{"guid": "4c68526d-0e71-4c02-8944-07f57faea27c:02794399-ad51-465c-a2c8-f1bc9ebddabc", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:4017200761.1", "spisova_znacka": "10Sžfk/3/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/3/2019 z 19. 6. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 19. júna 2019, sp. zn. 10Sžfk/3/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:4017200761.1", "identifikacne_cislo": "4017200761", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2019-06-19", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-6", "nazov": "§ 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-68"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-68"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/02794399-ad51-465c-a2c8-f1bc9ebddabc", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:4017200761.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:4017200761.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:4017200761.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžfk/3/2019\n4017200761\n19. 06. 2019\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2019:4017200761.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nEleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD., v\nprávnej veci žalobkyne (sťažovateľky) ICS Industrial Cables Slovakia, spol. s r.o., Dolné Hony 25, 949\n01 Nitra, IČO: 35 970 910, právne zastúpená Advokátskou kanceláriou STOKLASA & STOKLASOVÁ\ns.r.o., Farská 25, 949 01 Nitra, proti žalovanému Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so\nsídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.\n101748736/2017 zo dňa 10. augusta 2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti právoplatnému\nrozsudku Krajského súdu v Nitre č. k. 11S/144/2017-189 zo dňa 27. júna 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Daňový úrad Nitra, ako prvoinštančný správny orgán, rozhodnutím č. 100699617/2017 zo dňa\n25.04.2017 určil žalobkyni ako platiteľovi dani z pridanej hodnoty podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009\nZ.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový\nporiadok“) rozdiel v sume nadmerného odpočtu 26.913,80 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie\nobdobie november 2014.\n2. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101748736/2017 zo dňa 10.08.2017\nprvoinštančné rozhodnutie daňového úradu potvrdil.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n3. Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 190 zákona č. 162/2015 Správny súdny poriadok (ďalej\nlen S.s.p.) žalobu ako nedôvodnú zamietol.\n4. Z vykonaného dokazovania podľa názoru krajského súdu nebola preukázaná žalobkyňou deklarovaná\ndodávka medeného drôtu podľa faktúry zo dňa 07.11.2014 a dodacieho listu zo dňa 06.11.2014\nvystavených spoločnosťou TEXALO, s.r.o. Dodanie tovaru v zmysle tejto faktúry nepreukázali ani\nvýpovede zamestnancov žalobkyne, ktorých žalobkyňa navrhla vypočuť ako svedkov (okrem svedkyne\nI., ktorá síce potvrdila, že dodávateľom tovaru - medeného drôtu bola spoločnosť TEXALO, s.r.o.,\n\nale uviedla tak na základe dokladov, ktoré jej boli predložené), ale prepravcu bez dokladov označiť\nnevedela. Ostatní vypočutí svedkovia, ktorí v mesiaci november 2014 pracovali u žalobkyne popísali,\nakým spôsobom sa tovar preberá a ďalej spracuje, ale nepotvrdili, že dňa 06.11.2014 bol žalobkyni\ndodaný tovar - medený drôt od dodávateľa TEXALO, s.r.o. Správny súd mal za to, že z hľadiska\nsvojej pracovnej pozície túto skutočnosť ani nemuseli vedieť potvrdiť. Výsluch svedkov, zamestnancov\nžalobkyne však navrhol samotný konateľ žalobkyne, resp. jeho splnomocnený zástupca, ktorý by mal\nvedomosť o tom, akými informáciami môžu zamestnanci vo vzťahu k preverovaného dodávateľovi tovaru\ndisponovať.\n5. Pokiaľ ide o informácie získané správcom dane výsluchom svedka N. U., zamestnanca spoločnosti\nBONUL, s.r.o. ktorý vykonáva strážnu službu na pozícii strážnika v priestoroch žalobkyne, tento uviedol\nvšeobecne postup, akým spôsobom eviduje motorové vozidlá vstupujúce do areálu žalobkyne. Ku\nkonkrétnemu vozidlu, ktoré malo do areálu žalobkyne prepraviť medený drôt uviedol nepresné údaje\na spochybnil ním zapísané údaje, ktoré boli správcom dane hodnotené inak, ako tvrdil svedok. Ani\nuvedenou svedeckou výpoveďou nebolo potvrdené, kto a aký tovar prepravil do areálu spoločnosti\nžalobkyne, čo s odstupom času dvoch rokov je vzhľadom na plynutie času prirodzené. Vyvstáva\nvšak otázka, z akého dôvodu navrhol splnomocnený zástupca žalobkyne vypočutie ním navrhnutých\nsvedkov, ak títo jednak nemuseli poznať sporné skutočnosti (kto bol dodávateľom a prepravcom tovaru\nžalobkyni v konkrétny deň t. j. 06.11.2014). Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že ani výpovede\nsvedkov - zamestnancov žalobkyne v novembri 2014, ani svedka - zamestnanca strážnej služby BONUL, s.r.o. v uvedenom období, a ani certifikát vystavený nemeckou spoločnosťou, ktorá mala\nbyť výrobcom medeného drôtu, nepreukázali tvrdenie žalobkyne. Správcovi dane nebol predložený a\nnebol ani označený žiadny dôkaz smerujúci k preukázaniu toho, ako (cez ktorú spoločnosť) sa medený\ndrôt od deklarovaného nemeckého výrobcu dostal do preverovaného reťazca slovenských dodávateľov\na odberateľov. S poukazom na výsledky vykonaného dokazovania je i krajský súd toho názoru, že\nžalobkyňa okrem predloženia listinných dokladov - faktúry a dodacieho listu vystavených spoločnosťou\nTEXALO, s.r.o. ako dodávateľom pre žalobkyňu ako odberateľa (predmetom ktorých mala byť dodávka\nmedeného drôtu) a výpovedí svedkov - konateľov spoločností Astacus Trade, s. r. o., NEDOS s.r.o. a\nTEXALO, s.r.o. žiadnym spôsobom nepreukázal, ako sa deklarovaný obchod prepravil od jednotlivých\ndodávateľov od prvotného deklarovaného dodávateľa spoločnosti VAVLUX s.r.o., kto fakturovaný tovar\ndodal spoločnosti Astacus Trade, s. r. o., akým spôsobom bol prepravený, kto znášal náklady na\nprepravu, a to i napriek opakovaným výzvam správcu dane, aby preukázal nárok na odpočítanie dane z\npridanej hodnoty, ktorý deklaroval v daňovom priznaní k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie\nnovember 2014.\n6. Listinné doklady predložené žalobkyňou, teda faktúra, dodací list, resp. doklady predložené\ndodávateľmi a odberateľmi v preverovanom obchodnom reťazci, ešte sami osebe nepreukazujú, že\nmedzi žalobkyňou a deklarovaným dodávateľom skutočne došlo k reálnemu zdaniteľnému plneniu, že\nsú splnené hmotnoprávne podmienky na odpočet dane stanovené v § 49 a nasl. zákona č. 222/2004 Z.\nz. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 222/2004 Z.z.“), platnom\nv rozhodnom období a že žalobkyňa ako platiteľ dane z pridanej hodnoty má nárok na jej odpočet.\nŽalobkyňa v priebehu daňovej kontroly preukazovala nadobudnutie tovaru - medeného drôtu v podstate\nlen na základe vyššie označených listinných dokladov a nevedela preukázať na materiálnom základe\njeho reálne dodanie od spoločnosti TEXALO, s.r.o..\n7. Na základe vyššie uvedených zistení a deklarovaných obchodov, bolo právom a povinnosťou správcu\ndane preveriť celý obchodný reťazec pozostávajúci zo spoločností VAVLUX s.r.o. › Astacus Trade,\ns.r.o. › NEDOS s.r.o. › TEXALO, s.r.o. › žalobkyňa, pretože reálnosť deklarovaného obchodu, vznik\ndaňovej povinnosti u dodávateľa a následne i právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty u odberateľa\nmusí byť preukázané v každom článku reťazca dodávateľov a odberateľov. Správca dane správne\nkonštatoval, že pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje odpočítanie dane z predmetného plnenia, musí\npreukázať nielen jeho použitie na účely svojho podnikania ako platiteľ, ale tiež to, že tieto plnenia boli\nskutočne dodané spoločnosťou uvedenou na predložených dokladoch.\n8. Skutočnosť, že žalobkyňa vlastní daňové doklady od spoločnosti TEXALO, s.r.o., daňový subjekt\nTEXALO, s.r.o. vlastní doklady od spoločnosti NEDOS s.r.o. a daňový subjekt NEDOS s.r.o. vlastní\ndoklady od spoločnosti Astacus Trade, s.r.o. ešte nedokazuje, že plnenia uvedené na faktúrach boli\nskutočne týmito spoločnosťami aj dodané. Predloženie dokladov je len jednou z hmotnoprávnych\n\npodmienok na uznanie odpočítania dane a i keď majú doklady všetky náležitosti daňového dokladu a\nsú riadne zaúčtované, neznamená to, že daň z pridanej hodnoty bola odpočítaná oprávnene a v súlade\nso zákonom.\n9. V uvedenom prípade správca dane podľa názoru krajského súdu správne vyhodnotil žalobkyňou\ndeklarovaný obchodný prípad vo veci uplatnenia odpočítania dane z pridanej hodnoty tak, že sa\nnepreukázalo tvrdenie žalobkyne vychádzajúce z predloženej faktúry a dodacieho listu, že dodávateľ,\nktorý je uvedený na predmetnej faktúre (TEXALO, s.r.o.) fakturovaný tovar skutočne dodal žalobkyni a\nnebola preukázaná reálna existencia deklarovaného obchodu.\n10. Za danej dôkaznej situácie potom treba prisvedčiť tvrdeniu správcu dane a žalovaného, že žalobkyňa\nnepreukázala ňou deklarovanú obchodnú transakciu (dodanie tovaru od spoločnosti TEXALO, s.r.o.\nako dodávateľa). S poukazom na výsledky dokazovania vykonaného správcom dane je i krajský súd\ntoho názoru, že žalobkyňou deklarovanému dodávateľovi nemohla vzniknúť daňová povinnosť na dani\nz pridanej hodnoty, a preto nemohlo ani žalobkyni vzniknúť právo na odpočítanie tejto dane. V tejto\nsúvislosti krajský súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/63/2011, ako i na ďalší\njeho rozsudok sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. III. ÚS 78/2011.\n11. Dôležitou právnou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie miery zaťaženia žalobkyne dôkazným\nbremenom vyplývajúcim z § 24 ods. 1 Daňového poriadku, keď z vykonaného dokazovania v rámci\ncelého obchodného reťazca tuzemských spoločností vyplynula nereálnosť deklarovaných obchodov,\npričom všetky okolnosti celkom jednoznačne nasvedčujú tomu, že žalobkyňa bola jedným z účastníkov\nobchodného reťazca, v rámci ktorého prebiehala fakturácia tovaru v tuzemsku, avšak bez reálneho\ndodania. Je potrebné zdôrazniť, že nie správca dane, resp. súd v správnom súdnictve, musia\npreukazovať neexistenciu dôvodu pre neuznanie nároku daňového subjektu na nadmerný odpočet dane\nz pridanej hodnoty, ale daňový subjekt musí spoľahlivo preukázať svoje tvrdenia o uskutočnení dodania\ntovaru, aby bol jeho nárok uznaný ako oprávnený. Súdy v správnom súdnictve v zásade len posudzujú, či\ndokazovanie vykonané v správnom konaní zodpovedá požiadavkám na zákonnosť správneho konania,\nči nedošlo k porušeniu procesných práv účastníka správneho konania. V správnom konaní i v konaní\npred súdom sú to v prvom rade pozitívne tvrdenia, ktoré sú predmetom dokazovania, pričom subjektom\npovinným predkladať dôkazy alebo ich návrhy je v prvom rade subjekt, ktorí existenciu práva alebo\npovinnosti, resp. existenciu skutku, tvrdí. Teda v prejednávanej veci nebolo úlohou daňových orgánov\npreukázať neuskutočnenie zdaniteľného plnenia, ani to, že žalobkyni nevznikol nárok na nadmerný\nodpočet, ale predmetom dokazovania bolo to, či k takémuto plneniu došlo, pričom nositeľom povinnosti\ntvrdiť, navrhnúť a predložiť dôkazy o reálnom dodaní tovaru podľa predloženej faktúry je v prvom rade\nžalobkyňa sama. Pokiaľ žalobkyňa nebola schopná predložiť dôkazy na preukázanie toho, že ňou\ntvrdené skutočnosti sú dané, resp. existujú, nemožno túto absenciu dôkazu nahradiť dôkazom opaku, t.\nj., že ani daňové orgány nepreukázali, že neboli splnené podmienky pre priznanie nadmerného odpočtu\nv prospech žalobkyne. Pokiaľ daňový subjekt v daňovom konaní nepreukáže ním tvrdené skutočnosti,\nnemožno z toho vyvodiť, že rozhodnutie bolo vydané na základe neúplných skutkových zistení. Pokiaľ v\ndaňovom konaní správca dane po preverení daňovým subjektom tvrdených údajov zistí, že tento nie je\nschopný predloženými dokladmi doložiť oprávnenosť uplatneného nároku na nadmerný odpočet dane z\npridanej hodnoty, potom treba mať za to, že z hľadiska § 49 a nasl. zákona č. 222/2004 Z.z. oprávnenosť\nuplatneného nároku nepreukázal. Dôvody nepreukázania tvrdení daňovým subjektom, sú pre právne\nposúdenie veci irelevantné.\n12. Bolo povinnosťou žalobkyne v prípade, že si uplatnila odpočítanie dane z pridanej hodnoty (pri tovare,\nktorý mu mal dodať deklarovaný dodávateľ, t. j. spoločnosť TEXALO, s.r.o.), aby preukázala skutočnú\nexistenciu zdaniteľného plnenia, vrátane prepravy tohto plnenia. Je povinnosťou každej zmluvnej strany,\naby sa pri úprave obchodných vzťahov odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov, pričom\ntoto zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadne obchodného partnera ako i osoby\n(fyzickej alebo právnickej), ktorá prepravu tovaru vykoná. Žalobkyňa si zrejme tieto informácie neoverila\ndostatočne, a preto je možné dôvodne pochybovať, že jej fakturovaný tovar reálne dodal ňou tvrdený\ndodávateľ a platiteľ dane z pridanej hodnoty a či faktúra uvedená v bode 2. tohto rozsudku, pri ktorej si\nuplatnila odpočítanie dane z pridanej hodnoty bola vôbec vystavená platiteľom tejto dane. Jednoznačne\nvšak treba pričítať na ťarchu žalobkyne tú skutočnosť, že si dostatočne neoverovala deklarovanú\ndodávku medeného drôtu v mesiaci november 2014, neoverovala si jeho pôvod, miesto nakládky,\n\nprepravu, motorové vozidlá, vodiča, napriek tomu, že sa jednalo o dodávku v celkovej hodnote viac ako\n161.482,80 €.\n13. Overovanie si obchodných partnerov nie je povinnosťou daňového subjektu, ale v prípade, ak\nsi daňový subjekt uplatňuje nároky vo vzťahu k štátnemu rozpočtu, napr. uplatnenie si nároku na\nodpočítanie dane z pridanej hodnoty, musí byť schopný preukázať reálnosť deklarovaného obchodu a\nv prípade nepreverenia si obchodného partnera sa dostáva do dôkaznej núdze, ako to bolo v tomto\nprípade, keď žalobkyňa nevedela preukázať reálne naplnenie deklarovaného obchodu medzi ňou a\ndeklarovaným dodávateľom.\n14. Uskutočnenie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu a\nodpočítanie dane z pridanej hodnoty nenastáva ex lege podľa § 49 ods. 1, 2 zákona č. 222/2004 Z.z., ale\nje iba právom platiteľa tejto dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý je\nplatiteľom dane. Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní\nmusí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi\npred daňovými orgánmi, čo žalobca nesporne nepreukázal. Právo na odpočítanie dane sa nevzťahuje\nna daň, ktorá je splatná len z dôvodu jej uvedenia vo faktúre.\n15. K námietke žalobkyne (zistenie skutkového stavu, z ktorého vychádzajú rozhodnutia daňových\norgánov je v rozpore s obsahom spisu) správny súd uviedol, že ju nepovažuje za dôvodnú, práve\ns poukazom na obsah predloženého administratívneho spisu, v ktorom sa nachádzajú žalobkyňou\nuvádzané listinné doklady, z ktorých ale nemožno vyvodiť záver o reálnom dodaní medeného drôtu\nžalobkyni zo strany spoločnosti TEXALO, s.r.o., s čím sa správny súd podrobne vysporiadal v bodoch\n32, 33 a 34 tohto rozsudku.\n16. Podľa názoru správneho súdu sa nemožno stotožniť ani s ďalšou námietkou žalobkyne (nesprávne\nprávne posúdenie veci), pretože v prípade nepreukázaného reálneho dodania tovaru žalobkyni\ndeklarovaným dodávateľom, nemožno priznať nárok na uplatnenie odpočítania dane z pridanej hodnoty.\nNepriznanie odpočítania dane z pridanej hodnoty v dôsledku nepreukázaného dodania tovaru, potom\nnemožno považovať za nesprávne právne posúdenie veci.\n17. K ďalšej námietke žalobkyne týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutí daňových orgánov\npre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov, správny súd uviedol, že žalobou napadnuté\nrozhodnutia nemožno považovať za nepreskúmateľné, ani za arbitrárne. Obe tieto rozhodnutia obsahujú\npodrobný priebeh daňovej kontroly, zhrnutie vykonaných dôkazov a ich hodnotenia, pričom daňové\norgány dôvodne s poukazom na vykonané dokazovanie spochybnili žalobkyňou predložené listinné\ndôkazy, na základe ktorých nebolo možné žalobkyni priznať odpočítanie dane z pridanej hodnoty a ďalšie\ndôkazy na preukázanie svojich tvrdení žalobkyňa nepredložila, ani neoznačila, napriek tomu, že to bola\njej dôkazná povinnosť.\n18. Po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu podľa názoru správneho súdu nemožno\nprisvedčiť ani ďalšej námietke žalobkyne spočívajúcej v porušení Daňového poriadku. Rovnako tak\nnemožno prihliadnuť na námietku žalobkyne, že protokol z daňovej kontroly je nezákonný, pretože\nneobsahuje všetky listiny, ktoré obsahovať mal, a to z dôvodu, že ide len o všeobecné konštatovanie,\nbez označenia konkrétnych listín, ktoré podľa žalobkyne mali byť súčasťou protokolu.\n19. V podanej žalobe žalobkyňa poukazovala na judikatúru Najvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR\na Súdneho dvora EÚ. Správny súd v tejto súvislosti považoval za potrebné uviesť, že vnútroštátnu\nprávnu úpravu dane z pridanej hodnoty je potrebné vykladať v súlade s právom Európskej únie a\nSmernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty. Z\nustálenej judikatúry vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany\noprávnených nárokov štátov na inkaso dane z pridanej hodnoty podmienky na zamedzenie zneužívania\njednotného systému dane z pridanej hodnoty, avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so\nzamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov tejto dane na vrátenie dane z pridanej hodnoty\nnimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je\nprávna úprava dane z pridanej hodnoty vnímaná ako právo každého platiteľa tejto dane na odpočet dane\nz pridanej hodnoty zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po\nodpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či\n\ndaň z pridanej hodnoty splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého\ntovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet\ndane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe. Uvedený výklad zásady neutrality dane z pridanej hodnoty\nvyplýva z judikatúry Súdneho dvora EÚ, na ktorú poukazovala i žalobkyňa v podanej žalobe, napr.\nrozsudky v spojených veciach Kittel (C-439/04) a obchodná spoločnosť Recolta Recycling (C-440/04) a\nv spojených veciach Optigen Ltd (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C-355/03), Bond House Systems\n(C-484/03).\n20. Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť\npriznanie práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou\nkúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty, a to aj vtedy,\nak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom\ndane a hospodárska činnosť. Taktiež Súdny dvor EÚ vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore\ns právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho\nrozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom\npodvode - rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse\nOliemaatschappij NV (C-499/10). V tomto smere dôkazná povinnosť v daňovom konaní jednoznačne\nspočíva na daňovom subjekte - žalobkyni, ktorej daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje\ntvrdenia a dôvodnosť odpočtu dane z pridanej hodnoty i preukázala (nielen formálnymi dokladmi), čo\nžalobkyňa neurobila, keď si napr. žiadnym spôsobom nepreverila, akým spôsobom sa medený drôt,\nktorý mal byť vyrobený v SRN, dostal do reťazca dodávateľov a odberateľov, súčasťou ktorého bola i\nžalobkyňa, miesto jeho nakládky, subjekt, ktorý vykonával prepravu a pod.. Bolo potrebné, aby sama\nžalobkyňa preukázala, že vynaložila a prijala všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou\nvyplývajúcou z jej podnikateľskej činnosti, aby zabránila tomu, že reálne uskutočnenie zdaniteľných\nobchodov bude spochybnené.\n21. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej\nsi nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené\npodvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu\nvo veci samej (rozsudok SD EÚ v spojených veciach Mahagében kft. a Pétér Dávid č. C-80/11 a\nC-142/11). V priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania bolo nepochybne preukázané, že\nžalobkyňa neprijala žiadne takéto opatrenia, napriek tomu, že obchodovanie s medeným drôtom v\ntakom množstve a cene ako bolo deklarované, prijatie náležitých a potrebných opatrení (i keď nie\npredpísaných) vyžadovalo. V takýchto prípadoch nie je absolútne postačujúce predložiť iba formálne\nsprávne daňové doklady, ale je nevyhnutné preukázať skutočnú realizáciu obchodných transakcií, čo\nzahrňuje aj preverenie dodávateľov, odberateľov a dopravcov.\n22. Dôkazné bremeno bolo teda jednoznačne na strane žalobkyne, nakoľko skutočnosti vymedzené v §\n49 ods. 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z.z. tvoria dôkazné bremeno daňového\nsubjektu. Z uvedených ustanovení však nemožno vyvodiť dôkazné bremeno žalobkyne na právne vzťahy\ntýkajúce sa jej dodávateľa, resp. dodávateľových subdodávateľov. Tu je však potrebné zdôrazniť, že\nžalobkyňa bola priamo účastná ňou deklarovaného zdaniteľného plnenia (dodávka medeného drôtu) ako\nodberateľ a takýto subjekt nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom\nvyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať\nzákonnosť tohto postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia\ndane z pridanej hodnoty.\n23. Krajský súd ďalej uviedol, že skutkový stav zistený správcom dane a žalovaným je dostatočný,\nvychádza nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom, ale predovšetkým zo zistení,\nže týmto dokladom absentuje materiálny podklad. Žalobkyňa mala možnosť vyjadriť sa ku všetkým\nzisteniam správcu dane a zaujať k nim stanovisko, čo i využila a na svojich procesných právach\nnebola žiadnym spôsobom poškodená. Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo\nsvojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi\nustanoveniami zákona č. 222/2004 Z.z. platnom v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia, pričom\nkrajský súd nezistil ani žiadne procesné pochybenia daňových orgánov, ku ktorým by musel prihliadať.\n24. O nároku na náhradu trov konania rozhodol krajský súd podľa § 168 S.s.p. tak, že žalovanému nárok\nna náhradu trov konania nepriznal.\n\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n25. Proti rozsudku krajského súdu podala sťažovateľka v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v § 440 ods. 1 písm. f), g), h) S.s.p. v ktorej navrhla kasačnému súdu, aby napadnutý\nrozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo, aby zrušil rozhodnutia správnych\norgánov a vec im vrátil na ďalšie konanie.\n26. Sťažovateľka namietala, že krajský súd sa odklonil od skutkových zistení správcu dane a žalovaného\nv tom, že dokazovaním správcu dane sa spochybnila existencia tovaru - medeného drôtu.\n27. Sťažovateľka sa nestotožnila so záverom krajského súdu že spoločnosť TEXALO, s.r.o. nepredložila\nžiadny relevantný dôkaz o preprave a ani o prevzatí tovaru. Z vykonaného dokazovania je podľa názoru\nsťažovateľky preukázané potvrdenie prepravy zo skladu z Košíc do Nitry do spoločnosti žalobkyne dňa\n06.11.2014. Sťažovateľka je názoru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je zmätočný, pretože nie je\nzrejmé na základe čoho sa odklonil od kontrolných zistení a záverov správcu dane, ktoré neboli medzi\nstranami sporné. Ďalej namieta, že sa krajský súd riadne nevysporiadal s jej námietkami v jej podaniach,\nnajmä s námietkou rozloženia dôkazného bremena v rámci dokazovania.\n28. V kasačnej sťažnosti sťažovateľka namietala aj nevysporiadanie sa krajského súdu s judikatúrou\nNajvyššieho súdu SR, Ústavného súdu SR a ESD, na ktorú sťažovateľka poukázala a namietala\nkrajským súdom použitú judikatúru, ktorá sa podľa jej názoru na daný prípad nevzťahuje. Zároveň\nopätovne poukázala aj na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 13S/58/2017.\n29. Žalovaný vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti nepodal.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n30. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná\noprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti\nktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č.\n757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia\npojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu\na na internetovej stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 19. júna 2019 (§ 137\nods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n31. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka domáhala zrušenia rozhodnutí\nsprávnych orgánov, ktorými bol sťažovateľke určený rozdiel v sume za zdaňovacie obdobie november\n2014, a preto primárne v medziach kasačnej sťažnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný\nsúd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci\nkasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie prvoinštančného\nsprávneho orgánu a konania týmto rozhodnutiam predchádzajúce, najmä z toho pohľadu, či kasačné\nnámietky sťažovateľky sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského\nsúdu. Po preverení riadnosti podmienok vykonávania súdneho prieskumu rozhodnutí správneho orgánu\n(tzn. najmä splnenia podmienok konania a okruhu účastníkov) sa kasačný súd stotožňuje so skutkovými\nzávermi krajského súdu v tom rozsahu, ako si ich osvojil správny súd zo zistení uvedených žalovanými\nsprávnymi orgánmi ako aj sťažovateľkou, ktoré sú obsiahnuté v administratívnom spise.\nPodľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych\npredpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených\nzáujmov daňových subjektov a iných osôb.\nPodľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s\ndaňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,\nak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom\n\nsprávy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,\nktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.\nPodľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe\ndaní vyšlo najavo.\nPodľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v\ndaňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo\ndaňového konania,\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\nPodľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti\nnevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi\ndaňových subjektov.\nPodľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči\ndaňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti\nvšeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.\nPodľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno\nzistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké\nvýpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom\nzisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\nPodľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje\nskutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.\nDaňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.\nPodľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti\ndokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených,\noznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim\nvyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť\núdajov riadne preukázal.\nPodľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní\nvyrubí daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani.\nPodľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní určí\nrozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil\nnárok podľa osobitných predpisov.\nPodľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,\nkeď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň\nz tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3\na 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov\na služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\nPodľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,\nak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.\n32. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku\nkrajského súdu potom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a s prihliadnutím\nna ustanovenie § 461 S.s.p. dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických\nargumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem\nobsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie\nvýroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje s v celom rozsahu.\n33. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový\nporiadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností\nrozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\n34. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.\nSprávca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce\n\npre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa\npoznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.\nSprávca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť\nskutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,\nže je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie\ndoplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného\nhodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány\npovinné postupovať.\n35. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015,\naplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové\nnakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha\nzákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo,\npričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia\na správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové\nkonanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa\nbez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní\nuvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním\nvyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy\nvykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť\nzávery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na\nskutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.\n36. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009\nzo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa\n23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi\n(§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.). Primárne\nje nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje\nsvojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z\npridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty) a ktorý si aj tento nárok uplatnil;\npreto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených\npodmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov\npredkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia\nspoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“\nZ uvedených dôvodov považoval kasačný súd námietku sťažovateľky týkajúcej sa rozloženia dôkazného\nbremena v rámci dokazovania na sťažovateľku za nedôvodnú. Ďalej kasačný súd poukazuje aj na\nrozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „...Najvyšší súd\nSR zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt žalobcu. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je\nrelevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne\nplnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle\nzákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie\ndane z tohto dokladu...“\n37. Podľa názoru kasačného súdu je nutné si uvedomiť postavenie správcu dane v daňovom\nkonaní, ktorý nie je protistranou daňového subjektu, ale je príslušným správnym orgánom, ktorý vedie\ndokazovanie, dôkazy vykonáva a procesom voľného hodnotenia dôkazov ustaľuje zistený skutkový stav.\nPri tomto postupe musí zachovávať práva daňového subjektu, rešpektovať zásadu spolupráce a ostatné\nzásady správy daní. Naopak daňový subjekt je v pozícii účastníka daňového konania, ktorý je povinný\npreukazovať v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne\nurčenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré\nje povinný podávať podľa osobitných predpisov; b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný\nsprávcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; c) vierohodnosť, správnosť a\núplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Touto skutočnosťou je aj reálnosť dodania tovaru\nalebo služby platiteľom, ktorý faktúru ako dodávateľ vystavil. Pokiaľ sťažovateľka tvrdí, že dodanie tovaru\nbolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ju dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu;\npri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením.\n\n38. Kasačný súd ďalej uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane,\nktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon\nč. 222/2004 Z.z. vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej,\nako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na\nzáklade ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je\nrelevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To,\nže určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o\núčtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie\ndane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf/26/2014).\n39. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie DPH nepochybne dôkazným prostriedkom, ktorý\npodporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar resp. službu dodal. Je však\npoužiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že v ňom uvedené údaje odrážajú skutočnosť. Vzhľadom na to,\nže ide o písomnosti, ktoré je možné pomerne ľahko vyhotoviť na počítači s tlačiarňou, ich vierohodnosť je\npotom podporená osobou ich vystaviteľa, ktorý ich spravidla podpisuje, ale aj podnikateľským zázemím\na minulosťou dodávateľa. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že takéto písomnosti naozaj\nodrážajú (a teda dokladujú) uskutočnené zdaniteľné plnenie, je možné v nich obsiahnuté informácie\npovažovať za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že\nzdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako to je uvedené na predložených faktúrach. Správca dane má\nprávo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia ako aj doplneným dokazovaním odstrániť\nvzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt\nna predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom\nmá okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením\nvýsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza\nk preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na sťažovateľke, aby predložila také\ndoklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované,\nčo v prejednávanom prípade nenastalo.\n40. Judikatúra kasačného súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne\npokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým vývojom,\nale v posledných rokoch sa jasne ustálila vo vyššie uvedených intenciách, teda že nepostačuje\npredložiť faktúru či dodacie listy, ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov\ndôvodnú pochybnosť o reálnosti takéhoto zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie\nďalších dôkazov. Kasačný súd po preskúmaní napadnutého rozsudku uvádza, že krajský súd použil\nna vec správnu judikatúru a ďalej kasačný súd príkladmo poukazuje na rozhodnutia vo veciach\nsp. zn. 3Sžfk/40/2017, 4Sžfk/38/2017, 1Sžfk/1/2017, 6Sžfk/43/2017, 1Sžf/82/2016, ako aj uznesenie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 705/2017. Aplikácia v kasačnej sťažnosti\nsťažovateľkou citovaného rozhodnutia vo veci sp. zn. 3Sžf/1/2011 sa tak viac-menej obmedzuje na\nformálne požiadavky na predkladané doklady, v zmysle aktuálnej konštantnej judikatúry však od celkovej\ndôkaznej situácie závisí, či na preukázanie práva na odpočet dane je potrebné v dokazovaní pokračovať\nďalej.\n41. Krajský súd založil svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby na tom, že sťažovateľka okrem\npredložených dokladov, teda faktúry, dodacie listy, resp. doklady predložené dodávateľmi a odberateľmi\nv preverovanom obchodnom reťazci, nevyvinula žiadne úsilie k tomu, aby preukázala, že v rámci\ndodávok naplnila skutkovú podstatu a vierohodnosť zdaniteľného plnenia, ktoré deklaruje vo svojich\nvystavených dokladov. Kasačný súd považuje toto právne posúdenie krajským súdom za správne.\nAj podľa názoru kasačného súdu sťažovateľka mala možnosť predložiť dôkazy svedčiace o tom, že\nuvedený typ sporného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia sa nijako neodlišuje od ňou\nvykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jej obchodných zvyklostí.\n42. Kasačný súd mal za preukázané, že žalovaný ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly,\nako aj vo vyrubovacom konaní vyhodnotili všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne\nurčenie dane v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca\ndane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne\na presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady\n\na dôkazy. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na\nvecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach.\n43. Kasačný súd poukazuje na to, že na základe vykonaného rozsiahleho dokazovania správca dane\nzistil skutkový stav správne a v súlade s Daňovým poriadkom. Kasačný súd po vyhodnotení súdneho\nspisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako krajský\nsúd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne a rozsiahlo popísali zistený skutkový\nstav, ktorý aj samotný krajský súd uviedol vo svojom rozhodnutí, dôkazy, ktoré nadobudol správca dane\nv rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania aj riadne vyhodnotil a vysporiadal sa dôkladne aj\nso všetkými námietkami sťažovateľky. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné\nkumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane\npreukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ\ndane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na\nodpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady\nmusia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie\nbolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto\nhmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná\nexistencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti.\n44. Sťažovateľka v konaní nepreukázala uskutočnenie zdaniteľného obchodu s tovarom - medeným\ndrôtom podľa faktúry č. 08201411 zo dňa 07.11.2014 a dodacieho listu zo dňa 06.11.2014 vystavených\nspoločnosťou TEXALO, s.r.o., a preto nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH\na následne odberateľovi uvedenom na faktúre (sťažovateľke) nevzniklo právo na odpočítanie dane\nv zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 zákona o DPH. Na splnenie\nzákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následne určenie správnej výšky základu\ndane, ako už kasačný súd uviedol, nepostačuje deklarovanie uskutočnenej služby zo strany daňového\nsubjektu predložením daňového dokladu - faktúry a potvrdenia o zaplatení, pretože formálne doklady\nnepreukazujú reálne dodanie tovaru. Kasačný súd podotýka, že správca dane daňovou kontrolou\npreveroval splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH v zmysle § 49 ods. 1, ods. 2 v\nnadväznosti na § 51 ods. 1 zákona o DPH, pričom sa z vykonaného dokazovania nepodarilo odstrániť\npochybnosti o tom, že k dodaniu tovaru uvedenom na faktúre skutočne došlo.\n45. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo\nzásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového\nhľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych\nplnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie.\nIde o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym\ntitulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej\ntransakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.\n40. Teda rovnako ako krajský súd musí aj kasačný súd potvrdiť, že správca dane od sťažovateľa\noprávnene vyžadoval v zmysle § 24 ods. 1 Daňového poriadku preukázanie splnenia hmotnoprávnych\npodmienok uvedených v zákone o DPH a doloženie oprávnenosti uplatneného práva na odpočítanie\ndane. Kasačný súd podotýka, že právna otázka rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosti jeho\nunesenia zo strany daňového subjektu, bola obdobne vyriešená i v predchádzajúcich rozhodnutiach\nNajvyššieho súdu, napr. v rozsudku sp. zn. 8Sžf/36/2010 z 28.04.2011, podľa ktorého „Uskutočnenie\nzdaniteľného plnenia je základnou podmienkou pre uplatnenie odpočtu dane. V prípade, ak zdaniteľné\nplnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia\nfaktúry, ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm pokladničnými dokladmi, nie sú predpokladom pre\nodpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Existenciu zákonných podmienok pre nárok na odpočet\nmusí preukázať platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje.“ Rovnako aj v rozsudku Najvyššieho súdu\nsp. zn. 2Sžf/52/2010 z 21.09.2011, podľa ktorého „Z dikcie § 49 ods. 2 zákona o DPH jednoznačne\nvyplývajú podmienky, za akých si žalobca môže odpočítať DPH, pričom základná podmienka je, aby išlo\no tovary, ktoré mu naozaj boli dodané konkrétnym platiteľom DPH. Úlohou správcu dane pri posudzovaní\nopodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie DPH je vychádzať nielen z daňových dokladov\npredložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad.\nNie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa žalobca tovar v skutočnosti prevzal,\n\nalebo akým spôsobom tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú žalobcovo tvrdenie o tom, že\npredmetný tovar bol dodaný spol. J., s.r.o.“\n47. K sťažovateľkiným ďalším námietkam a vytýkanému nesprávnemu postupu krajského súdu kasačný\nsúd dáva do pozornosti, že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods.\n1 Ústavy SR je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a\nzrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS\n60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a\nprávny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované\nzákladné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04). Kasačný súd má za to, že krajský\nsúd sa posudzovanou vecou dôsledne zaoberal, vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľky\na vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil, pričom dospel k správnym a\nnepochybným záverom o zákonnosti preskúmavaného ak aj prvoinštančného rozhodnutia.\n48. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami\nsťažovateľky sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku,\nriešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil\nnajvyšší súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z\nuvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 S. s. p. ako nedôvodnú zamietol.\n49. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že\nsťažovateľke, ktorá v tomto konaní nemala úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 S. s. p. a\nanalogicky podľa § 167 ods. 1 S. s. p.) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade\ns § 467 ods. 1 S. s. p. a analogicky podľa § 168 S. s. p.\n50. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}