{"guid": "9c1e7487-ee15-4174-9b9f-768efcf7c1ad:8d6c7280-a60c-4a96-a2d5-5399021c7eb9", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:2015200322.1", "spisova_znacka": "5Sžfk/33/2017", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžfk/33/2017 z 28. 3. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. marca 2019, sp. zn. 5Sžfk/33/2017, ECLI:SK:NSSR:2019:2015200322.1", "identifikacne_cislo": "2015200322", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jarmila Urbancová", "sudca_id": 552, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jarmila-urbancova-552", "datum_vydania": "2019-03-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-79.odsek-3", "nazov": "§ 79 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-79.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-79.odsek-1", "nazov": "§ 79 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-79.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-79.odsek-6", "nazov": "§ 79 ods. 6 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-79.odsek-6", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-79"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-79.odsek-2", "nazov": "§ 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-79.odsek-2", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-79"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2009/563#paragraf-79", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-79"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/8d6c7280-a60c-4a96-a2d5-5399021c7eb9", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:2015200322.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:2015200322.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:2015200322.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžfk/33/2017\n2015200322\n28. 03. 2019\nJUDr. Jarmila Urbancová\nECLI:SK:NSSR:2019:2015200322.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Urbancovej\na členov senátu JUDr. Milana Moravu a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci žalobcu: ENVIRAL,\na.s., so sídlom Trnavská cesta, Leopoldov, IČO: 36 259 233, zastúpeného Škubla & Partneri s. r. o., so\nsídlom Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, IČO: 36 861 154, proti sťažovateľovi (žalovanému):\nDaňový úrad pre vybrané daňové subjekty, so sídlom Radlinského 37, Bratislava, o preskúmanie\nzákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 28074/2015 z 10. marca 2015, o kasačnej sťažnosti žalovaného\nproti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/80/2015-66 z 15. decembra 2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k.\n14S/80/2015-66 z 15. decembra 2016 z a m i e t a .\nŽalobca m á p r á v o proti sťažovateľovi na úplnú náhradu trov kasačného konania.\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Trnave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č.k. 14S/80/2015-66 z 15.12.2016 podľa\n§ 191 ods. 1 písm. c/ a g/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil\nrozhodnutie žalovaného č. 28074/2015 z 10.03.2015 a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Podľa\n§ 167 ods. 1 SSP priznal správny súd úspešnému žalobcovi proti žalovanému nárok na úplnú náhradu\ntrov konania.\n2. V odôvodnení rozsudku správny súd uviedol, že žalobca sa v konaní domáhal preskúmania zákonnosti\nrozhodnutia č. 28074/2015 z 10.03.2015, ktorým žalovaný zamietol jeho žiadosť z 12.02.2015 o úhradu\núrokov z neskoro vyplateného nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) za\nzdaňovacie obdobie december 2013. Žalobca žalobu odôvodnil tým, že nadmerný odpočet v sume\n630 248,87 € mu podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len\n„zákon o DPH“) mal byť vrátený dňa 26.02.2014. Dňa 21.02.2014 bolo žalobcovi doručené Oznámenie\nžalovaného o daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu\nalebo jeho časti. Daňová kontrola bola v zmysle § 46 ods. 9 písm. a/ zákona č. 563/2009 Z.z. o\nspráve daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „daňový poriadok“)\nukončená doručením protokolu žalobcovi dňa 08.12.2014. Po skončení daňovej kontroly bol žalobcovi\nnadmerný odpočet vrátený podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH až dňa 18.12.2014. Daňová kontrola\ntrvala spolu 290 dní a nadmerný odpočet bol žalobcovi zadržiavaný celkom 295 dní (od 26.02.2014\ndo 18.12.2014). Žalobca v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie\n(ďalej len „Súdny dvor“), rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžf/27/2013 z\n01.08.2014, sp.zn. 3Sžf/44/2013 z 01.08.2014, ako aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp.zn. 8Sžf/115/2013, podľa ktorého záver žalovaného o neoprávnenosti nároku na úrok od\nuplynutia všeobecnej 30-dňovej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa nepohybuje v rámci\n\nvoľnosti priznanej členským štátom. Lehota 30 dní na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2\nzákona o DPH je v súlade s čl. 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme\ndani z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006“) a povinnosť platiť úroky\nz omeškania z nevrátenej sumy vzniká po uplynutí tejto doby.\n3. Žalovaný v konaní namietal, že žalobou napadnuté oznámenie nie je rozhodnutím a preto nie je\ndaná právomoc súdu v konaní podľa druhej hlavy piatej časti Občianskeho súdneho poriadku. Žalovaný\npoukázal tiež na to, že kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu dane\nza zdaňovacie obdobie december 2013 u žalobcu začal v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu\na nadmerný odpočet vrátil v súlade s § 79 ods. 6 zákona o DPH v lehote 10 dní od skončenia\ndaňovej kontroly, z ktorého dôvodu nedošlo k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu a teda\nv preskúmavanej veci nebola splnená podmienka na priznanie úroku žalobcovi. Žalovaný dodal,\nže dobu vykonávania daňovej kontroly nemožno považovať za dobu neoprávneného zadržiavania\nfinančných prostriedkov daňového subjektu, nakoľko daňová kontrola bola vykonávaná na základe\nzákona, pričom zákon upravuje aj dĺžku trvania daňovej kontroly. V súvislosti s rozsudkom Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf/115/2013 žalovaný uviedol, že v Slovenskej republike neplatí\nsystém precedenčného práva a rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, proti ktorému nie je\nprípustný opravný prostriedok, je pre správcu dane záväzné iba v konkrétnej veci, ktorá bola predmetom\nkonania. Tento rozsudok považoval žalovaný navyše za nevykonateľný nakoľko neurčuje, podľa akého\nustanovenia zákona a za aké obdobie má byť daňovému subjektu úrok vyplatený, pričom daňovo-právne\npredpisy neobsahujú ustanovenia, podľa ktorých by tak bolo možné postupovať.\n4. Správny súd napadnuté oznámenie žalovaného, ktorým bol bez možnosti podať opravný prostriedok\nzamietnutý uplatnený nárok žalobcu na úhradu úrokov z neskoro vráteného nadmerného odpočtu DPH,\nposudzoval ako rozhodnutie správneho orgánu, ktorým boli dotknuté práva žalobcu ako daňového\nsubjektu a ktoré preto podlieha súdnemu prieskumu.\n5. V priebehu konania správny súd zistil, že uznesením Súdneho dvora C-120/15 z 21.10.2015 bola\nzodpovedaná prejudiciálna otázka položená Krajským súdom v Košiciach vo veci Kovozber s.r.o. proti\nDaňovému úradu Košice, pričom podľa tohto rozhodnutia „Článok 183 prvý odsek Smernice Rady\n2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v\ntom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako je vo veci samej, ktorá upravuje výpočet\núrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až do uplynutia lehoty 10 dní po skončení\ndaňovej kontroly.“\n6. Preskúmavaným rozhodnutím žalovaný zamietol žiadosť žalobcu o úhradu úroku z oneskoreného\nvrátenia nadmerného odpočtu DPH s odvolaním sa na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote stanovenej\n§ 79 ods. 6 zákona o DPH pre prípad začatia daňovej kontroly. Napriek nedostatku jednoznačnej právnej\núpravy vzniku nároku na úrok v prípade vrátenia nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly\nbolo podľa správneho súdu potrebné konštatovať, že žalovaný rozhodol v priamom rozpore s článkom\n183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 (ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky),\nktorému podľa Súdneho dvora odporuje úprava výpočtu úroku z omeškania pri vrátení nadmerného\nodpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.\n7. V tejto súvislosti správny súd dodal, že žalovaný, napriek uzneseniu Súdneho dvora z 21.10.2015\nvo veci C-120/15, svoje stanovisko k žalobe nezmenil, hoci Súdny dvor v odpovedi na položenú\notázku jednoznačne uviedol, že neuznanie nároku na úrok z vyplateného nadmerného odpočtu, hoci\nvychádza z platnej vnútroštátnej právnej úpravy, je v rozpore s právom Európskej únie a v rozpore\ns vydanou judikatúrou Súdneho dvora. Podľa uznesenia Súdneho dvora pri takomto postupe nie sú\nzohľadnené finančné straty, ku ktorým dochádza u daňového subjektu pri vrátení nadmerného odpočtu\nDPH zdaniteľnej osobe po uplynutí v zákone uvedenej lehoty, ktorá je podľa záveru vysloveného v\nrozhodnutí Súdneho dvora C-120/15 neprimeraná.\n8. Nárok na úhradu úroku vzniká podľa správneho súdu aj v prípade vrátenia nadmerného odpočtu pred\nuplynutím lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly. K uvedenému správny súd dodal, že nedostatky\nvo vnútroštátnej právnej úprave týkajúce sa počiatku vzniku nároku na úhradu úroku nahrádza súdna\nmoc svojimi rozhodnutiami, z ktorých práve rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.\n8Sžf/115/2013 poskytuje návod na ďalší postup žalovaného.\n\n9. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný (ďalej aj „sťažovateľ“) v zákonom stanovenej lehote\nkasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g/ SSP, navrhujúc, aby Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky ako kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vrátil vec správnemu súdu na\nďalšie konanie.\n10. V kasačnej sťažnosti žalovaný po tom, ako zhrnul skutkový stav veci, uviedol, že článok 183\nSmernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 nestanovuje povinnosť zaplatiť úroky z nadmerného odpočtu\npri jeho vrátení a rovnako ani deň, od ktorého platiteľovi vzniká na úroky nárok. Úprava konkrétnych\npodmienok pre vrátenie nadmerného odpočtu je v právomoci členských štátov, pričom musia byť\ndodržané základné zásady fungovania systému DPH. V tejto súvislosti žalovaný uviedol, že článok 183\nSmernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 bol transponovaný do § 79 zákona o DPH a lehota na vrátenie\nnadmerného odpočtu pre prípad začatia daňovej kontroly v zmysle § 79 ods. 6 zákona o DPH (do 10\ndní od ukončenia daňovej kontroly) v preskúmavanej veci dodržaná bola.\n11. Žalovaný dal do pozornosti právnu úpravu zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o\nzmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej len „zákon č. 511/1992 Zb.“), ktorá podľa neho\ntaktiež neumožňovala vyplatenie úroku v zmysle žiadosti žalobcu. Zákon č. 511/1992 Zb. obsahoval\nako sankcie za porušenie povinností správcu dane len § 35b ods. 6 (sankčný úrok za neoprávnene\nzadržiavané peňažné prostriedky) a § 63 ods. 6 (úrok z oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu).\nŽalovaný tiež uviedol, že v obdobných prípadoch vychádzal zo stanovísk Finančného riaditeľstva\nSlovenskej republiky a zo záverov rokovania na Ministerstve financií Slovenskej republiky, podľa ktorých\nak bola kontrola nadmerného odpočtu začatá v lehote stanovenej v zákone o DPH a nadmerný odpočet\nbol vrátený do 10 dní od ukončenia kontroly, nejedná sa o oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu a\npreto daňovému subjektu nevzniká nárok na úrok podľa § 63 ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.\n12. Ďalej žalovaný namietal, že zo znenia § 79 ods. 3 daňového poriadku vyplýva, že správca dane\nzaplatí úrok len v prípade vrátenia daňového preplatku po lehote stanovenej v odseku 2 a v prípade\noneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu. Podľa žalovaného žiadny právny predpis neustanovuje\nprávo daňového subjektu na zaplatenie úrokov za nevyplatenie nadmerného odpočtu v dôsledku\nvykonávania daňovej kontroly. V tejto súvislosti žalovaný opätovne zdôraznil, že nadmerný odpočet\nbol v preskúmavanej veci vrátený v lehote do 10 dní od skončenia daňovej kontroly v súlade s § 79\nods. 6 zákona o DPH, a teda nedošlo k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu, čím nebola\nnaplnená podmienka na priznanie úroku žalobcovi podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku. Priznanie\núroku podľa § 79 ods. 3 zákona o DPH tak, ako to žiadal žalobca, by bolo podľa žalovaného v rozpore\ns týmto ustanovením, ako aj s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. V tejto súvislosti žalovaný\ndodal, že dobu vykonávania daňovej kontroly nemožno považovať za dobu neoprávnene zadržiavaných\nfinančných prostriedkov daňového subjektu aj vzhľadom k tomu, že uvedenú kontrolu vykonáva orgán\nštátu na základe zákona a lehota na výkon daňovej kontroly je zákonom limitovaná na obdobie jedného\nroka (§ 46 ods. 10 daňového poriadku).\n13. Žalovaný poukázal aj na závery judikatúry Súdneho dvora, podľa ktorých straty na ujmu zdaniteľnej\nosoby, vyplývajúce z nemožnosti disponovať s peňažnými prostriedkami, majú byť kompenzované\nzaplatením úrokov z omeškania v tom prípade, že dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej\nosobe po uplynutí primeranej lehoty. Z uvedeného podľa žalovaného vyplýva, že správcovi dane musí\nprináležať určitá primeraná lehota na výkon daňovej kontroly, ktorou preverí oprávnenosť vráteného\nnadmerného odpočtu. Nárok na úroky teda nemôže podľa žalovaného vniknúť už uplynutím lehoty na\nvrátenie nadmerného odpočtu ako požaduje žalobca.\n14. S poukazom na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-107/10 Enel Maritza Iztok AD3 žalovaný uviedol,\nže tento nemožno v prejednávanej veci aplikovať vzhľadom na rozdielnosť vnútroštátnych právnych\núprav Bulharska a Slovenskej republiky.\n15. Žalovaný citoval tiež uznesenie Súdneho dvora vo veci C-654/13 Delphi Hungary a následne\nuznesenie sp.zn. 3Sžf/44/2013 z 01.08.2014, ktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok,\nktorým krajský súd rozhodnutie žalovaného o nepriznaní úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu\nDPH zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie s tým, že v odôvodnení rozhodnutia Najvyšší súd\nSlovenskej republiky uviedol, že z uznesenia Súdneho dvora vo veci C-654/13 Delphi Hungary nezistil,\nči právo Európskej únie je prameňom práva aj pre vznik úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu.\n\n16. K uzneseniu Súdneho dvora z 21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o. proti Daňovému úradu\nKošice žalovaný uviedol, že ani po jeho vydaní nemá k dispozícií takú slovenskú legislatívnu úpravu\nani právoplatné rozhodnutie slovenského súdu, ktoré by mu umožnili postupovať spôsobom ako žiada\nžalobca.\n17. K rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf/115/2013 z 11.12.2014 žalovaný\nuviedol, že v Slovenskej republiky neplatí systém precedenčného práva a tento rozsudok nie je pre\nsprávcu dane záväzný. Navyše považoval žalovaný tento rozsudok za nevykonateľný, pretože neurčuje,\npodľa akého zákonného ustanovenia a za aké obdobie má daňový úrad vyplatiť daňovému subjektu\núrok. Podľa žalovaného nie je namieste odvolávať sa vo verejnom práve na princíp analógie.\n18. Žalovaný poukázal aj na to, že vzhľadom na § 85ke zákona o DPH účinného od 01.01.2017 sa na\ndaňovú kontrolu v preskúmavanej veci nevzťahuje právna úprava § 79a zákona o DPH (náhrada za\nzadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly) účinná od 01.01.2017.\n19. V závere žalovaný namietal, že žalobou napadnuté oznámenie nie je preskúmateľné súdom. Tiež\nmal za to, že rozsudok správneho súdu je nedostatočne odôvodnený, neurčitý a nevykonateľný, pretože\nsprávny súd nevyslovil právny názor, ktorým by určil procesný postup pre vyplatenie úroku, ktorý žiada\nžalobca, čo do výšky, obdobia, ako aj zákonných ustanovení, podľa ktorých má byť žalobcovi úrok\npriznaný. Navyše podľa žalovaného rozsudok správneho súdu spochybňuje účel daňovej kontroly.\n20. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti k námietke žalovaného o nemožnosti súdneho\npreskúmania žalobou napadnutého rozhodnutia uviedol, že napadnutým oznámením boli priamo\ndotknuté jeho práva a právom chránené záujmy, vrátane základných práv a slobôd, a to najmä vlastnícke\nprávo podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky a právo podnikať podľa článku 35 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, z ktorého dôvodu toto oznámenie podľa žalobcu súdnemu prieskumu podlieha.\n21. Ako nedôvodnú považoval žalobca námietku žalovaného o neurčitosti a nevykonateľnosti rozsudku\nsprávneho súdu, ako aj námietku o nemožnosti na danú vec aplikovať § 79 ods. 3 daňového poriadku.\nPodľa žalobcu výšku, úroku ako aj obdobie, za ktoré má byť žalobcovi priznaný možno jednoznačne\nurčiť aj bez konkretizácie procesného postupu v odôvodnení rozsudku súdu. Žalobca mal za to, že mu\nprináleží za zadržiavanie nadmerného odpočtu v priebehu daňovej kontroly úrok vo výške vypočítanej\npodľa § 79 ods. 3 daňového poriadku (analogicky) za obdobie od uplynutia všeobecnej lehoty na\nvrátenie nadmerného odpočtu, t.j. odo dňa, kedy by bol nadmerný odpočet vrátený, ak by nezačala\ndaňová kontrola, až do dňa jeho pripísania na účet žalobcu. Uvedené závery vyplývajú podľa žalobcu\nz rozhodnutí Súdneho dvora vo veci C-286/94 Garage Molenheide BVBA a vo veci C-120/15 Kovozber\ns.r.o. proti Daňovému úradu Košice, ako aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.\n8Sžf/115/2013.\n22. Vzhľadom na postoj žalovaného žalobca žiadal, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujal\nstanovisko k uplatneniu procesných pravidiel pre určenie výšky úroku a obdobia, za ktoré má byť\nžalobcovi priznaný.\n23. Pokiaľ žalovaný spochybňoval postup, kedy by súd absenciu právnej úpravy nahradil analógiou,\nk uvedenému žalobca poukázal na článok 4 Civilného sporového poriadku, ktorý explicitne zakotvuje\nprincíp analógie, ktorým zákonodarca reflektuje zákaz odopretia spravodlivosti.\n24. Žalobcovi nebolo známe, na základe čoho dospel žalovaný k názoru, že rozsudok správneho\nsúdu spochybňuje účel daňovej kontroly, nakoľko žalovaný toto svoje tvrdenie nijakým spôsobom\nneodôvodnil. V tejto súvislosti žalobca dodal, že podstata veci sa vykonanej daňovej kontroly vôbec\nnetýkala.\n25. Na základe uvedeného žalobca navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť\nžalovaného ako nedôvodnú zamietol.\n26. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 <aspi://\nmodule='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%252310'&ucin-k-dni='30.12.9999'> SSP) preskúmal napadnutý\nrozsudok správneho súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (453 ods. 1 a 2 SSP)\n\na po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.\nKasačný súd rozhodol o kasačnej sťažnosti bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP). Miesto a čas\nverejného vyhlásenia rozsudku bol zverejnený na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP v\nspojení s § 452 ods. 1 SSP).\n27. Predmetom kasačného konania bol rozsudok, ktorým správny súd podľa § 191 ods. 1 písm. c/ a\ng/ SSP zrušil rozhodnutie žalovaného č. 28074/2015 z 10.03.2015 a vec vrátil žalovanému na ďalšie\nkonanie.\n28. Z obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žalobca žiadosťou\nz 11.02.2015 žiadal priznať úrok za oneskorené vrátenie nadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty\nza zdaňovacie obdobie december 2013. Medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca podal\ndňa 20.12.2013 za zdaňovacie obdobie december 2013 daňové priznanie, v ktorom uviedol nadmerný\nodpočet v sume 652 463,80 €. Dňa 12.02.2014 podal žalobca za zdaňovacie obdobie december 2013\ndodatočné daňové priznanie, v ktorom uviedol nadmerný odpočet v sume 630 248,87 €. Žalovaný\nvykonal u žalobcu za uvedené zdaňovacie obdobie daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku\nna vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti. Daňová kontrola začala dňa 21.02.2014 a ukončená\nbola dňa 08.12.2014 doručením protokolu č. 9900430/5/5312457/2014/Zat zo 04.12.2014 žalobcovi.\nŽalobcovi bol nadmerný odpočet v sume zistenej správcom dane vrátený po skončení daňovej kontroly\ndňa 18.12.2014.\n29. Žalovaný v napadnutom oznámení č. 28074/2015 z 10.03.2015 zaujal stanovisko, že daňovú\nkontrolu začal u žalobcu v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH a\nnadmerný odpočet žalobcovi vrátil v lehote do 10 dní od skončenia daňovej kontroly v súlade s § 79 ods.\n6 zákona o DPH a teda nedošlo k oneskorenému vráteniu nadmerného odpočtu, čím nebola splnená\npodmienka na priznanie úroku podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku požadovaného žalobcom.\n30. Podľa článku 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 ak za dané zdaňovacie\nobdobie výška odpočítanej dane prevyšuje výšku splatnej DPH, členské štáty môžu rozdiel buď preniesť\ndo nasledujúceho obdobia, alebo ho vrátiť v súlade s podmienkami, ktoré určia.\n31. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej\nv odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo\nsumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5,- €. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok\nzákladnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala\nbyť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby\nEurópskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej\núrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za\nkaždý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní\núroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo\njeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému\nsubjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú\nbolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.\n32. Podľa § 79 ods. 1 zákona o DPH ak v zdaňovacom období vznikne platiteľovi nadmerný odpočet,\nodpočíta platiteľ nadmerný odpočet od vlastnej daňovej povinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období\ns výnimkou podľa odseku 2. Ak platiteľ nemôže odpočítať nadmerný odpočet od vlastnej daňovej\npovinnosti v nasledujúcom zdaňovacom období, daňový úrad vráti neodpočítaný nadmerný odpočet\nalebo jeho neodpočítanú časť do 30 dní od podania daňového priznania za zdaňovacie obdobie\nnasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol alebo do 30 dní od uplynutia\nlehoty na podanie daňového priznania, ak platiteľ nebol povinný podať daňové priznanie (§ 78 ods. 1)\nza zdaňovacie obdobie nasledujúce po zdaňovacom období, v ktorom nadmerný odpočet vznikol. Na\núčely tohto zákona sa nadmerným odpočtom rozumie prevýšenie celkovej výšky odpočítateľnej dane\nza príslušné zdaňovacie obdobie nad celkovou výškou dane za príslušné zdaňovacie obdobie okrem\ndane pri dovoze tovaru.\n\n33. Podľa § 79 ods. 2 zákona o DPH daňový úrad vráti nadmerný odpočet do 30 dní od uplynutia lehoty\nna podanie daňového priznania za zdaňovacie obdobie, v ktorom nadmerný odpočet vznikol, ak\na) zdaňovacím obdobím platiteľa je kalendárny mesiac,\nb) platiteľ bol platiteľom najmenej 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca,\nv ktorom nadmerný odpočet vznikol, a\nc) platiteľ nemal v období 12 kalendárnych mesiacov pred skončením kalendárneho mesiaca, v ktorom\nnadmerný odpočet vznikol, daňové nedoplatky a colné nedoplatky voči daňovému úradu a colnému\núradu a nedoplatky na povinných odvodoch poistného podľa osobitných predpisov.\n34. Podľa § 79 ods. 6 zákona o DPH ak daňový úrad v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu\npodľa odseku 1, 2 alebo odseku 5 začne daňovú kontrolu, vráti nadmerný odpočet do desiatich dní\nod skončenia daňovej kontroly, a to vo výške zistenej daňovým úradom. Ak po vrátení nadmerného\nodpočtu vznikne kladný rozdiel medzi nadmerným odpočtom uvedeným v právoplatnom rozhodnutí\na vráteným nadmerným odpočtom podľa prvej vety, vráti daňový úrad tento rozdiel do desiatich dní\nodo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak daňový úrad daňovou kontrolou, ktorú začal v\nlehote na vrátenie nadmerného odpočtu podľa odseku 1, 2 alebo odseku 5, nezistí nadmerný odpočet a\nprávoplatným rozhodnutím sa prizná nadmerný odpočet, vráti daňový úrad nadmerný odpočet uvedený\nv právoplatnom rozhodnutí do desiatich dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Ak platiteľ\nneumožní vykonanie daňovej kontroly do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, nárok na vrátenie\nnadmerného odpočtu zaniká posledným dňom šiesteho mesiaca a to vo výške, v akej jeho vznik bol\nuplatnený v daňovom priznaní alebo dodatočnom daňovom priznaní.\n35. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti žalovaného vo vzťahu k napadnutému\nrozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu\na dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných\nprávnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch\nnapadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito\nsa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu a dodáva, že hoci článok 183 Smernice Rady 2006/112/\nES z 28.11.2006 nestanovuje povinnosť zaplatiť úroky z nadmerného odpočtu DPH, ktorý sa má vrátiť,\nani deň, od ktorého na tieto úroky vzniká nárok, táto okolnosť sama o sebe neumožňuje prijať záver, že\nuvedené ustanovenia sa musia vykladať v tom zmysle, že na podmienky stanovené členskými štátmi\nna vrátenie nadmerného odpočtu DPH sa nevzťahuje nijaká kontrola podľa práva Únie (rozsudky Enel\nMaritsa Iztok 3 AD, C-107/10, EU: C-211:298, body 27 a 28, ako aj Rafinäria Steaua Romana, C- 431/12,\nEU: C-2013:686, bod 19).\n36. Z judikatúry Súdneho dvora vyplýva, že niektoré osobitné pravidlá, ktoré musia členské štáty dodržať\npri úprave postupov na uplatnenie nároku na vyplatenie nadmerného odpočtu DPH, vyplývajú z článku\n183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006, vykladaného vzhľadom na kontext a všeobecné zásady\nupravujúce oblasť DPH (pozri rozsudok Rafinäria Steaua Romana C- 431/12, EU: C-2013:686, bod 21).\n37. Kasačný súd sa nestotožňuje s tvrdením žalovaného, že dotknutá vnútroštátna právna úprava\nje plne kompatibilná so Smernicou Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 a so závermi Súdneho dvora\nuvedenými v uznesení z 21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o. proti Daňovému úradu Košice,\nv ktorom Súdny dvor odpovedal na prejudiciálne otázky položené Krajským súdom v Košiciach v\nkonaní sp.zn. 7S/21/2012 v obdobnej veci. Krajský súd v Košiciach sa v podstate pýtal, či článok\n183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 sa má vykladať v zmysle, že bráni takej\nvnútroštátnej úprave, ako je úprava vo veci samej, ktorá stanovuje výpočet úrokov z omeškania z\nvráteného nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní od skončenia daňovej kontroly.\nV prípade kladnej odpovede chcel Krajský súd v Košiciach vedieť, aké sú povinnosti, pokiaľ ide o\nuplatnenie existujúcich vnútroštátnych pravidiel. Súdny dvor v bodoch 21 až 33 uznesenia konštatoval:\n„21 Členské štáty musia pri stanovení podmienok vrátenia nadmerného odpočtu DPH dbať na to,\naby tieto podmienky nespochybňovali zásadu neutrality daňového systému DPH tým, že zdaniteľná\nosoba bude podľa nich povinná v celom rozsahu alebo sčasti znášať DPH. Konkrétne, uvedené\npodmienky musia umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných podmienok vrátená celá\nsuma vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa uskutoční v primeranej\nlehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom, pričom prijatý spôsob vrátenia\nnesmie v nijakom prípade pre zdaniteľnú osobu predstavovať žiadne finančné riziko (pozri v tomto\nzmysle rozsudky Komisia/Taliansko, C-78/00, EU:C:2001:579, body 33 a 34; Sosnowska, C-25/07,\n\nEU:C:2008:395, bod 17; Enel Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU:C:2011:298, bod 33, Komisia/Maďarsko,\nC-274/10, EU:C:2011:530, bod 45).\n22 Pokiaľ ide o takú vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá podmieňuje povinnosť daňového orgánu zaplatiť\núroky ukončením konania o daňovej kontrole, Súdny dvor už rozhodol rozsudkom Enel Maritsa Iztok 3\n(C-107/10, EU:C:2011:298, bod 51), že výpočet úrokov dlžných zo strany daňového orgánu, ktorý ako\nokamih, od ktorého plynie lehota, nezobral deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH obvykle vrátený\nv súlade so smernicou o DPH, je v zásade v rozpore s požiadavkami článku 183 tejto smernice.\n23 V tejto súvislosti Súdny dvor uznal, že členské štáty s cieľom zabezpečiť na svojom území správne\nvyberanie splatnej DPH v plnej výške sú povinné overovať daňové priznania zdaniteľných osôb, ich\núčtovné závierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a vybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva,\nže lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade predĺžená na účely vykonania\ndaňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za neprimeranú, ak toto predĺženie\nneprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto daňovej kontroly. Súdny dvor\nvšak zdôraznil, že keďže zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami vo\nvýške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť\nkompenzované zaplatením úrokov, čím je zaručené dodržanie zásady daňovej neutrality (pozri v tomto\nzmysle rozsudok Enel Maritsa Iztok 3, C-107/10, EU:C:2011:298, body 52 a 53).\n24 V súlade s judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej\nosobe po uplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto\ngenerované finančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať\ns predmetnými peňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania (pozri\nrozsudok Rafinăria Steaua Română, C-431/12, EU:C:2013:686, bod 23, a uznesenie Delphi Hungary\nAutóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, bod 32).\n25 Z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že podľa uplatniteľnej vnútroštátnej právnej úpravy vo\nveci samej sa nadmerný odpočet DPH musí v zásade vrátiť zdaniteľnej osobe v lehote 30 dní od podania\ndaňového priznania DPH. V prípade začatia daňovej kontroly sa môže táto lehota predĺžiť na 6 mesiacov\ns možnosťou jej predĺženia o 6 mesiacov alebo dokonca 12 mesiacov pre zahraničné zdaniteľné osoby.\nNadmerný rozpočet sa podľa § 79 ods. 2 zákona č. 222/2004 o DPH vráti v lehote 10 od skončenia\ntejto kontroly.\n26 Treba však konštatovať, že taká vnútroštátna právna úprava nie je v súlade s požiadavkami\nvyplývajúcimi zo zásady daňovej neutrality pripomenutej v bode 21 tohto uznesenia, podľa ktorej vrátenie\nnadmerného odpočtu DPH sa musí uskutočniť v primeranej lehote, keďže v prípade začatia daňovej\nkontroly má za následok zadržanie finančných prostriedkov zodpovedajúce nadmernému odpočtu DPH\nzdaniteľnej osobe počas podstatného obdobia, ktoré môže byť šesť- až dvanásťkrát dlhšie, ako je\nzdaňovacie obdobie jedného mesiaca.\n27 Právna úprava, ktorá ponecháva daňovým orgánom možnosť začať daňovú kontrolu kedykoľvek,\ndokonca aj tesne pred uplynutím lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu DPH, čím umožňuje\nznačné predĺženie lehoty na toto vrátenie, nielenže vystavuje zdaniteľnú osobu finančným nevýhodám,\nale navyše zdaniteľná osoba nemôže predvídať dátum, od ktorého môže disponovať finančnými\nprostriedkami vo výške sumy nadmerného odpočtu DPH, čo pre ňu predstavuje ďalšiu záťaž (pozri v\ntomto zmysle rozsudok Enel Maritsa Iztok 3,\nC-107/10, EU:C:2011:298, body 56 a 57).\n28 Z uvedeného vyplýva, že zdaniteľné osoby, ako je žalobkyňa vo vnútroštátnom konaní, ktorej bol\nvrátený nadmerný odpočet DPH po skončení daňovej kontroly, ktorej dĺžka presiahla primeranú lehotu,\nmajú podľa práva Únie nárok na zaplatenie úrokov z omeškania.\n29 Ako však vyplýva z judikatúry citovanej v bode 22 tohto uznesenia, pri výpočte úrokov sa musí zobrať\ndo úvahy ako počiatočný okamih deň, keď by mal byť nadmerný odpočet DPH v súlade so smernicou\no DPH obvykle vrátený.\n30 Pokiaľ ide o povinnosti vnútroštátneho súdu v súvislosti s aplikáciou svojho vnútroštátneho práva,\ntreba pripomenúť, že v prípade chýbajúcich právnych predpisov Európskej únie v danej oblasti prináleží\nvnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú\nzaplatiť úroky z omeškania. Tieto podmienky však musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity,\nteda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach\nvnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv\npriznaných právnym poriadkom Únie alebo tento výkon nadmerne sťažili (uznesenie Delphi Hungary\nAutóalkatrész Gyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, bod 35 a citovaná judikatúra).\n31 Vnútroštátny súd v odpovedi na žiadosť Súdneho dvora o informácie uviedol, že hoci slovenské\nprávo upravuje úroky z omeškania v prípade vrátania preplatkov na dani alebo neoprávnene zadržaných\nfinančných prostriedkov, nestanovuje bližšie podmienky, za akých sa tieto úroky vyplácajú.\n\n32 Keďže Súdny dvor v každom prípade nie je príslušný na to, aby v konkrétnom prípade vykladal\nvnútroštátne právo ani aby uplatnil pravidlo Únie (pozri najmä rozsudok Ioannis Katsivardas - Nikolaos\nTsitsikas, C-160/09, EU:C:2010:293, bod 24), prináleží vnútroštátnemu súdu, ktorý má ako jediný priame\npoznatky o procesných podmienkach žalôb o náhradu uplatňovaných voči štátu, overiť, či vo veci, v ktorej\nkoná, boli dodržané zásady ekvivalencie a efektivity, a prípadne zabezpečiť, aby sa dodržali. Vzhľadom\nna to, že vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený uplatňovať ustanovenia práva Únie, má\npovinnosť zabezpečiť ich plný účinok (pozri v tomto zmysle uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrész\nGyártó, C-654/13, EU:C:2014:2127, body 37 a 38 a citovanú judikatúru).\n33 Vzhľadom na vyššie uvedené úvahy treba na položené otázky odpovedať tak, že článok 183 prvý\nodsek smernice o DPH sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ako\nje vo veci samej, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až\nod uplynutia lehoty 10 dní po skončení daňovej kontroly.“\n38. Z citovaného uznesenia Súdneho dvora kasačnému súdu vyplýva, že vnútroštátna právna úprava\n§ 79 ods. 6 zákona o DPH nie je v súlade s požiadavkami vyplývajúcimi zo zásady daňovej neutrality\na článok 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 bráni takej vnútroštátnej právnej\núprave, ako je vo veci samej, podľa ktorej nárok na úroky z omeškania pri vrátení nadmerného odpočtu\nDPH vzniká až od uplynutia lehoty 10 dní od skončenia daňovej kontroly.\n39. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 veľmi často\nobsahuje dispozitívne ustanovenia, ktoré členskému štátu umožňujú zaviesť určité opatrenia, ktoré mu\ndávajú značný rozhodovací priestor. To však neznamená, že členské štáty majú absolútnu voľnosť\nk zavedeniu dispozitívneho opatrenia, ako je napríklad ustanovenia právnej úpravy počítať úroky z\nomeškania pri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní od skončenia daňovej\nkontroly. Pokiaľ sa zistí, že opatrenie nadmerne narušuje niektorú zo zásad práva spoločenstva alebo\ncieľ Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006, považuje sa takéto opatrenie za rozporné s právom\nspoločenstva.\n40. K námietke žalovaného, že správcovi dane musí prináležať určitá primeraná lehota na výkon daňovej\nkontroly, ktorou preverí oprávnenosť vráteného nadmerného odpočtu, kasačný súd uvádza, že daňové\norgány sú nepochybne oprávnené v lehote na vrátenie nadmerného odpočtu začať daňovú kontrolu\na nadmerný odpočet vrátiť až po jej skončení (do 10 dní). Žalovaný však nesprávne stotožňuje nárok\nna vrátenie nadmerného odpočtu po skončení daňovej kontroly a nárok na úrok z takto zadržiavaných\nfinančných prostriedkov, pričom takýto postup nevyplýva ani zo zákona o DPH, ani z daňového poriadku\na je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora.\n41. Vyššie citovaná Smernica Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 je prameňom práva Únie, ktorá je\npre členský štát záväzná a má v zmysle článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky prednosť aj\npred vnútroštátnym právnym poriadkom. Všetky vnútroštátne orgány aplikujúce právo sú povinné toto\nvykladať eurokonformne, t. j. v súlade s právom Únie. Pokiaľ ustanovenie vnútroštátneho predpisu\nnemožno vyložiť eurokonformne, je orgán aplikujúci právo povinný toto ustanovenie nepoužiť. Aplikácia\nvnútroštátnej právnej úpravy, na základe ktorej žalovaný vydal preskúmavané rozhodnutie, bola v\nrozpore so záväznou interpretáciou článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006, ktorá vyplýva\nz judikatúry Súdneho dvora.\n42. Kasačný súd poukazuje na opakovane vyslovený právny názor Súdneho dvora, podľa ktorého\nza určitých okolností prednosť pred vnútroštátnou normou majú všetky úniové normy bez ohľadu na\nich právnu silu (porovnaj napríklad Costa P Enel, 6/64 z 15.07.1964, Zb. s 1141) všeobecné zásady\núniového práva (napr. Wachauf 5/88, 13.07.1989 Zb. s 2609 bod 17) nariadenia (napr. Polity, 437114.12\n971 Zb. s 1039 bod 9), smernice (Becker 8/81, 19.01.1982 Zb. s 53) a rozhodnutia (Salumificio di\nCornuda, 130/78, 8.3971 Zb. s 867) medzinárodné zmluvy uzatvorené Úniou (Kupfenberg, 104/81,\n26.10.1982 Zb. s 3641).\n43. Akákoľvek úniová právna norma má vždy vyššiu právnu silu, ako ktorákoľvek vnútroštátna norma.\n44. Úniové právo má prednosť pred všetkými vnútroštátnymi normami bez ohľadu na ich územnú alebo\nčasovú pôsobnosť, t.j. bez ohľadu na to, či boli prijaté vnútroštátnym zákonodarcom alebo jednotkami\núzemnej samosprávy alebo, či sa jedná o normy skoršie alebo neskoršie.\n\n45. Súdny dvor tiež potvrdil, že účinnosť úniového práva nemôže byť rozdielna podľa jednotlivých\noblastí vnútroštátneho práva, čo znamená, že zásada prednosti úniového práva sa vzťahuje na všetky\nvnútroštátne právne odvetvia. Povinnosť rešpektovať prednosť úniového práva musia dodržiavať všetky\nzložky štátnej moci, vláda, štátna správa, zákonodarca aj súdne orgány (Hubbard, C-20/92 01.07.1993,\nZb. s. I-3777, bod 19; Sail 82/71, 21.03.1972, Zb. s 119 bod 5).\n46. Keďže úniové právo sa na základe jeho bezprostrednej aplikovateľnosti priamo stáva súčasťou\nprávnych poriadkov členských štátov, môže sa dostať do rozporu s vnútroštátnou právnou normou. V\ntakom prípade má úniové právo, podľa prípadovej praxe Súdneho dvora prednosť pred vnútroštátnym\npredpisom, ktorý je s ním v rozpore a ktorý by nemal byť ďalej aplikovaný.\n47. Ak eurokonformný výklad vnútroštátneho práva nie je totožný, je vnútroštátny súd povinný v\nmedziach svojich právomoci a voľnej úvahy aplikovať úniové právo ako celok a chrániť práva, ktoré\npriznáva toto právo jednotlivcom a to tak, že vychádzajúc zo zásady prednosti práva Únie, nesmie\naplikovať žiadne skoršie alebo neskoršie ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore\ns právom Únie (ČEZ, C-115/08 z 27.10.2009 bod 138, Luigi, C-357/06, 18.12.2007 Zb. s I-12311,\nEngelbrecht C-262/97 z 26.09.2000 Zb. s I-7321 bod 39, 40, IN.CO.GE, C-10 22/97, 22.10.1998 Zb. s\nI-6307, bod 20, Murphy, 157/86 04.02.1988 Zb. s 673, bod 11; Simmenthal, 106/77 z 09.03.1978 Zb.\ns 629 body 21-20).\n48. Vnútroštátny súd teda nesmie aplikovať ustanovenie vnútroštátneho práva, ktoré by bolo v rozpore s\nprávom Únie a môže v súlade so zásadami rovnocennosti a účinnosti na ochranu úniových práv použiť\na vhodne interpretovať vnútroštátne ustanovenie, ktoré sa pôvodne malo vzťahovať iba na vnútroštátne\nsituácie bez úniového prvku.\n49. Prednosť komunitárnej normy je nutné vnímať tak, že táto má vyššiu právnu silu ako ktorákoľvek\nvnútroštátna norma. Povaha komunitárneho práva najmä jeho nezávislosť od vnútroštátnych právnych\nporiadkov nevyžaduje jeho transformáciu alebo preberanie do práva členských štátov. Osobitný\ncharakter komunitárneho práva neumožňuje členským štátom voľný výber teórie ale priamo\npredpokladá monizmus s prednosťou komunitárneho práva, ktoré sa stáva súčasťou právneho poriadku\nuplatniteľného na území každého členského štátu.\n50. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na rozsudok Súdneho dvora vo veci\nC-107/10,\nohľadom výkladu článku 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006, ktorý sa má vykladať v tom\nzmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že všeobecná lehota na vrátenie\nnadmerného odpočtu dane z pridanej hodnoty, po ktorej uplynutí vzniká nárok na úroky z omeškania\nzo sumy, ktorá sa má vrátiť sa v prípade začatia konania o daňovej kontrole predlžuje, pričom toto\npredĺženie má za následok, že nárok na uvedené úroky vzniká až odo dňa skončenia tejto kontroly.\nAj keď postupy na uplatnenie nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH upraveného článkom 183\nSmernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 v zásade patria do procesnej autonómie členských štátov,\nnič to nemení na skutočnosti, že táto autonómia je vymedzená zásadami ekvivalencie a efektivity. Podľa\nustálenej judikatúry platí, že členské štáty musia pri uplatňovaní úpravy Únie dodržať zásadu ochrany\nlegitímnej dôvery. Právo na odpočítanie DPH je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu DPH a v zásade\nho nemožno obmedziť. Toto právo sa predovšetkým okamžite uplatňuje na celkovú výšku daní, ktoré\nzaťažujú plnenia uskutočnené na vstupe. Pokiaľ ide o možnosť upravenú v článku 183 Smernice Rady\n2006/112/ES z 28.11.2006 stanoviť, aby bol odpočet DPH buď prenesený do nasledujúceho obdobia\nalebo vrátený, Súdny dvor spresnil, že hoci členské štáty majú určitú slobodu pri stanovovaní podmienok\nvrátenia nadmerného odpočtu DPH, tieto podmienky nemôžu spochybňovať zásadu daňovej neutrality\ntým, že zdaniteľná osoba bude povinná znášať túto daňovú záťaž v celom rozsahu alebo sčasti.\n51. Uvedené podmienky musia najmä umožniť, aby mohla byť zdaniteľnej osobe za primeraných\npodmienok vrátená celá suma, vyplývajúca z nadmerného odpočtu DPH, čo znamená, že vrátenie sa\nuskutoční v primeranej lehote vyplatením finančnej hotovosti alebo porovnateľným spôsobom a prijatý\nspôsob vrátenia v nijakom prípade nesmie pre zdaniteľnú osobu predstavovať finančné riziko.\n52. V tejto súvislosti kasačný súd uvádza, že žalovaným namietaná odlišnosť bulharskej právnej\núpravy, ktorá bola predmetom prejudiciálneho konania, výsledkom ktorého bol rozsudok C-107/10, je\nirelevantná. Súdny dvor v konaní o prejudiciálnej otázke neposkytuje výklad práva jednotlivých členských\nštátov, ale vykladá právo Únie tak, aby jeho aplikácia bola jednotná. Nemožno očakávať, že pokiaľ Únia\n\numožnila procesne autonómne upraviť postup pri uplatnení nároku na vrátenie nadmerného odpočtu\nDPH, všetky právne úpravy v jednotlivých členských štátoch budú totožné.\n53. Na základe uvedeného dospel kasačný súd k záveru, že právny názor žalovaného o neoprávnenosti\nnároku na úrok uplatnený žalobcom sa nepohybuje v rámci voľnosti priznanej členským štátom\nEurópskej únie, pokiaľ ide o stanovenie podmienok náhrady nadmerného odpočtu DPH a je v rozpore\nso zásadami fungovania systému DPH, ako aj so zásadou ochrany legitímnej dôvery, ktorá sa vzťahuje\nna každú dotknutú osobu v obdobnej situácii. K vráteniu nadmerného odpočtu bežne dochádza vo\nvšeobecnej lehote (§ 79 ods. 1, ods. 2 alebo ods. 5 zákona o DPH), čo je lehota, ktorá sama osebe je v\nsúlade s článkom 183 Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 a povinnosť platiť úroky z omeškania\nz nevrátenej sumy nadmerného odpočtu vzniká po uplynutí tejto lehoty.\n54. Predpokladom riadneho fungovania spoločného systému DPH je správne vyberanie dane, a preto\nkaždý členský štát musí prijať všetky legislatívne a právne opatrenia aby zabezpečil, že splatná DPH\nbude na jeho území vyberaná v plnej výške. V tejto súvislosti sú členské štáty povinné overovať daňové\npriznania zdaniteľných osôb, ich účtovné uzávierky a ostatné relevantné dokumenty, ako aj vypočítať a\nvybrať dlžnú daň. Z toho vyplýva, že lehota na vrátenie nadmerného odpočtu DPH môže byť v zásade\npredĺžená na účely vykonania daňovej kontroly bez toho, aby bolo nutné považovať túto lehotu za\nneprimeranú ak toto predĺženie neprekračuje medze toho, čo je nevyhnutné na riadne vykonanie tejto\ndaňovej kontroly. Keďže však zdaniteľná osoba dočasne nemôže disponovať finančnými prostriedkami\nvo výške nadmerného odpočtu DPH, je postihnutá hospodárskym znevýhodnením, ktoré by malo byť\nkompenzované zaplatením úrokov ako istou paušalizovanou náhradou škody, čím je zaručené dodržanie\nzásady daňovej neutrality.\n55. Podľa názoru kasačného súdu by bolo v rozpore s princípmi právneho štátu, keby daňovým\nsubjektom, u ktorých bola vykonaná daňová kontrola, bol vrátený nadmerný odpočet z dôvodu výkonu\ndaňovej kontroly neskôr a bez akejkoľvek kompenzácie. Práve na tento účel slúži štátom platený úrok zo\nzadržiavanej sumy za obdobie už odo dňa uplynutia všeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu\naž do jeho vrátenia daňovému subjektu.\n56. Kasačný súd je toho názoru, že prístup žalovaného, ktorý právo na takúto kompenzáciu popiera nie\nje opodstatnený ani spravodlivý a znevýhodňuje daňový subjekt.\n57. Súdny dvor prijal v uznesení z 21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber s. r. o. proti Daňovému úradu\nKošice záver, že článok 183 prvý odsek Smernice Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 sa má vykladať v\ntom zmysle, že bráni takej vnútroštátnej právnej úprave, ktorá upravuje výpočet úrokov z omeškania\npri vrátení nadmerného odpočtu DPH až od uplynutia lehoty 10 dní od skončenia daňovej kontroly. V\nsúvislosti s úrokmi z omeškania Súdny dvor v bode 24 citovaného rozhodnutia uviedol, že „V súlade\ns judikatúrou Súdneho dvora, keď dôjde k vráteniu nadmerného odpočtu DPH zdaniteľnej osobe po\nuplynutí primeranej lehoty, zásada neutrality daňového systému DPH vyžaduje, aby takto generované\nfinančné straty na ujmu zdaniteľnej osoby, ktoré vyplývajú z nemožnosti disponovať s predmetnými\npeňažnými sumami, boli kompenzované zaplatením úrokov z omeškania (pozri rozsudok Rafinäria\nSteaua Romana, C-431/l2, EU:C:20l3:686, bod 23 a uznesenie Delphi Hungary Autóalkatrésy Gyárto,\nC-654/l3, EU:C:20l4:2127, bod 32).“\n58. Na základe vyššie uvedených skutočností kasačný súd konštatuje, že žalovaný je v prejednávanej\nveci povinný priznať žalobcovi ako daňovému subjektu (platiteľovi DPH), ktorý si uplatnil nadmerný\nodpočet, úrok z omeškania zo zadržiavaných finančných prostriedkov za obdobie odo dňa uplynutia\nvšeobecnej lehoty na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH až do jeho vrátenia.\n59. K námietke žalovaného, že ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku pre tento prípad nie\nje aplikovateľné, kasačný súd uvádza, že z bodu 30 uznesenia Súdneho dvora z 21.10.2015 vo\nveci C-120/15 Kovozber s.r.o. proti Daňovému úradu Košice vyplýva, že v prípade chýbajúcich\nprávnych predpisov Európskej únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého\nčlenského štátu stanoviť podmienky, za akých sa majú zaplatiť úroky z omeškania. Ak právny predpis\nvýslovne neupravuje určitú skutkovú podstatu alebo ju upravuje len neúplne, neznamená to, že takúto\nsituáciu nie je možné riešiť. V danom prípade je možné použiť analógiu legis a výšku úroku určiť v\n\nnadväznosti na § 79 ods. 3 daňového poriadku. Výška takto stanoveného úroku by podľa kasačného\nsúdu zodpovedala zásadám ekvivalencie a efektivity, na ktoré poukazuje Súdny dvor.\n60. Kasačný súd dáva do pozornosti, že v rozsudkoch Súdneho dvora sa nejedná o odporúčania,\npretože výklad práva spoločenstva podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej Únie Súdnym\ndvorom v konaní o prejudiciálnej otázke je záväzným prameňom práva a súčasťou právneho základu\nrozhodovania vo veci samej. Súdny dvor v bode 32 uznesenia z 21.10.2015 vo veci C-120/15 Kovozber\ns.r.o. proti Daňovému úradu Košice uviedol, že vnútroštátny súd je v rámci svojej právomoci poverený\nuplatňovať ustanovenia práva únie, má povinnosť zabezpečiť ich plný účinok. Ak Smernica Rady\n2006/112/ES z 28.11.2006 je súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a ak vnútroštátna právna\núprava nie je v súlade s uvedenou smernicou, je povinnosťou súdu vykladať vnútroštátne právo v súlade\ns právom Európskej únie. Ak existuje medzera vo vnútroštátnej právnej úprave, v tomto prípade je\npotrebné použiť taký výklad, ktorý by základné právo nielenže neporušoval, ale garantoval a bol v súlade\ns právom Európskej únie. Súčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky je Smernica 2006/112/ES\nz 28.11.2006. Smernica ako akt sekundárneho úniového práva je záväzná pre členský štát, ktorý má\nzvoliť formy a metódy na dosiahnutie cieľa smernice. Povinnosť vykladať vnútroštátne právo v súlade\ns právom Európskej únie sa nazýva nepriamy účinok. Keďže Smernica 2006/112/ES z 28.11.2006 je\nsúčasťou právneho poriadku Slovenskej republiky a Súdny dvor vo veci C-120/15 Kovozber s.r.o. proti\nDaňovému úradu Košice podal eurokonformný výklad článku 183 prvý odsek Smernice 2006/112/ES z\n28.11.2006, potom je rozsudok správneho súdu vecne správny.\n61. Najvyšší súd Slovenskej republiky v súvislosti s vyššie uvedeným právnym názorom poukazuje na\nsvoj skorší rozsudok v obdobnej veci sp.zn. 4Sžf/57/2016 zo 06.06.2017. V tejto súvislosti kasačný súd\nuvádza, že je povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú\npredstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právna istota a s princípom\nprávnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje potom aj zásada rozhodovania súdov v\nobdobných veciach rovnakým spôsobom.\n62. Zároveň poukazuje Najvyšší súd Slovenskej republiky na svoj rozsudok sp.zn. 8Sžf/71/2016\nz 31.01.2019 v obdobnej veci tých istých účastníkov konania. Najvyšší súd Slovenskej republiky\nuvedeným rozsudkom potvrdil rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 20S/42/1015-60 z 19.04.2016,\nktorým bolo takisto rozhodnutie žalovaného o nepriznaní úrokov z omeškania z nadmerného odpočtu\nDPH vráteného po skončení daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie november 2013 zrušené a vec\nbola vrátená žalovanému na ďalšie konanie\n63. Pokiaľ žalovaný v kasačnej sťažnosti poukazoval na uznesenie sp.zn. 3Sžf/44/2013 z 01.08.2014,\nktorým Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok č.k. 6S/31/2012-36 z 21.02.2013, ktorým\nKrajský súd v Košiciach rozhodnutie žalovaného o nepriznaní úrokov z omeškania z nadmerného\nodpočtu DPH vráteného po skončení daňovej kontroly zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie,\nkasačný súd uvádza, že Krajský súd v Košiciach po tom, ako mu bola vec vrátená Najvyšším súdom\nSlovenskej republiky na ďalšie konanie rozhodol vo veci rozsudkom č. k. 6S/31/2012-146 zo 07.04.2016\ntak, že rozhodnutie žalovaného opätovne zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Tento\nrozsudok bol následne na základe odvolania žalovaného potvrdený práve vyššie uvedeným rozsudkom\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Sžf/57/2016 zo 06.06.2017.\n64. Nad rámec uvedeného považuje kasačný súd za potrebné uviesť, že dňa 01.01.2017 nadobudol\nplatnosť a účinnosť zákon č. 297/2016 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z.z. o dani\nz pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov a ktorým sa mení zákon č. 331/2011 Z.z., ktorým sa\nmení a dopĺňa zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony v znení neskorších predpisov, ktorý v ustanovení\n§ 79a zákona o DPH upravuje náhradu za zadržanie nadmerného odpočtu počas daňovej kontroly, avšak\nvychádzajúc z prechodného ustanovenia § 85ke (veta druhá) zákona o DPH k úpravám účinným od\n1. januára 2017 ustanovenie § 79a sa neuplatní, ak daňová kontrola v lehote na vrátenie nadmerného\nodpočtu podľa § 79 ods. 1, 2 alebo ods. 5 bola skončená do 31. decembra 2016 vrátane.\n65. Vychádzajúc z vyššie uvedeného kasačný súd námietky žalovaného uvedené v kasačnej sťažnosti\nvyhodnotil ako neopodstatnené, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia\n\nsprávneho súdu. Z uvedeného dôvodu kasačný súd kasačnú sťažnosť žalovaného podľa § 461 SSP\nako nedôvodnú zamietol.\n66. Úlohou žalovaného bude v ďalšom konaní postupovať s poukazom na závery obsiahnuté v tomto\nrozsudku, ako aj v rozsudku správneho súdu. Žalovaný je právnym názorom kasačného súdu viazaný\n(§ 469 SSP).\n67. Podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP kasačný súd rozhodol o náhrade trov kasačného\nkonania tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti neúspešnému sťažovateľovi (žalovanému) právo na\núplnú náhradu trov kasačného konania. O výške náhrady trov konania na kasačnom súde rozhodne\npodľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 175 ods. 2 SSP správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým\nsa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n68. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011, § 139 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14S/80/2015", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}