{"guid": "28617b29-a165-407e-9f8f-3d629fddd87a:7d996150-46ba-4454-b9e3-5d0f85e5dcd6", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:4015201051.1", "spisova_znacka": "5Sžfk/15/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/15/2018 z 30. 4. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2019, sp. zn. 5Sžfk/15/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:4015201051.1", "identifikacne_cislo": "4015201051", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Milan Morava", "sudca_id": 47, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-milan-morava-47", "datum_vydania": "2019-04-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-6", "nazov": "§ 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-68.odsek-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-68"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "nazov": "§ 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51", "nazov": "§ 51 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-51"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-68", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-51"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7d996150-46ba-4454-b9e3-5d0f85e5dcd6", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:4015201051.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:4015201051.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:4015201051.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžfk/15/2018\n4015201051\n30. 04. 2019\nJUDr. Milan Morava\nECLI:SK:NSSR:2019:4015201051.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členiek\nsenátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa):\nVladimír Andel, s miestom podnikania Ul. Mieru 1339/7, Topoľčany, IČO: 47 522 046, právne zastúpený:\nJUDr. Ľubomír Kišac, advokát so sídlom Škultétyho 1597/7, Topoľčany, proti žalovanému: Finančné\nriaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. 1427778/2015 zo dňa 17. septembra 2015, konajúc o kasačnej sťažnosti\nsťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 26S/26/2015-133 zo dňa 29. júna 2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k.\n26S/26/2015-133 zo dňa 29. júna 2017 z a m i e t a .\nÚčastníkom sa náhrada trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Nitre (ďalej len ,,krajský súd“ alebo ,,správny súd“) rozsudkom č.k. 26S/26/2015-133 zo\ndňa 29.06.2017 postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len\n„S.s.p.“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného\nč. 1427778/2015 zo dňa 17.09.2015. O trovách konania rozhodol s poukazom na § 168 a § 175 ods. 1\nS.s.p. tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal.\n2. Napadnutým rozhodnutím č. 1427778/2015 zo dňa 17.09.2015 žalovaný podľa § 74 ods. 4 zákona\nč. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Nitra č.\n805254/2015 zo dňa 09.06.2015, ktorým žalobcovi podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určil rozdiel v\nsume 38 779,50 € na dani z pridanej hodnoty podľa zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty\nv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2011, znížil\nnadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2011\nzo sumy 43 574,61 € na sumu 4 795,11 €.\n3. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že jednou zo základných zásad daňového konania je\nzásada zákonnosti. Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku v daňovom konaní sa postupuje v súlade\nso všeobecne záväznými právnymi predpismi, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na\nzachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených\nv daňovom konaní. Aby daňové orgány mohli uvedenú zásadu realizovať, sú vybavené rozsiahlymi\nzákonnými právomocami, vychádzajúcimi zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, zakotvenej v §\n3 ods. 3 citovaného zákona. O takýto prípad v danej veci išlo a krajský súd nezistil pochybenie\nv postupe daňových orgánov, ani porušenie podľa daňového poriadku, pretože i správca dane má\n\noprávnenie vykonať dokazovanie sám a voľba druhu dôkazného prostriedku závisí od otázky, ktorú\nsprávca dane potrebuje objasniť vzhľadom na predložené doklady k daňovému priznaniu príslušným\ndaňovým subjektom a podaným vysvetlením daňového subjektu. Takto postupoval i správca dane v\npreskúmavanej veci, keď sa obrátil s konkrétnymi otázkami na vypočutých svedkov a zabezpečil si\ndôkazy cestou dožiadaných Daňových úradov Trnava, Trenčín, Žilina.\n4. Krajský súd uviedol, že ak sa správcovi dane pri hodnotení obsahu listinných dôkazov javí potrebné\npreveriť ich vierohodnosť, je na jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní,\nakú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania\nz nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré\nuž má správca dane v priebehu konania k dispozícii. Preverenie nákupu tovaru daňovým subjektom\nuplatňujúcim si nárok na vrátenie DPH a splnenie podmienok vyplývajúcich z ustanovenia § 51 ods.\n1 písm. a/ zákona o DPH, správca dane preveruje u dodávateľa tovaru výsluchom konateľa (alebo\npovereným zástupcom), prípadne kontrolou ním vedeného účtovníctva a iných skutočností, ktoré potom\nsprávca dane vyhodnotí každú zvlášť a všetky vo vzájomnej súvislosti.\n5. Medzi účastníkmi nebol sporný skutkový stav, spornou zostala otázka výkladu ustanovenia § 49\nods. 1, 2 zákona v spojení s ustanovením § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH, či žalobcovi vznikol\nnárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2011 pri dodaní\nfakturovaných služieb (dodávky stavebných prác), resp. tovaru na stavbu - obchodno-administratívne\ncentrum, deklarovaných na faktúre špecifikovaných v rozhodnutí žalovaného i správcu dane (obe\nrozhodnutia tvoria jeden celok). Zákon o DPH stanovil pre dokazovanie nároku na odpočítanie DPH\nprísnejšie podmienky ako pri iných druhoch daní a tieto podmienky sú uvedené v ustanovení § 49 ods. 1,\n2 písm. a/, ako i v ustanovení § 51 ods. 1 písm. a/ vyššie citovaného zákona. Jedná sa o hmotno-právne\npodmienky a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočítanie DPH. Vzhľadom na ľahkú\nzneužiteľnosť zákonodarca požaduje, aby platiteľ tejto dane, ktorý si podľa daňového priznania nárok\nna odpočet uplatňuje, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak,\nako sú deklarované v daňovom doklade, teda v tomto prípade na faktúrach, ktoré mali byť podľa tvrdení\nžalobcu vystavené dodávateľom stavebných prác a tovaru, t.j. spoločnosťou Daniel Trangoš - DaTra,\nMAJLES s.r.o..\n6. Z ustanovenia § 49 ods. 1, 2 vyššie citovaného zákona jednoznačne vyplýva, že právo odpočítať daň z\ntovaru, resp. služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť\ninému daňovému subjektu. Uvedené znamená, že žalobca by si mohol odpočítať daň z pridanej hodnoty\nv prípade dodávky služieb (stavebných prác) a tovaru, ktoré mu mali dodať vyššie uvedení deklarovaní\ndodávatelia, len v prípade, ak by pri dodaní tejto služby vznikla dodávateľovi daňová povinnosť.\n7. V tomto smere podľa názoru správneho súdu správca dane vykonal v potrebnom rozsahu\ndokazovanie. Spoločnosť MAJLES s.r.o. bola registrovaná na DPH od 01.02.2010. Naposledy podala\ndaňové priznanie k dani z pridanej hodnoty za jún 2011 dňa 26.07.2011. Ďalšie priznania k DPH neboli\npodané.\n8. Žalobca mal v priebehu daňovej kontroly opakovane možnosť preukázať správnosť a dôvodnosť\nodpočítania DPH za zdaňovacie obdobie 4. štvrťrok 2011 pri ním tvrdených dodávkach stavebných prác\na tovaru od deklarovaných dodávateľov.\n9. Predloženie dokladov (faktúr, pokladničných dokladov, príp. i zmlúv) je len jednou z podmienok\npre uznanie odpočítania dane, ale nie je tým preukázaná reálnosť a realizácia obchodnej transakcie,\npretože technicky je dnes možné vyhotoviť akýkoľvek doklad a na akékoľvek plnenie bez ohľadu na\nto, či plnenie deklarované v dokladoch bolo i reálne uskutočnené alebo nie. Teda akékoľvek doklady\nbez reálneho preukázania zdaniteľného plnenia nie sú dôkazom o tom, že určité plnenie bolo i reálne\nuskutočnené. Nestačí predložiť riadne doklady so všetkými predpísanými náležitosťami, nakoľko takéto\ndoklady, i keď riadne zaúčtované, nemôžu byť podkladom pre uznanie nároku na odpočítanie DPH, ak\nnie je preukázané, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia fakticky došlo. Ak teda spoločnosť MAJLES\ns.r.o. podala daňové priznania k DPH naposledy za jún 2011, nemohlo ani žalobcovi vzniknúť právo na\nodpočítanie tejto dane.\n10. V preskúmavanej veci krajský súd mal za preukázané, že žalobca v priebehu daňovej kontroly\na daňového konania, hodnovernými dôkazmi nepreukázal dodanie tovaru a služieb dodávateľmi, t.j.\n\ndeklarovanými subjektmi na predložených faktúrach za kontrolované zdaňovacie obdobie. Tak ako\nuvádza žalovaný a zo spisového materiálu nesporne vyplýva, že konatelia označených dodávateľov\nčestne prehlásili, že faktúry vystavili a tovar a fakturované služby ako dodávatelia poskytli na stavbu\nOC Mikádo, avšak bez predloženia ďalších dôkazov preukazujúcich reálne uskutočnenie fakturovanej\ndodávky tovaru a prác. Námietka žalobcu, vzhľadom na vyššie uvedené, že z vykonaného dokazovania\nnevyplýva, že by označené spoločnosti tovar resp. služby nedodali, je v danom prípade právne\nbezvýznamná (irelevantná), keďže daňový subjekt je povinný pri vykonávaní svojej podnikateľskej\nčinnosti viesť účtovné evidencie tak, aby mal v každej situácii dostatočné dôkazy na relevantné\npreukázanie zdaniteľných plnení.\n11. Krajský súd uviedol, že zákon ponecháva na zvážení každého daňového subjektu, akým\nspôsobom si preverí dôveryhodnosť svojich obchodných partnerov. Vyslovil názor, že neznalosť\nzákona neospravedlňuje („ignorantia iuris non excusat“), a preto aj v podnikateľskej sfére sa následky\nnedostatočnej pozornosti pri vstupe do právnych vzťahov s inými subjektmi prejavia vo forme znášania\nväčšieho podnikateľského rizika, ktoré samozrejme zahŕňa aj následky vyplývajúce zo správnych konaní\n(napr. rozsudky NS SR sp.zn. 5Sžf/25/2011 a 4Sžf/25/2011). Daňový subjekt, ktorý podniká, má sa\nriadiť Ústavou SR a je povinný dodržiavať zákony, teda riadiť sa zákonom o DPH ako podnikateľ, ktorý\nmá nielen práva voči štátu, ale aj povinnosti. Je povinnosťou žalobcu ako podnikateľa, pokiaľ je platcom\nDPH, aby si tieto povinnosti osvojil, tieto dodržiaval a riadil sa uloženými povinnosťami podľa zákona.\nToto jednoznačne vyplýva i z § 2 zákona č. 1 o Zbierke zákonov Slovenskej republiky, ako to uvádza\nžalovaný, že o všetkom, čo bolo v zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia\nsa stalo známym každému, koho sa to týka. Bolo povinnosťou žalobcu (daňového subjektu) zachovať\nzákonnosť postupu, ako aj zabezpečiť potrebné podklady na preukázanie oprávnenosti uplatnenia DPH\n(napr. či deklarovaný subjekt riadne daň odviedol, či má kapacity a výrobné prostriedky na dohodnuté\nslužby resp. dodaný tovar, od ktorého dodávateľa on nadobudol tovar, uzavretie kúpnej zmluvy vrátane\ndohodnutej sankcie pri nedodržaní záväzku a pod.).\n12. Účelom zákona o DPH, ktorý transponoval Smernicu Rady EÚ č. 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006,\nbolo upraviť vzťah daňového subjektu ako registrovaného platcu DPH k štátu stanovením povinností\ndaňovému subjektu, ale určil i jasné pravidlá pri uplatnení si nároku na odpočet dane zo zdaniteľných\nplnení ako základ tohto práva, teda stanovil hmotnoprávne podmienky podľa § 49 ods. 1, 2 písm. a/ a §\n51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH a zamedziť tak ľahkému zneužitiu tohto práva. Zákon o DPH vyžaduje\npreukázanie pôvodu a účel zdaniteľného plnenia dodaného v zmysle vystavenej faktúry pre odberateľa,\nktorý si na základe nej uplatňuje nárok na odpočítanie dane vo vzťahu k štátu zmysle zákona o DPH.\nSprávca dane nie je povinný preukázať existenciu daňovej transakcie, ale v rámci daňovej kontroly\noveruje, či daňový subjekt deklarovanú daňovú transakciu podľa predložených daňových dokladov\nvykonal. Nesplnenie hmotnoprávnych podmienok nie je možné odpustiť a zákonodarca vzhľadom na\nľahkú zneužiteľnosť odpočtu DPH požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal\nexistenciu zákonných podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona\no DPH.\n13. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn.\n2Sžf/52/2011 a 5Sžf/63/2011 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 78/2011-17 zo dňa\n23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi\n(§ 24 ods. 2 daňového poriadku, v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné\nuniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu, ktorý disponuje svojím právom uplatniť\nsi za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet DPH (je iniciátorom odpočítania\nDPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje\nodôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na\nnáslednú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na\nktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet\nDPH uznaný ako oprávnený.\n14. Krajský súd dospel k záveru, že v danej veci, ak sa daň stala splatnou iba z dôvodu uvedenia\nna faktúre, nevzniklo ešte žalobcovi právo na odpočet dane. Poukázal na závery ustálenej judikatúry\nSúdneho dvora EÚ (napr. rozsudok č. C-255/02 Helifax), keď konštatoval, že právo na odpočet dane\nstanovené v šiestej smernici (teraz nahradená Smernicou 2006/112/EÚ) je neoddeliteľnou súčasťou\nmechanizmu DPH a nemôže byť v zásade obmedzené, ale iba v prípade, ak neexistujú podvodné\n\nalebo zneužívajúce okolnosti zdaniteľného plnenia. Smernicu rady EÚ treba vykladať tak, že bráni právu\nplatiteľa dane na odpočet DPH na vstupe, keď plnenia predstavujúce základ tohto práva predstavujú\njeho zneužitie za účelom získania daňovej výhody.\n15. Vzhľadom na vyššie uvedené potom krajský súd námietky žalobcu v podanej žalobe týkajúce sa\nnedostatočného zistenia skutkového stavu, nesprávneho právneho posúdenia veci a pod. považoval\nza nedôvodné, lebo dospel k záveru, že žalovaný správny orgán riadne odôvodnil svoje rozhodnutie v\nústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci (v súlade s nálezom napr. Ústavného\nsúdu SR I ÚS 241/07, I ÚS 342/2010 a pod.).\n16. Krajský súd dal do pozornosti žalobcu rozhodnutie ESĽP prípad Garcia Ruiz c. Španielsko zo dňa\n21.01.1999 a zdôraznil, že judikatúra ESĽP a ani ústavný súd pritom nevyžadujú, aby na každý argument\núčastníka konania bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ale iba na taký argument, ktorý je pre\nrozhodnutie v danej veci rozhodujúci a vyžaduje sa špecifická odpoveď. V tomto duchu žalovaný správny\norgán vysvetlil podstatu podmienok zákona o DPH na zistený skutkový stav podľa dôkaznej situácie, lebo\nžalobca spôsobom nevzbudzujúcim akékoľvek pochybnosti nepreukázal, že splnil zákonné podmienky\npre odpočet DPH a oslobodenie dane v zmysle zákona o DPH tak, ako to deklaroval v daňovom priznaní\na podľa predložených dokladov za zdaňovacie obdobie, ktoré bolo predmetom daňovej kontroly.\n17. Záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo svojich rozhodnutiach o porušení § 49 ods.\n2 zákona o DPH, keďže neboli splnené podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane z prijatých\nslužieb (dodávky stavebných prác), resp. tovaru od spoločností Daniel Trangoš - DaTra a MAJLES s.r.o.,\nzodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o\nDPH platnom v čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia. Žalobca nemohol byť vyššie uvedenými\nrozhodnutiami daňových orgánov ukrátený na svojich právach, nakoľko sa dôsledne neriadil vyššie\ncitovaným zákonom. Krajský súd nezistil, že by žalobou napadnuté rozhodnutie trpelo takými vadami,\nku ktorým by musel prihliadnuť bez ohľadu na to, či boli žalobcom namietané.\n18. Bolo dôkazným bremenom žalobcu preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky\nniektorého z rozsudkov uvádzaných súdov, a nie len uvádzať závery z týchto rozhodnutí. Uskutočnenie\nzdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou pod kontrolou daňového subjektu. Odpočítanie dane\nnenastáva ex lege podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH, ale je iba právom platiteľa dane, ktoré je spojené\ns dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý je platiteľom dane.\n19. S poukazom na vyššie uvedený záver správcu dane a žalovaného, ktorý urobili a ustálili vo\nsvojich rozhodnutiach, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade\naj s hmotnoprávnymi ustanoveniami § 49 ods. 1, 2 zákona o DPH platného v čase posudzovaného\nzdaňovacieho obdobia. Zhodne ako žalovaný, i krajský súd poukázal na ustanovenie § 51 ods. 1 písm.\na/ zákona o DPH, že základným predpokladom pre uplatnenie práva odpočtu dane platiteľom podľa § 49\nods. 2 písm. a/ zákona o DPH, je skutočnosť, že daň je voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku\nz tovarov a služieb, ktoré boli reálne dodané.\n20. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal žalobca kasačnú sťažnosť, a to z dôvodu podľa § 440\nods. 1 písm. g/ S.s.p., t.j. že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol\nna základe nesprávneho právneho posúdenia veci a ustanovenia § 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p., že sa\nkrajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.\n21. Žalobca podrobne opísal chronologický postup v konaní pred správnymi orgánmi v posudzovanej\nveci.\n22. Podľa názoru žalobcu žalovaný porušil zásadu zákonnosti, keď nedodržal ustanovenie § 3 ods.\n1, ods. 3 daňového poriadku Vykonané dôkazy nevyhodnotil v ich vzájomnej súvislosti a na základe\nvykonaných dôkazov dospel k nesprávnym záverom, že nedošlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia, a\nteda, že daňovému subjektu nevznikol nárok na odpočet dane. Pritom v konaní boli produkované dôkazy\nv prospech žalobcu, teda, že došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia, čo však správne orgány a ani\nkrajský súd pri svojom rozhodovaní nevzali do úvahy.\n23. Žalovaný sa nevysporiadal s námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní, pričom sa stotožnil so\nzávermi prvostupňového správneho orgánu. V tejto súvislosti žalobca poukázal na R 75/1998, podľa\n\nktorého v daňovom konaní neplatí zásada koncentrácie konania a odvolací daňový orgán sa musí\nvysporiadať so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní.\n24. Žalobca ďalej namietal, že správca dane neviedol dokazovanie v súlade s § 24 ods. 2, ods. 4\ndaňového poriadku a tiež nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 68 a § 74 tohto zákona.\n25. Uviedol, že v zmysle § 24 ods. 1 písm. a/ až c/ daňového poriadku, dôkazné bremeno\ndaňového subjektu nepredstavuje absolútne dôkazné bremeno, ale len vymedzuje rozsah jeho dôkaznej\npovinnosti. Dôkazné bremeno znáša daňový subjekt len ku skutočnostiam, ktoré sám tvrdí. Daňový\nsubjekt predložil všetky dostupné dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia, ktorými musel\na reálne mohol disponovať a tým splnil svoju dôkaznú povinnosť. Daňové orgány svoje dôkazy\nopreli len o skutkové zistenia a nedostatky na strane iných subjektov, ktoré daňový subjekt nijako\nnemohol ovplyvniť a na základe tejto skutočnosti založili záver o nesplnení jeho dôkazného bremena.\nV tejto súvislosti žalobca poukázal aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.\n5Sžf/22/2009, 8Sžf/14/2012, ako i R 1/2011, podľa ktorého, ak je nesporná existencia nakúpeného\nmateriálneho plnenia a toto je štandardne preukázané prijatou faktúrou s podrobnými prílohami od\nurčitého dodávateľa, potom daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno\ndaňového subjektu nie je absolútne. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u\ndodávateľa alebo jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i prípadnú dôkaznú núdzu správca\ndane.\n26. Rozhodnutiami správnych orgánov bol porušený zákon, keďže vychádzali z nesprávneho právneho\nposúdenia veci a z nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu, čo viedlo správne orgány k\nnesprávnym záverom, že daňovému subjektu nevznikol nadmerný odpočet a ani nárok na jeho vrátenie,\na že daňový subjekt nesplnil podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane ustanovené v § 49\nods. 1, § 49 ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 zákona o DPH.\n27. Žalobca trval na tom, že všetky fakturované práce boli uskutočnené, faktúry boli riadne zaúčtované\na zaplatené, teda, že došlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia, čím mu vznikol nárok na nadmerný\nodpočet DPH a na jeho vrátenie v zmysle § 49 až § 51 zákona o DPH. Toto bolo preukázané výpoveďami\npracovníkov, dodávateľov a tiež je to preukázané z daňových pojednávaní, ako i z predloženej\nfotodokumentácie.\n28. Žalovaný oprel svoje závery a zistenia na nedostatkoch iných subjektov, čo žalobca nemohol\novplyvniť, ani za to niesť zodpovednosť, a preto dôkazné bremeno ohľadom preukázania opaku\nskutočností, ktoré nastanú u dodávateľa, znáša žalovaný ako správca dane a nie žalobca ako daňový\nsubjekt. Namietal zlé vyhodnotenie dôkazov a opätovne poukázal, že pán D. Z. st. viackrát vyzýval\nkontrolnú skupinu z daňového úradu na preverenie vykonávania stavby priamo na stavbe. Pokiaľ ide o\núčtovníctvo toto vykonával audítor Ing. I. H..\n29. Pochybenie krajského súdu a nezákonnosť jeho rozhodnutia žalobca videl v tom, že sa stotožnil s\nnesprávnymi skutkovými a právnymi závermi žalovaného, o tom, že nesplnil podmienky na uplatnenie\npráva na odpočítanie dane a pri svojom rozhodovaní nevzal do úvahy dôkazy, ktoré preukazovali, že\ndošlo k uskutočneniu zdaniteľného plnenia, a teda, že v zmysle ustanovenia § 49 a § 51 zákona o DPH\nžalobcovi vznikol nárok na nadmerný odpočet DPH.\n30. Žalobca namietal záver súdu, že neuniesol dôkazné bremeno, keďže realizáciu obchodnej transakcie\npreukázal nielen písomnými dokladmi, ale i výpoveďami dodávateľov ako i fotodokumentáciou, a teda\nuniesol ťarchu dôkazného bremena.\n31. Právny výklad súdu ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH,\npodľa ktorého žalobcovi nevznikol nárok na odpočítanie DPH za zdaňovacie obdobie je v rozpore s\nuvedenými zákonnými ustanoveniami ako i skutočným stavom veci, a preto je nesprávny a v rozpore\nso zákonom.\n32. V danom prípade boli splnené všetky podmienky pre aplikáciu § 49 ods. 1, 2 a § 51 ods. 1 zákona\no DPH, keďže zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené tak, ako boli deklarované v daňových\n\ndokladoch (faktúrach), čo potvrdili aj dodávatelia stavebných prác a tovaru (Daniel Trangoš - DaTra,\nMAJLES s.r.o.), a teda žalobcovi vznikol nárok na odpočet DPH.\n33. V zmysle § 445 ods. 1 písm. d/ S.s.p. preto žalobca žiadal, aby kasačný súd podľa § 462 ods. 1\nS.s.p. zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\n34. Čo sa týka náhrady trov konania žalobca navrhol, aby žalovanému bola uložená povinnosť\nzaplatiť mu náhradu trov konania pred krajským súdom, pozostávajúcich zo súdneho poplatku 70,€, z trov právneho zastúpenia pred krajským súdom 528,19 € a z trov konania v kasačnom konaní\npozostávajúcich zo súdneho poplatku 70,- € a z trov právneho zastúpenia v kasačnom konaní 156,17\n€ do troch dní od právoplatnosti rozsudku.\n35. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomného\nvyjadrenia k žalobe z dôvodu, že kasačná sťažnosť podaná žalobcom neobsahuje žiadne nové\nskutočnosti ako tie, ku ktorým sa už vyjadril. Z toho dôvodu navrhol, aby Najvyšší súd SR kasačnú\nsťažnosť ako bezdôvodne podanú zamietol.\n36. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd v zmysle § 438 ods. 2 S.s.p. preskúmal\nnapadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej\nsťažnosti (§ 440 S.s.p.), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.), keď\ndeň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk <. (§ 137 ods. 2 a 3 S.s.p.).\n37. Podľa § 2 ods. 1 a 2 S.s.p. v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo\nprávom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v\nďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené\nzáujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu\nverejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa\nmôže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n38. Podľa § 6 ods. 1 S.s.p. správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb\nzákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov\norgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v\nďalších veciach ustanovených týmto zákonom.\n39. Podľa § 177 ods. 1 S.s.p. správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych\npráv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.\n40. Podľa § 178 ods. 1 S.s.p. žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí,\nže ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením\norgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.\n41. Podľa § 438 ods. 1 S.s.p. kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie krajského\nsúdu.\n42. Podľa § 454 S.s.p. na rozhodnutie kasačného súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu.\n43. Podľa § 461 S.s.p. kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je\ndôvodná.\n44. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti bol rozsudok krajského súdu č.k. 26S/26/2015-133\nzo dňa 29.06.2017, ktorým zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.\n1427778/2015 zo dňa 17.09.2015, ktorým potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Nitra č. 805254/2015 zo\ndňa 09.06.2015, ktorým žalobcovi podľa § 68 ods. 6 daňového poriadku určil rozdiel v sume 38 779,50\n€ na DPH podľa zákona o DPH za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2011, znížil nadmerný odpočet na\nDPH za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2011 zo sumy 43 574,61 € na sumu 4 795,11 €.\n\n45. Žaloba v predmetnej veci bola krajskému súdu podaná počas platnosti a účinnosti zákona č. 99/1963\nZb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „O.s.p.“), ktorý v piatej časti upravoval problematiku\nsúdneho preskúmania rozhodnutí orgánov verejnej správy. Tento zákon bol v časti týkajúcej sa\nsprávneho súdnictva s účinnosťou od 01.07.2016 nahradený Správnym súdnym poriadkom. Podľa §\n491 ods. 1 S.s.p., ak nie je ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej\nčasti Občianskeho súdneho poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.\n46. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu ako aj\nkonanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania skúmal aj napadnuté rozhodnutie\nžalovaného, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú\nsprávnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\n47. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu bolo\nposúdenie, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov\npre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či\nrozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom\npredpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi\nako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená\nzákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.\n48. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému meritórnemu\nvýroku rozsudku krajského súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho\nspisu, a dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných\nprávnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch\nnapadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito\nsa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.\n49. Predmetom súdneho prieskumu v danom prípade bolo posúdenie zákonnosti rozhodnutia a postupu\nžalovaného ako odvolacieho orgánu v predmetnej daňovej veci, ktorý v odvolacom konaní potvrdil\nrozhodnutie správcu dane, ktorým bol sťažovateľovi určený rozdiel na DPH podľa zákona o DPH za\nzdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2011.\n50. Podľa čl. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky je Slovenská republika zvrchovaný, demokratický\na právny štát.\n51. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej\nmedziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Princíp legality (zákonnosti) zakotvený v čl.\n2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky znamená, že viazanosť štátu právom sa musí uplatňovať jednak\nv oblasti viazanosti štátu ústavou, ústavnými zákonmi a zákonmi ako aj v oblastiach ich vykonávania\norgánmi štátnej správy, ktoré musia zásadne postupovať len na základe zákonov a v ich medziach.\n52. Vzhľadom na uvedené skutočnosti poukazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky na tú skutočnosť, že\nje povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu\njednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je i právna istota, a s princípom právnej\nistoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje potom i zásada rozhodovania súdov v obdobných\nveciach rovnakým spôsobom.\n53. Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom\nustanovenia § 464 ods. 1 S.s.p. podľa ktorého: „Ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v\nobdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho\nrozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.“\n54. Na základe citovaného ustanovenia odkazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky na svoj rozsudok v\nobsahovo obdobnej veci totožných účastníkov sp.zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, ktorého\nodôvodnenie ďalej v príslušnom rozsahu uvádza:\n„Úlohou súdu bolo posúdiť, či v predmetnej veci boli splnené zákonné podmienky, za existencie ktorých\nmožno vyrubiť žalobcovi rozdiel na DPH za posudzované zdaňovacie obdobie.\nÚčelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, daňový\n\nporiadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností\nrozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\nPokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca\ndane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre\nsprávne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa\npoznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.\nDaňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto\nrozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z\njednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada\nobjektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány povinné postupovať.\nZároveň najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa\n23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011,\nz odôvodnenia ktorého vyplýva, že ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia\nspoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.\nNajvyšší súd mal za preukázané, že žalovaný, ako aj správca dane pri výkone daňovej kontroly, ako aj vo\nvyrubovacom konaní vyhodnotili všetky dôkazy a zistené skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie\ndane v ich vzájomnej súvislosti a prihliadli na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane\nviedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a\npresne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a\ndôkazy. Správca dane nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné\nplnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach, pričom v priebehu daňovej kontroly preveroval\nuskutočnenie zdaniteľných plnení nielen z formálnej stránky, ale preveroval tiež, či boli zdaniteľné\nobchody reálne uskutočnené, a to preverovaním vykonávaným v dodávateľských spoločnostiach.\nSprávca dane, aj podľa názoru senátu najvyššieho súdu vykonal v potrebnom rozsahu dokazovanie, a\nto zadovážením vyjadrenia konateľov spoločností VENER NOVA spol. s r.o., MAJLES s.r.o. a spoločnosť\nDaniel Trangoš - DaTra, ktorí na ústnych pojednávaniach uviedli, že dodania podľa predložených faktúr\nuskutočnili avšak správcovi dane nepredložili žiadne relevantné dôkazy o preukázaní dodania tovaru a\nslužieb (ako i dodania tovaru a služieb subdodávateľsky inými dodávateľmi), tak ako je to deklarované\nvo faktúrach žalobcu, na základe ktorých si uplatnil nárok na odpočet dane podľa zákona o DPH.\nSprávne preto skonštatoval krajský súd, že žalobca v priebehu daňovej kontroly a daňového konania,\nhodnovernými dôkazmi nepreukázal dodanie tovaru a služieb dodávateľmi, t.j. deklarovanými subjektmi\nna predložených faktúrach za kontrolované zdaňovacie obdobie. Vypočutí konatelia označených\ndodávateľov ústne prehlásili, že faktúry vystavili a tovar a fakturované služby ako dodávatelia poskytli\nna stavbu OC MIKADO, avšak bez predloženia ďalších dôkazov preukazujúcich reálne uskutočnenie\nfakturovanej dodávky tovaru a prác.\nV posudzovanej veci vykonanie prác nebolo spochybnené, ale nebolo preukázané, že tovar, resp. práce\ndodali deklarovaní dodávatelia, ktorí na to nemali technické, ani personálne vybavenie.\nOdvolací súd v danom prípade v plnom rozsahu odkazuje na nález Ústavného súdu I. ÚS 241/07-44, v\nktorom sa uvádza: „... zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane\nvyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j.\nvzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada\nza toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje\npred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického\ndôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho\nobsahu.“\nZásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu\ndane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového\nsubjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.\nPreto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým\nspôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce\nz realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy\nvyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.\nSúdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal\nvšetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie,\nktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo veciach napr. Teleos\nplc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10). Možno preto určiť opatrenia a v tom\nktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie,\naby jej plnenia neboli poznačené podvodom.\n\nSprávca dane mal právo preveriť reálnosť dodávky prác, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť\nvzniknuté pochybnosti. Najvyšší súd na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného\npráva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom\npre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať\nvedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky\npojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými\ntak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v\ndanom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka\nprávnu ochranu a pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú\noprávnené.\nV okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový\nsubjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Na\nstrane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť dôveryhodnosť\nspochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať všetky skutočnosti,\nktoré povinne uvádza v priznaní.\nPodmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej\npovahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné\nodpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a\nani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu\nzabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal\nexistenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na\nodpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli\nreálne uskutočnené, plnenie bolo reálne dodané osobou uvedenou v na účtovnom doklade (§ 9 zákona\no DPH).\nOdvolací súd s poukazom na § 29 ods. 8 zákona o správe daní opätovne pripomína, že dôkazné\nbremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom subjekte,\npričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady Európskej\núnie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadom\nzneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group, C-487/01 a\nC-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I. 1609, bod 71).\nV tomto smere preto dôkazná povinnosť v daňovom konaní jednoznačne spočívala na daňovom\nsubjekte - žalobcovi, ktorému daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť\nodpočtu DPH i dostatočným a vierohodným spôsobom preukázal, (nielen formálnymi dokladmi). Žalobca\nnepreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou starostlivosťou vyplývajúcou\nz jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie obchodu, čo do osoby\ndodávateľa, nebude spochybnené.\nZáver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil zodpovedá\nzásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami\nzákona o DPH. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom,\npredovšetkým vo svetle kontrolných zistení absentuje bez pochybností preukázané dodanie, čo\noprávnene vzbudzuje dosiaľ neodstránené pochybnosti o uskutočnení deklarovaných zdaniteľných\nplnení, na základe ktorých si žalobca uplatnil právo na odpočet.\nSkutočnosť, ktorú žalobca namietal v odvolaní, že krajský súd sa napadnutým rozhodnutím odchýlil od\nustálenej rozhodovacej praxe, pričom poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nodvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože napadnutý rozsudok krajského súdu nie je v rozpore\ns rozhodnutiami uvedenými žalobcom v odvolaní. Závery vyjadrené v uvedených rozhodnutiach\nvychádzali z iných skutkových zistení, týkali sa iných subjektov, jednalo sa o dodávky tovaru\npreukázateľne dodaného platiteľom DPH a nie je možné ich aplikovať na daný prípad. Skutočnosť, že\nžalobca sa nestotožnil s právnym názorom správneho súdu nemožno považovať za nesprávne právne\nposúdenie veci.\nĎalšie skutočnosti, ktorými žalobca v odvolaní spochybňoval predmetné rozhodnutie krajského súdu\nboli totožné s námietkami, ktoré namietal už v prvostupňovom konaní a s ktorými sa krajský súd náležite\nvysporiadal. Odvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a\ndôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nZ odôvodnenia napadnutého rozsudku je nepochybné, z akých dôvodov dospel krajský súd k záveru\no nedôvodnosti podanej žaloby a k potrebe jej zamietnutia. Skutočnosť, že krajský súd nerozhodol o\npodanej žalobe v súlade s predstavami žalobcu, nemožno považovať za porušenie práva na súdnu\nochranu.\n\nZároveň senát najvyššieho súdu poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn.\nIV. ÚS 101/2010-19 zo dňa 11. marca 2010, v ktorom konštatoval, že úlohou súdu v správnom súdnictve\nnie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí,\nteda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne\na procesno-právne predpisy. Ďalej konštatoval, že treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom\nskutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia\norgánu verejnej správy. Ústavný súd poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy, ktoré\nprávne normy citoval, zdôraznil, že vo svojej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na\nsúdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto\nzákladnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS\n362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva\nna súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby\nvšeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá\núčastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).\nOdvolací súd zistil, že odvolanie žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré\nby mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.\nVzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok\nKrajského súdu v Nitre č.k. 11S/141/2015-104 zo dňa 8. júna 2016 ako vecne správny podľa § 250ja\nods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 O.s.p. a § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.“\n55. Aj podľa názoru kasačného súdu sťažovateľ v danom prípade hodnovernými dôkazmi nepreukázal\ndodanie tovaru a služieb dodávateľmi, t.j. deklarovanými subjektmi na predložených faktúrach za\nkontrolované zdaňovacie obdobie, keď zo spisového materiálu vyplynulo, že konatelia označených\ndodávateľov čestne prehlásili, že faktúry vystavili a tovar a fakturované služby ako dodávatelia poskytli\nna stavbu OC Mikádo, avšak bez predloženia ďalších dôkazov preukazujúcich reálne uskutočnenie\nfakturovanej dodávky tovaru a prác. V predmetnej veci vykonanie prác nebolo spochybnené, ale nebolo\npreukázané, že tovar, resp. práce dodali deklarovaní dodávatelia, ktorí na to nemali technické, ani\npersonálne vybavenie. Dôkazná povinnosť v daňovom konaní jednoznačne spočívala na daňovom\nsubjekte - sťažovateľovi, ktorému daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a\ndôvodnosť odpočtu DPH i dostatočným a vierohodným spôsobom preukázal, (nielen formálnymi\ndokladmi). Sťažovateľ pritom nepreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia s odbornou\nstarostlivosťou vyplývajúcou z jeho podnikateľskej činnosti, aby zabránil tomu, že reálne uskutočnenie\nobchodu, čo do osoby dodávateľa, nebude spochybnené.\n56. Najvyšší súd Slovenskej republiky má za to, že rozhodnutie krajského súdu, žalovaného a správcu\ndane obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti, žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v\nmedziach zákona a logického uvažovania, všetky dôkazy zhodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal\nna všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z týchto dôvodov kasačnú sťažnosť zamietol podľa § 461\nS.s.p., keďže po jej preskúmaní zistil, že nie je dôvodná.\n57. O náhrade trov kasačného konania najvyšší súd rozhodol podľa § 170 písm. a/ S.s.p. v spojení s §\n467 ods. 1 S.s.p. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného\nkonania zo zákona neprislúcha.\n58. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 S.s.p.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "26S/26/2015", "guid": "e072ba43-cb2a-4b7f-95f5-d7d366b8077f:cd5ffd42-bb6e-4a1a-b923-2e7164f770f8", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}