/1948-V zo dňa 10.02.1948 bolo rozhodnuté na základe rovnakých zákonných\nustanovení ako v predchádzajúcich rozhodnutiach Konfiškačnej komisie, že L. A. je osobou nemeckej\nnárodnosti a v rozsahu § 2 nariadenia č. 104/1945 Sb. n. SNR je jej konfiškovaný majetok, ktorý\nvlastní ku dňu 01.03.1945. Rovnaký výmer Konfiškačnej komisie bol vydaný pod č. 210/46-V zo dňa\n28.11.1946 na L. A. ako aj rozhodnutím Konfiškačnej komisie v sídle Okresného národného výboru\nPoprad z 28.11.1946 a rozhodnutím Konfiškačnej komisie v Poprade č. Kom. 58-65/48-V z 24.07.1948\nbolo rozhodnuté, že vdova F. A., rod. F. je osobou nemeckej národnosti a podľa § 1 nariadenia č.\n\n104/1945 Sb. n. SNR sa konfiškuje majetok, ktorý uvedená osoba vlastní, a to dňom 01.03.1945.\nPred vydaním napadnutého správneho rozhodnutia odporcu boli predchodcom odporcu vydané správne\nrozhodnutia, týkajúce sa uplatneného reštitučného nároku podľa zákona č. 229/1991 Zb., týkajúce sa\nnehnuteľností nachádzajúcich sa v k. ú. Q. Q., a to X. č. XX, mpč. XX, XX, PKV č. XX, mpč. XXX, PKV\nč. XXX, mpč. XXXX, XXXX. Jednalo sa o rozhodnutie Okresného úradu v Poprade č. 1777/99-dr.Ne zo\ndňa 02.09.1999, ktorým správny orgán oprávnenej osobe D.. G. P. (ďalej len „oprávnená osoba“) vydal\nrozhodnutie, v ktorom konštatoval, že oprávnená osoba spĺňa podmienky na priznanie nárokov podľa\nust. § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. tým, že došlo k odňatiu vlastníctva pôvodným vlastníkom podľa\nnariadenia č. 104/1945 Sb. SNR, a to vo vzťahu k pozemkom vedených v PKV č. XX, parcela č. XX,\nk. ú. Q. Q..\n58. Toto rozhodnutie bolo predmetom súdneho prieskumu v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove\nsp. zn. 2S/59/99-16 zo dňa 25.04.2000, ktorý označené rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vrátil mu\nna ďalšie konanie. Dôvodmi pre takýto postup, tak ako vyplýva z rozsudku Krajského súdu v Prešove,\nbola skutočnosť, že z preskúmavaného rozhodnutia správneho orgánu krajský súd nemohol zistiť, na\nzáklade akých skutočností mal správny orgán preukázané, že uvedená pozemnoknižná parcela bola\nskonfiškovaná ako poľnohospodársky majetok. Súčasne konštatoval, že rozhodnutie správneho orgán\nnenapĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia správneho rozhodnutia a postupom podľa § 250q ods. 2\nOSP pre nepreskúmateľnosť rozhodnutie správneho orgánu zrušil.\n59. Rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Poprade č. 595/717/06-NJ zo dňa 28.02.2006\nsprávny orgán voči oprávnenej osobe rozhodol, že oprávnená osoba spĺňa podmienky na vyňatie z\nkonfiškácie a prikázanie nárokov podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. tým, že došlo k odňatiu\nvlastníctva pôvodným vlastníkom podľa nariadenia č. 104/1945 Sb. SNR vo vzťahu k pozemku vo vložke\nč. XX, mpč. XX, k. ú. Q. Q..\n60. Toto rozhodnutie bolo preskúmavané v konaní sp. zn. 3Sp/19/2006-18 Krajským súdom v Prešove,\nktorý rozsudkom zo dňa 07.11.2006 toto rozhodnutie správneho orgánu zrušil a vrátil mu vec na ďalšie\nkonanie postupom podľa § 250q ods. 2 OSP, podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) OSP v spojení s ust. §\n250l ods. 2 OSP, keď krajský súd konštatoval, že rozhodnutie správneho orgánu nezodpovedá kritériám\nustanovenia § 47 ods. 3 zákona o správnom konaní, keď z listinných dôkazov musí jednoznačne\nvyplývať, že majetok bol konfiškovaný ako poľnohospodársky majetok a z rozhodnutia správneho orgánu\nnie je možné (podľa názoru krajského súdu) zistiť, na základe akých skutočností dospel správny orgán k\nzáveru, že G. P. je oprávnenou osobou vo vzťahu k pozemnoknižnej parcele č. XX, zapísanej vo vložke\nč. XX v celosti a z rozhodnutia správneho orgánu podľa krajského súdu nie je zrejmé, že uvedená osoba\nje oprávnenou osobou po pôvodných vlastníkoch, a to F. A., rod. F., pôvodne zapísanej vo vložke č. XX,\npo K. A., F. A. a L. A..\n61. Obvodný pozemkový úrad Poprad rozhodnutím č. 1084/717/06-NJ zo dňa 13.04.2006 vo vzťahu k\noprávnenej osobe rozhodol, že spĺňa podmienky § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. vo vzťahu k PKV č.\nXX, pozemnoknižná parcela č. XXX, nachádzajúcej sa v k. ú. Q. Q. aj vo vzťahu k iným parcelám.\n62. Obvodný pozemkový úrad Poprad rozhodnutím č. 2226/249/2008-RV zo dňa 28.07.2008 rozhodol,\nže oprávnená osoba spĺňa podmienky zákona č. 229/1991 Zb. vo vzťahu k nehnuteľnosti nachádzajúcej\nsa v k. ú. Q. Q. vo vložke č. XX, mpč. XX/XXXX (CKN). Toto rozhodnutie bolo predmetom súdneho\nprieskumu pred Krajským súdom v Prešove v konaní č. k. 3Sp/77/2008-51. Krajský súd rozsudkom\nz 05.05.2009 toto rozhodnutie odporcu zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP a vrátil správnemu\norgánu vec na ďalšie konanie. V dôvodoch rozhodnutia poukázal, že správny orgán sa nevysporiadal s\notázkou oprávnenosti uplatneného reštitučného nároku vo vzťahu k pôvodnému vlastníkovi K. A., keď K.\nA. podľa preukázaných skutočností bol pred uplynutím rozhodného obdobia, pred 21.02.1948, vyhlásený\nza mŕtveho, za deň smrti sa považuje deň 06.04.1945.\n63. Obvodný pozemkový úrad Poprad rozhodnutím č. 2010/545/3128-RV zo dňa 13.12.2010 rozhodol,\nže oprávnený nespĺňa podmienky § 4 ods. 1, ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. vo vzťahu k PKV č. XX,\nmpč. XX, XX, k. ú. Q. Q.. V dôvodoch tohto rozhodnutia správny orgán konštatuje, že K. A. bol vyhlásený\nza mŕtveho rozsudkom zo dňa 17.05.2001, právoplatným 11.08.2001, podľa názoru správneho orgánu\npo uplynutí lehoty uvedenej v § 13 ods. 1 zákona č. 229/1991 Zb. a konštatoval, že oprávnená osoba\nnespĺňa podmienky § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., keď konfiškácia vo vzťahu k K. A. je neúčinná,\n\npretože v čase konfiškácie už nežil a podľa názoru správneho orgánu na konanie o reštitučných\nnárokoch v tomto prípade nie je možné aplikovať ustanovenia Občianskeho zákonníka o dedení, keď\nnaviac predmetná parcela sa nachádza vo vlastníctve Slovenskej republiky - Pamiatkového úradu SR.\nToto rozhodnutie bolo predmetom súdneho prieskumu pred Krajským súdom v Prešove v konaní č.\nk. 2Sp/1/2011-28, ktorý rozsudkom z 30.03.2011 toto rozhodnutie správneho orgánu zrušil postupom\npodľa § 250j ods. 2 písm. d) OSP a vrátil správnemu orgánu na ďalšie konanie. V dôvodoch rozsudku\nkrajský súd konštatoval, že výrok správneho rozhodnutia nie je totožný s jeho odôvodnením a pokiaľ\nsprávny orgán vyslovil názor, že konfiškácia vo vzťahu k K. A. bola neúčinná, mal sa dôslednejšie a\nkonkrétnejšie touto otázkou zaoberať a s ňou sa vysporiadať. Bolo ďalej potrebné preskúmať dedičský\nalebo iný zákonný spôsob prechodu majetku po nebohom K. A. na jeho sestry a tieto závery následne\nbolo potrebné uviesť v odôvodnení rozhodnutia správneho orgánu.\n64. Obvodný pozemkový úrad v Poprade rozhodnutím č. 2012/273/2646-RV z 29.10.2012 vo vzťahu k\noprávnenej osobe konštatoval, že táto spĺňa podmienky oprávnenej osoby podľa § 4 ods. 2 písm. a), c)\nzákona č. 229/1991 Zb. vo vzťahu k PKV č. XX, mpč. XX, k. ú. Q. Q.. Toto rozhodnutie bolo predmetom\nsúdneho prieskumu pred Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 5S/3/2013, ktorý rozsudkom zo dňa\n22.01.2014 toto rozhodnutie správneho orgánu zrušil podľa § 250j ods. 2 písm. c), d) OSP a vec vrátil\nsprávnemu orgánu na ďalšie konanie. V dôvodoch rozsudku uviedol, že úlohou správneho orgánu bude\núplne a presne zistiť skutočný stav veci, predovšetkým, či poznámka, vo veci pamiatkovej rezervácie\nnehnuteľnosti, nie je prekážkou pre vydanie nehnuteľnosti oprávnenej osobe a až po tomto zistení\nrozhodnúť.\n65. Okrem vyššie uvedených rozhodnutí správnych orgánov, príslušné správne orgány vo veci reštitúcie\noprávnenej osoby nevydali, tak ako vyplýva z predloženého administratívneho spisu, iné správne\nrozhodnutia, ktoré by sa týkali uplatneného reštitučného nároku oprávnenej osoby vo vzťahu k vydaniu\npozemkov, nachádzajúcich sa v k. ú. Q. Q., a to PKV č. XX, parcela č. XX a č. XX, PKV č. XXX, parcela\nč. XXXX a XXXX, PKV č. XX, parcela č. XXX.\n66. Odvolací súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžr/132/2015 zo dňa\n24.06.2015, ktorý konštatuje, že: „Podľa názoru odvolacieho senátu dňom 28.02.1992 došlo k\nprelomeniu zásady, že sa vydávajú len pozemky, ktoré prešli na štát v období od 25.02.1948 z titulu\nkonfiškácie. Tento jeho záver opiera o znenie tretej vety odseku 2 ust. § 6; práve zo spojenia „pokiaľ\ntento majetok bol už pred rozhodným obdobím pridelený“, vyplýva nárok takýchto osôb na vydanie\naj v prípade, keď konfiškačné rozhodnutie bolo vydané pred 25.02.1948. Uvedený záver je navyše\npodporený dôvodovou správou k zákonu č. 186/1993 Z. z., ktorým sa menil zákon č. 229/1991 Zb.\na v ktorej sa uvádza: „Druhá veta § 6 ods. 2 doplnená zákonom č. 73/1992 Zb. prevzala rozšírenie\nvyňatia majetku z konfiškácie podľa § 38 zákona č. 330/1991 Zb. s tou zmenou, že reštitučný nárok patrí\noprávneným osobám aj vtedy, ak nehnuteľnosti boli pridelené pred 25.02.1948. Ďalšou zmenou oproti\n§ 38 zákona SNR č. 330/1991 Zb. bolo, že nehnuteľnosti možno vydať bez ohľadu na to, či rozhodnutie\nkonfiškačnej komisie alebo Zboru povereníkov bolo vydané pred alebo po rozhodnom období.“ V tomto\nrozhodnutí sa Najvyšší súd SR odchýlil od rozhodovacej praxe, ktorá bola vyjadrená v rozhodnutí\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžr/58/2011 zo dňa 14.02.2012, na ktorý poukazoval aj krajský súd v\nbode 39 rozsudku.\n67. Odvolací súd sa s názorom, vysloveným v rozsudku najvyššieho súdu v konaní sp. zn.\n9Sžr/132/2015 zo dňa 24.06.2015, stotožňuje a na jeho závery odkazuje, pričom poukazuje na;\n(nález Ústavného súdu SR zo 14.02.2013, č. k. II. ÚS 468/2012-22) Zmyslom a účelom reštitučného\nzákonodarstva nebolo spôsobenie zániku vlastníckeho práva oprávnených osôb, ale naopak, uľahčenie\nobnovenia ich vlastníckeho práva. A v žiadnom prípade ním nemohlo byť a nebolo vytváranie\ndodatočných nadobúdacích titulov pre nadobudnutie vlastníckeho práva (štátom) s odstupom mnohých\nrokov, a tým aj legalizácia takých postupov štátu v dobe neslobody, ktoré boli nezlučiteľné nielen s\nústavnými princípmi ochrany vlastníctva v ich dnešnom chápaní, ale boli v rozpore aj s právom platným\nv rozhodnom období.\n68. Najvyšší súd sa preto nestotožnil s názorom krajského súdu, ako aj rozhodnutím odporcu, že v\nposudzovanej správnej veci navrhovateľka ako právna nástupkyňa oprávnenej osoby - žiadateľa D..\nG. P. nespĺňa podmienky § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., keď nenapĺňa status oprávnenej osoby.\nPodľa názoru najvyššieho súdu je potrebné vychádzať z rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu, ktorá\nbezprostredne predchádza konaniu a rozhodovaniu najvyššieho súdu v prejednávanej veci, z názoru\nvysloveného v konaní najvyššieho súdu sp. zn. 9Sžr/132/2015, ktorý širším výkladom úpravy § 6 ods. 2\n\nzákona č. 229/1991 Zb. pristúpil k posudzovaniu statusu oprávnenej osoby podľa zákona č. 229/1991\nZb. vo vzťahu k výkladu rozhodného obdobia, upraveného v ust. § 4 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.\nRozhodnutie odvolacieho súdu vo veci je súladné aj s väčšinou skorších rozhodnutí správneho orgánu\nvo veci reštitúcie, ktorými správne orgány konštatovali, že oprávnená osoba spĺňa podmienky reštitúcie\npodľa zákona o pôde a iba v jednom prípade, na základe jedného správneho rozhodnutia, rozhodol\nsprávny orgán v neprospech oprávnenej osoby.\n69. Najvyšší súd SR konštatuje, že v odbornej literatúre, resp. v praxi verejnej správy a správneho\nsúdnictva je jednou zo zásad správneho konania zásada materiálnej rovnosti (precedenčná zásada)\npodľa § 3 ods. 5 zákona o správnom konaní. Z tohto ustanovenia vyplývajú obsahové náležitosti zásady\nmateriálnej rovnosti, keď správne orgány sú povinné dbať, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo\npodobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely (§ 3 ods. 5 druhá veta správneho poriadku).\nPrecedenčná zásada je reakciou na princípy dobrej verejnej správy a ich aplikáciu v praxi, ktoré sa\nv činnosti správnych orgánov prejavujú rešpektovaním kontinuity práva a rozhodovania. Táto zásada\nvyplýva z ustálenej praxe Súdneho dvora EÚ, kde platí, že rovnaké prípady za rovnakých podmienok je\npotrebné posudzovať rovnako. Podstata tejto zásady spočíva v tom, aby v rámci rozhodovacej činnosti\nsprávnych orgánov nevznikali excesívne odklony skutkovo zhodných alebo podobných prípadov, pričom\nide nielen o extrémne odklony, ale aj o akékoľvek iné neopodstatnené odklony majúce parciálny\ncharakter. Precedenčnú zásadu je možné označiť aj ako zásadu legitímnych očakávaní. Zásada tak\npred správnym orgánom ako aj správnym súdom sa má implementovať spôsobom, že účastník v konaní\npred správnym súdom v súdnom prieskume by mal preukazovať existenciu ustálenej rozhodovacej\npraxe správneho orgánu, resp. odklonu rozhodnutia správneho orgánu od vlastnej rozhodovacej praxe\nsprávneho orgánu. Vzhľadom však na neexistenciu verejnej databázy rozhodnutí správnych orgánov,\nnie je možné striktne od účastníka súdneho prieskumu požadovať, aby detailne označil veci, v ktorých\nsprávne orgány rozhodovali odlišne a skutkovo inak súvisia. Bude na správnom orgáne, aby odôvodnil\nprečo v posúdenej veci rozhodol inak, ako vo veci, ktorá je predmetom konkrétneho súdneho prieskumu.\n70. K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne aj princíp právnej\nistoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy SR), napr. PL. ÚS 36/95, ktorého neopomenuteľným komponentom je\npredvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne\nrelevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93, PL. ÚS\n16/95 a II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.\n71. Za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši\nodchýlnym spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (PL. ÚS 21/00 a PL. ÚS\n6/04).\n72. Zo zreteľom na označené rozsudky krajského súdu, vydávané v posudzovanej veci pred vydaním,\nodvolacím súdom, napadnutého rozsudku krajského súdu, najvyšší súd konštatuje, že v danom prípade\nnedošlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, ani k porušeniu precedenčnej\nzásady v konaní a rozhodovaní krajských súdov práve z dôvodu, že skoršie rozhodnutia krajských\nsúdov, ktoré preskúmavali skoršie správne rozhodnutie vydané v posudzovanej veci správnymi orgánmi,\nrušili (skoršie) rozhodnutia správnych orgánov z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu,\nnedostatočného zdôvodnenia správneho rozhodnutia, pre rozpor výrokovej časti správneho rozhodnutia\ns jeho odôvodnením, resp. z dôvodu, že sa správny orgán nedostatočne vysporiadal so skutočnosťou,\ntýkajúcou sa uplatneného nároku po pôvodnom vlastníkovi K. A., ktorý v čase rozhodovania Konfiškačnej\nkomisie už nežil.\n73. Pokiaľ navrhovateľka tvrdí, že správny orgán v obdobných veciach, týkajúcich sa reštitučného nároku\npodľa zákona č. 229/1991 Zb., aj v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia odporcu, rozhodol inak,\n(v prospech oprávnených osôb), odvolací súd konštatuje, že k tomuto argumentu sa krajský súd v\nnapadnutom rozsudku ani správny orgán v preskúmavanom správnom rozhodnutí nevyjadril. Správny\norgán nepredložil rozhodnutia v iných (obdobných) veciach rozhodovaných podľa zákona č. 229/1991\nZb. v obdobnom časovom období ako bolo vydané preskúmavané rozhodnutie odporcu a nevyvrátil\ntoto tvrdenie navrhovateľa, keď bremeno týchto tvrdení, vzhľadom na neexistenciu verejnej databázy\nsprávnych rozhodnutí príslušného orgánu v konaniach podľa zákona č. 229/1991 Zb., nemôže byť\nvýlučne na navrhovateľovi a jeho aktivite.\n\n74. Odvolací súd dáva do pozornosti správnemu orgánu, že v prípade vydania konfiškačných rozhodnutí\nvoči osobe K. A. je potrebné uviesť, že v čase vydania konfiškačných rozhodnutí v roku 1948 K. A. nežil.\nS touto námietkou, ktorú navrhovateľka uviedla pred správnym orgánom a krajským súdom, sa správny\norgán nezaoberal a nevyhodnocoval účinnosť (neúčinnosť) konfiškačného rozhodnutia vo vzťahu k\ntejto skutočnosti. Nie je možné v tomto smere považovať zdôvodnenie tejto námietky navrhovateľky,\nvyjadrenej v bode 43 a 44 rozsudku krajského súdu, za dostatočné.\n75. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie vecnej správnosti rozsudku správneho súdu, ktorý\npo preskúmaní zákonnosti postupu rozhodnutia žalovaného podľa piatej časti druhej hlavy Občianskeho\nsúdneho poriadku dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je vecne správne.\nUstanovenie § 157 Občianskeho súdneho poriadku je však potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu\nv zmysle článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie\nsúdu musí obsahovať dôvody, na základe ktorých je založené. Súčasťou obsahu základného práva\nna spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka\nkonania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením\nnárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky\nnastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne\nobjasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu\nuvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a\nzrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie\nuznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03.07.2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03). Túto požiadavku\nzvýrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza:\n„Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď.\nSplnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“\nEurópsky súd pre ľudské práva ale súčasne tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces\nnevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby\nreagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný\nza rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija proti\nŠpanielsku z 09.12.1994, sťažnosť č. 18390/91 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci\nHiro Balani proti Španielsku z 09.12.1994, sťažnosť č. 18064/91).\n76. Odvolací súd sa nestotožnil s názorom krajského súdu, ako aj s rozhodnutím žalovaného, že v\nposudzovanej veci navrhovateľka nesplnila zákonné podmienky oprávnenej osoby podľa § 4 ods. 2\nzákona č. 229/1991 Zb.\n77. Najvyšší súd SR v danej veci dáva do pozornosti správneho orgánu, ako i krajského súdu, že\nobdobná právna problematika bola Správnym kolégiom Najvyššieho súdu SR i zjudikovaná, a preto\nsa bude správny orgán dôsledne riadiť v ďalšom konaní i príslušným judikátom Najvyššieho súdu SR\n(viď rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.06.2015, sp. zn. 9Sžr/132/2015, uverejnený v Zbierke\nstanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 4/2017 pod č. 32, ktorého právne\nvety znejú:\nI. Z ustanovenia § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému\npoľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov vyplýva záver, že nemožno poznámky pod\nčiarou č. 9 a č. 9a interpretovať inak, než ako príkladmé odkazy na osobitné predpisy prichádzajúce do\núvahy, a preto uvedené ustanovenie je žiaduce chápať ako ďalší reštitučný titul špecificky orientovaný\ndo oblasti možnej zákonnej reštitúcie konfiškovaného poľnohospodárskeho majetku priamo v režime\nzákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v\nznení neskorších predpisov. Neobstojí preto ani zásadná námietka, že predmetná konfiškácia majetkov\nspadá v danom prípade pred tzv. rozhodné obdobie.\nII. Je potrebné rešpektovať, že § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde\na inému poľnohospodárskemu majetku v znení neskorších predpisov obsahuje výslovné pravidlo ako\npostupovať pri strate konfiškovaného majetku, a preto je potrebné akceptovať ten záver, že § 6 ods. 2\nzákona č. 229/1991 Zb. o úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v\nznení neskorších predpisov predstavuje prelom do inak striktne vymedzeného rozhodného obdobia pre\nprípady uvedené v § 6 ods. 1 uvedeného zákona. Opačný výklad by bol v príkrom rozpore s ústavne\n\nkonformným výkladom na tak citlivú problematiku akou je nesporne problematika reštitučných konaní,\nako i v rozpore s právom na spravodlivý proces v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6\nods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky z 24. júna 2015, sp. zn. 9Sžr/132/2015)\n78. V ďalšom konaní bude povinnosťou správneho orgánu preskúmať a opätovne vyhodnotiť splnenie\nďalších zákonných podmienok uplatneného reštitučného nároku, osobitne vo vzťahu k pôvodnému\nvlastníkovi K. A., ktorý v čase vydania konfiškačných rozhodnutí nežil, vykonať potrebné dokazovanie vo\nveci a následne vydať rozhodnutie a svoje rozhodnutie riadne zdôvodniť. Správny orgán ako aj krajský\nsúd je právnym názorom odvolacieho súdu viazaný.\n79. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol tak, že úspešnému účastníkovi - navrhovateľke\npriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania aj prvostupňového súdneho konania, postupom\npodľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP v spojení s § 492\nods. 1 Správneho súdneho poriadku, keď navrhovateľka mala v konaní pred odvolacím súdom úspech.\nOdvolací súd nezistil splnenie zákonných podmienok pre priznanie trov konania ostatným účastníkom\nkonania.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/27/2016", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}