Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/27/2018 z 22. 1. 2019 Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 22. januára 2019, sp. zn. 3Sžfk/27/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:2017200280.1 Najvyšší súd | 3Sžfk/27/2018 | ECLI:SK:NSSR:2019:2017200280.1 | 2019-01-22 | Rozsudok Oblasť práva: Správne právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 24 zákona č. 563/2009 Z. z., § 49 zákona č. 563/2009 Z. z., § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., § 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/8d6f64ab-ff11-4f77-9a56-481a84d72130 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:2017200280.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Sžfk/27/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 2017200280
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:2017200280.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a z
členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Anny Peťovskej, PhD. (sudca spravodajca), v právnej
veci žalobcu: Ján Brocka BROCKA, so sídlom Svätopeterská ul. č. 66, Hlohovec, IČO: 33 429 707,
zastúpeného: Advokátska kancelária MCL, s.r.o., so sídlom Mostová 2, Bratislava, proti žalovanému
ako sťažovateľovi: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101372120/2017 zo dňa 19. júna 2017, v konaní
o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/94/2017-132 zo dňa 11. júla
2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/94/2017-132 zo dňa 11.
júla 2018 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

I.

Rekapitulácia konania pred krajským súdom

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“) podľa § 191 ods. 1 písm. e),
g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č.
101372120/2017 zo dňa 19.06.2017, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Trnava č.
100441573/2017 zo dňa 13.03.2017. Daňový úrad Trnava (ďalej aj len „správca dane“) vyrubil žalobcovi
podľa ustanovenia § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej
len „DPH“) za zdaňovacie obdobie júl 2010 v sume 22.414,34 €, pretože vykonaným dokazovaním
dospel správca dane k záveru, že bol spochybnený reálny základ žalobcom deklarovaných zdaniteľných
obchodov od dodávateľa EUROCOOP, spotrebné družstvo v likvidácii (ďalej aj len „EUROCOOP“) za
dodávku komodity - bravčového mäsa.

2. Správca dane svoje rozhodnutie založil na výsledkoch daňovej kontroly v spojení s výsledkami
dokazovania doplneného vo vyrubovacom konaní, pričom správca dane neuznal žalobcovi nárok na
odpočítanie dane z faktúr od dodávateľa EUROCOOP, ktoré považoval za sporné. Ide o faktúry č.
A2010163 zo dňa 01.07.2010, dátum dodania 01.07.2010, v hodnote Základ dane (ďalej len „ZD“): 2
725,24 eura a DPH 19%: 517,80 eura; č. A2010161 zo dňa 06.07.2010, dátum dodania 06.07.2010, v
hodnote ZD: 12.159,37 eura a DPH 19%: 2.310,29 eura; č. A2010165 zo dňa 08.07.2010, dátum dodania
08.07.2010, v hodnote ZD: 8 508,13 eura a DPH 19%: 1 616,54 eura; č. A2010167 zo dňa 09.07.2010,
dátum dodania 09.07.2010, v hodnote ZD: 5 681,00 eura a DPH 19%: 1 079,38 eura; č. A2010168 zo
dňa 12.07.2010, dátum dodania 12.07.2010, v hodnote ZD: 7 777,08 eura a DPH 19%: 1 477,64 eura; č.



A2010169 zo dňa 13.07.2010, dátum dodania 13.07.2010, v hodnote ZD: 6 945,65 eura a DPH 19%: 1
319,67 eura; č. A2010170 zo dňa 14.07.2010, dátum dodania 14.07.2010, v hodnote ZD: 8 220,97 eura a
DPH 19%: 1 561,99 eura; č. A2010175 zo dňa 19.07.2010, dátum dodania 19.07.2010, v hodnote ZD: 17
028,67 eura a DPH 19%: 3 235,44 eura; č. A2010176 zo dňa 20.07.2010, dátum dodania 20.07.2010, v
hodnote ZD: 9 004,88 eura a DPH 19%: 1 710,92 eura; č. A2010177 zo dňa 21.07.2010, dátum dodania
21.07.2010, v hodnote ZD: 5 038,22 eura a DPH 19%: 957,26 eura; č. A2010178 zo dňa 22.07.2010,
dátum dodania 22.07.2010, v hodnote ZD: 8 310,15 eura a DPH 19%: 1 578,92 eura; č. A2010181 zo
dňa 28.07.2010, dátum dodania 28.07.2010, v hodnote ZD: 14 400,15 eura a DPH 19%: 2 736,04 eura;
č. A2010184 zo dňa 20.07.2010, dátum dodania 20.07.2010, v hodnote ZD: 8 717,85 eura a DPH 19%:
1 656,39 eura a č. A2010188 zo dňa 29.07.2010, dátum dodania 29.07.2010, v hodnote ZD: 3 452,88
eura a DPH 19%: 656,06 eura - v celkovej výške DPH 22 414,34 eura (ďalej len „sporné faktúry“).

3. Krajský súd sa s názorom žalovaného nestotožnil a svoj záver o potrebe zrušiť napadnuté rozhodnutie
žalovaného založil na nezákonnosti dôkazu, výsluchu kľúčového svedka pána F. konaného dňa
05.05.2014 ako podkladu tohto rozhodnutia, pre ktorý je samotné rozhodnutie nezákonné. Nesúhlasil
krajský súd s názorom žalovaného, že vada v konaní správcu dane pri výsluchu svedka pána F. dňa
05.05.2014 bola konvalidovaná zopakovaním výsluchu tohto svedka už za prítomnosti žalobcu dňa
14.10.2014 a žalobca že bol s výpoveďou zo dňa 05.05.2014 oboznámený (06.10.2014). Nezákonnosť
dôkazu totiž nemožno procesne nijako odstrániť. V kontexte tohto sa javilo krajskému súdu potrebné
vo veci doplniť dokazovanie a ponechal na zváženie žalovanému vykonať výsluchy prípadných ďalších
svedkov. Zároveň nesúhlasil ani s tým názorom žalovaného, že žalobca vedel, resp. mohol vedieť, že
dodávateľské subjekty sa dopustili podvodu.

4. Žalovaný porušil tiež ust. § 25 ods. 4 daňového poriadku a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky,
pretože skutočnosť, že za dodávateľa žalobcu konal svedok F. ako neoprávnená osoba, je vo vzťahu k
preverovaniu nároku na uplatnenie odpočtu DPH, irelevantná. Prekročenie právomoci uvedenej osoby
zakladá len jeho zodpovednosť v oblasti obchodnoprávnych vzťahov s tretími osobami. Výpoveď tohto
svedka predstavuje zásadný dôkaz, ktorý je potrebný na preverenie dodávateľských vzťahov v rámci
obchodného reťazca. Okolnosť, či žalobca vedel alebo mohol vedieť, že je súčasťou podvodného
reťazca obchodných spoločnosti je možné a potrebné vyhodnotiť z výpovede svedka získanej len
zákonným spôsobom. Ak správca dane a žalovaný tvrdia, že žalobca mal vedomosť o podvodnom
obchodnom reťazci subjektov, ktoré sa zúčastňovali na obchodovaní s bravčovým mäsom, tieto tvrdenia
musia byť založené na relevantných dôkazoch. Nepostačuje len domnienka, že žalobca mal, alebo
mohol vedieť, že je jeho súčasťou.

5. Za dôvodnú neuznal krajský súd námietku žaloby voči nevydaniu rozhodnutia o prerušení konania.
Žalobca žiadal prerušiť výkon daňovej kontroly z dôvodu prebiehajúcich súdnych konaní vo veci
prieskumu zákonnosti rozhodnutí žalovaného týkajúcich sa oprávnenosti nároku žalobcu na odpočet
dane za zdaňovacie obdobia v roku 2008. Daňový poriadok neukladá povinnosť daňovým orgánom
vydať rozhodnutie o neprerušení daňového konania, ani o nevyhovení návrhu účastníkov konania na
jeho prerušenie. V tomto ohľade žalovaný neporušil zákon, keď sa s dôvodmi nevyhovenia návrhu
na prerušenie konania vysporiadal v rozhodnutí vo veci samej. Na fakultatívne prerušenie daňového
konania na základe návrhu účastníkov konania nie je právny nárok a je výlučne na správnej úvahe
konajúceho daňového orgánu, ako vyhodnotí opodstatnenosť a závažnosť dôvodov na prerušenie
daňového konania.

6. Nestotožnil sa inak krajský súd ani s námietkou nedodržania dĺžky odvolacieho konania. Obsahom
administratívneho spisu je bezpečne preukázané, že žalovaný rozhodol v zákonnej lehote.

7. Svoj záver krajský súd založil na skutkovom dokazovaní ako bolo vykonané správcom dane, len ho
odlišne posúdil.

8. Zo zistení zdokumentovaných v administratívnom spise krajskému súdu vyplynulo, že žalobca podal
za zdaňovacie obdobie júl 2010 daňové priznanie, na základe ktorého si uplatnil odpočítanie dane z
nakúpeného tovaru v tuzemsku, bravčového mäsa, od dodávateľa EUROCOOP. Následne vykonaná
daňová kontrola oprávnenosti uplatneného nároku na odpočet dane vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu
január 2010 - december 2010 začala dňa 25.05.2012.



9. Správca dane rozhodnutím o prerušení daňovej kontroly č. 9201402/5/1405963/2013 dňa 15.04.2013
daňovú kontrolu podľa § 61 ods. 1 daňového poriadku prerušil z dôvodu zaslania žiadosti o
medzinárodnú výmenu informácií. Listom č. 9201402/5/4014968/2013 zo dňa 03.09.2013 daňovému
subjektu oznámil, že dôvod prerušenia daňovej kontroly odpadol, pretože dňa 03.09.2013 mu bola
doručená odpoveď na žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií a preto vo výkone daňovej kontroly
pokračuje.

10. Dňa 02.10.2013 bol vyhotovený Protokol z daňovej kontroly č. 9201402/5/4460259/2013, ktorý
bol doručený daňovému subjektu dňa 09.10.2013 a tento bol vyzvaný na vyjadrenie sa k zisteniam
uvedeným v protokole. Uvedeným dňom bola daňová kontrola ukončená.

11. V rámci začatého vyrubovacieho konania bolo doplnené dokazovanie, ktorého výsledky boli
prejednané na ústnom pojednávaní dňa 08.06.2015 za účasti žalobcu. Ním navrhnutý svedok L. F.
bol vypočutý a za jeho účasti dňa 25.08.2015. Rovnako boli vypočutí ďalší navrhnutí svedkovia: L.
Q. (29.02.2016), U. U. (01.03.2016), G. W. (01.03.2016), L. Q. (29.02.2016), I. Q. (29.02.2016), A. B.
(01.03.2016) a R. Q. (02.03.2016). Dňa 07.03.2017 správca dane prerokoval pripomienky a dôkazy
predložené žalobcom, ako aj priebeh a výsledky vykonaného vyrubovacieho konania za zdaňovacie
obdobie január až december 2010 a zhrnul ich v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 100410211/2017.
Na uvedenú zápisnicu žalobca už nepodal žiadne vyjadrenie, resp. návrh.

12. Daňový úrad Trnava ako príslušný správca dane potom na základe výsledkov daňovej kontroly
a vykonaného dokazovania dňa 13.03.2017 vydal rozhodnutie č. 100441573/2017, ktorým žalobcovi
podľa § 68 ods. 5 daňového poriadku vyrubil rozdiel dane v sume 22.414,34 € na dani z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2010. Svoje rozhodnutie založil na neuznaní DPH zaplatenej
žalobcom za prijaté zdaniteľné plnenia deklarované aj spornými faktúrami za nákup bravčového
mäsa vystavenými dodávateľom žalobcu EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii so sídlom v
Malackách, keď správca dane spochybnil reálny základ žalobcom deklarovaných zdaniteľných obchodov
od dodávateľa EUROCOOP.

13. Na odvolanie žalobcu žalovaný rozhodnutím č. 101372120/2017 zo dňa 19.06.2017 prvostupňové
rozhodnutie ako vecne správne potvrdil. Stotožnil sa žalovaný s názorom správcu dane, že vykonaným
dokazovaním nebolo preukázané splnenie zákonných podmienok na odpočítanie dane žalobcom z
preverovaných faktúr podľa ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004
Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“), pre ktorý dôvod
mu uplatnený nárok na odpočet dane nemohol byť uznaný.

II.
Obsah kasačnej sťažnosti

14. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonom určenej lehote kasačnú sťažnosť, vytýkajúc
krajskému súdu, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od
ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.

15. Sťažovateľ nesúhlasil so záverom krajského súdu o závažnom procesnom pochybení správcu dane
vo vzťahu k vypočutiu kľúčového svedka I. F., ani s jeho argumentáciou o rozdiele medzi inštitútmi
„výpoveď svedka“ a „konfrontácia“. Pripomenul, že orgány verejnej správy pri výkone svojej činnosti
postupujú podľa daňového poriadku, pričom daňový poriadok nedefinuje pojem konfrontácia, ale pracuje
s inštitútom „vypočutie svedka“. I. F. bol dňa 14.11.2014 vypočutý ako svedok, pričom na ústnom
pojednávaní dňa 06. 10. 2014 žalobca vyjadril nesúhlas s jeho výpoveďou zo dňa 05. 05. 2014, kedy
svedok vypovedal, že si tovar objednával u šoférov, im platil za tovar a požiadal o vzájomnú konfrontáciu.
Výsluch svedka I. F. bol vykonaný celkom 3x, dňa 05.02.2014 za prítomnosti žalobcu, dňa 05.05.2014
bez prítomnosti žalobcu, pričom o obsahu tejto výpovede bol žalobca oboznámený dňa 06.10.2014. Dňa
14.11.2014 bol výsluch svedka realizovaný opäť za prítomnosti žalobcu, a na jeho žiadosť. Zo zápisníc,
ktoré správca dane spísal so svedkom za prítomnosti žalobcu, sú zrejmé aj jeho vyjadrenia týkajúce sa
dodávateľských vzťahov medzi jednotlivými subjektami dodávateľských vzťahov, prepravných služieb,
ako aj o vzťahu žalobca - Ladislav Orbán, IČO: 22 677 771, Barbora Orbánová, IČO: 17 517 222 a MUDr.
Anton Orbán, IČO: 32 069 006 (ďalej aj len „Orbánovci“). Teda svedok I. F. v preverovanej veci sa vyjadril
ku všetkým rozhodným skutočnostiam. Správca dane dňa 14.11.2014 vypočul svedka za prítomnosti



žalobcu aj ohľadom skutočností, ktoré boli predmetom výsluchu dňa 05.05.2014. Má za to žalovaný, že
týmto bolo odstránené procesné pochybenie správcu dane, ktorého sa dopustil u výsluchu svedka dňa
05.05.2014. Žalobcovi bolo umožnené vykonať jeho zákonné právo klásť svedkovi otázky, čo aj využil
a jeho procesné práva boli preto zachované.

16. V súvislosti s právnym názorom krajského súdu o nepreukázaní skutočností, či žalobca vedel o
tom, že sa zúčastňuje svojim plnením na reťazci v dodaní tovaru poznačeného daňovým podvodom,
poukázal sťažovateľ na rozsudok ESD v spojených veciach C-k 439/04 a C-v 440/04 (Axel Kittel a
Recolta Recycling SPRL). V rozsudku ESD bol vyslovený záver, že plnenia, ktoré nie sú sami osebe
poznačené podvodom vo vzťahu k DPH, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú platiteľom dane
a hospodársku činnosť v zmysle článku 2 bodu 51, článku 4 a článku 5 ods. 1 šiestej smernice, ak
spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, a to bez ohľadu na úmysel iného subjektu
ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého dodávateľského reťazca alebo na prípadnú
podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ dane nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je
súčasťou tohto reťazca a predchádza alebo nasleduje po plnení uskutočnenom týmto platiteľom dane.
Subjekty, ktoré príjmu všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie,
aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH
alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby
riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe. Boj proti podvodu, vyhýbaniu sa
daňovej povinnosti a prípadným zneužitiam je cieľom, ktorý je uznaný a podporovaný šiestou smernicou.
Subjekty podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu dovolávať právnych noriem spoločenstva podvodne
alebo obchádzajúc zákon. Vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa
vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení,
ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritéria,
na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Vychádzajúc z
uvedeného, znalosť osoby o existencii podvodu je možné vydedukovať len komplexným posúdením
všetkých objektívnych skutočností.

17. Prenesené na daný prípad, žalobca bol článkom reťazca, ktorý bol poznačený podvodom. Svedok
F. popísal fungovanie tohto reťazca v priebehu ústneho pojednávania dňa 14.11.2014, o čom bola
spísaná zápisnica za prítomnosti žalobcu. Žalovaný svoje závery oprel o skutočnosti, že žalobca konal
s neoprávnenou osobou, pretože pán F. nebol zamestnancom dodávateľa žalobcu. Žalobca uzatvoril
dodávateľsko - odberateľskú zmluvu s p. F. napriek tejto skutočnosti, čo sa žalovanému javí vzhľadom na
bežnú obchodnú prax a objemy dodávok za neštandardné a riskantné. Napriek tomu, že táto skutočnosť
nemá priamy vplyv na reálnosť zdaniteľných obchodov, je podstatná pre posúdenie, či žalobca prijal
všetky rozumné opatrenia, aby sa svojim plnením nezúčastňoval na daňovom podvode. Poukázal
žalovaný v tejto súvislosti na právny názor Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyslovený napr.
v rozsudku vo veci sp. zn. 2Sžf/42/2012, podľa ktorého: „V záujme predchádzania právnej neistote
a v záujme uzatváranie jasných a korektných záväzkových vzťahov je povinnosťou každej zmluvnej
strany dbať o to, aby sa pri úprave zmlúv odstránilo všetko, čo by mohlo viesť k vzniku rozporov,
to zahŕňa i povinnosť overiť si informácie a skutočnosti ohľadom svojho obchodného partnera“. V
obdobnom zmysle boli vydané aj ďalšie rozhodnutia, napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky č. k. IV. ÚS 104/2012-89, rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/25/2011
a 4Sžf/25/2011. Žalobca si v danom prípade nielenže nepreveril deklarovaného dodávateľa, ale s
rovnakou neopatrnosťou konal aj vo vzťahu k svojim odberateľom. V umelo vytvorených odberateľských
vzťahoch s Orbánovcami bolo preukázané, že títo si tovar neobjednávali u žalobcu. Šofér spoločnosti
Jatky Moravský Krumlov (ďalej len „JMK“) odovzdal žalobcovi údaje, podľa ktorých mal pre nich vystaviť
faktúry a žalobca platil za seba i za Orbánovcov, hoci si od neho tovar nikdy neobjednávali. Šoférom
JMK žalobca vyplatil celkovú sumu vyčíslenú bez DPH, čo mu šofér potvrdil na objednávke, dodacom
liste, ktorý odovzdal pánovi F., na základe ktorého dodávateľ žalobcu vystavil faktúru. Uvedené nemožno
považovať za poctivú, transparentnú a reálnu podnikateľskú činnosť. Žalovaný ďalej poukázal na
rozporné tvrdenia žalobcu o realizácii objednávok svojich odberateľov a uviedol, že žalobca tovar svojim
odberateľom reálne nedodával, a teda mu nevznikla daňová povinnosť z titulu dodania tovaru, ale z titulu
uvedenia dane na faktúre podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH, a preto sa jedná o podvodné konanie, ktorého
priamym účastníkom bol aj žalobca. Žalobca pečiatkoval a podpisoval doklady bez toho, aby si overil
čo podpisuje. Očakávanie, že osoba, ktorá podpisuje dokument sa s obsahom tohto dokumentu vopred
oboznámila, nie je nadštandardnou požiadavkou žalovaného, ale základnou požiadavkou kladenou na
každú plnoletú fyzickú osobu, ktorá je spôsobilá na právne úkony. Žalobca uzatvoril za kontrolované



zdaňovacie obdobia rokov 2008 až 2011 sporné zdaniteľné obchody v značnom finančnom rozsahu
a sám uviedol, že podpisoval nejaké doklady vystavené spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov (nie
EUROCOOP), ktoré odovzdával U. a pečiatkoval len prázdnu zadnú stranu CMR dokladov, pričom
prednú stranu si nikdy nevšimol, ani či bola vôbec vypísaná a nepoznal ani dôvod, prečo mu CMR dávali
šoféri potvrdzovať, keď mu súčasne dávali na potvrdenia dodacie listy a žiadnu časť CMR mu vodič
nikdy neodovzdal. Takéto konanie nemožno považovať za opatrné, starostlivé a zodpovedné. Žalobca
podniká v oblasti mäsovýroby a spracovania mäsa už od roku 1992, a preto má značné skúsenosti ako
zhodnotiť, či je ponúknutá cena nereálne nízka a ktorá teda nemôže zodpovedať reálnym výrobným
nákladom. Jedná sa o dôvodnú požiadavku, ktorá je v súlade s bežnými obchodnými zvyklosťami,
pričom žalobca ani na túto skutočnosť odôvodňujúcu pochybnosti neprihliadal. Sťažovateľ sa zaoberal
vo svojej sťažnosti aj porovnávaním zvýhodnenej nákupnej ceny mäsa s bežnými obchodnými cenami
na Slovensku. Žalobca vykonával platby v hotovosti vo vysokých čiastkach osobám, ktoré nekonali za
dodávateľa, a to pánovi F. aj šoférom JMK a pánovi Valentovi. Tovar, ktorý mal sám dodávať svojim k
odberateľom - Orbánovcom, uhrádzal aj za nich v hotovosti, pretože títo nechceli vykonávať hotovostné
platby. Žalobca teda dobrovoľne súhlasil, že bude finančne pokrývať obchody svojich odberateľov
za ponuku lacnejšieho mäsa, čo taktiež nie je bežné. Žalobca zároveň uviedol, že potvrdenie od
šoféra nikdy nedostal, vedel, že peniaze boli pre Jatky Moravský Krumlov, pričom šofér podpisoval
na objednávke prevzatie peňazí a kópia objednávky mu zostala. Je zrejmé, že aj dodávateľ žalobcu
sa správal neštandardne. Odovzdávanie značných objemov finančných prostriedkov bez akýchkoľvek
záruk rôznym osobám a uspokojenie sa, že faktúra bude od deklarovaného dodávateľa, nemožno
považovať za obozretné konanie podnikateľa.

18. Poukázal pritom sťažovateľ na skutočnosť, že v roku 2009 žalobca priamo obchodoval so
subdodávateľmi EUROCOOP, ktorí vystupovali v reťazci ako tzv. „biele kone“. Už toto vyvracia
dobromyseľnosť žalobcu a preukazuje jeho priamu participáciu na podvodných konaniach. Vzhľadom na
to, že tieto skutočnosti boli žalobcovi známe už v roku 2009, musel mať o nich vedomosť aj v roku 2010.

19. Vytkol tiež sťažovateľ, že žalobca nepreveroval ani registráciu EUROCOOP-u na príslušnej
Regionálnej veterinárnej a potravinovej správe v zmysle § 40 zákona č. 39/2007 Z.z. o veterinárnej
starostlivosti v znení neskorších zmien a doplnkov a v súlade s čl. 6 nariadenia Európskeho parlamentu
a Rady (ES) č. 852/2004 z 29.04.2004 o hygiene potravín, čo napokon i krajský súd sám vyhodnotil ako
povrchné správanie sa žalobcu.

20. Sťažovateľ vyhodnotil rozhodnutie správneho súdu za nesprávne, pretože neprihliadol na všetky
zistené skutočnosti, ale vzal do úvahy len niektoré z nich. Zdôraznil, že v celom vytvorenom reťazci
spoločností je viacero zdaniteľných obchodov poznačených podvodom vo vzťahu k DPH, pričom pri
niektorých bol ich priamym účastníkom i žalobca (vo vzťahu k Orbánovcom). Je nesporné, že žalobca
nekonal obozretne a s náležitou starostlivosťou a neprijal všetky rozumné opatrenia, ktoré bolo možné
od neho očakávať, aby sa vyhol svojej účasti na reťazci plnení poznačených daňovým podvodom a v
priebehu konania svoje vyjadrenia menil. Svoje vyjadrenia menil v priebehu konania aj kľúčový svedok.
Podľa názoru sťažovateľa, závery krajského súdu sú v rozpore s daňovým poriadkom, judikatúrou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj skutkovým stavom a napadnutý rozsudok vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci. Navyše, v napadnutom rozsudku dal krajský súd žalovanému
na zváženie, či by nebolo vhodné vykonať aj výsluch ďalších svedkov, pričom v zmysle § 139 ods. 2
SSP je povinnosťou súdu stanoviť, či je tento úkon potrebné vykonať alebo nie.

21. Na základe uvedených dôvodov sťažovateľ navrhol kasačnému súdu, aby rozsudok Krajského súdu
v Trnave zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

III.

Vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti

22. Žalobca vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 24.10.2018 uviedol, že argumentačná
línia žalovaného vo vzťahu k porušeniu práva žalobcu dávať kľúčovému svedkovi otázky počas ústneho
pojednávania, nemá opodstatnenie a nemá ani žiaden vplyv na zákonnosť napadnutého rozsudku
krajského súdu. Naďalej tvrdí, že dôvodom opätovného predvolania svedka bolo uvedomenie si
dôležitosti svedeckej výpovede I. F.. Žalobca nevedel, že sa takýto výsluch bude opätovne konať a



nemohol svedka vo svetle nových skutočností priamo konfrontovať, prípadne mu položiť doplňujúce
otázky. Žalovaný konal voči nemu svojvoľne, jeho procesné úkony vniesli do celého daňového
konania zmätok a značné nepresnosti, ako aj nehospodárne predlžovanie celého administratívneho
konania. Napriek tomu, že došlo k opätovnému výsluchu svedka na základe žiadosti žalobcu,
predchádzajúci postup správcu dane predstavuje také závažné procesné pochybenie, ktoré nemožno
ničím konvalidovať. Napokon za výsluch svedka nie je možné považovať prípady, ktorých svedok len
odkáže na svoju inú výpoveď, ktorú urobil v minulosti. Zhojiť nezákonnosť výsluchu nemožno tým, že
správca dane oboznámi daňový subjekt o jeho obsahu. Na takéto dôkazy nie je možné v rámci daňového
konania prihliadať.

23. Naopak, žalobca sa stotožnil so závermi krajského súdu a uviedol, že vzhľadom na všetky relevantné
okolnosti jeho dlhoročného obchodovania s družstvom EUROCOOP a dôvery k osobe pána F., prijal
všetky opatrenia na to, aby predišiel podvodu. Zároveň sa spoliehal na to, že sa vždy jednalo o
plnenia realizované v súlade so zákonom. Žalobca si uplatnil odpočet DPH z dodávateľských faktúr,
ktoré boli riadnym daňovým dokladom, ničím nespochybneným správcom dane, za dodávky tovaru
preukázateľne zaplatil a dodaný tovar aj použil na zdaniteľné plnenia, z ktorých odviedol DPH na
výstupe. Právne závery v rozhodnutí, na ktoré žalovaný poukázal, nie je možné na daný prípad aplikovať.
Dodávateľ žalobcu nikdy počas dlhodobej obchodnej spolupráce nespochybnil relevantnosť uzatvárania
obchodov so žalobcom v zastúpení pánom F., všetky dojednané dodania sa realizovali a dodávateľ
nikdy nespochybnil oprávnenosť úhrad za dodaný tovar. Závery žalovaného o tom, že žalobca podpísal
dodávateľsko - odberateľskú zmluvu dňa 09.01.2007 s neoprávnenou osobou, sú neudržateľné a sú
výrazom neporozumenia pravidiel obchodného styku v danom odvetví. Preto je nevyhnutné prisvedčiť
záverom krajského súdu o neopodstatnenosti daných súvislostí s preverovaním nároku na odpočet DPH.

24. Žalobca v tejto súvislosti argumentuje princípom zmluvnej voľnosti v obchodno - záväzkových
vzťahoch a zaužívanými obchodnými zvyklosťami. Žalovaný svojimi vyjadreniami nepochopiteľne
spochybňuje zavedenú obchodnú prax medzi stranami. Zdôraznil, že realizovaný spôsob dodania je
bežný v rámci trojstranných vzťahov, najmä s ohľadom na odlišné materiálne a organizačné kapacity
jednotlivých účastníkov obchodného vzťahu. Orgány verejnej správy sa nezaoberali skutočnosťou, že aj
občasný spôsob platby za dodávky prostredníctvom šoférov JMK zakladal komisionársky vzťah medzi
družstvom EUROCOOP a JMK. Bolo nezmyselné, aby pre peňažné prostriedky vo všetkých prípadoch
chodil zástupca družstva, keď na dodávku družstvo využívalo chladiarenské vozidlá svojho dodávateľa.
Rovnaký záver platí aj pre dodanie tovaru Orbánovcom zo strany žalobcu, keď bol využívaný spôsob
dodania tovaru prostredníctvom tretieho subjektu z dôvodu, že boli využívané chladiarenské vozidlá
JMK vzhľadom na nedostatok vlastných materiálnych kapacít.

25. Vo vzťahu k spochybneniu cenového zvýhodnenia z daného obchodu žalobca uviedol, že svoje
tvrdenie žalovaný žiadnym spôsobom nekonkretizoval a týmto sa nezaoberal. Pri danom druhu činnosti
nie je obvyklé a ani opodstatnené kontrolovať registráciu dodávateľa v príslušnom registri vedenom
regionálnou veterinárnou a potravinovou správou. Kvalitu mäsa a jeho nezávadnosť mal žalobca
preukázanú veterinárnymi razítkami priamo na jatočných polovičkách. Prípadné porušenie registračných
povinností nemá vplyv na nárok žalobcu pre uplatnenie práva na odpočítanie dane. Pri všetkých
spochybnených transakciách so svojimi dodávateľmi ako i odberateľmi konal žalobca v dobrej viere
a urobil všetky opatrenia, ktoré považoval za rozumné. Pri dodávkach tovaru sa vo väčšej miere
spoliehal na osobu I., ktorý sprostredkoval aj obchody s odberateľskými organizáciami. Keďže profitoval
z daného obchodného vzťahu formou množstevných zliav, ktoré dostával od dodávateľa, nemal dôvod
spochybňovať realizáciu obchodov so svojimi odberateľmi. Žalobca nemal dôvod neveriť svojmu
presvedčeniu, že realizované obchody sú v najlepšom záujme jeho podniku, preto neobstojí záver
žalovaného, že žalobca vedel alebo mal vedieť, že sa zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu
na DPH. Žalovaný nemôže klásť žalobcovi za vinu konanie jeho dodávateľov a na podklade domnelého a
nepreukázaného nedostatku odbornej starostlivosti založiť nesplnenie podmienok pre uplatnenie práva
na odpočet DPH.

26. Vychádzajúc z uvedeného, má za to žalobca, že kasačná sťažnosť žalovaného neobsahuje
sťažnostné body podľa § 445 SSP. Na základe uvedených dôvodov navrhol, aby najvyšší súd kasačnú
sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

IV.



Právne hodnotenie kasačného súdu

27. Najvyšší súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) sa najprv zaoberal
formálnymi náležitosťami kasačnej sťažnosti a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je podaná včas (§
443 ods. 2 písm. a/ SSP), osobou oprávnenou podať kasačnú sťažnosť (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje
proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a obsahuje všetky zákonom predpísané
náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP).

28. Následne kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 SSP, kasačnú sťažnosť
prejednal bez nariadenia pojednávania, keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť
dní vopred na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
www.nsud.sk <., podľa § 137 ods. 4 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

29. Podľa ust. § 440 písm. g) a h) SSP, kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd
v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho
posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.
30. V posudzovanej veci predmetom skúmania kasačného súdu bol rozsudok Krajského súdu v Trnave
č. k. 20S/94/2017-132 zo dňa 11.07.2018 z hľadiska posúdenia, či vec bola krajským súdom správne
právne posúdená z dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti.

31. Podľa § 2 písm. a) zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (ďalej len „Daňový poriadok“) a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na účely tohto zákona sa rozumie správou
daní postup súvisiaci so správnym zistením dane a zabezpečením úhrady dane a ďalšie činnosti podľa
tohto zákona alebo osobitných predpisov.

32. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

33. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s
daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach,
ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom
správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky,
ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

34. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý
dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

35. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,
b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo
daňového konania,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

36. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi
daňových subjektov.

37. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.



38. Podľa § 25 ods. 4 Daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca
má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka
včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.

39. Podľa § 44 ods. 1 Daňového poriadku, daňovou kontrolou správca dane zisťuje alebo preveruje
skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov.
40. Podľa § 46 ods. 3 a 8 Daňového poriadku, správca dane je oprávnený začať daňovú kontrolu
aj bez oznámenia podľa odseku 1, ak to ustanovuje osobitný predpis, alebo ak o vykonanie daňovej
kontroly požiadajú orgány činné v trestnom konaní alebo ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo
iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. V týchto prípadoch v deň začatia daňovej
kontroly zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly; v zápisnici o začatí
daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia daňovej kontroly, miesto vykonávania daňovej kontroly,
dôvod začatia daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo
kontrolované účtovné obdobie.
Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej
kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená
podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný
daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok
podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s protokolom kontrolovanému daňovému subjektu
aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo
výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15 pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má
kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce
jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt
predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume,
ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na
ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela.
Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho
mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.

41. Podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku, správca dane daňové konanie

a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke,

b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je
potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.

42. Podľa § 68 ods. 1, 3 a 5 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje
inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods.
8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne,
ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa
§ 46 ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú
kontrolu. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu s výzvou podľa § 49 ods. 1 vykoná a rozhodnutie
vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie podľa § 48
ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie
vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane.
Ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa
§ 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov
ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt
nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe
písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo
miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok
a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. O priebehu a
o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým subjektom zápisnicu podľa § 19, a to aj
opakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní odo dňa spísania poslednej
zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného záznamu.
Správca dane v rozhodnutí vydanom vo vyrubovacom konaní vyrubí daň alebo rozdiel dane oproti
vyrubenej dani.



43. Podľa § 68 ods. 6 Daňového poriadku, správca dane po vykonaní daňovej kontroly v rozhodnutí určí
rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil
nárok podľa osobitných predpisov.

44. Podľa § 74 ods. 2 Daňového poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu
požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom
konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri
rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť
odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací
orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo
odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

45. Podľa § 74 ods. 4 vety prvej Daňového poriadku, odvolací orgán napadnuté rozhodnutie v
odôvodnených prípadoch zmení alebo zruší, inak napadnuté rozhodnutie potvrdí.

46. Podľa § 2 ods. 1 písm. a) a b) zákona o DPH v účinnom znení, predmetom dane je dodanie tovaru,
poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby.

47. Podľa ust. § 8 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH dodaním tovaru je prevod práva nakladať s hmotným
majetkom ako vlastník, ak tento zákon neustanovuje inak.

48. Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH, dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru.

49. Podľa § 22 ods. 1 zákona o DPH, základom dane pri dodaní tovaru alebo služby je všetko, čo tvorí
protihodnotu, ktorú dodávateľ prijal alebo má prijať od príjemcu plnenia alebo inej osoby za dodanie
tovaru alebo služby, zníženú o daň. Do základu dane sa zahŕňa aj dotácia alebo príspevok, ktorý
dodávateľ prijal alebo má prijať k cene tovaru alebo služby.

50. Podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká
platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

51. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na
dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň,
ak je daň
a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi
dodané,

52. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
53. Podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov (ďalej
len „zákon o účtovníctve“), účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi.
Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na
základe účtovných dokladov.

54. Podľa § 7 ods. 1 zákona o účtovníctve účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka
poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej
situácii účtovnej jednotky.

55. V posudzovanej veci predmetom kasačného konania bolo preveriť správnosť právneho posúdenia
veci krajským súdom v rozsahu dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti.

56. Z nesporných tvrdení účastníkov konania a obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil,
že správca dane u žalobcu začal dňom 25.05.2012 výkon daňovej kontroly zameranej na DPH
za zdaňovacie obdobia január až december 2010. Zo zápisnice o začatí daňovej kontroly č.
9200402/5/541932/2012 zo dňa 25.05.2012 vyplýva, že daňový subjekt bol informovaný o dôvode
začatia daňovej kontroly a bol vyzvaný na predloženie všetkých dokladov potrebných na jej vykonanie
za celé kontrolované obdobie. Za vo veci posudzované zdaňovacie obdobie júl 2010 podal žalobca



daňové priznanie, na základe ktorého si uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty za deklarovaný
nákup komodity bravčového mäsa od dodávateľa EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii, so sídlom
v Malackách, IČO: 36 701 483 z prijatých faktúr, ktoré sú vo veci sporné. Ide o faktúry č. A2010163 zo
dňa 01.07.2010, dátum dodania 01.07.2010, v hodnote Základ dane (ďalej len „ZD“): 2 725,24 eura a
DPH 19%: 517,80 eura; č. A2010161 zo dňa 06.07.2010, dátum dodania 06.07.2010, v hodnote ZD:
12.159,37 eura a DPH 19%: 2.310,29 eura; č. A2010165 zo dňa 08.07.2010, dátum dodania 08.07.2010,
v hodnote ZD: 8 508,13 eura a DPH 19%: 1 616,54 eura; č. A2010167 zo dňa 09.07.2010, dátum dodania
09.07.2010, v hodnote ZD: 5 681,00 eura a DPH 19%: 1 079,38 eura; č. A2010168 zo dňa 12.07.2010,
dátum dodania 12.07.2010, v hodnote ZD: 7 777,08 eura a DPH 19%: 1 477,64 eura; č. A2010169 zo
dňa 13.07.2010, dátum dodania 13.07.2010, v hodnote ZD: 6 945,65 eura a DPH 19%: 1 319,67 eura; č.
A2010170 zo dňa 14.07.2010, dátum dodania 14.07.2010, v hodnote ZD: 8 220,97 eura a DPH 19%: 1
561,99 eura; č. A2010175 zo dňa 19.07.2010, dátum dodania 19.07.2010, v hodnote ZD: 17 028,67 eura
a DPH 19%: 3 235,44 eura; č. A2010176 zo dňa 20.07.2010, dátum dodania 20.07.2010, v hodnote ZD:
9 004,88 eura a DPH 19%: 1 710,92 eura; č. A2010177 zo dňa 21.07.2010, dátum dodania 21.07.2010,
v hodnote ZD: 5 038,22 eura a DPH 19%: 957,26 eura; č. A2010178 zo dňa 22.07.2010, dátum dodania
22.07.2010, v hodnote ZD: 8 310,15 eura a DPH 19%: 1 578,92 eura; č. A2010181 zo dňa 28.07.2010,
dátum dodania 28.07.2010, v hodnote ZD: 14 400,15 eura a DPH 19%: 2 736,04 eura; č. A2010184 zo
dňa 20.07.2010, dátum dodania 20.07.2010, v hodnote ZD: 8 717,85 eura a DPH 19%: 1 656,39 eura
a č. A2010188 zo dňa 29.07.2010, dátum dodania 29.07.2010, v hodnote ZD: 3 452,88 eura a DPH
19%: 656,06 eura - v celkovej výške DPH 22 414,34 eura. Následne bolo vo veci vykonané rozsiahle
dokazovanie, z ktorého správca dane vyvodil záver, že žalobca vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu júl
2010 nepreukázal vznik práva na odpočítanie dane zo sporných faktúr od dodávateľa EUROCOOP.

57. Kasačný súd na základe svojich zistení, ktoré mu vyplynuli z administratívneho spisu, sa musí
stotožniť so záverom správcu dane, že ani vo vzťahu k zdaňovaciemu obdobiu júl 2010 vznik
práva na odpočítanie dane vyššie uvádzaných sporných faktúr od dodávateľa EUROCOOP nebol
preukázaný. V danom prípade existencia tovaru - bravčového mäsa nebola spochybnená, ale nebolo
preukázané, že fakturovaný tovar bol dodaný dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach, t.j.
družstvom EUROCOOP. Tomuto dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 zákona
o DPH na základe reálne uskutočnenej dodávky tovarov v tuzemsku. Žalobca si preto uplatnil právo na
odpočítanie dane zo sporných faktúr v rozpore s § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a § 51 zákona o DPH, teda
neoprávnene.

58. Z rozsiahleho šetrenia, ktoré správca dane vykonal, spoľahlivo vyplýva, že bol vytvorený umelý
mechanizmus obchodovania, do ktorého boli zapojené osoby bez akéhokoľvek právneho vedomia
a ekonomicko - sociálneho zázemia vystupujúce v úlohe dodávateľov pre EUROCOOP za účelom
odpočítania dane z tovaru nadobudnutého v tuzemsku, čoho následným efektom bolo získanie daňovej
výhody pre spoločnosti zapojené do reťazca. Správca dane preukázal, že fakturačný tok tovaru sa
nezhodoval s reálnym tokom obchodovania s tovarom dodaným na územie SR.

59. Žalobca preukazoval realizáciu dodávok tovaru spornými faktúrami vystavenými za spoločnosť
dodávateľa I. F., príjmovými pokladničnými dokladmi, ktorými dodávateľ potvrdil prevzatie fakturovaných
čiastok od žalobcu formou hotovostných platieb. Správca dane uskutočnil kontrolu reálnych plnení,
na základe ktorých boli účtovné doklady vyhotovené. Daňový subjekt na ústnom pojednávaní dňa
19.07.2012 uviedol, že dodávky od EUROCOOP sa uskutočňovali vozidlom dodávateľa - kamiónom z
Českej republiky. Vozidlá, ktoré boli použité na prepravu tovaru boli označené názvom Jatky Moravský
Krumlov (teda nepatrili EUROCOOP, ktorý bol deklarovaným dodávateľom žalobcu). Potvrdil, že doklady
o príjme tovaru od dodávateľa neboli vystavené, cena prepravy bola zahrnutá v cene tovaru. Tvrdil,
že za dodávateľa preberal hotovosť pán F. S totožnými autami bolo potom následne bravčové mäso
dodávané odberateľom žalobcu, o.i. Ladislavovi Orbánovi, IČO: 22 677 771, Barbore Orbánovej, IČO:
17 517 222 a MUDr. Antonovi Orbánovi, IČO: 32 069 006, t. j. Orbánovcom. V prípade, ak dodával tovar
vlastnými autami, tento vykladal na expedícii, pričom si konkrétne mená preberajúcich nepamätal.

60. Vznik zmluvného vzťahu s dodávateľom EUROCOOP žalobca preukazoval dodávateľsko -
odberateľskou zmluvou zo dňa 09.01.2007, ktorú za dodávateľa podpísal I. F.. Zo zápisu v obchodnom
registri subjektu EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácii vyplýva, že štatutárnym orgánom
spôsobilým konať navonok bol jeho predseda predstavenstva Branislav Kostolanský. Zo zápisu o
štatutárnom orgáne spoločnosti ale vyplýva, že ak je na právny úkon, ktorý robí predstavenstvo



predpísaná písomná forma, je potrebný podpis dvoch členov. Vo vzťahu k odberateľom - Orbánovcom
žalobca na pojednávaní dňa 10.04.2013 uviedol, že ho s nimi skontaktoval I. F., ktorému nahlasovali
množstvo mäsa pre seba a on si u neho tiež nahlásil svoje požadované množstvá tovaru. Tovar bol
dovezený autami JMK k nemu, kde bol vyložený a prevážený. Ak bol tovar prevezený jeho autami, platili
jeho odberatelia priamo šoférovi za predchádzajúcu dodávku mäsa na základe faktúry odovzdanej pri
realizácii ďalšej dodávky.

61. Z medzinárodnej výmeny informácií vyplynulo, že daňový subjekt Jatky Moravský Krumlov v období
rokov 2008 až 2011 nevykonal dodávky pre žalobcu.

62. Rozsiahlym dokazovaním vykonaným správcom dane zdokumentovaným v administratívnom spise
žalovaného podľa názoru kasačného súdu, bolo dostatočne a spoľahlivo preukázané, že faktúry
vyhotovené daňovým subjektom EUROCOOP spotrebné v likvidácií za zdaňovacie obdobia júl 2010
pre odberateľa Jána Brocku, deklarovaného na faktúrach ako dodávateľ tovaru v tuzemsku, neboli
faktúrami za reálne uskutočnené dodávky tovarov v tuzemsku. Správny bol preto záver správcu
dane a žalovaného, že pri dodaní tovaru uvedeného na vyššie uvádzaných faktúrach od dodávateľa
EUROCOOP spotrebné družstvo v likvidácií v zdaňovacom období júl 2010 neboli splnené podmienky
pre uplatnenie práva na odpočítanie dane, pretože žalobca nepreukázal v rozpore s ust. § 24 ods. 1
daňového poriadku právo odpočítať daň podľa § 49 ods. 1 a 2 a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004
Z.z. z týchto faktúr, v dôsledku čoho mu nebolo možné v zdaňovacom období júl 2010 odpočítanie dane
v sume 22.414,34 Eur uznať.

63. Uvedený záver podporujú aj svedecké výpovede svedka I. F., ktorý už dňa 05.02.2014 za
prítomnosti žalobcu uviedol, že EUROCOOP neobchodoval so žiadnou českou firmou, tovar nakupoval
na Slovensku od viacerých firiem, ktoré neoznačil. Tovar od slovenského dodávateľa následne fakturoval
pánovi Brockovi. Podľa jeho výpovede, spoločnosť nefakturovala dodávky pre Orbánovcov, ktorí si
u neho dodávku priamo objednali, pretože títo nechceli platiť v hotovosti. Pán Brocka ho úveroval a
tomuto následne Orbánovci príslušnú čiastku uhradili. Žalobca svedkovi nepoložil žiadnu otázku. O
opätovnom vypočutí svedka dňa 05.05.2014 nebol žalobca informovaný. Pri tomto vypočutí svedok
tvrdil, že mäso bolo objednané žalobcom u šoférov spoločnosti Jatky Moravský Krumlov, títo šoféri vozili
mäso priamo žalobcovi, ktorým zaplatil za dodávky. O obsahu výpovede svedka bol žalobca informovaný
dňa 06.10.2014, túto výpoveď ako nezákonný dôkaz pre porušenie jeho práva byť účastný pri výsluchu
svedka, namietal. Svedok p. F. bol preto opätovne vypočutý dňa 14.11.2014 už za účasti žalobcu. Tu
uviedol, že platby za tovar odovzdával šoférom prepravujúcim tovar - Jatky Moravský Krumlov, niekedy
v hotovosti, aj svedkovi alebo jeho spolupracovníkovi. Na dodacom liste od JMK malo byť uvedené
množstvo a druh mäsa, miesto vykládky Hlohovec, pričom cenu určil pán F., túto dopísal na dodací list,
jeden doklad potvrdil a odovzdal šoférovi a druhý odovzdal F..

64. Ak za daných skutkových zistení Krajský súd v Trnave žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného
č. 101372120/2017 zo dňa 19.06.2017, ktorým potvrdil rozhodnutie správcu dane zo dňa 13.03.2017
rozsudkom č. k. 20S/94/2017-132 zo dňa 11.07.2018 zrušil z dôvodu nezákonne získaného dôkazného
prostriedku - výpovede I. F., ktorý bol vypočutý ako svedok bez toho, aby bol o tejto skutočnosti žalobca
ako daňový subjekt informovaný, čím správca dane porušil svojím postupom procesné práva žalobcu
tým, že mu neumožnil byť pri výpovedi svedka a klásť mu otázky, tak so záverom krajského súdu o
potrebe zrušiť rozhodnutie žalovaného č. 101372120/2017 zo dňa 19.06.2017 sa kasačný súd nemôže
stotožniť. Zásadné pre danú vec podľa jeho názoru je, že správca dane svoje rozhodnutie zo dňa
13.03.2017 založil na ďalších vo veci vykonaných dôkazoch.

65. Pokiaľ ide o bližšie zdôvodnenie svojho právneho názoru, kasačný súd zotrváva a plne sa
stotožňuje s názorom už skôr vysloveným vo veci tých istých účastníkov konania v rozsudku sp.
zn. 3Sžfk/70/2017 zo dňa 21.11.2018, ktorým za obdobných skutkových okolnosti vo vzťahu k inému
zdaňovaciemu obdobiu (september 2008) kasačný súd sťažnosťou napadnutý rozsudok krajského súdu
podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Preto s poukazom na ust.
§ 464 ods. 1 SSP v ďalšom uvádza jeho prevzatú časť odôvodnenia:

„“65.......v priebehu konania bol I. k predmetu dodávateľsko - odberateľských vzťahov so sťažovateľom
vypočutý 3 krát. I keď možno súhlasiť s názorom krajského súdu, že informácie získané pri vypočutí
svedka I. dňa 05. 05. 2014 nemôžu predstavovať dôkazný prostriedok z dôvodu jeho nezákonného



získania (bez oboznámenia daňového subjektu o jeho vypočutí v postavení svedka), správca dane
predmetného svedka vypočul aj dňa 05.02.2014 za prítomnosti žalobcu a opakovane dňa 14.11.2013 k
totožným skutočnostiam ako dňa 05.05.2014, taktiež za prítomnosti žalobcu.

66. Z ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyplýva, že existencia nezákonne
získaného dôkazného prostriedku v daňovom konaní nie je dôvodom na zrušenie rozhodnutia vydaného
vo vyrubovacom konaní, ak bolo toto vydané na základe iných dôkazov, získaných zákonným
spôsobom. To znamená, že ak nezákonne získaný dôkaz nebol podkladom pre rozhodnutie, toto
netrpí nezákonnosťou. Prvostupňové rozhodnutie správcu dane vychádza najmä z ostatných dôkazov
získaných v priebehu daňovej kontroly a dokazovania vedeného vo vyrubovacom konaní, pričom
správca dane vychádzal predovšetkým z dokladov predložených daňovým subjektom, tvrdení žalobcu o
spôsobe vzťahov so spoločnosťou EUROCOOP, spôsobe prepravy, preberania tovaru. Daňový subjekt
okrem faktúr a dokladov o prevzatí vyúčtovaných súm pánom F., ktorý nie je štatutárnym orgánom
dodávateľa, nepredložil počas daňovej kontroly žiaden iný dôkaz o skutočnej realizácii plnenia. V
priebehu daňového konania nebolo preukázané, že dodávateľ žalobcu disponoval dodaným tovarom, že
s týmto mohol nakladať ako vlastník, v súlade s ust. § 412, resp. § 413 Obchodného zákonníka v spojitosti
s ust. § 8 zákona o DPH, a teda mu vzniklo oprávnenie odovzdať ho ďalej žalobcovi. Daňový subjekt
nepredložil žiaden prepravný list, nákladný list, vážny list, a teda žiaden dôkaz preukazujúci prevzatie
konkrétneho tovaru uvedeného v spochybnených faktúrach. Správca dane vykonal dokazovanie nad
rozsah povinností vyplývajúcich z ustanovenia § 68 ods. 3 daňového poriadku, keď vo vyrubovacom
konaní vykonával dokazovanie, ktoré daňový subjekt vo vyjadrení k protokolu o výsledku daňovej
kontroly nenavrhol. Ani na základe takto doplneného dokazovania neuniesol daňový subjekt dôkazné
bremeno a bez pochybností nepreukázal daňové plnenie dodávateľa tak, ako bolo na faktúrach
vyúčtované. K prerokovaniu výsledkov dokazovania došlo dňa 08.06.2015.

67. Zistiť alebo preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie
ustanovení osobitných predpisov je účelom daňovej kontroly (§ 44 ods. 1 veta prvá zákona č. 563/2009
Z.z.). Daňová kontrola teda slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následné
rozhodnutie správcu dane vydané vo vyrubovacom konaní. Z tohto pohľadu je daňová kontrola jedným
z najvýznamnejších nástrojov v podmienkach správy daní. Daňová kontrola predstavuje verejno-
mocenský zásah do individuálnej sféry daňového subjektu, ktorý v konečnom dôsledku najčastejšie
smeruje k dorubovaniu daní a sekundárne k ukladaniu sankcií.

68. Zákon č. 563/2009 Z.z. v § 3 zakotvuje základné zásady daňového konania. Jednou z nich je zásada
zákonnosti. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. sa pri správe daní postupuje podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a
právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Zásada zákonnosti daňového konania
vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa
proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového
orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán.

69. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených
záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť
záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je
síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov
rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Daňové orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní
iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci
svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je
teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne, ako aj procesné), ktoré sú
zverejnené v Zbierke zákonov.

70. V daňovom konaní sa uplatňuje aj požiadavka primeranosti (proporcionality) zásahov správcu
dane smerujúcich voči daňovým subjektom. Túto požiadavku zákonodarca formuloval exaktne určením
limitov obmedzujúcich časový rozsah daňovej kontroly. Daňová kontrola nemôže u daňového subjektu
prebiehať po neobmedzenú dobu. Každý zásah orgánu verejnej správy do súkromnoprávnej sféry
právneho subjektu sa spravuje univerzálnou zásadou proporcionality a ustanovenie lehôt na vykonanie
daňovej kontroly je prejavom zásady proporcionality.



71. Keďže v prípade daňovej kontroly ide o závažný zásah a nadmernú záťaž pre kontrolovaný daňový
subjekt, je ohraničená dĺžka jej trvania zákonnou lehotou. V čase vykonávania daňovej kontroly u žalobcu
boli limity, obmedzujúce dĺžku daňovej kontroly upravené v § 44 ods. 1 veta druhá zákona č. 563/2009
Z.z., podľa ktorého daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie
jej účelu, ale aj v § 46 ods. 10 veta prvá zákona č. 563/2009 Z.z., podľa ktorého lehota na vykonanie
daňovej kontroly je najviac jeden rok odo dňa jej začatia.

72. Daňový subjekt môže aj po vykonaní daňovej kontroly navrhovať a predkladať ešte ďalšie dôkazy,
a to vo vyrubovacom konaní, v písomnom vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole. Správca dane
na základe takto predložených dôkazov vykoná dokazovanie a miestne zisťovanie, pričom sa musí
preukázateľne jednať o dôkazy, ktoré nemohol predložiť počas daňovej kontroly. Účelom takéhoto
postupu je odbremenenie odvolacieho konania, v ktorom, ak by neexistovala pri prerokovaní protokolu z
daňovej kontroly možnosť predkladania ďalších dôkazov daňovým subjektom, mohlo by kvôli dôkazom
dôjsť k zrušeniu rozhodnutia a vráteniu veci na ďalšie konanie.

73. Najvyšší súd dáva do pozornosti právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky č. k. 5Sžf/97/2010, v ktorom sa uvádza: „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje
nielen na základnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť,
že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny
orgán obchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ
napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj
o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu
obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva
v zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti
údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zák.
č. 511/1992 Zb. oprávnené“.
Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady
posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.
Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu
dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým
spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce
z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy
vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.
Súdny dvor vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie
práva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou
zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie
spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska
činnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať,
aby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa
uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo
veciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10).
Možno preto určiť opatrenia, ktoré možno, v tom ktorom prípade, požadovať od zdaniteľnej osoby
uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom.
Správca dane mal právo preveriť reálnosť dodávky odberateľovi tovaru, ako aj doplneným dokazovaním
odstrániť vzniknuté pochybnosti. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený
typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s dodávateľom
sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho
obchodných zvyklostí. Je na ňom, akým spôsobom preukáže komunikáciu s dodávateľom, spôsob
preverovania množstva a kvality tovaru, jeho súlad s požiadavkou uvedenou v objednávke a pod.
V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový
subjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Už
samotné zistenie skutočnosti, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, nemá personálne a materiálne
možnosti na realizáciu dodávky, pohyb tovaru a finančných prostriedkov nie je odzrkadlený v jeho
daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho
dodávok. Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania



z toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť
dôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať
všetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní.
Podmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a) a v § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH sú hmotnoprávnej
povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné
odpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a
ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu
zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal
existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na
odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli
reálne uskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH).
„...dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom
subjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady
Európskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom
a prípadom zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group,
C-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I.
1609, bod 71).
V tomto smere preto dôkazná povinnosť v daňovom konaní jednoznačne spočíva na daňovom subjekte
- žalobcovi, ktorému daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť odpočtu
DPH i preukázal, (nielen formálnymi dokladmi) čo žalobca neurobil.
„Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva,
a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre
riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať
vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky
pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými
tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v
danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka
právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom
sú oprávnené“. (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Sžf/97/2010).
Vzhľadom na spochybnenie reálnosti dodania tovaru odberateľom deklarovaných zdaniteľných plnení,
sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných
formálne vyhotovených daňových dokladov ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca
preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika
podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, aby
sa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality
DPH.
Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne
nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či prevzatá dodávka
skutočne pochádza od zmluvného dodávateľa, odovzdá finančné prostriedky v značnej sume v hotovosti
osobe, u ktorej si nepreverí, že koná v mene deklarovaného dodávateľa (napr. formou splnomocnenia),
a tým v podstate nemá doklad, komu cenu za dodávku zaplatil. V danom prípade žalobca nepreukázal
pri kontrole ani existenciu dodaného tovaru, z dôvodu jeho spotrebovania.
Výkon práva, v rámci obchodných vzťahov, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného
styku, ako už bolo vyššie uvedené, nepožíva právnu ochranu. Žalobca v konaní pred daňovými
orgánmi nepreukázal, že by sa riadil uvedenými zásadami, že by v rámci svojej podnikateľskej činnosti
vykonal všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa na predchádzanie podvodnej činnosti, prípadne na
odstránenie pochybností o tom, že sa na podvodných transakciách nepodieľal vedome.
Základným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že podnikateľ
musí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na
uskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH.
V danom prípade na základe uvedených dôvodov nebolo bez pochýb preukázané, že žalobca zaplatil
DPH z prijatého tovaru platiteľovi, teda že bol uvedený základný princíp dodržaný.“

74. V tejto súvislosti najvyšší súd poukazuje aj na rozsudok najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2Sžf/4/2009
zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 78/2011-17 zo dňa
23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte - žalobcovi
(§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004 Z. z.). Primárne
je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu, ktorý disponuje



svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dne z
pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty, a ktorý si aj tento nárok uplatnil;
preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených
podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov
predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia
spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný ako oprávnený.“

75. Správca dane viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami,
snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly
nevyhnutné podklady a dôkazy, vypočul svedkov navrhnutých daňovým subjektom. Správca dane
nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo
všetkých vzájomných súvislostiach.

76. Dôvodom neuznania odpočítania dane v danom prípade nebolo síce spochybnenie existencie tovaru
ani reálna výška výdavkov žalobcu za dodaný tovar, ale skutočnosť, že nebolo preukázané, že tovar bol
dodaný spoločnosťou uvedenou na faktúre ako dodávateľ, t. j. dodanie tovaru plátcom DPH. Správca
dane v priebehu daňovej kontroly preveroval uskutočnenie zdaniteľných plnení nie len z formálnej
stránky, ale preveroval tiež, či boli zdaniteľné obchody reálne uskutočnené, a to výsluchom osoby,
ktorá za dodávateľa vystupovala. Na splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a
následne určenie správnej výšky základu dane nepostačuje deklarovanie prijatia dodávky tovaru alebo
služby zo strany daňového subjektu predložením daňového dokladu - faktúry a potvrdenia o zaplatení,
pretože formálne doklady nepreukazujú reálnu existenciu tovaru a skutočného dodávateľa.

77. Kasačný súd poukazuje na nález Ústavného súdu I. ÚS 241/07 - 44, podľa ktorého, zo zásady
skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska
je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t. j. vzájomná výmena reálnych plnení,
a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o
ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom,
na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa
prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

78. Krajský súd v Trnave neposudzoval zákonnosť rozhodnutí a postupov správcu dane a žalovaného v
zmysle zásad uvedených vyššie, svoje rozhodnutie zdôvodnil tvrdením o nezákonne získanom dôkaze
- zistení vyplývajúcich z výpovede svedka I. dňa 05. 05. 2014. Nevzal do úvahy jeho vyjadrenia získané
zákonným spôsobom, vyplývajúce z výsluchov realizovaných za prítomnosti daňového subjektu.

79. Pochybnosť správcu dane o reálnom plnení dodávateľom deklarovaným na faktúrach vyplynula z
okolnosti, že v mene spoločnosti dodávateľa vystupovala osoba, ktorá v zmysle verejne prístupného
zápisu v príslušnom obchodnom registri nebola oprávnená navonok v jej mene konať. Daňový
subjekt predložil na preukázanie zmluvného vzťahu s predmetným dodávateľom zmluvu, ktorá
nebola podpísaná oprávnenou osobou, pričom si sťažovateľ oprávnenie I. konať v mene dodávateľa
nepreveroval. Podľa názoru kasačného súdu venovať náležitú pozornosť overeniu si skutočností z
verejne dostupných zdrojov o oprávnení osoby konať v mene spoločnosti, za ktorú vystupuje, nie je
v rozpore s názorom obsiahnutým v rozsudku najvyššieho súdu č. k. 3Sžf/1/2011, na ktorý poukázal
správny súd, ale predstavuje primeranú mieru opatrnosti podnikateľa.

80. Pochybnosť správcu dane o reálnom plnení vznikla aj v dôsledku toho, že daňový subjekt preberal
tovar vyúčtovaný spoločnosťou EUROCOOP od iných subjektov ako od tohto dodávateľa, a to od
spoločnosti, resp. vodičov Jatky Moravský Krumlov, ktorí nevykonávali prepravu pre dodávateľa, ani
pre žalobcu. Podľa vlastného vyjadrenia zo dňa 19.07.2012 podpisoval doklady o príjme vystavené
spoločnosťou Jatky Moravský Krumlov a tieto následne odovzdal pánovi F., na základe ktorých tento
vystavil faktúru. Z tohto tvrdenia vyplýva pochybnosť o skutočnom dodávateľovi tovaru, teda že
dodávateľ EUROCOOP disponoval dodaným tovarom tak, že ho mohol následne dodať žalobcovi.

81. Krajský súd v Trnave, vyššie popísané, zákonným spôsobom získané zistenia vyplývajúce z daňovej
kontroly a vyrubovacieho konania nevzal do úvahy a týmito sa vo svojom rozhodnutí nezaoberal.



82. Na základe uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná,
krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej
rozhodovacej praxe kasačného súdu“.

66. Vzhľadom na vyššie uvedené hodnotenia Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel i v
posudzovanom prípade k rovnakému záveru o dôvodnosti kasačnej sťažnosti, a preto rozsudok
Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/94/2017-132 zo dňa 11.07.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie podľa § 462 ods. 1 Správneho súdneho poriadku.

67. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne krajský súd podľa § 467 ods. 3 SSP, podľa
ktorého bude povinnosťou krajského súdu rozhodnúť aj o nároku na náhradu trov kasačného konania.

68. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods.
9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od
1. mája 2011).
Dôvodom neuznania odpočítania dane v danom prípade nebolo spochybnenie existencie tovaru ani
reálna výška výdavkov žalobcu za dodaný tovar, ale skutočnosť, že nebolo preukázané, že tovar bol
dodaný spoločnosťou uvedenou na faktúre ako dodávateľ, t. j. dodanie tovaru plátcom DPH.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.