{"guid": "daba5c7e-5ab3-46a1-bd72-bc78fe41488d:d43b9024-f3e3-4fe6-b784-9314462adb37", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7017200753.1", "spisova_znacka": "1Sžak/11/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/11/2019 z 22. 10. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. októbra 2019, sp. zn. 1Sžak/11/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:7017200753.1", "identifikacne_cislo": "7017200753", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2019-10-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-120.odsek-2", "nazov": "§ 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-120.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-120"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-120"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d43b9024-f3e3-4fe6-b784-9314462adb37", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7017200753.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:7017200753.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:7017200753.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžak/11/2019\n7017200753\n22. 10. 2019\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2019:7017200753.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov\nsenátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Mariána Trenčana v právnej veci sťažovateľa (pôv.\nžalobca): S. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XB, XXXXX, P., Š. K.Á., právne zastúpený: JUDr. Iveta\nRajtáková, advokátka, so sídlom Štúrova 20, Košice, proti žalovanému: Prezídium Policajného zboru,\nÚrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Prešov, Jarková 31,\n080 01 Prešov, o správnej žalobe vo veciach administratívneho vyhostenia, o kasačnej sťažnosti proti\nrozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sa/18/2017 zo dňa 6. mája 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 2Sa/18/2017 zo dňa 6.\nmája 2019 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného PPZ-HCP-PO2-108-003/2017 zo dňa 26. júna 2017\nz r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi priznáva právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím PPZ-HCP-PO2-108-003/2017 zo dňa 26.06.2017 žalovaný zamietol odvolanie\nsťažovateľa a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej polície Policajného zboru\nKošice Č. s.: PPZ-HCP-PO6-1-085/2017-ZVC zo dňa 31.03.2017, ktorým bol sťažovateľ administratívne\nvyhostený na územie Švédskeho kráľovstva z dôvodu vážnej hrozby pre bezpečnosť štátu v zmysle\n§ 82 ods. 2 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 404/2011 Z.z.\") a zároveň mu uložil zákaz\nvstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 10 rokov v zmysle ustanovenia § 82 ods. 3 písm. a)\nzák. č. 404/2011 Z.z.\n2. Sťažovateľ bol dňa 19.01.2015 na základe uznesenia Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6Ntc/2/2015\npodľa § 505 ods.1 Trestného poriadku vzatý do predbežnej väzby, z dôvodu, že po ňom bolo\nvyhlásené medzinárodné pátranie na základe zatýkacieho rozkazu vydaného Federálnym súdom oblasti\nZavodskoj, mesta Groznyj, Čečenská republika, Ruská federácia zo dňa 12.07.2007 číslo kriminálneho\nprípadu 32075, pre trestný čin terorizmu podľa oddielu 3, § 205 Trestného zákona Ruskej federácie,\nza ktorý mu hrozí uloženie trestu odňatia slobody na doživotie. Najvyšší súd Slovenskej republiky v\noznačenej trestnej veci uznesením zo dňa 02.11.2016 sp. zn. 4Tost/40/2016 rozhodol, že podľa § 509\nods. 5 Trestného poriadku vydanie sťažovateľa na trestné stíhanie do Ruskej federácie nie je prípustné\na sťažovateľa prepustil z vydávacej väzby.\n\n3. Prvostupňový správny orgán disponoval informáciou o prepustení sťažovateľa z predbežnej vydávacej\nväzby, ako aj informáciou, že predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu, čo predstavuje zákonný\ndôvod pre jeho vyhostenie podľa § 82 ods.2 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z. Z uvedeného dôvodu bolo\nproti nemu začaté správne konanie vo veci administratívneho vyhostenia z územia Slovenskej republiky.\nZo zápisnice o vyjadrení účastníka konania okrem iného vyplynulo, že sťažovateľovi bol vo Švédskom\nkráľovstve udelený azyl z politických dôvodov. Uvedené tvrdenie následne potvrdila právna zástupkyňa\nsťažovateľa, pričom predložila kópiu rozhodnutia spolu s úradným prekladom.\n4. Dňa 04.11.2016 bola prvostupňovému správnemu orgánu pod č. PPZ-OBT-V-174/2014 doručená\ninformácia, požívajúca ochranu podľa príslušných ustanovení zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane\nutajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\naj „zákon o ochrane utajovaných skutočností\"), z ktorej obsahu vyplýva, že sťažovateľ vážne ohrozuje\nbezpečnosť štátu.\n5. Sťažovateľ tvrdil, že nevie, prečo by mal byť vážnou hrozbou pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok\na verejné zdravie, pretože nikdy nespáchal žiaden teroristický ani násilný trestný čin, nikdy nebol\núčastníkom takéhoto konania a ani sa na žiadne takéto konanie nepripravoval. K Slovensku nemá žiaden\nvzťah, nikdy pred jeho zadržaním v januári 2015 tu nebol a nie je preto dôvod, aby bol považovaný za\nhrozbu pre bezpečnosť štátu, verejný poriadok, či verejné zdravie. Nikto mu nepovedal, v čom by takáto\njeho hrozba pre Slovensko mala spočívať.\n6. Vo vzťahu k žiadosti právnej zástupkyne sťažovateľa o oboznámenie sa s utajovanou písomnosťou\nč. p. PPZ-OBT-V-174/2016 zo dňa 02.11.2016 prvostupňový správny orgán uviedol, že toto jej nebolo\numožnené, pretože ide o sprístupnenie informácie, ktorá požíva ochranu podľa zákona o ochrane\nutajovaných skutočností a podľa § 35 ods.3 označeného zákona je potrebný súhlas vedúceho, do\nktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí s tým, že takýto prístup udelený žiadateľovi nebol.\n7. Následne bolo prvostupňovým správnym orgánom vydané rozhodnutie č. PPZ-HCP-PO6ZVC-104-043/2016 zo dňa 04.11.2016 o administratívnom vyhostení sťažovateľa podľa § 82 ods. 2\npísm. a) zák. č. 404/2011 Z.z., ktoré bolo na odvolanie sťažovateľa rozhodnutím žalovaného č. s. PPZHCP-PO2-13/2017 zo dňa 04.01.2017 zrušené a vec bola vrátená prvostupňovému správnemu orgánu\nna ďalšie konanie. Žalovaný zrušenie rozhodnutia odôvodnil tým, že získaná utajovaná písomnosť č.\np. PPZ-OBT-V-174/2016 zo dňa 02.11.2016 nemala charakter preukázania takých faktov, z ktorých by\nbolo možné vyvodiť záver, že sťažovateľ predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu alebo verejný\nporiadok. Zároveň vytkol porušenie práva sťažovateľa na právnu pomoc. Žalovaný uviedol, že úlohou\nprvostupňového správneho orgánu bude vyžiadať od pôvodcu utajovanej skutočnosti vyjadrenie, či\nvzhľadom na stanovisko Krajského súdu v Košiciach k danej informácii v bode 95 rozsudku vedenom\npod sp. zn. 9Sa/36/2016 zo dňa 28.11.2016 (týkajúceho sa zaistenia sťažovateľa), trvá na informácii\nuvedenej v utajovanej písomnosti č. p. PPZ-OBT-V-174/2016 zo dňa 02.11.2016 a opätovne vyhodnotiť\nsporný dôkaz.\n8. Medzitým, dňa 01.12.2016 bol sťažovateľ vyhostený z územia Slovenskej republiky cez hraničný\npriechod Oddelenie hraničnej kontroly Policajného zboru Košice - letisko.\n9. Prvostupňovému správnemu orgánu, konajúcemu v zmysle pokynov žalovaného, bola dňa\n21.02.2017 doručená pod č. PPZ-NKA-PTJ5-V1-1/2017 informácia, ktorá požíva ochranu podľa zákona\no ochrane utajovaných skutočností, z ktorej vyplýva, že sťažovateľ pri svojom pobyte na území\nSlovenskej republiky predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu. Spracovateľom utajovanej\npísomnosti je Národná protiteroristická jednotka Národnej kriminálnej agentúry Prezídia policajného\nzboru. Aj v prípade tejto písomnosti pôvodca utajovaných informácií dňa 06.03.2017 oznámil\nprvostupňovému správnemu orgánu, že na žiadosť zástupkyne sťažovateľa so sprístupnením uvedenej\ninformácie nesúhlasí.\n10. Ďalej prvostupňový správny orgán uviedol, že dôvodom administratívneho vyhostenia sťažovateľa\nje skutočnosť, že tento predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu v zmysle § 120 ods.2 písm. i)\nzák. č. 404/2011 Z.z., pričom na základe zásady „lex specialis derogat lex generali\" osobitný zákon ruší\nvšeobecný zákon alebo ustanovenie, teda v danom prípade § 120 ods.2 písm. i) zák. č. 404/2011 Z.z.\n\nruší § 47 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (ďalej len „správny poriadok\") vo vzťahu k\npodkladu rozhodnutia, ktoré sa na základe uvedeného neodôvodňuje.\n11. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie. Následne žalovaný preskúmavaným\nrozhodnutím prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie sťažovateľa zamietol. Argumentoval najmä\ntým, že prvostupňový správny orgán disponoval informáciou o prepustení sťažovateľa z predbežnej\nvydávacej väzby a taktiež informáciou o existencii platného medzinárodného zatýkacieho rozkazu\nvydaného federálnym súdom v oblasti Zavodskoj, mesta Groznyj, Čečenská republika, Ruská federácia\nzo dňa 12.07.2007 evidovaného Národnou ústredňou Interpol, ako aj existenciou informácie, že\nsťažovateľ ohrozuje bezpečnosť štátu. Prvostupňový správny orgán pri hodnotení existencie dôvodov\nna administratívne vyhostenie vychádzal z utajovanej informácie, ktorou bol viazaný, pričom postupoval\nv súlade s ustanovením § 35 ods. 4 zákona o ochrane utajovaných skutočností, keď žiadosť právneho\nzástupcu o sprístupnenie utajovanej skutočnosti postúpil pôvodcovi informácie, nakoľko oboznámenie\nsa s utajovanou skutočnosťou podlieha súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť\npatrí. Správnemu orgánu neprislúcha skúmať dôvody, pre ktoré takýto súhlas nebol daný, pretože § 35\nods.3 označeného zákona neustanovuje povinnosť nesúhlas odôvodniť.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n12. Krajský súd v Košiciach napadnutým rozsudkom zamietol žalobu sťažovateľa, ktorou sa domáhal\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného PPZ-HCP-PO2-108-003/2017 zo dňa 26.06.2017,\nktorým zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Oddelenia cudzineckej\npolície Policajného zboru Košice Č. s.: PPZ-HCP-PO6-1-085/2017-ZVC zo dňa 31.03.2017, ktorým bol\nsťažovateľ administratívne vyhostený na územie Švédskeho kráľovstva a zároveň mu bol uložený zákaz\nvstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 10 rokov v zmysle ustanovení § 82 ods. 2 písm. a) a\n§ 82 ods. 3 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z.\n13. V odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd k nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky zo\ndňa 12.12.2018 sp. zn. PL ÚS 8/2016, podľa ktorého je ustanovenie § 120 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z.\n(vrátane písm. i/) v rozpore s ústavou SR, uviedol, že predmetom súdneho prieskumu v predmetnej veci\nje právoplatné rozhodnutie žalovaného, ktoré bolo vydané na základe procesných predpisov účinných v\nčase konania správneho orgánu v tejto veci, teda v čase, kedy v zák. č. 404/2011 Z.z. platilo ustanovenie\n§ 120 ods. 2, preto aj správne orgány z tohto ustanovenia, ktoré má procesný charakter v čase svojho\nrozhodovania vychádzali. Zdôraznil, že aj pre konanie o vyhostenie je pre správny súd rozhodujúci\nskutkový stav, ktorý bol zistený v čase rozhodovania správneho orgánu, pričom správny orgán je povinný\npoužiť procesné ustanovenia platné v čase jeho rozhodovania. Naviac aj s poukazom na ustanovenie §\n41b ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu a konaní pred ním, ktoré sa vzťahuje\nna hmotnoprávny účinok nálezov Ústavného súdu v prípade konania o súlade právnych predpisov s\nÚstavou SR, toto rozhodnutie zostáva nedotknuté, pričom však zostáva otvorenou otázka, či možno\nvymáhať povinnosti uložené takýmto rozhodnutím.\n14. Na žiadosť právnej zástupkyne sťažovateľa o oboznámenie sa s utajovanou skutočnosťou tejto\nbola zaslaná odpoveď, že pôvodca informácie nesúhlasí s jej sprístupnením. Podľa § 35 ods. 3 zák.\nč. 404/2011 Z.z. sa predpokladá súhlas vedúceho, do ktorého pôsobnosti utajovaná skutočnosť patrí,\nčo však splnené nebolo a súhlas na oboznámenie sa s touto skutočnosťou zástupkyni sťažovateľa\nudelený nebol, preto nebola oprávnenou osobou v zmysle tohto ustanovenia zákona na oboznámenie\nsa s označenou utajovanou skutočnosťou. Odopretie súhlasu vedúceho, do ktorého pôsobnosti\nutajovaná skutočnosť patrí, podľa zákona nemusí byť ani odôvodnené, preto poskytnuté odôvodnenie\nnesprístupnenia informácie, ktoré bolo poskytnuté zástupkyni sťažovateľa pre danú vec je právne\nirelevantné.\nSprávny orgán v čase začatia správneho konania disponoval informáciou nasvedčujúcou potrebu\npostupu podľa § 82 ods. 2 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z., s tým, že v priebehu konania sa ukázala\nopodstatnenosť dôvodu administratívneho vyhostenia podľa § 82 ods. 2 písm. b/ zák. č. 404/2011 Z.z.\nUvedené nastalo na základe poskytnutia informácie podľa zákona o ochrane utajovaných skutočností,\nktorá správnemu orgánu bola doručená dňa 04.11.2016 a neskôr obsahom vyžiadanej informácie\nNárodnej protiteroristickej jednotky Národnej kriminálnej agentúry zo dňa 21.02.2017, bolo potvrdené,\n\nže sťažovateľ predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu - teda existuje dôvod na postup podľa\n§ 82 ods. 2 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z.\nIII.\nKonanie na Najvyššom súde Slovenskej republiky\nA)\n15. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu\nuvedeného v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci.\n16. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä\nuviedol, že\n- sťažovateľovi nebolo umožnené oboznámiť sa s podstatou dôvodov, pre ktoré má predstavovať vážnu\nhrozbu pre bezpečnosť štátu a tým mu bola odňatá možnosť proti týmto dôvodom predložiť relevantnú\nargumentáciu;\n- Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom zo dňa 12.12.2018 sp. zn. PL ÚS 8/2016 rozhodol, že\nustanovenie § 120 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z. je v rozpore s ústavou SR, na čo je potrebné prihliadnuť;\n- argumentácia krajského súdu k neaplikovaniu citovaného nálezu, je vzhľadom na ustanovenia o\nprerušení konania podľa § 109 ods. 1 písm. b) O.s.p. a § 100 ods. 1 písm. b) S.s.p. nesprávna;\n- pôvodné rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu zo dňa 04.11.2016 bolo zrušené z dôvodu,\nže utajovaná skutočnosť nepreukazuje, že sťažovateľ predstavuje vážnu hrozbu pre bezpečnosť štátu,\npreto bolo povinnosťou správneho orgánu po zrušení jeho rozhodnutia konanie zastaviť.\n17. Vzhľadom na uvedené argumenty navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší\npreskúmavané rozhodnutie a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň požiadal o priznanie\nnáhrady trov konania.\nB)\n18. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 23.08.2019 uviedol, že sa s dôvodmi v nej\nuvedenými nestotožňuje. Stotožňuje sa s napadnutým rozsudkom krajského súdu a naďalej trvá na\npreskúmavanom rozhodnutí. Preto navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n19. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu spolu\ns konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o\nsúdoch) dospel k záveru o potrebe zmeniť napadnutý rozsudok (§ 462 ods. 2 S.s.p.) tak, ako je uvedené\nvo výrokovej časti tohto rozhodnutia.\n20. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. októbra 2019 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n21. Predmetom odvolacieho konania bol rozsudok krajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba\nsťažovateľa, ktorou sa tento domáhal preskúmania rozhodnutia PPZ-HCP-PO2-108-003/2017 zo dňa\n26.06.2017, ktorým žalovaný zamietol odvolanie sťažovateľa a potvrdil prvostupňové rozhodnutie\nOddelenia cudzineckej polície Policajného zboru Košice Č. s.: PPZ-HCP-PO6-1-085/2017-ZVC zo\ndňa 31.03.2017, ktorým bol sťažovateľ administratívne vyhostený na územie Švédskeho kráľovstva a\nzároveň mu bol uložený zákaz vstupu na územie Slovenskej republiky na dobu 10 rokov v zmysle\nustanovení § 82 ods. 2 písm. a) a § 82 ods. 3 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z.\n22. Najvyšší súd Slovenskej republiky podal dňa 24.05.2016 v obdobnej veci vedenej na Najvyššom\nsúde pod sp. zn. 10 Sža 3/2016 na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nesúladu\n\nustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (v texte rozsudku aj ako „zák. č. 404/2011 Z. z.\") s ustanovením\ns čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2 a čl. 13 ods. 4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48\nods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl.6 ods. 1, s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.\n23. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 dňa 12. decembra 2018\nrozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z. nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods.\n3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky\na s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie.\n24. Vyhlásením v zbierke zákonov má nález ústavného súdu vydaný v konaní o súlade právnych\npredpisov okamžité právne účinky, teda právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o\nktorých ústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, alebo s medzinárodnou\nzmluvou, s ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a\nvyhlásené spôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „s ústavou\"), strácajú svoju účinnosť, t. j. ich\naplikácia sa „zastavuje\" a nemajú žiadne právne účinky.\n25. Ústava v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi t. j. orgánu, ktorý vydal taký právny predpis\nnesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu do\nsúladu s ústavou, ak ide o „podzákonné právne predpisy\" [čl. 125 ods. 1 písm. b) a c) ústavy] aj s\ninými zákonmi a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy, aj s nariadeniami vlády\na so všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej\nsprávy. „Sankciou\" za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho predpisu, jeho časti\nalebo jednotlivého ustanovenia po márnom uplynutí šiestich mesiacov legislatívnej pasivity zákonodarcu\n(normotvorcu) od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov.\n26. Z výroku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa\n12.decembra 2018 vyplýva, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto\nnálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia § 120 ods. 2 zák. č.\n404/2011 Z.z. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tieto ustanovenia do súladu s čl. 46 ods.\n1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, strácajú po šiestich mesiacoch\nod vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.\n27. Na tomto mieste považuje najvyšší súd za dôležité zdôrazniť, že zatiaľ čo derogačné účinky\nurčujú, kedy prestáva byť derogovaný predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy\nnemajú aplikovať ustanovenia zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené Ústavným súdom a to aj v\nprípade, že účinky takéhoto nálezu nastanú až v budúcnosti. Ústavný súd SR tiež judikoval, že aj keď\nsíce k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona dochádza s účinkom „ex nunc\", rozpor s ústavným\nporiadkom, ktorý bol dôvodom zrušenia zákona nastáva už v priebehu jeho platnosti.\n28. Účinok „ex nunc\" nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu\nverejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto nemožno v\nniektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená\nderogačným nálezom pre neústavnosť až následne.\n29. S prihliadnutím na uvedené, možno konštatovať, že pokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s\nústavným poriadkom, tak v zásade neprestáva byť vo vzťahu k právnym skutočnostiam nastaným behom\njeho platnosti aplikovateľný, s výnimkou ak sa derogačný dôvod týka zásahu do ústavou garantovaných\nzákladných práv a slobôd (materiálneho jadra ústavy). Uvedené by pritom malo platiť aj vo vzťahu k\nvýkonu práv a povinností z rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných na základe zrušeného právneho\npredpisu.\n30. Všetky orgány verejnej moci vrátane sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a\nďalších právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v čl. 152 ods.\n4 ústavy, podľa ktorého takýto výklad musí byť v súlade s ústavou.\n\n31. Vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého žalovaný postupoval\ntak, že neodôvodnil rozhodnutie ktoré bolo vydané na základe ustanovenia § 82 ods. 2 písm. a) zák. č.\n404/2011 Z.z. ( hoci ustanovenie § 120 ods. 2 zák. č. 404/2011 Z.z. účinnom v čase vydania rozhodnutia\nžalovaným odôvodnenie takéto rozhodnutia nevyžadovalo), stratilo účinnosť dňom zverejnenia Nálezu\nÚstavného súdu SR PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018 v zbierke zákonov a možno tak ustáliť,\nže jeho rozpor s ústavným poriadkom nepochybne existoval už počas jeho platnosti, bolo potrebné\nrozsudok krajského súdu zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.\n32. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru,\nže preskúmavané rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom, a keďže súd prvého\nstupňa žalobu zamietol ( pričom nereflektoval skutkový stav pre neho rozhodujúci v čase vyhlásenia\njeho rozhodnutia - § 206 ods. 4 S.s.p.), kasačný súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je\npotrebné podľa § 462 ods. 2 S.s.p. zmeniť a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť\nna ďalšie konanie.\n33. V zmysle ustanovenia § 469 S.s.p. je správny orgán viazaný právnym názorom kasačného súdu.\n34. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.\n1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti,\ntrovy tohto konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p.\n(teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského\nsúdu.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}