{"guid": "a30b8b3e-d954-44e7-b238-8aace084d3d8:6a954e1f-d508-43e8-b194-afd9753bd030", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5014200709.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/26/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/26/2017 z 23. 1. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 23. januára 2019, sp. zn. 7Sžsk/26/2017, ECLI:SK:NSSR:2019:5014200709.1", "identifikacne_cislo": "5014200709", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "datum_vydania": "2019-01-23", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-19.odsek-1", "nazov": "§ 19 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-19.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-19"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-15.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 15 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-15.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-15"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-14.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 14 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-14.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-14"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-19", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-15", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-14"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6a954e1f-d508-43e8-b194-afd9753bd030", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5014200709.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:5014200709.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:5014200709.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/26/2017\n5014200709\n23. 01. 2019\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2019:5014200709.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členiek senátu JUDr. Violy Takáčovej, PhD. a JUDr. Judity Kokolevskej, v právnej\nveci žalobcu: A. L. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., zastúpeného advokátkou JUDr. Zuzanou Kvakovou,\nso sídlom v Žiline, J. M. Geromettu 146/1, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom ul.\n29. augusta č. 8, 813 63 Bratislava, za účasti: Z. S. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom N., o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovanej číslo 8513-4/2014-BA zo dňa 26. marca 2014, o kasačnej sťažnosti\nžalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/155/2014-71 zo dňa 13. októbra 2016, v spojení\ns opravným uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 14S 155/2016-85 zo dňa 25. novembra 2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/155/2014-71 zo dňa 13.\noktóbra 2016, v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/155/2016-85 zo dňa\n25. novembra 2016 m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej číslo 8513-4/2014-BA zo dňa 26. marca\n2014 z r u š u j e a vec jej v r a c i a ďalšie konanie.\nŽalobcovi voči žalovanej p r i z n á v a p r á v o na náhradu trov konania pred správnym súdom a\nprávo na náhradu trov kasačného konania v rozsahu jednej polovice.\nodôvodnenie:\nI.\nRozhodnutie krajského súdu\n1. Krajský súd v Trnave rozsudkom č.k. 14S/155/2014-71 zo dňa 25. novembra 2016, v spojení s\nopravným uznesením č.k. 14S/155/2016-85 zo dňa 25. novembra 2016 zamietol žalobu, ktorou sa\nžalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej, uvedeného v úvodnej časti\ntohto rozhodnutia, žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania a súčasne nepriznal právo na\nnáhradu trov konania účastníkovi konania Z. S. J..\n2. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplynulo, že krajský súd mal z obsahu administratívneho\nspisu preukázané, že Sociálna poisťovňa pobočka Trnava rozhodnutím č. 700-0252/2011-23 zo dňa\n09.09.2011 rozhodla tak, že žalobcovi A. L. V., nar. XX.XX.XXXX. nevznikla účasť na nemocenskom\npoistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti dňom 09.04.2010. Proti predmetnému\nrozhodnutiu podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Zamestnávateľ žalobcu - Z. S.\nK. - GM CONZULTIG, so sídlom 919 10 Buková 22 (od 25.11.2011, 022 01 Čadca, Palárikova 76),\nktorý prevzal rozhodnutie Sociálnej poisťovne pobočka Trnava č. 700-0252/2011-23 zo dňa 28.09.2011,\nnepodal proti nemu odvolanie. Sociálna poisťovňa - ústredie rozhodnutím č. 60174-2/2011-BA zo\ndňa 20.12.2011 podľa ustanovenia § 193 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení v\nznení neskorších predpisov prerušila konanie odo dňa doručenia tohto rozhodnutia do dňa doručenia\n\ninformácie ZUS Department Ubezpieczeń i Skladek (ďalej len „ZUS“), Warszawa, týkajúcej sa statusu\núčastníka konania v Poľskej republike. Keďže riešenie situácie zamestnancov zamestnávateľa Z. S.\nK. - GM CONZULTIG, prebiehalo už pomerne dlhé obdobie a Sociálna poisťovňa v rámci riešenia ich\npoistenia bola viazaná lehotami na vybavenie, akceptovala Sociálna poisťovňa návrh poľskej inštitúcie\nsociálneho zabezpečenia ZUS (Zaklad Ubezpieczeń Spolecznych), Varšava, na uzatvorenie spoločnej\ndohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s\nčlánkom 16 (4) nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo dňa 16.09.2009, v\nzmysle ktorej je v prípade zamestnancov uvedeného zamestnávateľa určené poľské zákonodarstvo a\ntakto určené zákonodarstvo má konečnú platnosť. Následne Sociálna poisťovňa - ústredie ako odvolací\norgán pokračovala v konaní a preskúmala napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu. Sociálna poisťovňa\n- ústredie rozhodnutím č. 8513-4/2014-BA zo dňa 26.03.2014 zmenila rozhodnutie Sociálnej poisťovne\npobočka Trnava tak, že z výrokovej časti rozhodnutia vypustila text: „... nevznikla účasť na nemocenskom\npoistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti ...“ a doplnila text: „... nevzniklo povinné\nnemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti ...“. V\nostatnom rozhodnutie potvrdila. Ide o formálny nedostatok, ktorý nemal vplyv na rozhodnutie vo veci.\nRozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.04.2014.\n3. Ďalej krajský súd zistil, že za účelom preukázania skutočného výkonu činnosti na území SR každého\nzamestnanca zamestnávateľa Z. S. K. - GM CONZULTIG, vykonala Sociálna poisťovňa pobočka\nTrnava dňa 07.07.2011 fyzickú kontrolu priamo v sídle zamestnávateľa, ktorú mal zamestnávateľ\nuvedenú vo výpise zo živnostenského registra. Reálny výkon činnosti zamestnancov na území SR\nnebol preukázaný. Kontrolou bolo zistené, že sídlo zamestnávateľa je v rodinnom dome, v ktorom sa\nvšak nenachádza žiadna prevádzka, v ktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu. V čase kontroly\nnebol v mieste podnikania prítomný zamestnávateľ, a tiež žiadny zamestnanec. Ku kontrole neboli\npredložené žiadne doklady, ktoré by preukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu\npočas trvania pracovnoprávneho vzťahu, a že zamestnanci na území SR prácu skutočne vykonávali.\nTaktiež zistené skutočnosti nepreukazujú splnenie kritérií na uznanie miesta sídla zamestnávateľa\nuvedené vo výpise zo živnostenského registra. Evidencia dochádzky zo strany zamestnávateľa nebola\nvedená. Z pracovných zmlúv zamestnancov, ktorí majú bydlisko výlučne v Poľskej republike vyplýva, že\nzamestnávateľom ustanovený pracovný čas je 40 hodín týždenne a dohodnutá dĺžka pracovného času\nje 1/8 z pracovného času. Hrubá mzda zamestnancov bola 40,- € mesačne. Správa o vykonaní kontroly\nbola vypracovaná dňa 14.07.2011 a súčasne bol zamestnávateľ vyzvaný na predloženie relevantných\ndokladov preukazujúcich výkon práce zamestnancov na území SR. Zamestnávateľ následne predložil\nštvrťročné správy o vykonaní práce, ku ktorým boli pripojené vizitky z hotelov a reštaurácií. Ďalšie\ndoklady ako objednávky od slovenských subjektov na internetové školenia realizované na Slovensku a\nfaktúry za vykonané služby, certifikáty zamestnávateľa, resp. zamestnancov, objednávky a faktúry na\nvýučbu obchodnej angličtiny, či iné činnosti realizované zamestnancami na území SR, zamestnávateľ\nnepredložil ani po následnej výzve.\n4. Zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu krajský súd preskúmal v\nintenciách ustanovení čl. 11 ods. 1, 3, čl. 13 ods. 3, Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a\nRady 883/2004 z 29.04.2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „nariadenie\nč. 883/2004 alebo základné nariadenie“) v spojení s čl. 14 ods. 5b, s čl. 16 ods. 2, 3 vykonávacieho\nnariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 z 16.09.2009 (ďalej len „nariadenie č.\n987/2009“ alebo „vykonávacie nariadenie“), ktorú právnu úpravu citoval, postupom v zmysle právnej\núpravy ustanovenej v tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku ( zákon č. 162/2015 Z.z. ďalej tiež SSP).\n5. Krajský súd dospel k záveru, že žalobca nepreukázal reálne vykonávanie činnosti zamestnanca\nna území Slovenskej republiky. Podľa pracovnej zmluvy zo dňa 09.04.2010 miesto vykonania prác je\nuvedené len ako Slovenská republika. Podľa názoru správneho súdu, žalobca nepreukázal konkrétne\nvykonávanie prác podľa pracovnej zmluvy, na základe ktorej mal vykonať práce promotéra internetových\nslužieb, keď promotér z anglického slova promotion, je osoba, ktorej úlohou je zviditeľniť určitý produkt,\nznačku alebo službu a urobiť ich pre zákazníkov atraktívnejšie a viditeľnejšie, často má podporiť ich\npredaj a v neposlednom rade zvýšiť prestíž a všeobecné povedomie o samotnej značke či už výrobku\nalebo služby. Práca zamestnanca nebola žiadnym spôsobom definovaná v pracovnej zmluve, teda z\npracovnej zmluvy vôbec nie je zrejmé, čo malo byť úlohou promotéra. Ani v konaní pred súdom žalobca\nnepreukázal realizáciu pracovnej náplne obsiahnutej v pracovnej zmluve, ktorú mal žalobca vykonávať\n\nod 09.04.2010 na území SR. Vzhľadom na uvedené skutočnosti správny súd dospel k záveru, že\nneboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol\npreukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na\núzemí SR, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť\nako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak, ako predpokladá čl. 13 (3)\nzákladného nariadenia. Uvedené ustanovenia základného nariadenia predpokladajú skutočný, existujúci\nsúbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch), len táto\nskutočnosť môže zakladať postup podľa základného nariadenia (čl. 13 (3)) a aplikáciu uplatniteľných\nprávnych predpisov príslušného členského štátu (hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia).\n6. Podľa názoru správneho súdu rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu a žalovanej, ktorými\nbolo rozhodnuté tak, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové\npoistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, je v súlade so zákonom,\nnakoľko ustanovení § 20 zákona o sociálnom poistení predpokladá ako zákonnú podmienku vzniku\npovinného poistenia existenciu statusu žalobcu ako zamestnanca v pracovnom pomere. Takýto záver\nnie je v rozpore so skutočnosťou, že žalobcovi bol vydaný registračný list - prihláška FO do Sociálnej\npoisťovne, v ktorej bol označený identifikačnými údajmi a bol označený aj jeho zamestnávateľ Z. S. K.\n- GM CONZULTIG. Podanie a registrácia prihlášky však nie je dôkazom o reálnom vzniku pracovného\npomeru žalobcu u zamestnávateľa. Správny súd v tejto súvislosti poukázal na ustanovenie § 15 ods.\n1 písm. a/, § 19 ods. 1, § 14 ods. 1 písm. a/ zákona o sociálnom poistení, ktoré upravujú podmienky\ndôchodkového poistenia, poistenia v nezamestnanosti a povinného nemocenského poistenia, ktorých\nzákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu zamestnanca, ktorý žalobca v konaní\nnepreukázal.\n7. Správny súd konštatoval, že žalobca v správnom konaní nepreukázal a ani k žalobe nepripojil žiadne\ndôkazy na preukázanie jeho tvrdení, že od uzavretia pracovnej zmluvy, odo dňa 09.04.2010 vykonával\nu zamestnávateľa Grzegorz Jan K. - GM CONZULTIG dohodnutý druh práce - promotéra internetových\nškolení, keď nepredložil žiadne relevantné dôkazy, ktorými by skutočný rozsah konkrétnych prác\npreukázal. Poukázal na to, že žalobca v konaní bol povinný preukázať, aký konkrétny rozsah prác pre\nzamestnávateľa v súlade s dohodnutým druhom práce podľa pracovnej zmluvy vykonával. Podľa názoru\nsprávneho súdu preto neobstojí tvrdenie žalobcu v podanej žalobe, že je poškodený na svojich právach.\nKonštatoval, že žalobca mohol skutkovým vymedzením uviesť, ktoré konkrétne práce od uzavretia\npracovnej zmluvy pre zamestnávateľa vykonával, v ktorých firmách, aké konkrétne produkty, služby\nposkytoval, s ktorými osobami jednal a pod., ktoré by rozsah ním vykonaných prác pre zamestnávateľa\npotvrdili.\n8. Ďalej krajský súd uviedol, že vzhľadom k tomu, že bolo preukázané, že žalobca vykonáva samostatne\nzárobkovú činnosť v členskom štáte - v Poľskej republike a nevykonáva činnosť zamestnanca u\nzamestnávateľa s miestom podnikania na území SR, podlieha výlučne právnym predpisom členského\nštátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia). Neboli\nsplnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 (3) vo väzbe na čl. 11 (1) prvá veta základného nariadenia,\nnakoľko nebol preukázaný reálny súbeh vykonávania činnosti žalobcu ako zamestnanca a SZČO v\ndvoch členských štátoch. Správny súd mal za to, že v danom prípade nebolo potrebné sa zaoberať ani\nskutočnosťami registrového sídla zamestnávateľa, keďže nebol preukázaný reálny súbeh dvoch činností\n- zamestnanie a SZČO vykonávané v odlišných členských štátoch.\n9. Správny súd dospel k názoru, že záver prvostupňového správneho orgánu a žalovanej o tom,\nže žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné\npoistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy je v súlade so zákonom, ktorý záver vyplýva\nz ustanovení § 20, § 14 ods. 1 písm. a/, § 15 ods. 1 písm. a/ a § 19 zákona o sociálnom poistení,\nktoré upravujú podmienky povinného nemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia\na poistenia v nezamestnanosti, ktorých zákonným predpokladom pre priznanie je existencia statusu\nzamestnanca, ktorý však žalobca v správnom ako aj súdnom konaní nepreukázal. Nakoľko v konaní\nbolo preukázané, že žalobca vykonáva samostatne zárobkovú činnosť v Poľskej republike a z dôvodu,\nže nebolo preukázané vykonávanie činnosti žalobcu ako zamestnanca u zamestnávateľa na území\nSR, je zrejmé, že žalobca podlieha výlučne právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva\nsamostatne zárobkovú činnosť podľa čl. 11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia. S poukazom na čl.\n11 ods. 3 písm. a/ základného nariadenia teda neboli splnené podmienky pre aplikáciu čl. 13 ods. 3\n\nzákladného nariadenia, nakoľko nebol preukázaný reálny, skutočný súbeh vykonávania činnosti žalobcu\nako SZČO a zamestnanca v dvoch členských štátoch.\n10. Záverom správny súd konštatoval, že preskúmal žalobu v rozsahu žalobných dôvodov, vyhodnotil\nvykonané dôkazy, preskúmal procesné postupy a dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného\nsprávneho orgánu je v súlade s príslušnými právnymi predpismi a zistený skutkový stav bol dostačujúci\npre posúdenie veci. Správny súd žalobu zamietol v zmysle ustanovenia podľa § 190 SSP.\n11. O trovách konania správny súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 167 SSP, v znení uvedenom\nvo výroku rozsudku, nakoľko žalovaný, ktorý bol celkom úspešný v konaní, si náhradu trov konania\nneuplatnil a ani mu žiadne nevznikli. O trovách konania ďalšieho účastníka konania, Z. S. K. voči\nžalobcovi, ktorý nebol v konaní úspešný, správny súd rozhodol v zmysle ustanovenia § 169 SSP, nakoľko\ntomto účastníkovi konania neuložil žiadnu povinnosť, v súvislosti s ktorou by mu vznikli trovy konania.\nII.\nKasačná sťažnosť žalobcu\n12. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalobca. Namietal\nnesprávne právne posúdenie veci podľa § 440 ods.1, písm. g/ SSP. Navrhoval, aby kasačný súd\nrozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/155/2014-71 zo dňa 13. októbra 2016, zrušil a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie a priznal mu náhradu trov konania.\n13. Žalobca sa nestotožnil s právnym posúdením veci zo strany krajského súdu a i naďalej zotrval na\nnázore, že na území Slovenskej republiky mu vzniklo povinné sociálne poistenie v súlade so zákonom\nč. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení, z dôvodu výkonu jeho pracovnej činnosti ako zamestnanca na\núzemí Slovenska.\n14. Žalobca dôvodil, že v danom prípade ide o neprimerané použitie článku 11 ods. 2 písm. a/\nzákladného nariadenia a spochybňovanie pracovnej zmluvy. Mal za to, že uvedený článok základného\nnariadenia nebol aplikovateľný na prejednávanú vec, pretože nevykonával len prácu na vlastný účet v\nPoľsku, ale aj závislú prácu ako zamestnanec na Slovensku, keď v období od 09.04.2010 vykonával\nzávislú činnosť pre zamestnávateľa na území Slovenskej republiky u Z. S. K. - GM CONZULTIN, IČO:\n45506108, ktorý ukončil svoju podnikateľskú činnosť ku dňu 02.06.2012, čo v konaní preukázal dôkazmi,\nktorými ako zamestnanec disponoval - a to pracovnou zmluvou, štvrťročné správy o vykonaní prác.\nZdôraznil, že z dôvodu súbehu výkonu SZČO v Poľsku a zamestnanca na Slovensku sa voči nemu\nuplatňuje výlučne článok 13 ods. 3 základného nariadenia, namietajúc, že to žalovaný nerešpektoval,\ndôsledkom čoho je, že napriek ustanoveniam základného nariadenia sťažovateľ fakticky podliehal v tom\nistom čase legislatíve v dvoch rôznych členských štátov, čo však základné nariadením vylučuje. Podľa\nnázoru sťažovateľa krajský súd preto nesprávne právne vec posúdil, keď tiež nereflektoval vo svojom\nrozhodnutí na článok 13 ods. 3 základného nariadenia.\n15. Sťažovateľ tvrdil, že v rámci správneho konania predložil listinné dôkazy preukazujúce výkon prác\n- štvrťročné správy o vykonaných prácach, ktorými ako zamestnanec disponoval, a preto nesúhlasí s\ntvrdením krajského súdu že nepredložil, žiadne dôkazy preukazujúce výkon prác na území Slovenska\na teda že nepreukázal konkrétne vykonávanie prác. Vytýkal správnemu súdu ako aj žalovanému, že v\nrámci svojich rozhodnutí sa vôbec nevyporiadali so záznamom o vykonaní kontroly dňa 14.07.2011 u\nGM CONZULTIN, ktorý je podľa neho, hlavným podkladom pre vydanie prvostupňového rozhodnutia\nSociálnej poisťovne pobočka Trnava č. 700-0252/2011-23 zo dňa 09.09.2011 ako aj druhostupňového\nrozhodnutia Sociálnej poisťovne ústredie č. 8513-4/2014-BA zo dňa 26.03.2014.\n16. Citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 242 ods. 1 a v § 246 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z.z.\nsťažovateľ namietal, že správny súd porušil zákon tiež tým, že nesprávne právne posúdil vec, keď\nzákonným spôsobom nevyhodnotil jediný, zákonným spôsobom a vôbec uskutočnený a získaný, dôkaz\nv rámci prvostupňového správneho konania vykonaný Sociálnou poisťovňou pobočka Trnava a to v\nrámci kontroly uskutočnenej u zamestnávateľa sťažovateľa - GM CONZULTIN dňa 14.07.2011, ktorej\nvýsledkom pre preskúmanie reálneho výkonu činnosti sťažovateľa na území Slovenskej republiky bol\nzáznam v zmysle § 246 ods. 6 zákona o sociálnom poistení. Vytýkal správnemu súdu, že týmto dôkazom\nsa nijak nezaoberal a v napadnutom rozhodnutí ho nijak nevyhodnotil.\n\n17. Poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Szd/1/2012, ktorého právnu\nvetu citoval, sťažovateľ tvrdil, že v prípade, ak mal správny súd v rámci prieskumu zákonnosti\nrozhodnutia žalovanej zo dňa 26.03.2014 v úmysle preskúmať v rámci prejudiciálnej otázky aj\npodkladové rozhodnutie, ktorým predmetný záznam v danom prípade z ohľadu na povahu veci určite\nje, mohol tak učiniť a vysloviť opak o jeho zákonnosti. Uviedol, že z povahy veci je mimo rozumnú\npochybnosť, že ten orgán, ktorý je oprávnený v danom stupni vo veci rozhodnúť, je v prvom rade\npovinný skúmať, či sú splnené materiálne predpoklady na vznik nároku a v tomto prípade vznik\npovinného poistenia podľa zákona o sociálnom poistení, pričom zo záznamu ako podkladového\nrozhodnutia správneho orgánu nevyplýva, že práca sťažovateľa pre jeho vtedajšieho zamestnávateľa\nza kontrolované obdobie vykonávaná nebola. Sťažovateľ vyslovil názor, že správny súd odignoroval\nzáznam a správu z kontroly zo dňa 14.07.2011, ako základný podklad pre vydanie rozhodnutia, kedy\nnebol zo strany krajského súdu vyvrátený záver o tom, že práca nebola reálne vykonávaná a to\naj napriek tomu, že dôkaz opaku neposkytli, slepo nasleduje nedostatočne odôvodnené rozhodnutie\nprvostupňového a druhostupňového správneho orgánu, ktorí okrem iného nedostatočne a neobjektívne\nzistili skutkový stav.\n18. Citujúc právny názor Ústavného súdu SR vyslovený v náleze sp.zn. I. ÚS 87/2014 z 10.09.2014\nsťažovateľ poukázal na skutkovo a právne obdobnú právnu vec, kedy bol zamestnávateľom subjekt\nzaložený v zmysle slovenských právnych predpisov v (Patryk Zabawa -ARTIMA, IČO: 46 022 546)\na zamestnancom štátny občan Poľska, ktorý zároveň vykonával činnosť ako samostatne zárobkovo\nčinná osoba v Poľsku, a v ktorej Krajský súd v Prešove rozsudkom sp.zn. 1S 12/2014 zo dňa\n28.10.2014 pri posudzovaní reálneho výkonu činnosti zamestnanca na území Slovenskej republiky prijal,\nže záver prvostupňového a druhostupňového správneho orgánu o tom, že na základe výsledkov kontroly\nnebolo preukázané že žalobkyňa 2/ reálne vykonáva činnosť ako zamestnanec na územní Slovenskej\nrepubliky, a preto nemôže podliehať slovenským právnym predpisom podľa článku 13 ods. 3 základného\nnariadenia, bol realizovaný na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, pretože z obsahu\nspisu ani z odôvodnenia nevyplýva, akým spôsobom bolo preukázané, že žalobkyňa reálne činnosť\nzamestnanca nevykonávala, a teda z doteraz vykonaného dokazovania v predmetnej veci, ktorým bola\ntiež len kontrola na preverenie reálneho výkonu činnosti zamestnancov v Slovenskej republike, ktorej\nvýsledkom bol záznam v zmysle § 246 ods. 6 zákona o sociálnom poistení, ktoré je podľa názoru\npríslušného krajského súdu nedostatočné na vykonanie objektívneho záveru, že žalobkyňa na území\nSlovenskej republiky reálne činnosť zamestnanca nevykonávala, je tento záver predčasný a zistenie\nskutkového stavu je nedostatočné na posúdenie veci. V nadväznosti na uvedené sťažovateľ zastával\nprávny názor, že krajský súd nesprávne vec právne posúdil, keď uviedol na strane 9 bod 3, že dospel\nk záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného nariadenia článok 13 ods.\n3, nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a\nzamestnanca na území Slovenskej republiky, keď nebolo preukázané, že žalobca vykonáva činnosť ako\nzamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch tak,\nako predpokladá článok 13 ods. 3 základného nariadenia.\n19. Citujúc právnu úpravu ustanovenú v článku 1 písm. a/ základného nariadenia a ustanovenú v § 4 ods.\n1 v spojení s § 20 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sťažovateľ uviedol, že správny súd pri posudzovaní\nstatusu sťažovateľa ako zamestnanca mal vychádzať z definície činnosti ako zamestnanec deklarovanej\nv článku 1 základného nariadenia a v zmysle § 4 ods. 1 v zákona o sociálnom poistení. Namietal, že\nkrajský súd nerešpektoval § 4 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a nad rámec zákona polemizoval,\nnapriek tomu, že existencia právneho vzťahu zakladajúceho právo na pravidelný príjem je poukazom\nna ustanovenia pracovnej zmluvy uzatvorenej medzi sťažovateľom a zamestnávateľom, nepochybná,\nči sťažovateľ vykonával činnosť v zmysle pracovnej zmluvy a čo táto činnosť fakticky obnáša. Tvrdil, že\npolemikou nad výkladom náplne práce promotora bez reflektovania v tomto ohľade na zmluvnú voľnosť\nmedzi sťažovateľom a zamestnávateľom pri nerešpektovaní existencie pracovnej zmluvy ako právneho\nvzťahu zakladajúceho pravidelný príjem v zmysle § 4 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, došlo zo strany\nsprávneho súdu k porušeniu zákona nesprávnym právnym posúdením veci.\n20. Sťažovateľ záverom zdôraznil, že správny orgán ani správny súd nemôže od sťažovateľa\npožadovať splnenie iných než zákonom o sociálnom poistení v § 4 ods. 1 v nadväznosti na článok\n1 písm. a/ základného nariadenia uvedených položiek na status zamestnanca, resp. vznik povinného\nnemocenského poistenia, povinného dôchodkového poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti\nzamestnanca podľa § 20 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktorou je existencia právneho vzťahu, ktorý\n\nzakladá právo na pravidelný príjem, tzn. existencia pracovnoprávneho vzťahu na základe pracovnej\nzmluvy. Namietal, že aj napriek tomu, že správny súd nemal právo vykladať myšlienku zmluvnej voľnosti\nsťažovateľa a zamestnávateľa pri charakteristike druhu práce promotera, uvedené vykonal. Záverom\nopätovne poukázal na to, že v administratívnom ako je v súdnom konaní boli predložené doklady\npreukazujúce reálnosť výkonu činnosti zamestnanca a hlavne na závery samotnej kontroly Sociálnej\npoisťovne zo 14.07.2011.\nIII.\nVyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti žalobcu\n21. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobcu nesúhlasila s dôvodmi uvedenými v\nkasačnej sťažnosti. Navrhovala, aby kasačný súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k.\n14S/155/2014-71 zo dňa 13. októbra 2016, potvrdil.\n22. V dôvodoch vyjadrenia žalovaná uviedla, že žalobca v kasačnej sťažnosti neuviedol také námietky\nk správnosti preskúmavaného rozhodnutia ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali\nzmenu alebo zrušenie rozhodnutia žalovanej č. 8513-4/2014-BA zo dňa 26.03.2014. Ďalej uviedla, že v\npreskúmavanom rozhodnutí ako aj vo vyjadrení k žalobe v predmetnej veci krajskému súdu podrobne\nobjasnila, z akých dôvodov žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové\npoistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti dňom 9. apríla 2010 a svoj právny názor zdôvodnila\npríslušnými koordinačnými právnymi predpismi, ktoré upravujú sociálne zabezpečenie migrujúcich\npracovníkov v rámci členských štátov EÚ.\n23. Poukazom na aplikáciu článkov 13 ods. 3 základného nariadenia a judikatúru Súdneho dvora\neurópskej únie - rozsudok Európskeho súdneho dvora vo veci Mattem a Cikotic C-10/05, uviedla,\nže žalobcov výklad tohto článku je nepresný a zavádzajúci. Poukazom na rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp.zn. 10Sžso/77/2015 zo 22. júna 2016 zdôraznila, že dôkazy predložené\nžalobcom v danom prípade nepreukazujú, že k reálnemu výkonu pracovnej činnosti došlo, v ktorej\nsúvislosti tiež poukázala na právny názor v rovnakom prípade Krajského súdu v Žiline vyslovený v\nrozsudku č.k. 20Scud/57/2014-78 z 9. júna 2015, potvrdený Najvyšším súdom Slovenskej republiky\nrozsudkom sp.zn. 10Sžso/48/2015 z 28. septembra 2016.\n24. Trvala na tom, že kontrolou zo dňa 7. júla 2011, za účelom preukázania skutočného výkonu\nčinnosti na území Slovenskej republiky každého zamestnanca zamestnávateľa v GM CONZULTIN,\nvykonanou v sídle zamestnávateľa, uvedeného vo výpise zo živnostenského registra, reálny výkon\nčinnosti zamestnancov na území Slovenskej republiky nebol preukázaný. Kontrolou bolo zistené,\nže sídlo zamestnávateľa je v rodinnom dome, v ktorom sa však nenachádza žiadna prevádzka, v\nktorej by mohli zamestnanci vykonávať prácu, v čase kontroly nebol v mieste podnikania prítomný\nzamestnávateľ a tiež žiaden zamestnanec, ku kontrole neboli predložené žiadne doklady, ktoré by\npreukazovali, že zamestnávateľ prideľoval zamestnancom prácu počas trvania pracovnoprávneho\nvzťahu a že zamestnanci na území Slovenskej republiky prácu skutočne vykonávali. Poukazom na\nčlánok 3 ods. 2 vykonávacieho nariadenia žalovaná vyslovila názor, že dôkazné bremeno leží nielen\nna Sociálnej poisťovni, ale aj na žalobcovi a jeho zamestnávateľovi, ktorí si túto povinnosť, vyplývajúca\nim z vykonávacieho nariadenia, riadne nesplnili.\n25. Žalovaná poukazom na článok 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia uviedla, že Sociálna poisťovňa\n- ústredie listom zo dňa 10. decembra 2013 akceptovala návrh poľskej inštitúcie z 10. októbra\n2013 na uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou poisťovňou a Poľskou inštitúciou ZUS v\nsúlade s článkom 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej bolo aj žalobcovi určené\npoľské zákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. Zdôraznila, že určenie poľského zákonodarstva zo\nstrany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS v praxi znamená, že aj keby došlo k zrušeniu\nnapadnutých rozhodnutí, žalobca bude patriť pod poľskú legislatívu.\n26.V závere žalovaná poukázala na rozsudky v prospech sociálnej poisťovne v obdobných prípadoch,\nktoré už nadobudli právoplatnosť - rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 21Scud/22/2014 z 29. apríla\n2015, právoplatný dňa 12. augusta 2015; rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn. 21Scud 35/2014\nzo dňa 14. januára 2015, právoplatný dňa 20. februára 2015; rozsudok Krajského súdu v Žiline sp.zn.\n21Scud/9/2013 zo dňa 3. decembra 2014, právoplatný dňa 9. januára 2015; rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp.zn. 10Sžso/22/2015 z 27. apríla 2016.\n\nIV.\nKonanie pred kasačným súdom\n27. Dňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej tiež\nSSP) upravujúci v zmysle § 1 a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho\nv správnom súdnictve, b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb v\nsprávnom súdnictve.\n28. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ v spojení s § 438 ods. 2 SSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods.\n2 SSP), kasačnú sťažnosť žalobcu prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 452 ods. 1 v spojení s ustanovením § 137\nods. 4 SSP) a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zmeniť tak, že\npreskúmavané rozhodnutie žalovanej sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.\n29. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k.\n14S/155/2014-71 zo dňa 13. októbra 2016, v spojení s opravným uznesením č.k. 14S 155/2016-85 zo\ndňa 25. novembra 2016, ktorým správny súd podľa § 190 SSP zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti\npostupu a rozhodnutia žalovanej č. 8513-4/2014-BA zo dňa 26.03.2014.\n30. V procese posudzovania zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu kasačný súd vychádzal\nzo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, na ktoré poukázal už správny súd v\nodôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov kasačný súd ich neopakuje a súčasne na ne\npoukazuje.\n31. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej - Sociálnej poisťovne\nústredie č. 8513-4/2014-BA zo dňa 26.03.2014, ktorým žalovaná čiastočne zmenila rozhodnutie\nSociálnej poisťovne pobočka Trnava tak, že z výrokovej časti rozhodnutia vypustila text: „... nevznikla\núčasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v nezamestnanosti ...“ a doplnila\ntext: „.. .nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie\nv nezamestnanosti ...“ a v ostatnom prvostupňové správne rozhodnutie potvrdila. Sociálna poisťovňa\npobočka Trnava rozhodnutím č. 700-0252/2011-23 zo dňa 09.09.2011 rozhodla tak, že žalobcovi A. L.\nV., nar. XX.XX.XXXX, nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení a poistení v\nnezamestnanosti dňom 09.04.2010.\n32. Kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom\nv rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu, v spojení\ns rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa, ako aj konania im prechádzajúce a nestotožniac sa\ns názorom krajského súdu dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky pre\nzamietnutie žaloby.\n33. Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správny súd v\nprocese súdneho prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutia orgánu verejnej správy nie je súdom\nskutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa\ntretej časti prvej a tretej hlavy Správneho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách v\nsociálnych veciach (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán bol príslušný na konanie\na následne, či si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci\nskutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkom konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade\nso zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či\nrozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi\npredpismi. V súdnom prieskume zákonnosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu v konaní\no sociálnej žalobe, ktorú podala fyzická osoba, správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov\nuvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac,\nže nezákonným rozhodnutím správneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na\nsvojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu\nje podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého\nrozhodnutia.\n\n34. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom\nfyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených\ntýmto zákonom. (§ 2 ods. 1 SSP)\n35. Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a\nochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania. (§ 5 ods. 2 SSP)\n36. Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu\norgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. (§ 177 ods. 1 SSP)\n37. Rozsah správnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia\nsprávneho súdu. Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi. (§ 203\nods. 1, 2 SSP)\n38. Správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v\nzmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je\nzaložené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak\nposkytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore\nso zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom\nochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti.\nSprávne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o\nfyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie\nzákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt\nprávneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Kasačný\nsúd upriamuje pozornosť tiež na to, že správny súd pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu\nsprávneho orgánu v konkrétnej veci posudzuje, či správny orgán aplikoval na predmetnú právnu vec\nrelevantný právny predpis. Zákonnosť postupu správny súd skúma na základe rovnakých kritérií ako\nzákonnosť rozhodnutia.\n39. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu napadnutého\nrozhodnutia\nžalovaného správneho orgánu nepostupoval v súlade s procesnými pravidlami\nzákonodarcom nastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku citovaných\nvyššie, keď súdny prieskum rozhodnutia žalovaného správneho orgánu napadnutého žalobou nevykonal\nv súlade s platnou právnou úpravou zákona o sociálnom poistení v súčinnosti s koordinačnými\nnariadeniami Európskej únie. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia\nžalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím pri aplikácii uvedenej právnej úpravy\npostupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k inému záveru ako krajský súd.\nVI.\nPrávne posúdenie kasačného súdu\n40. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\n41. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho\nprávneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť\npráva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s\nprávomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako\nurčuje právny poriadok.\n42. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom\nštáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a\nspravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa\nosobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých\nštátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané“ (ÚS\n17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365;\nzhodne I. ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR\n\n1999, s. 382, I.ÚS 10/98)“. (I. ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení\nÚstavného súdu SR 2002 - II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra\nústavného súdu tiež kladie dôraz na to, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej\nistoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a\nspravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz\nsvojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m.m. PL. ÚS\n1/04).\n43. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n44. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n45. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti\nštátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených\nhodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej\nnormy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie,\nktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou\nzákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány\nštátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle\nčl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v\nmedzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná a po vstupe Slovenskej republiky\ndo Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi\nEurópskeho spoločenstva, Európskej únie (čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).\n46. Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom\nustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske\nspoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie\nmajú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú\nimplementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2 ( čl. 7 ods.2 Ústavy\nslovenskej republiky).\n47. Slovenská republika vstupom do Európskej únie na základe Zmluvy o pristúpení podpísanej v\nAténach dňa 16. apríla 2003 jej zmluvnými stranami, ktorá podľa čl. 2 ods. 2 zmluvy vstúpila do\nplatnosti dňa 1. mája 2004, ako nový členský štát Európskej únie touto Zmluvou o pristúpení preniesla\nsvoje právomoci na Európsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva\nsa súčasne zaviazala k uplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej\núnie. Právne záväznými aktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie\n(teda aj pre Slovenskú republiku) sú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z\n29. apríla 2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenie\nEurópskeho parlamentu a Rady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje\npostup vykonávania nariadenia (ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia\n(vykonávacie nariadenie). Európsky parlament a Rada prijal Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii\nsystémov sociálneho zabezpečenia so zreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä\nna jej články 42 a 308, konajúc postupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule\nzmluvy.\n48. Základné nariadenie v druhej hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov\nuplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v\nčlenských štátoch. V článku 11 ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje\nvšeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie\nvzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v\nsúlade s touto hlavou. V čl. 11 ods. 3 písm. a/ uvedeného nariadenia európsky zákonodarca stanoví, že s\nvýhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo\nčinná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba\nvykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných\n\nčlenských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy\nustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva\nčinnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských\nštátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,\nalebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom\nurčeným v súlade s odsekom 1 čl. 13.\n49. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje v čl.\n16 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009).\n50. Podľa čl. 16 ods. 1 až 6 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo\nvo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom\nčlenského štátu bydliska.\nUrčená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné právne predpisy, ktoré\nsa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a článok 14\nvykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje o predbežnom\nurčení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v ktorom sa činnosť\nvykonáva.\nPredbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva\ndefinitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých\nčlenských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli\ndefinitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu\nurčenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že\nnemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.\nAk existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné,\naby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých\ninštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov\nnavzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a\nso zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho\nnariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa\ndosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.\nPríslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené za\nuplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe.\nAk dotknutá osoba neposkytne informácie podľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na\npodnet inštitúcie určenej príslušným úradom členského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby\ninformovaná, napríklad aj prostredníctvom inej dotknutej inštitúcie.\n51. V čl. 2 až v čl. 5 vykonávacieho nariadenia európsky zákonodarca ustanovuje rozsah pôsobnosti,\npravidlá výmen medzi inštitúciami a rozsah pôsobnosti a pravidlá výmen medzi dotknutými osobami a\ninštitúciami, formát a spôsob výmeny údajov a právnu relevantnosť dokumentov a podporných dokladov\nvystavených v inom členskom štáte nasledovne:\n52. Čl. 2 ods. 1 až 4, na účely vykonávacieho nariadenia sa výmeny medzi úradmi a inštitúciami\nčlenských štátov a osobami, na ktoré sa vzťahuje základné nariadenie, zakladajú na zásadách\nverejnej služby, účinnosti, aktívnej pomoci, rýchleho poskytovania a dostupnosti vrátane elektronickej\ndostupnosti, a to predovšetkým pre staršie osoby a osoby so zdravotným postihnutím.\nInštitúcie si bezodkladne poskytujú alebo vymieňajú všetky údaje potrebné na stanovenie a určenie práv\na povinností osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie. Prenos takýchto údajov medzi členskými\nštátmi prebieha buď priamo medzi inštitúciami, alebo nepriamo prostredníctvom styčných orgánov.\nV prípade, že osoba omylom predložila informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii na území iného\nčlenského štátu, ako je ten, v ktorom sa nachádza inštitúcia určená v súlade s vykonávacím nariadením,\ntáto inštitúcia bezodkladne postúpi predmetné informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii určenej v\nsúlade s vykonávacím nariadením spolu s údajom o pôvodnom dátume ich predloženia. Tento dátum\nje pre príslušnú inštitúciu záväzný. Inštitúcie členského štátu však nemôžu niesť zodpovednosť ani sa\nich nečinnosť nemôže považovať za prijatie rozhodnutia, ak im inštitúcie iného členského štátu zaslali\ninformácie, dokumenty alebo žiadosti oneskorene.\n\nAk sa údaje postúpia nepriamo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu určenia, lehoty na\nodpoveď na žiadosti začínajú plynúť od dátumu, keď styčný orgán prijal žiadosť, ako keby ju prijala\ninštitúcia v tomto členskom štáte.\n53. Článok 3 ods. 1 až 4, členské štáty zabezpečia, aby dotknutým osobám boli sprístupnené potrebné\ninformácie s cieľom informovať ich o zmenách, ktoré sa zaviedli základným nariadením a vykonávacím\nnariadením, aby mohli uplatňovať svoje práva. Taktiež zabezpečia užívateľsky prístupné služby.\nOd osôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili\ninformácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo\nsituácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych\npredpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú.\nČlenské štáty pri zhromažďovaní, odstupovaní alebo spracovaní osobných údajov podľa svojich\nprávnych predpisov na účely vykonávania základného nariadenia zabezpečujú, aby dotknuté osoby\nmohli v plnej miere vykonávať svoje práva týkajúce sa ochrany osobných údajov v súlade s predpismi\nSpoločenstva o ochrane fyzických osôb vo vzťahu k spracovaniu osobných údajov a voľnému pohybu\ntakýchto údajov.\nV rozsahu potrebnom na uplatňovanie základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia zodpovedné\ninštitúcie postúpia dotknutým osobám informácie a vydajú im dokumenty, a to bezodkladne a v každom\nprípade v rámci lehôt stanovených právnymi predpismi dotknutého členského štátu. Zodpovedná\ninštitúcia oznámi svoje rozhodnutie žiadateľovi s bydliskom alebo miestom pobytu v inom členskom\nštáte priamo alebo prostredníctvom styčného orgánu členského štátu bydliska alebo pobytu. V prípade\nzamietnutia dávok táto inštitúcia tiež uvedie dôvody zamietnutia, opravné prostriedky a lehoty na\nodvolanie. Kópia tohto rozhodnutia sa zašle ďalším zainteresovaným inštitúciám.\n54. Článok 4 ods. 1 až 3, správna komisia určí štruktúru, obsah, formu a podrobné mechanizmy výmeny\ndokumentov a štruktúrovaných elektronických dokumentov.\nZasielanie údajov medzi inštitúciami alebo styčnými orgánmi sa uskutočňuje elektronickými\nprostriedkami buď priamo, alebo nepriamo prostredníctvom prístupových bodov patriacich do\nspoločného bezpečnostného rámca, ktorý je schopný zaručiť dôvernosť a ochranu vymieňaných údajov.\nPri komunikácii s dotknutými osobami zodpovedné inštitúcie používajú mechanizmy, ktoré sú vhodné\nv danom prípade, a podľa možnosti maximálne uprednostňujú používanie elektronických prostriedkov.\nSprávna komisia vypracuje praktické pravidlá zasielania informácií, dokumentov alebo rozhodnutí\ndotknutej osobe pomocou elektronických prostriedkov.\n55. Článok 5 ods. 1 až 4 dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby\nna účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na\nzáklade ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský\nštát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné.\nV prípade pochybností o platnosti dokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú\ntvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené, inštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada\ninštitúciu, ktorá dokument vydala, o poskytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie\ntohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia prehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší.\nV prípade pochybností týkajúcich sa informácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu\nalebo podporných dokladov, alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v\nnich uvedené, inštitúcia miesta pobytu alebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej\ninštitúcie v rámci svojich možností potrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu.\nAk dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode, môžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii,\na to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď inštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť.\nSprávna komisia sa pokúsi o zosúladenie stanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola\nzáležitosť predložená.\n56. Záväznosť spolupráce medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov EÚ európsky\nzákonodarca ustanovuje v čl. 20 ods. 1 a 2 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého dotknuté\ninštitúcie sprostredkujú príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú na osobu\nuplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, nevyhnutné informácie potrebné na určenie dátumu,\nku ktorému sa tieto právne predpisy stávajú uplatniteľnými, ako aj príspevkov, ktoré táto osoba a jej\nzamestnávateľ alebo zamestnávatelia sú povinní platiť podľa týchto právnych predpisov. Príslušná\ninštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené ako uplatniteľné na osobu podľa hlavy\n\nII základného nariadenia, sprostredkuje informáciu o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych\npredpisov stáva účinným, inštitúcii určenej príslušným úradom členského štátu, ktorého právne predpisy\nsa na túto osobu naposledy vzťahovali.\n57. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu žalovanej kasačný súd\nzistil, že žalovaná tvrdila, že listom zo dňa 10. decembra 2013 akceptovala návrh poľskej inštitúcie z 10.\noktóbra 2013 na uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou poisťovňou a Poľskou inštitúciou ZUS v\nsúlade s článkom 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorej bolo aj žalobcovi určené poľské\nzákonodarstvo, ktoré má konečnú platnosť. Uvedenú skutočnosť potvrdila žalovaná aj vo vyjadrení\nku kasačnej sťažnosti žalobcu v posudzovanej veci, zdôrazniac, že určenie poľského zákonodarstva\nzo strany poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia ZUS v praxi znamená, že aj keby došlo k\nzrušeniu napadnutých rozhodnutí, žalobca bude patriť pod poľskú legislatívu. Napriek uvedenému\nSociálna poisťovňa konajúc a rozhodujúc podľa ustanovení zákona č. 461/2003 Z.z. v platnom znení\npreskúmavanými rozhodnutiami vydanými v oboch stupňoch administratívneho konania určila, že\nžalobcovi - A. L. V., nar. XX.XX.XXXX nevznikla účasť na nemocenskom poistení, dôchodkovom poistení\na poistení v nezamestnanosti dňom 09.04.2010.\n58. Ďalej kasačný súd zistil, že Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej tiež „veľký senát“) posudzoval otázky nastolené senátom 9S v rozsahu vymedzenom v uznesení\nsp.zn. 9Sžsk/22/2017 zo dňa 16. mája 2018, ktorým podľa § 22 ods. 1 písm. a/ SSP postúpil vec vedenú\nna Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp.zn. 9Sžsk/22/2017 na prejednanie a rozhodnutie\nveľkému senátu.\n59.Veľký senát uznesením sp.zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 4. decembra 2018 rozhodol o otázkach\nrozhodujúcich pre posúdenie veci nasledovné: „Odpoveď na 1/ otázku: Dohoda medzi inštitúciami\ndvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia\nč. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie\nuplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr.\npísomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne. Odpoveď na 2/\notázku: Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého\ndátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len\n„vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.\n883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo\nvzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej\npoisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej\nlegislatíve.“ Rozhodnutie veľkého senátu je záväznou judikatúrou pre ďalšie rozhodovanie najvyššieho\nsúdu vo veciach s obdobnou právnou problematikou.\n60. Vychádzajúc z uvedeného a právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave vykonávacieho nariadenia\nnajvyšší súd v danej veci poukazom na záver veľkého senátu v uvedenom uznesení, že dohoda medzi\ninštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov EU podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia\nmusí byť určitá čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov\ntýkať a zároveň musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči\natď.) a založená do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu, v tomto prípade žalovanej,\nkonštatuje, že ani v danom prípade z dohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou\nsociálneho zabezpečenia nevyplýva, že k dohode o uplatniteľnej legislatíve poľského zákonodarstva\ndošlo aj vo vzťahu k žalobcovi, keď skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu potvrdzujú\nkoordináciu medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia a akceptáciu\ndohody o uplatniteľnej legislatíve poľského zákonodarstva Sociálnou poisťovňou len vo vzťahu k\nzamestnancom zamestnávateľa žalobcu - Z. S. K. - GM CONZULTIG.\n61. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie Sociálna poisťovňa a inštitúcia sociálneho zabezpečenia\nPoľskej republiky určili uplatniteľnú legislatívu Poľskej republiky dohodou, na sociálne poistenie\nžalobcu ako dotknutej osoby sa bude aplikovať príslušná právna úprava Poľskej republiky, určená\ndohodou, a preto žalobca ako dotknutá osoba bude podliehať pod právomoc Poľskej republiky ako\nštátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená. Uvedená skutočnosť potom vylučuje právomoc\nSociálnej poisťovne ako inštitúcie sociálneho zabezpečenia druhého členského štátu EÚ konať o\notázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne poistenie žalobcu ako dotknutej osoby, keďže uplatniteľnosť\n\npríslušnej legislatívy na sociálne poistenie žalobcu bola vyriešená práve na základe dohody uzavretej\nmedzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia Slovenskej a Poľskej republiky ako členských štátov\nEurópskej únie. Z uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že pokiaľ došlo k určeniu\nuplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky vo vzťahu k žalobcovi od určitého dátumu podľa čl. 16\nods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva Nariadenie\n(ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia\nalebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, vylučuje právomoc Sociálnej\npoisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej\nlegislatíve.\n62.Vychádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu poukazom na závery\nuvedené vyššie kasačný súd dospel k záveru, že rozhodnutie žalovanej náležite nevychádza z právnej\núpravy ustanovenej vo vykonávacom nariadení EÚ v spojení s právnou úpravou ustanovenou v\nzákladnom nariadení EÚ, podmieňujúcich jeho nezákonnosť, z ktorých dôvodov najvyšší súd napadnutý\nrozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutie žalovanej\npodľa § 191 ods. 1 písm. c/, e/, f/ SSP v spojení s § 452 ods1 SSP zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.\n63. O nároku na náhradu trov konania pred správnym súdom a o nároku na náhradu trov kasačného\nkonania rozhodol najvyšší súd tak, že žalobcovi, ktorý v kasačnom konaní mal úspech, priznal nárok\nna ich náhradu (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 3 SSP) v skrátenom rozsahu. Vzhľadom\nna závery uvedené vyššie najvyšší súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti proti rozsudku\nkrajského súdu vyhodnotil bez právnej relevancie, ktoré nepodmienili jeho úspešnosť v kasačnom\nkonaní. Z dôvodov, že v konaní súdneho prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu\nna základe správnej žaloby vo veciach sociálnych, ak žalobca je fyzickou osobou, správny súd (tiež\nkasačný súd) nie je viazaný žalobnými bodmi, kasačný súd zrušil preskúmavané rozhodnutie žalovanej\na vec jej vrátil na ďalšie konanie, pričom k zrušeniu a vráteniu rozhodnutia žalovanej nedošlo z dôvodov\nžalobcom uvádzaných v žalobe ani uvedených jeho právnym zástupcom v kasačnej sťažnosti. Súčasne\nkasačný súd znížil nárok žalobcu na náhradu trov konania aj z dôvodu, že v danej veci ide o tzv.\ntypizovanú žalobu. Kasačný súd z rozhodovacej činnosti mal preukázané, že v prejednávanej veci\nide o nárok žalobcu uplatnený žalobou, čo do rozsahu a obsahu, skutkovo a právne veľmi obdobnou\nako žaloby poľských občanov proti žalovanej Sociálnej poisťovni v iných preskúmavaných konaniach\n(napr. 7Sžso/71/2015, 7Sžso/75/2015, 7Sžso/70/2015, 7Sžso/18/2015, 7Sžso/27/2016, 7Sžso/12/2016,\n7Sžso/21/2016, 7Sžso/9/2016 a ďalšie ), s totožnou právnou otázkou, týkajúcou sa uplatnenia práv\nžalobcu. Na druhej strane pri svojom rozhodovaní o náhrade trov konania kasačný súd prihliadol aj na\npovinnosť právneho zástupcu riadne plniť procesné povinnosti žalobcu, a to najmä dodržiavanie lehôt\na pokynov konajúcich súdov. Po zvážení uvedených hľadísk znížil najvyšší súd žalobcom požadovaný\nnárok na náhradu trov konania v rozsahu 1 majúc za to, že priznanie nároku na náhradu trov konania\nžalobcovi v celom rozsahu, by v danom prípade bolo v rozpore s materiálnou spravodlivosťou.\n64. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}