{"guid": "24ec0a84-c0dc-4e69-a6fb-180ba1d8a00a:41b6c416-2432-4bfa-a9a0-3d9a1b321b66", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7216213898.1", "spisova_znacka": "3Obdo/64/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/64/2019 z 11. 12. 2019", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 11. decembra 2019, sp. zn. 3Obdo/64/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:7216213898.1", "identifikacne_cislo": "7216213898", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ľubomíra Kúdelová", "datum_vydania": "2019-12-11", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-3", "nazov": "§ 220 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-220.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-220"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-3", "nazov": "§ 393 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "nazov": "§ 449 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-220", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/41b6c416-2432-4bfa-a9a0-3d9a1b321b66", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7216213898.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:7216213898.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:7216213898.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Obdo/64/2019\n7216213898\n11. 12. 2019\nJUDr. Ľubomíra Kúdelová\nECLI:SK:NSSR:2019:7216213898.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: BFF Central Europe s.r.o., so sídlom Mostová 2,\n811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 414 315, zastúpeného advokátskou kanceláriou\nsmith&smith legal s.r.o., so sídlom Panenská 24, 811 03 Bratislava, IČO: 36 360 341, proti žalovanému:\nUniverzitná nemocnica L. Pasteura Košice, so sídlom Rastislavova 43, 041 90 Košice, IČO: 00 606\n707, zastúpeného JUDr. Alenou Zadákovou, advokátkou, so sídlom Kováčska 32, 040 01 Košice,\no zaplatenie 801 114,06 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice II pod sp. zn.\n33Cb/101/2016, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. januára 2019, č.\nk. 2Cob/130/2018-139, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 30. januára 2019, č. k.\n2Cob/130/2018-139, rozsudok Okresného súdu Košice II z 25. apríla 2017, č. k. 33Cb/101/2016-67 a\nuznesenie Okresného súdu Košice II z 24. mája 2018, č. k. 33Cb/101/2016-129 zrušuje a vec vracia\nOkresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Košice II (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 25. apríla\n2017, č. k. 33Cb/101/2016-67 v znení opravného uznesenia súdu prvej inštancie z 24. mája 2018, č.\nk. 33Cb/101/2016-129 žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu\n100 %.\n1.1. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca nie je v spore aktívne vecne legitimovaný. Pri vyslovení\npredmetného záveru okresný súd vychádzal zo skutočnosti, že zmluva o postúpení pohľadávok zo 16.\noktóbra 2012, č. 2012/XX/XX uzatvorená medzi obchodnou spoločnosťou TRANSMEDIC SLOVAKIA\ns.r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom je absolútne neplatným právnym úkonom, keďže za\npostupníka ju podpísal len jeden konateľ, hoci v zmysle výpisu z obchodného registra mali za žalobcu\nkonať dvaja konatelia spoločne. S predmetnou zmluvou nie sú spojené žiadne právne následky a hľadí\nsa na ňu, ako keby neexistovala. Z tohto dôvodu každý právny úkon nadväzujúci na predmetnú zmluvu\no postúpení pohľadávok (t. j. dohoda o spätnom postúpení pohľadávok z 1. júna 2016, ako aj zmluva\no postúpení pohľadávok zo 6. júna 2016, č. 2016/XX/XX uzavretá medzi obchodnou spoločnosťou\nTRANSMEDIC SLOVAKIA s.r.o. ako postupcom a žalobcom ako postupníkom) trpí rovnakou vadou, t.\nj. absolútnou neplatnosťou.\n1.2. Z uvedeného dôvodu podľa súdu prvej inštancie neprešli na žalobcu pohľadávky uplatnené v\npredmetnom spore, keďže neboli platne postúpené, a preto žalobu zamietol z dôvodu nedostatku\naktívnej vecnej legitimácie žalobcu.\n1.3. Ďalším dôvodom pre zamietnutie žaloby podľa okresného súdu bola skutočnosť, že časť zmluvy\no postúpení pohľadávok, v ktorej je uvedená odplata, nie je súdom preskúmateľná, keďže táto časť\nnebola súdu zverejnená, pričom súd a aj žalovaný majú právo vedieť výšku odplaty za postúpenie\npohľadávok. Táto skutočnosť rovnako zakladá absolútnu neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok z\ndôvodu absencie tejto podstatnej náležitosti pre obchádzanie zákona, resp. pre rozpor s dobrými mravmi.\n\n1.4. Tretím dôvodom neplatnosti zmluvy podľa okresného súdu je skutočnosť, že pohľadávky, ktoré\nboli obsiahnuté v zmluve o postúpení pohľadávok, predstavujú nespôsobilý predmet postúpenia,\nkeďže ide o pohľadávky z nezaplatenej kúpnej ceny za dodané lieky, zdravotnícke pomôcky a ďalšie\nprostriedky na zabezpečenie zdravotnej starostlivosti. Poukázal pritom na znenie ustanovenia § 525\nods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré zakazuje postúpenie pohľadávky, ktorej obsah by sa postúpením\nzmenil.\n1.5. V závere svojho rozsudku okresný súd uviedol, že sa nepochybne jedná o pohľadávky z\nverejnoprávneho vzťahu. Žalovaný má pritom eminentný záujem na tom, aby mal povinnosť plniť\nkonkrétnemu veriteľovi a osobitne na tom, aby sa pohľadávky voči nemu nesústreďovali u jedného\nveriteľa, ktorého jediným cieľom je dosahovanie príjmu z nezaplatených úrokov z omeškania voči\npôvodnému veriteľovi.\n2. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 30. januára\n2019, č. k. 2Cob/130/2018-139 rozsudok okresného súdu v znení jeho opravného uznesenia potvrdil a\nžalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\n2.1. V odôvodnení svojho rozsudku odvolací súd uviedol, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne\nskutočnosti spochybňujúce závery súdu prvej inštancie. Na zdôraznenie vecnej správnosti rozsudku\nokresného súdu skonštatoval, že prejav vôle smerujúci k uzavretiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo\n16. októbra 2012 podpísal len jeden z konateľov, hoci v súlade so znením spoločenskej zmluvy v mene\nspoločnosti žalobcu mali konať vždy dvaja konatelia spoločne. Preto takýto prejav vôle nie je možné\npovažovať za prejav vôle spoločnosti, lebo nebol vykonaný spôsobom, ktorým mal konať štatutárny\norgán obchodnej spoločnosti. Na tejto skutočnosti nemení nič ani to, či druhá zmluvná strana bola alebo\nnebola v dobrej viere, pretože žiadny právny predpis nepripúšťa pre takýto prípad možnosť namietať\ndobrú vieru.\n2.2. V závere rozhodnutia krajský súd skonštatoval, že Slovenská republika má kodifikovaný právny\nporiadok a súdy pri rozhodovaní nie sú viazané platnými zákonmi.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dňa 10. mája 2019 dovolanie, ktorým žiadal, aby\ndovolací súd dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n3.1. Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ Civilného sporového poriadku (ďalej\naj „C. s. p.“), ako aj z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.\n4. Namietanú vadu zmätočnosti videl dovolateľ v tom, že krajský súd vo svojom rozhodnutí neuviedol\nodpovede na otázky zásadné pre rozhodnutie vo veci samej, čím mu znemožnil náležite argumentovať\nv rámci využitia mimoriadnych opravných prostriedkov. Z napadnutého rozsudku nie je vôbec zrejmé,\nprečo postupcovi (t. j. obchodnej spoločnosti TRANSMEDIC SLOVAKIA, s.r.o.) nepatrila pohľadávka\nv čase postúpenia, ak bol postupca jej pôvodným veriteľom, ako sa mal postúpením zmeniť obsah\npohľadávky a čo viedlo súd k záveru, že predmetná pohľadávka je pohľadávkou verejnoprávnou.\n4.1. Konajúce súdy sa podľa žalobcu nevysporiadali s jeho argumentáciou, že ak by aj bola prvá\nzmluva o postúpení pohľadávok neplatná, tak spoločnosť TRANSMEDIC SLOVAKIA, s.r.o. mohla v čase\nuzavretia zmluvy č. 2016/XX/XX nakladať s pohľadávkou a platne ju postúpiť na žalobcu. Namiesto toho\nsa krajský (ale aj okresný) súd zameral na údajnú neplatnosť pôvodnej zmluvy. Odvolací súd pritom\nposudzoval neplatnosť pôvodnej zmluvy z úplne iných právnych záverov, keď vychádzal z toho, že\nMVDr. V. G. podpísal pôvodnú zmluvu ako konateľ sám, hoci v mene žalobcu mali konať vždy dvaja\nkonatelia spoločne. Okresný súd však vyhodnotil konanie MVDr. G. ako konanie splnomocnenca, ktorý\nkonal bez platnej plnej moci. Preto podľa žalobcu odvolací súd si svoj svojvoľný záver o neplatnosti\nzmluvy o postúpení pohľadávok č. 2016/XX/XX odôvodnil okolnosťami, ktoré nemali relevanciu ani pre\nrozhodnutie v pôvodnom konaní a už vôbec nie v predmetnom spore.\n4.2. Podľa dovolateľa krajský súd porušil svoju zákonnú povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 387\nods. 3 C. s. p., keď sa nevysporiadal s jeho podstatnými argumentmi, nakoľko odôvodnenie rozsudku\nodvolacieho súdu nedáva žiadne (ani len vágne) odpovede na jeho zásadné tvrdenia. Uvedené podľa\nžalobcu vedie k záveru, že napadnutý rozsudok je svojvoľný, a preto je nepreskúmateľný.\n4.3. Žalobca namietal aj tú skutočnosť, že odvolací súd sa vôbec nezaoberal s jeho odvolacími\nnámietkami týkajúcimi sa ostatných dôvodov neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, keď sa len\nnesprávne a nekriticky stotožnil so závermi súdu prvej inštancie.\n5. Nesprávne právne posúdenie videl dovolateľ v nesprávnom posúdení otázky jeho aktívnej vecnej\nlegitimácie, keď na dostatočné preukázanie aktívnej vecnej legitimácie v spore mu ako postupníkovi\n\npostačovalo preukázať, že postupca oznámil dlžníkovi postúpenie pohľadávky na postupníka. Z\nuvedeného dôvodu nebolo potrebné posudzovať platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok. Pri\nvyriešení predmetnej otázky poukázal na judikát č. R 119/2003, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ v príslušnom gramatickom tvare) sp. zn. 5Obdo/20/2008,\n3Obo/175/2010, 1MCdo/11/2012, 3Cdo/2/2016 a 1Obdo/4/2017.\n5.1. Zároveň žalobca poukázal na rozhodnutie sp. zn. 1Cdo/76/2007, v ktorom dovolací súd pripustil,\nže návrh na určenie neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky môže podať aj dlžník, ak preukáže, že\nmá na tomto určení naliehavý právny záujem, a nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca\nalebo preukázal postupník. Predmetné rozhodnutie (z ktorého vychádzali vo veci konajúce súdy) však\nnerieši otázku, či môže dlžník v spore o zaplatenie pohľadávky namietať neplatnosť zmluvy o postúpení\npohľadávky.\n6. Žalovaný sa k dovolaniu žalobcu v lehote určenej súdom prvej inštancie (ktorá bola do 8. júla 2019)\nnevyjadril. Vyjadrenie k dovolaniu doručil žalovaný okresnému súdu až dňa 10. júla 2019 po uplynutí\nurčenej lehoty, a preto dovolací súd pri svojom rozhodovaní na predmetné vyjadrenie nemohol prihliadať\ns poukazom na ustanovenie 436 ods. 3 C. s. p.\n7. Najvyšší súd ako súd dovolací (podľa § 35 C. s. p.) po zistení, že dovolanie podal včas žalobca\nzastúpený advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.) dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.\n8. Ako opodstatnenú vyhodnotil dovolací súd už námietku žalobcu, že konanie pred odvolacím súdom\n(ale aj pred súdom prvej inštancie) je poznačené vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm.\nf/ C. s. p. Žalobca tak dôvodne uplatnil dovolací dôvod podľa § 431 C. s. p., ktorý vymedzil spôsobom\npredpokladaným znením ustanovenia § 431 ods. 2 C. s. p.\n8.1. Vo veci rozhodujúci senát dovolacieho súdu už vo svojich skorších rozhodnutiach (napr.\n3Obdo/72/2016, 3Obdo/10/2017 a 3Obdo/72/2019) vyslovil, že o naplnenie prípustnosti dovolania podľa\n§ 420 písm. f/ C. s. p. ide aj vtedy, keď súd uskutoční výklad právneho predpisu na zistený skutkový stav\nveci, ktorý je ústavne nesúladný, svojvoľný a bez presvedčivého a racionálneho logického odôvodnenia.\nOznačená vada zmätočnosti je naplnená aj vtedy, keď určité skutočností v konaní strana namietala,\navšak pri hodnotení skutkových zistení súdom tieto náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných\nskutočností nezhodnotil bez toho, že by napr. dodatočným spôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť či\nirelevantnosť.\n8.2. Uvedenými nedostatkami podľa názoru dovolacieho súdu trpí rozsudok odvolacieho súdu, ako aj\nrozsudok súdu prvej inštancie.\n9. Úvodom dovolací súd považuje za potrebné uviesť, že odôvodnenia rozsudku krajského súdu, ale\naj rozsudku okresného súdu zodpovedajú konštatovaniu odvolacieho súdu uvedenému v bode 100.\nodôvodnenia jeho rozsudku, a to že súdy nie sú pri rozhodovaní viazané platnými zákonmi.\n10. Dovolaciemu súdu sa javí až nepochopiteľný spôsob, akým súdy nižšej inštancie dospeli k záveru\no nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v predmetnom spore. Z odôvodnení ich rozsudkov je\nzrejmé, že predmetný záver postavili na konštatovaní o neplatnosti v poradí prvej zmluvy o postúpení\npohľadávok (t. j. zmluvy zo 16. októbra 2012, č. 2012/XX/XX), ktorá mala zakladať neplatnosť ďalších\nprávnych úkonov (ďalších postúpení predmetných pohľadávok).\n10.1. Predmetná konštrukcia by mohla mať svoje opodstatnenie v prípade, ak by v poradí prvá zmluva\no postúpení pohľadávok bola neplatná a postupník by následne ďalšou zmluvou postúpil „neplatne\npostúpené pohľadávky“ na tretí subjekt. V rozhodovanej veci tomu tak nebolo.\n11. V kontexte rozhodovanej veci preto predmetný záver nemôže obstáť. Na bližšie odôvodnenie\ndovolací súd uvádza, že:\n11.1. Ak bola zmluva o postúpení pohľadávok zo 16. októbra 2012, č. 2012/XX/XX platná, bolo platné\naj spätné postúpenie pohľadávok z 1. júna 2016 zo žalobcu na obchodnú spoločnosť TRANSMEDIC\nSLOVAKIA, s.r.o. a táto ako veriteľ žalobou uplatnených pohľadávok mohla opätovne zmluvou o\npostúpení pohľadávok zo 6. júna 2016, č. 2016/XX/XX platne postúpiť pohľadávky na žalobcu.\n11.2. Ak by aj platil záver, že zmluva o postúpení pohľadávok zo 16. októbra 2012, č. 2012/XX/\nXX bola neplatná z dôvodu, že za postupníka ju podpísal len jeden konateľ, hoci podľa výpisu z\nobchodného registra mali konať spoločne dvaja konatelia, znamenalo by to, že veriteľom predmetných\npohľadávok bol naďalej postupca, t. j. obchodná spoločnosť TRANSMEDIC SLOVAKIA, s.r.o. Neplatnosť\n\ntejto zmluvy o postúpení pohľadávok by spôsobovala aj neplatnosť spätného postúpenia pohľadávok\nz 1. júna 2016, avšak táto skutočnosť nemala vplyv na určenie subjektu, ktorý bol na plnenie voči\nžalovanému oprávnený požadovať plnenie. Týmto subjektom bola obchodná spoločnosť TRANSMEDIC\nSLOVAKIA, s.r.o. Preto zmluvou o postúpení pohľadávok zo 6. júna 2016, č. 2016/XX/XX mohla\nobchodná spoločnosť TRANSMEDIC SLOVAKIA, s.r.o. ako postupca platne postúpiť žalobou uplatnené\npohľadávky na žalobcu ako postupníka.\n11.3. Z uvedeného je zrejmé, že v prípade zmluvy o postúpení pohľadávok zo 6. júna 2016, č. 2016/XX/\nXX nešlo o zmluvu, ktorá nadväzovala v reťazi právnych úkonov na zmluvu o postúpení pohľadávok zo\n16. októbra 2012, č. 2012/XX/XX, ale išlo o samostatnú zmluvu, ktorou veriteľ pohľadávok (obchodná\nspoločnosť TRANSMEDIC SLOVAKIA, s.r.o.) realizoval dispozíciu so svojim majetkom, a ktorou postúpil\nsvoje pohľadávky na žalobcu.\n11.4. Tu len ako poznámku dovolací súd dopĺňa, že v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení pohľadávok\nzo 6. júna 2016 bol v zmysle výpisu z obchodného registra oprávnený konať v mene žalobcu konateľ\nsamostatne, a to od 20. mája 2016 (k tomu viď aj bod 32. odôvodnenia rozsudku okresného súdu, resp.\nbod 15. odôvodnenia rozsudku krajského súdu). Na zmluvu o postúpení pohľadávok zo 6. júna 2016, č.\n2016/XX/XX sa tak v žiadnom prípade nemohol vzťahovať súdmi označený dôvod neplatnosti v poradí\nprvej zmluvy o postúpení pohľadávok zo 16. októbra 2012, č. 2012/XX/XX.\n12. Dovolací súd konštatuje, že záver súdov nižšej inštancie o neplatnosti zmluvy o postúpení\npohľadávok zo 6. júna 2016, č. 2016/04/70 postavený na tvrdení o neplatnosti zmluvy zo 16. októbra\n2012, č. 2012/XX/XX - ktorá nemala na posúdenie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v rozhodovanom\nspore (a ani na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo 6. júna 2016, č. 2016/XX/XX) žiadny vplyv\n- nemôže obstáť.\n12.1. Preto najvyšší súd dospel k záveru, že dovolateľ opodstatnene vytýkal súdom nižšej inštancie,\nže ich rozhodnutia sú svojvoľné. Vzhľadom na vyššie uvedené závery dovolací súd uvádza, že vo\nveci konajúce súdy odmietli žalobcovi (resp. jeho subjektívnemu právu) poskytnúť súdnu ochranu, keď\njeho žalobu zamietli z dôvodu, ktorý nemal zákonnú oporu. Takýto prístup súdov nižšej inštancie k\nrozhodovanej veci odporuje ústavou garantovanému právu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy,\nako aj právu na spravodlivé súdne konanie garantovanému čl. 6 ods. 1 Dohovoru.\n12.2. Priamo zo znenia Civilného sporového poriadku (viď čl. 2 ods. 1 jeho Základných princípov) pritom\nvyplýva pre súdy povinnosť postupovať tak, aby ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom\nchránených záujmov (vrátane práva domáhať sa plnenia, ktoré druhá strana napriek dodaniu tovaru\nriadne a včas veriteľovi neposkytla) bola spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty.\n12.3. Skutočnosť, že nesprávny procesný postup konajúcich súdov - ktorý bol zavŕšený zamietnutím\nžaloby bez toho, aby vôbec posudzovali opodstatnenosť alebo neopodstatnenosť uplatneného nároku\n- ktorým bolo žalobcovi prakticky znemožnené domáhať sa svojho subjektívneho práva a realizovať\njemu patriace procesné práva priznané Civilným sporovým poriadkom, dosahuje takú intenzitu, že\ndošlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, dokumentuje aj to, že súd prvej inštancie a aj\nodvolací súd nekriticky prevzali do svojich rozhodnutí obsah vyjadrení žalovaného bez toho, aby tieto\nvyjadrenia akýmkoľvek spôsobom posúdili. Procesná obrana žalovaného v predmetnom spore bola\npritom založená výlučne na tvrdení, ktoré bolo pre rozhodovaný spor irelevantné (tvrdenie o neplatnosti\nzmluvy o postúpení pohľadávok zo 16. októbra 2012, č. 2012/XX/XX). Ani táto skutočnosť však nebránila\nkonajúcim súdom, aby na predmetnom tvrdení žalovaného v rozpore so zásadami elementárnej logiky\nzaložili svoje rozhodnutia.\n13. Naopak súdy nižšej inštancie sa absolútne odmietli zaoberať argumentáciou žalobcu, ktorá sa týkala\npodstatných okolností rozhodovaného sporu (viď body 11. a 12. vyššie), keďže ani v stručnosti vo svojich\nrozsudkoch neuviedli, prečo jeho tvrdeniam nemožno priznať úspech. Žalobca pritom v spore opakovane\nuviedol (viď jeho vyjadrenie z 10. októbra 2016, ako aj odvolanie z 21. augusta 2017), že zmluvou o\npostúpení pohľadávok zo 6. júna 2016 pôvodný veriteľ nakladal so svojim majetkom, a že ani prípadná\nneplatnosť v poradí prvej zmluvy o postúpení pohľadávok zo 16. októbra 2012 nemá žiadny vplyv na\nplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok zo 6. júna 2016, č. 2016/XX/XX.\n14. Keďže konajúce súdy náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných skutočností\nnezhodnotili rozhodujúce skutočnosti, resp. dostatočným spôsobom neodôvodnili ich bezvýznamnosť,\nči irelevantnosť, odôvodnenie rozhodnutí okresného súdu, ako aj krajského súdu treba považovať v\nokolnostiach rozhodovaného sporu za nepreskúmateľné v takej miere, že došlo k porušeniu práva\nžalobcu ako strany sporu na spravodlivý proces a konanie zaťažili vadou v zmysle § 420 písm. f/ C. s. p.\n\n14.1. Jediným možným prostriedkom nápravy porušenia uvedených práv žalobcu súdmi nižšej inštancie\nje tak zrušenie vydaných rozhodnutí a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, ktoré už bude\nzodpovedať požiadavkám spravodlivého súdneho procesu.\n15. Aj keď pre vydanie kasačného uznesenia postačujú doposiaľ uvedené skutočnosti, dovolací súd\npovažuje za nevyhnutné aj vzhľadom na zásadu hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania vysporiadať\nsa aj s ďalšími dovolacími námietkami žalobcu, ktoré sú významné pre rozhodnutie vo veci.\n16. Podľa dovolacieho súdu nemôžu obstáť ani ďalšie dôvody, pre ktoré považoval okresný súd za\nneplatnú zmluvu o postúpení pohľadávok zo 6. júna 2016, č. 2016/XX/XX, a s ktorými sa v celom rozsahu\nstotožnil odvolací súd v rámci postupu podľa ustanovenia § 387 ods. 2 C. s. p.\n16.1. Neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávok nemožno vyvodiť zo skutočnosti, že súdu nie je\nznáma odplata za postúpenie pohľadávky. Postúpenie pohľadávky môže byť odplatné a aj bezodplatné,\na súd v konaní o zaplatenie postúpenej pohľadávky, a ani dlžník nie sú oprávnení požadovať\nsprístupnenie sumy, za ktorú bola pohľadávka postúpená, a to aj v prípade odplatného postúpenia.\nPredmetná požiadavka zo strany okresného súdu nemá oporu v žiadnom právnom predpise. Inými\nslovami povedané, v spore o zaplatenie postúpenej pohľadávky nemá čo súd zaujímať, za koľko bola\npohľadávka postúpená, súd má len rozhodnúť o tom, či je dlžník povinný postúpenú pohľadávku uhradiť\npostupníkovi. Z pohľadu dlžníka je táto informácia taktiež irelevantná, keďže je povinný len postúpenú\npohľadávku splniť subjektu uvedenému v oznámení postupcu o postúpení pohľadávky, resp. subjektu,\nktorý mu postúpenie pohľadávky preukázal. Odplata za postúpenie pohľadávky je relevantná len vo\nvzťahu medzi postupcom a postupníkom a jedine v prípade sporu medzi postupcom a postupníkom o\nzaplatenie dohodnutej odplaty, resp. v spore, v ktorom postupník uplatňuje voči postupcovi svoje práva\npodľa § 527 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, by potreboval súd predmetnú informáciu pre svoje\nrozhodnutie vo veci.\n16.2. Rovnako tak dovolací súd považuje za arbitrárne konštatovanie súdu prvej inštancie, že\npohľadávka zo súkromnoprávneho vzťahu založeného kúpnou zmluvou, na základe ktorej boli\nžalovanému dodané lieky a iné zdravotnícke pomôcky, má verejnoprávny charakter. Predmetné\nkonštatovanie sa javí ako účelová snaha, aby žalovaný ako nemocnica nemusel splniť voči dodávateľovi\nsvoju povinnosť vyplývajúcu z obchodného záväzkového vzťahu. Verejnoprávny charakter totiž majú len\npohľadávky, ktoré majú svoj pôvod v predpisoch verejného práva, pričom pohľadávku za dodanie liekov\na iných zdravotníckych pomôcok medzi takéto pohľadávky nie je možné zaradiť.\n16.3. Len pre úplnosť považuje dovolací súd poukázať na judikát č. R 86/2004 publikovaný v Zbierke\nstanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 6/2004, ktorého právne vety\nznejú nasledovne:\n„Zo zmluvy o poskytovaní zdravotníckej starostlivosti je zdravotná poisťovňa v postavení dlžníka a\nzdravotnícke zariadenie v postavení veriteľa, ktorému nič nebráni, aby svoju pohľadávku postúpil\nnovému veriteľovi, ktorým môže byť aj iný subjekt než zdravotnícke zariadenie.\nPostúpením pohľadávky sa postavenie dlžníka nezhoršuje; zmena veriteľa nemá vplyv na obsah\npohľadávky.“\n16.4. Z predmetného judikátu je zrejmé, že nič nebráni postúpeniu pohľadávky vzniknutej zo zmluvy o\nposkytovaní zdravotnej starostlivosti. Rovnako tak nič iné ako dohoda dlžníka s veriteľom nemôže brániť\npostúpeniu pohľadávky vzniknutej z dodania liekov alebo iných zdravotníckych pomôcok.\n17. Namietaným nesprávnym právnym posúdením (§ 432 ods. 1 C. s. p.) a odklonom od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu (§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.) sa dovolací súd už nemohol\nzaoberať pre vady zmätočnosti skonštatované vyššie, nakoľko v okolnostiach rozhodovaného sporu by\nposudzovanie nastolenej právnej otázky bolo predčasné.\n18. Záverom dovolací súd považuje za nevyhnutné uviesť, že ak krajský súd zastáva názor, že pri svojom\nrozhodovaní nie je viazaný rozhodnutiami najvyššieho súdu (prípadne ústavného súdu), ktoré predložila\nv spore niektorá zo strán (v danom prípade žalobca), čo vyplýva z druhej vety bodu 100. odôvodnenia\njeho rozsudku, tento názor je v rozpore s realitou a nemá oporu v zákone ani v judikatúre najvyššieho\nsúdu a ústavného súdu.\n18.1. Predovšetkým dovolací súd považuje za potrebné poukázať na čl. 2 ods. 2 Základných princípov\nCivilného sporového poriadku, podľa ktorého právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne\nočakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych\nautorít. V ods. 3 predmetného článku je upravená výnimka, v zmysle ktorej ak sa spor na základe\n\nprihliadnutia na prípadné skutkové a právne osobitosti prípadu rozhodne inak, každý má právo na\ndôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu.\n18.2. Uvedený princíp je premietnutý aj do normatívneho textu základného procesného kódexu, v zmysle\nktorého ak sa súd odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné\nodôvodnenie tohto odklonu (k tomu viď § 220 ods. 3, resp. § 393 ods. 3 C. s. p.).\n18.3. Z ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít (najvyššieho súdu a ústavného súdu) v tejto\nsúvislosti vyplýva, že:\n- „Predvídateľnosť súdneho rozhodovania smeruje k ochrane princípu právnej istoty ako jedného z\natribútov demokratického právneho štátu (čl. 1 ods. 1 ústavy a čl. 2 C. s. p.) a k rovnosti strán sporu (čl. 47\nods. 3 ústavy). Neodôvodnené odlišné posudzovanie porovnateľných prípadov predstavuje jurisdikčnú\nľubovôľu. Jednota judikatúry napĺňa tiež princíp vnútornej jednoty a bezrozpornosti právneho poriadku\nako celku. Právny poriadok totiž so sebou prináša imperatív rovnakého pohľadu na porovnateľné právne\ninštitúty, hoci by boli upravené v rôznych právnych predpisoch, či sa týkali rôznych právnych odvetví.\nPre adresáta právnej normy je totiž významné, aby mal rovnaký (obdobný) právny inštitút v práve ako\ncelku ten istý obsah a význam“ (k tomu viď 4Cdo/236/2017);\n- „Súčasťou práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie\npodľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj povinnosť súdu, aby sa v porovnateľnej procesnej situácii vysporiadal\ns rovnakými námietkami rovnako, čo je výrazom práva na súdnu ochranu v podobe predvídateľnosti\nsúdnych rozhodnutí“ (k tomu viď 3Obo/2-4/2019 a 3Obdo/46/2019);\n- „Povinnosťou súdu je vysporiadať sa so skutočnosťou, či stranou sporu predložené rozhodnutie\niného súdu s odlišným právnym názorom v skutkovo obdobnej situácii je relevantné vo vzťahu k ním\nrozhodovanému sporu. Ak existuje skutková zhodnosť alebo príbuznosť s rozhodnutím predloženým\nstranou, je súd povinný presvedčivo a dôkladne zdôvodniť odklon od právnych záverov prijatých v\nskoršom rozhodnutí vydanom v analogickom prípade. Jedine rozhodnutie spĺňajúce uvedené nároky\nna kvalitu súdneho rozhodnutia možno považovať za dostatočne a presvedčivo odôvodnené a teda za\ntaké, ktoré neporušuje základné právo strany sporu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj\njeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru. Zároveň platí, že len rozhodnutie\ndisponujúce uvedenými atribútmi môže, z pohľadu strán sporu, ale napokon i samotnej verejnosti, naplniť\nočakávania týkajúce sa predvídateľnosti práva a existencie právnej istoty v súdnom systéme“ (k tomu\nviď 4Obdo/7/2018);\n- „K znakom právneho štátu a medzi jeho základné hodnoty patrí neoddeliteľne princíp právnej\nistoty vyplývajúci z čl. 1 ods. 1 ústavy (PL. ÚS 36/95), ktorého neopomenuteľným komponentom je\npredvídateľnosť práva. Súčasťou uvedeného princípu je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne\nrelevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93, PL. ÚS\n16/95, II. ÚS 80/99), teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované.\nV zásadnej ústavno-právnej rovine platí, že je v rozpore s inštitúciou právneho štátu a v rámci\nneho s požiadavkou právnej istoty, resp. predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, aby všeobecné súdy\nrozhodovali v obdobných veciach odlišným, ba až protichodným spôsobom“ (k tomu viď II. ÚS 19/2016).\n18.4. Povinnosť rešpektovať ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, resp. povinnosť\ndôkladne a presvedčivo odôvodniť prípadný odklon od nej pritom zaťažuje všetky všeobecné súdy\nSlovenskej republiky, krajský súd nevynímajúc. Krajský súd však v predmetnom spore ustálenú\nrozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít nerešpektoval a zároveň odignoroval aj povinnosť svoj\nodklon od tejto rozhodovacej praxe dôkladným a predovšetkým presvedčivým spôsobom odôvodniť.\n19. Vzhľadom na to, že dovolateľ dôvodne namietal existenciu vady zmätočnosti podľa § 420 písm. f/\nC. s. p. (viď bod 14. vyššie), najvyšší súd žalobcom napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449\nods. 1 C. s. p.).\n19.1. Keďže dôvody, pre ktoré bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu, sa vzťahujú aj na rozsudok súdu\nprvej inštancie a v prípade zrušenia výlučne rozsudku odvolacieho súdu by bol odvolací súd povinný\nrozsudok súdu prvej inštancie zrušiť, dovolací súd aj s prihliadnutím na zásadu hospodárnosti a rýchlosti\nkonania (čl. 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku) konštatuje, že nápravu nemožno\ndosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu.\n19.2. Preto dovolací súd zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie a jeho opravné uznesenie (§ 449 ods.\n2 C. s. p.) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 450 C. s. p.).\n20. V ďalšom konaní sú súdy nižšej inštancie (súd prvej inštancie a aj odvolací súd) viazané právnym\nnázorom dovolacieho súdu vysloveným v tomto uznesení (§ 455 C. s. p.).\n\n21. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova aj o trovách pôvodného konania a\ndovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C. s. p.).\n22. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}