Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžak/8/2017 z 29. 4. 2019
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. apríla 2019, sp. zn. 10Sžak/8/2017, ECLI:SK:NSSR:2019:8016200219.1
Najvyšší súd | 10Sžak/8/2017 | ECLI:SK:NSSR:2019:8016200219.1 | 2019-04-29 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov
Citované ustanovenia: § 54 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z., § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z.
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/9bca5075-9eb1-4642-a00c-e47b4c963c22
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8016200219.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 10Sžak/8/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8016200219
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Elena Berthotyová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:8016200219.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,
PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD., v právnej veci sťažovateľa
(pôvodne žalobcu): C. T., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom T., štátny občan Ukrajiny, právne zastúpený
advokátom JUDr. Dušanom Ivanom, konateľom Advokátskej kancelárie H.I.F., spol. s r.o., so sídlom
Radvanská 1, 811 01 Bratislava 1, proti žalovanému: Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov,
so sídlom Jarková 31, 080 10 Prešov, o kasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu Krajského súdu v Prešove
s č. k. 12Scud/2/2016-48 zo dňa 21.12.2016, vydaného v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
žalovaného č. PPZ-HCP-PO2-26-001/2016 zo dňa 14.01.2016, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 12Scud/2/2016-48 zo dňa
21. decembra 2016   m e n í   tak, že rozhodnutie žalovaného PPZ-HCP-PO2-26-001/2016 zo dňa
14.01.2016   z r u š u j e   a vec mu   v r a c i a   na ďalšie konanie.

Sťažovateľovi náhradu trov konania   p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh a výsledky administratívneho konania

1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-P02-26-001/2016 dňa 14.01.2016 žalovaný zamietol odvolanie žalobcu
a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Prezídia PZ Úradu hraničnej a cudzineckej
polície Riaditeľstva HaCP Prešov, Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice zo dňa 12.11.2016 č.
s.: PPZ-HCP-P06-KP-1094-023/2015 v spojení s opravou zo dňa 15.03.2016, ktorá sa týka dátumu
vydania, ktorý má byť správne 12.11.2015, ktorým prvostupňový správny orgán vo veci udelenia
dlhodobého pobytu na území SR v zmysle § 52 ods. 1 písm. a) zákona NR SR č. 404/2011 Z.z. o pobyte
cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a rozhodol tak, že
žiadosť  žalobcu o udelenie dlhodobého pobytu na území SR zamieta v zmysle § 54 ods. 2 písm. b)
zákona o pobyte cudzincov.

2. Výrok rozhodnutia odôvodnil žalovaný poukazom na obsah prvostupňového rozhodnutia a na dôvody,
ktoré viedli prvostupňový správny orgán k vydaniu napadnutého rozhodnutia,  ako aj poukazom na
popis postupu, ktorý predchádzal vydaniu prvostupňového rozhodnutia a poukázal zároveň na dôvody
odvolania žalobcu v plnom rozsahu. Vychádzal zo zistenia, že dňa 10.06.2015 žalobca podal žiadosť
o udelenie dlhodobého pobytu na území SR v zmysle ustanovenia § 52 ods. 1 písm. a) Zákona o
pobyte cudzincov.  S poukazom na to, že správny orgán účastníkovi konania 02.06.2010 prvýkrát udelil
prechodný pobyt na území SR na účel podnikania, tento pobyt si účastník konania pravidelne predlžoval,



správny orgán mal za dostatočne preukázané, že prechodný pobyt na území SR trvá nepretržite po dobu
piatich rokov, čím bola splnená podmienka uvedená v ustanovení § 52 ods. 1 písm. a) zákona.

3. Počas konania o udelenie dlhodobého pobytu na území SR bola správnemu orgánu doručená
informácia Slovenskej informačnej služby, pričom táto informácia požíva ochranu podľa zákona č.
215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov, ktorá zakladá dôvodné podozrenie, že účastník konania pri svojom pobyte na
území SR ohrozí bezpečnosť štátu.

4. V odvolaní žalobca poukázal na to, že rozhodnutie správneho orgánu je neústavné, záver správneho
orgánu neobsahuje žiadne skutkové dôvody a je založené na nešpecifikovaných informáciách, ktoré
majú byť podľa zákona č. 215/2004 Z.z. chránené a utajované. On sám nemal možnosť spochybniť
tieto informácie, pretože nepozná ich obsah ani ich pôvod. Správny orgán mu odňal možnosť posúdiť,
či jeho rozhodnutie je dôvodné, ako aj možnosť zvolenia si spôsobu jeho obhajoby. Poukázal pritom na
rozsudky vydané Európskym súdnym dvorom pre ľudské práva týkajúce sa národnej bezpečnosti, ako
aj na nálezy Ústavného súdu SR. V dôvodoch odvolania zároveň argumentoval tým, že na území SR sa
oprávnene zdržiava od 09.06.2010, je bezúhonnou osobou, vykonáva podnikateľskú činnosť na území
SR viac ako 5 rokov a počas týchto rokov mal povolený prechodný pobyt na účely podnikania. Opätovne
poukázal na čl. 52 ods. 2 Ústavy SR, na či. 13 a či. 6 Dohovoru, ako aj na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

5. K odvolaniu žalovaný uviedol, že námietky žalobcu nemôže akceptovať, pretože nesúhlasí s týmito
tvrdeniami, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo podľa žalovaného vydané v zmysle Ústavy SR,
Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj Súdneho dvora EÚ.

6. V zmysle ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov policajný orgán zamietne
žiadosť o udelenie dlhodobého pobytu, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny
pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu alebo verejné zdravie. S poukazom na obsah uvedeného
ustanovenia žalovaný mal za dostatočne preukázané, že informácia zo SIS, ktorá tvorí podklad pre
rozhodnutie, sa podľa ustanovenia § 120 ods. 2 zákona o pobyte cudzincov neodôvodňuje, je dostatočná
na to, aby bola spôsobilá naplniť požadovaný dôvod na zamietnutie žiadosti o udelenie dlhodobého
pobytu podľa ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) zákona, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník
tretej krajiny ohrozuje bezpečnosť štátu.

7. Žalovaný zamietnutie odvolania žalobcu a potvrdenie rozhodnutia odôvodnil tým, že prvostupňový
správny orgán pri vydaní napadnutého rozhodnutia vychádzal zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu
veci a samotné rozhodnutie bolo vydané v zmysle zákona.

II.
Konanie na krajskom súde

8. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca žalobu, ktorou sa domáhal zrušenia rozhodnutia
žalovaného.
9. Krajský súd  napadnutým rozsudkom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok
(ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu žalobcu ako nedôvodnú.

10. Krajský súd uviedol, že z ustanovenia § 120 ods. 2 písm. g) zákona o pobyte cudzincov vyplýva,
že policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem
Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu podľa
§ 54 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník
tretej krajiny ohrozí bezpečnosť štátu. Krajský súd poukázal na skutočnosti vyplývajúce z obsahu
Úradného záznamu k manipulácii s utajovanými skutočnosťami zo dňa 30.10.2015, ktorý bol súčasťou
administratívneho spisu, ktorý predložil krajskému súdu žalovaný, z ktorých mal za preukázané, že s
touto informáciou bol prvostupňový správny orgán oboznámený v čase vydania uvedeného rozhodnutia
a preto námietku sťažovateľa, že táto skutočnosť nebola uvedená v prvostupňovom rozhodnutí,
považuje za bezpredmetnú, nakoľko povinnosť, že táto skutočnosť musí byť uvádzaná v rozhodnutí,
správnemu orgánu bezprostredne nevyplýva z príslušných ustanovení zákona o pobyte cudzincov.
Pokiaľ z utajovanej písomnosti vyplýval aj dôvod zamietnutia žiadosti, krajský súd mal za to, že
prvostupňový správny postupoval v súlade s príslušným ustanovením § 54 ods. 2 písm. b) zákona



o pobyte cudzincov a následne uvádzané dôvody zamietnutia žiadosti o udelenie dlhodobého pobytu
boli stručné s poukazom práve na obsah utajovanej písomnosti č. P:65/152-T-168-12/2015-S k osobe
žalobcu, a s poukazom na § 120 ods. 2 písm. g) zákona o pobyte cudzincov.

11. S dôrazom  na obsah uvedenej utajovanej skutočnosti č. 65/152-T-168-12/2015 k osobe žalobcu, s
ktorou sa oboznámil aj senát krajského súdu dňa 09.11.2016, dospel jednohlasne k záveru, že utajovaná
skutočnosť je dostatočne konkrétna a po oboznámení sa s jej obsahom a konkrétnymi dôvodmi, existuje
aj podľa názoru krajského súdu dôvodné podozrenie, že sťažovateľ ako štátny príslušník tretej krajiny
pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky ohrozí bezpečnosť štátu. Krajský súd v tejto súvislosti
konštatoval, že žalovaný ako odvolací orgán a prvostupňový správny orgán pri vydaní svojich rozhodnutí
dostatočne odôvodnili preskúmavané rozhodnutia s poukazom práve na obsah ustanovenia § 120 ods. 2
písm. g) zákona o pobyte cudzincov, pričom poukázal na dôvod vydaného rozhodnutia s argumentáciou
ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) uvedeného zákona.

12. Námietku sťažovateľa ohľadom nedostatočne zisteného skutkového stavu považoval krajský súd na
základe uvedených skutočností za neopodstatnenú, pretože správne orgány mali na základe zisteného
skutkového stavu, ktorého obsahom bola aj utajovaná písomnosť, ako súčasť administratívneho spisu
vedená pod č.: 65/152-T-168-12/2015-S k osobe žalobcu za dostatočnú argumentáciu zisteného
skutkového stavu, a preto túto námietku žalobcu považoval krajský súd za neopodstatnenú.

13. Krajský súd poukázal na obsah ustanovenia § 120 ods. 2 písm. g) zákona o pobyte cudzincov, podľa
ktorého policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem
SR, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o dlhodobý pobyt podľa § 54 ods. 2 písm. b) vyššie
spomínaného zákona, ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej krajiny predstavuje vážnu
hrozbu pre bezpečnosť štátu, alebo verejný poriadok v zmysle § 125 ods. 6 tohto zákona si policajný
útvar na posúdenie žiadosti o udelenie prechodného pobytu a o žiadosti o udelenie trvalého pobytu
štátneho príslušníka tretej krajiny staršieho ako 14 rokov, vyžiada vyjadrenie SIS, ktorá svoje vyjadrenie
zašle policajnému útvaru do 10 dní odo dňa doručenia žiadosti.

14. Krajský súd považoval za irelevantnú námietku žalobcu, že v rozhodnutí prvostupňového správneho
orgánu neboli uvedené konkrétne dôvody, prečo žalobcovi nebolo vyhovené žiadosti o udelenie
dlhodobého pobytu na území SR, ale iba poukaz na obsah ustanovenia § 54 ods. 2 písm. b) v spojení
s ustanovením § 120 ods. 2 písm. g) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov. Tejto  námietke
krajský súd nemohol vyhovieť práve s poukazom na neexistenciu povinnosti správnych orgánov svoje
rozhodnutie zdôvodňovať.

15. Krajský súd na základe uvedených skutočností dospel k právnemu záveru totožnému so závermi
správnych orgánov a po oboznámení sa s utajovanou písomnosťou rozhodol tak, že žalobu zamietol,
nakoľko nedošlo k porušeniu subjektívnych záujmov sťažovateľa v správnom konaní.

III.
Kasačná sťažnosť

16. Proti tomuto rozsudku podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.

17. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že krajský súd v konaní o jeho žalobe porušil ustanovenie
§ 82 S.s.p. v spojení s § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností
tým, že nesprávnym procesným postupom neumožnil právnemu zástupcovi sťažovateľa nahliadnuť do
utajovanej časti administratívneho spisu orgánu verejnej správy, čím bolo podľa názoru sťažovateľa
porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces.

18. K porušeniu sťažovateľovho práva na súdny proces došlo podľa názoru sťažovateľa v nadväznosti
na odôvodnenie druhostupňového rozhodnutia správneho orgánu tým, že sťažovateľov právny zástupca
požiadal Slovenskú informačnú službu (ďalej len ako „SIS“) o oboznámenie sa s utajovanou
skutočnosťou podľa § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností písomnou
žiadosťou zo dňa 09.02.2016, ktorej listom Riaditeľa SIS zo dňa 15.11.2016 nebolo vyhovené, pretože
nebol udelený súhlas na jednorazové oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou z dôvodu možného
ohrozenia spravodajských záujmov, zdrojov a prostriedkov, prípadne osôb konajúcich v prospech SIS.



Právny zástupca sťažovateľ listom zo dňa 16.11.2016 s poukazom na § 82 S.s.p. v spojení § 35 ods.
3 zákona o ochrane utajovaných skutočností požiadal krajský súd o nazretie do časti administratívneho
spisu orgánu verejnej správy obsahujúcej utajované skutočnosti v prípade, ak súd tento administratívny
spis obstará. Avšak utajovanú skutočnosť administratívneho spisu krajský súd právnemu zástupcovi
sťažovateľa nesprístupnil s odôvodnením, že „je vyslovene v kompetencii riaditeľa SIS, či uvedenú
utajovanú písomnosť a jej obsah sprístupní právnemu zástupcovi sťažovateľa, resp. sťažovateľovi alebo
nie.“ Z uvedeného má sťažovateľ za to, krajský súd zvolil nesprávny procesný postup a znemožnil mu
tak ako účastníkovi konania, aby sťažovateľ uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

19. Ďalším dôvodom kasačnej sťažnosti je, že sťažovateľ má za to, že krajský súd pri rozhodovaní
porušil zákon tým, že rozhodol rozsudkom na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Krajský
súd napriek námietkam sťažovateľa nepreskúmal, či odvolací a prvostupňový správny orgán vo svojom
rozhodnutí posúdili a vyvážili verejný záujem (bezpečnosť štátu) a súkromný záujem (dĺžka pobytu
sťažovateľa v Slovenskej republiky), pričom týmito námietkami sťažovateľa sa krajský súd v napadnutom
rozsudku vôbec nezaoberal a pri preskúmavaní rozhodnutia správneho orgánu sa zameral iba na to, či
sa správny orgán oboznámil s utajovanými skutočnosťami SIS a či informácie v nich obsiahnuté boli pre
vydanie rozhodnutia správneho orgánu dostatočne konkrétne.

20. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukázal na svoje osobné a rodinné pomery. V nadväznosti na
uvedené podľa sťažovateľovho názoru vychádza napadnutý rozsudok krajského súdu z nesprávneho
právneho posúdenia ustanovenia § 54 ods. 3 zákona o pobyte cudzincov, nakoľko podľa odseku 2
písm. b) tohto zákona, posúdi mieru ohrozenia bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku vyplývajúcu
z trestného činu spáchaného štátnym príslušníkom tretej krajiny a z jeho závažnosti alebo vyplývajúcu
z nebezpečenstva hroziaceho od štátneho príslušníka tretej krajiny a zohľadní dĺžku pobytu a rozsah
väzieb s krajinou pôvodu.

21. Sťažovateľ poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, najmä na rozhodnutie Súdneho
dvora Európskej únie o predbežnej otázke v prípade ZZ proti Secretary od State for the Home
Department, C-300/11, rozsudok zo 4. júna 2013.

22. Z  uvedených dôvodov sťažovateľ v kasačnej sťažnosti navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej
republiky postupom podľa § 462 ods. 1, ods. 2 S.s.p. zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že
zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného, vec vráti žalovanému na ďalšie konanie a uloží mu povinnosť
zaplatiť sťažovateľovi náhradu trov konania, včítane trov právneho zastúpenia.

IV.
Východiská a dôvody pre rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o prerušení konania

23. Najvyšší súd Slovenskej republiky, pri preskúmavaní kasačnej sťažnosti  žalobcu zistil skutočnosti,
pre ktoré dospel k záveru o potrebe prerušenia odvolacieho konania. S poukazom na to, že Najvyšší
súd Slovenskej republiky podal dňa 24.05.2016 v obdobnej veci vedenej na najvyššom súde pod sp. zn.
10Sža/3/2016 na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nesúladu ustanovenia § 120
ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení
neskorších predpisov s ustanovením s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46
ods. 1 a ods. 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6 ods. 1, s čl. 13 v spojení
s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl. 47 Charty základných práv
Európskej únie,  konanie o kasačnej sťažnosti v tejto veci dňa 09.08.2017 prerušil.

V.
Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa   12. decembra 2018

24. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 dňa 12. decembra 2018
rozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48
ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47
Charty základných práv Európskej únie. Vo zvyšnej časti návrhom nevyhovel.



VI.

Konanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018

25. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)
postupom podľa § 492 S.s.p. preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré
predchádzalo jeho vydaniu a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k
záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia §
455 S.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. apríla 2019 (§ 137 ods. 2 S.s.p.).

26. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok
krajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal zrušenia rozhodnutia č.
PPZ-HCP-P02-26-001/2016 dňa 14.01.2016, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil
rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu Prezídia PZ Úradu hraničnej a cudzineckej polície
Riaditeľstva HaCP Prešov, Oddelenia cudzineckej polície PZ Košice zo dňa 12.11.2016 č. s.: PPZ-HCP-
P06-KP-1094-023/2015 v spojení s opravou zo dňa 15.03.2016, ktorá sa týka dátumu vydania, ktorý má
byť správne 12.11.2015, ktorým prvostupňový správny orgán vo veci udelenia dlhodobého pobytu na
území SR v zmysle § 52 ods. 1 písm. a) zákona NR SR č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a rozhodol, že žiadosť žalobcu o udelenie
dlhodobého pobytu na území SR zamieta v zmysle § 54 ods. 2 písm. b) Zákona o pobyte cudzincov.

27. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 dňa 12. decembra 2018
rozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl.
48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl.
47 Charty základných práv Európskej únie.

28. Vyhlásením v zbierke zákonov má nález ústavného súdu vydaný v konaní o súlade právnych
predpisov okamžité právne účinky: - právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých
ústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, ale s medzinárodnou zmluvou,
s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené
spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „s ústavou“), strácajú svoju účinnosť, t. j. ich aplikácia sa
„zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky.

29. Ústava v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi, t. j. orgánu, ktorý vydal taký právny predpis
nesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu do
súladu s ústavou, ak ide o „podzákonné právne predpisy“ [čl. 125 ods. 1 písm. b) a c) ústavy] aj s  inými
zákonmi a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy, aj s nariadeniami vlády a so
všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.
„Sankciou“ za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo
jednotlivého ustanovenia po márnom uplynutí šiestich mesiacoch legislatívnej pasivity zákonodarcu
(normotvorcu) od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov.

30. Z výroku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.
decembra 2018 vyplýva, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia  tohto
nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona
č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších
predpisov.  Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tieto ustanovenia do súladu s čl. 46 ods.
1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, strácajú po šiestich mesiacoch
od vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.

31. Na tomto mieste považuje najvyšší súd za dôležité zdôrazniť, že zatiaľ čo derogačné účinky
určujú, kedy prestáva byť derogovaný predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy
nemajú aplikovať ustanovenia zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené ústavným súdom, a to aj v
prípade, že účinky takéhoto nálezu nastanú až v budúcnosti. Ústavný súd SR tiež judikoval, že aj keď



síce k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona dochádza s účinkom „ex nunc“, rozpor s ústavným
poriadkom, ktorý bol dôvodom zrušenia zákona nastáva už v priebehu jeho platnosti.

32. Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu
verejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto nemožno v
niektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená
derogačným nálezom pre neústavnosť až následne.

33. S prihliadnutím na  uvedené,  možno konštatovať, že pokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s
ústavným poriadkom, tak v zásade neprestáva byť vo vzťahu k právnym skutočnostiam nastaným behom
jeho platnosti aplikovateľný, s výnimkou ak sa derogačný dôvod týka zásahu do ústavou garantovaných
základných práv a slobôd (materiálneho jadra ústavy). Uvedené by pritom malo platiť aj vo vzťahu k
výkonu práv a povinností z rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných na základe zrušeného právneho
predpisu.

34. Všetky orgány verejnej moci vrátane sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a
ďalších právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v čl. 152 ods.
4 ústavy, podľa ktorého takýto výklad musí byť v súlade s ústavou.

35. Vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého žalovaný postupoval,
a to tým spôsobom, že neodôvodnil rozhodnutie, ktoré bolo vydané na základe ustanovenia § 54
ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, hoci ustanovenia ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o
pobyte cudzincov účinnom v čase vydania rozhodnutia žalovaným odôvodnenie takéto rozhodnutia
nevyžadovalo, predmetné ustanovenie  stratilo účinnosť dňom zverejnenia Nálezu Ústavného súdu
SR PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018 v zbierke zákonov, preto bolo potrebné rozsudok
krajského súdu zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

36. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že
preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom, a keďže súd prvého stupňa
žalobu zamietol, odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné podľa § 462
ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. (SSP)  zmeniť a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu
vrátiť na ďalšie konanie.

37. O trovách konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi, ktorý mal
úspech vo veci podľa § 467 ods. 1 a 2 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že v konaní úspešnému
žalobcovi priznal ich náhradu.

38. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov členov senátu 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona
č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok   n i e   j e   prípustný.