{"guid": "c7a22ec1-d716-49b4-8ac7-ef76c1944117:fdebc9d2-a32a-4c7a-b2ea-215311f33a27", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:3017200057.1", "spisova_znacka": "7Sk/27/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sk/27/2018 z 26. 6. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. júna 2019, sp. zn. 7Sk/27/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:3017200057.1", "identifikacne_cislo": "3017200057", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viola Takáčová PhD.", "sudca_id": 65, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-viola-takacova-phd-65", "datum_vydania": "2019-06-26", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-272.odsek-3", "nazov": "§ 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-272.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-272"}, {"iri": "/SK/ZZ/1994/274/#paragraf-44a", "nazov": "§ 44a zákona č. 274/1994 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1994/274/#paragraf-44a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/274-1994/paragraf-44a"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2003/461#paragraf-272", "/SK/ZZ/1994/274#paragraf-44a", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fdebc9d2-a32a-4c7a-b2ea-215311f33a27", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:3017200057.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:3017200057.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:3017200057.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sk/27/2018\n3017200057\n26. 06. 2019\nJUDr. Viola Takáčová\nECLI:SK:NSSR:2019:3017200057.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej,\nPhD. a členiek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Aleny Adamcovej, v právnej veci žalobcu:\nV. B., narodený XX. W., bytom v T. č. XXX, právne zast.: JUDr. Dušanom Motúsom, advokátom so sídlom\nv Prievidzi, Hviezdoslavova č. 3, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom v Bratislave,\nUl. 29. augusta č. 8-10, o úrazovú rentu, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nTrenčíne z 30. apríla 2018, č. k. 15Sa/4/2017-68, t a k t o\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\n1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 30. apríla 2018, č. k.\n15Sa/4/2017-68, postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len\n„SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovanej z\n30. januára 2017, číslo: 26171-2/2017-BA, ktorým táto podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z. o\nsociálnom poistení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 461/2003 Z.z.“) odvolanie žalobcu\nzamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie z 1. decembra 2016, číslo: 29967-4/2016-BA,\nktorým bolo rozhodnuté, že žalobca, ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku choroby z povolania\nzistenej dňa 3. decembra 2002 nemá podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. nárok na úrazovú rentu.\n2. Krajský súd po vyhodnotení závažnosti dôvodov žaloby vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu\nsprávneho orgánu ako aj k obsahu pripojeného spisu žalovanej konštatoval súlad rozhodnutia ako\naj procesného postupu žalovanej so zákonom. Z dôkazov, ktoré mali správne orgány k dispozícii,\nvyvodili správne skutkové závery. Svoje úvahy, vedúce ich k ustáleniu skutkového stavu, racionálne\nodôvodnili a takto zistený a ustálený skutkový stav následne správne právne posúdili právne\nkorektnou aplikáciou relevantných zákonných ustanovení. Krajský súd v napadnutom rozhodnutí\nnezistil právne pochybenia ani logické nesprávnosti a ani inú vadu konania, ktorá by mala vplyv na\nzákonnosť napadnutého rozhodnutia; napadnuté rozhodnutie považoval za argumentačne zrozumiteľné\na dostatočne odôvodnené.\n3. Uviedol, že v administratívnom konaní sa nepreukázalo, že by žalobcovi bola k 31. decembru 2003\npriznaná a súčasne vyplácaná náhrada za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti v dôsledku\nchoroby z povolania. Základnou zákonnou podmienkou priznania a vyplácania tzv. transformovanej\núrazovej renty je v zmysle § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. existujúca výplata náhrady za stratu\n\nna zárobku chorobou z povolania postihnutému zamestnancovi k 31. decembru 2003 a trvanie tohto\nnároku aj po 31. decembri 2003. Túto podmienku žalobca nesplnil, aspoň to nevyplýva z obsahu\nadministratívneho spisu, čím mu nárok na transformovanú úrazovú rentu nevznikol. Preto za správny\npovažoval právny názor žalovanej, podľa ktorého tu nie je právny dôvod na priznanie nároku na\ntransformovanú úrazovú rentu podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z., nakoľko tento nárok žalobcovi\nz dôvodu nesplnenia zákonom stanovených podmienok nevznikol. K názoru právneho zástupcu žalobcu\no použiteľnosti § 44a až § 44g zákona č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších\npredpisov krajský súd uviedol, že ide o ustanovenia siedmej časti citovaného zákona, ktorá upravuje\npoistenie zodpovednosti za škodu, avšak ktoré neustanovujú iný právny režim úpravy nároku na úrazovú\nrentu vyplývajúcu z § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. v priamej nadväznosti na § 201 ods. 1\nZákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z.z.) v znení účinnom do 31. decembra 2003, než ako bolo\nprezentované už vyššie.\n4. Vzhľadom na vyššie uvedené, krajský súd žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 SSP zamietol.\n5. O trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 168 SSP tak, že úspešnej žalovanej náhradu trov\nkonania nepriznal, nakoľko ich priznanie nežiadala a nešlo ani o situáciu, kedy by to bolo možné vo\nvzťahu k žalobcovi spravodlivo požadovať.\nII.\n6. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\n7. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP). Konkrétne krajský súd nesprávne\nvyhodnotil dôkazy a nesprávne posúdil otázku dátumu vzniku nároku na stratu na zárobku po skončení\npracovnej neschopnosti a následného vzniku nároku na tzv. transformovanú úrazovú rentu.\n8. Mal za to, že formálnym prístupom žalovanej ako aj krajského súdu bol ukrátený na svojich právach;\npri hodnotení veci bolo potrebné vychádzať z logického výkladu. Uviedol, že je nesporné, že pracoval\nv K. ako baník a v dôsledku tejto pracovnej činnosti mu bola dňa 20. marca 2003 priznaná choroba\nz povolania s dátumom prvého zistenia dňa 3. decembra 2002, teda kedy bola choroba z povolania\nhlásená počas trvania pracovného pomeru.\n9. Ďalej uvádzal, že žalovaná mu bola povinná priznať náhradu za stratu na zárobku po skončení\npracovnej neschopnosti od roku 2002, respektíve 2003 podľa § 201 Zákonníka práce v znení účinnom\ndo 31. decembra 2003 a následne odo dňa 1. januára 2004 by bol tento nárok pretransformovaný na\núrazovú rentu podľa § 272 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.z. a nárok na úrazovú rentu by trval doživotne. Pri\nposudzovaní vzniku nároku na stratu zárobku po skončení pracovnej neschopnosti bolo treba vychádzať\nz vykonávanej práce baníka a z práce, ktorú by mohol navrhovateľ robiť po priznaní choroby z povolania\n- len takýto postup je spravodlivý a neporušuje práva navrhovateľa.\n10. Zastal názor, že rozhodnutie žalovanej je v rozpore s logickým posúdením rozhodovania o úrazovej\nrente, pričom je evidentné, že ak by sa situácia posudzovala podľa výkladu žalovanej, ktorý si osvojil aj\nkrajský súd, bol by hrubým spôsobom poškodený tým, že mu nebola úrazová renta priznaná len preto, že\npred priznaním choroby z povolania už nepracoval u zamestnávateľa, u ktorého mu choroba z povolania\nvznikla a ktorý za ňu zodpovednosť uznal. Dodal, že rozhodnutím bol porušený § 2, § 5 ods. 1 - 4, § 129\nods. 1 SSP ako aj článok 2 ods. 1, 2 a článok 3 Civilného sporového poriadku.\n11. Záverom navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu podľa\n§ 462 ods. 2 SSP zmenil a rozhodnutie žalovanej zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si\nuplatnil a vyčíslil náhradu trov konania.\nIII.\n12. Žalovaná sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadrila podaním zo 17. júla 2018.\n\n13. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedla, že žalobca mal uzatvorený pracovný pomer so\nzamestnávateľom K., a.s., u ktorého naposledy pracoval za podmienok, za ktorých vzniká jemu priznaná\nchoroba z povolania - ochorenie kostí, kĺbov, šliach, nervov končatín z dlhodobého, nadmerného,\njednostranného zaťaženia, zistená dňa 3. decembra 2002 a hlásená dňa 20. marca 2003. Pracovný\npomer žalobca ukončil u zamestnávateľa dňa 14. septembra 2001, teda ešte pred dátumom prvého\nzistenia choroby z povolania. Na základe uvedených skutočností žalobca žiadosťou z 21. mája 2004\npožiadal Sociálnu poisťovňu o priznanie úrazovej renty podľa § 88 zákona č. 461/2003 Z.z. Nakoľko bola\nžalobcovi zistená a hlásená choroba z povolania ešte pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 461/2003\nZ.z., Sociálna poisťovňa, pobočka Prievidza žiadosťou z 27. júla 2004 požiadala zamestnávateľa o\nzaujatie stanoviska k prípadnej výplate náhrady za straty na zárobku po skončení dočasnej pracovnej\nneschopnosti v zmysle § 198 ods. 1 Zákonníka práce. Listom zo 16. augusta 2004, č. 302-702/2004,\npobočka ústrediu Sociálnej poisťovne oznámila, že „konanie o náhrade za stratu na zárobku po skončení\nPN nebolo právoplatne skončené do 31. decembra 2003“, z čoho vyplýva, že žalobca k 31. decembru\n2003 nepoberal náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti. Nakoľko\nbolo v konaní zrejmé, že žalobca k 31. decembru 2003 nepoberal od zamestnávateľa náhradu za stratu\nčasu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti, ústredie o žiadosti žalobcu rozhodlo\nrozhodnutím z 31. augusta 2004, číslo: 22-1730-AC11/04 tak, že žalobcovi priznalo nárok na úrazovú\nrentu podľa § 88 zákona č. 461/2003 Z.z. Z uvedeného vyplýva, že na prípad žalobcu bolo potrebné\naplikovať ustanovenia zákona ako takého, vrátane jeho § 89a, v zmysle ktorého nárok na úrazovú rentu\nzaniká dňom dovŕšenia dôchodkového veku, čo v prípade žalobcu nastalo dňa 31. marca 2013. Preto\nústredie rozhodnutím z 3. marca 2016, číslo: 29967-1/2016-BA (právoplatným dňa 12. apríla 2016)\nrozhodlo o zániku nároku na úrazovú rentu žalobcu z dôvodu dovŕšenia dôchodkového veku dňom\n31. marca 2016. Ďalej žalovaná uviedla, že žalobca dňa 4. októbra 2016 požiadal ústredie o priznanie\nnáhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti, o predmetnej žiadosti bolo rozhodnuté\nrozhodnutím z 1. decembra 2016 v spojení s druhostupňovým rozhodnutím žalovanej z 30. januára 2017.\n14. V súvislosti s podanou kasačnou sťažnosťou a dôvodmi v nej obsiahnutými, žalovaná poukázala na\n§ 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z., podľa ktorého náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej\nneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku,\nktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od\n1. januára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Zákon v tomto\nustanovení upravuje tzv. transformovanú úrazovú rentu (ktorá sa poskytuje doživotne) s tým, že nárok na\ntúto dávku je podmienený výplatou náhrady za stratu na zárobku k 31. decembru 2003 a trvaním tohto\nnároku aj po 31. decembri 2003. Poukázala na nesprávnosť tvrdenia žalobcu o povinnosti žalovanej\npriznať žalobcovi náhradu za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti od roku\n2002, respektíve 2003 podľa § 201 Zákonníka práce účinného v čase zistenia a hlásenia choroby z\npovolania žalobcu, nakoľko práve tento právny predpis zakotvoval povinnosti zamestnávateľa pri vzniku\nškody v súvislosti s pracovným úrazom alebo chorobou z povolania. Zodpovednosť podľa predmetného\npredpisu niesol a nesie zamestnávateľ, ale on ako nositeľ zodpovednosti má nárok v rámci zákonného\npoistenia na preplatenie, v dôsledku jeho objektívnej zodpovednosti, vzniknutej škody poškodenému.\nSociálnej poisťovni, zo žiadneho ustanovenia zákona č. 461/2003 Z.z. ani iného právneho predpisu\nnevyplýva oprávnenie prepočítavať výšku náhrady za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej\nneschopnosti, o čom svedčí rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júla 2016, sp. zn.\n10So/91/2015, ako aj z 28. júna 2016, sp. zn. 9So/201/2014. Sociálna poisťovňa len preberá výplatu\nplnení poskytovanú zamestnávateľom k 31. decembru 2003, čo znamená, že základnými podmienkami\npre poskytnutie takejto výplaty za zamestnávateľa zo strany Sociálnej poisťovne je výplata plnenia k 31.\ndecembru 2003 zamestnávateľom a odovzdanie dokladov o tejto výplate Sociálnej poisťovni. V prípade\nžalobcu však k poskytovaniu takéhoto plnenia nedošlo.\n15. K tvrdeniu žalobcu, že úrazová renta nebola priznaná len preto, že žalobca pred priznaním choroby\nz povolania už nepracoval u zamestnávateľa, u ktorého choroba z povolania vznikla, a ktorý za ňu\nzodpovednosť uznal, žalovaná uviedla, že chorobu z povolania zisťuje a uznáva Klinika pracovného\nlekárstva a klinickej toxikológie ako špecializované pracovisko, ktorá v Hlásení choroby z povolania\nz 20. marca 2003 v časti „Organizácia, kde choroba z povolania vznikla“ označila za zodpovedný\nsubjekt v zmysle Zákonníka práce zamestnávateľa žalobcu. Opakovane poukázala na to, že na účely\n§ 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. je potrebné, aby bola žalobcovi zo strany zamestnávateľa\nvyplácaná k 31. decembru 2003 náhrada za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej\nneschopnosti podľa Zákonníka práce. Preto nie je rozhodujúce, že v čase zistenia choroby z povolania\n\nuž žalobca u zamestnávateľa nepracoval, ale je rozhodujúce to, že zamestnávateľ, aj keď v tom čase\nuž bývalý, nevyplácal žalobcovi k 31. decembru 2003 náhradu za stratu na zárobku po skončení\ndočasnej pracovnej neschopnosti, ktorá by v prípade jej vyplácania a odovzdania dokladov za splnenia\nďalších, právnym poriadkom, stanovených podmienok transformovala na úrazovú rentu podľa § 272\nmenovaného zákona. Dodala, že ak zamestnávateľ odmietol vyplácať túto náhradu žalobcovi, mohol\nsa žalobca domáhať výplaty tohto plnenia žalobou na príslušnom okresnom súde. Tohto času však už\nnemožno nahrádzať túto výplatu poskytovanú v zmysle Zákonníka práce zamestnávateľom úrazovou\nrentou poskytovanou Sociálnou poisťovňou v zmysle § 272 zákona.\n16. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, žalovaná navrhla, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky\nkasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol.\nIV.\n17. Vyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti bolo žalobcovi doručené na vedomie dňa 6. augusta\n2018.\nV.\n18. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. g/\nSSP) preskúmal kasačnú sťažnosť postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej\npreskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.\n19. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n20. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n21. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n22. Podľa § 6 ods. 2 písm. c/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v\nsociálnych veciach;\n23. Podľa § 199 ods. 1 písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie\nSociálnej poisťovne;\n24. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zamietol\nžalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej z 30.\njanuára 2017, číslo: 26171-2/2017-BA, ktorým táto podľa § 218 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z.z.\nodvolanie žalobcu zamietla a potvrdila prvostupňové správne rozhodnutie z 1. decembra 2016, číslo:\n29967-4/2016-BA, ktorým bolo rozhodnuté, že žalobca, ktorý utrpel poškodenie zdravia v dôsledku\nchoroby z povolania zistenej dňa 3. decembra 2002 nemá podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z.\nnárok na úrazovú rentu.\n25. Podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z., náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej\nneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku,\nktoré sa vyplácali k 31. decembru 2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1.\njanuára 2004 za úrazovú rentu, a to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Na zvyšovanie úrazovej\nrenty platí § 82 primerane.\n\n26. Podľa § 198 ods. 1 písm. a/ Zákonníka práce v znení účinnom do 31. decembra 2003, zamestnanec,\nktorý utrpel pracovný úraz alebo u ktorého sa zistila choroba z povolania, má nárok v rozsahu, v ktorom\nzamestnávateľ zodpovedá za škodu, na poskytnutie náhrady za stratu na zárobku alebo stratu na\ndôchodku;\n27. Podľa § 201 ods. 1 Zákonníka práce v znení účinnom do 31. decembra 2003, náhrada za stratu na\nzárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity sa\nposkytne zamestnancovi v takej sume, aby spolu s jeho zárobkom po pracovnom úraze alebo po zistení\nchoroby z povolania s pripočítaním prípadného invalidného dôchodku alebo čiastočného invalidného\ndôchodku poskytovaného z toho istého dôvodu sa rovnala jeho priemernému zárobku pred vznikom\nškody. Pritom sa neprihliada na zárobok zamestnanca, ktorý dosiahol zvýšeným pracovným úsilím.\n28. Podľa § 14 Zákonníka práce v znení účinnom do 31. decembra 2003, spory medzi zamestnancom\na zamestnávateľom o nároky z pracovnoprávnych vzťahov prejednávajú a rozhodujú súdy.\n29. Najvyšší súd z obsahu súdneho spisu ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovanej zistil, že\nžalobca mal uzatvorený pracovný pomer so zamestnávateľom K. a.s., u ktorého naposledy pracoval za\npodmienok, za ktorých vzniká jemu priznaná choroba z povolania - ochorenie kostí, kĺbov, šliach, nervov\nkončatín z dlhodobého, nadmerného, jednostranného zaťaženia. Choroba z povolania bola zistená dňa\n3. decembra 2002 a hlásená dňa 20. marca 2003. Pracovný pomer žalobcu bol skončený výpoveďou\nzo strany zamestnávateľa z dôvodu nadbytočnosti (organizačné a racionalizačné opatrenia) dňa 14.\nseptembra 2001.\n30. Z obsahu administratívneho spisu žalovanej mal najvyšší súd tiež preukázané, že žalobca žiadosťou\nspísanou dňa 21. mája 2004 požiadal o priznanie úrazovej renty podľa § 88 zákona č. 461/2003 Z.z. s\ntým, že predmetnej žiadosti bolo vyhovené a žalovaná rozhodnutím z 31. augusta 2004, číslo: 22-1730AC11/04, priznala žalobcovi nárok na úrazovú rentu od 1. januára 2004 v sume toho času 8.570,-Sk\na od 1. februára 2004 v sume toho času 8.369,-Sk mesačne. Uvedená suma bola žalobcovi následne\nkaždoročne valorizovaná až do roku 2016, keď z dôvodu dovŕšenia dôchodkového veku u žalobcu (31.\nmarec 2016) žalovaná rozhodnutím z 3. marca 2016, číslo: 29967-1/2016-BA, rozhodla o zániku nároku\nna úrazovú rentu.\n31. Následne sa žalobca svojimi podaniami zo 4. októbra 2016 a z 29. novembra 2016 domáhal zo\nstrany žalovanej priznania a vyplácania náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti\nod roku 2002, respektíve 2003 z titulu odškodnenia priznanej choroby z povolania s tým, že priznanie\nnáhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti pred 31. decembrom 2003 znamená aj\nvznik nároku na tzv. transformovanú úrazovú rentu odo dňa 1. januára 2004 a jej doživotné vyplácanie.\n32. Na úvod najvyšší súd uvádza, že nároky zamestnanca plynúce zo zodpovednosti zamestnávateľa\nza škodu spôsobenú pracovným úrazom alebo chorobou z povolania vychádzali z pracovného (teda\nsúkromnoprávneho) vzťahu upraveného Zákonníkom práce a pokiaľ boli tieto nároky medzi účastníkmi\npracovnoprávneho vzťahu sporné, prejednávali a rozhodovali o nich súdy. Podľa § 198 ods. 1 písm. a/\naž d/ Zákonníka práce v znení účinnom do 31. decembra 2003 išlo o nároky na náhradu za stratu na\nzárobku alebo stratu na dôchodku (počas práceneschopnosti a po skončení práceneschopnosti alebo\npri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity), za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia, účelne\nvynaložené náklady spojené s liečením a vecnú škodu. K zásadnej zmene došlo prijatím zákona č.\n461/2003 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 1. januára 2004, ktorý vo svojej podstate zasiahol aj do\nprávomoci súdu v týchto veciach. Týmto zákonom sa zákonné poistenie zodpovednosti zamestnávateľa\nza škodu pri pracovnom úraze a pri chorobe z povolania, ktoré vyplývalo priamo z § 14a v spojení s\n§ 44a ods. 1 zákona č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni v znení neskorších predpisov nahradilo\núrazovým poistením - pozri bod 16 ustanovenia § 294 zákona č. 461/2003 Z.z. (Zrušovacie ustanovenia)\nako aj bod 27, podľa ktorého bolo (okrem iného) zrušené ustanovenie § 198 ods. 1 písm. a/ až c/\nZákonníka práce a tiež jeho ustanovenia § 199 až 213, takže jediným nárokom upraveným v Zákonníku\npráce z titulu pracovného úrazu alebo choroby z povolania zostala len vecná škoda a ostatné nároky sú\nupravené v zákone č. 461/2003 Z.z., pričom nároku za stratu na zárobku alebo za stratu na dôchodku\nzodpovedajú nároky na úrazový príplatok (§ 85 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z.), respektíve nárok na\núrazovú rentu (§ 88 a nasl. zákona č. 461/2003 Z.z.). Od účinnosti novej právnej úpravy, t. j. od 1. januára\n\n2004 o uvedených nárokoch (ako aj o ďalších úrazových dávkach uvedených v Prvej časti, Štvrtej hlave\nzákona) rozhoduje Sociálna poisťovňa; príslušnosť na prejednanie a rozhodovanie v týchto veciach\njednoznačne vyplýva z ustanovenia § 177 menovaného zákona, podľa ktorého na konanie vo veciach\nsociálneho poistenia sú vecne príslušné organizačné zložky Sociálnej poisťovne. Ide o konanie vo\nveciach dávkových v zmysle ustanovenia § 172 ods. 3 písm. a/ zákona. Právomoc Sociálnej poisťovne,\nnebola daná na rozhodovanie o nárokoch na náhradu za stratu na zárobku po skončení pracovnej\nneschopnosti alebo pri uznaní invalidity alebo čiastočnej invalidity, na náhradu za stratu na dôchodku\na na náhradu nákladov na výživu pozostalých, o ktorých treba rozhodnúť podľa predpisov účinných do\n31. decembra 2003; o týchto nárokoch rozhodoval vždy súd, ako o spore z pracovného vzťahu.\n33. V súvislosti s námietkou žalobcu, že žalovaná mu mala priznať náhradu za stratu na zárobku po\nskončení práceneschopnosti, ktorá by mala byť odo dňa 1. januára 2004 pretransformovaná na úrazovú\nrentu s doživotným vyplácaním, najvyšší súd uvádza, že podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z.,\npodľa ktorého náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti alebo pri uznaní\ninvalidity alebo čiastočnej invalidity a náhrada za stratu na dôchodku, ktoré sa vyplácali k 31. decembru\n2003, a nárok na ich výplatu trvá aj po tomto dni, sa považujú od 1. januára 2004 za úrazovú rentu,\na to v sume, v akej patrili do 31. decembra 2003. Z uvedeného je zrejmé, že na to, aby bolo možné\nvôbec hovoriť o transformácii náhrady za stratu na zárobku po skončení práceneschopnosti na úrazovú\nrentu, bolo potrebné, aby bola žalobcovi zo strany zamestnávateľa vyplácaná k 31. decembru 2003\nnáhrada za stratu na zárobku po skončení dočasnej pracovnej neschopnosti podľa Zákonníka práce. Z\nobsahu administratívneho spisu žalovanej ako aj do spisu založených stanovísk zo strany žalobcu však\nnebolo preukázané, že by ku dňu 31. decembra 2003 žalobca náhradu za stratu na zárobku po skončení\npracovnej neschopnosti poberal. Bolo teda na žalobcovi, aby si uplatnil svoj nárok u zodpovedného\nzamestnávateľa, ktorý bol subjektom povinným plniť zo zodpovednosti za škodu spôsobenú chorobou\nz povolania, ak u neho poškodený vykonával naposledy prácu pred jej zistením v pracovnom pomere\nza podmienok, v ktorých táto choroba z povolania vzniká a v prípade, ak zamestnávateľ odmietol\nvyplácať túto náhradu žalobcovi, mohol sa žalobca domáhať výplaty tohto plnenia žalobou na príslušnom\nokresnom súde. Tak mal následne poškodený v spojení s právoplatným súdnym rozhodnutím nárok\nna poskytnutie úrazovej dávky žalovanou, ktorý nárok bola žalovaná povinná uspokojiť na základe\nzákonného úrazového poistenia v spojení s právoplatným súdnym rozhodnutím. Za tohto stavu však\nneexistoval nárok, ktorý by sa z náhrady za stratu na zárobku po skončení pracovnej neschopnosti\npretransformoval na úrazovú rentu postupom podľa § 272 ods. 3 zákona č. 461/2003 Z.z. Žalobcovi\nsa totiž k 31. decembru 2003 nevyplácala žiadna náhrada za stratu na zárobku po skončení pracovnej\nneschopnosti.\n34. Pokiaľ žalobca poukazoval na § 44a a nasl. zákona č. 274/1994 Z.z. o Sociálnej poisťovni v\nznení zákona č. 242/2002 Z.z. (ďalej len „zákon č. 274/1994 Z.z.“), najvyšší súd uvádza, že do 31.\ndecembra 2003 bol nárok zamestnanca na náhradu škody spôsobenej pracovným úrazom nárokom\nz pracovnoprávneho vzťahu, ktorý upravoval Zákonník práce. Každý zamestnávateľ zamestnávajúci\naspoň jedného zamestnanca bol ex lege podľa § 14a zákona č. 274/1994 Z.z. poistený pre prípad\nzodpovednosti za takúto škodu. Išlo síce o zodpovednosť zamestnávateľa, bolo však na Sociálnej\npoisťovni, aby v prípade vzniku poistnej udalosti nahradila za zamestnávateľa (na základe zákonného\npoistenia) poškodenému zamestnancovi preukázané nároky na náhradu škody na zdraví spôsobenej\nchorobou z povolania, ktorá bola prvý raz preukázaná počas poistenia zodpovednosti za škodu (§ 44a\nods. 2 zákona č. 274/1994 Z.z.). V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na § 3 ods. 2 písm. c/\nzákona č. 274/1994 Z.z., podľa ktorého Sociálna poisťovňa pri vykonávaní nemocenského poistenia a\ndôchodkového zabezpečenia podľa osobitných predpisov a poistenie zodpovednosti za škodu podľa\ntohto zákona a podľa osobitného predpisu (Zákonník práce) zabezpečuje (ale nerozhoduje o nároku\na následnej výške) výplatu náhrady škody na zdraví spôsobenej pracovným úrazom a chorobou z\npovolania podľa tohto zákona a podľa osobitného predpisu (Zákonník práce). Z uvedeného vyplýva, že\nSociálna poisťovňa nie je oprávnená zasahovať do nárokov na náhradu za stratu na zárobku za obdobie\ndo 31. decembra 2003, teda ani prezumovať ich existenciu.\n35. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej\nsťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší súd kasačnú sťažnosť podľa\n§ 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.\n\n36. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní\núspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanej ich\nnepriznal, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta prvá SSP).\n37. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "15Sa/4/2017", "guid": "a203b5d7-ceee-473d-a7a2-28a531189263:ac89ad62-01eb-4cef-b948-e0a1e67700b1", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "bccaa4c2-723f-4135-a55c-0abefa044ad0:b81c5c22-ffbe-47a5-abd7-0a6c59d1e228", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:3013200921.3", "spisova_znacka": "10So/91/2015", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10So/91/2015 z 27. 7. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-07-27", "citacie_n": 2, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:3013200921.3"}, {"guid": "2b9a21c2-b526-4989-92a3-a05ae0d4bdfd:2be30f20-8f7d-43fb-bb61-5f69152eb906", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2016:1013200350.1", "spisova_znacka": "9So/201/2014", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9So/201/2014 z 27. 6. 2016", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2016-06-27", "citacie_n": 1, "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2016:1013200350.1"}], "citovane_v": []}