{"guid": "aac0f22e-10d7-47f1-a59d-bd9e8cc5645d:d50adaef-b5a1-494e-b390-3117167f21f4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5016200317.1", "spisova_znacka": "2Sžfk/63/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/63/2017 z 26. 9. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. septembra 2019, sp. zn. 2Sžfk/63/2017, ECLI:SK:NSSR:2019:5016200317.1", "identifikacne_cislo": "5016200317", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Katarína Benczová", "sudca_id": 62, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-katarina-benczova-62", "datum_vydania": "2019-09-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-71.odsek-6", "nazov": "§ 71 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-71.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-71"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-71.odsek-1", "nazov": "§ 71 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-71.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-71"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-71.odsek-2", "nazov": "§ 71 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-71.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-71"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-19.odsek-1", "nazov": "§ 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-69.odsek-5", "nazov": "§ 69 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-69.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-69"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-71", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-19", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-69", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/d50adaef-b5a1-494e-b390-3117167f21f4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5016200317.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:5016200317.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:5016200317.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžfk/63/2017\n5016200317\n26. 09. 2019\nJUDr. Katarína Benczová\nECLI:SK:NSSR:2019:5016200317.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a\nz členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Marty Molnárovej, v právnej veci žalobcu: Ingrid Ličáková,\nnar. XX. M. XXXX, bytom B. X, XXX XX L., IČO: 40 929 639, právne zastúpená advokátskou kanceláriou\nPETKOV & Co s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo\nSlovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. 97902/2016 zo dňa 29. januára 2016, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobkyne\nproti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 21S/66/2016-58 zo dňa 12. októbra 2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k.\n21S/66/2016-58 zo dňa 12. októbra 2016 z a m i e t a .\nNávrh žalobkyne na podanie návrhu Súdnemu dvoru Európskej únie na začatie prejudiciálneho konania\nzamieta.\nŽalovanému právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\n1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Žiline (ďalej len „správny súd“) podľa § 190 zákona č. 162/2015\nZ. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného 97902/2016 zo dňa 29.01.2016, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Žilina\nč. 1635555/2015 zo dňa 05.11.2015. Prvostupňový orgán na základe vykonanej daňovej kontroly dane\nz pridanej hodnoty, z ktorej bol vyhotovený protokol č. 661/320/5141/2011/Mo-K/4 zo dňa 04.09.2009\n(za zdaňovacie obdobia rokov 2005 - 2007) určil za zdaňovacie obdobie apríl 2007 vlastnú daňovú\npovinnosť vo výške 7.197,03 Eur.\n2. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že predmetom posudzovania boli\nodberateľské faktúry žalobkyne, na ktorých uviedla daň vo výške 67.303,00 Sk (2.234,05 Eur) zo\nzdaniteľných obchodov - dodania tovarov a služieb § 8 a 59 vo výške 354.226,00 Sk (11.758,15 Eur),\nnárok na odpočítanie dane § 49 až § 51 celkom vo výške 235.782,00 Sk (7.826,52 Eur) a vykonané\ndokazovanie zo strany finančných orgánov vo vzťahu k dodávateľom a odberateľom žalobkyne, ako\naj výsluch žalobkyne, nepreukázali, že došlo k fyzickému dodaniu tovaru, neboli identifikované miesta,\nspôsoby a forma reálneho uskladnenia tovaru, vyskladnenia tovaru, ako aj reálnej prepravy takého\nmnožstva tovaru.\n3. V konaní mal krajský súd za preukázané, že žalobkyňa si uplatnila odpočítanie dane z došlých\nfaktúr od dodávateľa Seliko Trade a.s., Krupina k tovaru, ktorý následne prevádzala dodávateľskými\n\nfaktúrami obchodnej spoločnosti Harris a.s., Zvolen. (Správca dane zistil, že spoločnosť Seliko Trade\na.s., Krupina je v obchodnom registri vymazaná od 07.03.2009, podľa zistení Najvyššieho súdu SR\nbola spoločnosť Harris a.s.. vymazaná ex offo z obchodného registra ku dňu 24. novembru 2009.)\nŽalobkyňa v konaní preukazovala, že dodaný tovar predala spoločnosti Harris a.s., pričom bolo zistené,\nže tento odberateľ žalobkyne nikdy nemal skladové priestory, neviedol skladovú evidenciu a tovar bol,\npodľa tohto subjektu, údajne priamo predaný obchodnej spoločnosti Seliko Trade a.s. Krupina. Daňový\núrad miestnym zisťovaním zistil, že na adrese sídla spoločnosti Harris a.s., sa nachádza obytný dom,\nno spoločnosť sa na danej adrese nenachádza, nikto ju nepozná, nemá označené sídlo a súčasne\nv týchto priestoroch nemohlo byť vykonané fyzické vyskladnenie tovaru od spoločnosti Seliko Trade\na.s. Krupina, nakoľko spoločnosť nemala žiadnych zamestnancov. Z vykonaného dokazovania nebolo\npreukázané uskladnenie, vyskladnenie predmetného tovaru, ako aj preprava tovaru. Správca dane\nvykonal dokazovanie nielen k otázkam vykonania prepravy tovaru, ale aj v súvislosti s tým, či bolo\npreukázané, že dodávatelia žalobkyne a jej následní odberatelia, ako aj samotná žalobkyňa mala\ndostatočné skladové priestory, technické a personálne kapacity, v ktorých bolo fyzicky možné, takéto\nobjemné množstvo tovaru uskladniť, vyskladniť (zaevidovať), a taktiež aj k preukázaniu, že k uskladneniu\na následnému vyskladneniu tovaru v konkrétnych priestoroch došlo, teda nielen k preprave takéhoto\nobjemného množstva tovaru.\n4. Krajský súd mal za preukázané, že na posudzovaných faktúrach žalobkyňa špecifikovala tovar čo\ndo množstva, druhu, jednotkovej a konečnej ceny, hodnotu tovaru bez DPH, ako aj hodnotu DPH a\nhodnotu tovaru vrátane DPH. Z vyčíslenej výšky DPH daňové orgány aj vychádzali pričom vo vzťahu k\nposudzovaným faktúram bola spochybnená existencia tovaru, ktorý mal byť predmetom obchodovania\na vyvstala otázka, s akou odbornou starostlivosťou žalobkyňa pristupovala pri realizácii zdaniteľného\nobchodu, keď obchodovala s niečím, čo zrejme neexistovalo. Vyslovil záver, že obchod, o ktorom svedčí\nlen existencia formálnych dokladov nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania, v takom\nprípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z\npridanej hodnoty všetkými zúčastnenými článkami obchodného reťazca. Skutkový stav vo vzťahu k dani\nna vstupe bol už dostatočne preukázaný v skorších štádiách daňového konania a to pred vyhlásením\nrozsudku v tejto veci č. k. 20S/128/2013-83 zo dňa 17.06.2014, keď podľa tohto rozsudku správca\ndane aj žalovaný vo vzťahu k dani na vstupe dostatočne zistili skutkový stav veci a správne vec aj\nprávne posúdili, keď dospeli k záveru, že k dodaniu tovaru nedošlo, a preto nevzniklo ani právo na\nodpočítanie dane. Pokiaľ ide o daň na výstupe, k týmto skutočnostiam podľa krajského súdu, správca\ndane dostatočne zistil skutkový stav vec. Medzi účastníkmi bolo nesporné, že nešlo o reálne plnenie ani\nna tomto stupni obchodného reťazca a k reálnemu dodaniu tovarov spoločnosti Harris, a. s., nedošlo\npodľa vystavených faktúr.\n5. V súvislosti s aplikáciou Smernice Rady č. 77/388/EHS zo dňa 17.05.1977, tzv. Šiesta smernica (ďalej\naj ako „šiesta smernica“), krajský súd uviedol, že táto smernica je súčasťou zákona o DPH ako bod č.\n1 prílohy č. 6 a taktiež poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 440/2011,\npodľa ktorého Šiesta smernica okrem toho, že bola transponovaná do jednotlivých ustanovení zákona\no DPH, bola aj osobitným ustanovením - prílohou č. 6, bod l zákona o DPH prevzatá ako celok. Príloha\nč. 6 je súčasťou zákona o DPH od 1. mája 2004, t. j. platnosťou Zmluvy o pristúpení SR k Európskej\núnii, a preto je právne záväzná. V prípade takto prevzatej smernice teda podľa krajského súdu nemôže\nísť o rozpor s účinkami aktov sekundárneho komunitárneho práva. S poukazom na zdaňovacie obdobie\njúl 2005 (poznámka kasačného súdu - správne má byť apríl 2007) bolo teda potrebné aplikovať zákon\no DPH v súlade s cieľmi a obsahom šiestej smernice.\n6. Krajský súd poukázal na čl. 21 bod 1 písm. d/ šiestej smernice a uviedol, že v tomto článku je\nzakotvená povinnosť akejkoľvek osoby, ktorá uvedie daň z pridanej hodnoty na faktúre alebo inom\ndoklade, ktorý sa používa ako faktúra, túto daň aj zaplatiť. V slovenskom právnom poriadku bola táto\npovinnosť transponovaná do § 69 ods. 5 zákona o DPH, a to ako povinnosť osoby, ktorá nie je platiteľom\na pri dodaní tovaru alebo služby uviedla vo faktúre daň, zaplatiť túto daň. Taktiež v § 71 ods. 6 cit. zákona\nbola zakotvená povinnosť platiteľa, ktorý vo faktúre uvedie vyššiu daň, ako je povinný platiť podľa tohto\nzákona, túto vyššiu sumu dane zaplatiť. Vzhľadom na to, že samotná šiesta smernica v rozhodnom\nzdaňovacom období bola súčasťou nášho právneho poriadku, je potrebné vykladať konkrétne znenie\nzákona tzv. eurokonformným výkladom, t. j. výkladom vnútroštátneho práva v súlade s ustanovením čl.\n21 bod l, písm. d/ Šiestej smernice (tzv. nepriamy účinok smernice).\n\n7. Uvedenie šiestej smernice v prílohe zákona o DPH síce nepredstavuje jej priamu transpozíciu do\nslovenského právneho poriadku, pretože smernica sa transponuje v jednotlivých ustanoveniach zákona\na jej citácia v prílohe je len tzv. transpozičným odkazom umožňujúcim ľahšiu orientáciu vo vzťahu práva\nEurópskej únie a národného práva, avšak vzhľadom na to, že táto smernica je právne záväzná, keďže\nje súčasťou prílohy č. 6 zákona o DPH, je potrebné z jej obsahu vychádzať pri aplikácii a výklade\njednotlivých ustanovení zákona o DPH. Krajský súd poukázal na rozhodnutia Súdneho dvora C-212/04,\nC-454/98 a C-643/11 LVK-56 EOOD. Medzera, ktorá vznikla v právnom poriadku Slovenskej republiky\ntransponovaním šiestej smernice a smernice 2006/112/ES týkajúca sa vymedzenia osôb povinných\nplatiť DPH bola zákonným postupom preklenutá eurokonformným výkladom ovplyvneným konkrétnym\nznením a stanoveným cieľom týchto smerníc.\n8. Daňový subjekt musí niesť mieru zodpovednosti za fiktívny obchodný reťazec, ktorého bol súčasťou,\na taktiež i za tú skutočnosť, že daň z pridanej hodnoty na faktúrach na výstupe uplatnil. Podľa krajského\nsúdu teda neobstojí len spoliehanie sa na zásadu neutrality DPH a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť\ndodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov v\nobchodnom reťazci, zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom\nzdaniteľnom obchode.\n9. K návrhu žalobcu na predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ krajský súd uviedol,\nže žalobcom koncipovaná otázka nerieši právny základ daného prípadu. Žalovaný v napadnutom\nrozhodnutí v súvislosti s povinnosťou odviesť DPH poukázal na čl. 203 Smernice EÚ č. 2006/112/ES a\ntaktiež na čl. 21 bod 1 písm. d/ Šiestej smernice. Správne podľa krajského súdu uviedol, že na predmetný\nprípad sa vzhľadom na zdaňovacie obdobie, za ktoré je dovyrubovaná daň, vzťahuje Šiesta smernica\nRady zo dňa 17. mája 1977 a jej čl. 21 bod 1 písm. d/, podľa ktorého DPH platí každá osoba, ktorá uvedie\ndaň na faktúre. Teda v danom prípade nebolo potrebné podrobiť výkladu smernicu č. 2006/112/ES.\nVzhľadom však na v podstate totožné znenia čl. 21 bod 1 písm. d/ Šiestej smernice a čl. 203 smernice\n2006/112/ES je potrebné doplniť, že dotknutý článok 203 smernice 2006/112/ES je na jeho správne\nuplatnenie dostatočne jasný a nenecháva priestor na žiadnu rozumnú pochybnosť o jeho aplikácii,\naj vzhľadom na už ukončené prejudiciálne konania Súdneho dvora, ktoré sa zaoberajú uvedenou\nproblematikou, napr. rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci LVK-56 EOOD C-643/11 (prejudiciálne\nkonanie týkajúce sa výkladu smernice 2006/112/ES) a C-454/98 Schmeink a Strobel (prejudiciálne\nkonanie týkajúce sa Šiestej smernice). Z tohto dôvodu s poukazom na rozhodnutie Súdneho dvora\nC-283/81 Cilfit nie je potrebné prejudiciálnu otázku predkladať v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní EÚ.\n10. O nároku na náhradu trov konania krajský súd rozhodol a contrario k § 167 ods. 1 SSP v spojení s §\n168 SSP tak, že žalobcovi náhradu trov nepriznal, keď žalobca nemal v konaní úspech, a žalovanému\nnáhradu trov nepriznal, keďže mu ju môže priznať len výnimočne čo v danom prípade nebolo splnené.\n11. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalobca domáhal, aby kasačný súd napadnutý rozsudok\nKrajského súdu v Žiline zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného sa zrušuje a vec sa vracia žalovanému\nna ďalšie konanie, a to z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ SSP.\n12. Žalobca sa v podanej kasačnej sťažnosti zaoberal najmä vznikom daňovej povinnosti a tvrdeným\nnepreukázaním reálneho dodania tovaru. Smernica o DPH explicitne v čl. 31 upravuje dodanie tovaru\nbez prepravy. Síce je tomu tak len v kontexte určenia miesta dodania, uvedené ustanovenie má však\nzásadný význam pre interpretáciu čl. 14 Smernice o DPH. V žiadnom ustanovení zákona o DPH nie je ani\nzmienka o podmienke prepravovania tovaru ako podmienke „dodania“ v zmysle, že ak dodávateľ tovar\nneodošle na prepravu (alebo tovar inak nezmení svoje pôvodné miesto uskladnenia), nedošlo k dodaniu\ntovaru, a teda ani k vzniku daňovej povinnosti. Podľa žalobcu teda niet pochýb o tom, že preprava a\nfyzické prevzatie tovaru odberateľom od dodávateľa nie je podmienkou vzniku daňovej povinnosti podľa\nSmernice o DPH a o to menej podľa eurokonformne interpretovaného § 19 ods. 1 zákona o DPH.\n13. K dodaniu tovaru v prejednávanej veci podľa žalobcu došlo okamihom konsenzu o prevode\nvlastníckeho práva k tovaru uvedenom vo faktúre a v dodacom liste, v prípade žalobcu dokonca aj v\npreberacom protokole o prevzatí tovaru, a to v mieste, ktorým bol sklad, kde sa v čase prevodu práva\ntovar nachádzal. Je nepochybné a celkom logické, že tovar nemusel byť ani odoslaný ani prepravovaný\nplatiteľovi dane z miesta, kde bol uskladnený na to, aby na strane dodávateľa vznikla daňová povinnosť\n\npodľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, ako jeden z predpokladov vzniku práva sťažovateľa na odpočítanie\ndane na vstupe podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH.\n14. Žalobca namietal, že krajský súd v napadnutom rozsudku opomenul preskúmať, či neprichádza\ndo úvahy vznik daňovej povinnosti iným, zákonom o DPH predpokladaným spôsobom. K záveru o\nnevzniknutí daňovej povinnosti dospel krajský súd bez riadneho skúmania ďalších okolností prípadu,\nktoré sú podľa judikatúry SD EÚ kľúčové pre správne a zákonné rozhodnutie o práve na priznanie\nodpočítania dane na vstupe.\n15. V prípade, ak chcel krajský súd spochybňovať právo žalobcu na odpočet dane na vstupe, mal podľa\nžalobcu predovšetkým zisťovať či:\nu dodávateľa žalobcu vzhľadom na okolnosti prípadu nemohlo dôjsť k daňovému podvodu a súčasne, či\nsa žalobca na tomto daňovom podvode vedome podieľal, resp. o nečestnom konaní dodávateľa a/alebo\no daňovom podvode vedel alebo musel vedieť a len a výlučne v tomto kontexte, či dodávateľ žalobcu\ndaň na výstupe vo vzťahu k nemu riadne priznal a zaplatil, resp. či bola daň už skôr na vyššom stupni\nv dodávateľskom reťazci zaplatená,\nnedošlo vzhľadom na okolnosti prípadu u platiteľa dane k zneužitiu práva na odpočet dane na vstupe\nvýlučne s cieľom získať pre seba daňovú výhodu a ak áno, či túto daňovú výhodu platiteľ dane získal,\nkeďže podľa Súdneho dvora EÚ musí z celku objektívnych prvkov vyplývať, že hlavný cieľ plnení, ktorých\nsa odpočet dane týka, je získať daňovú výhodu.\n16. V rámci daňového konania mali byť zo strany žalovaného, resp. prvostupňového orgánu zistené\ntaké skutočnosti, ktoré objektívne a jednoznačne, nie len domnelo alebo s pochybnosťami, preukazujú\nvedomosť alebo nevyhnutnosť vedomosti daňového subjektu, o podvodnom konaní, pri ktorom sa\nvyžaduje, aby viedlo k získaniu daňovej výhody, ktorej poskytnutie je v rozpore s cieľom smernice i\nvnútroštátnej úpravy, a že hlavným cieľom predmetného plnenia je získať daňovú výhodu. Žalobca\nsa však domnieval, že žiadne takéto okolnosti zo strany krajského súdu, žalovaného ani zo strany\nprvostupňového orgánu zistené neboli. Žalobca uviedol, že o podvodnom konaní nielenže nevedel, ale\nani nemohol vedieť a zároveň mu pri jeho činnosti v dôsledku odpočítania dane na vstupe nevznikla\nnijaká daňová výhoda. Krajský súd mal podľa žalobcu prihliadať na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ\nC-504/10.\n17. V súvislosti s otázkou zaplatenia dane uvedenej na faktúre sa žalobca zaoberal priamym účinkom\nsmernice voči fyzickej osobe, pričom uviedol, že hoci Súdny dvor EÚ za určitých okolností pripustil priamy\núčinok smernice, tento sa nikdy nesmie uplatňovať vo vzťahu k povinnostiam, ktoré zo smernice pre\nfyzické osoby môžu vyplývať. Štátne orgány teda nikdy nesmú požadovať od osôb, aby plnili povinnosti\nvyplývajúce im zo smernice bez toho, aby bola smernica v tejto relevantnej časti v celom rozsahu\na správne transponovaná. Ak k transpozícii nedošlo, osoba povinnosťou vyplývajúcou zo smernice\nviazaná v žiadnom prípade nie je. Povinnosť každej osoby zaplatiť podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH\ndaň, ktorú uvedie vo faktúre alebo v inom doklade o predaji, vyplývajúca tiež z príslušných smerníc,\nje súčasťou vnútroštátneho právneho poriadku SR až odo dňa 01.01.2010. Nie je teda prípustné\nsplnenie tejto povinnosti vyžadovať od osoby za zdaňovacie obdobie apríl 2007, a teda pred účinnosťou\nustanovenia § 69 ods. 5 zákona o DPH.\n18. Štát prostredníctvom daňových orgánov má dostatok možností a prostriedkov na to, aby nečestné\npraktiky zdaniteľných osôb zisťoval a sankcionoval prípadne inicioval trestnoprávnu zodpovednosť. Daň\nz obratu (pridanej hodnoty) nie je nástrojom na sankčné postihy nečestného konania zdaniteľných osôb\na preto výklad § 71 ods. 6 zákona o DPH a článku 203 Smernice o DPH v tomto obsahovom význame\n- trestať platiteľov dane a to individuálne každého na všetkých stupňoch dodávateľského obchodného\nreťazca nerešpektujúc zásadu neutrality dane a zásadu proporcionality pri jej uplatňovaní, je podľa\nžalobcu neprijateľný a v priamom rozpore so zásadami, na ktorých je vystavaný mechanizmus DPH v\nEÚ.\n19. Hypotéza § 71 ods. 6 zákona o DPH predpokladá existenciu daňovej povinnosti a teda len pre\nprípad, ak daňový subjekt vo faktúre uvedie daňovú povinnosť vyššiu než je táto existujúca daňová\npovinnosť, upravuje pre daňový subjekt povinnosť zaplatiť túto vo faktúre uvedenú vyššiu daň. Ak potom\nv posudzovanom prípade je skutkovým zistením podľa názoru orgánu finančnej správy i krajského súdu\ntá skutočnosť, že daňová povinnosť vôbec nevznikla, lebo tovar nebol nikdy dodaný, je zrejmé, že nie\n\nje splnená hypotéza právnej normy obsiahnutej v § 76 ods. 1 zákona o DPH, a teda nie je možné na\ndaný prípad aplikovať dispozíciu tejto právnej normy. Inými slovami, v dotknutom rozhodnom období\nneexistovala vo vnútroštátnom právnom poriadku právna norma obdobná aktuálnemu zneniu § 69 ods.\n5 zákona o DPH v znení účinnom od 01.01.2010, a preto rozhodnutie, ktorého preskúmanie súdom\nnavrhoval žalobca, neexistoval žiadny právny základ. Ak krajský súd bez ďalšieho súhlasil s právnou\nkvalifikáciou veci dotknutým orgánom finančnej správy, týmto svojim postupom sám nesprávne právne\nvec posúdil.\n20. Žalobca spolu s podanou kasačnou sťažnosťou podal aj návrh na prerušenie konania za účelom\npredloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ v znení: „Má sa článok 203 Smernice o\nDPH interpretovať tak, že nebráni vnútroštátnej praxi orgánov v prípade preukázania neexistencie\nzdaniteľných plnení u dodávateľa zdaniteľnej osoby a následného neoprávneného odpočtu dane na\nvstupe z dôvodu, že zdaniteľná osoba sa podieľala na daňovom podvode dodávateľa tým, že vedela o\nneexistencii týchto zdaniteľných plnení, požadovať zaplatenie dane na výstupe zdaniteľnej osoby za to\nisté neexistujúce zdaniteľné plnenie len z dôvodu, že je táto daň uvedená na faktúre?“\n21. Žalobca mal za to, že krajský súd nesprávne uviedol, že na daný prípad je potrebné aplikovať\nSmernicu 77/388/EHS, odvolávajúc sa pri tom na zdaňovacie obdobie. Správca dane mal procesne\npostupovať v daňovom konaní výlučne podľa Smernice 2006/112/EHS (podľa času konania daňovej\nkontroly a vyrubovacieho konania), avšak hmotnoprávne povinnosti posudzovať podľa konkrétneho\nzdaňovacieho konania. Keďže na správne rozhodnutie vo veci je podľa názoru žalobcu nevyhnutné\nzodpovedať správnymi orgánmi i krajským súdom doposiaľ opomenuté kľúčové otázky okolností\nposudzovaného prípadu v zmysle zásad judikovaných Súdnym dvorom Európskej únie, žalobca mal za\nto, že je stále daný dôvod na prerušenie konania podľa § 100 ods. l písm. c/ SSP.\n22. Žalovaný sa k podanej kasačnej sťažnosti ani k podanému návrhu na predloženie prejudiciálnej\notázky Súdnemu dvoru EÚ nevyjadril.\n23. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP preskúmal napadnutý\nrozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti §\n440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 137 ods. 2 a 3 SSP).\n24. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo\nprávom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v\nďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené\nzáujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu\nverejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa\nmôže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n25. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. v znení účinnom v kontrolovanom zdaňovacom období,\ndaňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne\nprávo nakladaťs tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň\nodovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k\nnehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej\nzmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby.\n26. Podľa § 49 ods. 1 citovaného zákona právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi\nv deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\n27. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže\nplatiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú\npodľa § 71.\n28. Podľa § 69 ods. 5 citovaného zákona ak osoba, ktorá nie je platiteľom, pri dodaní tovaru alebo služby\nuvedie vo faktúre daň, je povinná zaplatiť túto daň.\n\n29. Podľa § 71 ods. 1 citovaného zákona pri každom dodaní tovaru a dodaní služby v tuzemsku pre\nzdaniteľnú osobu a pre právnickú osobu, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, je platiteľ povinný vyhotoviť\nfaktúru. Platiteľ je povinný vyhotoviť faktúru aj v prípade, ak je platba prijatá pred dodaním tovaru a\npredtým, ako je poskytovanie služby skončené. Platiteľ vyhotoví faktúru najneskôr do 15 dní od vzniku\ndaňovej povinnosti. Ak v kalendárnom mesiaci vznikne platiteľovi daňová povinnosť prijatím platby a\nzároveň aj dodaním tovaru alebo dodaním služby, na ktoré prijal platbu, môže platiteľ vyhotoviť jednu\nfaktúru, a to najneskôr do 15 dní od vzniku poslednej daňovej povinnosti vzťahujúcej sa na toto dodanie\ntovaru alebo dodanie služby v tomto kalendárnom mesiaci. Platiteľ nie je povinný na účely dane vyhotoviť\nfaktúru, ak ide o tovar alebo službu, ktorá je dodaná s oslobodením od dane podľa § 28 až 42.\n30. Kasačný súd mal z predloženého administratívneho spisu preukázané, že správca dane začal u\nžalobkyne ako u daňového subjektu dňa 07.10.2009 (oznámenie zo dňa 04.09.2009) daňovú kontrolu\nzameranú na zistenie a preverenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane s pridanej\nhodnoty so zameraním na nárok na odpočítanie dane za zdaňovacie obdobia rokov 2005 - 2007. Na\nzáklade vykonanej daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia rokov 2005 - 2007, z\nktorej bol vyhotovený protokol č. 661/320/5141/2011/Mo-K/4 zo dňa 04.09.2009 (za zdaňovacie obdobia\nrokov 2005 - 2007). Daňový subjekte vlastnú daňovú povinnosť na daňovom priznaní, doručenom\nsprávcovi dane dňa 24.05.2007, uviedol vo výške 5.571,20 Eur. Daň za zdaňovacie obdobie apríl 2007\nzistená správcom dane vo vyrubovacom konaní bola vo výške 1.625,83 Eur a rozdiel dane v sume\n7.197,03 Eur. Vo vyrubovacom konaní správca dane zistil, že žalobkyňa za zdaňovacie obdobie apríl\n2007 na odberateľských faktúrach (dodávky rôznych druhov vín) pre spoločnosť Harris a.s., uviedla daň\n167.838,15 Sk (5.571,20 Eur).\n31. Žalobkyňa bola správcom dane v daňovom konaní vypočutá dňa 08.11.2010, o čom správca dane\nspísal zápisnicu o ústnom pojednávaní do ktorej uviedla, že tovar bol nakúpený od Selika Trade, a.s.\na následne fakturovaný spoločnosti Hariss a.s. O tieto obchody sa staral jej bývalý manžel L. Y. a ona\nsa venovala prevádzke čerpacej stanici. O preprave tovaru, uskladnení tovaru nevedela nič uviesť.\nSkladové priestory svoje ani prenajaté nemala.\n32. Žalobkyňa bola správcom dane oboznámená (zápisnica zo dňa 25.10.2010) aj s výpoveďami\nsvedkov (členovia predstavenstva Selika Trade, a.s.) Ing. R. Y. a Ing. W. X. (predseda predstavenstva\nod 18.10.2005 do 06.03.2009), ktorí nevedeli uviesť ako, kedy a kým boli dodávky realizovať, resp. či\ntovar bol realizovaný podľa predložených faktúr a či ich spoločnosť Seliko Trade a.s. aj vystavila a pod.\nŽalobkyňa až vo svojom vyjadrení k protokolu z 01.12.2010, v rozpore s tým, čo uviedla dňa 08.11.2010,\npoukázala na dodatok č. 2 ku kúpnej zmluve s dodávateľmi podľa deklarovaných faktúr (Seliko Trade,\nOstrolúcka, Seliko Slovakia) o bezplatnom prenájme skladových priestorov dodávateľa , až do doby kým\ns tovar odvezie. I. O. - konateľ spoločnosti Hariss a.s. sa do zápisnice spísanej správcom dane vyjadril,\nže prepravu tovaru uskutočňoval kamarát a faktúry predloží správcovi dane, čo neurobil. Správca dane\nna základe zistení v daňovej kontrole vydal rozhodnutie č. 1635555/2015 zo dňa 05.11.2015, ktorým\nurčil žalobkyni vlastnú daňovú povinnosť vo výške 7.197,03 Eur.\n33. Z čl.VI zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov vyplýva, že tento zákon nadobúda účinnosť 1. januára 2010 okrem čl. I, ktorý nadobúda\núčinnosť 1. januára 2012. V zmysle § 165 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok)\na o zmene a doplnení niektorých zákonov, daňová kontrola začatá a neukončená pred účinnosťou tohto\nzákona sa dokončí podľa doterajších predpisov. V preskúmavanej veci daňová kontrola bola začatá za\núčinnosti zákona č. 511/1992 Zb. a to v roku 2009 a skončená za účinnosti zákona 563/2009 Z.z.\n34. Kasačný súd po prejednaní veci dospel k záveru, že správny súd v danej veci rozhodol správne a vec\nsprávne po právnej stránke posúdil, keď žalobu žalobkyne o preskúmanie rozhodnutia žalovaného podľa\n§ 190 SSP zamietol. Správca dane, ktorého rozhodnutie bolo potvrdené žalovaným správne konštatoval,\nže aj napriek tomu, že daňovému subjektu daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona o DPH\nnenastala, daňový subjekt bol povinný odviesť daň z faktúr pre odberateľa Harris a.s., a odôvodnili\npovinnosť platiť daň z týchto faktúr ustanoveniami čl. 21 ods. 1 písm. d) smernice Rady č. 77/388/EHS\nzo dňa 17.05.1977, tzv. šiesta smernica v spojení s § 71 ods. 6 Zákona o DPH platného v zdaňovacom\nobdobí apríl 2007. Správny súd poukázal správne na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS\n440/2011, podľa ktorého Šiesta smernica okrem toho, že bola transponovaná do jednotlivých ustanovení\nZákona o DPH, bola aj osobitným ustanovením - prílohou č. 6, bodom 1 Zákona o DPH prevzatá ako\n\ncelok. Príloha č. 6 je súčasťou Zákona o DPH, a preto právne záväzná. V dôsledku toho, v prípade\ntakto prevzatej smernice, nemôže ísť o rozpor s účinkami aktov sekundárneho komunitárneho práva.\nS poukazom na zdaňovacie obdobie apríl 2007 bolo teda potrebné aplikovať Zákon o DPH v súlade s\ncieľmi a obsahom šiestej smernice.\n35. Kasačný súd sa stotožňuje so záverom a právnym názorom správneho súdu v napadnutom rozsudku\na tiež dospel k záveru, že žalobkyňa v danej veci za kontrolované zdaňovacie obdobie neuniesla dôkazné\nbremeno, keď jednoznačne nepreukázala, že reálne došlo k dodávke tovarov na základe faktúr, z ktorých\nsi uplatnila odpočítanie DPH na základe daňového priznania. V každom členskom štáte Európskej únie\nplatia dva právne poriadky, a to právny poriadok členského štátu a právny poriadok Spoločenstva. Právo\nSpoločenstva má však aplikačnú prednosť pred národným právom. Súdny dvor zdôrazňuje zásadu\nvýkladu národného práva v súlade so smernicou. V intenciách tejto zásady musí aj súd členského štátu\nEÚ vykladať vnútroštátne právo s ohľadom na znenie a účel smernice. Vzhľadom na skutkové zistenia v\ndanej veci je potrebné považovať za podstatné, že žalobkyňa bola v rozhodujúcom čase platiteľom DPH,\nbez preukázateľných podkladov si uplatnila nárok na nadmerný odpočet DPH, preto nemôže obstáť jej\nobrana spočívajúca v tvrdení, že nie je povinná zaplatiť daň vyčíslenú vo faktúrach a argumentovať\nnepriamym účinkom smernice o DPH.\n36. Na zdôraznenie správnosti kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia, kasačný súd postupom\npodľa § 464 ods. 1 SSP odkazuje na rozsudky v obsahovo totožných veciach daňových subjektov ale\nv iných zdaňovacích obdobiach č. 8Sžfk/7/2017 z 22.11.2018 (zdaňovacie obdobie február 2006), v\nktorom odkazuje na rozsudok kasačného súdu č. 4Sžfk/20/2017 z 01. marca 2018 (zdaňovacie obdobie\njanuár 2006), ktorého odôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza (bod 37 - 43):\n37. V citovaných ustanoveniach zákona o DPH sú stanovené podmienky, ktorých splnenie sa vyžaduje\npri uplatnení práva na odpočet DPH. Na to, aby mohol byť pri dodaní tovaru uplatnený odpočet DPH,\nvšak nestačí len vyhotovenie faktúry s náležitosťami podľa § 71 zákona o DPH. Musí dôjsť aj k\npreukázaniu reálneho, faktického dodania, ktoré musí byť rovnako materiálne preukázané. Tieto dve\npodmienky preukázania musia byť splnené kumulatívne, inak nárok na odpočet DPH nemožno uplatniť.\nDôkazné bremeno v takomto prípade zaťažuje daňový subjekt, ktorý musí preukázať splnenie formálnej,\nako aj materiálnej podmienky. Daňový subjekt má povinnosť preukázať faktúry, resp. iné daňové doklady,\nna základe ktorých si uplatňuje odpočet DPH. Tieto listinné dôkazy sa musia zhodovať so skutočne\nzrealizovanými plneniami. Preukázanie len faktúry je dostačujúce iba v prípade, že je nepochybne\npreukázateľná zhoda údajov uvedených vo faktúre s reálnym plnením. Doklady musia byť vystavené\nna reálnom materiálnom podklade, pričom údaje v nich musia byť aj ako právna skutočnosť reálne\npreukázateľné. Ak správca dane s prihliadnutím na objektívne skutočnosti zistí, že právo na odpočet\nDPH sa uplatňuje neoprávnene, spôsobom pokúšajúcim sa obísť zákon, subjektu právo na odpočet\ndane zamietne. Uvedené vyplýva z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie a rovnako aj\nzo Šiestej smernice, resp. na ňu nadväzujúcej smernice Rady Európskej únie 2006/112/ES o spoločnom\nsystéme dane z pridanej hodnoty.\n38. V rámci vyrubovacieho konania, pri preukazovaní reálneho dodania tovaru a služieb, zaťažuje\ndôkazné bremeno vždy daňový subjekt, v tomto prípade žalobcu. Podľa ustálenej judikatúry Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky aj v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k.\nIII. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, možno konštatovať, že: dôkazné bremeno je na daňovom\nsubjekte - žalobcovi (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona\nč. 222/2004 Z.z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu žalobcu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok\nnárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý\nsi aj tento nárok uplatnil, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za\nzákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu\nskutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné\nbremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty\nuznaný ako oprávnený. Žalobca ako daňový subjekt uplatňujúci si právo na odpočítanie dane z pridanej\nhodnoty neuniesol dôkazné bremeno, čím nesplnil jednu z dvoch zákonných podmienok zakotvených\nv ustanovení § 49 ods. 2 zákona o DPH. Uvedené podmienky musia byť splnené kumulatívne, a preto\nnesplnenie jednej z nich, tak ako je tomu v predmetnej právnej veci, znamená negatívnu aplikáciu\ncitovaného ustanovenia § 49 ods. 2 zákona o DPH.\n\n39. Taktiež daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a\nskutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol\nvyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť\npovinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Toto ustanovenie zakotvuje,\nže dôkazné bremeno je na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý je povinný preukázať, že si\nnárok uplatňuje oprávnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu\ndane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak\ndaňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť\nnárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený. Nie je povinnosťou daňových orgánov vyhľadávať\nza daňový subjekt - žalobcu dôkazy preukazujúce jeho oprávnenie na odpočet dane, ale naopak\nbolo povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu, predložiť relevantné dôkazy, ktorými by spôsobom\nvylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázal, že si odpočet dane v kontrolovanom zdaňovacom období\nuplatnil oprávnene. Nepostačuje iba predloženie faktúry, platiteľ dane musí preukázať, že zdaniteľný\nobchod bol aj reálne uskutočnený.\n40. Základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu DPH zo zdaniteľného obchodu je vznik daňovej\npovinnosti. Daňová povinnosť vo všeobecnosti znamená, že štátu vzniká právo žiadať daň od osôb,\nktorým to zákon vymedzuje. V tejto súvislosti je však potrebné uviesť, že nepostačuje len samotné\nuvedenie DPH na faktúre, podstatné je, aby došlo k vzniku daňovej povinnosti v intenciách ustanovenia\n§ 19 zákona o DPH, t. j. z titulu skutočného dodania tovaru. Táto podmienka vyplýva z § 49 ods. 1 zákona\no DPH. Samotný vznik daňovej povinnosti a uvedenie DPH na faktúre vo väzbe na nárok na odpočítanie\nDPH u kupujúceho však nestačí, pretože na strane platiteľa ako príjemcu zdaniteľného plnenia musí byť\npreukázané, že prijaté plnenia obstaral na účely uskutočňovania svojich vlastných zdaniteľných plnení\n(na účely svojho podnikania).\n41. Samotná existencia faktúry však určite nie je postačujúcim, relevantným dôkazom toho, že k\ndodaniu tovaru skutočne došlo. Zaúčtovanie daňových dokladov v súlade so zásadami účtovníctva ešte\nnezakladá podmienku možnosti uplatnenia práva na odpočítanie dane z prijatých zdaniteľných dodávok\n(tovarov a služieb). Zákonné podmienky, po splnení ktorých vzniká platiteľovi právo na odpočítanie dane,\nnespočívajú len vo formálnej deklarácii, v predložení dokladov s predpísaným obsahom, ale tieto musia\nmať povahu faktu, t. j. musia nesporne preukazovať skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej\nskutočnosti, v objekte a v subjekte.\n42. Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná. Je teda na mieste požadovať od daňového subjektu,\naby už v priebehu vykonávania zdaniteľných plnení, obchodov deklarovaných účtovnými dokladmi,\naby prijal opatrenia, ktoré by zaistili, že sa prijatím konkrétneho plnenia nebude podieľať na daňovom\npodvode. „Je pravda, že ak existujú okolnosti umožňujúce predpokladať nezákonnosti alebo daňový\npodvod, obozretný subjekt môže v závislosti od okolností prípadu považovať za svoju povinnosť, zistiť\nsi informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby, tak, aby sa uistil o\njeho spoľahlivosti“ (Rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11, Mahagében\na Dávid). Každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý, aby reálny obsah faktúr\nmohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje\nna daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre.\n43. Najvyšší súd SR dospel s poukazom na uvedené k záveru, že námietky žalobcu uvedené v kasačnej\nsťažnosti nie sú opodstatnené, pretože krajský súd (resp. predtým žalovaný a správca dane) svoje\nrozhodnutie vydal na základe spoľahlivo zisteného skutkového stavu, použil správny výklad a aplikáciu\npríslušných ustanovení (§§ 49 a 51 zákona o DPH), a aj postupoval zákonne, uplatňujúc eurokonformný\nvýklad, vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného produkovaných v procese dokazovania pri správe\ndaní. Rovnako senát zdôrazňuje, že dôkazne bremeno leží na daňovom subjekte, nie na správcovi\ndane, preto je daňový subjekt povinný svoje tvrdenia spoľahlivo preukázať. Ak tak neučiní (čo v tomto\nprípade neurobil, keď žalobkyňa predložila len faktúru a k tomu súvisiace dokumenty, avšak nedokázala\npreukázať reálne uskutočnenie zdaniteľného plnenia), nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej\nhodnoty uznaný ako oprávnený.“\n44. Podľa § 100 ods. 1 písm. c) SSP správny súd konanie uznesením preruší, ak podal návrh na\nzačatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy,\n\nktorou je Slovenská republika viazaná; uznesenie o návrhu na začatie prejudiciálneho konania správny\nsúd bezodkladne doručí ministerstvu spravodlivosti.\n45. Vo vzťahu k žiadosti žalobkyne o predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie,\nkasačný súd ako súd poslednej inštancie v rámci všeobecného súdnictva dospel k záveru, zhodne s\nnázorom vysloveným v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. č. 8Sžfk/7/2017, ktorý tiež odkazuje\nna rozsudok Najvyššieho súdu NS č. 4Sžfk/20/2017 z 01. marca 2018 (bod 7.10 rozsudku), že nie je\ndôvod obracať sa za tohto stavu na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou a konanie\nnie je potrebné prerušovať, keďže podľa obsahu návrhu žalobcu ide o návrhy, ku ktorým sa Súdny\ndvor EÚ vyjadril a v konaní pred finančnými orgánmi ako i pred všeobecnými súdmi sa nepreukázala\nnevyhnutnosť výkladu úniového práva Súdnym dvorom Európskej únie.\n46. Kasačný súd pri svojom rozhodovaní skonštatoval, že skutkový stav zistený správcom dane a\nžalovaným je dostatočný, vychádza nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale\npredovšetkým zo zistení, že týmto dokladom absentuje materiálny podklad. Žalobkyňa mala možnosť\nvyjadriť sa ku všetkým zisteniam správcu dane a zaujať k nim stanovisko, čo i využila a na svojich\nprocesných právach nebola žiadnym spôsobom poškodená. Keďže podľa názoru kasačného súdu\nkrajský súd ako správny súd o otázkach, ktoré boli dôvodom podania kasačnej sťažnosti, nerozhodol\nsvojvoľne a nezákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenenie alebo zrušenie napadnutého\nrozsudku, považujúc jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto rozhodnutí\nžiaden rozpor so zákonom. Vychádzajúc z uvedeného a s ohľadom na to, že vznesené kasačné námietky\nneboli spôsobilé na zmenu, alebo zrušenie napadnutého rozsudku, kasačný súd kasačnú sťažnosť\nžalobkyne ako nedôvodnú zamietol (§ 461 SSP).\n47. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP a 168 SSP tak\nže procesne úspešnému žalovanému náhradu trov kasačného konania nepriznal, nakoľko nedošlo k\nnaplneniu predpokladu obsiahnutého v ust. § 168 SSP.\n48. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd v pomere hlasov 3:0 (§\n139 ods. 4 k § 463 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}