{"guid": "95a46bd3-c5c2-40a3-988a-817bb43e3637:08c7261d-c780-4075-8c5d-af4e5b7e46ec", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:4016200611.1", "spisova_znacka": "5Sžfk/16/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/16/2018 z 29. 10. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. októbra 2019, sp. zn. 5Sžfk/16/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:4016200611.1", "identifikacne_cislo": "4016200611", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Petra Príbelská, PhD.", "sudca_id": 388, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-petra-pribelska-phd-388", "datum_vydania": "2019-10-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-156.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 156 ods. 1 písm. a) zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-156.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-156"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-79.odsek-1", "nazov": "§ 79 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-79.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-79.odsek-7", "nazov": "§ 79 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-79.odsek-7", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-156", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-79"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/08c7261d-c780-4075-8c5d-af4e5b7e46ec", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:4016200611.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:4016200611.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:4016200611.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžfk/16/2018\n4016200611\n29. 10. 2019\nJUDr. Petra Príbelská\nECLI:SK:NSSR:2019:4016200611.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Príbelskej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Milana Moravu v právnej veci žalobcu\n(sťažovateľa): FENESTRA Sk, spol. s r.o., so sídlom Priemyselná 17, Zlaté Moravce, IČO: 36 521 451,\nzastúpený: Matejka & Haluška s.r.o., advokátska kancelária so sídlom Lazovná 20, Banská Bystrica,\nproti žalovanému: Daňový úrad Nitra, so sídlom Damborského 5, Nitra, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia/oznámenia žalovaného č. 103157290/2016 zo dňa 17. mája 2016, konajúc o kasačnej\nsťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 11S/155/2016-47 zo dňa 20. septembra\n2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 11S/155/2016-47 zo dňa 20.\nseptembra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Nitre (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č.k. 11S/155/2016-47 zo\ndňa 20. septembra 2017 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku\n(ďalej len „S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia/\noznámenia žalovaného č. 103157290/2016 zo dňa 17.05.2016. O trovách konania rozhodol s poukazom\nna § 168 S.s.p. tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.\n2. Napadnutým rozhodnutím/oznámením č. 103157290/2016 zo dňa 17.05.2016 žalovaný v zmysle §\n79 ods. 1 a 7 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,Daňový poriadok“) oznámil žalobcovi, že: nadmerný\nodpočet vo výške 305,81 €, ktorý vznikol na dani z pridanej hodnoty dňa 26.04.2016 vo výške 305,81 € za\nzdaňovacie obdobie február 2016 sa použije na úhradu daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty\nvo výške 305,81 € za zdaňovacie obdobie august 2011 splatného 27.12.2013 - úroku z omeškania na\ndani z pridanej hodnoty, vyrubeného rozhodnutím o úroku z omeškania č. 9416301/5/3971846/2013 zo\ndňa 28.08.2013 v pôvodnej výške 5 082,60 €.\n3. Rozhodnutím č. 9416301/5/3971846/2013 zo dňa 28.08.2013 žalovaný podľa § 156 ods. 1 písm. a/\nDaňového poriadku vyrubil žalobcovi za zdaňovacie obdobie august 2011 úrok z omeškania vo výške\n5 082,60 € za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) vyrubenej podaním daňového\npriznania dňa 26.09.2011 v sume 95 941,61 €.\n4. Správny súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že v preskúmavanej veci vychádzal zo zásady\niudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 249 ods.\n2 zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (žaloba podaná za účinnosti tejto procesnej\núpravy) a § 134 ods. 1, 2 S.s.p., teda konkrétne tvrdenie žalobcu (osobitná náležitosť žaloby), že bol\n\nukrátený na svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne\npráva, vyplývajúce z právneho predpisu. Žalobca ale musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých\nvyvodzuje porušenie práva. V danej veci krajský súd poukázal na to, že predmetom preskúmania súdom\nmôžu byť i rozhodnutia (oznámenia) správneho orgánu, ktoré nemajú formálne náležitosti, avšak sa\ndotýkajú alebo sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb.\nTeda každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté\npráva a povinnosti fyzických osôb i právnických osôb. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv\nobčanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý\numožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy\npoškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už\nnebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami ako ten o koho\npráva v konaní ide (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8 Sžf 42/2011).\n5. Poukázal na to, že z Ústavy SR vyplýva, že v právnom štáte sa orgánu verejnej moci neponecháva\nna úvahu či uplatní kompetenciu, ktorú mu priznáva ústava alebo zákon. Preto je povinnosťou každého\norgánu verejnej moci konať, uplatniť svoju kompetenciu vždy, v celom rozsahu a včas. Krajský súd\npreskúmal napadnuté rozhodnutie - oznámenie žalovaného, oboznámil sa s administratívnym spisom\nžalovaného a pripojenými listinnými dôkazmi a dospel k záveru, že žalovaný ako orgán verejnej moci\nuplatnil svoju kompetenciu v súlade so zákonom.\n6. Mal za to, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, a sám žalobca to ani nepoprel, že žalobcovi\ndaňový nedoplatok vznikol z titulu právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane (žalovaný),\nktorým mu vyrubil úrok za nezaplatenie DPH v lehote stanovenej zákonom (§ 78 ods. 1, 2 zákona č.\n222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty /ďalej len ,,zákon o DPH“) - vyrubenej podaním daňového\npriznania za zdaňovacie obdobie august 2011, ktoré boli potvrdené odvolacím orgánom - Finančné\nriaditeľstvo SR (právoplatné dňa 27.12.2013), ktoré sa nachádzajú v predloženom spisovom materiály\nžalovaného.\n7. Ďalej uviedol, že medzi účastníkmi konania tiež nebolo sporné, že žalobca podal daňové priznanie\nza zdaňovacie obdobie 02/2016 elektronicky dňa 29.03.2016, v ktorom na riadku 32 uviedol vlastnú\ndaňovú povinnosť 305,81 €. Následne žalobca podal daňové priznanie za nasledujúce zdaňovacie\nobdobie 03/2016 elektronicky dňa 25.04.2016, v ktorom uviedol nadmerný odpočet vo výške 5 945,59\n€. Niet pochýb, že žalobca podľa § 79 zákona o DPH vykonal zápočet na uplatnený nadmerný odpočet\npostupom podľa § 55 Daňového poriadku, keďže v čase poukázania nadmerného odpočtu evidoval\nžalovaný u žalobcu daňový nedoplatok.\n8. Krajský súd zistil, že správca dane u žalobcu takto evidoval daňový preplatok, avšak v čase\npoukázania nadmerného odpočtu bol u žalobcu (daňového subjektu) evidovaný u správcu dane i\ndaňový nedoplatok podľa právoplatného rozhodnutia žalovaného zo dňa 28.08.2013 o vyrubení úroku\nz omeškania.\n9. Poukázal na to, že z ust. § 79 Daňového poriadku vyplýva spôsob použitia daňového preplatku, v\ndanom prípade vo výške 305,81 eur. Samotná definícia daňového preplatku a daňového nedoplatku\nsa nachádza v základných pojmoch § 2 písm. d/ a f/ Daňového poriadku. Pokiaľ správca dane eviduje\ndaňový nedoplatok v čase uplatnenia vrátenia nadmerného odpočtu, postupuje primerane podľa §\n55 ods. 6, 7 Daňového poriadku v spojení s § 79. V preskúmavanej veci potom nie je sporné, že\nvoči žalobcovi reštrukturalizačné konanie bolo začaté dňa 22.05.2013 (uznesenie okresného súdu),\nreštrukturalizácia žalobcu bola povolená dňa 21.06.2013 a úroky z omeškania, resp. sankčný úrok boli\nvyrubené tromi rozhodnutiami dňa 28.08.2013, teda po začatí reštrukturalizačného konania.\n10. Taktiež uviedol, že účinky začatia reštrukturalizačného konania sú citované v § 114 ods. 1 zákona\nč. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.\n7/2005 Z.z.“). Rozhodnutia o úroku z omeškania a sankčnom úroku uvedené v oznámení správcu\ndane zo dňa 15.06.2016 o použití nadmerného odpočtu boli splatné až dňa 27.12.2013. Správca\ndane preto nemohol prihlásiť do reštrukturalizačného konania tieto daňové nedoplatky žalobcu pred\nzačatím reštrukturalizácie, keďže ešte neexistovali a úroky z omeškania nie sú príslušenstvom\npohľadávky. Ich existencia ako nároku správcu dane z titulu daňových nedoplatkov vznikla až\nprávoplatnými rozhodnutiami daňových orgánov (správca dane a Finančné riaditeľstvo SR - obe\n\nrozhodnutia tvoria jeden celok) a jednoznačne vznikli až po začatí reštrukturalizačného konania.\nVyplýva to z ust. § 158 Daňového poriadku, v zmysle ktorého sa na účely reštrukturalizácie považuje\nza pohľadávku daňový nedoplatok, ktorý právne existuje pred začatím reštrukturalizačného konania.\nZačatie reštrukturalizačného konania má účinky, ktoré sú citované v § 114 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z.z..\nPodľa názoru krajského súdu nemohli nastať ani účinky v zmysle § 84 ods. 1 písm. g/ Daňového poriadku\nako to prezentoval žalobca, že došlo k zániku pohľadávok žalovaného, ktoré v reštrukturalizačnom\nkonaní neboli riadne a včas prihlásené.\n11. Správny súd dospel k záveru, že správca dane postupoval v súlade s Daňovým poriadkom ako i\nzákonom č. 7/2005 Z.z, ak v priebehu reštrukturalizácie, ešte v zákonom stanovenej lehote, v ktorej mal\nmožnosť vyrubiť sankcie a sankcie i vyrubil. Pokiaľ správca dane použil nadmerný odpočet na platbu\ndaňového nedoplatku žalobcu, postupom podľa § 55 ods. 6, 7 Daňového poriadku a tieto skutočnosti\nžalobcovi oznámil písomne podľa § 79 ods. 1, 7 Daňového poriadku, neporušil zákon a práva žalobcu.\nŽalovaný si iba plnil zákonnú povinnosť podľa § 79 ods. 1 Daňového poriadku, keďže mu to zákon\nprikazuje „písomne upovedomiť daňový subjekt o použití daňového preplatku“.\n12. K námietkam žalobcu o vzniku pohľadávky žalovaného z titulu vyrubeného úroku z omeškania a\nsankčného úroku pred začatím reštrukturalizačného konania, zániku pohľadávky pre jej neuplatnenie\nsi prihláškou a pod. krajský súd uviedol, že ide o nesprávne úvahy lebo tieto námietky, týkajúce\nsa vzniku daňového nedoplatku žalobcu a oprávnenosti, resp. dôvodnosti vydania troch rozhodnutí\nžalovaného dňa 28.08.2013, ktorými bol žalobcovi vyrubený úrok z omeškania, a sankčný úrok za\nporušenie zákonom stanovených povinností nemôžu byť riešené v súdnom konaní o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia - oznámenie č. 103157290/2016 zo dňa 17.05.2016 o použití nadmerného\nodpočtu, nakoľko by to bolo v rozpore s § 245 ods. 1 O.s.p. (účinný v čase podania žaloby) ako i § 27 ods.\n1 S.s.p. (účinný od 01.07.2016). Konanie a postup súvisiaci s vydaním rozhodnutí o vyrubení daňových\nnedoplatkov (úroku z omeškania, sankčný úrok) bolo možné preskúmať súdom v samostatnom konaní\npodľa druhej hlavy piatej časti O.s.p., resp. S.s.p. Preskúmanie právoplatných rozhodnutí o vyrubení\núroku z omeškania a sankčného úroku nebolo vylúčené z preskúmavacej právomoci súdu a preto\ntieto rozhodnutia nemôžu byť predmetom súdneho prieskumu v konaní, v ktorom sa žalobca domáha\npreskúmania rozhodnutia - oznámenia č. 103157290/2016 zo dňa 17.05.2016 o použití nadmerného\nodpočtu. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\nsp.zn. 6Sžf/81/2015 (riešený obdobný prípad žalobcu), v ktorom uviedol, že „predmetom súdneho\nprieskumu bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia o uložení sankcie v zmysle daňového poriadku a nie\nposúdenie správnosti prihlásenej pohľadávky v reštrukturalizačnom konaní“.\n13. V danom prípade bol úrok z omeškania, resp. sankčný úrok ako sankcia vyrubený za porušenie\nzákonnej povinnosti, t.j. za nezaplatenie DPH vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie\nobdobie august 2011 v ustanovenej lehote a výške. Nárok na sankciu nevzniká priamo zo zákona, ale\naž vyrubením sankcie rozhodnutím príslušným správcom dane, aj keď porušenie povinnosti má základ\npred vydaním rozhodnutia, a v danom prípade pred začatím reštrukturalizačného konania žalobcu. Ak\nby správca dane úrok z omeškania a sankčný úrok nevyrubil rozhodnutím, pohľadávka z tohto titulu by\nani nevznikla. Na jej vznik teda nepostačuje naplnenie podmienok ustanovených v zákone (omeškanie\nso zaplatením dane), poznanie výšky platieb a úrokových sadzieb, ale právne významnou skutočnosťou\nje až rozhodnutie správcu dane v zmysle Daňového poriadku účinného do 31.12.2013 (ust. § 63 ods. 1,\n§ 156 ods. 2). Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu\nmožno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak\n(napr. Rozhodnutie NS SR č. 9Sžo/92/2013, č. 2Sžf/41/2011).\n14. Poukazujúc na ust § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka krajský súd konštatoval, že súkromnoprávna\núprava príslušenstva pohľadávky zakotvená v Občianskom zákonníku sleduje odlišný cieľ. Kým úrok\nz omeškania, resp. sankčný úrok nie je predpísaný právoplatným rozhodnutím, nemohol ho správca\ndane uplatniť ako existujúcu pohľadávku v reštrukturalizačnom konaní, nakoľko táto vznikla až po začatí\nreštrukturalizačného konania a z toho dôvodu nemohlo dôjsť ani k zániku tejto pohľadávky ako to\ntvrdil žalobca. Účelom reštrukturalizačného konania je ekonomické a právne vyriešenie majetkových\nproblémov osoby, ktorej hrozí úpadok. Samotná reštrukturalizácia sleduje konsolidovanie dlžníka, za\nsúčasného uspokojovania pohľadávok veriteľov za podmienok stanovených zákonom a nemala by\numožňovať daňovým subjektom vyhnúť sa plneniu si zákonných povinnosti voči štátu. Sankcie, ktoré\nvyrubil správca dane žalobcovi, sú za porušenie zákonných povinností, ktoré správca dane uplatňuje\n\nvoči všetkým porušovateľom v zákonom stanovenej lehote, pričom ani subjekty, ktoré prešli procesom\nreštrukturalizácie, by nemali byť zvýhodňované.\n15. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu, ako aj s prihliadnutím na argumentáciu žalovaného, krajský súd vyslovil názor, že žalovaný\npri zasielaní Oznámenia o použití nadmerného odpočtu zo dňa 17.05.2016 postupoval v súlade\nso zákonom, keďže námietky smerujúce proti právoplatným rozhodnutiam správcu dane, resp. i\nrozhodnutiam odvolacieho daňového orgánu, mohol žalobca uplatniť samostatnými žalobami proti\nrozhodnutiam o vyrubení úroku z omeškania a sankčného úroku. Krajský súd nezistil, že by žalobou\nnapadnuté rozhodnutie - oznámenie trpelo takými vadami, ku ktorým by musel prihliadnuť. Nezistil ani\ndôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej,\nspolu so správnou citáciou dotknutých právnych predpisov uvedených v rozhodnutí žalovaného, ktoré\nje predmetom súdneho prieskumu. Z uvedených dôvodov preto krajský súd žalobu ako nedôvodnú\nzamietol.\n16. Proti tomuto rozsudku podal žalobca - sťažovateľ z dôvodov uvedených v ust. § 440 ods. 1\npísm. f/ a g/ S.s.p. kasačnú sťažnosť, ktorou sa domáhal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky\nnapadnutý rozsudok zmenil tak, že napadnuté rozhodnutie/oznámenie žalovaného sa zrušuje a vec\nsa mu vracia na ďalšie konanie. Sťažovateľ primárne poukázal na to, že už v žalobe uviedol pomerne\nrozsiahlu argumentáciu, ktorá podľa jeho presvedčenia dostatočne odôvodňuje záver, že pohľadávka\nzodpovedajúca úrokom (do dňa začatia reštrukturalizačného konania sťažovateľa - arg. ust. § 156 ods. 2\npiata veta Daňového poriadku) musí byť na účely reštrukturalizačného konania sťažovateľa považovaná\nza pohľadávku, ktorá sa uplatňuje prihláškou, a to s poukazom na právnu úpravu zakotvenú jednak v\nDaňovom poriadku, ako aj v zákone č. 7/2005 Z.z. Rozsudok krajského súdu však vo svojom odôvodnení\nneposkytuje sťažovateľovi odpovede na žiadny z ním prednesených argumentov odôvodňujúcich záver\no nezákonnosti napadnutého opatrenia. Správny súd vo svojom rozsudku s výnimkou konštatovania\nkonštitutívnych účinkov rozhodnutí, ktorými boli vyrubené úroky s poukazom na § 156 ods. 1 písm. a/\na ods. 2 Daňového poriadku, neuviedol žiadne bližšie úvahy, ktoré by ho v kontrapozícii s argumentmi\nuvádzanými sťažovateľom predsa len doviedli k záveru, že pohľadávka zodpovedajúca úrokom nie\nje pohľadávkou, ktorá sa v reštrukturalizácii uplatňuje prihláškou a ani argumenty sťažovateľa o\nakcesorickom charaktere úroku z omeškania nevyvrátil a ani nijako nespochybnil. Správny súd úplne\nrezignoval na zisťovanie významu a zmyslu právnej úpravy uplatňovaním jednotlivých metód právneho\nvýkladu.\n17. Vo vzťahu k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu veci sťažovateľ uviedol, že právo\nna zaplatenie úroku z omeškania (minimálne v kontexte insolvenčných pomerov) vzniká na základe\nzákona, výlučne v dôsledku omeškania so splnením daňovej povinnosti a rozhodnutie o jeho vyrubení\novplyvňuje výlučne oprávnenie správneho orgánu jemu zodpovedajúce plnenie vymáhať, nie však vznik\npohľadávky v zmysle zákona č. 7/2005 Z.z. Keďže v súvislosti s prijatím Daňového poriadku nedošlo k\nakýmkoľvek hodnotovým zmenám vo vzťahu k uplatňovaniu daňových pohľadávok v reštrukturalizácii\nmal za to, že aj zo súčasnej právnej úpravy obsiahnutej v Daňovom poriadku je napriek absencii\nvýslovnej úpravy nevyhnutné dôjsť k interpretačnému záveru, že správca dane je oprávnený a povinný\nuplatniť prípadnú pohľadávku predstavujúcu úrok z omeškania za omeškanie s plnením povinnosti,\nktoré nastalo pred začatím reštrukturalizačného konania v reštrukturalizácii prihláškou a to dokonca\naj bez predchádzajúceho vyrubenia osobitným rozhodnutím. Ďalej zdôraznil, že jedinou s normami\nDaňového poriadku a zákona č. 7/2005 Z.z. súladnou výkladovou alternatívou je tá, že správca dane\nje oprávnený a povinný vydať rozhodnutie o vyrubení úroku z omeškania výlučne za účelom jeho\nuplatnenia prihláškou, pretože akékoľvek iné výkladové alternatívy sa dostávajú do príkreho rozporu\nnielen s účelom inštitútu reštrukturalizácie, ale aj jednou zo základných zásad reštrukturalizačného\nkonania, ktorou nepochybne je zásada rovnosti účastníkov insolvenčného konania. Pokiaľ by totiž\ntakáto povinnosť správcu dane neexistovala, nie je možné nájsť žiadny racionálny dôvod, pre ktorý by\nzákonodarca ich vyrubenie limitoval práve odo dňa začatia reštrukturalizačného konania. Mal za to, že\nnie je možné nájsť dôvod, pre ktorý by pohľadávka na zaplatenie úroku z omeškania podľa Daňového\nporiadku vyplývajúca z určitého skutkového deja mohla, resp. mala mať v insolvenčnom konaní rôzny\nprávny režim výlučne v závislosti od okamihu rozhodnutia správcu dane, a o to viac v prípade, keď\noneskorený výkon činnosti správcu dane by mal v insolvenčnom konaní zakladať výhodnejšie postavenie\nz hľadiska vymožiteľnosti vyrubovaného úroku z omeškania. Namietaným postupom správcu dane\ndochádza k zmareniu základného účelu reštrukturalizačného konania, ktorým je vyriešenie všetkých\n\nprávnych vzťahov dlžníka založených pred začatím reštrukturalizačného konania, predovšetkým však\nvšetkých peňažných nárokov voči dlžníkovi založených pred začatím reštrukturalizačného konania.\nZároveň dochádza k porušeniu zásady rovnosti účastníkov insolvenčného konania a to v dôsledku\nneodôvodneného zvýhodnenia žalovaného ako veriteľa pohľadávky odvodzujúcej svoju existenciu z\nnoriem práva verejného oproti iným veriteľom pohľadávok vzniknutých na základe súkromného práva,\nnapriek tomu, že ich nároky nastali z právneho hľadiska v totožnom čase. Sťažovateľ ďalej poukázal na\nnutnosť chápať úrok z omeškania ako akcesorické právo/právnu povinnosť ku primárnej povinnosti plniť\ndaňové povinnosti. Použitie nadmerného odpočtu na úhradu úroku je v rozpore s § 114 ods. 1 písm.\nf/ zákona č. 7/2005 Z.z., nakoľko ide o úroky, ktoré vznikli pred začatím reštrukturalizačného konania,\na ktoré sa tak v dôsledku ich neuplatnenia v reštrukturalizácii prihláškou a následného potvrdenia\nreštrukturalizačného plánu sťažovateľa súdom stali ex lege nevymáhateľné v zmysle § 120 ods. 1 v\nspojení s § 155 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z.z. Vyššie uvedenú argumentáciu podporil sťažovateľ (vo\nsvojom podaní zo dňa 29.5.2018 označenom ako doplňujúce stanovisko) i odkazom na rozhodnutie\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 1Sžf/2/2016 zo dňa 23.05.2017.\n18. Vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti nebolo podané.\n19. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal rozsudok\nsprávneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2, § 453\nS.s.p.), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods.\n1, § 443 ods. 2 písm. a/, § 145 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná\nsťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.).\n20. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu. Rozsudok\nbol verejne vyhlásený 29. októbra 2019 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.). Kasačný súd\ndospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná z nižšie uvedených dôvodov. Preto podľa § 462 ods.\n1 S.s.p. zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.\n21. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti bol rozsudok správneho súdu, ktorým podľa § 190\nS.s.p. ako nedôvodnú zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania oznámenia č.\n103157290/2016 zo dňa 17.05.2016 , ktorým v zmysle § 79 ods. 1 a 7 Daňového poriadku oznámil\nsťažovateľovi, že: nadmerný odpočet vo výške 305,81 eur, ktorý vznikol na dani z pridanej hodnoty dňa\n26.04.2016 vo výške 305,81 € za zdaňovacie obdobie február 2016 sa použije na úhradu daňového\nnedoplatku na dani z pridanej hodnoty vo výške 305,81 € za zdaňovacie obdobie august 2011 splatného\n27.12.2013 - úroku z omeškania na dani z pridanej hodnoty, vyrubeného rozhodnutím o úroku z\nomeškania č. 9416301/5/3971846/2013 zo dňa 28.8.2013 v pôvodnej výške 5082,60 eur.\n22. Kasačný súd úvodom poukazuje na tú skutočnosť, že je povinnosťou všetkých orgánov štátnej\nmoci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého\nneoddeliteľnou súčasťou je aj právna istota, a s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov\nkorešponduje zásada rozhodovania súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.\n23. Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom § 464\nods. 1 S.s.p. podľa ktorého: ,,Ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už\nbola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už\nlen na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.“\n24. Na základe citovaného zákonného ustanovenia ku sťažnostným bodom sťažovateľa poukazuje senát\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky na odôvodnenie skôr vydaného rozsudku sp.zn. 1Sžfk/4/2018\nzo dňa 27. júna 2019, s ktorým sa konajúci kasačný súd v celom rozsahu stotožňuje a v príslušnom\nrozsahu uvádza:\n„Krajský súd správne zdôraznil, že už nie je možné v tomto súdnom konaní preskúmať aj zákonnosť\nvyrubenia úrokov z omeškania. Avšak sťažovateľ dôsledne namietal nevymáhateľnosť týchto úrokov\nako pohľadávok založených pred začiatkom reštrukturalizačného konania a neprihlásených do\nreštrukturalizácie, pričom poukazoval na nutnosť aplikácie zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Hoci\njeho argumentácia by bola čiastočne relevantná aj pri prieskume rozhodnutí o vyrubení, opakovane\nnamietal hlavne to, že je podľa neho po schválení reštrukturalizačného plánu nemožné (fakticky)\n\nhmotnoprávne započítanie voči sporným pohľadávkam správcu dane. Pritom zrozumiteľne poukazoval\naj na celkový kontext a účel reštrukturalizácie, že vyrubenie úroku je len jeho deklaráciou a že ide o\npohľadávky založené na skutočnostiach spred začatia reštrukturalizácie (k tomu napríklad argument\nv poznámke pod čiarou č. 24 žaloby), pričom ich považoval za akcesorické k primárnej (daňovej)\npovinnosti.\nK dôležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa v ostatnom čase vyjadril napríklad Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 10Sžfk/10/2016 zo dňa 27.03.2019: „Jednotlivé čiastkové práva,\nktoré tvoria obsah práva na spravodlivý proces, je možné vyvodiť predovšetkým z rozhodovacej činnosti\nEurópskeho súdu pre ľudské práva. Patrí sem aj právo na spravodlivé prejednanie veci, do rámca\nktorého patrí aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.\nEurópsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument\nsťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto\nvždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“. (napr. Georgidias v. Grécko z 29.05.1997, Recueil\nIII/1997).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky pri posudzovaní námietok kasačnej sťažnosti vychádzal aj z ustálenej\njudikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nÚstavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp.zn. III. ÚS 646/2014 zo dňa 04.11.2014\nkonštatoval, že právo na súdnu ochranu v zmysle dohovoru a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva, chápané ako právo na spravodlivý proces, je vykladané od prípadu Golder v. Spojené kráľovstvo\n(rozhodnutie z 21. februára 1975) ako právo na prístup k súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami\njeho nezávislosti a nestrannosti a právo na spravodlivé súdne konanie.\nNemožno nespomenúť Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 825/2016 zo dňa\n28.02.2017, v ktorom ústavný súd uviedol:\nTo, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého\nsúdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.\nJudikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie\nbezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre\nrozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.\nŠpanielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9.12.1994, séria A,\nč. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998).\nRovnako sa ústavný súd vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze č. k.\nIII. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).”\nPod porušením práva na spravodlivý proces možno vo všeobecnosti rozumieť taký postup\nsúdu, ktorým účastníkovi konania znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Správny\nsúdny poriadok priznáva, pričom možnosť konať pred súdom je účastníkovi odňatá vždy, ak\npreskúmavaného rozhodnutie neposkytuje účastníkovi konania dostatočné argumenty preukazujúce\nzákonnosť preskúmavaného rozhodnutia alebo postupu. Nepreskúmateľné rozhodnutie správneho súdu\nnedáva dostatočné záruky pre to, že nebolo vydané v dôsledku ľubovôle a spôsobom porušujúcim\nústavne zaručené právo na spravodlivý proces. U nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť\nsprávnosť relevantných právnych otázok ani vady správneho konania, pretože bolo nutné takéto\nrozhodnutie zrušiť a otvoriť tým správnemu súdu procesný priestor pre vydanie rozhodnutia nového,\nktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom.\nNa tomto mieste považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi\núčastníkov súdneho konania a poskytnúť účastníkovi jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky je jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia.“\nKasačný súd dospel k záveru, že krajský súd nedal dostatočné odpovede na relevantné argumenty\nsťažovateľa, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 440 ods. 1 písm. f/.\nS ohľadom na to, že krajský súd sa vecou nezaoberal konzekventne a dal iba čiastkové odpovede na\nniektoré argumenty sťažovateľa, čo vedie k zrušeniu rozsudku krajského súdu a vráteniu mu veci na\nďalšie konanie, kasačný súd nevidí dôvod, aby zaujímal afirmatívne či negatívne stanovisko k námietkam\nsťažovateľa, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Krajský súd totiž na rozhodujúce argumenty\no nevymáhateľnosti zatiaľ svoje právne posúdenie jednoznačne nesformuloval.\n\nAvšak kvôli efektívnosti ďalšieho konania kasačný súd poznamenáva, že ani súvisiacu otázku\nprávnej povahy úrokov z omeškania v kontexte možnosti (zákonnosti) ich vyrubenia rozhodnutím,\nktoré nadobudlo právoplatnosť až po začatí, resp. skončení reštrukturalizačného konania, neriešil\ndosiaľ kasačný súd jednotne. Časť judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudky\n2Sžf/90/2016, 5Sžfk/8/2017, 6Sžfk/47/2015) sa prikláňa k názoru, ktorý prezentoval aj krajský súd, teda\nže pohľadávka zodpovedajúca úrokom z omeškania vzniká až právoplatným rozhodnutím príslušného\norgánu (správcu dane), preto nejde o pohľadávku, ktorá by pred jej vyrubením mohla zaniknúť v\ndôsledku reštrukturalizácie. Iný judikatúrny smer (napr. rozsudky sp.zn. 10Sžfk/23/2018, 1Sžf/2/2016,\n1Sžfk/10/2016) však zdôrazňuje akcesorický charakter úrokov z omeškania, ktoré vznikajú aj bez ich\nvyrubenia, pričom by sa priečilo charakteru a účelu reštrukturalizačného konania, keby ich správca dane\nmohol takto dodatočne vyrubovať. Popiera tiež konštitutívne účinky vyrubenia úrokov.\nV súdenej veci navyše ide o špecifický problém, keď sa nepreskúmava rozhodnutie o vyrubení úroku\nz omeškania, ale použitie daňového preplatku (pohľadávky sťažovateľa) na úhradu (započítanie)\nvyrubeného úroku ako daňového nedoplatku (daňového dlhu sťažovateľa), pričom nie je spornou na\nprvom mieste otázka (pôvodnej) existencie takéhoto daňového nedoplatku, ale jeho nevymáhateľnosť.\nPritom aj vo vyššie uvedených súdnych rozhodnutiach pripúšťajúcich vyrubenie úrokov z omeškania\npo schválení reštrukturalizačného plánu sa zdôrazňuje, že sa súdny prieskum týkal iba samotných\nrozhodnutí o vyrubení úroku, avšak krajský súd ani Najvyšší súd sa v nich nemohli zaoberať otázkou\nvymáhateľnosti takýchto pohľadávok.\nPreto bude v ďalšom konaní žiaduce, aby krajský súd zaujal odôvodnené stanovisko k zatiaľ\nnezodpovedaným otázkam, teda najmä k otázke vzťahu noriem upravujúcim insolvenčné konania k\nDaňovému poriadku a otázke (ne)vymáhateľnosti sporných pohľadávok. Bude potrebné reagovať na\nkonkrétnu sťažovateľovu argumentáciu, ktorý vo svojom systematickom a teleologickom výklade označil\naj konkrétne ustanovenia právnych predpisov.\nKasačný súd sa domnieva, že je namieste zohľadniť účel a zákonný koncept reštrukturalizačného\nkonania, ako i fakt, že úroky z omeškania nie sú sankciami, ktorých výška by záležala na voľnom uvážení\nsprávneho orgánu, ale je vo všeobecnosti determinovaná len zákonom ustanovenou sadzbou, výškou\nomeškanej daňovej povinnosti a dĺžkou tohto omeškania. Podľa kasačného súdu sa to odráža aj v\nterminológii Daňového poriadku, v zmysle ktorej sa úroky z omeškania vyrubujú (obdobne ako zistená\nvlastná daňová povinnosť) a nie ukladajú (ako napríklad pokuty).“\n25. Kasačný súd pridržiavajúc sa vyššie uvedených záverov vyplývajúcich z jeho skoršej rozhodovacej\nčinnosti a majúc za to, že ide o obdobnú vec sťažovateľa, ktorá už bola predmetom konania o kasačnej\nsťažnosti dospel k záveru, že kasačnej sťažnosti sťažovateľa je potrebné priznať úspech. Vzhľadom na\nto, že krajský súd nedal dostatočné odpovede na relevantné argumenty sťažovateľa (došlo k porušeniu\njeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 440 ods. 1 písm. f/ S.s.p.) kasačný súd napadnutý rozsudok\nzrušil a vec krajskému súdu vrátil na ďalšie konanie.\n26. Podľa § 467 ods. 3 S.s.p., ak kasačný súd zruší rozhodnutie krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie\nkonanie, krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania.\n27. Podľa § 469 S.s.p., ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie\na nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.\n28. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11S/155/2016", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:9b84276c-1f07-4e37-8628-548248be1064", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2017:3.US.825.2016.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 825/2016", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 825/2016 z 28. 2. 2017", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2017-02-28", "citacie_n": 61, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2017:3.US.825.2016.1"}, {"guid": "ussr:b01a60f0-cbe0-466b-a202-1f21e8ee0f14", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 646/2014", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 646/2014 z 4. 11. 2014", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2014-11-04", "citacie_n": 12, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:b01a60f0-cbe0-466b-a202-1f21e8ee0f14"}, {"guid": "ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 119/03", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 119/03 z 16. 9. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-09-16", "citacie_n": 3589, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:af953037-5fc3-4004-a992-f21a7428ce20"}, {"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}], "citovane_v": []}