{"guid": "448abf36-d1d1-467b-b514-b9878321971a:c3362dd9-2cbb-45bf-92f3-5d948792873b", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:4016201059.1", "spisova_znacka": "6Sžfk/57/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/57/2018 z 5. 12. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 5. decembra 2019, sp. zn. 6Sžfk/57/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:4016201059.1", "identifikacne_cislo": "4016201059", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Erika Čanádyová", "sudca_id": 24, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-erika-canadyova-24", "datum_vydania": "2019-12-05", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-158.odsek-3", "nazov": "§ 158 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-158.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-158"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-84.odsek-1.pismeno-g", "nazov": "§ 84 ods. 1 písm. g) zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-84.odsek-1.pismeno-g", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-84"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-156", "nazov": "§ 156 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-156", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-156"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-2b", "nazov": "§ 2b zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-2b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-2b"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-158.odsek-1", "nazov": "§ 158 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-158.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-158"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/90", "nazov": "predpis č. 90/2015 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/90", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/90-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-158.odsek-5", "nazov": "§ 158 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-158.odsek-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-158"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-158", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-84", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-156", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-2b"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/c3362dd9-2cbb-45bf-92f3-5d948792873b", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:4016201059.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:4016201059.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:4016201059.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžfk/57/2018\n4016201059\n05. 12. 2019\nJUDr. Erika Čanádyová\nECLI:SK:NSSR:2019:4016201059.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., v právnej veci žalobcu:\nFENESTRA Sk, spol. s r.o., so sídlom Priemyselná 17, Zlaté Moravce, IČO: 36 521 451, zastúpeného:\nMatejka & Haluška s. r. o., so sídlom Lazovná 20,Banská Bystrica, IČO: 47 257 415, proti žalovanému:\nFinančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42\n499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 104031830/2016 zo dňa 04.10.2016,\nv konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 11S/278/2016-65 zo\ndňa 18.04.2018, takto\nrozhodol:\nKasačný súd mení rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 11S/278/2016-65 zo dňa 18.04.2018 tak, že\nrozhodnutie žalovaného č. 104031830/2016 zo dňa 04.10.2016 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému\nna ďalšie konanie.\nŽalobca m á proti žalovanému p r á v o na úplnú náhradu trov prvostupňového kasačného konania.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na krajskom súde\n1. Krajský súd v Nitre (ďalej len ako „správny súd “) preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného\nč. 104031830/2016 zo dňa 04.10.2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), vrátane prvostupňového\nrozhodnutia správcu dane - Daňového úradu Nitra č. 103383275/2016 zo dňa 22.06.2016 (ďalej\nlen „rozhodnutie správcu dane“) ako i postup daňových orgánov, ktorý predchádzal vydaniu týchto\nrozhodnutí a rozsudkom č. 11S/278/2016-65 zo dňa 18.04.2018 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z.\nSprávny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného\nako nedôvodnú. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný\núspech nepriznal náhradu trov konania s poukazom na ust. § 168 SSP nepriznal, vychádzajúc z toho,\nže žalovaný v zásade nemá právo na náhradu trov konania a túto mu možno priznať len vo výnimočných\nprípadoch a o takýto prípad sa v predmetnej veci nejednalo.\n2. Správny súd konštatoval, že úlohou bolo preskúmať zákonnosť postupu a žalobou napadnutého\nrozhodnutia žalovaného a posúdiť, či žalovaný vo vzťahu k žalobcovi postupoval v súlade so zákonom,\nkeď potvrdil vyššie špecifikované rozhodnutie správcu dane, ktorým bol žalobcovi vyrubený úrok z\nomeškania v sume 2 761,60 Eur ako sankcia za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej\npodaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie december 2014 v ustanovenej lehote, t.j. do\n26.01.2015 a v ustanovenej výške, t.j. v sume 161 539,17 Eur.\n\n3. Správny súd uviedol, že v konaní nebolo sporné, že daňová povinnosť žalobcu na dani z pridanej\nhodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014 bola vyrubená podaním daňového priznania za uvedené\nzdaňovacie obdobie v sume 161 539,17 Eur a túto sumu mal žalobca zaplatiť do 25 dní po skončení\nzdaňovacieho obdobia, t.j. do 25.01.2015 (nedeľa), a teda posledným dňom tejto lehoty bol deň\n26.01.2015, kedy žalobca aj podal daňové priznanie a v tejto lehote, t.j. do 26.01.2015 mal daň vyrubenú\npodaním daňového priznania i zaplatiť. V konaní a medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca\nv zákonom stanovenej lehote, t.j. dňa 26.01.2015 zaplatil len časť tejto dane (v sume 41 539,17 Eur) a\nzvyšok dane (v sume 120 000,- Eur) žalobca zaplatil až dňa 23.03.2015, teda s úhradou časti dane v\nsume 120 000,- Eur bol v omeškaní 56 dní.\n4. Správny súd z administratívneho spisu zistil, že správca dane rozhodnutím zo dňa 22.06.2016 vyrubil\nžalobcovi úrok z omeškania v zmysle ust. § 156 ods. 1 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní\n(daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako\n„daňový poriadok“), a to z dôvodu, že žalobca nezaplatil daň v ustanovenej lehote, t.j. do 26.01.2015.\n5. Podľa názoru správneho súdu úrok z omeškania je upravený v piatej časti daňového poriadku\noznačenej ako „Zodpovednosť za porušenie povinností“ ako jedna zo sankcií (druhou sankciou sú\npokuty), pričom z ust. § 156 ods. 1 písm. a/ tohto zákona vyplýva, že úrok z omeškania správca dane\nvyrubí, okrem iného, i v prípade, ak daňový subjekt nezaplatí alebo neodvedie daň v ustanovenej\nlehote alebo v ustanovenej výške. Vyššie uvedené zákonné ustanovenie je teda formulované tak, že\nsprávca dane je túto sankciu (vo forme úroku z omeškania) povinný vyrubiť v prípade, ak nastane\nzákonom predpokladaná situácia (t.j. aj nezaplatenie alebo neodvedenie dane v ustanovenej lehote,\nalebo v ustanovenej výške). Povinnosť daňového subjektu zaplatiť úrok z omeškania tak nevzniká\nautomaticky momentom nezaplatenia alebo neodvedenia dane, teda bez toho, aby správca dane vydal o\ntom rozhodnutie. Naopak, povinnosť zaplatiť úrok z omeškania vznikne daňovému subjektu až v prípade,\nkeď správca dane tento úrok z omeškania vyrubí (určí sumu úroku z omeškania a jeho splatnosť) a\njeho rozhodnutie nadobudne právoplatnosť. Tu je potrebné vychádzať z ust. § 63 ods. 1 daňového\nporiadku, z ktorého vyplýva, že ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona možno\nlen rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Z\nuvedeného je podľa krajského súdu treba vyvodiť záver, že povinnosť žalobcu zaplatiť úrok z omeškania\na pohľadávka správcu dane vo forme úroku z omeškania za nezaplatenie alebo neodvedenie dane v\nustanovenej lehote a výške, vznikla, až keď bol tento úrok správcom dane rozhodnutím vyrubený, resp.\naž právoplatnosťou tohto rozhodnutia.\n6. Z piatej časti daňového poriadku označenej ako „Zodpovednosť za porušenie povinností“ teda podľa\nsprávneho súdu vyplýva, že v konaní o vyrubení úroku z omeškania správca dane vyrubí tento úrok, ak\ndaňový subjekt daň nezaplatí alebo neodvedie v ustanovenej lehote alebo v ustanovenej výške. Jedná\nsa o samostatné sankčné konanie, ktoré nastupuje až po porušení zákonom stanovenej povinnosti\na pohľadávka správcu dane z takéhoto konania vzniká až na základe právoplatného rozhodnutia\no vyrubení úroku z omeškania. V tejto súvislosti dal správny súd do pozornosti žalobcu rozsudok\nNajvyššieho súdu SR zo dňa 29.04.2015 v konaní pod sp.zn. 5Sžf/146/2013, v ktorom bola riešená\nobdobná problematika sankcie za porušenie zákonom uloženej povinnosti zo strany daňového subjektu.\n7. Správny súd zastával názor, že až na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu\ndane zo dňa 22.06.2016 (ktorým bol žalobcovi vyrubený úrok z omeškania) vznikla správcovi dane\npohľadávka na úroku z omeškania v sume 2 761,60 Eur vo vzťahu k žalobcovi ako platiteľovi dane\nz pridanej hodnoty, z čoho potom vyplývalo, že správca dane túto pohľadávku mohol evidovať ako\nexistujúcu a právoplatne priznanú až dňom 13.10.2016, kedy nadobudlo právoplatnosť rozhodnutie\nsprávcu dane zo dňa 22.06.2016. Pohľadávke správcu dane na úroku z omeškania v sume 2 761,60 Eur\nzodpovedal nedoplatok žalobcu v tejto sume ako nezaplatená sankcia prislúchajúca k dani z pridanej\nhodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014. Z uvedeného bolo podľa krajského súdu zrejmé, že\núrok z omeškania sa stal daňovým nedoplatkom žalobcu v zmysle ust. § 2 písm. f/ daňového poriadku až\npo jeho vyrubení (inak povedané, úrok z omeškania pred vyrubením, resp. bez vyrubenia, nie je možné\npovažovať za daňový nedoplatok daňovníka a pohľadávku správcu dane).\n8. Podľa správneho súdu záver žalovaného, že úrok z omeškania bol vyrubený v súlade s ust. § 156 ods.\n1 písm. a/ a ust. § 156 ods. 2 daňového poriadku bol výsledkom správneho právneho posúdenia veci\na správnej aplikácie ustanovení tohto zákona. Správca dane musel postupovať podľa ust. § 156 ods. 1\n\npísm. a/ a ods. 2 tohto zákona a úrok z omeškania žalobcovi vyrubiť (čo vyplýva z formulácie uvedeného\nustanovenia „úrok z omeškania správca dane vyrubí“), nakoľko bolo nepochybne preukázané, že\nžalobca si nesplnil svoju daňovú povinnosť v súlade so zákonom, keď daň z pridanej hodnoty vyrubenú\npodaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie december 2014 nezaplatil v lehote stanovenej\nzákonom, ale s jej úhradou sa dostal do omeškania, keď časť dane v sume 120 000,- Eur zaplatil až\ndňa 23.03.2015 (mal tak urobiť najneskôr do 26.01.2015), teda s úhradou časti dane v tejto sume bol\nv omeškaní od 27.01.2015 až do 23.03.2015, t.j. 56 dní. Daňový poriadok neumožňuje správcovi dane\nrozhodnúť sa podľa okolností daného prípadu, či daňovému subjektu vyrubí úrok z omeškania alebo\nnie, ale ak nastanú zákonom predpokladané skutočnosti (ako v tomto prípade), je povinný konať a o\núroku z omeškania rozhodnúť, teda vyrubiť ho.\n9. Správny súd uviedol, že zo žiadneho ustanovenia citovaného daňového poriadku nevyplýva povinnosť\ndaňového subjektu zaplatiť úrok z omeškania momentom nezaplatenia dane v stanovenej lehote a\nvýške bez toho, aby správca dane o vyrubení úroku z omeškania rozhodol. Naopak, povinnosť zaplatiť\núrok z omeškania vznikne daňovému subjektu až momentom, keď správca dane úrok z omeškania\nprávoplatne vyrubí (týmto momentom vznikne aj pohľadávka úroku z omeškania). Úrok z omeškania\nsa teda môže stať splatným až jeho vyrubením, pretože správca dane až rozhodnutím o vyrubení\núroku z omeškania určí jeho výšku a splatnosť (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v\nkonaní pod sp.zn. 2Sžf/77/2015 zo dňa 31.01.2018). Pohľadávka správcu dane na úroku z omeškania\nv sume 2 761,60 Eur za neuhradenie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014\nv ustanovenej lehote a výške, teda vznikla až právoplatnosťou rozhodnutia zo dňa 22.06.2016 o jej\nvyrubení (t.j. dňom 13.10.2016) a tejto pohľadávke správcu dane zodpovedá daňový nedoplatok žalobcu\nna úroku z omeškania v uvedenej sume, ktorý správca dane mohol evidovať ako daňový nedoplatok až\ndňom 13.10.2016, teda dňom právoplatnosti rozhodnutia.\n10. Podľa správneho súdu nebolo povinnosťou správcu dane rozhodnúť o uložení sankcie vo forme\núroku z omeškania v lehote podľa predstáv žalobcu, ale v lehote stanovenej zákonom, ktorá bola\ni dodržaná. Nárok na sankciu nevzniká priamo zo zákona, ale porušením zákonom stanovených\npovinností vzniká právo správcovi dane vyrubiť sankciu. Až v dôsledku právoplatného vyrubenia sankcie\nvzniká správcovi dane pohľadávka. Ak by správca dane sankciu nevyrubil, pohľadávka na sankcii by ani\nnevznikla. Na jej vznik teda nepostačuje naplnenie podmienok ustanovených v zákone (omeškanie so\nzaplatením dane), poznanie výšky platieb a úrokových sadzieb, ale právne významnou skutočnosťou\nje až rozhodnutie o sankcii, t.j. jej vyrubenie v zmysle daňového poriadku (ust. § 63 ods. 1, § 156 ods.\n2). Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len\nrozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. Uvedené\nplatí rovnako i o úroku z omeškania, ktorý vyrubí správca dane.\n11. Správny súd uviedol, že rozhodnutie správcu dane o sankcii vo forme úroku z omeškania má\nkonštitutívny charakter a nie deklaratórny, ako sa mylne domnieval žalobca. Správca dane rozhodnutím\nvyrubil úrok z omeškania v zákonom stanovenej lehote v súlade s ust. § 156 ods. 8 daňového poriadku,\npodľa ktorého úrok z omeškania nemožno vyrubiť, ak uplynulo päť rokov od konca roka, v ktorom daňový\nsubjekt bol povinný zaplatiť daň. V predmetnej bol žalobca povinný zaplatiť daň z pridanej hodnoty za\nzdaňovacie obdobie december 2014 v roku 2015 a úrok z omeškania v predmetnej veci by nebolo možné\nvyrubiť po uplynutí roku 2020. Správca dane však úrok z omeškania právoplatne vyrubil v roku 2016,\nteda v lehote stanovenej zákonom.\n12. Námietka žalobcu obsiahnutá v podanej žalobe, v ktorej namietal nesprávne právne posúdenie\nvyrubenia úroku z omeškania zo strany daňových orgánov, tvrdiac, že neexistuje žiadny dôvod, pre\nktorý by bol správca dane povinný vyrubiť úrok z omeškania osobitným rozhodnutím v prípade, ak s\nprihliadnutím na všetky relevantné skutočnosti, ukladaná povinnosť zanikne v dôsledku kvalifikovaného\nuplynutia času, s poukazom na nariadenie vlády SR č. 90/2015 Z.z. o zániku daňového nedoplatku\nzodpovedajúceho nezaplatenej sankcii prislúchajúcej k zaplatenej dani z pridanej hodnoty (ďalej ako\n„NV č. 90/2015 Z.z.“), nebola podľa názor správne súdu dôvodná.\n13. Správny súd ďalej zistil, že v priebehu daňového konania nebolo sporné a ani v súdnom konaní\njeho účastníci nenamietali, že žalobca je veriteľom pohľadávok zistených v reštrukturalizačnom konaní\nvedenom voči dlžníkom, ktorých žalobca v žalobe uviedol. Nevyhnutným predpokladom toho, aby bolo\nmožné aplikovať NV č. 90/2015 Z.z. je (okrem toho, že žalobca musí byť veriteľom pohľadávok zistených\n\nv reštrukturalizačnom konaní vedenom voči jeho dlžníkovi, čo nebolo sporné) existencia daňového\nnedoplatku žalobcu (vo forme nezaplatenej sankcie prislúchajúcej k dani z pridanej hodnoty) vo vzťahu\nk správcovi dane, pričom tento daňový nedoplatok musí byť evidovaný k 30.09.2016. Správca dane k\ntomuto dňu neevidoval u žalobcu daňový nedoplatok vo forme nezaplatenej sankcie (úroku z omeškania)\nprislúchajúcej k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014, a to z dôvodu, že k\nuvedenému dňu nebolo právoplatne rozhodnuté o uložení sankcie vo forme úroku z omeškania. Nakoľko\nku dňu 30.09.2016 správca dane neevidoval daňový nedoplatok žalobcu vo forme sankcie na úroku z\nomeškania prislúchajúceho k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014, nemohol\npodľa názoru súdu neexistujúci daňový nedoplatok zaniknúť dňom 01.10.2016.\n14. K tvrdeniam žalobcu ohľadne nevymáhateľnosti vyrubeného úroku z omeškania, ktorá je podľa jeho\nnázoru nespochybniteľná, správny súd uviedol, že správca dane musel postupovať podľa ust. § 156 ods.\n1 písm. a/ a ods. 2 daňového poriadku a žalobcovi úrok z omeškania vyrubiť ako dôsledok porušenia\npovinnosti žalobcu zaplatiť daň v ustanovenej lehote a v ustanovenej sume, pričom v tomto konaní\nnemohol posudzovať vymáhateľnosť tejto pohľadávky. Rovnako tak otázku vymáhateľnosti úroku z\nomeškania neposudzoval ani súd, nakoľko predmetom žaloby bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia\nžalovaného zo dňa 04.10.2016, teda dôvodnosť vyrubenia úroku z omeškania. Je potrebné odlišovať\nvymáhateľnosť úroku z omeškania ako daňového nedoplatku žalobcu a zároveň daňovej pohľadávky\nsprávcu dane od rozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania.\n15. Podľa názoru súdu, s poukazom na vyššie uvedené, potom správca dane dňa 22.06.2016 dôvodne\nvydal rozhodnutie, v zmysle ktorého žalobcovi vyrubil úrok z omeškania v sume 2 761,60 Eur za\nnezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie obdobie\ndecember 2014 v ustanovenej lehote (do 26.01.2015) a v ustanovenej výške (161 539,17 Eur) a\ndôvodne postupoval i žalovaný, keď na základe odvolania žalobcu rozhodnutím zo dňa 04.10.2016, ktoré\nnadobudlo právoplatnosť dňom 13.10.2016, rozhodnutie správcu dane potvrdil ako vecne správne. Úrok\nz omeškania, ako pohľadávka správcu dane, môže vzniknúť až okamihom právoplatnosti rozhodnutia\nukladajúceho daňovému subjektu povinnosť tento úrok zaplatiť, a teda len týmto okamihom sa daňová\npohľadávka správcu dane stáva istou daňovou pohľadávkou a istým nedoplatkom daňového subjektu a\ntakýto záver je podľa názoru krajského súdu výsledkom správneho právneho posúdenia veci. Daňový\nnedoplatok vo forme úroku z omeškania vznikol až na základe rozhodnutia správcu dane zo dňa\n22.06.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 13.10.2016, teda predmetný daňový nedoplatok žalobcu\nku dňu 30.09.2016 nebol u správcu dane evidovaný.\nII.\nKasačná sťažnosť, vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti\n16. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonom stanovenej lehote\nkasačnú sťažnosť podľa § 438 a nasl. SSP, ktorej podanie odôvodnil tým, že krajský súd v konaní alebo\npri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania,\naby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces (ust. § 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci\n(ust. § 440 ods. 1 písm. g/ SSP).\n17. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že považuje za potrebné osobitne zvýrazniť, že už v\nsprávnej žalobe uviedol argumentáciu, ktorá s poukazom na ustanovenia nariadenia vlády Slovenskej\nrepubliky vydaného v intenciách splnomocňovacieho ustanovenia obsiahnutého v ust. § 160 ods. 3\ndaňového poriadku o zániku daňového nedoplatku zodpovedajúceho nezaplatenej sankcii prislúchajúcej\nk zaplatenej dani z pridanej hodnoty, ktoré bolo vyhlásené zverejnením v zbierke zákonov dňa\n07.05.2015 (deň účinnosti) pod číslom 90/2015 Z.z. a s ohľadom na skutočnosť že, žalobca bol v\nčase účinnosti NV č. 90/2015 Z.z. veriteľom pohľadávok zistených v reštrukturalizáciách jeho dlžníkov\nbližšie konkretizovaných v žalobe. Pohľadávka zodpovedajúca daňovej povinnosti zanikla splnením,\na to dňa 26.01.2015 vo výške 41 530,17 Eur dňa 23.03.2015 vo výške 120 000,- Eur, čo napokon\nplynulo aj z obsahu namietaných rozhodnutí. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že podľa\njeho presvedčenia pohľadávka zodpovedajúca úroku z omeškania nemohla byť lege artis vyrubená\npredmetnými rozhodnutiami orgánov finančnej správy, keďže ukladaná povinnosť v dôsledku splnenia\npodmienok predpokladaných nariadením zanikne, a to výlučne v dôsledku kvalifikovaného uplynutia\nčasu (v zmysle nariadenia ku dňu 01.10.2016).\n\n18. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že po dôkladnom oboznámení a podrobnom preštudovaní\nobsahu doručeného písomného vyhotovenia rozsudku bol nútený konštatovať, že odôvodnenie\nrozsudku mu neposkytuje odpovede na žiadny z ním prednesených argumentov odôvodňujúcich záver\no nezákonnosti rozhodnutia žalovaného. V konečnom dôsledku, podľa názoru sťažovateľa, uvedené\npredstavuje stav, že rozsudok obsahuje všetky zákonom predpísané náležitosti odôvodnenia v zmysle\nust. § 139 ods. 2 SSP len formálne, avšak bez náležitého materiálneho obsahu.\n19. Sťažovateľ bol toho názoru, že správny súd v rozsudku, s výnimkou konštatovania konštitutívnych\núčinkov rozhodnutia, ktorým bol vyrubený úrok s poukazom na ust. § 156 ods. 1 písm. a/ a ods.\n2 daňového poriadku, neuviedol žiadne bližšie úvahy, ktoré by ho v kontrapozícii s argumentmi\nuvádzanými žalobcom doviedli k záveru o tom, že pohľadávka zodpovedajúca úroku z omeškania,\nnezanikla. Z odôvodnenia rozsudku sa navyše zdalo, že správny súd úplne rezignoval na zisťovanie\nvýznamu a zmyslu právnej úpravy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu (najmä\nsystematického a teleologického) a predmetnú právnu vec posudzoval výlučne podľa doslovného\nznenia, nota bene selektívne zvolených, ustanovení daňového poriadku.\n20. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti vyjadril domnienku, že rozsudkom mu zo strany krajského súdu\nneboli komunikované dôvody, pre ktoré súd žalobu zamietol, a presvedčenie, že rozsudok uvedené,\nminimálne kvalitatívne požiadavky, kategoricky kladené v zmysle ústavného práva na súdnu a inú právnu\nochranu a spravodlivý súdny proces, na odôvodnenia súdnych rozhodnutí, nespĺňa. Nerešpektovaním\nzákladných obsahových a kvalitatívnych požiadaviek kladených vo všeobecnosti na ústavne komfortné\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia tak krajský súd zaťažil svoje konanie neodstrániteľnou vadou\nspočívajúcou v porušení všeobecných procesných zásad a princípov, pričom podľa presvedčenia\nsťažovateľa je takáto procesná vada konania subsumovateľná pod dôvod nezákonnosti rozsudku\nvyjadrený v ust. § 440 ods. 1 písm. f/ SSP a predstavuje tak dôvod na zrušenie rozsudku.\n21. Sťažovateľ uviedol, že z rozsudku správneho súdu vyplýva, že záver súdu o nemožnosti posudzovať\notázku nevymáhateľnosti úroku z omeškania, súd založil výlučne na textualistickom argumente, podľa\nktorého je v zmysle ust. § 156 ods. 1 daňového poriadku povinnosťou správcu dane vyrubiť úrok\nz omeškania (bez ohľadu na jeho prípadnú nevymáhateľnosť) a predmetom žaloby bola výlučne\ndôvodnosť vyrubenia úroku z omeškania.\n22. Otázku (ne)vymáhateľnosti úroku z omeškania bolo, podľa sťažovateľa, nutné skúmať už v rámci\nposudzovania zákonnosti jeho vyrubenia. Zastával stanovisko, že nemôže existovať povinnosť správcu\ndane vyrubiť úrok z omeškania bez následnej a s tým spojenej povinnosti vymáhania, keďže existencia\npovinnosti správneho orgánu vydať nevykonateľné rozhodnutie je prima facie neodôvodniteľná a\nabsurdná a navyše v priamom rozpore s požiadavkou na efektívnu a hospodárnu správu daní, na ktorej\nmá štát nepochybný záujem.\n23. Sťažovateľ uviedol, že je presvedčený, že zánik úroku z omeškania, resp. jemu zodpovedajúcej\nprávnej povinnosti, v dôsledku splnenia predpokladov normovaných NV č. 90/2015 Z.z. zo dňa\n07.05.2015, efektívne bránil jeho deklarácii alebo inému spôsobu manifestácie prostredníctvom aktu\nkompetentného orgánu verejnej moci (napríklad vyrubením, prostredníctvom ktorého sa vyrubená\npovinnosť voči jej nositeľovi formálnym spôsobom autoritatívne uplatňuje), t.j. vydaniu rozhodnutia\nnižšieho stupňa a následne aj rozhodnutia žalovaného.\n24. Na základe skutočností uvedených v kasačnej sťažnosti, sťažovateľ navrhol, aby Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie žalovaného a\nrozhodnutie správcu dane zruší. Taktiež navrhol, aby súd priznal sťažovateľovi právo na náhradu trov\nkonania o kasačnej sťažnosti v plnom rozsahu.\n25. Ku kasačnej sťažnosti žalobcu sa žalovaný nevyjadril.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n26. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 <aspi://\nmodule='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%252310'&ucin-k-dni='30.12.9999'> SSP) preskúmal napadnutý\nrozsudok správneho súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (453 ods. 1 a 2 SSP) a\n\npo jej preskúmaní dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť a vec vrátiť krajskému\nsúdu na ďalšie konanie. Kasačný súd rozhodol o kasačnej sťažnosti bez nariadenia pojednávania (§ 455\nSSP). Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (§\n137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).\n27. Kasačný súd vychádzal zo skutkového stavu, ktorý podrobne v odôvodnení rozsudku popísal krajský\nsúd, preto pre účastníkov konania známe fakty a skutočnosti nebude nadbytočne opakovať.\n28. Podľa § 2 písm. b/ daňového poriadku účinného do 31.10.2016, na účely tohto zákona sa rozumie\ndaňou daň podľa osobitných predpisov vrátane úroku z omeškania, úroku a pokuty podľa tohto zákona\nalebo osobitných predpisov a miestny poplatok za komunálne odpady a drobné stavebné odpady podľa\nosobitného predpisu.\n29. Podľa § 158 ods. 1 daňového poriadku daňový nedoplatok sa na účely konkurzu a reštrukturalizácie\npovažuje za pohľadávku.\n30. Podľa § 158 ods. 3 daňového poriadku, ak daňový nedoplatok vznikol v deň vyhlásenia konkurzu\nalebo v deň začatia reštrukturalizačného konania, alebo po vyhlásení konkurzu, alebo po začatí\nreštrukturalizačného konania, považuje sa za pohľadávku vzniknutú po vyhlásení konkurzu alebo po\nzačatí reštrukturalizačného konania.\n31. Podľa § 158 ods. 5 daňového poriadku po vyhlásení konkurzu alebo po povolení reštrukturalizácie\nsprávca dane postupuje podľa osobitného predpisu.\n32. Podľa § 84 ods. 1 písm. g/ daňového poriadku (v znení od 01.01.2012) daňový nedoplatok\nzanikne dňom nasledujúcim po úplnom splnení pohľadávok správcu dane vyplývajúcich z potvrdeného\nreštrukturalizačného plánu, a to v rozsahu pohľadávok, ktoré daňový subjekt na základe schváleného\nreštrukturalizačného plánu nemusí plniť alebo, ktoré nemožno v reštrukturalizácii uspokojiť; rovnako\nzanikajú aj pohľadávky, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas prihlásené, tieto\npohľadávky alebo ich časti po skončení reštrukturalizácie nemožno dodatočne vyrubiť.\n33. Podľa názoru kasačného súdu daňové orgány správne vychádzali z ustanovenia § 2 písm. b/\ndaňového poriadku, podľa ktorého sa daňou pre účely tohto zákona rozumie daň, vrátane úroku z\nomeškania, podľa tohto zákona, ako aj podľa § 2 písm. f/ daňového poriadku, podľa ktorého daňovým\nnedoplatkom je dlžná suma dane, teda i úroku z omeškania po lehote splatnosti dane. Podľa názoru\nkasačného súdu bolo potrebné vychádzať z ust. § 63 ods. 1 daňového poriadku, z ktorého vyplýva,\nže ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len\nrozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.\n34. Z uvedeného správny súd správne vyvodil záver, že povinnosť žalobcu zaplatiť úrok z omeškania\na pohľadávku správcu dane vo forme úroku z omeškania za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty v\nustanovenej lehote alebo výške vznikla, až keď bol tento úrok správcom dane správnym rozhodnutím\nvyrubený, a to až právoplatnosťou tohto rozhodnutia. Preto sa kasačný súd stotožnil s názorom\nsprávneho súdu vyjadreným zhodne aj v rozhodnutí žalovaného, že v prípade nezaplatenia úroku z\nomeškania môže dôjsť k naplneniu ust. § 1 ods. 1 NV č. 90/2015 Z.z. iba v prípade, ak existovalo\nprávoplatné a vykonateľné správne rozhodnutie, ktorým správny orgán vyrubil úrok z omeškania. Až na\nzáklade tohto rozhodnutia mohlo dôjsť k existencii daňového nedoplatku, titulom nezaplateného úroku\nz omeškania a až na základe takto právoplatného rozhodnutia daňového orgánu bol vyrúbený úrok z\nomeškania, vznikla existencia daňového nedoplatku a jeho povinnosť evidencie zo strany daňových\norgánov.\n35. Tento právny názor je v súlade s rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky aj v\nsúčasnosti (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sžfk/8/2017 zo dňa 25.10.2018,\nako aj v súlade so skoršou rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr.\nrozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Sžf/77/2015 zo dňa 31.01.2018).\n\n36. Kasačný súd napriek vyššie uvedenému konštatovaniu uvádza, že aj keď úrok z omeškania vzniká\naž vydaním správneho rozhodnutia o jeho vyrubení (nevzniká zo zákona oneskoreným zaplatením dane,\nresp. nezaplatením dane a dňom nasledujúcim po splatnosti dane), nie je možné sa stotožniť s názorom\nsprávneho súdu aj žalovaného, že bolo potrebné najskôr úrok z omeškania vyrubiť (právoplatným\nsprávnym rozhodnutím) a až následne vyhodnocovať, v štádiu po vydaní právoplatného správneho\nrozhodnutia o vyrubení úroku z omeškania, či takto vyrúbený úrok z omeškania môže byť predmetom\ndaňovej exekúcie, teda vymáhania daňovými orgánmi, a či až v tomto štádiu bolo potrebné posudzovať\nskutkové okolnosti konania žalobcu (včasné nezaplatenie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie\nobdobie december 2014 a vznik nároku na zaplatenie úroku z omeškania z nezaplatenej dane z pridanej\nhodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014) vo vzťahu k žalobcovi, v kontexte NV č. 90/2015 Z.z.,\nktoré nadobudlo platnosť a účinnosť 05.05.2015, o to viac, keď žalobca dlžnú DPH za obdobie december\n2014, ktorá bola splatná 26.01.2015, zaplatil 23.03.2015, úrok vypočítaný za 56 dní omeškania z istiny\n120 000,- Eur, keď rozhodnutie správcu dane o vyrubení úroku z omeškania bolo prvostupňovým\nsprávnym orgánom vydané 22.06.2016 a druhostupňovým správnym orgánom 04.10.2016 a nadobudlo\nprávoplatnosť dňa 13.10.2016, viac ako jeden a pol roka po tom, čo žalobca dlžnú daň z pridanej hodnoty\nza zdaňovacie obdobie december 2014 vo výške 120 000,- Eur zaplatil správcovi dane.\n37. Vzhľadom na skutkové okolnosti posudzovanej veci, dátum zaplatenia dlžnej dane, dátum vyrobenia\núroku z omeškania a nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia, ktorým správca dane vyrobil žalobcovi\núrok z omeškania, v súvislosti s porušením práva žalobcu na účelné a hospodárne vedenie konania, sa\njaví postup správcu dane a aj správneho súdu pri posudzovaní konkrétnych skutkových okolností veci,\npodľa kasačného súdu, za prísne formalistický, ktorý popiera v konečnom dôsledku účel vydania NV č.\n90/2015 Z.z., platného a účinného dňa 05.05.2015 a vydaného z dôvodu potreby riešenia aktuálnych\nproblémov súvisiacich s reštrukturalizáciou v Slovenskej republike, keď sa veritelia, ktorých dlžníci\nsú v reštrukturalizačnom konaní, v dôsledku neuhradenia ich pohľadávok, ocitnú v postavení, kedy\nnemajú dostatok finančných prostriedkov na riadnu a včasnú úhradu dane z pridanej hodnoty (viď\ndôvodová správa k NV č. 90/2015 Z.z.). Podľa kasačného súdu postup, ktorý zvolil správny súd, ktorý\nakceptoval postup a vyhodnotenie konkrétnej skutkovej situácie žalobcu zo strany žalovaného, je prísne\nformalistický a podľa kasačného súdu nemôže požívať právnu ochranu.\n38. Podľa názoru súdu je podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizumus\nv podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Je nutné zdôrazniť, že\npovinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom\ntexte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať\nprávo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa\nzaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu\nchráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby\ntakúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. Základné právo vyjadrené v čl. 46\nods. 1 ústavy zaručuje každému právo na prístup k súdu a právo na určitú kvalitu súdneho konania\npred nezávislým a nestranným súdom, t.j. právo na spravodlivé súdne konanie (m.m. IV. ÚS 233/04).\nPodľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02, IV.ÚS 299/04, II. ÚS 78/05) do\nobsahu základného práva na súdnu ochranu patrí nielen právo každého na to, aby sa v jeho veci\nrozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v právnom poriadku SR alebo v\ntakých medzinárodných zmluvách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje\nzákon, ale aj právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy.\nZ toho vyplýva, že k reálnemu poskytnutiu súdnej ochrany dôjde len vtedy, ak sa na zistený stav veci\npoužije ústne konformným spôsobom interpretovaná platná a účinná právna norma (m.m. IV. ÚS 77/02).\nÚstavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú\nsúčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu\nochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 24/22).\n39. Preto podľa kasačného súdu bolo potrebné, aby žalovaný posudzoval konkrétnu skutkovú situáciu\nžalobcu a takto ju mal posudzovať, v preskúmavanej veci, aj správny súd, ktorý nevyhodnocoval\nskutočnosť, že v čase platnosti a účinnosti NV č. 90/2015 Z.z. (05.05.2015) žalobca dlžnú daň z pridanej\nhodnoty za zdaňovacie obdobie december 2014 zaplatil (23.03.2015) a napriek obsahu nariadenia vlády\nSR č. 90/2015 Z.z., jeho jednotlivých ustanovení, nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu správcu dane o\nvyrubení úroku z omeškania do 30.09.2016 a tým aj k jeho vzniku a evidencii zo strany daňového orgánu,\nkeď daňové orgány nepreukázali, podľa kasačného súdu, také objektívne skutočnosti, ktoré ich viedli k\ntomu, že úrok z omeškania vyrubili cca z viac ako ročným časovým odstupom od zaplatenia dlžnej dane.\n\n40. Predmetom kasačného konania bolo posúdenie vecnej správnosti rozsudku správneho súdu, ktorý\ndospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je zákonné.\n41. Ustanovenie § 133 SSP je však potrebné z hľadiska práva na súdnu ochranu, v zmysle článku 46\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vykladať a uplatňovať tak, že rozhodnutie súdu musí obsahovať\ndôvody, na základe ktorých je založené. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie\npodľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie\nsúdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo\nrelevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti\ntakému uplatneniu. Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom\nkonania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a\nprávny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi\nkonania. Rozhodnutie súdu musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva\nodpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.\ns uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie uznesenie Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp.zn. IV. ÚS 115/03). Túto požiadavku zvýrazňuje vo\nsvojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na\nspravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia\nvšak neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie\npovinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“\nEurópsky súd pre ľudské práva ale súčasne tiež pripomína, že právo na spravodlivý súdny proces\nnevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby\nreagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia považovaný\nza rozhodujúci (porovnaj napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Ruiz Torija proti\nŠpanielsku z 9. decembra 1994, sťažnosť č. 18390/91 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva\nvo veci Hiro Balani proti Španielsku z 9. decembra 1994, sťažnosť č. 18064/91).\n42. Vo vzťahu k námietke týkajúcej sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku kasačný\nsúd dáva do pozornosti, že integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46\nods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a\nzrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom\nsúdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03, III. ÚS\n60/04). Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania,\nale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a\nprávny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní\nskutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované\nzákladné právo účastníka na spravodlivý proces (III. ÚS 209/04).\n43. Vo vzťahu k dôvodu kasačnej sťažnosti, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho\nposúdenia veci (kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP), musí kasačný súd, s prihliadnutím na\nzásadu kontinuálneho výkonu štátnej moci (čl. 1 ods. 1 veta prvá ústavy Slovenskej republiky) zdôrazniť,\nže doterajšia ustálená judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky chápe takto sformulovaný\nsťažnostný dôvod zakotvený v § 440 ods. 1 písm. g/ SSP vo vzťahu k meritu prejednávanej veci, t.j. na\nprvom mieste ako nesprávnu aplikáciu právnej normy (hypotéza ako právny skutkový stav a dispozícia)\nna riadne zistený faktický skutkový stav vyplývajúci z merita veci, na druhom mieste ako nesprávny výber\nustanovenia a v neposlednom rade ako nesprávny výber právneho predpisu. Nesprávnym právnym\nposúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych\npredpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo, ak síce aplikoval správny právny\npredpis, nesprávne ho ale interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne\nprávne závery.\n44. Pokiaľ sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tvrdil, že napadnutý rozsudok správneho súdu nezodpovedá\nustanoveniu § 133 SSP a právu sťažovateľa na spravodlivý súdny proces, keď nie sú (podľa sťažovateľa)\ndostatočne odôvodnené tvrdenia a závery správneho súdu, s týmto právnym názorom sa kasačný súd\nnestotožnil. Mal za to, že správny súd vychádzal z právneho posúdenia veci odlišného od posúdenia\nkasačným súdom a právny názor, ktorý prezentoval v odôvodnení, ako aj vo výroku napadnutého\nrozsudku a dostatočne svoj právny názor zdôvodnil. Kasačný súd sa však s vysloveným právnym\nnázorom správneho súdu nestotožnil.\n\n45. Kasačný súd je iného právneho názoru než vyslovil v napadnutom rozsudku správny súd, preto\npostupom podľa § 462 ods. 2 SSP kasačný súd napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy ako\nnesúladné so zákonom z dôvodov kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, zrušil rozhodnutie\nžalovaného z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP, v dôsledku čoho zmenil rozhodnutie správneho\nsúdu a vec orgánu verejnej správy vrátil na ďalšie konanie.\n46. Žalovaný bude povinný v ďalšom konaní vyhodnotiť individuálny charakter postupu žalobcu vo\nvzťahu k aplikácii NV č. 90/2015 Z.z. vo väzbe na skutkové okolnosti veci, už kasačným súdom\nkonštatované časové údaje zaplatenia DPH za zdaňovacie obdobie december 2014, vyrubenia úroku\nz omeškania napadnutým rozhodnutím žalovaného v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím\na časový úsek, v ktorom správne orgány nekonali, nevydávali rozhodnutia o vyrubení úroku z\nomeškania z včas nezaplatenej DPH za zdaňovacie obdobie 12/2014, keď z obsahu administratívneho\nspisu nevyplývajú konkrétne okolnosti na strane žalobcu, ktoré by spôsobili výlučne konaním alebo\nopomenutím konania žalobcu, vyrubenie úroku z omeškania zo strany daňových orgánov s viac ako\njeden a pol ročným časovým odstupom od dátumu, kedy žalobca dlžnú daň z pridanej hodnoty za\nzdaňovacie obdobie december 2014 správcovi dane zaplatil.\n47. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1, 2 SSP v spojení s § 167\nods. 1 SSP a priznal žalobcovi, ktorý mal úspech v kasačnom konaní proti žalovanému, ktorý úspech v\nkasačnom konaní nemal, právo na úplnú náhradu trov kasačného konania a úplnú náhradu trov konania\npred správnym súdom.\n48. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.\n9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}