{"guid": "9e025fa3-769a-4fcc-a546-c71a9089e53b:79c83a81-0965-4d3c-aeb4-be2e1bda9a10", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:2016200660.1", "spisova_znacka": "7Sžsk/30/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžsk/30/2018 z 21. 8. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. augusta 2019, sp. zn. 7Sžsk/30/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:2016200660.1", "identifikacne_cislo": "2016200660", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Pavel Ištók", "sudca_id": 117, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-pavel-istok-117", "datum_vydania": "2019-08-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/578/#paragraf-68.odsek-1.pismeno-a", "nazov": "§ 68 ods. 1 písm. a) zákona č. 578/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/578/#paragraf-68.odsek-1.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/578-2004/paragraf-68"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/578/#paragraf-10.odsek-1", "nazov": "§ 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/578/#paragraf-10.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/578-2004/paragraf-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/578/#paragraf-10.odsek-2", "nazov": "§ 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/578/#paragraf-10.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/578-2004/paragraf-10"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-14.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 14 ods. 1 písm. b) zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-14.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-14"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-5", "nazov": "§ 5 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-5", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-5"}, {"iri": "/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-21.odsek-1", "nazov": "§ 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2003/461/#paragraf-21.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/461-2003/paragraf-21"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461", "/SK/ZZ/2004/578#paragraf-68", "/SK/ZZ/2004/578#paragraf-10", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-14", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-5", "/SK/ZZ/2003/461#paragraf-21"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/79c83a81-0965-4d3c-aeb4-be2e1bda9a10", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:2016200660.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:2016200660.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:2016200660.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžsk/30/2018\n2016200660\n21. 08. 2019\nJUDr. Zdenka Reisenauerová\nECLI:SK:NSSR:2019:2016200660.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zdenky\nReisenauerovej a členiek senátu JUDr. Aleny Adamcovej, JUDr. Violy Takáčovej, PhD. v právnej veci\nžalobcu: MUDr. J. D., bytom P., proti žalovanej: Sociálna poisťovňa, ústredie, Ul. 29. augusta 8 a 10,\nBratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. 40287-3/2016-BA zo dňa 16.9.2016, o\nkasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20Sa/30/2016-66, zo dňa 15.\ndecembra 2017, t a k t o\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave\nč. k. 20Sa/30/2016-66, zo dňa 15. decembra 2017 z a m i e t a.\nŽalobca má nárok na náhradu trov kasačného konania voči žalovanej v celom rozsahu.\nodôvodnenie:\n1.\nKonanie pred krajským súdom\n1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom č. k. 20Sa/30/2016-66, zo dňa 15. decembra\n2017 rozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie č. 40287-3/2016-BA zo dňa 16.9.2016 zrušil a vec mu\nvrátil na ďalšie konanie. Žalobcovi náhrada trov konania nepriznal.\n2.1 Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplýva, že krajský súd z administratívneho spisu mal\npreukázané, že rozhodnutím č. 40287-3/2016-BA zo dňa 16.9.2016, žalovaná zamietla odvolanie\nžalobcu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava č. 306-22/2016-TT zo dňa\n18.4.2016, ktorým bolo určené, že: „Samostatne zárobkovo činnej osobe MUDr. J. D. nezaniklo dňa\n31.3.2005 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, ale zaniklo 30.6.2007, na\nzáklade zistenia, že hoci povolenie vydané žalobcovi na poskytovanie zdravotnej starostlivosti bolo\nrozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja ku dňu 31.3.2005 zrušené, tento naďalej mal postavenie\nsamostatne zárobkovo činnej osoby, nakoľko bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej\npraxe č. L1A/TT/0036/05.\n2.2 Krajský súd poukázal na tvrdenia žalobcu uvedené v žalobe ako aj na tvrdenia žalovaného uvedené\nv jeho vyjadrení k žalobe. Žalobca v konaní súdneho prieskumu uviedol, že samotná licencia L1A ho k\nvýkonu povolania neoprávňuje, k tomu potreboval ďalšie povolenia. Podľa jeho vedomosti ide o problém\ntýkajúci sa väčšieho počtu lekárov a súdy vo viacerých obdobných konaniach rozhodli v prospech\nžalobcov. Žalovaný v konaní uvádzal, že jeho argumentácia vychádza zo skutočnosti, že podľa § 5 písm.\nc) zákona o sociálnom poistení v znení účinnom do 31.12.2010 sa za samostatne zárobkovo činnú\nosobu považovala aj osoba, ktorá disponuje licenciou na výkon samostatnej lekárskej praxe. V tejto\nsúvislosti poukazoval na právny názor Najvyššieho súdu SR vyslovený v rozhodnutí 1Sžso/16/2016, ako\n\naj na skutočnosť, že rozhodovacia prax súdov v obdobných veciach nie je ustálená a že žalovaný bol\núspešný napríklad v konaniach Krajského súdu v Prešove č. k. 5Sa/7/2017, 7Sa/5/2017 a 5Sa/8/2017,\nv konaniach Krajského súdu v Trenčíne č. k. 25Sa/2/2017 a 25Sa/1/2017, v konaní Krajského súdu v\nNitre č. k. 23Sa/16/2017 a v konaní Krajského súdu v Žiline č. k. 25Sa/17/2017.\n2.3. Krajský súd poukázal tiež na to, že skutkové okolnosti prípadu týkajúce sa najmä vydania povolenia\nna poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom zdravotníckom zariadení a jeho zrušenia, licencie\nžalobcu na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A) a jeho licencie na výkon odborného zástupcu\nv povolaní lekár v odbore chirurgia (L1C) neboli v konaní medzi účastníkmi spornými. Sporné zostalo\nprávne posúdenie otázky, či žalobca zrušením rozhodnutia o povolení prevádzkovať zdravotnícke\nzariadenie dňom 31.3.2005 stratil postavenie samostatne zárobkovo činnej osoby, alebo či mu toto\npostavenie zostalo zachované ako držiteľovi licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej praxe.\n3. Krajský súd v zmysle § 22 ods. 2 a § 23 ods. 2 SSP (zák. č. 162/2015 Z. z.) pri preskúmavaní\nnapadnutého rozhodnutia posudzoval žalobu fyzickej osoby majúcej charakter žaloby v sociálnych\nveciach neformálne a aj nad rámec žalobných dôvodov. Uviedol, že hoci na konanie a rozhodovanie\nžalovaného sa podľa § 172 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení nevzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní - zákon č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok), platia preň ústavné princípy\na všeobecné zásady vzťahujúce sa na konanie orgánov verejnej správy v zmysle Rezolúcie (77) 31\nVýboru ministrov RE, vrátane práva na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka ako základného\npráva vyplývajúceho z článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky nie len pre konania súdne (Nález\nÚstavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 83/93), práva na dostatočné, zrozumiteľné a logické odôvodnenie\nrozhodnutia, ako aj princípu predvídateľnosti rozhodnutia.\n4. Správny súd konštatoval, že z obsahu spisového materiálu je zrejmé, že v danom prípade ústavné\nprávo na prerokovanie veci v prítomnosti účastníka bolo postupom správnych orgánov vo veci porušené,\nako to vyplýva už zo skutočnosti, že začatie konania nebolo žalobcovi pobočkou Sociálnej poisťovne\noznámené a nebolo mu tak umožnené k podkladom rozhodnutia sa vyjadriť napriek tomu, že podľa\noznačenia aplikovaného ustanovenia § 178 ods. 1 písm. a) zákona č. 461/2003 Z. z. by malo ísť\no sporný prípad. Súčasne, vzhľadom na časový odstup medzi skutočnosťami, z ktorých žalovaný a\nprvostupňový správny orgán vychádzali, a vydaním prvostupňového rozhodnutia (viac ako 10 rokov!) ide\no rozhodnutie bez pochybností nepredvídateľné, naviac, z hľadiska zrozumiteľného vysvetlenia dôvodu\nvydania rozhodnutia, ozrejmenia úvah správneho orgánu pri hodnotení dôkazov a aplikácii právnych\npredpisov trpiace obsahovými nedostatkami a nezodpovedajúce požiadavkám ustanovenia § 209 ods.\n4 zákona o sociálnom poistení - odôvodnenie rozhodnutia obsahuje citáciu ustanovení § 5 a § 21 ods. 1\na ods. 4 zákona (bez jeho identifikácie), údaje o príjme žalobcu za rok 2006, konštatovanie povolenia č.\n2000/02918/LEK a jeho zrušenia ku dňu 31.3.2005, podania odhlášky z poistenia a existencie licencie\nL1A/TT/0036/05, z čoho správny orgán bez ďalšieho vysvetlenia vyvodzoval, že žalobca má postavenie\nsamostatne zárobkovo činnej osoby a že mu povinné poistenie nezaniklo 31.3.2005, ale 30.6.2007.\n5. Podľa názoru správneho súdu vzhľadom na nemožnosť účastníka oboznámiť sa s podkladmi\nrozhodnutia a obsahové nedostatky prvostupňového rozhodnutia obmedzujúce argumentačné možnosti\nodvolateľa je rozhodnutie žalovaného ako odvolacieho orgánu potrebné považovať za arbitrárne, i\nkeď jeho rozhodnutie obsahuje širšie skutkové a právne zdôvodnenie. Správny súd k tomu uviedol, že\nargumentácia žalovaného právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozhodnutí sp. zn.\n7Sžso/20/2010, v súvislosti so spôsobom začatia konania, je nedôvodnou už vzhľadom na skutočnosť,\nže uvádzané rozhodnutie Najvyššieho súdu bolo vydané v skutkovo a právne rozdielnej veci, v ktorej\npodklady rozhodnutia správneho orgánu pochádzali od samotného účastníka správneho konania.\n6. Konštatovanie žalovaného v odôvodnení rozhodnutia, že napadnuté (prvostupňové) rozhodnutie\nspĺňa všetky zákonné náležitosti uvedené v § 209 ods. 2 a 4 zákona o sociálnom poistení, t.j. má\nzrozumiteľný a jednoznačný výrok, odôvodnenie aj poučenie a sú v ňom uvedené skutočnosti, z ktorých\nprvostupňový orgán vychádzal a právne predpisy, na základe ktorých rozhodol, správny súd považoval\nza formálne, nemajúce oporu v skutočnom obsahu odôvodnenia rozhodnutia pobočky Trnava zo dňa\n18.4.2016, nezohľadňujúce požiadavku zákona na ozrejmenie úvah pri hodnotení dôkazov a použití\nprávnych predpisov, t.j. zrozumiteľné vysvetlenie aj súvislostí medzi citovanými predpismi a jednotlivými\núdajmi a skutočnosťami uvedenými v odôvodnení rozhodnutia.\n\n7. Ďalej krajský súd konštatoval, že vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci, je mu v tomto konaní\nznáme nielen z vyjadrení a podaní účastníkov v tomto konaní, že súdna prax nie je vo vzťahu k\ndanej problematike jednotná a ustálená, čo sa prejavuje v rozdielnych výstupoch všeobecných súdov v\nobdobných súdnych sporoch, pričom doposiaľ v tomto smere nebolo prijaté pre rozhodovanie záväzné\nstanovisko. Z uvedených dôvodov pri posudzovaní veci zohľadňoval nielen logický význam ustanovení\nzákona, ale aj účel súvisiacej právnej úpravy a samotného nemocenského a dôchodkového poistenia\n(primárne je ním zabezpečenie lekárskej starostlivosti a finančné zabezpečenie občanov v nepriaznivých\nživotných obdobiach), naplnenie ktorého v danom prípade rozhodnutím správnych orgánov vo veci aj\nvzhľadom na už konštatovaný časový odstup zjavne nebolo sledované. Aj podľa vyjadrenia žalovaného\nbol žalobca pre účely sociálneho poistenia ako samostatne zárobkovo činná osoba posudzovaný\nna základe rozhodnutia o vydaní povolenia na poskytovanie zdravotnej starostlivosti v neštátnom\nzdravotníckom zariadení č. 2000/02918/LEK zo dňa 19.4.2000, ktoré bez pochybností je oprávnením\nna vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom\npoistení. Logickým potom je záver, že zánikom tohto povolenia dňom 31.3.2005 na základe rozhodnutia\nTrnavského samosprávneho kraja č. TA/2005/1019 zo dňa 17.3.2005 boli naplnené podmienky aj pre\nzánik povinného poistenia podľa § 21 ods. 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení, podľa ktorého\npovinné nemocenské a dôchodkové poistenie zaniká vždy samostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej\nv § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení. Nie je súčasne dôvodná právna konštrukcia, podľa\nktorej okamihom zániku tohto povinného poistenia „nastúpil“ iný dôvod povinného poistenia spočívajúci\nv skutočnosti, že žalobca v tom čase bol držiteľom licencie L1A na výkon samostatnej zdravotníckej\npraxe, napriek tomu, že na jej základe žiadnu činnosť nevykonával a nemal z nej žiadne príjmy (podľa\ntvrdenia žalobcu, ktoré nebolo rozporované).\n8. Krajský súd ďalej konštatoval, že licencia L1A je podľa § 3 ods. 4 zákona č. 578/2004 Z. z.\ndokladom, na základe ktorého je možný výkon zdravotníckeho povolania jednou z jeho foriem, ktorý\n(výkon zdravotníckeho povolania) nie je dôvodné stotožňovať s vykonávaním činnosti podľa osobitného\npredpisu v zmysle § 5 písm. c) zákona o sociálnom poistení. Samotná licencia pre výkon samostatnej\nzdravotníckej praxe jej držiteľom nepostačuje, ako to podľa názoru súdu vyplýva už z definície\nobsiahnutej v ust. § 10 ods. 1 a 2 zák. č. 578/2004 Z. z., podľa ktorej samostatná zdravotnícka prax je\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ - t.j.\nosoba poskytujúca zdravotnú starostlivosť na základe povolenia, alebo na inom mieste ako v zdravotnom\nzariadení. Týmito okolnosťami sa však žalovaný podľa obsahu rozhodnutia nezaoberal, rovnako ako\nskutočnosťou, že podľa dokladu v administratívnom spise (bez označenia jeho názvu) žalobca bol ako\nodvádzateľ poistného vedený ako samostatne činná osoba v období od 1.5.2000 do 31.12.2000 a od\n1.7.2001 do 31.3.2005, ako zamestnávateľ od 1.1.2004 do 31.3.2005, a od 1.4.2005 je vedený ako\nodvádzateľ poistného spoločnosť T.\n9. Z uvádzaných dôvodov správny súd preskúmavané rozhodnutie žalovanej zrušil podľa § 191 ods.\n1 písm. d) SSP ako nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov a podľa písm. g) tohto zákonného\nustanovenia z dôvodu porušenia ustanovení o konaní pred orgánom verenej správy, ktoré mohlo\nmať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia, pričom vzhľadom na kompetencie žalovanej\nako odvolacieho orgánu pri náprave pochybení prvostupňového správneho orgánu nepovažoval pre\ndosiahnutie účelu tohto konania za potrebné navrhované zrušenie rozhodnutia Sociálnej poisťovne,\npobočky Trnava zo dňa 18.4.2016.\n10. O trovách konania rozhodol správny súd s poukazom na skutočnosť, že v tomto konaní úspešný\nžalobca sa práva na ich náhradu vzdal.\nII.\nKasačná sťažnosť žalovanej\n11. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podala v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť žalovaná.\nNavrhovala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.\n20Sa/30/2016-66, zo dňa 15. decembra 2017 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n12.1. V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalovaná predovšetkým namietala, že krajský súd napadnutým\nrozsudkom rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1, písm. g)\nSSP). Žalovaná nesúhlasila s argumentáciou a záverom správneho súdu o nezákonnosti rozhodnutia\n\nžalovaného správneho orgánu a konania mu predchádzajúceho. Žalovaná sa nestotožnila s právnym\nposúdením veci krajským súdom, považujúc ho za nesprávny. Naďalej zastávala právny názor, že\nžalobcovi, ktorý bol v spornom období držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe\n(L1A/TT/003605), nezaniklo dňa 31. marca 2005 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové\npoistenie samostatne zárobkovo činnej osoby, ale povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové\npoistenie žalobcovi zaniklo dňa 30. júna 2007. Tiež vyslovila názor, že licencia na výkon samostatnej\nzdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1, písm. a/) vykonávanej podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z., označovaná\nako L1A, na základe, ktoré môžu samostatnú zdravotnícku prax vykonávať zdravotnícki pracovníci, sa\npovažuje za oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi tejto\nlicencie status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c)\nzákona č. 461/2000 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra 2010. Žalovaná poukázala na to, že priamo\nzo zákona č. 578/2004 Z. z. vyplýva, že držiteľ licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe L1A\n(§ 68 ods. 1 písm. a) je oprávnený vykonávať zdravotnícke povolanie (§ 3 ods. 4 písm. c/) a poskytovať\nzdravotnú starostlivosť (§ 4 písm. b/) v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ\nalebo na inom mieste ako zdravotníckom zariadení (§ 10 ods. 2) a dosahovať príjmy z podnikania a\nz inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení\nneskorších predpisov.\n12.2. Žalovaná uviedla, že v čase, kedy žalobca zrušil povolenie prevádzkovať zdravotnícke zariadenie\nbol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe v povolaní lekár podľa § 10 zákona\nč. 578/2004 Z. z., číslo: L1A/TT/003605 vydanej Slovenskou lekárskou komorou dňa 15. februára\n2005 na základe žiadosti žalobcu doručenej Slovenskej lekárskej pomere dňa 8. 2. 2005, preto\nzrušenie povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia dňom 31. marca 2005 rozhodnutím\nTrnavského samosprávneho kraja č.j. TA/2005/1019 zo dňa 17. marca 2005 nespôsobilo zánik\npovinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu ako samostatne\nzárobkovo činnej osoby podľa § 21 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra\n2010. Podľa právneho názoru žalovanej povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie\nžalobcovi zaniklo podľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov až 30. júna\n2007, vzhľadom na to, že v rozhodujúcom období t.j. v roku 2006 nedosiahol príjem z podnikania a z inej\nsamostatnej zárobkovej činnosti relevantný na vznik povinného nemocenského poistenia a povinného\ndôchodkového poistenia od júla 2007. Mala za to, že z uvedeného je zrejmé, že žalobca mal ku dňu\n31. marca 2005 status samostatne zárobkovo činnej osoby podľa § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003\nZ. z. nielen z dôvodu, že bol držiteľom povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, ale\nz dôvodu, že bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe, vzhľadom na to, že\nžalobca ku dňu 31. marca 2005 nezrušil všetky oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného\npredpisu (naďalej bol držiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe), mal aj po 31. marci\n2005 právne postavenie povinne nemocensky poistenej a povinne dôchodkovo poistenej samostatne\nzárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia.\n12.3. Ďalej žalovaná uviedla, že o skutočnosti, že žalobca je držiteľom licencie na výkon samostatnej\nzdravotníckej praxe v čase, kedy žalobca podal Registračný list FO o odhláške zo sociálneho poistenia\nku dňu 31. marca 2005, nemala vedomosť, keďže žalobca sociálnej poisťovni pobočka Trnava pri podaní\nuvedenej odhlášky neoznámil, že je držiteľom licencie L1A/TT/003605, ktorá sa považuje za oprávnenie\nna vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu, napriek tomu, že podľa § 227 ods. 2 písm. a/ zákona\nč. 461/2003 Z. z. je poistenec povinný preukázať skutočnosti rozhodujúce na vznik, trvanie, prerušenie\na na zánik sociálneho poistenia.\n12.4. Poukazom na právnu úpravu ustanovenú v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom\ndo 31. decembra 2010 žalovaná uviedla, že pre posúdenie právneho postavenia fyzickej osoby ako\nsamostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia nie je právne významné, či dotknutá\nosoba skutočne samostatnú zárobkovú činnosť vykonáva, právne významná je len tá skutočnosť, že\ndotknutá fyzická osoba disponuje oprávnením, ktoré jej zakladá status samostatne zárobkovo činnej\nosoby, pričom zákon č. 461/2003 Z. z. neustanovuje žiadne iné podmienky, ktoré by mala splniť fyzická\nosoba na to, aby nadobudla status samostatne zárobkovo činné osoby a tiež neukladá žalovanej skúmať,\nči ďalšie osobitné podmienky zakladajúce fyzickej osobe status samostatne zárobkovo činnej osoby na\núčely sociálneho poistenia. V danej súvislosti žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR\n1Sžso 16/2016 zo dňa 27. júna 2017.\n12.5. Žalovaná namietala, že zákon č. 461/2003 Z. z. neustanovuje jej povinnosť rozhodovať podľa\núčelu, ako konštatuje krajský súd v napadnutom rozsudku. Poukázala na to, že pri posudzovaní vzniku\npovinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej\nosoby nie je rozhodujúce, na základe akého oprávnenia na vykonávanie činnosti podľa osobitného\n\npredpisu dosiahla samostatne zárobkovo činná osoba príjem z podnikania a z inej samostatnej\nzárobkovej činnosti v zmysle § 21 ods. 1 zákona č .461/2003 Z. z., je rozhodujúca len tá skutočnosť,\nže fyzická osoba, ktorá spĺňa právnu definíciu samostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho\npoistenia dosiahla v rozhodujúcom roku príjem podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 595/2003 Z. z. V danej\nsúvislosti poukázala na rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. sp. zn. 27Sa 3/2007 zo dňa 15.\naugusta 2017.\n12.6. Žalovaná sa nestotožnila ani s právnym názorom krajského súdu, že žalobcovi nebolo umožnené\nvyjadriť sa k podkladom rozhodnutia, vzhľadom na skutočnosť, že žalobcovi nebolo oznámené začatie\nkonania, keď žalobca mal možnosť obhájiť svoje práva a oprávnené záujmy v rámci odvolacieho\nkonania a zároveň mal podľa § 190 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. právo nazerať do spisov,\nrobiť si výpisy a na požiadanie aj vyhotoviť fotokópie, žalobca dňa 12. mája 2016 podal voči\nrozhodnutiu prvostupňového orgánu odvolanie, avšak právo nahliadať do spisu obsahujúceho podklady\nk rozhodnutiu žalobca nevyužil. Vyslovila názor, že pobočka sociálnej poisťovne nekonala v rozpore\ns príslušnými ustanoveniami zákona č. 461/2003 Z. z., v ktorej súvislosti poukázala na rozsudok\nNajvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžso/20/2010 zo dňa 24. februára 2011. Žalovaná poukázala tiež na to,\nže začatím nedávkového konania realizuje svoje práva vyplývajúce zo sociálno poisťovacích právnych\nvzťahov, ktorým na druhej strane zodpovedajú povinnosti subjektov sociálneho poistenia, týmto konaním\nsa v plnej miere realizuje zásada oficiality na strane príslušnej organizačnej zložky žalovanej. Uviedla,\nže podklady, ktorými žalovaná disponovala v čase vydania rozhodnutia vo veci zániku povinného\nnemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia žalobcu boli postačujúce na rozhodnutie\nvo veci a v rámci odvolacieho konania bola celá vec z hľadiska skutkového a právneho opätovne\npreskúmaná, žalovaná v napadnutom rozhodnutí zaujala stanovisko a vysporiadala sa so všetkými\nnámietkami žalobcu, ktoré uviedol vo svojom odvolaní a zdôvodnila skutkový a právny stav predmetnej\nveci. V danej súvislosti žalovaná poukázala na rozhodnutie - rozsudok Najvyššieho súdu SR 1Sžso\n57/2013 zo dňa 18. novembra 2014.\n12.7. Žalovaná tiež nesúhlasila s právnym záverom krajského súdu, že odôvodnenie rozhodnutia\npobočky sociálnej poisťovne obsahuje citáciu ustanovení zákona bez jeho identifikácie, v ktorej súvislosti\npoukázala na to, že sociálne poistenie vykonávajú a vo veciach sociálneho poistenia rozhodujú výlučne\norganizačné zložky sociálnej poisťovne na základe zákona č. 461/2003 Z. z., z ktorého dôvodu je zrejmé,\nže pobočka sociálnej poisťovne v odôvodní rozhodnutia vo veci zániku povinného nemocenského\npoistenia a povinného dôchodkového poistenia cituje ustanovenia zákona č. 461/2003 Z. z. tak, ako\nje zrejmé, že krajský súd zrušil rozhodnutie žalovanej a vec vrátil na ďalšie konanie podľa zákona č.\n162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, napriek tomu, že pri § 191 ods. 1, písm. d/ a g/ nie je uvedený\nžiaden zákon (bod 17 napadnutého rozsudku), rovnako je zrejmé, že v bode 11 napadnutého rozsudku\nsa krajský súd odvoláva na § 202 ods. 2 a § 203 ods. 2 SSP napriek tomu, že v tomto rozsudku krajský\nsúd uviedol § 22 ods. 2 a § 23 ods. 2 SSP. Vyslovila názor, že z ustanovenia § 209 ods. 4 k zákona č.\n461/2003 Z. z. vyplýva, že nie je potrebné, aby odôvodnenie rozhodnutia dávalo odpovedať na každú\nvznesenú námietku, ale vyžaduje sa, aby konajúci orgán v odôvodnení rozhodnutia zdôvodnil skutkový\na právny stav prejednávanej veci, aby uviedol, na podklade ktorých skutočností rozhodol tak, ako je\nuvedené vo výroku rozhodnutia. V tejto súvislosti žalovaná poukázala na rozsudky Krajského súdu v\nNitre sp. zn. 11S 225/2015 zo dňa 19. októbra 2016 a sp. zn. 11S 159/2015 zo dňa 7. decembra 2016.\nIII.\nVyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti žalovanej\n13. Ku kasačnej sťažnosti žalovanej sa vyjadril žalobca. Vo vyjadrení navrhoval, aby Najvyšší súd\nSR kasačnú sťažnosť žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20Sa/30/2016-66, zo\ndňa 15. decembra 2017 zamietol. Napadnutý rozsudok krajského súdu považoval za vecne správny\na zákonný, stotožniac sa so závermi krajského súdu vyjadrenými v napadnutom rozsudku. Kasačnú\nsťažnosť žalovanej považoval za nedôvodnú.\n14.1 V dôvodoch vyjadrenia žalobca vo vzťahu k názoru žalovanej vysloveného v kasačnej sťažnosti, že\nžalobcovi vzniká účasť na povinnom poistení podľa § 21 ods. 1 zákona bez ohľadu na to, či samostatne\nzárobkovú činnosť vykonáva a bez ohľadu na to, aký druh príjmu má žalobca, uviedol, že žalovaná\nchybne interpretuje znenie § 21 ods. 1 zákona, keď v kasačnej sťažnosti uvádza, že zákon nešpecifikuje\no aký rozhodný príjem má ísť v prípade posúdenia vzniku resp. existencie/trvania poistenia. Zdôraznil,\nže na účely vzniku povinného sociálneho poistenia v zmysle § 21 ods. 1 v nadväznosti na § 14 ods. 1\n\npísm. b/ zákona sa posudzuje príjem z podnikania a inej SZČ podľa osobitného predpisu alebo výnos\nsúvisiaci s podnikaním s inou SZČ, v tomto ustanovení zákonodarca vyžaduje príjmy z podnikania z\ninej samostatnej zárobkovej činnosti, z prenájmu a z použitia diela a umeleckého výkonu podľa § 6\nzákona o Dani z príjmov. Žalobca vyslovil názor, že nie je správna interpretácia žalovaného prezentovaná\nv kasačnej sťažnosti, že rozhodujúci je iba dosiahnutý príjem za predmetný kalendárny rok. V takom\nprípade by dochádzalo k dvojitému plateniu odvodov, čo si aj žalovaná v danom prípade nárokuje (odvod\npoistného za pracovnú činnosť vykonávanú pre T. ako odborný zástupca na licenciu L1C a za držbu\nlicencie L1A), nakoľko žalovaná tvrdí, že nie je dôležité, že žalobca nevykonával žiadnu činnosť na\nlicenciu L1A a nemá žiaden príjem z podnikania, rozhodná je pre ňu iba tá skutočnosť, že licenciu L1A\nmá stále aktívnu a dosiahol určitý príjem vo všeobecnosti. V danom prípade nie je daný zákonný nárok\nna požadovanie dvojitého platenia odvodov (žalobcovým zamestnávateľom T. aj samotný žalobcom) z\njedného príjmu - príjmu zo závislej činnosti podľa § 5 zákona o Dani z príjmov. Žalobca namietal, že\nžalovaná chybne nerozpoznáva o aký príjem za rok 2005 v prípade žalobcu išlo.\n14.2. Vo vzťahu k argumentácii žalovanej o (ne)zániku poistenia k 1. 4. 2005, žalobca uviedol, že\nnie je rozhodné, že bol i naďalej držiteľom licencie L1A, nakoľko z nej nevykazoval a ani nemal\nžiaden príjem. Žalobca mal za to, že ak povinné poistenie bolo u neho ako SZČO do 31. 3. 2005\npodmienené dosiahnutím zdaniteľného príjmu z podnikania, ktorý vykazoval iba na základe povolenia\nTrnavského samosprávneho kraja, ktoré bolo následne zrušené, tak iba samostatná existencia licencie\nL1A nemôže privodiť ďalšie trvanie povinného poistenia aj od 1. 4. 2005, nakoľko od tohto dátumu\nnespĺňal kvalifikačné parametre SZČO v zmysle zákona o sociálnom poistení. Vyslovil názor, že\nžalovaná nemala zákonný dôvod, aby prijala záver, že povinné poistenie naďalej trvalo aj po 31. 3.\n2005. Žalobca ďalej uviedol, že rozhodnutie Sociálnej poistenie pobočka Trnava a žalovanej vychádzajú\nz nesprávne zisteného skutkového stavu a nesprávneho výkladu zákona, keď nesprávne ustálili\ndobu trvania postavenia SZČO a tým aj dobu trvania poistného vzťahu. Od 1. 3. 2005 do 31. 3.\n2005 žalobca riadne platil povinné poistenie naviazané na § 21 ods. 1 zákona a od 1. 4. 2005 za\nžalobcu platil povinné poistenie jeho zamestnávateľ T. Zdôraznil, že v danom prípade sa žalobca\nnevyhýbal plateniu poistného, Poistné riadne odvádzal ako SZČO do 31. 3. 2005 a od 1. 4. 2005\nnepretržite poistné zaňho odvádza jeho zamestnávateľ T.\n14.3. Vo vzťahu k argumentácii\nžalovanej týkajúcej sa zrušenia povolenia TSK, podanie odhlášky a zánik statusu SZČO žalobca vyslovil\nnázor, že stratou - zánikom povolenia (rozhodnutím Trnavského samosprávneho kraja) dovoľujúceho\nvýkon činnosti a až následným dosiahnutím resp. nedosiahnutím príjmov z podnikania z licencie L1A\nspôsobuje u SZČO stratu zdaniteľných príjmov s následkom zániku povinného poistenia v súlade s\nustanovením § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení. Žalobca mal zato, že v danom prípade sa\nuvedený legislatívny výklad premietol do zániku účasti žalobcu na povinnom sociálnom poistení bez\nohľadu na dosiahnutie požadovaného zdaniteľného príjmu v rozhodnom období, nakoľko jeho právny\nvýznam pominul postupom podľa § 21 ods. 4 zákona o sociálnom poistení vo vzťahu k povoleniu na\nprevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia a to bez ohľadu na faktickú držbu licencie L1A, nakoľko z\nnej žalobca nedosahoval zdaniteľné príjmy z podnikania, ktoré ako jedine zakladajú účasť žalobcu na\npovinnom sociálnom poistení podľa § 21 ods. 1 zákona. Ďalej žalobca poukazom na to, že zákon o\nsociálnom poistení predpokladá pre vznik poistenia k 1. 7. status SZČO a pre zánik k 30. 6. status\nSZČO nedostatočný príjem z podnikania, uviedol, že zrušením predmetného povolenia TSK, ktoré\nako jediné žalobcu oprávňovalo na výkon podnikateľskej činnosti, a z ktorého ako jediného dosahoval\nzdaniteľný príjem z podnikania, postupom podľa § 21 ods. 4 zákona mu zaniklo povinné sociálne\npoistenie dňom 31. 3. 2005, čo znamená, že od 1. 4. 2005 žalobca nielenže nemal status SZČO, ale\nani nemal príjem z podnikania. K tvrdeniu žalovanej uvedené v kasačnej sťažnosti, že neakceptuje\npodanie Registračného listu - odhlášky, a oznámení dňa skončenia povinného poistenia žalobcom tak,\nako to uviedol v predmetnej odhláške, žalobca uviedol, že zákon o sociálnom poistení ani žalovaná\nvo svojich smerniciach či pokynoch k podaniu odhlášky zo sociálneho poistenia neuvádza povinnosť\nupovedomiť Sociálnu poisťovňu o skutočností - držbe licencie L1A. Podľa názoru žalobcu v danom\nbode žalovaná neuniesla dôkazné bremeno, keď bez pochybnosti nepreukázala svoje tvrdenie, že aj po\npodaní odhlášky a zrušení povolenia od TSK bol žalobca aj naďalej SZČO.\n14.4. Vo vzťahu k názoru žalovanej, že zdravotnícke povolanie sa vykonáva priamo na základe\nlicencie L1A a držiteľ môže priamo z predmetnej licencie dosahovať príjmy z podnikania, žalobca\nuviedol, že licencie L1A je dokladom o odbornej spôsobilosti na výkon samostatnej zdravotníckej\npraxe v povolaní lekár a nie je povolením, na základe ktorého je možné automaticky bez ďalších\npotrebných povolení a registrácií vykonávať zdravotnú prax a dosahovať zdaniteľný príjem z\npodnikania. Licencia L1A neobsahuje údaje, s ktorými legislatíva spája povolenie na výkon samostatnej\nzárobkovej činnosti. Žalobca poukázal tiež na to, že ďalšie podmienky výkonu lekárskej praxe\n\n(poskytovania zdravotnej starostlivosti) - okrem platnej licencie L1A sú - rozhodnutia regionálneho úradu\nverejného zdravotníctva o návrhu na uvedenie priestorov ambulancie do prevádzky; - existencia kódu\nposkytovateľa zdravotnej starostlivosti prideleného Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou;\n- povolenie na prevádzkovanie vlastného zdravotníckeho zariadenia viazané na doklad o vlastníctve,\nresp. nájme priestorov, v ktorých sa bude zdravotná starostlivosť poskytovať od príslušnej obce. V\ndanom prípade ide o nutnosť kumulatívneho splnenia všetkých podmienok, pokiaľ je splnená len jedna\n(držba licencie L1A), lekár stále nemôže vykonávať/poskytovať zdravotnú starostlivosť, teda vykonávať\nkonkrétnu zárobkovú činnosť. Žalobca zdôraznil, že žiadnu z týchto podmienok nemal a ani nemá od 1.\n4. 2005 (po súčasnosť) splnenú. Dňom 1. 4. 2005 boli všetky predmetné povolania zrušené rozhodnutím\nTSK o zrušení povolenia na prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia MUDr. J.. Žalobca opakovane\ntvrdil, že od 1. 4. 2005 reálne nevykonával činnosť na základe licencie L1A. Príjmy, ktoré vzala žalovaná\nza základ pre predpísanie poistného sú príjmami zo závislej činnosti, ktoré žalobca v rozhodnom období\ndosiahol uplatnením licencie L1C t.j. ako odborný zástupca - zamestnanec v režime pracovného práva.\nŽalobca nedosiahol z využívania licencie L1A v roku 2005 a nasl. žiadne príjmy z podnikania a ani\ninej samostatnej zárobkovej činnosti, zdôrazniac, že v prípade žalobcu žalovaná spojila príjem z jednej\nlicencie (L1C) s držbou inej licencie (L1A).\n14.5. Záverom žalobca upriamil pozornosť na judikatúru Najvyššieho súdu SR, ako aj na rozhodnutia\nkrajských súdov - rozhodnutie Krajského súdu v Nitre 23Sa 63/2017, Krajského súdu v Trnave 20Sa\n30/2016, Krajského súdu v Trenčíne 18Sa 1/2017 a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove 2Sa 4/2017,\nktoré v obdobných veciach rozhodli tak, že napadnuté rozhodnutia sociálnej poisťovne zrušili.\nIV.\nKonanie pred kasačným súdom\n15. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g) v spojení s § 438 ods. 2 SSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods. 2\nSSP) v rozsahu dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti žalovanej, kasačnú sťažnosť prejednal bez\nnariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní\nvopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk\n(§ 452 ods. 1 v spojení s ust. § 137 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalovanej v\ndanej veci nie je dôvodná.\n16. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bol rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.\n20Sa/30/2016-66, zo dňa 15. decembra 2017, ktorým správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. d), g) SSP\nrozhodnutie Sociálnej poisťovne - ústredie č. 40287-3/2016-BA zo dňa 16.9.2016 zrušil a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie.\n17. V procese posudzovania zákonnosti rozsudku krajského súdu, napadnutého kasačnou sťažnosťou,\nkasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, na ktoré poukázal\nuž krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd už neopakuje\na súčasne na ne poukazuje.\n18. Kasačný súd z predloženého spisu krajského súdu, súčasť ktorého tvoril administratívny spis\nžalovanej, zistil, že predmetom preskúmavacieho konania v danej veci bolo rozhodnutie žalovanej\nSociálnej poisťovne ústredie č. 40287-3/2016-BA zo dňa 16. septembra 2016, ktorým žalovaná zamietla\nodvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočky Trnava č. 306-22/2016-TT\nzo dňa 18. apríla 2016. Uvedeným prvostupňovým rozhodnutím Sociálna poisťovňa pobočka Trnava\nrozhodla tak, že samostatne zárobkovo činnej osobe MUDr. J. D. nezaniklo dňa 31.3.2005 povinné\nnemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie, ale zaniklo 30.6.2007.\n19. Najvyšší súd Slovenskej republiky predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správny súd v\nprocese súdneho prieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánu verejnej správy nie je súdom\nskutkovým. Jeho úlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu podľa\ntretej časti prvej a tretej hlavy Správneho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách v\nsociálnych veciach (§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán bol príslušný na konanie\na následne, či si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutí, či zistil vo veci\n\nskutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutia boli vydané v súlade so\nzákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovali zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutia\nsprávneho orgánu boli vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V\nsúdnom prieskume zákonnosti rozhodnutí žalovaného správneho orgánu v konaní o sociálnej žalobe,\nktorú podala fyzická osoba, správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými\nžalobca namieta nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím\nsprávneho orgánu a postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo\nprocesnoprávnych právach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou\npostupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia.\n20. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom\nfyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených\ntýmto zákonom (§ 2 ods. 1 SSP). Konanie pred správnym súdom je jednou zo záruk ochrany základných\nľudských práv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania\n(§ 5 ods. 2 SSP). Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti\nrozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy (§ 177 ods. 1 SSP). Rozsah\nsprávnej žaloby fyzickej osoby a jej dôvody možno zmeniť alebo doplniť až do rozhodnutia správneho\nsúdu. Pri správnej žalobe fyzickej osoby nie je správny súd viazaný žalobnými bodmi (§ 203 ods. 1,\n2 SSP).\n21. Správne súdnictvo v Slovenskej republike vychádza z materiálneho chápania právneho štátu v\nzmysle čl. 1 ods. 1 ústavy vyžadujúceho, aby verejná správa bola pod kontrolou súdnej moci. Je\nzaložené jednak na kontrole verejnej správy, či táto (ne)prekračuje jej zverené právomoci a jednak\nposkytuje ochranu subjektívnym právam osôb, do ktorých bolo zasiahnuté alebo zasahované v rozpore\nso zákonom. Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv a jeho cieľom\nochrana práv fyzických a právnických osôb a ich prostredníctvom následne aj ochrana zákonnosti.\nSprávne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o\nfyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred (ne)činnosťou orgánov verejnej správy. Dodržiavanie\nzákonnosti v oblasti výkonnej moci a dôsledná ochrana jednotlivca je jednou z najdôležitejších čŕt\nprávneho štátu, ktorého koncepcia práva stojí aj na dodržiavaní práva štátnymi orgánmi. Správny súd\npreskúmava, či orgán verejnej správy konal a rozhodol v zmysle zákona, či postupoval v správnom\nkonaní s účastníkmi konania, či sa vysporiadal s ich námietkami a či na základe skutkových zistení na\nzáklade logického a rozumného uváženia ustálili správne svoj právny záver. Zákonnosť postupu správny\nsúd skúma na základe rovnakých kritérií ako zákonnosť rozhodnutia.\n22. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu napadnutého\nrozhodnutia žalovaného správneho orgánu postupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom\nnastolenými v prvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, keď súdny prieskum\nrozhodnutia žalovaného správneho orgánu napadnutého žalobou vykonal v súlade s platnou právnou\núpravou zákona o sociálnom poistení v spojení s právnou úpravou na vec sa vzťahujúcou a svoju\nprávnu úvahu, na základe ktorej ustálil svoj právny záver, náležite odôvodnil. Kasačný súd po vykonaní\nsúdneho prieskumu napadnutého rozhodnutia žalovanej pri aplikácii zákonnej úpravy uvedeného\nzákona postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k zhodnému záveru ako správny súd, a\nto že námietky žalobcu uvedené v jeho žalobe zvrátili správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia\nžalovanej.\n23. Kasačný súd po vyhodnotení kasačných dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského\nsúdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod\nna to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci\nsamej, spolu so správnym poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedených\nv odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre\nvyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Kasačný súd považuje právne posúdenie preskúmavanej veci\nkrajským súdom za správne a súladné so zákonom. Aby neopakoval skutočnosti účastníkom známe,\nna zdôraznenie skutkových a právnych záverov k veci uvádza nasledovné.\nV.\nPrávne posúdenie veci kasačným súdom\n\n24. Podľa čl. 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) Slovenská republika je\nzvrchovaný, demokratický a právny štát.\n25. Základom interpretácie a aplikácie čl. 1 ods. 1 ústavy je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho\nprávneho štátu. Základnou premisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť\npráva pre všetkých. To znamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s\nprávomocou rozhodovania o právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako\nurčuje právny poriadok.\n26. Ústavný súd SR princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore: ,,V právnom\nštáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy, ako sú právna istota a\nspravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy, sa\nosobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých\nštátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorými boli priznané“ (ÚS\n17/1999, Nález z 22. septembra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s. 365;\nzhodne I.ÚS 44/1999, Nález z 13. októbra 1999. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu SR 1999, s.\n382, I.ÚS 10/98)“. (I.ÚS 54/02. Nález z 13. novembra 2002. Zbierka nálezov a uznesení Ústavného súdu\nSR 2002 - II. polrok, s. 750, nález Ústavného súdu SR č. PL. ÚS 22/06). Judikatúra ústavného súdu tiež\nkladie dôraz na to, že v súlade s čl. 1 ods. 1 ústavy s uplatňovaním princípu právnej istoty v právom štáte\nsa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability, racionálnosti a spravodlivého obsahu\nprávnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu patrí aj zákaz svojvôle v činnosti\nštátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, resp. proporcionality (m. m. PL. ÚS 1/04).\n27. Podľa čl. 2 ods. 2 ústavy štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n28. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov\na ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n29. Z uvedeného článku ústavy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych\npredpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti\nštátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených\nhodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej\nnormy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie,\nktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou\nzákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu. Mocenské orgány\nštátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať v zmysle\nčl. 2 ods. 2 ústavy, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané aj právnou úpravou obsiahnutou v\nmedzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná a po vstupe Slovenskej republiky\ndo Európskeho spoločenstva, Európskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi\nEurópskeho spoločenstva, Európskej únie (čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky).\n30. V danej súvislosti kasačný súd dáva tiež do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp.zn. III. ÚS 341/07, v ktorom ústavný súd konštatuje: „Ústavný súd SR už v rámci svojej\nrozhodovacej činnosti konštatoval, že nevyhnutnou súčasťou rozhodovacej činnosti súdov zahŕňajúcej\naplikáciu abstraktných právnych noriem na konkrétne okolnosti individuálnych prípadov je zisťovanie\nobsahu a zmyslu právnej normy uplatňovaním jednotlivých metód právneho výkladu. Ide vždy o\nmetodologický postup, v rámci ktorého nemá žiadna z výkladových metód absolútnu prednosť, pričom\njednotlivé uplatnené metódy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne\nzdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu. Pri výklade a aplikácii ustanovení právnych\npredpisov je nepochybne treba vychádzať najprv z ich doslovného znenia. Súd však nie je doslovným\nznením zákonného ustanovenia viazaný absolútne. Môže, ba dokonca sa musí od neho (od doslovného\nznenia právneho textu) odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona,\nsystematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných všeobecne\nzáväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 ústavy). Samozrejme, že sa v takýchto prípadoch\nmusí zároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na\nracionálnej argumentácii. V prípadoch nejasnosti alebo nezrozumiteľnosti znenia ustanovenia právneho\npredpisu (umožňujúceho napr. viac verzií interpretácie) alebo v prípade rozporu tohto znenia so zmyslom\na účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybnosti, možno uprednostniť\n\nvýklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. Viazanosť štátnych orgánov\nzákonom v zmysle čl. 2 ods. 2 ústavy totiž neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť\ndoslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. Ustanovenie čl. 2 ods. 2 ústavy\nnepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona“.\n31. Najvyšší súd v kasačnom konaní prieskumu zákonnosti napadnutého rozsudku správneho súdu\nzameral svoju pozornosť zásadnej námietke sťažovateľa - žalovanej, ktorá namietala, že krajský\nsúd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1, písm. g/ SSP.\nNesprávne posúdenie veci videla v tom, že správny súd v danom prípade v rozpore so zákonom\naplikoval ustanovenia zákona o sociálnom poistení v spojení s ustanoveniami zákona č. 578/2004\nZ. z. Žalovaná zastáva názor, že licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1,\npísm. a/) vykonávanej podľa § 10 zákona č. 578/2004 Z. z., označovaná ako L1A, na základe ktorej\nmôžu samostatnú zdravotnícku prax vykonávať zdravotnícki pracovníci, sa považuje bez ďalšieho za\noprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu a zakladá držiteľovi tejto licencie status\nsamostatne zárobkovo činnej osoby na účely sociálneho poistenia podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2000\nv znení účinnom do 31. decembra 2010. Trvala na tom že žalobcovi, ktorý bol v spornom období\ndržiteľom licencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (L1A/TT/003605), nezaniklo dňa 31. marca\n2005 povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej\nosoby, ale povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie žalobcovi zaniklo dňa 30.\njúna 2007.\n32. Kasačný súd mal v danej veci preukázané, že medzi účastníkmi ostali sporné otázky, či samotná\nlicencia L1A zakladá jej držiteľovi (lekárovi) status samostatne zárobkovo činnej osoby na účely\nsociálneho poistenia podľa § 5 písm. c) zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom do 31. decembra\n2010, s uvedenou otázkou súvisí ďalšia otázka a to posúdenie, či lekár na základe licencie L1A mal\npovinnú účasť na sociálnom poistení podľa § 21 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, a tretia otázka a to,\nči postupom žalovanej v konaní došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces. Z uvedených\ndôvodov kasačný súd zameral svoju pozornosť k uvedeným sporným otázkam.\n33. K uvedeným sporným otázkam zaujal právny názor veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky (ďalej len veľký senát) v uznesení sp. zn. 1Vs 1/2019 zo dňa 30. apríla 2019,\nktorým rozhodol o otázkach nastolených v uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 10Sžsk/33/2017 zo dňa\n18. februára 2019, ktorým senát 10S správneho kolégia najvyššieho súdu podľa § 22 ods. 1 písm. a)\nSSP postúpil vec vedenú na najvyššom súde pod sp. zn. 10Sžsk/33/2017 na prejednanie a rozhodnutie\nveľkému senátu. Odpovede prijaté veľkým senátom na nastolené otázky sú záväzné pre posúdenie\nveci aj v danom prípade.\n34. Veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na otázky nastolené\nuznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžsk/33/2017 zo dňa 18. februára 2019\nprijal nasledovné odpovede:\n„Odpoveď na 1/ otázku: Podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej\nstarostlivosti zdravotníckych pracovníkoch stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov samostatná zdravotnícka prax je\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ\nna základe povolenia alebo na inom mieste ako zdravotníckom zariadení, a preto licencia L1A nemá\ncharakter oprávnenia na výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z.\no sociálnom poistení v znení neskorších predpisov, keď sama o sebe nezakladá jej držiteľovi aj\nmožnosť vykonávať licencovanú činnosť, ktorú môže vykonávať až na základe dohody/zmluvy s iným\nposkytovateľom.\nPojem samostatná zdravotnícka prax v zmysle § 10 ods. 1 zákona č. 578/2004 Z. z. vykonávaná na\nzáklade licencie L1A nie je možné bez ďalšieho stotožniť s pojmom samostatná zárobková činnosť v\nzmysle § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. a pojem licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe s\npojmom oprávnenie na vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu pre účely sociálneho poistenia.\nOdpoveď na 2/ otázku: Povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní o vzniku alebo zániku\npovinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia poistenca - lekára, v zmysle\n§ 178 ods. 1, písm. a/, bod prvý v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v\nznení neskorších predpisov je posudzovať príjmy poistenca - lekára osobitne vo vzťahu k licencii L1A\na skúmať, či všetky príjmy vykázané v jeho daňovom priznaní v príslušnom zdaňovacom období sú aj\n\npríjmami lekára považovaného za samostatne zárobkovo činnú osobu ( SZČO) v zmysle § 5 písm. c/\nzákona č. 461/2003 Z. z.\nOdpoveď na 3/ otázku: Konanie podľa § 178 ods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z.\no sociálnom poistení v znení neskorších predpisov začaté z podnetu organizačnej zložky Sociálnej\npoisťovne v zmysle § 184 ods. 8 v spojení s § 185 ods. 4 zákona č. 461/2003 Z. z. nezbavuje Sociálnu\npoisťovňu povinnosti zabezpečiť účastníkovi konania ochranu jeho oprávnení, ktoré sú konkretizáciou\nzákladného práva na inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, prípadne i\nzákladného práva vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky a ktoré mu priznávajú aj medzinárodné zmluvy, ktorými je Slovenská republika viazaná v\nzmysle čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky.“\n35. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia vyplýva, že veľký senát posudzoval otázky nastolené\nsenátom 10S v rozsahu vymedzenom v uznesení sp. zn. 10Sžsk/33/2017 zo dňa 18. februára 2019,\nktorým bol viazaný, a dospel k záveru o správnosti názoru senátu 10S vo vzťahu ku všetkým trom\nnastoleným otázkam, a preto v zmysle § 466 ods. 5, písm. b/ SSP k týmto otázkam dal odpoveď v znení\nuvedenom vo výroku tohto rozhodnutia. Veľký senát v odôvodnení rozhodnutia konštatoval nasledovné:\n35.1. „Vo vzťahu k prvej otázke - posúdenie, či licencia L1A vydaná lekárovi na výkon samostatnej\nzdravotníckej praxe podľa § 10 ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. (ne)má charakter oprávnenia\nna výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z., keď sama o sebe\nnezakladá jej držiteľovi aj možnosť vykonávať licencovanú činnosť, ktorú môže vykonávať až na základe\ndohody/zmluvy s iným poskytovateľom; veľký senát konštatuje, že podmienky poskytovania zdravotnej\nstarostlivosti fyzickými osobami a právnickými osobami upravuje osobitný predpis, ktorým je zákon č.\n578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti zdravotníckych pracovníkoch stavovských\norganizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.\nZákonodarca v právnej úprave ustanovenej v § 4 písm. b/ uvedeného zákona za poskytovateľa\nzdravotnej starostlivosti považuje fyzickú osobu, ktorá poskytuje zdravotnú starostlivosť na základe\nlicencie na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10).\nPodľa § 10 ods. 1, 2 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom k 31.5.2010 samostatnú\nzdravotnícku prax môžu vykonávať zdravotnícki pracovníci v povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná\nasistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ, špeciálny pedagóg a masér. Na výkon\nsamostatnej zdravotníckej praxe sa vyžaduje licencia na výkon samostatnej zdravotníckej praxe [§ 68\nods. 1 písm. a)].\nSamostatná zdravotnícka prax podľa odseku 1 je poskytovanie zdravotnej starostlivosti v zdravotníckom\nzariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe povolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené\ninak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení.\nPodľa § 68 ods. 1, písm. a/, b/, c/,d/, ods. 2 zákona č. 578/2004 Z. z. v znení účinnom k 31.5.2009\nlicencie sa vydávajú a) na výkon samostatnej zdravotníckej praxe (§ 10) zdravotníckym pracovníkom\nv povolaní lekár, zubný lekár, sestra, pôrodná asistentka, fyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd,\npsychológ, špeciálny pedagóg a masér, b) na výkon zdravotníckeho povolania [(§ 3 ods. 1 písm.\na)] zdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár, zubný lekár, farmaceut, sestra, pôrodná asistentka,\nfyzioterapeut, liečebný pedagóg, logopéd, psychológ, špeciálny pedagóg, biológ, verejný zdravotník,\nfyzik, chemik, genetik, technik laboratórnej medicíny, medicínsko-technický laborant, zdravotnícky\nlaborant, farmaceutický laborant, rádiologický asistent, zdravotnícky záchranár, dentálna hygienička,\nasistent hygieny a epidemiológie, asistent výživy, c) na výkon odborného zástupcu zdravotníckym\npracovníkom v povolaniach ustanovených v § 27, d) na výkon lekárskej posudkovej činnosti podľa § 7a\nzdravotníckym pracovníkom v povolaní lekár.\nSlovenská lekárska komora vydáva licencie zdravotníckemu pracovníkovi v povolaní lekár.\nZ citovanej právnej úpravy zákona o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti vyplýva, že lekár môže\nvykonávať samostatnú zdravotnú prax (§ 10 ods. 1) na základe licencie na výkon samostatnej\nzdravotníckej praxe (§ 68 ods. 1 písm. a) - licencia L1A, vydanej mu Slovenskou lekárskou komorou\n(§ 68 ods. 2). Zákonodarca v zákone o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti v § 10 ods. 2 definuje\nsamostatnú zdravotnícku prax zdravotníckych pracovníkov - lekára (§ 10 ods. 1) ako poskytovanie\nzdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe\npovolenia, ak v odseku 3 nie je ustanovené inak, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení. V\ndôvodovej správe tohto zákona sa konštatuje, že vo väzbe na § 4 sa definuje samostatná zdravotnícka\nprax ako jeden zo spôsobov výkonu zdravotníckeho povolania konkrétne na inom mieste ako v\nzdravotníckom zariadení (v byte chorého, v inom prirodzenom sociálnom prostredí osoby, ktorá vyžaduje\n\nposkytovanie zdravotnej starostlivosti) alebo u iného poskytovateľa. Z logického výkladu uvedenej\nprávnej úpravy plynie záver, že lekár môže vykonávať samostatnú zdravotnícku prax na poskytovanie\nzdravotnej starostlivosti v zdravotníckom zariadení, ktoré prevádzkuje iný poskytovateľ na základe\npovolenia, alebo na inom mieste ako v zdravotníckom zariadení, viažuceho sa k zmluvnému dojednaniu.\nPri interpretácii uvedenej právnej úpravy treba posudzovať licenciu lekára L1A vo vzťahu k oprávneniu\nna výkon činnosti predpokladaného v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. Zákonodarca v právnej\núprave ustanovenej v § 5 písm. c/ zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom k 31.12.2010 za\nsamostatne zárobkovo činnú osobu podľa tohto zákona považuje fyzická osoba, ktorá má oprávnenie\nna vykonávanie činnosti podľa osobitného predpisu (Napríklad zákon Slovenskej národnej rady č.\n132/1990 Zb. o advokácii v znení zákona č. 302/1999 Z. z., zákon Slovenskej národnej rady\nč. 129/1991 Zb. o komerčných právnikoch v znení neskorších predpisov), okrem činnosti fyzickej\nosoby v pracovnom pomere, na ktorej výkon je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu.\n(Napríklad zákon Slovenskej národnej rady č. 78/1992 Zb. o daňových poradcoch a Slovenskej komore\ndaňových poradcov v znení neskorších predpisov, zákon Slovenskej národnej rady č. 138/1992 Zb. o\nautorizovaných architektoch a autorizovaných stavebných inžinieroch v znení neskorších predpisov a\nzákon č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom\npodnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov).\n38.Vychádzajúc z uvedeného veľký senát správneho kolégia považoval argumentáciu senátu 10S vo\nvzťahu k prvej nastolenej otázke za správnu.“\n„35.2. Vo vzťahu k druhej otázke - posúdenie, či povinnosťou Sociálnej poisťovne pri rozhodovaní\no vzniku alebo zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia\npoistenca - lekára, v zmysle § 178 ods. 1, písm. a/, bod prvý v spojení s § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z.\nz. (nie)je posudzovať príjmy poistenca - lekára výlučne vo vzťahu k licencii L1A, veľký senát konštatuje,\nže podmienky vzniku a zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia\nsamostatne zárobkovo činnej osoby zákonodarca ustanovuje v § 21 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení\nneskorších predpisoch.\nPodľa § 21 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. v znení účinnom k 31.12.2010 povinné nemocenské poistenie\na povinné dôchodkové poistenie samostatne zárobkovo činnej osobe vzniká od 1. júla kalendárneho roka\nnasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej\nčinnosti podľa osobitného predpisu (zákon o dani z príjmov) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s\ninou samostatnou zárobkovou činnosťou bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného\nv § 138 ods. 9, a zaniká 30. júna kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za ktorý jej\npríjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (zákon o dani\nz príjmov) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol vyšší\nako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje inak.\nVychádzajúc zo znenia citovanej právnej normy zákona o sociálnom poistení predpokladom vzniku\npovinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činnej\nosoby v zmysle zákona o sociálnom poistení (§ 21) je preukázanie, že posudzovaná osoba spĺňa\nzákonné podmienky statusu samostatne zárobkovo činnej osoby definovanej v § 5 písm. c/ tohto zákona\nv platnom znení a za tým účelom si zadovážiť skutkové zistenia a súčasne preukázanie, že táto osoba\nv zákonom určenej dobe dosiahla príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa\nosobitného predpisu (zákon o dani z príjmov) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou\nzárobkovou činnosťou, ktorý bol vyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods.\n9. Pri posudzovaní zániku povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia\ntejto osoby je rozhodujúce, že k 30. júnu kalendárneho roka nasledujúceho po kalendárnom roku, za\nktorý jej príjem z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa osobitného predpisu (zákon\no dani z príjmov) alebo výnos súvisiaci s podnikaním a s inou samostatnou zárobkovou činnosťou nebol\nvyšší ako 12-násobok vymeriavacieho základu uvedeného v § 138 ods. 9, ak tento zákon neustanovuje\ninak. Logickým výkladom uvedenej právnej úpravy plynie záver, že pokiaľ zákonodarca podmieňuje vznik\npovinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia povinnej osoby preukázaním\nstatusu samostatne zárobkovo činnej osoby definovanej v § 5 písm. c/ tohto zákona v platnom znení, tak\naj pri posudzovaní príjmu plynúceho z jej podnikania, predpokladá dosahovanie príjmu z jej podnikania\nako samostatne zárobkovo činnej osoby, z čoho plynie záver, že povinná osoba dosiahla príjem z\npodnikania na základe oprávnenia na výkon samostatne zárobkovo činnej osoby v zmysle § 5 písm.\nc/ zákona o sociálnom poistení.\nObdobný právny názor už najvyšší súd judikoval vo svojej predchádzajúcej judikatúre. Senát 10S v\npredkladacom uznesení správne poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 7Sžso/20/2011 z\n\n15.12.2011, publikované aj v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR č. 4/2012 pod\nč. 72, v ktorom najvyšší súd vyjadril právny názor, že „pri posudzovaní príjmov podľa § 21 ods. 1 zákona\no sociálnom poistení je potrebné prihliadať len na tie príjmy z podnikania, ktoré vyplynuli z podnikateľskej\nčinností posudzovaného statusu samostatne zárobkovo činnej osoby“, a na rozhodnutie najvyššieho\nsúdu sp. zn. 9Sžso/8/2013 z 25.06.2014, v ktorom najvyšší súd konštatoval, že „ ... Sociálna poisťovňa\nmusí pri rozhodovaní o predpísaní poistného vždy skúmať otázku, či v rozhodnom období mala fyzická\nosoba z výkonu SZČO skutočne taký príjem, ktorý zakladá jej poistenie a povinnosť platiť poistné od 01.\n07. toho-ktorého kalendárneho roka. Sociálna poisťovňa teda musí vždy skúmať, či všetky príjmy SZČO\nvykázané v daňovom priznaní sú aj príjmami osoby, považovanej za zúčastnenú na poistení ako SZČO\nv zmysle § 5 písm. c/ zákona o sociálnom poistení v znení platnom do 31.12.2010“.\nVychádzajúc z uvedeného veľký senát nemohol súhlasiť s argumentáciou generálneho riaditeľa SP vo\nvzťahu k druhej nastolenej otázke, že ak si veľký senát osvojí právny názor, podľa ktorého je potrebné\nzisťovať, či príjem z podnikania dosahovala účastníčka konania na základe licencie L1A, tak tento právny\nnázor sa dotkne nielen lekárov držiteľov licencie L1A, ale aj ostatných účastníkov právnych vzťahov,\nktorí vykonávajú zárobkovú činnosť podľa § 6 ods. 1, 2 zákona č. 595/2003 Z. z. na základe viacerých\noprávnení, resp. v priebehu roka majú viacero oprávnení postupne, resp. s určitým časovým prelínaním.\nVeľký senát k uvedenému konštatuje, že zákon o sociálnom poistení explicitne neupravoval a ani\nneupravuje situáciu, keď fyzická osoba disponovala dvomi oprávneniami na vykonávanie činnosti\npodľa osobitného predpisu, príjem mala len z činnosti, ktorá bola vykonávaná výlučne na základe\njedného z nich a oprávnenie, z ktorého fyzická osoba (ne)dosahovala príjem ostalo sporné, tak\nako v posudzovanom prípade. Zákon o sociálnom poistení v znení do 31.12.2010 v § 21 ods. 4\npísm. b) ustanovoval, že povinné nemocenské poistenie a povinné dôchodkové poistenie zaniká vždy\nsamostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. b) a c) dňom zániku týchto oprávnení, a\nsamostatne zárobkovo činnej osobe uvedenej v § 5 písm. c) odo dňa vzniku pracovného pomeru, v\nktorom na výkon činnosti je povinná mať oprávnenie podľa osobitného predpisu, 21) ak od tohto dňa\npodľa svojho vyhlásenia nevykonáva činnosť samostatne zárobkovo činnej osoby uvedenej v § 5 písm.\nc).\nV danej súvislosti veľký senát upriamuje pozornosť na to, že v súvislosti s výkladom zákona o\nsociálnom poistení, ktorý sa vo vzťahu k stanoveniu statusu SZČO mení pomerne často, pričom tieto\nzmeny odrážajú najmä aktuálnu rozhodovaciu prax správnych súdov a Ústavného súdu SR (napríklad\nrozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 63/2012 z 23.02.2013, ktorý sa týkal obdobného, aj keď\nnie skutkovo totožného problému s účasťou na sociálnou poistení advokátov). Súčasne poukazuje na\nrozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 295/2017, v ktorom ústavný súd vyslovil právny názor,\nže „...k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno pristupovať len z hľadiska textu zákona,\na to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a určitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a\núčelu zákona. Jazykový výklad môže totiž v zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu predstavovať\nlen prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy, ktorej nositeľom je interpretovaný právny predpis; na\noverenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné\ninterpretačné prístupy postavené na roveň gramatickému výkladu, najmä teleologický a systematický\nvýklad vrátane ústavne konformného výkladu, ktoré sú spôsobilé v kontexte racionálnej argumentácie\npredstavovať významný korektív pri zistení obsahu a zmyslu aplikovanej právnej normy.“ Ústavný súd\nSR vo svojej judikatúre pripustil tiež možnosť súdu odchýliť sa od doslovného znenia zákona napr. v\nnáleze sp. zn. III. ÚS 341/07 z 1. júla 2008, v ktorom skonštatoval, že: „Súd môže, ba dokonca sa\nmusí od doslovného znenia právneho textu odchýliť v prípade, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje\núčel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR). V takýchto prípadoch sa musí\nzároveň vyvarovať svojvôle (arbitrárnosti) a svoju interpretáciu právnej normy musí založiť na racionálnej\nargumentácii.“\nVeľký senát vychádzajúc z uvedených rozhodnutí ústavného súdu a teleologického výkladu právnych\nnoriem ustanovených v § 5 písm. c) a § 21 ods. 1 a 4 písm. b) zákona o sociálnom poistení v znení\núčinnom do 31.12.2010, považoval argumentáciu Sociálnej poisťovni v rozpore s ústavno konformným\nvýkladom predmetnej právnej úpravy, keďže potiera samotný účel zákona o sociálnom poistení, ktorým\nje viazať účasť na sociálnom poistení na určitý dosiahnutý príjem zo zárobkovej činnosti., a preto\nnapriek tomu, že zákon o sociálnom poistení nerozlišuje na účely účasti na sociálnom poistení príjem,\nktorý fyzická osoba môže dosiahnuť z viacerých oprávnení, vychádzajúc zo systematického výkladu\nzákona, samotný status SZČO, teda len splnenie podmienky udelenia oprávnenia automaticky účasť\nna sociálnom poistení nezakladá. Vychádzajúc z uvedeného veľký senát správneho kolégia považoval\nargumentáciu senátu 10S vo vzťahu k druhej nastolenej otázke za správnu.“\n\n35.3 „Vo vzťahu k tretej otázke - posúdenie, či povinnosťou Sociálnej poisťovne v konaní podľa § 178\nods. 1 písm. a/ bod prvý zákona č. 461/2003 Z. z. začatého z jej podnetu (ne)možno prehliadať ústavou\nzaručené základné právo účastníka konania na riadny proces a vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom (čl. 48 ods. 2 Ústavy SR), veľký senát upriamuje predovšetkým pozornosť na právnu úpravu\nzakotvenú v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorej každý sa môže domáhať zákonom\nustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených\nzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Uvedenou právnou úpravou ústava zaručuje každému\nzákladné právo na súdnu a inú právnu ochranu.\nSúčasne veľký senát upriamuje pozornosť na právnu úpravu obsiahnutú v Dohovore o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd v znení protokolov č. 3, 5 a 8, dojednaný v Ríme 4. novembra 1950, a ďalšie\nzmluvné dokumenty na tento Dohovor nadväzujúce publikovaný v Zbierke zákonov pod č. 209/1992 Zb.\n(ďalej len „Dohovor“), ktorý v súlade s právnou úpravou ustanovenou v čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej\nrepubliky má prednosť pred zákonmi. Dohovor v čl. 6 stanoví, že každý má právo na to, aby jeho\nzáležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom\nzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti\nakéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu. Dohovor v čl. 13 ustanovuje, že každý, koho práva a\nslobody priznané týmto Dohovorom boli porušené, musí mať účinné právne prostriedky nápravy pred\nnárodným orgánom, aj keď sa porušenia dopustili osoby pri plnení úradných povinností.\nVychádzajúc z citovanej úpravy ustanovenej tak v Ústave Slovenskej republiky ako aj v Dohovore plynie\nzáver, že každému sa zaručuje právo na súdnu a inú právnu ochranu a teda tým sa mu zaručuje právo\nna prejednanie jeho veci v konaní v súvsťažnosti s jeho právom vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným\ndôkazom v súlade s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.\nCitovanú právnu úpravu ustanovenú tak v Ústave Slovenskej republiky, ako aj v Dohovore nie je\nmožné opomenúť ani v konaní v zmysle právnej úpravy ustanovenej v §§ 172 a nasl. zákona o\nsociálnom poistení začatého z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne v zmysle právnej úpravy\nustanovenej v § 184 ods. 8 v spojení s § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení.\nPodľa § 172 ods. 1 až 5 zákona o sociálnom poistení v znení účinnom k 31.12.2017 na konanie vo\nveciach sociálneho poistenia sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Všeobecný predpis\no správnom konaní sa nevzťahuje ani na konanie vo veciach starobného dôchodkového sporenia v\nrozsahu upravenom týmto zákonom.\nV konaní vo veciach sociálneho poistenia a vo veciach starobného dôchodkového sporenia v rozsahu\nupravenom týmto zákonom rozhoduje o právach a povinnostiach účastníkov právnych vzťahov\nsociálneho poistenia a účastníkov právnych vzťahov starobného dôchodkového sporenia v rozsahu\nupravenom týmto zákonom Sociálna poisťovňa.\nKonanie vo veciach podľa odseku 1 je a) konanie v dávkových veciach sociálneho poistenia (ďalej len\n\"dávkové konanie\"), b) iné konanie (ďalej len \"nedávkové konanie\").\nPredmetom dávkového konania je rozhodovanie o dávkach.\nPredmetom nedávkového konania je rozhodovanie o vzniku, prerušení a zániku sociálneho poistenia v\nsporných prípadoch, o poistnom v sporných prípadoch, príspevku na starobné dôchodkové sporenie 1)\nv sporných prípadoch, o pokute, penále, povolení splátok dlžných súm poistného, príspevku na starobné\ndôchodkové sporenie, 1) pokuty, penále a o zaradení zamestnávateľa do nebezpečnostnej triedy.\nPodľa § 184 ods. 8 zákona o sociálnom poistení v platnom znení nedávkové konanie sa začína na\nzáklade písomnej žiadosti účastníka konania alebo z podnetu organizačnej zložky Sociálnej poisťovne.\nPodľa § 185 ods. 4 zákona o sociálnom poistení v platnom znení konanie, ktoré sa začína na podnet\norganizačnej zložky Sociálnej poisťovne, je začaté odo dňa, keď príslušná organizačná zložka Sociálnej\npoisťovne urobila voči účastníkovi konania prvý úkon.\nVzhľadom k uvedenému argumentáciu senátu 10S vo vzťahu k tretej nastolenej otázke veľký senát\nsprávneho kolégia považoval taktiež za správnu.“\n36. Kasačný súd vzhľadom k uvedenému dospel k záveru, že krajský súd v preskúmavanej veci\npostupom v súlade s právnou úpravou ustanovenou v tretej časti Správneho súdneho poriadku (§§ 177\na nasl.), náležite preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovanej a postup mu predchádzajúci v rozsahu\nžalobných dôvodov a v odôvodnení napadnutého rozsudku sa náležite vysporiadal so zásadnými\nžalobnými námietkami.\n\n37. S poukazom na právne závery konštatované vyššie potom aj odkaz žalovanej, uvádzaný v\nkasačnej sťažnosti a na závery plynúce z označených rozhodnutí vyhodnotil kasačný súd ako právne\nnerelevantné.\n38. Vychádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu poukazom na právne\nzávery veľkého senátu uvedené vyššie kasačný súd dospel k zhodnému záveru ako správny súd,\nže napadnuté rozhodnutie žalovanej náležite nevychádza z právnej úpravy ustanovenej v zákone\nč. 461/2003 Z. z. v spojení so zákonom č. 578/2004 Z. z., majúce za následok jeho nezákonnosť,\nsúčasne postupom žalovanej v oboch stupňoch došlo k porušeniu práva žalobcu na spravodlivý proces\nv zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, z ktorých dôvodov najvyšší súd vyhodnotil námietky\nžalovanej uvedené v jej kasačnej sťažnosti za nedôvodné, keďže tieto neboli spôsobilé spochybniť\nvecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu. Vzhľadom k uvedenému vyššie kasačný\nsúd kasačnú sťažnosť žalovanej podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.\n39. O náhrade trov kasačného konania kasačný súd rozhodol v zmysle § 467 ods. 1 SSP v spojení s §\n167 ods. 1 a s § 175 ods. 1 SSP. Žalobcovi priznal nárok na náhradu trov tohto konania, pretože v tomto\nkonaní mal plný úspech. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti tohto\nrozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP).\n40. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}