{"guid": "a5a22b47-894d-4959-b433-fb28b1a89690:9ffb7161-2e10-4614-9535-efb1be5a1170", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7115216043.1", "spisova_znacka": "3Obdo/72/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Obdo/72/2019 z 20. 11. 2019", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 20. novembra 2019, sp. zn. 3Obdo/72/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:7115216043.1", "identifikacne_cislo": "7115216043", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Katarína Pramuková", "sudca_id": 86, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-katarina-pramukova-86", "datum_vydania": "2019-11-20", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Obchodné právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-c", "nazov": "§ 4 ods. 2 písm. c) zákona č. 309/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-2.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/309-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-3", "nazov": "§ 4 ods. 3 zákona č. 309/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-4.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/309-2009/paragraf-4"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-17", "nazov": "§ 17 zákona č. 309/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/309/#paragraf-17", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/309-2009/paragraf-17"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "nazov": "§ 449 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "nazov": "§ 449 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-449.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-449"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "nazov": "§ 450 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-450", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-450"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/309#paragraf-4", "/SK/ZZ/2009/309#paragraf-17", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-449", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-450"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9ffb7161-2e10-4614-9535-efb1be5a1170", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7115216043.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:7115216043.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:7115216043.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Obdo/72/2019\n7115216043\n20. 11. 2019\nJUDr. Katarína Pramuková\nECLI:SK:NSSR:2019:7115216043.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: KOME S PLUS, s.r.o., so sídlom SNP 6, 044 42\nRozhanovce, IČO: 31 720 595, zastúpeného advokátom JUDr. Františkom Kočkom, so sídlom Timonova\n13, 040 01 Košice, proti žalovanému: Východoslovenská energetika a.s., so sídlom Mlynská 31, 042\n91 Košice, IČO: 44 483 767, zastúpeného KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI s.r.o., so sídlom\nDunajská 32, 811 08 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 51 003 848, za účasti intervenienta\nna strane žalovaného: Východoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Mlynská 31, 042 91 Košice, IČO:\n36 599 361, o zaplatenie 65,17 eur s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Košice I pod sp.\nzn. 31Cb/119/2015, o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 20. decembra\n2018, č. k. 3Cob/64/2018-367, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu Košiciach z 20. decembra 2018, č. k.\n3Cob/64/2018-367 a rozsudok Okresného súdu Košice I z 15. januára 2018, č. k. 31Cb/119/2015-218\nzrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 15. januára\n2018, č. k. 31Cb/119/2015-218 uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 65,17 eur s\npríslušenstvom a priznal žalobcovi náhradu trov konania vo výške 100 %, ktoré sú povinní zaplatiť\nžalovaný a intervenient na strane žalovaného.\n1.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že jedinou spornou otázkou v konaní bolo, či si\nžalobca splnil svoju povinnosť voči intervenientovi vyplývajúcu mu z ustanovenia § 4 ods. 2 zákona\nč. 309/2009 Z. z. o podpore obnoviteľných zdrojov energie [(ďalej len „zákon o OZE“) tam, kde sa\nv predmetnom rozhodnutí uvádza zákon o OZE, myslí sa tým jeho znenie účinné do 31. decembra\n2018 - pozn. dovolacieho súdu]. S účinnosťou od 1. januára 2014 bola v ustanovení § 4 ods. 3\nzákona o OZE zavedená sankcia pre tých výrobcov elektriny, ktorí nesplnia oznamovaciu povinnosť\nvoči prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy k 15. augustu vyplývajúcu z § 4 ods. 2 tak, že v\nďalšom roku si nemôžu uplatniť právo na odber elektriny a ani právo na doplatok.\n1.2. Z vykonaného dokazovania podľa okresného súdu vyplynulo, že ak žalobca podal oznámenie podľa\n§ 4 ods. 2 zákona o OZE adresované intervenientovi na poštovú prepravu dňa 15. augusta 2014,\nsplnil si svoju oznamovaciu povinnosť voči intervenientovi ako prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej\nsústavy.\n1.3. Pri posudzovaní charakteru lehoty uvedenej v ustanovení § 4 ods. 2 zákona o OZE „k 15.\naugustu“ vychádzal okresný súd najmä z ustanovenia § 17 zákona o OZE, podľa ktorého sa na konania\npodľa tohto zákona vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje\ninak, pričom všeobecný predpis o správnom konaní (Správny poriadok - pozn. dovolacieho súdu) je\nprocesnoprávnym predpisom. V tejto súvislosti uviedol, že predmetnú lehotu uvedenú v zákone nie je\nmožné považovať voči orgánu verejnej správy [voči Úradu pre reguláciu sieťových odvetví (ďalej aj\n„ÚRSO“ alebo „Úrad“)] za procesnú lehotu, na ktorej dodržanie stačí odovzdanie podania na poštovú\nprepravu v posledný deň lehoty, a voči subjektu súkromného práva (voči žalovanému) za hmotnoprávnu\n\nlehotu, ktorej nedodržaním malo zaniknúť právo žalobcu na podporu. Rovnako tak vzal súd prvej\ninštancie do úvahy aj názor Krajského súdu v Košiciach vyslovený v obdobnej veci (v rozsudku z 30.\nmarca 2017, sp. zn. 3Cob/96/2016 - pozn. dovolacieho súdu) vedenej na súde prvej inštancie pod sp. zn.\n30Cb/82/2015, podľa ktorého ak nie je termín určený presne a jasne musí sa vychádzať z predpokladu,\nže podanie bolo urobené v lehote, t. j. v prospech žalobcu.\n1.4. Okresný súd berúc do úvahy závery vyslovené v obdobnom spore v rozsudku Krajského súdu v\nKošiciach z 30. marca 2017, sp. zn. 3Cob/96/2016 - s ktorými sa v celom rozsahu stotožnil - dospel k\nzáveru, že ak žalobca podal oznámenie intervenientovi na pošte dňa 15. augusta 2014, nepochybne\nsplnil svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE, a preto žalobe\nv celom rozsahu vyhovel.\n2. O odvolaní intervenienta podaného so súhlasom žalovaného (podľa § 360 ods. 2 v spojení s § 359\nC.s.p.) rozhodol Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „odvolací súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 20.\ndecembra 2018, č. k. 3Cob/64/2018-367 tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne\nsprávny potvrdil a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči intervenientovi v\nplnom rozsahu.\n2.1. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca dodržal lehotu stanovenú v ustanovení §\n4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE, pričom zvýraznil že v predmetnom ustanovení nie je jednoznačne\nstanovené, či do tohto dátumu má byť oznámenie doručené ÚRSO a prevádzkovateľovi regionálnej\ndistribučnej sústavy, alebo postačuje, ak je odovzdané orgánu vykonávajúcemu doručenie.\n2.2. Krajský súd skonštatoval, že zákonnú formuláciu „k 15. augustu“ je potrebné vykladať v prospech\nžalobcu, o to zvlášť vtedy, ak ÚRSO na svojom webovom sídle oznamuje, že povinnosť podľa § 4\nods. 2 písm. c/ sa považuje za splnenú, ak výrobca elektriny doručí oznámenie o uplatnení podpory,\nvrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny na nasledujúci kalendárny rok, najneskôr 15.\naugusta (osobne, elektronicky, faxom) alebo ho najneskôr 15. augusta odovzdá na poštovú prepravu. Z\ntohto dôvodu podľa odvolacieho súdu nemožno dodávateľom elektrickej energie pripísať na ťarchu, že\npostupovali a postupujú v zmysle usmernenia ÚRSO zverejneného na jeho webovom sídle.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dňa 30. apríla 2019 dovolanie žalovaný, ktorého\nprípustnosť má byť daná podľa ustanovenia § 420 písm. f/ C.s.p. Dovolateľ žiadal, aby dovolací súd\nnapadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n4. Namietanú vadu zmätočnosti videl v tom, že súdy nižšej inštancie sa nevysporiadali s podstatnými\nargumentmi, ktoré v spore predniesol, resp. ich predniesol intervenient. Konkrétne konajúcim súdom\nvytýkal, že vo svojich rozsudkoch neuviedli, akými úvahami sa riadili pri vyslovení záveru, že lehota\nupravená v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE má byť procesnoprávnou lehotou, ako posúdili\npostavenie strán sporu ako adresátov dotknutej právnej normy (keďže stranami sporu boli subjekty\nsúkromného práva), ako posúdili právne následky (ne)splnenia povinnosti obsiahnutých v dotknutej\nprávnej norme, na základe čoho rozšírili pôsobnosť Správneho poriadku ako procesného predpisu na\nhmotnoprávnu normu § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE, ako dospeli k záveru o správnosti stanoviska\nÚRSO z 8. decembra 2014 a ako vyvodili jeho záväznosť pre strany sporu. Osobitne namietal, že\nkonajúce súdy vo svojich rozhodnutiach vychádzali z rozsudku krajského súdu sp. zn. 3Cob/96/2016,\nktorý bol zrušený nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“ v príslušnom\ngramatickom tvare) z 31. januára 2019, sp. zn. IV. ÚS 491/2018, na závery ktorého poukázal vo svojom\ndovolaní.\n4.1. Podľa dovolateľa sa okresný súd a aj krajský súd dopustili ústavne nekonformného výkladu\nustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE pri posúdení charakteru lehoty „k 15. augustu“, ktorý je\nv rozpore s rozhodovacou činnosťou ústavného súdu, v rozpore so súkromnoprávnou povahou vzťahu\nmedzi stranami sporu, ako aj s hmotnoprávnou povahou právneho úkonu, ktorého vykonanie sa s\npredmetnou lehotou spája. Záver súdov nižšej inštancie, že predmetná lehota má procesnoprávnu\npovahu, popiera samotnú povahu, účel a význam aplikovanej právnej normy. Z uvedeného dôvodu bolo\nnevyhnutné, aby žalobca doručil do 15. augusta 2014 oznámenie podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o\nOZE prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (intervenientovi), čiže bolo nevyhnutné, aby sa\npredmetné oznámenie dostalo do dispozičnej sféry intervenienta. Naopak na zachovanie predmetnej\nlehoty nepostačuje, aby bolo predmetné oznámenie odovzdané na poštovú prepravu poštovému\npodniku dňa 15. augusta 2014.\n4.2 Súdy nižšej inštancie nezohľadnili pri svojom rozhodovaní skutočnosť, že predmetná právna norma\nreguluje vzťahy medzi subjektmi súkromného práva, keďže aj s odkazom na viaceré súdne rozhodnutia\n\nnemá prevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy postavenie správneho orgánu. Prevádzkovateľ\nregionálnej distribučnej sústavy, voči ktorému má byť povinnosť podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o\nOZE primárne splnená, je akciovou spoločnosťou založenou za účelom podnikania podľa Obchodného\nzákonníka. Rovnako tak právny vzťah medzi žalobcom, žalovaným a intervenientom je obchodným\nzáväzkovým (teda súkromnoprávnym) vzťahom. Pre súkromnoprávne právne vzťahy je následne\ncharakteristické plynutie hmotnoprávnych lehôt pre uskutočňovanie jednostranných alebo dvojstranných\nadresných právnych úkonov.\n4.3. Vo vzťahu k subsidiárnej aplikácii Správneho poriadku dovolateľ uviedol, že ako všeobecný právny\npredpis upravujúci správne konanie je spôsobilý vzťahovať sa subsidiárne na jednotlivé typy konaní\npred správnymi orgánmi, ktoré nie sú v osobitných predpisoch komplexne upravené, a rovnako tak\nsa v zmysle § 17 ods. 1 zákona o OZE vzťahuje výlučne na konanie podľa zákona o OZE. V\nprípade plnenia povinnosti žalobcu podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE a ani v prípade vzniku\nnásledku predpokladaného ustanovením § 4 ods. 3 zákona o OZE sa však nejedná o správne konanie.\nPôsobnosť Správneho poriadku nie je možné podľa žalovaného rozšíriť na hmotnoprávne normy, pričom\nv ustanovení § 4 zákona o OZE nie je obsiahnutá úprava konania, ale výlučne úprava práv a povinností\nvýrobcov elektriny.\n4.4. Za nesprávny (a ústavne nekonformný) označil žalovaný aj odkaz krajského súdu na publikované\nstanovisko ÚRSO, ktoré zverejnil na svojej webovej stránke dňa 8. decembra 2014, teda takmer 4\nmesiace po dátume, do ktorého mala byť povinnosť výrobcov elektriny podľa § 4 ods. 2 písm. c/\nzákona o OZE splnená. Aj vzhľadom na dátum zverejnenia predmetného stanoviska nie je možné\ntvrdiť, že sa žalobca (prípadne iný výrobca elektriny) „v dobrej viere“ riadil pokynmi a inštrukciami\nÚRSO deklarujúcimi, že stačí podať písomnosť posledný deň zákonom stanovenej lehoty na poštovú\nprepravu. Žalobca sa tak objektívne pri plnení svojej povinnosti nemohol riadiť v tom čase ešte\nneexistujúcim nezáväzným názorom ÚRSO. Úrad nie je oprávnený žiadnym spôsobom nad rámec\nustanovený zákonom zasahovať do právneho vzťahu medzi prevádzkovateľom distribučnej sústavy a\nvýrobcami elektriny a do plnenia povinností uvedených subjektov s tým súvisiacich a rovnako tak jeho\nvýklad právnych predpisov nemôže ovplyvniť výklad právnych noriem aplikovaný prevádzkovateľom\ndistribučnej sústavy vo vzťahu k výrobcovi. Stanovisko ÚRSO podľa dovolateľa nemôže mať pre\nostatných účastníkov trhu s elektrinou právnu záväznosť.\n5. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovaného z 24. júna 2019 navrhol, aby dovolací súd dovolanie\nzamietol.\n5.1. Vo svojom vyjadrení uviedol, že rozsudok odvolacieho súdu a aj rozsudok súdu prvej inštancie\nsú dostatočne odôvodnené a nemohli byť nimi porušené žiadne práva žalovaného a ani intervenienta.\nOdvolací súd podľa jeho názoru rozšíril dôvody, pre ktoré potvrdil rozsudok okresného súdu (okrem\ndôvodov uvedených v rozsudku súdu prvej inštancie) o ďalšie dôvody, ktoré sú jasné, zrozumiteľné a v\nsúlade s ústavnou praxou. Rozhodnutia súdov nižšej inštancie podľa názoru žalobcu žiadnym spôsobom\nneodporujú záverom ústavného súdu vysloveným v jeho náleze sp. zn. IV. ÚS 491/2018.\n5.2. Vo vzťahu k charakteru lehoty „k 15. augustu“ uvedenej v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ zákona\no OZE žalobca uviedol, že z predmetného nálezu nevyplýva jednoznačný záver, že sa jedná o lehotu\nhmotnoprávnu. Poukázal pritom na jazykový význam predložky „k“, ktorý vyjadruje dátum, ku ktorému\nmajú byť údaje uvedené v oznámení a nie koniec lehoty na podanie oznámenia („do“). Zároveň uviedol,\nže sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného o tom, že mu nevznikol nárok na podporu v kalendárnom roku\n2015, keď poukázal na cenové rozhodnutia ÚRSO, ktoré neboli doposiaľ zrušené, a preto právo žalobcu\nna podporu nezaniklo, a predmetné právo si uplatnil oprávnene. Nepriznanie žalovaných nárokov by\npodľa žalobcu bolo v rozpore s princípom právnej istoty a ochrany práv nadobudnutých v dobrej viere,\nobchodnými zvyklosťami o uzatvorenými zmluvami o dodávke elektriny. Na podporu záveru o správnosti\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu žalobca poukázal na ďalšie rozsudky krajského súdu, a to na\nrozsudok z 28. júna 2017, sp. zn. 4Cob/11/2017 a na rozsudok z 27. marca 2019, sp. zn. 2Cob/171/2018,\nktorý bol vyhlásený až po vydaní nálezu ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 491/2018, na ktorý odkazoval\ndovolateľ.\n6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“), ako súd dovolací [podľa § 35 Civilného\nsporového poriadku (ďalej aj „C.s.p.“)], po zistení, že dovolanie podala včas strana sporu, v neprospech\nktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané, zastúpená advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.), bez nariadenia\npojednávania dospel k záveru, že dovolanie žalovaného je dôvodné.\n\n7. Vo veci rozhodujúci senát dovolacieho súdu už vo svojich skorších rozhodnutiach (napr.\n3Obdo/72/2016 a 3Obdo/10/2017) vyslovil, že o naplnenie prípustnosti dovolania podľa § 420 písm.\nf/ C.s.p. ide aj vtedy, keď súd uskutoční výklad právneho predpisuna zistený skutkový stav veci,\nktorý je ústavne nesúladný, svojvoľný a bez presvedčivého a racionálneho logického odôvodnenia.\nOznačená vada zmätočnosti je naplnená aj vtedy, keď určité skutočností v konaní strana namietala,\navšak pri hodnotení skutkových zistení súdom tieto náležitým spôsobom v celom súhrne posudzovaných\nskutočností nezhodnotil bez toho, že by napr. dodatočným spôsobom odôvodnil ich bezvýznamnosť či\nirelevantnosť.\n7.1. Uvedenými nedostatkami podľa názoru dovolacieho súdu trpí rozsudok odvolacieho súdu, ako\naj rozsudok súdu prvej inštancie. V tejto súvislosti dovolací súd vzhľadom na dovolacie námietky\nžalovaného uvádza, že súdy nižšej inštancie založili svoje rozhodnutia na\n- prevzatí záveru, že lehota „k 15. augustu“ je lehotou procesnoprávnou z rozsudku krajského súdu z\n30. marca 2017, sp. zn. 3Cob/96/206 (bod 32. odôvodnenia rozsudku okresného súdu),\n- podpornom odkaze na Správny poriadok pri posúdení lehoty podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o\nOZE ako lehoty procesnej bez toho, aby sa relevantným spôsobom vysporiadal so súkromnoprávnym\ncharakterom vzťahu medzi žalobcom, žalovaným a intervenientom (bod 32. odôvodnenia rozsudku\nokresného súdu),\n- argumentácii stanoviskom ÚRSO zverejneným na webovej stránke Úradu (bod 48. odôvodnenia\nrozsudku krajského súdu).\n8. Nakoľko v rozhodovanej veci súdy nižšej inštancie prevzali závery vyslovené v rozsudku krajského\nsúdu z 30. marca 2017, sp. zn. 3Cob/96/2016 (vydanom v inom obdobnom spore na základe žaloby\nobchodnej spoločnosti KOMES PLUS, s.r.o., t. j. žalobcu v predmetnom spore - pozn. dovolacieho súdu),\nktorý bol zrušený nálezom ústavného súdu z 31. januára 2019, sp. zn. IV. ÚS 491/2018, poukazuje\ndovolací súd na relevantné závery ústavného súdu vyslovené v predmetnom náleze podstatné pre\nrozhodnutie o dovolaní žalovaného. Ústavný súd v ňom uviedol, že „sa sústredil na posúdenie, či sa\nkrajský súd v napadnutom rozsudku ústavne akceptovateľným spôsobom vysporiadal s otázkou právnej\npovahy lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti vyplývajúcej z § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE\n(hmotno-právna alebo procesno-právna lehota), ktorá má v posudzovanej veci primárny význam, keďže\ns odpoveďou na túto otázku bezprostredne súvisí vznik, resp. zánik nároku výrobcu elektriny s právom\nna podporu (žalobkyne) na získanie podpory za elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie v\npríslušnom kalendárnom roku.\nPodľa názoru ústavného súdu odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku krajského súdu z\npohľadu záruk obsiahnutých v práve na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces k primárnej otázke\npovahy zákonom stanovenej lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti [§ 4 ods. 2 písm. c/ zákona o\nOZE] neobstojí (a to ani v spojení s napadnutým rozsudkom okresného súdu - pozn. ústavného súdu).\nKeďže predmetom konania pred všeobecnými súdmi boli nároky žalobkyne na vyplatenie podpory\nza elektrinu vyrobenú z obnoviteľných zdrojov energie, ústavný súd v ďalšom považuje za potrebné\npoukázať na závery vyslovené v náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. marca 2017, ktorým rozhodol o\nnávrhu skupiny poslancov Národnej rady Slovenskej republiky vo veci namietaného nesúladu § 4 ods. 3\nzákona o OZE s ústavou a Dodatkovým protokolom k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd tak, že mu nevyhovel. Závery obsiahnuté v označenom náleze majú zásadný význam aj pre\nformulovanie záverov vo veci sťažovateľky.\nÚstavný súd v odôvodnení nálezu sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. marca 2017 zdôraznil, že zákon o OZE\naj napriek tomu, že obsahuje viacero inštitútov verejnoprávnej povahy, upravuje aj vzájomné práva a\npovinnosti medzi subjektmi súkromného práva, na ktoré nemožno hľadieť optikou verejného práva. K\nvzťahom súkromnoprávnej povahy ústavný súd priradil predovšetkým vzťahy medzi výrobcami energie\nz OZE a prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav, ktoré sú vo svojej podstate regulované\nustanovením § 4 ods. 3 zákona o OZE. S prihliadnutím na vnútornú konštrukciu nadväzujúcich\nustanovení zákona o OZE ústavný súd vyvodil, že ustanovenia § 4 ods. 2 citovaného zákona vo\nsvojej podstate predstavujú hypotézu právnej normy obsiahnutej v napadnutom ustanovení § 4 ods.\n3 zákona o OZE, pričom povinnosti podľa § 4 ods. 2 citovaného zákona majú výrobcovia elektriny\nprimárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy ako subjektom súkromného\npráva. Na tom nič nemení skutočnosť, že povinnosť oznámiť skutočnosti, resp. informácie uvedené v §\n4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE majú výrobcovia elektriny z OZE nielen vo vzťahu k prevádzkovateľom\nregionálnej distribučnej sústavy, ale aj vo vzťahu k ÚRSO. Cez prizmu súkromnoprávneho vzťahu\nvýrobcu elektriny z OZE a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy je podľa záveru ústavného\nsúdu z hľadiska aplikácie § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny\n\na prevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav. Tento záver podľa ústavného súdu potvrdzuje\npredovšetkým skutočnosť, že práva podľa § 4 ods. 1 písm. b/ a c/ zákona o OZE (ktoré si uplatnila\nv konkrétnych okolnostiach prejednávanej veci aj žalobkyňa) si výrobcovia elektriny môžu uplatňovať\nvo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy, a nie ÚRSO, prípadne inému orgánu\nverejnej správy.\nPodľa názoru ústavného súdu z ústavného hľadiska je neudržateľný právny záver vyslovený v\nnapadnutých rozhodnutiach okresného súdu a krajského súdu o procesno-právnom charaktere lehoty\nustanovenej v § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE vyvodený len z odkazu na použitie Správneho poriadku\n(obsiahnutého v § 17 ods., 1 zákona o OZE), t. j. právneho predpisu verejnoprávneho charakteru. Na\ntomto závere ústavného súdu nič nemôže zmeniť skutočnosť, že okresný súd a krajský súd opreli svoj\nzáver aj o stanovisko ÚRSO, podľa ktorého má sporná lehota procesno-právny charakter.\nÚstavný súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s tvrdením sťažovateľky, podľa ktorého ÚRSO nie je ako\norgán štátnej správy s pôsobnosťou na úseku regulácie sieťových odvetví kompetentný podávať výklad\nvšeobecne záväzných právnych noriem. Navyše, ÚRSO vo svojom stanovisku prezentuje len záver o\ntom, že lehota vyplývajúca z § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE je procesno-právna, avšak bez toho,\naby zároveň uviedol, na podklade akých dôvodov k tomuto záveru sám dospel. Ústavný súd považuje v\nposudzovanej veci za podstatnú tiež skutočnosť, že záver vo veci sťažovateľky konajúcich všeobecných\nsúdov k právnej povahe lehoty na splnenie oznamovacej povinnosti opierajúci sa o § 17 ods. 1 zákona o\nOZE, podľa ktorého na konanie podľa zákona o OZE sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní,\nak tento zákon neustanovuje inak, nereflektuje súkromno-právny charakter vzťahu medzi žalobkyňou\nako výrobcom elektriny z OZE a sťažovateľkou ako prevádzkovateľom regionálnej distribučnej sústavy.\nÚstavný súd v tejto súvislosti poukazuje na § 1 ods. 1 Správneho poriadku, podľa ktorého sa tento\nzákon vzťahuje na konanie, v ktorom v oblasti verejnej správy správne orgány rozhodujú o právach,\nprávom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb, ak osobitný\nzákon neustanovuje inak.\nKeďže v predmetnej veci si žalobkyňa uplatňovala proti sťažovateľke ako súkromnému subjektu a nie\norgánu verejnej správy (k tomu pozri aj závery obsiahnuté v náleze sp. zn. PL. ÚS 50/2015 z 22. marca\n2017) svoj nárok na poskytnutie podpory podľa zákona o OZE, nemožno považovať odkaz všeobecných\nsúdov na procesno-právny predpis upravujúci konanie v oblasti verejnej správy z ústavného hľadiska\nza akceptovateľný.“\n9. Dovolací súd konštatuje, že procesných pochybení zakladajúcich prípustnosť (a aj dôvodnosť\ndovolania žalovaného) - ktoré boli citovaným nálezom vytýkané krajskému súdu v konaní vedenom pod\nsp. zn. 3Cob/96/2016 - sa dopustili odvolací súd a aj súd prvej inštancie v rozhodovanom spore.\n9.1. Predmetný záver vychádza predovšetkým zo skutočnosti, že konajúce súdy (najmä okresný\nsúd) pri posúdení charakteru lehoty upravenej v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE ako\nprocesnoprávnej lehoty vychádzali výlučne z rozsudku krajského súdu sp. zn. 3Cob/96/2016, ktorý bol\nzrušený ústavným súdom pre jeho nesúlad s čl. 46 ods. 1 ústavy a s čl. 6 ods. 1 Dohovoru.\n9.2. Súdy nižšej inštancie sa pri formulovaní záveru o charaktere spornej lehoty ako lehoty\nprocesnoprávnej žiadnym spôsobom nevysporiadali so skutočnosťou, že predmetná lehota sa týka\nvzťahu medzi súkromnoprávnymi subjektmi. Dovolací súd k uvedenému dáva do pozornosti, že\npredovšetkým v oblasti energetiky existuje skupina právnych predpisov, ktoré majú charakter tak\npredpisu verejného práva, ako aj predpisu súkromného práva (viď napr. zákon č. 657/2004 Z. z. o\ntepelnej energetike, zákon č. 251/2012 Z. z. o energetike, ako aj zákon o OZE), kedy je nevyhnutné\nrozlišovať, či konkrétne zákonné ustanovenie upravuje vzťahy medzi subjektmi súkromného práva, alebo\nide o ustanovenie, ktoré má verejnoprávny charakter [a napr. sa týka vzťahu medzi subjektom verejného\npráva (príkladmo ÚRSO - pozn. dovolacieho súdu) a subjektu súkromného práva (výrobca elektriny,\nprevádzkovateľ regionálnej distribučnej sústavy) alebo (správneho) konania vedeného príslušným\norgánom verejnej moci].\n9.3. Uvedenú skutočnosť okresný a aj krajský súd opomenuli, a rovnako tak pri svojom rozhodovaní\nvôbec nezohľadnili, že ústavný súd už v náleze z 22. mája 2017, sp. zn. PL. ÚS 50/2015 (vydanom\nv čase pred vyhlásením rozsudku okresného súdu - pozn. dovolacieho súdu) výslovne skonštatoval,\nže „ustanovenia § 4 ods. 2 citovaného zákona vo svojej podstate predstavujú hypotézu právnej normy\nobsiahnutej v napadnutom ustanovení § 4 ods. 3 zákona o OZE, pričom povinnosti podľa § 4 ods.\n2 citovaného zákona majú výrobcovia elektriny primárne vo vzťahu k prevádzkovateľom regionálnej\ndistribučnej sústavy ako subjektom súkromného práva. Cez prizmu súkromnoprávneho vzťahu výrobcu\nelektriny z OZE a prevádzkovateľa regionálnej distribučnej sústavy je podľa záveru ústavného súdu\n\nz hľadiska aplikácie § 4 ods. 3 zákona o podpore OZE podstatný vzťah medzi výrobcami elektriny a\nprevádzkovateľmi regionálnych distribučných sústav.“\n9.4. Preto, pokiaľ súdy nižšej inštancie napriek vyššie citovanému jednoznačnému záveru ústavného\nsúdu vychádzali pri posúdení charakteru lehoty podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE iba zo vzťahu\nmedzi výrobcom elektriny a ÚRSO, ktorý je pre posúdenie obsahu povinnosti výrobcu elektriny (vrátane\nzáveru o charaktere lehoty) irelevantný, sú ich závery podľa názoru dovolacieho súdu (aj s poukazom\nna nález ústavného súdu z 31. januára 2019, sp. zn. IV. ÚS 491/2018, ktorý bol vydaný v obdobnom\nspore) neakceptovateľné a neudržateľné.\n10. Rovnako tak je podľa právneho názoru dovolacieho súdu nesprávna rozšírená aplikácia Správneho\nporiadku na posúdenie charakteru spornej lehoty. Okrem vyššie citovaných záverov ústavného súdu\n(viď bod 8. vyššie), na ktoré dovolací súd v podrobnostiach odkazuje, dopĺňa, že okresný súd aplikoval\nustanovenie § 17 zákona o OZE o subsidiárnom použití Správneho poriadku, na situáciu, na ktorú\nnedopadalo. Zo samotného znenia § 17 zákona o OZE vyplýva, že Správny poriadok sa subsidiárne\npoužije na konania vedené podľa zákona o OZE. Týmito konaniami sa myslia (správne) konania vedené\nÚradom ako správnym orgánom. Sporové konanie medzi žalobcom a žalovaným však v žiadnom\nprípade nie je možné považovať za konanie podľa zákona o OZE, a to ani v situácii, keď sa v ňom\naplikujú niektoré ustanovenia zákona o OZE, ktoré majú súkromnoprávnu povahu (viď bod 9.2. vyššie).\n11. Ako nesprávny (a zároveň bližšie neodôvodnený) považuje dovolací súd odkaz odvolacieho súdu\nna stanovisko ÚRSO, ktoré bolo zverejnené na webovej stránke úradu, a to z nasledujúcich dôvodov:\n11.1. Aj v rozhodovanej veci je aktuálny záver ústavného súdu, v zmysle ktorého „ÚRSO nie je ako\norgán štátnej správy s pôsobnosťou na úseku regulácie sieťových odvetví kompetentný podávať výklad\nvšeobecne záväzných právnych noriem. Navyše, ÚRSO vo svojom stanovisku prezentuje len záver o\ntom, že lehota vyplývajúca z § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE je procesno-právna, avšak bez toho, aby\nzároveň uviedol, na podklade akých dôvodov k tomuto záveru sám dospel.“\n11.2. V predmetnom stanovisku Úrad skonštatoval, že pokiaľ ide o splnenie povinnosti výrobcu elektriny\nvoči ÚRSO podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE, ju považuje za splnenú, ak výrobca elektriny\npredmetné oznámenie doručí Úradu osobne do jeho podateľne, elektronicky, faxom alebo ho najneskôr\n15. augusta odovzdá na poštovú prepravu. Napriek tomu, že ide o konanie Úradu ultra vires (viď bod\n11.1. vyššie), krajský súd ani náznakom neuviedol, prečo predmetné stanovisko týkajúce sa výlučne\nvzťahu výrobcu elektriny a Úradu rozširujúco aplikoval aj na vzťah výrobcu elektriny s prevádzkovateľom\nregionálnej distribučnej sústavy, ktorý v predmetnom stanovisku nebol vôbec posudzovaný (vykladaný).\n11.3. Argumentácia krajského súdu stanoviskom ÚRSO je zároveň nelogická a rozporuplná, pretože\nnie je vôbec zrejmé, ako dospel k záveru, že žalobcovi nemožno pripísať na ťarchu, ak postupoval\nv zmysle uvedeného stanoviska Úradu, keď sa jednalo o povinnosť žalobcu, ktorú mal splniť voči\nprevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy (intervenientovi) „k 15. augustu“ (v prípade nároku na\npodporu na rok 2015 k 15. augustu 2014 uplatneného v predmetnom spore - pozn. dovolacieho súdu),\nkeď samotné stanovisko Úradu bolo zverejnené na jeho webovej stránke až 8. decembra 2014 (t. j.\ntakmer 4 mesiace po dátume, kedy mala byť povinnosť výrobcu elektriny podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona\no OZE splnená). Z uvedeného je podľa dovolacieho súdu jednoznačné, že v čase, keď žalobca odoslal\nna poštovú prepravu oznámenie podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE prevádzkovateľovi regionálnej\ndistribučnej sústavy, nemohol postupovať podľa stanoviska Úradu (a ani v dobrej viere, že postupuje v\nsúlade s ním), nakoľko v tom čase predmetné stanovisko ÚRSO ešte objektívne neexistovalo.\n12. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že ústavný súd v náleze sp. zn. IV. ÚS 491/2018 nevyslovil záver o\ncharaktere lehoty podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE ako o lehote hmotnoprávnej, dovolací súd\nkonštatuje, že ústavný súd za ústavne nesúladný označil práve spôsob, akým súdy (okresný súd a aj\nkrajský súd) v konaní vedenom na súde prvej inštancie pod sp. zn. 30Cb/82/2015 dospeli k záveru o\ncharaktere lehoty „k 15. augustu“ ako lehote procesnoprávnej.\n12.1. Ako už bolo vyššie uvedené, rovnakými nedostatkami trpia rozsudky súdov nižšej inštancie aj v\nrozhodovanej veci pri formulovaní záveru o charaktere lehoty podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE\n„k 15. augustu“ ako procesnoprávnej lehoty.\n13. K odkazu žalobcu na viaceré rozhodnutia Krajského súdu v Košiciach dovolací súd len v krátkosti\nuvádza, že nimi nie je pri posudzovaní prípustnosti a dôvodnosti dovolania viazaný, pričom pokiaľ\nide o rozsudok z 28. júna 2017, sp. zn. 4Cob/11/2017, dovolací súd konštatuje, že tento bol zrušený\nuznesením najvyššieho súdu z 27. augusta 2019, sp. zn. 2Obdo/18/2018, v ktorom dospel dovolací súd k\n\nprávnemu záveru, že „podľa ustanovenia § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE je výrobca elektriny s právom\nna podporu povinný oznámiť Úradu a prevádzkovateľovi regionálnej distribučnej sústavy uplatnenie\npodpory podľa § 3 ods. 1 písm. b/ a c/, vrátane predpokladaného množstva dodanej elektriny, vždy\nk 15. augustu na nasledujúci kalendárny rok. Výrobca elektriny je povinný vykonať dva úkony, a to\noznámiť uplatnenie podpory a súčasne uviesť predpokladané množstvo dodanej elektriny, všetko k 15.\naugustu na nasledujúci kalendárny rok. Tieto dve povinnosti musia byť splnené kumulatívne s tým, že\nnevykonanie niektorej z nich znamená porušenie zákonom uloženej povinnosti. Je preto možné dospieť\nk záveru, že ak zákonodarca uložil výrobcovi elektriny v ustanovení § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE\ndve samostatné povinnosti, avšak na seba nadväzujúce, a to s výslovne uvedenou lehotou, ktorá je\nvyjadrená číselne a určená na presne stanovený dátum dňa 15. augusta, je takúto lehotu potrebné\npovažovať za hmotnoprávnu a nie procesnú, ako nesprávne právne posúdili súdy nižšej inštancie. Záver\no hmotnoprávnom charaktere uvedenej lehoty je opretý aj o nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS\n50/2015, ktorý nespochybniteľne dospel k záveru, že sankčný mechanizmus vyjadrený v ustanovení\n§ 4 ods. 3 zákona o OZE má súkromnoprávny charakter. Takto spôsobuje právne následky v oblasti\nhmotného práva a predmetná právna norma musí mať povahu normy hmotnoprávnej a rovnako aj lehota\nv nej obsiahnutá musí mať povahu lehoty hmotnoprávnej. S poukazom na § 4 ods. 2 písm. c/ zákona\no OZE je povinnosť výrobcu elektriny zachovaná vtedy, ak právna skutočnosť nastane najneskôr v\nposledný deň hmotnoprávnej lehoty, t. j. v danom prípade 15. augusta. Za rozhodujúci moment pre\nuplatnenie podpory podľa § 4 ods. 2 písm. c/ zákona o OZE, je preto potrebné považovať moment\ndoručenia prejavu vôle prevádzkovateľovi distribučnej sústavy, nakoľko až od toho momentu sa takýto\njednostranný právny úkon výrobcu stáva perfektným a nadobúda spôsobilosť spôsobovať účinky, ktoré\ns takýmto prejavom vôle zákon spája.“\n14. Vzhľadom na to, že dovolateľ dôvodne namietal existenciu vady zmätočnosti uvedenej v ustanovení\n§ 420 písm. f/ C.s.p., najvyšší súd žalovaným napadnutý rozsudok odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods.\n1 C.s.p.).\n14.1. Keďže existencia vady zmätočnosti, pre ktorú bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu, sa vzťahuje\naj na rozsudok súdu prvej inštancie a v prípade zrušenia výlučne rozsudku odvolacieho súdu by\nbol odvolací súd povinný rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť, dovolací súd aj s prihliadnutím na\nzásadu hospodárnosti a rýchlosti konania (čl. 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku)\nkonštatuje, že nápravu nemožno dosiahnuť iba zrušením rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto dovolací\nsúd zrušil aj rozsudok súdu prvej inštancie (§ 449 ods. 2 C.s.p.) a vec vrátil súdu prvej inštancie na\nďalšie konanie (§ 450 C.s.p.).\n15 V ďalšom konaní sú súd prvej inštancie a odvolací súd viazané právnym názorom dovolacieho súdu\nvysloveným v tomto uznesení (§ 455 C.s.p.).\n15.1. Zároveň dovolací súd uvádza, že súdy nižšej inštancie sú s poukazom na znenie čl. 2 ods. 2\nZákladných princípov Civilného sporového poriadku povinné rešpektovať ustálenú rozhodovaciu prax\nnajvyšších súdnych autorít (t. j. ústavného súdu a najvyššieho súdu), na ktorú poukázal dovolací súd v\ntomto uznesení (PL. ÚS 50/2015, IV. ÚS 491/2018 a 2Obdo/18/2018).\n16. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova aj o trovách pôvodného konania a\ndovolacieho konania (§ 453 ods. 3 C.s.p.).\n17. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "3Cob/64/2018", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}