{"guid": "195fb19b-ff59-4d4a-b879-601dcf7d748a:23aa341a-2812-451c-9acd-732b968b210c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:2014200283.2", "spisova_znacka": "10Sžsk/8/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžsk/8/2018 z 28. 2. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 28. februára 2019, sp. zn. 10Sžsk/8/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:2014200283.2", "identifikacne_cislo": "2014200283", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Zuzana Ďurišová", "sudca_id": 280, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-zuzana-durisova-280", "datum_vydania": "2019-02-28", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/883/#paragraf-13.odsek-3", "nazov": "§ 13 ods. 3 zákona č. 883/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/883/#paragraf-13.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/883-2004/paragraf-13"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/883#paragraf-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/23aa341a-2812-451c-9acd-732b968b210c", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:2014200283.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:2014200283.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:2014200283.2/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sžsk/8/2018\n2014200283\n28. 02. 2019\nJUDr. Zuzana Ďurišová\nECLI:SK:NSSR:2019:2014200283.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej\na členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD. a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. v právnej veci žalobcu\n(sťažovateľa): U. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom Z., Poľská republika, právne zastúpený V4 Legal, s.r.o.,\nso sídlom Tvrdého 783/4, 010 01 Žilina, IČO: 36 858 820, proti žalovanej Sociálnej poisťovni, ústredie,\nBratislava, Ul. 29. augusta č. 8-10, Bratislava, za účasti Y. T. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom U., Poľská\nrepublika, právne zastúpený V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 783/4, 010 01 Žilina, IČO: 36 858 820,\no preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 8595-3/2014-BA zo dňa 10. februára\n2014, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k.\n14S/63/2014-258 zo dňa 15. februára 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/63/2014-258 zo dňa\n15. februára 2018 v spojení s opravným uznesením č. k. 14S/63/2014-307 zo dňa 27. júna 2018 m e\nn í tak, že rozhodnutie žalovanej č. 8595-3/2014-BA zo dňa 10. februára 2014 z r u š u j e a vec\njej v r a c i a na ďalšie konanie.\nŽalobcovi p r i z n á v a voči žalovanej nárok na náhradu trov konania pred správnym súdom a nárok\nna náhradu trov kasačného konania v rozsahu jednej pätiny.\nodôvodnenie:\nI.\nRozhodnutie krajského súdu\n1. Krajský súd v Trnave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal\npreskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovanej č. 8595-3/2014-BA zo dňa 10. februára\n2014, ktorým zamietla jeho odvolanie a zmenila prvostupňové rozhodnutie Sociálnej poisťovne, pobočka\nTrnava vo výrokovej časti tak, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské, dôchodkové a poistenie v\nnezamestnanosti dňa 1. mája 2011 podľa slovenskej legislatívy; v ostatnej časti rozhodnutie potvrdila.\n2. Z odôvodnenia uvedeného rozsudku vyplynulo, že krajský súd dospel k záveru, že zásadnou\nnámietkou žalobcu je jeho tvrdenie, že žalovaná vo veci rozhodla v rozpore s právnou úpravou\nustanovenou v článku 13 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady číslo 883/2004 o koordinácii\nsystémov sociálneho zabezpečenia. Túto námietku vyhodnotil krajský súd ako nedôvodnú s tým, že pre\njeho aplikáciu musia byť splnené zákonné hmotnoprávne podmienky v tejto právnej úprave základného\nNariadenia stanovené, a to predovšetkým preukázanie výkonu činnosti zamestnanca na území\nčlenského štátu, v danom prípade žalobcu na území Slovenskej republiky, k čomu nestačí formálne\nuzatvorenie pracovnej zmluvy, lebo tým pracovník automaticky nenadobúda status zamestnanca.\nKrajský súd sa stotožnil so záverom správneho orgánu, že v danom prípade neboli splnené zákonné\n\npredpoklady pre aplikáciu základného Nariadenia článok 13 ods. 3, nakoľko nebol preukázaný reálny\nsúbeh činností žalobcu ako SZČO na území Poľskej republiky a zamestnanca na území SR. Z toho\npotom vyvodil, že žalobcovi nevzniklo povinné poistenie od 01.05.2011 podľa slovenskej legislatívy,\npretože samotná prihláška do systému sociálneho zabezpečenia podaná zamestnávateľom žalobcu\nnezakladá právo na vznik uvedeného poistenia na území SR z dôvodu nepreukázania reálneho výkonu\nčinnosti žalobcu ako zamestnanca na území SR.\n3. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že procesne úspešnému žalovanému ich náhradu\nnepriznal v súlade s ustanovením § 168 SSP a pribratému účastníkovi trovy nepriznal z dôvodu, že si\nich neuplatnil, ani mu v konaní žiadne trovy nevznikli.\nII.\nKasačná sťažnosť žalobcu\n4. Proti uvedenému rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote žalobca kasačnú sťažnosť z\ndôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe (§ 440 ods.\n1, písm. g/ a h/ SSP). Navrhoval, aby kasačný súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie a odložil vykonateľnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovanej.\n5. Žalobca sa nestotožnil s právnym posúdením veci zo strany krajského súdu, pokiaľ ide o vyhodnotenie\nnámietky žalobcu týkajúcej sa namietania porušenia čl. 13 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu\na Rady (ES) č. 883/2004 (základného nariadenia) a nesúhlasí ani so záverom krajského súdu, že\nžalobcovi nevzniklo povinné poistenie podľa slovenskej legislatívy, lebo nebol preukázaný reálny výkon\nčinnosti žalobcu ako zamestnanca na území SR.\n6. Ďalej žalobca namietal, že správny súd nesprávne aplikoval ustanovenia jednotlivých koordinačných\nnariadení vzťahujúcich sa na daný skutkový stav. Poukázal na skutočnosť, že základnou úlohou\nkoordinačných nariadení je určiť uplatniteľnú legislatívu, ktorá sa bude v oblasti sociálneho zabezpečenia\nvzťahovať na zamestnancov a SZČO počas výkonu činnosti v rámci EÚ. V zmysle aktuálnej judikatúry\nnajvyššieho súdu by bola daná právomoc žalovanej rozhodovať o existencii či neexistencii poistenia\nžalobcu podľa slovenskej legislatívy iba vtedy, ak by v relevantnom období bola žalobcovi príslušnou\npoľskou inštitúciou určená slovenská legislatíva. Pokiaľ žalovaná nenamietla rozhodnutie o predbežnom\nurčení poľskej legislatívy, existencia takého rozhodnutia by znamenala, že nemá vôbec právomoc konať\na rozhodovať.\n7. Z uvedeného žalobca vyvodil záver, že Sociálna poisťovňa v žiadnom prípade nebola oprávnená\nvydať rozhodnutie o nevzniknutí povinného poistenia žalobcu v súlade s § 178 ods. 1 písm. a/ bod 1.\nzákona o sociálnom poistení.\nIII.\nVyjadrenie žalovanej ku kasačnej sťažnosti žalobcu\n8. Žalovaná vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žalobcu nesúhlasila s dôvodmi uvedenými v kasačnej\nsťažnosti. Navrhovala, aby kasačný súd napadnutý rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k.\n14S/63/2014 zo dňa 15. februára 2018 ako vecne správny potvrdil.\n9. V dôvodoch vyjadrenia žalovaná uviedla, že žalobca v kasačnej sťažnosti neuviedol také námietky\nvoči správnosti preskúmavaného rozhodnutia ani právne relevantné dôvody, ktoré by odôvodňovali\nzmenu alebo zrušenie napadnutého rozsudku. Ďalej uviedla, že v preskúmavaných rozhodnutiach ako aj\nvo vyjadreniach podaných v predmetnej veci podrobne objasnila, z akých dôvodov žalobcovi nevzniklo\npovinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a povinné poistenie v nezamestnanosti\npodľa slovenskej legislatívy a svoj právny názor zdôvodnila príslušnými koordinačnými právnymi\npredpismi, ktoré upravujú sociálne zabezpečenie migrujúcich pracovníkov v rámci členských štátov EÚ.\n10. Zdôraznila skutočnosť, že pre aplikáciu predmetného článku základného nariadenia je nevyhnutnou\npodmienkou reálny výkon činnosti zamestnanca na území SR, čo v predmetnej veci nebolo preukázané.\n\nPri kontrole bolo zistené, že miesto podnikania zamestnávateľa žalobcu je v rodinnom dome, v ktorom\nsa nenachádza žiadna prevádzka. V čase kontroly nebol prítomný ani zamestnávateľ, ani žiaden\nzamestnanec, neboli produkované žiadne dôkazy o prideľovaní práce, ani o skutočnom výkone práce,\nnebola vedená evidencia dochádzky, výkon práce promotéra internetových školení mali preukazovať\niba vizitky firiem, hotelov a reštaurácií. Poukázala na viaceré rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých\nsa súd stotožnil s uvedenou argumentáciou.\nIV.\nKonanie pred kasačným súdom\n11. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 11 písm. g) v spojení s § 438 ods. 2 SSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo (§ 453 ods.\n2 SSP ), kasačnú sťažnosť žalobcu prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň\nvyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk (§ 452 ods. 1 v spojení s ust.§ 137 ods. 4 SSP) a\ndospel k záveru, že v danej veci neboli splnené zákonné podmienky pre zamietnutie žaloby. Vychádzal\npri tom z právneho názoru vysloveného v rozhodnutí veľkého senátu správneho kolégia najvyššieho\nsúdu sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 4. decembra 2018.\n12. Predmetom prieskumného konania na kasačnom súde bolo rozhodnutie žalovanej č. 8595-3/2014BA zo dňa 10. februára 2014, ktorým zamietla odvolanie žalobcu a potvrdila rozhodnutie pobočky v\nTrnave, ktorým táto rozhodla, že žalobcovi nevzniklo povinné poistenie od 01.05.2011 podľa slovenskej\nlegislatívy.\n13. V procese posudzovania zákonnosti rozsudku krajského súdu, napadnutého kasačnou sťažnosťou\nžalobcu, kasačný súd vychádzal zo skutkových zistení vyplývajúcich z administratívneho spisu, na ktoré\npoukázal už krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku, z ktorých dôvodov ich najvyšší súd už\nneopakuje a súčasne na ne poukazuje.\n14. Kasačný súd predovšetkým upriamuje pozornosť na to, že správny súd v procese súdneho\nprieskumu zákonnosti postupu a rozhodnutí orgánu verejnej správy nie je súdom skutkovým. Jeho\núlohou pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí a postupu správneho orgánu podľa tretej časti prvej a\ntretej hlavy Správneho súdneho poriadku (upravujúcej rozhodovanie o žalobách v sociálnych veciach\n(§§ 199 a nasl. SSP) je posudzovať, či správny orgán bol príslušný na konanie a následne, či si\nzadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutí, či zistil vo veci skutočný stav, či konal\nv súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutia boli vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi\npredpismi a či obsahovali zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutia správneho orgánu\nboli vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. V súdnom prieskume\nzákonnosti rozhodnutí žalovaného správneho orgánu v konaní o sociálnej žalobe, ktorú podala fyzická\nosoba, správny súd nie je viazaný rozsahom dôvodov uvedených v žalobe, ktorými žalobca namieta\nnezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu, tvrdiac, že nezákonným rozhodnutím správneho orgánu\na postupom mu predchádzajúcim bol ukrátený na svojich hmotnoprávnych alebo procesnoprávnych\nprávach. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho\norgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia.\n15. Kasačný súd zistil, že krajský súd v danej veci v procese súdneho prieskumu napadnutého\nrozhodnutia žalovanej nepostupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v\nprvej a tretej hlave tretej časti Správneho súdneho poriadku, keď súdny prieskum rozhodnutia žalovanej,\nnapadnutého žalobou, nevykonal v súlade s platnou právnou úpravou zákona o sociálnom poistení v\nsúčinnosti s koordinačnými nariadeniami Európskej únie. Kasačný súd po vykonaní súdneho prieskumu\nnapadnutého rozhodnutia žalovanej v spojení s prvostupňovým správnym rozhodnutím pri aplikácii\nuvedenej právnej úpravy postupom podľa Správneho súdneho poriadku dospel k inému záveru ako\nkrajský súd.\nVI.\nPrávne posúdenie kasačného súdu\n\n16. Slovenská republika vstupom do Európskej únie Zmluvou o pristúpení preniesla svoje právomoci na\nEurópsku úniu v určenej miere a svojim vstupom do Európskeho spoločenstva sa súčasne zaviazala k\nuplatňovaniu právne záväzných aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. Právne záväznými\naktami na úseku sociálneho zabezpečenia pre členské štáty Európskej únie (teda aj pre Slovenskú\nrepubliku) sú Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady 883/2004 z 29. apríla 2004 o koordinácii\nsystémov sociálneho zabezpečenia (základné nariadenie) a Nariadenie Európskeho parlamentu a\nRady (ES) č. 987/2009 zo 16. septembra 2009, ktorým sa stanovuje postup vykonávania nariadenia\n(ES) č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (vykonávacie nariadenie). Európsky\nparlament a Rada prijali Nariadenie č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia so\nzreteľom na Zmluvu o založení Európskeho spoločenstva, najmä na jej články 42 a 308, konajúc\npostupom v článku 251 zmluvy, sledujúc ciele, uvedené v preambule zmluvy.\n17. Základné nariadenie v druhej hlave ustanovuje určenie príslušnosti právnych predpisov\nuplatniteľných na fyzické osoby vykonávajúce zamestnanie alebo samostatne zárobkovú činnosť v\nčlenských štátoch. V článku 11, ods. 1 uvedeného nariadenia Európsky parlament a Rada ustanovuje\nvšeobecné pravidlo zakotvené v preambule tohto nariadenia, že osoby, na ktoré sa toto nariadenie\nvzťahuje, podliehajú právnym predpisom len jedného členského štátu; tieto právne predpisy sa určia v\nsúlade s touto hlavou. V čl. 11 ods. 3 písm. a/ uvedeného nariadenia európsky zákonodarca stanoví, že s\nvýhradou článkov 12 až 16 osoba vykonávajúca činnosť ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo\nčinná osoba v členskom štáte podlieha právnym predpisom tohto členského štátu. Pokiaľ fyzická osoba\nvykonáva činnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných\nčlenských štátoch sa určí príslušnosť právneho predpisu členského štátu EÚ podľa právnej úpravy\nustanovenej v čl. 13 ods. 3 základného nariadenia, v zmysle ktorého osoba, ktorá zvyčajne vykonáva\nčinnosť ako zamestnaná osoba a činnosť ako samostatne zárobkovo činná osoba v odlišných členských\nštátoch, podlieha právnym predpisom členského štátu, v ktorom vykonáva činnosť ako zamestnanec,\nalebo ak vykonáva takúto činnosť v dvoch alebo viacerých členských štátoch, právnym predpisom\nurčeným v súlade s odsekom 1 čl. 13. Postup uplatňovania článku 13 základného nariadenia Európsky\nparlament a Rada ustanovuje v čl. 16 vykonávacieho nariadenia (č. 987/2009).\n18. Podľa čl. 16 ods.1 až 6 vykonávacieho nariadenia osoba, ktorá vykonáva činnosti v dvoch alebo\nvo viacerých členských štátoch, informuje o tejto skutočnosti inštitúciu určenú príslušným úradom\nčlenského štátu bydliska. Určená inštitúcia členského štátu bydliska bezodkladne určí uplatniteľné\nprávne predpisy, ktoré sa na dotknutú osobu uplatňujú, so zreteľom na článok 13 základného nariadenia\na článok 14 vykonávacieho nariadenia. Toto určenie sa považuje za predbežné. Inštitúcia informuje\no predbežnom určení uplatniteľných právnych predpisov určené inštitúcie každého členského štátu, v\nktorom sa činnosť vykonáva.\nPredbežné určenie uplatniteľných právnych predpisov, ako sa stanovuje v odseku 2, sa stáva\ndefinitívnym do dvoch mesiacov odo dňa, keď boli inštitúcie určené príslušnými orgánmi dotknutých\nčlenských štátov o ňom informované v súlade s odsekom 2, ak už uplatniteľné právne predpisy neboli\ndefinitívne určené na základe odseku 4 alebo najmenej jedna dotknutá inštitúcia neinformovala inštitúciu\nurčenú príslušným úradom členského štátu bydliska do konca tejto dvojmesačnej lehoty o tom, že\nnemôže prijať toto určenie alebo že zaujala k tejto veci odlišné stanovisko.\n19. Ak existuje neistota vo veci určenia uplatniteľných právnych predpisov, v dôsledku ktorej je potrebné,\naby inštitúcie alebo úrady dvoch alebo viacerých členských štátov na požiadanie jednej alebo viacerých\ninštitúcií určených príslušnými úradmi dotknutých členských štátov alebo samotných týchto úradov\nnavzájom rokovali, určia sa právne predpisy uplatniteľné na dotknutú osobu vzájomnou dohodou a\nso zreteľom na článok 13 základného nariadenia a príslušné ustanovenia článku 14 vykonávacieho\nnariadenia. Ak inštitúcie alebo príslušné dotknuté úrady nemajú vo veci rovnaké stanoviská, snažia sa\ndosiahnuť dohodu v súlade s uvedenými podmienkami a uplatní sa článok 6 vykonávacieho nariadenia.\nPríslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli predbežne alebo definitívne určené\nza uplatniteľné, to bezodkladne oznámi dotknutej osobe. Ak dotknutá osoba neposkytne informácie\npodľa odseku 1, uplatnia sa ustanovenia tohto článku na podnet inštitúcie určenej príslušným úradom\nčlenského štátu bydliska, len čo je o situácii tejto osoby informovaná, napríklad aj prostredníctvom inej\ndotknutej inštitúcie.\n20. V čl. 2 až v čl. 5 vykonávacieho nariadenia európsky zákonodarca ustanovuje rozsah pôsobnosti,\npravidlá výmen medzi inštitúciami a rozsah pôsobnosti a pravidlá výmen medzi dotknutými osobami a\n\ninštitúciami, formát a spôsob výmeny údajov a právnu relevantnosť dokumentov a podporných dokladov\nvystavených v inom členskom štáte nasledovne:\n21. Čl. 2 ods.1 až 4 na účely vykonávacieho nariadenia sa výmeny medzi úradmi a inštitúciami členských\nštátov a osobami, na ktoré sa vzťahuje základné nariadenie, zakladajú na zásadách verejnej služby,\núčinnosti, aktívnej pomoci, rýchleho poskytovania a dostupnosti vrátane elektronickej dostupnosti, a to\npredovšetkým pre staršie osoby a osoby so zdravotným postihnutím. Inštitúcie si bezodkladne poskytujú\nalebo vymieňajú všetky údaje potrebné na stanovenie a určenie práv a povinností osôb, na ktoré sa\nuplatňuje základné nariadenie. Prenos takýchto údajov medzi členskými štátmi prebieha buď priamo\nmedzi inštitúciami, alebo nepriamo prostredníctvom styčných orgánov. V prípade, že osoba omylom\npredložila informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii na území iného členského štátu, ako je ten, v\nktorom sa nachádza inštitúcia určená v súlade s vykonávacím nariadením, táto inštitúcia bezodkladne\npostúpi predmetné informácie, dokumenty alebo žiadosti inštitúcii určenej v súlade s vykonávacím\nnariadením spolu s údajom o pôvodnom dátume ich predloženia. Tento dátum je pre príslušnú inštitúciu\nzáväzný. Inštitúcie členského štátu však nemôžu niesť zodpovednosť ani sa ich nečinnosť nemôže\npovažovať za prijatie rozhodnutia, ak im inštitúcie iného členského štátu zaslali informácie, dokumenty\nalebo žiadosti oneskorene. Ak sa údaje postúpia nepriamo prostredníctvom styčného orgánu členského\nštátu určenia, lehoty na odpoveď na žiadosti začínajú plynúť od dátumu, keď styčný orgán prijal žiadosť,\nako keby ju prijala inštitúcia v tomto členskom štáte.\n22. Článok 3 ods.1 až 4 členské štáty zabezpečia, aby dotknutým osobám boli sprístupnené potrebné\ninformácie s cieľom informovať ich o zmenách, ktoré sa zaviedli základným nariadením a vykonávacím\nnariadením, aby mohli uplatňovať svoje práva. Taktiež zabezpečia užívateľsky prístupné služby. Od\nosôb, na ktoré sa uplatňuje základné nariadenie, sa vyžaduje, aby dotknutým inštitúciám postúpili\ninformácie, dokumenty alebo podporné doklady, ktoré sú potrebné na posúdenie ich situácie alebo\nsituácie ich rodín, na určenie alebo zachovanie práv a povinností a na určenie uplatniteľných právnych\npredpisov a ich povinností, ktoré z nich vyplývajú. Členské štáty pri zhromažďovaní, odstupovaní\nalebo spracovaní osobných údajov podľa svojich právnych predpisov na účely vykonávania základného\nnariadenia zabezpečujú, aby dotknuté osoby mohli v plnej miere vykonávať svoje práva týkajúce sa\nochrany osobných údajov v súlade s predpismi Spoločenstva o ochrane fyzických osôb vo vzťahu k\nspracovaniu osobných údajov a voľnému pohybu takýchto údajov. V rozsahu potrebnom na uplatňovanie\nzákladného nariadenia a vykonávacieho nariadenia zodpovedné inštitúcie postúpia dotknutým osobám\ninformácie a vydajú im dokumenty, a to bezodkladne a v každom prípade v rámci lehôt stanovených\nprávnymi predpismi dotknutého členského štátu. Zodpovedná inštitúcia oznámi svoje rozhodnutie\nžiadateľovi s bydliskom alebo miestom pobytu v inom členskom štáte priamo alebo prostredníctvom\nstyčného orgánu členského štátu bydliska alebo pobytu. V prípade zamietnutia dávok táto inštitúcia tiež\nuvedie dôvody zamietnutia, opravné prostriedky a lehoty na odvolanie. Kópia tohto rozhodnutia sa zašle\nďalším zainteresovaným inštitúciám.\n23. Článok 4 ods. 1. až 3 správna komisia určí štruktúru, obsah, formu a podrobné mechanizmy\nvýmeny dokumentov a štruktúrovaných elektronických dokumentov. Zasielanie údajov medzi inštitúciami\nalebo styčnými orgánmi sa uskutočňuje elektronickými prostriedkami buď priamo, alebo nepriamo\nprostredníctvom prístupových bodov patriacich do spoločného bezpečnostného rámca, ktorý je\nschopný zaručiť dôvernosť a ochranu vymieňaných údajov. Pri komunikácii s dotknutými osobami\nzodpovedné inštitúcie používajú mechanizmy, ktoré sú vhodné v danom prípade, a podľa možnosti\nmaximálne uprednostňujú používanie elektronických prostriedkov. Správna komisia vypracuje praktické\npravidlá zasielania informácií, dokumentov alebo rozhodnutí dotknutej osobe pomocou elektronických\nprostriedkov.\n24. Článok 5 ods. 1. až 4 dokumenty vydané inštitúciou členského štátu, ktoré osvedčujú situáciu osoby\nna účely uplatnenia základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia, ako aj podporné doklady, na\nzáklade ktorých boli dokumenty vydané, uznávajú inštitúcie iných členských štátov, pokiaľ ich členský\nštát, v ktorom boli vydané, nezrušil ani nevyhlásil za neplatné. V prípade pochybností o platnosti\ndokumentu alebo pravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v ňom uvedené,\ninštitúcia členského štátu, ktorej sa dokument predložil, požiada inštitúciu, ktorá dokument vydala, o\nposkytnutie potrebných objasnení a v prípade potreby o zrušenie tohto dokumentu. Vydávajúca inštitúcia\nprehodnotí dôvody na vydanie dokumentu a prípadne ho zruší. V prípade pochybností týkajúcich sa\ninformácií poskytnutých dotknutou osobou, platnosti dokumentu alebo podporných dokladov, alebo\n\npravdivosti skutočností, z ktorých vychádzajú tvrdenia, ktoré sú v nich uvedené, inštitúcia miesta pobytu\nalebo bydliska vykoná v zmysle odseku 2 na žiadosť príslušnej inštitúcie v rámci svojich možností\npotrebné overenie týchto informácií alebo tohto dokumentu. Ak dotknuté inštitúcie nedospejú k dohode,\nmôžu príslušné úrady predložiť záležitosť správnej komisii, a to najskôr jeden mesiac od dátumu, keď\ninštitúcia, ktorá dostala dokument, predložila svoju žiadosť. Správna komisia sa pokúsi o zosúladenie\nstanovísk do šiestich mesiacov od dátumu, keď jej bola záležitosť predložená.\n25. Záväznosť spolupráce medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia členských štátov EÚ európsky\nzákonodarca ustanovuje tiež v čl. 20 ods.1 a 2 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého dotknuté\ninštitúcie sprostredkujú príslušnej inštitúcii členského štátu, ktorého právne predpisy sú na osobu\nuplatniteľné podľa hlavy II základného nariadenia, nevyhnutné informácie potrebné na určenie dátumu,\nku ktorému sa tieto právne predpisy stávajú uplatniteľnými, ako aj príspevkov, ktoré táto osoba a jej\nzamestnávateľ alebo zamestnávatelia sú povinní platiť podľa týchto právnych predpisov. Príslušná\ninštitúcia členského štátu, ktorého právne predpisy boli určené ako uplatniteľné na osobu podľa hlavy\nII základného nariadenia, sprostredkuje informáciu o dátume, ku ktorému sa uplatňovanie právnych\npredpisov stáva účinným, inštitúcii určenej príslušným úradom členského štátu, ktorého právne predpisy\nsa na túto osobu naposledy vzťahovali.\n26. Vychádzajúc zo skutkových zistení vyplývajúcich z predloženého spisového materiálu kasačný súd\nzistil, že žalovaná tvrdila, že v zmysle zásad ustanovených v úvodnej časti nariadenia Európskeho\nparlamentu a Rady číslo 883/2004 (základného nariadenia) je potrebné zabezpečiť, aby osoby, ktoré\nsa pohybujú v rámci spoločenstva podliehali systému sociálneho zabezpečenia iba jedného členského\nštátu, aby sa tak predišlo prekrývaniu uplatniteľných ustanovení vnútroštátnych právnych predpisov\na komplikáciám, ktoré by z toho mohli vzniknúť. Inštitúcie a osoby, na ktoré sa vzťahujú koordinačné\nnariadenia Európskej únie, majú povinnosť vzájomne sa informovať a spolupracovať, aby sa zabezpečilo\nriadne vykonávanie koordinačných nariadení. O skutočnostiach zistených na základe kontroly u žalobcu\nbola v súlade s článkom 76 ods. 4 základného nariadenia informovaná centrála poľskej inštitúcie\nsociálneho zabezpečenia ZUS vo Varšave listom a poľská inštitúcia tieto skutočnosti akceptovala. Ďalej\nžalovaná uviedla, že postupom podľa článku 16 vykonávacieho nariadenia došlo medzi žalovanou a\npoľskou inštitúciou sociálneho zabezpečenia k definitívnemu určeniu uplatniteľných právnych predpisov,\nktoré aj žalovaná akceptovala.\n27. Napriek uvedenému Sociálna poisťovňa konajúc a rozhodujúc podľa ustanovení zákona č. 461/2003\nZ. z. v platnom znení preskúmavaným rozhodnutím vydaným v oboch stupňoch administratívneho\nkonania určila, že žalobcovi nevzniklo povinné nemocenské poistenie, povinné dôchodkové poistenie a\npovinné poistenie v nezamestnanosti dňa 01.05.2011 podľa slovenskej legislatívy.\n28. Ďalej kasačný súd zistil, že veľký senát správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky\n(ďalej tiež „veľký senát“) posudzoval otázky nastolené senátom 9S v rozsahu vymedzenom v uznesení\nsp. zn. 9Sžsk/22/2017 zo dňa 16. mája 2018, ktorým podľa § 22 ods. 1 písm. a) SSP postúpil vec vedenú\nna Najvyššom súde Slovenskej republiky pod sp. zn. 9Sžsk/22/2017 na prejednanie a rozhodnutie\nveľkému senátu.\n29. Veľký senát uznesením sp. zn. 1Vs/1/2018 zo dňa 4. decembra 2018 rozhodol o otázkach\nrozhodujúcich pre posúdenie veci nasledovne: „Odpoveď na 1. otázku: Dohoda medzi inštitúciami\ndvoch alebo viacerých členských štátov Európskej únie podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia\nč. 987/2009 z 16.09.2009 musí byť určitá, čo do obsahu ako aj subjektov, ktorých sa má určenie\nuplatniteľných právnych predpisov týkať a súčasne musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr.\npísomne, na elektronickom nosiči a pod.) a založená do spisu Sociálnej poisťovne. Odpoveď na 2.\notázku: Definitívne určenie uplatniteľnej legislatívy iného členského štátu Európskej únie od určitého\ndátumu podľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009 (ďalej len\n„vykonávacie nariadenie“), ktorým sa vykonáva Nariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č.\n883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej len „základné nariadenie“) alebo\nvzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia vylučuje právomoc Sociálnej\npoisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na rozhodovanie o uplatniteľnej\nlegislatíve.“ Rozhodnutie veľkého senátu je záväznou judikatúrou pre ďalšie rozhodovanie najvyššieho\nsúdu vo veciach s obdobnou právnou problematikou.\n\n30. Vychádzajúc z uvedeného a právnej úpravy ustanovenej v druhej hlave vykonávacieho nariadenia\nnajvyšší súd v danej veci poukazom na záver veľkého senátu v uvedenom uznesení, že dohoda medzi\ninštitúciami dvoch alebo viacerých členských štátov EU podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia\nmusí byť určitá čo do obsahu, ako aj subjektov, ktorých sa má určenie uplatniteľných právnych predpisov\ntýkať a zároveň musí byť zachytená v akomkoľvek formáte (napr. písomne, na elektronickom nosiči\natď.) a založená do spisu inštitúcie sociálneho poistenia členského štátu, v tomto prípade žalovanej,\nkonštatuje, že v preskúmavaných veciach z dohody medzi Sociálnou poisťovňou a poľskou inštitúciou\nsociálneho zabezpečenia nevyplýva, že k dohode o uplatniteľnej legislatíve poľského zákonodarstva\ndošlo aj vo vzťahu k žalobcovi ako zamestnancovi pribratého účastníka.\n31. Pokiaľ na základe vzájomnej koordinácie Sociálna poisťovňa a inštitúcia sociálneho zabezpečenia\nPoľskej republiky určili uplatniteľnú legislatívu Poľskej republiky dohodou, na sociálne poistenie\nžalobcu sa bude aplikovať príslušná právna úprava Poľskej republiky, určená dohodou, a preto žalobca\nbude podliehať pod právomoc Poľskej republiky ako štátu, ktorého legislatíva bola touto dohodou\nurčená. Uvedená skutočnosť potom vylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie sociálneho\nzabezpečenia druhého členského štátu EÚ konať o otázke uplatniteľnosti legislatívy na sociálne\npoistenie žalobcu, keďže uplatniteľnosť príslušnej legislatívy na jeho sociálne poistenie bola vyriešená\npráve na základe dohody uzavretej medzi inštitúciami sociálneho zabezpečenia Slovenskej a Poľskej\nrepubliky ako členských štátov Európskej únie. Z uvedených dôvodov najvyšší súd dospel k záveru, že\npokiaľ došlo k určeniu uplatniteľnej legislatívy Poľskej republiky vo vzťahu k žalobcovi od určitého dátumu\npodľa čl. 16 ods. 3 Nariadenia Európskeho parlamentu Rady (ES) č. 987/2009, ktorým sa vykonáva\nNariadenie (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho\nzabezpečenia alebo vzájomnou dohodou podľa čl. 16 ods. 4 vykonávacieho nariadenia, táto skutočnosť\nvylučuje právomoc Sociálnej poisťovne ako inštitúcie podľa čl. 1 písm. p/ základného nariadenia na\nrozhodovanie o uplatniteľnej legislatíve.\n32. Vychádzajúc zo skutkových okolností vyplývajúcich z administratívneho spisu poukazom na závery\nuvedené vyššie kasačný súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovanej náležite nevychádza\nz právnej úpravy ustanovenej vo vykonávacom nariadení EÚ v spojení s právnou úpravou ustanovenou\nv základnom nariadení EÚ, majúce za následok jeho nezákonnosť, z ktorých dôvodov najvyšší súd\nnapadnutý rozsudok krajského súdu podľa § 462 ods. 2 SSP zmenil tak, že preskúmavané rozhodnutia\nžalovanej podľa § 191 ods. 1 písm. c/, e/, f/ SSP v spojení s § 452 ods1 SSP zrušil a vec jej vrátil\nna ďalšie konanie.\n33. O náhrade trov kasačného konania a trov konania pred správnym súdom rozhodol najvyšší súd tak,\nže žalobcovi priznal nárok na ich náhradu (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 3, písm. a/ SSP) v\nskrátenom rozsahu. I keď sa podľa výsledku javí, že žalobca bol v konaní úspešný, ide len o formálny\núspech, pretože podanou správnou žalobou sa žalobca síce domáhal zrušenia rozhodnutia žalovanej\no tom, že žalobcovi nevzniklo povinné poistenie podľa slovenskej legislatívy, ale s cieľom dosiahnuť\nrozhodnutie vo svoj prospech, pričom nenamietal nedostatok právomoci žalovanej, len nezákonnosť jej\nrozhodnutia. Námietky zmenil až v kasačnom konaní, keď si osvojil právny názor senátu 9S vyslovený v\nobdobných veciach. Súčasne kasačný súd znížil nárok na náhradu trov konania aj z dôvodu, že v danej\nveci ide o tzv. typizované žaloby, skutkovo veľmi obdobné s totožným právnym problémom. Po zvážení\nuvedených hľadísk znížil najvyšší súd žalobcom požadovaný nárok na náhradu trov na 1/5 majúc za\nto, že priznanie nároku na náhrady trov konania žalobcovi v celom rozsahu by v danom prípade bolo\nv rozpore s materiálnou spravodlivosťou.\n34. Toto rozhodnutie prijal kasačný súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "14S/63/2014", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "30566544-4a0a-4914-80de-259cb165de30:4635b74a-bba1-4e24-8ca3-19c9038be096", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2018:5014200655.1", "spisova_znacka": "1Vs/1/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vs/1/2018 z 4. 12. 2018", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2018-12-04", "citacie_n": 584, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2018:5014200655.1"}], "citovane_v": []}