{"guid": "2a0e44b5-0f59-4f13-9814-3093d726afc8:3a878fba-0347-44a6-aae5-2b1fbcbdbd9f", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5708208296.1", "spisova_znacka": "1VCdo/1/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2019 z 26. 11. 2019", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 26. novembra 2019, sp. zn. 1VCdo/1/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:5708208296.1", "identifikacne_cislo": "5708208296", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Emil Franciscy", "datum_vydania": "2019-11-26", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-3", "nazov": "§ 48 ods. 3 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. a) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-1", "nazov": "§ 48 ods. 1 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-48.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-48"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. b) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 421 ods. 1 písm. c) CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-421.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-421"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-48", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-421"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3a878fba-0347-44a6-aae5-2b1fbcbdbd9f", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5708208296.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:5708208296.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:5708208296.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1VCdo/1/2019\n5708208296\n26. 11. 2019\nJUDr. Emil Franciscy\nECLI:SK:NSSR:2019:5708208296.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky vo veľkom senáte občianskoprávneho kolégia zloženom z\npredsedníčky senátu JUDr. Jany Bajánkovej a sudcov JUDr. Oľgy Trnkovej, JUDr. Jána Šikutu, PhD.,\nJUDr. Martina Vladika, JUDr. Viery Petríkovej, JUDr. Ivana Machyniaka a JUDr. Emila Franciscyho, vo\nveci žalobkyne SAT, s.r.o., so sídlom v Martine, Milana Rastislava Štefánika č. 16, proti žalovanej T system, s.r.o., so sídlom v Bratislave, Banskobystrická č. 7403/4, zastúpenej FIAČAN & PARTNERS,\ns.r.o. so sídlom v Liptovskom Mikuláši, Milana Pišúta č. 936/16, za účasti intervenientky na strane\nžalovanej AVEC BUILDING, s.r.o. so sídlom v Žiline, Terasy 3471/6, zastúpenej JUDr. Marínou Gallovou,\nadvokátkou so sídlom v Martine, Jilemnického č. 30, o vydanie nehnuteľností, vedenej na Okresnom\nsúde Martin pod sp. zn. 21C/19/2008, o dovolaní žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Žiline z 30.\njúna 2016 sp. zn. 9Co/209/2016, takto\nrozhodol:\nVec v r a c i a na prejednanie a rozhodnutie senátu 6 C.\nodôvodnenie:\n1. Okresný súd Martin (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) rozsudkom z 8. decembra\n2015 č. k. 21C/19/2008-1066 uložil žalovanej povinnosť vydať žalobkyni nehnuteľnosti nachádzajúce sa\nv meste N. a zapísané v katastri nehnuteľností pre katastrálne územie N. na liste vlastníctva č. XXXX\nako pozemok parcela registra „C“\nč. XXX/X. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere\nXXX mX., pozemok parcela registra „C“\nč.. - zastavané plochy a nádvoria vo výmere\nXXX m2 a stavba (budova) so súpisným\nč. XXXX postavená na pozemku parcela č. XXX/\nX. (ďalej len „nehnuteľnosti“). Vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že\nžalobkyňa sa dôvodne domáha ochrany svojho práva v zmysle § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Mal\nza preukázané, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľností, ktoré nadobudla na základe kúpnej zmluvy v\nroku 1993 a všetky následne uzatvorené zmluvy o prevode nehnuteľností až po kúpnu zmluvu\nz\n15. októbra 2008, ktorou ich mala nadobudnúť spoločnosť NOVALIS, s.r.o., boli rozsudkom Okresného\nsúdu Martin z 26. novembra 2011 č. k. 18Cb/277/2007-858 v spojení s rozsudkom Krajského súdu\nv Žiline z 30. mája 2013 sp. zn. 13Cob/185/2012 určené za neplatné. Vyslovil názor, že na dražbe\nkonanej 18. novembra 2012 nenadobudla vlastníctvo nehnuteľností ani intervenientka, lebo záložca\n(spoločnosť NOVALIS, s.r.o.) nebol vlastníkom predmetu dražby. Z ustanovení zákona č. 527/2002 Z.z.\no dobrovoľných dražbách a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch\na notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 527/2002 Z.\nz.“) nevyplýva, že by dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote stanovenej týmto zákonom nebola podaná\nžaloba o určenie jej neplatnosti, viedla k nadobudnutiu vlastníckeho práva aj od nevlastníka, a teda že\nby sa v takom prípade prelamovala zásada, v zmysle ktorej „nikto nemôže previesť na iného viac práv,\nnež má on sám“ [„Nemo plus iuris ad alium transferre potest quam ipse habet“ (ďalej len zásada „nemo\nplus iuris“)]. Z tohto dôvodu intervenientka ako nevlastník nemohla previesť vlastníctvo nehnuteľností\nkúpnou zmluvou z 11. novembra 2014 na žalovanú. Keďže na strane žalovanej nebola preukázaná\nani dobromyseľnosť (vedela o tom, že nehnuteľnosti sú predmetom súdnych sporov), jej dispozícia s\nnehnuteľnosťami je neoprávnená.\n\n2. Krajský súd v Žiline (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej a intervenientky rozsudkom z\n30. júna 2016 sp. zn. 9Co/209/2016 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny. Zároveň\nrozhodol, že žiadnemu z účastníkov nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania. V celom rozsahu sa\nstotožnil so skutkovými i právnymi závermi prvoinštančného súdu.\n3. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podala včas dovolanie žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“).\nNavrhla rozsudok odvolacieho súdu a tiež rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec vrátiť\nprvoinštančnému súdu na ďalšie konanie. V dovolaní uviedla, že ho podáva podľa § 420 písm. f/ a § 421\nods. 1 písm. a/, b/ a c/ zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP““). Namietala,\nže bolo porušené jej právo na spravodlivý proces nepreskúmateľnosťou rozsudku odvolacieho súdu\npre nedostatok jeho riadneho odôvodnenia. Výhrady mala tiež k právnemu posúdeniu veci odvolacím\nsúdom v otázke, či neplatnosť dobrovoľnej dražby môže súd posudzovať aj v inom konaní, než v konaní\no žalobe na určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby v zmysle § 21 ods. 2 zákona č. 527/2002 Z. z.\nV súvislosti s tým uviedla, že odvolací súd sa nesprávnym pripustením takejto možnosti odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe vyplývajúcej z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej\nlen „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Cdo 186/2010, sp. zn. 3 Cdo 272/2007 a Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky III. ÚS 448/2010. Za nesprávne právne posúdenie veci považovala aj riešenie otázky týkajúcej\nsa použiteľnosti zásady „nemo plus iuris“ v súvislosti s nadobudnutím vlastníctva v dobrovoľnej dražbe.\nNesúhlasila s názorom odvolacieho súdu, že ani platná dobrovoľná dražba nemôže viesť k nadobudnutiu\nvlastníckeho práva od nevlastníka. Napokon namietala, že odvolací súd v danej veci neaplikoval § 93\nods. 3 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii.\n4. Žalobkyňa vo vyjadrení k dovolaniu navrhla tento mimoriadny opravný prostriedok ako\nneopodstatnený zamietnuť.\n5. Senát 6 C, ktorý má podľa rozvrhu práce najvyššieho súdu vec prejednať a rozhodnúť (ďalej aj len\n„senát 6 C“ alebo „vec prejednávajúci senát“ alebo „postupujúci senát“), po zistení, že dovolanie bolo\npodané včas a na to oprávnenou a riadne zastúpenou osobou, a že spĺňalo zákonom požadované\nnáležitosti, vrátane riadneho vymedzenia dovolacích dôvodov, pristúpil k skúmaniu splnenia podmienok\nprípustnosti dovolania.\n6. Vec prejednávajúci senát dospel k záveru, že v danom prípade nie je dovolanie prípustné podľa\nustanovenia § 420 písm. f/ CSP, v zmysle ktorého dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu\nodvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným\npostupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k\nporušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolateľka za túto vadu označila nepreskúmateľnosť rozsudku\nodvolacieho súdu, podľa názoru senátu 6 C ale dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v\nspojení s rozsudkom prvoinštančného súdu uvádza v dostatočnej miere rozhodujúci skutkový stav,\nstanoviská strán k prerokúvanej veci, výsledky vykonaného dokazovania, obsah odvolania i právne\npredpisy, z ktorých odvolací súd vyvodil svoje právne názory vysvetlené v odôvodnení. Senát 6 C mal\nna pamäti, že konanie pred súdom prvej inštancie a pred odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca\nspätosť rozsudkov týchto súdov vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak odvolací súd v\nplnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie, stačí, ak v odôvodnení rozsudku\niba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci; rozhodnutie\nodvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.\nNa základe toho dospel k záveru, že dovolateľka nedôvodne argumentovala, že rozsudok odvolacieho\nsúdu je nepreskúmateľný a dovolanie proti nemu smerujúce prípustné podľa § 420 písm. f/ CSP.\n7. Senát 6 C následne pristúpil k skúmaniu, či je dovolanie prípustné podľa § 421\nods. 1\nCSP. Vychádzal z toho, že rozhodujúcou právnou otázkou, od vyriešenia ktorej záviselo rozhodnutie\nodvolacieho súdu a ktorej správnosť (okrem iných otázok) riešenia namietala dovolateľka, bola otázka,\nči v dobrovoľnej dražbe vykonanej podľa ustanovení zákona\nč. 527/2002 Z. z., proti\nktorej v zákonom stanovenej lehote nebola podaná žaloba o určenie jej neplatnosti, možno nadobudnúť\nvlastnícke právo aj od nevlastníka, a teda či sa v nej prelamuje zásada „nemo plus iuris“. Konštatoval,\nže odvolací súd sa pri riešení tejto otázky neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho\nsúdu reprezentovanej uznesením najvyššieho súdu z 18. decembra 2012 sp. zn 2 MCdo 20/2011, ktoré\nbolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č.\n\n61/2014 (ďalej len „rozhodnutie R 61/2014“) a v ktorom bol vyslovený názor, že ani platná dobrovoľná\ndražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002 Z. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť,\nnemôže mať za následok nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo\nzáložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby.\n8. Podľa názoru senátu 6 C sa však odvolací súd od označenej ustálenej rozhodovacej praxe odkloniť\nmal, lebo vymedzenú právnu otázku treba riešiť inak. I keď, vychádzajúc z doslovného znenia § 421\nods. 1 písm. a/ CSP, je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné len ak rozhodnutie\nodvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,\npri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, toto ustanovenie treba vykladať extenzívne, a to tak,\nže zakladá prípustnosť dovolania aj v prípade, ak sa odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu,\nno podľa názoru dovolacieho senátu, ktorý má vec rozhodnúť, sa odkloniť\nmal. Iný názor, podľa ktorého by prípustnosť dovolania v takomto prípade nebola daná a z povahy veci\n(vzhľadom na ustálenú rozhodovaciu prax) by nebola daná ani podľa § 421 ods. 1 písm. b/ a písm. c/\nCSP, by vo svojich dôsledkoch znamenal, že dovolací súd by nemohol pristúpiť k meritórnemu prieskumu\ndovolaním napadnutého rozhodnutia, hoci by mal za to, že v dovolaní nastolená právna otázka je otázkou\nzásadného právneho významu a treba ju riešiť inak - odklonom\nod doterajšej ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu. Takúto interpretáciu je potrebné odmietnuť, pretože by odporovala zmyslu a\núčelu dovolania ako mimoriadneho opravného prostriedku a zároveň by znamenala nerešpektovanie\nústavného zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae).\n9. Po konštatovaní, že dovolanie je v danom prípade prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP\nchcel senát 6 C pristúpiť k meritórnemu prieskumu dovolaním napadnutého rozhodnutia v otázke, či v\ndobrovoľnej dražbe vykonanej podľa zákona č. 527/2002 Z. z., proti ktorej v zákonom stanovenej lehote\nnebola podaná žaloba o určenie jej neplatnosti, možno nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka,\na teda či sa v nej prelamuje zásada „nemo plus iuris“.\n10. Vzhľadom na to, že senát 6 C pri svojom rozhodovaní dospel k právnemu názoru, ktorý je\nodlišný od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí R 61/2014, vznikla mu povinnosť postupovať\nv zmysle § 48 ods. 1 CSP. Vec preto postúpil na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho, pričom v uznesení z 31. októbra 2018 sp. zn. 6 Cdo 60/2017\npodrobne odôvodnil svoj názor, odlišný od názoru vysloveného v rozhodnutí R 61/2014. Podľa jeho\npresvedčenia ak v zákonom stanovenej trojmesačnej lehote odo dňa príklepu nebola podaná žaloba\no určenie neplatnosti dobrovoľnej dražby (ďalej len „dražba“), nemôže byť úspešne spochybňované v\ntejto dražbe nadobudnuté vlastnícke právo vydražiteľa, a to ani v prípade, ak ten, kto bol na dražbe\npovažovaný\nza vlastníka predmetu dražby, nebol jeho skutočným vlastníkom. Pokiaľ v\nzákonom stanovenej lehote nebola podaná žaloba o určenie neplatnosti dražby, jej účinky, medzi ktoré\npatrí aj nadobudnutie vlastníckeho práva vydražiteľom, už nemožno spochybniť. V takom prípade už\nnemožno neplatnosť dražby posudzovať v žiadnom inom konaní, a to ani ako predbežnú otázku napr.\nv konaní o určenie vlastníctva alebo o vydanie veci. Výnimkou by mohli byť len prípady, v ktorých by\nnebolo zrejmé, čo bolo vydražené a kto urobil najvyššie podanie, resp. ak by v skutočnosti nešlo o\ndobrovoľnú dražbu, ale o predstierané konanie. Dôvodová správa k novele zákona č. 527/2002 Z. z.\nvykonanej zákonom č. 568/2007 Z. z. výslovne uvádza, že\npri dobrovoľnej dražbe nejde\no prevod veci (nejde o zmluvu), ale o osobitný spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe\n„iných skutočností ustanovených zákonom“ (§ 132 ods. 1 Občianskeho zákonníka), ktorými sú príklep na\ndražbe a zaplatenie vydraženej ceny (zložená právna skutočnosť). Nejde teda o ďalší inštitút zmluvnej\npovahy. Na posudzovanie nadobudnutia vlastníckeho práva vydražiteľom preto nemožno aplikovať\nzásadu „nemo plus iuris“, ktorá sa spája so zmluvným prevodom tohto práva.\n11. Po postúpení veci senátom 6 C si veľký senát občianskoprávneho kolégia v súlade s § 48 ods. 4 CSP\nvyžiadal stanoviská ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, generálneho prokurátora Slovenskej\nrepubliky a tiež právnických fakúlt univerzít Slovenskej republiky.\n12. Minister spravodlivosti Slovenskej republiky vo svojom stanovisku po rozsiahlej analýze danej\nproblematiky a zohľadnení s problematikou súvisiacich rozhodnutí niektorých súdov [Slovenskej\nrepubliky, Českej republiky a Európskeho súdu pre ochranu ľudských práv a základných slobôd (ďalej\nlen „ESĽP“)] uzavrel, že možnosti odklonu od zásady „nemo plus iuris“ treba vždy posudzovať v\nkontexte základných ľudských práv a tie treba vykladať v súlade s praxou ESĽP, ktorý vo svojej\n\njudikatúre vytrvalo konštatuje, že predmetom ochrany vlastníctva podľa 1. Dodatkového protokolu\nk Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je vlastníctvo existujúce, nie nárok na\nzískanie vlastníctva. Dohovor favorizuje toho, kto v zmysle súkromnoprávnych zákonných predpisov\nsplnil podmienky\nna nadobudnutie vlastníckeho práva (a nesplnil podmienky na ich stratu), pred\ntým, kto (hoc aj dobromyseľný o tom, že ich splnil) tieto podmienky nesplnil.\n13. Generálny prokurátor Slovenskej republiky k nastolenej otázke uviedol, že nevidí dôvod odkloniť sa\nod záverov vyjadrených v rozhodnutí R 61/2014. Podľa jeho názoru predajom veci na dobrovoľnej dražbe\nnedochádza k prelomeniu zásady „nemo plus iuris“.\nAk navrhovateľ dražby alebo záložca nebol\nvlastník vydraženej veci, vydražiteľ vlastnícke právo nenadobudne. Predmetná zásada je vyvoditeľná\nz ustanovení Občianskeho zákonníka (napríklad a contrario z § 486 tohto zákonníka) a možno k nej\ndospieť aj výkladom inštitútu vydržania, ktorý by pri absencii tejto zásady nemal žiadne opodstatnenie.\nNesprávne je tvrdenie senátu 6 C, že zásada „nemo plus iuris“ sa spája so zmluvným prevodom práva,\nteda že sa neaplikuje pri prechode práva. V závere stanoviska generálny prokurátor Slovenskej republiky\nzdôraznil, že sa vyjadril výlučne k právnej otázke vymedzenej v uznesení o postúpení veci veľkému\nsenátu.\n14. V zmysle vyjadrenia Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave je neprípustný extenzívny\nvýklad § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Právna úprava prípustnosti dovolania obsiahnutá v tomto ustanovení\nje jednoznačná a nepochybná, preto ju treba vykladať presne podľa jej slov tak, ako to vyplýva z čl. 3\nods. 2 veta prvá CSP. Predostretý extenzívny výklad nemožno oprieť o čl. 3 ods. 2 druhá veta CSP. Len\nz hľadiska de lege ferenda možno uvažovať o tom, či by nebolo vhodné pripustiť dovolanie aj v prípade\nuvádzanom senátom 6 C. Bez legislatívnych zmien nie je však extenzívny výklad tohto ustanovenia\nmožný.\n15. Právnická fakulta Trnavskej univerzity v Trnave poukázala na doterajšiu rozhodovaciu prax\nnajvyššieho súdu v skutkovo a právne obdobných veciach. Zdôraznila, že dovolanie je mimoriadny\nopravný prostriedok, na ktorý nie je právny nárok a je len\nna zákonodarcovi, aké podmienky\njeho prípustnosti stanoví (z povahy veci ale vyplýva, že pôjde o prísnejšie podmienky prípustnosti v\nporovnaní s riadnym opravným prostriedkom). Podľa jej názoru by mal veľký senát podané dovolanie\nodmietnuť, lebo je neprípustné (§ 447 písm. c/ CSP). V ďalšej časti stanoviska uviedla, že rozhodovacia\nprax najvyššieho súdu v otázke aplikácie princípu „nemo plus iuris“ v rámci dobrovoľných dražieb je\nustálená a zodpovedá tomu, že právny poriadok neumožňuje prelomenie tejto zásady pri dobrovoľných\ndražbách.\n16. Právnická fakulta Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici zdôraznila, že jej stanovisko sa\nnetýka otázky prípustnosti dovolania. Poukázala na niektoré rozhodnutia ústavných súdov (Slovenskej\nrepubliky a Českej republiky), ktoré sa týkajú ochrany dobromyseľných účastníkov súkromnoprávnych\nvzťahov, rešpektovania princípov právneho štátu a tiež testu proporcionality vzájomne si konkurujúcich\ndvoch rovnako významných práv. Po analýze s vecou súvisiacej právnej úpravy vyslovila právny názor,\npodľa ktorého je v obdobných prípadoch namieste poskytnúť ochranu dobromyseľnému nadobúdateľovi.\n17. Právnická fakulta Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach uviedla, že problematika obsiahnutá\nv uznesení o postúpení veci má dva aspekty - hmotnoprávny a procesný. Podľa jej názoru v tomto\ndovolacom konaní neprichádza do úvahy zvažovanie hmotnoprávnych aspektov, a to z dôvodov\nprocesných. V danom prípade dovolanie prípustné nie je, lebo na senátom 6 C predpokladanú\nnesprávnosť právneho názoru odvolacieho súdu (nesprávnosť jeho právneho posúdenia veci) nedopadá\nžiadna zo situácií (konštrukcií) taxatívne vymedzených v § 421 ods. 1 CSP.\n18. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu po oboznámení sa s obsahom spisu,\ndôvodmi senátu 6 C uvedenými v rozhodnutí o postúpení veci v zmysle § 48 ods. 1 CSP a tiež\nstanoviskami vyžiadanými v zmysle § 48 ods. 4 CSP dospel k nasledovným záverom:\nI.\n19. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty (čl. 1\nods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky), ktorý okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdy rozhodnú vo veci s konečnou\nplatnosťou, ich rozhodnutie nebolo viac spochybňované v zmysle predvídateľnosti práva. Súdy majú\n\nv rovnakých podmienkach aplikovať právnu normu rovnakým spôsobom. Diametrálne odlišné právne\nposúdenie veci súdom v skutkovo totožných veciach za jednotnej právnej úpravy je v podmienkach\nmateriálneho právneho štátu neakceptovateľné. Princíp právnej istoty musí byť plne realizovaný v\npraxi súdov, a to najmä prostredníctvom „ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít“.\nVychádzajúc z premisy, že úloha najvyššieho súdu pri aplikácii princípu právnej istoty je absolútne\nkľúčová, ukázala sa potreba zriadenia veľkého senátu najvyššieho súdu s cieľom zabezpečenia jednoty\nrozhodovania najmä v zmysle jednoty judikatúry a jej akceptovania súdmi nižších inštancií. Veľký senát\npredstavuje inštitucionálne zabezpečenie princípu právnej istoty vyjadreného\nv čl. 2 CSP. Podľa\nčl. 2 ods. 2 časti vety pred bodkočiarkou CSP právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne\nočakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych\nautorít (m. m. III. ÚS 438/2018).\n20. Ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k právnemu názoru, ktorý je odlišný od\nprávneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu, postúpi vec na\nprejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení veci odôvodní svoj odlišný právny\nnázor (§ 48 ods. 1 CSP).\n21. Povinnosť senátu najvyššieho súdu v zmysle uvedeného ustanovenia sa týka tak otázok\nhmotnoprávnych, ako aj otázok procesnoprávnych.\n22. Pokiaľ má veľký senát reálne plniť svoju úlohu zjednocovať rozhodovaciu prax dovolacieho súdu\nv skutkovo a právne porovnateľných veciach, bezpochyby musí byť oprávnený prijímať závery aj k\ntomu, či trojčlenný senát zachoval postup predpokladaný v ustanovení § 48 CSP a následne postupovať\njednak podľa výsledku tohto posúdenia, jednak s ohľadom na opodstatnenosť postupujúcim senátom\nodôvodňovanej judikatórnej zmeny.\n23. Ak veľký senát pri posúdení postupu trojčlenného senátu v zmysle § 48 ods. 1 CSP dospeje k záveru,\nže vec mu bola postúpená v súlade s týmto ustanovením, t.j. že trojčlenný senát dospel k právnemu\nnázoru, ktorý je skutočne odlišný od iným senátom najvyššieho súdu vyjadreného právneho názoru, je\nv jeho plnej jurisdikcii vec prejednať a rozhodnúť. Oprávnený je nielen posúdiť „odlišný“ právny názor\nvec postupujúceho trojčlenného senátu a prijať k nemu právne závery, ale tiež postúpenú vec prejednať\na rozhodnúť. „Odlišným“ právnym názorom v zmysle § 48 ods. 1 CSP sa rozumie názor, ktorý sa líši\n(odkláňa) od právneho názoru založeného už skôr na inej interpretácii alebo aplikácii tej istej právnej\nnormy (viď rozhodnutie veľkého senátu z 18. decembra 2017 sp. zn. 1 VCdo 4/2017).\n24. Pokiaľ ale veľký senát po prijatí právnych záverov k „odlišnému“ právnemu názoru vec postupujúceho\ntrojčlenného senátu zistí, že doterajší priebeh a výsledky konania vedeného pred trojčlenným senátom\nnajvyššieho súdu mu neumožňujú vec prejednať a rozhodnúť (napríklad preto, lebo rozhodnutie veci\nvyžaduje posúdenie aj ďalších otázok, ku ktorým trojčlenný senát dosiaľ neprijal právne závery), vo\nsvojom rozhodnutí môže vyjadriť len svoje stanovisko k „odlišnému“ právnemu názoru postupujúceho\nsenát a vec mu vrátiť na prejednanie a rozhodnutie.\n25. Obdobne veľký senát vráti vec trojčlennému senátu najvyššieho súdu v prípade, ak dospeje k záveru,\nže právny názor, ktorý bol dôvodom postupu tohto senátu podľa ustanovenia § 48 ods. 1 CSP, nie\nje odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu najvyššieho súdu.\n„Veľký senát sa právnou otázkou predloženou mu trojčlenným senátom najvyššieho súdu bude zaoberať\niba vtedy, ak zistí rozpor názoru trojčlenného senátu, ktorý mu vec postúpil, s názorom vyjadreným v\ndoterajšej judikatúre najvyššieho súdu (Števček M., Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková\nJ., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok, Komentár, Praha: C. H. BECK 2016, str. 199).\nII.\n26. V danom prípade podala žalovaná (ďalej aj „dovolateľka“) dovolanie, prípustnosť ktorého\nvyvodzovala z § 420 písm. f/ CSP a tiež § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a c/ CSP.\n27. Senát 6 C v bode 11. postupujúceho uznesenia konštatoval, že v konaní pred odvolacím súdom\nnedošlo k vade zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP, a preto pristúpil k skúmaniu prípustnosti\ndovolania podľa § 421 ods. 1 CSP.\n\n28. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa\npotvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od\nvyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je\ndovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.\n29. Postupujúci senát dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/\nCSP, lebo toto ustanovenie treba vykladať inak ako doposiaľ (extenzívne).\n30. V spojitosti so záverom o prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP postupujúci senát\nuviedol, že chcel tento prieskum uskutočniť v otázke, či v dobrovoľnej dražbe vykonanej podľa zákona č.\n527/2002 Z. z., proti ktorej v zákonom stanovenej lehote nebola podaná žaloba o určenie jej neplatnosti,\nmožno nadobudnúť vlastnícke právo aj od nevlastníka, a teda či sa v nej prelamuje zásada „nemo plus\niuris“. Pretože pri svojom rozhodovaní dospel k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru\nvysloveného v rozhodnutí R 61/2014, vznikla mu v zmysle § 48 ods. 1 CSP povinnosť predložiť vec na\nrozhodnutie veľkému senátu.\n31. I keď z doslovného znenia postupujúceho uznesenia vyplýva, že „odlišný“ názor zaujíma senát 6 C\nlen vo vzťahu k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí R 61/2014, z obsahového hľadiska (§ 124\nods. 1 CSP) je zrejmé, že názor „odlišný“ od doterajšej rozhodovacej praxe senátov dovolacieho súdu\nmieni zaujať aj vo vzťahu k prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Zastáva názor,\nže je potrebné zvoliť extenzívny (rozširujúci) výklad, podľa ktorého toto ustanovenie zakladá prípustnosť\ndovolania aj v prípade, ak sa odvolací súd neodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,\nno podľa názoru dovolacieho senátu, ktorý má vec prejednať a rozhodnúť, sa odkloniť mal.\n32. K predmetnej argumentácii senátu 6 C poukazuje veľký senát občianskoprávneho kolégia na to,\nže najvyšší súd - ešte za účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy - v stanovisku R 2/2016 priblížil\nrelevantnú judikatúru ESĽP, v zmysle ktorej pre použitie mimoriadnych opravných prostriedkov vo\nvšeobecnosti platí, že sú prípustné iba vo výnimočných prípadoch. Napríklad vo veci Abdullaye v\nproti Rusku (rozsudok z roku 2010) ESĽP zdôraznil, že v záujme právnej istoty zahrnutej v čl. 6\nDohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd by právoplatné rozsudky mali vo všeobecnosti\nzostať „nedotknuté“. Pri uplatnení tézy, vyplývajúcej z rozhodnutí ESĽP, podľa ktorej rozhodnutia súdov\npredstavujúce res iudicata „majú zostať nedotknuté“, je potrebné na prípady možnosti prelomenia\nzáväznosti a nezmeniteľnosti právoplatných rozhodnutí hľadieť ako na výnimky z tejto zásady. Z týchto\ndôvodov právnu úpravu stanovujúcu podmienky, za ktorých sa môže táto výnimka uplatniť\n(t.j.\nustanovenia upravujúce prípustnosť dovolania), nemožno v žiadnom prípade vykladať rozširujúco\n(extenzívne); namieste je tu skôr reštriktívny výklad. Toto stanovisko je v rozhodovacej praxi senátov\nnajvyššieho súdu považované za naďalej aktuálne. Ústavný súd Slovenskej republiky považuje závery\nvyjadrené v tomto stanovisku za súladné s právnou úpravou obsiahnutou v CSP (I. ÚS 61/2019).\n33. Na tom, že pri riešení otázky prípustnosti dovolania je neprípustný extenzívny (rozširujúci) výklad\nustanovení, ktoré upravujú prípustnosť dovolania, zotrvávajú dovolacie senáty najvyššieho súdu aj za\nsúčasnej právnej úpravy, účinnej od 1. júla 2016 (1 Cdo 26/2017, 2 Cdo 154/2017, 3 Cdo 42/2017, 5 Cdo\n12/2017, 7 Cdo 163/2017, 8 Cdo 115/2018). Zastávajú názor, ktorý zdôrazňuje, že narušenie princípu\nprávnej istoty strán, ktorých právna vec bola právoplatne skončená, musí byť vyvážené sprísnenými\npodmienkami prípustnosti, a preto právnu úpravu dovolania, ktorá stanovuje podmienky, za ktorých\nmôže byť výnimočne prelomená záväznosť už právoplatného rozhodnutia, treba interpretovať skôr\nreštriktívne.\n34. Senát 6 C v postupujúcom uznesení zaujal v otázke prípustnosti extenzívneho výkladu § 421\nods. 1 CSP (opačný) názor, líšiaci sa od názoru zastávaného v tejto otázke zvyšnými senátmi\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu.\n35. Podľa právneho názoru veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu možno\nextenzívny výklad právnych noriem (t.j. rozširujúci výklad, ktorým sa pod normatívne pôsobenie určitého\nzákonného ustanovenia výkladom podraďujú aj iné situácie) uplatniť len celkom výnimočne, a to vtedy\nak možno všetky argumenty proti jeho použitiu presvedčivo vyvrátiť.\n\n36. V ustanoveniach § 419 až § 423 CSP sú uvedené podmienky, za splnenia ktorých je dovolanie\nprípustné. Ustanovenia § 420 a § 421 CSP upravujú prípustný predmet dovolania. Ustanovenie § 420\nCSP taxatívne vymenúva rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné z dôvodu\ntzv. dôvody zmätočnosti. V ustanovení § 421 ods. 1 CSP sú (opäť taxatívnym spôsobom) vymenované\nrozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné a preto umožňuje uskutočniť meritórny\ndovolací prieskum.\n37. Z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP ale nevyplýva ani len náznak toho, že proti rozhodnutiu\nodvolacieho súdu, ktoré sa prijatými právnymi závermi neodkláňa od ustálenej rozhodovacej praxe\ndovolacieho súdu, by bolo dovolanie prípustné tiež vtedy, keď odvolací súd nekonal správne, lebo sa\n- podľa názoru vec prejednávajúceho senátu dovolacieho\nsúdu - od ustálenej rozhodovacej\npraxe dovolacieho súdu mal odkloniť. Veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu zastáva\nnázor, že právna úprava obsiahnutá v ustanovení § 421 ods. 1 písm. a/ CSP je v tomto smere\njednoznačná, jasná a nevyvoláva možnosť inej interpretácie.\n38. V zmysle čl. 3 ods. 2 CSP výklad tohto zákona nesmie protirečiť tomu, čo je v jeho slovách a vetách\njasné a nepochybné. Ak trojčlenný senát rozširuje dôvody prípustnosti dovolania uvedené v § 421 ods. 1\npísm. a/ CSP o ďalší dôvod (ktorý sa má uplatniť vtedy, keď sa odvolací súd síce neodklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe dovolacieho súdu, avšak odkloniť sa mal), jeho výklad protirečí nielen jasnému textu\nzákona, ale súčasne aj základnému princípu, na ktorom spočíva CSP.\n39. Podľa presvedčenia veľkého senátu občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu odmietnutie\nextenzívnej interpretácie § 421 ods. 1 písm. a/ CSP navrhovanej senátom 6 C nemôže v praxi\nviesť k nerešpektovaniu ústavného zákazu odmietnutia spravodlivosti (denegatio iustitiae). Pravidlá\ntýkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať\nprincíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím (I. ÚS 106/2019). Otázku\nposúdenia prípustnosti dovolania rieši zákon. Posúdenie splnenia zákonných predpokladov (podmienok)\nprípustnosti dovolania s negatívnym výsledkom nemôže viesť k záveru o porušení práv strany sporu\n(účastníka konania) v prípade, ak zákonné pravidlá dovolanie nepripúšťajú (m. m. IV. ÚS 35/02). Postup\npríslušného súdu v súlade so zákonom nemôže byť dôvodom na vyslovenie porušenia práva strany\nsporu, resp. účastníka konania (m. m. I. ÚS 156/2018, II. ÚS 465/2017).\n40. Ústavný súd Slovenskej republiky v rámci svojho rozhodovania dospel k záveru, že\nk\nporušeniu princípu vyplývajúceho z čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky („čo nie je zakázané,\nje dovolené“) dochádza, ak súd ústavne nekonformným výkladom CSP odoprie procesnému úkonu\nstrany ako slobodnému prejavu jej vôle tie dôsledky, ktoré takýmto prejavom zamýšľala vyvolať (II.\nÚS 570/2017). Podľa názoru veľkého senátu ale (na druhej strane) dochádza k porušeniu princípu\nvyplývajúceho z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky („štátne orgány môžu konať iba to, čo majú\ndovolené a spôsobom ustanoveným zákonom“)\nak dovolací súd ústavne nekonformným výkladom\nCSP prizná procesnému úkonu strany tie dôsledky, ktoré zákon s takým prejavom nespájajú.\n41. Právny názor senátu 6 C, ktorý vyjadril v uznesení o postúpení veci, v podstate ani nie je založený\nna extenzívnej interpretácii ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP. Zreteľne nejde o rozširujúci výklad\nprávnej normy, ale v skutočnosti o dotváranie právneho predpisu o novú právnu normu, teda o sudcovskú\ntvorbu práva. Predmetný názor senátu 6 C však spočíva na neprípustnom, účelu a zmyslu tohto\nustanovenia sa priečiacom doplnení (dotvorení) dôvodov prípustnosti dovolania o ďalší (štvrtý) dôvod\nprípustnosti dovolania v tomto ustanovení neuvedený. Pritom medzi základné predpoklady dotvárania\npráva sudcom patrí existencia časti právnej úpravy, ktorá ostala po zákonodarnom procese „otvorená“,\ntakže možno hovoriť o (normatívnej) medzere v práve. Hranicou pre dotváranie práva je ale jasný\ntext príslušného ustanovenia so zreteľne preukázaným úmyslom zákonodarcu. Podľa právneho názoru\nveľkého senátu v prípade § 421 ods. 1 CSP, ktorý v písm. a/, b/ a c/ taxatívne stanovuje, kedy ide\no prípustný predmet dovolania, nejde o medzeru v zákone, ktorá by súdu umožňovala dotvoriť toto\nustanovenie o ďalší, v ňom výslovne neuvedený dôvod prípustnosti dovolania a pod prípady, ktoré\ntáto právna norma výslovne predpokladá, subsumovať aj (ďalšiu) situáciu, v ktorej sa odvolací súd\nriadil právnymi závermi zodpovedajúci ustálenej praxi dovolacieho súdu, avšak podľa presvedčenia\ndovolacieho senátu sa mal od týchto záverov odkloniť.\n\n42. Podľa názoru veľkého senátu zreteľným dôkazom toho, aký bol zámer zákonodarcu\npri stanovení\npredpokladov prípustnosti dovolania, v ktorých dovolateľ namieta nesprávne právne posúdenie veci\nodvolacím súdom, je samotný priebeh a najmä výsledok legislatívneho procesu zavŕšeného prijatím\nCSP. Zákonodarnému zboru bolo predložený návrh CSP s ustanoveniami upravujúcimi prípustnosť\ndovolania z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci odvolacím súdom v tomto znení: „Dovolanie\nje prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu\nprvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej\nriešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v\nrozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná\nrozdielne, d/ ak má byť dovolacím súdom vyriešená právna otázka posúdená inak“. Na základe\npozmeňujúce a doplňujúceho návrhu poslancov bolo z predloženého návrhu vypustené ustanovenie\noznačené v návrhu CSP ako písmeno „d/“ tohto ustanovenia. Tým zákonodarca zreteľne vyjadril svoj\nzámer, aby dovolanie bolo prípustné výlučne z dôvodov uvedených v písmenách a/, b/ a c/, resp.\naby nebolo prípustné z dôvodu obdobného, ako je dôvod, ktorý senát 6 C naformuloval v uznesení o\npostúpení veci veľkému senátu.\n43. Na podklade vyššie uvedeného veľký senát uzatvára, že extenzívny výklad ustanovenia § 421 ods.\n1 Civilného sporového poriadku je neprípustný.\nIII.\n44. Vec postupujúci senát v uznesení z 31. októbra 2018 sp. zn. 6 Cdo 60/2017 dospel k záveru, podľa\nktorého dovolanie žalovanej nie je v danom prípade prípustné podľa § 420 písm. f/ CSP (viď body 8.\naž 11. rozhodnutia senátu 6 C).\n45. Ako vyplýva z časti II. tohto uznesenia veľkého senátu, nemá žiadny zákonný podklad názor, podľa\nktorého je dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné podľa § 421 ods. 1 písm. a/ CSP\nnielen vtedy, keď a/ sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ale\ntiež vtedy, b/ keď sa síce neodklonil, ale podľa názoru vec prejednávajúceho dovolacieho senátu sa\nodkloniť mal. Z tohoto právneho záveru veľkého senátu rezultuje názor (opačný od názoru senátu 6 C),\nže prípustnosť dovolania žalovanej z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. a/ CSP nevyplýva.\n46. Dovolateľka vyvodzuje prípustnosť svojho dovolania nielen z ustanovení § 420 písm. f/ CSP a § 421\nods. 1 písm. a CSP, ale tiež z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ a c/ CSP.\n47. K otázke možnosti súbežného uplatnenia prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/, b/ a\nc/ CSP už najvyšší súd opakovane uviedol, že uplatnenie všetkých alebo dvoch dôvodov prípustnosti\ndovolania podľa tohto ustanovenia vo vzťahu k tej istej právnej otázke naraz sa logicky vylučuje - odvolací\nsúd sa totiž nemôže odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu za súčasnej existencie\nstavu, keď rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej\npraxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. Rovnako nemôže súbežne obstáť argumentácia, že tá\nistá otázka nebola ešte dovolacím súdom vyriešená a (zároveň), že je táto otázka dovolacím súdom\nriešená rozdielne\n(6 Cdo 13/2017, 6 Cdo 21/2017, 6 Cdo 203/2016, 4 Cdo 14/2017, 3\nCdo 224/2017).\n48. V danom prípade ale - vychádzajúc z obsahu dovolania (§ 124 ods. 1 CSP) - nebola dovolateľkou\nnastolená len jedna právna otázka, a to tá, od riešenia ktorej v zmysle právnych záverov vyjadrených\nv rozhodnutí R 61/2014, sa mienil senát 6 názorovo odchýliť. Dovolateľka nespochybnila len správnosť\nnázoru, že ani platná dobrovoľná dražba, proti ktorej v lehote uvedenej v § 21 zákona č. 527/2002\nZ. z. nebola podaná žaloba o neplatnosť, nemôže mať za následok nadobudnutie vlastníckeho práva\nvydražiteľom, ak navrhovateľ dražby (alebo záložca) nebol sám vlastníkom predmetu dražby.\n49. Žalovaná vo svojom dovolaní nastolila aj ďalšie otázky, a to napríklad či a/ „môže byť žalobca\núspešný v konaní o vydanie nehnuteľností s tým, že žalovaný je riadne zapísaným vlastníkom\ntýchto nehnuteľností bez toho, aby žalobca bol právoplatným rozhodnutím súdu o určení vlastníckeho\npráva uznaný voči žalovanému za vlastníka nehnuteľností“ (strana 6 dovolania), b/ „dobromyseľný\nnadobúdateľ nadobúda nehnuteľnosť z konkurzu bez ohľadu\nna to, či bola/nebola nehnuteľnosť\nzaradená do súpisu majetku konkurznej podstaty oprávnene (najmä v prípade, ak žalobca voči\n\nzaradeniu tohto majetku do súpisu konkurznej podstaty žalobu nepodal a ani inak voči tomu\nnenamietal) a či vlastníkom nehnuteľnosti bol/nebol úpadca, resp. tretia osoba zabezpečujúca úpadcove\nzáväzky“ (strana 8 dovolania). K týmto „ďalším“ dovolacím otázkam senát 6 C v postupujúcom uznesení\nneprijal žiadne závery a nevysvetlil, či sa nimi zaoberal, k akým záverom a s akým výsledkom pritom\ndospel.\nIV.\n50. Veľký senát v zmysle východísk uvedených v časti I. tohto uznesenia a po prijatí záveru a\nneprijateľnosti výkladu § 421 ods. 1 písm. a/ CSP podaného postupujúcim senátom konštatuje, že i keď\nexistuje zreteľná odlišnosť názoru senátu 6 C na prípustnosť dovolania v zmysle § 421 ods. 1 CSP\nod názorov iných senátov občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, doterajší priebeh a výsledky\nkonania vedeného pod sp. zn. 6 Cdo 60/2017 neumožňujú veľkému senátu vec prejednať a rozhodnúť.\n51. Pri prijímaní tohto rozhodnutia mal veľký senát na zreteli ústavný príkaz, v zmysle ktorého nikoho\nnemožno odňať jeho zákonnému sudcovi. Ústavný súd Slovenskej republiky v minulosti už uviedol, že\nnepredloženie veci súdnemu orgánu oprávnenému riešiť otázku, odpoveď na ktorú sa v judikatúre súdov\nrozchádza alebo ktorá súvisí s výkladom a aplikáciou špeciálnej právnej normy, v prípadoch, keď je\npríslušný súd povinný tak na základe zákona (resp. právneho predpisu) urobiť, môže znamenať odňatie\nveci zákonnému sudcovi podľa\nčl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (IV. ÚS 270/2012).\n52. O porušenie tohto ústavného príkazu ide jednoznačne vtedy, keď trojčlenný senát v prípade splnenia\npodmienok v zmysle § 48 ods. 1 CSP vec prejednal a rozhodol bez toho, aby ju postúpil veľkému\nsenátu najvyššieho súdu. O porušenie toho istého princípu by ale - podľa názoru veľkého senátu\nobčianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu - išlo rovnako v prípade, v ktorom by veľký senát prijímal\nprávne závery k otázkam, ktoré pred ním neposudzoval trojčlenný senát a ktoré ani neboli podkladom\npre právne závery trojčlenného senátu (odlišné od skôr prijatých záverov iného senátu), ktoré ho viedli\nk postúpeniu veci veľkému senátu.\n53. Napokon, veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu už v uznesení zo 7. mája 2018\nsp. zn. 1 VCdo 1/2018 konštatoval, že „ak zákon stanovil príslušnosť veľkého senátu a sudcov v ňom\nzasadajúcich len za splnenia podmienok uvedených v § 48 ods. 1 alebo ods. 3 CSP, potom za situácie,\nkedy nie sú splnené tieto podmienky, nemožno považovať sudcov veľkého senátu za zákonných sudcov\nv zmysle uvedeného základného práva“.\n54. Z týchto dôvodov veľký senát občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu vrátil vec na prejednanie\na rozhodnutie senátu 6 C.\n55. Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu záväzný (§ 48\nods. 3 veta prvá CSP).\n56. Toto rozhodnutie prijal veľký senát pomerom hlasov 6 : 1.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}