{"guid": "4ea428f7-10e0-4ed5-92ce-747405a0275e:261ae4d1-ccfa-4634-9ae8-a39010c7ccca", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7018201116.1", "spisova_znacka": "10Szak/3/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/3/2019 z 11. 3. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11. marca 2019, sp. zn. 10Szak/3/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:7018201116.1", "identifikacne_cislo": "7018201116", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2019-03-11", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/261ae4d1-ccfa-4634-9ae8-a39010c7ccca", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7018201116.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:7018201116.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:7018201116.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Szak/3/2019\n7018201116\n11. 03. 2019\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2019:7018201116.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD.,\nv právnej veci žalobcu (sťažovateľa): T. Z., nar. XX.XX.XXXX, štát. príslušnosť: Iránska Islamská\nrepublika, bez dokladov totožnosti, toho času umiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov\nSečovce, Bitúnková 14. Sečovce, SR, zastúpený Centrom právnej pomoci, týka sa Kancelárie Košice,\nMurgašova 3, Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru Úrad hraničnej a cudzineckej\npolície Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie cudzineckej polície Policajného\nzboru Nové Zámky, Bitúnková 8, Nové Zámky, o správnej žalobe vo veci zaistenia zo dňa 06.12.2018,\no preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-65-009/2018-AV z 28.11.2018, o kasačnej\nsťažnosti proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sa/56/2018-36 zo dňa 31.\ndecembra 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľ domáha zmeny\nvýroku I. rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 2Sa/56/2018-36 zo dňa 31. decembra 2018 o d\nmieta.\nV prevyšujúcej časti kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-65-009/2018-AV z 28.11. 2018 (ďalej na účely rozsudku len\n„preskúmavané rozhodnutie“) žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte\ncudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zákon č. 404/2011\nZ.z.“) rozhodol o zaistení sťažovateľa na účel zabezpečenia prípravy a výkonu prevozu sťažovateľa\npodľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú\nkritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú\nochranu podanej štátnej príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z\nčlenských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“), a umiestnil ho v Útvare policajného zaistenia pre\ncudzincov Sečovce (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Sečovce“). Podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011\nZ.z. žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia do 28.02.2019.\n2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľ bol dňa 28.11.2018 v čase o 15.30\nhod. kontrolovaný hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Šahy v meste Šahy na parkovisku\n\npre kamióny s názvom Attila PARK. Sťažovateľ sa nachádzal v úkryte na ložnej ploche návesu\nnákladného vozidla s tureckým evidenčným číslom. Počas kontroly nevedel hodnoverným spôsobom\npreukázať svoju totožnosť. V súlade s ustanovením § 79 zákona č. 404/2011 Z.z. bol preto 28.11.2018\npredvedený pred žalovaného k ďalším úkonom podľa predmetného zákona. Sťažovateľ do zápisnice\nspísanej pod č. PPZ-HCP-BA12-65-008/2018-AV uviedol, že bol zadržaný políciou v Rumunsku a\numiestnený v tábore pre azylantov, pričom žalovaný lustráciou v Informačných systémoch policajného\nzboru zistil, že sťažovateľ je žiadateľom o udelenie azylu na území Rumunska. Svojim konaním naplnil\npreto podľa žalovaného podmienky jej prevozu na územie Rumunska podľa Dublinského nariadenia.\nŽalovaný uvedeného dňa oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu Ministerstva vnútra\nSlovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“) dôvod na začatie konania podľa Dublinského\nnariadenia.\n3. V rámci konania vo veci zaistenia sťažovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z., v\nzápisnici o vyjadrení účastníka konania z 28.11.2018 sťažovateľ opísal svoju cestu z domovskej krajiny\naž na územie Slovenskej republiky. Uviedol, že sa za pomoci prevádzača v Rumunsku ukryl v ložnej\nploche kamióna, v ktorom sa mal dostať až do Nemecka, ktoré je jeho cieľovou krajinou. Zároveň uviedol,\nže bol umiestnený v tábore pre žiadateľov o azyl v Rumunsku. Taktiež uviedol, že odmieta zotrvať na\núzemí Slovenskej republiky. Za každú cenu sa chce dostať do Nemecka, ktoré je jeho cieľovou krajinou.\nZ uvedeného zistenia mal žalovaný za preukázané, že existuje značné riziko jeho úteku.\n4. V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že v prípade sťažovateľa a jeho doterajšieho konania\nje potrebné zabezpečiť jeho prípravu alebo výkon jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia. V\ntejto súvislosti konštatoval, že v prípade, ak by správny orgán nepostupoval tak, ako je uvedené vo\nvýrokovej časti preskúmavaného rozhodnutia, sťažovateľovi by bola daná možnosť zdržiavať sa na\nneznámom mieste a tým by správny orgán mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom\nzabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území členských\nštátov schengenského priestoru zo strany účastníka konania. Sťažovateľovi by bola daná možnosť ďalej\npáchať protispoločenskú činnosť, ktorou je zdržiavanie sa na území členských štátov schengenského\npriestoru bez potrebného oprávnenia. Žalovaný z toho vyvodil záver, že v tomto prípade má správny\norgán za to, že záujem spoločnosti je potrebné jednoznačne uprednostňovať pred záujmom jednotlivca,\nteda sťažovateľa.\n5. Žalovaný stanovil dobu zaistenia do 28.02.2019 podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z., a to po\ndôkladnom vyhodnotení osoby sťažovateľa, pričom vychádzal zo skutočnosti všeobecne známej z jeho\npraxe, že jednoznačnú dobu zaistenia nie je možné dopredu určiť, nakoľko táto doba závisí od viacerých\nnepredpokladaných faktorov, medzi ktoré patrí komunikácia štátnych orgánov Slovenskej republiky\nso štátnymi orgánmi Rumunska, prípadne nepredvídateľné zhoršenie zdravotného stavu účastníka\nkonania, vybavovanie prostriedkov na zabezpečenie jeho prevozu na územie Rumunska, komunikácia\ns účastníkom konania alebo so splnomocnenou osobou účastníka konania ako aj vybavenie všetkých\nostatných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody,\nktorými sú obe menované krajiny signatármi.\n6. Konštatoval, že predmetné zaistenie sťažovateľa je plne v súlade s článkom 5 odsek 1 písmeno f)\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uverejneného v Zbierke zákonov č. 209/1992\nZb. a číslo 102/1999 Z. z. (ďalej len „Dohovor“). Počas konania o zaistení sa zaoberal aj otázkou\nrešpektovania súkromného a rodinného života sťažovateľky v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n7. Sťažovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu vo\nveci zaistenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len\n„S.s.p.“). Krajský súd v Košiciach v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní\nžaloby (§ 206 ods. 3 S.s.p.) dospel k záveru o potrebe rozhodnúť podľa § 230 ods. 1 písm. c) S.s.p.\nz nasledujúcich dôvodov:\n- sťažovateľ požiadal o udelenie azylu na území Rumunska, čím táto krajina je zodpovedná za účastníka\nkonania v zmysle Dublinského nariadenia.\n\n- z preskúmavaného rozhodnutia, ani z ďalšieho obsahu administratívneho spisu nevyplývajú právne\nrelevantné zistenia týkajúce sa ďalšej komunikácie žalovaného s Dublinským strediskom, teda ďalšieho\ndokazovania a právneho hodnotenia skutkového a právneho stavu veci v súvislosti s povinnosťou\npolicajného orgánu preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, v danom prípade na územie Rumunska.\n- s poukazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojich doterajších rozhodnutiach\n(napr. sp. zn. 1Sža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny\npríslušník tretej krajiny vrátený. Takisto v iných rozhodnutiach (sp. zn. 9Sža/23/2010, resp. sp. zn.\n1SZa/7/2016) podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, ale aj skúmanie\nnaplnenia účelu vyhostenia.\n- je povinnosťou žalovaného zabezpečiť ohľadom krajiny, do ktorej má byť sťažovateľka vrátená\n(odovzdaná) dostatočne zistenia. Ide napríklad o správy z Veľvyslanectva Slovenskej republiky v\nBukurešti, Úradu policajného pridelenca v Bukurešti a Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky o preverenie bezpečnostnej situácie v Rumunsku, ako aj možnému porušeniu absolútneho\nzákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky.\n- z obsahu administratívneho konania teda nemožno konštatovať, že by mal žalovaný v čase vydania\nrozhodnutia o zaistení žalobcu k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť sťažovateľ vrátený.\nIde nesporne o povinnosť zabezpečiť v administratívnom konaní taký dôkaz, z ktorého by jednoznačne\nvyplývala schopnosť daného štátu Európskej únie (Rumunsko) prevziať sťažovateľa.\n- súd sa vo všeobecnosti stotožnil s obsahom vyjadrenia žalovaného z 11.12.2018 o aktuálnom stave\nv Rumunsku, podľa ktorého Rumunsko je považované za bezpečnú a demokratickú krajinu, v ktorej sú\ndodržiavané všetky zákony, zákonmi stanovené normy a nariadenia.\n- vo vzťahu k ďalšiemu postupu súdu podľa § 230 ods. 1 písm. a) S.s.p. alebo podľa § 230 ods. 1\npísm. c) S.s.p.\no sťažovateľ nespochybňoval, že požiadal o udelenie azylu na území Rumunska, pričom danú\nskutočnosť oznámil žalovaný Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa Dublinského\nnariadenia;\no vzhľadom na všetky skutočnosti zistené v administratívnom konaní, predovšetkým riziko úteku\nsťažovateľa a protiprávnosť jeho konania, krajský súd nenariadil prepustenie sťažovateľa podľa § 230\nods. 1 písm. a) S.s.p.\no žalovaný nevenoval potrebnú pozornosť v žalobe namietanej otázke účelnosti zaistenia, právnym\npodmienkam vrátenia sťažovateľa na územie Rumunska a pomerom v azylovom zariadení v Rumunsku.\nTakto identifikovaný nedostatok rozhodnutia žalovaného a konania, ktoré predchádzalo jeho vydaniu,\nvšak podľa názoru správneho súdu nemôže mať vzhľadom na obsah správneho konania a z neho\nvyplývajúce závery správneho orgánu za následok prepustenie žalobcu zo zaistenia. Ide podľa\nnázoru súdu o odstrániteľnú vadu, ktorú bude povinný žalovaný v ďalšom priebehu správneho konania\nodstrániť urýchleným vydaním nového rozhodnutia. V jeho odôvodnení bude žalovaný povinný uviesť\nvyčerpávajúce skutkové a právne dôvody vzťahujúce sa na posúdenie otázky účelnosti zaistenia v\nsúvislosti s navrátením žalobcu na územie Rumunska.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n8. Proti rozsudku krajského súdu vo všetkých výrokoch sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú\nsťažnosť z dôvodov uvedených v:\n- § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t. j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.\n- § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p., t. j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu.\n9. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol,\nže:\n- od času vynesenia rozsudku krajského súdu došlo k novej skutočnosti nakoľko Rumunsko akceptovalo\nžiadosť Slovenskej republiky o prijatie sťažovateľa späť na svoje územie, pričom dňa 17.01.2019 mu\n\nbolo doručené rozhodnutie Dublinského strediska o jeho odovzdaní na územie Rumunska v zmysle\nDublinského nariadenia. Sťažovateľ napriek tomu nesúhlasí s návratom do Rumunska.\n- krajský súd svojím postupom a napadnutým rozsudkom nielen že vec nesprávne právne posúdil, ale\naj nerešpektoval a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu a Európskeho súdu\npre ľudské práva, a napokon aj Krajského súdu v Košiciach, v obdobných veciach, v zmysle ktorej deti\nby nemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo\nsú bez sprievodu rodiča prípadne iného zástupcu. Sťažovateľ v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie\nESĽP vo veciach Muskhadzhiyeva a ďalši, Popov proti Francúzsku, A.M v France (no. 56324113) , A.B.\nand Others v. France (no. 11593/12) A.M. and Others v. France (no. 24587/12) R.e. and Ve. v. France; a\ntaktiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1SZak/14/2016, 10Sza/12/2016.\n- s ohľadom na najlepší záujem maloletého dieťaťa sťažovateľa vo veľmi nízkom veku preto navrhol,\naby súd nariadil jeho prepustenie zo zaistenia\n- zaistenie sťažovateľa je neprípustné aj z dôvodu nemožnosti jeho návratu na územie Rumunska pre\nmožné porušenie čl. 3 Európskeho Dohovoru. Nemožnosť realizácie Dublinského transferu sťažovateľa\nna územie Rumunska z dôvodu porušenia čl. 3 Dohovoru pre neprijateľné prijímacie podmienky\nspôsobuje neúčelnosť zaistenia.\n10. Navrhol, aby kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že preskúmavané rozhodnutie zrušuje\na vec vracia žalovanému na ďalšie konanie, nariaďuje, aby sťažovateľ bol bezodkladne prepustený zo\nzaistenia a sťažovateľovi priznáva náhradu trov konania, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a\nvec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\nB)\n11. Žalovaný ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa nepodal vyjadrenie.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n12. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ v skrátenej lehote včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť\nposudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý\nrozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné odmietnuť v\nčasti, v ktorej sa domáha zmeny napadnutého rozsudku a s tým spojeného zrušenia preskúmavaného\nrozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. V ostatnej časti kasačnú sťažnosť považoval\nza nedôvodnú a preto ju zamietol.\n13. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 2 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455\nS.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 11. marca 2019\n(§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\nPodľa § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej\nkrajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje\nznačné riziko jeho úteku.\n14. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zrušil rozhodnutie žalovaného\no zaistení sťažovateľa na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného\npredpisu a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 230 ods. 1 písm. c) S.s.p. Bezodkladné prepustenie\nsťažovateľa nenariadil.\n15. Na prvom mieste kasačný súd poukazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť, v ktorej (m. m. sp.\nzn. 1Sža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej\n\nkrajiny vrátený. Takisto v inom rozsudku (m. m. sp. zn. 9Sža/23/2010, resp. sp. zn. 1SZa/7/2016) najvyšší\nsúd podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, ale aj skúmanie naplnenia účelu\nvyhostenia.\n16. Vyššie uvedenými právnymi názormi sa krajský súd riadil, keď žalovanému vytkol nedostatky,\ntýkajúce sa skúmania naplnenia účelu zaistenia sťažovateľa, ktorým je jeho odovzdanie do Rumunska\npodľa Dublinského nariadenia. Najmä zaviazal žalovaného vykonať dokazovanie za účelom preverenia\nbezpečnostnej situácie, resp. k možnému porušeniu čl. 3 Dohovoru v Rumunsku.\n17. Krajský súd týmto vyhovel námietkam sťažovateľa, pričom z obsahu preskúmavaného rozhodnutia\nako aj administratívneho spisu vyplynulo, že dokazovanie a na to nadväzujúce úvahy a závery\nžalovaného v tomto smere absentujú. Kasačný súd sa stotožnil so záverom krajského súdu o tom,\nže tieto vady (spôsobujúce nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia) možno odstrániť v ďalšom\nadministratívnom konaní. Nie je úlohou súdu v správnom súdnictve nahrádzať činnosť správnych\norgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri\nriešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesno-právne predpisy. Preto aj\nnapriek tomu, že sťažovateľ v konaní pred krajským súdom predložil materiály, týkajúce sa prijímacích\npodmienok, ktorým čelia žiadatelia o medzinárodnú ochranu v Rumunsku, povinnosť vysporiadať sa s\nich obsahom má v prvom rade správny orgán.\nPodľa § 230 ods. 1 písm. c) S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby\npodľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie\no predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia, ak obsahovalo odstrániteľné vady,\na vec vráti na ďalšie konanie žalovanému.\n18. Vyššie citované ustanovenie s obdobnou situáciou (výskytu odstrániteľných vád) počíta a na tento\núčel zavádza postup, podľa ktorého môže správny súd o správnej žalobe podľa § 221 ods. 1 S.s.p.\nrozhodnúť (okrem možností vyjadrených v § 230 ods. 1 pod písm. a/, b/ a d/) tak, že rozhodnutie o\nzaistení zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Predpokladom tohto postupu je zistenie vád,\nktoré na jednej strane mali za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, na strane druhej však\ntieto vady môžu byť odstránené v ďalšom postupe žalovaného. Žalovaný následne buď bezodkladne\nvydá nové rozhodnutie o zaistení, ktoré už nebude postihnuté správnym súdom vytknutými vadami,\nalebo prepustí žalobcu (sťažovateľa) zo zaistenia (viď Komentár k Správnemu súdnemu poriadku;\nBARICOVÁ, FEČÍK, ŠTEVČEK, FILOVÁ a kol., strana 1155).\n19. Kasačný súd si je vedomý mimoriadnosti inštitútu zaistenia a vo svojej judikatúre zohľadňuje, že sa\nfakticky jedná o obmedzenie, dokonca pozbavenie osobnej slobody človeka. Ide tak o citeľný zásah do\njedného zo základných práv jednotlivca, ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených\nnielen v zák. č. 404/2011 Z.z., ale predovšetkým ústavným poriadkom. Avšak v danom prípade, najmä\ns prihliadnutím na krajským súdom zdôraznenú existenciu značného rizika úteku sťažovateľa, ktorý\npožiadal o udelenie azylu na území Rumunska, pričom danú skutočnosť oznámil žalovaný Dublinskému\nstredisku ako dôvod na začatie konania podľa Dublinského nariadenia, a Rozhodnutie o dožiadaní\no prijatie späť sťažovateľa vydané Ministerstvom vnútra, Generálnym inšpektorátom pre migráciu v\nBukurešti zo dňa 11.12.2018, možno konštatovať, že krajský súd neporušil zákon tým, že preskúmavané\nrozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom bezodkladné prepustenie sťažovateľa\nnenariadil.\n20. V tejto súvislosti sťažovateľ namietal odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu\n(kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.) ako aj ESĽP s poukazom na to, že deti by nemali\nbyť pozbavené osobnej slobody bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu\nrodiča. Je nepochybné, že zákonodarca v rámci zachovania kontinuity výkonu súdnej moci v medziach\nSiedmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky pod pojem rozhodovacia prax kasačného súdu zahrnul aj\ndoterajšiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ak je na prejednávanú vec nielen procesnoprávne ale aj hmotno-právne uplatniteľná.\nPodľa § 94 ods. 1, 2 zákona č. 404/2011 Z.z., pri umiestňovaní štátneho príslušníka tretej krajiny\nzariadenie prihliada na jeho vek, zdravotný stav, príbuzenské a rodinné vzťahy a náboženské, etnické\n\nalebo národnostné osobitosti. Rodina sa umiestni v zariadení spolu. Ak zariadenie rozhodne o rozdelení\nrodiny, musí vždy prihliadať na to, aby dôsledky tohto rozdelenia boli primerané jeho dôvodom.\nV uvedenom prípade, však maloletý syn sťažovateľa nebol umiestený po zaistení sťažovateľa-otca do\nútvaru policajného zaistenia spolu s otcom, ale matkou, o ktorej kasačnej sťažnosti rozhodol Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 10Szak 2/2019 dňa 22. februára 2019 tak, že kasačnú\nsťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľka- matka maloletého domáhala zmeny výroku I. rozsudku\nKrajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Sa/32/2018 zo dňa 31. decembra 2018 odmietol a v prevyšujúcej\nčasti kasačnú sťažnosť zamietol.\n21. V uvedenom rozsudku dal najvyšší súd odpoveď na námietku sťažovateľky- matky maloletého, keď\nuviedol: Aj keď zákon č. 404/2011 <. Z.z. pripúšťa, aby spolu s rodičom boli umiestnené do ÚPZC aj\ndeti (viď § 94 ods. 3 zák. č. 404/2011 Z.z. <.), správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem\ndieťaťa zakotvený v čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (publikované v Zbierke Zákonov Slovenskej\nrepubliky ako Oznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 104/1991 <. Zb.) (ďalej\nlen „Dohovor o právach dieťaťa“) postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v ÚPZC\na pri úvahe o ich umiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením\nhodnôt, na ktorých je postavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez\nreflektovania na relevantnú judikatúru ESĽP týkajúcu sa pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany\npráv a najlepšieho záujmu dieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v\nsprievode rodičov. Z obsahu administratívneho spisu, konkrétne zo zápisnice spísanej so sťažovateľkou\ndňa 28.11.2018 vyplýva, že sťažovateľka je bez cestovných dokladov, uviedla že nevie si zabezpečiť\nubytovanie, nemá žiadne finančné prostriedky a nechce na Slovensku požiadať o azyl, ani na území SR\nzotrvať, nakoľko cieľom jej cesty je Nemecko. Na otázku akým spôsobom zabezpečí stravu a oblečenie\npre dieťa uviedla :“ Neviem. Verím, že vy nám pomôžete“. Ako odpoveď na otázku, či v prípade ak by\nbola prepustená a bolo by jej prikázané zotrvať na území SR, túto povinnosť rešpektovala, sťažovateľka\nodpovedala“ Nie. Nechcem byť na Slovensku. Za každú cenu sa chceme dostať do Nemecka.“ Vo\nsvetle uvedeného sa kasačný súd stotožňuje s názorom krajského súdu o nemožnosti uloženia alternatív\nzaistenia v zmysle § 83 zákona č 404/2011 Z.z., ako aj so záverom že umiestnením maloletého v\njednom zariadení spoločne s jeho matkou (aj otcom) žalovaný chránil najlepšie záujmy maloletého a\nnepretrhol tak rodinné väzby členov tejto rodiny. Žalovaný sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s\npodmienkami pobytu v ÚPZC Sečovce, podrobne špecifikoval podmienky pobytu maloletých osôb spolu\ns rodičmi, poukázal na to, že je im zabezpečená každodenná osobná hygiena, päťkrát denne strava,\npediatrická zdravotná starostlivosť a doplnková zdravotná starostlivosť, podrobne sa zaoberal aj ďalšími\nzdravotnými a sociálnymi hľadiskami podmienok maloletých osôb v ÚPZC Sečovce týkajúce sa pobytu\nmaloletých na čerstvom vzduchu a možnosti herných a rekreačných aktivít, v prítomnosti sociálneho\npracovníka plánujúceho a regulujúceho vzdelávanie, rekreačné a herné aktivity maloletých osôb.\nNakoľko sa rodičia maloletého nachádzali na území SR bez akejkoľvek batožiny, hygienických potrieb a\nfinančných prostriedkov, a teda je zjavné že sťažovateľka by sa po prepustení zo zaistenia nedokázala\no svoje maloleté dieťa postarať, jediným reálnym spôsobom zabezpečenia práv a potrieb dieťaťa bolo\numiestnenie sťažovateľky spolu s celou rodinou v priestoroch, ktoré sú na tento účel zriadené a spĺňajú\nnajvyššie štandardy týkajúce sa starostlivosti o deti, kde im je poskytovaná starostlivosť v rozsahu\nniekoľkonásobne prevyšujúcom ich možnosti po prepustení.\nPodľa článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa:\n1. Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už\nvykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými\norgánmi.\n2. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, sa zaväzujú, že zabezpečia dieťaťu ochranu a\nstarostlivosť nevyhnutnú pre jeho blaho, pričom budú brať ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov,\nzákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za dieťa zodpovedných a urobia všetky potrebné\nzákonodarné administratívne opatrenia.\n3. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, sa zaväzujú, že zabezpečia, aby inštitúcie,\nslužby a zariadenia zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali normám stanoveným\nkompetentnými úradmi, zvlášť po stránke bezpečnosti a ochrany zdravia, počtu a kvalifikácie personálu,\nako aj kompetentného dozoru.\n\nPodľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o prácach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru,\nzabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, okrem prípadov, keď\npríslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom jednaní\nurčia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa.\nKasačný súd poukazuje na to, že záujem dieťaťa musí byt' prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek\npostupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti,\nsúdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti poukazovala na\nrozhodnutie ESĽP vo veciach Muskhadzhiyeva a ďalši, Popov proti Francúzsku, A.M v France (no.\n56324113), A.B. and Others v. France (no. 11593/12) A.M. and Others v. France (no. 24587/12) R.e. and\nVe. v. France; a taktiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1SZak/14/2016,\n10Sza/12/2016.\nKasačný súd konštatuje, že súdy ako aj správne orgány musia pri svojom rozhodovaní každú vec\nposudzovať osobitne, v súlade so zákonom a vzhľadom na individuálne okolnosti toho-ktorého prípadu.\nV rozhodnutí sp. zn. 10Sza/12/2016 išlo o odlišné okolností prípadu, nakoľko zaistenou bola žiadateľka o\nazyl zaistená v zmysle §88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. spolu s jej deťmi, u ktorej, vzhľadom\nna to že disponovala finančnými prostriedkami, prichádzalo do úvahy využitie miernejších opatrení\nnamiesto zaistenia v zmysle § 89 zákona č. 404/2011 Z.z. (zloženie peňažnej záruky). V rozhodnutí sp.\nzn. 1SZak/14/2016 išlo o zaistenie v zmysle 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z v dĺžke až 6\nmesiacov s tým, že sa správny orgán ako ani krajský súd najlepším záujmom dieťaťa v rozhodnutí vôbec\nnezaoberal. V oboch rozhodnutiach išlo zjavne o iný skutkový stav ako v predmetnej veci. V rozhodnutia\nESĽP, na ktoré sťažovateľka poukazovala išlo taktiež o odlišný skutkový stav ako napríklad vo veci\nPopov proti Francúzsku, kde súd konštatoval, že materiálne vybavenie nebolo prispôsobené potrebám\ndetí, či vec Muskhadzhiyeva a i. v. Belgicko kde ESĽP rozhodol, že zaistenie štyroch čečenských detí\npočas konania o dublinskom transfere v zariadení, ktoré nie je vybavené tak, aby vyhovovalo osobitným\npotrebám detí, predstavovalo porušenie článku 3 EDĽP.\nVo svetle vyššie uvedeného v preskúmavanej veci bolo prihliadnuté na všetky články uvedené v\nDohovore o právach dieťaťa, rozhodnutia žalovaného ako aj krajského súdu sú v tejto časti dostatočne\nodôvodnené, pričom možno konštatovať, že zaistením sťažovateľky spolu s jej dieťaťom bola naplnená\npovinnosť, ktorú má štát v konaniach, ktoré sa bytostne dotýkajú práv detí. ÚPZC Sečovce je\nzariadením prispôsobeným na umiestňovanie rodín s deťmi, zaistenými v súlade so zákonom č.\n404/2011 Z. z., ktorým Slovenská republika transponovala smernicu Európskeho parlamentu a Rady\nč. 115/2008 (tzv. návratovú smernicu). Podľa záverov Európskej komisie, ktorá vykonala hodnotenie\ntranspozície predmetnej smernice jednotlivými členskými štátmi Európskej únie, je transpozícia\nSlovenskou republikou do zákona o pobyte cudzincov plne v súlade so znením smernice. Umiestnenie\nsťažovateľky s jej dieťaťom v jednom z pobytových táborov nebolo možné, nakoľko ide o zariadenia\npre žiadateľov o azyl, o ktorých žiadosti je príslušná rozhodovať Slovenská republiky, čo nie je prípad\nsťažovateľky. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že sťažovateľka bola v Rumunsku po tom, ako\npožiadala o azyl umiestnená v tábore pre azylantov, z ktorého odišla.\n22. Totožnými námietkami uplatnenými sťažovateľom v predmetnej kasačnej sťažnosti sa však\nkasačný súd nemohol zaoberať, pretože sťažovateľ nebol po zaistení umiestnený v útvare PZ spolu so\nsťažovateľom - otcom maloletého, ale matkou, o ktorej kasačnej sťažnosti kasačný súd rozhodol skôr,\navšak na odpovede na uplatnené námietky sťažovateľa v podrobnostiach na ne odkazuje(bod 21).\nPodľa § 442 ods. 1 S.s.p. kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, osoba zúčastnená na\nkonaní podľa § 41 ods. 2, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech, a generálny prokurátor za podmienok\nustanovených v § 47 ods. 2 (ďalej len \"sťažovateľ\").\n23. Vo vzťahu k návrhu na zmenu napadnutého rozsudku krajského súdu, zrušenie preskúmavaného\nrozhodnutia a vrátenie veci žalovanému kasačný súd dospel k záveru o nedostatku sťažnostnej\nlegitimácie sťažovateľa podľa § 442 ods. 1 S.s.p. V zmysle tohto ustanovenia má žalobca (sťažovateľ)\nsťažnostnú legitimáciu, ak vo veci samej nebolo jeho žalobe vyhovené. Krajský súd vo výroku I.\nnapadnutého rozsudku zrušil preskúmavané rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, čím\nvyhovel návrhu sťažovateľa v správnej žalobe. „Pod nevyhovením je nutné rozumieť jednak rozhodnutie\no zamietnutí žaloby, ako i všetky procesné rozhodnutia, ktorými sa konanie skončilo, t. j. odmietnutie\nžaloby, ako i zastavenie konania. ... Pod nevyhovením žalobe je súčasne potrebné rozumieť aj jej\nčiastočné zamietnutie. V takomto prípade je kasačná sťažnosť prípustná voči zamietavému výroku\ntakéhoto rozhodnutia.“ (Komentár k Správnemu súdnemu poriadku; BARICOVÁ, FEČÍK, ŠTEVČEK,\n\nFILOVÁ a kol., strana 1636). Preto v tejto časti kasačný súd odmietol kasačnú sťažnosť ako neprípustnú\npodľa § 459 písm. b) S.s.p., t. j. ako podanú neoprávnenou osobou.\nV.\n24. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že krajský súd neporušil zákon, keď\npreskúmavané rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie podľa § 230 ods. 1 c) S.s.p.\na správnu žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, kasačná sťažnosť teda nie je dôvodná a preto ju v súlade\ns ust. § 461 S.s.p zamietol a v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala zmeny výroku I. napadnutého\nrozsudku ju odmietol pre nedostatok sťažnostnej legitimácie podľa § 459 písm. b) v spojení s § 442\nods. 1 S.s.p.\nPodľa § 459 písm. b) S.s.p. kasačný súd uznesením odmietne kasačnú sťažnosť ako neprípustnú, ak\nbola podaná neoprávnenou osobou.\nPodľa § 461 S.s.p. platí, že kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie\nje dôvodná.\n25. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p. tak,\nže sťažovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný právo na náhradu trov konania pred kasačným súdom\nnepriznal. Žalovanému ich nepriznal, v zmysle § 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa § 168 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}