{"guid": "b2f78ae7-d8f1-4ae0-927c-8b4474ce88fe:af59bdeb-806f-4694-bd23-461fcbbe4cbc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7017200481.1", "spisova_znacka": "10Asan/29/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Asan/29/2018 z 22. 10. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. októbra 2019, sp. zn. 10Asan/29/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:7017200481.1", "identifikacne_cislo": "7017200481", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "sudca_id": 194, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jana-hencekova-194", "datum_vydania": "2019-10-22", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2007/250/#paragraf-24.odsek-1", "nazov": "§ 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2007/250/#paragraf-24.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/250-2007/paragraf-24"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2007/250#paragraf-24"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/af59bdeb-806f-4694-bd23-461fcbbe4cbc", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7017200481.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:7017200481.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:7017200481.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Asan/29/2018\n7017200481\n22. 10. 2019\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSR:2019:7017200481.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nJany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a JUDr. Igora Belka, v právnej\nveci žalobkyne (sťažovateľky) GM ROCK s.r.o., Hlavná 92, 040 01 Košice, IČO: 31 735 410, právne\nzastúpená JUDr. Ladislavom Miklošom, advokátom, so sídlom Vodná 6, 040 01 Košice, proti žalovanej\nSlovenskej obchodnej inšpekcii, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie v Bratislave,\nPrievozská 32, 827 99 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. SK/0761/99/2016\nzo dňa 14. júna 2017, o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v\nKošiciach č. k. 8S/32/2017-64 zo dňa 21. júna 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 8S/32/2017-64 zo dňa 21.\njúna 2018 m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej č. SK/0761/99/2016 zo dňa 14. júna 2017 z r u š\nu j e a vec jej vracia na ďalšie konanie.\nSťažovateľke nárok na náhradu trov konania p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Slovenská obchodná inšpekcia, Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach\npre Košický kraj, ako prvoinštančný správny orgán, rozhodnutím č. P/0356/08/16 zo dňa 10.11.2016 pre\nporušenie povinnosti predávajúceho podľa § 16 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa\na o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej len “zákon o ochrane spotrebiteľa“), v\nzmysle ktorého je predávajúci povinný vydať spotrebiteľovi doklad o kúpe výrobku, keď v čase kontroly\núčastník konania nevydal doklad o kúpe výrobku zakúpeného vo vykonanom kontrolnom nákupe dňa\n25.08.2016, účtovanom v celkovej hodnote 3,70 €, uložila žalobkyni podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane\nspotrebiteľa pokutu vo výške 500 €.\n2. Na odvolanie žalobkyne žalovaná rozhodnutím č. SK/0761/99/2016 zo dňa 14.06.2017 rozhodnutie\nprvoinštančného správneho orgánu potvrdila a odvolanie žalobkyne zamietla.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n3. Krajský súd napadnutým rozsudkom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok\n(ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu ako nedôvodnú.\n\n4. Pokiaľ ide o žalobkyňou namietanú účasť maloletej osoby pri kontrolnom nákupe, v rámci inšpekcie\nvykonanej v prevádzkarni žalobcu 25.08.2016, resp. s absenciou súhlasu zákonného zástupcu\nmaloletej osoby pre jej účasť na kontrolnom nákupe vykonanom v rámci inšpekcie, na ústnom\npojednávaní dňa 21.06.2018 si správny súd overil kontrolou listinného dôkazu - anonymizovanej\nverzie zmluvy o poskytnutí súčinnosti pri výkone kontroly medzi prvoinštančným správnym orgánom a\nzákonným zástupcom maloletého, že predmetný postup vytýkaný žalobkyňou nemožno hodnotiť ako\nprotiprávny. Zároveň krajský súd k uvedenej námietke uviedol, že účasť maloletej osoby pri kontrolnom\nnákupe ako rozhodujúci dôkazný postup bol zabezpečený prvoinštančným správnym orgánom v inom\nadministratívnom konaní vedenom pod č. k. F/0357/08/16 ukončenom právoplatným rozhodnutím\nžalovanej č. SK/0760/99/2016 zo dňa 12.10.2017 o uložení pokuty žalobkyni vo výške 1 000 € pre\nporušenie povinností podľa § 6 ods. 2 zákona č. 377/2004 Z. z. o ochrane nefajčiarov a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane nefajčiarov“).\n5. Ako to vyplýva z predchádzajúceho bodu odôvodnenia rozsudku, vo veci boli zákonným spôsobom\nvykonané dve samostatné administratívne konania, ktorých predmetom bola kontrola dodržiavania\nprávnych povinností vyplývajúcich na jednej strane zo zákona o ochrane nefajčiarov a na strane\ndruhej podľa zákona o ochrane spotrebiteľa v preskúmavanej právnej veci. Odlišnosť právnych\nvzťahov chránených uvedenými osobitnými právnymi predpismi podľa názoru správneho súdu bola\nurčujúcim právnym základom pre taký postup prvoinštančného správneho orgánu, ktorý zvolil voči\nžalovanej vedením dvoch samostatných administratívnych konaní. Ak totiž v rámci inšpekcie vykonanej\nprvoinštančným správnym orgánom v prevádzke žalobkyne 25.08.2016 pri kontrole zameranej na\nochranu nefajčiarov (pri ktorej prvoinštančný správny orgán použil zákonným spôsobom maloletú\nosobu) došlo aj k ďalšiemu zisteniu o porušení právnych predpisov v inej sfére kontrolnej činnosti\nuvedeného orgánu verejnej správy (ochrana spotrebiteľa), skutkovým a právnym základom pre\nzahájenie ďalšieho správneho konania bolo predmetné zistenie o nevydaní dokladu o kúpe tovaru, a\nto v procesnoprávnej nadväznosti na hore citované ustanovenie § 18 ods. 1 Správneho poriadku, pri\nexistencii hmotnoprávnych podmienok pre vyvodenie administratívnej zodpovednosti podľa zákona o\nochrane spotrebiteľa.\n6. S uvedenou argumentáciou správneho súdu úzko súvisí aj ďalšia žalobkyňou formulovaná žalobná\nnámietka vytýkajúca správnym orgánom oboch stupňov neuplatnenie, tzv. absorpčnej zásady pri\nukladaní trestu za dva správne delikty. Krajský súd predovšetkým uvádza, že z procesnoprávneho\nhľadiska v správnom konaní v preskúmavanej právnej veci, ako aj v správnom konaní vedenom\nu žalovanej pod č. k. SK/0760/99/ postupovala žalovaná a správny orgán prvej inštancie podľa\nprocesnoprávnych podmienok daných Správnym poriadkom. Uvedená procesnoprávna norma, ani\nzákony o ochrane spotrebiteľa a o ochrane nefajčiarov, neumožňujú správnemu orgánu predovšetkým\nz dôvodu odlišnosti dvoch samostatných právnych úprav chrániacich osobitné sféry právnych vzťahov\nv oblasti verejnej správy uskutočniť „spojené“ administratívne konanie o oboch deliktoch a následne\npristúpiť k uloženiu jednej sankcie za oba správne delikty a aplikáciu žalobkyňou namietanej absorpčnej\nzásady charakteristickej pre oblasť trestného práva. Krajský súd zdôraznil, že ide o dve samostatné\nskutkové zistenia, a tým aj skutkové vymedzenia vo výrokových častiach administratívnych rozhodnutí\nmajúce odlišný právny charakter a rovnako rozdielne podmienky sankčného postihu podľa dvoch\nosobitných právnych úprav (zákony o ochrane spotrebiteľa a o ochrane nefajčiarov). Slovenská právna\núprava, tzv. malého trestania rozdelená do početných právnych predpisov vzťahujúcich sa na konkrétne\nsféry ochrany verejnoprávnych vzťahov neumožňuje vykonať spoločné správne konanie a pristúpiť k\nuloženiu spoločnej sankcie za dva a viac správnych deliktov.\n7. K ďalšej argumentácii žalobkyne vo vzťahu k nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 106/2011 správny\nsúd uviedol, že ide o nález týkajúci sa otázky ústavnosti časti aspiračnej zásady v trestnom práve a\nnemá žiaden priamy právny súvis s preskúmavanou právnou vecou.\n8. Záverom k predmetnej úvahe krajský súd vzhľadom na výšku uloženej sankcie podľa § 24 ods. 1\nzákona o ochrane spotrebiteľa v zákonom stanovenej sadzbe (uložená pokuta 500 € pri sadzbe do 66\n400 €) uviedol, že námietky žalobkyne o aplikácii absorpčnej právnej zásady nemajú svoj reálny základ\nv administratívnom konaní. Krajský súd totiž konštatoval, že horná hranica zákonnej sadzby pre daný\ndruh administratívneho deliktu nebola prekročená, a to ani v prípade zohľadnenia ďalšieho sankčného\npostihu žalobkyne v správnom konaní vedenom u žalovanej pod č. k. SK/0760/99/2016.\n\n9. K návrhu žalobkyne na použitie § 198 S.s.p. krajský súd uviedol, že vzhľadom na primeranosť\nuloženej sankcie pri dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby (do 66 400 €) neboli dané v\npreskúmavanej veci právne podmienky pre takýto navrhovaný postup správneho súdu.\n10. K námietkam žalobkyne týkajúcim sa výrokovej časti preskúmavaného rozhodnutia súd dal\ndo pozornosti účastníkom konania ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, podľa ktorej výrok\na odôvodnenie administratívneho rozhodnutia tvoria jeden funkčný celok, a teda postačuje, ak\nvšetky okolnosti súvisiace s vyvodením administratívnoprávnej zodpovednosti voči účastníkovi konania\nvyplývajú z rozhodnutia správneho orgánu ako z celku. Popritom Najvyšší súd SR opakovane\njudikuje, že pre právnu kvalitu výrokovej časti administratívneho rozhodnutia je určujúce, aby právna\npožiadavka na nezameniteľnosť správneho deliktu, tvoriaceho predmet konania bola daná vecným,\nčasovým a miestnym vymedzením skutku, ktorého sa preskúmavaná právna vec týka. Z obsahu výroku\nprvoinštančného rozhodnutia z 10.06.2011 jasne vyplýva tak vecné, ako aj časové a miestne vymedzenie\nskutku uvedením údajov o čase a mieste vykonania kontroly a zistenia kontrolného orgánu tvoriaceho\nhmotnoprávny základ pre postih žalobkyne (§ 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa). Rovnako pokiaľ\nide o odôvodnenie rozhodnutí správnych orgánov oboch inštancií, všetky zásadné dôkazné zistenia a\nna nich sa vzťahujúce právne závery sú podľa názoru ich vyčerpávajúcou súčasťou.\n11. Pokiaľ ide o požiadavku a s ňou súvisiacu námietku týkajúcu sa nenariadenia ústneho pojednávania,\nsprávny súd poukazuje na vývoj judikatúry Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR vzťahujúcu sa\nna danú procesnoprávnu problematiku v právnych veciach administratívneho trestania (vyjmúc konanie\no priestupkoch), a v tejto súvislosti aj na rozsudok Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8S/71/2016.\n12. Vychádzajúc z uvedeného pre posúdenie povinnosti správneho orgánu v konkrétnej\nadministratívnoprávnej veci v konaní nariadiť ústne pojednávanie súd v prvom rade poukázal na dôkazné\nzávery vyplývajúce z inšpekčných záznamov obsiahnutých v administratívnom spise správneho orgánu\nprvej inštancie, ktoré aj s prihliadnutím na obsah vyjadrenia vodiča taxislužby vytvorili v administratívnom\nkonaní dôkazný stav majúci svoju oporu v záznamoch inšpektorov SOI. Za daného dôkazného stavu,\npodľa názoru súdu nemožno správnym orgánom vytknúť v rámci procesnoprávnej úvahy o možnosti\nnariadenia ústneho pojednávania záver o jeho nepotrebnosti, dôkaznej nadbytočnosti, a teda takom\ndôkaznom postupe, ktorý nemôže mať právny potenciál pre zmenu dovtedajších dôkazných záverov.\n13. Správny súd ďalej považoval za potrebné k veci uviesť, vo vzťahu k obsahu žaloby, ale aj z vlastnej\njudikatúry týkajúcej sa posudzovania procesnoprávnych otázok vo sfére správneho trestania, najmä\notázky týkajúcej sa povinnosti nariadiť ústne pojednávanie v administratívnom konaní, že obsah žaloby\ntak, ako bola koncipovaná v danej časti žalobných námietok (nenariadenie ústneho pojednávania), je\nnesporne motivovaný aj judikatúrou správnych súdov Slovenskej republiky, opierajúcou sa o uznesenie\nÚstavného súdu SR č. k. III.ÚS 231/2010-38 z 25.08.2010. Predmetné uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sa následne premietlo do obsahu rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nč. k. 5Sžo/235/2010 z 25.11.2010, v ktorom správny súd formuloval závery, právne viazaný obsahom\nuznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 25.08.2010.\n14. Krajský súd v preskúmavanej právnej veci dal do pozornosti účastníkom konania predovšetkým dve\ndôležité právne významné skutočnosti. V prvom rade už zo samotného obsahu rozsudku Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky č. k. 5Sžo/235/2010 z 25.11.2010 vyplýva prinajmenšom opatrný právny\npostoj k požiadavke na nariadenie ústneho pojednávania v konaní o správnom delikte, ak nie postoj\nodmietavý, najmä za situácie, ak od ústneho pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci,\nresp. keď skutkový stav veci je náležite zistený. Druhou, nie menej významnou skutočnosťou je vývoj\njudikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, opierajúcej sa aj o iné, následne vydané rozhodnutia\nÚstavného súdu SR v právnych veciach týkajúcich sa administratívneho trestania a posudzovania otázky\npovinnosti nariadenia ústneho pojednávania. V tomto rozsahu právnej argumentácie súd poukazuje,\nnapr. na obsah rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžo/387/2015 z 23.02.2017,\nv ktorom Najvyšší súd SR v právnej veci týkajúcej sa administratívneho trestania nesúhlasil so záverom\nkrajského súdu, že tým, že správny orgán nenariadil vo veci ústne pojednávanie, došlo k takej procesnej\nvade, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Vyslovil záver, že podľa judikatúry ESĽP\nneuskutočnenie ústneho pojednávania nespôsobuje ujmu požiadavkám článku 6 ods. 1 Dohovoru vo\nvzťahu k ústnosti a verejnosti konania v prípadoch, keď skutkové okolnosti nie sú sporné a právne\notázky sa nevyznačujú osobitnou zložitosťou (napr. Varela Assalino proti Portugalsku rozhodnutie zo dňa\n\n25.04.2002 č. sťažnosti 64336/01). Najvyšší súd SR v odôvodnení rozsudku sp. zn. 10Sžo/387/2015\nz 23.02.2017 zároveň poukázal aj na obsah uznesenia Ústavného súdu SR II. ÚS 134/2014-19 z\n05.02.2014.\n15. K ďalšej žalobnej námietke (nezákonnosť dôkazných prostriedkov, nevykonanie dôkazov) súd\npoukázal vo vzťahu k použitiu maloletej osoby na kontrolný nákup na svoju predchádzajúcu právnu\nargumentáciu týkajúcu sa súhlasu zákonných zástupcov s účasťou maloletého pri kontrolnom nákupe\na pokiaľ ide o žalobkyňou navrhované dokazovanie, zastáva názor zhodný s právnym názorom\nžalovaného správneho orgánu opierajúci sa o dikciu § 34 ods. 1 až 6 Správneho poriadku upravujúcu\ndokazovanie v správnom konaní. Z obsahu ustanovenia § 34 ods. 4 Správneho poriadku, podľa\nktorého vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu vyplýva podľa ustálenej súdnej praxe záver, že je\noprávnením správneho orgánu nevykonať dôkaz navrhnutý účastníkom správneho konania, ak v rámci\ndôkazného stavu docieleného v administratívnom konaní sú nespochybniteľným spôsobom preukázané\nskutočnosti dôležité pre vyvodenie právnej zodpovednosti účastníka administratívneho konania. V tomto\nsmere je určujúcim dôkazom v preskúmavanej právnej veci inšpekčný záznam, z ktorého jasne vyplývajú\nskutočnosti tvoriace základ vyvodenia administratívnoprávnej zodpovednosti voči žalobkyni za skutok,\nku ktorému došlo dňa 25.08.2016. Ku konkretizácii tejto žalobnej námietky (tak, ako to vyplýva z obsahu\nžalobného bodu 4. žaloby) správny súd poznamenáva, že súhlas zákonného zástupcu maloletého\nbol prvoinstančným správnym orgánom zadovážený pre účely iného administratívneho konania a je\npoužiteľný aj pre preskúmavanú právnu vec. Žalobkyňou vytýkané porušenie § 22 Správneho poriadku\n(Zápisnica o vyjadrení žalobcu k oznámeniu o začatí správneho konania) nemá svoj procesnoprávny\nzáklad v obsahu daného zákonného ustanovenia majúceho všeobecnú právnu povahu a týkajúceho\nsa prioritne dôkazov ústnej povahy, a nie písomného vyjadrenia účastníka administratívneho konania\nk inšpekčnému záznamu, resp. k oznámeniu o začatí správneho konania, ktoré je v písomnej podobe\nsúčasťou administratívneho spisu a ktorého obsah je nespochybniteľný.\n16. Z dôvodov už uvedených v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozsudku správny súd\nneuznal ako dôvodné ani ďalšie žalobné námietky (uvedené pod žalobnými bodmi 5 a 6 žaloby), pretože\nžalobkyňou uvádzané nesprávne právne posúdenie veci a nesprávne vedenie administratívneho spisu\nmalo podľa jeho názoru súvisieť s absenciou súhlasu zákonného zástupcu s použitím maloletej osoby\npri kontrolnom nákupe dňa 25.08.2016, k čomu sa správny súd už v tomto odôvodnení rozsudku vyjadril.\nPokiaľ žalobkyňa vytýka správnym orgánom oboch stupňov nesprávne vedenie administratívneho\nspisu spočívajúce v nedostatku číslovania a žurnalizácie spisu, správny súd konštatoval, že jednotlivé\nlistinné dôkazy obsiahnuté v administratívnom spise správnych orgánov oboch inštancií sú číslované\na chronologicky na seba nadväzujú. K spisu je zároveň pripojený spisový prehľad - obsah spisového\nmateriálu č. P/0356/08/16 s uvedením strán - čísla listov jednotlivých súčastí, teda listín obsiahnutých\nv administratívnom spise.\n17. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 167 S.s.p. tak, že účastníkom konania náhradu trov\nkonania nepriznal.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n18. Proti rozsudku krajského súdu podala žalobkyňa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v § 440 ods. 1 písm. f), písm. g), písm. h) S.s.p., v ktorej navrhla kasačnému súdu, aby\nzmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že zruší rozhodnutia správnych orgánov a vec vráti\nžalovanej na ďalšie konanie.\n19. Sťažovateľka poukazuje na skutočnosť, že žalovaná ako aj krajský súd neskúmali zákonnosť\npostupu a vykonanie kontroly u sťažovateľky, ani zákonnosť inšpekčného záznamu, ktorý sťažovateľka\nnepovažuje za kľúčový dôkaz pre napadnuté rozhodnutia.\n20. Sťažovateľka ďalej namietala, že žalovaná nezákonným spôsobom použila maloletú osobu\nna dokazovanie porušenia zákona o ochrane nefajčiarov, pretože žalovaná nemá na to zákonné\noprávnenie.\n\n21. Sťažovateľka tiež namietala, že žalovaná nedodržala absorpčnú zásadu na jej trestanie. Podľa jej\nnázoru mala žalovaná v predmetnej veci vydať len jedno rozhodnutie za porušenie zákona o ochrane\nnefajčiarov a aj za porušenie zákona o ochrane spotrebiteľa a mala uplatniť absorpčnú zásadu.\n22. Ďalej sťažovateľka považuje napadnutý rozsudok krajského súdu za formálny a nedostatočne\nodôvodnený. Krajský súd neodôvodnil čo považoval za zásadné dôkazné zistenia. Sťažovateľka\nsa nestotožnila ani s odôvodnením krajského súdu, že vo veci nebolo potrebné vykonať ústne\npojednávanie.\n23. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedla, že kasačné námietky sú neopodstatnené a\nnemajú vplyv na zodpovednosť sťažovateľky za zistený skutkový stav veci, a preto navrhla kasačnému\nsúdu, aby ju ako nedôvodnú zamietol.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n24. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná\noprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti\nktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č.\n757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia\npojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu\na na internetovej stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 22. októbra 2019 (§\n137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n25. Podľa § 16 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa predávajúci je povinný vydať spotrebiteľovi doklad\no kúpe výrobku alebo o poskytnutí služby, v ktorom je uvedené\na) obchodné meno a sídlo predávajúceho, prípadne miesto podnikania fyzickej osoby,\nb) adresa prevádzkarne,\nc) dátum predaja,\nd) názov a množstvo výrobku alebo druh služby,\ne) cena jednotlivého výrobku alebo služby a celková cena, ktorú spotrebiteľ zaplatil.\n26. Podľa § 24 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa za porušenie povinností ustanovených týmto\nzákonom alebo právne záväznými aktmi Európskej únie v oblasti ochrany spotrebiteľa uloží orgán dozoru\nvýrobcovi, predávajúcemu, dovozcovi, dodávateľovi alebo osobe podľa § 9a alebo § 26 pokutu do 66\n400 eur; za opakované porušenie povinnosti počas 12 mesiacov uloží pokutu do 166 000 eur.\n27. Podľa § 27 zákona o ochrane spotrebiteľa na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní okrem § 20 ods. 3 písm. e) až h) a § 21 a § 26a, ak osobitný zákon\nneustanovuje inak.\n28. Podľa § 3 ods. 4 Správneho poriadku správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa\nzaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a\npoužiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa,\nmá sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie\nprebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.\n29.Podľa § 6 ods. 2 zákona o ochrane nefajčiarov zakazuje sa predávať tabakové výrobky a výrobky,\nktoré sú určené na fajčenie a neobsahujú tabak osobám mladším ako 18 rokov.\n30. Podľa § 10 ods. 11 zákona o ochrane nefajčiarov ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahujú sa na\nukladanie pokút všeobecné predpisy o správnom konaní.\n31. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým správny súd zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka domáhala zrušenia\nrozhodnutí oboch správnych orgánov. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia krajského súdu a\n\nnapadnutých rozhodnutí správnych orgánov kasačný súd dospel k záveru, že je potrebné napadnuté\nrozhodnutie žalovanej zrušiť.\n32. Kasačný súd má úvodom za potrebné uviesť, že v rámci verejnoprávnej zodpovednosti za\nprotispoločenské konanie právna teória rozoznáva trestné činy, priestupky, iné správne delikty, ďalšej\nšpecifikácii ešte správne disciplinárne delikty a správne delikty poriadkové. Deliktom je len také\nporušenie povinnosti (konanie alebo opomenutie), ktoré konkrétny zákon takto označuje. Rozlišovacím\nkritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej\nnebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych\ndeliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje zákon o\npriestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch\nide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či\nopomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a\ntomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené\nnásledky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo\nsprávneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti\nna potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia\nurčitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov\npotrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa.\n33. Z týchto hľadísk je potrebné vychádzať pri posúdení nevyhnutnosti konkretizácie skutku a jeho\nmiesta v rozhodnutí. Zákonná úprava je jednoznačná pokiaľ ide o konanie o trestných činoch, pretože\npodľa trestného zákona musí výrok rozsudku presne označovať trestný čin, ktorého sa týka, a to\nnielen zákonným pomenovaním a uvedením príslušného zákonného ustanovenia, ale aj uvedením\nmiesta, času a spôsobu spáchania, poprípade i iných skutočností potrebných, aby skutok nemohol\nbyť zamenený s iným. U priestupkoch je obdobná právna úprava. Výrok rozhodnutia o priestupku\nmusí obsahovať tiež popis skutku s označením miesta a času jeho spáchania, vyslovenie viny, druh a\nvýmeru sankcie. Široká oblasť iných správnych deliktov však takéto jednoznačné vymedzenie výroku\nrozhodnutia nemá. Odkazuje sa len na správny poriadok (§ 47 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb.), podľa\nktorého výrok rozhodnutia obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu,\npodľa ktorého bolo rozhodnuté, poprípade tiež rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ\nsa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť plnenia, určí správny orgán na to lehotu.\n34. Vymedzenie predmetu konania vo výroku rozhodnutia o správnom delikte, musí spočívať v\nšpecifikácii deliktu tak, aby sankcionované konanie nebolo zameniteľné s iným konaním. Tento záver\nje vyvoditeľný priamo z ustanovenia § 47 ods. 2 Správneho poriadku. V rozhodnutiach trestného\ncharakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch je nevyhnutné vymedziť\npresne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou\núdajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne\nuvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným.\nTakáto miera podrobnosti je nevyhnutná pre celé sankčné konanie, a to najmä z dôvodu vylúčenia\nprekážky litispendencie, dvojitého postihu pre rovnaký skutok, pre vylúčenie prekážky veci rozhodnutej,\npre určenie rozsahu dokazovania a to aj pre zabezpečenie riadneho práva na obhajobu. Až vydané\nrozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé\nskutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny\nskutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o\ntom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti\nrozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov\nkonania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť\nrozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli\nuložené. Len rozhodnutie obsahujúce takýto výrok môže byť vynútiteľné exekúciou.\n35. Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového\na miestneho) plne korešponduje i medzinárodným záväzkom SR. Je potrebné pripomenúť, že i na\nrozhodovanie o iných správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ľudských\nprávach a základných slobodách (publikovaný pod č. 209/1992 Zb.). Keď Dohovor v článku 6 ods. 1\nuvádza \"akékoľvek trestné obvinenie\", je potrebné poskytnúť záruku tomu kto je obvinený v trestnom\n\nkonaní ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Takto vykladá Dohovor\nstabilne i judikatúra Európskeho súdu pre ľudské práva.\n36. Z vyššie uvedeného potom je potrebné vyvodiť, že výrok rozhodnutia o postihu za iný správny\ndelikt musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i\nuvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený iným. Ak správny\norgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie zákona o\nsprávnom konaní (§ 47 ods. 2 Správneho poriadku).\n37. Na rozdiel od Trestného zákona, právne predpisy, ktoré zakotvujú skutkové podstaty správnych\ndeliktov neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých deliktov. Pri súbehu\nviacerých správnych deliktov pri nedostatku špeciálnej úpravy je potrebné použiť \"analogiae legis\"\ntzv. absorpčnú zásadu. Jej podstata tkvie v absorpcii sadzieb (teda prísnejší trest pohlcuje miernejší).\nZbiehajúce sa delikty sú tak postihnuté len trestom určeným pre najťažší z nich, čo pri rovnakých\nsadzbách pokút znamená, že správny orgán posúdi závažnosť deliktu a úhrnný trest uloží podľa sadzby\nza najzávažnejší z týchto deliktov (závažnosť pritom je nutné posudzovať predovšetkým s ohľadom\nna charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem, proti ktorému delikt smeruje a ku ktorému je\nochrana právnym predpisom určená).\n38. Na základe analógie teda v danom prípade treba aplikovať pravidlá pre ukladanie úhrnného trestu,\nt. j. správny orgán uloží za viaceré delikty sankciu podľa ustanovení vzťahujúcich sa na správny delikt\nnajprísnejšie postihnuteľný. Touto zásadou sa správne orgány pri ukladaní sankcie za nimi zistené\ndva správne delikty neriadili. Ak správny orgán teda bol toho názoru, že žalobkyňa spáchala viacero\nsprávnych deliktov, pri ukladaní pokuty za tieto delikty mal uložiť sankciu za správny delikt najprísnejšie\npostihnuteľný.\n39. Z administratívneho spisu je zrejmé, že žalobkyňa sa pri kontrole dňa 25.08.2016 jedným konaním\ndopustila porušenia ustanovení dvoch zákonov, a to zákona o ochrane spotrebiteľa a zákona o ochrane\nnefajčiarov. V danom prípade ide tak o jednočinný súbeh. Právne predpisy upravujúce skutkové\npodstaty správnych deliktov však neupravujú postup správnych orgánov pri postihu za súbeh viacerých\ndeliktov, ako to bolo v tomto prípade. Niet pochybností o tom, že priestupky a iné správne delikty\nmajú trestnoprávny charakter, a preto podliehajú ochrane zaručenej v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd. Preto správne orgány rozhodujúce o postihu za tieto delikty musia\nanalogicky aplikovať základné zásady zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku, keďže\nv hmotnoprávnych a procesnoprávnych predpisoch nie sú tieto zásady premietnuté. Pri nedostatku\nprávnej úpravy je tak podľa názoru kasačného súdu v zmysle zásady „analogiae legis“ potrebné v\nsprávnom konaní použiť ako už bolo vyššie uvedené absorpčnú zásadu, uvedenú v § 41 Trestného\nzákona, ako zásadu ukladania trestov podľa ustanovení trestného práva.\n40. Kasačný súd podotýka, že orgány verejnej správy sú povinné pri vybavovaní veci použiť\nnajvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci a zároveň dbajú na to, aby správne\nkonanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov správneho konania. V danom\nprípade však podľa názoru kasačného súdu správne orgány nepostupovali v súlade s vyššie uvedenou\nzásadou hospodárnosti konania upravenou v § 3 ods. 4 Správneho poriadku, ktorej podstata spočíva\nv tom, aby správne orgány vybavili veci včas a bez zbytočných prieťahov a aby zároveň konanie\nprebiehalo hospodárne s použitím najvhodnejších prostriedkov vedúcich k správnemu vybaveniu veci.\nTáto zásada korešponduje aj s čl. 48 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorej každý má právo, aby sa\njeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým\nvykonávaným dôkazom. Požiadavka rýchlosti konania má svoj význam aj v tom, že iba konanie, ktoré je\nrýchle, je aj účinné. Akékoľvek prieťahy konania znižujú nielen jeho účinnosť, ale aj autoritu správneho\norgánu. Osobitne to platí pri povinnosti, ktorá je dôsledkom uplatnenia administratívnej zodpovednosti.\n41. Správnemu orgánu podľa názoru kasačného súdu nič nebránilo tomu, aby prejednal a rozhodol\nvec v jednom administratívnom konaní podľa spomenutých zásad a uložili žalobkyni jednu sankciu\naplikujúc zásady ukladania trestov podľa trestného práva. Z dôvodu, že prvoinštančný správny orgán\nbol príslušný na rozhodnutie o oboch správnych deliktoch v jednom administratívnom konaní, ale tak\nneurobil, tak podľa názoru kasačného súdu nemožno v takom prípade hovoriť o hospodárnosti konania,\na teda došlo k porušeniu zásady správneho konania upravenej v § 3 ods. 4 Správneho poriadku. Z\n\nuvedených dôvodov sa kasačný súd nestotožnil so záverom krajského súdu, že vo veci boli vykonané\nsprávne dve samostatné administratívne konania.\n42. Pri ukladaní správneho trestu v jednom spoločnom administratívnom konaní je potrebné rešpektovať\n§ 41 Trestného zákona a pri súbehu dvoch správnych deliktov uložiť trest určený pre delikt najprísnejšie\npostihnuteľný. Najprísnejšie postihnuteľný správny delikt je delikt, za ktorý možno uložiť pokutu s\nnajvyššou sadzbou. V prípade, že pôjde o prípad, keď sú horné hranice pokút rovnaké, tak správny trest\nsa uloží podľa ustanovenia vzťahujúci sa na správny delikt najzávažnejší. Závažnosť je pritom nutné\nposudzovať predovšetkým s ohľadom na charakter individuálneho objektu deliktu, čiže záujem, proti\nktorému delikt smeruje a ku ktorému je ochrana právnym predpisom určená.\n43. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že napadnuté rozhodnutie žalovanej v spojení\ns prvoinštančným rozhodnutím je nezákonné, pretože správny orgán vec nesprávne právne posúdil v\notázke dodržiavania zásad trestného práva pri ukladaní trestov pri súbehu správnych deliktov a zároveň\ndošlo zo strany správnych orgánov k porušeniu zásady hospodárnosti konania uvedenej v Správneho\nporiadku (obdobne rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 10Asan/4/2018 zo dňa 27.03.2019)\n44. Kasačný súd na základe vyššie uvedených dôvodov konštatuje, že krajský súd dospel k\nnesprávnemu záveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovanej považoval za súladné so zákonom\na správnu žalobu zamietol. Pretože samotné preskúmavané rozhodnutie žalovanej trpí vadami, ktoré ho\nčinia nezákonným, kasačný súd nezrušil napadnutý rozsudok krajského súdu, ale považoval za potrebné\nrozhodnúť v zmysle § 462 ods. 2 v spojení s § 457 ods. 1 S.s.p. tak, že rozhodnutie žalovanej zrušil a vec\njej vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní je žalovaná povinná postupovať podľa zásad uvedených\nvyššie a tiež prihliadnuť na už právoplatné rozhodnutie žalovanej č. SK/0760/99/2016 zo dňa 12.10.2017,\nktorým potvrdila prvoinštančné rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v\nKošiciach pre Košický kraj č. F/0357/08/16 zo dňa 10.11.2016, ktorým bola sťažovateľke uložená pokuta\nvo výške 1.000 € pre porušenie povinnosti podľa § 6 ods. 2 zákona o ochrane nefajčiarov, zistenej pri\nkontrole vykonanej dňa 25.08.2016 a zvážiť, či vzhľadom na výšku už uloženej pokuty, neprichádza do\núvahy upustenie od potrestania. Právnym názorom kasačného súdu je žalovaná viazaná (§ 469 S.s.p.).\n45. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s\n§ 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľke, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej\nsťažnosti, nárok na náhradu trov tohto konania priznal.\n46. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "8S/32/2017", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:db0363e7-a0a6-4d23-940a-5932fac588d5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 134/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 134/2014 z 5. 2. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-02-05", "citacie_n": 111, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:db0363e7-a0a6-4d23-940a-5932fac588d5"}, {"guid": "ussr:03bf04ea-c6ef-4852-9772-348924db926f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 106/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 106/2011 z 5. 10. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-10-05", "citacie_n": 797, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:03bf04ea-c6ef-4852-9772-348924db926f"}, {"guid": "ussr:009c7e2a-7a28-47a7-8c08-67e2b34b0a90", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 231/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 231/2010 z 25. 8. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-08-25", "citacie_n": 148, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:009c7e2a-7a28-47a7-8c08-67e2b34b0a90"}, {"guid": "49d4fa67-27e1-41d5-b5af-7b688bc97168:42bc2021-bf98-45a0-81db-6b8cac1c56a3", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6017200017.1", "spisova_znacka": "10Asan/4/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Asan/4/2018 z 22. 1. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-01-22", "citacie_n": 5, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6017200017.1"}], "citovane_v": []}