{"guid": "6d2d8d05-b3e7-45f7-a40f-f3070d567763:1ce24a33-3d9e-46e5-8851-99ed98356765", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:4014200408.2", "spisova_znacka": "5Sžfk/73/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/73/2017 z 31. 7. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. júla 2019, sp. zn. 5Sžfk/73/2017, ECLI:SK:NSSR:2019:4014200408.2", "identifikacne_cislo": "4014200408", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Milan Morava", "sudca_id": 47, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-milan-morava-47", "datum_vydania": "2019-07-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-79.odsek-1", "nazov": "§ 79 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-79.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-79.odsek-7", "nazov": "§ 79 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-79.odsek-7", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-79"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-79"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/1ce24a33-3d9e-46e5-8851-99ed98356765", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:4014200408.2", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:4014200408.2", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:4014200408.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžfk/73/2017\n4014200408\n31. 07. 2019\nJUDr. Milan Morava\nECLI:SK:NSSR:2019:4014200408.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a\nčleniek senátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci sťažovateľa\n(pôvodne žalobcu): FENESTRA Sk, spol. s r.o., Priemyselná 17, Zlaté Moravce, zastúpený advokátskou\nkanceláriou Matejka & Haluška s.r.o., Lazovná 20, Banská Bystrica, proti žalovanému: Daňový úrad\nNitra, Damborského 5, Nitra, o preskúmanie oznámenia žalovaného o použití nadmerného odpočtu č.\n9416301/5/670297/2014 z 19. februára 2014, konajúc o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského\nsúdu v Nitre sp.zn 11S/71/2014-83 z 15. marca 2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 11S/71/2014-83 z 15. marca\n2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\n1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Nitre (ďalej aj „správny súd“) žalobu o preskúmanie oznámenia\nžalovaného o použití nadmerného odpočtu č. 9416301/5/670297/2014 z 19. februára 2014 ako\nnedôvodnú podľa § 491 v spojení s § 190 zák.č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj\n„SSP“) zamietol. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný\núspech (súd žalobu zamietol), nepriznal náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 168 SSP.\n2. Žalovaný rozhodnutím - oznámenie č. 9416301/5/670297/2014 z 19. februára 2014 v zmysle § 79 ods.\n1 a 7 zák. č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov oznámil žalobcovi, že\nčasť nadmerného odpočtu za zdaňovacie obdobie november 2013 vo výške 26 390,51 €, ktorý vznikol\nžalobcovi na dani z pridanej hodnoty, sa použije na čiastočnú úhradu daňového nedoplatku na dani z\npridanej hodnoty nasledovne:\n- úhrada 12 452,10 €, splatné 27.12.2013 - úrok vyrubený rozhodnutím č. 9416301/5/3971569/2013 (12\n452,10 €),\n- úhrada 1 694,80 €, splatné 27.12.2013 - úrok vyrubený rozhodnutím č. 416301/5/3971995/2013 (1\n694,80 €),\n- čiastočná úhrada 12 243,61 €, splatné 27.12.2013 - úrok vyrubený rozhodnutím č.\n9416301/5/3971717/2013 (14 135,70 €).\nDaňový úrad Nitra podľa § 156 ods. 1 písm. a/, ods. 2 zákona č. 563/2009 Z.z. (ďalej len „daňový\nporiadok alebo DP“) rozhodnutím zo dňa 28.08.2013, č. 9416301/5/3971569/2013, vyrubil daňovému\nsubjektu úrok z omeškania v sume 12 452,10 € za nezaplatenie dane DPH - vyrubenej podaním\ndaňového priznania daňovým subjektom dňa 23.12.2010 za zdaňovacie obdobie november 2010 a\nnezaplatenej v lehote stanovenej zákonom (§ 78 ods. 2 DP), ktoré bolo rozhodnutím FR SR Banská\n\nBystrica č. 1100304/1/550438/2013 zo dňa 27.11.2013 (právoplatné dňa 11.12.2013) potvrdené ako\nvecne správne, keďže ide o povinnosť správcu dane stanovenú zákonom.\nDaňový úrad Nitra podľa § 156 ods. 1 písm. a/, ods. 2 DP rozhodnutím zo dňa 28.08.2013, č.\n9416301/5/3971995/2013, vyrubil daňovému subjektu úrok z omeškania v sume 1 694,80 € za\nnezaplatenie dane DPH - vyrubenej podaním daňového priznania daňovým subjektom dňa 27.12.2011\n(priznaná daň 239 703,83 €) za zdaňovacie obdobie november 2011 a nezaplatenej v lehote stanovenej\nzákonom (§ 78 ods. 2 DP), ktoré bolo rozhodnutím FR SR Banská Bystrica č. 1100304/1/565243/2013\nzo dňa 27.11.2013 (právoplatné dňa 11.12.2013) potvrdené ako vecne správne, keďže ide o povinnosť\nsprávcu dane stanovenú zákonom.\nDaňový úrad Nitra podľa § 156 ods. 1 písm. a/, ods. 2 DP rozhodnutím zo dňa 28.08.2013 č.\n9416301/5/3971717/2013 vyrubil daňovému subjektu úrok z omeškania v sume 14 135,70 € za\nnezaplatenie dane DPH - vyrubenej podaním daňového priznania daňovým subjektom dňa 27.12.2011\n(priznaná daň 179 196,46 €) za zdaňovacie obdobie december 2010 a nezaplatenej v lehote stanovenej\nzákonom (§ 78 ods. 2 DP), ktoré bolo rozhodnutím FR SR Banská Bystrica č. 1100304/1/550427/2013\nzo dňa 27.11.2013 (právoplatné dňa 11.12.2013) potvrdené ako vecne správne, keďže ide o povinnosť\nsprávcu dane stanovenú zákonom.\n3. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu vyplýva, že Krajský súd v Nitre ako súd vecne a miestne\npríslušný (§ 10, § 13 ods. 1 zák.č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (účinný od 1. júla 2016)\npreskúmal žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného - oznámenie o použití nadmerného odpočtu zo\ndňa 19.02.2014, ako i konanie, ktoré predchádzalo jeho vydaniu na pojednávaní a dospel k záveru, že\nžaloba nie je dôvodná.\n4. V preskúmavanej veci správny súd vychádzal zo zásady iudex ne eat ultra petita partium (sudca\nnech nejde nad návrhy strán), ktorá vyplýva z ust. § 249 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku (žaloba\npodaná za účinnosti OSP), teda konkrétne tvrdenie žalobcu (osobitná náležitosť žaloby), že bol ukrátený\nna svojich právach nezákonným rozhodnutím správneho orgánu, pričom musí ísť o subjektívne práva,\nvyplývajúce z právneho predpisu. Žalobca ale musí poukázať na konkrétne skutočnosti, z ktorých\nvyvodzuje porušenie práva.\n5. V danej veci správny súd postupoval v intenciách uznesenia odvolacieho súdu (pozn. NS SR\nuznesením č.k. 5Sžf/17/2016- 64 z 26. októbra 2016 zrušil uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie), že predmetom preskúmania súdom môžu byť i rozhodnutia (oznámenia) správneho\norgánu, ktoré nemajú formálne náležitosti, avšak sa dotýkajú alebo sa môžu dotknúť práv a právom\nchránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Teda každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú,\nmenia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti fyzických osôb i právnických\nosôb.\n6. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa\nrozhodovalo v správnom konaní;ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa\ncíti byť rozhodnutím, či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého\norgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude\núčastníkom konania s rovnakými právami ako ten o koho práva v konaní ide (uznesenie Najvyššieho\nsúdu SR č. 8 Sžf 42/201).\n7. V danej veci bolo predmetom súdneho prieskumu správnym súdom rozhodnutie - oznámenie\nžalovaného (príslušný správca dane) vydané podľa § 79 ods. 1 a 7 zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní o\npoužití časti nadmerného odpočtu uplatneného daňovým subjektom za zdaňovacie obdobie november\n2013 vo výške 26 390,51 € na čiastočnú úhradu daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty tak, ako\nje to špecifikované v časti III. rozsudku. Správca dane jasne uviedol ako bude použitý daňový preplatok,\nvýšku úhrady daňového nedoplatku a jeho právny titul (predmet úhrady), t. j. - rozhodnutia Daňového\núradu Nitra zo dňa 28.08.2013 o vyrubení úroku z omeškania podľa § 156 ods. 1 písm. a/zákona č.\n563/2009 Z.z. o správe daní (nie ako uvádza žalobca v žalobe podľa § 156 ods. 1 písm. b/ cit. zákona).\n8. Z Ústavy SR vyplýva, že v právnom štáte sa orgánu verejnej moci neponecháva na úvahu, či uplatní\nkompetenciu, ktorú mu priznáva ústava alebo zákon. Preto je povinnosťou každého orgánu verejnej\nmoci konať, uplatniť svoju kompetenciu vždy, v celom rozsahu a včas. Krajský súd preskúmal napadnuté\nrozhodnutie - oznámenie žalovaného v zmysle vyššie citovaných ustanovení zákona, oboznámil sa s\n\nadministratívnym spisom žalovaného a pripojenými listinnými dôkazmi a dospel k záveru, že žalovaný\nako orgán verejnej moci uplatnil svoju kompetenciu v súlade so zákonom.\n9. Správny súd nezistil, že by vo veci žalobcu o zaslaní písomného oznámenia č.\n9416301/5/670297/2014 zo dňa 19.02.2014, vydané v zmysle § 79 ods. 1 a 7 zák.č. 563/2009 Z.z. o\nspráve daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov o použití časti nadmerného odpočtu za zdaňovacie\nobdobie november 2013 vo výške 26 390,51 €, ktorý vznikol žalobcovi na dani z pridanej hodnoty,\nna čiastočnú úhradu daňového nedoplatku na dani z pridanej hodnoty, žalovaný rozhodol v rozpore s\ntouto ústavnou zásadou a zákonných podmienok podľa Daňového poriadku, účinného v čase vydania\nrozhodnutia (oznámenia).\n10. Z ust. § 79 ods. 1 zákona o DPH pre daňový subjekt vyplývajú zákonné možnosti ako naložiť\ns nadmerným odpočtom, a to , že ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet,\nodpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období\ns výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej\npovinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet\nalebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie\nnasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia\nlehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie za zdaňovacie\nobdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol.\n11. Správny súd mal za to, že medzi účastníkmi konania nie je sporné a sám žalobca to ani nepopieral,\nže žalobcovi daňový nedoplatok vznikol z titulu troch právoplatných a vykonateľných rozhodnutí správcu\ndane (žalovaný), ktorými vyrubil daňovému subjektu úrok z omeškania za nezaplatenie dane DPH v\nlehote stanovenej zákonom (§ 78 ods. 2 DPH) - vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie\nobdobie november 2010, november 2011 a december 2010, ktoré boli potvrdené odvolacím orgánom\n- Finančné riaditeľstvo SR Banská Bystrica (právoplatné dňa 11.12.2013), ktoré sa nachádzajú v\npredloženom spisovom materiály žalovaného.\n12. Medzi účastníkmi konania tiež nebolo sporné, že žalobca podal daňové priznanie za zdaňovacie\nobdobie 11/2013 elektronicky (daňové priznanie podané dňa 27.12.2013), v ktorom uviedol nadmerný\nodpočet vo výške 55 482,80 €. Následne žalobca podal daňové priznanie za nasledujúce zdaňovacie\nobdobie 12/2013 (daňové priznanie podané dňa 27.01.2014), v ktorom uviedol vlastnú daňovú povinnosť\nvo výške 29 092,29 €. Niet pochýb, že žalobca podľa § 79 zákona o DPH vykonal zápočet na uplatnený\nnadmerný odpočet (riadok 33 daňového priznania).\n13. Správny súd uviedol, že v preskúmavanej veci zistil a mal za preukázané, že správca dane u žalobcu\ntakto evidoval daňový preplatok vo výške 26.390,51 eur, avšak v čase poukázania zvyšku nadmerného\nodpočtu bol u žalobcu (daňového subjektu ) evidovaný u správcu dane i daňový nedoplatok podľa troch\nprávoplatných rozhodnutí žalovaného zo dňa 28.08.2013 o vyrubení úroku z omeškania.\n14. Z ustanovenia § 79 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní vyplýva spôsob použitia daňového\npreplatku (zostatok nadmerného odpočtu daňového subjektu), v danom prípade vo výške 26 390,51\n€). Samotná definícia daňového preplatku a daňového nedoplatku sa nachádza v základných pojmoch\n§ 2 písm. d/ a písm. f/ Daňového poriadku. Pokiaľ správca dane eviduje daňový nedoplatok v čase\nuplatnenia vrátenia nadmerného odpočtu, postupuje primerane podľa § 55 ods. 6, 7 Daňového poriadku\nv spojení s § 79. V preskúmavanej veci potom nie je sporné, že voči žalobcovi reštrukturalizačné konanie\nbolo začaté dňa 22.05.2013 (uznesenie okresného súdu), reštrukturalizácia žalobcu bola povolená dňa\n21.06.2013 a úroky z omeškania boli vyrubené tromi rozhodnutiami dňa 28.08.2013, teda po začatí\nreštrukturalizačného konania. Účinky začatia reštrukturalizačného konania sú citované v § 114 ods. 1\nzákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších predpisov. Rozhodnutia o úroku\nz omeškania uvedené v oznámení správcu dane zo dňa 19.02.2014 o použití nadmerného odpočtu\nboli splatné až 27.12.2013. Správca dane preto nemohol prihlásiť do reštrukturalizačného konania tieto\ndaňové nedoplatky žalobcu pred začatím reštrukturalizácie, keďže ešte neexistovali a úroky z omeškania\nnie sú príslušenstvom pohľadávky. Ich existencia ako nároku správcu dane z titulu daňových nedoplatkov\nvznikla až právoplatnými rozhodnutiami daňových orgánov (správca dane a Finančné riaditeľstvo SR\n- obe rozhodnutia tvoria jeden celok) a jednoznačne vznikli až po začatí reštrukturalizačného konania.\nVyplýva to z ust. § 158 Daňového poriadku, v zmysle ktorého sa na účely reštrukturalizácie považuje\n\nza pohľadávku daňový nedoplatok, ktorý právne existuje pred začatím reštrukturalizačného konania.\nZačatie reštrukturalizačného konania má účinky, ktoré sú citované v § 114 ods. 1 zákona o konkurze a\nreštrukturalizácii č. 7/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov. Podľa názoru súdu nemohli nastať ani\núčinky v zmysle § 84 ods. 1 písm. g/ zák.č. 563/2009 Z.z. o správe daní, ako to prezentuje žalobca,\nže došlo k zániku pohľadávok žalovaného, ktoré v reštrukturalizačnom konaní neboli riadne a včas\nprihlásené.\n15. Podľa názoru správneho súdu, pokiaľ správca dane použil nadmerný odpočet (zostatok) na platbu\ndaňového nedoplatku žalobcu, postupom podľa ust. § 55 ods. 6, 7 Daňového poriadku a tieto skutočnosti\nžalobcovi oznámil písomne podľa § 79 ods. 1, 7 Daňového poriadku, neporušil zákon a práva žalobcu.\nŽalovaný si iba plnil zákonnú povinnosť podľa § 79 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní,\nkeďže mu to zákon prikazuje „písomne upovedomiť daňový subjekt o použití daňového preplatku“.\nOznámenie o použití nadmerného odpočtu zo dňa 19.02.2014, č.j. 9416301/5/670297/2014, bolo\ndoručené daňovému subjektu poštou dňa 26.02.2014, čo vyplýva z priloženej doručenky do vlastných\nrúk, nachádzajúcej sa v spise.\n16. Pokiaľ ide o námietky žalobcu o vzniku pohľadávky žalovaného a vznikom úrokov z omeškania pred\nzačatím reštrukturalizačného konania, zániku pohľadávky pre jej neuplatnenie si prihláškou a pod., súd\nje toho názoru, že ide o nesprávne úvahy, lebo tieto námietky, týkajúce sa vzniku daňového nedoplatku\nžalobcu a oprávnenosti, resp. dôvodnosti vydania troch rozhodnutí žalovaného dňa 28.08.2013, ktorými\nbol žalobcovi vyrubený úrok z omeškania, za porušenie zákonom stanovených povinností, nemôžu\nbyť riešené v súdnom konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia - oznámenia žalovaného zo dňa\n19.02.2014, nakoľko by to bolo v rozpore s ust. § 245 ods. 1 OSP (účinný v čase podania žaloby) ako i\nv § 27 ods. 1 SSP (účinný od 01.07.2016). Konanie a postup súvisiaci s vydaním rozhodnutí o vyrubení\ndaňových nedoplatkov (úroku z omeškania) bolo možné preskúmať súdom v samostatnom konaní podľa\ndruhej hlavy piatej časti OSP. Preskúmanie právoplatných rozhodnutí o vyrubení úroku z omeškania\nnebolo vylúčené z preskúmavacej právomoci súdu, a preto tieto rozhodnutia nemôžu byť predmetom\nsúdneho prieskumu v konaní, v ktorom sa žalobca domáha preskúmania rozhodnutia - oznámenia zo\ndňa uvedeného v II. časti tohto rozsudku.\n17. V danom prípade bol úrok z omeškania ako sankcia vyrubený za porušenie zákonnej povinnosti,\nt. j. za nezaplatenie dane z pridanej hodnoty vyrubenej podaním daňového priznania za zdaňovacie\nobdobie december 2010, november 2010, november 2011 v ustanovenej lehote a výške. Nárok na\nsankciu nevzniká priamo zo zákona, ale až vyrubením sankcie rozhodnutím príslušným správcom dane,\naj keď porušenie povinnosti má základ pred vydaním rozhodnutia, a v danom prípade pred začatím\nreštrukturalizačného konania žalobcu. Ak by správca dane úrok z omeškania nevyrubil rozhodnutím,\npohľadávka z tohto titulu by ani nevznikla. Na jej vznik teda nepostačuje naplnenie podmienok\nustanovených v zákone (omeškanie so zaplatením dane), poznanie výšky platieb a úrokových sadzieb,\nale právne významnou skutočnosťou je až rozhodnutie správcu dane v zmysle zák. č. 563/2009 Z.z.\no správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov účinnom do\n31.12.2013 (ust. § 63 ods. 1, § 156 ods. 2). Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto\nzákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona,\nak tento zákon neustanovuje inak (pozri napr. Rozhodnutie NS SR sp.zn. 9Sžo/92/2013, sp.zn. 2\nSžf/41/2011).\n18. Správny súd uviedol, že podľa § 121 ods. 3 Občianskeho zákonníka príslušenstvom pohľadávky\nsú úroky, úroky z omeškania, poplatok z omeškania a náklady spojené s jej uplatnením. Krajský\nsúd konštatuje, že súkromnoprávna úprava príslušenstva pohľadávky zakotvená v ustanovení § 121\nods. 3 Občianskeho zákonníka sleduje odlišný cieľ. Kým úrok z omeškania upravený v Daňovom\nporiadku nie je predpísané právoplatným rozhodnutím, správca dane ho nemohol uplatniť ako existujúcu\npohľadávku v reštrukturalizačnom konaní. Žalovaný preto uvedenú pohľadávku, vzhľadom na jej\nneexistenciu, nemohla prihlásiť do reštrukturalizačného konania, nakoľko táto vznikla až po začatí\nreštrukturalizačného konania a z toho dôvodu nemohlo dôjsť ani k zániku tejto pohľadávky ako to tvrdí\nžalobca.\n19. V tejto súvislosti dal správny súd do pozornosti žalobcu, že v zmysle konštantnej judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva (napr. rozsudok zo dňa 21. 01. 2009 vo veci García Ruiz proti\nŠpanielsku, rozsudok zo dňa 19.04.1994 vo veci Van de Hurk proti Holandsku) a Ústavného súdu\n\nSlovenskej republiky (napr. vo veciach vedených pod sp.zn. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, sp.zn. III.\nÚS 260/06) nie je potrebné, aby bola daná podrobná odpoveď na každú vznesenú námietku, ale\nje vždy potrebné podľa povahy veci reagovať v odôvodnení rozhodnutia na zásadnú a relevantnú\nnámietku. Žalovaný pri zasielaní Oznámenie o použití nadmerného odpočtu zo dňa 19. 02. 2014, č. j.\n9416301/5/670297/2014 postupoval v súlade so zákonom.\n20. S prihliadnutím na obsah napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to, že obsahom\nzákladného práva na súdnu ochranu (ako aj práva na spravodlivé súdne konanie) nie je právo na\nrozhodnutie v súlade s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní\n(napr. uznesenie Ústavného súdu SR IV. ÚS 63/2014, II. ÚS 218/02, III. ÚS 198/07), súd dospel k záveru,\nže napadnuté rozhodnutie v dostatočnej miere uvádza zákonné dôvody o použití nadmerného odpočtu\ndaňového subjektu.\n21. Na základe zisteného skutkového stavu, uvedených právnych skutočností, po vyhodnotení námietok\nžalobcu, ako aj s prihliadnutím na argumentáciu žalovaného, krajský súd je toho názoru, že záver\nžalovaného, ktorý urobili vo svojom oznámení, zodpovedá zásadám logického myslenia a je v súlade\ni s hmotnoprávnymi ustanoveniami vyššie citovaných zákonov. Súd nezistil, že by žalobou napadnuté\nrozhodnutie - oznámenie trpelo takými vadami, ku ktorým by musel prihliadnuť. Nezistil ani dôvod na\nto, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu\nso správnou citáciou dotknutých právnych predpisov uvedených v rozhodnutí žalovaného, ktoré je\npredmetom súdneho prieskumu, Z uvedených dôvodov bolo potrebné rozhodnúť tak, ako je uvedené vo\nvýroku rozsudku a žalobu ako nedôvodnú podľa § 491 v spojení s § 190 zák.č. 162/2015 Z.z. zamietnuť.\nII.\n22. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ riadne a včas prostredníctvom splnomocneného\nprávneho zástupcu kasačnú sťažnosť z dôvodov, že bol toho názoru, že správny súd nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil sťažovateľovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej\nmiere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a rozhodol\nna základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Sťažovateľ navrhol\naby kasačný súd rozsudok správneho súdu zmenil tak, že preskúmavané opatrenie ruší a vec vracia\nžalovanému na ďalšie konanie.\n23. Porušenie práva na spravodlivý proces videl sťažovateľ v nedostatočnom odôvodnení rozsudku,\nabsencii bližších úvah krajského súdu, neposkytnutí odpovede na jeho argumentáciu. Rozsudok vo\nsvojom odôvodnení neposkytuje sťažovateľovi žiadne prijateľné odpovede na jeho pomerne rozsiahlu\nargumentáciu, ani žiadny z ním prednesených argumentov odôvodňujúcich záver o nezákonnosti\nopatrenia.\n24. Nesprávne právne posúdenie videl sťažovateľ zasa v tom, že správny súd mal nesprávne\ninterpretovať aplikované právne normy. Konkrétne nesúhlasil s posúdením, že úroky z omeškania\nsprávny súd považoval za nároky, ktoré vznikli po začatí reštrukturalizačného konania, a preto nemuseli\nbyť uplatnené v reštrukturalizácii sťažovateľa prihláškou. Sťažovateľ v tejto súvislosti uviedol, že právo\npožadovať zaplatenie úroku z omeškania vzniká na základe zákona, výlučne v dôsledku omeškania so\nsplnením daňovej povinnosti a rozhodnutie o jeho vyrubení ovplyvňuje výlučne oprávnenie správneho\norgánu jemu zodpovedajúce plnenie vymáhať, nie však vznik pohľadávky v zmysle Zákona o konkurze\na reštrukturalizácii. Rozhodnutie o vyrubení úrokov nemá podľa sťažovateľa v insolvenčných pomeroch\nkonštitutívne účinky.\n25. Sťažovateľ ďalej argumentoval, že úrok z omeškania nemá v insolvenčnom konaní osobitný režim.\nAk by bol správca dane oprávnený vyrubovať a uspokojovať sankcie neskôr, došlo by k jeho zvýhodneniu\noproti iným veriteľom. Zdôraznil akcesorický charakter úroku z omeškania k primárnej povinnosti plniť\ndaňové povinnosti.\n26. Sťažovateľ nesúhlasil so závermi správneho súdu, že rozhodnutia o vyrubení sú právoplatné a\nsťažovateľ sa nedomáhal ich zrušenia správnou žalobou. Sťažovateľ trval na tom, že sa tieto pohľadávky\nv dôsledku neuplatnenia prihláškou a následného potvrdenia reštrukturalizačného plánu stali ex lege\nnevymáhateľné.\n\n27. V doplňujúcom stanovisku z 29. mája 2018, doručenom kasačnému súdu 30. mája 2018, poukázal\nsťažovateľ na argumentáciu obsiahnutú v rozsudku kasačného súdu sp.zn. 1Sžf/2/2016 z 23. mája 2017,\nktorá podľa sťažovateľa podporila jeho právny názor.\nIII.\n28. Napriek výzve správneho súdu sa vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti v súdnom spise\nnenachádza.\nIV.\n29. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal rozsudok\nsprávneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2, § 453\nSSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§\n442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/, § 145 ods. 2 písm. a/ SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je\nkasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP).\n30. Kasačný súd rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) s tým, že deň vyhlásenia\nrozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke najvyššieho súdu. Rozsudok\nbol verejne vyhlásený 31. júla 2019 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 SSP). Kasačný súd dospel\nk záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná z nižšie uvedených dôvodov. Preto podľa § 462 ods. 1 SSP\nzrušil rozsudok krajského súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie.\n31. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok správneho súdu, ktorým správny súd podľa § 491\nv spojení s § 190 SSP, ako nedôvodnú zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania\noznámenia žalovaného o použití nadmerného odpočtu č. 9416301/5/670297/2014 z 19. februára 2014.\nO trovách konania správny súd rozhodol tak, že žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech (súd žalobu\nzamietol), nepriznal náhradu trov konania, a to s poukazom na ust. § 168 SSP.\n32. Predmetom kasačného konania je preveriť správnosť právneho posúdenia veci správnym súdom z\ndôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti sťažovateľa.\n33. Kasačný súd úvodom poukazuje na tú skutočnosť, že je povinnosťou všetkých orgánov štátnej\nmoci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého\nneoddeliteľnou súčasťou je aj právna istota, a s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov\nkorešponduje zásada rozhodovania súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.\n34. Uvedená zásada je pre oblasť správneho súdnictva legislatívne zakotvená prostredníctvom § 464\nods. 1 SSP podľa ktorého: ,,Ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už\nbola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už\nlen na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.“\n35. Na základe citovaného zákonného ustanovenia ku sťažnostným bodom sťažovateľa poukazuje senát\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky na svoj nedávny rozsudok sp.zn. 1Sžfk/4/2018 z 27. júna 2019,\nktorého odôvodnenie, s ktorým sa konajúci kasačný súd v celom rozsahu stotožňuje, v príslušnom\nrozsahu uvádza:\n„Krajský súd správne zdôraznil, že už nie je možné v tomto súdnom konaní preskúmať aj zákonnosť\nvyrubenia úrokov z omeškania. Avšak sťažovateľ dôsledne namietal nevymáhateľnosť týchto úrokov\nako pohľadávok založených pred začiatkom reštrukturalizačného konania a neprihlásených do\nreštrukturalizácie, pričom poukazoval na nutnosť aplikácie zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Hoci\njeho argumentácia by bola čiastočne relevantná aj pri prieskume rozhodnutí o vyrubení, opakovane\nnamietal hlavne to, že je podľa neho po schválení reštrukturalizačného plánu nemožné (fakticky)\nhmotnoprávne započítanie voči sporným pohľadávkam správcu dane. Pritom zrozumiteľne poukazoval\naj na celkový kontext a účel reštrukturalizácie, že vyrubenie úroku je len jeho deklaráciou a že ide o\npohľadávky založené na skutočnostiach spred začatia reštrukturalizácie (k tomu napríklad argument\nv poznámke pod čiarou č. 24 žaloby), pričom ich považoval za akcesorické k primárnej (daňovej)\npovinnosti.\n\nK dôležitosti odôvodnenia súdneho rozhodnutia sa v ostatnom čase vyjadril napríklad Najvyšší súd\nSlovenskej republiky v rozsudku sp.zn. 10Sžfk/10/2016 zo dňa 27.03.2019: „Jednotlivé čiastkové práva,\nktoré tvoria obsah práva na spravodlivý proces, je možné vyvodiť predovšetkým z rozhodovacej činnosti\nEurópskeho súdu pre ľudské práva. Patrí sem aj právo na spravodlivé prejednanie veci, do rámca\nktorého patrí aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia.\nEurópsky súd pre ľudské práva v tejto súvislosti uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument\nsťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto\nvždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad“. (napr. Georgidias v. Grécko z 29.05.1997, Recueil\nIII/1997).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky pri posudzovaní námietok kasačnej sťažnosti vychádzal aj z ustálenej\njudikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky.\nÚstavný súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp.zn. III. ÚS 646/2014 zo dňa 04.11.2014\nkonštatoval, že právo na súdnu ochranu v zmysle dohovoru a judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva, chápané ako právo na spravodlivý proces, je vykladané od prípadu Golder v. Spojené kráľovstvo\n(rozhodnutie z 21. februára 1975) ako právo na prístup k súdu, právo na súd určitej kvality so zárukami\njeho nezávislosti a nestrannosti a právo na spravodlivé súdne konanie.\nNemožno nespomenúť Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 825/2016 zo dňa\n28.2.2017, v ktorom ústavný súd uviedol:\nTo, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého\nsúdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva.\nJudikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie\nbezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre\nrozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c.\nŠpanielsko z 9.12.1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9.12.1994, séria A,\nč. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29.5.1997, Higgins c. Francúzsko z 19.2.1998).\nRovnako sa ústavný súd vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie aj v náleze č. k.\nIII. ÚS 119/03-30. Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces\nje aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne\ndáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany,\nt. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03).”\nPod porušením práva na spravodlivý proces možno vo všeobecnosti rozumieť taký postup\nsúdu, ktorým účastníkovi konania znemožnil realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Správny\nsúdny poriadok priznáva, pričom možnosť konať pred súdom je účastníkovi odňatá vždy, ak\npreskúmavaného rozhodnutie neposkytuje účastníkovi konania dostatočné argumenty preukazujúce\nzákonnosť preskúmavaného rozhodnutia alebo postupu. Nepreskúmateľné rozhodnutie správneho súdu\nnedáva dostatočné záruky pre to, že nebolo vydané v dôsledku ľubovôle a spôsobom porušujúcim\nústavne zaručené právo na spravodlivý proces. U nepreskúmateľného rozhodnutia nemožno hodnotiť\nsprávnosť relevantných právnych otázok ani vady správneho konania, pretože bolo nutné takéto\nrozhodnutie zrušiť a otvoriť tým správnemu súdu procesný priestor pre vydanie rozhodnutia nového,\nktoré nebude postihnuté zmieneným deficitom.\nNa tomto mieste považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentmi\núčastníkov súdneho konania a poskytnúť účastníkovi jasné a zrozumiteľné odpovede na všetky právne\na skutkovo relevantné otázky je jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné\nodôvodnenie súdneho rozhodnutia.“\nKasačný súd dospel k záveru, že krajský súd nedal dostatočné odpovede na relevantné argumenty\nsťažovateľa, čím došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces v zmysle § 440 ods. 1 písm. f/.\nS ohľadom na to, že krajský súd sa vecou nezaoberal konzekventne a dal iba čiastkové odpovede na\nniektoré argumenty sťažovateľa, čo vedie k zrušeniu rozsudku krajského súdu a vráteniu mu veci na\nďalšie konanie, kasačný súd nevidí dôvod, aby zaujímal afirmatívne či negatívne stanovisko k námietkam\nsťažovateľa, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil. Krajský súd totiž na rozhodujúce argumenty\no nevymáhateľnosti zatiaľ svoje právne posúdenie jednoznačne nesformuloval.\nAvšak kvôli efektívnosti ďalšieho konania kasačný súd poznamenáva, že ani súvisiacu otázku\nprávnej povahy úrokov z omeškania v kontexte možnosti (zákonnosti) ich vyrubenia rozhodnutím,\nktoré nadobudlo právoplatnosť až po začatí, resp. skončení reštrukturalizačného konania, neriešil\ndosiaľ kasačný súd jednotne. Časť judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozsudky\n2Sžf/90/2016, 5Sžfk/8/2017, 6Sžfk/47/2015) sa prikláňa k názoru, ktorý prezentoval aj krajský súd, teda\nže pohľadávka zodpovedajúca úrokom z omeškania vzniká až právoplatným rozhodnutím príslušného\n\norgánu (správcu dane), preto nejde o pohľadávku, ktorá by pred jej vyrubením mohla zaniknúť v\ndôsledku reštrukturalizácie. Iný judikatúrny smer (napr. rozsudky sp.zn. 10Sžfk/23/2018, 1Sžf/2/2016,\n1Sžfk/10/2016) však zdôrazňuje akcesorický charakter úrokov z omeškania, ktoré vznikajú aj bez ich\nvyrubenia, pričom by sa priečilo charakteru a účelu reštrukturalizačného konania, keby ich správca dane\nmohol takto dodatočne vyrubovať. Popiera tiež konštitutívne účinky vyrubenia úrokov.\nV súdenej veci navyše ide o špecifický problém, keď sa nepreskúmava rozhodnutie o vyrubení úroku\nz omeškania, ale použitie daňového preplatku (pohľadávky sťažovateľa) na úhradu (započítanie)\nvyrubeného úroku ako daňového nedoplatku (daňového dlhu sťažovateľa), pričom nie je spornou na\nprvom mieste otázka (pôvodnej) existencie takéhoto daňového nedoplatku, ale jeho nevymáhateľnosť.\nPritom aj vo vyššie uvedených súdnych rozhodnutiach pripúšťajúcich vyrubenie úrokov z omeškania\npo schválení reštrukturalizačného plánu sa zdôrazňuje, že sa súdny prieskum týkal iba samotných\nrozhodnutí o vyrubení úroku, avšak krajský súd ani Najvyšší súd sa v nich nemohli zaoberať otázkou\nvymáhateľnosti takýchto pohľadávok.\nPreto bude v ďalšom konaní žiaduce, aby krajský súd zaujal odôvodnené stanovisko k zatiaľ\nnezodpovedaným otázkam, teda najmä k otázke vzťahu noriem upravujúcim insolvenčné konania k\nDaňovému poriadku a otázke (ne)vymáhateľnosti sporných pohľadávok. Bude potrebné reagovať na\nkonkrétnu sťažovateľovu argumentáciu, ktorý vo svojom systematickom a teleologickom výklade označil\naj konkrétne ustanovenia právnych predpisov.\nKasačný súd sa domnieva, že je namieste zohľadniť účel a zákonný koncept reštrukturalizačného\nkonania, ako i fakt, že úroky z omeškania nie sú sankciami, ktorých výška by záležala na voľnom uvážení\nsprávneho orgánu, ale je vo všeobecnosti determinovaná len zákonom ustanovenou sadzbou, výškou\nomeškanej daňovej povinnosti a dĺžkou tohto omeškania. Podľa kasačného súdu sa to odráža aj v\nterminológii Daňového poriadku, v zmysle ktorej sa úroky z omeškania vyrubujú (obdobne ako zistená\nvlastná daňová povinnosť) a nie ukladajú (ako napríklad pokuty).“\n36. Podľa § 467 ods. 3 SSP, ak kasačný súd zruší rozhodnutie krajského súdu a vec mu vráti na ďalšie\nkonanie, krajský súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania.\n37. Podľa § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie\na nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu.\n38. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky prijal rozsudok jednomyseľne (§ 139 ods. 4 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "11S/71/2014", "guid": null, "vztah": "zrusene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}