{"guid": "6dc8d1bd-026d-46bc-9c2c-6f4a9b0ebd16:cb333ea7-7cdd-40e4-8edb-38cfce1ae90e", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7018201115.1", "spisova_znacka": "10Szak/2/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Szak/2/2019 z 22. 2. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2019, sp. zn. 10Szak/2/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:7018201115.1", "identifikacne_cislo": "7018201115", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2019-02-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/cb333ea7-7cdd-40e4-8edb-38cfce1ae90e", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7018201115.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:7018201115.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:7018201115.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Szak/2/2019\n7018201115\n22. 02. 2019\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2019:7018201115.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD., v\nprávnej veci žalobkyne (sťažovateľky): J. C. I., narodená XX.XX.XXXX, štátnej príslušnosti Iránska\nislamská republika, bez dokladov totožnosti, toho času umiestnená v Útvare policajného zaistenia pre\ncudzincov, Bitúnková 14, Sečovce, za účasti maloletého syna žalobkyne: L. U., narodený XX.XX.XXXX,\nštátna príslušnosť Iránska islamská republika, bez dokladov totožnosti, zastúpení Centrom právnej\npomoci, týka sa Kancelárie Košice, Murgašova 3, Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného\nzboru Úrad hraničnej a cudzineckej polície Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava,\nOddelenie cudzineckej polície Policajného zboru Nové Zámky, Bitúnkova 8, Nové Zámky o preskúmanie\nrozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCP-BA12-64-009/2018-AV z 28. novembra 2018, o kasačnej sťažnosti\nproti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. 9Sa/32/2018-30 zo dňa 31. decembra\n2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáha zmeny\nvýroku I. rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 9Sa/32/2018 zo dňa 31. decembra 2018 o d\nmieta.\nV prevyšujúcej časti kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA12-64-009/2018-AV z 28.11. 2018 (ďalej na účely rozsudku len\n„preskúmavané rozhodnutie“) žalovaný podľa § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte\ncudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej na účely rozsudku len „zákon č. 404/2011\nZ.z.“) rozhodol o zaistení sťažovateľky na účel zabezpečenia prípravy a výkonu prevozu sťažovateľky\npodľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26. júna 2013, ktorým sa stanovujú\nkritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o medzinárodnú\nochranu podanej štátnej príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti v jednom z\nčlenských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie“), a umiestnil ju v Útvare policajného zaistenia pre\ncudzincov Sečovce (ďalej na účely rozsudku len „ÚPZC Sečovce“). Zároveň rozhodol, že spolu so\nsťažovateľkou bude do priestorov ÚPZC Sečovce umiestnený aj jej maloletý syn. Podľa § 88 ods. 4\nzákona č. 404/2011 Z.z. žalovaný stanovil dĺžku doby zaistenia do 28.02.2019.\n\n2. Preskúmavané rozhodnutie vychádza zo skutočnosti, že sťažovateľka bola 28.11.2018 v čase o\n15.30 hod. kontrolovaná hliadkou Obvodného oddelenia Policajného zboru Šahy v meste Šahy na\nparkovisku pre kamióny s názvom Attila PARK. Sťažovateľka sa nachádzala v úkryte na ložnej ploche\nnávesu nákladného vozidla s tureckým evidenčným číslom. Počas kontroly nevedela hodnoverným\nspôsobom preukázať svoju totožnosť. V súlade s ustanovením § 79 zákona č. 404/2011 Z.z. bola preto\n28.11.2018 predvedená pred žalovaného k ďalším úkonom podľa predmetného zákona. Sťažovateľka\ndo zápisnice spísanej pod č. PPZ-HCP-BA12-64-008/2016-AV uviedla, že bola zadržaná políciou v\nRumunsku a umiestnená v tábore pre azylantov, pričom žalovaný lustráciou v Informačných systémoch\npolicajného zboru zistil, že sťažovateľka je žiadateľkou o udelenie azylu na území Rumunska.\nSvojim konaním naplnila preto podľa žalovaného podmienky jej prevozu na územie Rumunska podľa\nDublinského nariadenia. Žalovaný uvedeného dňa oznámil Dublinskému stredisku Migračného úradu\nMinisterstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „Dublinské stredisko“) dôvod na začatie konania\npodľa Dublinského nariadenia.\n3. V rámci konania vo veci zaistenia sťažovateľky podľa § 88 ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z.,\nv zápisnici o vyjadrení účastníka konania z 28.11.2018 sťažovateľka opísala svoju cestu z domovskej\nkrajiny až na územie Slovenskej republiky. Uviedla, že sa za pomoci prevádzača v Rumunsku ukryla v\nložnej ploche kamióna, v ktorom sa mala dostať až do Nemecka, ktoré je jej cieľovou krajinou. Zároveň\nuviedla, že bola umiestnená v tábore pre žiadateľov o azyl v Rumunsku. Taktiež uviedla, že odmieta\nzotrvať na území Slovenskej republiky. Za každú cenu sa chce dostať do Nemecka, ktoré je jej cieľovou\nkrajinou. Z uvedeného zistenia mal žalovaný za preukázané, že existuje značné riziko jej úteku.\n4. V odôvodnení rozhodnutia ďalej uviedol, že v prípade sťažovateľky a jej doterajšieho konania\nje potrebné zabezpečiť jej prípravu alebo výkon jej prevozu podľa Dublinského nariadenia. V tejto\nsúvislosti konštatoval, že v prípade, ak by správny orgán nepostupoval tak, ako je uvedeného vo\nvýrokovej časti preskúmavaného rozhodnutia, sťažovateľke by bola daná možnosť zdržiavať sa na\nneznámom mieste a tým by správny orgán mal minimálnu šancu na vykonanie opatrení za účelom\nzabezpečenia dodržiavania všeobecne záväzných právnych predpisov platných na území členských\nštátov schengenského priestoru zo strany účastníka konania. Sťažovateľke by bola daná možnosť ďalej\npáchať protispoločenskú činnosť, ktorou je zdržiavanie sa na území členských štátov schengenského\npriestoru bez potrebného oprávnenia. Žalovaný z toho vyvodil záver, že v tomto prípade má správny\norgán za to, že záujem spoločnosti je potrebné jednoznačne uprednostňovať pred záujmom jednotlivca,\nteda sťažovateľky.\n5. Žalovaný stanovil dobu zaistenia do 28.02.2019 podľa § 88 ods. 4 zákona č. 404/2011 Z.z., a to\npo dôkladnom vyhodnotení osoby sťažovateľky, pričom taktiež vychádzal zo skutočnosti všeobecnej\nznámej z jeho praxe, že jednoznačnú dobu zaistenia nie je možné dopredu určiť, nakoľko táto doba závisí\nod viacerých nepredpokladaných faktorov, medzi ktoré patrí komunikácia štátnych orgánov Slovenskej\nrepubliky so štátnymi orgánmi Rumunska, prípadne nepredvídateľné zhoršenie zdravotného stavu\núčastníka konania, vybavovanie prostriedkov na zabezpečenie jeho prevozu na územie Rumunska,\nkomunikácia s účastníkom konania alebo so splnomocnenou osobou účastníka konania ako aj\nvybavenie všetkých ostatných náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú\nmedzinárodné dohody, ktorými sú obe menované krajiny signatármi.\n6. Konštatoval, že predmetné zaistenie sťažovateľky je plne v súlade s článkom 5 odsek 1 písmeno f)\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uverejneného v Zbierke zákonov č. 209/1992\nZb. a číslo 102/1999 Z. z. (ďalej len „Dohovor“). Počas konania o zaistení sa zaoberal aj otázkou\nrešpektovania súkromného a rodinného života sťažovateľky v zmysle v článku 8 ods. 1 Dohovoru.\nSprávny orgán sa pri umiestňovaní maloletého dieťaťa do ÚPZC Sečovce zaoberal aj Dohovorom o\nprávach dieťaťa. Tým, že maloletého umiestnil spoločne s jeho matkou (aj otcom) v jednom zariadení,\nchránil najlepšie záujmy maloletého a nepretrhol tak rodinné väzby členov tejto rodiny. Zároveň správny\norgán poukázal aj na tú skutočnosť, že do uvedeného zariadenia sa v samostatnom konaní umiestňuje\naj otec maloletého a manžel matky dieťaťa. Tým, že správny orgán nerozdelil rodinu, dodržal zároveň\naj základnú zásadu zachovania rodiny a právo dieťaťa byť v opatere svojho rodiča, teda právo na\nrodinný život. Aj keď umiestnenie maloletého dieťaťa v ÚPZC Sečovce spolu s jeho matkou je síce\nzásahom do práv dieťaťa, avšak podľa názoru je rozhodnutie správneho orgánu v záujme maloletého\ndieťaťa, aby zotrvalo so svojim rodičom a nebolo od neho odlúčené a odovzdané pracovníkom sociálnej\nkurately, čo by podľa názoru správneho orgánu bolo horším zásahom do jeho práv. Správny orgán\n\nna základe získaných informácií od ÚPZC Sečovce konštatuje, že ÚPZC Sečovce je zariadením,\nv ktorom sú vytvorené podmienky aj pre umiestnenie rodín s deťmi. ÚPZC Sečovce je zariadením\nprispôsobeným na umiestňovanie rodín s deťmi, zaistenými v súlade so zákonom č. 404/2011 Z. z. o\npobyte cudzincov v znení neskorších predpisov, ktorým Slovenská republika transponovala smernicu\nEurópskeho parlamentu a Rady č. 115/2008 (tzv. návratovú smernicu). Podľa záverov Európskej\nkomisie, ktorá vykonala hodnotenie transpozície predmetnej smernice jednotlivými členskými štátmi\nEurópskej únie, je transpozícia Slovenskou republikou do zákona o pobyte cudzincov plne v súlade so\nznením smernice.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n7. Sťažovateľka podala proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Košiciach správnu žalobu\nvo veci zaistenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok\n(ďalej len „S.s.p.“). Krajský súd v Košiciach v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom\nposudzovaní žaloby (§ 206 ods. 3 S.s.p.) dospel k záveru o potrebe rozhodnúť podľa § 230 ods. 1 písm.\nc) S.s.p. z nasledujúcich dôvodov:\n- sťažovateľka požiadala o udelenie azylu na území Rumunska, čím táto krajina je zodpovedná za\núčastníka konania v zmysle Dublinského nariadenia.\n- z preskúmavaného rozhodnutia, ani z ďalšieho obsahu administratívneho spisu nevyplývajú právne\nrelevantné zistenia týkajúce sa ďalšej komunikácie žalovaného s Dublinským strediskom, teda ďalšieho\ndokazovania a právneho hodnotenia skutkového a právneho stavu veci v súvislosti s povinnosťou\npolicajného orgánu preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, v danom prípade na územie Rumunska.\n- s poukazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý vo svojich doterajších rozhodnutiach\n(napr. sp. zn. 1Sža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny\npríslušník tretej krajiny vrátený. Takisto v iných rozhodnutiach (sp. zn. 9Sža/23/2010, resp. sp. zn.\n1SZa/7/2016) podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, ale aj skúmanie\nnaplnenia účelu vyhostenia.\n- je povinnosťou žalovaného zabezpečiť ohľadom krajiny, do ktorej má byť sťažovateľka vrátená\n(odovzdaná), dostatočné zistenia. Ide napríklad o správy z Veľvyslanectva Slovenskej republiky v\nBukurešti, Úradu policajného pridelenca v Bukurešti a Migračného úradu Ministerstva vnútra Slovenskej\nrepubliky o preverenie bezpečnostnej situácie v Rumunsku, ako aj možnému porušeniu absolútneho\nzákazu zlého zaobchádzania so žiadateľmi o azyl v zmysle článku 3 Dohovoru a článku 16 ods. 2 Ústavy\nSlovenskej republiky.\n- z obsahu administratívneho konania teda nemožno konštatovať, že by mal žalovaný v čase vydania\nrozhodnutia o zaistení žalobkyne k dispozícii aktuálne správy o krajine, do ktorej má byť sťažovateľka\nvrátená. Ide nesporne o povinnosť zabezpečiť v administratívnom konaní taký dôkaz, z ktorého by\njednoznačne vyplývala schopnosť daného štátu Európskej únie (Rumunsko) prevziať sťažovateľku s jej\nmaloletým dieťaťom.\n- súd sa vo všeobecnosti stotožnil s obsahom vyjadrenia žalovaného z 11.12.2018 o aktuálnom stave\nv Rumunsku, podľa ktorého Rumunsko je považované za bezpečnú a demokratickú krajinu, v ktorej sú\ndodržiavané všetky zákony, zákonmi stanovené normy a nariadenia.\n- vo vzťahu k ďalšiemu postupu súdu podľa § 230 ods. 1 písm. a) S.s.p. alebo podľa § 230 ods. 1\npísm. c) S.s.p.\no sťažovateľka nespochybňovala, že požiadala o udelenie azylu na území Rumunska, pričom danú\nskutočnosť oznámil žalovaný Dublinskému stredisku ako dôvod na začatie konania podľa Dublinského\nnariadenia;\no vzhľadom na všetky skutočnosti zistené v administratívnom konaní, predovšetkým riziko úteku\nsťažovateľky a protiprávnosť jej konania, krajský súd nenariadil prepustenie sťažovateľky podľa § 230\nods. 1 písm. a) S.s.p.\n\no žalovaný nevenoval potrebnú pozornosť v žalobe namietanej otázke účelnosti zaistenia, právnym\npodmienkam vrátenia sťažovateľky na územie Rumunska a pomerom v azylovom zariadení v\nRumunsku. Takto identifikovaný nedostatok rozhodnutia žalovaného a konania, ktoré predchádzalo jeho\nvydaniu, však podľa názoru správneho súdu nemôže mať vzhľadom na obsah správneho konania a z\nneho vyplývajúce závery správneho orgánu za následok prepustenie žalobkyne s maloletým dieťaťom\nzo zaistenia. Ide podľa názoru súdu o odstrániteľnú vadu (v tejto súvislosti poukázal tiež na závery\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku pod sp. zn. 1Szak/18/2016);\no krajský súd pred rozhodnutím vo veci samej vyžiadal od žalovaného listinné dôkazy týkajúce sa\núčelnosti zaistenia, na čo tento predložil Rozhodnutie o dožiadaní prijatí späť sťažovateľky s maloletým\ndieťaťom vydané Ministerstvom vnútra, Generálnym inšpektorátom pre migráciu v Bukurešti zo dňa\n11.12.2018, z ktorého obsahu vyplýva, že v súlade s dotknutými ustanoveniami Dublinského nariadenia\nbolo vyhovené dožiadaniu Dublinského strediska;\n- súd neuznal ako dôvodnú žalobnú námietku vytýkajúcu žalovanému nezákonný postup v súvislosti s\numiestnením maloletého syna sťažovateľky spolu s ňou v ÚPZC Sečovce. Súd považoval za správne,\nvyčerpávajúce a súladné s dotknutými ustanoveniami Dohovoru o právach dieťaťa (článok 3 bod 1,\nčlánok 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa) odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia vzťahujúce\nsa na danú žalobnú námietku (strana 5, 6 odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia).\n- žalovaný sa zaoberal aj otázkou rešpektovania súkromného a rodinného života sťažovateľky v zmysle\nčlánku 8 ods. 1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, ako aj právnymi podmienkami\nmožnosti odlúčenia maloletého dieťaťa od rodičov uvedenými v článku 9 Dohovoru o právach dieťaťa\na v súlade s Ústavou SR. Správny súd sa predovšetkým plne zhoduje so záverom žalovaného, že\numiestnením maloletého v jednom zariadení spoločne s jeho matkou (aj otcom) v jednom zariadení\n„chránil najlepšie záujmy maloletého a nepretrhol tak rodinné väzby členov tejto rodiny“. Správny súd\nsa v tejto súvislosti podrobne zaoberal aj všetkými východiskovými právnymi hľadiskami obsiahnutými\nv rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 1Sza/12/2016 zo 14.06.2016.\n- kľúčovým skutkovým zistením správneho súdu pre posúdenie dôvodnosti postupu žalovaného vo\nvzťahu k maloletému dieťaťu sťažovateľky v preskúmavanom rozhodnutí bola nemožnosť odlúčenia\nmaloletého vo veľmi nízkom veku od jeho matky. Vzhľadom na ďalšie zistenia vyplývajúce z obsahu\nadministratívneho spisu (žalobkyňa bola zaistená bez dokladov totožnosti a finančných prostriedkov\nv Zápisnici o podaní vyjadrenia z 28.11.2018 okrem iného uviedla, že si na území SR nebude\nzabezpečovať žiadne ubytovanie a utečie do Nemecka a na otázku, akým spôsobom zabezpečí stravu\na oblečenie pre svoje sedem mesačné dieťa uviedla, že nevie a verí, že „vy nám pomôžete“) dospel\nžalovaný správne k záveru o nemožnosti právnej voľby alternatív zaistenia žalobkyne a jej maloletého\ndieťaťa podľa § 89 zákona č. 404/2011 Z.z.\n- vychádzajúc z podmienok pobytu v ÚPZC v Sečovciach žalovaný podrobne špecifikoval podmienky\npobytu maloletých osôb spolu s rodičmi. Žalovaný sa podrobne zaoberal aj ďalšími zdravotnými a\nsociálnymi hľadiskami podmienok maloletých osôb v ÚPZC Sečovce týkajúce sa pobytu maloletých\nna čerstvom vzduchu a možnosti herných a rekreačných aktivít, v prítomnosti sociálneho pracovníka\nplánujúceho a regulujúceho vzdelávanie, rekreačné a herné aktivity maloletých osôb atď.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n8. Proti rozsudku krajského súdu vo všetkých výrokoch sťažovateľka v zákonnej lehote podala kasačnú\nsťažnosť z dôvodov uvedených v:\n- § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t. j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia\nveci.\n- § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p., t. j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu.\n9. Sťažovateľka v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä\nuviedla, že:\n\n- od času vynesenia rozsudku krajského súdu došlo k novej skutočnosti, nakoľko Rumunsko akceptovalo\nžiadosť Slovenskej republiky o prijatie sťažovateľky späť na svoje územie, pričom dňa 17.01.2019\njej bolo doručené rozhodnutie Dublinského strediska o jej odovzdaní na územie Rumunska v zmysle\nDublinského nariadenia. Sťažovateľka napriek tomu nesúhlasí s návratom do Rumunska.\n- krajský súd svojím postupom a napadnutým rozsudkom nielen že vec nesprávne právne posúdil, ale\naj nerešpektoval a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu a Európskeho súdu pre\nĽudské práva, a napokon aj Krajského súdu v Košiciach, v obdobných veciach, v zmysle ktorej deti by\nnemali byť pozbavované osobnej slobody a to bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú\nbez sprievodu rodiča prípadne iného zástupcu. Sťažovateľka v tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie\nESĽP vo veciach Muskhadzhiyeva a ďalší , Popov proti Francúzsku, A.M v France (no. 56324113) , A.B.\nand Others v. France (no. 11593/12) A.M. and Others v. France (no. 24587/12) R.e. and Ve. v. France; a\ntaktiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1SZak/14/2016, 10Sza/12/2016.\n- rozsudok kasačného súdu, na ktorý krajský súd poukazuje v súvislosti so správnosťou svojho záveru o\nponechaní sťažovateľky v zaistení v bode 57. na strane 17 napadnutého rozsudku sa netýkal zaistenia\nmaloletého cudzinca resp. rodiny s dieťaťom, ale plnoletého osamelého cudzinca. Skutkové okolnosti\nprejednávanej veci neodôvodňovali odklon od citovanej ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.\n- za nesprávny a nedôvodný považuje aj záver krajského súdu a žalovaného, že umiestnením maloletého\nsyna sťažovateľky v zariadení pre cudzincov spolu s ňou žalovaný predišiel ich odlúčeniu a umiestneniu\ndo opatery orgánov sociálnej kurately, nakoľko takýto postup by ani nebol v predmetnej veci prípustný\nv zmysle Zákona o rodine, keďže neboli naplnené zákonné dôvody pre odňatie dieťaťa zo starostlivosti\nrodiča. Sťažovateľka neohrozuje jeho výchovu či ďalší vývoj, ani nezanedbáva starostlivosť oň.\n- S ohľadom na prijímacie podmienky pre osoby spadajúce do pôsobnosti Dublinského nariadenia\nodkazuje Dublinské nariadenie na tzv. recepčnú smernicu o prijímaní žiadateľov o medzinárodnú\nochranu. Uvedené podľa jej názoru oprávňuje členskú krajinu umiestniť osobu spadajúcu do pôsobnosti\ndublinského nariadenia (a to predovšetkým rodinu s deťmi) do azylového zariadenia Migračného\núradu, čím sa predíde ich zaisteniu. Pokiaľ sú k dispozícii v systéme také alternatívy, akými sú napr.\nšpecializované ubytovacie centrá a zariadenia pre žiadateľov o azyl, potom treba tieto opatrenia uplatniť\nako prvé (čl. 28 ods. 2 dublinského nariadenia).\n- medzinárodný princíp najlepšieho záujmu dieťaťa sa musí aplikovať v každom správnom či súdnom\nkonaní, ktoré sa môže dotýkať dieťaťa. Ani pre účely tzv. dublinských transferov nie je zaistenie\nnevyhnutné a aj tu platí základný princíp resp. prezumpcia proti zaisteniu cudzinca - žiadateľa o azyl\nv inej krajine. Aj v zmysle odporúčania Rady Európy (Odporúčanie Rady ministrov Rec(2003)5 z\n16.04.2003) sa zaistenie žiadateľov o azyl má okrem iného uskutočniť iba po dôkladnom preskúmaní\njeho nevyhnutnosti v každom jednotlivom prípade.\n- rozhodovacia prax kasačného súdu ako aj ESĽP vo veciach zaisťovania rodín s deťmi považuje za\nneprijateľné zaisťovanie rodín s deťmi aj v prípade, že boli zariadenia prispôsobené umiestňovaniu rodín\nprípadne maloletých cudzincov a rozhodovacia prax zakazuje postihovanie maloletých za nelegálny\nstatus ich rodičov aj na oveľa kratšiu dobu, ako je to v prejednávanej veci.\n- zaistenie sťažovateľky je neprípustné aj z dôvodu nemožnosti jej návratu na územie Rumunska pre\nmožné porušenie čl. 3 Európskeho Dohovoru. Nemožnosť realizácie Dublinského transferu sťažovateľky\nna územie Rumunska z dôvodu porušenia čl. 3 Dohovoru pre neprijateľné prijímacie podmienky\nspôsobuje neúčelnosť zaistenia.\n10. Navrhla, aby kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že preskúmavané rozhodnutie zrušuje\na vec vracia žalovanému na ďalšie konanie, nariaďuje, aby sťažovateľka a jej maloletý syn boli\nbezodkladne prepustení zo zaistenia a sťažovateľke priznáva náhradu trov konania, alternatívne, aby\nnapadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\nB)\n11. Žalovaný ku kasačnej sťažnosti sťažovateľky nepodal vyjadrenie.\n\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n12. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podala\nsťažovateľka v skrátenej lehote včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť\nposudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý\nrozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné odmietnuť v\nčasti, v ktorej sa domáha zmeny napadnutého rozsudku a s tým spojeného zrušenia preskúmavaného\nrozhodnutia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie. V ostatnej časti kasačnú sťažnosť považoval\nza nedôvodnú a preto ju zamietol.\n13. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 2 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455\nS.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. februára 2019\n(§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\nPodľa § 88 ods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej\nkrajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje\nznačné riziko jeho úteku.\n14. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu, ktorým zrušil rozhodnutie žalovaného\no zaistení sťažovateľky na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného\npredpisu a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 230 ods. 1 písm. c) S.s.p. Bezodkladné prepustenie\nsťažovateľky a jej maloletého syna nenariadil.\n15. Na prvom mieste kasačný súd poukazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu činnosť, v ktorej (m.m. sp.\nzn. 1Sža/31/2014) zdôraznil nutnosť aktuálnych správ o krajine, do ktorej má byť štátny príslušník tretej\nkrajiny vrátený. Takisto v inom rozsudku (m.m. sp. zn. 9Sža/23/2010, resp. sp. zn. 1SZa/7/2016) najvyšší\nsúd podčiarkol nielen povinnosť preveriť reálnosť vyhostenia cudzinca, ale aj skúmanie naplnenia účelu\nvyhostenia.\n16. Vyššie uvedenými právnymi názormi sa krajský súd riadil, keď žalovanému vytkol nedostatky,\ntýkajúce sa skúmania naplnenia účelu zaistenia sťažovateľky, ktorým je jeho odovzdanie do Rumunska\npodľa Dublinského nariadenia. Najmä zaviazal žalovaného vykonať dokazovanie za účelom preverenia\nbezpečnostnej situácie, resp. k možnému porušeniu čl. 3 Dohovoru v Rumunsku.\n17. Krajský súd týmto vyhovel námietkam sťažovateľky, pričom z obsahu preskúmavaného rozhodnutia\nako aj administratívneho spisu vyplynulo, že dokazovanie a na to nadväzujúce úvahy a závery\nžalovaného v tomto smere absentujú. Kasačný súd sa stotožnil so záverom krajského súdu o tom,\nže tieto vady (spôsobujúce nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia) možno odstrániť v ďalšom\nadministratívnom konaní. Nie je úlohou súdu v správnom súdnictve nahrádzať činnosť správnych\norgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány\npri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesno-právne predpisy.\nPreto aj napriek tomu, že sťažovateľka v konaní pred krajským súdom predložila materiály, týkajúce\nsa prijímacích podmienok, ktorým čelia žiadatelia o medzinárodnú ochranu v Rumunsku, povinnosť\nvysporiadať sa s ich obsahom má v prvom rade správny orgán.\nPodľa § 230 ods. 1 písm. c) S.s.p. ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby\npodľa § 221 ods. 1, rozsudkom podľa povahy veci zruší napadnuté rozhodnutie o zaistení, rozhodnutie\no predĺžení zaistenia alebo rozhodnutie o predĺžení lehoty zaistenia, ak obsahovalo odstrániteľné vady,\na vec vráti na ďalšie konanie žalovanému.\n18. Vyššie citované ustanovenie s obdobnou situáciou (výskytu odstrániteľných vád) počíta a na tento\núčel zavádza postup, podľa ktorého môže správny súd o správnej žalobe podľa § 221 ods. 1 S.s.p.\nrozhodnúť (okrem možností vyjadrených v § 230 ods. 1 pod písm. a/, b/ a d/) tak, že rozhodnutie o\nzaistení zruší vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Predpokladom tohto postupu je zistenie vád, ktoré\n\nna jednej strane mali za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia, na strane druhej však tieto\nvady môžu byť odstránené v ďalšom postupe žalovaného. Žalovaný následne buď bezodkladne vydá\nnové rozhodnutie o zaistení, ktoré už nebude postihnuté správnym súdom vytknutými vadami, alebo\nprepustí žalobcu (sťažovateľa) zo zaistenia (viď Komentár k Správnemu súdnemu poriadku; BARICOVÁ,\nFEČÍK, ŠTEVČEK, FILOVÁ a kol., strana 1155).\n19. Kasačný súd si je vedomý mimoriadnosti inštitútu zaistenia a vo svojej judikatúre zohľadňuje, že sa\nfakticky jedná o obmedzenie, dokonca pozbavenie osobnej slobody človeka. Ide tak o citeľný zásah do\njedného zo základných práv jednotlivca, ktorý môže byť prípustný len za podmienok prísne vymedzených\nnielen v zák. č. 404/2011 Z.z., ale predovšetkým ústavným poriadkom. Avšak v danom prípade, najmä\ns prihliadnutím na krajským súdom zdôraznenú existenciu značného rizika úteku sťažovateľky, ktorá\npožiadala o udelenie azylu na území Rumunska, pričom danú skutočnosť oznámil žalovaný Dublinskému\nstredisku ako dôvod na začatie konania podľa Dublinského nariadenia, a Rozhodnutie o dožiadaní\no prijatie späť sťažovateľky spolu s jej maloletým synom vydané Ministerstvom vnútra, Generálnym\ninšpektorátom pre migráciu v Bukurešti zo dňa 11.12.2018, možno konštatovať, že krajský súd neporušil\nzákon tým, že preskúmavané rozhodnutie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom bezodkladné\nprepustenie sťažovateľky a jej maloletého syna nenariadil.\n20. V tejto súvislosti sťažovateľka namietala odklon o od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu\n(kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.) ako aj ESĽP s poukazom na to, že deti by nemali\nbyť pozbavené osobnej slobody bez ohľadu na to, či majú zákonného zástupcu alebo sú bez sprievodu\nrodiča. Je nepochybné, že zákonodarca v rámca zachovania kontinuity výkonu súdnej moci v medziach\nSiedmej hlavy Ústavy Slovenskej republiky pod pojem rozhodovacia prax kasačného súdu zahrnul aj\ndoterajšiu judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ak je na prejednávanú vec nielen procesnoprávne ale aj hmotno-právne uplatniteľná.\nPodľa § 94 ods. 1, 2 zákona č. 404/2011 Z.z., pri umiestňovaní štátneho príslušníka tretej krajiny\nzariadenie prihliada na jeho vek, zdravotný stav, príbuzenské a rodinné vzťahy a náboženské, etnické\nalebo národnostné osobitosti. Rodina sa umiestni v zariadení spolu. Ak zariadenie rozhodne o rozdelení\nrodiny, musí vždy prihliadať na to, aby dôsledky tohto rozdelenia boli primerané jeho dôvodom.\n21. Aj keď zákon č. 404/2011 Z.z. pripúšťa, aby spolu s rodičom boli umiestnené do ÚPZC aj deti (viď §\n94 ods. 3 zák. č. 404/2011 Z.z.), správny orgán musí s poukazom na najlepší záujem dieťaťa zakotvený\nv čl. 3 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa (publikované v Zbierke Zákonov Slovenskej republiky ako\nOznámenie Federálneho ministerstva zahraničných vecí pod č. 104/1991 Zb.) (ďalej len „Dohovor o\nprávach dieťaťa“) postupovať obozretne pri umiestňovaní detí spolu s rodičom v ÚPZC a pri úvahe o ich\numiestnení by nemal opomenúť, že najlepší záujem dieťaťa, ktorý je vyjadrením hodnôt, na ktorých je\npostavený systém ochrany práv dieťaťa nie je možné účinne dosiahnuť bez reflektovania na relevantnú\njudikatúru ESĽP týkajúcu sa pozbavenia osobnej slobody dieťaťa a ochrany práv a najlepšieho záujmu\ndieťaťa vo veciach zaistenia maloletých cudzincov najmä tých, ktorí sú v sprievode rodičov.\n22. Z obsahu administratívneho spisu, konkrétne zo zápisnice spísanej so sťažovateľkou dňa 28.11.2018\nvyplýva, že sťažovateľka je bez cestovných dokladov, uviedla, že nevie si zabezpečiť ubytovanie, nemá\nžiadne finančné prostriedky a nechce na Slovensku požiadať o azyl, ani na území SR zotrvať, nakoľko\ncieľom jej cesty je Nemecko. Na otázku akým spôsobom zabezpečí stravu a oblečenie pre dieťa uviedla :“\nNeviem. Verím, že vy nám pomôžete“. Ako odpoveď na otázku, či v prípade ak by bola prepustená a\nbolo by jej prikázané zotrvať na území SR, túto povinnosť rešpektovala, sťažovateľka odpovedala“ Nie.\nNechcem byť na Slovensku. Za každú cenu sa chceme dostať do Nemecka.“\n23. Vo svetle uvedeného sa kasačný súd stotožňuje s názorom krajského súdu o nemožnosti uloženia\nalternatív zaistenia v zmysle § 83 zákona č 404/2011 Z.z., ako aj so záverom, že umiestnením maloletého\nv jednom zariadení spoločne s jeho matkou (aj otcom) žalovaný chránil najlepšie záujmy maloletého a\nnepretrhol tak rodinné väzby členov tejto rodiny. Žalovaný sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s\npodmienkami pobytu v ÚPZC Sečovce, podrobne špecifikoval podmienky pobytu maloletých osôb spolu\ns rodičmi, poukázal na to, že je im zabezpečená každodenná osobná hygiena, päťkrát denne strava,\npediatrická zdravotná starostlivosť a doplnková zdravotná starostlivosť, podrobne sa zaoberal aj ďalšími\nzdravotnými a sociálnymi hľadiskami podmienok maloletých osôb v ÚPZC Sečovce týkajúce sa pobytu\nmaloletých na čerstvom vzduchu a možnosti herných a rekreačných aktivít, v prítomnosti sociálneho\n\npracovníka plánujúceho a regulujúceho vzdelávanie, rekreačné a herné aktivity maloletých osôb.\nNakoľko sa rodičia maloletého nachádzali na území SR bez akejkoľvek batožiny, hygienických potrieb a\nfinančných prostriedkov, a teda je zjavné že sťažovateľka by sa po prepustení zo zaistenia nedokázala\no svoje maloleté dieťa postarať, jediným reálnym spôsobom zabezpečenia práv a potrieb dieťaťa bolo\numiestnenie sťažovateľky spolu s celou rodinou v priestoroch, ktoré sú na tento účel zriadené a spĺňajú\nnajvyššie štandardy týkajúce sa starostlivosti o deti, kde im je poskytovaná starostlivosť v rozsahu\nniekoľkonásobne prevyšujúcom ich možnosti po prepustení.\nPodľa článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa:\n1. Záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek postupoch týkajúcich sa detí, či už\nvykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými\norgánmi.\n2. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, sa zaväzujú, že zabezpečia dieťaťu ochranu a\nstarostlivosť nevyhnutnú pre jeho blaho, pričom budú brať ohľad na práva a povinnosti jeho rodičov,\nzákonných zástupcov alebo iných jednotlivcov právne za dieťa zodpovedných a urobia všetky potrebné\nzákonodarné administratívne opatrenia.\n3. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru, sa zaväzujú, že zabezpečia, aby inštitúcie,\nslužby a zariadenia zodpovedné za starostlivosť a ochranu detí zodpovedali normám stanoveným\nkompetentnými úradmi, zvlášť po stránke bezpečnosti a ochrany zdravia, počtu a kvalifikácie personálu,\nako aj kompetentného dozoru.\nPodľa čl. 9 ods. 1 Dohovoru o prácach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnými stranami tohto Dohovoru,\nzabezpečia, aby dieťa nemohlo byť oddelené od svojich rodičov proti ich vôli, okrem prípadov, keď\npríslušné úrady na základe súdneho rozhodnutia a v súlade s platným právom a v príslušnom jednaní\nurčia, že takéto oddelenie je potrebné v najlepšom záujme dieťaťa.\n24. Kasačný súd poukazuje na to, že záujem dieťaťa musí byt' prvoradým hľadiskom pri akýchkoľvek\npostupoch týkajúcich sa detí, či už vykonávaných súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti,\nsúdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti poukazovala na\nrozhodnutie ESĽP vo veciach Muskhadzhiyeva a ďalší, Popov proti Francúzsku, A.M v France (no.\n56324113), A.B. and Others v. France (no. 11593/12) A.M. and Others v. France (no. 24587/12) R.e. and\nVe. v. France; a taktiež na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1SZak/14/2016,\n10Sza/12/2016.\n25. Kasačný súd konštatuje, že súdy ako aj správne orgány musia pri svojom rozhodovaní každú vec\nposudzovať osobitne, v súlade so zákonom a vzhľadom na individuálne okolnosti toho-ktorého prípadu.\nV rozhodnutí sp. zn. 10Sza/12/2016 išlo o odlišné okolností prípadu, nakoľko zaistenou bola žiadateľka\no azyl zaistená v zmysle § 88a ods. 1 písm. b/ zákona č. 404/2011 Z.z. spolu s jej deťmi, u ktorej,\nvzhľadom na to, že disponovala finančnými prostriedkami, prichádzalo do úvahy využitie miernejších\nopatrení namiesto zaistenia v zmysle § 89 zákona č. 404/2011 Z.z. (zloženie peňažnej záruky). V\nrozhodnutí sp. zn. 1SZak/14/2016 išlo o zaistenie v zmysle 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z.z\nv dĺžke až 6 mesiacov s tým, že sa správny orgán ako ani krajský súd najlepším záujmom dieťaťa v\nrozhodnutí vôbec nezaoberal. V oboch rozhodnutiach išlo zjavne o iný skutkový stav ako v predmetnej\nveci. V rozhodnutiach ESĽP, na ktoré sťažovateľka poukazovala išlo taktiež o odlišný skutkový stav\nako napríklad vo veci Popov proti Francúzsku, kde súd konštatoval, že materiálne vybavenie nebolo\nprispôsobené potrebám detí, či vec Muskhadzhiyeva a i. v. Belgicko, kde ESĽP rozhodol, že zaistenie\nštyroch čečenských detí počas konania o dublinskom transfere v zariadení, ktoré nie je vybavené tak,\naby vyhovovalo osobitným potrebám detí, predstavovalo porušenie článku 3 EDĽP.\n26. Vo svetle vyššie uvedeného v preskúmavanej veci bolo prihliadnuté na všetky články uvedené\nv Dohovore o právach dieťaťa, rozhodnutia žalovaného ako aj krajského súdu sú v tejto časti\ndostatočne odôvodnené, pričom možno konštatovať, že zaistením sťažovateľky spolu s jej dieťaťom bola\nnaplnená povinnosť, ktorú má štát v konaniach, ktoré sa bytostne dotýkajú práv detí. ÚPZC Sečovce\nje zariadením prispôsobeným na umiestňovanie rodín s deťmi, zaistenými v súlade so zákonom č.\n404/2011 Z. z., ktorým Slovenská republika transponovala smernicu Európskeho parlamentu a Rady\nč. 115/2008 (tzv. návratovú smernicu). Podľa záverov Európskej komisie, ktorá vykonala hodnotenie\ntranspozície predmetnej smernice jednotlivými členskými štátmi Európskej únie, je transpozícia\nSlovenskou republikou do zákona o pobyte cudzincov plne v súlade so znením smernice. Umiestnenie\n\nsťažovateľky s jej dieťaťom v jednom z pobytových táborov nebolo možné, nakoľko ide o zariadenia\npre žiadateľov o azyl, o ktorých žiadosti je príslušná rozhodovať Slovenská republiky, čo nie je prípad\nsťažovateľky. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že sťažovateľka bola v Rumunsku po tom, ako\npožiadala o azyl, umiestnená v tábore pre azylantov, z ktorého odišla.\nPodľa § 442 ods. 1 S.s.p. kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania, osoba zúčastnená na\nkonaní podľa § 41 ods. 2, ak bolo rozhodnuté v ich neprospech, a generálny prokurátor za podmienok\nustanovených v § 47 ods. 2 (ďalej len „sťažovateľ“).\n27. Vo vzťahu k návrhu na zmenu napadnutého rozsudku krajského súdu, zrušenie preskúmavaného\nrozhodnutia a vrátenie veci žalovanému, kasačný súd dospel k záveru o nedostatku sťažnostnej\nlegitimácie sťažovateľky podľa § 442 ods. 1 S.s.p. V zmysle tohto ustanovenia má žalobca (sťažovateľka)\nsťažnostnú legitimáciu, ak vo veci samej nebolo jeho žalobe vyhovené. Krajský súd vo výroku I.\nnapadnutého rozsudku zrušil preskúmavané rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie, čím\nvyhovel návrhu sťažovateľky v správnej žalobe. „Pod nevyhovením je nutné rozumieť jednak rozhodnutie\no zamietnutí žaloby, ako i všetky procesné rozhodnutia, ktorými sa konanie skončilo, t. j. odmietnutie\nžaloby, ako i zastavenie konania. ... Pod nevyhovením žalobe je súčasne potrebné rozumieť aj jej\nčiastočné zamietnutie. V takomto prípade je kasačná sťažnosť prípustná voči zamietavému výroku\ntakéhoto rozhodnutia.“ (Komentár k Správnemu súdnemu poriadku; BARICOVÁ, FEČÍK, ŠTEVČEK,\nFILOVÁ a kol., strana 1636). Preto v tejto časti kasačný súd odmietol kasačnú sťažnosť ako neprípustnú\npodľa § 459 písm. b) S.s.p., t. j. ako podanú neoprávnenou osobou.\nV.\n28. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že krajský súd neporušil zákon, keď\npreskúmavané rozhodnutie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie podľa § 230 ods. 1 c) S.s.p.\na správnu žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, kasačná sťažnosť teda nie je dôvodná a preto ju v súlade\ns ust. § 461 S.s.p zamietol a v časti, v ktorej sa sťažovateľka domáhala zmeny výroku I. napadnutého\nrozsudku, ju odmietol pre nedostatok sťažnostnej legitimácie podľa § 459 písm. b) v spojení s § 442\nods. 1 S.s.p.\nPodľa § 459 písm. b) S.s.p. kasačný súd uznesením odmietne kasačnú sťažnosť ako neprípustnú, ak\nbola podaná neoprávnenou osobou.\nPodľa § 461 S.s.p. platí, že kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie\nje dôvodná.\n29. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p. tak,\nže sťažovateľke, ktorá bola v konaní neúspešná právo na náhradu trov konania pred kasačným súdom\nnepriznal. Žalovanému ich nepriznal, v zmysle § 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa § 168 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}