{"guid": "e20c239e-8cba-4e1b-a327-ab2c4b28820f:dd27bf9c-519a-4b5d-af24-a3fad64c10cd", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7017200773.1", "spisova_znacka": "6Sžfk/46/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/46/2018 z 16. 10. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 16. októbra 2019, sp. zn. 6Sžfk/46/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:7017200773.1", "identifikacne_cislo": "7017200773", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Erika Čanádyová", "sudca_id": 24, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-erika-canadyova-24", "datum_vydania": "2019-10-16", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-8", "nazov": "§ 8 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-8", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-8"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-3", "nazov": "§ 68 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-68"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-28.odsek-8", "nazov": "§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-28.odsek-8", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-28"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-44.odsek-1", "nazov": "§ 44 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-44.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-44"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-42.odsek-2", "nazov": "§ 42 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-42.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-42"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-51", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-8", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-68", "/SK/ZZ/1992/511#paragraf-28", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-44", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-42"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/dd27bf9c-519a-4b5d-af24-a3fad64c10cd", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7017200773.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:7017200773.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:7017200773.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžfk/46/2018\n7017200773\n16. 10. 2019\nJUDr. Erika Canádyová\nECLI:SK:NSSR:2019:7017200773.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci žalobcu:\nOXYN, s.r.o., so sídlom Železničná 2, Čaňa, IČO: 45 568 669 (pôvodne BARBARA Slovensko, s.r.o.,\nso sídlom Železničná 2, Čaňa, IČO: 45 568 669), právne zastúpený: JUDr. Marián Prievozník, PhD.,\nadvokát, s.r.o., so sídlom Krmanova 1, Košice, IČO: 47 239 573, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo\nSlovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101453986/2017 zo dňa 29. júna 2017, v konaní o kasačnej\nsťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/88/2017-67 zo dňa 10. mája 2018,\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.\nŽalobcovi náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred správnym súdom\n1. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č.k. 6S/88/2017-67\nzo dňa 10.05.2018 (ďalej len „napadnutý rozsudok správneho súdu“, „preskúmavané rozhodnutie\nsprávneho súdu“), podľa ustanovenia § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku\n(ďalej len „SSP“) zamietol ako nedôvodnú žalobu žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmavania\nrozhodnutia žalovaného Číslo: 101453986/2017 zo dňa 29.06.2017 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“,\n„preskúmavané rozhodnutie žalovaného“). Uvedeným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie\nDaňového úradu Košice (ďalej len „prvostupňový správny orgán“) Číslo: 100500762/2017 zo dňa\n21.03.2017 (ďalej aj „rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu“ alebo „rozhodnutie Daňového\núradu Košice“), ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok)\na o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“)\nvyrubený rozdiel v sume 88 853,16 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2013.\n2. Súd poukázal na ustanovenie § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z\npridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“), § 24 ods. 1 písm. a/, b/, c/, ods. 2, ods. 3, ods. 4, ods. 5\ndaňového poriadku, § 3 ods. 2, ods. 3, ods. 6, ods. 7, ods. 8, ods. 9 daňového poriadku a konštatoval,\nže splnenie podmienok pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane podľa citovaného § 24 ods. 1\ndaňového poriadku preukazuje daňový subjekt, t.j. platiteľ dane z pridanej hodnoty. Tento preukazuje\nna skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať\nv daňovom priznaní alebo v iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov\n\nalebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového\nkonania, ako aj vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť. Daňové\nkonanie, ako vyplýva z citovaného § 24 daňového poriadku, vedie správca dane, ale dôkazné bremeno\nspočíva na daňovom subjekte. Správca dane dôkazy predložené daňovým subjektom hodnotí podľa\nsvojho uváženia a v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov, pričom hodnotenie dôkazov musí\nzabezpečiť objektívne, pravdivé a úplne zistenie skutkového stavu veci, z ktorého dôvodu sa hodnotí\nkaždý dôkaz samostatne a potom všetky vykonané dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Prioritou je ich\npravdivosť a preukazná hodnota.\n3. Právo na odpočítanie dane možno uplatniť len vo vzťahu ku skutočne splatným daniam, t.j. daniam\nzodpovedajúcim plneniu podliehajúcemu dani z pridanej hodnoty, resp. zaplatením z dôvodu ich\nsplatnosti. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje na daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia na\nfaktúre. Uskutočnenie zdaniteľného obchodu je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane.\nV prípade, že zdaniteľný obchod podľa faktúry, na základe ktorej si platiteľ dane uplatnil odpočítanie\ndane, nie je uskutočnený tak, ako je nej uvedené (dodávateľ, tovar, služba), potom len formálna\nexistencia faktúry nie je predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty.\nPodmienky, ktoré sú uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH\nsú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie dane.\nIch nesplnenie nie je možné odpustiť, lebo to zákon neustanovuje, ani za dobromyseľnosti platiteľa.\nNaopak, zákonodarca pre ľahkú zneužiteľnosť požaduje, aby platiteľ dane, ktorý nárok na odpočítanie\nsi uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočítanie dane stanovil. Pokiaľ si\nplatiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný aj preukázať, že\nzdaniteľný obchod bol aj reálne uskutočnený. Z uvedeného dôvodu správca dane skúma aj uskutočnenie\nzdaniteľných obchodov nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného stavu so stavom\nformálnym. Daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného obchodu. Ak neunesie v\ntomto zmysle dôkazné bremeno, potom nemôže byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie dane\nz pridanej hodnoty.\n4. Z obsahu pripojených administratívnych spisov vyplýva, že spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o.,\nso sídlom Popradská 66, Košice, IČO: 43 908 705, IČ DPH: SK 2022552543 (ďalej len „SLOVAKIA\nFARMA s.r.o.”), ktorá mala byť dodávateľom spoločnosti Podtatranská hydina a.s., nikdy nevykonávala\nskutočnú ekonomickú činnosť, nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník, a preto následne\nnemohlo prejsť právo nakladať s tovarom ako vlastník ani na spoločnosť Podtatranská hydina a.s.,\nnásledne na spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a nakoniec na žalobcu, pôvodne spoločnosť\nBARBARA SLOVENSKO s.r.o. Z toho dôvodu žalobcovi teda nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie\ndane na základe faktúr vystavených spoločnosťou HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a Podtatranská hydina\na.s. Spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. vykazuje všetky znaky nárazníka a zmiznutého obchodníka v\nreťazci zúčastnených spoločností, nesídli na adrese zmysle výpisu z obchodného registra a správcom\ndane jej bola zrušená registrácia platiteľa DPH. Spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. bola zneužitá na\núčel vystavovania faktúr s daňou z pridanej hodnoty a v roku 2013 nevykonávala reálnu hospodársku\nčinnosť. Spoločnosť HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a Podtatranská hydina a.s. boli personálne prepojené\nprostredníctvom osoby P.. F. O., ktorý bol predsedom Predstavenstva spoločnosti Podtatranská hydina\na.s. a zároveň jedným zo spoločníkov spoločnosti HYDINA SLOVENSKO s.r.o. Z odpovede poľskej\ndaňovej správy na dožiadanie správcu dane vyplynulo, že spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. pri\nnákupe tovaru od poľskej spoločnosti CARGILL Sp. z o.o. zastupoval P.. F. O., ktorý však nebol\nkonateľom tejto spoločnosti, ale konateľom bol v čase uskutočňovania obchodov H. Q., bytom v Českej\nrepublike (konateľom od 23.10.2012), ktorý je však nekontaktný. Tovar mal byť následne spoločnosťou\nSLOVAKIA FARMA s.r.o. predaný spoločnosti Podtatranská hydina a.s. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o.,\nt.j. spoločnostiam personálne prepojeným osobou P.. F. O.. Je dôvodné poukázať na výpoveď Y.\nP.O., ktorá pred orgánmi činnými v trestnom konaní (list č. PPZ-378/NKA-FP-VZ-2015 zo 16.12.2015)\nuviedla, že spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o., ako aj iné spoločnosti, boli do obchodného reťazca, v\nsúvislosti s obchodmi realizovanými spoločnosťami Podtatranská hydina a.s., Hydina SK s.r.o., HYDINA\nSLOVENSKO s.r.o., zaradené len z dôvodu navýšenia DPH na vstupe pre spoločnosti Podtatranská\nhydina a.s., Hydina SK s.r.o., HYDINA SLOVENSKO s.r.o. a následného poníženia vlastného daňového\nzákladu. Spoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o. reálne s nikým neobchodovala, nevykonávala žiadnu\nčinnosť, nemala žiadnych zamestnancov a ani prostriedky, aby mohla vykonávať takto deklarovanú\nčinnosť. Sídlo spoločnosti bolo len fiktívne, išlo o takmer prázdne kancelárske priestory. Spoločnosť\nSLOVAKIA FARMA s.r.o. preukázateľne plnila funkciu účelovo vytvorenej spoločnosti - nárazníka a\n\nfakturanta pre iné spoločnosti a činnosť uvedenej spoločnosti nie je možné považovať za hospodársku\nčinnosť. Zistenia správcu dane preukazujú, že zo strany spoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o. nemohlo\ndôjsť k dodaniu tovaru spoločnosti Podtatranská hydina a. s. v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH a\nnásledne nemohlo dôjsť k dodaniu uvedeného tovaru spoločnosťou Podtatranská hydina a.s. spoločnosti\nHYDINA SLOVENSKO s.r.o., resp. žalobcovi a nemohlo dôjsť ani k dodaniu tovaru spoločnosťou\nHYDINA Slovensko s.r.o. žalobcovi.\n5. V obdobnej veci už rozhodoval Krajský súd v Košiciach, a to rozsudkom č.k. 8S/43/2017 zo dňa\n22. marca 2018, v ktorom preskúmaval rozhodnutie o vyrubení rozdielu dane z pridanej hodnoty za\nzdaňovacie obdobie marec 2013 žalobcovi a išlo o nákup a predaj tovaru - sóje medzi žalobcom\na daňovými subjektmi tak, ako v danom prípade. Z uvedeného dôvodu v zmysle § 140 SSP súd\nodkazuje na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 8S/43/2017 z 22. marca 2018,\nv ktorom je uvedené: „Účelom daňového konania je zistiť, či si daňové subjekty splnili, v súlade s\npríslušnými hmotno-právnymi predpismi, svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Pretože ide o fiškálne\nzáujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo\niných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového\nsubjektu. Cieľom daňového konania je určenie výšky dane a záväzné uloženie povinnosti zaplatiť ju\nkonkrétnemu daňovému subjektu. V rámci dokazovania v daňovom konaní dôkazná povinnosť prioritne\nsvedčí daňovému subjektu. Správca dane dokazovanie vykonáva, pričom jeho úloha je zistiť skutočnosti\nrozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesným postupom, na základe ktorého\nsprávca dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne\nrozhodnutie, pričom pri dokazovaní správca dane nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov; daňové\nkonanie nie je pritom konaním vyhľadávacím.“ K otázke dôkaznej povinnosti daňového subjektu, pri\npreukazovaní nároku na odpočítanie DPH, sa vo svojej judikatúre opakovane vyjadril Najvyšší súd SR,\nnapríklad v rozsudku č.k. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010. Judikoval, že „dôkazné bremeno je na daňovom\nsubjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004\nZ.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý\ndisponuje svojím právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet\nDPH (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou\npreukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok“.\n6. Právnu povinnosť uniesť dôkazné bremeno zo strany daňového subjektu obdobne vyriešil Najvyšší\nsúd SR aj v rozsudku č.k. 8Sžf/36/2010 zo dňa 28.04.2011: „Uskutočnenie zdaniteľného plnenia je\nzákladnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry\nnie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj\npreukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre počítanie dane\nv zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí preukázať platiteľ,\nktorý nárok na odpočet uplatňuje.“\n7. Podobne aj v rozsudku č.k. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011 Najvyšší súd SR vyslovil nasledujúce závery: „Z\ndikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať\nDPH, pričom základná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané, konkrétnym\nplatiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na\nodpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení,\nči predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od\nktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal, alebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ\nskutkové zistenia spochybňujú žalobcove tvrdenie o tom, že predmetný tovar bol dodaný spoločnosťou\nJ., s.r.o.“ Úpravu postupu pri preukazovaní oprávnenosti nároku na odpočet DPH podľa ust. § 49 ods. 2\nzákona o DPH je potrebné považovať za špeciálnu úpravu vo vzťahu k spôsobu preukazovania podľa\ndaňového poriadku. Ustanovenia § 49 ods. 2 § 51 cit. zákona určujú, ako musí platiteľ prijať a tiež\nzdaniteľné plnenia použiť, aby mu vznikol nárok na odpočet DPH, ako má preukázať uplatnenie práva\nna odpočet a kedy mu tento nárok vzniká. Podľa názoru správneho súdu žalobca nepreukázal splnenie\ntýchto zákonných podmienok pre nárok na odpočítanie DPH z predmetných zdaniteľných obchodov za\nzdaňovacie obdobie marec 2013.\n8. Žalobca predovšetkým namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia správcu dane, ako aj žalovaného z\ndôvodu, že v nich absentujú identifikačné údaje týkajúce sa faktúr vystavených dodávateľom HYDINA\nSLOVENSKO, s.r.o., pre žalobcu v zdaňovacom období marec 2013. Správny súd zhodne s názorom\n\nžalovaného konštatuje, že predmetný nedostatok nemá za následok nepreskúmateľnosť rozhodnutí\nsprávcu dane a žalovaného. V protokole správcu dane č. 100074594/2017 zo dňa 16.01.2017, na strane\nč. 11, sú tieto dodávateľské faktúry uvedené s údajmi čísla faktúr vystavených dodávateľmi, internými\nčíslami faktúr u žalobcu, druhom tovaru, jeho množstvom, údajom o základe dane, ako aj o výške DPH.\nIde o 5 faktúr vydaných dodávateľom žalobcu za obdobie od 05.03.2013 do 28.03.2013. Tieto údaje\nboli žalobcovi nesporne známe a absencia týchto údajov v napadnutom rozhodnutí žalovaného, ako aj\nrozhodnutí správcu dane nemohla mať za následok poškodenie subjektívnych práv žalobcu.\n9. Žalobca v podanej žalobe namietal nedodržanie procesnej lehoty na jej vykonanie v zmysle § 46 ods.\n10 daňového poriadku. Konštatoval, že od začatia daňovej kontroly dňa 29.03.2013 do jej ukončenia dňa\n18.01.2017 trvala daňová kontrola viac ako 3,5 roka. Z obsahu administratívnych spisov žalovaného a\nsprávneho orgánu prvého stupňa správny súd zistil, že pri výkone predmetnej daňovej kontroly nedošlo k\nporušeniu ustanovenia § 46 ods. 10 daňového poriadku. Predmetná daňová kontrola bola začatá dňom\n29.05.2013 a bola ukončená dňom 05.01.2017 doručením protokolu o daňovej kontrole žalobcovi. Výkon\ndaňovej kontroly bol prerušený v období od 18.02.2014 do 09.11.2016. Po vylúčení doby prerušenia\ndaňovej kontroly celková doba výkonu daňovej kontroly neprekročila jeden rok.\n10. Ako nedôvodnú správny súd vyhodnotil žalobnú námietku, podľa ktorej k prerušeniu daňovej kontroly\nu žalobcu došlo bez objektívnych dôvodov v zmysle § 61 daňového poriadku. Dôvodom prerušenia\ndaňovej kontroly u žalobcu bolo paralelné vykonávanie daňových kontrol v spoločnostiach zúčastnených\nv preverovanom obchodnom reťazci subjektov. V rámci týchto daňových kontrol boli realizované\ndožiadania zaslané v rámci medzinárodnej výmeny informácií. Do ukončenia týchto daňových kontrol,\nktorých výsledky a závery použil správca dane pri rozhodovaní o nároku žalobcu na odpočítanie dane.\nPreto správca dane mohol pokračovať v daňovej kontrole žalobcu až po ukončení daňových kontrol v\nspoločnostiach zúčastnených v obchodnom reťazci. Na konštatovaní o dôvodnosti prerušenia daňovej\nkontroly u žalobcu nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že žalobca prerušil daňovú kontrolu rozhodnutím\nzo dňa 18.02.2013, pričom dôvody na prerušenie daňovej kontroly (informácia daňového úradu pre\nvybrané daňové subjekty) mu boli v písomnej podobe doručené až dňa 19.03.2014. Pokiaľ správca\ndane mal vedomosť o dôvodoch prerušenia daňového konania z interných informačných systémov, je\npotrebné hodnotiť jeho postup ako súladný s ustanovením § 61 daňového poriadku.\n11. Podľa krajského súdu nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu, že z napadnutého rozhodnutia\nžalovaného nevyplynulo, či a akým spôsobom sa správca dane zaoberal dôkazmi predloženými\nžalobcom, a to dodacími listami alebo CMR dokladmi, ktoré mali preukazovať dodanie tovaru. Žalovaný\nsa k tomuto tvrdeniu ako odvolacej námietke vyjadril v poslednom odseku na strane 16 svojho\nrozhodnutia, keď konštatoval, že žalobca predložil spomínané doklady vo vyrubovacom konaní a\nžalovaný spolu s pripomienkami a vyjadrením žalobcu protokol z daňovej kontroly prerokoval so\nžalobcom na ústnom pojednávaní dňa 24.03.2017. Po preverení týchto dôkazov dospel k záveru, že\nnepostačujú na preukázanie opodstatnenosti uplatneného odpočítania dane.\n12. Žalobca v podanej žalobe poukázal na konštatovanie žalovaného o získaní neoprávnenej daňovej\nvýhody daňovými subjektmi Podtatranská hydina, a.s. a HYDINA SLOVENSKO, s.r.o. V tejto súvislosti\nžalobca poukázal, že ak sa v tomto zmysle jednalo o podvodnú transakciu, nebol to žalobca, kto by\nmal z nej akýkoľvek prospech, resp. žeby žalobca získal v tejto súvislosti daňovú výhodu. Správny súd\nk tomu uviedol, že úlohou správcu dane a žalovaného nebolo posúdiť, či žalobca z dodania sporného\ntovaru získal daňovú výhodu, ale skúmať, či žalobca splnil zákonné podmienky pre odpočítanie DPH.\n13. Žalobca vytýkal žalovanému, že nesprávne posúdil platnosť právnych úkonov - dodanie tovaru\nv preverovanom reťazci daňových subjektov. Podľa žalobcu za simulovaný právny úkon možno\npovažovať výlučne objednanie tovaru spoločnosťou SLOVAKIA FARMA, s.r.o., pretože tento právny\núkon nebol reálny, predmetný tovar v skutočnosti objednával P.. F. O., ktorý nebol štatutárnym zástupcom\nspoločnosti SLOVAKIA FARMA s.r.o. Vo vzťahu medzi spoločnosťou Podtatranská hydina, a.s., a\nHYDINA SLOVENSKO s.r.o., resp. HYDINA SLOVENSKO, s.r.o., a žalobcom však už nešlo o žiadny\nzastretý právny úkon a išlo o štandardné kúpne zmluvy platne uzavreté. S poukazom na ustanovenie §\n41a ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 446 Obchodného zákonníka žalobca konštatoval, že spoločnosť\nPodtatranská hydina, a.s., k predmetnému tovaru vlastníctvo v občiansko-právnom zmysle nadobudla.\nK uvedenej argumentácii správny súd uviedol, že úlohou správcu dane, žalovaného a v súdnom konaní\nani správneho súdu nebolo posudzovať charakter právneho úkonu, na základe ktorého mala obchodná\nspoločnosť SLOVAKIA FARMA, s.r.o., nadobudnúť tovar od poľského dodávateľa, ale skúmať, či žalobca\n\nsplnil zákonné podmienky pre priznanie práva na odpočítanie DPH na základe predmetných faktúr v\nzdaňovacom období marec 2013.\n14. Žalobca v žalobe citoval rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2011, rozsudky Súdneho dvora\nEÚ z 12.01.2006 v spojených konaniach C-354/03, C-355/03 a C-484/03, ako aj uznesenie Súdneho\ndvora EÚ č. C-33/13 zo dňa 06.02.2014 bez toho, aby konkretizoval, ktoré právne názory Najvyššieho\nsúdu SR a Súdneho dvora EÚ uvedené v týchto rozhodnutiach sú v jeho prospech, t.j. že zdôvodňujú\njeho nárok na odpočítanie dane zo sporných obchodov. Nie je úlohou správneho súdu, aby na základe\nholej citácie judikatúry Súdneho dvora EÚ a Najvyššieho súdu SR v prospech žalobcu vyhľadával právne\nzávery podporujúce argumentáciu žalobcu v súdnom konaní. Napriek tomu, správny súd je toho názoru,\nže právne závery uvedených rozhodnutí Súdneho dvora EÚ na obchody uzavreté medzi dodávateľom\nHYDINA SLOVENSKO, s.r.o. a žalobcom nedopadajú. Boli by aplikovateľné iba v prípade, ak by žalobca\npreukázal reálne uskutočnenie ním deklarovaných obchodov a zároveň by bola nespochybniteľná dobrá\nviera žalobcu a jeho dobromyseľnosť vo vzťahu k jeho dodávateľovi. Judikatúra Súdneho dvora EÚ\nvo veciach DPH totiž zohľadňuje požiadavku, aby daňový subjekt vyvinul maximálne možné úsilie\nna preverenie svojho obchodného partnera tak, aby mu nebolo možné vytknúť zanedbanie potrebnej\ndobromyseľnosti, dôslednosti a prezieravosti. Daňový subjekt môže voľne vstupovať do obchodnoprávnych vzťahov v rámci realizácie svojho práva na slobodné podnikanie, ale pri výbere obchodných\npartnerov a následných vstupoch do obchodno-právnych vzťahov si musí byť vedomý potreby vlastnej\nprávnej ochrany pre daňové účely, vrátane nároku na odpočítanie DPH. V tomto smere žalovaný vo\nsvojom rozhodnutí správne poukázal na závery Najvyššieho súdu SR v jeho rozsudku č.k. 4Sžf/1/2016\nzo dňa 07.03.2017, podľa ktorých štatutárny orgán spoločnosti musí mať nielen dostatočné informácie\no obsahu a rozsahu zdaniteľných obchodov so svojimi obchodnými partnermi, ale aj zvažovať možné\nriziká z tohto obchodovania, pričom poukazuje na limity obozretnosti podnikateľa. Najvyšší súd SR v\ntomto rozsudku zdôraznil povinnosť obozretného prístupu k vzniku zdaniteľných súkromnoprávnych\nvzťahov, najmä povinnosť zaobstarať si a zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa zdaniteľného\nobchodu (najmä cez prístupné obchodné a živnostenské či daňové registre, zoznamy dlžníkov úpadcov\natď.).\n15. Správny súd akceptuje záver správcu dane a žalovaného, ktorí v súvislosti s predmetným preverením\nnespochybnili dodanie tovaru žalobcovi, ani nespochybnili existenciu tovaru, no spochybnili jeho\ndodanie v rozsahu a za podmienok, ako to žalobca deklaroval spornými faktúrami vystavenými jeho\ndodávateľom HYDINA SLOVENSKO, s.r.o. Zákonné podmienky, ktorých splnenie zakladá platiteľovi\nprávo na odpočítanie dane, totiž nemôžu spočívať len vo formálnom deklarovaní - predložení dokladov\ns predpísanými náležitosťami. Iba v prípade preukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok môže\nodberateľovi vzniknúť právo na odpočítanie dane.\n16. O náhrade trov konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi nepriznal právo\nna náhradu trov konania, lebo v konaní úspešný nebol.\nII.\nKasačná sťažnosť\n17. Proti rozsudku krajského súdu podal riadne a včas kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“)\npodaním zo dňa 26.07.2018, v ktorom žiadal, aby Najvyšší súd SR (ďalej aj „kasačný súd“) napadnutý\nrozsudok správneho súdu zmenil tak, že zruší rozsudok správneho súdu a vráti vec Krajskému súdu\nv Košiciach na ďalšie konanie. V dôvodoch sťažnosti poukázal, že krajský súd v konaní porušil zákon\ntým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace\nprocesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm.\nf/ SSP), že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a\ntým, že sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP). K\njednotlivým dôvodom kasačnej sťažnosti uviedol:\n18. K porušeniu práva na spravodlivý proces uviedol, že súčasťou základného práva na súdnu ochranu\na spravodlivý proces podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo účastníka na riadne,\ndostačujúce a presvedčivé odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť\nv rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a\n\nrelevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej, ako i právnej stránky rozhodnutia (III. ÚS\n328/05, III. ÚS 116/06, III. ÚS 107/07).\n19. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu\nvyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými\nskutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne\nvýznamné (IV. ÚS 14/07). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo\núčastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s\nuplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 19/03, III. ÚS 209/04).\n20. Aj keď s ohľadom na judikatúru nie je potrebné zdôvodňovať každý argument účastníkov konania,\nsúdne rozhodnutia musia byť odôvodnené a musia obsahovať odpovede súdu na všetky argumenty\nprednesené stranami, ktoré viedli k rozhodnutiu. Dôvody musia byť špecifikované s ohľadom na skutkové\nokolnosti prípadu a nie len odkazovať na určité časti zákonov (rozsudok ESĽP vo veci Ruiz Torija proti\nŠpanielsku č. 18390/91 zo dňa 9. decembra 1994).\n21. Porušením uvedeného práva účastníka na jednej strane a povinnosti súdu na strane druhej, sa\núčastníkovi konania (okrem upretia práva dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia právom predvídaným\nspôsobom) odníma možnosť náležite skutkovo aj právne argumentovať proti rozhodnutiu súdu (v rovine\npolemiky s jeho dôvodmi) v rámci využitia prípadných riadnych alebo (aj) mimoriadnych opravných\nprostriedkov, a teda sa mu odníma možnosť konať pred súdom.\n22. Napadnutý rozsudok krajského súdu obsahuje v odôvodnení od bodu 52 po bod 65 príslušné\nustanovenia zákonov, v časti 66 a 67 ich všeobecný výklad. Následne od bodu 69 na str. 19 (úvodzovky\ndole) až po bod 79 na str. 22 (úvodzovky hore) tvorí prakticky celé odôvodnenie napadnutého rozsudku\nvýlučne citované odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 8S 43/2017 zo dňa 22.03.2018.\nV tomto prípade sa síce jednalo o podobnú situáciu, pretože konanie sa týkalo žalobcu a DPH za\nzdaňovacie obdobie marec 2013 (v tomto prípade je ním február 2013), avšak odlišoval sa tak skutkový\nstav, ako aj samotné žalobné dôvody.\n\n23. Podľa názoru žalobcu takéto odôvodnenie nenapĺňa náležitosti uvedené v § 139 ods. 2 SSP,\npodľa ktorého správny súd uvedie posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov,\nprípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Možnosť poukázať na ustálenú rozhodovaciu prax je\ndaná len ako doplnková, a táto nemôže nahradiť posúdenie podstatných skutkových okolností daného\nprípadu, ani vysporiadanie sa s konkrétnou právnou argumentáciou. V tomto prípade v podstate celé\nodôvodnenie tvorí odôvodnenie z iného prípadu, týkajúceho sa iného zdaňovacieho obdobia, pričom\nkaždé zdaňovacie obdobie je potrebné posudzovať samostatne z hľadiska vzniku nároku na odpočet\nDPH.\n24. K rozsahu dôkazného bremena krajský súd (citujúc predchádzajúce rozhodnutie v podobnej veci)\nuvádza, že daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane a\niných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. V rámci\ndokazovania v daňovom konaní, dôkazná povinnosť prioritne svedčí daňovému subjektu. Podľa\nrozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 2Sžf 4/2009 zo dňa 23.06.2010 „dôkazné bremeno je na daňovom\nsubjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, 51 zákona č. 222/2004\nZ.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje\nsvojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je\niniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; Preto je jeho povinnosťou preukázať, že\nsi nárok uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok.\n25. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 8Sžf 36/2010 zo dňa 28.04.2011 „uskutočnenie\nzdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné\nplnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia\n\nfaktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre\npočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet musí\npreukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“\n26. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k. 2Sžf/52/2010 zo dňa 21.09.2011 „z dikcie 49 ods. 2\nzákona o DPH jednoznačne vyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom\nzákladná podmienka je, aby išlo o tovary, ktoré mu naozaj boli dodané, konkrétnym platiteľom DPH.\nÚlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je\nvychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým\ndokladom neabsentuje materiálny podklad.”\n27. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je možné domnievať sa, že krajský súd v tejto veci dospel k záveru,\nže žalobca neuniesol svoje dôkazné bremeno v daňovom konaní a nepreukázal, že splnil podmienky\nstanovené v 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH pre odpočítanie dane, ktorú je povinný platiť, t.j., že\nnadobudol tovar alebo služby, a že tento tovar alebo služby následne použil na dodávky tovaru alebo\nslužieb ako platiteľ. Prípadne, že dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že fakturácia je v tomto\nprípade podložená reálnym tovarovým plnením od daňových subjektov Podtatranská hydina a.s., so\nsídlom Slavkovská cesta 54, Kežmarok 060 01, IČO: 31 651 682, IČ DPH: SK 2020515563 (ďalej\nlen „Podtatranská hydina”) a HYDINA SLOVENSKO s.r.o. so sídlom Nová Ľubovňa 505, PSČ 065 11,\nIČO: 45 300 950, IČ DPH: SK 2022959136 (ďalej len „Hydina Slovensko”). Takýto záver krajského\nsúdu o neunesení dôkazného bremena žalobcom však nie je v napadnutom rozsudku vyslovený, ani\nodôvodnený s odvolaním sa na konkrétne okolnosti tohto prípadu a na konkrétne dôkazy.\n28. Sťažovateľ v súvislosti s otázkou unesenia dôkazného bremena zdôraznil, že v tomto prípade\nsamotné správne orgány - Daňový úrad Košice a žalované Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky\nkonštatovali, že nespochybňujú fakt dodania tovaru žalobcovi. To, že žalobcovi bol dodaný tovar, bolo\npreukázané nielen faktúrami, ale aj Dohodou o všeobecných nákupných podmienkach, dodacími listami,\nnákladnými listami CMR a inými dôkazmi, z ktorých nepochybne vyplýva, že tovar bol dovezený do\nskladu žalobcu v Čani. Jedná sa o štandardný rozsah dokladov, ktorými odberateľ obchodno-právnych\ndisponuje vo vzťahu k svojim dodávateľom. Vzhľadom na nespornosť existencie tovaru, nespornosť\nfaktu jeho samotného dodania žalobcovi, tento vyčerpal rozsah svojej dôkaznej povinnosti v daňovom\nkonaní.\n29. Jediným dôvodom nepriznania práva na odpočet DPH žalobcovi bola podľa neho skutočnosť, že\nv reťazci predchádzajúcich dodávateľov sa objavil tzv. nárazníkový subjekt SLOVAKIA FARMA s.r.o.,\nčo však nie je možné subsumovať pod rozsah dôkaznej povinnosti žalobcu. Žalobca nemal vedomosť\no tom, že takýto daňový subjekt bol zapojený do transakcie, on sám s týmto subjektom nebol v\nžiadnom právnom vzťahu, a preto ohľadom tohto daňového subjektu nemohol disponovať žiadnymi\ndôkazmi. Transakcie u dodávateľov žalobcu, týkajúce sa spoločnosti Slovakia farma, prípadne okolnosti\nnadobudnutia tovaru, boli zistené výlučne v rámci vlastnej zisťovacej činnosti správcu dane, pričom\nsprávca dane neskúmal, aké bolo postavenie žalobcu v rámci týchto transakcií.\n30. Tvrdenie žalobcu o objednávaní si tovaru v spoločnosti Podtatranská hydina a.s. a HYDINA\nSLOVENSKO s.r.o., ktoré boli registrovanými platiteľmi DPH dodávali mu tovar včas, v požadovanom\nmnožstve a kvalite, a preto nemal dôvod na akékoľvek pochybnosti, nebolo podľa sťažovateľa\nvykonaným dokazovaním vyvrátené. Naopak, toto tvrdenie v podstatnom rozsahu potvrdzujú:\n- skutočnosť, že nikto nespochybnil, že tovar bol žalobcovi dodaný - je zjavné, že toto konštatovanie by\nnebolo možné, keby tovar fyzicky neexistoval a keby nemal skutočného vlastníka, ktorý by bol oprávnený\ns ním disponovať;\n- skutočnosť, že tento tovar fyzicky v Poľsku objednávali predstavitelia spoločností Podtatranská hydina\na. s. a HYDINA SLOVENSKO s. r. o., čo oni sami potvrdili;\n- skutočnosť, že zamestnanci alebo iné osoby vypočuté k okolnostiam nadobudnutia tovaru (p. P.) vôbec\nnespomínajú žalobcu, ale len to, že si takto znižovali svoju daňovú povinnosť spoločnosti Podtatranská\nhydina a.s. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o., ktoré následne dodávali tovar rôznym spoločnostiam zo\nSlovenska, nielen žalobcovi.\n31. Tvrdil, že žalovaný sa vyššie uvedenými skutočnosťami nezaoberal a obmedzil celý rámec\nvykonaného dokazovania v daňovom konaní na zistenie, že do reťazca bol zapojený nárazníkový\n\nsubjekt, čo však podľa názoru sťažovateľa vo vzťahu k nemu nestačí na spochybnenie dodania tovaru. Z\ntakto popísaného dôvodu nepriznania práva na odpočítanie DPH sa javí, že cieľom bolo zistiť akúkoľvek\njedinú skutočnosť, ktorá by uskutočnenie zdaniteľného plnenia spochybnila, namiesto toho, aby sa\nprihliadalo na všetky vykonané dôkazy jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach, tak ako to správcovi\ndane ukladá ustanovenie § 3 ods. 3 daňového poriadku.\n32. K nepreskúmateľnosti rozhodnutia a lehotám na vykonanie daňovej kontroly\nuviedol, že podľa odôvodnenia napadnutého rozsudku mal žalobca namietať nepreskúmateľnosť\nrozhodnutia správcu dane a žalovaného, z dôvodu, že v nich absentujú identifikačné údaje týkajúce\nsa faktúr vystavených v období marec 2013. Zároveň mal namietať nedodržanie procesnej lehoty na\nvykonanie daňovej kontroly. Vo vzťahu k tomu sťažovateľ uviedol, že nič takéto v žalobe ani v následnom\nvyjadrení žalobcu uvedené nie je. Jedná sa o závery súdu v konaní sp.zn. 8S 43/2017, kde boli tieto\nskutočnosti namietané, ale v tomto prípade nie sú. Aj to je dôvod, prečo nie je možné mechanicky prebrať\ncelé odôvodnenie z iného rozsudku a použiť ho na toto konanie bez toho, aby sa súd v odôvodnení\nnáležite vysporiadal s tým, čo bolo tvrdené v tomto konaní.\n33. K samostatnému posudzovaniu jednotlivých transakcií tvrdil, že krajský súd sa v odôvodnení\nzaoberal aj argumentáciou žalobcu s odvolaním sa na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf\nI/2011 (R 1/2011), rozsudky Európskeho súdneho dvora z 12.01.2006, spojené konania C-354/03,\nC-355/03 a C-484/03 a uznesenie č. C-33/13 zo dňa 06.02.2014, ktorých podstata spočíva v tom, že\nkaždú jednotlivú transakciu v rámci určitého reťazca dodávateľsko-odberateľských vzťahov je potrebné\nposudzovať samostatne a prípadné pochybenia alebo podvodné konania na jednom stupni reťazca\nnie je možné prenášať na iné články v tomto reťazci. K uvedenej argumentácii krajský súd uviedol, že\ntáto by bola dôvodná len za situácie, ak by žalobca preukázal reálne dodanie tovaru od dodávateľa\nHYDINA SLOVENSKO s.r.o., ktorý by bol skutočným vlastníkom a aj dodávateľom tovaru, a súčasne,\nak by vedel preukázať, že vyvinul maximálne úsilie za účelom preverenia si tohto obchodného partnera\na jeho dôveryhodnosti a spoľahlivosti pre naplnenie podmienok pre odpočítanie DPH. Podľa rozsudku\nNajvyššieho súdu SR sp.zn. 4Sžf/l/2016 musí mať štatutárny orgán spoločnosti nielen dostatočné\ninformácie o obsahu a rozsahu zdaniteľných obchodov so svojimi obchodnými partnermi, ale aj zvažovať\nmožné riziká obchodovania, pričom poukazuje na limity obozretnosti podnikateľa. Najvyšší súd SR v\ntomto rozsudku zdôraznil povinnosť obozretného prístupu k vzniku zdaniteľných súkromnoprávnych\nvzťahov, najmä povinnosť zaobstarať si a zohľadniť všetky dostupné informácie týkajúce sa zdaniteľného\nobchodu (najmä cez prístupné obchodné a živnostenské či daňové registre, zoznamy dlžníkov, úpadcov,\natď.).\n34. V súvislosti s uvedeným sťažovateľ opätovne zdôraznil, že vo vzťahu k nemu boli dodávateľmi tovaru\nspoločnosti Podtatranská hydina a.s. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o., s ktorých predstaviteľmi (P.. O.)\nkomunikoval, u ktorej si tovar objednal, a ktorá mu ho aj skutočne dodala, resp. zabezpečila dodávku\ntovaru do jeho skladových priestorov v Čani. Žalobca si samozrejme preveril tohto obchodného partnera,\nvychádzajúc z informácií dostupných v tom čase však nemal dôvod pochybovať o tom, že sa jedná\no dôveryhodného a spoľahlivého partnera - zmluvy sa plnili, tovar bol dodávaný, kvalita zodpovedala\nobjednávke. Z verejných údajov a príslušných registrov nevyplývalo, že by tento subjekt mal nejaké\nnezrovnalosti ohľadom DPH mal platné daňové identifikačné číslo, nemal daňové nedoplatky, nebola\nmu odňatá registrácia platiteľa, nebol vedený v žiadnom zozname dlžníkov ani úpadcov, bol platne\nregistrovaný v obchodnom registri. Spoločnosť Podtatranská hydina a.s. bola akciovou spoločnosťou s\nveľkosťou základného imania 2 330 160,- Eur, čo poskytovalo dostatočné záruky, že sa nejedná o nejakú\nfiktívnu spoločnosť. To, že tento daňový subjekt, používal tzv. „nárazníkové” subjekty TrueCom, Mirbes\na Slovakia farma, aby si tak znižoval vlastnú daňovú povinnosť, sa žalobca dozvedel až oveľa neskôr,\npo uplynutí niekoľkých rokov, v rámci záverov daňových kontrol. Nie je teda pravdivé konštatovanie\nkrajského súdu, že žalobca nevyvinul maximálne úsilie na preverenie obchodného partnera a že z tohto\ndôvodu nemôže požívať ochranu dobromyseľného obchodníka.\n35. Osobitne zdôraznil, že z uznesenia ESD č. C-33/13 zo dňa 06.02.2014 vyplýva požiadavka, aby\nskutočnosť, že daňovník vedel alebo mal vedieť, že dodávka je na inom stupni reťazca poznačená\npodvodom, bola preukázaná „na základe objektívnych dôkazov - bez požiadavky overovacích činností zo\nstrany daňovníka, ktoré nie sú jeho úlohou.“ Podľa názoru žalobcu, túto otázku nie je možné subsumovať\npod dôkaznú povinnosť daňovníka a krajský súd sa v tomto smere odchýlil od ustálenej súdnej praxe.\n\nSkutočnosť či žalobca vedel o okolnostiach, za ktorých spoločnosti Podtatranská hydina a.s. a HYDINA\nSLOVENSKO s.r.o. nadobudli tovar, mu nebola preukázaná žiadnym dôkazom.\n36. K otázke vlastníctva tovaru tvrdil, že krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné námietky žalobcu,\nže ak predstavitelia spoločností Podtatranská hydina a.s. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o. (jednalo\nsa o tie isté fyzické osoby) objednávali tovar v Poľsku a predstierali pritom oprávnenie konať za\nspoločnosť SLOVAKIA FARMA s.r.o., tak sa jednalo o zastrený právny úkon podľa § 41 a ods. 2\nObčianskeho zákonníka, pričom obsahom skutočného právneho úkonu malo byť nadobudnutie tovaru\npriamo spoločnosťami Podtatranská hydina a.s. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o., bez neoprávnenej\ndaňovej výhody. Rovnako za nedôvodné označil súd námietky, že žalobca podľa § 446 Obchodného\nzákonníka nadobudol vlastnícke právo k tovaru momentom jeho dodania, bez ohľadu na to či spoločnosti\nPodtatranská hydina a.s. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o. vzhľadom na vyššie uvedené nezrovnalosti\nboli vlastníkom tovaru (pozn. v citovanom odôvodnení sp.zn. 8S 43/2017 sa uvádza len HYDINA\nSLOVENSKO s.r.o. a nie Podtatranská hydina, ktorá v predmetnom zdaňovacom období žalobcovi tovar\nnedodávala). Takéto posúdenie krajský súd odôvodnil tým, že podľa daňových predpisov, konkrétne §\n51 zákona o DPH podmienkou pre uplatnenie práva na odpočítanie dane musí byť, že vznikne daňová\npovinnosť. Keďže dodávateľovi HYDINA SLOVENSKO s.r.o. nevznikla daňová povinnosť podľa § 19\nods. l, nemohlo žalobcovi vzniknúť právo na odpočítanie dane podľa § 49.\n37. Uvedené odôvodnenie považoval za nesúvisiace s otázkou vlastníctva tovaru a súčasne za\nčiastočne nezrozumiteľné. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí tvrdil, že nepriznal žalobcovi nárok na\nodpočítanie dane z dôvodu, že nenadobudol vlastnícke právo k tovaru, a teda podmienil aplikáciu\ndaňového predpisu (odpočítanie dane) civilno-právnym podkladom (nadobudnutím vlastníctva). Žalobca\nvo vzťahu k tejto argumentácii namietal, že nemá oporu v príslušných ustanoveniach Občianskeho a\nObchodného zákonníka, a že v zmysle civilnoprávnom došlo k platnému prevodu vlastníctva, a to aj v\nprípade, ak na strane dodávateľa boli pochybnosti ohľadom platnosti nadobúdacieho titulu. Krajský súd\nsa s touto argumentáciou vysporiadal tak, že podľa jeho názoru sa žalobca nestal vlastníkom tovaru (v\nzmysle civilnoprávnom), pretože dodávateľovi HYDINA SLOVENSKO s.r.o. nevznikla pri dodaní tovaru\ndaňová povinnosť (ako keby bolo vlastníctvo žalobcu odvodené od toho, ako si jeho dodávateľ plní\ndaňové povinnosti).\n38. Takéto cyklické odôvodnenie, čo do dôsledkov, nevyvrátiteľne nie je možné priznať odpočet, lebo\nnedošlo k prevodu vlastníckeho práva a k prevodu vlastníckeho práva nedošlo preto, lebo nie je možné\npriznať odpočet. Zjavne tu došlo k zámene príčiny a následku, pretože predpokladom priznania práva\nna odpočítanie dane je uskutočnenie zdaniteľného plnenia, t.j. dodanie tovaru a prevod vlastníckeho\npráva, ale naopak to neplatí, vznik práva na odpočítanie dane nie je predpokladom pre nadobudnutie\nvlastníckeho práva k tovaru. Podľa názoru sťažovateľa, vo vzťahu k argumentácii žalobcu, že v zmysle\ncivilno-právnom nadobudol vlastnícke právo k tovaru, absentuje v napadnutom rozhodnutí relevantné\nodôvodnenie.\n\n39. Vo vzťahu k nadobudnutiu vlastníckeho práva žalobca uviedol, že ak v Poľsku objednali, prevzali\na zaplatili tovar predstavitelia spoločností Podtatranská hydina, a.s. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o.\n(P.. O., p. U., P., F., Y. P., prípadne iné osoby), tak tieto spoločnosti nadobudli k tovaru vlastnícke\nprávo momentom jeho prevzatia na prepravu (a nikdy ho nenadobudla spoločnosť Slovakia farma,\npretože dané osoby len predstierali oprávnenie konať za túto spoločnosť). Tovar bol počas jeho\nprepravy vo vlastníctve spoločností Podtatranská hydina a.s. (tovar uvedený na faktúre č. 6130100117)\na HYDINA SLOVENSKO s.r.o. (tovar uvedený v ostatných faktúrach). Dodaním tovaru žalobcovi k nemu\ntento nadobudol vlastnícke právo. Aj keby tu existovali pochybnosti ohľadom spôsobu nadobudnutia\nvlastníckeho práva spoločnosťami Podtatranská hydina a.s. a HYDINA SLOVENSKO s.r.o., žalobca v\nzmysle § 446 Obchodného zákonníka platne nadobudol k tovaru vlastnícke právo, pretože bol oprávnený\n\nsa domnievať, že subjekt, u ktorého si tento tovar objednal a ktorý mu ho následne dodal v objednanom\ndruhu a množstve, je oprávnený s týmto tovarom nakladať. Túto argumentáciu krajský súd nevyvrátil\nani sa s ňou po právnej stránke nevysporiadal.\n40. K odchýleniu sa od rozhodovacej praxe kasačného súdu tvrdil, že žalobca namieta, že krajský súd\nsa pri svojom rozhodnutí odchýlil od rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf 1/2011 (R 1/2011),\npodľa ktorého „ak je nesporná existencia nakúpeného materiálového plnenia, a toto je štandardne\npreukázané prijatou faktúrou s prílohami od určitého dodávateľa, potom daňový subjekt vyčerpal vlastné\ndôkazné bremeno, ktoré nie je absolútne, na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali\nu dodávateľa alebo jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i prípadnú dôkaznú núdzu správca\ndane. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré má daňový subjekt štandardne archivovať, od\nnásledného neštandardného vyšetrovacieho (forenzného) dokazovania. Každá transakcia musí byť\nhodnotená samostatne, a teda nemožno na ňu ťaživo prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na\ninom stupni obchodu.”\n41. Ďalej žalobca namieta odchýlenie sa od rozsudku Európskeho súdneho dvora z 12.01.2006, spojené\nkonania C-354/03, C-355/03 a C-484/03, podľa ktorého „plnenia, o aké ide vo veci samej, ktoré nie\nsú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, predstavujú dodávku\ntovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani, konajúcou ako takou a hospodársku činnosť v zmysle\nsmernice, ak spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, a to bez ohľadu na úmysel\niného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca,\na/alebo na prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ nevedel alebo nemohol\nvedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom\ntýmto platiteľom. Právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje tieto plnenia, spočívajúce v odpočítaní dane\nz pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe, nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v reťazi dodávok, ktorej\nsú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a\nktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k dani\nz pridanej hodnoty.”\n42. Odchýlenie sa od uvedených rozhodnutí spočíva podľa žalobcu v tom, že následky zistení, ktoré\nsa týkajú iného stupňa obchodného reťazca, boli prenesené na iný stupeň reťazca, ktorého sa tieto\nnezrovnalosti netýkajú a žalobca bol potrestaný za porušenie právnych predpisov zo strany iných\ndaňových subjektov, za konanie ktorých nemôže niesť zodpovednosť.\n43. Európsky Súdny dvor v uznesení č. C-33/13 zo dňa 06.02.2014 vyslovil, že „správny výklad šiestej\nsmernice Rady č. 77/388/EHS vylučuje, aby bol daňovníkovi odmietnutý nárok na odpočet dane z\npridanej hodnoty splatný alebo zaplatený z odvodu ním nadobudnutých tovarov, na základe toho, že\nvystaviteľ faktúry, ktorá sa týka tejto dodávky, spáchal trestný čin alebo sa dopustil nezrovnalostí, ktoré\nsú dôvodom na konštatovanie, že fakturovaná transakcia nebola skutočne zrealizovaná spomenutým\nvystavovateľom, ibaže bude na základe objektívnych dôkazov - bez požiadavky overovacích činností zo\nstrany daňovníka, ktoré nie sú jeho úlohou - preukázaný fakt, že daňovník vedel alebo mal vedieť, že\ndodávka je spojená s trestným činom v oblasti DPH.”\n44. Odchýlenie sa od tohto rozhodnutia má spočívať v tom, že otázka či žalobca vedel alebo nevedel\no tom, že do transakcie je zapojený nárazníkový subjekt, bola subsumovaná pod rozsah dôkaznej\npovinnosti žalobcu, zatiaľ čo v judikatúre ESD sa požaduje, aby bola táto skutočnosť platiteľovi dane\npreukázaná objektívnymi dôkazmi bez požiadavky na overovacie činnosti z jeho strany.\nIII.\nVyjadrenie ku kasačnej sťažnosti\n45. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril podaním z 03.09.2018, v ktorom žiadal, aby Najvyšší\nsúdu SR kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.\nIV.\nKonanie na kasačnom súde\n\n46. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ SSP) preskúmal napadnutý\nrozsudok správneho súdu bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli súdu a internetovej stránke\nNajvyššieho súdu SR www.nsud.sk <http://www.nsud.sk> podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452\nods. 1 SSP.\n47. Kasačný súd sa nestotožnil s námietkou sťažovateľa, ktorý tvrdil, že správny súd porušil jeho právo\nna spravodlivý proces tým, že nezdôvodnil riadne svoje rozhodnutie.\n48. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdenie vecnej správnosti rozsudku prvého stupňa, ktorý\npo preskúmaní zákonnosti postupu rozhodnutia žalovaného dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie\nžalovaného je zákonné.\n49. Ustanovenie § 133 SSP je však potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu, v zmysle článku 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať\ndôvody, na základe ktorých je založené. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie\npodľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti\ntakému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a\nprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie Uznesenie Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp.zn. IV. ÚS 115/03). Túto požiadavku zvýrazňuje vo\nsvojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na\nspravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia\nvšak neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie\npovinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“\nEurópsky súd pre ľudské práva ale súčasne tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces\nnevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby\nreagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný\nza rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija proti\nŠpanielsku z 9. decembra 1994, č. sťažnosť 18390/91 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva\nvo veci Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, sťažnosť č. 18064/91).\n50. Právo na spravodlivý proces je jedným zo základných ľudských práv a do obsahu tohto práva patrí\nviacero samostatných subjektívnych práv a princípov. Podstatou tohto práva je možnosť fyzických a\nprávnických osôb domáhať sa svojich práv na nezávislom a nestrannom súde a v konaní pred ním\nvyužívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Z práva na spravodlivý\nproces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi\nnázormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predpokladaným výkladom všeobecne záväzných\npredpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu\nhodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia\nvykonávaných dôkazov, o čom poukazujú aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.\nIV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/04, II. ÚS3/97, ÚS 251/03.\n51. Kasačný súd, po oboznámení sa s obsahom napadnutého rozsudku správneho súdu a s obsahom\nsúdneho i administratívneho spisu konštatuje, že správny súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne\nvysporiadal so skutkovými a právnymi otázkami veci. Svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo zdôvodnil\na vysporiadal sa so všetkými žalobnými bodmi správnej žaloby. Krajský súd v súlade s ust. 140 SSP\npoukazoval na rozhodnutie v obdobnej veci, pričom dôvody rozsudku krajského súdu v bode 69, s\nodkazom na iné súdne konanie, sú len jedným z argumentov správneho súdu, na základe ktorých\ndospel správny súd k rozhodnutiu vo veci, keď napadnutý rozsudok krajského súdu obsahoval aj ďalšiu\nprávnu a skutkovú argumentáciu vo veci v bodoch 66-68, 70-78 rozsudku, podľa názoru kasačného\nsúdu v dostatočnom rozsahu. Z tohto dôvodu kasačný súd nemohol tejto sťažnostnej námietke priznať\nrelevanciu.\n\n52. K námietke sťažovateľa, ktorý poukazoval na nesprávne právne posúdenie veci, vo veci posúdenia\ndôkazného bremena a splnenia zákonných podmienok na odpočet DPH, sa kasačný súd plne stotožnil\ns argumentáciou správneho súdu v bodoch 66 až 67 rozsudku.\n53. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR vyplýva, že existencia nezákonne získaného dôkazného\nprostriedku v daňovom konaní nie je dôvodom na zrušenie rozhodnutia vydaného vo vyrubovacom\nkonaní, ak bolo toto vydané na základe iných dôkazov, získaných zákonným spôsobom. To znamená,\nže ak nezákonne získaný dôkaz nebol podkladom pre rozhodnutie, toto netrpí nezákonnosťou.\nPrvoinštančné rozhodnutie správcu dane vychádza najmä z ostatných dôkazov získaných v priebehu\ndaňovej kontroly a dokazovania vedeného vo vyrubovacom konaní, pričom správca dane vychádzal\npredovšetkým z dokladov predložených daňovým subjektom, tvrdení žalobcu o spôsobe vzťahov s\ndodávateľmi, spôsobe prepravy, preberania tovaru. Daňový subjekt okrem faktúr a dokladov (CMR,\ndodacie doklady) nepreukazujúcich opodstatnenie uplatneného nároku na odpočítanie dane, nepredložil\npočas daňovej kontroly žiaden iný dôkaz preukazujúci prevzatie konkrétneho tovaru uvedeného v\nspochybnených faktúrach. V priebehu daňového konania nebolo preukázané, že dodávateľ žalobcu\ndisponoval dodaným tovarom, že s týmto mohol nakladať ako vlastník, v súlade s § 412, resp. § 413\nObchodného zákonníka v spojitosti s § 8 zákona o DPH, a teda mu vzniklo oprávnenie odovzdať ho\nďalej žalobcovi. Správca dane vykonal dokazovanie nad rozsah povinností vyplývajúcich z ustanovenia\n§ 68 ods. 3 daňového poriadku, keď vo vyrubovacom konaní vykonával dokazovanie, ktoré daňový\nsubjekt vo vyjadrení k protokolu o výsledku daňovej kontroly nenavrhol. Ani na základe takto doplneného\ndokazovania neuniesol daňový subjekt dôkazné bremeno a bez pochybností nepreukázal daňové\nplnenie dodávateľa tak, ako bolo na faktúrach vyúčtované.\n54. Zistiť alebo preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie\nustanovení osobitných predpisov je účelom daňovej kontroly (§ 44 ods. 1 veta prvá daňového\nporiadku). Daňová kontrola teda slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následné\nrozhodnutie správcu dane vydané vo vyrubovacom konaní. Z tohto pohľadu je daňová kontrola jedným\nz najvýznamnejších nástrojov v podmienkach správy daní. Daňová kontrola predstavuje verejnomocenský zásah do individuálnej sféry daňového subjektu, ktorý v konečnom dôsledku najčastejšie\nsmeruje k dorubovaniu daní a sekundárne k ukladaniu sankcií.\n55. Kasačný súd dáva do pozornosti právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn.\n5Sžf/97/2010, v ktorom sa uvádza: „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na\nzákladnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne\nzákladným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán\nobchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ\nnapĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj\no subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu\nobchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva\nv zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti\núdajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zák.\nč. 511/1992 Zb. oprávnené“.\nPotreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady\nposudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.\nZásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu\ndane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového\nsubjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.\nPreto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým\nspôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce\nz realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy\nvyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.\nSúdny dvor vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie\npráva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou\nzúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie\nspĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska\nčinnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať,\naby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa\n\nuistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo\nveciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10).\nMožno preto určiť opatrenia, ktoré možno, v tom ktorom prípade, požadovať od zdaniteľnej osoby\nuplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom.\nSprávca dane mal právo preveriť reálnosť dodávky odberateľovi tovaru, ako aj doplneným dokazovaním\nodstrániť vzniknuté pochybnosti. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený\ntyp kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s dodávateľom\nsa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho\nobchodných zvyklostí. Je na ňom, akým spôsobom preukáže komunikáciu s dodávateľom, spôsob\npreverovania množstva a kvality tovaru, jeho súlad s požiadavkou uvedenou v objednávke a pod.\nV okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový\nsubjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Už\nsamotné zistenie skutočnosti, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, nemá personálne a materiálne\nmožnosti na realizáciu dodávky, pohyb tovaru a finančných prostriedkov nie je odzrkadlený v jeho\ndaňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho\ndodávok. Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania\nz toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť\ndôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať\nvšetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní.\nPodmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej\npovahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné\nodpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a\nani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu\nzabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal\nexistenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na\nodpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli\nreálne uskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH).\n„...dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom\nsubjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady\nEurópskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom\na prípadom zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group,\nC-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I.\n1609, bod 71).\nV tomto smere preto dôkazná povinnosť v daňovom konaní jednoznačne spočíva na daňovom subjekte\n- žalobcovi, ktorému daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť odpočtu\nDPH i preukázal, (nielen formálnymi dokladmi) čo žalobca neurobil.\n„Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva,\na to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre\nriadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať\nvedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky\npojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými\ntak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v\ndanom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka\nprávnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom\nsú oprávnené“. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžf/97/2010).\nVzhľadom na spochybnenie reálnosti dodania tovaru odberateľom deklarovaných zdaniteľných plnení,\nsa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných\nformálne vyhotovených daňových dokladov ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca\npreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika\npodnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, aby\nsa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality\nDPH.\nNezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne\nnepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či prevzatá dodávka\nskutočne pochádza od zmluvného dodávateľa, odovzdá finančné prostriedky v značnej sume v hotovosti\nosobe, u ktorej si nepreverí, že koná v mene deklarovaného dodávateľa (napr. formou splnomocnenia),\na tým v podstate nemá doklad, komu cenu za dodávku zaplatil. V danom prípade žalobca nepreukázal\npri kontrole ani existenciu dodaného tovaru, z dôvodu jeho spotrebovania.\n\nVýkon práva, v rámci obchodných vzťahov, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného\nstyku, ako už bolo vyššie uvedené, nepožíva právnu ochranu. Žalobca v konaní pred daňovými\norgánmi nepreukázal, že by sa riadil uvedenými zásadami, že by v rámci svojej podnikateľskej činnosti\nvykonal všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa na predchádzanie podvodnej činnosti, prípadne na\nodstránenie pochybností o tom, že sa na podvodných transakciách nepodieľal vedome.\nZákladným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že podnikateľ\nmusí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na\nuskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH.\nV danom prípade na základe uvedených dôvodov nebolo bez pochýb preukázané, že žalobca zaplatil\nDPH z prijatého tovaru platiteľovi, teda že bol uvedený základný princíp dodržaný.“\n56. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci č.k.\n2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 78/2011-17\nzo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte\n- žalobcovi (§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004\nZ.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu,\nktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok\nna odpočet dne z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty, a ktorý si\naj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za\nzákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu\nskutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné\nbremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty\nuznaný ako oprávnený.“\n57. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami,\nsnažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly\nnevyhnutné podklady a dôkazy, vypočul svedkov navrhnutých daňovým subjektom. Správca dane\nnevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo\nvšetkých vzájomných súvislostiach.\n58. Dôvodom neuznania odpočítania dane v danom prípade bolo, že žalobca nenadobudol vlastnícke\nprávo k tovaru a jeho dodávateľovi (HYDINA SLOVENSKO s.r.o.) nevznikla pri dodaní tovaru daňová\npovinnosť. Správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval uskutočnenie zdaniteľných plnení nie\nlen z formálnej stránky, ale preveroval tiež, či boli zdaniteľné obchody reálne uskutočnené, a to aj\noboznámením sa s výpoveďou osoby, ktorá za dodávateľa vystupovala, pred orgánmi činnými v trestnom\nkonaní. Na splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následne určenie správnej\nvýšky základu dane nepostačuje deklarovanie prijatia dodávky tovaru alebo služby zo strany daňového\nsubjektu predložením daňového dokladu - faktúry a potvrdenia o zaplatení, pretože formálne doklady\nnepreukazujú reálnu existenciu tovaru a skutočného dodávateľa.\n59. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR č.k. I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo\nzásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového\nhľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych\nplnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie.\nIde o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym\ntitulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej\ntransakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.\n60. Kasačný súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu konštatuje, že skutkové závery\nžalovaného v preskúmavanom rozhodnutí obsiahnuté v bode 68 rozsudku krajského súdu a závery\ndokazovania správnych orgánov premietnuté do dôvodov rozhodnutia žalovaného, vychádzajú z obsahu\nadministratívneho spisu. Pokiaľ sa krajský súd v napadnutom rozsudku stotožnil so skutkovým zistením\nžalovaného a jeho právnym posúdením veci, kasačný súd sa so záverom a názorom správneho súdu\nv otázke neunesenia dôkazného bremena v danej veci žalobcom (sťažovateľom) v preskúmavanej\nveci, plne stotožňuje. Poukazuje, že právny názor vyslovený v rozsudku Najvyššieho súdu SR, sp.zn.\n3Sžf/1/2011 (R 1/2011), na ktorý odkazuje v kasačnej sťažnosti sťažovateľ, je ojedinelým rozhodnutím\nnajvyššieho súdu v kontexte ostatnej ustálenej a jednotnej rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu\nSR, týkajúcej sa obdobných vecí. Podľa kasačného súdu je pre posúdenie veci rozhodujúca ustálená\n\njednotná a konštantná rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR v obdobných veciach, keď právny\nnázor Najvyššieho súdu SR, na ktorý poukazuje sťažovateľ, je ojedinelým právnym názorom vysloveným\nv obdobnej veci Najvyšším súdom SR.\n61. V ustálenej konštantnej rozhodovacej činnosti kasačného súdu (predtým Najvyššieho súdu SR ako\nodvolacieho súdu) je právny názor, že dôkazné bremeno preukazovania nároku na odpočet DPH je na\ndaňovom subjekte a na príslušný daňový orgán sa môže preniesť iba výkon tých dôkazov, ktorý daňový\nsubjekt objektívne nemôže zabezpečiť (predložiť), pričom tento postup nezbavuje daňový subjekt,\nna podporu svojich tvrdení označiť, navrhovať vykonanie dôkazov, ktorých vykonanie a v konečnom\ndôsledku zabezpečenie týchto dôkazov môže byť výlučne len v kompetencii, za určitej procesnej\nsituácie, na príslušnom správnom orgáne, preto sa kasačný súd stotožnil s názorom krajského súdu,\nže žalobca nepreukázal, že konania, na ktoré poukazoval vedené na ESD pod č. C-33/13, C-354/03,\nC-355/03, C-483/03 a závery v týchto konaniach, ktoré v kasačnej sťažnosti citoval, je možné priamo\naplikovať v prejedávanej veci, a to vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti prejedávanej veci a\nveci prejedávaných pred ESD, pričom kasačný súd vlastnou činnosťou nezistil, že by právne názory\nvyslovené v citovaných rozhodnutiach v uvedených konaniach ako aj v iných rozhodnutiach vydaných\nESD, v obdobných veciach, boli aplikovateľné na skutkové a právne okolnosti prejedávanej veci, preto\ntento sťažnostný bod vyhodnotil ako nedôvodný.\n62. K sťažnostnému bodu, v ktorom sťažovateľ poukázal na nepreskúmateľnosť rozhodnutia a na lehoty\nna vykonanie daňovej kontroly a konštatoval, že podľa odôvodnenia rozsudku správneho súdu, žalobca\nmal namietať nepreskúmateľnosť rozhodnutia správcu dane a žalovaného z dôvodu, že v nich absentujú\nidentifikačné údaje týkajúce sa faktúr vystavených v období marec 2013 a nedodržiavanie procesnej\nlehoty na vykonanie daňovej kontroly, kasačný súd konštatuje, že zdôvodnenie rozsudku správneho\nsúdu v bodoch 72 a 73 rozsudku, vo vzťahu k prejedávanej veci, je zmätočné. Táto skutočnosť však,\nv kontexte posudzovania rozsudku správneho súdu ako celku, nespôsobuje jeho nepreskúmateľnosť,\nvzhľadom na ostatné dôvody rozsudku správneho súdu, preto kasačný súd vyhodnotil tento sťažnostný\nbod ako nedôvodný.\n63. Pokiaľ v kasačnej sťažnosti sťažovateľ poukazoval na posudzovanie jednotlivých obchodných\ntransakcií žalobcu, keď konštatoval, že krajský súd sa v odôvodnení zaoberal aj argumentáciou\nžalobcu s odvolaním sa na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2011 a rozsudky Európskeho\nsúdneho dvora z 12.01.2006, spojené konanie C-354/03, C-355/03, C-484/03 a uznesenie C-33/13 zo\n06.02.2014, ktorých podstata spočíva v tom, že každú jednotlivú transakciu v rámci určitého reťazca\ndodávateľsko-odberateľského vzťahu je potrebné posudzovať samostatne a prípadné pochybenia alebo\npodvodné konania na jednom stupni reťazca nie je možné prenášať na iné články v tomto reťazci a\npoukazuje na závery krajského súdu, ktorý uviedol k uvedenej argumentácii, že táto by bola dôvodná\nlen za situácie, ak by žalobca preukázal reálne dodanie tovaru od dodávateľa HYDINA SLOVENSKO\ns.r.o., ktorý by bol skutočným vlastníkom aj dodávateľom tovarov súčasne, ak by vedel preukázať, že\nvyvinul maximálne úsilie za účelom preverovania si tohto obchodného partnera a jeho dôveryhodnosti\na spoľahlivosti pre naplnenie podmienok pre odpočítanie DPH. Podľa kasačného súdu argumentácia\nsťažovateľa v tomto sťažnostnom bode nespochybňuje závery žalovaného a prvostupňového správneho\norgánu, ktoré akceptuje správny súd v napadnutom rozsudku, týkajúce sa zisteného skutkového stavu\na právneho posúdenia veci. Kasačný súd zdôrazňuje, že každý daňový subjekt - podnikateľ je povinný v\nobchodných vzťahoch postupovať tak, aby eliminoval na najvyššiu možnú mieru existenciu akýchkoľvek\nreálnych pochybností týkajúcich sa jeho obchodných vzťahov s inými podnikateľskými subjektami, a to v\nsúlade so zásadou poctivého obchodného styku. Kasačný súd je toho názoru, že daňový subjekt nemôže\novplyvniť spôsob ako i poctivosť podnikania svojho obchodného partnera - obchodných partnerov,\nnapr. v obchodnom reťazci, ale pri zistení akýchkoľvek pochybností, pokiaľ preveruje týchto svojich\nobchodných partnerov, náznakov pochybností konkrétneho obchodného vzťahu a svojho obchodného\npartnera, musí vo vlastnom záujme prijať príslušné opatrenia, ktoré jednoznačne budú vylučovať alebo\nvylúčia akúkoľvek pochybnosť daňového subjektu o poctivosti obchodnej transakcie, ktorej je súčasťou.\nPokiaľ takýto postup daňový subjekt dodrží a vykoná všetky možné úkony smerujúce k preverovaniu\nobchodného partnera, obchodných transakcií, preverí si všetky zistené indície, resp. skutočnosti, ktoré\nvytvárajú premisu pochybností nepoctivého obchodného styku, nepoctivého obchodného partnera\ndaňového subjektu, iba za tejto situácie je daňový subjekt spôsobilý preukázať, že nebol súčasťou\nnepoctivej obchodnej transakcie a že nemohol o existencii takejto transakcie, v dôsledku toho aj\nnepoctivých služieb obchodných partnerov, pochybovať. Tieto skutočnosti však je potrebné vykonať\nvždy v konkrétnej skutkovej situácii daňového subjektu. Daňový subjekt takéto skutočnosti a dôkazy\n\nnepreukázal, neoznačil, preto posúdenie veci krajským súdom, v súlade s názorom žalovaného,\npovažuje kasačný súd za správne. Aj tento sťažnostný bod vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodný.\n64. Pokiaľ sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukazuje na otázku vlastníctva tovaru, kasačný súd k\ntejto sťažnostnej námietke konštatuje, že predmetom posúdenia veci žalovaným, ako aj v súdnom\nprieskume správnym súdom, boli obchodné vzťahy žalobcu s jeho obchodnými partnermi v rámci\naj reťazca, v ktorom predaj a kúpa tovaru (dodávateľsko-odberateľské vzťahy) podnikateľov, vrátane\nžalobcu, fungovali. Zákonodarca explicitne upravuje podmienky nároku na odpočet DPH. Tieto zákonné\npodmienky pre posúdenie odpočtu DPH sú jediným východiskom pre posudzovanie obchodnej\ntransakcie daňového subjektu. K zisteniu skutkových okolnosti vecí a posúdenie vzniku nároku na\nodpočet DPH môžu slúžiť všetky skutkové okolnosti viažuce sa k obchodnej transakcii (uzavretie\nkúpnej zmluvy, zaplatenie kúpnej ceny, odovzdanie tovaru, prechod vlastníckeho práva k tovaru a iné).\nPosúdenie otázky vlastníctva k predávanému tovaru je len jednou z mnohých skutkových okolností\nobchodnej transakcie, naviac, keď v obchodných stykoch upravených obchodným právom môže dôjsť\nk uzavretiu kúpnej zmluvy a zaplateniu kúpnej ceny pred samotným prevodom vlastníckeho práva k\npredávanému tovaru, z predávajúceho na kupujúceho, túto skutočnosť je potrebné hodnotiť vždy v\nkontexte s ostatnými skutkovými okolnosťami obchodného vzťahu daňového subjektu. Kasačný súd\nsúhlasí s názorom, že nepriznanie odpočtu DPH len z dôvodu nenadobudnutia vlastníckeho práva k\ntovaru, nie je namieste, avšak dodáva, že k neuznaniu odpočtu DPH v prejednanej veci došlo na základe\nhodnotenia ostatných skutkových okolností obchodu. Vzhľadom na explicitnú zákonnú úpravu nároku\nna odpočet DPH, skutkové okolnosti obchodu, ktoré boli vyhodnocované žalovaným vo vzájomnej\nsúvislosti, je uvedená argumentácia sťažovateľa vytrhnutá z kontextu rozhodnutia žalovaného ako celku,\nako aj rozhodnutia správneho súdu ako celku, ktoré rozhodnutia vychádzali zo všetkých skutočností\nzistených a obsiahnutých v administratívnom spise. Preto nie je možné priznať relevanciu ani tejto\nsťažnostnej námietke.\n65. Kasačný súd zistil, že Najvyšší súd SR, v konaniach totožných účastníkov, týkajúcich sa vyrubenia\nrozdielu DPH za iné zdaňovacie obdobia - marec 2012 (rozsudok č.k. 8Sžfk/5/2019 zo dňa 22.08.2019),\nrozdiel DPH za september 2013 (rozsudok č.k. 5Sžfk/45/23018 zo dňa 30.05.2019) rozhodol odlišne,\nale dôvodom pre takýto postup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bolo procesné pochybenie\nsprávneho súdu, ktorý pred vydaním rozsudku opomenul účastníkovi doručiť vyjadrenie žalovaného\nžalobcovi. Uvedené rozsudky a tento rozsudok kasačného súdu neporušujú jednotu rozhodovacej\nčinnosti Najvyššieho súdu SR.\n67. Kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, preto ju postupom podľa § 461\nSSP ako nedôvodnú zamietol.\n68. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd aplikujúc ust. § 467 ods. 1 SSP v spojení s §\n167 ods. 1 SSP a contrario, keď žalobcovi, ktorý nemal v kasačnom konaní úspech, nepriznal právo na\nnáhradu trov kasačného konania.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}