{"guid": "c8e4fda5-8ff1-46d4-a509-1a4bb1ecd66f:8b22924c-022c-4309-bdab-19f37d8466db", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7215235318.2", "spisova_znacka": "5Obdo/57/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obdo/57/2019 z 22. 10. 2019", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. októbra 2019, sp. zn. 5Obdo/57/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:7215235318.2", "identifikacne_cislo": "7215235318", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Anna Marková", "sudca_id": 266, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-anna-markova-266", "datum_vydania": "2019-10-22", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo", "Obchodné právo"], "podoblast": ["Obchodné záväzkové vzťahy", "Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "nazov": "§ 449 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-31.odsek-1", "nazov": "§ 31 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-31.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-31"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-20.odsek-1", "nazov": "§ 20 ods. 1 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-20.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-20"}, {"iri": "/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-31.odsek-4", "nazov": "§ 31 ods. 4 OZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1964/40/#paragraf-31.odsek-4", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/40-1964/paragraf-31"}, {"iri": "/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 ObZ", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1991/513/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/513-1991/paragraf-13"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-31", "/SK/ZZ/1964/40#paragraf-20", "/SK/ZZ/1991/513#paragraf-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8b22924c-022c-4309-bdab-19f37d8466db", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7215235318.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:7215235318.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:7215235318.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Obdo/57/2019\n7215235318\n22. 10. 2019\nJUDr. Anna Marková\nECLI:SK:NSSR:2019:7215235318.2\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: BFF Central Europe s. r. o., so sídlom Mostová 2,\nBratislava, IČO: 44 414 315, zastúpeného: TaylorWessing e/n/w/c advokáti s. r. o., so sídlom Panenská\n6, Bratislava, IČO: 35 905 832, proti žalovanému: Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, so sídlom\nRastislavova 43, Košice, IČO: 00 606 707, zastúpenému Alena Zadáková & spol., so sídlom Kováčska\n32, Košice, o zaplatenie 948.753,23 eura s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice II pod\nsp. zn. 36Cb/285/2015, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 30. januára\n2018, č. k. 3Cob/95/2017-293, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 30. januára 2018, č. k.\n3Cob/95/2017-293 a rozsudok Okresného súdu Košice II zo 14. marca 2017, č. k. 36Cb/285/2015-256\nz r u š u j e a vec v r a c i a Okresnému súdu Košice II na ďalšie konanie.\nII. Uznesenie Okresného súdu Košice II z 10. augusta 2018, č. k. 36Cb/285/2015-522 z r u š u j e.\nodôvodnenie:\n1. Rozsudkom zo 14. marca 2017, sp. zn. 36Cb/285/2015, Okresný súd Košice II (ďalej tiež „súd\nprvej inštancie“) žalobu v plnom rozsahu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť nahradiť trovy konania\nžalovanému v plnom rozsahu. Toto rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca sa podanou žalobou domáhal\nuloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi 948.753,23 eura titulom nároku na uhradenie\nodmeny za dodávku elektrickej energie, ktorú žalovanému dodala spoločnosť Východoslovenská\nenergetika, a. s. spolu s príslušenstvom. Svoju žalobu odôvodnil tak, že predmetné pohľadávky\nmu postúpil ich vlastník na základe Zmlúv o postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/XXXX zo 4.\njúna 2015 a č. XXXX/XXXX/XXXX. z 24. novembra 2014. Na základe vykonaného dokazovania\nmal súd prvej inštancie za preukázané, že žalobca ako postupník a spoločnosť Východoslovenská\nenergetika a. s. ako postupca v dňoch 4. júna 2015 a 24. novembra 2014 podpísali Zmluvy\no postúpení pohľadávok č. XXXX/XXXX/XXXX a č. XXXX/XXXX/XXXX, predmetom ktorých bolo\npostúpenie pohľadávok Východoslovenskej energetiky a. s. voči žalovanému vyúčtovaných faktúrami č.\nXXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX, XXXXXXXXXX a XXXXXXXXXX. Uvedené zmluvy za\nžalobcu podpísala pani P. M. na základe splnomocnenia z 30. januára 2015, resp. z 13.novembra 2014.\nSplnomocnenie udelené žalobcom splnomocnenkyni pani M. bolo udelené na vykonávanie všetkých\núkonov za žalobcu v rámci jeho obchodných rokovaní. Vzhľadom na námietku žalovaného ohľadom\nplatnosti postúpenia pohľadávok súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní vzal do úvahy spôsob,\nakým boli uzavreté predmetné zmluvy o postúpení pohľadávok, s ohľadom na ustanovenia § 20 ods. 1\nObčianskeho zákonníka a § 13 Obchodného zákonníka konštatoval, že predmetné zmluvy o postúpení\npohľadávok sú podľa § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatné, pretože odporujú zákonu v časti\npodpísania za žalobcu. Ďalej bol toho názoru, že udelenie splnomocnenia žalobcu v prospech pani M. zo\nstrany právnickej osoby na úkony vo všetkých veciach je absolútne neplatné, pričom podporne poukázal\nna stanovisko vyslovené Ústavným súdom Slovenskej republiky v uznesení z 1. augusta 2012, sp. zn.\n\nIII. ÚS 353/2017. Z dôvodu absolútnej neplatnosti uvedených zmlúv o postúpení pohľadávok dospel súd\nprvej inštancie k záveru o neopodstatnenosti nárokov žalobcu uplatnených v žalobe.\n2. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Košiciach (ďalej tiež „odvolací súd“) rozsudkom z 30. januára\n2018, sp. zn. 3Cob/95/2017, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a žalovanému priznal proti žalobcovi\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania. V odôvodnení rozhodnutia sa odvolací súd stotožnil so\nskutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom rozsudku. Uviedol,\nže z pripojených plnomocenstiev v spise jednoznačne vyplýva, že žalobca splnomocnil pani P. M.\n„na zastupovanie na rokovaniach v súvislosti s uzatváraním obchodných zmlúv, na všetky úkony\nspojené s účasťou na rokovaniach za účelom uzatvárania obchodný zmlúv. Ďalej na prípravu návrhov\nna uzatváranie obchodných zmlúv, na dojednávanie podmienok obchodných zmlúv a na podpis\nobchodných zmlúv a ich prípadných dodatkov, príloh, zmien a súvisiacich dokumentov a úkony s tým\nspojené v mene splnomocniteľa“. Pri takomto formulovaní rozsahu oprávnenia splnomocnenej osoby\nodvolací súd skonštatoval, že ide o právny úkon absolútne neplatný podľa § 39 Občianskeho zákonníka,\npretože tento rozsah právomoci patrí iba konateľom (§ 20 ods. 1 Občianskeho zákonníka) a vlastne\ntýmto ich výsadné právo mala vykonávať osoba, ktorá nie je zapísaná v obchodnom registri, pričom v\ntomto smere tiež poukázal na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. augusta 2012, sp.\nzn. III. ÚS 353/2012.\n3. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, ktorým sa domáhal, aby dovolací súd\ntento rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne, aby napadnutý\nrozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Dovolanie odôvodnil\nžalobca v zmysle § 432 v spojení s § 421 ods. 1 písm. a/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový\nporiadok (ďalej len „C. s. p.“), keďže rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnych\notázok, pri riešení ktorých sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu. Dovolateľ tvrdil odklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v otázkach, či všeobecné\n(generálne) plnomocenstvo udelené splnomocnencovi právnickou osobou je platný alebo neplatný\nprávny úkon a či sú predmetné plnomocenstvá generálnymi plnomocenstvami, pričom v tejto súvislosti\npoukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Obo/37/2008, 2MCdo/8/2014,\n2MCdo/12/2007 a 3MCdo/4/2007. Dovolateľ mal za to, že plnomocenstvá, ktoré žalobca udelil pani P. M.,\nsú v zmysle uvedenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky špeciálnymi plnomocenstvami,\nnakoľko oprávňujú splnomocnenca len na určitý druh úkonov (na rokovania za účelom uzatvárania\nkúpnych zmlúv a všetky úkony s tým spojené, ako aj na uzatváranie a zmeny týchto zmlúv). V\nprípade týchto plnomocenstiev sa nejedná o všeobecné (generálne) plnomocenstvá ako to nesprávne\nskonštatoval odvolací (a prvoinštančný) súd. Ďalej uviedol, že z uvedených rozhodnutí vyplýva, že\ndovolací súd pripúšťa možnosť udelenia všeobecného (generálneho) plnomocenstva, t. j. nekonštatuje,\nako to urobil odvolací súd a súd prvej inštancie, že všeobecné plnomocenstvo je absolútne neplatný\nprávny úkon. Práve naopak, Najvyšší súd Slovenskej republiky všeobecné (generálne) plnomocenstvo\npripúšťa, tak za účelom zastupovania právnickej osoby, ako aj fyzickej osoby a zákonné podmienky pri\nudeľovaní plnej moci sa vzťahujú tak na právnickú, ako aj fyzickú osobu. Vzhľadom na uvedené, mala byť\notázka povahy plnomocenstiev vyriešená tak, že sa nejedná o všeobecné (generálne) plnomocenstvá,\nale o plnomocenstvá špeciálne a otázka platnosti všeobecného plnomocenstva Mal za to, že právny\nnázor Ústavného súdu Slovenskej republiky, vyjadrený v uznesení z 1. augusta 2012, sp. zn. III. ÚS\n353/2012, nie je plošne aplikovateľný.\n4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že toto dovolanie považuje za neprípustné a zároveň\nnedôvodné. Navrhol preto, aby dovolací súd dovolanie žalobcu odmietol, resp. zamietol. Podľa názoru\nžalovaného otázka povahy udelených plnomocenstiev nie je otázkou právnou ale skutkovou, nakoľko\ndovolateľ nesúhlasí so skutkovými zisteniami, z ktorých vychádzal rozsudok odvolacieho súdu a\nteda z posúdenia sporných plnomocenstiev. Uvedená otázka podľa žalovaného nepredstavuje ani\nodklon od rozhodovacej praxe dovolacieho súdu a jej zodpovedanie nemá charakter zásadného\nprávneho významu. Vo vzťahu k (druhej) otázke - neplatnosti udelenia plnomocenstva splnomocnencovi\nprávnickou osobou, žalovaný uviedol, že táto otázka nebola pre meritórne rozhodnutie relevantná, teda\nkonajúce súdy svoje rozhodnutie nezaložili na zodpovedaní uvedenej otázky.\n5. Dovolateľ sa v replike k vyjadreniu žalovaného k dovolaniu nestotožnil s argumentáciou žalovaného\nprezentovanou v tomto vyjadrení.\n\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej tiež „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 C. s. p.), po zistení,\nže dovolanie podal včas (§ 427 C. s. p.) riadne zastúpený dovolateľ (§ 429 ods. 1 C. s. p.), v neprospech\nktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C. s. p.), bez nariadenia pojednávania (§ 443 C. s. p.) dospel\nk záveru, že dovolanie žalobcu je opodstatnené.\n7. Z obsahu dovolania žalobcu je zrejmé, že prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z ustanovenia\n§ 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p.\n8. V zmysle ustanovenia § 419 C. s. p. je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak\nto zákon pripúšťa. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované\nv ustanoveniach § 420 a 421 C. s. p. Otázka posúdenia či sú, alebo nie sú splnené podmienky, za\nktorých sa môže uskutočniť dovolacie konanie, patrí do výlučnej právomoci dovolacieho súdu (k tomu viď\nnapr. III. ÚS 474/2017). V tejto súvislosti osobitne platí, že len dovolací súd bude rozhodovať o naplnení\npredpokladov prípustnosti dovolania definovaných v § 421 ods. 1 C. s. p. (rovnako aj I. ÚS 438/2017).\n9. O tom, či je daná prípustnosť dovolania podľa § 421 C. s. p., rozhoduje dovolací súd výlučne\nna základe dôvodov uvedených dovolateľom (porovnaj § 432 C. s. p.). Pokiaľ dovolateľ vyvodzuje\nprípustnosť dovolania z ustanovenia § 421 C. s. p., má viazanosť dovolacieho súdu dovolacími dôvodmi\n(§ 440 C. s. p.) kľúčový význam v tom zmysle, že posúdenie prípustnosti dovolania v tomto prípade závisí\nod toho, ako dovolateľ sám vysvetlí (konkretizuje a náležite doloží), že rozhodnutie odvolacieho súdu\nzáviselo od vyriešenia dovolateľom označenej právnej otázky a že ide o prípad, na ktorý sa vzťahuje\ntoto ustanovenie.\n10. Súčasná judikatúra najvyššieho súdu sa ustálila na tom, že ak dovolateľ v dovolaní, prípustnosť\nktorého vyvodzuje z § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p., nevymedzí právnu otázku a neoznačí ustálenú\nrozhodovaciu prax dovolacieho súdu, od ktorej sa podľa jeho názoru odvolací súd odklonil, dovolací\nsúd nemôže uskutočniť meritórny dovolací prieskum, hranice ktorého nie sú vymedzené. V takom\nprípade nemôže svoje rozhodnutie založiť na predpokladoch alebo domnienkach (o tom, ktorú otázku\na ktorý judikát, stanovisko alebo rozhodnutie mal dovolateľ na mysli). Ak by postupoval inak, rozhodol\nby bez relevantného podkladu. Na druhej strane ale v prípade absencie vymedzenia právnej otázky a\nbez konkretizovania podstaty odklonu odvolacieho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu nemôže najvyšší súd pristúpiť ani k posudzovaniu všetkých procesnoprávnych a hmotnoprávnych\notázok, ktoré pred ním riešili prvoinštančný a odvolací súd a v súvislosti s tým „suplovať“ aktivitu\ndovolateľa, z vlastnej iniciatívy vyhľadávať všetky rozhodnutia dovolacieho súdu týkajúce sa danej\nproblematiky a následne posudzovať, či sa odvolací súd odklonil od názorov v nich vyjadrených; v\nopačnom prípade by dovolací súd uskutočnil procesne neprípustný bezbrehý dovolací prieskum priečiaci\nsa nielen (všeobecne) novej koncepcii právnej úpravy dovolania a dovolacieho konania zvolenej v C. s.\np., ale aj (konkrétne) účelu ustanovenia § 421 ods. 1 C. s. p.\n11. Zároveň bol prijatý záver, že v dovolaní, ktorého prípustnosť sa vyvodzuje z ustanovenia § 421 ods.\n1 písm. a/ C. s. p., by mal dovolateľ:\na/ konkretizovať právnu otázku riešenú odvolacím súdom a uviesť, ako ju riešil odvolací súd, b/ vysvetliť\n(a označením konkrétneho stanoviska, judikátu alebo rozhodnutia najvyššieho súdu doložiť), v čom sa\nriešenie právnej otázky odvolacím súdom odklonilo od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nd/ uviesť, ako mala byť táto otázka správne riešená.\n12. Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu\npodľa § 447 písm. f/ C. s. p., je (procesnou) povinnosťou dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje\nprípustnosť dovolania a tiež označiť v dovolaní náležitým spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku\nviazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom neskúma dovolací súd správnosť napadnutého\nrozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím\ndôvodom (uznesenie najvyššieho súdu z 13. júla 2017, sp. zn. 3Cdo/235/2016).\n13. V uznesení z 8. júna 2017, sp. zn. 3Cdo/52/2017 zároveň dovolací súd skonštatoval, že v prípade\ndovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci je dovolateľ povinný dovolací\ndôvod vymedziť nesprávnym právnym posúdením takej právnej otázky, od ktorej záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu a zároveň pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu alebo ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo je\n\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (písm. a/ až c/ § 421 ods. 1 C. s. p.). Dovolateľ je teda povinný\nv dovolaní jednoznačne uviesť, v čom vidí prípustnosť dovolania, t. j. ktorý z predpokladov uvedených\nv § 421 ods. 1 C. s. p. zakladá jeho prípustnosť. Ak v dovolaní absentuje uvedené vymedzenie, súd\nnevyvíja procesnú iniciatívu smerujúcu k doplneniu dovolania (rovnako aj uznesenie najvyššieho súdu\n26. septembra 2017, sp. zn. 1Cdo/206/2016, bod 16).\n14. Dovolateľ v danom prípade v dovolaní vytýka nesprávne právne posúdenie, ktorého sa podľa jeho\nnázoru dopustili súdy nižšej inštancie a zároveň tvrdil a poukazoval na odchýlenie sa odvolacieho súdu\nod konštantnej judikatúry a tiež primeraným spôsobom konkretizoval v akých otázkach a vo vzťahu\nkonkrétne ku ktorým rozhodnutiam najvyššieho súdu sa odvolací súd podľa názoru žalobcu odklonil\nod ustálenej línie rozhodovania najvyššieho súdu. Táto časť dovolania obsahuje aj vysvetlenie, v čom\nspočíva nesprávnosť právneho posúdenia veci odvolacím súdom a ako mala byť právna otázka správne\nposúdená.\n15. Dôvod prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. sa viaže na ustálenú judikatúru\nnajvyššieho súdu, ktorá nebola rešpektovaná zo strany odvolacieho súdu v tom smere, že odvolací súd\nzaujal iný právny záver, než aký v konkrétnej právnej otázke zaujal najvyšší súd vo svojich rozhodnutiach.\nZa „ustálenú rozhodovaciu prax najvyššieho súdu“ možno považovať predovšetkým rozhodnutia alebo\nstanoviská najvyššieho súdu, ktoré sú (ako judikáty „R“) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho\nsúdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky. Do tohto pojmu však možno zaradiť aj prax vyjadrenú\nopakovane vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj v jednotlivom, dosiaľ\nnepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu nespochybnili názory\nobsiahnuté v rozhodnutí dosiaľ nepublikovanom, alebo dokonca tieto názory akceptovali, myšlienkovo\nna ne nadviazali a rozviedli alebo z nich vychádzali (bližšie pozri uznesenie najvyššieho súdu zo 6.\nmarca 2017, sp. zn. 3Cdo/28/2017).\n16. V posudzovanej veci dovolateľ považuje za odvolacím súdom nesprávne právne riešenú otázku,\nči všeobecné (generálne) plnomocenstvo udelené splnomocnencovi právnickou osobou je platný alebo\nneplatný právny úkon, a tiež otázku posúdenia povahy plnomocenstiev, ktoré udelil žalobca pani P. M.,\n13. novembra 2014 resp. 30. januára 2015, ako všeobecných (generálnych) plnomocenstiev. V tejto\nsúvislosti dovolateľ poukázal na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1Obo/37/2008, 2MCdo/8/2014,\n2MCdo/12/2007 a 3MCdo/4/2007 v ktorých najvyšší súd riešil otázku prípustnosti udelenia všeobecného\nplnomocenstva právnickou ako aj fyzickou osobou, a tiež otázku diferenciácie plnomocenstiev z hľadiska\nrozsahu udelenia oprávnenia na uskutočňovanie úkonov.\n17. Odvolací súd, v zhode so súdom prvej inštancie, založil svoje rozhodnutie na vyhodnotení\npredložených plných mocí ako generálnych, teda oprávňujúcich splnomocnenca na konanie v mene\nsplnomocniteľa vo všetkých, a to aj nešpecifikovaných, veciach, vstupujúc tak kompletne do sféry\njeho právnej subjektivity. Z takéhoto hodnotenia následne vyvodil, že udelené plnomocenstvá\nje nutné považovať za absolútne neplatné právne úkony, pretože rozsah právomocí udelených v\nplnomocenstvách patrí iba konateľom, resp. štatutárnemu orgánu právnickej osoby [s odkazom na ust.\n§ 20 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“)]. Podľa takto formulovaných\nplnomocenstiev by podľa súdov nižšej inštancie mala výsadné právo konateľov vykonávať osoba, ktorá\nnie je ako konateľ zapísaná v obchodnom registri, čo je neprípustné. Na podporu tohto právneho názoru\npoukázal odvolací súd na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 1. augusta 2012, sp. zn.\nIII. ÚS 353/2012.\n18. Podľa § 20 ods. 1 OZ, právne úkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia tí, ktorí sú na to\noprávnení zmluvou o zriadení právnickej osoby, zakladacou listinou alebo zákonom (štatutárne orgány).\n19. Podľa § 13 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), ak je podnikateľ\nfyzická osoba, koná osobne alebo za neho koná zástupca. Právnická osoba koná štatutárnym orgánom\nalebo za ňu koná zástupca.\n20. Podľa § 31 ods. 1 OZ, pri právnom úkone sa možno dať zastúpiť fyzickou alebo právnickou osobou.\nSplnomocniteľ udelí za týmto účelom plnomocenstvo splnomocnencovi, v ktorom sa musí uviesť rozsah\nsplnomocnencovho oprávnenia.\n\n21. Právna teória a prax v zásade delí plnomocenstvá z hľadiska rozsahu splnomocnencovho\noprávnenia konať za splnomocniteľa na všeobecné - generálne, na základe ktorého je splnomocnenec\noprávnený robiť za splnomocniteľa všetky právne úkony s výnimkou tých, na ktoré sa vyžaduje\nosobitné plnomocenstvo alebo pri ktorých je zastúpenie vylúčené; špeciálne (druhové), ktorého rozsah\nje vymedzený určitým druhom právnych úkonov a individuálne plnomocenstvo, ktoré sa týka len\njednotlivého právneho úkonu. V zmysle citovaného ust. § 31 ods. 1 OZ je pre platnosť plnomocenstva\nrozhodujúce vymedzenie rozsahu splnomocnencovho oprávnenia konať za splnomocniteľa.\n22. Zo skutkového stavu tak, ako ho zistil odvolací súd, vyplýva, že žalobca, konajúci prostredníctvom\njeho konateľov, udelil plnomocenstvo pani P. M. dňa 13. novembra 2014 a tiež obsahovo totožné\nplnomocenstvo dňa 30. januára 2015. Tieto plnomocenstvá boli formulované tak, že žalobca splnomocnil\npani M. „na zastupovanie Splnomocniteľa na rokovaniach v súvislosti s uzatváraním obchodných\nzmlúv, na všetky úkony spojené s účasťou na rokovaniach za účelom uzatvárania obchodných zmlúv.“\nZároveň pani M. splnomocnil „na prípravu návrhov na uzatváranie obchodných zmlúv, na dojednávanie\npodmienok obchodných zmlúv a na podpis obchodných zmlúv a ich prípadných dodatkov, príloh,\nzmien a súvisiacich dokumentov a úkony s tým spojené, a to všetko v mene Splnomocniteľa.“ Tieto\nplnomocenstvá boli časovo obmedzené do 31. januára 2015, resp. do 30. júna 2015. Z obsahu\npredložených plnomocenstiev nemožno dospieť k záveru prijatému súdmi nižšej inštancie, že ide o taký\nrozsah udelenej plnej moci, ktorá by mala zodpovedať charakteru tzv. generálnej plnej moci, smerujúcej\nku kompletnej extrakcii a prenosu oprávnení konateľa - štatutárneho orgánu právnickej osoby, na tretiu\nosobu. Dovolací súd má za to, že rozsah splnomocnencovho oprávnenia konať za splnomocniteľa\nv zmysle § 31 ods. 1 OZ tu nebol vymedzený tak, že splnomocnenec môže za spoločnosť robiť\nvšetky právne úkony, ktoré môže robiť spoločnosť, resp. jej konatelia, pričom z gramatickej formulácie\nudeleného plnomocenstva je zjavné, že ide o druhové, dostatočne presne špecifikované plnomocenstvo\ndojednávať a uzatvárať obchodné zmluvy (oprávnenie konateľov obchodnej spoločnosti je nepomerne\nširšie a komplexnejšie).\n23. Pokiaľ odvolací súd (a tiež súd prvej inštancie) vo svojom rozhodnutí argumentoval právnym\nnázorom, že predmetné plnomocenstvá je nutné považovať za absolútne neplatné právne úkony,\npretože rozsah právomocí udelených v týchto plnomocenstvách patrí iba konateľom s poukazom na už\ncitované ust. § 20 ods. 1 OZ, dovolací súd sa s týmto právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje\na považuje ho za nesprávny.\n24. Dovolací súd zastáva názor, že ustanovenie § 20 ods. 1 OZ predstavuje všeobecné vymedzenie\nsubjektov, prostredníctvom ktorých robí právnická osoba právne úkony navonok, keďže právna úprava\nvychádza z toho, že právny úkon štatutárneho orgánu za právnickú osobu nie je konaním v zastúpení,\nale priamym - osobným konaním právnickej osoby. Citované ustanovenie síce uvádza, že právne\núkony právnickej osoby vo všetkých veciach robia štatutárne orgány, avšak táto konštrukcia je použitá\npráve pre vymedzenie univerzálneho oprávnenia konať v mene právnickej osoby a nepredstavuje\npreto obmedzenie, resp. vylúčenie zastúpenia právnickej osoby. Uvedené potvrdzuje aj systematické\nzaradenie tejto normy v rámci úpravy postavenia právnických osôb a tiež to, že § 13 ods. 1 ObZ\npredpokladá konanie právnickej osoby (podnikateľa) priamo štatutárnym orgánom, ale pripúšťa tiež\nkonanie prostredníctvom zástupcu.\n25. V tomto smere je tiež potrebné poukázať na všeobecnú úpravu zastúpenia na základe\nplnomocenstva (§ 31 a nasl. OZ), ktorá v dovolaním napadnutom rozhodnutí odvolacieho súdu ostala\nbez povšimnutia.\n26. Ustanovenie § 31 ods. 1 OZ upravuje možnosť dať sa pri právnom úkone zastúpiť fyzickou\nalebo právnickou osobou. Z hľadiska osoby splnomocnenca, základné požiadavky na jeho osobu\nako zástupcu vyplývajú zo spoločnej úpravy zastúpenia, pričom splnomocnencom nemôže byť osoba,\nktorá nie je sama spôsobilá na právny úkon, o ktorý ide, ani osoba, ktorej záujmy sú v rozpore so\nzáujmami splnomocniteľa (§ 22 ods. 2 OZ). Pri plnomocenstve udelenom právnickej osobe vzniká\nprávo konať za splnomocniteľa štatutárnemu orgánu tejto osoby alebo osobe, ktorej tento orgán\nudelí plnomocenstvo. Podľa § 33a OZ ak je splnomocnencom právnická osoba, splnomocnenec je\noprávnený udeliť plnomocenstvo inej osobe, aby namiesto neho konala za splnomocniteľa. Pokiaľ je\nsplnomocnencom právnická osoba, právo konať za splnomocniteľa má okrem štatutárneho orgánu aj iná\nosoba, ktorej právnická osoba udelí plnomocenstvo, pričom zákon žiadne obmedzenia vo vzťahu k „inej\n\nosobe“ ani z hľadiska požiadaviek na jej osobu a ani k rozsahu takého plnomocenstva nevymedzuje.\nOprávnenie udeliť plnomocenstvo právnickou osobou teda Občiansky zákonník vyslovene predpokladá\na pripúšťa. Na osobu splnomocniteľa zákon nekladie osobitné požiadavky okrem toho, že splnomocniteľ\nmusí byť nevyhnutne spôsobilý na právny úkon, ktorý má v jeho zastúpení splnomocnenec vykonať. Nie\nje rozhodujúce, či je osobou splnomocniteľa fyzická alebo právnická osoba, a preto je plnomocenstvo\noprávnená udeliť nielen fyzická, ale aj právnická osoba. Z hľadiska rozsahu plnomocenstva je potrebné\npoukázať na ustanovenie § 31 ods. 4 veta druhá OZ, ktoré upravuje možnosť udelenia plnomocenstva na\nviacero úkonov, ktoré (okrem podmienky písomnej formy) neurčuje žiadne pravidlo obmedzujúce počet\nalebo povahu úkonov, ktoré môžu byť predmetom plnomocenstva. Rozsah udeľovaného plnomocenstva\nje tak výlučne na vôli splnomocniteľa. Pokiaľ by bolo vôľou zákonodarcu akýmkoľvek spôsobom\nobmedziť alebo vylúčiť udelenie plnomocenstva pri právnických osobách, toto obmedzenie by bolo\ncelkom iste vyjadrené v normatívnom texte Občianskeho zákonníka.\n27. Tvrdenie odvolacieho súdu, že právnická osoba nemôže udeliť plnomocenstvo na „uzatváranie\nobchodných zmlúv“ pretože rozsah právomocí udelených v týchto plnomocenstvách patrí iba konateľom,\nje nesprávne. Tento názor by ad absurdum mohol viesť k záveru o neprípustnosti akéhokoľvek\nzastúpenia právnickej osoby na základe plnomocenstva (hoc aj pre jednotlivé úkony) a akceptáciou\nvýkladu prezentovaného odvolacím súdom by sa tak ustanovenia Občianskeho zákonníka upravujúce\nzastúpenie v prípade všetkých právnických osôb stali neaplikovateľnými.\n28. Záverom je ešte potrebné poznamenať, že pokiaľ súdy nižšej inštancie vyhodnotili predmetné\nplnomocenstvá ako absolútne neplatné, dovolaciemu súdu z napadnutých rozhodnutí nie je zrejmé, z\nakých dôvodov považovali za absolútne neplatné aj samotné zmluvy o postúpení pohľadávok (z čoho\nnásledne vyvodili nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu). Za stavu, keď boli nižšími súdmi tieto\nplnomocenstvá vyhodnotené ako neplatné, sa súdy opomenuli vysporiadať s ustanovením § 33 ods.\n2 OZ, ktoré upravuje prípady, keď plnomocenstvo nebolo udelené vôbec, resp. plnomocenstvo bolo\nneplatné (bližšie pozri Jurčová, M. In: Števček, M. a kol. Občiansky zákonník I. § 1 - 450. Komentár.\nPraha: C. H. Beck, 2015, s. 199 a nasl.). V predloženej veci sa súdy nevysporiadali s otázkou, či v\ndanom prípade nedošlo k dodatočnému schváleniu (ratihabícii) uvedených právnych úkonov žalobcom.\nRozhodnutia nižších súdov tak pôsobia nepresvedčivo.\n29. Dovolací súd v súvislosti s nepreskúmateľnosťou rozhodnutí vo vzťahu k hodnoteniu aktívnej\nvecnej legitimácie žalobcu zdôrazňuje, že pri posudzovaní platnosti postúpenia je pritom v zásade\nrelevantné len to, či je takýto úkon nesporný medzi samotnými účastníkmi zmluvy o postúpení a z\nustálenej judikatúry vyplýva, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez\nďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky; súd z takéhoto\noznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy\no postúpení; dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení\npohľadávky alebo jej neexistencie; to by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval\nzmluvou o postúpení postupník (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 4Obo/210/2001 z 11. júna 2003,\nR 119/2003). Neskoršia súdna prax sa odklonila od uvedeného názoru v tom zmysle, že dlžník je\noprávnený domáhať sa skúmania platnosti postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá\nv rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca alebo preukázal\npostupník (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 1Cdo/76/2007 z 28. januára 2009, R 46/2009; zhodne\nÚstavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 337/2012 z 3. júla 2012).\n30. Tu dovolací súd ešte poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS\n409/2013 z 11. septembra 2014, ktorý odmietol názor okresného súdu a krajského súdu, že bolo\nnevyhnutnosťou a ich zákonnou povinnosťou z vlastnej iniciatívy skúmať platnosť zmlúv o postúpení\npohľadávok, ktorými mal postupník uplatňované pohľadávky nadobudnúť, aj keď to dlžník nenamietal,\npretože podľa ústavného súdu to nezodpovedá zákonnej úprave ani ustálenej súdnej praxi, keď podľa\nustanovenia § 526 ods. 2 OZ platí, že oznámenie postúpenia doterajším veriteľom zbavuje dlžníka práva\npožadovať predloženie zmluvy o postúpení; dlžník tak nemá právo ani zisťovať, či vôbec nejaká zmluva\nbola uzatvorená a nemôže namietať ani nedostatky jej platnosti, ibaže by k postúpeniu pohľadávky došlo\nv rozpore so zákonom; inak je vo vzťahu k dlžníkovi postúpenie založené len na oznámení veriteľa o tom,\nže došlo k postúpeniu, t. j. zmene veriteľa podľa § 526 ods. 1 OZ; podľa ústavného súdu je nerozhodné, či\nje toto oznámenie kryté aj kauzálnym vzťahom (titulom) medzi postupcom a postupníkom, teda zmluvou\n\no postúpení pohľadávky, ktorej existencia je relevantná len vo vzťahu postupcu a postupníka, ktorí sa\nprípadne môžu navzájom voči sebe domáhať vydania bezdôvodného obohatenia.\n31. Vzhľadom na prípustnosť a dôvodnosť podaného dovolania dovolací súd napadnutý rozsudok\nodvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 C. s. p.). Pretože dôvody, pre ktoré bol zrušený rozsudok\nodvolacieho súdu sa vzťahujú aj na rozsudok súdu prvej inštancie a nápravu nie je možné dosiahnuť iba\nzrušením rozsudku odvolacieho súdu, najvyšší súd zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie (§ 449 ods.\n2 C. s. p.) a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie (§ 450 C. s. p.).\n32. Najvyšší súd zároveň, vzhľadom na účinky dovolacieho rozhodnutia aj pre ďalšie rozhodovanie\no trovách konania, zrušil uznesenie Okresného súdu Košice II z 10. augusta 2018, č. k.\n36Cb/285/2015-522, ktoré je svojou povahou závislým výrokom k zrušenému meritórnemu rozhodnutiu,\na teda účinky zrušenia sa musia vzťahovať aj na toto, dovolaním nenapadnuté, rozhodnutie.\n33. S poukazom na ustanovenie § 439 písm. a/ C. s. p. dovolací súd konštatuje, že tu nie je viazaný\nrozsahom podaného dovolania, keďže v prípade závislosti výrokov môže dovolací súd prejednať aj\nzávislý výrok bez toho, aby bol dovolateľom napadnutý. Účinky dovolania sa tak vzťahujú aj na\nnenapadnutý, ale závislý výrok. Závislosť výrokov od seba závisí od konkrétneho právneho vzťahu. O\nzávislosti možno hovoriť vtedy, ak medzi výrokmi existuje istý vzťah prejudiciality. Judikatúra najvyššieho\nsúdu (R 73/2004) ustálila, že závislým výrokom môže byť nielen dovolaním nedotknutý výrok tvoriaci\nsúčasť napadnutého rozhodnutia, ale aj výrok, ktorý je obsahom iného, samostatného rozhodnutia\nv danej veci. Vydanie uznesenia o náhrade trov konania je jednostranne závislé od existencie\nprávoplatného rozhodnutia vo veci. Zrušením rozsudkov oboch inštancií uznesenie o náhrade trov\nkonania ako závislé rozhodnutie stratilo svoj podklad. Bez nadväznosti na predchádzajúce (zrušené)\nrozhodnutia by zostalo uznesenie o náhrade trov konania osamotené, strácalo by rozumný zmysel\na odporovalo by to princípu právnej istoty (obdobne viď napr. uznesenia najvyššieho súdu sp. zn.\n2Cdo/173/2008, 2Cdo/267/2008, 1MCdo/14/2010, 1Cdo/36/2011, 6Cdo/201/2012, 4Cdo/52/2014 a\n2MObdoV/4/2012).\n34. Úlohou súdov v ďalšom konaní bude postupovať spôsobom naznačeným v tomto uznesení.\n35. V ďalšom konaní sú súd prvej inštancie a odvolací súd viazaní právnym názorom dovolacieho súdu\nvysloveným v tomto uznesení (§ 455 C. s. p.).\n36. O trovách pôvodného konania a dovolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie (§ 453 ods. 3\nC. s. p.).\n37. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3Cob/95/2017", "guid": "27ad1cd1-b41c-4601-a2ab-fe322bc02a13:c788e741-499d-4fbe-9164-cfc8fd88ffb2", "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}