{"guid": "2f5c2762-372b-4fd0-a32c-d10bf4fb0e00:26e8aa02-0e54-4fdf-9b0f-ef174b928482", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5016200652.1", "spisova_znacka": "7Sžk/44/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžk/44/2017 z 23. 1. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. januára 2019, sp. zn. 7Sžk/44/2017, ECLI:SK:NSSR:2019:5016200652.1", "identifikacne_cislo": "5016200652", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2019-01-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1990/372", "nazov": "zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990"}, {"iri": "/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-49.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 49 ods. 1 písm. d) zákona č. 372/1990 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1990/372/#paragraf-49.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/372-1990/paragraf-49"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1990/372#paragraf-49"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/26e8aa02-0e54-4fdf-9b0f-ef174b928482", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5016200652.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:5016200652.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:5016200652.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžk/44/2017\n5016200652\n23. 01. 2019\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2019:5016200652.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Judity Kokolevskej, v právnej\nveci žalobcu: F. O., nar. XX.XX.XXXX, štátny občan T., trvale bytom F., korešpondenčná adresa: U.\nprávne zastúpený Mgr. Martinou Chorváthovou, advokátkou, so sídlom A. Kmeťa 28, 036 01 Martin,\nproti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, referát vnútorných vecí, so sídlom\nAndreja Kmeťa 17, 010 01 Žilina, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OÚ-ZAOOP1-2016/019174/TOT zo dňa 19. mája 2016, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Žiline zo dňa 29. mája 2017, č.k. 24Sa/38/2016-100, a o kasačnej sťažnosti žalobcu proti\nuzneseniu Krajského súdu v Žiline zo dňa 5. septembra 2017, č.k. 24Sa/38/2016-148, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline zo\ndňa 29. mája 2017, č.k. 24Sa/38/2016-100, z a m i e t a .\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline\nzo dňa 5. septembra 2017, č.k. 24Sa/38/2016-148, z a m i e t a .\nÚčastníkom konania n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov kasačného konania.\nodôvodnenie:\nI.\nRozsudok krajského súdu\n1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo dňa 29. mája 2017, č.k. 24Sa/38/2016-100,\npodľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou\nsa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného, uvedené v úvodnej\nčasti tohto rozhodnutia. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobcovi a žalovanému právo na\nnáhradu trov konania nepriznal.\n2. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že krajský súd z predloženého administratívneho\nspisu zistil, že žalovaný rozhodnutím č. OÚ-ZA-OOP1-2016/019174/TOT zo dňa 19.05.2016\npodľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov\n(správny poriadok) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil rozhodnutie o priestupku Okresného\núradu Martin, odboru všeobecnej vnútornej správy č. OÚ-MT-OVVS-2016/001582/467/15/C, OÚMT-OVVS-2016/001573/476/15/C, OÚ-MT-OVVS-2016/001572/477/15/C zo dňa 12.01.2016, ktorým\nsprávny orgán prvého stupňa v bode 1. uznal žalobcu vinným zo spáchania priestupku proti občianskemu\nspolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších\npredpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“), za čo mu uložil pokarhanie a zaviazal ho k povinnosti\n\nuhradiť trovy konania vo výške 16,- € do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia.\nPrvostupňový správny orgán konanie vo veci priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu podľa §\n49 ods. 1 písm. b/ zákona o priestupkoch v bode 2. rozhodnutia zo dňa 12.01.2016 podľa § 76 ods. 1\npísm. c/ zákona o priestupkoch zastavil, pretože spáchanie skutkov zo dňa 02.08.2015 a 06.08.2015\nnebolo obvinenému z priestupku (žalobcovi) preukázané. Správny orgán prvého stupňa uznal žalobcu\nvinným zo spáchania priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona\no priestupkoch, skutkovú podstatu ktorého naplnil tým, že dňa 27.08.2015 v čase medzi 16.00 hod. a\n17.10 hod., kedy prebiehalo stretnutie obvineného so svojou maloletou dcérou Q. O., rok nar. XXXX,\nna pieskovisku pred domom na R., po tom, čo matka maloletej - B. O. X., rok nar. XXXX upozornila\nobvineného, aby nesypal dcére piesok na nohy, pretože bude mať špinavé veci, ako išla k nemu s\ntým, že styk obvineného s dcérou ukončuje, obvinený jej hodil do tváre piesok a následne ju fyzicky\nnapadol tak, že ju udrel pravou rukou do tváre na ľavé líce, pričom spadla na chrbát, následkom čoho jej\nobvinený spôsobil podľa ambulantného záznamu z ortopedickej kliniky, úrazovej ambulancie UN Martin\nvystaveného dňa 27.08.2015 o 18.03 hod. MUDr. P. O., úrazovým chirurgom, zranenie - bolesti hlavy\nfrontálne a occipitálne, kontúzne ložisko frontálne a occipitálne, exkoriáciu na ľavom líci dĺžky 5 cm,\nbez vystavenia PN, čím úmyselne narušil občianske spolunažívanie iným hrubým správaním a drobným\nublížením na zdraví, za čo mu podľa § 11 ods. 1 písm. a/, § 12 ods. 1 zákona o priestupkoch uložil\npokarhanie a povinnosť uhradiť trovy konania vo výške 16,- €. Žalovaný správny orgán v dôvodoch\nsvojho rozhodnutia poukázal na to, že spáchanie predmetného skutku bolo v priebehu priestupkového\nkonania nepochybne preukázané vykonanými dôkazmi, a to svedeckými výpoveďami B. O. X. a Ing.\nF. F., a taktiež listinnými dôkazmi, ambulantným záznamom vystaveným 27.08.2015 MUDr. P. O.,\nambulantným záznamom z vyšetrenia v ambulancii MUDr. X. B. zo dňa 31.08.2015 a záznamom č.\n21 k MZ 01-D/2014 spracovaným 28.08.2015 detektívnou službou Xxx s.r.o.. Po zhrnutí jednotlivých\nvýpovedí obvineného, svedkov a listinných dôkazov žalovaný konštatoval, že tvrdenia obvineného, ktorý\nspáchanie skutku poprel, bolo jednoznačne vyvrátené. Podľa názoru žalovaného prvostupňový správny\norgán sa náležite vysporiadal s celkovou dôkaznou situáciou a vykonané dôkazy i náležite zdôvodnil a\nvyhodnotil, v dôsledku čoho dospel k presvedčivému záveru o vine obvineného. Konaním obvineného\nboli naplnené všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona\no priestupkoch pokiaľ ide o subjekt, subjektívnu stránku, objekt i objektívnu stránku. Odvolacie námietky\nobvineného uvedené v odvolaní zo dňa 17.03.2016, spočívajúce v tvrdení, že sa skutok nestal, že svedok\nF. F. je zaujatý a jeho pomer k oznamovateľke vzbudzuje dôvodné pochybnosti o dôveryhodnosti jeho\nsvedectva, pričom sedel v dosť veľkej vzdialenosti od pieskoviska a nemohol preto zaznamenať priebeh\nudalostí tak, ako ho popisuje, spolu s námietkami vo vzťahu k priebehu ústneho pojednávania, ktoré bolo\nhektické, lebo prekladateľka sa niekam stále ponáhľala, tlačila na neho aj s prejednávajúcou osobou a\nbolo mu bránené klásť otázky a prekladať dôkazy, podľa názoru žalovaného neboli spôsobilé významne\noslabiť celkovú dôkaznú situáciu v predmetnej veci, nakoľko prvostupňový správny orgán zistil skutočný\nstav veci a rozhodol o vine obvineného ako aj uložení sankcie v súlade so zákonom.\n3. Zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu krajský súd preskúmal v\nintenciách ustanovení § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch v spojení s § 2 ods. 1, s § 3, s § 4\nods.2, písm. b/ s § 11 ods. 1 s § 12 ods. 1 tohto zákona, ktorú právnu úpravu citoval, postupom v zmysle\nprávnej úpravy ustanovenej v druhej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku.\n4. Správny súd poukázal na to, že pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho\norgánu v konkrétnej veci sa v zásade zameral na otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých správny orgán\nvychádzal, nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú alebo pre porušenie niektorej\nprocesnej zásady správneho konania, a ďalej na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia vôbec\nmožným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Konštatoval, že protiprávne konanie žalobcu,\nktorým došlo k spáchaniu priestupku je vo výroku prvostupňového rozhodnutia, ako aj v rozhodnutí\no odvolaní vymedzené dostatočne a určite. V obidvoch rozhodnutiach bolo tiež náležite vyhodnotené\nhodnotenie dôkazov. Podľa názoru správneho súdu žalobca nepredložil žiadne relevantné dôkazné\nprostriedky, z ktorých by bolo zrejmé a preukázané, že sa konania popísaného v prvostupňovom\nrozhodnutí nedopustil. Žalobca nevyvrátil žiadnym hodnoverným spôsobom skutočnosti a skutkový stav,\nktorý bol zistený správnymi orgánmi, a preto za takýchto skutkových okolností napadnuté rozhodnutie\nžalovaného aj podľa názoru súdu bolo vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci.\nV súdnom konaní obsahom administratívneho spisu bolo preukázané, že vykonané dokazovanie bolo\nnáležite vyhodnotené a v hodnotení dôkazov správnymi orgánmi správny súd nezistil právne pochybenia\n\nani logické nesprávnosti a ani takú vadu konania, ktorá by mala vplyv na zákonnosť napadnutého\nrozhodnutia.\n5. K námietkam žalobcu vo vzťahu k dokazovaniu správny súd uviedol nasledovné. Pokiaľ ide o\nspochybňovanie vierohodnosti výpovede svedka Ing. F. F. vzhľadom na skutočnosť, že v zázname č.\n21 k NZ 01-D/2014, ktorý vypracoval ako pracovník detektívnej služby Xxx, U. X, F. dňa 28.08.2015,\npopisoval, že žalobca sa pravou rukou zahnal na matku a zasiahol ju na ľavé líce a sotil ju dozadu\naž kým nespadla, krajský súd poznamenal, že i bez výpovede tohto svedka je žalobca dostatočne\nusvedčovaný výpoveďou svedkyne B. O. X., ktorej zranenie bolo objektívne preukázané záznamom z\nošetrenia vystaveného úrazovým chirurgom UN Martin MUDr. P. O. dňa 27.08.2015 o 18.03 hod., pričom\nsvedkyňa B. O. X. sa na ošetrenie dostavila bezprostredne po napadnutí toho istého dňa. Námietku\nžalobcu, že matka svedkyne pracuje na ortopedickej klinike Univerzitnej nemocnice Martin, krajský\nsúd vyhodnotil ako účelovú a nedôvodnú, pretože žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal akékoľvek\nprepojenie MUDr. O. s matkou svedkyne, ich vzájomný kontakt a z ambulantného záznamu zo dňa\n27.08.2015 ani nevyplýva, že by pri ošetrení svedkyne vôbec bola prítomná aj jej matka. Zo záznamu\njednoznačne vyplýva, že svedkyňa B. O. X. pri ošetrení uvádzala, že bola napadnutá bývalým mužom a\nje z neho tiež zrejmé, aké poranenie pri napadnutí utrpela. Krajský súd naviac upriamil pozornosť na to,\nže v odvolaní zo dňa 17.03.2016 záznam o ošetrení svedkyne žalobca vôbec nespochybňoval a ani ho\nnenamietal. Rovnako žiadal vykonať ohliadku a opätovne dopočuť svedkov B. O. X. a Ing. F. F.. Tvrdenie\nžalobcu, že tlmočníčka sa počas konania neustále ponáhľala a vec musela byť prejednaná v náhlivosti,\ni keď viackrát žiadal, aby konanie bolo odročené, ak je tlmočníčka v časovom strese, nezodpovedá\npriebehu dokazovania na ústnom pojednávaní, ktoré podľa zápisnice o prejednávaní priestupku zo dňa\n12.01.2016 len pokiaľ išlo o výpovede obvineného a svedkov, prebiehalo od 09.00 hod. do 12.35 hod.,\nžalobca ako obvinený mal možnosť sa k jednotlivým výpovediam svedkov vyjadriť, ktoré právo aj využil\na svedkom kládol aj otázky, pričom svedecké výpovede boli ukončené až po tom, ako ďalšie otázky na\nsvedkov nemal. Ani z jednej zápisnice o výpovedi nevyplýva, že by obvinený mal akékoľvek námietky\nvoči tlmočnícke Mgr. V. O., alebo dokonca žiadal o odročenie konania. Po skončení dokazovania žalobca\nako obvinený mal možnosť sa k priebehu dokazovania vyjadriť, svoje právo v celom rozsahu využil a\nvyjadril sa, tiež bol oboznámený s podkladmi pre rozhodnutie, nenavrhoval vypočuť žiadnych svedkov\nani žiadne iné dokazovanie, dokazovanie považoval za dostatočné a žiadal konanie ukončiť.\n6. Vo vzťahu k žalobným námietkam, že rozhodnutie správneho orgánu bolo žalobcovi doručené v\nslovenskom jazyku a na jeho žiadosť o preklad do francúzskeho alebo arabského jazyka správny\norgán nereagoval žiadnym spôsobom, krajský súd poukázal na oznámenie Okresného úradu Martin\nzo dňa 08.04.2016, ktoré žalobca prevzal do vlastných rúk dňa 13.04.2016 a s ktorým sa krajský\nsúd v celom rozsahu stotožnil. Krajský súd konštatoval, že právo na tlmočníka, garantované článkom\n47 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky bolo v priebehu konania v celom rozsahu dodržané a súd\nnezistil jeho porušenie. Ďalej krajský súd uviedol, že s právom na tlmočníka súvisí aj právo oboznámiť\nsa s dokumentmi vykonanými pre rozhodnutie, ak sú v jazyku, ktorý účastník konania neovláda. S\ntakými dokumentmi (výpoveďami, fotodokumentáciou, ambulantnými záznamami z ošetrenia) ako aj\ns podkladmi pre rozhodnutie bol žalobca ako obvinený oboznámený na ústnom pojednávaní pred\nprvostupňovým správnym orgánom dňa 12.01.2016. Právo na tlmočníka nie je však absolútne a\nnevyplýva z neho, že rozhodnutia správnych orgánov majú byť preložené do jazyka, ktorému obvinený\nrozumie. Povinnosť správnych orgánov zabezpečovať obvinenému preklad rozhodnutia nevyplýva zo\nžiadnych ustanovení správneho poriadku, ani zákona o priestupkoch a nezakotvuje ho ani Ústava\nSlovenskej republiky. Krajský súd zastával názor, že právo používať jazyk, ktorému dotknutá osoba\nrozumie nezakladá právo na zasielanie rozhodnutí a iných písomností vydaných v rámci priestupkového\nkonania v slovenskom jazyku v preklade do jazyka, ktorému táto osoba rozumie.\n7. Krajský súd zdôraznil, že námietka žalobcu vo vzťahu k mechanizmu vzniku zranenia svedkyne\nB. O. X. nebola žalobcom uplatnená v správnom konaní (žalobca ju neuplatnil v odvolacom konaní\npred druhostupňovým správnym orgánom, ale až prostredníctvom právnej zástupkyne na súdnom\npojednávaní), preto nebolo možné žalovanému vyčítať, že sa s ňou v rozhodnutí nezaoberal. Rovnako\ntak pokiaľ ide o ohliadku, v súvislosti s ktorou žalobca ani neuviedol v žalobe, aké skutočnosti by mohli\nbyť týmto úkonom preukázané. Tak isto v odvolaní nežiadal ani o dopočutie svedkov.\n8. Tvrdenie žalobcu, že ide o účelové obvinenie zo strany jeho manželky, krajský súd nepovažoval\nvzhľadom na vykonané dokazovanie za dôvodné, pričom poukázal na skutočnosť, že existujú rozpory\n\naj medzi výpoveďami samotného žalobcu pri podaní vysvetlenia na polícii dňa 27.09.2015 a na ústnom\npojednávaní dňa 12.01.2016, v dôsledku čoho jeho tvrdeniam o spôsobe, akým zasiahol svedkyňu pri\n„očisťovaní sa od piesku“ súd neuveril.\n9. Správny súd tiež poukázal na to, že zásady a podmienky ukladania sankcií sú obsiahnuté vo\nvšeobecnej časti zákona o priestupkoch (§ 12 až § 15) a pri jednotlivých druhoch priestupkoch v\nosobitnej časti tohto zákona. Pri určení druhu sankcie a jej výmery prihliadne správny orgán na\nzávažnosť priestupku, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky, na okolnosti, za ktorých\nbol spáchaný, na mieru zavinenia, na pohnútky a na osobu páchateľa, ako aj na to, či a akým\nspôsobom bol za ten istý skutok postihnutý v kárnom alebo disciplinárnom konaní. Najmiernejšou\nsankciou, ktorú zákon o priestupkoch uvádza, je pokarhanie. Ide o sankciu, ktorá je prostriedkom\nmorálneho odsúdenia páchateľa priestupku. Má teda predovšetkým výchovnú funkciu a používa sa pri\nrozhodovaní o najmenej závažných priestupkoch. Uložením sankcie pokarhania je priestupok doriešený\na pre páchateľa priestupku už nevzniká žiadna ďalšia povinnosť. Sankciu pokarhania možno uložiť za\nkaždý priestupok podľa osobitnej časti zákona o priestupkoch, pokiaľ podľa zváženia správneho orgánu\ntakáto sankcia za spáchanie priestupku postačuje.\n10. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností a citovaných ustanovení krajský súd dospel k záveru\no vecnej správnosti a zákonnosti napadnutých rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov. Žalobné\nnámietky žalobcu vyhodnotil za nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutých rozhodnutí, a\npreto žalobu podľa § 190 Správneho súdneho poriadku ako nedôvodnú zamietol.\n11. O náhrade trov konania krajský súd rozhodol v zmysle § 167 ods. 1 SSP, § 168 SSP za použitia § 175\nSSP. Žalobcovi nepriznal právo na náhradu trov konania z dôvodu, že nebol úspešný v konaní, a preto\nnemá ani právo na náhradu trov konania. Právo na náhradu trov konania nepriznal ani žalovanému\npodľa § 168 SSP a contrario, nakoľko neboli splnené podmienky na náhradu trov konania (výnimočnosť).\nII.\nKasačná sťažnosť žalobcu proti rozsudku krajského súdu\n12. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobca. Namietal\nnesprávne právne posúdenie veci podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP. Navrhoval, aby kasačný\nsúd rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 29. mája 2017, č.k. 24Sa/38/2016-100 zmenil tak,\nže rozhodnutie žalovaného č. OÚ-ZA-OOP1-2016/019174/TOT zo dňa 19.05.2016 a rozhodnutie\nOkresného úradu Martin, odboru všeobecnej vnútornej správy č. OÚ-MT-OVVS-2016/001582/467/15/C,\nOÚ-MT-OVVS-2016/001573/476/15/C, OÚ-MT-OVVS-2016/001572/477/15/C zo dňa 12.01.2016 zruší\na vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne žiadal priznať mu náhradu trov konania pred\nsprávnym súdom ako aj náhradu trov kasačného konania v celom rozsahu.\n13. Žalobca sa nestotožnil s právnym posúdením veci zo strany krajského súdu. Namietal, že správny\norgán porušil ustanovenie § 32 ods. 1 správneho poriadku, keď nezistil presne a úplne skutočný stav veci\na za tým účelom si neobstaral potrebné podklady pre rozhodnutie, s tým, že nebol viazaný len návrhmi\núčastníkov konania. Vytýkal správnemu orgánu, že sa riadne nevyporiadal s rozpormi vo výpovediach\nsvedkov B. O. X. a F. F.. Tiež vytýkal krajskému súdu, že vo vzťahu k tejto námietke sa dostatočne\nnevyjadril. Žalobca mal za to, že správny orgán porušil zásadu správneho konania, keď náležite vo veci\nnezistil skutkový stav aj vo vzťahu k otázke, či predložené lekárske potvrdenie je pravdivé a teda či v ňom\npopísané zranenia zodpovedajú priebehu skutku ako ich opísala svedkyňa B. O. X.. Poukázal na to, že\nmedzi uvedenou svedkyňou a žalobcom sú dlhodobé spory, ktoré sa dotýkajú otázky starostlivosti o ich\nspoločné maloleté dieťa a výkonu rozhodnutia upravujúceho styk otca s maloletým dieťaťom. Tvrdil, že\nďalší svedok, ktorý bol prítomný sporného skutku a to Ing. F. F., bol ako člen SBS platený matkou dieťaťa,\na preto nemožno jeho výpoveď považovať za objektívnu. Trval na tom, že správny orgán mal preskúmať\nlekárske potvrdenie o zranení svedkyni B. O. X. pribratím znalca do konania, aby sa tento vyjadril,\nči zranenia svedkyne mohli skutočne vzniknúť spôsobom, ako ho popísal vo svojej správe ošetrujúci\nlekár. Súčasne namietal obsah lekárskej správy, majúc za to, že obvineným konaním nemohlo dôjsť k\npopísaným zraneniam, keď opis zranení v potvrdení vôbec nezodpovedá skutkovému deju opísanému\nuvedenými svedkami. Vytýkal správnemu orgánu, keď sa uspokojil s lekárskym potvrdením, ktoré vôbec\nneskúmal a ani sa nesnažil s ním podrobne oboznámiť, akoby už samotné lekárske potvrdenie bolo\ndostatočným dôkazom o vine obvineného bez ohľadu na jeho obsah. V danej súvislosti žalobca tiež\nupriamil pozornosť na tú skutočnosť, že matka svedkyne pracuje ako vrchná sestra v nemocnici v\n\nMartine, čím vzniká pochybnosť o možnom vplyve či objektivite lekárskeho potvrdenia. Ďalej namietal,\nže v konaní pre úplné zistenie skutkového stavu bolo potrebné uskutočniť i ohliadku miesta, kde došlo\nku konfliktu, čím by sa preukázalo, že svedok M. F. nemohol incident vidieť z miesta, kde stál tak, ako\nto opísal a následne uvedených svedkov opätovne vypočuť.\n14. Sťažovateľ ďalej vytýkal krajskému súdu, že sa dostatočne nevyporiadal ani s tvrdeniami žalobcu,\nže nie je občanom SR a neovláda slovenský jazyk tak, aby sa mohol v administratívnom konaní\nobhajovať. Uviedol, že v konaní bol pribratý tlmočník, avšak následne mu boli doručené rozhodnutia\nsprávnych orgánov oboch stupňov len v slovenskom jazyku. Vytýkal správnym orgánom oboch stupňov,\nže na jeho žiadosť na preklad rozhodnutí do francúzskeho alebo arabského jazyka žiadnym spôsobom\nnereagovali. Vyslovil názor, že tým boli porušené jeho práva ako účastníka konania na jeho základné\npráva vyplývajúce z Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd, citujúc právnu úpravu ustanovenú v\n§ 3 ods. 1 a v § 4 ods. 2 správneho poriadku, čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 3 ods. 1 Listiny základných práv\na slobôd. Namietal, že bolo porušené jeho právo konať pred súdmi a inými orgánmi v jazyku, ktorému\núčastník rozumie, pričom toto porušenie malo za následok vydanie nezákonného rozhodnutia.\n15. Sťažovateľ nesúhlasil ani s argumentáciou krajského súdu, že pribratím tlmočníka do konania bolo\nzabezpečené jeho právo ako účastníkovi konať v jazyku, ktorému rozumie. Sťažovateľ trval na tom, že\naj rozhodnutie správneho orgánu, ktoré obsahuje podrobné odôvodnenie a poučenie účastníka musí\nbyť účastníkovi konania doručené nielen v slovenskom jazyku, ale aj v preklade do jazyka, ktorému\nrozumie, aby rozhodnutiu porozumel a mohol využiť náležite svoje právo na podanie odvolania. Mal za\nto, že právo konať v jazyku, ktorému účastník rozumie, je základným právom, ktoré mu nemôže byť\nodňaté. Uviedol, že ak má právo na tlmočníka v konaní, je nelogické, aby už nemal právo sa oboznámiť\ns rozhodnutím v jazyku, ktorému rozumie, z čoho by potom vyplývalo, že síce má možnosť konať v\njazyku, ktorému rozumie, ale s výsledkom konania už nemá právo sa oboznámiť v tomto jazyku. Záverom\nsťažovateľ vyslovil názor, že krajský súd nesprávne aplikoval čl. 12 ods. 2 Ústavy SR a čl. 47 ods. 3 a\n4 Ústavy SR, preto mal rozhodnutie správneho orgánu podľa § 191 ods. 1 písm. g/ SSP zrušiť, podľa\n§ 191 ods. 3 SSP zrušiť i rozhodnutie správneho orgánu, ktoré mu predchádzalo a podľa § 191 ods. 4\nSSP vec vrátiť správnemu orgánu na ďalšie konanie. V kasačnej sťažností sťažovateľ súčasne požiadal\no oslobodenie od súdneho poplatku v celom rozsahu.\nIII.\nVyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti žalobcu\n16. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobcu nesúhlasil s dôvodmi uvedenými v kasačnej\nsťažnosti. Navrhoval, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu proti napadnutému rozsudku\nKrajského súdu v Žiline zo dňa 29. mája 2017, č.k. 24Sa/38/2016-100, podľa § 461 SSP zamietol.\n17. V dôvodoch vyjadrenia žalovaný poukázal na to, že žalobca v kasačnej sťažnosti neuviedol\ntaké námietky k správnosti preskúmavaného rozhodnutia ani právne relevantné dôvody, ktoré by\nodôvodňovali zmenu alebo zrušenie rozhodnutia žalovaného.\n18. Žalovaný sa v plnom rozsahu stotožnil s rozhodnutím krajského súdu. Nesúhlasil s dôvodom žalobcu\nuvedeným v kasačnej sťažnosti, ktorým namietal nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom\nspočívajúce v nesprávnej aplikácii § 32 ods. 1 správneho poriadku. Vyslovil názor, že správny orgán\nv danom prípade náležite zistil skutočný stav veci, keď na základe dôkazných prostriedkov dospel k\nskutkovým záverom uvedených vo výroku svojho rozhodnutia.\n19. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že správny orgán ani krajský súd sa nevysporiadali s rozpormi vo\nvýpovediach svedka F. F. a B. O. X., uviedol, že vo výpovediach uvedených svedkov nie je žiadny\nrozpor, keď svedkyňa B. O. X. sa vo výpovediach pred správnym orgánom pridržiavala svojej výpovede\nzo dňa 28.08.2015 uskutočnenej na Obvodnom podelení policajného zboru Martin a rovnako svedok\nF. F. k danej udalosti vypovedal obdobne, z čoho vyplýva, že obaja svedkovia sa zhodli vo všetkých\npodstatných okolnostiach týkajúcich sa skutku a ich výpovede boli po obsahovej stránke logicky súladné,\npričom tvrdenie žalobcu o rozpore v predmetných výpovediach nie je ničím podložené.\n20. Vo vzťahu k námietke žalobcu týkajúcej sa objektívnosti výpovede svedka Ing. F. F.alovaný\nuviedol, že uvedený svedok je zamestnancom a konateľom spoločnosti poskytujúcej okrem iného\naj detektívne služby objednanej svedkyňou a k prejednávanej veci, k svedkyni ani k obvinenému\n\nnemá žiaden osobitný vzťah. Skutočnosť, že detektívnu službu si objednala svedkyňa, nemôže byť\nbez ďalšieho dôvodom na spochybňovanie objektívnosti výpovede svedka ako zamestnanca tejto\ndetektívnej spoločnosti. Žalobca však žiadny relevantný dôvod spochybňujúci objektívnosť tohto svedka\nneuviedol.\n21. Vo vzťahu k námietke žalobcu, že správny orgán sa mal zaoberať otázkou pravdivosti lekárskeho\npotvrdenia a do konania pribrať znalca, aby sa vyjadril, či zranenia svedkyne skutočne mohli vzniknúť\nspôsobom ako ho opísal vo svojej správe ošetrujúci lekár, žalovaný uviedol, že v konaní neboli\npreukázané žiadne pochybnosti o pravdivosti lekárskych potvrdení, preto nebol dôvod pribrať do konania\nznalca a skutočnosť, že matka svedkyne pracuje na ortopedickej klinike Univerzitnej nemocnice Martin\nnemôže byť sama osebe dôvodom na spochybnenie pravdivosti lekárskeho potvrdenia vystaveného\nakýmkoľvek lekárom pracujúcim na tejto klinike. Žalovaný súčasne poukázal na to, že žalobca mohol\ntieto námietky uplatniť v konaní pred správnym orgánom, čo však neurobil a lekárske záznamy\nnespochybňoval ani v odvolaní. Námietky žalobcu žalovaný považoval za účelové.\n22.Vo vzťahu k námietke žalobcu, ktorou namietal porušenie jeho práva ako účastníka konania v\nnadväznosti na nezabezpečenie prekladov listín do francúzskeho jazyka, žalovaný poukazom na\nznenie § 3 ods. 2 písm. a/ zákona č. 270/1995 Zb. o štátnom jazyku v platnom znení uviedol, že\npovinnosť orgánov činných v trestnom konaní a správnych orgánov zabezpečovať obvinenému preklad\nlistín nemožno vyvodiť zo žiadnych ustanovení správneho poriadku, zákona o priestupkoch a ani\nz Ústavy Slovenskej republiky, naopak je povinnosťou obvineného zabezpečiť si v prípade potreby\npreklad písomností, ktorý záver vyplýva z ustálenej súdnej judikatúry, dajúc do pozornosti uznesenie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2To 7/2006 a sp.zn. 3Tost 12/2013, v zmysle ktorých\nzáverov najvyššieho súdu postačuje, ak obvinený bol oboznámený s účelom a podstatou konania a ak\nmal príležitosť sa k veci vyjadriť.\nIV.\nKonanie pred kasačným súdom\n23. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej tiež\nSSP) upravujúci v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho\nv správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v\nsprávnom súdnictve.\n24. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ v spojení s § 438 ods. 2 SSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods.\n2 SSP), kasačnú sťažnosť žalobcu prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 452 ods. 1 v spojení s ustanovením§ 137\nods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná.\n25. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Žiline zo\ndňa 29. mája 2017, č.k. 24Sa/38/2016-100, ktorým správny súd podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z.\nSprávneho súdneho poriadku zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti\npostupu a rozhodnutia žalovaného č. OÚ-ZA-OOP1-2016/019174/TOT zo dňa 19.05.2016.\n26. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa kasačný súd\nvychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, na ktoré poukázal už krajský\nsúd v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich neopakuje a súčasne na ne poukazuje.\n27. Predmetom preskumavacieho súdneho konania v danej veci bolo rozhodnutie Okresného\núradu Žilina, odbor opravných prostriedkov, referát vnútorných vecí - žalovaného, č. OÚ-ZAOOP1-2016/019174/TOT zo dňa 19.05.2016, ktorým žalovaný ako odvolací správny orgán podľa § 59\nods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. odvolanie žalobcu zamietol a potvrdil rozhodnutie o priestupku Okresného\núradu Martin, odboru všeobecnej vnútornej správy č. OÚ-MT-OVVS-2016/001582/467/15/C, OÚ-MTOVVS-2016/001573/476/15/C, OÚ-MT-OVVS-2016/001572/477/15/C zo dňa 12.01.2016. Uvedeným\nrozhodnutím správny orgán prvého stupňa v bode 1. žalobcu uznal vinným zo spáchania priestupku proti\nobčianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení\nneskorších predpisov, za čo mu uložil pokarhanie a zaviazal ho k povinnosti uhradiť trovy konania vo\n\nvýške 16,- € do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia a v bode 2. tohoto rozhodnutia\npodľa § 76 ods. 1 písm. c/ zákona o priestupkoch konanie zastavil, pretože spáchanie skutkov zo dňa\n02.08.2015 a 06.08.2015 nebolo obvinenému z priestupku (žalobcovi) preukázané.\n28. Kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v\nrámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, v spojení s\nrozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa, ako aj konania im prechádzajúce a zhodne s názorom\nkrajského súdu dospel k záveru, že dôvody žalobcu uvádzané v jeho žalobe nie sú spôsobilé pre\nzrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného.\n29. Kasačný súd po vyhodnotení kasačných dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského\nsúdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu v zmysle ustanovení\nSprávneho súdneho poriadku konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických\nargumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu\núpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského\nsúdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.\nNajvyšší súd považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné\nso zákonom. Vzhľadom k tomu, aby neopakoval pre účastníkov známe skutočnosti, na zdôraznenie\nsprávneho skutkového a právneho záveru krajského súdu uvádza.\n30. Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správny súd v\nprocese súdneho prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutia orgánu verejnej správy nie je súdom\nskutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa\ntretej časti druhej hlavy Správneho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách vo veciach\nsprávneho trestania (§§ 194 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán príslušný na konanie si\nzadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal\nv súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi\npredpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo\nvydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Súdny prieskum zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného správneho orgánu je určený rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými\nžalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím\nsprávneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo\nprocesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou\npostupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.\n31. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom\nfyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených\ntýmto zákonom. (§ 2 ods. 1 SSP)\n32. Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a\nochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania. (§ 5 ods. 2 SSP)\n33. Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu\norgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. (§ 177 ods. 1 SSP)\n34. Na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu\nverejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. (§ 135 ods. 1 SSP)\n35. Správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o\npriestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. Ak nie je v tejto\nhlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o\nvšeobecnej správnej žalobe. (§ 194 ods. 1, 2 SSP)\n36. Správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v\nzmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je\nzaložené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak\nposkytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore\nso zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom\n\nochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti.\nSprávne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o\nfyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie\nzákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt\nprávneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi.\n37. Kasačný súd upriamuje pozornosť tiež na to, že správny súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia\na postupu správneho orgánu v konkrétnej veci sa zásadne obmedzí na otázku, či vykonané dôkazy, z\nktorých správny orgán vychádzal, nie sú pochybné najmä ohľadom na prameň, z ktorého pochádzajú,\nalebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania, a ďalej na otázku, či vykonané\ndôkazy logicky robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správny orgán dospel. Správny súd pri\npreskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu posudzuje, či správny orgán aplikoval\nna predmetnú právnu vec relevantný právny predpis. Zákonnosť postupu správny súd skúma na základe\nrovnakých kritérií ako zákonnosť rozhodnutia.\n38. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu napadnutého\nrozhodnutia žalovaného správneho orgánu postupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom\nnastolenými v prvej a druhej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku citovaných vyššie, keď\nsúdny prieskum rozhodnutia žalovaného správneho orgánu napadnutého žalobou vykonal v súlade s\nplatnou právnou úpravou zákona o priestupkoch v spojení s právnou úpravou ustanovenou v správnom\nporiadku. Najvyšší súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení\ns prvostupňovým správnym rozhodnutím pri aplikácii zákonnej úpravy uvedeného zákona postupom\npodľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako krajský súd, a to že námietky\nžalobcu uvedené v jeho žalobe neboli spôsobilé zvrátiť správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia\nžalovaného správneho orgánu.\nV.\nPrávne posúdenie kasačného súdu\n39. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\n40. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho\nprávneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť\npráva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s\nprávomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako\nurčuje právny poriadok.\n41. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom\nštáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a\nspravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa\nosobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých\nštátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané“ (ÚS\n17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365;\nzhodne I. ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR\n1999, s. 382, I. ÚS 10/98)“. (I. ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení\nÚstavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra\nústavného súdu tiež kladie dôraz na to, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej\nistoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a\nspravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz\nsvojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS\n1/04).\n42. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n43. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n\n44. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti\nštátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených\nhodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej\nnormy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý\nzákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti\nrozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu\nprávomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím\nna to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými\nje Slovenská republika viazaná (čl. 7 Ústavy SR) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho\nspoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho\nspoločenstva, Európskej únie.\n45. Podľa ustanovenia § 49 ods. 1, 2 zákona o priestupkoch účinného ku dňu 31.12.2015 priestupku sa\ndopustí ten, kto a) inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech, b) inému z nedbanlivosti\nublíži na zdraví, c) úmyselne uvedie nesprávny alebo neúplný údaj pred štátnym orgánom, pred orgánom\nobce alebo pred organizáciou za účelom získania neoprávnenej výhody, d) úmyselne naruší občianske\nspolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z\npriestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním, e) od iného násilím sám alebo za pomoci\nďalších osôb vymáha majetkové práva alebo práva z nich vyplývajúce, o ktorých sa domnieva, že mu\npatria bez vykonateľného rozhodnutia príslušného orgánu, f) napomáha osobnou účasťou násilnému\nvymáhaniu majetkových práv alebo práv z nich vyplývajúcich, hoci na ich vymáhanie niet vykonateľného\nrozhodnutia príslušného orgánu.\nZa priestupok podľa odseku 1 písm. a) možno uložiť pokutu do 33 eur, za priestupok podľa odseku 1\npísm. b) až d) a písm. f) pokutu do 99 eur a za priestupok podľa odseku 1 písm. e) pokutu do 331 eur.\n46. Podľa ustanovenia § 51 zákona o priestupkoch ak nie je v tomto alebo v inom zákone ustanovené\ninak, vzťahujú sa na konanie o priestupkoch všeobecné predpisy o správnom konaní. (zákon č. 71/1967\nZb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správny poriadok)\n47. Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými\nprávnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a\nprávnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.\n48. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav\nveci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi\núčastníkov konania.\n49. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi\npredpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a\nmusí obsahovať predpísané náležitosti.\n50. Odvolací súd po preskúmavaní danej veci dospel k zhodnému záveru ako správny súd, že správny\norgán prvého stupňa - Okresný úrad Martin, odbor všeobecnej vnútornej správy, príslušný na rozhodnutie\npodľa zákona č. 372/1990 Zb. v prvom stupni a Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov,\nreferát vnútorných vecí - žalovaný, ako odvolací správny orgán v predmetnej veci postupovali v\nintenciách citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážili relevantné podklady pre vydanie rozhodnutí\na svoje skutkové zistenia a právne závery v odôvodnení svojich rozhodnutí aj náležite odôvodnili, a preto\nich rozhodnutia treba považovať za skutkovo a právne správne a teda súladné so zákonom.\n51. Všeobecným objektom skutkovej podstaty priestupkov ustanovených v právnej norme § 49 ods.1\nzákona o priestupkoch je občianske spolunažívanie, druhovým objektom je ochrana cti, zdravia,\nslobody rozhodovania a pod. Narušenie občianskeho spolunažívania je postihované vtedy, ak dôjde ku\nkonaniu určitej intenzity, a ktoré možno zaradiť pod niektorú zo skutkových podstát uvedených v tomto\nustanovení.\n\n52. Priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ uvedeného zákona sa\ndopustí ten, kto úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným\nublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým\nsprávaním. Z formulácie skutkovej podstaty tohto priestupku vyplýva, že za hrubé správanie majúce\nschopnosť narušiť občianske spolunažívanie sa považuje vyhrážanie ujmou na zdraví, úmyselné drobné\nublíženie na zdraví, nepravdivé obvinenie z priestupku, schválnosti a prípadne ďalšie konania, ktoré\nsú svojou intenzitou a dopadmi kvalifikované obdobným spôsobom narušiť občianske spolunažívanie.\nMusí ísť o konania porovnateľné vo svojich dôsledkoch s konaniami, ktoré zákon priamo uvádza.\nO konanie postihnuteľné podľa tohto ustanovenia pôjde napríklad pri hrubom porušení nepísaných\npravidiel slušnosti, zdvorilosti či ohľaduplnosti k ostatným a pod..\n53. Zákonodarca pojem „občianske spolunažívanie“ nedefinuje. Ide o neurčitý právny pojem (podobne\nako verejný poriadok v § 47 zákon o priestupkoch), pod ktorým treba rozumieť určitý súhrn ustálených\npravidiel konania a správania sa v spoločnosti, ktorý je založený na rešpektovaní práv ostatných ľudí,\na ktorých dodržiavanie v určitom čase a mieste je v spoločnosti obvyklé. Za hrubé správanie, ktoré\nnarušuje občianske spolunažívanie, možno považovať nielen príklady uvedené v § 49 ods. 1 písm. d/\nuvedeného zákona, ale bezpochyby medzi ne patrí aj iné konanie smerujúce proti integrite inej osoby.\n54. Formy hrubého správania vypočítava zákon o priestupkoch v uvedenom ustanovení demonštratívne.\nPriestupku proti občianskemu spolunažívaniu sa dopustí aj ten, kto spôsobí drobné ublíženie na\nzdraví. Na naplnenie skutkovej podstaty tohto priestupku postačuje, aby ublíženie na zdraví spôsobené\númyselne, bolo možné kvalifikovať ako drobné (napr. drobné podliatiny, odreniny, prechodné bolesti\nalebo nevoľnosť, nepatrné ranky, hučanie v ušiach a pod.). Či došlo k ublíženiu na zdraví a naplneniu\nskutkovej podstaty priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona, posudzuje správny orgán podľa\nindividuálnych okolností každého konkrétneho prípadu. Pojem ublíženie na zdraví je pojmom právnym,\na preto rozhodovanie o ňom neprináleží lekárovi, ale v prípade priestupku patrí správnemu orgánu a v\nprípade trestného činu podľa Trestného zákona orgánom činným v trestnom konaní. Odborné vyjadrenie\nlekára, lekárska správa a pod. posudok sú dôkazy v priestupkovom konaní, ktoré hodnotí a právne\nposudzuje správny orgán. Pokiaľ nejde o drobné ublíženie na zdraví pre vyvodenie záveru, že ublíženie\nna zdraví je takej intenzity, že napĺňa skutkovú podstatu trestného činu, je potrebné posúdenie všetkých\nvýznamných skutočností, najmä, aká je povaha poškodenia zdravia, aké lekárske vyšetrenie, ošetrenie\nalebo liečenie si vyžiadalo, a tiež po akú dobu bol sťažený obvyklý spôsob života poškodeného.\n55. Pod skutkovú podstatu priestupku proti občianskemu spolunažívaniu v zmysle § 49 ods. 1 písm. d/\nzákona treba zahrnúť aj robenie „schválností“. Pojem „schválnosť“ nie je v právnom poriadku presne\nšpecifikovaný, no z praxe vyplýva, že pôjde o konanie hrubo zasahujúce do pokojného stavu života\ninej osoby, narušujúce tak zároveň občianske spolunažívanie. Pôjde o konanie \"naschvál\", ktoré môže\nnegatívne zasiahnuť do práv iného.\n56. Skutkové okolnosti daného prípadu potvrdzujú, že žalobca bol uznaný vinným zo spáchania\npriestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch na tom\nskutkovom základe, že dňa 27.08.2015 v čase medzi 16.00 hod. a 17.10 hod., kedy prebiehalo stretnutie\nobvineného so svojou maloletou dcérou Q. O., rok nar. XXXX, na pieskovisku pred domom na Ul. B.,\npo tom, čo matka maloletej - B. O. X., rok nar. XXXX, upozornila obvineného, aby nesypal dcére piesok\nna nohy, pretože bude mať špinavé veci, ako išla k nemu s tým, že styk obvineného s dcérou ukončuje,\nobvinený jej hodil do tváre piesok a následne ju fyzicky napadol tak, že ju udrel pravou rukou do tváre na\nľavé líce, pričom spadla na chrbát, následkom čoho jej obvinený spôsobil podľa ambulantného záznamu\nz ortopedickej kliniky, úrazovej ambulancie UN Martin vystaveného dňa 27.08.2015 o 18.03 hod. MUDr.\nP. O., úrazovým chirurgom, zranenie - bolesti hlavy frontálne a occipitálne, kontúzne ložisko frontálne a\noccipitálne, exkoriáciu na ľavom líci dĺžky 5 cm, bez vystavenia PN. Správne orgány hodnotili ublíženie\nna zdraví B. O. X. ako drobné ublíženie na zdraví, ktoré jej spôsobil žalobca a dospeli k záveru, že\nžalobca úmyselne narušil občianske spolunažívanie.\n57. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu aj podľa názoru\nkasačného súdu zhodne s názorom krajského súdu skutkový záver, ku ktorému na základe vykonaného\ndokazovania správne orgány oboch stupňov dospeli, a to že žalobca dňa 27.08.2015 v priebehu jeho\nstretnutia s maloletou dcérou Q. O. za prítomnosti matky dieťaťa sa dopustil hrubého správania voči\nmatke dieťaťa, čím jej spôsobil drobné ublíženie na zdraví, ktorým konaním naplnil znaky skutkovej\n\npodstaty priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d/ zákona o priestupkoch,\nje logický záver majúci podklad vo vykonanom dokazovaní. Uvedené skutkové zistenia nepoprel ani\nžalobca.\n58. Pokiaľ žalobca namietal, že v danom prípade nebolo vykonané dokazovanie dostatočne, nebol\nzistený skutočný stav veci, namietajúc vzťah svedka k poškodenej, neobjektívne lekárske potvrdenie,\nkasačný súd vychádzajúc zo svetla skutkových zistení námietky žalobcu, považoval za účelové a\nzavádzajúce s cieľom vyhnúť sa svojej zodpovednosti za spáchaný priestupok. V danom prípade\nnajvyšší súd nezistil také objektívne okolnosti, ktoré by preukázali dôvodnosť tvrdení žalobcu. Správny\norgán prvého stupňa v priebehu objasňovania priestupku a vykonaného dokazovania riadne zistil\nskutkový stav. Dokazovanie vykonáva správny orgán, ktorý je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy\nvykoná a ktoré nie. Úlohou správneho orgánu je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech\nobvineného z priestupku a vyhodnotením vykonaných dôkazov na základe voľného hodnotenia dôkazov\nrozhodnúť, či vykonané dôkazy sú dostatočné pre preukázanie zodpovednosti za priestupok.\n59. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd po prieskume zákonnosti napadnutého rozhodnutia\nžalovaného správneho orgánu a procesného postupu predchádzajúceho jeho vydaniu konštatuje,\nže záver, ktorý správny orgán v prvostupňovom správnom rozhodnutí zo zistených skutkových\nokolnosti urobil a žalovaný v druhostupňovom správnom rozhodnutí ustálil, zodpovedá zásadám\nlogického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona\no priestupkoch. Aj podľa názoru kasačného súdu správne orgány oboch stupňov sa vecou náležite\nzaoberali, vo veci vykonali dokazovanie v zákonnom rámci v dostatočnom rozsahu, zistili riadne skutočný\nstav a v odôvodnení rozhodnutí v súlade so zákonom uviedli dôvody svojho rozhodnutia.\n60. Kasačný súd preto súhlasí s argumentáciou krajského súdu vo vzťahu k námietkam žalobcu,\nktorými namietal nezákonnosť rozhodnutia žalovaného z dôvodov, že v danom prípade nebol náležite\nzistený skutkový stav veci, správne orgány nesprávne vyhodnotili vykonané dôkazy, s predložením\nnávrhu na doplnenie dokazovania. Krajský súd sa námietkami žalobcu náležite vysporiadal v odôvodnení\nnapadnutého rozsudku v bodoch 21 a nasl.\n(str. 8-9), a preto kasačný súd stotožniac sa s konštatáciou krajského súdu ďalej len na ňu poukazuje.\n61. Kasačný súd považoval za nedôvodné aj námietky žalobcu, ktorými namietal, že boli porušené jeho\npráva ako účastníka konania konať pred súdmi a inými orgánmi v jazyku, ktorému účastník rozumie,\nktoré základné práva vyplývajú z Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd, vytýkajúc krajskému\nsúdu, že sa dostatočne nevyporiadal s jeho tvrdeniami, že nie je občanom SR a neovláda slovenský\njazyk tak, aby sa mohol v administratívnom konaní obhajovať, a súčasne, že mu rozhodnutia správnych\norgánov oboch stupňov ako i krajského súdu boli doručené v slovenskom jazyku.\n62. Z predloženého spisového materiálu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis,\njednoznačne vyplýva, že konanie súdneho prieskumu ako aj správne konanie bolo vykonané za účasti\npribratého tlmočníka, čím bolo realizované právo žalobcu ako účastníka tak súdneho ako aj správneho\nkonania konať pred súdom i správnym orgánom v jazyku, ktorému rozumie.\n63. Kasačný súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku žalobcu, že správny súd sa riadne nevyporiadal\ns jeho námietkou vo vzťahu porušenia jeho práva na konanie, keď rozhodnutia správnych orgánov mu\nneboli doručené v jazyku, ktorému rozumie. K uvedenej námietke sa krajský súd náležite vyjadril v bode\n22 odôvodnenia napadnutého rozsudku.\n64. Najvyšší súd súhlasí s konštatáciou krajského súdu, že právo na tlmočníka nie je absolútne a\nnevyplýva z neho, že rozhodnutia správnych orgánov majú byť preložené do jazyka, ktorému obvinený\nrozumie. Povinnosť správnych orgánov zabezpečovať obvinenému preklad rozhodnutia nevyplýva zo\nžiadnych ustanovení správneho poriadku, ani zákona o priestupkoch a nezakotvuje ho ani Ústava\nSlovenskej republiky.\n65. K právnej otázke porušenia práva účastníka konať v jazyku, ktorému účastník rozumie, doručením\nrozhodnutia v slovenskom jazyku, už dal odpoveď vo svojej judikatúre Najvyšší súd Slovenskej republiky.\nNajvyšší súd SR uznesením sp.zn. 10Sža/10/2016 potvrdil uznesenie Krajského súdu Banskej Bystrici\nč.k. 1Scud/11/2015-96 zo dňa 8. februára 2016, ktorým krajský súd žiadosti žalobcu o doručenie\npísomného prekladu rozsudku nevyhovel. V uvedenom rozhodnutí najvyšší súd konštatoval nasledovné:\n\n„Po preskúmaní rozhodnutia krajského súdu dospel najvyšší súd k rovnakému právnemu záveru, a to,\nže v predmetnom konaní nedošlo žiadnym spôsobom u žalobcu k odňatiu možnosti konať pred súdom.\nNajvyšší súd poukazuje na závery rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1Sža/24/2008 zo dňa\n21.10.008, podľa ktorého z Ústavy SR ani O.s.p. nemožno bez ďalšieho vyvodiť povinnosť súdov, aby\nzabezpečovali preklad písomností, ktoré sú výsledkom ich konania, do jazyka účastníka konania, ktorý\nneovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie, pokiaľ v priebehu konania súd konal s účastníkom konania\nv prítomnosti tlmočníka, resp. pokiaľ je účastníkovi zrejmý účel, ale aj výsledok konania.\nV tejto súvislosti Najvyšší súd SR poukazuje na uznesenie Ústavného súdu SR č. IV. ÚS 114/03 zo dňa\n13.08.2003, ktorý k námietke sťažovateľky, aby jej boli preložené všetky listiny súvisiace s konaním o\nvydanie do cudziny do jej materinského jazyka uviedol, že takáto požiadavka netvorí obsah práva podľa\nčl. 47 ods. 4 Ústavy SR. Podľa názoru ústavného súdu postačuje, že sťažovateľka bola oboznámená\ns účelom konania o vydanie do cudziny, s podstatou žiadosti o vydanie, dostala príležitosť sa k tejto\nžiadosti vyjadriť a k účelu celého konania.\nNajvyšší súd SR dáva v tejto súvislosti do pozornosti tiež uznesenie Najvyššieho súdu SR z 19.12.2006\nsp.zn. 2 To 7/2006, podľa ktorého z Ústavy SR, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd\na Trestného poriadku nemožno bez ďalšieho vyvodiť povinnosť orgánov činných v trestnom konaní\nkonať v inom než úradnom slovenskom jazyku, ale ani povinnosť uvedených orgánov zabezpečovať\npre procesné strany preklad písomností, ktoré sú predmetom alebo výsledkom ich konania, do jazyka\nstrany, ktorá neovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie. Najvyšší súd ďalej uviedol, že povinnosťou\nobhajcu je, aby osobe, ktorú obhajuje a ktorá neovláda jazyk, v ktorom sa trestné konanie vedie, v rámci\núčinnej právnej pomoci, ktorú je povinný poskytovať v prípade potreby zabezpečil preklad písomnosti\ndo jazyka materinského alebo do jazyka, ktorý ovláda.\nZ obsahu súdneho spisu je podľa názoru odvolacieho súdu zrejmé, že žalobca podstate tohto konania\nporozumel, čomu nasvedčuje nielen to, že proti rozsudku krajského súdu odvolanie nepodal, ale naviac\nje žalobca v konaní zastúpený právnou zástupkyňou, ktorá ovláda anglický jazyk. Odvolací súd ešte\ndodáva, že krajský súd po tom, čo zistil, že žalobca nerozumie jazyku konania pribral do konania\ntlmočníka, čím postupoval podľa § 18 O.s.p. a zabezpečil žalobcovi možnosť adekvátne, efektívne a\núčelne uplatňovať jeho práva pred súdom v jazyku, ktorému rozumie.\nSo zreteľom na uvedené odvolací súd nevidel žiadnu súvislosť medzi napadnutým uznesením krajského\nsúdu a tvrdeným porušením § 18 O.s.p., pretože k namietanému porušeniu práva garantovaného čl. 47\nÚstavy SR nedošlo, nakoľko tvrdené porušenie nemá reálny základ v obsahu spisu.\nNajvyšší súd konštatuje, že námietky uvedené v odvolaní nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť\nrozhodnutia, a preto ich vyhodnotil ako nedôvodné.\nS poukazom na uvedené najvyšší súd podľa § 219 ods. 1 O.s.p. napadnuté uznesenie Krajského súdu\nv Banskej Bystrici potvrdil ako vecne správne.“\n66. K nastolenej právnej otázke zaujal obdobné stanovisko Najvyšší súd Slovenskej republike v\nuznesení sp.zn. 3Tost/12/2013 zo dňa 24. apríla 2013, ktorým podľa § 193 ods. 1 písm. b/ Trestného\nporiadku zamietol sťažnosť odsúdeného proti uzneseniu Krajského súdu v Košiciach z 31. januára 2013,\nsp.zn. 0Tk 358/1948, keď konštatoval nasledovné:\n„Trestný poriadok v ustanovení § 2 ods. 20 deklaruje právo používať v trestnom konaní jazyk,\nktorému dotknutá osoba rozumie. Toto právo sa vzťahuje na obvineného, jeho zákonného zástupcu,\npoškodeného, zúčastnenú osobu a svedka. Ak niektorá z týchto osôb vyhlási, že neovláda slovenský\njazyk, priberie sa do konania tlmočník. Toto právo vychádza z úpravy uvedenej v čl. 47 ods. 7 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 37 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd.\nV zmysle zaužívanej judikatúry však právo používať jazyk, ktorému dotknutá osoba rozumie, nezakladá\nprávo na zasielanie rozhodnutí a iných písomností vydaných v rámci trestného konania v slovenskom\njazyku v preklade do jazyka, ktorému táto osoba rozumie. Písomnosti vydané v rámci trestného konania\nv slovenskom jazyku v súvislosti s konaním súdu, doručujú súdy procesným stranám, ktoré neovládajú\ntento jazyk bez prekladu do ich materinského jazyka (R 42/1976).\nZ Ústavy Slovenskej republiky, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a Trestného\nporiadku nemožno bez ďalšieho vyvodiť povinnosť orgánov činných v trestnom konaní konať v inom\nnež v úradnom slovenskom jazyku, ale ani povinnosť uvedených orgánov zabezpečovať pre procesné\nstrany preklad písomností, ktoré sú predmetom alebo výsledkom ich konania do jazyka strany, ktorá\nneovláda jazyk, v ktorom sa konanie vedie (R NS SR 2 To 7/2006).\nZ uvedeného je zrejmé, že krajský súd nepochybil, keď odsúdenému najskôr doručil svoje rozhodnutie\nlen v slovenskom jazyku bez prekladu písomnosti do maďarského jazyka, a teda lehota pre podanie\n\nsťažnosti plynula odsúdenému do 15. februára 2013 vrátane. Sťažnosť podaná na pošte 27. marca\n2013, je sťažnosť oneskorene podaná.“\n67. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd dospel k záveru zhodne ako krajský súd, že nebolo porušené\nprávo žalobcu na spravodlivý proces, keď rozhodnutia správnych orgánov mu boli doručené len v\nslovenskom jazyku. Kasačný súd zastáva zhodný názor ako správny súd, že právo používať jazyk,\nktorému žalobca rozumie, nezakladá mu právo na zasielanie rozhodnutí a iných písomností vydaných\nv rámci priestupkového konania v slovenskom jazyku v preklade do jazyka, ktorému rozumie.\n68. Najvyšší súd po vyhodnotení kasačných dôvodov žalobcu vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nkrajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu vzhľadom k\nuvedenému vyššie opäť konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov\na relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu\nvzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu,\nktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku.\n69. Z dôvodov vyššie uvedených, najvyšší súd ako súd kasačný dospel k záveru, že námietky žalobcu\nuvedené v jeho kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú a právnu správnosť napadnutého\nrozsudku krajského súdu. Z týchto dôvodov potom kasačný súd kasačnú sťažnosť žalobcu proti\nrozsudku správneho súdu podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.\nVI.\nUznesenie krajského súdu\n70. Krajský súd v Žiline uznesením zo dňa 5. septembra 2017, č.k. 24Sa/38/2016-148, nevyhovel\nžiadosti žalobcu o doručenie písomného prekladu rozsudku.\nVII.\nKasačná sťažnosť žalobcu proti uzneseniu krajského súdu\n71. Žalobca proti uvedenému rozhodnutia správneho súdu podal včas kasačnú sťažnosť. Namietal, že\nsprávny súd porušil jeho právo na spravodlivé konanie, keď nevyhovel jeho žiadosti, aby mu bol doručený\nrozsudok v jazyku, ktorému rozumie. V kasačnej sťažnosti proti uvedenému uzneseniu správneho súdu\nžalobca uviedol obdobné dôvody, ktoré uviedol v kasačnej sťažnosti podanej proti rozsudku správneho\nsúdu, ktorými namietal porušenie jeho práva ako účastníka konania konať pred súdmi ako aj správnymi\norgánmi v jazyku, ktorému rozumie.\nVIII.\nRozhodnutie kasačného súdu\no kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu krajského súdu\n72. Kasačný súd námietky žalobcu, ktorými namietal nezákonnosť napadnutého uznesenia správneho\nsúdu vyhodnotil za nedôvodné. Námietkami porušenia práva žalobcu na spravodlivý proces postupom\nsprávneho súdu, keď rozsudok súdu mu bol doručený len v slovenskom jazyku, sa kasačný súd\nzaoberal vo vzťahu k posudzovaniu zákonnosti rozsudku správneho súdu a postupu, ktorý jeho vydaniu\npredchádzal. Z uvedených dôvodov kasačný súd len poukazuje na právne závery k nastolenej právnej\notázke uvedené v bodoch 64 až 67 odôvodnenia tohto rozhodnutia, v ktorých dáva žalobcovi odpoveď\nna vznesené otázky doručovania rozhodnutí súdu a správnych orgánov v slovenskom jazyku.\n73. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd námietky žalobcu o nezákonnosti napadnutého uznesenia\nsprávneho súdu vyhodnotil ako nedôvodné, a preto kasačnú sťažnosť žalobcu proti tomuto uzneseniu\nsprávneho súdu v zmysle § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.\nIX.\nRozhodnutie kasačného súdu o nároku na náhradu trov konania\n74. Kasačný súd o nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol podľa právnej úpravy\nustanovenej v § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a s § 168 SSP. Žalobcovi nepriznal proti žalovanému\n\nprávo na náhradu trov tohto konania, keďže žalobca v tomto konaní nebol úspešný. Kasačný súd\nnepriznal ani žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania, keďže nezistil splnenie podmienok\nv zmysle § 168 v spojení s § 467 ods.1 SSP.\n75. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004\nZ.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "24Sa/38/2016", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}