{"guid": "5efe320f-7baa-427c-9b17-c8d620c4525c:9984bb8f-f3c5-44a3-9a7c-03ceda529939", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:4311218429.1", "spisova_znacka": "5Cdo/136/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/136/2018 z 28. 3. 2019", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2019, sp. zn. 5Cdo/136/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:4311218429.1", "identifikacne_cislo": "4311218429", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ján Gandžala, PhD.", "sudca_id": 97, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jan-gandzala-phd-97", "datum_vydania": "2019-03-28", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Odmietajúce podanie", "Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Občianske právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "nazov": "§ 420 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-420", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-420"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "nazov": "§ 393 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-393", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-393"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-234.odsek-2", "nazov": "§ 234 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-234.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-234"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160", "nazov": "CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "nazov": "§ 447 CSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/160/#paragraf-447", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/160-2015/paragraf-447"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/160#paragraf-420", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-393", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-234", "/SK/ZZ/2015/160#paragraf-447"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9984bb8f-f3c5-44a3-9a7c-03ceda529939", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:4311218429.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:4311218429.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:4311218429.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Cdo/136/2018\n4311218429\n28. 03. 2019\nJUDr. Ján Gandžala\nECLI:SK:NSSR:2019:4311218429.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu S. A., trvalým pobytom v L., zastúpeného JUDr.\nTomášom Jamrichom, advokátom, Advokátska kancelária so sídlom vo Vrábľoch, Moravská 784/35,\nproti žalovanému Okresnému stavebnému bytovému družstvu Levice, so sídlom v Leviciach, Ku Bratke\n3, IČO: 00 171 590, zastúpenému JUDr. Alexandrom Kuchárikom, advokátom, Advokátska kancelária\nso sídlom v Leviciach, J. Hollého 11, o obnovu konania, vedenom na Okresnom súde Levice pod sp.\nzn. 14C/249/2011, o dovolaní žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Nitre z 28. apríla 2017 sp. zn.\n5Co/285/2016, takto\nrozhodol:\nDovolanie o d m i e t a.\nŽalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1.1. Okresný súd Levice (ďalej len „súd prvej inštancie“ event. „prvoinštančný súd“) uznesením z 24.\nfebruára 2016 č.k. 14C/249/2011-72 návrh žalobcu na obnovu konania zamietol (prvý výrok). Žalobcovi\nuložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania predstavujúce trovy právneho zastúpenia vo výške\n246,67 Eur, k rukám jeho právneho zástupcu, do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia (druhý výrok).\n1.2. V odôvodnení rozhodnutia prvoinštančný súd konštatoval, že návrh žalobcu na obnovu konania\npo tom, ako ho viac krát doplnil, obsahoval zákonom stanovené náležitosti. Zároveň konštatoval, že\nokrem náležitosti žaloby na obnovu konania musia byť zachované aj ďalšie podmienky, a jednou z nich\nje aj včasnosť podania žaloby na obnovu konania. Vychádzajúc z podaní žalobcu dospel k záveru, že\nv tomto prípade uplynula zákonná subjektívna lehota na včasné podanie žaloby na obnovu konania.\nV tejto súvislosti poukázal na to, že vychádzal z prvého podania žalobcu zo dňa 12.12.2011, v rámci\nktorého poukazoval na rozsudok vydaný pod sp. zn. 9C/108/2006 a jeho potvrdenie rozhodnutím\nKrajského súdu v Nitre. Preskúmaním predmetných rozsudkov zistil, že v nich bolo konštatované, že\nnedoplatky na zálohových platbách možno vo všeobecnosti vymáhať len do doby, kým nie je vykonané\nvyúčtovanie za príslušný rok. Ak sa teda žalobca domáhal nedoplatkov na zálohových platbách za\nobdobie od 01.09.2005 do 28.02.2006, po vyúčtovaní za príslušný rok 2005 a 2006, už nebolo možné\nvymáhať samostatne nezaplatené zálohové platby, ale len platby v rámci celkového nedoplatku v zmysle\nvyúčtovania za rok 2005 a 2006. Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s rozsudkom odvolacieho\nsúdu nadobudol právoplatnosť dňa 05.02.2009, teda najneskôr v tento deň žalobca vedel o tom, že\nnedoplatky na zálohových platbách možno vymáhať len do doby, kým nie je vykonané vyúčtovanie za\npríslušný rok. S poukazom na uvedené neobstojí jeho tvrdenie uvedené v podaní zo dňa 07.08.2014, v\nrámci ktorého tvrdil, že v reportáži dňa 01.12.2011 sa dozvedel, že zálohové platby možno vymáhať len\ndo doby, pokiaľ nedôjde k celkovému vyúčtovaniu nákladov spojených s užívaním bytu za príslušný rok.\nNaviac, je potrebné prihliadnuť na skutočnosť, že k tomuto tvrdeniu prišlo až na druhú výzvu súdu, pričom\nv podaní zo dňa 26.04.2013 uviedol, že špecifikáciu dodržania subjektívnej lehoty uvedie na nariadenom\npojednávaní. V súvislosti s plynutím objektívnej lehoty prvoinštančný súd uviedol, že sa stotožňuje s\ntvrdením žalobcu, že objektívna lehota uplynula až dňa 04.05.2012, nakoľko zo spisu vedeného pod\nsp. zn. 7C/42/2003 bolo zistené, že rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s rozsudkom odvolacieho\n\nsúdu nadobudol právoplatnosť dňa 04.05.2009 a od tohto okamihu začala plynúť objektívna lehota.\nVychádzajúc z uvedených skutočností dospel k záveru, že žaloba na obnovu konania bola podaná\noneskorene (v zmysle v tej dobe platného a účinného ustanovenia § 230 ods. 1 zák. č. 99/1963 Zb.\nObčianskeho súdneho poriadku v znení neskorších právnych predpisov - ďalej aj „O.s.p.“) a preto ju\nbez nariadenia pojednávania (v zmysle ustanovenia § 234 ods. 1 a prvej vety ustanovenia § 234 ods.\n2 O.s.p.) zamietol.\n1.3. Rozhodnutia o trovách konania odôvodnil aplikáciou zásady úspešnosti vyplývajúcej z v tej dobe\nplatného a účinného ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému žalovanému priznal náhradu trov\nkonania predstavujúcu trovy právneho zastúpenia za presne špecifikované úkony právnej služby.\n2.1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „odvolací súd“) uznesením z 28. apríla 2017 sp. zn. 5Co/285/2016\nna základe odvolania žalobcu uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil (prvý výrok) a žalovanému priznal\nnárok na náhradu trov odvolacieho konania (druhý výrok).\n2.2. V odôvodnení rozhodnutia poukázal na to, že žalobca v odvolaní namietal nesprávne ustálenie\npočiatku a uplynutia subjektívnej lehoty na včasné podanie žaloby na obnovu konania zo strany\nprvoinštančného súdu a v tejto súvislosti i na to, že podľa názoru prvoinštančného súdu mala\nzačať plynúť subjektívna lehota dňa 05.02.2009 a objektívna mala začať plynúť až dňa 04.05.2009,\nčo je v rozpore s ustanovením § 230 O.s.p., pretože subjektívna lehota môže plynúť len v rámci\ntrojročnej objektívnej lehoty. Podľa záveru prvoinštančného súdu by mu trojmesačná subjektívna\nlehota uplynula deň po začatí plynutia trojročnej objektívnej lehoty, a to dňa 05.05.2009, t.j. deň po\nprávoplatnosti rozsudku vydaného v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/42/2003. Okrem toho žalobca\nnamietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia prvoinštančného súdu.\n2.3. Odvolací súd ďalej v odôvodnení rozhodnutia poukázal na procesnoprávnu úpravu obnovy konania\nplatnú a účinnú v dobe rozhodovania prvoinštančného súdu (vyplývajúcu z Občianskeho súdneho\nporiadku) i na aktuálnu procesnoprávnu úpravu (vyplývajúcu zo zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový\nporiadok - ďalej aj „CSP“), ktorá už bola účinná v dobe jeho rozhodovania.\n2.4. Poukázal na to, že obnova konania má charakter mimoriadneho opravného prostriedku a vecná\nnesprávnosť rozsudku napadnutého žalobou na obnovu konania nie je dôvodom zakladajúcim procesnú\nprípustnosť obnovy konania. Ďalej poukázal na to, že v prípade žaloby na obnovu konania súd prvej\ninštancie skôr, ako začne preskúmavať dôvody, ktoré žalobca vymedzil na zdôvodnenie povolenia\nobnovy konania, zaoberá sa tým, či bola žaloba na obnovu konania podaná v zákonnej lehote. V tomto\nsmere je potrebné vychádzať zo zákonnej úpravy subjektívnej a objektívnej lehoty, v ktorej je potrebné\npodať žalobu na obnovu konania. Subjektívna lehota je trojmesačná a subjektu oprávnenému na podanie\nžaloby na obnovu konania plynie odo dňa, keď sa mohol dozvedieť o dôvode obnovy, alebo odo dňa,\nkedy mohol dôvod obnovy uplatniť. Objektívna lehota na podanie žaloby je trojročná a počíta sa od\nprávoplatnosti rozhodnutia. Subjektívna lehota na podanie žaloby na obnovu konania musí byť dodržaná\nv rámci objektívnej trojročnej lehoty, ktorá plynie od právoplatnosti rozhodnutia. Odpustenie zmeškania\nlehoty na podanie žaloby na obnovu konania zákon nepripúšťa.\n2.5. Následne odvolací súd konštatoval, že súd prvej inštancie s poukazom na obsah spisu a na\nvyjadreniach strán sporu správne ustálil, že je nad mieru všetkých pochybností preukázané, že žaloba na\nobnovu konania bola podaná oneskorene. V celom rozsahu sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej\ninštancie a poukázal na to, že sám žalobca jednoznačne uviedol, že skutočnosti odôvodňujúce podanie\nžaloby vyplývajú z rozsudku Okresného súdu Levice v konaní vedenom pod sp. zn. 9C/108/2006,\nktorého vecná správnosť bola potvrdená aj odvolacím súdom. Vychádzajúc z tvrdení žalobcu uvedených\nv podanej žalobe samotným žalobcom je zrejmé, že rozhodnutie vo vyššie uvedenej veci považoval za\nrozhodujúcu skutočnosť pre podanie žaloby. Touto skutočnosťou mu začala plynúť subjektívna lehota na\npodanie žaloby na obnovu konania. Súd prvej inštancie správne vychádzal z právoplatnosti predmetného\nrozsudku, a zo skutočnosti, že tento rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s rozsudkom odvolacieho\nsúdu nadobudol právoplatnosť dňa 05.02.2009, a teda najneskôr v tento deň mal žalobca možnosť\noboznámiť sa s právnym názorom súdu prvej inštancie, že nedoplatky na zálohových platbách možno\nvymáhať len do doby, kým nie je vykonané vyúčtovanie za príslušný rok. Subjektívna trojmesačná lehota\nmu začala plynúť 05.02.2009 (právoplatnosť rozsudku č. k. 9C/108/2006-62) a uplynula dňa 05.05.2009.\nAkékoľvek ďalšie tvrdenia žalobcu, že skutočnosti odôvodňujúce podanie žaloby sa dozvedel z reportáže\nv televízii až dňa 01.12.2011 odvolací súd nepovažoval za relevantné pre posúdenie plynutia subjektívnej\nlehoty na podanie žaloby, pretože tieto dôvody boli jasne vymedzené v prvotnom procesnom úkone\nžalobcu. Pokiaľ ide o plynutie objektívnej lehoty na podanie žaloby, táto začala plynúť právoplatnosťou\nrozsudku vo veci vedenej Okresným súdom Levice pod sp. zn. 7C/42/2003, obnovy ktorej sa žalobca\ndomáha, teda 04.05.2009. Objektívna lehota uplynula po troch rokoch od právoplatnosti rozsudku, teda\n\n04.05.2012. Žaloba žalobcu na obnovu konania bola preukázateľne podaná oneskorene, a to po uplynutí\nsubjektívnej trojmesačnej lehoty, keď táto lehota žalobcovi uplynula dňa 04.05.2009 a žalobca žalobu\npodal osobne na súde prvej inštancie až dňa 14.12.2011, poukazujúc na rozhodnutie Okresného súdu\nLevice č. k. 9C/108/2006 zo dňa 05.09.2008, právoplatné dňa 05.02.2009, ktorého vecná správnosť bola\npotvrdená aj odvolacím súdom, a to rozsudkom č. k. 7C/249/2008-112 zo dňa 18.12.2008. Z uvedených\ndôvodov preto uznesenie prvoinštančného súdu podľa ustanovenia § 387 ods. 1 CSP potvrdil.\n2.6. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov odvolacieho konania odôvodnil aplikáciou ustanovenia § 396\nods. 1 s použitím ustanovenia § 255 ods. 1 CSP.\n3.1. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) dovolanie, v ktorom žiadal, aby\ndovolací súd uznesenie odvolacieho súdu zrušil a priznal mu nárok na náhradu trov dovolacieho konania.\n3.2. Prípustnosť dovolania odôvodnil poukazom na ustanovenie § 420 písm. f/ CSP argumentujúc\ntým, že odvolací súd v odôvodnení napádaného rozhodnutia (odsek 24 odôvodnenia) uvádza, kedy sa\nmohol oboznámiť s právnym názorom, že nedoplatky na zálohových platbách možno vymáhať len do\ndoby, kým nie je vykonané vyúčtovanie za príslušný rok. Subjektívnu trojmesačnú lehotu preto odvodil\nod právoplatnosti rozsudku č. k. 9C/108/2006-62. Celá argumentácia o dôvode zamietnutia žaloby\nna obnovu konania sa týkala len uplynutia subjektívnej lehoty ohľadom vedomosti, že nedoplatky na\nzálohových platbách možno vymáhať len do doby, kým nie je vykonane vyúčtovanie za príslušný rok. S\ntýmto názorom nesúhlasí. Ďalej uviedol, že žalobu na obnovu konania podal i z dôvodu vyplývajúceho z\nustanovenia § 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p., čo je zrejmé z bodu 9 žaloby. Tento dôvod na obnovu konania\nnásledne špecifikoval v písomnom podaní zo dňa 26.04.2013. Išlo o podstatný a dôležitý dôkaz (zmluvu\no výkone správy, ktorá by mala byť schválená nadpolovičnou väčšinou hlasov všetkých vlastníkov bytov\na nebytových priestorov v dome, ktorú by mala predložiť protistrana). Tento dôkaz nemohol predložiť\nv rámci pôvodného konania, pretože ním nedisponoval. Súd prvej inštancie a následne i odvolací súd\nvec, t.j. otázku neprípustnosti obnovy konania nesprávne právne posúdil, pretože v tomto prípade nešlo\no neprípustnosť obnovy konania podľa § 234 ods. 2 v spojení s § 229 O.s.p., ale o prípad vecného\nprejednania návrhu na obnovu konania, ktorý mohol prvoinštančný súd zamietnuť iba na verejnom\npojednávaní. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22.\nmarca 2012 sp. zn. 4 M Cdo 17/2010. Tým, že prvoinštančný súd rozhodol bez pojednávania, došlo k\nodňatiu jeho možnosti konať pred súdom, a keďže odvolací súd následne rozhodnutie prvoinštančného\nsúdu potvrdil, i rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k odňatiu jeho možnosti konať pred súdom.\n3.3. Dovolateľ ďalej nesúhlasil s argumentáciou odvolacieho súdu uvedenou v odseku 25 a 26\nodôvodnenia rozhodnutia, kde odvolací súd konštatoval, že objektívna lehota na podanie žaloby na\nobnovu konania začala plynúť právoplatnosťou rozsudku vo veci vedenej pod sp. zn. 7C/42/2003\n(obnovy ktorej sa domáhal), teda 04.05.2009 a následne konštatoval, že predmetná žaloba na obnovu\nkonania bola preukázateľne podaná oneskorene, a to po uplynutí subjektívnej trojmesačnej lehoty,\nktorá uplynula dňa 04.05.2009. Z týchto tvrdení odvolacieho súdu paradoxne vyplýva, že subjektívna\nlehota mu uplynula v čase, keď rozhodnutie vydané v konaní vedenom pod sp. zn. 7C/42/2003 nebolo\nprávoplatné. Z vtedajšej procesnoprávnej úpravy však vyplývalo, že návrhom na obnovu konania bolo\nmožné napadnúť len právoplatné rozhodnutie.\n3. 4. Okrem toho dovolateľ namietal, že dovolaním napadnutým uznesením odvolacieho súdu „došlo k\nexistencii extrémneho nesúladu medzi právnymi závermi súdu a jeho skutkovými zisteniami ...“, teda\nde facto namietal jeho nepreskúmateľnosť.\n4. Žalovaný vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedol, že tvrdenie dovolateľa, že súd prvej inštancie\na následne odvolací súd vec, t.j. otázku neprípustnosti obnovy konania nesprávne právne posúdil, je\nnesprávne a právne neakceptovateľné. V súvislosti s argumentáciou dovolateľa týkajúcu sa rozhodnutia\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2012 sp. zn. 4 M Cdo 17/2010 uviedol, že z tohto\nrozhodnutia vyplýva, že bez pojednávania rozhoduje súd o návrhu na obnovu konania len v prípadoch,\nak tento zamieta pre nedostatok jeho formálnych podmienok, ktorými sú včasnosť podania návrhu (§ 230\nO.s.p.), čo je aj tento prípad. Z vykonaného dokazovania bez akejkoľvek pochybnosti vyplýva, že žalobca\nsa o dôvode obnovy konania dozvedel dňa 05.02.2009, a bez akýchkoľvek pochybností je preukázané,\nže objektívna trojročná lehota mu začala plynúť dňa 04.05.2009, a teda bez akýchkoľvek pochybností\nje zrejmé, že subjektívna trojmesačná lehota mu uplynula dňa 04.08.2009, pričom žalobu na obnovu\nkonania podal až dňa 12.12.2011, teda viac ako po dvoch rokoch odo dňa uplynutia subjektívnej lehoty\nna podanie žaloby na obnovu konania. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti a vykonané dôkazy\nzastáva názor, že dovolanie žalobcu nie je dôvodné a preto navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu\nzamietol a jemu priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania v plnej výške.\n\n5. Dovolateľ vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného k jeho dovolaniu de facto zopakoval argumentáciu\nuvedenú v dovolaní, že žalobu na obnovu konania podal (okrem iného) i z dôvodu vyplývajúceho z\nustanovenia § 228 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a súd prvej inštancie zamietol jeho žalobu podľa ustanovenia §\n234 ods. 2 O.s.p. bez toho, aby nariadil vo veci pojednávanie a skúmal zákonné podmienky na obnovu\nkonania, a teda nesprávnym procesným postupom zaťažil konanie vadou, pre ktorú mal odvolací súd\nna základe jeho odvolania uznesenie prvoinštančného súdu zrušiť a vec vrátiť prvoinštančnému súdu\nna ďalšie konanie. Pokiaľ tak odvolací súd neurobil, jeho procesný postup treba považovať za také\nkonanie, ktoré mu znemožnilo, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo\nk porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia § 420 písm. f/ CSP.\n6. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu dovolateľa zopakoval, že zastáva názor, že dovolanie žalobcu\nnie je dôvodné a preto navrhol, aby dovolací súd dovolanie žalobcu zamietol a jemu priznal nárok na\nnáhradu trov dovolacieho konania vo výške 100 %.\n7. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ event. „dovolací súd“) ako súd dovolací (§\n35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v zákonnej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana sporu zastúpená\nadvokátom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 CSP),\nskúmal, či sú splnené aj ďalšie podmienky dovolacieho konania a predpoklady prípustnosti dovolania,\na bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie nie je prípustné, a preto ho\npodľa § 447 písm. c/ CSP odmietol.\n8. V danom prípade vyvodil žalobca prípustnosť podaného dovolania z ustanovenia § 420 písm. f/\nCSP, z ktorého vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci\nsamej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby\nuskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej\nv tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom\nspočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).\n9. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah\nsúdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej\nstrane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia. Podstatou práva\nna spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na\nnestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym\nporiadkom; integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce súdne\nkonanie. Z práva na spravodlivý súdny proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa\nvšeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným\nvýkladom všeobecne záväzných právnych predpisov a rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami.\nJeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia\nvykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 252/04,\nI. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).\n10. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu tak, že\nsa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť\nsúdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu\nrealizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R\n129/1999 a rozhodnutia 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento\npojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť\nsúdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný priebeh konania, nie však konečné\nrozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného nároku. Pokiaľ „postupom súdu“\nnie je rozhodnutie súdu - finálny (meritórny) produkt prejednania veci v civilnom sporovom konaní, potom\nuž „postupom súdu“ vôbec nemôže byť ani časť rozhodnutia - jeho odôvodnenie (obsah, spôsob, kvalita,\nvýstižnosť, presvedčivosť a úplnosť odôvodnenia), úlohou ktorej je vysvetliť dôvody, so zreteľom na\nktoré súd rozhodol. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba\nrozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných\nprocesných ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca a ktoré\n\n(porušenie) tak zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so\nsúdnou ochranou práva.\n11. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom namietal,\nže dovolaním napadnutým rozhodnutím odvolacieho súdu došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý\nproces tým, že odvolací súd potvrdil uznesenie prvoinštančného súdu, ktorý zamietol jeho žalobu na\nobnovu konania bez pojednávania.\n12. Z ustanovenia § 234 ods. 2 prvá veta O.s.p. platného a účinného v dobe rozhodovania\nprvoinštančného súdu vyplývalo, že ak súd zamieta návrh na obnovu konania preto, že nie je prípustný,\nalebo preto, že ho podal niekto, kto naň nebol oprávnený, alebo preto, že je zrejme oneskorený,\nnemusí nariaďovať pojednávanie. Keďže v prejednávanom prípade dospel prvoinštančný súd k záveru,\nže žaloba žalobcu na obnovu konania bola podaná oneskorene, prvoinštančný súd postupoval v\nsúlade citovaným ustanovením procesne správne, keď predmetnú žalobu žalobcu na obnovu konania\nzamietol bez nariadenia pojednávania. Pri žalobe na obnovu konania súd (i) z hľadiska hospodárnosti\na efektívnosti konania primárne skúma existenciu základnej objektívnej podmienky prípustnosti tejto\nžaloby, ktorou je zachovanie zákonných lehôt, teda objektívnej i subjektívnej lehoty. Ak dospeje k záveru,\nže táto základná objektívna podmienka prípustnosti žaloby na obnovu konania nie je daná, žalobu\nbez nariadenia pojednávania zamietne a už neskúma ďalšie eventuálne uplatňované dôvody obnovy\nkonania. Z tohto dôvodu nebolo povinnosťou prvoinštančného súdu zaoberal sa argumentáciu žalobcu\nuvedenou v žalobe, že žalobu na obnovu konania podal i z dôvodu vyplývajúceho z ustanovenia §\n228 ods. 1 písm. b/ O.s.p. V konečnom dôsledku, uvedený záver nie je ani v rozpore s názorom\nprezentovaným v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. marca 2012 sp. zn. 4 M Cdo\n17/2010, na ktoré poukázal dovolateľ v dovolaní.\n13. Z uvedeného je zrejmé, že zo strany prvoinštančného súdu tým, že žalobu žalobcu na obnovu\nkonania zamietol bez pojednávania nedošlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces, a\npreto odvolací súd na základe odvolania žalobcu nemal z tohto titulu dôvod na zrušenie rozhodnutia\nprvoinštančného súdu a na vrátenie veci na ďalšie konanie. Ak za tohto skutkového a právneho stavu\nodvolací súd dovolaním napadnutým rozhodnutím rozhodnutie prvoinštančného súdu potvrdil, nedošlo\nz jeho strany k nesprávnemu procesnému postupu, ktorý by znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval\njemu patriace procesné práva v takej miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.\n14. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ v súvislosti s uplatneným dovolacím dôvodom de facto\nnamietal i nepreskúmateľnosť dovolaním napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu.\n15. V súvislosti s uvedenou dovolacou námietkou žalobcu dovolací súd uvádza, že už dávnejšia\njudikatúra najvyššieho súdu (R 111/1998) zastávala názor, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia\nnezakladá zmätočnosť a prípustnosť dovolania; nepreskúmateľnosť bola považovaná len za vlastnosť\n(vyjadrujúcu stupeň kvality) rozhodnutia súdu, v ktorej sa navonok prejavila tzv. iná vada konania majúca\nza následok nesprávne rozhodnutie veci (viď § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku),\nktorá prípustnosť dovolania nezakladala. S týmto názorom sa stotožnil aj Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky (pozri rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II. ÚS 184/2015, III. ÚS 288/2015 a I. ÚS 547/2016).\nNa zásade, podľa ktorej nepreskúmateľnosť zakladá (len) „inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2\npísm. b/ Občianskeho súdneho poriadku“, zotrvalo aj zjednocujúce stanovisko R 2/2016, právna veta\nktorého znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm.\nb/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje\nzásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá\nprípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku“. Zmeny v právnej\núprave dovolania a dovolacieho konania, ktoré nadobudli účinnosť od 1. júla 2016, sa podstaty a zmyslu\ntohto stanoviska (rovnako ako v prípade nesprávneho hodnotenia dôkazov ) nedotkli, preto ho treba\npovažovať aj naďalej za aktuálne.\n16. V danom prípade odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu nedáva žiadny podklad pre uplatnenie\ndruhej vety zjednocujúceho stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety\na týka sa len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov. O taký prípad ide napríklad vtedy, keď\ndovolaním napadnuté rozhodnutie neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady\nnajzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009),\n\nprípadne keď odôvodnenie dovolaním napadnutého rozhodnutia má také nedostatky, že sa svojou\npovahou, intenzitou, významom a právnymi dôsledkami predstavuje exces, ktorý možno charakterizovať\nako „justičný omyl“ v zmysle judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napr. Ryabykh\nproti Rusku, rozsudok z roku 2003). Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho\nsúdu však nedáva podklad pre tvrdenie dovolateľa, že nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia\nsúdneho rozhodnutia, prípadne, že v ňom absentuje zohľadnenie relevantných skutkových okolností\nalebo náležitá právna argumentácia. Odvolací súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol ako vo veci\nrozhodol súd prvej inštancie, zhrnul podstatné skutkové okolnosti a právne argumenty, pričom jasne a\nzrozumiteľne vysvetlil, prečo uznesenie súdu prvej inštancie považuje za vecne správne.\n17. Odôvodnenie dovolaním napadnutého uznesenia odvolacieho súdu má podľa názoru dovolacieho\nsúdu všetky zákonom vyžadované náležitosti v zmysle ustanovenia § 393 CSP. V reakcii na dovolacie\nargumenty žalobcu dovolací súd uvádza, že za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP\nnemožno považovať to, že odvolací súd svoje rozhodnutie neodôvodnil podľa predstáv dovolateľa,\nale len to, že ho neodôvodnil objektívne uspokojivým spôsobom, čo nie je tento prípad. Neobstojí\npreto námietka, že odvolací súd nedostatočným a nepresvedčivým odôvodnením rozhodnutia žalobcovi\nznemožnil, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho\npráva na spravodlivý proces. V tejto súvislosti považuje dovolací súd za potrebné poznamenať, že\nodvolací súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky odvolacie námietky\nuvedené v odvolaní, ale len na tie, ktoré majú pre rozhodnutie o odvolaní podstatný význam, ktoré\nzostali sporné alebo na ktoré považuje odvolací súd za nevyhnutné dať odpoveď z hľadiska doplnenia\ndôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie (II. ÚS 78/05). Pre úplnosť dovolací súd tiež poznamenáva,\nže pri posudzovaní splnenia požiadaviek na riadne odôvodnenie rozhodnutia z hľadiska namietanej\nzmätočnostnej vady v zmysle § 420 písm. f/ CSP, správnosť právnych záverov (v prejednávanom\nprípade konkrétne namietané ustálenie lehôt), ku ktorým odvolací súd dospel, nie je relevantná, lebo\nprípadne nesprávne právne posúdenie prípustnosť dovolania podľa ustanovenia § 420 písm. f/ CSP\nnezakladá. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutočnosť, že\ndovolateľ sa s právnym názorom odvolacieho súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej\nneodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho rozhodnutia (napr. I. ÚS 188/06).\n18. Z uvedeného vyplýva, že zo strany odvolacieho súdu nedošlo k nesprávnemu procesnému postupu,\nktorý by znemožnil dovolateľovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a preto dovolací súd konštatuje, že žalobcom uplatnený\ndovolací dôvod neexistuje (nie je daný). Z uvedeného dôvodu preto dovolanie žalobcu podľa ustanovenia\n§ 447 písm. c/ CSP odmietol.\n19. Žalovaný bol v dovolacom konaní úspešný a preto mu dovolací súd podľa ustanovenia § 453 ods.\n1 s použitím § 255 ods. 1 CSP priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v\nplnom rozsahu. O výške náhrady trov dovolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej\ninštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá\nsúdny úradník.\n20. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5Co/285/2016", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:4865ee81-39ad-44a0-a4d1-783a7f383d01", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 547/2016", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 547/2016 z 14. 9. 2016", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2016-09-14", "citacie_n": 417, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.547.2016.1"}, {"guid": "ussr:7d786ac1-03df-4301-afb8-a595f9ea76cc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 288/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 288/2015 z 25. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-25", "citacie_n": 541, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:3.US.288.2015.1"}, {"guid": "ussr:642f3f9f-d215-4faa-86d5-c88f5d0560fc", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 184/2015", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 184/2015 z 11. 11. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-11-11", "citacie_n": 551, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.184.2015.1"}, {"guid": "ussr:32c9bb19-7f74-4ad4-846e-4ddcf0fb0cf9", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 364/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 364/2015 z 26. 8. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-08-26", "citacie_n": 516, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:1.US.364.2015.1"}, {"guid": "ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 188/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 188/06 z 8. 6. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-06-08", "citacie_n": 2017, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:251e6c54-67ec-4fc3-80b4-d003bd473a9e"}, {"guid": "ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 78/05", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 78/05 z 16. 3. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-03-16", "citacie_n": 13331, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:5c5950d6-ea20-4e7f-b4ef-2ab89ce3197a"}, {"guid": "ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 252/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04 z 31. 8. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-08-31", "citacie_n": 8432, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:8256ce79-a430-48bb-b159-57ec9714d4be"}, {"guid": "ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 50/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 50/04 z 3. 3. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-03-03", "citacie_n": 8434, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:35a0a9f7-32ab-4d77-83af-0b45912d57b9"}, {"guid": "ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 251/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/03 z 17. 12. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-12-17", "citacie_n": 5563, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ussr:279dadb3-583d-4004-9589-ccf9e7ecd7d1"}, {"guid": "ussr:1348e0f0-0a30-4c1e-b170-7364e546ca39", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 3/97", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 3/97 z 19. 3. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-03-19", "citacie_n": 8205, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.3.1997.1"}, {"guid": "83e0a367-154a-4e82-816f-3d668181d30a:0621ad96-4f7a-4195-8c3c-3090deb196ab", "ecli": "ECLI:SK:KSKE:2017:7614204822.2", "spisova_znacka": "5Co/285/2016", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Košice sp. zn. 5Co/285/2016 z 27. 3. 2017", "sud": "Krajský súd Košice", "datum_vydania": "2017-03-27", "citacie_n": 4, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:KSKE:2017:7614204822.2"}], "citovane_v": [{"guid": "ussr:fe2c773e-4279-4682-92b4-ff84031af695", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2019:2.US.250.2019.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 250/2019", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 250/2019 z 12. 9. 2019", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2019-09-12", "citacie_n": 0, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2019:2.US.250.2019.1"}]}