Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/60/2019 z 23. 4. 2019 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. apríla 2019, sp. zn. 7Cdo/60/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:1515219010.1 Najvyšší súd | 7Cdo/60/2019 | ECLI:SK:NSSR:2019:1515219010.1 | 2019-04-23 | Uznesenie Oblasť práva: Občianske právo – Ostatné Citované ustanovenia: § 428 CSP, § 431 ods. 1 CSP, § 397 CSP, § 420 CSP, § 387 ods. 1 CSP, § 421 CSP, § 387 ods. 2 CSP, § 432 ods. 1 CSP, § 420 CSP, § 393 CSP, § 447 CSP, § 447 CSP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/4efb7bd7-03be-4735-8512-1e60313d9f1b Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1515219010.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 7Cdo/60/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1515219010
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lubor Šebo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1515219010.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu W. V.Í., bytom Q. XX, XXX XX Z., zastúpeného
JUDr. Jurajom Hadrbulcom, advokátom so sídlom Riečna 2, 811 02 Bratislava, proti žalovanej Mestskej
časti Bratislava - Petržalka, so sídlom Kutlíkova 17, 852 12 Bratislava, IČO: 00 603 201, zastúpenej
JUDr. Annou Rumplovou, advokátkou so sídlom Homolova 12, 841 02 Bratislava, o obnovu konania 7
C 310/2014, vedenom na Okresnom súde Bratislava V pod sp. zn. 39 C 519/2015, o dovolaní žalobcu
proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 15. augusta 2018 sp. zn. 7 Co 302/2017, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a.

Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava V (ďalej aj „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 28. apríla 2017 č.k. 39 C
519/2015-120 zamietol žalobu na obnovu konania vedeného Okresným súdom Bratislava V pod sp.
zn. 7 C 310/2014 a žalovanej priznal náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie
v odôvodnení uviedol, že prípustnosť žaloby na obnovu konania prichádza do úvahy za súčasného
splnenia podmienok, že žalobca v žalobe na obnovu konania označí skutočnosti, rozhodnutia alebo
dôkazy, ktoré nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní a že tieto skutočnosti, rozhodnutia
alebo dôkazy môžu privodiť pre navrhovateľa obnovy konania priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Na
základe vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že skutočnosti tvrdené žalobcom
nie sú skutočnosťami, rozhodnutiami alebo dôkazmi, ktoré existovali v čase rozhodnutia a ktoré nemohol
bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní. Tvrdenie žalobcu, že tým, že mu bol ustanovený opatrovník,
nemal možnosť sa k veci vyjadriť a navrhovať dôkazy, nemôže mať za následok pre neho priaznivejšie
rozhodnutie vo veci. Po oboznámení sa s dokladmi založenými v súdnom spise dospel k záveru, že v
danom prípade žalobca nepreukázal prípustnosť žaloby na obnovu konania v zmysle § 397 CSP.

2. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „odvolací súd“) rozsudkom z 15. augusta
2018 sp. zn. 7 Co 302/2017 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387
ods. 1 a 2 CSP, vo výroku o trovách konania zmenil rozsudok tak, že žalovanej proti žalobcovi
priznal nárok na plnú náhradu trov konania. Zároveň žalovanej priznal aj nárok na plnú náhradu trov
odvolacieho konania. Odvolací súd sa zhodol s názorom súdu prvej inštancie v tom, že v prejednávanom
prípade neboli splnené zákonné podmienky prípustnosti žaloby na obnovu konania v zmysle § 397
písm. a/ CSP, keď okrem namietaného nevykonania výsluchu žalobcu v pôvodnom konaní, žalobca
v žalobe na obnovu konania neuviedol iné skutočnosti, rozhodnutia alebo dôkazy týkajúce sa strán a
predmetu pôvodného konania, ktoré nemohol bez svojej viny použiť v pôvodnom konaní a ktoré by
mohli pre neho privodiť priaznivejšie rozhodnutie vo veci. Pokiaľ ide o namietané nevykonanie výsluchu
žalobcu ako jedného z možných prostriedkov vykonávania dokazovania, v ktorom by mohol žalobca
uviesť skutočnosti o nečinnosti žalovanej po roku 2008 a jeho dobromyseľnosti v otázke existencie
„konkludentne“ uzatvorenej nájomnej zmluvy na základe „ústneho prísľubu„ bývalého starostu Mestskej



časti Bratislava - Petržalka z 90-tych rokoch minulého storočia, tento dôkazný prostriedok by nemohol
podľa odvolacieho súdu privodiť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci vypratania a odovzdania
bytu č. 23, nachádzajúceho sa na IV. poschodí v bytovom dome súp. č. XXXX na Q. U.. Č.. XX O.
Z.. Rovnaká úvaha platí i v prípade tvrdenia žalobcu o tom, že v pôvodnom konaní nemohol podať
vzájomný návrh na určenie nájomcu, resp. nahradenie úkonu žalovanej na prevod bytu do vlastníctva
žalobcu, keď táto skutočnosť sa naviac netýka predmetu pôvodného konania a žalobcovi nič nebránilo
(a nebráni) si takúto žalobu podať. Odvolací súd uviedol, že pokiaľ žalobca v odvolaní bez bližšieho
odôvodnenia poukazuje aj na ust. § 397 písm. b/ CSP, podľa ktorého je žaloba na obnovu konania
prípustná, ak možno vykonať dôkazy, ktoré sa nemohli vykonať v pôvodnom konaní, jedná sa o procesnú
situáciu, keď strana riadne splnila svoju povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť, a teda riadne označila
dôkaz, ktorý navrhla vykonať, avšak z objektívnych dôvodov takýto dôkaz nebolo možné v pôvodnom
konaní vykonať. Vychádzajúc z obsahu žaloby na obnovu konania a skutočností uvedených žalobcom
v priebehu konania, v danom prípade sa podľa odvolacieho súdu o takúto procesnú situáciu nejedná.

3. Žalobca podal voči rozsudku odvolacieho súdu dovolanie z dôvodu, že dovolanie je prípustné podľa
ustanovenia § 420 písm. f/ CSP, nakoľko mu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces. Podľa žalobcu výsluch bývalého starostu žalovanej je novým dôkazom, ktorý je spôsobilý privodiť
pre neho priaznivejšie rozhodnutie vo veci a v pôvodnom konaní o vypratanie bytu ho nemohol vykonať
vôbec, pretože o prebiehajúcom spore vôbec nevedel a nebola mu doručená žiadna listina súdu. Tiež v
čase pôvodného konania mu súčasná adresa bývalého starostu žalovanej nebola známa. Ďalej namieta,
že sa nestotožňuje s úvahou odvolacieho súdu v tej časti, že možnosť podať vzájomný návrh na určenie
nájomcu, alebo nahradenia prejavu vôle žalovanej na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu sa
netýka predmetu pôvodného konania, a že jemu ako žalobcovi nič nebráni takúto žalobu kedykoľvek
podať. Na otázku existencie alebo neexistencie právneho dôvodu na zdržiavanie sa žalobcu v byte nebol
v pôvodnom konaní o vypratanie bytu vykonaný žiadny dôkaz a to ku dňu rozhodnutia súdu. V súčasnosti
právoplatný rozsudok o povinnosti vypratať byt mu bráni uspieť v spore o určenie nájomcu bytu alebo
o nahradenie prejavu vôle žalovanej na uzavretie zmluvy o prevode vlastníctva bytu, kde základným
predpokladom takejto žaloby je práve existencia nájomného vzťahu žalobcu k bytu.

4. Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žiadala dovolanie ako nedôvodné odmietnuť.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací (§
35 CSP) po zistení, že dovolanie podala v stanovenej lehote (§ 427 ods. 1 CSP) strana zastúpená v
súlade so zákonom (§ 429 ods. 1 CSP), v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424
CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.

6. Aj za účinnosti CSP treba dovolanie považovať za mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v
systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie aj podľa
novej právnej úpravy nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami
ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať
akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo
113/2012, 2 Cdo 132/2013, 3 Cdo 18/2013, 4 Cdo 280/2013, 5 Cdo 275/2013, 6 Cdo 107/2012 a 7 Cdo
92/2012).

7. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. V zmysle
§ 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To
znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu odvolacieho
súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho
súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach § 420 a 421 CSP.

8. Podľa § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej
alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto
v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne
konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným



postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.

9. Podľa § 421 ods. 1 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

10. Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej
v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 1 CSP).

11. Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

12. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 CSP). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 CSP). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ CSP, je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť v dovolaní, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a označiť v dovolaní náležitým
spôsobom dovolací dôvod (§ 420 alebo § 421 CSP v spojení s § 431 ods. 1 CSP a § 432 ods. 1 CSP).
V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ
vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

13. Žalobca prípustnosť podaného dovolania vyvodzuje z § 420 písm. f/ CSP.

14. Hlavnými znakmi, ktoré charakterizujú procesnú vadu uvedenú v § 420 písm. f/ CSP, sú a/ zásah
súdu do práva na spravodlivý proces a b/ nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci procesnej
strane, aby svojou procesnou aktivitou uskutočňovala jej patriace procesné oprávnenia.

15. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať
sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky
poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu
zodpovedajúce konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivý súdny
proces ale pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej
právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných
predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami. Jeho súčasťou nie je ani právo procesnej strany
vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (porovnaj rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 252/04,
I. ÚS 50/04, I. ÚS 97/97, II. ÚS 3/97 a II. ÚS 251/03).

16. Pojem „procesný postup“ bol vysvetlený už vo viacerých rozhodnutiach najvyššieho súdu vydaných
do 30. júna 2016 tak, že sa ním rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca
činnosť alebo nečinnosť súdu, teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor)
znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti
na konaní (porovnaj R 129/1999 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015,
5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012). Tento pojem nemožno vykladať extenzívne jeho vzťahovaním aj na
faktickú meritórnu rozhodovaciu činnosť súdu. „Postupom súdu“ možno teda rozumieť iba samotný
priebeh konania, nie však konečné rozhodnutie súdu posudzujúce opodstatnenosť žalobou uplatneného
nároku.

17. Dovolací súd poukazuje na skutočnosť, že odôvodnenie dovolaním napadnutého rozsudku má
náležitosti v zmysle § 393 CSP, pričom odvolací súd zrozumiteľným a jednoznačným spôsobom uviedol
dôvody, ktoré ho viedli k rozhodnutiu; jeho postup, vo vzájomnej súvislosti s konaním a rozhodnutím
prvoinštančného súdu, nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda v danom
prípade odvolací súd procesne nekonal spôsobom zmätočným, ktorý by mal za následok vadu konania



v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v
zmysle § 387 ods. 1 CSP, pričom v zmysle ustanovenia § 387 ods. 2 CSP sa v takomto prípade mohol
obmedziť len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia. Táto forma skráteného
rozhodnutia spĺňa požiadavky kladené na odôvodnenie rozhodnutia z pohľadu práva na spravodlivé
súdne konanie vzhľadom na to, že súd prvej inštancie zaujal jasné stanovisko k podstatným vyjadreniam
strán predneseným v konaní na súde prvej inštancie.

18. Pokiaľ žalobca vytýka odvolaciemu súdu nedostatky v procese obstarávania skutkových
podkladov pre rozhodnutie, najvyšší súd pripomína, že nevykonanie určitého dôkazu alebo nesprávne
vyhodnotenie dôkazov nie je vadou konania v zmysle § 420 písm. f/ CSP. Už podľa predchádzajúcej
právnej úpravy najvyšší súd dospel k záveru, že ak súd nesprávne vyhodnotí niektorý z vykonaných
dôkazov, môže byť jeho rozhodnutie z tohto dôvodu nesprávne, táto skutočnosť ale sama osebe
nezakladá vadu zmätočnosti. Taktiež dôvodom znemožňujúcim realizáciu procesných oprávnení
účastníka (a v zmysle § 237 ods. 1 písm. f/ O.s.p. zakladajúcim prípustnosť dovolania) nebolo
podľa predchádzajúcej právnej úpravy nedostatočné zistenie rozhodujúcich skutkových okolností alebo
nevykonanie všetkých navrhovaných dôkazov (viď R 42/1993, ale aj viaceré rozhodnutia najvyššieho
súdu, napríklad sp. zn. 1 Cdo 85/2010, 1 Cdo 18/2011, 3 Cdo 268/2012, 4 Cdo 314/2012, 5 Cdo
275/2013, 6 Cdo 104/2010, 7 Cdo 248/2012). Nová právna úprava na samej podstate uvedeného nič
nezmenila. Dovolací súd pre úplnosť poznamenáva, že do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods.
1 Ústavy Slovenskej republiky nepatrí právo procesnej strany vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia
navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných
dôkazov (porovnaj I. ÚS 97/97).

19. Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolateľ namietanú procesnú vadu vyvodzuje z toho, že
prvoinštančný súd a odvolací súd mali jeho návrhu vyhovieť a obnovu konania povoliť, lebo tu bol
nový dôkaz v zmysle § 397 písm. a/ CSP. Pre tento prípad dovolací súd uvádza, že predmetná
námietka by sa po obsahovej stránke týkala nesprávnosti právnych záverov súdov, konkrétne v otázke
aplikácie § 397 písm. a/ CSP súdmi. Ustanovenie § 420 písm. f/ CSP ale porušenie na spravodlivý
súdny proces výslovne dáva do súvislosti len so znemožnením realizácie konkrétnych procesných
oprávnení strany civilného sporového konania, a nie s právnym posúdením veci súdom zaujatým
v napadnutom rozhodnutí. Dovolací súd uvádza, že už podľa predchádzajúcej úpravy občianskeho
súdneho konania dospel najvyšší súd k záveru, že realizácia procesných oprávnení sa účastníkovi
neznemožňuje právnym posúdením (viď R 54/2012 a tiež 1 Cdo 62/2010, 2 Cdo 97/2010, 3 Cdo 53/2011,
4 Cdo 68/2011, 5 Cdo 44/2011, 6 Cdo 41/2011, 7 Cdo 26/2010 a 8 ECdo 170/2014). Podľa právneho
názoru najvyššieho súdu nie je po 1. júli 2016 žiadny dôvod pre odklon od vyššie uvedeného chápania
dopadu nesprávneho právneho posúdenia veci (nesprávneho vyriešenia právnych otázok súdom) na
možnosť niektorej strany civilného sporového konania uskutočňovať jej patriace procesné oprávnenia.
Na tom, že nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu zmätočnosti v zmysle § 420 písm. f/ CSP,
zotrval aj aktuálny judikát R 24/2017 a rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Cdo 202/2017, 2 Cdo
101/2017, 3 Cdo 94/2017, 5 Cdo 145/2016, 7 Cdo 113/2017.

20. Na záver dovolací súd poukazuje na konštatovanie Ústavného súdu Slovenskej republiky,
obsiahnuté v jeho rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 196/2014, ktoré sa síce týkalo právneho stavu existujúceho
do 30. júna 2016, je však naďalej aktuálne a plne uplatniteľné aj po tomto dni. V zmysle tohto rozhodnutia
„prípadný nedostatok riadneho odôvodnenia dovolaním napadnutého rozhodnutia, nedostatočne zistený
skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci nezakladá vadu konania podľa § 237 ods. 1 písm.
f/ O.s.p.“ (1 Cdo 28/2018, 3 Cdo 26/2017, 4 Cdo 131/2017, 5 Cdo 151/2017, 7 Cdo 99/2017, 8 Cdo
200/2017).

21. Z týchto dôvodov dospel najvyšší súd k záveru, že dovolanie žalobcu nie je podľa § 420 písm. f/
CSP prípustné. Najvyšší súd preto jeho dovolanie odmietol podľa § 447 písm. c/ CSP.

22. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá CSP).

23. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.



Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.