{"guid": "a22f6671-9ddb-44cd-b32d-0d932fdb34a2:fdfeb2b9-6f60-4c8c-9d6e-b6bd8092f3f8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6713221014.1", "spisova_znacka": "3Cdo/257/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/257/2018 z 23. 5. 2019", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. mája 2019, sp. zn. 3Cdo/257/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:6713221014.1", "identifikacne_cislo": "6713221014", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Emil Franciscy", "datum_vydania": "2019-05-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo", "Občianske právo"], "podoblast": ["Pracovné právo", "Neplatnosť skončenia pracovného pomeru"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-2", "nazov": "§ 48 ods. 2 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/400", "nazov": "zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/400", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/400-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311", "nazov": "ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "nazov": "§ 77 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-77", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-77"}, {"iri": "/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-36", "nazov": "§ 36 ZP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/311/#paragraf-36", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/311-2001/paragraf-36"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/400/#paragraf-120", "nazov": "§ 120 zákona č. 400/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/400/#paragraf-120", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/400-2009/paragraf-120"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-48", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-77", "/SK/ZZ/2001/311#paragraf-36", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421", "/SK/ZZ/2009/400#paragraf-120"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fdfeb2b9-6f60-4c8c-9d6e-b6bd8092f3f8", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6713221014.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:6713221014.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:6713221014.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Cdo/257/2018\n6713221014\n23. 05. 2019\nJUDr. Emil Franciscy\nECLI:SK:NSSR:2019:6713221014.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu Mgr. D. A., bývajúceho vo I., zastúpeného JUDr.\nĽubomírom Ivanom, advokátom so sídlom vo Zvolene, Námestie SNP č. 41, proti žalovanému\nMinisterstvu vnútra Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Pribinova 2, IČO: 00151866, o\nneplatnosť výpovede a o náhradu mzdy, vedenom na Okresnom súde Zvolen pod sp.zn. 15 Cpr 5/2013,\no dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici z 20. septembra 2016 sp.zn. 13\nCoPr 6/2016, takto\nrozhodol:\nSenát 3 C Najvyššieho súdu Slovenskej republiky p o s t u p u j e v e c na konanie a rozhodnutie\nveľkému senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nodôvodnenie:\n1. Žalobca sa žalobou z 11. decembra 2013 domáhal, aby súd: a/ určil, že je neplatná výpoveď z\n29. októbra 2012 (ďalej len „výpoveď“), ktorú mu dal žalovaný podľa § 46 ods. 1 písm. b/ a § 47\npísm. d/ zákona č. 400/2009 Z.z. o štátnej službe a zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len\n„zákon č. 400/2009 Z.z.“), b/ určil, že štátnozamestnanecký pomer strán sporu trvá, c/ uložil žalovanému\npovinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu mzdy od 1. novembra 2013. Na odôvodnenie žaloby uviedol, že\ndňom 1. apríla 2011 bol vymenovaný do funkcie hlavný radca - vedúci štátny zamestnanec v stálej štátnej\nslužbe Obvodného úradu Zvolen. Listom z 29. októbra 2012 bol z tejto funkcie odvolaný a zároveň mu\nbola doručená výpoveď. Podľa presvedčenia žalobcu neboli v jeho prípade dané zákonné dôvody pre\nskončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Žalovaný konal účelovo tak, aby sa vytvorilo miesto pre inú\nosobu, ktorá už predtým bola prijatá a stala sa hlavným radcom všeobecnej vnútornej správy.\n2. Žalovaný označil žalobu za nedôvodnú a podanú po uplynutí zákonnej prekluzívnej lehoty uvedenej\nv § 77 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonníka práce (ďalej len „Zákonník práce“). Podľa jeho názoru bol\nštátnozamestnanecký pomer so žalobcom skončený v súlade so zákonom a výpoveď je platná. V danom\nprípade nemal možnosť zaradiť žalobcu na iné vhodné pracovné miesto.\n3. Okresný súd Zvolen (v ďalšom texte aj len „súd prvej inštancie“) čiastočným rozsudkom z 13. januára\n2015 č.k. 15 Cpr 5/2013-218 určil, že výpoveď je neplatná; konanie o určenie, že štátnozamestnanecký\npomer žalobcu u žalovaného trvá, zastavil. Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania mal\npreukázané, že žalobca sa dôvodne domáhal určenia neplatnosti výpovede, lebo žalovaný pred daním\nvýpovede nesplnil svoju ponukovú povinnosť vyplývajúcu z § 47 písm. d/ zákona č. 400/2009 Z.z.\nZastavujúci výrok odôvodnil tým, že žalobca vzal žalobu späť v časti o určenie, že štátnozamestnanecký\npomer strán sporu trvá [§ 96 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“)].\n4. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj len „odvolací súd“) uznesením z 5.\noktóbra 2015 sp.zn. 12 CoPr 3/2015 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil vo výroku, ktorým\nurčil, že výpoveď je neplatná; vec v rozsahu zrušenia vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.\nPodľa právneho názoru odvolacieho súdu, na podporu ktorého poukázal na rozhodnutie Najvyššieho\n\nsúdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a\nrozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 119/1999, podal žalobca žalobu po uplynutí lehoty\nurčenej v § 77 Zákonníka práce (poznámka dovolacieho súdu: k tomu viď § 120 zákona č. 400/2009 Z.z.).\nNa začiatok a plynutie tejto lehoty nemala žiadny vplyv tá skutočnosť, že žalobca bol od 14. decembra\n2012 do 31. októbra 2013 práceneschopný (t.j. bol v ochrannej dobe).\n5. Okresný súd Zvolen rozsudkom zo 14. januára 2016 č.k. 15 Cpr 5/2013-277 žalobu v celom rozsahu\nzamietol. Vzhľadom na právny názor odvolacieho súdu, ktorým bol viazaný (§ 226 O.s.p.), vychádzal z\ntoho, že žaloba bola podaná po uplynutí prekluzívnej lehoty (§ 77 Zákonníka práce).\n6. Tento rozsudok napadol žalobca odvolaním, v ktorom zdôraznil, že po doručení výpovede sa stal\npráceneschopným. Štátnozamestnanecký pomer preto nemohol uplynúť posledným dňom výpovednej\ndoby, ale posledným dňom ochrannej doby, to znamená 31. októbrom 2013. Žaloba, ktorú podal na súde\n11. decembra 2013, bola teda podaná pred uplynutím dvojmesačnej prekluzívnej lehoty stanovenej v\n§ 77 Zákonníka práce.\n7. Žalovaný sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s rozsudkom súdu prvej inštancie.\n8. Rozsudkom z 20. septembra 2016 sp.zn. 13 CoPr 6/2016 Krajský súd v Banskej Bystrici napadnutý\nrozsudok potvrdil ako vecne správny [§ 387 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)].\nV odôvodnení uviedol, že nezistil žiadne okolnosti, ktoré by spochybňovali správnosť rozsudku súdu\nprvej inštancie. Poznamenal, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 7 MCdo 1/2010, na ktoré osobitne\npoukazoval žalobca, interpretuje § 64 ods. 2 Zákonníka práce, a to tak, že toto ustanovenie chráni\nzamestnancov, ktorým bola daná výpoveď ešte pred začiatkom ochrannej doby. V zmysle tohto\nustanovenia sa výpovedná doba predlžuje o ochrannú dobu; ak by ochranná doba uplynula skôr ako\nvýpovedná doba, pracovný pomer by sa skončil uplynutím výpovednej doby. Na druhej strane ale judikát\nR 119/1999 kladie dôraz na to, že pre plynutie prekluzívnej lehoty je podstatný rozväzovací prejav (viď\nslová „v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním“). Podľa\nnázoru odvolacieho súdu, stotožňujúceho sa s týmto judikátom, práceneschopnosťou zamestnanca,\nktorá niekedy trvá aj podstatne dlhšiu dobu, nemôže byť ovplyvňovaná lehota, po ktorú sa môže\nzamestnanec domáhať na súde určenia neplatnosti výpovede. Z ustanovenia § 77 Zákonníka práce\nvyplýva, že neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde možno uplatniť v lehote dvoch mesiacov\nodo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť; začiatok plynutia tejto lehoty viaže Zákonník práce na\nmoment, kedy mal pracovný pomer skončiť. Žalovaný dal výpoveď žalobcovi 29. októbra 2012, preto\nvýpovedná doba začala plynúť 1. novembra 2012. Skutočnosť, že žalobca sa počas plynutia výpovednej\ndoby stal dočasne práceneschopným (od 14. decembra 2012 do 31. októbra 2013), je z hľadiska §\n77 Zákonníka práce irelevantná. Práceneschopnosť zamestnanca nepredlžuje lehotu uvedenú v tomto\nustanovení a jej plynutie ani nijako neovplyvňuje. Žaloba bola podaná na súde 11. decembra 2013, teda\npo uplynutí tejto prekluzívnej lehoty.\n9. Proti uvedenému rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dovolanie, prípustnosť ktorého\nvyvodzoval z § 421 ods. 1 písm. c/ CSP tvrdiac, že napadnuté rozhodnutie spočíva na vyriešení\nprávnej otázky, ktorá je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Za relevantnú v zmysle tohto\nustanovenia žalobca označil otázku (u)plynutia prekluzívnej lehoty na podanie žaloby o určenie\nneplatnosti skončenia pracovného pomeru vtedy, keď sa zamestnanec počas plynutia výpovednej doby\nstane práceneschopným. Rozdielnosť riešenia danej otázky dovolacím súdom vyvodzoval z odlišnosti\nprávnych záverov, na ktorých spočíva judikát R 119/1999 a rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 7 MCdo\n1/2010. Uviedol, že k skončeniu jeho štátnozamestnaneckého pomeru došlo až uplynutím posledného\ndňa ochrannej doby a až od tohto dňa mu plynula dvojmesačná prekluzívna lehota v zmysle § 77\nZákonníka práce. To znamená, že žaloba bola v danom prípade podaná včas. Žiadal preto, aby dovolací\nsúd napadnutý rozsudok, ktorý spočíva na nesprávnom právnom posúdení sporu, buď zrušil a vec vrátil\nodvolaciemu súdu na ďalšie konanie, alebo zmenil tak, že zruší rozsudok súdu prvej inštancie a vec\nvráti tomuto súdu na ďalšie konanie.\n10. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že v danom prípade „nie sú dané zákonné dôvody\npre podanie dovolania“. Rozhodnutia súdov oboch inštancií sú založené na správnych skutkových\na právnych záveroch, ktoré sú aj náležite odôvodnené. Pokiaľ žalobca poukazuje na rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp.zn. 7 MCdo 1/2010, je potrebné si uvedomiť, že sa týkalo primárne interpretácie §\n\n64 ods. 2 Zákonníka práce, teda nie toho, čo bolo určujúce pre rozhodnutie v danom prípade, to znamená\naplikácie a interpretácie § 77 Zákonníka práce. Žiadal preto dovolanie zamietnuť.\n11. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 CSP) po zistení, že dovolanie v stanovenej lehote (§ 427 ods.\n1 CSP) podala strana zastúpená v súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo\nrozhodnutie vydané (§ 424 CSP), skúmal bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP), či sú dané procesné\npredpoklady pre uskutočnenie meritórneho dovolacieho prieskumu; dospel k záveru, že dovolanie je\nprípustné, nie však dôvodné. Najvyšší súd preto rozsudkom z 22. marca 2018 sp.zn. 3 Cdo 29/2017\n(ďalej len „Rozsudok“) dovolanie žalobcu zamietol podľa § 448 CSP; o nároku na náhradu trov rozhodol\npodľa ustanovení § 453 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP.\n11.1. V odôvodnení Rozsudku uviedol, že žalobca v dovolaní riadne vymedzil právnu otázku spôsobom,\nktorý zodpovedá § 421 ods. 1 písm. c/ CSP; zároveň náležite konkretizoval rozhodnutia dovolacieho\nsúdu, z ktorých vyvodzuje rozdielnosť rozhodovania senátov dovolacieho súdu. V dovolacom konaní\nbolo preto potrebné pristúpiť k posúdeniu, či dovolateľom označené rozhodnutia predstavujú „rozdielne\nrozhodovanie“ dovolacieho súdu v zmysle uvedeného ustanovenia.\n11.2. V konaní sp.zn. 5 Cdo 31/1997 najvyššieho súdu išlo o prípad, v ktorom dovolateľ (zamestnanec)\nvytýkal odvolaciemu súdu, že nezohľadnil to, že počas výpovednej doby ochorel, bol práceneschopný\na táto skutočnosť mala podstatný vplyv na plynutie dvojmesačnej prekluzívnej lehoty, v ktorej mohol\nuplatniť neplatnosť rozviazania pracovného pomeru na súde v zmysle § 64 zákona č. 65/1965\nZb. Zákonníka práce (ďalej len „zákon č. 65/1965 Zb.“). Rozhodnutie najvyššieho súdu vydané v\npredmetnom konaní bolo publikované ako judikát R 119/1999, právna veta ktorého znie: „Počiatok a\nplynutie lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru podľa § 64\nzákona č. 65/1965 Zb. nemôže ovplyvniť ani prípadná práceneschopnosť zamestnanca“. Najvyšší súd\nna odôvodnenie tohto rozhodnutia uviedol, že súd prihliada na plynutie lehoty podľa § 64 zákona č.\n65/1965 Zb. ex offo. Pre plynutie tejto lehoty je podstatný rozväzovací prejav, čo treba vyvodiť zo slov\n„v lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním“. Prípadná\npráceneschopnosť zamestnanca, ktorá niekedy trvá aj podstatne dlhšiu dobu, nemôže ovplyvňovať\nlehotu na uplatnenie prípadnej neplatnosti rozviazania pracovného pomeru.\n11.3. V spore, ktorý bol vedený na najvyššom súde pod sp.zn. 7 MCdo 1/2010, išlo o prípad, v\nktorom zamestnávateľ dal v roku 2007 výpoveď zamestnancovi počas práceneschopnosti zamestnanca.\nNajvyšší súd v rozhodnutí vydanom v predmetnom konaní uviedol, že pre posúdenie, či zamestnanec\nuplatnil neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde v lehote stanovenej v § 77 Zákonníka práce,\ntreba vyriešiť otázku, v ktorý deň mal pracovný pomer skončiť a od tohto dňa odvodzovať plynutie\nprekluzívnej lehoty v zmysle tohto ustanovenia. Pri riešení tejto otázky dovolací súd poukázal na § 64\nods. 2 Zákonníka práce a konštatoval, že toto ustanovenie chráni zamestnanca (ktorému bola daná\nvýpoveď pred začiatkom ochrannej doby) predĺžením výpovednej doby o ochrannú dobu. Najvyšší súd\nv tomto rozhodnutí nesúhlasil s názorom generálneho prokurátora Slovenskej republiky, podľa ktorého\nzačiatok a plynutie lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru\nna súde (§ 77 Zákonníka práce) nemôže ovplyvniť ani prípadná práceneschopnosť zamestnanca (R\n119/1999).\n11.4. Odhliadnuc od skutkových odlišností prípadov uvedených v bodoch 11.2. a 11.3. je zrejmé, že v nich\nbola, avšak rozdielne, vyriešená otázka vplyvu práceneschopnosti zamestnanca, ktorému bola daná\nvýpoveď, na plynutie lehoty, v ktorej sa mohol na súde domáhať určenia neplatnosti tohto zrušovacieho\nprejavu zamestnávateľa. Dovolanie žalobcu je preto prípustné (§ 421 ods. 1 písm. c/ CSP). Po prijatí\ntohto záveru pristúpil najvyšší súd k posúdeniu, či je dovolanie dôvodné (t.j. či spočíva na nesprávnom\nprávnom posúdení veci).\n11.5. I keď v prípadoch uvedených v bodoch 11.2. a 11.3. nebola opodstatnenosť v nich podaných\ndovolaní posudzovaná na báze toho istého zákona, treba mať na zreteli totožnosť zmyslu a účelu právnej\núpravy predmetnej prekluzívnej lehoty, ktorý sledovalo ustanovenie § 64 zákona č. 65/1965 Zb. a\nktorý sleduje § 77 Zákonníka práce. Formulačné odlišnosti právnej úpravy tejto lehoty, v ktorej môže\nzamestnanec uplatniť na súde neplatnosť skončenia pracovného pomeru, na tom nič nemenia.\n11.6. Zásada právnej istoty, ktorá úzko súvisí s požiadavkou stability práva, sa uplatňuje aj vo vzťahoch\nmedzi zamestnancom a zamestnávateľom. Naplnenie tejto požiadavky sleduje tiež právna úprava\nobsiahnutá v § 77 Zákonníka práce. Dvojmesačná lehota uvedená v tomto ustanovení patrí medzi\nprekluzívne lehoty. Základným účelom inštitútu preklúzie je pôsobiť na subjekty právnych vzťahov, aby v\nprimeraných lehotách uplatňovali svoje práva (nároky) a zároveň aj zabrániť tomu, aby ani jedna strana\ntýchto vzťahov nebola vystavená právnej neistote po časovo neprimeranú dobu. Preklúzia znamená\nzánik práva neuplatnením v zákonom stanovenom čase, ktorý nastáva len v zákonom stanovených\n\nprípadoch. Ustanovenie § 36 Zákonníka práce (k tomu viď § 120 Zákona č. 400/2009 Z.z.), ktoré\nzaraďuje lehotu uvedenú v § 77 Zákonníka práce k prekluzívnym lehotám, obsahuje taxatívny výpočet\ntých právnych vzťahov, pri ktorých zákonodarca dáva prednosť záujmu na stabilite vzťahov zamestnanca\na zamestnávateľa pred neistotou, s ktorou je spojené spochybnenie podmienok zániku týchto vzťahov.\nÚčelom stanovenia prekluzívnej lehoty - aj v prípade § 77 Zákonníka práce - je teda to, aby sa čo\nnajrýchlejšie odstránila neistota právneho vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa a čo najskôr nastolila\nprávna istota.\n11.7. Skutočnosť, že sa zamestnanec nachádza v ochrannej dobe, môže mať právne následky len z\nhľadiska výpovednej doby (§ 64 ods. 2 Zákonníka práce), nie však z hľadiska prekluzívnej lehoty v\nzmysle § 77 Zákonníka práce. Účelom právnej úpravy ochrannej doby je chrániť zamestnanca pred\nnepriaznivými dopadmi určitých okolností a situácií, v ktorých sa nachádza (napríklad vtedy, keď je\nuznaný dočasne za práceneschopného pre ním nevyvolanú chorobu alebo úraz, keď je uvoľnený na\nvýkon dobrovoľnej vojenskej prípravy, resp. keď je zamestnankyňa na materskej dovolenke). Účelom\nochrannej doby rozhodne nie je vytvoriť zamestnancovi širší časový priestor na podanie žaloby o určenie\nneplatnosti skončenia pracovného pomeru.\n11.8. Dovolací súd, vychádzajúc z podstaty a účelu stanovenia lehoty uvedenej v § 77 Zákonníka práce,\nzastáva názor zhodný s právnymi závermi vyjadrenými v rozhodnutí sp.zn. 5 Cdo 31/1997 (R 119/1999).\nPodľa jeho presvedčenia je naďalej (aj za účinnosti Zákonníka práce) opodstatnený právny názor, podľa\nktorého začiatok a plynutie lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti výpovede podľa § 77\nZákonníka práce nemôže ovplyvniť ani prípadná práceneschopnosť zamestnanca. Aj z doslovného\nznenia § 77 Zákonníka práce je zrejmé, že pre plynutie prekluzívnej lehoty uvedenej v tomto ustanovení\nje podstatný prejav smerujúci k skončeniu pracovného pomeru, čo vyplýva zo slovného spojenia „v\nlehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť“. Za „deň, keď sa mal pracovný\npomer skončiť“ tu treba považovať posledný deň výpovednej doby nepredĺženej o ochrannú dobu.\nPrincíp právnej istoty a požiadavka stability práva opodstatňuje záver, podľa ktorého práceneschopnosť\nzamestnanca, ktorá (podobne ako iné situácie, v ktorých je zamestnanec v ochrannej dobe) môže trvať\naj podstatne dlhšiu dobu, neovplyvňuje lehotu, v ktorej má zamestnanec alebo štátny zamestnanec\nuplatniť neplatnosť jemu danej výpovede na súde.\n11.9. V danom prípade bola žalobcovi daná výpoveď 29. októbra 2012. Výpovedná doba (§ 48 ods. 1 a 2\nzákona č. 400/2009 Z.z.) začala plynúť 1. novembra 2012 a uplynula 31. decembra 2012. V zmysle § 120\nzákona č. 400/2009 Z.z. v spojení s § 77 Zákonníka práce dvojmesačná prekluzívna lehota, v ktorej sa\nžalobca mohol domôcť určenia neplatnosti skončenia jeho pomeru štátneho zamestnanca, začala plynúť\n1. januára 2013 a uplynula 28. februára 2013. Skutočnosť, že žalobca sa počas plynutia výpovednej doby\nstal dočasne práceneschopným (od 14. decembra 2012 do 31. októbra 2013) bola z hľadiska plynutia\nuvedenej prekluzívnej lehoty irelevantná; jeho práceneschopnosť túto lehotu nepredĺžila ani nijako inak\nneovplyvnila. Žalobca podal žalobu na súde 11. decembra 2013, teda po uplynutí tejto prekluzívnej\nlehoty.\n11.10. Dovolací senát v danom prípade svojimi právnymi náhľadmi a právnymi závermi „nevolil\nzmenu“ (stotožnil sa s podstatou, zmyslom a závermi judikátu R 119/1999), preto vec nepostúpil veľkému\nsenátu. Vychádzal pritom z právnych záverov vyjadrených v judikáte R 17/2017.\n11.11. Z týchto dôvodov dovolací súd neopodstatnené dovolanie žalobcu Rozsudkom zamietol podľa\n§ 448 CSP.\nI.\n12. Na základe sťažnosti žalobcu Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) v náleze\nz 22. októbra 2018 sp.zn. II. ÚS 332/2018 (ďalej len „Nález“) konštatoval, že najvyšší súd v konaní\nvedenom pod sp.zn. 3 Cdo 29/2017 svojím postupom a Rozsudkom porušil základné právo žalobcu na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava“). Rozsudok zrušil a\nvec vrátil najvyššiemu súdu na ďalšie konanie.\n13. Ústavný súd v Náleze po citovaní podstatných častí Rozsudku konštatoval, že za daného stavu\npovažuje za zásadnú právnu otázku, či najvyšší súd správne postupoval, keď v zmysle § 48 ods. 1 CSP\nnepostúpil vec na rozhodnutie veľkému senátu.\n13.1. Materiálny právny štát je postavený (okrem iného) na dôvere občanov v právo a právny poriadok.\nPodmienkou takejto dôvery je aj dostatočná miera právnej istoty občanov. Jedným zo základných\nprincípov právneho štátu je princíp právnej istoty (čl. 1 ods. 1 Ústavy), ktorý okrem iného vyžaduje,\naby v prípade, keď súdy rozhodnú vo veci s konečnou platnosťou, ich rozhodnutie nebolo viac\nspochybňované v zmysle predvídateľnosti práva. Súdy majú v rovnakých podmienkach aplikovať právnu\n\nnormu rovnakým spôsobom. Diametrálne odlišné právne posúdenie veci súdom v skutkovo totožných\nveciach za jednotnej právnej úpravy je v podmienkach materiálneho právneho štátu neakceptovateľné.\nPrincíp právnej istoty musí byť plne realizovaný v praxi súdov, a to najmä prostredníctvom „ustálenej\nrozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít“. Vychádzajúc z premisy, že úloha najvyššieho súdu\npri aplikácii princípu právnej istoty je absolútne kľúčová, ukázala sa potreba zriadenia veľkého senátu\nnajvyššieho súdu s cieľom zabezpečenia jednoty rozhodovania najmä v zmysle jednoty judikatúry a\njej akceptovania súdmi nižších inštancií. Veľký senát predstavuje inštitucionálne zabezpečenie princípu\nprávnej istoty vyjadreného v čl. 2 CSP. Podľa čl. 2 ods. 2 časti vety pred bodkočiarkou CSP právna istota\nje stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou\nrozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.\n13.2. Povinnosť senátu najvyššieho súdu postúpiť vec veľkému senátu vyplýva priamo z § 48 ods. 1\nCSP. Túto povinnosť má senát vždy, ak pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je\nodlišný od právneho názoru už vyjadreného v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu. Predloženie\nveci na rozhodnutie veľkému senátu teda nezávisí od voľnej úvahy senátu najvyššieho súdu.\n13.3. Porušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu podľa § 48 ods. 1 CSP nie je iba porušením\ntohto zákonného ustanovenia, ale vzhľadom na základné právo na zákonného sudcu (čl. 48 ods. 1\nÚstavy) aj pochybením, ktoré má ústavnoprávny rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho nemožno\nodňať jeho zákonnému sudcovi“, vyplýva, že nerešpektovanie zákona, v akom zložení má byť vec\nrozhodovaná, predstavuje vo svojich dôsledkoch porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy.\n14. Za podstatné je v Náleze označené tiež to, že v rozsudku najvyššieho súdu z 10. novembra\n2016 sp.zn. 3 Cdo 174/2016 (uverejnenom v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov\nSlovenskej republiky 3/2017 pod č. 17) bol prijatý takýto výklad (právna veta): „Ustanovenie § 48 CSP\ndopadá na prípady, v ktorých trojčlenný senát najvyššieho súdu dospeje k záveru, že je dôvod na\nodklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu (stanovísk alebo rozhodnutí uverejnených v\nZbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky), alebo na zmenu právneho\nnázoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí trojčlenného senátu najvyššieho súdu, alebo na odklon od\nprávneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu. Pokiaľ trojčlenný senát dospeje k záveru,\nže tieto dôvody nie sú dané, vec nepostúpi veľkému senátu najvyššieho súdu.“ Nad rámec právnej vety\nz rozhodnutia inter alia vyplýva, že hoci postúpenie veci veľkému senátu podľa ustanovenia § 48 ods.\n1 CSP nie je na voľnej úvahe trojčlenného senátu, neznamená to, že trojčlenný senát musí postúpiť\nvec veľkému senátu pri každom nestotožnení sa s názorom vyjadreným už skôr v inom rozhodnutí\nniektorého trojčlenného senátu. Pokiaľ ešte v určitej právnej otázke nedošlo k prijatiu (publikovaniu)\nstanoviska alebo judikátu, prípadne ešte nebolo vydané rozhodnutie veľkého senátu, má povinnosť\npostúpiť vec veľkému senátu ten trojčlenný senát, ktorý sa mieni názorovo odchýliť (odkloniť) od\nskoršieho rozhodnutia iného trojčlenného senátu.\n14.1. Ústavný súd zdôraznil, že najvyšší súd vo veci sp.zn. 3 Cdo 29/2017 celkom nepochybne dospel k\nprávnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru uvedeného v nepublikovanom rozhodnutí sp.zn.\n7 MCdo 1/2010. Napriek tomu nepovažoval za potrebné postupovať podľa § 48 ods. 1 CSP, lebo bol toho\nnázoru, že skoršie publikované rozhodnutie najvyššieho súdu (R 119/99) treba považovať za správne\na za aplikovateľné aj za zmenenej právnej úpravy (t.j. „nevolil zmenu“). Dospel teda k záveru, že nie je\ndaný dôvod odkloniť sa od právneho názoru vyjadreného v publikovanom rozhodnutí.\n14.2. Ústavný súd poukázal na to, že protichodné právne názory senátov najvyššieho súdu sú\nzaložené na odlišných preferenciách. Kým skoršie (publikované) stanovisko preferuje princíp právnej\nistoty (plynutie prekluzívnej lehoty na podanie žaloby nemôže závisieť na neistom faktore dĺžky\npráceneschopnosti zamestnanca), zatiaľ novšie (nepublikované) stanovisko preferuje zvýšenú ochranu\nzamestnanca ako „slabšej strany“ pracovnoprávneho vzťahu pred zamestnávateľom ako „silnejšou\nstranou“. Obe tieto preferencie sa javia ústavnému súdu ako legitímne a ústavne konformné.\n15. V zmysle Nálezu je dôležitý aj fakt, na ktorý poukazuje sťažovateľ, že neskoršie (nepublikované)\nrozhodnutie vychádzalo z odlišnej zákonnej úpravy. Sťažovateľ je pritom presvedčený, že odlišnosť\núpravy vyplývala z vôle zákonodarcu smerujúcej k posilneniu ochrany zamestnanca. Naopak, najvyšší\nsúd je presvedčený, že ide o jednoduchú formulačnú odlišnosť, ktorá neznamená odklon od skoršej\núpravy a jej výkladu. Za situácie, keď senát najvyššieho súdu dospeje k právnemu názoru, ktorý je\nodlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, pričom\nv danej právnej otázke neexistuje stanovisko veľkého senátu, ale ani publikované stanovisko senátu, je\njeho zákonnou povinnosťou postúpiť vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. Skutočnosť, že\n\nsíce existuje publikované stanovisko k danej právnej otázke, ktoré však vychádza z odlišného znenia\nzákona umožňujúceho (aj) rozdielny výklad, neoprávňuje senát nepostúpiť vec veľkému senátu.\n16. Na základe uvedených úvah dospel ústavný súd k záveru, že najvyšší súd mal vec postúpiť na\nrozhodnutie veľkému senátu v zmysle § 48 ods. 1 CSP. Nepostúpenie veci veľkému senátu je za\nkonkrétnych okolností daného prípadu porušením základného práva sťažovateľa na súdnu ochranu\npodľa čl. 46 ods. 1 Ústavy. Nepostúpenie veci na rozhodnutie veľkému senátu znamená v danom prípade\npopretie samotného účelu a zmyslu § 48 ods. 1 CSP. Za súčasného stavu totiž nič nebráni tomu, aby\nniektorý senát najvyššieho súdu v budúcnosti znova odlišne posúdil spornú právnu otázku, čím sa\niba predĺži stav právnej neistoty. Autoritatívnym a záväzným spôsobom možno totiž otázku vyriešiť iba\nverdiktom veľkého senátu.\nII.\n17. Žalobca po vydaní Nálezu v podaní z 30. novembra 2018 zaslanom najvyššiemu súdu uviedol, že\nzákonodarca lehotu na podanie žaloby stanovil tak, že plynie počas doby dvoch mesiacov, ale od času,\nkedy by sa pracovný pomer skončil v prípade, ak by došlo k jeho riadnemu skončeniu. V jeho prípade\nby to bolo 30. októbra 2013 (§ 64 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce). To znamená, že žalobu podal včas.\n18. V podaní, ktoré bolo 1. marca 2019 doručené najvyššiemu súdu, žalobca poukázal na rozhodnutie\ntohto súdu z 12. decembra 2018 sp.zn. 7 Cdo 66/2017, v ktorom dovolací súd konštatoval, že rozhodnutie\nnajvyššieho súdu sp.zn. 5 Cdo 31/1997 (R 119/1999) je síce súčasťou ustálenej praxe dovolacieho súdu\n(R 71/2018), interpretačne sa však viaže k už neúčinnej úprave, ktorá je čiastočne odchylná od súčasnej.\nVýklad súčasnej právnej úpravy podalo rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 7 MCdo 1/2010, ktorým\nbol vyslovený názor o odvodzovaní začiatku plynutia lehoty podľa § 77 Zákonníka práce od času, kedy\nmal pracovný pomer skončiť s tým, že takýmto časom (potenciálneho skončenia pracovného pomeru)\ntreba rozumieť vždy čas závislý na existencii všetkých rozhodných okolností (teda aj ochrannej doby).\nTo, čo platí v prípade urobenia úkonu smerujúceho k rozviazaniu pracovného pomeru v ochrannej dobe\n(takýto úkon zákon výslovne zakazuje) a z toho plynúcej nemožnosti skončenia pracovného pomeru\nskôr, než skončením ochrannej doby, musí platiť (za pomoci argumentu „a maiori ad minus“) aj na prípady\noddialenia času očakávateľného skončenia pracovného pomeru v dôsledku existencie ochrannej doby\npočas plynutia výpovednej doby.\n18.1. Pre úplnosť senát 7 C v uvedenom rozhodnutí uviedol, že v prípade odvodzovania začiatku\nplynutia lehoty uvedenej v § 77 Zákonníka práce od času, kedy mal pracovný pomer skončiť a\nzohľadnenia ochrannej doby nejde o predĺženie dvojmesačnej lehoty, ale o okolnosťami vynútený posun\nčasu, ku ktorému má dôjsť k skončeniu pracovného pomeru, na koniec ochrannej doby, resp. k odloženiu\nzačiatku plynutia tejto prekluzívnej lehoty na neskorší deň (než ktorým by bol inak koniec výpovednej\ndoby). Senát 7 C tu poukázal tiež na podmieňovací spôsob, ktorý použil zákonodarca nie na zdôraznenie\nvýznamu zámeru účastníka pracovnoprávneho vzťahu takýto vzťah ukončiť, ale ako vyjadrenie stavu,\npri ktorom je možná existencia oboch do úvahy prichádzajúcich rozhodnutí o základe nároku (o tom, či\nkonkrétny spôsob rozviazania pracovného pomeru zodpovedá požiadavkám zákona na platný právny\núkon) a takto aj to, že k skutočnému skončeniu pracovného pomeru dôjde len v prípade platnosti\núkonu (kedy to súd právoplatným rozsudkom zamietajúcim žalobu potvrdí), kým v prípade neplatnosti\núkonu (určenej rozsudkom súdu) pracovný pomer zásadne trvá tak, akoby tu ani úkon smerujúci k jeho\nrozviazaniu nebol.\n18.2. Z týchto dôvodov senát 7 C, stotožniac sa v predmetnom rozhodnutí s právnymi závermi\nvyjadrenými najvyšším súdom v rozhodnutí sp.zn. 7 MCdo 1/2010, vec nepostúpil na rozhodnutie\nveľkému senátu.\n19. Žalovaný, ktorému Nález doručil najvyšší súd (zohľadňujúc pri tom analogicky judikát R 141/2014),\nsa k Nálezu písomne nevyjadril.\nIII.\n20. Najvyšší súd je viazaný právnym názorom ústavného súdu, ktorý vyslovil v náleze [§ 56 ods. 6 zákona\nč. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení\njeho sudcov (viď tiež § 134 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z.z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o\n\nzmene a doplnení niektorých zákonov)], preto vec podľa § 48 ods. 1 CSP postupuje veľkému senátu\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu.\n21. Nález poukazuje na to, že na jednej strane Rozsudok vidí medzi ustanovením § 64 zákona č. 65/1965\nZb. a ustanovením § 77 Zákonníka práce len jednoduchú formulačnú odlišnosť, ktorá neznamená odklon\nod skoršej úpravy a jej výkladu, na druhej strane ale podľa žalobcu ide o podstatnú odlišnosť úpravy,\nktorá vyplývala z vôle zákonodarcu smerujúcej k posilneniu ochrany zamestnanca (ako „slabšej strany“).\nVec prejednávajúci senát najvyššieho súdu sa preto v ďalších bodoch tohto uznesenia zaoberal touto\nstránkou argumentácie ústavného súdu.\n22. Podstatným pre rozhodnutie dovolacieho súdu v intenciách Nálezu bolo posúdenie, či oproti právnej\núprave danej ustanovením § 64 zákona č. 65/1965 Zb. vo vzťahu ku ktorej prijal najvyšší súd právne\nzávery vyjadrené v rozhodnutí, ktoré bolo publikované ako judikát R 119/1999, došlo v porovnaní\ns ustanovením § 77 Zákonníka práce k tak radikálnej zmene, ktorá by znamenala zvýšenú ochranu\nzamestnanca tvrdenú žalobcom. V spojitosti s tým išlo (de facto) tiež o posúdenie, či legislatívna zmena\núčinná od 1. apríla 2002 znamená prekonanie (neudržateľnosť) právnych záverov najvyššieho súdu\nvyjadrených v judikáte R 119/1999. V nasledujúcich častiach tohto bodu sú preto v časovom slede\nuvedené jednotlivé znenia dotknutej právnej úpravy.\n22.1. Neplatnosť rozviazania pracovného pomeru a nároky z toho vyplývajúce môže tak pracovník, ako\naj organizácia uplatniť na súde najneskôr do troch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer\nskončiť týmto rozviazaním (§ 64 zákona č. 65/1965 Zb. v znení do 31. decembra1 1969).\n22.2. Neplatnosť rozviazania pracovného pomeru môže tak pracovník, ako aj organizácia uplatniť na\nsúde najneskôr do troch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť týmto rozviazaním (§\n64 zákona č. 65/1965 Zb. v znení do 31. decembra 1988).\n22.3. Neplatnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením, zrušením v\nskúšobnej dobe alebo dohodou môže tak organizácia, ako aj pracovník uplatniť na súde najneskôr v\nlehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním (§ 64 zákona\nč. 65/1965 Zb. v znení do 31. decembra 1996).\n22.4. Neplatnosť rozviazania pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým zrušením, zrušením v\nskúšobnej dobe alebo dohodou môže tak zamestnávateľ, ako aj zamestnanec uplatniť na súde najneskôr\nv lehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním (§ 64 zákona\nč. 65/1965 Zb. v znení do 31. marca 2002).\n22.5. Neplatnosť skončenia pracovného pomeru výpoveďou, okamžitým skončením, skončením v\nskúšobnej dobe alebo dohodou môže zamestnanec, ako aj zamestnávateľ uplatniť na súde najneskôr v\nlehote dvoch mesiacov odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť (§ 77 Zákonníka práce).\n23. Dovolací senát si uvedomuje, že ak v novej právnej úprave (novej norme) dôjde v porovnaní s\npredchádzajúcou (resp. skoršou) úpravou k formulačnej zmene, treba skúmať dôvody zmeny a posúdiť,\nči k zmene došlo aj z materiálneho hľadiska.\n23.1. Podľa názoru senátu nemajú pre správne právne posúdenie tohto sporu význam (terminologické)\nrozdielnosti skoršej právnej úpravy danej zákonom č. 65/1965 Zb. a súčasnej právnej úpravy danej\nZákonníkom práce čo do legislatívne zvolených pojmov „rozviazanie“ - „skončenie“ „okamžité skončenie“\n- „okamžité zrušenie“, „zrušenie v skúšobnej dobe“ - „skončenie v skúšobnej dobe“, ako aj „organizácia“\n- „zamestnávateľ“ a „pracovník“ - „zamestnanec“. Dôležitosť by nemala byť pripisovaná ani zmenenému\nslovosledu.\n23.2. Senát 3 C zastáva názor, že text: a/ „odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť týmto\nrozviazaním“, b/ „odo dňa, keď sa pracovný pomer mal skončiť týmto rozviazaním“, c/ „odo dňa,\nkeď sa mal pracovný pomer skončiť“ neznamená z materiálneho hľadiska žiadnu zmenu. Podľa jeho\npresvedčenia nemá ani vypustenie textu „týmto rozviazaním“ ten význam, ktorý mu pripisuje žalobca\n(viď tiež bod 26.1.).\n24. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 5 Cdo 31/1997, ako aj v ňom vyjadrené právne závery\nnajvyššieho súdu judikované neskôr pod R 119/1999, sa vecne týkali ustanovení zákona č. 65/1965 Zb.,\nktoré prijalo Národné zhromaždenie Československej socialistickej republiky.\n24.1. Preambula k tomuto zákonu poukázala na víťazstvo socialistického spoločenského poriadku,\nktoré vytvorilo pevnú východiskovú základňu pre úsilie pracujúceho ľudu upevňovať a ďalej rozvíjať\nsocialistickú spoločnosť. Vtedajší spoločenský poriadok vychádzal zo súladu záujmov jednotlivca\nso záujmami spoločnosti a všeobecne deklaroval silný sociálny prvok s akcentom na ochranu\n\npráv pracujúcich a prekonávanie sociálnych krívd vlastných predchádzajúcemu („kapitalistickému“)\nspoločenskému zriadeniu.\n24.2. Už zákon č. 65/1965 Zb. upravil lehotu na podanie žaloby o skončenie pracovného pomeru\n(zámerne) ako prekluzívnu, teda prepadnú. Jej dĺžku pritom vymedzil pomerne krátku; spočiatku\nbola trojmesačná. V tom sa odrážal zámer niekdajšieho „komunistického“ zákonodarcu klásť dôraz\nna požiadavku právnej istoty v pracovnoprávnych vzťahoch. Už tento zákonodarca si zreteľne\nuvedomoval, že záujmom spoločnosti nezodpovedá, pokiaľ dlhší\nčas pretrváva stav spornosti\npracovnoprávnych vzťahov, ktorý vyvolala skutočnosť, že jeden z jeho účastníkov spochybňuje platnosť\nskončenia pracovného pomeru druhým účastníkom. Povšimnutiahodné je, že (ešte tento „komunistický“)\nzákonodarca pred zásadnou zmenou politického režimu s účinnosťou od 1. januára 1989 skrátil túto\nprekluzívnu lehotu z troch na dva mesiace. Aj v tom treba vidieť, že naďalej a ešte dôslednejšie\npreferoval záujem na čo najskoršom odstránení právnej neistoty vyvolanej spochybnením platnosti\nskončenia pracovného pomeru.\n24.3. S účinnosťou od 1. februára 1991 došlo v rámci prvej etapy reformy pracovného práva k rozsiahlej\nnovelizácii dovtedajšieho „komunistického“ pracovného zákonodarstva, kodifikovaného už od roku 1965.\nZnížil sa najmä dovtedajší rozsah kogentných ustanovení zákona č. 65/1965 Zb. „čím sa vytvorili\nzákladné predpoklady pre rozvoj trhového hospodárstva“ (viď Barancová H., Schronk, R., „Pracovné\nprávo, SPRINT, Bratislava, 2006, str. 64).\n25. Dôvodová správa je základným dokumentom vysvetľujúcim dôvody právnej úpravy. Kým všeobecná\nčasť dôvodovej správy vysvetľuje základné myšlienky a ciele právnej úpravy vo všeobecnej rovine,\nosobitná časť dôvodovej správy sa sústreďuje na jednotlivosti. Pre vysvetlenie podstaty a zmyslu\njednotlivých ustanovení právneho predpisu je obzvlášť dôležitá osobitná časť dôvodovej správy, ktorá\nnapomáha bližšie poznať a pochopiť zmysel a účel príslušného ustanovenia.\n25.1. Dôvodová správa k Zákonníku práce, ktorý nadobudol účinnosť 1. apríla 2002 a bol (v porovnaní s\npredchádzajúcim pracovnoprávnym kódexom) prijatý v podstatne zmenenej spoločenskej, ekonomickej\na aj politickej situácii, vo všeobecnej časti konštatuje, že napriek uskutočneniu prvej etapy reformy\npracovného práva právna úprava ešte naďalej dostatočne nereaguje na potreby trhového hospodárstva.\nZákonník práce predstavuje podstatnú liberalizáciu a dereguláciu pracovného práva, čo zodpovedá\nzákladným princípom trhového hospodárstva. Zo všeobecnej, ani osobitnej časti dôvodovej správy ale\nnevyplýva (nie je rozpoznateľný) zámer zákonodarcu, aby bola ustanovením § 77 Zákonníka práce\nv porovnaní s predchádzajúcou právnou úpravou (§ 64 zákona č. 65/1965 Zb.) poskytnutá zvýšená\nochrana zamestnancovi.\n25.2. Je nanajvýš logické, že ak („komunistický“) práva pracujúcich osobitne zohľadňujúci zákon č.\n65/1965 Zb. v ustanovení § 64 upravoval prísne prekluzívnu lehotu, ktorú práceneschopnosť nijako\nneovplyvňovala, spôsobom vyjadreným najvyšším súdom už v judikáte R 119/1999, nemôže byť\nustanovenie § 77 Zákonníka práce - nového pracovnoprávneho kódexu, ktorý má za cieľ reagovať\nna potreby trhového („kapitalistického“) hospodárstva - interpretované spôsobom, ktorý by bol v\nporovnaní so zákonom č. 65/1965 Zb. pre zamestnanca ústretovejším, teda ktorý by znamenal, že\npráceneschopnosť zamestnanca má vplyv na plynutie tejto prekluzívnej lehoty.\n26. Podľa presvedčenia vec prejednávajúceho senátu je nesprávny a ustanoveniami zákona\nnepodložený právny názor žalobcu, ktorý prezentoval v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom,\nže z porovnania oboch ustanovení je zrejmé, že nejde iba o formulačné odlišnosti. Žalobca sa mýli,\npokiaľ z formulačných odlišností vyvodzuje, že ide o jasnú zmenu v právnom predpise danú tým, že\npokiaľ zákon č. 65/1965 Zb. viazal prekluzívnu lehotu výlučne na deň skončenia pracovného pomeru v\nzmysle úkonu, ktorým sa pracovný pomer ukončil (v prípade žalobcu by to bolo uplynutie výpovednej\nlehoty ako takej), Zákonník práce ale (na rozdiel od toho) jasne viaže prekluzívnu lehotu na deň, keď sa\nmal pracovný pomer skončiť, ak by išlo o platnú výpoveď.\n26.1. Senát 3 C zastáva názor, že vypustením slovného spojenia „týmto rozviazaním“, na ktoré\nžalobca osobitne poukázal v konaní pred ústavným súdom, zákonodarca nemienil dosiahnuť (z hľadiska\nplynutia prekluzívnej dvojmesačnej lehoty) zvýšenú ochranu zamestnanca zohľadnením ochrannej doby\nuvedenej v § 64 ods. 2 Zákonníka práce. Podľa jeho presvedčenia vypustením tohto textu chcel\nzákonodarca dosiahnuť len formulačné zjednodušenie v situácii, v ktorej táto legislatívna úprava nemení\nnič na zmysle normy, lebo aj po vypustení tohto textu je dostatočne jasné, ktorým úkonom mal pracovný\npomer skončiť. Slovné spojenie „týmto rozviazaním“ bolo teda - podľa všetkého - odstránené len z\ndôvodu nadbytočnosti, pri zachovaní zásady vyjadrenej v danej norme už skôr.\n\n26.2. Pokiaľ by zákonodarca, napriek základnému zámeru druhej etapy reformy pracovného práva (vo\nzvýšenej miere reagovať na potreby trhového hospodárstva) chcel v porovnaní s úpravou účinnou do\n31. marca 2002 (až) takým radikálnym spôsobom zmeniť dovtedajší, po dobu 36 rokov pretrvávajúci,\nprístup k ochrane práv zamestnanca v súvislosti s úpravou lehoty, v ktorej môže (musí) podať žalobu\no neplatnosť skončenia pracovného pomeru, bol by to dozaista veľmi zreteľne a precízne vyjadril v\njeho ustanoveniach a dôvody takej (až revolučnej) zmeny by podrobne vysvetlil v dôvodovej správe.\nDôvodová správa k ustanoveniu § 77 Zákonníka práce ale v súvislosti s tým žiadne také zdôvodnenie\nneobsahuje. Absencia vyjadrenia žalobcom udávaného zámeru je logická - zákonodarca ním tvrdený\nzámer jednoducho nemal a - vzhľadom na koncepčnú zmenu cieľov právnej úpravy danej Zákonníkom\npráce - ani nemohol mať. Žalobcom tvrdený zámer by bol totiž z hľadiska potrieb trhového hospodárstva\nvýrazne kontraproduktívny a vo svojej podstate zreteľne nekorešpondujúci cieľu dosiahnuť pružnosť\npracovnoprávnych vzťahov (ich pružnejšie založenie, ale aj ich skončenie).\n26.3. Rovnako je mimoriadne opodstatnený predpoklad, že ak by zákonodarca prijatím Zákonníka\npráce (konkrétne § 77) sledoval zámer v porovnaní s predchádzajúcou úpravou inak upraviť plynutie\nprekluzívnej lehoty na podanie žaloby o neplatnosť skončenia pracovného pomeru vtedy, keď sa\nzamestnanec počas jej plynutia stane práceneschopným, neunikla by revolučnosť tohto zámeru\npozornosti autorov odbornej právnickej literatúry. Je takmer isté, že autori odborných publikácií z oblasti\npracovného práva by sa vo svojich komentároch k tak závažnej zmene vyjadrili. Senát 3 C v tejto\nsúvislosti poukazuje napríklad na to, že zmienku o takejto podstatnej zmene (žalobcom tvrdenej vo\nvzťahu k § 77 Zákonníka práce) sa nenachádza napríklad v publikácii „Prof. JUDr. Helena Barancová,\nDrSc., Zákonník práce - Komentár, SPRINT, vydavateľská, filmová a reklamná agentúra, Bratislava,\n2001“, ani v publikácii „Jaroslav Krajčo, Marian Preisinger, Daniela Sučanská, Iura Edition, 2002“ a ani\nv publikácii Marta Thurzová, Zákonník práce, Komentár, vydavateľstvo Heuréka, Šamorín, 2010“.\n26.4. Ani autori publikácie, ktorá bola vydaná v edícii „Veľké komentáre“ pod názvom „Barancová H. a\nkol., Zákonník práce, I. vydanie, Bratislava, C. H. Beck, 2017“, nedospeli na str. 710 až 715 k záveru,\nktorý by zodpovedal názorom zastávaným žalobcom. Naopak, zreteľne zdôrazňujú, že ustanovenia §\n77 až § 80 Zákonníka práce „majú povahu lex specialis, v dôsledku čoho sa na práva a povinnosti\núčastníkov pracovného pomeru v období, v ktorom sú ich vzťahy sporné, neaplikujú všeobecné\nustanovenia Zákonníka práce a iných pracovnoprávnych predpisov napríklad o prekážkach v práci“ (viď\nbližšie str. 711 uvedenej publikácie). Autorka Doc. JUDr. Marta Thurzová, CSc. v už spomenutej\npublikácii „Zákonník práce, Komentár, vydavateľstvo Heuréka, Šamorín, 2010 na str. 133 uviedla, že\n„počiatok a plynutie lehoty na uplatnenie práva na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru\nnemôže ovplyvniť ani prípadná práceneschopnosť zamestnanca“.\n27. Žalobca v konaní pred ústavným súdom celkom nedôvodne uviedol, že všeobecné súdy, ktoré\nzohľadnili judikát R 119/99, rozhodovali v danom spore na základe neúčinných ustanovení, „čo treba\npokladať za absolútnu deštrukciu inštitútu právnej istoty a právneho systému ako takého“. Toto tvrdenie\nžalobcu neobstojí. Dovolací súd a pred ním odvolací súd v skutočnosti rozhodovali na základe účinných\nustanovení zákona (osobitne § 77 Zákonníka práce a § 120 zákona č. 400/2009 Z.z.). Dovolací\nsúd pritom, z dôvodov vysvetlených už v Rozsudku, dospel k záveru, že pri aplikácii a interpretácii\nustanovenia § 77 Zákonníka práce je naďalej použiteľný (akceptovateľný) právny záver vyjadrený\nnajvyšším súdom v judikáte R 119/1999, ktorý je napriek prijatiu Zákonníka práce neprekonaný a\nstále aplikovateľný. Takýto prístup najvyššieho súdu zodpovedá aj podstate judikátu R 71/2018, v\nzmysle ktorého do pojmu ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu patria nielen stanoviská alebo\nrozhodnutia najvyššieho súdu publikované v súčasnej Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí\nsúdov Slovenskej republiky, ale tiež naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou\nneprekonané civilné rozhodnutia a stanoviská publikované v rôznych skorších zbierkach vydávaných v\nminulosti inštitúciami stojacimi na vrchole sústavy všeobecných súdov. Takýto prístup najvyššieho súdu k\nskoršej judikatúre vychádza z presvedčenia, že aj „staršie“ rozhodnutia a v nich vyjadrené právne závery\nmajú naďalej opodstatnenie, pokiaľ sa napriek spoločenským zmenám a aj po legislatívnych zmenách\ntýkajú právnej otázky z materiálneho hľadiska totožnej.\n28. Za právnu normu z materiálneho hľadiska totožnú treba - aj po prijatí „nového“ zákona - považovať\nprávnu normu, ktorá sama o sebe, ale aj v kontexte celého právneho predpisu vyjadruje všeobecne\nzáväzné pravidlo správania vynútiteľné štátnou mocou, ktoré je totožné s pravidlom vyjadreným v norme\nobsiahnutej v „starom“ zákone. Zákonodarca nezriedka v niektorých prípadoch prijme nový zákon,\nneprejaví však vôľu zmeniť v porovnaní s predchádzajúcou úpravou v ňom vyjadrené pravidlo (pravidlá)\n\nsprávania [napríklad zo staršej úpravy prevezme niektorú normu alebo niektoré (osvedčené) normy aj\ndo novej úpravy)].\n29. V rozhodovacej praxi najvyššieho súdu pritom nie je výnimočné, že dovolací súd pri rozhodovaní a\nriešení niektorej právnej otázky má na zreteli súčasný právny stav, postupuje podľa platného a účinného\nprávneho predpisu, prihliada však aj na to, ako bola tá istá alebo obdobná právna otázka v minulosti\nriešená v zákonoch, ktoré už dávnejšie stratili účinnosť. Skúma pri tom bežne, či pravidlo vyjadrené v\n„staršom“ zákone (staršom judikáte) nie je aktuálne aj z hľadiska „nového“ zákona.\n30. V nadväznosti na vyššie uvedený bod. 18 tohto uznesenia treba uviesť, že už judikát R 119/1999\ns dopadom na právnu úpravu danú zákonom č. 65/1965 Zb. dospel k záveru, že to, čo platí v prípade\nvýpovede v ochrannej dobe, neplatí (ani pri výklade „a maiori ad minus“) pre plynutie prekluzívnej\nlehoty stanovenej zákonom pre uplatnenie práva na súde (pre podanie žaloby o neplatnosť skončenia\npracovného pomeru na súde). Na tejto zásade, ktorá zreteľne vyplýva z uvedeného judikátu, nezmenila\nnič ani právna úprava daná Zákonníkom práce. Touto zásadou sa riadil dovolací senát tiež v konaní\nsp.zn. 3 Cdo 29/2017 najvyššieho súdu. Preto už len ako poznámku uvádza, že podmieňovací spôsob\n(a s tým súvisiace právne dôsledky), ktorý zvolil zákonodarca v ustanovení § 77 Zákonníka práce, použil\nzákonodarca už aj v ustanovení § 64 zákona č. 65/1965 Zb. (vo všetkých jeho zneniach, po dobu 36\nrokov).\n31. Na podporu svojej argumentácie senát 3 C poukazuje aj na tú skutočnosť, že rovnako generálny\nprokurátor Slovenskej republiky v mimoriadnom dovolaní, o ktorom rozhodoval najvyšší súd v konaní\nsp.zn. 7 MCdo 1/2010, zaujal právny názor, podľa ktorého „začiatok a plynutie lehoty na uplatnenie práva\nna určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru nemôže ovplyvniť ani prípadná práceneschopnosť\nzamestnanca (R 119/1999)“. Takýto názor vyjadril (dokonca) s dopadom na prípad, v ktorom bola v roku\n2007 (teda za účinnosti Zákonníka práce) daná výpoveď zamestnancovi, ktorý sa práceneschopným\nstal ešte pred daním výpovede.\nIV.\n32. Z týchto dôvodov vec prejednávajúci senát zotrváva na závere, že dovolaním napadnutý rozsudok\nodvolacieho súdu spočíva na správnom právnom posúdení veci.\n33. Formulačné odlišnosti právnej úpravy prekluzívnej lehoty uvedenej v § 77 Zákonníka práce a\n§ 64 zákona č. 65/1965 Zb., v ktorej môže zamestnanec uplatniť na súde neplatnosť skončenia\npracovného pomeru, neznamenajú z materiálneho hľadiska iný účel právnej úpravy obsiahnutej v týchto\nustanoveniach a ani iné pravidlo (normu) v nich vyjadrené.\n34. Vec prejednávajúci senát opätovne zdôrazňuje zásadu právnej istoty, ktorú vo vzťahoch medzi\nzamestnávateľom a zamestnancom zohľadňuje tiež právna úprava obsiahnutá v § 77 Zákonníka práce.\nPomerne krátka (dvojmesačná) prekluzívna lehota uvedená v tomto ustanovení pôsobí na subjekty\npracovnoprávnych vzťahov, aby v primeraných lehotách uplatňovali svoje práva (nároky) a zároveň bráni\ntomu, aby ani jedna strana týchto vzťahov nebola vystavená právnej neistote po časovo neprimeranú\n(neistú) dobu. Účelom stanovenia prekluzívnej lehoty - aj v prípade § 77 Zákonníka práce - je teda\nto, aby sa čo najrýchlejšie odstránila neistota právneho vzťahu zamestnanca a zamestnávateľa a čo\nnajskôr nastolila právna istota. Ustanovenie § 36 Zákonníka práce, ktoré zaraďuje lehotu uvedenú v § 77\nZákonníka práce k prekluzívnym lehotám, obsahuje taxatívny výpočet tých právnych vzťahov, pri ktorých\nzákonodarca zreteľne dáva prednosť záujmu na stabilite vzťahov zamestnanca a zamestnávateľa pred\nneistotou, s ktorou je spojené spochybnenie podmienok zániku týchto vzťahov. Ak sa právo uplatnilo po\nuplynutí ustanovenej lehoty, súd prihliadne (musí prihliadnuť) na zánik práva, aj keď to účastník konania\nnenamietne.\n35. Ani po výhradách, ktoré uplatnil žalobca v sťažnosti a na ktorých zotrval aj po Náleze, nemení\nvec prejednávajúci senát nič na závere, podľa ktorého skutočnosť, že sa zamestnanec nachádza v\nochrannej dobe, môže mať právne následky len z hľadiska výpovednej doby (§ 64 ods. 2 Zákonníka\npráce). Avšak skutočnosť, že zamestnanec sa počas plynutia prekluzívnej lehoty, v ktorej môže\npodať žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, stal dočasne práce neschopným,\nje z hľadiska § 77 Zákonníka práce irelevantná. Začiatok a plynutie lehoty na uplatnenie práva\n\nna určenie neplatnosti výpovede podľa § 77 Zákonníka práce nemôže teda ovplyvniť ani prípadná\npráceneschopnosť zamestnanca.\n36. Senát 3 C na zdôraznenie podstaty svojich právnych úvah poukazuje aj na odlišnosť účelu\nustanovení § 64 ods. 1 Zákonníka práce a § 77 Zákonníka práce.\n36.1. Účelom právnej úpravy ochrannej doby (§ 64 ods. 1 Zákonníka práce) je chrániť zamestnanca\npred nepriaznivými dopadmi určitých okolností a situácií, v ktorých sa nachádza (napríklad vtedy, keď\nje uznaný dočasne za práceneschopného pre ním nevyvolanú chorobu alebo úraz, keď je uvoľnený\nna výkon dobrovoľnej vojenskej prípravy, resp. keď je zamestnankyňa na materskej dovolenke).\nÚčelom ochrannej doby rozhodne nie je vytvoriť zamestnancovi širší časový priestor na podanie\nžaloby o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru, čo by - pri názore zastávanom žalobcom\n- mohlo predstavovať niekedy aj celé roky. Názor zastávaný žalobcom nekonvenuje právnej istote,\nnezodpovedá potrebám trhového hospodárstva, ani zákonodarcom v Zákonníku práce deklarovanej\npotrebe pružnejších pracovnoprávnych vzťahov.\n36.2. Účelom právnej úpravy lehoty dvoch mesiacov, v ktorej má zamestnanec, ako aj zamestnávateľ\nmožnosť uplatniť neplatnosť skončenia pracovného pomeru na súde (§ 77 Zákonníka práce), je čo\nnajskôr dosiahnuť stav právnej istoty, resp. prekonať stav právnej neistoty vyvolanej tým, že bola\nspochybnená platnosť skončenia pracovného pomeru.\n37. Vyššie uvedené právne úvahy a závery dovolacieho senátu sa v plnom rozsahu vzťahujú na lehotu\nstanovenú pre uplatnenie neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru na súde (§ 120 zákona\nč. 400/2009 Z.z., § 36 a § 77 Zákonníka práce).\n38. V danom prípade bola žalobcovi daná výpoveď 29. októbra 2012. V zmysle § 120 zákona č. 400/2009\nZ.z. v spojení s § 77 Zákonníka práce dvojmesačná prekluzívna lehota, v ktorej sa žalobca mohol domôcť\nurčenia neplatnosti skončenia jeho pomeru štátneho zamestnanca, začala plynúť 1. januára 2013 a\nuplynula 28. februára 2013. Skutočnosť, že žalobca sa počas plynutia výpovednej doby stal dočasne\npráceneschopným, bola z hľadiska plynutia tejto prekluzívnej lehoty irelevantná. Žalobca podal žalobu\nna súde 11. decembra 2013, teda po uplynutí uvedenej prekluzívnej lehoty.\nV.\n39. Trojčlenný senát 3 C najvyššieho súdu, viazaný právnym názorom ústavného súdu, podľa ktorého\nmala byť vec predložená veľkému senátu, postupuje týmto vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému\nsenátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu (§ 48 ods. 2 CSP).\n40. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}