{"guid": "2a68b765-cab6-4e95-a30c-2a9369dee4b5:bfab4f39-ed99-416a-b08c-e58dfc4f2a6d", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:3017200226.1", "spisova_znacka": "10Sžfk/17/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/17/2018 z 30. 4. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2019, sp. zn. 10Sžfk/17/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:3017200226.1", "identifikacne_cislo": "3017200226", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jana Henčeková", "datum_vydania": "2019-04-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zrušené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-51"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-51"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bfab4f39-ed99-416a-b08c-e58dfc4f2a6d", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:3017200226.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:3017200226.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:3017200226.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžfk/17/2018\n3017200226\n30. 04. 2019\nJUDr. Jana Hatalová\nECLI:SK:NSSR:2019:3017200226.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako kasačný súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr.\nJany Hatalovej, PhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v\nprávnej veci žalobkyne FOSSIL Energy s.r.o., so sídlom Hradská 124, 821 07 Bratislava, IČO: 46 063\n889, právne zastúpená JUDr. Karolom Spišákom, advokátom, so sídlom Tuhovská 1, 831 07 Bratislava,\nproti žalovanému (sťažovateľovi) Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63,\n974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100728238/2017 zo dňa\n28. apríla 2017, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č.\nk. 13S/51/2017-78 zo dňa 13. decembra 2017, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/51/2017-78 zo dňa 13.\ndecembra 2017 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Daňový úrad Trenčín, ako prvoinštančný správny orgán, rozhodnutím č. 100161629/2017 zo dňa\n26.01.2017 určil žalobkyni ako platiteľovi dane z pridanej hodnoty podľa § 68 ods. 5, ods. 6 zákona č.\n563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len\n„Daňový poriadok“) rozdiel v sume 169.865,86 € na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl\n2014, nepriznal nadmerný odpočet v sume 279,60 € a vyrubil daň v sume 169.586,26 €.\n2. Na odvolanie žalobkyne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100728238/2017 zo dňa 28.04.2017\nprvoinštančné rozhodnutie daňového úradu potvrdil.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n3. Napadnutým rozsudkom krajský súd podľa § 191 ods. 1 písm. d), g) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny\nsúdny poriadok (ďalej len S.s.p.) zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie.\n4. Krajský súd konštatoval, že pokiaľ ide o dodávateľskú spoločnosť DINERO EXTRA, s.r.o., tak\nv prípade obchodu fakturovanému dodávateľskou faktúrou č. 140100018 žalobkyňa nepredložila\nsprávcovi dane ani faktúru, ktorá by mala náležitosti stanovené zákonom. V prípade tohto zdaniteľného\nobchodu nesplnila ani formálnu podmienku pre odpočítanie dane z pridanej hodnoty a z tohto dôvodu\nnie je možné v tejto časti považovať rozhodnutie správcu dane a žalovaného za nezákonné.\n\n5. V prípade ostatných sporných plnení správny súd konštatoval, že došlo k porušeniu práv žalobkyne,\nkeď správca dane sa ani len nezaoberal, či podľa práva dožiadaného štátu je možná účasť žalobkyne na\nvýsluchu a ani len nepožiadal maďarský daňový orgán, ktorý na základe jeho žiadosti vykonával výsluch\nkonateľky dodávateľskej spoločnosti DARKO s.r.o. o to, aby bola žalobkyňa upovedomená o tomto\nvýsluchu a bola jej daná možnosť sa na ňom zúčastniť a klásť svedkyni otázky. V tejto súvislosti správny\nsúd poukázal na závery vyslovené opakovane Nejvyšším správním soudem (ďalej len NSS), ktorý vo\nsvojej judikatúre konštatoval, že zahraničný správny orgán by mal byť požiadaný o umožnenie účasti\ndomáceho daňového subjektu pri výsluchu svedka v súlade s právom dožiadaného štátu. To samozrejme\nza podmienky, že účasť daňového subjektu na výsluchu právo dožiadaného štátu umožňuje. Neúčasť\ndomáceho daňového subjektu na výsluchu svedka v zahraničí, aj keby sa tak stalo v súlade s procesným\nprávom dožiadaného štátu, ovplyvňuje výpovednú hodnotu informácií, ktoré boli takýmto spôsobom\nzískané. Uvedené závery NSS pritom vychádzajú aj z toho, ako sa Súdny dvor vyjadril na predbežnú\notázku položenú týmto súdom v tejto otázke. Nie je teda dôvod takto vyslovené závery neakceptovať aj v\nslovenskom právnom prostredí. Ak sa teda v prejednávanej veci slovenský správca dane ani nepokúšal\nzabezpečiť pre žalobkyňu možnosť účasti na výsluchu vykonaným dožiadaným správnym orgánom a\nneskúmal, či takéto oprávnenie by žalobkyni prislúchalo podľa práva dožiadaného štátu, má jeho postup\nza následok zníženie vypovedacej hodnoty informácií, ktoré boli takýmto postupom získané. Uvedené\npotom musí správca dane ako aj žalovaný zohľadniť v rámci procesu vyhodnocovania dôkazov.\n6. Správny súd ďalej k žalobnej námietke žalobkyni, ktorá smerovala k aplikácii záverov Súdneho dvora\nžalobkyňou označených rozhodnutí uviedol, že právo zdaniteľných osôb odpočítať z DPH, ktorú majú\nzaplatiť, DPH splatnú alebo už zaplatenú na vstupe z tovarov, ktoré nadobudli, alebo služieb, ktoré\nprijali, predstavuje podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora základnú zásadu spoločného systému DPH\nzavedeného právnou úpravou Únie (rozsudok zo 6. decembra 2012, Bonik, C-285/11, bod 25).\n7. Krajský súd pripomenul, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je\ncieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112. Súdny dvor v tejto súvislosti rozhodol, že osoby\npodliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem\npráva Únie. Prináleží teda vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočítanie,\nak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo\nzneužívajúcim spôsobom (opätovne rozsudok Bonik).\n8. Tak je to v prípade, ak daňový podvod spácha samotná zdaniteľná osoba, ako aj v prípade, ak\nzdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že svojou kúpou sa zúčastnila na plnení, ktoré bolo súčasťou\npodvodu vo vzťahu k DPH. Zdaniteľná osoba sa totiž musí na účely smernice 2006/112 považovať za\núčastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného\npredaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci jej uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe.\n9. Právo na odpočítanie dane tak možno zdaniteľnej osobe zamietnuť iba pod podmienkou, že sa\nna základe objektívnych skutočností preukáže, že zdaniteľná osoba, ktorej bol dodaný tovar alebo\nposkytnutá služba zakladajúca právo na odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto\nnadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod\ntýkajúci sa DPH zo strany dodávateľa alebo iného hospodárskeho subjektu, ktorý na vstupe alebo na\nvýstupe zasahuje do reťazca týchto dodaní alebo týchto služieb.\n10. Keďže zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú\npredstavuje toto právo, je povinnosťou príslušných daňových úradov predložiť dostatočné objektívne\ndôkazy, že skutočnosti uvedené v predchádzajúcom bode tohto rozsudku sú splnené. Vnútroštátnym\nsúdom napokon prináleží overiť, či dotknuté daňové úrady preukázali existenciu takýchto objektívnych\nskutočností Na podporu svojich tvrdení krajský súd poukázal aj na rozsudok Európského súdneho dvora\nzo dňa 21. júna 2012 v spojených veciach C - 80/2011 a C - 142/2011 (Mahagében Kft a Pétér Dávid).\n11. Správny súd okrem toho konštatoval, že koncept zneužitia práva Súdny dvor používa v rôznych\noblastiach únijného práva, vrátane daňového. Spoločným znakom tohto konceptu je, že mieri na tzv.\numelé situácie, keď fyzické či právnické osoby zámerne umelo vytvoria podmienky pre získanie výhody\nplynúcej z únijného práva, bez toho, aby formálne porušili právne normy. Ide teda o prípady, keď aj\nnapriek formálnemu splneniu podmienok stanovených právom, nedôjde k dosiahnutiu cieľa týchto\n\nnoriem. Za zneužitie je považovaná situácia, keď zo všetkých objektívnych okolností vyplýva, že hlavným\núčelom dotknutých plnení bolo získanie daňových zvýhodnení. Napriek splneniu formálnych podmienok\nstanovených relevantnými ustanoveniami smernice o DPH a vnútroštátnych predpisov, ktoré túto\nsmernicu vykonávajú by bolo poskytnutiu daňového zvýhodnenia v rozpore s cieľom sledovaným týmito\nustanoveniami. Je preto potrebné zistiť skutočný obsah a význam dotknutých plnení, pričom je možné\nzobrať do úvahy čisto umelý charakter týchto plnení, ako aj právne, hospodárske alebo personálne\nvzťahy medzi subjektmi účastniacimi sa na pláne na zníženie daňovej záťaže. (rozsudok Súdneho dvora\nzo dňa 21. 02. 2006, Halifax, C-255/02, odst. 73-75 a 81). Za zneužitie práva je preto vo všeobecnosti\noznačiť obchádzanie zmyslu a účelu právnych noriem, bez toho, aby muselo dôjsť ku konaniu v rozpore\ns ich znením. Naopak podvodom na DPH dochádza k porušeniu právnych noriem. Podvody na DPH\nmôžu mať rôzne formy. Ako poznamenal generálny advokát Ruiz-Jarabo Colomer vo svojom stanovisku\nk spojeným veciam Kittel a Recolta (C-439/04 a C-440/04, odst. 35), v skutočnosti existujú varianty\ntak neobvyklé alebo spletité, ako ja prestavivosť tých, ktorí ich pripravujú, vo všetkých prípadoch ide\nv podstate o tom, že nie je určitá čiastka odvedená získaná ako DPH. Jedná sa teda o dva odlišné\nspôsoby ako neoprávnene získať daňový prospech.\n12. Správny súd konštatoval, že v prvom rade je potrebné zistiť, či došlo k podvodu, resp.\nzneužívajúcemu konaniu a pokiaľ áno, tak je potrebné na základe objektívnych skutkových okolností\nposúdiť, či daný daňový subjekt vedel alebo mal vedieť, že sa svojím nákupom zúčastňuje na plnení,\nktoré je súčasťou podvodu na DPH a či prijal všetky opatrenia, ktoré od neho mohli byť rozumne\npožadované, aby zaistil, že jeho prijatie plnenia nepovedie k účasti na podvode. Vychádzajúc z právneho\nnázoru vysloveného v rozhodnutiach Súdneho dvora uvedených v odsekoch 29 až 34 tohto rozsudku,\nz ktorých má pri svojej rozhodovacej činnosti vychádzať aj správca dane a žalovaný, je na správcovi\ndane, aby zisťoval, či sa dodávateľ služby dopustil podvodu alebo zneužívajúceho konania alebo nie a\nči žalobca o tomto podvode alebo zneužití, vzhľadom na všetky zistené skutočnosti vedel, resp. mohol\nvedieť. Skutočnosť, že žalobca mal, resp. mohol mať takúto vedomosť je dôkazným bremenom správcu\ndane. Je preto úlohou žalovaného, aby uvedené overil podľa vnútroštátnych procesných pravidiel\nobsiahnutých v daňovom poriadku. Okruh kritérií, z ktorých sa zisťuje úmysel, resp. vedomosť daňového\nsubjektu, stanovuje a dokazuje správca dane. Svoje závery je potom povinný riadne odôvodniť aj v\nkontexte judikatúry Súdneho dvora.\n13. Ak aj žalovaný, resp. správca dane vychádzal z právneho názoru, že prioritou vykonávanej daňovej\nkontroly bolo preverenie splnenia zákonných podmienok odpočítania dane v zmysle § 49 ods. 1a 2 v\nnadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, a skúmanie vedomosti kontrolovaného subjektu, im\nzo zákona nevyplýva, tak tento jeho záver je nesprávny. Uvedenú povinnosť správnych orgánov nie je\nmožné vykladať tak, že majú de facto vykonávať právomoci, ktoré sú zákonom zverené orgánom činným\nv trestnom konaní. Ich povinnosťou je na základe výsledkov vykonaného dokazovania učiniť záver\nohľadne existencie zneužívajúceho konania, resp. podvodu na DPH na niektorom stupni obchodného\nreťazca a súčasne záver o tom, či z výsledkov takto vykonaného dokazovania možno uzavrieť, že o\ntomto konaní kontrolovaný daňový subjekt vedel, resp. vzhľadom na všetky okolnosti tej-ktorej veci\nvedieť musel.\n14. O nároku na náhradu trov konania rozhodol krajský súd podľa § 167 S.s.p. tak, že úspešnej žalobkyni\nnárok na náhradu trov konania priznal.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n15. Proti rozsudku krajského súdu podal sťažovateľ v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov\nuvedených v § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., v ktorej navrhol kasačnému súdu, aby napadnutý rozsudok\nkrajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že\nžalobu zamietne.\n16. Sťažovateľ sa s rozsudkom krajského súdu nestotožnil, pretože svoje rozhodnutie považuje za\nopodstatnené. Podľa jeho názoru v časti týkajúcej sa dodávateľa DARKO s.r.o. krajský súd sa výrazne\nodklonil od procesných a hmotnoprávnych postupov daňového konania, a ustálených rozhodnutí\nkasačného súdu najmä s rozsudkami sp. zn. 4Sžf/30/2014, a sp. zn. 2Sžf/4/2009 v spojení s rozhodnutím\nÚstavného súdu SR č.k. III. ÚS 78/2011-17.\n\n17. Správca dane postupoval v súlade so zákonom a v súlade s poukázanou judikatúrou, a podľa jeho\nnázoru spoločnosť DARKO s.r.o. žalobkyni tovar deklarovaný spornými faktúrami reálne nedodala a\nžalobkyňa neprijala také rozumné opatrenia, ktoré boli v jej moci, aby sa uistila, že sa nebude podieľať\nna rizikových transakciách.\n18. Sťažovateľ opätovne poukázal na skutočnosť, že správca dane daňovou kontrolou preveroval\nsplnenie zákonných podmienok odpočítania DPH a nie obchodný reťazec spoločností, v ktorom niektorá\npredchádzajúca spoločnosť bola súčasťou podvodného konania.\n19. K výpovedi konateľky spoločnosti DARKO s.r.o., ktorá bola uskutočnená v rámci MVI v Maďarsku,\nsťažovateľ uviedol, že táto výpoveď bola len jedným z ďalších dôkazov, vyhodnotením ktorých vo\nvzájomných súvislostiach správca dane dospel k záveru, že nebolo preukázané, že žalobkyni bol\npredmetný tovar dodaný práve spoločnosťou DARKO s.r.o. a že správca dane je povinný prihliadať na\nvšetky skutočnosti, ktoré boli získané v rámci daňového konania.\n20. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti kasačnému súdu navrhla, aby kasačnú\nsťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Podľa jej názoru správne orgány nevyhodnotili dôkazy objektívne a\nvo vzájomnej súvislosti ale subjektívne, svojvoľne a na ťarchu daňového subjektu bez toho, aby na to\nexistoval dôvod. Zároveň nezískali objektívne dôkazy o tom, že k dodaniu tovaru dodávateľmi žalobkyni\nnedošlo a nepreukázali ani že žalobkyňa vedela alebo mala mať vedomosť o podvodnom konaní svojich\ndodávateľov. Preto je odopretie práva na odpočítanie dane nezákonné.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n21. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S. s. p.)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná\noprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 S.s.p.) a že ide o rozsudok, proti\nktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č.\n757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Rozhodol bez nariadenia\npojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu\na na internetovej stránke najvyššieho súdu. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 30. apríla 2019 (§ 137\nods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\nPodľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych\npredpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených\nzáujmov daňových subjektov a iných osôb.\nPodľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s\ndaňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,\nak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom\nsprávy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,\nktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.\nPodľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý\ndôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe\ndaní vyšlo najavo.\nPodľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje\na) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v\ndaňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,\nb) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo\ndaňového konania,\nc) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.\nPodľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti\nnevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi\ndaňových subjektov.\nPodľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči\ndaňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti\nvšeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.\n\nPodľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno\nzistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké\nvýpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom\nzisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\nPodľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje\nskutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.\nPodľa § 68 ods. 1, 3 a 5 Daňového poriadku ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak,\nvyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a\n§ 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne,\nak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa\n§ 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú\nkontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie\nvo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48\nods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie\nvo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane.\nAk daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa\n§ 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov\nním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt\nnemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe\npísomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo\nmiestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok\na dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. O priebehu a\no výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19, a to aj\nopakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej\nzápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu.\nSprávca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti\nvyrubenej dani.\nPodľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku správca dane po vykonaní daňovej kontroly v rozhodnutí určí\nrozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil\nnárok podľa osobitných predpisov.\nPodľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň,\nkeď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\nPodľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň\nz tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3\na 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov\na služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\nPodľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť,\nak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.\n22. Predmetom kasačného konania je preveriť správnosť právneho posúdenia veci krajským súdom\nz dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti. Kasačný súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že\nnapadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\n23. K zrušeniu napadnutého rozhodnutia sťažovateľa z dôvodu nezákonne získaného dôkazného\nprostriedku - výpovede konateľky spoločnosti DARKO s.r.o., ktorá bola uskutočnená v rámci MVI v\nMaďarsku bez upovedomenia žalobkyne o tejto výpovedi kasačný súd uvádza, že v danom prípade ide\niba o jeden z mnohých dôkazov, ktoré boli podkladom na vydanie rozhodnutia správcu dane. Výpoveď\nkonateľky spoločnosti DARKO s.r.o. nebola ani ťažiskovou výpoveďou dôležitou v konaní, bez ktorej by\nsprávca dane nedošiel k rovnakému záveru, ale išlo len o jeden z viacerých dôkazov (teda nie jediným\ndôkazom), vyhodnotením ktorých vo vzájomných súvislostiach správca dane dospel k záveru, že nebolo\npreukázané, že žalobkyni bol predmetný tovar dodaný práve spoločnosťou DARKO s.r.o.\n24. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že existencia nezákonne\nzískaného dôkazného prostriedku v daňovom konaní nie je dôvodom na zrušenie rozhodnutia vydaného\nvo vyrubovacom konaní, ak bolo toto vydané na základe iných dôkazov, získaných zákonným\nspôsobom. To znamená, že ak nezákonne získaný dôkaz nebol podkladom pre rozhodnutie, toto\nnetrpí nezákonnosťou. Prvoinštančné rozhodnutie správcu dane vychádza najmä z ostatných dôkazov\n\nzískaných v priebehu daňovej kontroly a dokazovania vedeného vo vyrubovacom konaní, pričom\nsprávca dane vychádzal predovšetkým z dokladov predložených daňovým subjektom, tvrdení žalobkyne\no spôsobe vzťahov s dodávateľmi, spôsobe prepravy, preberania tovaru. Kasačný súd podotýka, že\nsprávca dane daňovou kontrolou preveroval splnenie zákonných podmienok na odpočítanie DPH v\nzmysle § 49 ods. 1, ods. 2 v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, pričom získal\ndostatok objektívnych dôkazov, ktoré nasvedčujú tomu, že spoločnosť DARKO s.r.o. žalobkyni tovar\ndeklarovanými spornými faktúrami, z ktorých si uplatnila odpočítanie dane, reálne nedodala, pričom ani\nžalobkyňa ňou predloženými dôkazmi nepreukázala, že jej spornými faktúrami deklarovaný tovar bol\ndodaný práve spoločnosťou DARKO s.r.o.\n25. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými\nhmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy\nštátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných\nskutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\nSprávca dane v danej veci skúmal priamy vzťah medzi žalobkyňou a jej dodávateľom DARKO\ns.r.o. ohľadom faktúrami deklarovaných obchodov a nie obchodný reťazec spoločností, v ktorom\nniektorá predchádzajúca alebo nasledujúca spoločnosť bola súčasťou podvodného, resp. zneužívacieho\nkonania.\n26. Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt.\nSprávca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce\npre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získa\npoznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie.\nSprávca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť\nskutkový stav veci čo najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva,\nže je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie\ndoplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného\nhodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne orgány\npovinné postupovať.\n27. Podľa rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015,\naplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové\nnakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha\nzákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky\ndôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo,\npričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia\na správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové\nkonanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa\nbez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní\nuvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním\nvyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy\nvykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť\nzávery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na\nskutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.\n28. Zistiť alebo preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie\nustanovení osobitných predpisov je účelom daňovej kontroly (§ 44 ods. 1 veta prvá Daňového\nporiadku). Daňová kontrola teda slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následné\nrozhodnutie správcu dane vydané vo vyrubovacom konaní. Z tohto pohľadu je daňová kontrola jedným\nz najvýznamnejších nástrojov v podmienkach správy daní. Daňová kontrola predstavuje verejnomocenský zásah do individuálnej sféry daňového subjektu, ktorý v konečnom dôsledku najčastejšie\nsmeruje k dorubovaniu daní a sekundárne k ukladaniu sankcií.\n29. Kasačný súd dáva do pozornosti právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky č. k. 5Sžf/97/2010, v ktorom sa uvádza: „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje\nnielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť,\nže súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny\norgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ\n\nnapĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj\no subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu\nobchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva\nv zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti\núdajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zák.\nč. 511/1992 Zb. oprávnené“.\nPotreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady\nposudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.\nZásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu\ndane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového\nsubjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.\nPreto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým\nspôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce\nz realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy\nvyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.\nSúdny dvor vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie\npráva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou\nzúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie\nspĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska\nčinnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať,\naby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa\nuistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo\nveciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10).\nMožno preto určiť opatrenia, ktoré možno, v tom ktorom prípade, požadovať od zdaniteľnej osoby\nuplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom.\nSprávca dane mal právo preveriť reálnosť dodávky odberateľovi tovaru, ako aj doplneným dokazovaním\nodstrániť vzniknuté pochybnosti. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený\ntyp kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s dodávateľom\nsa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho\nobchodných zvyklostí. Je na ňom, akým spôsobom preukáže komunikáciu s dodávateľom, spôsob\npreverovania množstva a kvality tovaru, jeho súlad s požiadavkou uvedenou v objednávke a pod.\nV okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový\nsubjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Už\nsamotné zistenie skutočnosti, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, nemá personálne a materiálne\nmožnosti na realizáciu dodávky, pohyb tovaru a finančných prostriedkov nie je odzrkadlený v jeho\ndaňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho\ndodávok. Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania\nz toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť\ndôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať\nvšetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní.\nPodmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej\npovahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné\nodpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a\nani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu\nzabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal\nexistenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na\nodpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli\nreálne uskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH).\n„...dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom\nsubjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady\nEurópskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom\na prípadom zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group,\nC-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I.\n1609, bod 71).\nV tomto smere preto dôkazná povinnosť v daňovom konaní jednoznačne spočíva na daňovom subjekte\n- žalobcovi, ktorému daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť odpočtu\nDPH i preukázal, (nielen formálnymi dokladmi) čo žalobca neurobil.\n\n„Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva,\na to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre\nriadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať\nvedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky\npojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými\ntak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v\ndanom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka\nprávnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom\nsú oprávnené“. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Sžf/97/2010).\nVzhľadom na spochybnenie reálnosti dodania tovaru odberateľom deklarovaných zdaniteľných plnení,\nsa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných\nformálne vyhotovených daňových dokladov ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca\npreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika\npodnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, aby\nsa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality\nDPH.\nNezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne\nnepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či prevzatá dodávka\nskutočne pochádza od zmluvného dodávateľa, odovzdá finančné prostriedky v značnej sume v hotovosti\nosobe, u ktorej si nepreverí, že koná v mene deklarovaného dodávateľa (napr. formou splnomocnenia),\na tým v podstate nemá doklad, komu cenu za dodávku zaplatil. V danom prípade žalobca nepreukázal\npri kontrole ani existenciu dodaného tovaru, z dôvodu jeho spotrebovania.\nVýkon práva, v rámci obchodných vzťahov, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného\nstyku, ako už bolo vyššie uvedené, nepožíva právnu ochranu. Žalobca v konaní pred daňovými\norgánmi nepreukázal, že by sa riadil uvedenými zásadami, že by v rámci svojej podnikateľskej činnosti\nvykonal všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa na predchádzanie podvodnej činnosti, prípadne na\nodstránenie pochybností o tom, že sa na podvodných transakciách nepodieľal vedome.\nZákladným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že podnikateľ\nmusí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na\nuskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH.\nV danom prípade na základe uvedených dôvodov nebolo bez pochýb preukázané, že žalobca zaplatil\nDPH z prijatého tovaru platiteľovi, teda že bol uvedený základný princíp dodržaný.“\n27. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009\nzo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa\n23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi\n(§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne\nje nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje\nsvojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dne z\npridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil;\npreto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených\npodmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov\npredkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia\nspoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“\n28. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami,\nsnažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly\nnevyhnutné podklady a dôkazy, vypočul svedkov navrhnutých daňovým subjektom. Správca dane\nnevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo\nvšetkých vzájomných súvislostiach. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné\nkumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane\npreukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ\ndane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na\nodpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady\nmusia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t. j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie\nbolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie. Pokiaľ nie je preukázané, že by tieto\nhmotnoprávne podmienky boli splnené, nepostačuje na vznik nároku na odpočet dane len samotná\nexistencia samotného dokladu, hoci by obsahoval všetky formálne náležitosti.\n\n29. Dôvodom neuznania odpočítania dane v danom prípade nebolo síce spochybnenie existencie tovaru\nani reálna výška výdavkov žalobkyne za dodaný tovar, ale skutočnosť, že nebolo preukázané, že\ntovar bol dodaný deklarovanými dodávateľmi. Správca dane v priebehu daňovej kontroly preveroval\nuskutočnenie zdaniteľných plnení nie len z formálnej stránky, ale preveroval tiež, či boli zdaniteľné\nobchody reálne uskutočnené. Na splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a\nnásledne určenie správnej výšky základu dane nepostačuje deklarovanie prijatia dodávky tovaru alebo\nslužby zo strany daňového subjektu predložením daňového dokladu - faktúry a potvrdenia o zaplatení,\npretože formálne doklady nepreukazujú reálnu existenciu tovaru a skutočného dodávateľa.\n30. Kasačný súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 241/07-44, podľa ktorého, zo\nzásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového\nhľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych\nplnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie.\nIde o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym\ntitulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej\ntransakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.\n31. Preskúmaním veci tak kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd neposudzoval zákonnosť\nrozhodnutí a postupov správcu dane a sťažovateľa v zmysle zásad uvedených vyššie, ale svoje\nrozhodnutie zdôvodnil tvrdením o nezákonne získanom dôkaze - výpovede konateľky spoločnosti\nDARKO s.r.o., ktorá bola uskutočnená v rámci MVI v Maďarsku bez upovedomenia žalobkyne.\n32. Krajský súd zistenia vyplývajúce z daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nevzal do úvahy\na týmito sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal. Na základe uvedených dôvodov dospel kasačný súd\nk záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná, pretože krajský súd rozhodol na základe nesprávneho\nprávneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Vzhľadom na\nokolnosť, že krajský súd nerozhodol uvedeným spôsobom, kasačný súd preto nemohol postupovať inak,\nako pristúpiť k zrušeniu napadnutého rozsudku krajského súdu v zmysle § 462 ods. 1 S.s.p. a vráteniu\nveci na ďalšie konanie. Úlohou krajského súdu bude v ďalšom konaní vo veci opätovne rozhodnúť s\npoukazom na to, že právnym názorom kasačného súdu je krajský súd viazaný (§ 469 S.s.p.). Krajský\nsúd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 3 S.s.p.\n33. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3 : 0.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}