{"guid": "cad824eb-cbc8-40c9-9efb-7de88571aed1:edbdee57-33ff-46d1-a83b-1435ca9232fe", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:5014200560.4", "spisova_znacka": "9Sžsk/19/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžsk/19/2017 z 27. 3. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2019, sp. zn. 9Sžsk/19/2017, ECLI:SK:NSSR:2019:5014200560.4", "identifikacne_cislo": "5014200560", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viera Nevedelová", "sudca_id": 188, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viera-nevedelova-188", "datum_vydania": "2019-03-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461", "nazov": "zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003"}], "paragrafy": [], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/edbdee57-33ff-46d1-a83b-1435ca9232fe", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:5014200560.4", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:5014200560.4", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:5014200560.4/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n9Sžsk/19/2017\n5014200560\n27. 03. 2019\nJUDr. Viera Nevedelová\nECLI:SK:NSSR:2019:5014200560.4\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Nevedelovej a\nčlenov senátu JUDr. Judity Kokolevskej a Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej žalobcu: J. S. J., bytom\nG. X/XX, XX XXX O.-Y., Z. X., zast. JUDr. Ing. Zuzanou Kvakovou, advokátkou so sídlom v Žiline, J.\nM. Geromettu 146/1, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa - ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8-10,\nBratislava, za účasti: M. O. A., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z. Xb/XX, XX XXX D. - D., Z. X., v konaní\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 8616-4/2014-BA zo dňa 10.02.2014, o kasačnej\nsťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 20Scud/42/2014-144 zo dňa 18.10.2016\ntakto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 20Scud/42/2014-144 zo dňa\n18.10.2016 m e n í tak, že rozhodnutie žalovanej č. 8616-4/2014-BA zo dňa 10.02.2014 z r u š u j\ne a vec v r a c i a žalovanej na ďalšie konanie.\nŽalobca m á p r á v o\ntrov kasačného konania.\n\nna úplnú náhradu trov konania pred krajským súdom a na úplnú náhradu\n\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 20Scud/42/2014-144 zo dňa 18.10.2016 zamietol žalobu,\nktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovanej č. 8616-4/2014BA zo dňa 10.02.2014. Týmto rozhodnutím žalovaná okrem formálnej zmeny textu prvostupňového\nrozhodnutia potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 700-0304/2011-23 z\n12.09.2011, ktorým prvostupňový správny orgán rozhodol, že žalobcovi nevzniklo nemocenské\npoistenie, dôchodkové poistenie a poistenie v nezamestnanosti dňom 01.05.2010 podľa slovenskej\nlegislatívy.\n2. Z obsahu predloženého administratívneho spisu žalovanej vyplýva, že žalobca bol prihlásený\ndo sociálneho poistenia v Slovenskej republike od 01.05.2010 zamestnávateľom M. O. A. GM CONSULTING, so sídlom Buková 22. Dňa 07.07.2011 vykonala Sociálna poisťovňa v sídle\nzamestnávateľa M. O. A. - GM CONSULTING kontrolu, ktorou však nebola preukázaná reálna činnosť\nzamestnancov zamestnávateľa, teda ani žalobcu.\n3. V administratívnom spise žalovanej sa nachádza prípis poľskej inštitúcie ZUS z 10.10.2013\nadresovaný Sociálnej poisťovni, v ktorom bolo uvedené: „Spoločne bolo dohodnuté, že Sociálna\npoisťovňa zašle ZUS list, v ktorom bude informovať, že 5 firiem (vrátane zamestnávateľa žalobcu, pozn.\nsúdu) sú „poštovými schránkami“ a v nich zamestnané osoby v skutočnosti nevykonávajú zamestnanie\nna území Slovenskej republiky. Spoločne sme dohodli, že Vaše konania týkajúce sa odvolaní proti\nrozhodnutiam, ktoré vydali pobočky Sociálnej poisťovne, budú prerušené. ZUS mal na základe Vami\n\npredložených informácií rozhodnúť o poľskom zákonodarstve. Žiadame Vás o vysvetlenie, či Vaše\nstanovisko obsiahnuté vo Vašom liste z 25.07.2013 znamená, že Ústredie Sociálnej poisťovne nepreruší\nkonanie vo veci odvolaní proti rozhodnutiu a nebude čakať až ZUS rozhodne o poľskom zákonodarstve,\nale na základe vlastných zistení potvrdí tie 1236 rozhodnutí, ktoré vydali pobočky Sociálnej poisťovne?\nAk áno, tak rozumieme, že na základe doručených od Vás informácií o vstupe do platnosti rozhodnutí,\nktoré vydali pobočky Sociálnej poisťovne, ZUS určí poľské zákonodarstvo na základe predpisov práva\nEÚ. Myslíme, že v prípade týchto 1236 osôb možno potvrdiť, že poľské zákonodarstvo bolo určené na\nzáklade spoločnej dohody Sociálnej poisťovne a ZUS. Podľa článku 16 ods. 4 nariadenia č. 987/2009\ntakto určené zákonodarstvo bude mať konečnú platnosť. Teda nie je potrebné, aby sme Vás informovali\no rozhodnutiach ZUS vo veci určenia poľského zákonodarstva, podľa článku 16 ods. 4 nariadenia\nč. 987/2009? Žiadame Vás o potvrdenie správnosti nášho usudzovania. Opätovne Vám ďakujeme\nza pomoc v tejto komplikovanej veci, žiadame Vás o Vaše stanovisko ohľadne nastolených nami\nproblémov“.\n4. Ďalej sa v administratívnom spise nachádza tiež prípis žalovanej z 10.12.2013, adresovaný poľskej\ninštitúcií sociálneho zabezpečenia ZUS, podľa ktorého „keďže riešenie situácie zamestnancov vyššie\nuvedených piatich zamestnávateľov prebieha už pomerne dlhé obdobie a Sociálna poisťovňa v rámci\nriešenia ich situácie je viazaná lehotami na vybavenie, pričom ich predlžovanie je s ohľadom na celkovú\nsituáciu dlhšie nežiaduce, akceptujeme Váš návrh na uzatvorenie spoločnej dohody medzi Sociálnou\npoisťovňou a poľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia ZUS v súlade s článkom 16 (4) 987/2009, v\nzmysle ktorej je v prípade týchto 1236 osôb určené poľské zákonodarstvo a takto určené zákonodarstvo\nmá konečnú platnosť.“\n5. Rozhodnutím č. 8616-4/2014-BA zo dňa 10.02.2014 žalovaná (okrem formálnej zmeny) potvrdila\nrozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka Trnava č. 700-0304/2011-23 z 12.09.2011. Napadnuté\nrozhodnutie bolo odôvodnené kontrolou zo 07.07.2011, pričom žalovaná list ZUS z 10.10.2013 a list\nSociálnej poisťovne z 10.12.2013 považovala za dohodu medzi Sociálnou poisťovňou a ZUS o určení\npoľského zákonodarstva pre žalobcu v súlade s čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia.\n6. Krajský súd odôvodnil rozsudok tým, že žalobca v danom prípade nepreukázal reálny výkon\nčinnosti zamestnanca u označeného zamestnávateľa. Bol povinný v konaní uniesť bremeno tvrdení a\ndôkazné bremeno a preukázať, aký konkrétny rozsah akej pracovnej činnosti pre zamestnávateľa reálne\nvykonával, čo sa však nestalo, keď nepredložil dôkazy spochybňujúce závery žalovanej zaznamenané\nv správe o kontrole zo 14.07.2011, ktorá bola jedným z podkladov vydania napadnutého rozhodnutia.\nKrajský súd dospel k záveru, že neboli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu základného\nnariadenia - čl. 13 (3), nakoľko nebol preukázaný reálny súbeh činností žalobcu ako SZČO na území\nPoľskej republiky a zamestnanca na území Slovenskej republiky, keď nebolo preukázané, že žalobca\nvykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných\nčlenských štátov tak, ako to predpokladá čl. 13 (3) základného nariadenia. Uvedené ustanovenia\nzákladného nariadenia predpokladajú skutočný, existujúci súbeh dvoch činností (zamestnanie a SZČO\nvykonávané v odlišných členských štátoch), len táto skutočnosť môže zakladať postup podľa základného\nnariadenia (čl. 13 (3)) a aplikáciu uplatniteľných právnych predpisov príslušného členského štátu\n(hlava II čl. 16 vykonávacieho nariadenia). Záver prvostupňového správneho orgánu a žalovanej,\nže žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné\npoistenie v nezamestnanosti podľa slovenskej legislatívy, je preto súladný so zákonom, keďže § 20\nzákona č. 461/2003 Z. z. ako zákonnú podmienku vzniku povinného poistenia predpokladá existenciu\nstatusu žalobcu ako zamestnanca v pracovnom pomere. Podanie a registrácia prihlášky FO do\nSociálnej poisťovne však nie je dôkazom o skutočnom (reálnom) vzniku pracovného pomeru žalobcu\nu zamestnávateľa. Krajský súd dospel k záveru, že žalobca podlieha výlučne právnym predpisom\nčlenského štátu, v ktorom vykonáva samostatne zárobkovú činnosť (čl. 11 (3) základného nariadenia).\n7. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná včas podala kasačnú sťažnosť z dôvodu, že krajský súd\nrozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a tiež z dôvodu, že sa odklonil od\nustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. g/ a h/ SSP). Trvala na tom,\nže napadnuté rozhodnutie je vydané na základe dostatočne zisteného skutkového stavu veci a po\nzhodnotení všetkých relevantných dôkazov. Poukázala na to, že zamestnávateľ žalobcu nepredložil\ndoklady ako objednávky či faktúry ohľadom činností realizovaných jeho zamestnancami, pričom od osôb,\nna ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili informácie,\n\ndokumenty či podporné doklady potrebné na posúdenie ich situácie. Preto bolo aj povinnosťou žalobkyne\npredložiť alebo navrhnúť také dôkazy, ktoré by nespochybniteľným spôsobom preukazovali, že na\núzemí Slovenskej republiky aj vykonávala prácu dojednanú v pracovnej zmluve. Žalobkyňa však pre\núčely aplikácie základného nariadenia nepreukázala, že k reálnemu výkonu jej činnosti na území\nSlovenskej republiky skutočne došlo, v dôsledku čoho neuniesla svoju dôkaznú povinnosť. Žalovaná\nv kasačnej sťažnosti tiež poukázala na viacero rozsudkov najvyššieho súdu (sp. zn. 10Sžso/22/2015,\n1Sžso/20/2016, 10Sžsk/7/2017, 10Sžsk/13/2017), kedy v obdobných prípadoch bolo rozhodnuté v\nprospech žalovanej. Navrhla preto, aby najvyšší súd rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobu\nzamietne alebo aby rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n8. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe uviedla, že žalobca nevzniesol také námietky k správnosti\npreskúmavaného rozhodnutia, ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali zmenu alebo\nzrušenie jej rozhodnutia a navrhla, aby kasačný súd rozsudok krajského súdu ako vecne správny\npotvrdil.\n9. Dňom 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len\n„SSP.“). V zmysle § 491 ods. 1 SSP, ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania\nzačaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) predo dňom nadobudnutia\njeho účinnosti. V danom prípade tak bolo potrebné v konaní postupovať podľa ustanovení nového\nprocesného predpisu.\n10. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 11 písm. g/ SSP) preskúmal napadnutý\nrozsudok krajského súdu, v súlade s § 455 SSP bez pojednávania, a dospel k záveru, že kasačná\nsťažnosť žalobcu bola podaná dôvodne, pričom dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej\nnie je v súlade so zákonom a je potrebné ho zrušiť a vec jej vrátiť na ďalšie konanie.\n11. Podľa čl. 11 ods. 1 základného nariadenia osoby, na ktoré sa toto nariadenie vzťahuje, podliehajú\nprávnym predpisom len jedného členského štátu. Tieto právne predpisy sa určia v súlade s touto hlavou.\n12. Podľa čl. 13 ods. 3 základného nariadenia osoba, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná\nosoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, podlieha\nprávnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec, alebo ak vykonáva\ntakúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom určeným v súlade s\nodsekom 1.\n13. Podľa čl. 1 základného nariadenia „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva.\n14. Podľa čl. 16 ods. 1 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo\nvo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom\nčlenského štátu bydliska.\n15. Podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne\nurčí uplatniteľné právne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13\nzákladného nariadenia a článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné.\nInštitúcia informuje o predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého\nčlenského štátu, v ktorom sa činnosť vykonáva.\n16. Podľa čl. 16 ods. 3 vykonávacieho nariadenia predbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov,\nako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva definitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie\nurčené príslušnými orgánmi dotknutých členských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak\nuž uplatniteľné právne predpisy neboli definitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna\ndotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu určenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca\ntejto dvojmesačnej lehoty o tom, že nemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné\nstanovisko.\n17. Podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných\nprávnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné, aby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých\nčlenských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých inštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých\n\nčlenských štátov alebo samotných týchto úradov navzájom rokovali, určia sa právne predpisy\nuplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a so zreteľom na článok 13 základného nariadenia a\npríslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho nariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady\nnemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa dosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami\na uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.\n18. Podľa čl. 16 ods. 5 vykonávacieho nariadenia príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne\npredpisy boli predbežne alebo definitívne určené za uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej\nosobe.\n19. Podľa čl. 16 ods. 6 vykonávacieho nariadenia ak dotknutá osoba neposkytne informácie podľa\nodseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom\nčlenského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej\ndotknutej inštitúcie.\n20. Podľa bodu 1 rozhodnutia č. A1 z 12.06.2009 Správnej komisie pre koordináciu systémov\nsociálneho zabezpečenia o zavedení postupu dialógu a zmierovacieho postupu týkajúceho sa platnosti\ndokumentov, určenia uplatniteľných právnych predpisov a poskytovania dávok podľa nariadenia\nEurópskeho parlamentu a Rady (ES) č. 883/2004 (ďalej len „rozhodnutie č. A1) toto rozhodnutie\nstanovuje pravidlá na uplatňovanie postupu dialógu a zmierovacieho postupu, ktoré sa môžu použiť v\ntýchto prípadoch:\na) prípady, keď existujú pochybnosti o platnosti dokumentu alebo o správnosti podporných dokladov,\nktoré uvádzajú situáciu osoby na účely uplatňovania nariadenia (ES) č. 883/2004 alebo nariadenia (ES)\nč. 987/2009, alebo\nb) prípady, keď existuje rozdiel v stanoviskách medzi členskými štátmi vo veci určenia uplatniteľných\nprávnych predpisov.\n21. Podľa bodu 5 rozhodnutia č. A1 inštitúcia alebo orgán, ktorý vyjadrí pochybnosti o platnosti\ndokumentu, ktorý vydala inštitúcia alebo orgán druhého členského štátu, alebo ktorý nesúhlasí\ns (dočasným) určením uplatniteľných právnych predpisov, sa týmto nazýva žiadajúcou inštitúciou.\nInštitúcia druhého členského štátu sa týmto nazýva dožiadanou inštitúciou.\n22. Podľa bodu 6 rozhodnutia č. A1 ak dôjde k jednej zo situácií uvedených v bode 1, žiadajúca inštitúcia\nsa obráti na dožiadanú inštitúciu, aby požiadala o potrebné objasnenie jej rozhodnutia a v prípade\npotreby zrušila príslušný dokument alebo ho vyhlásila za neplatný, alebo preskúmala alebo zrušila svoje\nrozhodnutie.\n23. Podľa bodu 7 rozhodnutia A1 žiadajúca inštitúcia zdôvodní svoju žiadosť, pričom uvedie, že sa\nuplatňuje toto rozhodnutie, a poskytne príslušné podporné doklady, ktoré boli dôvodom žiadosti. Uvedie,\nkto bude jej kontaktnou osobou počas prvej fázy postupu dialógu.\n24. Podľa bodu 9 rozhodnutia A1 dožiadaná inštitúcia čo najskôr informuje žiadajúcu inštitúciu o výsledku\nsvojho prešetrovania, ale najneskôr do troch mesiacov od doručenia žiadosti.\n25. Podľa bodu 10 rozhodnutia A1 ak sa pôvodné rozhodnutie potvrdí, zruší a/alebo ak sa dokument\nzruší alebo vyhlási za neplatný, dožiadaná inštitúcia o tom informuje žiadajúcu inštitúciu. O svojom\nrozhodnutí informuje aj dotknutú osobu a prípadne aj jej zamestnávateľa a oznámi im tiež, akými\npostupmi môžu toto rozhodnutie napadnúť v súlade s vnútroštátnymi právnymi predpismi.\n26. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v\njej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n27. V zmysle čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (pôvodný čl. 249 Zmluvy o Európskom\nspoločenstve) je nariadenie právnym aktom únie, majúcim všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej\ncelistvosti a priamo uplatniteľné vo všetkých členských štátoch. Rovnako rozhodnutie je záväzné v celom\nrozsahu. Nariadenie je teda nástrojom unifikácie európskeho práva a rozhodnutím orgánu členského\nštátu, vrátane vnútroštátneho súdu, nie je možné vylúčiť jeho použitie pre konkrétny prípad.\n\n28. Otázka, či žalobca spĺňa predpoklady pre aplikáciu čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, a teda\nči je osobou, ktorá zvyčajne vykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne\nzárobkovo činná osoba v odlišných členských štátoch, je predmetom posúdenia, na vykonanie ktorého\nje príslušná inštitúcia určená vykonávacím nariadením. Inštitúcia príslušná na vykonávanie sociálneho\npoistenia v inom členskom štáte než určuje nariadenie na takéto posúdenie príslušná nie je. Akýkoľvek\niný postup by totiž viedol k popretiu cieľa nariadení, ktorým je o. i. aby osoby, ktoré sa pohybujú v\nrámci spoločenstva, podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jediného členského štátu, aby sa\ntak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov a komplikáciám,\nktoré by z toho mohli vzniknúť (bod 15 preambuly základného nariadenia). Pokiaľ by o skutočnosti,\nči konkrétna osoba spĺňa podmienky uplatnenia čl. 13 ods. 3 základného nariadenia rozhodovali\ninštitúcie sociálneho poistenia, resp. súdy jednotlivých štátov samostatne, mohlo by tak dôjsť k situácii,\nže rozhodnú rôzne, následkom čoho táto osoba by podliehala systému sociálneho zabezpečenia\nviacerých štátov alebo nepodliehala systému sociálneho zabezpečenia žiadneho zo štátov. Práve na\nvylúčenie vzniku takýchto situácii európsky normotvorca prijal základné a vykonávacie nariadene, pričom\nvykonávacie nariadenie v čl. 16 v spojení prípadne s rozhodnutím č. A 1 stanovuje postup určovania\nuplatniteľnej legislatívy.\n29. Z ustanovenia čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia vyplýva, že uplatniteľné právne predpisy\nurčí inštitúcia členského štátu bydliska osoby (pri porovnaní jazykových znení nariadenia : institution\nof the place of residence, instituce místa bydliště, der Träger des Wohnorts), ktorá má podliehať čl. 13\nzákladného nariadenia. V prejednávanej veci nebolo sporné, že bydlisko žalobcu je v Poľskej republike,\na teda na určenie uplatniteľnej legislatívy pre žalobkyňu je príslušná poľská inštitúcia ZUS.\n30. Pokiaľ žalovaná poukazovala na to, že akceptovala návrh poľskej inštitúcie sociálneho zabezpečenia\nZUS zo dňa 10.10.2013 na uzatvorenie spoločnej dohody v súlade s článkom 16 (4) vykonávacieho\nnariadenia s tým, že žalobcovi bolo určené poľské zákonodarstvo s konečnou platnosťou, kasačný\nsúd na tento argument prihliadnuť nemohol. Písomnosť, na ktorú žalovaná poukazuje, totižto atribúty\nurčenia uplatniteľnej legislatívy (vo vzťahu k žalobcovi) na to príslušnou inštitúciou nespĺňa a to jednak\npre svoju úplne všeobecnú formuláciu, nejednoznačnosť a neurčitosť tak vo vzťahu k subjektom, na\nktoré by sa mala potenciálne vzťahovať ako aj vo vzťahu k neohraničenému časovému obdobiu,\npočas ktorého by sa mala poľská legislatíva pre tieto subjekty považovať za definitívne určenú. Z\npredloženého administratívneho spisu preto nemožno bez pochybností vyvodiť, či príslušná poľská\ninštitúcia uplatniteľnú legislatívu práve vo vzťahu k žalobcovi určila a ak áno, tak ktorú a na aké konkrétne\nobdobie. Z tohto dôvodu odvolací súd argument žalovanej, že dohoda o uplatniteľnej legislatívne nemusí\nmať písomnú formu, za relevantný považovať nemohol a dospel k záveru, že otázka uplatniteľnej\nlegislatívy vo vzťahu k pánovi J. S. J. nebola vyriešená s konečnou platnosťou, hoci ide o otázku\npredbežnú a pre ďalší procesný postup správneho orgánu rozhodnú, nakoľko jedine v prípade, že\nby v stanovenom období (od 01.05.2010) za rozhodnú bola žalobcovi príslušnou poľskou inštitúciu\nurčená slovenská legislatíva, výlučne vtedy, by bola daná právomoc žalovanej o (ne)existencii povinného\npoistenia žalobcu podľa slovenskej legislatívy rozhodovať. Žalovaná sa preto mylne domnieva, že\nnakoľko žalobca podlieha poľskému zákonodarstvu, jej postup pri rozhodovaní v predmetnej veci bol\nsprávny.\n31. K rovnakému záveru dospel aj Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky, ktorý v uznesení sp. zn. 1Vs/1/2018 skonštatoval, že dohoda medzi inštitúciami dvoch alebo\nviacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia č. 987/2009\nz 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných\nprávnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na\nelektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne.\n32. Žalovaná tvrdiac, že žalobcovi bola dohodou určená poľská legislatíva, konala a rozhodovala\no existencii povinného sociálneho poistenia podľa slovenskej legislatívy, pričom opomenula prioritne\nvyriešiť otázku svojej právomoci. Z písomnej komunikácie medzi ZUS a žalovanou pritom nie je ani\nzrejmé časové obdobie, počas ktorého bolo preukázané, že činnosť zamestnávateľov bola fiktívna.\nNemožno teda tvrdiť, že na žalobcu sa vzťahuje poľské zákonodarstvo na základe dohody podľa § 16\nods. 4 vykonávacieho nariadenia.\n\n33. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie inštitúcie sociálneho zabezpečenia rozdielnych členských\nštátov EÚ určia príslušnú uplatniteľnú legislatívu jedného štátu dohodou, na sociálne poistenie dotknutej\nosoby sa bude aplikovať príslušná právna úprava štátu takto určená a dotknutá osoba bude podliehať\npod právomoc štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou určená.\n34. Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého\ndátumu podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods.\n4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm.\np/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve (Uznesenie Veľkého senátu\nsprávneho kolégia sp. zn. 1Vs/1/2018).\n35. Ak teda bola či bude právoplatne určená legislatíva Poľskej republiky, inštitúcia ZUS má právomoc\nkonať vo veci sociálneho poistenia žalobcu podľa poľskej legislatívy a povinnosťou Sociálnej poisťovne\nbude podanie - prihlášku, ktorou sa začalo konanie, zaslať poľskej inštitúcii.\n36. Vzhľadom na uvedené argumenty kasačný súd dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu\nbolo vydané predčasne, vzhľadom k tomu, že nie je určitým spôsobom preukázaná existencia dohody\no určení príslušnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia a nie je zrejmá právomoc\nžalovanej na konanie vo veci sociálneho zabezpečenia a tiež je zmätočné, nakoľko žalovaná konala\na rozhodovala podľa slovenskej legislatívy, hoci vychádzala z toho, že sťažovateľ v oblasti sociálneho\npoistenia podlieha poľskej legislatíve. Preto rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil\ntak, že rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie.\n37. V ďalšom konaní žalovaná bude postupovať v naznačenom smere tak, aby odstránila vyššie\nuvedené pochybenia, pričom je viazaná právnym názorom kasačného súdu. Žalovaná vyčká na určenie\nuplatniteľnej legislatívy podľa čl. 16 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, prípadne využije postup podľa\nčl. 16 ods. 3 a 4 vykonávacieho nariadenia v spojení s rozhodnutím A1. V prípade určenia slovenskej\nlegislatívy, zrealizuje konanie podľa zákona č. 461/2003 Z. z.. Ak však bude určená poľská legislatíva,\npostúpi prihlášku poľskej inštitúcií sociálneho zabezpečenia ZUS.\n38. O náhrade trov konania pred krajským a aj kasačným súdom, kasačný súd rozhodol podľa § 467\nods. 1 a 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal ich plnú náhradu.\n39. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku\n\nn i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "20Scud/42/2014", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}