{"guid": "8c3398d3-e4dc-49f2-a7ba-dafd535d662d:435ccc86-b0de-43d1-83b8-469a59af8513", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:6017200211.1", "spisova_znacka": "5Sžfk/9/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/9/2018 z 28. 11. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. novembra 2019, sp. zn. 5Sžfk/9/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:6017200211.1", "identifikacne_cislo": "6017200211", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Milan Morava", "sudca_id": 47, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-milan-morava-47", "datum_vydania": "2019-11-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-2", "nazov": "§ 2 zákona č. 595/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/595-2003/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/595", "nazov": "zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/595-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-5", "nazov": "§ 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-68"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-21.odsek-1", "nazov": "§ 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-21.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/595-2003/paragraf-21"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-17.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 17 ods. 2 písm. a) zákona č. 595/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/595/#paragraf-17.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/595-2003/paragraf-17"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/595#paragraf-2", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-68", "/SK/ZZ/2003/595#paragraf-21", "/SK/ZZ/2003/595#paragraf-17"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/435ccc86-b0de-43d1-83b8-469a59af8513", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:6017200211.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:6017200211.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:6017200211.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžfk/9/2018\n6017200211\n28. 11. 2019\nJUDr. Milan Morava\nECLI:SK:NSSR:2019:6017200211.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a\nčleniek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobcu\n(sťažovateľa): SCHNEIDER CLEANING, s.r.o., so sídlom Južná trieda 1574/44, Košice, IČO: 44 030\n592, právne zastúpený: Mgr. Henrich Schindler, advokát, so sídlom Janka Kráľa 7, Banská Bystrica,\nproti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica,\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 348436/2017 zo dňa 10. apríla 2017, konajúc o\nkasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/76/2017-108\nzo dňa 27. septembra 2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa proti právoplatnému rozsudku\nKrajského súdu v Banskej Bystrici č.k. 23S/76/2017-108 zo dňa 27. septembra 2017 z a m i e t a.\nÚčastníkom sa náhrada trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č.k.\n23S/76/2017-108 zo dňa 27. septembra 2017 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho\nsúdneho poriadku (ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 348436/2017 zo dňa 10.04.2017. O trovách konania rozhodol s\npoukazom na § 167 ods. 1 S.s.p. tak, že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal.\n2. Napadnutým rozhodnutím č. 348436/2017 zo dňa 10.4.2017 žalovaný ako odvolací orgán postupujúc\npodľa § 74 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie\nsprávcu dane - Daňového úradu Banská Bystrica č. 104530606/2016 zo dňa 22.12.2016, ktorým\nžalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za\nzdaňovacie obdobie 2013 v sume 125 428,20 €.\n3. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že správca dane - Daňový úrad Banská Bystrica\nvykonal u žalobcu kontrolu dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013. Daňová\nkontrola začala na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 20106033/2015 zo dňa 16.04.2015\ndoručeného dňa 25.04.2015. Daňovou kontrolou boli preverované žalobcom deklarované (zaúčtované)\nnáklady na základe faktúr od dodávateľa Turán, s.r.o., Chlmec 84, 067 41 Chlmec, v celkovej sume 116\n100,- €. Faktúry boli vystavené na základe Mandátnej zmluvy zo dňa 01.01.2012, ktorej predmetom bolo,\nokrem iného, vyhľadávanie záujemcov o prácu v oblasti čistiacich a upratovacích služieb pre daňový\nsubjekt. Preverované boli aj náklady zaúčtované na základe faktúr od dodávateľa EJS s.r.o., Tekolďany\n10, 920 62 Tekolďany, v celkovej sume 429 240,- €. Faktúry boli vystavené na základe Mandátnej\n\nzmluvy zo dňa 09.01.2013, predmet ktorých bol totožný s predmetom faktúr od dodávateľa Turán, s.r.o.\nMandátne zmluvy boli uzavreté podľa § 566 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka.\n4. O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol č. 102931326/2016 zo dňa 13.04.2016,\nktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole doručený žalobcovi\ndňa 18.04.2016. Žalobca podal v lehote určenej vo výzve podľa § 46 ods. 8 Daňového poriadku\npísomné vyjadrenie, doručené správcovi dane elektronicky dňa 07.05.2016. Na základe tohto vyjadrenia\nsprávca dane v rámci vyrubovacieho konania vykonal doplňujúce preverovanie, dokazovanie aj\nnad rámec požiadaviek žalobcu. Pri preverovaní dodávateľov v priebehu daňovej kontroly bolo\nznemožnené daňovým orgánom preveriť reálnosť obchodných prípadov v účtovníctve dodávateľov,\npretože dodávatelia na adresách, podľa výpisu z Obchodného registra nesídlia a s aktuálnymi konateľmi\nsa nepodarilo skontaktovať. Ani doplnené preverovanie vo vyrubovacom konaní, v ktorom podľa\nsprávcu dane neboli získané žiadne doklady a relevantné dôkazy k tvrdeniam žalobcu, nepreukázalo\nvecnú súvislosť medzi činnosťou spoločnosti Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. a zabezpečovaním pracovníkov\nžalobcovi. Dňa 15.12.2016 sa uskutočnilo u správcu dane ústne pojednávanie, predmetom ktorého bolo\nprerokovanie pripomienok a dôkazov predložených žalobcom k protokolu a oboznámenie s priebehom\na výsledkami doplneného dokazovania. Po vyhodnotení pripomienok žalobcu a na základe zistení, ktoré\nvyplynuli z výsledkov doplňujúcich úkonov, správca dane konštatoval, že vyjadrenie žalobcu k protokolu\nnemá vplyv na zistené porušenie na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013.\n5. Na základe výsledkov daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania bolo vydané rozhodnutie\nsprávcu dane č.104530606/2016 zo dňa 22.12.2016, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z\npríjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013 v sume 125 428,20 €.\n6. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca odvolanie, o ktorom odvolaní rozhodol žalovaný\nrozhodnutím č. 348436/2017 zo dňa 10.04.2017 tak, že rozhodnutie správcu dane potvrdil. Žalovaný sa\nv odvolacom konaní stotožnil so záverom správcu dane. Konštatoval, že žalobca v priebehu daňovej\nkontroly ani vyrubovacieho konania nepredložil preveriteľné a nespochybniteľné dôkazy, preukazujúce\nposkytnutie služieb na základe mandátnych zmlúv (vyhľadávanie záujemcov o prácu v oblasti čistiacich\na upratovacích služieb), že pred oboznámením so zisteniami z daňovej kontroly žalobca uvádzal, že\nevidencie nemali dôvod archivovať, podklady k fakturácii nemá, nemá výplatné listiny ani súpisy s\nmenoslovom pracovníkov, ktorých mali sprostredkovať spoločnosti Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. Napriek\ntomu podklady k fakturácii následne žalobca doložil, a to až po oboznámení správcu dane so zisteniami\nz daňovej kontroly v zápisnici č. 102837976/2016 zo dňa 30.03.2016. Podľa žalovaného však nemali\nžiadnu vypovedaciu schopnosť, keďže v zoznamoch zamestnancov bolo uvedené len meno a priezvisko\nbez bližších identifikačných znakov. Zoznamy považoval za účelovo vyhotovené. Konštatoval viditeľný\nabsolútny nesúlad medzi počtom zamestnancov podľa mzdovej evidencie a počtom zamestnancov\npodľa doložených podkladov k fakturácii. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane, že v\ndanom prípade neboli splnené zákonné podmienky na uplatnenie nákladov z dodávateľských faktúr od\nspoločnosti Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. za poskytnutie služieb na základe mandátnych zmlúv v daňových\nvýdavkoch a odvolacie námietky žalobcu vyhodnotil ako neopodstatnené. Konštatoval, že žalobca\nuplatnením nákladov z týchto faktúr spolu v sume 545 340,- € v daňových výdavkoch porušil ustanovenia\n§ 2 písm. i/, § 21 ods. 1 a § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 <. Z.z. o dani z príjmov (ďalej len\n„zákon o dani z príjmov“), a preto mu bol o uvedenú sumu opodstatnene zvýšený základ dane z príjmov\nprávnickej osoby za zdaňovacie obdobie 2013.\n7. Úlohou správneho súdu pri posúdení predmetnej veci bolo zodpovedanie otázky, či daňové orgány\ndospeli k správnemu záveru, ak žalobcovi neuznali zahrnutie nákladov do daňových výdavkov na\nzáklade faktúr od dodávateľov obchodných spoločností Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. Krajský súd mal za to,\nže podstatou argumentácie žalobcu v žalobných bodoch bolo tvrdenie o nesprávnom výsledku správcu\ndane pri preverovaní vyššie označených faktúr tvrdiac, že správca dane vyvodil tak nesprávne skutkové\nzistenia v procese vadného dokazovania, ako aj nesprávne závery. Správny súd sa s týmto nestotožnil\nmajúc za to, že správca dane v priebehu daňovej kontroly a vo vyrubovacom konaní a následne žalovaný\nv odvolacom konaní dôsledne uplatňovali príslušnú právnu úpravu, čo vyústilo do vydania zákonných\nrozhodnutí. Záver daňových orgánov o konaní žalobcu v rozpore s ustanoveniami § 2 písm. i/, § 21 ods.\n1 a § 17 ods. 2 písm. a/ zákona o dani z príjmov plne zodpovedá zistenému a popísanému skutkovému\nstavu, ktorý nie je v rozpore s obsahom administratívneho spisu.\n\n8. Krajský súd ďalej poukázal na to, že aby výdavok (náklad) bolo možné na daňové účely považovať\nza daňový výdavok, musí v zmysle ustanovení zákona o dani z príjmov kumulatívne spĺňať základné\npodmienky uznateľnosti, ktorými sú podmienka príslušnosti (výdavok musí vynaložiť daňovník, ktorý si\nho uplatňuje), podmienka existencie (výdavok musí byť preukázateľne vynaložený), podmienka vecnosti\n(výdavok musí slúžiť na dosiahnutie zabezpečenia a udržanie zdaniteľných príjmov), podmienka\nevidencie (výdavok musí byť zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka), podmienka preukaznosti (výdavok\nmusí byť preukázaný), podmienka rozsahu (v prípade jeho limitovania). Správny súd mal za to,\nže v danom prípade žalobca nepreukázal, že došlo k poskytnutiu služieb dodávateľmi na základe\nmandátnych zmlúv (vyhľadávanie záujemcov o prácu v oblasti čistiacich a upratovacích služieb).\n9. Okrem vyššieho uvedeného sa správny súd nestotožnil s tvrdením žalobcu, že žalobca v daňovom\nkonaní uniesol dôkazné bremeno na preukázanie opodstatnenosti zaúčtovania predmetných nákladov\ndo daňových výdavkov. Daňový poriadok rozdeľuje dôkazné bremeno, resp. dôkaznú povinnosť medzi\ndaňový subjekt a správcu dane, pričom ťažisko dôkaznej povinnosti je na daňovom subjekte. Zákon\nukladá dôkazné bremeno aj správcovi dane, a to jednak vyvrátiť prostredníctvom zákonných dôkazov\ntvrdenia daňového subjektu, a jednak preukázať skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému\nsubjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Dokazovanie určitých skutočností tvrdených\ndaňovým subjektom a ich vyvracanie správcom dane tvorí podstatu uvedeného dokazovania určitých\nskutočností dôležitých pre správne zistenie daňovej povinnosti, a týmto sa realizuje dôkazné bremeno\ndaňového subjektu a správcu dane.\n10. Správny súd taktiež poukázal na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR k\nponímaniu dôkazného bremena v daňovom konaní, k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom\ndane a daňovým subjektom, právne vety rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, ktoré citoval žalovaný,\njednak v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, jednak vo vyjadrení k žalobe. V zhode so závermi\nÚstavného súdu SR III. ÚS 401/09-17 zo dňa 16.12.2009 konštatoval, že žalobcovi sa nepodarilo vyvrátiť\npreukázateľné spochybnenie vierohodnosti pravdivosti, či úplnosti dôkazov ním predložených k daňovej\nkontrole. Žalobca si síce splnil povinnosti vyplývajúce z Daňového poriadku, ako aj zo zákona o dani\nz príjmov, avšak v priebehu vykonávanej daňovej kontroly správca dane preukázateľným spôsobom\nspochybnil vierohodnosť a pravdivosť podkladov k fakturácii, samotných fakturovaných skutočností, ako\ni mandátnych zmlúv uzavretých medzi žalobcom a dodávateľmi.\n11. Správca dane postupoval v súlade s ustanoveniami § 24 Daňového poriadku a zásadami daňového\nkonania upravenými v § 3 Daňového poriadku, ak overoval, či služby, ktoré sú deklarované na\nfaktúrach, boli skutočne poskytnuté spoločnosťami uvedenými na faktúrach. Žalobca ako daňový subjekt\nmá povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Dôkazné bremeno na preukázanie reálneho\nuskutočnenia fakturovaného plnenia - služieb je primárne na daňovom subjekte, pričom nepostačuje,\nak daňový subjekt disponuje iba listinami ako sú dodávateľské faktúry, dodacie listy, ale musí byť\nschopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené. Dokazovanie zo strany správcu\ndane slúži až na následnú verifikáciu skutočností tvrdených žalobcom. V danom prípade správca\ndane v priebehu daňovej kontroly dospel k záveru, že žalobca dostatočným spôsobom nepreukázal\nvynaloženie výdavkov, nakoľko správca dane preverovaním dokladov, faktúr a podkladov k fakturácii,\nmiestnym zisťovaním, svedeckou výpoveďou a zmluvou dospel k záveru, že naplnenie predmetu\nmandátnych zmlúv je vážne spochybnené. Správca dane nespochybňoval, že zamestnanci žalobcu\nskutočne vykonávali čistiace a upratovacie práce v objekte VW Bratislava, avšak náklady viažúce sa k\nzabezpečeniu zamestnancov spoločnosťami Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. na základe zistení nepovažoval\nza daňové výdavky, pretože neboli preukázané. Vychádzal najmä zo skutočnosti, že nebolo možné\npreveriť obchodné spoločnosti dodávateľov, nakoľko tieto na adresách sídla zapísaných v Obchodnom\nregistri boli nekontaktné, tiež z výpovede L. W., ktorý bol konateľom spoločnosti Turán, s.r.o. v čase\nvystavenia faktúr (január a február 2013) a konateľom spoločnosti EJS s.r.o. (marec až august 2013,\noktóber až december 2013), z vyjadrení bývalých zamestnancov U. Z. a U. X., ktorí pri miestnych\nzisťovaniach uviedli, že sa o pracovnej ponuke dozvedeli priamo od známych brigádnikov. Je zrejmé,\nže daňovou kontrolou došlo k spochybneniu reálneho obsahu deklarovaných skutočností na dotknutých\nfaktúrach. Preto, voči postupu správcu dane, ktorý ďalej overoval, či deklarované skutočnosti sú\npravdivé, nemožno nič namietať. Nemožno nič namietať ani voči vedeniu dokazovania, ktoré bolo\nsúladné s ustanovením § 24 Daňového poriadku. Správca dane postupoval v súlade s Daňovým\nporiadkom, ak v rámci dokazovania vykonal úkony v snahe zistiť rozhodnú skutočnosť, či fakturované\nplnenia - sprostredkovanie bolo dodané podľa mandátnych zmlúv dodávateľmi Turán, s.r.o. a EJS s.r.o.\n\n12. Správny súd zaoberajúc sa všetkými žalobnými námietkami vo vzťahu k dokazovaniu dospel k\nzáveru, že nie sú dôvodné. V zhode s daňovými orgánmi konštatoval, že z výpovedí svedkov Z. B., L.\nM., Michala G. vyplýva, že neexistuje priama súvislosť medzi činnosťou spoločnosti Turán, s.r.o. a EJS\ns.r.o. s výkonom ich práce, pretože ako bývalí zamestnanci žalobcu sa dozvedeli o pracovnej ponuke\ninak, ako sprostredkovane od týchto spoločností. Za najzávažnejšiu skutočnosť je nutné považovať\npostoj samotných dodávateľov fakturovaných služieb. Pri preverovaní bolo zistené, že dodávatelia na\nadresách podľa výpisu z Obchodného registra nesídlia a s konateľmi sa nepodarilo skontaktovať. L. P.,\nkonateľ spoločnosti EJS s.r.o. síce prevzal zásielku, ale k svedeckej výpovedi sa nedostavil s poukazom\nna nedostatok finančných prostriedkov, v podstate bez ospravedlnenia. R. Y., konateľ spoločnosti Turán,\ns.r.o. zásielku vôbec neprevzal, resp. nepodarilo sa mu ju doručiť, vrátila sa s poznámkou „adresát\nneznámy“. Nebolo možné preveriť dodané služby ani prostredníctvom účtovníctva dodávateľov.\n13. Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že sám si splnil dôkazné bremeno a na preukázanie skutočností,\nktoré nastali u jeho dodávateľov znášať dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane, krajský súd\nzastával názor, že správca dane tiež vyčerpal svoje dôkazné bremeno, ak preukázateľným spôsobom\nzistil, že predložené faktúry a listiny žalobcom nepreukazujú reálne dodanie služieb. Bolo ďalej na\nžalobcovi, aby ponúkol ďalšie dôkazy, ktoré by napriek objektívnym zisteniam správcu dane preukázali\npravdivosť deklarovaných skutočností. Žalobca nevyvrátil zistenia správcu dane a neboli vyvrátené,\nresp. pochybnosti odstránené ani dokazovaním zo strany daňových orgánov. Správny súd poukázal na\nrozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžf/18/2011, 6Sžf/14/2012 zo dňa 28.03.2012, z ktorého vyplýva,\nže žalobca ako daňovník nemôže od správcu dane právom očakávať, že správca dane bude musieť\nčakať, či daňovník v budúcnosti bude schopný zabezpečiť si dôkazy, ktoré by mohli nasvedčovať v jeho\nprospech, resp., že správca dane musí predložiť dôkaz o opaku, že zdaniteľné plnenie sa neuskutočnilo.\n14. V nadväznosti na uvedené zdôraznil, že dôkazné bremeno daňového subjektu nie je absolútne,\nčo vyplýva aj zo záverov rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2011. Ako už bolo vyššie\nuvedené, krajský súd sa nestotožnil s tvrdením v žalobe, že žalobcovi bola pričítaná dôkazná\nnúdza ohľadne takých skutočností, ktoré ho nemajú zaťažovať ťarchou dokazovania. Povinnosťou\nžalobcu bolo preukázať, že došlo k naplneniu predmetu mandátnych zmlúv, že v danom prípade boli\nsplnené podmienky na uplatnenie nákladov z dodávateľských faktúr za poskytnutie služieb na základe\nmandátnych zmlúv, t.j. za vyhľadávanie záujemcov o prácu v oblasti čistiacich a upratovacích služieb\nod spoločností Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. Bolo na žalobcovi, aby predložil správcovi dane dôkazy, ktorými\nby preukázal splnenie týchto podmienok. Správny súd nepovažoval za dôvodnú ani žalobnú námietku\nohľadom nedostatočného zistenia skutkového stavu. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové\nkonanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez\npochýb preukážu a potvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním uvádzaných skutočností. Je\nna správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom\ndokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z\nrealizovaného dokazovania vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy\nvyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania, ako to\nvyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/122/2015.\n15. Správny súd mal za to, že všetky dôkazy, ktoré zohľadňoval správca dane a žalovaný v rámci\nkonania, boli získané zákonným spôsobom. K namietanej skutočnosti, že správca dane zohľadnil aj\nvyjadrenia osôb U. X. a U. Z., ktoré podali pri miestnom zisťovaní, správny súd poznamenal, že sa\nnejedná o svedecké výpovede, preto nebolo nevyhnutné dodržať všetky procedurálne podmienky pre\ntento inštitút. V zhode so stanoviskom žalovaného aj správny súd mal za to, že vyjadrenia, ktoré poskytli\ntieto osoby neboli jediným podkladom pre prijatie záveru daňových orgánov a vydanie napadnutých\nrozhodnutí. Okrem ich vyjadrenia daňové orgány vychádzali aj zo svedeckej výpovede L. W., Z. B., L.\nM., U. G., E. M. a R. B., pričom dôkazy vyhodnotil jednotlivo, a zároveň vo vzájomnej súvislosti. Možno\nsúhlasiť so žalovaným, že aj pokiaľ by boli vypočutí U. X. a U. Z. v rámci inštitútu svedeckej výpovede\ns najväčšou pravdepodobnosťou by ich výpovede nemohli zvrátiť výsledok konania, pretože záver k\nakému dospeli daňové orgány bol podopretý ďalšími dôkazmi väčšej vypovedacej sily, ako to vyplýva z\nodôvodnenia rozhodnutia žalovaného, rozhodnutia vydaného správcom dane vo vyrubovacom konaní\na z protokolu z daňovej kontroly. Navyše, krajský súd poznamenal, že žalobné námietky tejto vady v\nkonaní sú vo všeobecnej rovine. Správny súd prihliada len na také vady v konaní, ktoré mohli mať vplyv\nna zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Súdy judikovali, že sa nezrušujú rozhodnutia orgánu verejnej\n\nsprávy len z dôvodu na zopakovanie procesu v prípade zistených vád v konaní, ak by ani správne\nvykonaný úkon nemohol privodiť pre žalobcu iný priaznivejší výsledok.\n16. Krajský súd sa nestotožnil ani s konštatovaním žalobcu, že rozhodnutie žalovaného je\nnepreskúmateľné. Žalovaný sa s odvolacími námietkami vysporiadal a konštatoval, prečo ich\nnepovažuje za relevantné. V tejto súvislosti uviedol, že nemožno sa zaoberať hmotnoprávnou\nargumentáciou, pokiaľ preskúmavané rozhodnutie neobstojí ani po formálnej stránke. Keďže v\nžalobe žalobca brojil proti rozhodnutiu žalovaného aj z hľadiska hmotnoprávnej, potom namietanie\nnepreskúmateľnosti sa javí ako účelové (porovnaj závery rozsudku Nejvyššího správního soudu ČR zo\ndňa 30.6.2010, sp.zn. 9 As2/2010).\n17. Správny súd s poukazom na uvedené preto žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietol.\n18. Proti tomuto rozsudku podal žalobca - sťažovateľ z dôvodov uvedených v ust. § 440 ods. 1\npísm. f/, g/, h/ S.s.p. kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky\nnapadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie, eventuálne, aby zrušil\nrozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Sťažovateľ sa primárne nestotožnil s právnym\nposúdením a odôvodnením záverov krajského súdu, keď mal za to, že krajský súd sa v podstate\nžiadnym spôsobom nevysporiadal s námietkou žalobcu, ktorou poukazoval na ust. § 25 ods. 4, § 24\nods. 3 a § 26 ods. 6 Daňového poriadku. V tejto súvislosti poukázal na to, že správny orgán má\npovinnosť podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku zistiť skutkový stav čo najúplnejšie, čo v danom\nprípade správca dane nevykonal a správca dane ťarchu dôkazného bremena preniesol na daňový\nsubjekt. V posudzovanej veci aj napriek skutočnosti, že žalobou napadnuté rozhodnutie je postavené\nna svedeckých výpovediach svedka U. X. a U. Z., teda na dôkazoch, ktoré správca dane získal\nv rozpore so zákonom, krajský súd, rovnako aj žalovaný nepovažoval tieto svedecké výpovede v\ndanom prípade za kľúčové. Nestotožnil sa s argumentáciou krajského súdu, ktorý konštatoval, že v\nnamietanej skutočnosti sa nejedná o svedecké výpovede a preto podľa nebolo nevyhnutné dodržať\nvšetky procedurálne podmienky pre tento inštitút. Sťažovateľ opierajúc sa o judikatúru Najvyššieho súdu\nSR sp.zn. 6Sžf/33/2012, 6Sžf/32/2012, 6Sžf/34/2012 mal za to, že pokiaľ by zamestnanec správcu dane\npri miestnom zisťovaní kládol iným osobám zúčastneným na miestnom zisťovaní otázky o dôležitých\nokolnostiach týkajúcich sa daňového subjektu, resp. iná osoba by takéto okolnosti pri miestnom zisťovaní\nsama uviedla a tieto skutočnosti by boli použité ako dôkaz následne vo vyrubovacom konaní, takáto\nosoba by už bola považovaná za svedka. Sťažovateľ mal za to, že vyššie uvedené svedecké výpovede\nboli zásadným podkladom na prijatie záveru daňových orgánov, ktoré mohli zvrátiť výsledok konania.\nSvedecké výpovede U. X. a U. Z. boli získané pri miestnom zisťovaní bez prítomnosti kontrolovaného\ndaňového subjektu a bez možnosti klásť im otázky, pričom boli použité ako kľúčový dôkaz vyvracajúci\nreálne uskutočnenie služieb. Krajský súd sa nezaoberal ani námietkou sťažovateľa ku skutočnosti,\nže správca dane sa nevysporiadal s námietkou daňového subjektu uvedenou v Zápisnici o ústnom\npojednávaní zo dňa 15.12.2016. Za nesprávne právne posúdenie veci považoval aj konštatovanie\nkrajského súdu o tom, že od sťažovateľa sa nevyžadovalo preukázanie skutočností, ohľadne ktorých táto\npovinnosť stíha iný subjekt. Odôvodnenie rozhodnutia žalovaného bolo totiž postavené na skutočnosti,\nže bývalí obchodní partneri sťažovateľa si nesplnili svoje povinnosti boli nekontaktní, v dôsledku\nčoho sa nepodarilo u nich overiť reálnosť dodania služieb. Krajský súd sa pritom žiadnym spôsobom\nnezaoberal námietkami sťažovateľa. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že v zmysle § 45 ods. 1 písm.\nc/ Daňového poriadku predkladal žalovanému návrhy na vykonanie dokazovania, pričom správca dane\nporušil vykonal dokazovanie v rozpore s Daňovým poriadkom. Okrem uvedeného mal za to, že krajský\nsúd neprihliadal na ust. Daňového poriadku a to § 3 ods. 1, 2, 9, § 24 ods. 2, 3, § 25 ods. 4, § 26 ods.\n6, § 45 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku ako aj na opakovane uvádzanú judikatúru Najvyššieho súdu\nSR, Európskeho súdneho dvora, resp. Súdneho dvora EÚ, na ktorú sa sťažovateľ odvolával. Krajský\nsúd v dôsledku uvedených pochybení vec nesprávne právne posúdil, keď svoje rozhodnutie navyše\nnedostatočne zdôvodnil.\n19. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že s právnym posúdením veci krajským súdom\nsa stotožňuje a námietky sťažovateľa uplatnené v kasačnej sťažnosti považuje za neopodstatnené.\n20. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná\noprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) a že ide o rozsudok,\n\nproti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), dospel k záveru, že kasačná\nsťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu.\n21. Podľa § 6 ods. 1 S.s.p. správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb\nzákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov\norgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v\nďalších veciach ustanovených týmto zákonom.\n22. Podľa § 438 ods. 1 S.s.p. kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského\nsúdu.\n23. Podľa § 454 S.s.p. na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu.\n24. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu č.k. 23S/76/2017-108 zo\ndňa 27. septembra 2017, ktorým zamietol žalobu sťažovateľa o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nč. 348436/2017 zo dňa 10.04.2017, ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie správcu\ndane - Daňového úradu Banská Bystrica č. 104530606/2016 zo dňa 22.12.2016, ktorým sťažovateľovi\npodľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie\nobdobie 2013 v sume 125 428,20 €.\n25. Kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo,\npričom v rámci kasačného konania skúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvoinštančné\nsprávne rozhodnutie, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť\nvecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu. Vychádzajúc z dôvodov kasačnej sťažnosti\npovažoval za potrebné posúdiť správnosť záverov krajského súdu, ktorý stotožňujúc sa s argumentáciou\nžalovaného orgánu verejnej správy, resp. správcu dane zhodne dospel k záveru, že sťažovateľ\nnepostupoval v intenciách ust. § 2 písm. i/, § 21 ods. 1 a § 17 ods. 2 písm. a/ zákona o dani z príjmov, a\npreto správca dane dôvodne a postupom v medziach zákona po vykonaní daňovej kontroly sťažovateľovi\nzvýšil základ dane o sumu 545 340,- € a následne vyrubil rozdiel dane z príjmu právnickej osoby za\nzdaňovacie obdobie 2013 v sume 125 428,20 € majúc za to, že sťažovateľ nepreukázal faktúrami\ndeklarované dodanie služieb od dodávateľských spoločností Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. na podklade\nmandátnych zmlúv, (predmetom ktorých malo byť vyhľadávanie záujemcov o prácu v oblasti čistiacich\na upratovacích služieb pre sťažovateľa). K porušeniu príslušných ustanovení zákona o dani z príjmov\nmalo dôjsť konaním sťažovateľa, ktorý si neoprávnene zaúčtoval do nákladov a zahrnul do daňových\nvýdavkov plnenia na základe dotknutých faktúr, ktoré nemožno uznať za daňové výdavky.\n26. V nadväznosti na uvedené považoval kasačný súd za podstatné zaujať právny názor k viacerým\nsťažovateľom nastoleným otázkam týkajúcim sa predovšetkým: unesenia dôkazného bremena, resp.\njeho rozloženia medzi sťažovateľa a správcu dane, otázky, či skutkový stav v rozsahu zistenom\nsprávcom dane umožnil spoľahlivo vyvodiť vyššie popísané závery spojené s uložením daňovej\npovinnosti, ako aj to, či v procese dokazovania nedošlo k procesným vadám takej intenzity, ktoré by\nzakladali nezákonnosť rozhodnutí daňových orgánov.\n27. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový\nporiadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností\nrozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\n28. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.\nSprávca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce\npre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa\npoznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.\nSprávca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť\nskutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,\nže je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie\ndoplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného\n\nhodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány\npovinné postupovať.\n29. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015,\naplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové\nnakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha\nzákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo,\npričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia\na správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové\nkonanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa\nbez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní\nuvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním\nvyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy\nvykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť\nzávery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na\nskutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.\n30. Podľa názoru kasačného súdu je nutné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom\nkonaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie\ndokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav.\nPri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné\nzásady správy daní. Naopak daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný\npreukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne\nurčenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré\nje povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný\nsprávcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a\núplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru\nalebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru\nbolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu;\npri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.\n31. V posudzovanej veci bolo aj s poukazom na vyššie popísané aspekty a mechanizmus prenosu\ndôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom na sťažovateľovi, aby relevantným\nspôsobom (nielen formálnymi dokladmi) preukázal, že v prípade ním deklarovaných a vynaložených\nnákladov na podklade mandátnych zmlúv uzavretých so spoločnosťami Turán, s.r.o. a EJS, s.r.o.\nišlo o také náklady, ktoré je možné kvalifikovať ako daňové výdavky, resp., že dodávky služieb\ndeklarované sťažovateľom na základe mandátnych zmlúv boli uskutočnené práve spoločnosťami daňovými subjektmi Turán, s.r.o. a EJS, s.r.o. uvedenými na faktúrach.\n32. Vzhľadom na to, že sťažovateľ svoje tvrdenia o dodávke predmetných služieb oprel o formálne\ndoklady - predovšetkým faktúry a zmluvy, správca dane dôvodne pristúpil k ich prevereniu z hľadiska\nmateriálneho, keď rozsiahlym dokazovaním spochybnil ich existenciu. Správca dane prioritne logicky\npreveroval reálnosť dodávok priamo u dodávateľov Turán, s.r.o. a EJS, s.r.o., pričom v oboch\nprípadoch vzhľadom na preukázanú nekontaktnosť a ekonomickú nečinnosť v rozhodnom období,\nmožno konštatovať, že tieto skutočnosti vniesli do preverovania reálnosti deklarovaných plnení dôvodné\npochybnosti. V tejto súvislosti je potrebné tiež poznamenať, že uvedené zistenia správcu dane neboli\npripísané na ťarchu sťažovateľa tak, ako to naznačoval s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu\nSR sp.zn. 3Sžf/1/2011, keďže ich preukázanie správca dane nevyžadoval od sťažovateľa. Táto okolnosť\nbola vyhodnocovaná (s poukazom na judikatúru Súdneho dvora EÚ napr. C-80/11 a C-142/11) v kontexte\nnárokov na sťažovateľa ako podnikateľského subjektu, u ktorého sa pri výbere obchodných partnerov\nvyžaduje a predpokladá zvýšená miera obozretnosti a s tým spojená i vedomosť o rizikách z toho\nplynúcich v daňovom konaní (stav dôkaznej núdze).\n33. Správca dane však v záujme preveriť reálnosť plnení deklarovaných sťažovateľom vypočul ako\nsvedka dňa 08.03.2016 L. W. (konateľa dodávateľských spoločností v rozhodnom čase), ktorý síce\npotvrdil uzavretie mandátnych zmlúv so sťažovateľom, vystavenie faktúr a popísal spôsob, akým\nmalo dôjsť k naplneniu predmetu zmlúv (nábor zamestnancov mal byť realizovaný formou reklamy\n\na telefonickými hovormi), avšak nevedel predložiť menný zoznam telefonických hovorov ani zoznam\nzamestnancov či dodávateľov, ktorí by sa mali sprostredkovane podieľať na tejto činnosti, z čoho vyplýva,\nže nepredložil žiadne doklady nasvedčujúce reálnosti uskutočnenia zmlúv uzavretých so sťažovateľom.\nV tejto spojitosti je potrebné podotknúť i to, že sťažovateľ sa napriek upovedomeniu správcu dane\nna výsluch tohto svedka nedostavil, čím sa sám ukrátil o možnosť klásť mu otázky a podporiť tak\nsvoje tvrdenia o reálnosti fakturovaných plnení spoločnosťami Turán, s.r.o. a EJS, s.r.o. uvedenými na\nfaktúrach.\n34. K odstráneniu pochybností o tom, či dodávky deklarované sťažovateľom na základe mandátnych\nzmlúv boli uskutočnené spoločnosťami Turán, s.r.o. a EJS, s.r.o. uvedenými na faktúrach nedošlo\nani po vykonaní ďalších procesných úkonov správcu dane, keď vypočul svedkov R. B. a E. M.\ndňa 17.03.2016, ktorí ako dodávatelia podnikateľa Ján Schneider - SCHNEIDER CLEAING (t.č.\nvykonávajúceho identickú činnosť ako sťažovateľ, avšak v inom objekte) síce potvrdili a stručne popísali\nvýkon činnosti pre sťažovateľa, avšak tieto tvrdenia nepodložili žiadnymi písomnými dokladmi, ktoré by\npreukazovali akým spôsobom a od koho sa zamestnanci dozvedeli o pracovnej ponuke. Sťažovateľ,\nktorý bol prítomný na výsluchu týchto svedkov možnosť klásť im otázky nevyužil. Okrem uvedeného\nsprávca dane pristúpil i k výsluchu ďalších osôb - bývalých zamestnancov sťažovateľa, U. G., L. M., Z. B.\n(v procesnom postavení svedkov), na ktorých sa zúčastnil i sťažovateľ, a ktorých výpovede ani v jednom\nprípade nepotvrdili sprostredkovanie prác pre sťažovateľa spoločnosťami Turán, s.r.o. a EJS, s.r.o.\n35. Sprostredkovanie prác pre sťažovateľa spoločnosťami Turán, s.r.o. a EJS, s.r.o. nebolo potvrdené\nani výpoveďami bývalých zamestnancov sťažovateľa U.W. a U. Z., ktoré boli získané v rámci miestneho\nzisťovania v dňoch 07.03.2016 a 11.03.2016. Na tomto mieste sa žiada podotknúť i to, že správcovi\ndane nevyplýva zákonná povinnosť informovať kontrolovaný daňový subjekt o realizácii miestneho\nzisťovania u iného daňového subjektu, pričom zároveň zákon kontrolovanému daňovému subjektu\nnepriznáva ani procesné právo byť prítomný pri tomto miestnom zisťovaní. Oprávnením daňového\nsubjektu v súvislosti s výkonom miestneho zisťovania u iného daňového subjektu je jeho právo následne\nnahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania, ktoré bolo v prejednávanej veci dodržané. Sťažovateľ\nvšak odvolávajúc sa na judikatúru Najvyššieho súdu SR, namietal pochybenie správcu dane, ktorého sa\nmal dopustiť tým, že nešlo o výsluch osôb v procesnom postavení svedka, pri ktorom by mal sťažovateľ\nmožnosť im klásť otázky. Kasačný súd v prvom rade nespochybňuje argumentáciu sťažovateľa, že ak sa\nmá fyzická osoba v daňovom konaní vyjadriť k dôležitým okolnostiam týkajúcim sa iných osôb, ktoré sú jej\nznáme, ide o výsluch svedka. Pokiaľ teda správca dane oprel svoje závery i o výsluchy uvedených osôb,\ntýkajúce sa priamej súvislosti medzi činnosťou spoločnosti Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. a spôsobu, akým sa\ndozvedeli o pracovnej ponuke, išlo nepochybne o výpovede k dôležitým okolnostiam posudzovanej veci\na preto ich bolo potrebné realizovať ako výsluch svedka v zmysle § 25 ods. 4 Daňového poriadku. Inštitút\nmiestneho zisťovania sa tak nesmie stať procesným nástrojom, ktorým by správca dane obchádzal\npovinnosť vytvoriť daňovému subjektu priestor na realizáciu s tým spojených procesných práv (tu\npatri nepochybne i právo byť prítomný pri výsluchu svedka a klásť mu otázky). Kasačný súd však\npoukazuje na to, že výpovede (získané v rámci miestneho zisťovania) neboli jedinými a kľúčovými\ndôkazmi, z ktorých správca dane pri formulovaní svojich záverov vychádzal. Je potrebné uviesť, že\nobjasnenie priamej súvislosti medzi činnosťou spoločnosti Turán, s.r.o. a EJS s.r.o. a sprostredkovaním\nzamestnancov pre sťažovateľa, resp. ozrejmenie spôsobu akým sa zamestnanci dozvedeli o pracovnej\nponuke, bolo predmetom ďalších (vyššie popísaných) výsluchov bývalých zamestnancov sťažovateľa\n(U. G., L. M., Z. B.), vykonaných v procesnom postavení svedka, pričom ich výpovede sa navzájom\npodporovali a neboli v rozpore ani s výpoveďami získanými v rámci miestneho zisťovania. Kasačný súd\ntaktiež poukazuje na to, že sťažovateľ mal možnosť oboznámiť sa s výpoveďami U. X. a U. Z., pričom\nvypočutie týchto osôb v procesnom postavení svedkov ani nenavrhoval. Je teda evidentné, že samotný\nsťažovateľ neprejavil záujem na bezprostrednej konfrontácii svojich tvrdení nielen s osobami vypočutými\nv rámci miestneho zisťovania ale i s tými, ktorí boli vypočutí v procesnom postavení svedkov. Kasačný\nsúd preto berúc do úvahy procesnú pasivitu sťažovateľa v kontexte unesenia jeho dôkazného bremena\ni postupu správcu dane, ktorý napriek zmienenému pochybeniu sťažovateľovi poskytol dostatočný\npriestor na realizáciu jeho procesných práv vyplývajúcich z Daňového poriadku túto vadu nepovažoval\nza takú, ktorá by mohla mať priamy dosah na zákonnosť prijatých daňových rozhodnutí.\n36. Podľa názoru kasačného súdu správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie zamerané na\nposúdenie otázky, či v prípade sťažovateľom deklarovaných a vynaložených nákladov na podklade\nmandátnych zmlúv uzavretých so spoločnosťami Turán, s.r.o. a EJS, s.r.o. išlo o také náklady, ktoré\n\nje možné kvalifikovať ako daňové výdavky, resp., že dodávky služieb deklarované sťažovateľom na\nzáklade mandátnych zmlúv boli uskutočnené práve spoločnosťami - daňovými subjektmi Turán, s.r.o.\na EJS, s.r.o. uvedenými na faktúrach. Vzhľadom na to, že správca dane relevantným spôsobom preverovaním dokladov, faktúr, podkladov, svedeckými výpoveďami a zmluvami spochybnil naplnenie\nmandátnych zmlúv, došlo k presunu dôkazného bremena na sťažovateľa. Správca dane pritom\nnemal povinnosť sťažovateľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov,\nktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená,\npreukázať pravdivosť svojich tvrdení. Bolo preto na sťažovateľovi, aby predložil také doklady, ktoré by\nhodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované. Sťažovateľ však\ns výnimkou predloženia listinných dokladov neodrážajúcich reálnosť vynaloženia výdavkov za plnenia\nposkytnuté spoločnosťami uvedenými na faktúrach nepredložil, resp. nenavrhol vykonanie žiadnych\nrelevantných dôkazov, ktoré by spochybnili zistenia správcu dane.\n37. Kasačný súd mal za preukázané, že žalovaný ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly\nvyhodnotili všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane v ich vzájomnej\nsúvislosti a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane viedol dokazovanie\ns cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový\nstav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Správca\ndane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to\nvo všetkých vzájomných súvislostiach.\n38. Kasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane\nzistil skutkový stav správne a v súlade s Daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho\nspisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako krajský\nsúd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový\nstav, ktorý aj samotný krajský súd uviedol vo svojom rozhodnutí, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane\nv rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa dôkladne aj so\nvšetkými námietkami sťažovateľky.\n39. K sťažovateľovým ďalším námietkam kasačný súd dáva do pozornosti, že integrálnou súčasťou\nzákladného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka konania\nna také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky\nprávne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov\na obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04). Všeobecný súd však nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie\nrozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia,\npostačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý\nproces (III. ÚS 209/04). Kasačný súd má za to, že krajský súd sa posudzovanou vecou dôsledne\nzaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľa a vyvodil správne skutkové aj právne\nzávery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a nepochybným záverom o zákonnosti\npreskúmavaného ak aj prvoinštančného rozhodnutia.\n40. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami\nsťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,\nriešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil\nnajvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z\nuvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S.s.p. ako nedôvodnú zamietol.\n41. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak,\nže sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S.s.p. a\nanalogicky podľa § 167 ods. 1 S.s.p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade\ns § 467 ods. 1 S.s.p. a analogicky podľa § 168 S.s.p.\n42. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\n\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}