{"guid": "454cc2d7-b16e-4666-9299-1816dc0cd938:6252b550-4420-4d31-b938-ac70819bcfa4", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:2015200664.1", "spisova_znacka": "2Asan/1/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Asan/1/2017 z 31. 1. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2019, sp. zn. 2Asan/1/2017, ECLI:SK:NSSR:2019:2015200664.1", "identifikacne_cislo": "2015200664", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Katarína Benczová", "sudca_id": 62, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-katarina-benczova-62", "datum_vydania": "2019-01-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2006/125", "nazov": "zákon č. 125/2006 Z. z. o inšpekcii práce", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/125", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/125-2006"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/125/#paragraf-19.odsek-2.pismeno-a", "nazov": "§ 19 ods. 2 písm. a) zákona č. 125/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/125/#paragraf-19.odsek-2.pismeno-a", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/125-2006/paragraf-19"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2006/125#paragraf-19"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/6252b550-4420-4d31-b938-ac70819bcfa4", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:2015200664.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:2015200664.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:2015200664.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Asan/1/2017\n2015200664\n31. 01. 2019\nJUDr. Katarína Benczová\nECLI:SK:NSSR:2019:2015200664.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Hargaša a JUDr. Marty Molnárovej, v právnej veci žalobcu: ELEHOTEL\ns.r.o., IČO: 45 485 569, so sídlom ul. M. Waltariho 7097/3, Piešťany, zast.: JUDr. Tomáš Klieštenec,\nadvokát, so sídlom ul. M. Waltariho 7, Piešťany, proti žalovanému: Národný inšpektorát práce, so\nsídlom Masarykova 10, Košice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu č. OPS/\nBEZ/2015/3670, O-239/2015 zo dňa 23. júna 2015, konajúc o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského\nsúdu v Trnave č. k. 20S/92/2015-49 zo dňa 28. júna 2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/92/2015-49 zo dňa 28.\njúna 2016 p o t v r d z u j e .\nŽiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania.\nodôvodnenie:\nI.\nNapadnutým rozsudkom Krajský súd v Trnave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „prvostupňový súd“) podľa\n§ 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca\ndomáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým žalovaný zamietol jeho odvolanie\npodané proti rozhodnutiu Inšpektorátu práce Trnava č. R38/2015/SE zo dňa 30.03.2015 a prvostupňové\nrozhodnutie potvrdil. Uvedeným rozhodnutím prvostupňový správny orgán uložil žalobcovi pokutu vo\nvýške 2.000 Eur za porušenie povinností vyplývajúcich z predpisov uvedených v § 2 ods. 1 písm. a/ štvrtý\nbod zákona č. 125/2006 Z.z. o inšpekcii práce a o zmene a doplnení zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej\npráci a nelegálnom zamestnávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o inšpekcii\npráce“) s poukazom na zistenie, že žalobca využíval odo dňa 06.02.2014 do dňa 06.03.2014 závislú\nprácu fyzickej osoby C. V., ktorá ju vykonávala pre žalobcu ako asistentka predaja. S uvedenou osobou\nmal žalobca uzatvorený pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy zo dňa 06.02.2014, ale\npodľa § 231 ods. 1 písm. b/ zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom\npoistení“) nesplnil prihlasovaciu povinnosť voči sociálnej poisťovni, čím porušil § 3 ods. 2 v spojení s\n§ 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 82/2005 Z.z. o nelegálnej práci a nelegálnom zamestnávaní (ďalej len\n„zákon č. 82/2005 Z.z.“).\nII.\nKrajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že u žalobcu bola vykonaná inšpekcia práce zameraná\nna kontrolu dodržiavania zákazu nelegálneho zamestnávania, o výsledku ktorej bol spísaný Protokol č.\nITA-32-64-1.2/P-A24, 28-14 zo dňa 28.11.2014. Kontrolou bolo zistené, že žalobca ako zamestnávateľ\nvyužíval závislú prácu fyzickej osoby C. V., pri vykonávaní druhu práce - asistent predaja, s ktorou mal\nuzatvorenú pracovnú zmluvu zo dňa 06.02.2014, podľa ktorej menovaná zamestnankyňa vykonávala\n\nprácu u žalobcu od 06.02.2014, ale kontrolou v systéme poistencov sociálnej poisťovne bolo zistené,\nže túto zamestnankyňu do systému prihlásil až dňa 06.03.2014, a tak si žalobca nesplnil oznamovaciu\npovinnosť podľa osobitného predpisu a konal v rozpore s § 3 ods. 2 a § 2 ods. 2 písm. b/ zákona\nč. 82/2005 Z.z., keď v čase od 06.02.2014 do 06.03.2014 do 09.38 hod. nelegálne zamestnával\nzamestnankyňu C. V..\nInšpektorát práce Trnava listom zo dňa 26.02.2015 oznámil žalobcovi začatie správneho konania\no uložení pokuty, ku ktorému oznámeniu sa žalobca vyjadril listom zo dňa 13.03.2015, v ktorom\nzistený nedostatok odôvodňoval chybou audítorskej spoločnosti, ktorá mala komunikovať so sociálnou\npoisťovňou, táto prihlasovala zamestnancov, zistená chyba sa stala po prvýkrát, keď zrejme došlo\nnedopatrením k nesprávnemu odpísaniu dátumu nástupu do práce zamestnanca z pracovnej zmluvy.\nŽalobca hneď po zistení tohto nedostatku dňa 04.06.2014 odvody do sociálnej poisťovne za túto\nzamestnankyňu za príslušné obdobie zaplatil, čím nedošlo k žiadnemu úniku na odvodoch, či inej škode\nna strane sociálnej poisťovne, uvedená zamestnankyňa u žalobcu naďalej pracuje a sú za ňu riadne\nhradené všetky odvody.\nPodľa názoru krajského súdu bolo v konaní správnym orgánom jednoznačne preukázané, že\nzamestnankyňa C. V. bola do registra sociálnej poisťovne prihlásená nie v deň jej nástupu do práce,\nktorým bol deň 06.02.2014, ale až dňa 06.03.2014, čo žalobca nepopieral. K námietke žalobcu, podľa\nktorej správny orgán nezisťoval, či v tomto období skutočne vykonávala dohodnutý druh práce, či\nsa nezúčastňovala prípadných školení, krajský súd poukázal na to, že pracovnoprávny vzťah medzi\nžalobcom a uvedenou zamestnankyňou bol pracovnou zmluvou jasne deklarovaný a ak by v tomto\nmesačnom období nevykonávala priamo činnosť asistentky predaja, ale prípadne absolvovala školenia,\nide o činnosť, ktorá je vykonávaná v rámci pracovnoprávneho vzťahu, preto argumenty žalobcu v tomto\nsmere krajský súd považoval za nepodstatné.\nDôvodil, že existencia pracovnoprávneho vzťahu bola jednoznačne preukázaná, a tak mala byť splnená\ni povinnosť prihlásiť túto zamestnankyňu do registra poisťovne. Odkaz žalobcu na formálnu chybu,\nktorú po uplynutí jedného mesiaca napravil a ktorú ani priamo nespôsobil žalobca, ale ním poverený\niný subjekt, nemôže byť podľa názoru krajského súdu akceptovateľným žalobným dôvodom pre\nvyhovenie žalobe práve s poukazom na zákonom danú objektívnu zodpovednosť za správny delikt,\nkedy sa neposudzuje, či šlo o zavinené alebo nezavinené konanie. Krajský súd nepovažoval ani\nnevypočutie uvedenej zamestnankyne správnym orgánom za taký nedostatok, ktorý by zakladal dôvod\npre zrušenie uvedeného rozhodnutia práve v súvislosti s tým, že prvostupňový správny orgán si v\nrámci vykonávanej inšpekcie zabezpečil dostatok listinných dôkazov, ktoré ním zistené závery žiadnym\nspôsobom nespochybnili a ktoré zistenia žalobca ani v priebehu správneho konania nenamietal.\nKrajský súd mal za to, že skutkové zistenia zadovážené správnym orgánom, ktoré sú obsahom\nadministratívneho spisu, sú dostatočné pre ustálenie záveru, podľa ktorého sa žalobca dopustil zákazu\nnelegálneho zamestnávania fyzickej osoby podľa § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm. b/ zákona\nč. 82/2005 Z.z., keď zamestnankyňu, s ktorou mal uzatvorený pracovnoprávny vzťah podľa Zákonníka\npráce, neprihlásil do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodku najneskôr pred začatím\nvýkonu činnosti zamestnanca včas, ale až po uplynutí jedného mesiaca, čo vzhľadom na pomerne\ndlhý časový úsek, ktorý uplynul od uzatvorenia pracovnej zmluvy s príslušnou zamestnankyňou do jej\nprihlásenia do registra, jednoznačne preukazuje nelegálne zamestnávanie fyzickej osoby žalobcom.\nŽalobca sa síce svojou obranou snažil negovať záver o žalovaným vyslovenom porušení zákona č.\n82/2005 Z.z., ale podľa názoru krajského súdu tak konanie žalovaného, ako aj konanie prvostupňového\nsprávneho orgánu nemožno hodnotiť ako šikanózne práve z hľadiska posúdenia účelu samotného\nzákona č. 82/2005 Z.z. Zo strany správnych orgánov podľa krajského súdu nedošlo iba k formálnemu\nprístupu k zákonu bez aplikovania jeho materiálnej podstaty. Krajský súd rešpektoval potrebu hľadania\nvôle zákonodarcu v spojení s účelom, pre ktorý bola daná norma prijatá, k čomu slúži teleologický výklad\nzákona, ale práve s dôrazom na spoločenské a ekonomické podmienky mal za to, že výklad práva\ntak, ako bol urobený zo strany žalovaného, zodpovedá aktuálnym podmienkam, ktoré sa na trhu práce\nobjavujú, kedy práve cieľom žalovaného musí byť odstraňovanie nelegálnej práce. Zistený nedostatok,\nktorý označoval žalobca iba za formálny a nepatrný, k čomu krajský súd zdôraznil, že trval po dobu\njedného mesiaca, krajský súd nemohol vyhodnotiť ako nepatrné pochybenie, ktoré žalobca okamžite\nodstránil.\n\nK námietke súvisiacej s výškou udelenej pokuty krajský súd poukázal na to, že sa jedná o spodnú hranicu\nuloženej pokuty, ktorú zákon pripúšťa a ktorá vyplýva z § 19 ods. 2 písm. a/ zákona o inšpekcii práce\na ktorá tak nemohla byť udelená v nižšej výške.\nO trovách konania krajský súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi nárok\nna náhradu trov konania nepriznal.\nIII.\nProti tomuto rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, ktoré bolo označené\nako kasačná sťažnosť a v ktorom žiadal napadnutý rozsudok krajského súdu zmeniť a napadnuté\nrozhodnutie žalovaného č. OPS/BEZ/2015/3670, O-239/2015 zo dňa 23.06.2015 zrušiť a vec vrátiť\nžalovanému na ďalšie konanie, eventuálne napadnutý rozsudok krajského zrušiť a vec mu vrátiť na\nďalšie konanie. Zastával názor, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia\nveci.\nPoukázal na závery krajského súdu o tom, že existencia pracovnoprávneho vzťahu bola jednoznačne\npreukázaná, a tak mala byť splnená aj povinnosť prihlásiť uvedenú zamestnankyňu do registra sociálnej\npoisťovne. V tejto súvislosti však namietal, že krajský súd nevzal do úvahy skutočnosť, podľa ktorej\nexistencia pracovnoprávneho vzťahu ešte nezakladá povinnosť zamestnávateľa prihlásiť zamestnanca\ndo registra poisťovne. Táto zamestnávateľovi vzniká až pred začatím výkonu činnosti zamestnanca,\npričom uvedené situácie nemusia začať súčasne. Podľa žalobcu zo skutkových zistení nebolo bez\nakýchkoľvek pochybností preukázané, kedy zamestnankyňa skutočne začala vykonávať pracovnú\nčinnosť v zmysle pracovnej zmluvy.\nĎalej žalobca zastával názor, že v konaniach zisťovania správneho deliktu, rozhodovania o vine\npáchateľa za spáchanie deliktu a ukladaní sankcie zaň na základe analógie legis treba postupovať v\nsúlade so zásadami trestnoprávnej zodpovednosti a v zmysle právnej úpravy v zákone č. 372/1990 Zb.\no priestupkoch (ďalej len „zákon o priestupkoch“) alebo Trestného zákona. V samotnom konaní je nutné\nvychádzať z právnej úpravy zákona o priestupkoch, a teda v prípade, ak sa jedná o priestupok, správny\norgán v prvom stupni bol povinný uskutočniť ústne pojednávanie v predmetnej veci, čo však splnené\nnebolo.\nDôvodil, že zákon č. 82/2005 Z.z. má za cieľ odhaliť, zakázať a postihnúť také prípady, keď medzi\nzamestnancom a zamestnávateľom neexistuje pracovnoprávny vzťah založený pracovnou zmluvou\nalebo dohodou a zamestnávateľ neprihlási zamestnanca do sociálnej poisťovne, aby sa tak vyhol\nplateniu poistného, nie trestať drobné formálne pochybenia. To znamená, že účelom uvedeného zákona\nje podľa žalobcu zabrániť zamestnávaniu ľudí „načierno“ a nie trestanie zamestnávateľa za drobné\nadministratívne pochybenia bez vzniku škody, ktoré navyše zamestnávateľ sám napravil, a to ešte\nniekoľko mesiacov pred začatím predmetnej kontroly. Zdôraznil, že výklad zákona nesmie byť formálny,\nale musí byť materiálny. Podľa názoru žalobcu je s osobitnou starostlivosťou potrebné vyhodnotiť\nintenzitu a závažnosť predmetného porušenia, ako aj ohrozenie chránených záujmov. Mal za to, že v\ntomto prípade sa o nelegálne zamestnávanie nemôže jednať tak, ako to predpokladá účel a zmysel\nzákona č. 82/2005 Z.z., a to ani vtedy, ak konanie žalobcu vykazuje niektoré formálne znaky. Tento\nnázor žalobca podporil poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžo/51/2011 zo dňa\n22.08.2012, v ktorom najvyšší súd okrem iného vyslovil právny názor, že „účelom zákona o nelegálnej\npráci a nelegálnom zamestnávaní je ochrana pracovného trhu pred nelegálnou prácou a nelegálnym\nzamestnávaním v materiálnom zmysle, a preto i prístup k zákonu musí byť materiálny a nie formálny“.\nŽalobca zároveň zdôraznil, že výklad zákona č. 82/2005 Z.z. musí byť v súlade s ďalšími zákonmi,\nako napr. zákon o priestupkoch, nakoľko sa v danom prípade jedná o správne trestanie. Poukázal\nna to, že jeho konanie nebolo konaním porušujúcim alebo ohrozujúcim spoločenský záujem, pričom\nnestačí naplnenie formálnych znakov, ale jeho konanie musí dosiahnuť vyšší stupeň závažnosti pre\nspoločnosť. Ak materiálny znak správneho deliktu chýba, hoci formálne znaky sú splnené, nejde podľa\nnázoru žalobcu o správny delikt. V tejto súvislosti žalobca poukázal na požiadavku ústavno-konformného\nvýkladu zákona, ktorý je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu.\nZároveň s poukazom na čl. 152 ods. 4 Ústavy SR uviedol, že obsah zákonnej právnej normy nemôže byť\ninterpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona a cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje.\n\nŽalobca ďalej namietal, že uloženie pokuty podľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona o inšpekcii\npráce je neprimerane prísne, nakoľko všetky odvody za zamestnanca boli uhradené a jednalo sa\nvýlučne o formálnu chybu, pričom nikomu nebola spôsobená žiadna škoda. Odvody do sociálnej\npoisťovne za zamestnankyňu C. V. za obdobie od 06.02.2014 do 06.03.2014, teda od začiatku trvania\npracovnoprávneho vzťahu žalobca uhradil, na základe čoho nebol sociálnej poisťovni spôsobený žiadny\núnik na odvodoch ani žiadna iná škoda. Poukázal na to, že si riadne plní všetky svoje povinnosti\nvyplývajúce z platných právnych predpisov počas celého obdobia podnikania. Preto mal za to, že v\njeho prípade je nutné prihliadnuť na závažnosť a intenzitu porušenia právnych predpisov, pričom táto\nbola nepatrná. Zdôraznil, že sa nikdy nedopustil žiadnej podobnej chyby, všetci jeho zamestnanci boli\nvždy riadne prihlásení do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia a všetky\nodvody boli riadne uhradené.\nOkrem uvedeného zastával názor, že v jeho prípade nebol dostatočne zistený skutkový stav. V tejto\nsúvislosti dôvodil, že zo skutkových zistení musí byť bez akýchkoľvek pochybností preukázané, kedy\nuvedená zamestnankyňa skutočne začala vykonávať pracovnú činnosť v zmysle pracovnej zmluvy, s\nčím sa žalovaný nemal dostatočne zaoberať. Zdôraznil, že žalovaný nijakým spôsobom nerozlišuje\nmedzi pojmom „nástup do práce“ a pojmom „začatie výkonu práce“, ktoré pojmy nie sú totožné a aj ich\nčasové ohraničenie nemusí byť rovnaké. Konštatovanie žalovaného ohľadom objektívnej zodpovednosti\nsa podľa názoru žalobcu nedá v jeho prípade aplikovať a takýto výklad zákona je vo vzťahu k žalobcovi\nneprimerane prísny a v rozpore s účelom a cieľom zákona. Uvedenými skutočnosťami sa krajský súd\npodľa žalobcu nezaoberal.\nZáverom žalobca poukázal na právnu úpravu sankčnej moderácie, ktorý oprávňuje správny súd dokonca\nupustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania možno dosiahnuť samotným prejednaním\nveci, čo by v prípade žalobcu bolo najmä vzhľadom na zanedbateľnú závažnosť a intenzitu porušenia\nprávnych predpisov spočívajúceho výhradne v administratívnom pochybení žiadúce a primerané.\nNamietal tiež, že krajský súd sa nevysporiadal s jeho námietkou týkajúcou sa rozporu jednotlivých\nustanovení týkajúcich sa nelegálneho zamestnávania, ako aj správny deliktov súvisiacich s porušením\nzákazu nelegálneho zamestnávania s európskymi smernicami, ktoré sú pre Slovenskú republiku\nzáväzné.\nIV.\nŽalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu súhlasil s napadnutým rozsudkom Krajského súdu v Trnave\na s vysloveným právnym záverom sa stotožňoval.\nV.\nDňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci v\nzmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom\nsúdnictve, a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb\nv správnom súdnictve.\nPodľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa\ndoterajších predpisov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa § 10 ods. 2 OSP preskúmal napadnutý\nrozsudok a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov odvolania podľa § 212 ods. 1 v spojení\ns § 246c ods. 1 veta prvá OSP, bez nariadenia pojednávania, podľa § 250ja ods. 2 a § 214 OSP v\nspojení s § 246c ods.1 veta prvá OSP s tým, že deň verejného vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený\nminimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky www.nsud.sk a dospel k záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné vyhovieť. Rozsudok bol\nverejne vyhlásený dňa 31. januára 2019 podľa § 156 ods.1 a 3 OSP v spojení s § 246c ods. 1 veta\nprvá OSP.\nPodstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v\nsprávnom konaní; ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím\nči postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak\n\nkonanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania\ns rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\npostupu a rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú, menia alebo zrušujú práva alebo\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb, ako aj rozhodnutí, ktorými práva a právom chránené\nzáujmy týchto osôb môžu byť priamo dotknuté (§ 244 ods. 1, 2 OSP).\nV prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená\nrozhodnutím a postupom správneho orgánu a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a\npostupu, súd postupuje podľa ustanovení druhej hlavy piatej časti OSP (§ 247 ods. 1 OSP).\nÚlohou krajského súdu bolo preskúmať zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného a posúdiť, či tento\nvo vzťahu k žalobcovi postupoval v súlade so zákonom, keď potvrdil rozhodnutie Inšpektorátu práce\nTrnava č. R38/2015/SE zo dňa 30.03.2015, ktorým bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 2.000 Eur\nza porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania.\nPodľa § 2 ods. 2 písm. b/ zákona č. 85/2005 Z.z. (v znení účinnom od 01.01.2014 do 17.06.2016)\nnelegálne zamestnávanie je zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá je\npodnikateľom, ak využíva závislú prácu fyzickej osoby, má s ňou založený pracovnoprávny vzťah\nalebo štátnozamestnanecký pomer podľa osobitného predpisu a nesplnila povinnosť podľa osobitného\npredpisu.\nPodľa § 3 ods. 2 zákona č. 85/2005 Z.z. (v znení účinnom od 01.01.2014 do 17.06.2016) právnická\nosoba a fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 2 a 3.\nFyzická osoba nesmie nelegálne zamestnávať podľa § 2 ods. 3.\nPodľa § 231 ods. 1 písm. b/ bod 1 zákona o sociálnom poistení (v znení účinnom od 01.01.2014\ndo 30.06.2014) zamestnávateľ je povinný prihlásiť do registra poistencov a sporiteľov starobného\ndôchodkového sporenia zamestnanca podľa § 4 ods. 1 na nemocenské poistenie, na dôchodkové\npoistenie a na poistenie v nezamestnanosti a zamestnanca podľa § 4 ods. 2, okrem zamestnanca\nv právnom vzťahu na základe ním určenej dohody o brigádnickej práci študentov podľa § 227a,\nna dôchodkové poistenie pred vznikom týchto poistení, najneskôr pred začatím výkonu činnosti\nzamestnanca, odhlásiť zamestnanca najneskôr v deň nasledujúci po zániku týchto poistení okrem zániku\npovinného nemocenského poistenia a povinného poistenia v nezamestnanosti podľa § 20 ods. 3, zrušiť\nprihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia, ak poistný vzťah\npodľa § 20 nevznikol, a oznámiť zmeny v údajoch uvedených v § 232 ods. 2 písm. a) až c).\nPodľa § 2 ods. 1 písm. a/ štvrtý bod zákona o inšpekcii práce inšpekcia práce je dozor nad dodržiavaním\nprávnych predpisov, ktoré upravujú zákaz nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania.\nPodľa § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona o inšpekcii práce inšpektorát práce uloží pokutu\nzamestnávateľovi alebo fyzickej osobe za porušenie zákazu nelegálneho zamestnávania od 2.000 Eur\ndo 200.000 Eur, a ak ide o nelegálne zamestnávanie dvoch a viac fyzických osôb súčasne, najmenej\n5.000 Eur.\nVI.\nÚčelom zákona č. 82/2005 Z.z. je okrem iného vymedziť nelegálnu prácu a nelegálne zamestnávanie,\nustanoviť zákaz vykonávania nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania, výkon kontroly a postih za\nporušenie zákazu nelegálnej práce a nelegálneho zamestnávania. Jednoznačne pritom zákon rozlišuje\nnelegálne zamestnávanie. Pokiaľ zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 2 ods. 2 písm. b/ zákona\nč. 82/2005 Z.z. považuje za nelegálne zamestnávanie právnickou osobou alebo fyzickou osobou, ktorá\nje podnikateľom, také zamestnávanie fyzickej osoby, ktoré je založené na využívaní závislej práce tejto\nfyzickej osoby a zamestnávateľ má s ňou založený pracovnoprávny vzťah podľa osobitného zákona\n- Zákonníka práce, a nesplnil si oznamovaciu povinnosť voči Sociálnej poisťovni podľa osobitného\npredpisu, ktorým je právna úprava obsiahnutá v § 231 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení a\nktorá predpokladá prihlásenie do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodku najneskôr pred\nzačatím výkonu činnosti zamestnanca, je pre posúdenie včasnosti splnenia si povinnosti prihlásenia do\nregistra poistencov a sporiteľov starobného dôchodku, ako základného predpokladu pre ustálenie záveru\n\nnelegálneho zamestnávania, zistenie začiatku výkonu činnosti zamestnanca. Rozhodujúcou okolnosťou\npre posúdenie porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania je teda moment začiatku výkonu činnosti\nzamestnanca.\nOdvolací súd z pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalobcom ako zamestnávateľom a p. C. V. ako\nzamestnancom dňa 06.02.2014 zistil, že tento deň je uvedený ako deň začiatku pracovného pomeru,\nkde je v poznámke pod č. 1 uvedené, že pracovný pomer na základe pracovnej zmluvy vzniká dňom,\nktorý bol dohodnutý ako deň nástupu do práce. Keďže osobitné ustanovenie o nástupe do práce v\npracovnej zmluve absentujem, z uvedeného možno vyvodiť, že nástup zamestnankyne do práce bol\nv zmysle pracovnej zmluvy zo dňa 06.02.2014 dohodnutý práve na tento deň. Z registračného listu\nfyzickej osoby vyplýva, že za čas rozhodujúci pre prihlásenie zamestnankyne do registra sociálnej\npoisťovne je považovaný deň 06.03.2014 o 09:38 hod. Tento dátum registrácie žalobca ani nepopieral.\nRozporoval však deň začiatku výkonu činnosti uvedenej zamestnankyne. Odvolací súd sa na tomto\nmieste stotožňuje so záverom krajského súdu v tom, že menovaná zamestnankyňa začala vykonávať\npracovnú činnosť podľa pracovnej zmluvy v deň nástupu do práce, t. j. 06.02.2014, o čom svedčí aj\nprezenčná listina p. C. V. za mesiac 02/2014, z ktorej vyplýva, že menovaná zamestnankyňa odpracovala\ndňa 06.02.2014 11,5 hod. (od 11:00-23:00 hod). Je pritom irelevantné, či v tento deň, alebo akýkoľvek\niný deň predchádzajúci jej prihláseniu do registra sociálnej poisťovne, absolvovala napríklad povinné\nškolenia a nevykonávala činnosť dohodnutú v pracovnej zmluve ako asistentka predaja. Okrem toho\nodvolací súd poukazuje na argumentáciu žalobcu v priebehu správneho konania (vyjadrenie k začatiu\nsprávneho konania) v tom zmysle, že k oneskorenému prihláseniu zamestnankyne došlo v dôsledku\nadministratívnej chyby mylným prepisom dátumu. To znamená, že žalobca už v priebehu správneho\nkonania uznal, že zamestnankyňu neprihlásil včas. Odvolací súd preto obranu žalobcu v tomto smere\npovažuje za účelovú s cieľom zbaviť sa zodpovednosti za správny delikt.\nPrincíp legality (zákonnosti) zakotvený v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky znamená, že viazanosť\nštátu právom sa musí uplatňovať jednak v oblasti viazanosti štátu s ústavou, ústavnými zákonmi a\nzákonmi, ako aj v oblastiach ich vykonávania orgánmi štátnej správy, ktoré musia zásadne postupovať\nlen na základe zákonov a v ich medziach. V oblasti administratívneho trestania a ukladania správnych\nsankcií princíp legality zaväzuje správne orgány, aby dôsledne dodržiavali premisu, že nikto nebude\npotrestaný inak, ako z dôvodu a spôsobom, ktorý stanovuje platný zákon. Administratívne trestanie\nmá trestnoprávny charakter i podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Preto pri absencii\nprocesného predpisu, ktorý by upravoval zásady správneho trestania treba vychádzať z Ústavy SR (čl.\n50) a analogicky aj z Trestného zákona (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžo/55/2014 zo\ndňa 26.11.2015).\nOdvolací súd poukazuje na to, že správne delikty právnických osôb sú postihované bez ohľadu na\nzavinenie, nakoľko zavinenie nie je pojmovým znakom správneho deliktu právnickej osoby. Podstatné\nje iba to, či k porušeniu zákona objektívne došlo, alebo nie (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.\n10Sžo/230/2015 zo dňa 25.01.2017). Subjektom deliktu je právnická osoba spôsobilá na protiprávne\nkonanie (tzv. deliktuálna spôsobilosť, ktorá je spojená s jej vznikom a existenciou). Z toho vyplýva záver,\nže žalobca zodpovedá za porušenie povinnosti založenej na objektívnej zodpovednosti za správny delikt.\nOkolnosti ospravedlňujúce, resp. vysvetľujúce nesplnenie povinnosti (v tomto prípade vyplývajúcej z §\n231 ods. 1 písm. b/ zákona o sociálnom poistení) nemajú právny význam pri otázke zodpovednosti za\ntoto porušenie, teda ani žalobcom namietané pochybenie (opomenutie) audítorskej spoločnosti.\nOdvolací súd súhlasí s názorom žalobcu, ktorý bol vyslovený aj v rozsudku Najvyššieho súdu SR\nsp. zn. 6Sžo/51/2011 zo dňa 22.08.2012, že zákon č. 82/2005 Z.z. je z hľadiska jeho účelu potrebné\nvykladať v materiálnom zmysle, nie formálnom. Nemôže sa však stotožniť s názorom žalobcu, že\njeho konaniu, ktorým mal naplniť skutkovú podstatu správneho deliktu, chýba materiálny základ, keďže\nide len o formálne pochybenie. Predovšetkým z dôvodu, že protiprávny stav (absencia prihlásenia\nzamestnankyne do registra sociálnej poisťovne) trval jeden celý mesiac, pričom to, či žalobca odstránil\nsvoje pochybenie sám a zároveň všetky odvody doplatil, v kontexte uvedeného nemá žiadny význam.\nOdvolací súd na tomto mieste opätovne zdôrazňuje, že na správne trestanie sa analogicky aplikujú\nzásady Trestného zákona, za správny delikt sa však nepovažujú priestupky, ktoré majú osobitnú právnu\núpravu v zákone č. 372/1990 Zb. o priestupkoch. Uvedené dáva odpoveď aj na námietku žalobcu\nohľadom neuskutočnenia ústneho pojednávania. Na konanie o správnom delikte zákazu nelegálneho\nzamestnávania sa podľa § 21 ods. 3 zákona o inšpekcii práce vzťahuje všeobecný predpis o správnom\n\nkonaní (zákon č. 71/1967 Zb. Správny poriadok), ktorý v § 21 ods. 1 upravuje povinnosť správneho\norgánu nariadiť ústne pojednávanie len v tom prípade, ak to vyžaduje povaha veci, najmä ak sa tým\nprispeje k jej objasneniu, prípadne ak to ustanovuje osobitný zákon. Ani zákon o inšpekcii práce a ani\nzákon č. 82/2005 Z.z. nestanovujú povinnosť správneho orgánu nariadiť pri prejednávaní správneho\ndeliktu porušenia zákazu nelegálneho zamestnávania ústne pojednávanie, a preto bolo na úvahe\nsprávnych orgánov v prípade žalobcu zvážiť, či nariadenie ústneho pojednávania vyžaduje povaha\nveci. Aj podľa názoru odvolacieho súdu toto nutné nebolo, nakoľko obsahom administratívneho spisu je\ndostatok podkladov pre vyvodenie záveru o zodpovednosti žalobcu za spáchaný správny delikt podľa §\n19 ods. 2 písm. a/ bod 1 zákona o inšpekcii práce v spojení s § 3 ods. 2 v spojení s § 2 ods. 2 písm.\nb/ zákona č. 82/2005 Z.z. To zároveň znamená, že zistenie skutkového stavu správnymi orgánmi bolo\nna prijatie uvedeného záveru dostatočné.\nOdvolací súd sa námietkou žalobcu ohľadom sankčnej moderácie správneho súdu nezaoberal, nakoľko\ntáto je upravená v SPP a konanie o žalobe žalobcu, ako aj o odvolaní (viď dôvody nižšie), je vedené\npodľa priatej časti OSP. Napriek tomu dáva odvolací súd do pozornosti ustanovenie § 198 ods. 2 SSP,\npodľa ktorého správny súd môže podľa odseku 1 (zmeniť druh alebo výšku sankcie, prípadne upustiť\nod uloženia sankcie) rozhodnúť len tak, ako mohol podľa osobitného predpisu rozhodnúť orgán verejnej\nsprávy. Keďže v danom prípade zákon o inšpekcii práce v § 19 ods. 2 písm. a/ bod 1 ukladá povinnosť\nsprávnemu orgánu uložiť za spáchaný správny delikt pokutu v minimálnej výške 2.000 Eur, argumentácia\nžalobcu je preto v tejto súvislosti nedôvodná. Za nedôvodnú považuje odvolací súd aj námietku žalobcu\no rozpore jednotlivých ustanovení týkajúcich sa nelegálneho zamestnávania, ako aj správny deliktov\nsúvisiacich s porušením zákazu nelegálneho zamestnávania, s európskymi smernicami, ktoré sú pre\nSlovenskú republiku záväzné, s ktorou sa krajský súd nemal vysporiadať. Vzhľadom na absenciu bližšej\nargumentácie a špecifikácie v čom a aké ustanovenia právnych predpisov by mali byť v rozpore s akými\neurópskymi smernicami sa odvolací súd, podobne ako krajský súd, touto námietkou nezaoberal.\nOdvolací súd konštatuje, že žalobca v odvolaní neuviedol také skutočnosti, ktoré by spochybňovali vecnú\nsprávnosť výroku rozsudku krajského súdu, ani také právne relevantné námietky, s ktorými by sa krajský\nsúd v odôvodnení svojho rozhodnutia nebol dostatočne vysporiadal. Najvyšší súd tiež nezistil procesné\nvady, ktoré by samy o sebe boli dôvodom pre zrušenie rozhodnutia Krajského súdu v Trnave.\nKeďže podľa názoru najvyššieho súdu krajský súd o otázkach, ktoré boli dôvodom podaného odvolania,\nnerozhodol svojvoľne a nezákonne a keďže najvyšší súd nezistil dôvod na zmenenie alebo zrušenie\nnapadnutého rozsudku, považujúc jeho odôvodnenie za logické, jasné a zrozumiteľné a nezistil v tomto\nrozhodnutí žiaden rozpor so zákonom, rozsudok krajského súdu podľa § 219 ods. 1 a 2 OSP potvrdil.\nO trovách odvolacieho konania rozhodol najvyšší súd podľa § 224 ods. 1 OSP v spojení s § 246c ods. 1\nveta prvá OSP a § 250k ods. 1 OSP tak, že neúspešnému žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania\nnepriznal, žalovanému náhrada trov konania neprináleží zo zákona.\nZáverom najvyšší súd považuje za potrebné uviesť, že aj napriek tomu, že odvolanie žalobcu proti\nrozsudku krajského súdu bolo podané dňa 22.07.2016 a označené ako kasačná sťažnosť, t.j. odvolacie\nkonanie bolo začaté už po účinnosti zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku, postupoval\nodvolací súd podľa ust. § 492 ods. 2 SSP z dôvodu, že rozsudok krajského súdu ešte nenadobudol\nprávoplatnosť, preto nemohol súd posudzovať odvolanie žalobcu ako kasačnú sťažnosť a v konaní\npostupovať podľa Správneho súdneho poriadku.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}