{"guid": "656e56d1-3444-4e6b-a3ae-fa1853f67289:7adae92b-5e84-43d2-8b9c-23f034d78950", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1019201061.1", "spisova_znacka": "1Szak/6/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Szak/6/2019 z 18. 10. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 18. októbra 2019, sp. zn. 1Szak/6/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:1019201061.1", "identifikacne_cislo": "1019201061", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2019-10-18", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/7adae92b-5e84-43d2-8b9c-23f034d78950", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1019201061.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1019201061.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1019201061.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Szak/6/2019\n1019201061\n18. 10. 2019\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2019:1019201061.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov\nsenátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci sťažovateľa\n(pôv. žalobca): K. Q. H., narodený XX.XX.XXXX, v krajine pôvodu bytom C., S. F., Afganská\nislamská republika, štátna príslušnosť Afganská islamská republika, bez cestovného dokladu, aktuálne\numiestnený v Útvare policajného zaistenia pre cudzincov Medveďov, právne zastúpený: Liga za ľudské\npráva, občianske združenie, so sídlom Baštová 5, 813 66 Bratislava, proti žalovanému: Mobilná jednotka\nPolicajného zboru Banská Bystrica, so sídlom Sládkovičova 25, 974 01 Banská Bystrica, o správnej\nžalobe vo veciach zaistenia, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nč.k. 7Sa/57/2019-65 zo dňa 9. augusta 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 7Sa/57/2019-65 zo dňa\n9. augusta 2019 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného PPZ-HCP-BB4-62-023/2019-AV zo dňa 12.\njúla 2019 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nSťažovateľovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky nariaďuje, aby bol K. Q. H., narodený XX.XX.XXXX, bez cestovného\ndokladu, štátna príslušnosť: Afganská islamská republika, t. č. umiestnený v Útvare policajného zaistenia\npre cudzincov Medveďov, bezodkladne prepustený zo zaistenia.\nodôvodnenie:\n1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BB4-62-023/2019-AV zo dňa 12.07.2019 (ďalej len\n„preskúmavané rozhodnutie\") rozhodol o zaistení sťažovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm.\nb) zákona č. 404/2011 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 404/2011 Z.z.\") na účel výkonu administratívneho vyhostenia\nna základe vykonateľného rozhodnutia o administratívnom vyhostení č. PPZ-HCP-BB4-62-012/2019AV zo dňa 12.07.2019 (ďalej len „rozhodnutie o vyhostení\"). Zároveň stanovil dĺžku doby zaistenia na\nčas nevyhnutne potrebný, najdlhšie však do 12.01.2020 a rozhodol o umiestnení sťažovateľa do Útvaru\npolicajného zaistenia pre cudzincov Medveďov (ďalej len „ÚPZC Medveďov\").\n2. Žalovaný preskúmavané rozhodnutie zdôvodnil tým, že sťažovateľ nedisponuje žiadnym preukazom\ntotožnosti, žiadnym povolením na pobyt na území Slovenskej republiky, žiadnymi dostatočnými\nfinančnými prostriedkami na zabezpečenie bývania a ani zabezpečením bývania, pričom poukázal\nna vydané rozhodnutie o vyhostení sťažovateľa a zákaze vstupu bez určenia krajiny vyhostenia.\nStanovenú dobu zaistenia žalovaný odôvodnil potrebou vystavenia náhradného cestovného dokladu\nprostredníctvom zastupiteľského úradu Afganskej islamskej republiky za súčinnosti Ministerstva\n\nzahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky, pričom podľa informácie ÚPZC\nMedveďov vydanie náhradného cestovného dokladu môže trvať aj viac ako šesť mesiacov.\n\nII.\nKonanie na krajskom súde\n3. Sťažovateľ podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu vo\nveci zaistenia podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „S.s.p.\") s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):\n- žalovaný nesprávne postupoval pri posúdení prekážok vyhostenia vo vzťahu k štátnej príslušnosti\nsťažovateľa, pričom až v preskúmavanom rozhodnutí určil krajinu vyhostenia;\n- zistený skutkový stav ohľadom dĺžky a účelu zaistenia nemá oporu v administratívnom spise);\n- žalovaný nesprávne posúdil alternatívy zaistenia;\n- žalovaný identicky odôvodnil preskúmavané rozhodnutie ako aj iné rozhodnutie vo veci PPZ-HCPBB4-61-023/2019-AV z 12.07.2019, pričom sťažovateľ zároveň namietal časovú postupnosť medzi\nvydaním rozhodnutia o vyhostení a preskúmavaného rozhodnutia a v tejto súvislosti navrhol ako svedka\nvypočuť v konaní ustanoveného tlmočníka.\n4. Krajský súd v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby (§ 206 ods.\n3 S.s.p.) dospel k záveru o potrebe zamietnuť správnu žalobu z nasledujúcich dôvodov:\n- v rozhodnutí o vyhostení nebola určená krajina do ktorej má byť sťažovateľ vyhostený z dôvodu, že\njeho totožnosť nebola úradne overená;\n- z príslušných ustanovení zák. č. 404/2011 Z.z. nevyplýva oprávnenie žalovaného v rozhodnutí o\nzaistení rozhodnúť o krajine, do ktorej má byť cudzinec vyhostený;\n- žalovaný náležitým spôsobom prezentoval postup, ktorý bude z dôvodu nepreukázania totožnosti\npotrebné realizovať;\n- pokiaľ žalovaný uvádza o. i. (vo všeobecnosti) aj ev. nespoluprácu pri zabezpečení vydania NCD, tak\nide o citáciu z písomnosti ÚPZC z 09.01.2019 vo veci „Dĺžka návratovej procedúry štátnych príslušníkov\nAfganskej islamskej republiky - zaslanie.\";\n- podmienkou či predpokladom zaistenia cudzinca postupom podľa § 88 ods. 1 písm. b) zákona o pobyte\ncudzincov nie je riziko úteku;\n- sťažovateľ nespochybnil tvrdenie žalovaného, že nedisponuje finančnými prostriedkami, potrebnými\nna zabezpečenie jeho pobytu na Slovensku, resp. na zloženie peňažnej záruky;\n- v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia sťažovateľ nebol žiadateľom o azyl a následne podaná\nžiadosť o azyl nie je dôvodom k jeho prepusteniu, ako to explicitne vyplýva z ust. § 88 ods. 3 zák. č.\n404/2011 Z.z.;\n- z obsahu administratívneho spisu vo veci PPZ-HCP-BB4-61/2019-AV (ktorý je pripojený k súdnemu\nspisu sp. zn. 4Sa/56/2019) vyplýva, že toto konanie sa týka cudzinca, ktorý cestoval spoločne so\nsťažovateľom, bol spoločne predvedený, uviedol že pochádza z Afganistanu, pričom obsah jeho\nvýpovede pred žalovaným je totožný s výpoveďou sťažovateľa. Ak sa teda preskúmavané rozhodnutie a\nrozhodnutie vo veci vedenej u žalovaného pod č. PPZ-HCP-BB4-61/2019-AV zhodujú, je to iba logickým\ndôsledkom zhodnosti obidvoch konaní, resp. zisteného stavu veci;\n- krajský súd v postupe žalovaného nevzhliadol žiadne porušenie jeho procesných povinností;\n- krajský súd návrhu na vypočutie tlmočníka, pribratého do konania pred žalovaným nevyhovel, pretože\nvykonanie takéhoto dôkazu nepokladal za potrebné;\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n5. Proti rozsudku krajského súdu, uvedenému v záhlaví tohto rozhodnutia, sťažovateľ v zákonnej lehote\npodal kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v\n- § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia\nveci a\n\n- § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p., t.j. krajský súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného\nsúdu.\n6. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol,\nže:\n- žalovaný vyhýba povinnosti posúdenia prekážok vyhostenia tak, ako ju stanovuje podľa § 81 ods. l a\n2 zák. č. 404/2011 Z.z.;\n- z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva, že žalovaný striedavo ustálil skutkový stav\nohľadom sťažovateľovej štátnej príslušnosti ako známy alebo neznámy a to vždy tak, aby to bolo\nsťažovateľovi k neprospechu;\n- ak žalovaný v rozhodnutí o vyhostení konštatuje neexistenciu prekážok vyhostenia z dôvodu neznámej\nštátnej príslušnosti sťažovateľa pričom následne v rozhodnutí o zaistení považuje jeho štátnu príslušnosť\nza overenú, mal sa dôkladne vysporiadať s možnými prekážkami vyhostenia priamo v rozhodnutí o\nzaistení;\n- je zjavné, že žalovaný určil krajinu, do ktorej má byť sťažovateľ vyhostený až v rozhodnutí o\nzaistení, pričom však nijako neskúmal a neodôvodnil v tomto rozhodnutí či je reálne možné vyhostiť\nsťažovateľa do tejto krajiny. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19.10.2010, a rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n10Szak/2/2017 zo dňa 0l.02.2017, sp. zn. 1Sža/31/2014 zo dňa 02.09.2014, sp. zn. 1Sžak/11/2017,\nsp. zn. 10Szak/11/2016 zo dňa 17.10.2016, sp. zn. 10Sža/35/2014 zo dňa 02.10.2014 a sp. zn.\n10Sza/2/2015 zo dňa 30.06.2015;\n- interpretáciu ustanovenia § 77 ods. 7 zák. č. 404/2011 Z.z., ktorú použil krajský súd považoval\nza nesprávnu, nakoľko v zmysle tejto zatiaľ čo účel zaistenia spočíva, sťažovateľ je za účelom\nspočívajúceho rozhodnutia stále pozbavený na osobnej slobode;\n- v zmysle ustálenej judikatúry kasačného súdu napr. rozsudok sp. zn. 1Sza/6/2013 zo dňa 24.09.2013\nak zaistený cudzinec požiada o medzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie\nzaistenia a policajný útvar bude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť; dôvody\npre pôvodné zaistenie cudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný útvar dospeje k záveru,\nže žiadosť cudzinca o medzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca\nzmariť výkon rozhodnutia o vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d/\nzákona o pobyte cudzincov, že dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec\npožiadal o medzinárodnú ochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody\nospravedlňujú trvanie zaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu;\n- v zmysle rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sža/29/2014 zo dňa 27.08.2014\nje príslušný orgán verejnej správy povinný vydať nové rozhodnutie o zaistení žiadateľa o azyl v súlade\nso smernicou o prijímaní žiadateľov o azyl a teda aj v súlade s ustanovením § 88a zákona o pobyte\ncudzincov, ak sa po podaní žiadosti o azyl rozhodne ponechať žiadateľa o azyl v zaistení a neprepustiť\nho;\n7. Záverom navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že preskúmavané\nrozhodnutie zrušuje a nariaďuje žalovanému bezodkladné prepustenie sťažovateľa zo zaistenia.\nB)\n8. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 26.09.2019 podrobne zopakoval dôvody zaistenia\nsťažovateľa. Ďalej uviedol, že sťažovateľ požiadal dňa 30.07.2019 o udelenie azylu, t. j. až po preukázaní\nneoprávneného pobytu na území Slovenskej republiky, po začatí konania o administratívnom vyhostení\na po odňatí slobody inštitútom zaistenia. V čase vydania preskúmavaného rozhodnutia sťažovateľ\nneprejavil záujem požiadať na území Slovenskej republiky o azyl.\n9. Dňa 25.09.2019 bola žalovanému doručená z ÚPZC Medveďov žiadosť o stanovisko vo veci\nzaistenia sťažovateľa z dôvodu podanej žiadosti o azyl, nakoľko podľa informácie ÚPZC č. PPZ-HCPME-66-017/2019-U vyplýva, že Migračný úrad Slovenskej republiky sa vyjadril o postupe vo veci podanej\nžiadosti v tom zmysle, že sťažovateľovi bude poskytnutá minimálne doplnková ochrana, pričom zo strany\nMigračného úradu Slovenskej republiky zatiaľ nie je možné presne uviesť dátum jej poskytnutia. Na\nzáklade uvedenej informácie žalovaný dňa 26.09.2019 zaslal v zmysle § 88 ods.12 zák. č. 404/2011 Z.z.\nÚPZC Medveďov žiadosť o vydanie rozhodnutia o zaistení sťažovateľa podľa ustanovenia § 88a ods.\n1 písm. a) zák. č. 404/2011 Z.z.\n10. Záverom uviedol, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n11. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ v skrátenej lehote včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť\nposudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý\nrozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné\nzmeniť.\n12. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 18. októbra 2019 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n13. Z obsahu spisu krajského súdu (najmä č. l. 92 a nasl.) vyplýva, že sťažovateľ dňa 30.07.2019, t.j.\npo vydaní preskúmavaného rozhodnutia v priestoroch ÚPZC Medveďov požiadal o udelenie azylu na\núzemí Slovenskej republiky. S poukazom na ustanovenie § 22 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z. o azyle a\no zmene a doplnení niektorých zákonov tak vyplýva, že žiadateľ o azyl je počas konania o udelenie azylu\noprávnený zdržiavať sa na území Slovenskej republiky. V danom prípade tak v prípade sťažovateľa,\nzaisteného na základe preskúmavaného rozhodnutia podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. b) zák.\nč. 404/2011 Z.z. na účel výkonu administratívneho vyhostenia, došlo k zmene skutkových okolností\na žalovaný mal povinnosť sa s týmito novými skutočnosťami zaoberať a v prípade, že sa rozhodol\nponechať sťažovateľa v zaistení (pôvodne za účelom výkonu administratívneho vyhostenia) aj po podaní\nžiadosti o azyl, mal žalovaný vydať nové rozhodnutie o zaistení žiadateľa o azyl, v ktorom by bol presne\nšpecifikovaný dôvod zaistenia, resp. ponechania v zaistení cudzinca v zmysle § 88a zák. č. 404/2011\nZ.z. a článku 8 ods. 3 Smernice č. 2013/33/EÚ, čo však žalovaný neurobil.\nPodľa § 88 ods. 3 zák. č. 404/2011 Z.z. podanie žiadosti o udelenie azylu alebo požiadanie štátneho\npríslušníka tretej krajiny o asistovaný dobrovoľný návrat nie je dôvodom na prepustenie zaisteného\nštátneho príslušníka tretej krajiny. Konanie podľa osobitného predpisu nie je zaistením štátneho\npríslušníka tretej krajiny dotknuté.\nPodľa § 88a ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z. policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na\ndosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky\na) na účel zistenia alebo overenia jeho totožnosti alebo štátnej príslušnosti,\nb) na účel zistenia tých skutočností, na ktorých je založená jeho žiadosť o udelenie azylu, ktoré by bez\nzaistenia nebolo možné získať, najmä ak existuje riziko jeho úteku,\nc) ak ide o štátneho príslušníka tretej krajiny zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a) alebo písm. b) a\nktorý podal žiadosť o udeleniu azylu, ak existuje dôvodné podozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu\nvýlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne vyhostenie,\nd) ak je to potrebné z dôvodu ohrozovania bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku, alebo\ne) z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c).\nPodľa § 90 ods. 1 písm. d) zák. č. 404/2011 Z.z. policajný útvar je povinný skúmať po celý čas zaistenia\nštátneho príslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.\n14. Zo systematiky ustanovenia § 88a ods. 1 zák. č. 404/2011 Z.z. vyplýva, že policajt je oprávnený zaistiť\nžiadateľa o udelenie azylu, ak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné\nprostriedky.\n15. Kasačný súd na tomto mieste považoval za potrebné poukázať na rozsudok Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp. zn. 1SZa/6/2013 zo dňa 24.09.2013: „Ak zaistený cudzinec požiada o\nmedzinárodnú ochranu, spravidla to bude mať za následok ukončenie zaistenia podľa čl. 15 Návratovej\nsmernice č. 2008/115/ES, ako konštatoval Súdny dvor Európskej únie vo veci A., a policajný útvar\nbude povinný cudzinca bez zbytočného odkladu zo zaistenia prepustiť; dôvody pre pôvodné zaistenie\ncudzinca tak automaticky pominú. Ak však policajný útvar dospeje k záveru, že žiadosť cudzinca o\nmedzinárodnú ochranu je účelová, podaná iba za účelom pozdržať, či dokonca zmariť výkon rozhodnutia\n\no vyhostení cudzinca, môže znova rozhodnúť podľa § 90 ods. 1 písm. d) zákona o pobyte cudzincov,\nže dôvody predchádzajúceho zaistenia trvajú, napriek tomu, že cudzinec požiadal o medzinárodnú\nochranu. V takomto rozhodnutí policajný útvar vyloží, aké konkrétne dôvody ospravedlňujú trvanie\nzaistenia cudzinca po podaní žiadosti o medzinárodnú ochranu.\"\n16. Takej situácii, kedy štátny príslušník tretej krajiny, zaistený podľa ust. § 88 ods. 1 písm. b) zák. č.\n404/2011 Z.z. požiada o udelenie azylu na území Slovenskej republiky a účel jeho zaistenia aj naďalej\ntrvá, zodpovedá aplikácia ust. § 88a ods. 1 písm. c), zák. č. 404/2011 Z.z., t.j. zaistenie žiadateľa o\nudelenie azylu (predtým zaisteného podľa § 88 ods. 1 písm. a/ alebo písm. b/), ak existuje dôvodné\npodozrenie, že podal žiadosť o udeleniu azylu výlučne s cieľom oddialiť alebo zmariť jeho administratívne\nvyhostenie, prípadne aplikácia iných dôvodov zaistenia podľa § 88a zák. č. 404/2011 Z.z.\n17. Napokon kasačný súd poukazuje aj na svoju ustálenú rozhodovaciu prax pokiaľ ide o otázku\nzaistenia žiadateľa o azyl, vyjadrenú napr. v rozsudkoch pod sp. zn. 1SZa/14/2016 zo dňa 14. júla\n2016, 10Szak/13/2016 zo dňa 10. októbra 2016. Vo vyššie citovaných veciach kasačný súd opakovane\ndospel k záveru o tom, že v prípade potreby zaistenia žiadateľa o azyl na území Slovenskej republiky je\nmožné aplikovať dôvody uvedené podľa § 88a zák. č. 404/2011 Z.z. Žiadateľ o udelenie azylu nemôže\nbyť zaistený z dôvodov podľa § 88 zák. č. 404/2011 Z.z. Teda v prípade podania žiadosti o udelenie\nazylu dôvody pre pôvodné zaistenie tak automaticky pominuli. Takejto situácii potom zodpovedá aj\npostup policajného útvaru, ktorý toto pôvodné zaistenie fakticky (prepustením) ale aj formálne (vydaním\nrozhodnutia o prepustení) ukončí a v prípade potreby rozhodne o zaistení § 88a zák. č. 404/2011 Z.z.\n18. Uvedené závery pritom nie sú v rozpore so znením ustanovenia § 88 ods. 3 zák. č. 404/2011 Z.z.,\nnakoľko, ako už bolo zdôraznené, žiadateľa o udelenie azylu možno zaistiť podľa § 88a zák. č. 404/2011\nZ.z.\n19. Na potrebu zrušiť preskúmavané rozhodnutie z tohto dôvodu poukázala právna zástupkyňa\nsťažovateľa aj na pojednávaní pred krajským súdom dňa 09.08.2019, pričom na tento účel predložila\nkópiu sťažovateľovho vyhlásenia o žiadosti udelenie azylu ako aj dotazník zo vstupného pohovoru\n(č. l. 54 a nasl. súdneho spisu). Nakoľko podľa § 206 ods. 4 S.s.p. je pre správny súd v konaní o\nsprávnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia rozhodujúci stav veci v čase\nvyhlásenia alebo v čase vydania jeho rozhodnutia, krajský súd mal túto podstatnú okolnosť zohľadniť.\n20. Vzhľadom na vyššie uvedené závery možno konštatovať, že krajský súd sa svojim rozhodnutím\nodklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.\n21. Rovnako mal žalovaný aj v predmetnom konaní, bezodkladne po podaní žiadosti o azyl\nsťažovateľom, opätovne preskúmať trvanie dôvodov jeho zaistenia a v prípade odôvodnenej potreby\nopakovane rozhodnúť o zaistení sťažovateľa ako žiadateľa o udelenie azylu na území Slovenskej\nrepubliky v zmysle ustanovenia § 88a zák. č. 404/2011 Z.z.\n22. Ďalej sťažovateľ namietal porušenie povinnosti skúmať prekážky vyhostenia žalovaným najmä\ns poukazom na to, že v rozhodnutí o vyhostení (z dôvodu neoverenej totožnosti, a teda aj štátnej\npríslušnosti sťažovateľa) nebola takáto krajina určená, pričom však v preskúmavanom rozhodnutí\nžalovaný „určuje\", že sťažovateľ (ktorého totožnosť bola overená z obsahu zápisnice o vyjadrení\núčastníka konania) bude vyhostený do Afganistanu.\n23. Kasačný súd však takúto skutočnosť namietanú v kasačnej sťažnosti, že by žalovaný v\npreskúmavanom rozhodnutí (o zaistení) sám určil (resp. iným spôsobom naznačil), že sťažovateľ bude\nvyhostený do Afganistanu nezistil, ak za takúto skutočnosť sťažovateľ nepovažoval zmienku o potrebe\nvydania náhradného cestovného dokladu cestou Zastupiteľského úradu Afganskej islamskej republiky\n(č.l. 4 rozhodnutia žalovaného).\n24. I keď ustanovenie § 77 ods. 1 druhá veta zák. č. 404/2011 Z.z. zakladá povinnosť policajného útvaru\nuviesť v rozhodnutí o administratívnom vyhostení aj krajinu, do ktorej je cudzinec vyhostený, ak je možné\ntakúto krajinu určiť, ak však takáto krajina v čase zaistenia cudzinca nebola ustálená, táto skutočnosť\nnespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia o administratívnom vyhostení a napokon ani rozhodnutia o\n\nzaistení, odhliadnuc od toho je povinnosťou policajného útvaru skúmať po celý čas zaistenia štátneho\npríslušníka tretej krajiny, či trvá účel zaistenia.\n25. V tejto súvislosti musí kasačný súd poukázať na čl. 5 ods. 1 písm. f) Dohovoru, ktorý má v zmysle čl.\n7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pre zákonmi Slovenskej republiky, podľa ktorého možno\nosobu pozbaviť osobnej slobody na základe postupu ustanoveného zákonom vtedy, ak ide o zákonné\nzatknutie, či iné pozbavenie osobnej slobody, aby sa zabránilo jej nepovolenému vstupu na územie štátu\nalebo osoby, proti ktorej sa vedie konanie o vypovedaní alebo vydaní. V zmysle ustálenej judikatúry\nEurópskeho súdu pre ľudské práva, aby mohlo byť pozbavenie osobnej slobody zákonné, musí byť\nefektívne a účelné.\n26. Z uvedeného potom vyplýva, že ak má byť pozbavenie osobnej slobody oprávnené, rozhodnutie musí\nbyť vydané zákonom stanoveným postupom a musí byť efektívne a účelné, pričom všetky podmienky\nmusia byť splnené súčasne. Pri absencii niektorej z nich nemožno hovoriť o oprávnenom pozbavení\nosobnej slobody jednotlivca (tu sťažovateľa).\n27. Logickým predpokladom zaistenia cudzinca je teda, že jeho účel bude môcť byť naplnený. Preto je\npotrebné pri rozhodovaní o zaistení cudzinca zvážiť, či je výkon správneho vyhostenia aspoň potenciálne\nmožný. Rovnako je povinnosťou krajského súdu preveriť, či žalovaný skúmal účel zaistenia - teda či\nrealizácii účelu zaistenia nebránia akékoľvek právne alebo faktické prekážky alebo či účel zaistenia\nnaďalej trvá (§ 90 ods. 1 písm. d/ zák. č. 404/2011 Z.z.).\n28. Kasačný súd vychádzal pri posudzovaní predmetnej veci z nálezu Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky (ďalej len „Ústavný súd SR\") č. k. II. ÚS 264/09-81 zo dňa 19. októbra 2010, ktorý uviedol:\n„Konanie o zaistení, ktorého sa týka prejednávaná sťažnosť a konanie o vyhostení sú síce dve\nodlišné konania, ale v žiadnom prípade nie sú úplne nezávislé, či izolované. Uvedené konštatovanie\nvyplýva zo samotného účelu zaistenia, ktorým je v danom prípade výkon administratívneho vyhostenia.\nZákon umožňuje štátu, aby vo vhodných prípadoch mal vo fyzickej dispozícii osobu, u ktorej prebieha\nvyhosťovacie konanie, aby mohlo byť vyhostenie realizované. Z tohto pohľadu je potrebné vnímať aj\nnevyhnutnosť zaistenia. Administratívne zaistenie nemusí byť nevyhnutné tým spôsobom, ako je to pri\nväzbe v trestnom konaní, kde musia byť naplnené väzobné dôvody. V zásade tu neplatí úplne tradičný\nkoncept nevyhnutnosti v zmysle hľadania menej závažného zásahu do základných slobôd. Výnimkou\nje situácia, ak samo vnútroštátne právo zakotvuje podmienku nevyhnutnosti. Vtedy sa z pohľadu\nEurópskeho práva pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP\") posudzuje nevyhnutnosť v rámci posúdenia\nzákonnosti zaistenia. Slovenská právna úprava požiadavku nevyhnutnosti neupravuje, preto tento prvok\nnie je potrebné takto skúmať. To však neznamená, že zaistenie môže byť svojvoľné. Jeho limitom je\npráve naplnenie účelu, a to reálnosť vyhostenia, vyhostiteľnosť cudzinca, pričom konanie o vyhostení\nmusí byť vedené s riadnou starostlivosťou. Priamo dohovor v texte čl. 5 ods. 1 písm. f) uvádza, že\npozbaviť osobnú slobodu možno u osoby, proti ktorej prebieha konanie o vyhostenie. Prebiehaním\nkonania nemožno rozumieť len formálne začatie či priebeh takého konania, ale aj reálnosť vyhostenia.\"\n29. Vzhľadom na to, že v rozhodnutí o zaistení sťažovateľa krajina, do ktorej má byť vyhostený určená\nnebola, je dôvodný záver, že povinnosť skúmať akékoľvek právne alebo faktické prekážky takéhoto\nvyhostenia a teda efektívnosť účelu zaistenia majúceho smerovať k jeho výkonu žalovaný nesplnil resp.\nz jeho rozhodnutia to nevyplýva.\nV.\n30. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu\nzáveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a správnu\nžalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným,\nkasačný súd považoval za potrebné zmeniť napadnutý rozsudok podľa § 462 ods. 2 S.s.p. tak, ako je\nuvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.\nPodľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu\nzmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.\n\n31. Vzhľadom na zrušenie preskúmavaného rozhodnutia kasačný súd rozhodol o bezodkladnom\nprepustení sťažovateľa zo zaistenia v zmysle čl. 15 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady\n2008/115/ES zo 16. decembra 2008 o spoločných normách a postupoch členských štátov na účely\nnávratu štátnych príslušníkov tretích krajín, ktorí sa neoprávnene zdržiavajú na ich území (ďalej len\n„návratová smernica\"), ako aj čl. 5 ods. 4 Dohovoru zakotvuje povinnosť nariadiť prepustenie osoby,\nktorej zaistenie bolo nezákonné.\n32. Podľa článku 5 ods. 4 Dohovoru v citovanom znení každý, kto bol pozbavený slobody zatknutím alebo\niným spôsobom, má právo podať návrh na konanie, v ktorom by súd urýchlene rozhodol o zákonnosti\njeho pozbavenia slobody a nariadil prepustenie, ak je pozbavenie slobody nezákonné.\n33. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.\n1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti,\ntrovy tohto konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p.\n(teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského\nsúdu.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "7Sa/57/2019", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}