{"guid": "cab72fb7-54af-4b4a-87a5-a6bbf27809f6:37011c25-d0b0-4ee0-95eb-54fcc28fdc24", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:8014200456.3", "spisova_znacka": "7Sžsk/35/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/35/2017 z 23. 1. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. januára 2019, sp. zn. 7Sžsk/35/2017, ECLI:SK:NSSR:2019:8014200456.3", "identifikacne_cislo": "8014200456", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2019-01-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-210.odsek-1", "nazov": "§ 210 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-210.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-210"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-178.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-178.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-178"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-210", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-178"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/37011c25-d0b0-4ee0-95eb-54fcc28fdc24", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:8014200456.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:8014200456.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:8014200456.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/35/2017\n8014200456\n23. 01. 2019\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2019:8014200456.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Eriky Čanadyovej v právnej\nveci žalobcu: Dariusz Edward Pitera - ITI MEDIA, so sídlom Bardejovská 220/1, Svidník, právne\nzastúpeného JUDr. Dušanom Remetom, advokátom, so sídlom Masarykova 2, Prešov, proti žalovanej:\nSociálnej poisťovni, ústredie v Bratislave, ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti: 1. Z. H. F.,\nbytom G., 2. Z. O. B., bytom B., 3. O. V. G., bytom O., právne zastúpených JUDr. Dušanom Remetom,\nadvokátom, so sídlom Masarykova 2, Prešov, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej\nč. 21057-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014, č. 17633-2/2014-BA zo dňa 28. januára 2014 a č.\n21048-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu\nv Prešove č.k. 5S/30/2014-94 zo dňa 7. júna 2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 5S/30/2014-94 zo dňa 7.\njúna 2017 m e n í tak, že rozhodnutia žalovanej\nč. 21057-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014, č. 17633-2/2014-BA zo dňa 28. januára 2014 a č.\n21048-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie.\nŽalobcovi voči žalovanej p r i z n á v a p r á v o na náhradu trov konania pred správnym súdom a\nprávo na náhradu trov kasačného konania v rozsahu jednej pätiny.\nodôvodnenie:\nI.\nRozhodnutie krajského súdu\n1. Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 5S/30/2014-94 zo dňa 7. júna 2017 zamietol žalobu, ktorou sa\nžalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej, uvedených v úvodnej časti\ntohto rozhodnutia. Účastníkom nepriznal nárok na náhradu trov konania.\n2. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplynulo, že krajský súd mal z obsahu administratívneho spisu\npreukázané, že Sociálna poisťovňa pobočka Svidník v administratívnom konaní vykonala vonkajšiu\nkontrolu u žalobcu dňa 12.03.2013 zameranú na preverenie sídla zamestnávateľa a reálneho výkonu\nčinnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky. Z obsahu záznamu o vykonaní kontroly č.\n206-3/2013 zo dňa 13.03.2013, správny súd zistil, že bola vykonaná osobná návšteva zamestnancov\nprvostupňového správneho orgánu na adrese sídla žalobcu uvedeného v osvedčení o živnostenskom\noprávnení, na ktorej sa nenachádza kancelária, ani prevádzka žalobcu. Už z predchádzajúcej vykonanej\nkontroly disponovali zamestnanci prvostupňového správneho orgánu s informáciou, že Ing. O. V. je\nsplnomocnený vystupovať v mene zamestnávateľa, teda žalobcu a k adrese sídla uviedol, že táto bola\nposkytnutá len za účelom zriadenia živnosti. S Ing. O. V. prvostupňový správny orgán spísal záznam\n\nz pracovného stretnutia, z ktorého vyplynuli závery, že adresa uvedená vo výpise živnostenského\nregistra je virtuálnou adresou na základe súhlasu majiteľa domu na tejto adrese za účelom otvorenia\nživnosti. Reálne má žalobca priestory na výkon svojej činnosti na Centrálnej 274, Svidník v kancelárii\nIng. O. V., kde sa určuje politika spoločnosti a spravujú sa tam prevádzkové záležitosti spoločnosti.\nIde o miesto, kde žalobca pravidelne navštevuje poverenú osobu za účelom riadenia spoločnosti.\nZápisnice z týchto stretnutí sa nevyhotovujú, postupy pre činnosť firmy sa dojednávajú ústne. Na\ntejto adrese sú uchovávané účtovné doklady, pracovné zmluvy, obchodné zmluvy, korešpondencia,\nfaktúry a ďalšie písomnosti potrebné k činnosti. Z tohto miesta sú vykonávané finančné transakcie.\nRealizácia predmetu činnosti je na území Slovenskej republiky a to doručovanie letákov a prieskum\nverejnej mienky podľa objednávky zmluvných partnerov v celej Slovenskej republike. Písomné dohody\no poskytovaní reklamných služieb pre firmy z Poľskej republiky sú k dispozícii v kancelárii Ing. V. na\nCentrálnej 274, Svidník. Žalobca riadi svoju spoločnosť prevažne z miesta svojho trvalého bydliska\nv Poľskej republike. Spôsob prideľovania práce je ústny, kde žalobca na základe požiadavky osloví\npotrebný počet pracovníkov a určí im miesto výkonu práce bez časového ohraničenia. Na základe\nvýsledkov tejto kontroly rozhodol vo veci prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 5920-39/2013SK zo dňa 04.11.2013, ktorým podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. o\nsociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z. alebo zákon o\nsociálnom poistení“) a § 210 ods. 1 tohto zákona rozhodol tak, že zamestnancovi H. F. zaniklo povinné\nnemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa\nslovenskej legislatívy uplynutím dňa 30.09.2012. Ďalším rozhodnutím č. 5920-20/2013-SK rozhodol,\nže zamestnancovi Z. O. B. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie\na povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 31.03.2013 a\nrozhodnutím č. 5920-2/2013-SK zo dňa 04.11.2013 rozhodol, že zamestnancovi O. V. G. zaniklo povinné\nnemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa\nslovenskej legislatívy uplynutím dňa 03.05.2013. Proti týmto rozhodnutiam prvostupňového správneho\norgánu podal žalobca a účastníci konania odvolanie, o ktorom rozhodovala žalovaná napadnutými\nrozhodnutiami č. 21057-3/2014-BA zo dňa 05.02.2014, č. 17633-2/2014-BA zo dňa 28.01.2014 a č.\n21048-3/2014-BA zo dňa 05.02.2014, ktorými podľa § 179 ods. 1 písm. b/ a § 218 ods. 2 uvedeného\nzákona rozhodla tak, že odvolanie žalobcu a účastníkov konania zamietla a rozhodnutia prvostupňového\nsprávneho orgánu potvrdila.\n3. Zákonnosť preskúmavaných rozhodnutí žalovanej krajský súd preskúmal v intenciách ustanovení §\n172 ods. 2, 5 v spojení s § 178 ods.1, s § 195 ods.1, 196 ods. 1, § 218 ods.1, s § 209 ods. 1, 2, 3 a 4\nzákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, ktorú právnu úpravu citoval,\npostupom v zmysle právnej úpravy ustanovenej v tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku\norgánov (zákon č. 162/2015 Z.z. - ďalej tiež SSP). Správny súd dospel k názoru, že rozhodnutiami\nžalovanej a prvostupňového správneho orgánu nemohlo byť zasiahnuté do majetkovej sféry žalobcu.\n4. Krajský súd uviedol, že zo žalobných námietok žalobcu je zrejmé, že žalobca namietal skôr iné\nporušenia ako svojich subjektívnych práv ako účastníka konania, a to porušenia práv zamestnancov. Aj\nkeby napadnutými rozhodnutiami žalovanej a prvostupňového správneho orgánu alebo postupom týchto\nsprávnych orgánov boli porušené právne predpisy Slovenskej republiky alebo Nariadenia Rady (EHS), z\ncitovaných ustanovení Správneho súdneho poriadku nepochybne vyplýva žalobcovi povinnosť tvrdenia\no porušení jeho subjektívnych práv. Žalobca spochybňoval oprávnenie žalovanej a prvostupňového\nsprávneho orgánu vykonať v predmetnej veci kontrolu vo vzťahu k reálnemu výkonu zamestnania jeho\nzamestnancami. Túto námietku správny súd považoval za neopodstatnenú. Správny súd poukázal na\nto, že konanie vo veci sociálneho poistenia je upravené v tretej časti zákona o sociálnom poistení v\nustanovení § 172 až § 255 citovaného zákona.\n5. Podľa názoru správneho súdu v zmysle citovaných ustanovení zákona o sociálnom poistení je\nnesporne daná kompetencia Sociálnej poisťovne rozhodovať v nedávkovom konaní o vzniku, prerušení\na zániku sociálneho poistenia v sporných prípadoch. V rámci dokazovania vo veci sociálneho poistenia\nje v ust. § 196 upravená široká definícia dôkazu. Preto nie je zákonom vylúčené, aby Sociálna poisťovňa\nv rámci dokazovania nevykonala kontrolu a šetrenie za účelom zistenia skutočného stavu veci a na\nzáklade takto zisteného stavu veci v konaní nerozhodla.\n6. Správny súd považoval za nedôvodnú aj námietku žalobcu, ktorou v žalobe namietal porušenie zásady\ndvojinštantnosti konania. Správny súd konštatoval, že z obsahu administratívneho spisu žalovanej je\n\nnesporné, že žalovaná vo veci nerozhodovala na základe iných dôkazov než tých, ktoré boli zistené\nv konaní pred prvostupňovým správnym orgánom. Konanie pred prvostupňovým správnym orgánom a\nodvolacie konanie tvoria jeden celok. Napadnuté rozhodnutia žalovanej a prvostupňového správneho\norgánu boli vydané v súlade s ustanovením § 209 zákona o sociálnom poistení. Z odôvodnenia\nrozhodnutí je zrejmé, ktoré skutočnosti boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami boli správne\norgány vedené pri hodnotení dôkazov a pri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodovali.\n7. Po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovanej a prvostupňového správneho orgánu v rozsahu\na z dôvodov uvedených v žalobe a poukazom aj na doterajšiu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky v totožných veciach, napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.\n9Sžso/88/2015 zo dňa 26.04.2017, ktorého právny názor najvyššieho súdu citoval, podľa § 190 SSP\nžalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.\n8. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 175 ods. 1 SSP v spojení s § 167 a § 168 SSP\nŽalobcovi z dôvodu neúspešnosti v konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal. Vo vzťahu k\nžalovanému správny súd nezistil také okolnosti, pre ktoré by bolo možné spravodlivo požadovať od\nžalobcu nahradenie trov konania žalovanému správnemu orgánu.\nII.\nKasačná sťažnosť žalobcu\n9. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobca.\nNamietal nesprávne právne posúdenie veci podľa § 440 ods. 1, písm. g/ SSP. Navrhoval, aby kasačný\nsúd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne,\naby ho zmenil a priamo zrušil rozhodnutie žalovanej v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu\nverejnej správy a priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.\n10. Žalobca sa nestotožnil s právnym posúdením veci zo strany krajského súdu. Poukazom na\nprávnu úpravu ustanovenú v článku 13 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES)\nč. 883/2004 (základného nariadenia) v spojení s právnou úpravou ustanovenou v článku 1 ods. 1\npísm. a/, písm. b/ a článku 16 ods. 2 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009\n(vykonávacieho nariadenia) a poukazom na právne závery vyslovené Najvyšším súdom SR v rozsudku\nsp.zn. 9Sžso/90/2015 zo dňa 14.12.2016, ktorý bol vydaný v skutkovo a právne totožnej veci, dôvodil,\nže pobočka sociálnej poisťovne ani sociálna poisťovňa ústredie nemali právomoc rozhodnúť o určení\ntzv. uplatniteľnej legislatívy vo vzťahu k osobám v rovnakom postavení ako sa nachádzajú zamestnanci\nžalobcu.\n11. Ďalej žalobca poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžso/24/2015 k zo dňa\n27. apríla 2016, ako aj na rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie č. 8519-5/2012/BA zo dňa\n28.06.2012, vyslovil presvedčenie o tom, že orgán verejnej správy pred vydaním svojho rozhodnutia\nnedostatočne zistil skutkový stav veci a tento súčasne nepostačuje na riadne posúdenie veci v\nsúdnom konaní v rámci správneho súdnictva, v dôsledku čoho je potrebné, aby príslušné rozhodnutie\norgánu verejnej správy skutočne bolo zrušené. Trval na tom, že zo strany žalovanej došlo k tzv.\nprejudikovaniu rozhodnutia. Žalobca opakovane argumentoval aj tým, že napadnutým rozhodnutím\ndošlo k akceptovaniu nezákonného retroaktívneho rozhodnutia zo strany orgánu verejnej správy. Tiež\ntrval na tom, že v administratívnom konaní nebola zachovaná lehota na vydanie rozhodnutia.\n12. Žalobca sa nestotožnil ani so záverom krajského súdu v tom, že v danom prípade nedošlo k\nporušeniu subjektívnych práv žalobcu. Mal za to, že na strane žalobcu došlo k porušeniu viacerých\njeho subjektívnych práv, najmä pokiaľ ide o právo na spravodlivý proces, ktoré zahŕňa aj právo na\nzákonné administratívne konanie, právo na fungovanie verejnej správy na princípe tzv. „dobrej“ ako\naj právo na dodržiavanie základných zásad správneho konania. Tvrdil, že osobitne na strane žalobcu\ndošlo tiež k porušeniu jeho subjektívneho práva vlastniť majetok, práva na slobodnú voľbu povolania\na práva podnikať a dosahovať zisk z podnikateľskej činnosti na území Slovenskej republiky, keďže\nv dôsledku napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy nemôže zamestnávať zamestnancov, o\nprácu ktorých má záujem, pretože títo nebudú môcť byť riadne sociálne a zdravotne poistení na území\nSlovenskej republiky. Podľa názoru žalobcu neobstojí ani tvrdenie, že žalobca sa domáhal porušeniach\niných ako svojich subjektívnych práv. Žalobca poukázal tiež na to, že už v priebehu konania pred\nkrajským súdom argumentoval tým, že jednotlivé subjektívne práva žalobcu je nevyhnutné vnímať vo\n\nvzájomnej súvislosti so subjektívnymi právami jeho zamestnancov, nakoľko ide o osoby, ktoré boli\nspoločne účastníkmi administratívneho konania a zároveň subjektmi, na ktoré sa vzťahujú právne\ndôsledky rozhodnutí nezákonnosti, ktorých sa žalobca domáha v konaní pred súdom. Záverom žalobca\npoukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 10Sžso/40/2015 k zo dňa 24.08.2016, v zmysle\nktorého je potrebné, aby bolo súdne rozhodnutie vo vzťahu k žalobcovi a jeho zamestnancom rovnaké,\npretože sa týka tých istých práv.\nIII.\nVyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti žalobcu\n13. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobcu nesúhlasila s dôvodmi uvedenými v kasačnej\nsťažnosti. Navrhovala, aby kasačný súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k. 5S/30/2014\nzo dňa 7. júna 2017 potvrdil.\n14. V dôvodoch vyjadrenia žalovaná uviedla, že žalobca v kasačnej sťažnosti neuviedol také námietky\nk správnosti preskúmavaného rozhodnutia ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali\nzmenu alebo zrušenie rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 5S/30/2014-94 zo dňa 7. júna 2017.\nĎalej uviedla, že v preskúmavaných rozhodnutiach ako aj vo vyjadreniach podaných v predmetnej veci\npodrobne objasnila, z akých dôvodov zamestnancom žalobcu zaniklo povinné nemocenské poistenie,\npovinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy a\nsvoj právny názor zdôvodnila príslušnými koordinačnými právnymi predpismi, ktoré upravujú sociálne\nzabezpečenie migrujúcich pracovníkov v rámci členských štátov EÚ.\n15. K námietkam žalobcu uvedených v kasačnej sťažnosti žalovaná uviedla, že v zmysle zásad\nustanovených v úvodnej časti nariadenia Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 (základného\nnariadenia) je potrebné zabezpečiť, aby osoby, ktoré sa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali\nsystému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského štátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu\nuplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám, ktoré by z toho mohli\nvzniknúť. Inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahujú koordinačné nariadenia Európskej únie, majú povinnosť\nvzájomne sa informovať a spolupracovať, aby sa zabezpečilo riadne vykonávanie koordinačných\nnariadení.\n16. K veci samej žalovaná uviedla, že sociálna poisťovňa vystavila pre zamestnancov žalobcu\nformulár v PD A1 s platnosťou, uvedenou jednotlivo na každom formulári, tieto boli vystavené v čase,\nkedy neexistovali pochybnosti o správnosti určenia uplatniteľnej legislatívy a tieto skutočnosti boli\noverené kontrolou reálneho výkonu činnosti na území Slovenskej republiky. Pri vystavení napadnutého\nrozhodnutia prvostupňový orgán túto skutočnosť vzal do úvahy, rovnako ako aj výsledky kontroly,\nna základe čoho rozhodol, že posledný deň platnosti formulára PD A1 je dňom zániku povinného\nnemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti\nzamestnanca žalobcu. Formuláre PD A1 s pokračujúcou dobou nebolo možné zo strany Sociálnej\npoisťovne - ústredie, vystaviť, keďže ich vystaveniu bránili skutočnosti zistené v rámci kontrol\nzameraných na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky.\nO uvedených skutočnostiach bola v súlade s článkom 76 ods. 4 základného nariadenia informovaná\ncentrála poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS vo Varšave listom a poľská inštitúcia tieto\nskutočnosti akceptovala.\n17. Ďalej žalovaná uviedla, že postupom podľa článku 16 vykonávacieho nariadenia došlo medzi\nžalovanou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia k definitívnemu určeniu uplatniteľných\nprávnych predpisov, ktoré aj žalovaná akceptovala. Definitívnym určením uplatniteľných právnych\npredpisov a následným vystavením formulára PD A je viazaný aj krajský súd a nemá kompetenciu\npreskúmať, či došlo k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov v súlade s príslušnými\nustanoveniami základného a vykonávacieho nariadenia, poukazom na to, že tento názor vyslovil aj\nKrajský súd v Žiline v rozsudku č.k. 20Scud 4/2013-78 zo dňa 9. decembra 2014, potvrdený Najvyšším\nsúdom Slovenskej republiky rozsudkom sp.zn. 10Sžso/20/2015 zo dňa 27. apríla 2016. Žalovaná\nzáverom tiež poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 9Sžso/104/2015 zo\ndňa 28. júna 2017.\nIV.\n\nKonanie pred kasačným súdom\n18. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci\nv zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom\nsúdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v správnom\nsúdnictve.\n19. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ v spojení s § 438 ods. 2 SSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods.\n2 SSP), kasačnú sťažnosť žalobcu prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 452 ods. 1 v spojení s ustanovením§ 137 ods.\n4 SSP) a dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie žalôb.\n20. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Prešove č.k.\n5S/30/2014-94 zo dňa 7. júna 2017, ktorým správny súd podľa § 190 SSP zamietol žaloby o preskúmanie\nzákonnosti postupu a rozhodnutí žalovanej\nč. 21057-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014, č. 17633-2/2014-BA zo dňa 28. januára 2014 a č.\n21048-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014.\n21. V procese posudzovania zákonnosti rozsudku krajského súdu, napadnutého kasačnou sťažnosťou\nžalobcu, kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, na ktoré\npoukázal už krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd už\nneopakuje a súčasne na ne poukazuje.\n22. Kasačný súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis\nžalovanej, zistil, že predmetom preskumavacieho konania v danej veci boli rozhodnutia Sociálnej\npoisťovne ústredie č. 21057-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014, č. 17633-2/2014-BA zo dňa 28. januára\n2014 a č. 21048-3/2014-BA zo dňa 5. februára 2014, ktorými žalovaná podľa § 179 ods. 1 písm. b/ a § 218\nods. 2 zákona o sociálnom poistení rozhodla tak, že odvolania žalobcu a účastníkov konania zamietla\na rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu - Sociálnej poisťovni, pobočka Svidník, potvrdila.\n23. Prvostupňový správny orgán - Sociálna poisťovňa, pobočka Svidník, rozhodnutím č. 5920-39/2013SK zo dňa 04.11.2013 podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z.z. a § 210 ods. 1 zákona\nrozhodol tak, že zamestnancovi H. F. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové\npoistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 30.09.2012.\n24. Rozhodnutím č. 5920-20/2013-SK zo dňa 04.11.2013 prvostupňový správny orgán - Sociálna\npoisťovňa pobočka Svidník, rozhodol, že zamestnancovi Z. O. B. zaniklo povinné nemocenské poistenie,\npovinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy\nuplynutím dňa 31.03.2013.\n25. Rozhodnutím č. 5920-2/2013-SK zo dňa 04.11.2013 prvostupňový správny orgán - Sociálna\npoisťovňa pobočka Svidník, rozhodol, že zamestnancovi O. V. G. zaniklo povinné nemocenské poistenie,\npovinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy\nuplynutím dňa 03.05.2013.\n26.Kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom\nv rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovanej, v spojení s rozhodnutiami\nsprávneho orgánu prvého stupňa, ako aj konania im prechádzajúce a nestotožniac sa s názorom\nkrajského súdu dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie\nžalôb.\n27. Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správny súd v\nprocese súdneho prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánu verejnej správy nie je súdom\nskutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu podľa\ntretej časti prvej a tretej hlavy Správneho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách v\nsociálnych veciach (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán bol príslušný na konanie\n\na následne, či si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutí, či zistil vo veci\nskutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutia boli vydané v súlade so\nzákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovali zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutia\nsprávneho orgánu boli vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V\nsúdnom prieskume zákonnosti rozhodnutí žalovaného správneho orgánu v konaní o sociálnej žalobe,\nktorú podala fyzická osoba, správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými\nžalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím\nsprávneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo\nprocesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou\npostupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.\n28. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom\nfyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených\ntýmto zákonom. (§ 2 ods. 1 SSP)\n29. Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a\nochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania. (§ 5 ods. 2 SSP)\n30. Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu\norgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. (§ 177 ods. 1 SSP)\n31. Rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia\nsprávneho súdu. Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. (§ 203\nods. 1, 2 SSP)\n32. Správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v\nzmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je\nzaložené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak\nposkytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore\nso zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom\nochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti.\nSprávne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o\nfyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie\nzákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt\nprávneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Kasačný\nsúd upriamuje pozornosť tiež na to, že správny súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu v konkrétnej veci posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec\nrelevantný právny predpis. Zákonnosť postupu správny súd skúma na základe rovnakých kritérií ako\nzákonnosť rozhodnutia.\n33. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu napadnutých rozhodnutí\nžalovanej nepostupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v prvej a tretej\nhlave tretej časti Správneho súdneho poriadku citovaných vyššie, keď súdny prieskum rozhodnutí\nžalovanej, napadnutých žalobou, nevykonal v súlade s platnou právnou úpravou zákona o sociálnom\npoistení v súčinnosti s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Kasačný súd po vykonaní súdneho\nprieskumu napadnutých rozhodnutí žalovanej v spojení s prvostupňovými správnymi rozhodnutiami pri\naplikácii uvedenej právnej úpravy postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k inému záveru\nako krajský súd.\nVI.\nPrávne posúdenie kasačného súdu\n34. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\n35. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho\nprávneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť\npráva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s\n\nprávomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako\nurčuje právny poriadok.\n36. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom\nštáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a\nspravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa\nosobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých\nštátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané“ (ÚS\n17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365;\nzhodne I. ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR\n1999, s. 382, I.ÚS 10/98)“. (I. ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení\nÚstavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra\nústavného súdu tiež kladie dôraz na to, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej\nistoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a\nspravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz\nsvojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m.m. PL. ÚS\n1/04).\n37. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n38. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n39. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti\nštátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených\nhodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej\nnormy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie,\nktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou\nzákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány\nštátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle\nčl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v\nmedzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná a po vstupe Slovenskej republiky\ndo Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi\nEurópskeho spoločenstva, Európskej únie (čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).\n40. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom\nustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske\nspoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie\nmajú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú\nimplementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 ( čl. 7 ods.2 Ústavy\nslovenskej republiky).\n41. Slovenská republika vstupom do Európskej únie na základe Zmluvy o pristúpení podpísanej v\nAténach dňa 16. apríla 2003 jej zmluvnými stranami, ktorá podľa čl. 2 ods. 2 zmluvy vstúpila do platnosti\ndňa 1. mája 2004, ako nový členský štát Európskej únie Zmluvou o pristúpení preniesla svoje právomoci\nna Európsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva sa súčasne zaviazala\nk uplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Právne záväznými\naktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie ( teda aj pre Slovenskú\nrepubliku) sú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii\nsystémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenie Európskeho parlamentu a\nRady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia\n(ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Európsky\nparlament a Rada prijali Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia so\nzreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a 308, konajúc\npostupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy.\n\n42. Základné nariadenie v druhej hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov\nuplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v\nčlenských štátoch. V článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje\nvšeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie\nvzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v\nsúlade s touto hlavou. V čl. 11 ods. 3 písm. a/ uvedeného nariadenia európsky zákonodarca stanoví, že s\nvýhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo\nčinná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba\nvykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných\nčlenských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy\nustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva\nčinnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských\nštátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,\nalebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom\nurčeným v súlade s odsekom 1 čl. 13.\n43. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl.\n16 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009).\n44. Podľa čl. 16 ods. 1 až 6 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo\nvo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom\nčlenského štátu bydliska.\nUrčená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré\nsa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14\nvykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom\nurčení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť\nvykonáva.\nPredbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva\ndefinitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých\nčlenských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli\ndefinitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu\nurčenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že\nnemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.\nAk existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné,\naby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých\ninštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov\nnavzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a\nso zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho\nnariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa\ndosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.\nPríslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za\nuplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.\nAk dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na\npodnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby\ninformovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.\n45. V čl. 2 až v čl. 5 vykonávacieho nariadenia európsky zákonodarca ustanovuje rozsah pôsobnosti,\npravidlá výmen medzi inštitúciami a rozsah pôsobnosti a pravidlá výmen medzi dotknutými osobami a\ninštitúciami, formát a spôsob výmeny údajov a právnu relevantnosť dokumentov a podporných dokladov\nvystavených v inom členskom štáte nasledovne:\n46. Čl. 2 ods. 1 až 4 na účely vykonávacieho nariadenia sa výmeny medzi úradmi a inštitúciami členských\nštátov a osobami, na ktoré sa vzťahuje základné nariadenie, zakladajú na zásadách verejnej služby,\núčinnosti, aktívnej pomoci, rýchleho poskytovania a dostupnosti vrátane elektronickej dostupnosti, a to\npredovšetkým pre staršie osoby a osoby so zdravotným postihnutím.\nInštitúcie si bezodkladne poskytujú alebo vymieňajú všetky údaje potrebné na stanovenie a určenie práv\na povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Prenos takýchto údajov medzi členskými\nštátmi prebieha buď priamo medzi inštitúciami, alebo nepriamo prostredníctvom styčných orgánov.\n\nV prípade, že osoba omylom predložila informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii na území iného\nčlenského štátu, ako je ten, v ktorom sa nachádza inštitúcia určená v súlade s vykonávacím nariadením,\ntáto inštitúcia bezodkladne postúpi predmetné informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii určenej v\nsúlade s vykonávacím nariadením spolu s údajom o pôvodnom dátume ich predloženia. Tento dátum\nje pre príslušnú inštitúciu záväzný. Inštitúcie členského štátu však nemôžu niesť zodpovednosť ani sa\nich nečinnosť nemôže považovať za prijatie rozhodnutia, ak im inštitúcie iného členského štátu zaslali\ninformácie, dokumenty alebo žiadosti oneskorene.\nAk sa údaje postúpia nepriamo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu určenia, lehoty na\nodpoveď na žiadosti začínajú plynúť od dátumu, keď styčný orgán prijal žiadosť, ako keby ju prijala\ninštitúcia v tomto členskom štáte.\n47. Článok 3 ods. 1 až 4 členské štáty zabezpečia, aby dotknutým osobám boli sprístupnené potrebné\ninformácie s cieľom informovať ich o zmenách, ktoré sa zaviedli základným nariadením a vykonávacím\nnariadením, aby mohli uplatňovať svoje práva. Taktiež zabezpečia užívateľsky prístupné služby.\nOd osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili\ninformácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo\nsituácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych\npredpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú.\nČlenské štáty pri zhromažďovaní, odstupovaní alebo spracovaní osobných údajov podľa svojich\nprávnych predpisov na účely vykonávania základného nariadenia zabezpečujú, aby dotknuté osoby\nmohli v plnej miere vykonávať svoje práva týkajúce sa ochrany osobných údajov v súlade s predpismi\nSpoločenstva o ochrane fyzických osôb vo vzťahu k spracovaniu osobných údajov a voľnému pohybu\ntakýchto údajov.\nV rozsahu potrebnom na uplatňovanie základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia zodpovedné\ninštitúcie postúpia dotknutým osobám informácie a vydajú im dokumenty, a to bezodkladne a v každom\nprípade v rámci lehôt stanovených právnymi predpismi dotknutého členského štátu. Zodpovedná\ninštitúcia oznámi svoje rozhodnutie žiadateľovi s bydliskom alebo miestom pobytu v inom členskom\nštáte priamo alebo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu bydliska alebo pobytu. V prípade\nzamietnutia dávok táto inštitúcia tiež uvedie dôvody zamietnutia, opravné prostriedky a lehoty na\nodvolanie. Kópia tohto rozhodnutia sa zašle ďalším zainteresovaným inštitúciám.\n48. Článok 4 ods. 1 až 3 správna komisia určí štruktúru, obsah, formu a podrobné mechanizmy výmeny\ndokumentov a štruktúrovaných elektronických dokumentov.\nZasielanie údajov medzi inštitúciami alebo styčnými orgánmi sa uskutočňuje elektronickými\nprostriedkami buď priamo, alebo nepriamo prostredníctvom prístupových bodov patriacich do\nspoločného bezpečnostného rámca, ktorý je schopný zaručiť dôvernosť a ochranu vymieňaných údajov.\nPri komunikácii s dotknutými osobami zodpovedné inštitúcie používajú mechanizmy, ktoré sú vhodné\nv danom prípade, a podľa možnosti maximálne uprednostňujú používanie elektronických prostriedkov.\nSprávna komisia vypracuje praktické pravidlá zasielania informácií, dokumentov alebo rozhodnutí\ndotknutej osobe pomocou elektronických prostriedkov.\n49. Článok 5 ods. 1 až 4 dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby\nna účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na\nzáklade ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský\nštát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.\nV prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú\ntvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada\ninštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie\ntohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší.\nV prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu\nalebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v\nnich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej\ninštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu.\nAk dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii,\na to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť.\nSprávna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola\nzáležitosť predložená.\n\n50. Záväznosť spolupráce medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov EÚ európsky\nzákonodarca ustanovuje tiež v čl. 20 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého dotknuté\ninštitúcie sprostredkujú príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú na osobu\nuplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, nevyhnutné informácie potrebné na určenie dátumu,\nku ktorému sa tieto právne predpisy stávajú uplatniteľnými, ako aj príspevkov, ktoré táto osoba a jej\nzamestnávateľ alebo zamestnávatelia sú povinní platiť podľa týchto právnych predpisov. Príslušná\ninštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené ako uplatniteľné na osobu podľa hlavy\nII základného nariadenia, sprostredkuje informáciu o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych\npredpisov stáva účinným, inštitúcii určenej príslušným úradom členského štátu, ktorého právne predpisy\nsa na túto osobu naposledy vzťahovali.\n51. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z predloženého spisového materiálu kasačný súd\nzistil, že žalovaná tvrdila, že v zmysle zásad ustanovených v úvodnej časti nariadenia Európskeho\nparlamentu a Rady číslo 883/2004 (základného nariadenia) je potrebné zabezpečiť, aby osoby, ktoré\nsa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského\nštátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a\nkomplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahujú koordinačné\nnariadenia Európskej únie, majú povinnosť vzájomne sa informovať a spolupracovať, aby sa zabezpečilo\nriadne vykonávanie koordinačných nariadení. O skutočnostiach zistených na základe kontroly u žalobcu\nbola v súlade s článkom 76 ods. 4 základného nariadenia informovaná centrála poľskej inštitúcie\nsociálneho zabezpečenia ZUS vo Varšave listom a poľská inštitúcia tieto skutočnosti akceptovala. Ďalej\nžalovaná uviedla, že postupom podľa článku 16 vykonávacieho nariadenia došlo medzi žalovanou a\npoľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov,\nktoré aj žalovaná akceptovala.\n52. Napriek uvedenému Sociálna poisťovňa konajúc a rozhodujúc podľa ustanovení zákona č. 461/2003\nZ.z. v platnom znení preskúmavanými rozhodnutiami vydanými v oboch stupňoch administratívneho\nkonania určila, že pribratým účastníkom konania ako zamestnancom žalobcu a to - H. F. zaniklo\npovinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti\npodľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 30.09.2012; Z. O. B. zaniklo povinné nemocenské poistenie,\npovinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy\nuplynutím dňa 31.03.2013; O. V. G. zaniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové\npoistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy uplynutím dňa 03.05.2013.\n53. Ďalej kasačný súd zistil, že Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej tiež „veľký senát“ ) posudzoval otázky nastolené senátom 9S v rozsahu vymedzenom v uznesení\nsp.zn. 9Sžsk/22/2017 zo dňa 16. mája 2018, ktorým podľa § 22 ods. 1 písm. a/ SSP postúpil vec vedenú\nna Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. 9Sžsk/22/2017 na prejednanie a rozhodnutie\nveľkému senátu.\n54.Veľký senát uznesením sp.zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 4. decembra 2018 rozhodol o otázkach\nrozhodujúcich pre posúdenie veci nasledovné: „Odpoveď na 1/ otázku: Dohoda medzi inštitúciami\ndvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia\nč. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie\nuplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr.\npísomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne. Odpoveď na 2/\notázku: Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého\ndátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len\n„vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.\n883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo\nvzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej\npoisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej\nlegislatíve.“ Rozhodnutie veľkého senátu je záväznou judikatúrou pre ďalšie rozhodovanie najvyššieho\nsúdu vo veciach s obdobnou právnou problematikou.\n55. Vychádzajúc z uvedeného a právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave vykonávacieho nariadenia\nnajvyšší súd v danej veci poukazom na záver veľkého senátu v uvedenom uznesení, že dohoda medzi\ninštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov EU podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia\n\nmusí byť určitá čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov\ntýkať a zároveň musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči\natď.) a založená do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu, v tomto prípade žalovanej,\nkonštatuje, že v preskúmavaných veciach z dohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou\nsociálneho zabezpečenia nevyplýva, že k dohode o uplatniteľnej legislatíve poľského zákonodarstva\ndošlo aj vo vzťahu k zamestnancom žalobcu, pribratých do konania súdneho prieskumu napadnutých\nrozhodnutí žalovanej.\n56. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie Sociálna poisťovňa a inštitúcia sociálneho zabezpečenia\nPoľskej republiky určili uplatniteľnú legislatívu Poľskej republiky dohodou, na sociálne poistenie\nzamestnancov žalobcu ako dotknutých osôb sa bude aplikovať príslušná právna úprava Poľskej\nrepubliky, určená dohodou, a preto zamestnanci žalobcu budú podliehať pod právomoc Poľskej republiky\nako štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená. Uvedená skutočnosť potom vylučuje právomoc\nSociálnej poisťovne ako inštitúcie sociálneho zabezpečenia druhého členského štátu EÚ konať o\notázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne poistenie zamestnancov žalobcu, keďže uplatniteľnosť\npríslušnej legislatívy na sociálne poistenie jeho zamestnancov bola vyriešená práve na základe dohody\nuzavretej medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia Slovenskej a Poľskej republiky ako členských\nštátov Európskej únie. Z uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že pokiaľ došlo k určeniu\nuplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky vo vzťahu k zamestnancom žalobcu od určitého dátumu podľa\nčl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie\n(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia\nalebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, táto skutočnosť vylučuje\nprávomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie\no uplatniteľnej legislatíve.\n57. Vychádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu poukazom na\nzávery uvedené vyššie kasačný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia žalovanej náležite\nnevychádzajú z právnej úpravy ustanovenej vo vykonávacom nariadení EÚ v spojení s právnou úpravou\nustanovenou v základnom nariadení EÚ, majúce za následok ich nezákonnosť, z ktorých dôvodov\nnajvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil tak, že preskúmavané\nrozhodnutia žalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. c/, e/, f/ SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP zrušil a vec\njej vrátil na ďalšie konanie.\n58. O náhrade trov kasačného konania a trov konania pred správnym súdom rozhodol najvyšší súd\ntak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní mal úspech, priznal nárok na ich náhradu (§ 467 ods. 1\nSSP v spojení s § 167 ods. 3, písm. a/ SSP) v skrátenom rozsahu. Vzhľadom na závery uvedené\nvyššie najvyšší súd námietky žalobcu uvedené v konaní súdneho prieskumu pred správnym súdom\nvyhodnotil bez právnej relevancie, ktoré nepodmienili jeho úspešnosť v tomto konaní. Z dôvodov,\nže v konaní súdneho prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutí správneho orgánu na základe\nsprávnej žaloby vo veciach sociálnych, ak žalobca je fyzickou osobou, správny súd nie je viazaný\nžalobnými bodmi, kasačný súd zrušil preskúmavané rozhodnutia žalovanej a vec jej vrátil na ďalšie\nkonanie, pričom k zrušeniu a vráteniu rozhodnutí žalovanej nedošlo z dôvodov tvrdení žalobcu. Súčasne\nkasačný súd znížil nárok na náhradu trov konania aj z dôvodu, že v danej veci ide o tzv. typizované\nžaloby. V prejednávaných veciach ide opakované konania (ďalšie napr. 9Sžso/92/2015, 9Sžso/93/2015,\n9Sžso/113/2015, 9Sžso/144/2015, 9Sžso/170/2015), ktoré sú skutkovo veľmi obdobné s totožnou\nprávnou otázkou, týkajúcou sa uplatnenia práv žalobcu v predchádzajúcich správnych konaniach. Tomu\nzodpovedali aj jednotlivé podania úspešného žalobcu, čo do rozsahu a obsahu. Na druhej strane pri\nsvojom rozhodovaní o náhrade trov konania kasačný súd prihliadol aj na povinnosť právneho zástupcu\nriadne plniť procesné povinnosti žalobcu, a to najmä dodržiavanie lehôt a pokynov konajúcich súdov. Po\nzvážení uvedených hľadísk znížil najvyšší súd žalobcom požadovaný nárok na náhradu trov konania v\nrozsahu 1/5 majúc za to, že priznanie nároku na náhrady trov konania žalobcovi v celom rozsahu, by v\ndanom prípade bolo v rozpore s materiálnou spravodlivosťou.\n59. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5S/30/2014", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}