{"guid": "5b77a1e9-2513-4259-9512-26caca34a446:e377370f-d36e-4c86-a1f9-15809526225b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8014200569.3", "spisova_znacka": "7Sžsk/20/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/20/2018 z 26. 6. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. júna 2019, sp. zn. 7Sžsk/20/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:8014200569.3", "identifikacne_cislo": "8014200569", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2019-06-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-2", "nazov": "§ 462 ods. 2 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-462.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-462"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. c) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. e) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-f", "nazov": "§ 191 ods. 1 písm. f) SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-191.odsek-1.pismeno-f", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-191"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-452.odsek-1", "nazov": "§ 452 ods. 1 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-452.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-452"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-462", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-191", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-452"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/e377370f-d36e-4c86-a1f9-15809526225b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8014200569.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:8014200569.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:8014200569.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/20/2018\n8014200569\n26. 06. 2019\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2019:8014200569.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci\nžalobcu: K. N. L. - GreenAdvice s.r.o., IČO: 46 216 693, Karpatská 754/7, Svidník, zastúpeného JUDr.\nDušanom Remetom, advokátom, Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej: Sociálnej poisťovni, ústrediu,\nul. 29.augusta č. 8 a 10, Bratislava 1, za účasti Z. T., bytom T. X, XX XXX F., K. V., zastúpeného\nJUDr. Dušanom Remetom, advokátom, Masarykova 2, Prešov, o preskúmanie zákonnosti postupu a\nrozhodnutia žalovanej\nč. XXXXX-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014 o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Prešove č. k. 4S/39/2014-73 zo dňa 14. septembra 2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 4S/39/2014-73 zo dňa 14.\nseptembra 2017 m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej\nč. 17041-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014 z r u š u j e a vec jej v r a c i a na ďalšie konanie.\nŽalobcovi voči žalovanej priznáva právo na náhradu trov konania pred správnym súdom a právo na\nnáhradu trov kasačného konania v rozsahu jednej pätiny.\nodôvodnenie:\nI.\nRozhodnutie krajského súdu\n1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 4S/39/2014-73 zo dňa 14. septembra\n2017 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej č.\nXXXXX-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014 a postup mu predchádzajúci, žiadajúc súd, aby napadnuté\nrozhodnutie žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím č. XXXXX-1/2013-KEM zo dňa\n06.09.2013 zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Nárok na náhradu trov konania účastníkom\nnepriznal.\n2. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd z administratívneho spisu žalovanej\nzistil nasledovný skutkový stav. Žalovaná rozhodnutím zo dňa 11.01.2014 č. XXXXX-2/2014-BA (chyba\nv písaní správne označenie žalovanej je „zo dňa 5. februára 2014 č. XXXXX-3/2014-BA“) odvolanie\nzamestnávateľa K. GreenAdvice z 8.októbra 2013 (správne zo dňa „9. októbra 2013“) a odvolanie\nzamestnanca Z. T. zamietla a prvostupňové rozhodnutie potvrdila. Sociálna poisťovňa, pobočka Košice\nrozhodnutím č. XXXXX-1/2013- KEM zo 6.9.2013 ako orgán príslušný podľa ustanovenia § 178 ods.\n1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov\nrozhodovať o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch podľa § 210 ods. 1\n\nZákona o sociálnom poistení rozhodla tak, že pánovi Z. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné\ndôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti od 1. septembra 2011 (správne „dňa 30.\nseptembra 2012“) podľa slovenskej legislatívy. Ďalej mal krajský súd preukázané, že žalobca sa podanou\nžalobou domáhal, aby súd zrušil rozhodnutie žalovanej č. XXXXX-2/2014-BA zo dňa 5. februára 2014\n( správne „č. XXXXX-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014“) v spojení s rozhodnutím prvostupňového\nsprávneho orgánu Sociálnej poisťovne, pobočky Košice č. XXXXX-1/2013-KEM zo dňa 6. septembra\n2013 a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.\n3. Krajský súd v intenciách uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 7Sžso/39/2015,\nktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu Prešov zo dňa 5. januára 2015, č.k. 4S/39/2014-28 a vec\nvrátená na ďalšie konanie, uznesením zo dňa 11. júla 2017 pribral do konania podľa § 32 ods. 3 SSP\nako účastníka konania Z. T..\n4. Zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu krajský súd preskúmal v\nintenciách ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov\n(ďalej tiež zákon č. 461/2003 Z.z. alebo zákon o sociálnom poistení), v spojení s právnou úpravou\nustanovenou v Nariadení (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii\nsystémov sociálneho zabezpečenia v znení Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 988/2009\nz 16.09.2009 (ďalej len základné nariadenie) a vykonávacom Nariadení Európskeho parlamentu a Rady\n(ES) č. 987/2009 z 16.09.2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie č. 883/2004, postupom v zmysle právnej\núpravy ustanovenej v tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku.\n5. Poukazom na námietku žalobcu, ktorou namietal, že správne orgány v preskúmavanej veci nedodržali\nzákonný postup, rozhodnutia sú nezákonné, arbitrárne, avšak v žalobe okrem nedodržania zákonnej\n60-dňovej lehoty na vydanie napadnutých rozhodnutí netvrdí žiadne porušenie jeho subjektívnych práv,\nkrajský súd uviedol, že tak ako vyplýva z obsahu spisu pri vydávaní rozhodnutí neboli dodržané procesné\nlehoty. Podľa názoru krajského súdu identicky s názorom žalovanej toto procesné pochybenie nemá\nvplyv na zákonnosť napadnutých rozhodnutí, keď súd v konaní prihliada len na tie vady konania pred\nsprávnym orgánom, ktoré mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Krajský súd mal za\nto, že zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia sociálnej poisťovne pobočky a žalovanej len z tohto\ndôvodu by žalobca nedosiahol priaznivejšie rozhodnutie vo veci.\n6. Krajský súd konštatoval, že namietaná nezákonnosť postupu a rozhodnutia žalovanej a\nprvostupňového správneho orgánu bez uvedenia konkrétnych porušení subjektívnych práv žalobcu je\npre rozhodnutie súdu vo veci irelevantné. Je nesporné, že žalobca ako zamestnávateľ platil povinné\nnemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti. V tejto\nsúvislosti krajský súd poukázal na to, že zákon o sociálnom poistení č. 461/2003 Z.z. v znení\nneskorších predpisov v § 145 ods. 1 upravuje, že sociálna poisťovňa je povinná vrátiť poistné, ktoré\nbolo zaplatené bez právneho dôvodu fyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné,\nalebo jej právnemu zástupcovi do 30 dní od a/ zistenie tejto skutočnosti Sociálnou poisťovňou, alebo\nb/ doručenia písomnej žiadosti fyzickej alebo právnickej osoby povinnej odvádzať poistné alebo jej\nprávneho nástupcu. Podľa ods. 3 § 145 zákona o sociálnom poistení - právo na vrátenie poistného sa\npremlčí do 10 rokov od posledného dňa kalendárneho mesiaca, v ktorom bola platba uvedená v odseku 1\na 2 a zúčtovaná na účet sociálnej poisťovne v štátnej pokladnici. Podľa ods. 4 tohto ustanovenia - poistné,\nktoré je sociálna poisťovňa povinná vrátiť, sa použije na zápočet pohľadávky sociálnej poisťovne voči\nfyzickej osobe alebo právnickej osobe povinnej odvádzať poistné alebo voči jej právnemu nástupcovi.\n7. Ďalej krajský súd poukázal na to, že prvostupňové konanie tvorí s odvolacím konaním jeden celok\na odvolací orgán môže doplniť odôvodnenie odvolaním napadnutého rozhodnutia, ktorá skutočnosť\njednoznačne vyplýva z ustanovenia § 218 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení,\npodľa ktorého odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, ak je to nevyhnutné,\ndoterajšie konanie doplní, prípadne zistené nedostatky odstráni.\n8. Podľa názoru krajského súdu ani tým, že žalobca platil poistné, nebolo zasiahnuté do jeho majetkovej\nsféry, majúc za to, že žalobca teda v žalobe nenamietal žiadne také porušenie jeho subjektívnych práv,\nktoré by mali za následok nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov.\n\n9. V súvislosti s postavením Z. T. správny súd vychádzal z právneho názoru Najvyššieho súdu SR\nuvedeného v citovanom uznesení. Z. T. bol účastníkom administratívneho konania, pričom z ustanovení\nSprávneho súdneho poriadku jednoznačne vyplýva, že na rozdiel od predtým platného Občianskeho\nsúdneho poriadku súd účastníka konania samostatným uznesením nepriberá, ale koná s ním priamo\nako s účastníkom súdneho konania s označením „za účasti“. Podľa názoru správneho súdu Z. T.\nneprislúcha postavenie účastníka konania podľa citovaného ustanovenia § 32 ods. 3 písm. b/ Správneho\nsúdneho poriadku, pretože účastníkom administratívneho konania bol a § 32 ods. 3 písm. b/ upravuje\nsituáciu, kedy ide o osobu, ktorá je pre nerozlučné spoločenstvo práv a povinností so žalobcom alebo\núčastníkom administratívneho konania priamo dotknutá na svojich hmotnoprávnych právach zrušením\nadministratívneho rozhodnutia správnym súdom. V preskúmavanej veci však súd nezrušuje rozhodnutie\nsprávneho orgánu. Pán Z. T. žalobu nepodal. Podľa názoru súdu vo vzťahu žalobcu k Z. T. nejde o\nprocesné spoločenstvo nerozlučné, pretože toto je definované povahou predmetu konania, ktorá vyplýva\nz hmotného práva. Práva a povinnosti žalobcu ako zamestnávateľa a zamestnanca Z. T. nie sú identické.\nV danej súvislosti správny súd tiež poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 28.02.2017 sp.\nzn.: 9Sžo 3/2015 v identickej veci, v ktorej konštatoval, že „ustanovenie § 250 ods. 1 O.s.p. je vo vzťahu\nk pribratému účastníkovi konania potrebné vykladať tak, že ide predovšetkým o zabezpečenie práva\ntakého účastníka byť informovaný o prípadnej zmene v jeho právach a povinnostiach, ktoré môže byť\nspôsobené prípadným zrušením žalobou napadnutého rozhodnutia správneho orgánu“.\n10. Po preskúmaní rozhodnutia sociálnej poisťovne pobočky a žalovanej v rozsahu a z dôvodov\nuvedených v žalobe správny súd dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, žalobca nepreukázal,\nže rozhodnutiami správnych orgánov bolo zasiahnuté do jeho subjektívnych práv, a preto žalobu ako\nnedôvodnú podľa § 190 Správneho súdneho poriadku zamietol.\n11. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 a § 168 SSP, lebo žalobca v konaní\núspech nemal a priznať žalovanej nárok na náhradu trov konania vo vzťahu k žalobcovi nepovažoval\nza spravodlivé.\nII.\nKasačná sťažnosť žalobcu\n12. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobca.\nNamietal nesprávne právne posúdenie veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. Navrhoval, aby kasačný\nsúd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne,\naby ho zmenil a priamo zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu\nverejnej správy a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.\n13. Žalobca sa nestotožnil s právnym posúdením veci zo strany krajského súdu. Poukazom na právnu\núpravu ustanovenú v článku 13 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004\n(základného nariadenia) v spojení s právnou úpravou ustanovenou v článku 1 ods. 1 písm. a/, písm.\nb/ a článku 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 (vykonávacieho\nnariadenia) a poukazom na právne závery vyslovené Najvyšším súdom SR v rozsudku sp. zn.\n9Sžso 90/2015 zo dňa 14. 12. 2016, ktorý bol vydaný v skutkovo a právne totožnej veci, dôvodil, že\npobočka sociálnej poisťovne ani sociálna poisťovňa ústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení tzv.\nuplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení ako sa nachádzajú zamestnanci\nžalobcu.\n14. Ďalej žalobca poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžso 24/2015 zo dňa 27.\napríla 2016 a rozhodnutie Sociálnej poisťovni č. 8519-5/2012-BA z 28.06.2012, vyslovil názor o tom,\nže orgán verejnej správy pred vydaním svojho rozhodnutia nedostatočne zistil skutkový stav veci a\ntento súčasne nepostačuje na riadne posúdenie veci v súdnom konaní v rámci správneho súdnictva, v\ndôsledku čoho je potrebné, aby príslušné rozhodnutie orgánu verejnej správy skutočne bolo zrušené.\nTrval na tom, že zo strany žalovanej došlo k tzv. prejudikovaniu rozhodnutia. Žalobca opakovane\nargumentoval aj tým, že napadnutým rozhodnutím došlo k akceptovaniu nezákonného retroaktívneho\nrozhodnutia zo strany orgánu verejnej správy. Tiež trval na tom, že v administratívnom konaní nebola\nzachovaná lehota na vydanie rozhodnutia.\n\n15. Žalobca sa nestotožnil ani so záverom krajského súdu v tom, že v danom prípade nedošlo k\nporušeniu subjektívnych práv žalobcu. Mal za to, že na strane žalobcu došlo k porušeniu viacerých jeho\nsubjektívnych práv, najmä pokiaľ ide o právo na spravodlivý proces, ktoré zahŕňa aj právo na zákonné\nadministratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy na princípe tzv. „dobrej“ ako aj právo na\ndodržiavanie základných zásad správneho konania. Tvrdil, že osobitne na strane žalobcu došlo tiež\nk porušeniu jeho subjektívneho práva vlastniť majetok, práva na slobodnú voľbu povolania a práva\npodnikať a dosahovať zisk z podnikateľskej činnosti na území Slovenskej republiky, keďže v dôsledku\nnapadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy nemôže zamestnávať zamestnancov, o prácu ktorých\nmá záujem, pretože títo nebudú môcť byť riadne sociálne a zdravotne poistení na území Slovenskej\nrepubliky. Podľa názoru žalobcu neobstojí ani tvrdenie, že žalobca sa domáhal porušeniach iných ako\nsvojich subjektívnych práv. Žalobca poukázal tiež na to, že už v priebehu konania pred krajským súdom\nargumentoval tým, že jednotlivé subjektívne práva žalobcu je nevyhnutné vnímať vo vzájomnej súvislosti\nso subjektívnymi právami jeho zamestnancov, nakoľko ide o osoby, ktoré boli spoločne účastníkmi\nadministratívneho konania a zároveň subjektmi, na ktoré sa vzťahujú právne dôsledky rozhodnutí,\nnezákonnosti ktorých sa žalobca domáha v konaní pred súdom. Záverom žalobca poukázal aj na\nrozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžso 40/2015 k zo dňa 24. 8. 2016, v zmysle ktorého je\npotrebné, aby bolo súdne rozhodnutie vo vzťahu k žalobcovi a jeho zamestnancom rovnaké, pretože\nsa týka tých istých práv.\nIII.\nVyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti žalobcu\n16. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobcu nesúhlasila s dôvodmi uvedenými v\nkasačnej sťažnosti. Navrhovala, aby kasačný súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k.\n4S/39/2014-73 zo dňa 14. septembra 2017 v celom rozsahu ako vecne správne potvrdil.\n17. V dôvodoch vyjadrenia žalovaná uviedla, že žalobca v kasačnej sťažnosti neuviedol také námietky\nk správnosti preskúmavaného rozhodnutia ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu\nalebo zrušenie rozsudku Krajského súdu v Prešov č. k.\n4S/39/2014-73 zo dňa 14. septembra 2017. Ďalej uviedla, že v preskúmavaných rozhodnutiach ako\naj vo vyjadreniach podaných v predmetnej veci podrobne objasnila, z akých dôvodov zamestnancom\nžalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v\nnezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy a svoj právny názor zdôvodnila príslušnými koordinačnými\nprávnymi predpismi, ktoré upravujú sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov v rámci členských\nštátov EÚ.\n18. K námietkam žalobcu uvedených v kasačnej sťažnosti žalovaná uviedla, že v zmysle zásad\nustanovených v úvodnej časti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 (základného\nnariadenia) je potrebné zabezpečiť, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali\nsystému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu\nuplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli\nvzniknúť. Inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahujú koordinačné nariadenia Európskej únie, majú povinnosť\nvzájomne sa informovať a spolupracovať, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie koordinačných\nnariadení. Žalovaná poukazom na čl. 3 (2) vykonávacieho nariadenia mala za to, že dôkazné bremeno\nleží nielen na Sociálnej poisťovni ale aj na žalobcovi a zamestnancovi, pričom túto povinnosť, ktorá\nim vyplýva z vykonávacieho nariadenia, si riadne nesplnili. V danej súvislosti poukázala žalovaná na\nrozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžso/30/2016 z 4. júla 2017.\n19. Vo vzťahu k namietanému vydaniu prvostupňového a druhostupňového rozhodnutia po zákonom\nstanovenej lehote žalovaná poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu 7Sžso/202010 z 24.2.2011.\nĎalej poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č.k. 1S 13/2014-38 z 28.10.2014, podľa\nktorého nedodržanie procesných lehôt na vydanie rozhodnutia nemá vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia, v ktorej súvislosti tiež poukázala na rozhodnutie najvyššieho súdu 9Sžso/3/2015 z\n28.2.2017. Žalovaná nesúhlasila ani s argumentáciou žalobcu, že by Sociálna poisťovňa zasahovala\ndo jeho majetkových práv. Tvrdila, že Sociálna poisťovňa nebráni žalobcovi právo na podnikanie a\ndosahovanie zisku, avšak nemôže akceptovať vznik poistenia zamestnanca žalobcu podľa slovenskej\nlegislatívy, ak nebol preukázaný reálny výkon činnosti dotknutého zamestnanca. V kontexte uvedeného\nžalovaná poukázala tiež na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 228/2011-9\nz 2. júna 2011, podľa ktorého: „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby na preskúmanie zákonnosti\n\nrozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku nestačí,\nže žalobca bol účastníkom správneho konania, ale zároveň musí byť ako účastník správneho konania,\nrozhodnutím preskúmania zákonnosti, ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu, na\nsvojich právach ukrátený. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe tvrdené a podložené a aspoň\npotenciálne možné.“ Ostatné námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti žalovaná považovala za\nprávne irelevantné.\n20. V závere vyjadrenia žalovaná poukázala na právoplatné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, ktorý v skutkovo obdobných veciach toho istého žalobcu (zamestnávateľa) rozhodol v\nprospech Sociálnej poisťovni:\nSp. zn.: 1Sžso/23/2015 z 22.8.2017, 1Sžso/29/2015 z 22.8.2017, 1Sžso/48/2015 z 22.8.2017,\n1Sžso/53/2015 z 26.9.2017, 9Sžso/111/2015 z 28.6.2017, 9Sžso/117/2015 z 26.7.2017,\n9Sžso/145/2015 z 26.7.2017, 9Sžso/166/2015 z 26.7.2017, 9Sžso/178/2015 z 26.7.2017,\n9Sžso/154/2015 z 27.9.2017, 9Sžso/170/2015 z 27.9.2017, 9Sžso/216/2015 z 27.9.2017,\n9Sžso/218/2015 z 27.9.2017, 7Sžso/30/2016 z 4.7.2017 a 10Sžso/22/2015 z 27.4.2016.\nIV.\nKonanie pred kasačným súdom\n21. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci\nv zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom\nsúdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom\nsúdnictve.\n22. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ v spojení s § 438 ods. 2 SSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods. 2\nSSP ), v rozsahu dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti, kasačnú sťažnosť žalobcu prejednal bez\nnariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní\nvopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk\n(§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené zákonné\npodmienky pre zamietnutie žaloby.\n23. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Prešove č.\nk. 4S/39/2014-73 zo dňa 14. septembra 2017, ktorým správny súd podľa § 190 SSP zamietol žalobu o\npreskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej\nč. XXXXX-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014 v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím č.\nXXXXX-1/2013-KEM zo dňa 06.09.2013.\n24.V procese posudzovania zákonnosti rozsudku krajského súdu, napadnutého kasačnou sťažnosťou\nžalobcu, kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, na ktoré\npoukázal už krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd už\nneopakuje a súčasne na ne poukazuje.\n25. Kasačný súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis\nžalovanej, zistil, že predmetom preskumavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie Sociálnej\npoisťovne ústredie č. XXXXX-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014, ktorým žalovaná podľa § 179 ods.\n1 písm. b/ a § 218 ods. 2 zákona o sociálnom poistení rozhodla tak, že odvolanie žalobcu a účastníka\nkonania zamietla a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni pobočka\nKošice, č. XXXXX-1/2013-KEM zo dňa 06.09.2013 potvrdila.\n26. Prvostupňový správny orgán - Sociálna poisťovňa pobočka Košice, rozhodnutím č. XXXXX-1/2013KEM zo dňa 06.09.2013 podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. a § 210\nods. 1 zákona rozhodol tak, že zamestnancovi Z. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné\ndôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa\n30. septembra 2012.\n27. Kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom\nv rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovanej, v spojení s rozhodnutím\n\nsprávneho orgánu prvého stupňa, ako aj konania im prechádzajúce a nestotožniac sa s názorom\nkrajského súdu dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie\nžaloby.\n28. Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správny súd v\nprocese súdneho prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánu verejnej správy nie je súdom\nskutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu podľa\ntretej časti prvej a tretej hlavy Správneho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách v\nsociálnych veciach (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán bol príslušný na konanie\na následne, či si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutí, či zistil vo veci\nskutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutia boli vydané v súlade so\nzákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovali zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutia\nsprávneho orgánu boli vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi.\nZákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu\npredchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.\n29. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom\nfyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených\ntýmto zákonom. (§ 2 ods. 1 SSP)\n30. Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a\nochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania. (§ 5 ods. 2 SSP)\n31. Správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v\nzmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je\nzaložené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak\nposkytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore\nso zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom\nochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti.\nSprávne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o\nfyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie\nzákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt\nprávneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Kasačný\nsúd upriamuje pozornosť tiež na to, že správny súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu v konkrétnej veci posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec\nrelevantný právny predpis. Zákonnosť postupu správny súd skúma na základe rovnakých kritérií ako\nzákonnosť rozhodnutia.\n32. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí\nSociálnej poisťovni nepostupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a\ntretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku citovaných vyššie, keď súdny prieskum rozhodnutí\nžalovaného správneho orgánu, napadnutých žalobou, nevykonal v súlade s platnou právnou úpravou\nzákona o sociálnom poistení v súčinnosti s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Kasačný súd po\nvykonaní súdneho prieskumu napadnutých správnych rozhodnutí pri aplikácii uvedenej právnej úpravy\npostupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k inému záveru ako krajský súd.\nV.\nPrávne posúdenie kasačného súdu\n33. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\n34. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho\nprávneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť\npráva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s\nprávomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako\nurčuje právny poriadok.\n\n35. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom\nštáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a\nspravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa\nosobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých\nštátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané“ (ÚS\n17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365;\nzhodne I.ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s.\n382, I.ÚS 10/98)“. (I.ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu\nSR 2002 - II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra ústavného súdu tiež\nkladie dôraz na to, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte\nsa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu\nprávnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti\nštátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 1/04).\n36. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n37. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n38. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti\nštátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených\nhodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej\nnormy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie,\nktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou\nzákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány\nštátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle\nčl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v\nmedzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná a po vstupe Slovenskej republiky\ndo Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi\nEurópskeho spoločenstva, Európskej únie (čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) .\n39. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom\nustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske\nspoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie\nmajú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú\nimplementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. (čl. 7 ods. 2 Ústavy\nslovenskej republiky).\n40. Slovenská republika vstupom do Európskej únie na základe Zmluvy o pristúpení podpísanej v\nAténach dňa 16. apríla 2003 jej zmluvnými stranami, ktorá podľa čl. 2 ods. 2 zmluvy vstúpila do platnosti\ndňa 1. mája 2004, ako nový členský štát Európskej únie Zmluvou o pristúpení preniesla svoje právomoci\nna Európsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva sa súčasne zaviazala\nk uplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Právne záväznými\naktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie (teda aj pre Slovenskú\nrepubliku) sú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii\nsystémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady\n(ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia (ES)\nč. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Európsky\nparlament a Rada prijali Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia so\nzreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a 308, konajúc\npostupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy.\n41. Základné nariadenie v druhej hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov\nuplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v\nčlenských štátoch. V článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje\nvšeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie\n\nvzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v\nsúlade s touto hlavou. V čl. 11 ods. 3 písm. a/ uvedeného nariadenia európsky zákonodarca stanoví, že s\nvýhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo\nčinná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba\nvykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných\nčlenských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy\nustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva\nčinnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských\nštátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,\nalebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom\nurčeným v súlade s odsekom 1 čl. 13.\n42. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl.\n16 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009).\n43. Podľa čl. 16 ods. 1 až 6 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo\nvo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom\nčlenského štátu bydliska.\nUrčená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré\nsa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14\nvykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom\nurčení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť\nvykonáva.\nPredbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2 sa stáva definitívnym\ndo dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov\no ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené\nna základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným\núradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto\nurčenie, alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.\nAk existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné,\naby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých\ninštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov\nnavzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a\nso zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho\nnariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa\ndosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.\nPríslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za\nuplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.\nAk dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na\npodnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby\ninformovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.\n44. V čl. 2 až v čl. 5 vykonávacieho nariadenia európsky zákonodarca ustanovuje rozsah pôsobnosti,\npravidlá výmen medzi inštitúciami a rozsah pôsobnosti a pravidlá výmen medzi dotknutými osobami a\ninštitúciami, formát a spôsob výmeny údajov a právnu relevantnosť dokumentov a podporných dokladov\nvystavených v inom členskom štáte nasledovne:\n45. Podľa čl. 2 ods. 1 až 4 na účely vykonávacieho nariadenia sa výmeny medzi úradmi a inštitúciami\nčlenských štátov a osobami, na ktoré sa vzťahuje základné nariadenie, zakladajú na zásadách\nverejnej služby, účinnosti, aktívnej pomoci, rýchleho poskytovania a dostupnosti vrátane elektronickej\ndostupnosti, a to predovšetkým pre staršie osoby a osoby so zdravotným postihnutím.\nInštitúcie si bezodkladne poskytujú alebo vymieňajú všetky údaje potrebné na stanovenie a určenie práv\na povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Prenos takýchto údajov medzi členskými\nštátmi prebieha buď priamo medzi inštitúciami, alebo nepriamo prostredníctvom styčných orgánov.\nV prípade, že osoba omylom predložila informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii na území iného\nčlenského štátu, ako je ten, v ktorom sa nachádza inštitúcia určená v súlade s vykonávacím nariadením,\ntáto inštitúcia bezodkladne postúpi predmetné informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii určenej v\nsúlade s vykonávacím nariadením spolu s údajom o pôvodnom dátume ich predloženia. Tento dátum\n\nje pre príslušnú inštitúciu záväzný. Inštitúcie členského štátu však nemôžu niesť zodpovednosť ani sa\nich nečinnosť nemôže považovať za prijatie rozhodnutia, ak im inštitúcie iného členského štátu zaslali\ninformácie, dokumenty alebo žiadosti oneskorene.\nAk sa údaje postúpia nepriamo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu určenia, lehoty na\nodpoveď na žiadosti začínajú plynúť od dátumu, keď styčný orgán prijal žiadosť, ako keby ju prijala\ninštitúcia v tomto členskom štáte.\n46. Podľa čl. 3 ods. 1 až 4 členské štáty zabezpečia, aby dotknutým osobám boli sprístupnené potrebné\ninformácie s cieľom informovať ich o zmenách, ktoré sa zaviedli základným nariadením a vykonávacím\nnariadením, aby mohli uplatňovať svoje práva. Taktiež zabezpečia užívateľsky prístupné služby.\nOd osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili\ninformácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo\nsituácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych\npredpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú.\nČlenské štáty pri zhromažďovaní, odstupovaní alebo spracovaní osobných údajov podľa svojich\nprávnych predpisov na účely vykonávania základného nariadenia zabezpečujú, aby dotknuté osoby\nmohli v plnej miere vykonávať svoje práva týkajúce sa ochrany osobných údajov v súlade s predpismi\nSpoločenstva o ochrane fyzických osôb vo vzťahu k spracovaniu osobných údajov a voľnému pohybu\ntakýchto údajov.\nV rozsahu potrebnom na uplatňovanie základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia zodpovedné\ninštitúcie postúpia dotknutým osobám informácie a vydajú im dokumenty, a to bezodkladne a v každom\nprípade v rámci lehôt stanovených právnymi predpismi dotknutého členského štátu. Zodpovedná\ninštitúcia oznámi svoje rozhodnutie žiadateľovi s bydliskom alebo miestom pobytu v inom členskom\nštáte priamo alebo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu bydliska alebo pobytu. V prípade\nzamietnutia dávok táto inštitúcia tiež uvedie dôvody zamietnutia, opravné prostriedky a lehoty na\nodvolanie. Kópia tohto rozhodnutia sa zašle ďalším zainteresovaným inštitúciám.\n47. Podľa čl. 4 ods. 1 až 3 správna komisia určí štruktúru, obsah, formu a podrobné mechanizmy výmeny\ndokumentov a štruktúrovaných elektronických dokumentov.\nZasielanie údajov medzi inštitúciami alebo styčnými orgánmi sa uskutočňuje elektronickými\nprostriedkami buď priamo, alebo nepriamo prostredníctvom prístupových bodov patriacich do\nspoločného bezpečnostného rámca, ktorý je schopný zaručiť dôvernosť a ochranu vymieňaných údajov.\nPri komunikácii s dotknutými osobami zodpovedné inštitúcie používajú mechanizmy, ktoré sú vhodné\nv danom prípade, a podľa možnosti maximálne uprednostňujú používanie elektronických prostriedkov.\nSprávna komisia vypracuje praktické pravidlá zasielania informácií, dokumentov alebo rozhodnutí\ndotknutej osobe pomocou elektronických prostriedkov.\n48. Podľa čl. 5 ods. 1 až 4 dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby\nna účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na\nzáklade ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský\nštát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.\nV prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú\ntvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada\ninštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie\ntohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší.\nV prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu\nalebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v\nnich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej\ninštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu.\nAk dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii,\na to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť.\nSprávna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola\nzáležitosť predložená.\n49.Záväznosť spolupráce medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov EÚ európsky\nzákonodarca ustanovuje tiež v čl. 20 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého dotknuté\ninštitúcie sprostredkujú príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú na osobu\nuplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, nevyhnutné informácie potrebné na určenie dátumu,\nku ktorému sa tieto právne predpisy stávajú uplatniteľnými, ako aj príspevkov, ktoré táto osoba a jej\n\nzamestnávateľ alebo zamestnávatelia sú povinní platiť podľa týchto právnych predpisov. Príslušná\ninštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené ako uplatniteľné na osobu podľa hlavy\nII základného nariadenia, sprostredkuje informáciu o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych\npredpisov stáva účinným, inštitúcii určenej príslušným úradom členského štátu, ktorého právne predpisy\nsa na túto osobu naposledy vzťahovali.\n50. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z predloženého spisového materiálu kasačný súd\nzistil, že žalovaná tvrdila, že v zmysle zásad ustanovených v úvodnej časti nariadenia Európskeho\nparlamentu a Rady číslo 883/2004 (základného nariadenia) je potrebné zabezpečiť, aby osoby, ktoré\nsa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského\nštátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov\na komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahujú koordinačné\nnariadenia Európskej únie, majú povinnosť vzájomne sa informovať a spolupracovať, aby sa zabezpečilo\nriadne vykonávanie koordinačných nariadení. O skutočnostiach zistených na základe kontroly u žalobcu\nbola v súlade s článkom 76 ods. 4 základného nariadenia informovaná centrála poľskej inštitúcie\nsociálneho zabezpečenia ZUS vo Varšave listom č. 36968-2/2013- BA z 25.7.2013 a poľská inštitúcia\ntieto skutočnosti akceptovala listom č. 992900/502/32/2013 z 10.10.2013.\n51. Ďalej kasačný súd zistil, že Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej tiež „veľký senát“) posudzoval otázky nastolené senátom 9S v rozsahu vymedzenom v uznesení\nsp. zn. 9Sžsk 22/2017 zo dňa 16. mája 2018, ktorým podľa § 22 ods. 1 písm. a/ SSP postúpil vec vedenú\nna Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 9Sžsk/22/2017 na prejednanie a rozhodnutie\nveľkému senátu.\n52. Veľký senát uznesením sp. zn. 1Vs 1/2018 zo dňa 4. decembra 2018 rozhodol o otázkach\nrozhodujúcich pre posúdenie veci nasledovné: „Odpoveď na 1/ otázku: Dohoda medzi inštitúciami\ndvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia\nč. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie\nuplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr.\npísomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne. Odpoveď na 2/\notázku: Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého\ndátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len\n„vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.\n883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo\nvzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej\npoisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej\nlegislatíve.“ Rozhodnutie veľkého senátu je záväznou judikatúrou pre ďalšie rozhodovanie najvyššieho\nsúdu vo veciach s obdobnou právnou problematikou.\n53. Vychádzajúc z uvedeného a právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave vykonávacieho nariadenia\nnajvyšší súd v danej veci poukazom na záver veľkého senátu v uvedenom uznesení, že dohoda\nmedzi inštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov EU podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho\nnariadenia musí byť určitá čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných\nprávnych predpisov týkať a zároveň musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na\nelektronickom nosiči, atď.) a založená do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu, v tomto\nprípade žalovanej, konštatuje, že v preskúmavanej veci skutkové zistenia potvrdzujú, že na základe\npodnetu ZUS Varšava a z dôvodu pretrvávajúceho trendu narastajúceho počtu poľských zamestnancov\nvzbudzujúceho podozrenie zo zneužívania systému verejného zdravotníctva, avizované najmä ZP\na Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, Sociálna poisťovňa vykonávala kontroly reálneho\nvýkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky, ktorí majú bydlisko v Poľskej republike, o\nktorých skutočnostiach informovala príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike a v\nkonkrétnom prípade posudzovanej veci o skutočnostiach zistených na základe kontroly u žalobcu bola\nv súlade s článkom 76 ods. 4 základného nariadenia informovaná centrála poľskej inštitúcie sociálneho\nzabezpečenia ZUS vo Varšave listom č. 36968-2/2013- BA z 25.7.2013 a poľská inštitúcia tieto\nskutočnosti akceptovala listom č. 992900/502/32/2013 z 10.10.2013. Z uvedeného je zrejmé, že medzi\nSociálnou poisťovňou a príslušnú inštitúciu sociálneho zabezpečenia v Poľskej republike na základe\nkoordinačných nariadení ES prebiehala vzájomná spolupráca za účelom zistenia uplatniteľnej legislatívy\nvo vzťahu k zamestnancom žalobcu, zrejme aj vo vzťahu Z., avšak z doposiaľ zisteného skutkového\n\nstavu vyplývajúceho zo spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvorí administratívny spis,\nnevyplýva, či medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia aj došlo k\ndohode o uplatniteľnej legislatíve poľského zákonodarstva aj vo vzťahu k uvedenému zamestnancovi\nžalobcu, pribratého do konania súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej. Kasačný súd\nv danej súvislosti upriamuje pozornosť na to, že z doterajšej prieskumnej činnosti zákonnosti rozhodnutí\nSociálnej poisťovne v obdobných veciach je pritom známa skutočnosť, že na základe vzájomnej\nkoordinácie medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia došlo k dohode\no uplatniteľnej legislatíve poľského zákonodarstva vo vzťahu k poľským občanom vykonávajúcich na\núzemí Slovenskej republiky obdobnú činnosť ako uvedený zamestnanec žalobcu.\n54. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie medzi Sociálnou poisťovňou a inštitúciou sociálneho\nzabezpečenia Poľskej republiky došlo k dohode o uplatniteľnej legislatíve, ktorou určili uplatniteľnú\nlegislatívu Poľskej republiky, na sociálne poistenie zamestnanca žalobcu ako dotknutej osoby sa bude\naplikovať príslušná právna úprava Poľskej republiky, určená dohodou, a preto uvedený zamestnanec\nžalobcu bude podliehať pod právomoc Poľskej republiky ako štátu, ktorého legislatíva bola touto\ndohodou určená. Uvedená skutočnosť potom vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie\nsociálneho zabezpečenia druhého členského štátu EÚ konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na\nsociálne poistenie zamestnanca(ov) žalobcu, keďže uplatniteľnosť príslušnej legislatívy na sociálne\npoistenie jeho zamestnanca(ov) bola vyriešená práve na základe dohody uzavretej medzi inštitúciami\nsociálneho zabezpečenia Slovenskej a Poľskej republiky ako členských štátov Európskej únie.\nZ uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade pre nedostatok\nskutkových podkladov nebolo možné ustáliť záver o tom, či zamestnancovi žalobcu zaniklo sociálne\npoistenie podľa slovenskej legislatívy, preto pokiaľ by došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy Poľskej\nrepubliky vo vzťahu k tomuto zamestnancovi žalobcu od určitého dátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia\nEurópskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho\nparlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia alebo vzájomnou\ndohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, táto skutočnosť by vylúčila právomoc Sociálnej\npoisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej\nlegislatíve.\n55. Vychádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu poukazom na závery\nuvedené vyššie kasačný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej náležite nevychádza\nz právnej úpravy ustanovenej vo vykonávacom nariadení EÚ v spojení s právnou úpravou ustanovenou\nv základnom nariadení EÚ, majúce za následok jeho nezákonnosť, z ktorých dôvodov najvyšší súd\nnapadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie\nžalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. c/, e/, f/ SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP zrušil a vec jej vrátil\nna ďalšie konanie.\n\n56. O náhrade trov kasačného konania a trov konania pred správnym súdom rozhodol najvyšší súd\ntak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní mal úspech, priznal nárok na ich náhradu (§ 467 ods. 1\nSSP v spojení s § 167 ods. 3 písm. a/ SSP) v skrátenom rozsahu. Vzhľadom na závery uvedené\nvyššie najvyšší súd námietky žalobcu uvedené v konaní súdneho prieskumu pred správnym súdom\nvyhodnotil bez právnej relevancie, ktoré nepodmienili jeho úspešnosť v tomto konaní. Žalobca v žalobe\na v konaní pred správnym súdom nevzniesol námietku nedostatku právomoci Sociálnej poisťovni na\nkonanie a vydanie rozhodnutia, práve naopak v žalobe tvrdil, že na jeho zamestnancov je uplatniteľnou\nlegislatívou pre sociálne zabezpečenie legislatíva Slovenskej republiky. Žalobca až v kasačnej sťažnosti\nproti rozhodnutiu krajského súdu poukazom na právne závery vyslovené Najvyšším súdom SR v\nrozsudku sp. zn. 9Sžso 90/2015 zo dňa 14.12.2016, ktorý bol vydaný v skutkovo a právne totožnej veci,\ndôvodil, že pobočka sociálnej poisťovne ani sociálna poisťovňa ústredie nemali právomoc rozhodnúť\no určení tzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení ako sa nachádzajú\nzamestnanci žalobcu. Kasačný súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovanej a vec jej vrátil na\nďalšie konanie, keďže nedostatok na vydanie správneho rozhodnutia je takou vadou konania, na\nktorú správny súd musí vždy prihliadať. Vzhľadom k uvedenému teda v posudzovanom prípade k\nzrušeniu a vráteniu rozhodnutia žalovanej nedošlo z dôvodov tvrdení žalobcu v žalobe. Súčasne kasačný\nsúd znížil nárok na náhradu trov konania aj z dôvodu, že v danej veci ide o tzv. typizované žaloby.\nV prejednávaných veciach ide o opakované konania (ďalšie napr. 9Sžso/92/2015, 9Sžso/93/2015,\n\n9Sžso/113/2015, 9Sžso/144/2015, 9Sžso/170/2015 a ďalšie ), ktoré sú skutkovo veľmi obdobné\ns totožnou právnou otázkou, týkajúcou sa uplatnenia práv žalobcu v predchádzajúcich správnych\nkonaniach. Tomu zodpovedali aj jednotlivé podania právneho zástupcu žalobcu, čo do rozsahu a obsahu.\nNa druhej strane pri svojom rozhodovaní o náhrade trov konania kasačný súd prihliadol aj na povinnosť\nprávneho zástupcu riadne plniť procesné povinnosti žalobcu, a to najmä dodržiavanie lehôt a pokynov\nkonajúcich súdov. Po zvážení uvedených hľadísk znížil najvyšší súd žalobcom požadovaný nárok na\nnáhradu trov konania v rozsahu 1/5 majúc za to, že priznanie nároku na náhrady trov konania žalobcovi\nv celom rozsahu, by v danom prípade bolo v rozpore s materiálnou spravodlivosťou.\n57. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4S/39/2014", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}