{"guid": "f90c8a54-d8ee-4ec4-b0a0-587ec64452b5:b9e17543-70c8-48d6-9422-f8ce023b9a8d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:7017200469.1", "spisova_znacka": "4Asan/24/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Asan/24/2018 z 5. 3. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 5. marca 2019, sp. zn. 4Asan/24/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:7017200469.1", "identifikacne_cislo": "7017200469", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Miroslav Račko", "sudca_id": 5, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-miroslav-racko-5", "datum_vydania": "2019-03-05", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-122.odsek-3", "nazov": "§ 122 ods. 3 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-122.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-122"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-121.odsek-1", "nazov": "§ 121 ods. 1 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-121.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-121"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2001/311#paragraf-122", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-121"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b9e17543-70c8-48d6-9422-f8ce023b9a8d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:7017200469.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:7017200469.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:7017200469.1/text", "citacie_n": 3, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n4Asan/24/2018\n7017200469\n05. 03. 2019\nMgr. Viliam Pohančeník\nECLI:SK:NSSR:2019:7017200469.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a\nzo sudcov JUDr. Nory Halmovej a JUDr. Jany Zemkovej PhD., v právnej veci žalobcu: U-Shin Slovakia\ns.r.o., IČO: 35 893 427, K letisku, budova 1329, Košice, zastúpený: advokátska kancelária IURISTICO\ns.r.o., Cimborkova 13, Košice, v mene ktorej koná JUDr. Matej Kukura, PhD., advokát a konateľ, proti\nžalovanému: Národný inšpektorát práce, Masarykova 10, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného č. OPS/BEZ/2017/3434 O-128/2017 zo dňa 26.04.2017, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti\nrozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 5Sa/20/2017-36 zo dňa 25.04.2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a.\nÚčastníkom sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI.\n1. V dňoch 13.04.2016, 26.04.2016 a 04.05.2016 vykonal Inšpektorát práce Košice (ďalej aj len\n„inšpektorát práce“) u žalobcu inšpekciu práce zameranú na kontrolu dodržiavania pracovnoprávnych\npredpisov a dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania. Zistené nedostatky sú uvedené v\nprotokole o výkone inšpekcie práce č. IKO-36-58-2.4/P-E24,25-16 zo dňa 04.05.2016 (ďalej aj len\n„protokol o výsledku inšpekcie práce“).\n1. 2. Inšpektorát práce rozhodnutím č. 524/16/Or zo dňa 04.01.2017 (ďalej aj len „prvostupňové\nrozhodnutie“) uložil žalobcovi pokutu vo výške 2 000 eur podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona č. 125/2006\nZ. z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z. z. o nelegálnej práci a nelegálnom\nzamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon o inšpekcii práce“) za\nporušenie povinností stanovených predpismi uvedenými v § 2 ods. 1 písm. a) bod 1 zákona o inšpekcii\npráce, konkrétne:\n- § 121 ods. 1 Zákonníka práce spočívajúce v tom, že žalobca ako zamestnávateľ neposkytol\nzamestnancom - T. (pracovná zmluva zo dňa 02.09.2014, operátor výrobnej linky), Y. (pracovná zmluva\nzo dňa 10.09.2015, operátor výrobnej linky), E. (pracovná zmluva zo dňa 29.06.2015, operátor výrobnej\nlinky) mzdové zvýhodnenie v sume 25 % ich priemerného zárobku za prácu nadčas dňa 06.03.2016 a\n- § 122 ods. 3 Zákonníka práce spočívajúce v tom, že žalobca ako zamestnávateľ neposkytol\nzamestnancom - T. náhradu mzdy v sume ich priemerného zárobku za deň štátneho sviatku\n(28.03.2016), ktorý podľa rozvrhu pracovných zmien pripadol na ich obvyklý pracovný deň.\n\n3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie namietajúc, že zodpovednosť za správny\ndelikt sa má vyvodzovať za porušenie povinností, nie za náhodný stav, ktorý zodpovedný subjekt\nnemohol ovplyvniť a porušenie povinnosti by malo vykazovať určitú materiálnu závažnosť. Zároveň\nuviedol, že nepopiera existenciu nedostatkov, ktoré však vznikli z nepozornosti a odstránil ich.\n4. Žalovaný rozhodnutím č. OPS/BEZ/2017/3434 O-128/2017 zo dňa 26.04.2017 (ďalej aj len\n„napadnuté rozhodnutie žalovaného“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie\nstotožniac sa s právnym názorom inšpektorátu práce uvedeným v prvostupňovom rozhodnutí. V\nodôvodnení uviedol, že vzhľadom na spoločenské nebezpečenstvo spočívajúce v oslabení sociálnych\nistôt zamestnancov, aké vo všeobecnosti predstavuje sankcionované porušenie povinností žalobcom,\nje tento delikt považovaný za závažný a v dôsledku neho môže zamestnancom vzniknúť škoda\nspočívajúca v oneskorených platbách, splátkach, atď. Ide o správne delikty právnickej osoby, ktoré\nsú postihované bez ohľadu na zavinenie, teda ide o tzv. objektívnu zodpovednosť. V súvislosti s\nnámietkami žalobcu konštatoval, že neuviedol žiadne argumenty, ktoré by ho zbavili zodpovednosti za\nzistené správne delikty a neobstojí ani informácia, že zistené nedostatky boli po výkone inšpekcie práce\nodstránené, nakoľko odstránenie nedostatkov zistených inšpekciou práce je jednou z povinností, ktoré\nvyplývajú zamestnávateľovi zo zákona o inšpekcii práce.\nII.\n5. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, o ktorej rozhodol\nKrajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 5Sa/20/2017-36 zo dňa 25.04.2018 tak, že žalobu zamietol a\núčastníkom nepriznal právo na náhradu trov konania.\n6. V odôvodnení rozsudku krajský súd v prvom rade poukázal na priebeh administratívneho konania a\ncitoval § 97 ods. 1, § 121 ods. 1 a 3 Zákonníka práce, § 19 ods. 1 písm. a/ a § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii\npráce. Ďalej uviedol, že správne orgány postupovali v súlade s platnou právnou úpravou, a preto sú\nnapadnuté rozhodnutia vecne správne a zákonné. V správnom konaní bol dostatočne zistený skutkový\nstav veci a na jeho základe bol vyvodený správny právny záver. Napadnuté rozhodnutia zodpovedajú\nzákonu aj po formálnej stránke, pričom žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadal so všetkými\npodstatnými námietkami vznesenými žalobcom v podanom odvolaní.\n7. Vyhodnotiac vykonané dôkazy jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti dospel krajský súd k záveru,\nže argumentácia žalobcu nie je spôsobilá vyvrátiť dôvody, na základe ktorých žalovaný zamietol\njeho odvolanie. V konaní bolo dostatočným spôsobom preukázané, že žalobca spáchal predmetný\nsprávny delikt tak, ako bol špecifikovaný v prvostupňovom rozhodnutí ako aj v napadnutom rozhodnutí\nžalovaného, čo žalobca ani nespochybnil. Argumentáciu žalobcu, že v danom prípade ide o materiálne\nnezávažný správny delikt, že správne orgány kriminalizujú banalitu, čo nepôsobí výchovne, ako aj to, že\nvždy dochádzalo, dochádza a bude dochádzať v ľudskej činnosti k chybám a že „drakonickejšie“ tresty\ntomu nezabránia ani nebudú mať žiadny vplyv na vylúčenie omylnosti do budúcna a v neposlednom rade\naj jeho tvrdenie, že aj v práci správnych orgánov sa vyskytujú chyby, považoval krajský súd za právne\nirelevantné, pretože zákon o inšpekcii práce vymedzuje zodpovednosť za správny delikt na princípe\nobjektívnej zodpovednosti. Vzhľadom na to, že v danom prípade ide o objektívnu zodpovednosť, pri\nposudzovaní zisteného porušenia právnych povinností sú právne bezvýznamné uvedené okolnosti, na\nktoré poukazoval v rámci svojej argumentácie žalobca. Uvedené môže mať vplyv iba na výšku uloženej\nsankcie.\n8. Krajský súd sa nestotožnil ani s argumentáciou žalobcu, že v danom prípade nebolo preukázané, aké\nsociálne dopady na zamestnancov majú zistené porušenia a pokiaľ by tomu tak bolo, bolo by potrebné\nvykonať v tejto súvislosti dokazovanie. Rovnako sa nestotožnil s jeho tvrdeniami, že v danom prípade\nnešlo o závažné porušenia predpisov ani o povinnosť správneho orgánu uložiť pokutu. Nesúhlasil tiež\ns konštatovaním žalobcu, že odôvodnenie uloženia pokuty vo výške 2 000 eur je nezrozumiteľné a\nnedostatočné. Z odôvodnenia napadnutých rozhodnutí vyplýva, že pri ukladaní pokuty postupovali\nsprávne orgány oboch stupňov v súlade s platnou právnou úpravou, pričom zistili, že postupom žalobcu\ndošlo k ukráteniu dotknutých zamestnancov na ich mzdových nárokoch, a to bez ohľadu na výšku\nplnenia, čo bolo legitímnym dôvodom pre vyvodenie jeho zodpovednosti za uvedené delikty. Na veci nič\nnemení ani to, že došlo k následnému odstráneniu týchto nedostatkov. Irelevantným je aj to, že dotknutí\nzamestnanci žalobcu nevyzvali na nápravu a nesignalizovali, že došlo k porušeniu povinností.\n\n9. Krajský súd stotožniac sa s odôvodnením výšky uloženej pokuty v napadnutom rozhodnutí žalovaného\nako aj v prvostupňovom rozhodnutí uviedol, že správne orgány pri jej ukladaní zohľadnili všetky\nskutočnosti vyplývajúce z § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce tak, ako to vyplýva z odôvodnenia\nnapadnutých rozhodnutí. Vzhľadom na hornú hranicu sadzby, ktorú zákon o inšpekcii práce s porušením\npracovnoprávnych predpisov spája, je pokuta v sume 2 000 eur naplnením úloh preventívnovýchovnej aj\nrepresívnej. Právna úvaha správnych orgánov pri ukladaní pokuty nevybočila z rámca a medzí zákona a\ntáto bola uložená s prihliadnutím na poľahčujúce okolnosti špecifikované v napadnutých rozhodnutiach\nv dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby. S prihliadnutím na splnenie všetkých funkcií sankcie musí\nbyť jej výška stanovená tak, aby pôsobila na žalobcu aj do budúcna a primäla ho k zodpovednému\nplneniu jeho zákonných povinností.\nIII.\n10. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť navrhujúc, aby kasačný\nsúd zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Namietal, že žalovaný aj krajský\nsúd sa mali dôsledne zaoberať konkrétnymi okolnosťami prípadu a tieto mali na základe vyhľadávacej\na vyšetrovacej zásady zisťovať proaktívne „ex offo“, a to aj v prospech sťažovateľa. Zodpovednosť za\ndelikt nie je daná. Sťažovateľ podporne uvádzal skutočnosti, na ktoré mal správny orgán prihliadať a\nktoré mal zvážiť pri určovaní adekvátnej výšky pokuty, pričom mal určiť, či boli zistené skutočnosti\nhodnotené ako poľahčujúce alebo priťažujúce. Zmiešavanie skutočností, či ich nejasné triedenie a\nargumentovanie len všeobecnou závažnosťou, napr. bezpečnosti práce či účelom noriem na danom\núseku, je vadou nepostačujúcich skutkových zistení, nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok\ndôvodov a postupom v rozpore so základnými zásadami správneho trestania. V tejto súvislosti uviedol,\nže Ústavný súd SR viackrát vyslovil vo svojich rozhodnutiach, že súčasťou práva na spravodlivé súdne\nkonanie a súčasťou práva na súdnu ochranu je riadne odôvodnenie rozhodnutí súdov (napr. II. ÚS 6/03,\nIII. ÚS 300/06, IV. ÚS 102/08, I. ÚS 236/06).\n11. Zodpovednosť za správny delikt sa má vyvodzovať za porušenie povinností, nie za náhodný stav,\nktorý zodpovedný subjekt nemohol ovplyvniť a porušenie povinnosti by malo zároveň vykazovať určitú\nmateriálnu závažnosť (materiálny korektív). Sťažovateľ od počiatku nepopieral existenciu nedostatkov,\nku ktorým došlo pri spracovaní miezd, avšak podotkol, že išlo o nedostatky, ktoré vznikli z bežnej\nospravedlniteľnej nepozornosti a ich negatívny dôsledok bol nepatrný. Vždy dochádzalo, dochádza\na bude dochádzať v ľudskej činnosti k chybám. Aj preto sa v teórii trestného práva, ktorá by\nsa mala aplikovať aj v oblasti správneho práva, vyvinul princíp „ultima ratio“. Tento princíp vyjadruje\nsubsidiaritu trestania, pričom sa vychádza z princípu proporcionality, v zmysle ktorého má byť trestanie\nposlednou možnosťou pre nápravu najzávažnejších deliktov. Vo vzťahu k vyvodzovaniu zodpovednosti\nza administratívny delikt nie je možné uplatňovať čisto formalistický prístup - bez prihliadania na účel\nprávnej normy a existenciu právnou úpravou sledovaného záujmu v konkrétnom prípade. V tomto smere\nodkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/51/2011 a tiež na rozsudok Najvyššieho\nsprávneho súdu ČR sp. zn. 8As 17/2007. Z tohto hľadiska je potrebné preskúmať materiálnu stránku\ncelej záležitosti. Podstatné je, že sťažovateľ obratom potom, ako sa prvýkrát dozvedel o chybe, túto\nnapravil.\n12. K závažnosti konania uviedol, že pokiaľ ide o nevyplatenie mzdového zvýhodnenia za prácu nadčas\ndňa 06.03.2016 zamestnancom T., išlo o sumy 7,12 eur, 6,93 eur a 6,79 eur. Pokiaľ išlo o neposkytnutie\nnáhrady mzdy za sviatok dňa 28.03.2016 tým istým zamestnancom, bola im poskytnutá za sviatok iba\nich mzda a tento rozdiel predstavoval sumy 30,81 eur, 28,58 eur a 24,96 eur. Došlo teda k chybe pri\nvýpočte a nie k nepriznaniu nároku zamestnancom. Vzhľadom na výšku nevyplatených súm nesúhlasil s\nhodnotením inšpektorátu práce, že by došlo k „výraznému zásahu do práv zamestnanca“ a k „zníženiu\njeho ekonomickej úrovne“ a spôsobeniu „závažných sociálnych dopadov“, či ako to uviedol žalovaný\npomerne populisticky „k oslabeniu sociálnych istôt zamestnancov“. Aj úvahy žalovaného o dôsledkoch\npre zamestnancov sú špekulatívne a nezodpovedajú konkrétnemu prípadu. Ak chceli správne orgány\nhodnotiť závažné sociálne dopady na zamestnancov, mali ich aj skutočne zistiť.\n13. Vadnosť logických premís sa ukazuje aj pri poukazovaní „na vysoký počet zamestnancov žalobcu,\nktorý je dôkazom jeho ekonomickej sily“ ako na priťažujúcu okolnosť. Okolnosť počtu zamestnancov by\nsa podľa názoru sťažovateľa mala hodnotiť posudzujúc, že vo vzťahu ku koľkým zamestnancom došlo\n\nk porušeniu zákona. Pokiaľ žalovaný nenápadne naznačoval, že sťažovateľ si môže dovoliť zamestnať\nskoro dve tisícky zamestnancov, pripomenul, že si platí zákonom stanovené dane. Poskytuje pracovné\npríležitosti na tunajšie pomery východného Slovenska relatívne vysokému počtu zamestnancov, ktorých\ndlhoročne platí. Z uvedeného dôvodu považoval ojedinelé drobné administratívne chyby pri výpočte,\nktoré boli rádovo v „eurách“ a týkali sa troch zamestnancov, za sociálne fatalizujúce.\n14. K začatiu správneho konania vo veci uloženia pokuty pre porušenie pracovnoprávnych predpisov by\nmalo dochádzať iba v prípadoch, ak sa zistia závažné porušenia predpisov alebo ak je inšpektorát práce\npovinný uložiť pokutu. Opačná tendencia by skôr potvrdzovala, že správne orgány nie sú nezaujaté.\nV tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že aj v praxi správnych orgánov sa vyskytujú chyby, pričom žiadne\npokuty týmto orgánom a ich zamestnancom nehrozia. Nemal pocit, že by sa v spoločnosti zaobchádzalo\ns podobnými situáciami rovnako. Hoci sa štátne orgány tvária, že musia postihovať porušovanie práva\nvo všetkých prípadoch odvolávajúc sa na objektívnu zodpovednosť, oni v podstate v úplne rovnakej\nsituácii čokoľvek porušia, t. j. svoje povinnosti a nie sú im ukladané žiadne pokuty, a to ani fakultatívne.\nSťažovateľ v konaní preukázal, že žalovaný nemá vedomosť o iných prípadoch, kedy by bola uložená\npokuta za takéto porušenie. Nie je možné, aby bol sťažovateľ jediný subjekt v rámci SR, ktorý nesprávne\nzadal príslušnú položku k výkonu práce (nadčas, sviatok). Žalovaný totiž nebol spôsobilý doložiť, že by\nniekedy potrestal iného zamestnávateľa za rovnaký delikt. Je minimálne zvláštne tvrdiť, že pokuta bude\nplniť preventívnu úlohu, keď je v skutočnosti len priamou diskrimináciou sťažovateľa.\n15. Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že ukladanie pokuty v danom prípade je iba fakultatívne. Bez\nohľadu na to, že pokuta nemala byť vôbec uložená, aj pri stanovení jej výšky nebol rešpektovaný\nzákon. Ustanovenie § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce uvádza celý sumár skutočností, ktoré majú byť\nzisťované pri ukladaní pokuty. Pre sťažovateľa je nezrozumiteľné a nedostatočné odôvodnenie pokuty vo\nvýške 2 000 eur. Jednotlivé okolnosti sú hodnotené len formalisticky. Určenie výšky pokuty má vyplývať\nz komplexného posúdenia všetkých zákonných znakov v konkrétnom prípade. Vyšetrovacia zásada, v\nzmysle ktorej je vyšetrujúci orgán povinný zisťovať okolnosti nielen v neprospech ale aj v prospech\npáchateľa, sa má aplikovať aj v administratívnom trestaní. Nezisťovanie okolností je nedostatočným\nskutkovým zistením. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR\nsp. zn. 5A 154/2002 a tiež na komentár k § 38 Trestného zákona, ktorých fotokópiu priložil ku kasačnej\nsťažnosti. Z výpočtu zistených okolností je zrejmé, že žalovaný nezisťoval konkrétne kritériá prípadu,\nale iba citoval všeobecné znaky skutkovej podstaty či deliktu.\n16. Sťažovateľ ďalej poukázal na judikatúru „vrcholných“ súdov k povahe, významu a náležitostiam\núvahy administratívneho orgánu k voľbe príslušného druhu sankcie a ustáleniu jej výšky citujúc rozsudok\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžp/16/2011 zo dňa 30.05.2012 týkajúci sa správneho trestania. V tejto\nsúvislosti upriamil pozornosť aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3SžoKs/64/2006 a sp. zn.\n5Sžo8204/2010 ako aj na rozhodnutia ZSP 69/2008 a ZSP 58/2009. Žalovaný aj krajský súd vedome\nignorovali viaceré relevantné argumenty - napr. nezisťovanie materiálnej nebezpečnosti konania pre\nprijatie záveru o deliktuálnej zodpovednosti a pre výšku pokuty, neprihliadanie na argumenty o omyle,\nresp. náhode, mizivom rozsahu škodlivých následkov a ich trvaní ako aj o dobrovoľnej a okamžitej\nnáprave. Navyše nemožno prehliadnuť ani to, že v trestnom práve zaniká trestnosť trestného činu\nnevyplatenia mzdy a odstupného vyplatením dlžných čiastok, čo je okolnosť, na ktorú by mal správny\nsúd analogicky prihliadať „ex offo“. Pokiaľ sa žalovaný a následne aj krajský súd stotožnili s tým, že\npokuta má byť „citeľná v majetkovej sfére“, tak sťažovateľ opätovne odkázal na absurdnosť uloženia\npokuty v takej výške, ktorá nie je navyše ničím podložená tak, aby budila dojem presvedčivosti a\nkoncepčnosti z doterajšej formalizovanej praxe žalovaného. Záverom sťažovateľ poukázal na porušenie\nprocesných princípov v administratívnom konaní.\nIV.\n17. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol, aby ju kasačný súd zamietol ako nedôvodnú.\nV plnom rozsahu sa stotožnil s rozsudkom krajského súdu, ktorý považoval za vecne správny a\nzákonný. Bol toho názoru, že v konaní predchádzajúcom vydaniu meritórnych rozhodnutí sa on ani\ninšpektorát práce nedopustil takej vady, ktorá by zakladala ich nezákonnosť. Sťažovateľ v kasačnej\nsťažnosti opätovne namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí s použitím rovnakých argumentov,\nktoré uvádzal v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a následne v správnej žalobe. Tieto\n\nargumenty do značnej miery predstavujú vyjadrenie subjektívnych pocitov sťažovateľa bez relevancie\nna prejednávanú vec.\n18. Sťažovateľ sa zmätočným spôsobom snažil poukázať na nevyhnutnosť existencie materiálneho\nkorektívu, avšak opomenul, že predmetom jeho postihu v prejednávanom prípade nebolo len formálne\npochybenie, ale skutočnosť, že ukrátil svojich zamestnancov na ich mzdových nárokoch, čím negatívne\nzasiahol do ich ústavou garantovaného práva na odmenu za vykonanú prácu. Sťažovateľ pristúpil k\nnáprave protiprávneho stavu až pod ťarchou inšpekcie práce (inšpekcia práce začala dňa 13.04.2016\na sťažovateľ vyplatil dotknutým zamestnancom dlžné sumy za mesiac apríl 2016 až v máji 2016),\nčím založil aj materiálnu závažnosť sankcionovaných deliktov na účely jeho legitímneho potrestania v\nintenciách predostretej rozhodovacej praxe súdov.\n19. Pokiaľ ide o výšku uloženej pokuty, táto podľa názoru žalovaného nevybočuje z medzí ustanovených\nzákonom a je primeraná charakteru pochybenia sťažovateľa a ďalším okolnostiam. Inšpektorát práce\nsa pri rozhodovaní o sankcii opieral o zákonné kritériá premietnuté v § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii\npráce a svoje úvahy náležite odôvodnil po vyhodnotení priťažujúcich a poľahčujúcich okolností tak, ako\nto požaduje ustálená judikatúra. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že k začatiu správneho konania\nvo veci uloženia pokuty pre porušenie pracovnoprávnych predpisov by malo dochádzať iba pri zistení\nzávažných porušení predpisov alebo ak je inšpektorát práce povinný uložiť pokutu, žalovaný uviedol, že\nposúdenie závažnosti zisteného nedostatku je vecou voľnej úvahy inšpektorátu práce.\n20. Z rozhodovacej činnosti žalovaného vyplýva, že vyvodzovanie zodpovednosti za pochybenie v\noblasti mzdových nárokov je bežnou praxou inšpektorátov práce, teda v žiadnom prípade nemožno\nhovoriť o diskriminácii sťažovateľa tak, ako sa to snažil predostrieť v kasačnej sťažnosti. Hoci žalovaný\nv pozícii povinnej osoby nevyhovel žiadosti jeho právneho zástupcu o sprístupnenie informácie ohľadom\nukladania pokút podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce, toto rozhodnutie odôvodnil\nspôsobom, ktorý ani náznakom nenasvedčuje tomu, že žalovaný nemá vedomosť o iných prípadoch\nuloženia pokuty za také porušenie povinností, za ktoré bol sankcionovaný sťažovateľ.\n21. Žalovaný zotrval na tom, že pokuta vo výške 2 000 eur nemôže vzhľadom na okolnosti prípadu\na veľkosť sťažovateľa ako zamestnávateľa predstavovať neprimerane prísny postih. V tejto súvislosti\npoukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. Sž-o- NS19/2003.\nV.\n22. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 11 písm. g/ S.s.p.) preskúmal napadnutý\nrozsudok krajského súdu bez nariadenia pojednávania v súlade s § 455 S.s.p. a dospel k záveru, že\nkasačná sťažnosť žalobcu (sťažovateľa) nie je dôvodná.\n23. Kľúčovou otázkou vo veci bolo posúdenie, či zistené porušenia povinností sťažovateľom zakladajú\nu neho zodpovednosť za správny delikt podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce a ak áno,\nči je uložená pokuta primeraná.\n24. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ bod 1 zákona o inšpekcii práce, inšpekcia práce je dozor nad\ndodržiavaním pracovnoprávnych predpisov, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy, najmä ich vznik,\nzmenu a skončenie, mzdové podmienky a pracovné podmienky zamestnancov vrátane pracovných\npodmienok žien, mladistvých, domáckych zamestnancov, osôb so zdravotným postihnutím a osôb, ktoré\nnedovŕšili 15 rokov veku, a kolektívne vyjednávanie.\n25. Podľa § 97 ods. 1 Zákonníka práce, práca nadčas je práca vykonávaná zamestnancom na\npríkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom nad určený týždenný pracovný čas vyplývajúci z vopred\nurčeného rozvrhnutia pracovného času a vykonávaná mimo rámca rozvrhu pracovných zmien.\n26. Podľa § 121 ods. 1 Zákonníka práce, za prácu nadčas patrí zamestnancovi dosiahnutá mzda a\nmzdové zvýhodnenie najmenej v sume 25 % jeho priemerného zárobku. Zamestnancovi, ktorý vykonáva\nrizikové práce, patrí za prácu nadčas dosiahnutá mzda a mzdové zvýhodnenie najmenej v sume 35 %\njeho priemerného zárobku.\n\n27. Podľa § 122 ods. 3 Zákonníka práce, zamestnancovi, ktorý nepracoval preto, že sviatok pripadol na\njeho obvyklý pracovný deň, patrí náhrada mzdy v sume jeho priemerného zárobku, ak mu mzda ušla\npre sviatok. U zamestnanca, ktorý je odmeňovaný mesačnou mzdou, sa sviatok, ktorý pripadne na jeho\nobvyklý pracovný deň, považuje za odpracovaný deň, za ktorý mu patrí mzda. Tomuto zamestnancovi\nnáhrada mzdy za sviatok nepatrí. V kolektívnej zmluve alebo v pracovnej zmluve možno dohodnúť, že\naj u zamestnanca, ktorý je odmeňovaný mesačnou mzdou, sa bude postupovať podľa prvej vety.\n28. Z podkladov predložených sťažovateľom v správnom konaní, a to predovšetkým z pracovných\nzmlúv kontrolovaných zamestnancov (T.) vrátane dohôd o zmene pracovnej zmluvy, ich mzdových\nlistov za mesiac marec 2016, evidencie pracovného času - mesačný protokol dochádzky vyplýva, že\nsťažovateľ im nevyplatil mzdové zvýhodnenie v sume 25 % ich priemerného zárobku za prácu nadčas\ndňa 06.03.2016 a taktiež im nevyplatil náhradu mzdy v sume ich priemerného zárobku za deň štátneho\nsviatku 28.03.2016, ktorý podľa rozvrhu pracovných zmien pripadol na ich obvyklý pracovný deň. Tieto\nporušenia boli zistené kontrolou vykonanou inšpektorátom práce v dňoch 13.04.2016, 16.04.2016 a\n04.05.2016 a sú zaznamenané v protokole o výsledku inšpekcie práce. Obsah protokolu bol prerokovaný\nso splnomocneným zástupcom sťažovateľa dňa 04.05.2016, ktorý v rámci svojho vyjadrenia uviedol,\nže ho berie na vedomie a nedostatky odstráni. Uvedeným konaním sťažovateľ porušil § 121 ods. 1\nZákonníka práce ako aj § 122 ods. 3 Zákonníka práce.\n29. Na okolnosti týkajúce sa oneskoreného splnenia vyššie uvedených povinností, ktoré uviedol\nsťažovateľ, nemohli správne orgány prihliadnuť s ohľadom na charakter správneho deliktu, ktorého\nsa dopustil. Zákonodarca koncipoval tento druh zodpovednosti zamestnávateľa za správny delikt ako\nobjektívnu zodpovednosť. Objektívny charakter zodpovednosti znamená, že zamestnávateľ sa stáva\nzodpovedným za porušenie povinnosti už tým, že k porušeniu došlo, a to bez ohľadu na to, či ide\no zavinené alebo nezavinené konanie či opomenutie. Pre správny orgán je relevantná len existencia\nprotiprávneho stavu.\n30. „V administratívnom konaní, predmetom ktorého je zisťovanie správneho deliktu a uloženie\nsankcie zaň, je podstatné, či účastník správneho konania, ktorý sa mal svojím postupom dopustiť\nporušenia zákona, správny delikt spáchal a podmienky, za ktorých k spáchaniu deliktu došlo, ako aj\nnásledky ním vzniknuté, môžu mať vplyv len na výšku sankcie, ktorú zákon predpokladá za spáchanie\nsprávneho deliktu. Zodpovednosť u právnických osôb za správny delikt sa zakladá na zásade objektívnej\nzodpovednosti.“ (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Szd/1/2010 zo dňa 27.10.2010).\n31. Kasačný súd považoval zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi za dostačujúce na riadne\nposúdenie veci a ustálenie záveru, že sťažovateľ porušil § 121 ods. 1 Zákonníka práce tým, že trom\nkontrolovaným zamestnancom nevyplatil dňa 06.03.2016 mzdové zvýhodnenie za prácu nadčas ako aj\n§ 122 ods. 3 Zákonníka práce tým, že tým istým trom zamestnancom nevyplatil náhradu mzdy za deň\nštátneho sviatku dňa 28.03.2016. Zodpovednosti za uvedené porušenia sa sťažovateľ nemôže zbaviť\nani konštatovaním, že si ju splnil dodatočne. Rozhodujúcou v danom prípade je skutočnosť, že si tieto\npovinnosti nesplnil včas, ale až po ich zistení inšpektorátom práce. Navyše, bolo jeho povinnosťou\nodstrániť zistené nedostatky uvedené v protokole o výsledku inšpekcie, v ktorom mu inšpektorát práce\nnariadil v časti „Opatrenia“ ich odstránenie v lehote 10 dní od prevzatia protokolu.\n32. S ohľadom na ustálenie záveru o spáchaní správneho deliktu sťažovateľom pristúpil kasačný súd k\nposúdeniu jeho námietky týkajúcej sa začatia správneho konania vo veci uloženia pokuty pre porušenie\npracovnoprávnych predpisov a k zodpovedaniu otázky, či v danom prípade bolo dôvodné začať toto\nkonanie a uložiť sťažovateľovi pokutu.\n33. Podľa § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce je oprávnený uložiť pokutu\nzamestnávateľovi za porušenie povinností vyplývajúcich z tohto zákona z predpisov uvedených v § 2\nods. 1 písm. a/ v 1 až 3 bode a 6 bode alebo za porušenie záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych zmlúv\naž do 100 000 eur.\n34. Podľa § 19 ods. 6 zákona o inšpekcii práce, inšpektorát práce pri ukladaní pokuty podľa ods. 1 a 2\nzohľadňuje jej preventívne pôsobenie a pri určovaní výšky pokuty prihliada najmä na\na) závažnosť zisteného porušenia povinností a závažnosti ich výsledkov,\n\nb) počet zamestnancov zamestnávateľa a riziká, ktoré sa vyskytujú v činnosti zamestnávateľa,\nc) počet nelegálne zamestnaných fyzických osôb, ak ide o uloženie pokuty podľa ods. 2 písm. a) 1. bodu,\nd) skutočnosť, či zistené porušenie povinnosti je dôsledkom neúčinného systému riadenia ochrany práce\nu zamestnávateľa alebo či ide o ojedinelý výskyt nedostatku,\ne) opakované zistenie toho istého nedostatku.\n35. Medzi hlavné úlohy inšpekcie práce patrí vyvodzovanie zodpovednosti za porušovanie právnych\npredpisov patriacich do vecnej pôsobnosti inšpekcie práce a záväzkov vyplývajúcich z kolektívnych\nzmlúv. Takto rámcovo vymedzený sankčný inštitút predstavuje jeden zo základných atribútov dozorného\norgánu, prostredníctvom ktorého sa uplatňuje donucovaní, ale aj preventívny charakter inšpekcie práce.\nÚčelom inšpekcie práce však nie je represívne pôsobiť na dozorované subjekty, ale predovšetkým\nje ňou preventívna činnosť zameraná na zabezpečovanie ochrany života a zdravia zamestnancov či\npredchádzanie závažným sociálnym dôsledkom. To znamená, že pokuty ukladané inšpektorátmi práce\nmajú predovšetkým preventívny a výchovný charakter.\n36. Sankčné oprávnenia, ktoré zákonodarca zveril inšpektorátom práce, vrátane oprávnenia ukladať\npokuty, majú za cieľ presadzovanie uspokojujúcich pracovných podmienok, ktoré zamestnancom\nzabezpečia dlhodobo udržateľnú pracovnú schopnosť a požadovanú kvalitu života. Zákon o inšpekcii\npráce upravuje fakultatívne (§ 19 ods. 1) a obligatórne (§ 19 ods. 2) ukladanie pokút inšpektorátmi\npráce. Návrh na začatie konania vo veci uloženia pokuty podáva inšpektorátu práce príslušný inšpektor.\nNásledne inšpektorát práce, ktorý je jediným orgánom kompetentným ukladať pokuty v oblasti inšpekcie\npráce, posúdi opodstatnenosť tohto správneho konania.\n37. Z citovaného § 19 ods. 1 písm. a/ zákona o inšpekcii práce vyplýva oprávnenie (nie povinnosť)\ninšpektorátu práce po zhodnotení zistených nedostatkov a zohľadnení preventívneho pôsobenia pokuty\nako aj kritérií uvedených v § 19 ods. 6 tohto zákona ukladať dozorovaným subjektom pokuty. Vzhľadom\nna to, že inšpektorát práce v prejednávanej veci dospel k záveru o splnení podmienok na začatie\nsprávneho konania s ohľadom na závažnosť zistených porušení, začal konanie vo veci uloženia pokuty\nsťažovateľovi. Je len na úvahe správneho orgánu, či v prípade fakultatívneho ukladania pokút pristúpi\nk sankčnému postihu alebo nie, a to za splnenia podmienky, že zákonnému použitiu správnej úvahy\nzodpovedá jej náležité odôvodnenie. Aplikáciu správnej úvahy nemožno vnímať ako ľubovôľu správneho\norgánu uložiť pokutu.\n38. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 2Sžp/16/2011 zo dňa 30.05.2012 konštatoval, že „Voľná\núvaha (správna úvaha) je myšlienkový proces, v rámci ktorého má príslušný orgán zvažovať závažnosť\nporušenia právnych predpisov vo vzťahu ku každému zisteniu, jeho následky, dobu protiprávnosti, aby\nuložená pokuta spĺňala nielen požiadavku represie, ale aj preventívny účel s prognózou budúceho\npozitívneho správania sa dotknutej osoby.“\n39. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal s otázkou závažnosti správneho deliktu a jeho\nnásledkami konštatujúc, že „... vzhľadom na spoločenské nebezpečenstvo spočívajúce v oslabení\nsociálnych istôt zamestnancov, aké vo všeobecnosti predstavuje porušenie citovaných sankcionovaných\npovinností zamestnávateľa, je tento správny delikt považovaný za závažný, naviac v dôsledku neho\nmôže reálne vzniknúť zamestnancom škoda spočívajúca v oneskorených platbách, splátkach a\npod., a to aj napriek tomu, že v danom prípade ide o pomerne nízke sumy.“ S týmto záverom\nžalovaného sa kasačný súd stotožnil. Závažnosť sociálnych dôsledkov porušenia uvedených povinností\nsťažovateľa zvyšuje aj samotný charakter pracovnoprávneho vzťahu sťažovateľa ako zamestnávateľa a\nzamestnancov, ktorým v dôsledku porušenia jeho povinností mohli vzniknúť sociálne dôsledky uvedené\nžalovaným v napadnutom rozhodnutí.\n40. Tu je na mieste poukázať na vymedzenie pojmu „závislá práca“. Závislá práca je práca vykonávaná\nvo vzťahu nadriadenosti zamestnávateľa a podriadenosti zamestnanca, osobne zamestnancom pre\nzamestnávateľa, podľa pokynov zamestnávateľa, v jeho mene a v pracovnom čase určenom\nzamestnávateľom. Nemožno tolerovať prístup sťažovateľa, ktorý sa snaží zbaviť zodpovednosti za\nzistené porušenia argumentovaním, že išlo o zanedbateľné sumy a iba o troch zamestnancov, nakoľko\nkaždý jeden zamestnanec má podľa čl. 36 písm. a/ Ústavy SR garantované právo na spravodlivé a\nuspokojujúce pracovné podmienky, pričom zákon (t. j. Zákonník práce) im zabezpečuje najmä právo na\nodmenu za vykonanú prácu, dostatočnú na to, aby im umožnila dôstojnú životnú úroveň. Každý jeden z\n\ntýchto dotknutých zamestnancov vykonáva závislú prácu pre sťažovateľa, za ktorú mu patrí dohodnutá\nmzda a odmeňovanie za prácu nadčas ako aj náhrada mzdy za sviatok, ktorý pripadol na obvyklý\npracovný deň. Je nesporné, že všetci zamestnanci, a to aj dotknutí zamestnanci vykonávajú prácu\nnadčas práve z dôvodu zlepšenia ich finančnej situácie a životnej úrovne s legitímnym očakávaním, že\nim mzda či odmena za prácu nadčas bude riadne a včas vyplatená a túto budú môcť účelne využiť. Práve\nzávažnosť týchto sociálnych dopadov na dotknutých zamestnancov bola dôvodom pre (fakultatívne)\nuloženie pokuty inšpektorátom práce.\n41. Z uvedených dôvodov považoval kasačný súd námietku sťažovateľa, že k začatiu konania vo veci\nuloženia pokuty by malo dochádzať iba v prípadoch, ak sa zistia závažné porušenia predpisov alebo\nak je inšpektorát práce povinný uložiť pokutu a tiež námietku ohľadom zaujatosti správnych orgánov,\nza nedôvodnú, nakoľko správne orgány v medziach voľnej úvahy dospeli k záveru o nevyhnutnosti\nuloženia pokuty sťažovateľovi a túto náležite zdôvodnili.\n42. Ďalšou námietkou sťažovateľa, ktorú považoval kasačný súd taktiež za nedôvodnú, je námietka\ntýkajúca sa odôvodnenia výšky uloženej pokuty. Inšpektorát práce v prvostupňovom rozhodnutí\nuviedol, že pri rozhodovaní o výške pokuty zdôraznil, že pokutu ukladá v dolnej hranici a sleduje ňou\nnajmä preventívne pôsobenie na sťažovateľa, dodržiavanie pracovnoprávnych predpisov patriacich\nk základným povinnostiam zamestnávateľa, nakoľko ich porušenie môže mať závažné sociálne\ndopady. Mal za to, že ukladaná sankcia ho bude motivovať k vyššej opatrnosti, pozornosti a väčšej\nzodpovednosti.\n43. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím zdôrazniac závažnosť\ntýchto porušení. Zároveň prihliadol na skutočnosť, že v minulosti neboli u sťažovateľa zistené obdobné\nnedostatky a tiež, že nejde o dôsledok neúčinného systému riadenia prác, a preto bola pokuta uložená\nna dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby.\n44. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 5Sžo/204/2010) je\nnevyhnutné, aby správny orgán nielen uviedol dôvod, pre ktorý ukladá sankciu, ale aby odôvodnil aj\nvýšku uloženej pokuty. Pokuty nesmú byť ukladané ľubovoľne, ale v rámci správneho uváženia, ktoré\nsprávny orgán náležite odôvodní.\n45. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj z prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že správne\norgány prihliadli pri určovaní výšky pokuty predovšetkým na závažnosť porušenia povinností a tiež na\nskutočnosť, že išlo o prvé zistené porušenie sťažovateľa.\n46. Pri preskúmavaní výšky uloženej pokuty je potrebné vychádzať zo základných rovín pôsobenia\nsankcie - individuálnej a generálnej. Vo sfére sťažovateľa má uložená pokuta plniť úlohu výchovnú ako\naj represívnu a postihovať ho za protiprávne konanie a je žiaduce, aby bola citeľná v jeho majetkovej\nsfére. V danom prípade mohol inšpektorát práce uložiť pokutu v zmysle § 19 ods. 1 písm. a/ zákona\no inšpekcii práce až do 100 000, pričom dolná hranica pokuty nie je limitovaná. Pokutu 2 000 eur\nuloženú sťažovateľovi považoval kasačný súd vzhľadom na všetky okolnosti prípadu vrátane počtu jeho\nzamestnancov za primeranú a plniacu úlohu výchovnú ako aj represívnu. Ak by inšpektorát práce\nuložil pokutu v zanedbateľnej výške, resp. by nepristúpil k jej uloženiu, nedalo by sa predpokladať,\nže by splnila svoj účel. Uložená pokuta plní v tomto prípade predovšetkým preventívnu úlohu, najmä\nvo vzťahu k ostatným nositeľom totožných zákonných povinností (generálne pôsobenie), ktorých má\nodradiť od protiprávneho konania ako aj vo vzťahu k samotnému sťažovateľovi (individuálna prevencia)\ns cieľom, aby sa v budúcnosti vyvaroval podobných porušení.\n47. V súvislosti s námietkami sťažovateľa ohľadom závažných sociálnych dôsledkov spôsobených\nporušením povinnosti kasačný súd poukazuje na právny názor Najvyššieho správneho súdu ČR\nvyslovený v rozsudku č. k. 10Ads/8/2016-80 zo dňa 23.06.2016, v ktorom bolo preskúmavané\nrozhodnutie o uložení sankcie za dva správne delikty, okrem iného, aj za neposkytnutie mzdy\nzamestnancom v stanovenom termíne alebo neposkytnutie niektorej jej zložky za prácu cez víkend:\n„... Porušenie povinností sa dotklo významného chráneného záujmu, ochrany zákonných príjmov\nzamestnancov. Na tom nemôže nič zmeniť ani fakt, že sťažovateľ s poukazom na relatívne nízku\npriemernú mesačnú dlžnú čiastku celú vec tak trochu zľahčuje. Verejnoprávne sankcie neplnia funkciu\nreparačnú, kompenzačnú v tom zmysle, že by snáď pokuta mala zodpovedať výške protizákonne\n\nnevyplatenej mzdy. Pokuta plní funkciu represívnu, teda trestá, a zohľadňuje zákonom chránený záujem,\nktorý bol konaním sťažovateľa dotknutý.“\n48. Námietku sťažovateľa týkajúcu sa nerovného a diskriminačného zaobchádzania považoval kasačný\nsúd za nedôvodnú. V prvom rade nemožno súhlasiť s jeho tvrdením, že ani samotný žalovaný nemá\nvedomosť o iných prípadoch, kedy by bola uložená pokuta za porušenie § 121 ods. 1 a § 122 ods. 3\nZákonníka práce, a preto je jeho sankcionovanie voči nemu diskriminačné. Z rozhodnutia žalovaného\nč. OPS/INF/2017/9 zo dňa 09.02.2017, ktorým nebolo vyhovené žiadosti sťažovateľa o poskytnutie\ninformácií zo dňa 17.01.2017 v znení doplnenia zo dňa 31.01.2017 nevyplýva, že by bol takýto prípad\nsankcionovania porušenia povinností ustanovených v § 121 ods. 1 a § 122 ods. 3 Zákonníka práce\nojedinelý. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že žalovaný predmetnej žiadosti nevyhovel z dôvodu, že nemá\ntieto informácie k dispozícii, keďže tieto informácie nie sú ani v informačnom systéme ochrany práce,\nani v žiadnej inej databáze zaznamenané v členení upotrebiteľnom na vybavenie jeho žiadosti.\n49. V nadväznosti na uvedené skutočnosti je tiež potrebné dodať, že ak by aj išlo o prvý prípad\nsankcionovania zamestnávateľa za porušenie takýchto povinností, takýto postup by bol v súlade so\nzákonom o inšpekcii práce, ktorý takúto možnosť inšpektorátu práce stanovil. Rovnako by nedošlo k\nporušeniu zákazu diskriminácie, nakoľko sťažovateľ nepreukázal, že by inšpektorát práce v prípade\nzistenia rovnakých porušení Zákonníka práce iným zamestnávateľom neuložil pokutu, resp. že by ju\nuložil v nižšej výške.\n50. Kasačný súd sa nestotožnil ani s názorom sťažovateľa, že žalovaný postupoval príliš formalisticky\na striktne, keď mu za porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona o inšpekcii práce uložil podľa §\n19 ods. 1 písm. a/ uvedeného zákona pokutu vo výške 2 000 eur. Žalovaný si plnil len svoje zákonné\nkompetencie tak, ako mu ukladá zákon.\n51. Je tiež potrebné uviesť, že tak zákon o inšpekcii práce, ako ani správny poriadok neustanovujú\nšpeciálnu právnu úpravu postupu správneho orgánu na konanie a rozhodovanie o správnom delikte,\na preto bolo povinnosťou správneho orgánu v konaní a zisťovaní porušenia právnej povinnosti a\nvydania rozhodnutia o uložení pokuty sťažovateľovi za porušenie vyššie špecifikovaných povinností\nvyplývajúcich zo Zákonníka práce postupovať analogicky v zmysle trestnoprávnej úpravy tak, aby\nsťažovateľovi boli poskytnuté záruky, ktoré trestnoprávna úprava zaručuje obvinenému z trestného\nčinu. Aj keď v konaní vo veci uloženia pokuty podľa zákona o inšpekcii práce je pre nedostatok\nšpeciálnej úpravy správneho trestania povinnosťou správneho orgánu postupovať „analogiae legis“\npodľa ustanovení obsahujúcich trestnoprávnu úpravu, a teda poskytnúť subjektu, voči ktorému je\nvyvodzovaná administratívna zodpovednosť, záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone\na Trestnom poriadku obvinenému z trestného činu, to však neznamená, že povinnosťou správneho\norgánu v konaní o správnom delikte je postupovať striktne podľa ustanovení Trestného poriadku a\nTrestného zákona, čo je len povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní.\n52. V tejto súvislosti kasačný súd zdôrazňuje, že uplatnenie materiálneho korektívu a rovnako ani zánik\ntrestnosti pri trestnom čine nevyplatenia mzdy a odstupného nebolo možné aplikovať na prejednávanú\nvec s ohľadom na odlišný mechanizmus ich uplatňovania v trestnom práve. Predpoklady na\nuplatňovanie zásad trestného práva totiž nemožno „a priori“ a nekriticky uplatňovať v správnom trestaní.\nRezervovanosť k názorom týkajúcim sa absolútneho vnášania inštitútov vnútroštátneho trestného práva\ndo správneho trestania vyslovil Najvyšší súd SR už v rozsudku sp. zn. 4Sžp/6/2013 zo dňa 10.02.2015.\n53. K tvrdeniu sťažovateľa, že aj v praxi správnych orgánov sa vyskytujú chyby, pričom žiadne pokuty\ntýmto orgánom a ich zamestnancom nehrozia a má pocit nerovnakého zaobchádzania v podobných\nsituáciách, kasačný súd uvádza, že všeobecné poukazovanie na pochybenia správnych orgánov nie je\nv jeho kompetencii, ale táto je zverená správnym súdom postupujúcim v zmysle Správneho súdneho\nporiadku a iba tieto sú v oprávnené preskúmavať zákonnosť postupu a rozhodnutí správnych orgánov.\nSťažovateľ zrejme opomenul zásadnú skutočnosť, že verejnoprávne vzťahy ako vzťahy upravené\nnormami verejného práva sú postavené na princípe nadriadenosti a podriadenosti subjektov (princíp\nsubordinácie). Pre tieto právne vzťahy je typické, že jeden zo subjektov (orgán verejnej moci)\nukladá jednostranne druhému účastníkovi právneho vzťahu na základe zákona a presne stanoveným\nspôsobom povinnosti prostredníctvom autoritatívnych administratívnoprávnych aktov aplikácie práva. V\n\ntýchto vzťahoch vystupuje zjavne do popredia princíp nerovnosti účastníkov a chýba tu autonómia vôle\npodriadeného účastníka.\n54. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto\nju zamietol.\n55. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 a § 168 v spojení s §\n467 ods. 1 S.s.p. tak, že účastníkom nepriznal nárok na náhradu trov tohto konania, keďže žalobca\n(sťažovateľ) nebol v tomto konaní úspešný a žalovanému právo na náhradu trov v konaní pred správnymi\nsúdmi zásadne neprináleží.\n56. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Sa/20/2017", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:867758aa-2bc7-4401-acda-3ef63bb2e2de", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 102/08", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 102/08 z 31. 7. 2008", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2008-07-31", "citacie_n": 46, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:867758aa-2bc7-4401-acda-3ef63bb2e2de"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 6/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 6/03 z 13. 3. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-03-13", "citacie_n": 144, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:cbaefc0c-1389-4dc4-b0cd-61bb6eef1c93"}, {"guid": "c4386e71-ae5b-43a6-9543-1001ca9a5834:4f7800a6-4f1d-4553-9680-975a6236d541", "ecli": "ECLI:SK:KSPO:2018:8017200602.2", "spisova_znacka": "5Sa/20/2017", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Prešov sp. zn. 5Sa/20/2017 z 30. 1. 2018", "sud": "Krajský súd Prešov", "datum_vydania": "2018-01-30", "citacie_n": 2, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:KSPO:2018:8017200602.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:de7f18c2-ae2f-4a4b-89e6-ba600397c4ea", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2020:3.US.140.2019.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 140/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 140/2019 z 17. 12. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-12-17", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2020:3.US.140.2019.1"}, {"guid": "e9823d0f-b291-4a2c-b9ea-8c0072fe4d03:8a51081a-ec89-4165-a73c-1d3a640c95e9", "ecli": "ECLI:SK:SpSBA:2025:4019200124.3", "spisova_znacka": "NR-15S/41/2019", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Bratislave sp. zn. NR-15S/41/2019 z 6. 3. 2025", "sud": "Správny súd v Bratislave", "datum_vydania": "2025-03-06", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBA:2025:4019200124.3"}, {"guid": "ca32ceea-ec02-4f37-9c51-fb7b5025bbc9:32ee58ee-9f53-4b4f-a0f2-42bde40f6c27", "ecli": "ECLI:SK:SpSBB:2025:5021200392.2", "spisova_znacka": "ZA-30S/142/2021", "nazov": "Rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici sp. zn. ZA-30S/142/2021 z 30. 1. 2025", "sud": "Správny súd v Banskej Bystrici", "datum_vydania": "2025-01-30", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:SpSBB:2025:5021200392.2"}]}