Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/10/2019 z 12. 9. 2019
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 12. septembra 2019, sp. zn. 1Sžak/10/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:1019200385.1
Najvyšší súd | 1Sžak/10/2019 | ECLI:SK:NSSR:2019:1019200385.1 | 2019-09-12 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z., zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/32f07628-c9b4-4339-b9b5-c743f60afd65
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1019200385.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžak/10/2019
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1019200385
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 09. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1019200385.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov
senátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci sťažovateľa (pôv.
žalobca): T. V. U., narodeného XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Iránska islamská republika, cestovný
pas č. Z., v krajine pôvodu naposledy bytom Q., ulica U., vchod č. XX, provincia Q., aktuálne s miestom
pobytu v pobytovom tábore Rohovce, zastúpeného Ligou za ľudské práva, občianske združenie so
sídlom Baštová 5, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný
úrad, Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veciach azylu, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku
Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4SaZ/4/2019 zo dňa 29. mája 2019, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť  z a m i e t a .

Sťažovateľovi právo na náhradu trov kasačného konania  n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-101-49/2018-Ž zo dňa 25.01.2019 (ďalej len „preskúmavané
rozhodnutie") podľa § 13 ods. 1 a § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 480/2002 Z.z.") neudelil
sťažovateľovi azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že
v konaní neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania sťažovateľa a ani prenasledovania
ako také, pričom osobitne poukázal na skutočnosť, že sťažovateľom prezentované konvertovanie z
islamského na kresťanské náboženstvo bolo účelové a motivácia k tejto zmene neúprimná. Vo vzťahu
k neposkytnutiu doplnkovej ochrany skonštatoval neexistenciu dôvodov jej poskytnutia.

II.
Konanie na Krajskom súde

2. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu vo veci
azylu podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.")
s nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):
- preskúmavané rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,
- zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci
- skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je
v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,



3. Krajský súd v Bratislave v konaní podľa ust. § 207 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby
(§ 206 ods. 3 S.s.p.) dospel k záveru o tom, že správnu žalobu je potrebné zamietnuť z dôvodu, že
- žalovaný poskytol sťažovateľovi neobmedzený čas a možnosť vyjadriť sa podrobne k dôvodom jeho
žiadosti o azyl, pričom sa doplňujúcimi otázkami snažil objasniť okolnosti prezentovanej konverzie na
kresťanské náboženstvo, jeho správanie sa pred a po zmene náboženstva a overiť základné vedomosti
sťažovateľa o kresťanstve ako praktizujúceho veriaceho človeka;
- žalovaný vyhľadal informácie o krajine pôvodu, zamerané na apostázu a konvertovanie;
- dôvodom neudelenia azylu žalobcovi bolo nepreukázanie opodstatnenosti obáv z prenasledovania v
zmysle § 8 zák. č. 480/2002 Z.z.;
- žalovaný sa správne zameral na posúdenie prezentovanej konverzie, toto tvrdenie správne vyhodnotil
ako účelové;
- sťažovateľ v priebehu azylového konania nepredložil o konverzii skutočnosti žiaden dôkaz, ktorým by
bezpochyby bolo predloženie krstného listu, čo by bolo zjavne problematické avšak sťažovateľ ani nikdy
netvrdil, že by sviatosť krstu prijal, alebo že by kontaktoval duchovného;
- jediným spôsobom, ako objektívne zistiť či preukázať konverziu, resp. jej úprimnosť, bolo posúdenie
správania sa sťažovateľa po ním prezentovanej zmene náboženstva, a základných znalostí o ňom;
- sťažovateľ svoju vieru v krajine pôvodu navonok neprezentoval a po príchode na Slovensko, kde mu
zjavne nič nehrozilo vo vzťahu k jeho prevzatému náboženskému vyznaniu, sa  nezúčastnil ani jednej
bohoslužby, pričom v kostole bol iba raz;
- ak by sťažovateľ skutočne v roku 2016 konvertoval na kresťanskú vieru, po príchode na Slovensko by
ako praktizujúci veriaci človek navštevoval (pravidelne) bohoslužby, čo sa však nestalo ani raz, dokonca
ani v období najvýznamnejších kresťanských sviatkov;
- bolo celkom prirodzeným a aj logickým, že by sťažovateľ požiadal o azyl bezprostredne po vstupe na
slovenské územie a nie až potom, ako sa ďalší mesiac po uplynutí doby legálneho pobytu zdržiaval na
Slovensku nelegálne;
- miera vedomostí sťažovateľa o jeho novej viere nezodpovedá ani len základným predpokladom znalosti
o kresťanstve (meno Boha, základná modlitba, neznalosť iných modlitieb, neznalosť počtu prikázaní,
neznalosť názvov najvýznamnejších sviatkov);
- pokiaľ sťažovateľ ani počas svojho pobytu na Slovensku na verejnosti svoje vierovyznanie neprejavoval
napr. účasťami na bohoslužbách v kostoloch, tak potom možno dôvodne predpokladať, že pre jeho ním
deklarované kresťanské vierovyznanie takéto verejné preukazovanie viery nie je potrebné;
- namietaný rozpor medzi obsahom spisu a právnymi závermi žalovaného krajský súd nezistil; sťažovateľ
sa prakticky vzdal islamského náboženstva pred veľmi dlhým časom bez akéhokoľvek následku;
III.
Konanie na kasačnom súde

A)
4. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa §
440 ods. 1 písm. f), g) a h)  S.s.p., t.j. krajský súd v konaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným
postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia
veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.

5. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol
- k nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky úprimnosti sťažovateľovej konverzie
o krajský súd sa stotožnil so záverom žalovaného a úprimnosti sťažovateľovej konverzie, ku ktorému
dospel na základe nesprávneho právneho posúdenia, keďže na skutkový stav vyplývajúci z obsahu
spisu nebol aplikovaný princíp „benefit of doubt";
o v súlade s čl. 10 ods. 1 pís. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/9S/EÚ o normách,
ktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti, aby mohli požívať
medzinárodnú ochranu, o jednotnom postavení utečencov alebo osoby, ktoré majú nárok na doplnkovú
ochranu a obsah poskytovanej ochrany (ďalej len „kvalifikačná smernica") nemožno urobiť závery
ohľadom účelovosti konverzie sťažovateľa iba na základe (jedného) vykonaného znalostného testu
počas spísania vstupného dotazníku;
o predmetom hodnotenia konvertovania mala byť najmä úplnosť vnútorného presvedčenia k vyznávaniu
náboženstva a s ním spojená identita a spôsob života;
o nedostatky zistené v znalostných otázkach sú dôsledkom chyby v tlmočení;



o žalovaný nezhromaždil podklady podstatné pre posúdenie úprimnosti konverzie, pričom so
sťažovateľom nevykonal doplňujúci pohovor;
- k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu pri posúdení opodstatnenosti obáv z
perzekúcie sťažovateľa v krajine pôvodu
o poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyjadrenú v rozsudkoch
pod sp. zn. 1 Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013, sp. zn. 10Sža/19/2015 zo dňa 20.05.2015 a sp. zn.
10Sžak/17/2017 zo dňa 16.01.2018;
o žalovaný alebo aspoň krajský súd mal vypočuť sťažovateľa upresňujúcimi konkrétnymi otázkami, napr.
v čom jeho viera spočíva, ako sa prejavuje navonok a s kým ďalším a akým spôsobom by ju pri návrate
praktizoval, pričom aj napriek tomu tieto otázky v dotazníku absentovali, žalovaný a krajský súd z tohto
vyvodil domnienky týkajúce sa sťažovateľových potenciálnych odpovedí na ne;
o sťažovateľovi nebolo umožnené prezentovať, ako svoju vieru vyznáva;
o je pochopiteľné, že sťažovateľ po príchode na územie Slovenskej republiky, kostol navštívil len
sporadicky, avšak na jeho poslednom mieste pobytu prezentuje vieru účasťou na bohoslužbách, teda
verejne;
o záver o neexistencii hrozby prenasledovania popierajú informácie založené v spise, podľa ktorých
odpadlíctvo a konvertovanie môžu byť trestané ako zločin;
o nakoľko sťažovateľ vyznáva vieru verejne, dopadá na jeho situáciu rovnako rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/20/2016 zo dňa 19.11.2018;
- k procesnému pochybeniu vedúcemu k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktoré spočíva v
nepresvedčivom odôvodnení rozsudku a nezabezpečení tlmočenia obsahu pojednávania do jazyka,
ktorému sťažovateľ rozumie
o krajský súd sa nevyjadril k namietanému nezákonnému spôsobu hodnotenia dôkazov;
o je logické, že v pozvaní pani L. pre účely vybavenia víza, nie je zmienka o tom, že sťažovateľ požiada
o azyl z náboženských dôvodov;
o žalovaný automaticky prijíma za svoje tvrdenie pani L. a ďalej pána G., ktorí neboli ani predvolaní ako
svedkovia, namiesto tvrdenia sťažovateľa, oficiálne vyjadrenom prostredníctvom odpovedí na otázky v
dotazníku. Ak tieto tvrdenia žalovaný vykladá v neprospech sťažovateľa, preukazuje to účelový výber
dôkazov odôvodňujúcich rozhodnutie o žiadosti o azyl, pričom krajský súd sa k predmetnej námietke
nevyjadril;
o žalovaný ako aj krajský súd sa odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, vyjadrenej
v rozsudkoch pod sp. zn. 1Sžak/2/2019 zo dňa 26.03.2019, sp. zn. lSža/19/2016 zo dňa 09.01.02017 a
1Sža/20/2016 zo dňa 19.11.2018 bez riadneho odôvodnenia takéhoto postupu, čím zároveň naplnil aj
dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p.;
o žalovaný účelovo pracoval iba s informáciami vyznievajúcimi v neprospech sťažovateľa;
o krajský súd aj napriek žiadosti sťažovateľa, tomuto nezabezpečil tlmočenie obsahu pojednávania,
pričom právne zastúpenie jeho nevýhodné postavenie nevyvážilo a nemohol aktívne reagovať na
žalovaného;
o povaha a okolnosti prejednávanej veci boli výslovne osobného charakteru;
o poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžr 51/2008;

6. Záverom navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. Záverom navrhol, aby kasačný súd priznal kasačnej sťažnosti odkladný účinok argumentujúc
tým, že právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu hrozí sťažovateľovi závažná
ujma, ktorú predstavuje prípadné začatie konania o administratívnom vyhostení, resp. o zaistení, pričom
priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom.

B)
7. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 17.07.2019 najmä uviedol, že sťažovateľ
nevykazoval základné vedomosti o svojom náboženstve, a jeho spôsob života a náboženská aktivita
nebola na území Slovenskej republiky takmer žiadna a na území Iránu iba veľmi diskrétna a súkromného
charakteru. V dôsledku toho sa žalovaný nerozhodoval "v pochybnostiach", pretože bolo zjavné, že
sťažovateľ na Slovensku nebol nábožensky aktívny a z jeho výpovede vyplynulo, že ani necítil potrebu
sa v tejto oblasti aktívnejšie realizovať. Sťažovateľ nepreukázal ani minimálne povedomie o určitom
náboženskom presvedčení, ako je možné od neho požadovať aj v zmysle rozsudku Najvyššieho
správneho súdu Českej republiky č.k. 5Azs 2/2013-26.



8. Ďalej uviedol, že sťažovateľ mal dostatočný priestor počas konania pred správnym orgánom
predložiť dokumentáciu, resp. informácie odôvodňujúce jeho nárok na udelenie azylu. O udelenie
azylu nepožiadal bezprostredne po príchode na územie Slovenskej republiky. Žalovaný vyhľadal
maximálne možné množstvo informácií rôzneho druhu a z rôznych zdrojov, ide najmä o súbory otázok
a vypracovaných odpovedí zo 14.5.2018 a súbory otázok a odpovedí z 2.7.2018, ako aj podporne iné
informácie z dennej tlače a internetu. Tieto informácie sú podrobné, príslušnému odboru bolo položených
množstvo otázok, všeobecných, ako aj konkrétnych a ich rozsah je vyše 100 strán. Všetky sú založené
v spise a boli v rozhodnutí vyhodnocované. V závislosti od zdroja a povahy informácie im bola kladená
tomu prislúchajúca dôležitosť.

9. Žalovaný sa nestotožnil s uvádzanou analógiou a následne závermi citovaného rozhodnutia
najvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/20/2016, najmä pre odlišné skutkové okolnosti prípadu. Sťažovateľ
neprijal krst ani v Iráne, ani na Slovensku, do konania neboli založené iné dôkazy preukazujúce jeho
aktívny prístup k viere, z ktorých by sa dali identifikovať znaky úprimnosti jeho viery, nemal problémy v
krajine pôvodu s náboženskou políciou pre demonštrovanie odpadlíctva od islamu na verejnosti a pod.

10. Poukázal na informácie o krajine pôvodu, z ktorých najmä vyplýva, že v súčasnosti v Iráne dochádza
k uvoľňovaniu pravidiel v oblasti náboženstva. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské
práva v prípadoch A. v. Švajčiarsko a T.M a Y.A. v. Holandsko (str. 91 administratívneho spisu), kde
bolo konštatované riziko spojené s prenasledovaním iba v prípade, ak sa menovaní so svojou vierou
vystavujú na verejnosti a preto môžu byť vnímaní ako hrozba islamského štátu. Záverom navrhol, aby
kasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť.

C)
11. Vo vyjadrení zo dňa 19.08.2019 a zo dňa 09.09.2019 sťažovateľ opätovne zopakoval niektoré
argumenty uvedené v kasačnej sťažnosti a predložil kasačnému súdu potvrdenie vydané farnosťou
Báč zo dňa 03.07.2019 potvrdenie Cirkvi bratskej v Bratislave, Kaplnka o sťažovateľovej účasti na
bohoslužbách vo farnosti v Báči v bližšie nešpecifikovanom období a na bohoslužbách Cirkvi bratskej
od júna 2019.

III.
Právny názor kasačného súdu

12. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)
predovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej
sťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal
sťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej
sťažnosti (§  453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu
spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.
o súdoch) dospel k záveru o tom, že kasačná sťažnosť je nedôvodná. Preto ju postupom podľa § 461
S.s.p. zamietol.

13. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455
S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej
stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13. septembra
2019 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).

14. Sťažovateľ krajskému súdu vytkol nepribratie tlmočníka do konania, čím sa dopustil porušenia
princípu rovnosti zbraní procesných strán pred súdom.

Podľa § 108 ods. 1 S.s.p. ak predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie,
predvolá naň účastníkov konania, ich zástupcov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Ak je
účastník konania zastúpený zástupcom na celé konanie, predvolanie sa doručuje iba tomuto zástupcovi.
Účastníka konania správny súd predvolá, ak je potrebné, aby ho vyslúchol, alebo ak je jeho osobná
prítomnosť nevyhnutná.



Podľa § 54 ods. 1 S.s.p. každý má právo konať pred správnym súdom v materinskom jazyku alebo
v jazyku, ktorému rozumie. Správny súd je povinný účastníkom konania zabezpečiť rovnaké možnosti
uplatnenia ich práv. S prihliadnutím na povahu a okolnosti veci priberie správny súd tlmočníka.

15. Vyššie citovaná právna úprava reflektuje právo účastníka konať pred správnym súdom vo svojej
materčine, resp. v jazyku, ktorému rozumie. Je nepochybné, že pokiaľ by osoba nemohla uplatňovať
svoje práva na správnom súde v jazyku, ktorému rozumie, bolo by takéto uplatňovanie práva neúčinné
a neefektívne, pričom by základný cieľ práva na spravodlivý súdny proces nebol naplnený. Právo
konať pred správnym súdom v jazyku, ktorému osoba rozumie, obsahuje najmä právo na zabezpečenie
tlmočníka počas súdnych pojednávaní, prípadne iných úkonov, ktoré dotknutá osoba realizuje. O
konečnom posúdení, či sa do správneho súdneho konania priberie alebo nepriberie tlmočník, rozhodne
správny súd na základe povahy a okolností veci. Preto pokiaľ správny súd zistí, že je možné
rozhodnúť o správnej žalobe na základe predložených písomných dôkazov, resp. na základe obsahu
administratívneho spisu, a teda nepovažuje za potrebné vykonať výsluch účastníka konania, mohlo by
byť pribratie tlmočníka nehospodárne a neúčelné.
16. Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol zastúpený zástupcom na celé konanie, pričom krajský súd  v
odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil dôvody, pre ktoré nepovažoval jeho výsluch za potrebný a
z tohto dôvodu napokon dospel k záveru o neúčelnosti a nehospodárnosti pribratia tlmočníka, takýmto
postupom nebol porušený princíp rovnosti zbraní.

17. Sťažovateľ okrem iného namietal nesprávne právne posúdenie otázky úprimnosti jeho konverzie,
pričom v tejto súvislosti najmä vytýkal absenciu aplikácie princípu „benefit of doubt", nedostatočné
overenie úprimnosti jeho viery, ako dôsledok vykonania iba jedného pohovoru, počas ktorého sa
žalovaný nezameral v dostatočnej miere na úplnosť vnútorného presvedčenia k vyznávaniu náboženstva
a s ním spojená identita a spôsob života.

18. Z obsahu dotazníka žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 30.04.2018 vyplynulo, že žalovaný sa pri
vstupnom pohovore zameral najmä na zistenie skutočností, týkajúcich sa obdobia, v ktorom sťažovateľ
konvertoval ako aj spôsobu konvertovania a jeho ďalšieho správania sa ako kresťana, a to v krajine
pôvodu, ako aj na území Slovenskej republiky. Ďalej pristúpil k uvereniu základných vedomostí,
týkajúcich sa sťažovateľovej novej viery. V závere pohovoru poskytol priestor sťažovateľovi, aby uviedol
všetky dôvody, pre ktoré požiadal o udelenie azylu, pričom doplňujúcimi otázkami sa žalovaný zameral
na zistenie spôsobu života sťažovateľa v krajine pôvodu po konvertovaní.

19. Z odpovedí sťažovateľa vyplynulo, že ku konvertovaniu na kresťanskú vieru sa rozhodol vo svojom
vnútri potom, ako mu jeho kolega z práce (tiež konvertita) rozprával o kresťanstve. Neuviedol, že
by podstúpil krst, ani o tom nepredložil žiaden dôkaz. V krajine pôvodu sa modlil v kresťanských
spoločenstvách, ktoré boli bezpečné a tajné. Po príchode na územie Slovenskej republiky nebol ani
raz na bohoslužbe, jeden krát sa bol modliť v kostole v Košiciach a tri krát stál von (pred kostolom-
pozn. kasačného súdu). Od vstupu na územie Slovenskej republiky do podania žiadosti o udelenie azylu
(13.02.2018 - 21.04.2018) navštívil svojich príbuzných, bol vo Viedni a spoznával krajinu. Uviedol, že
nič iné nerobil.

20. Na otázky, týkajúce sa vedomostí o jeho viere uviedol, že základnou modlitbou protestantov je
„Otčenáš" (pričom túto neovládal), kresťania majú 5 alebo 6 prikázaní, hlavnými sviatkami je tzv. Čistý
sviatok, Súd a Vianoce. Ako hlavného predstaviteľa viery uviedol Boha, ktorého meno je Mojžiš.
V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej
republiky zo dňa 19. augusta 2004 publikovaného pod č. 903/2006 Sb. a č.k. 5 Azs 2/2013-26 z 29.
mája 2014, podľa ktorých „je obtížné, ne-li nemožné stanovit jakákoliv měřítka hodnocení subjektivních
znalostí člověka o náboženství nebo víře, na druhou stranu však lze jistou, alespoň minimální,
povědomost o této víře od žadatele o mezinárodní ochranu, který tvrdí, že zastává určitá náboženská
přesvědčení, o která opírá své azylově relevantní důvody, požadovat v těch případech a v tom rozsahu,
které odpovídají osobním charakteristikám daného žadatele i charakteristikám prostředí, z něhož
pochází." S uvedeným názorom sa kasačný súd stotožnil aj vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej
praxi, predovšetkým však v rozsudku pod sp. zn. 1Sža/20/2016 zo dňa 19.11.2018.

21. Vychádzajúc z uvedeného ani kasačný súd nenadobudol presvedčenie, že sťažovateľ má dostatočné
vedomosti o principiálnych základoch náboženstva, ktoré by od dospelého vysokoškolsky vzdelaného



muža z  mestského kultúrneho prostredia , ktorý podľa svojho tvrdenia konvertoval na kresťanskú vieru
už na jar v roku 2016, pričom následne mal navštevovať rôzne kresťanské spoločenstvá v krajine pôvodu
bolo možné očakávať, čo dôvodne nasvedčuje záveru vyslovenému správnym orgánom, že jeho tvrdenie
o konvertovaní by mohlo byť iba účelovým.

22. V danom prípade kasačný súd nezistil žiadne rozpory v tvrdeniach sťažovateľa. Výsluch sťažovateľa
považoval za dostatočný, pričom žalovaný sa správne zameral na objasnenie vedomostí sťažovateľa
o novej viere, akt konvertovania, spôsob jeho života po konvertovaní v krajine pôvodu ako aj na území
Slovenskej republiky. Preto vykonanie doplňujúceho pohovoru žalovaným kasačný súd nepovažoval za
potrebné.

23. Z obsahu dotazníka žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 30.04.2018 vyplynulo, že sťažovateľ v úvode
pohovoru ako aj v jeho závere potvrdil, že tlmočníkovi rozumel a jeho prítomnosť ako ani prítomnosť
pracovníkov žalovaného mu neprekážala. Záverom podpísal vyhlásenie o tlmočení dotazníka do jazyka
perzského, pričom jeho obsahu rozumel a súhlasil s ním. Z uvedených dôvodov kasačný súd nemal
pochybnosti o správnom a zrozumiteľnom tlmočení sťažovateľom poskytnutých odpovedí.

24. Ak za daných okolností sťažovateľ nebol schopný objektivizovať  (aspoň v minimálne požadovanej
miere) svoje tvrdenie o opustení svojej pôvodnej viery a prechode k inej viere, jej prijatia a potrebe jej
verejného praktizovania (a to ani v slobodnom prostredí) nemožno žalovanému vyčítať, že nepovažoval
za dôvodné ani jeho tvrdenie o obavách z návratu do krajiny pôvodu teda sociálneho, hospodárskeho,
politického a kultúrneho prostredia, v ktorom vyrastal a ktorého hodnoty  aj v čase svojej dospelosti bez
objektivizovaných problémov akceptoval.

25. V súvislosti s podkladmi pre informácie o krajine pôvodu kasačný súd pripomína povinnosť
správneho orgánu vyplývajúcu z čl. 10 ods. 3 písm. b/ Smernice európskeho parlamentu  a rady  2013/32/
EÚ  o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Procedurálna smernica)
získavať presné a aktuálne informácie z rôznych zdrojov, ako sú EASO a UNHCR a relevantné
medzinárodné organizácie pre ľudské práva. Napriek tomu, že nie všetky podklady nachádzajúce sa v
spise (napr. z publikovaných cestovateľských blogov súkromných osôb č.l. 123-170) spĺňajú požiadavky
byť v maximálne možnej  miere (1) relevantné, (2) dôveryhodné a vyvážené, (3) aktuálne a overené z
rôznych zdrojov,  (4) transparentné a dohľadateľné  ( z rozsudku NSS sp. zn. 5 Azs 55/2008, kritéria
pro nakládání s informacemi o zemích původu v azylovém řízení, in: GYULAI, G.: Country Information
in Asylum Procedures: Quality as a Legal Requirement in EU, Budapest, 2007),  ostatné zdroje v
podstatnej miere spĺňajúce horeuvedené kritériá (č.l. 86-121) potvrdzujú, že konvertiti sa vo väčšine
prípadov nepovažujú za kresťanov a hoci konvertovanie nie je v právnom poriadku zakotvené ako zločin,
súdne orgány používajú zákony o národnej bezpečnosti na trestanie konvertovaných osôb. Tiež sa
objavili informácie o tom, že nátlak zo strany štátnych orgánov je vyvíjaný voči organizátorom domových
cirkví alebo osobám vykonávajúcim evanjelizačnú činnosť (č. l. 114 - 115). V roku 2017 bolo vydaných
niekoľko odsudzujúcich rozsudkov za evanjelizáciu a iné činnosti súvisiace s domovými cirkvami.  Ďalšie
informácie tiež potvrdzujú, že konvertiti sú zvyčajne odsúdení za určitú činnosť, a nie za samotné
konvertovanie. Zvyčajne sú to lídri a osoby s významnou úlohou (č. l. 111).

26. Vo všeobecnosti informácie o krajine pôvodu potvrdzujú, že nebezpečenstvo by mohlo hroziť
konvertitom, ktorí svojou činnosťou vzbudzujú záujem zo strany štátnych orgánov, či už verejným
prejavom svojej viery, šírením kresťanskej viery medzi ostatnými moslimami, organizovaním stretnutí
kresťanov v domových kostoloch, resp. inými aktivitami. Od žiadateľa o azyl či doplnkovú ochranu nie
je možné žiadať, aby zabránil svojmu prenasledovaniu v krajine pôvodu tým, že sa vzdá prejavov svojej
viery. Vyplýva to aj z rozhodnutia Súdneho dvora  C-71/11 a C-99/11 z 5. septembra 2012 „článok
2 písm. c) smernice 2004/83 treba vykladať v tom zmysle, že obava žiadateľa z prenasledovania je
oprávnená vtedy, ak príslušné orgány s ohľadom na osobnú situáciu žiadateľa zastávajú názor, že
je dôvodné sa domnievať, že po jeho návrate do jeho krajiny pôvodu bude vykonávať náboženské
úkony, ktoré ho vystavia skutočnému riziku prenasledovania. Pri individuálnom posudzovaní žiadosti
o získanie postavenia utečenca uvedené orgány od žiadateľa nemôžu odôvodnene požadovať, aby
sa týchto svojich náboženských úkonov vzda l". Takéto konanie od sťažovateľa nevyžadoval žalovaný
ani v predmetnom prípade. Naopak, vychádzal z obsahu sťažovateľovej výpovede, z ktorej vyplynulo,
že tento v krajine pôvodu prejavoval svoju vieru neverejne, účasťou na modlitbách počas utajených
stretnutí rôznych skupín kresťanov. V krajine pôvodu nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi v



období takmer dvoch rokov, t. j. od konvertovania na jar roku 2016 do roku 2018, kedy opustil krajinu
legálnou cestou. Svoju zmenu vo viere tiež oznámil svojej rodine, pričom (odhliadnuc od prvotných
reakcií) z tohto dôvodu nemal ani v tomto prostredí žiadne problémy. Bez významu nie je ani skutočnosť,
že o udelenie azylu nepožiadal bezprostredne po príchode na územie Slovenskej republiky, ale až po
viac ako dvoch mesiacoch odo dňa pricestovania na územie Slovenska.

27. Z príbehu uvádzaného žiadateľom nevyplynulo, že bol z dôvodu verejne vykonávaných
náboženských aktivít osobou vzbudzujúcou záujem štátnych orgánov ani nenaznačil (resp. z jeho
spontánnej výpovede nebolo možné vyvodiť) že by sa takouto osobou cítil, resp. mohol byť za takú
považovaný a ani z jeho správania po príchode na Slovensko nevyplýva, že by na základe svojho
vnútorného presvedčenia takým mal stať a tak tvrdené obavy z prenasledovania  po prípadnom návrate
do krajiny pôvodu odôvodňujúce poskytnutie mu ochrany priznaním azylu nebolo možné považovať za
dôvodné.

28.  Pokiaľ ide o sťažnostné body, v ktorých sťažovateľ namietal použitie vyjadrení p. L. a p. G. (bratranec
sťažovateľa), tieto sa nachádzajú v administratívnom spise žalovaného (úradný záznam na č. l. 189
a odpoveď Úradu hraničnej a cudzineckej polície na č. l. 77) preto pokiaľ žalovaný ako súčasť svojej
argumentácie použil vyjadrenia vyššie uvedených osôb o tom, že sťažovateľ pricestoval na územie
Slovenskej republiky za účelom návštevy rodiny, pričom nemal v úmysle žiadať o udelenie azylu alebo
povolenia na pobyt, nepochybil. Výskyt týchto dôkazov s ohľadom na spôsob ich získania (na č. l. 77
sa jedná o odpoveď na žiadosť o poskytnutie informácií ohľadom víz sťažovateľa a na č. l. 189 sa
nachádza úradný záznam o kontaktovaní sťažovateľa pracovníkom žalovaného na telefónnom čísle,
ktoré uviedol v žiadosti o dlhodobú priepustku) nenasvedčuje ich zberu žalovaným za účelom zistenia
skutočností, svedčiacich v neprospech sťažovateľa. Napokon, takáto argumentácia žalovaného nebola
rozhodujúcou pre záver žalovaného. S uvedenými dokladmi sa právna zástupkyňa sťažovateľa mala
možnosť oboznámiť pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia.

29. K obdobnému záveru dospel kasačný súd aj pokiaľ ide o otázky žalovaného, položené za účelom
zistenia informácií o krajine pôvodu, nakoľko v administratívnom spise sa nachádza otázka znejúca na
zabezpečenie rozhodnutí v prípadoch iránskych konvertitov, ktorým nebola poskytnutá medzinárodná
ochrana (č.l. 105) ako aj totožná otázka, avšak znejúca na rozhodnutia v prípadoch, kedy táto ochrana
poskytnutá bola (č.l. 92). Napokon v druhom prípade bola aj samotná odpoveď na otázku rozsiahlejšia.

30. Kasačný súd vo vzťahu k namietanej nepresvedčivosti a nedostatočnému odôvodneniu napadnutého
rozsudku uvádza, že napriek jeho značnej stručnosti z jeho záverov je nepochybne zrejmé, z akých
dôvodov dospel k záveru o potrebe zamietnuť správnu žalobu.

31. V tejto súvislosti považoval kasačný súd za potrebné poukázať na uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 115/03, z 3. júla 2003 v zmysle ktorého: "Všeobecný súd nemusí
dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec
podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby
zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia
všeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a
právny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo
účastníka na spravodlivý proces."

32. Pokiaľ právna zástupkyňa sťažovateľa spolu s prípismi zo dňa 19.08.2019 a 09.09.2019 predložila
potvrdenie vydané farnosťou Báč zo dňa 03.07.2019 a potvrdenie Cirkvi bratskej v Bratislave - Kaplnka
(bez dátumu), kasačný súd pripomína, že ide o nové dôkazy predložené v štádiu kasačného konania,
kedy v zmysle § 441 S.s.p. nové skutočnosti a dôkazy zásadne nie sú prípustné (keďže ide o mimoriadny
opravný prostriedok a režim koncentrácie sporu nepripúšťa od istej fázy uplatňovanie práva novôt), preto
na ne nebolo možné prihliadať.
Podľa ust. § 441 S.s.p., v kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem
skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.

V.



33. Návrhu sťažovateľa na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti kasačný súd nevyhovel
po tom, čo dospel k záveru, že na to nie sú splnené zákonné predpoklady. Je potrebné pripomenúť,
že rozhodnutie kasačného súdu o priznaní odkladného účinku kasačnej sťažnosti sa považuje za
výnimočné rozhodnutie. Výnimočnosť tohto procesného úkonu správneho súdu spočíva v tom, že
takýmto pôsobením súdnej moci sa paralyzujú účinky právoplatného rozhodnutia krajského súdu.

34. Základnou a nevyhnutnou podmienkou toho, aby kasačný súd priznal kasačnej sťažnosti odkladný
účinok je stav, ak by právnymi následkami napadnutého rozhodnutia  krajského súdu hrozila závažná
ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. Kasačný súd sa nestotožnil s
tvrdením sťažovateľa o tom, že samotné začatie konania o zaistení, resp. o administratívnom vyhostení
predstavuje závažnú ujmu. Vo vzťahu k bližšie nešpecifikovanému zaobchádzaniu so sťažovateľom
„akoby už nebol žiadateľom o azyl" kasačný súd poukazuje na ust. § 2 písm. h) bod 1 zák. č.
480/2002 Z.z., v zmysle ktorého žiadateľom o azyl je okrem iného aj cudzinec počas lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu správneho súdu, ktoré sa týkalo správnej žaloby proti rozhodnutiu
ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu okrem rozhodnutia o zastavení konania o udelenie
azylu a počas konania o tejto kasačnej sťažnosti.

Podľa § 447 ods. 1 S.s.p. kasačný súd môže na návrh sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa
uznesením priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok, ak by právnymi následkami napadnutého
rozhodnutia  krajského súdu hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s
verejným záujmom.

Podľa § 447 ods. 2 S.s.p. nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho priznaním na základe
rozhodnutia kasačného súdu  podľa odseku 1 sa do právoplatného rozhodnutia kasačného súdu o
kasačnej sťažnosti pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia krajského súdu a takéto rozhodnutie
nemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí alebo opatrení iných orgánov verejnej
moci. Na rozhodovanie o odkladnom účinku kasačnej sťažnosti sa primerane použijú  ustanovenia §
186 až § 189 okrem lehôt podľa § 187 ods. 1 a 3. Podľa § 188 S.s.p. Ak správny súd návrhu žalobcu
nevyhovie, uznesením ho zamietne.

35. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že krajský súd neporušil zákon, keď správnu
žalobu zamietol, kasačná sťažnosť teda nie je dôvodná a preto ju v súlade s ust. § 461 S.s.p  zamietol.

36. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.
tak, že sťažovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok  n i e   j e  prípustný.