{"guid": "620bc265-8d3b-4ea9-aef8-c7a9468da91f:32f07628-c9b4-4339-b9b5-c743f60afd65", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1019200385.1", "spisova_znacka": "1Sžak/10/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžak/10/2019 z 13. 9. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 13. septembra 2019, sp. zn. 1Sžak/10/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:1019200385.1", "identifikacne_cislo": "1019200385", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "sudca_id": 236, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-igor-belko-236", "datum_vydania": "2019-09-13", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1", "nazov": "§ 13 ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480/#paragraf-13.odsek-1", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/480-2002/paragraf-13"}, {"iri": "/SK/ZZ/2002/480", "nazov": "zákon č. 480/2002 Z. z. o azyle", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2002/480", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/480-2002"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2002/480#paragraf-13"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/32f07628-c9b4-4339-b9b5-c743f60afd65", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1019200385.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1019200385.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1019200385.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Sžak/10/2019\n1019200385\n13. 09. 2019\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2019:1019200385.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov\nsenátu Ing. JUDr. Miroslava Gavalca, PhD. a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci sťažovateľa (pôv.\nžalobca): T. V. U., narodeného XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Iránska islamská republika, cestovný\npas č. Z., v krajine pôvodu naposledy bytom Q., ulica U., vchod č. XX, provincia Q., aktuálne s miestom\npobytu v pobytovom tábore Rohovce, zastúpeného Ligou za ľudské práva, občianske združenie so\nsídlom Baštová 5, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný\núrad, Pivonková 6, Bratislava, o správnej žalobe vo veciach azylu, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 4SaZ/4/2019 zo dňa 29. mája 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť z a m i e t a .\nSťažovateľovi právo na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie na správnom orgáne\n1. Žalovaný rozhodnutím ČAS: MU-PO-101-49/2018-Ž zo dňa 25.01.2019 (ďalej len „preskúmavané\nrozhodnutie\") podľa § 13 ods. 1 a § 13c ods. 1 zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a\ndoplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zák. č. 480/2002 Z.z.\") neudelil\nsťažovateľovi azyl a neposkytol mu doplnkovú ochranu. Preskúmavané rozhodnutie odôvodnil tým, že\nv konaní neboli preukázané opodstatnené obavy z prenasledovania sťažovateľa a ani prenasledovania\nako také, pričom osobitne poukázal na skutočnosť, že sťažovateľom prezentované konvertovanie z\nislamského na kresťanské náboženstvo bolo účelové a motivácia k tejto zmene neúprimná. Vo vzťahu\nk neposkytnutiu doplnkovej ochrany skonštatoval neexistenciu dôvodov jej poskytnutia.\nII.\nKonanie na Krajskom súde\n2. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu na Krajský súd v Bratislave správnu žalobu vo veci\nazylu podľa Štvrtej hlavy Tretej časti zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.\")\ns nasledujúcimi žalobnými bodmi (§ 182 ods. 1 písm. e/ S.s.p.):\n- preskúmavané rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci,\n- zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci\n- skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je\nv rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu,\n\n3. Krajský súd v Bratislave v konaní podľa ust. § 207 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby\n(§ 206 ods. 3 S.s.p.) dospel k záveru o tom, že správnu žalobu je potrebné zamietnuť z dôvodu, že\n- žalovaný poskytol sťažovateľovi neobmedzený čas a možnosť vyjadriť sa podrobne k dôvodom jeho\nžiadosti o azyl, pričom sa doplňujúcimi otázkami snažil objasniť okolnosti prezentovanej konverzie na\nkresťanské náboženstvo, jeho správanie sa pred a po zmene náboženstva a overiť základné vedomosti\nsťažovateľa o kresťanstve ako praktizujúceho veriaceho človeka;\n- žalovaný vyhľadal informácie o krajine pôvodu, zamerané na apostázu a konvertovanie;\n- dôvodom neudelenia azylu žalobcovi bolo nepreukázanie opodstatnenosti obáv z prenasledovania v\nzmysle § 8 zák. č. 480/2002 Z.z.;\n- žalovaný sa správne zameral na posúdenie prezentovanej konverzie, toto tvrdenie správne vyhodnotil\nako účelové;\n- sťažovateľ v priebehu azylového konania nepredložil o konverzii skutočnosti žiaden dôkaz, ktorým by\nbezpochyby bolo predloženie krstného listu, čo by bolo zjavne problematické avšak sťažovateľ ani nikdy\nnetvrdil, že by sviatosť krstu prijal, alebo že by kontaktoval duchovného;\n- jediným spôsobom, ako objektívne zistiť či preukázať konverziu, resp. jej úprimnosť, bolo posúdenie\nsprávania sa sťažovateľa po ním prezentovanej zmene náboženstva, a základných znalostí o ňom;\n- sťažovateľ svoju vieru v krajine pôvodu navonok neprezentoval a po príchode na Slovensko, kde mu\nzjavne nič nehrozilo vo vzťahu k jeho prevzatému náboženskému vyznaniu, sa nezúčastnil ani jednej\nbohoslužby, pričom v kostole bol iba raz;\n- ak by sťažovateľ skutočne v roku 2016 konvertoval na kresťanskú vieru, po príchode na Slovensko by\nako praktizujúci veriaci človek navštevoval (pravidelne) bohoslužby, čo sa však nestalo ani raz, dokonca\nani v období najvýznamnejších kresťanských sviatkov;\n- bolo celkom prirodzeným a aj logickým, že by sťažovateľ požiadal o azyl bezprostredne po vstupe na\nslovenské územie a nie až potom, ako sa ďalší mesiac po uplynutí doby legálneho pobytu zdržiaval na\nSlovensku nelegálne;\n- miera vedomostí sťažovateľa o jeho novej viere nezodpovedá ani len základným predpokladom znalosti\no kresťanstve (meno Boha, základná modlitba, neznalosť iných modlitieb, neznalosť počtu prikázaní,\nneznalosť názvov najvýznamnejších sviatkov);\n- pokiaľ sťažovateľ ani počas svojho pobytu na Slovensku na verejnosti svoje vierovyznanie neprejavoval\nnapr. účasťami na bohoslužbách v kostoloch, tak potom možno dôvodne predpokladať, že pre jeho ním\ndeklarované kresťanské vierovyznanie takéto verejné preukazovanie viery nie je potrebné;\n- namietaný rozpor medzi obsahom spisu a právnymi závermi žalovaného krajský súd nezistil; sťažovateľ\nsa prakticky vzdal islamského náboženstva pred veľmi dlhým časom bez akéhokoľvek následku;\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n4. Proti rozsudku krajského súdu sťažovateľ v zákonnej lehote podal kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa §\n440 ods. 1 písm. f), g) a h) S.s.p., t.j. krajský súd v konaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným\npostupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že\ndošlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia\nveci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.\n5. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä uviedol\n- k nesprávnemu právnemu posúdeniu otázky úprimnosti sťažovateľovej konverzie\no krajský súd sa stotožnil so záverom žalovaného a úprimnosti sťažovateľovej konverzie, ku ktorému\ndospel na základe nesprávneho právneho posúdenia, keďže na skutkový stav vyplývajúci z obsahu\nspisu nebol aplikovaný princíp „benefit of doubt\";\no v súlade s čl. 10 ods. 1 pís. b) smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/9S/EÚ o normách,\nktoré musia spĺňať štátni príslušníci tretích krajín alebo osoby bez štátnej príslušnosti, aby mohli požívať\nmedzinárodnú ochranu, o jednotnom postavení utečencov alebo osoby, ktoré majú nárok na doplnkovú\nochranu a obsah poskytovanej ochrany (ďalej len „kvalifikačná smernica\") nemožno urobiť závery\nohľadom účelovosti konverzie sťažovateľa iba na základe (jedného) vykonaného znalostného testu\npočas spísania vstupného dotazníku;\no predmetom hodnotenia konvertovania mala byť najmä úplnosť vnútorného presvedčenia k vyznávaniu\nnáboženstva a s ním spojená identita a spôsob života;\no nedostatky zistené v znalostných otázkach sú dôsledkom chyby v tlmočení;\n\no žalovaný nezhromaždil podklady podstatné pre posúdenie úprimnosti konverzie, pričom so\nsťažovateľom nevykonal doplňujúci pohovor;\n- k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu pri posúdení opodstatnenosti obáv z\nperzekúcie sťažovateľa v krajine pôvodu\no poukázal na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, vyjadrenú v rozsudkoch\npod sp. zn. 1 Sža/10/2013 zo dňa 09.04.2013, sp. zn. 10Sža/19/2015 zo dňa 20.05.2015 a sp. zn.\n10Sžak/17/2017 zo dňa 16.01.2018;\no žalovaný alebo aspoň krajský súd mal vypočuť sťažovateľa upresňujúcimi konkrétnymi otázkami, napr.\nv čom jeho viera spočíva, ako sa prejavuje navonok a s kým ďalším a akým spôsobom by ju pri návrate\npraktizoval, pričom aj napriek tomu tieto otázky v dotazníku absentovali, žalovaný a krajský súd z tohto\nvyvodil domnienky týkajúce sa sťažovateľových potenciálnych odpovedí na ne;\no sťažovateľovi nebolo umožnené prezentovať, ako svoju vieru vyznáva;\no je pochopiteľné, že sťažovateľ po príchode na územie Slovenskej republiky, kostol navštívil len\nsporadicky, avšak na jeho poslednom mieste pobytu prezentuje vieru účasťou na bohoslužbách, teda\nverejne;\no záver o neexistencii hrozby prenasledovania popierajú informácie založené v spise, podľa ktorých\nodpadlíctvo a konvertovanie môžu byť trestané ako zločin;\no nakoľko sťažovateľ vyznáva vieru verejne, dopadá na jeho situáciu rovnako rozsudok Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/20/2016 zo dňa 19.11.2018;\n- k procesnému pochybeniu vedúcemu k porušeniu práva na spravodlivý proces, ktoré spočíva v\nnepresvedčivom odôvodnení rozsudku a nezabezpečení tlmočenia obsahu pojednávania do jazyka,\nktorému sťažovateľ rozumie\no krajský súd sa nevyjadril k namietanému nezákonnému spôsobu hodnotenia dôkazov;\no je logické, že v pozvaní pani L. pre účely vybavenia víza, nie je zmienka o tom, že sťažovateľ požiada\no azyl z náboženských dôvodov;\no žalovaný automaticky prijíma za svoje tvrdenie pani L. a ďalej pána G., ktorí neboli ani predvolaní ako\nsvedkovia, namiesto tvrdenia sťažovateľa, oficiálne vyjadrenom prostredníctvom odpovedí na otázky v\ndotazníku. Ak tieto tvrdenia žalovaný vykladá v neprospech sťažovateľa, preukazuje to účelový výber\ndôkazov odôvodňujúcich rozhodnutie o žiadosti o azyl, pričom krajský súd sa k predmetnej námietke\nnevyjadril;\no žalovaný ako aj krajský súd sa odklonili od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, vyjadrenej\nv rozsudkoch pod sp. zn. 1Sžak/2/2019 zo dňa 26.03.2019, sp. zn. lSža/19/2016 zo dňa 09.01.02017 a\n1Sža/20/2016 zo dňa 19.11.2018 bez riadneho odôvodnenia takéhoto postupu, čím zároveň naplnil aj\ndôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) S.s.p.;\no žalovaný účelovo pracoval iba s informáciami vyznievajúcimi v neprospech sťažovateľa;\no krajský súd aj napriek žiadosti sťažovateľa, tomuto nezabezpečil tlmočenie obsahu pojednávania,\npričom právne zastúpenie jeho nevýhodné postavenie nevyvážilo a nemohol aktívne reagovať na\nžalovaného;\no povaha a okolnosti prejednávanej veci boli výslovne osobného charakteru;\no poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžr 51/2008;\n6. Záverom navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. Záverom navrhol, aby kasačný súd priznal kasačnej sťažnosti odkladný účinok argumentujúc\ntým, že právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu hrozí sťažovateľovi závažná\nujma, ktorú predstavuje prípadné začatie konania o administratívnom vyhostení, resp. o zaistení, pričom\npriznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom.\nB)\n7. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 17.07.2019 najmä uviedol, že sťažovateľ\nnevykazoval základné vedomosti o svojom náboženstve, a jeho spôsob života a náboženská aktivita\nnebola na území Slovenskej republiky takmer žiadna a na území Iránu iba veľmi diskrétna a súkromného\ncharakteru. V dôsledku toho sa žalovaný nerozhodoval \"v pochybnostiach\", pretože bolo zjavné, že\nsťažovateľ na Slovensku nebol nábožensky aktívny a z jeho výpovede vyplynulo, že ani necítil potrebu\nsa v tejto oblasti aktívnejšie realizovať. Sťažovateľ nepreukázal ani minimálne povedomie o určitom\nnáboženskom presvedčení, ako je možné od neho požadovať aj v zmysle rozsudku Najvyššieho\nsprávneho súdu Českej republiky č.k. 5Azs 2/2013-26.\n\n8. Ďalej uviedol, že sťažovateľ mal dostatočný priestor počas konania pred správnym orgánom\npredložiť dokumentáciu, resp. informácie odôvodňujúce jeho nárok na udelenie azylu. O udelenie\nazylu nepožiadal bezprostredne po príchode na územie Slovenskej republiky. Žalovaný vyhľadal\nmaximálne možné množstvo informácií rôzneho druhu a z rôznych zdrojov, ide najmä o súbory otázok\na vypracovaných odpovedí zo 14.5.2018 a súbory otázok a odpovedí z 2.7.2018, ako aj podporne iné\ninformácie z dennej tlače a internetu. Tieto informácie sú podrobné, príslušnému odboru bolo položených\nmnožstvo otázok, všeobecných, ako aj konkrétnych a ich rozsah je vyše 100 strán. Všetky sú založené\nv spise a boli v rozhodnutí vyhodnocované. V závislosti od zdroja a povahy informácie im bola kladená\ntomu prislúchajúca dôležitosť.\n9. Žalovaný sa nestotožnil s uvádzanou analógiou a následne závermi citovaného rozhodnutia\nnajvyššieho súdu sp. zn. 1Sža/20/2016, najmä pre odlišné skutkové okolnosti prípadu. Sťažovateľ\nneprijal krst ani v Iráne, ani na Slovensku, do konania neboli založené iné dôkazy preukazujúce jeho\naktívny prístup k viere, z ktorých by sa dali identifikovať znaky úprimnosti jeho viery, nemal problémy v\nkrajine pôvodu s náboženskou políciou pre demonštrovanie odpadlíctva od islamu na verejnosti a pod.\n10. Poukázal na informácie o krajine pôvodu, z ktorých najmä vyplýva, že v súčasnosti v Iráne dochádza\nk uvoľňovaniu pravidiel v oblasti náboženstva. Poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské\npráva v prípadoch A. v. Švajčiarsko a T.M a Y.A. v. Holandsko (str. 91 administratívneho spisu), kde\nbolo konštatované riziko spojené s prenasledovaním iba v prípade, ak sa menovaní so svojou vierou\nvystavujú na verejnosti a preto môžu byť vnímaní ako hrozba islamského štátu. Záverom navrhol, aby\nkasačný súd zamietol kasačnú sťažnosť.\nC)\n11. Vo vyjadrení zo dňa 19.08.2019 a zo dňa 09.09.2019 sťažovateľ opätovne zopakoval niektoré\nargumenty uvedené v kasačnej sťažnosti a predložil kasačnému súdu potvrdenie vydané farnosťou\nBáč zo dňa 03.07.2019 potvrdenie Cirkvi bratskej v Bratislave, Kaplnka o sťažovateľovej účasti na\nbohoslužbách vo farnosti v Báči v bližšie nešpecifikovanom období a na bohoslužbách Cirkvi bratskej\nod júna 2019.\nIII.\nPrávny názor kasačného súdu\n12. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ v lehote včas (§ 443 ods. 1 S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť posudzovania kasačnej\nsťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu\nspolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z.\no súdoch) dospel k záveru o tom, že kasačná sťažnosť je nedôvodná. Preto ju postupom podľa § 461\nS.s.p. zamietol.\n13. Rozhodol v lehote vymedzenej v ustanovení § 458 ods. 1 S.s.p. bez nariadenia pojednávania (§ 455\nS.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej\nstránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 13. septembra\n2019 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\n14. Sťažovateľ krajskému súdu vytkol nepribratie tlmočníka do konania, čím sa dopustil porušenia\nprincípu rovnosti zbraní procesných strán pred súdom.\nPodľa § 108 ods. 1 S.s.p. ak predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie,\npredvolá naň účastníkov konania, ich zástupcov a všetkých, ktorých prítomnosť je potrebná. Ak je\núčastník konania zastúpený zástupcom na celé konanie, predvolanie sa doručuje iba tomuto zástupcovi.\nÚčastníka konania správny súd predvolá, ak je potrebné, aby ho vyslúchol, alebo ak je jeho osobná\nprítomnosť nevyhnutná.\n\nPodľa § 54 ods. 1 S.s.p. každý má právo konať pred správnym súdom v materinskom jazyku alebo\nv jazyku, ktorému rozumie. Správny súd je povinný účastníkom konania zabezpečiť rovnaké možnosti\nuplatnenia ich práv. S prihliadnutím na povahu a okolnosti veci priberie správny súd tlmočníka.\n15. Vyššie citovaná právna úprava reflektuje právo účastníka konať pred správnym súdom vo svojej\nmaterčine, resp. v jazyku, ktorému rozumie. Je nepochybné, že pokiaľ by osoba nemohla uplatňovať\nsvoje práva na správnom súde v jazyku, ktorému rozumie, bolo by takéto uplatňovanie práva neúčinné\na neefektívne, pričom by základný cieľ práva na spravodlivý súdny proces nebol naplnený. Právo\nkonať pred správnym súdom v jazyku, ktorému osoba rozumie, obsahuje najmä právo na zabezpečenie\ntlmočníka počas súdnych pojednávaní, prípadne iných úkonov, ktoré dotknutá osoba realizuje. O\nkonečnom posúdení, či sa do správneho súdneho konania priberie alebo nepriberie tlmočník, rozhodne\nsprávny súd na základe povahy a okolností veci. Preto pokiaľ správny súd zistí, že je možné\nrozhodnúť o správnej žalobe na základe predložených písomných dôkazov, resp. na základe obsahu\nadministratívneho spisu, a teda nepovažuje za potrebné vykonať výsluch účastníka konania, mohlo by\nbyť pribratie tlmočníka nehospodárne a neúčelné.\n16. Vzhľadom na to, že sťažovateľ bol zastúpený zástupcom na celé konanie, pričom krajský súd v\nodôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil dôvody, pre ktoré nepovažoval jeho výsluch za potrebný a\nz tohto dôvodu napokon dospel k záveru o neúčelnosti a nehospodárnosti pribratia tlmočníka, takýmto\npostupom nebol porušený princíp rovnosti zbraní.\n17. Sťažovateľ okrem iného namietal nesprávne právne posúdenie otázky úprimnosti jeho konverzie,\npričom v tejto súvislosti najmä vytýkal absenciu aplikácie princípu „benefit of doubt\", nedostatočné\noverenie úprimnosti jeho viery, ako dôsledok vykonania iba jedného pohovoru, počas ktorého sa\nžalovaný nezameral v dostatočnej miere na úplnosť vnútorného presvedčenia k vyznávaniu náboženstva\na s ním spojená identita a spôsob života.\n18. Z obsahu dotazníka žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 30.04.2018 vyplynulo, že žalovaný sa pri\nvstupnom pohovore zameral najmä na zistenie skutočností, týkajúcich sa obdobia, v ktorom sťažovateľ\nkonvertoval ako aj spôsobu konvertovania a jeho ďalšieho správania sa ako kresťana, a to v krajine\npôvodu, ako aj na území Slovenskej republiky. Ďalej pristúpil k uvereniu základných vedomostí,\ntýkajúcich sa sťažovateľovej novej viery. V závere pohovoru poskytol priestor sťažovateľovi, aby uviedol\nvšetky dôvody, pre ktoré požiadal o udelenie azylu, pričom doplňujúcimi otázkami sa žalovaný zameral\nna zistenie spôsobu života sťažovateľa v krajine pôvodu po konvertovaní.\n19. Z odpovedí sťažovateľa vyplynulo, že ku konvertovaniu na kresťanskú vieru sa rozhodol vo svojom\nvnútri potom, ako mu jeho kolega z práce (tiež konvertita) rozprával o kresťanstve. Neuviedol, že\nby podstúpil krst, ani o tom nepredložil žiaden dôkaz. V krajine pôvodu sa modlil v kresťanských\nspoločenstvách, ktoré boli bezpečné a tajné. Po príchode na územie Slovenskej republiky nebol ani\nraz na bohoslužbe, jeden krát sa bol modliť v kostole v Košiciach a tri krát stál von (pred kostolompozn. kasačného súdu). Od vstupu na územie Slovenskej republiky do podania žiadosti o udelenie azylu\n(13.02.2018 - 21.04.2018) navštívil svojich príbuzných, bol vo Viedni a spoznával krajinu. Uviedol, že\nnič iné nerobil.\n20. Na otázky, týkajúce sa vedomostí o jeho viere uviedol, že základnou modlitbou protestantov je\n„Otčenáš\" (pričom túto neovládal), kresťania majú 5 alebo 6 prikázaní, hlavnými sviatkami je tzv. Čistý\nsviatok, Súd a Vianoce. Ako hlavného predstaviteľa viery uviedol Boha, ktorého meno je Mojžiš.\nV tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na závery rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej\nrepubliky zo dňa 19. augusta 2004 publikovaného pod č. 903/2006 Sb. a č.k. 5 Azs 2/2013-26 z 29.\nmája 2014, podľa ktorých „je obtížné, ne-li nemožné stanovit jakákoliv měřítka hodnocení subjektivních\nznalostí člověka o náboženství nebo víře, na druhou stranu však lze jistou, alespoň minimální,\npovědomost o této víře od žadatele o mezinárodní ochranu, který tvrdí, že zastává určitá náboženská\npřesvědčení, o která opírá své azylově relevantní důvody, požadovat v těch případech a v tom rozsahu,\nkteré odpovídají osobním charakteristikám daného žadatele i charakteristikám prostředí, z něhož\npochází.\" S uvedeným názorom sa kasačný súd stotožnil aj vo svojej predchádzajúcej rozhodovacej\npraxi, predovšetkým však v rozsudku pod sp. zn. 1Sža/20/2016 zo dňa 19.11.2018.\n21. Vychádzajúc z uvedeného ani kasačný súd nenadobudol presvedčenie, že sťažovateľ má dostatočné\nvedomosti o principiálnych základoch náboženstva, ktoré by od dospelého vysokoškolsky vzdelaného\n\nmuža z mestského kultúrneho prostredia , ktorý podľa svojho tvrdenia konvertoval na kresťanskú vieru\nuž na jar v roku 2016, pričom následne mal navštevovať rôzne kresťanské spoločenstvá v krajine pôvodu\nbolo možné očakávať, čo dôvodne nasvedčuje záveru vyslovenému správnym orgánom, že jeho tvrdenie\no konvertovaní by mohlo byť iba účelovým.\n22. V danom prípade kasačný súd nezistil žiadne rozpory v tvrdeniach sťažovateľa. Výsluch sťažovateľa\npovažoval za dostatočný, pričom žalovaný sa správne zameral na objasnenie vedomostí sťažovateľa\no novej viere, akt konvertovania, spôsob jeho života po konvertovaní v krajine pôvodu ako aj na území\nSlovenskej republiky. Preto vykonanie doplňujúceho pohovoru žalovaným kasačný súd nepovažoval za\npotrebné.\n23. Z obsahu dotazníka žiadateľa o udelenie azylu zo dňa 30.04.2018 vyplynulo, že sťažovateľ v úvode\npohovoru ako aj v jeho závere potvrdil, že tlmočníkovi rozumel a jeho prítomnosť ako ani prítomnosť\npracovníkov žalovaného mu neprekážala. Záverom podpísal vyhlásenie o tlmočení dotazníka do jazyka\nperzského, pričom jeho obsahu rozumel a súhlasil s ním. Z uvedených dôvodov kasačný súd nemal\npochybnosti o správnom a zrozumiteľnom tlmočení sťažovateľom poskytnutých odpovedí.\n24. Ak za daných okolností sťažovateľ nebol schopný objektivizovať (aspoň v minimálne požadovanej\nmiere) svoje tvrdenie o opustení svojej pôvodnej viery a prechode k inej viere, jej prijatia a potrebe jej\nverejného praktizovania (a to ani v slobodnom prostredí) nemožno žalovanému vyčítať, že nepovažoval\nza dôvodné ani jeho tvrdenie o obavách z návratu do krajiny pôvodu teda sociálneho, hospodárskeho,\npolitického a kultúrneho prostredia, v ktorom vyrastal a ktorého hodnoty aj v čase svojej dospelosti bez\nobjektivizovaných problémov akceptoval.\n25. V súvislosti s podkladmi pre informácie o krajine pôvodu kasačný súd pripomína povinnosť\nsprávneho orgánu vyplývajúcu z čl. 10 ods. 3 písm. b/ Smernice európskeho parlamentu a rady 2013/32/\nEÚ o spoločných konaniach o poskytovaní a odnímaní medzinárodnej ochrany (Procedurálna smernica)\nzískavať presné a aktuálne informácie z rôznych zdrojov, ako sú EASO a UNHCR a relevantné\nmedzinárodné organizácie pre ľudské práva. Napriek tomu, že nie všetky podklady nachádzajúce sa v\nspise (napr. z publikovaných cestovateľských blogov súkromných osôb č.l. 123-170) spĺňajú požiadavky\nbyť v maximálne možnej miere (1) relevantné, (2) dôveryhodné a vyvážené, (3) aktuálne a overené z\nrôznych zdrojov, (4) transparentné a dohľadateľné ( z rozsudku NSS sp. zn. 5 Azs 55/2008, kritéria\npro nakládání s informacemi o zemích původu v azylovém řízení, in: GYULAI, G.: Country Information\nin Asylum Procedures: Quality as a Legal Requirement in EU, Budapest, 2007), ostatné zdroje v\npodstatnej miere spĺňajúce horeuvedené kritériá (č.l. 86-121) potvrdzujú, že konvertiti sa vo väčšine\nprípadov nepovažujú za kresťanov a hoci konvertovanie nie je v právnom poriadku zakotvené ako zločin,\nsúdne orgány používajú zákony o národnej bezpečnosti na trestanie konvertovaných osôb. Tiež sa\nobjavili informácie o tom, že nátlak zo strany štátnych orgánov je vyvíjaný voči organizátorom domových\ncirkví alebo osobám vykonávajúcim evanjelizačnú činnosť (č. l. 114 - 115). V roku 2017 bolo vydaných\nniekoľko odsudzujúcich rozsudkov za evanjelizáciu a iné činnosti súvisiace s domovými cirkvami. Ďalšie\ninformácie tiež potvrdzujú, že konvertiti sú zvyčajne odsúdení za určitú činnosť, a nie za samotné\nkonvertovanie. Zvyčajne sú to lídri a osoby s významnou úlohou (č. l. 111).\n26. Vo všeobecnosti informácie o krajine pôvodu potvrdzujú, že nebezpečenstvo by mohlo hroziť\nkonvertitom, ktorí svojou činnosťou vzbudzujú záujem zo strany štátnych orgánov, či už verejným\nprejavom svojej viery, šírením kresťanskej viery medzi ostatnými moslimami, organizovaním stretnutí\nkresťanov v domových kostoloch, resp. inými aktivitami. Od žiadateľa o azyl či doplnkovú ochranu nie\nje možné žiadať, aby zabránil svojmu prenasledovaniu v krajine pôvodu tým, že sa vzdá prejavov svojej\nviery. Vyplýva to aj z rozhodnutia Súdneho dvora C-71/11 a C-99/11 z 5. septembra 2012 „článok\n2 písm. c) smernice 2004/83 treba vykladať v tom zmysle, že obava žiadateľa z prenasledovania je\noprávnená vtedy, ak príslušné orgány s ohľadom na osobnú situáciu žiadateľa zastávajú názor, že\nje dôvodné sa domnievať, že po jeho návrate do jeho krajiny pôvodu bude vykonávať náboženské\núkony, ktoré ho vystavia skutočnému riziku prenasledovania. Pri individuálnom posudzovaní žiadosti\no získanie postavenia utečenca uvedené orgány od žiadateľa nemôžu odôvodnene požadovať, aby\nsa týchto svojich náboženských úkonov vzda l\". Takéto konanie od sťažovateľa nevyžadoval žalovaný\nani v predmetnom prípade. Naopak, vychádzal z obsahu sťažovateľovej výpovede, z ktorej vyplynulo,\nže tento v krajine pôvodu prejavoval svoju vieru neverejne, účasťou na modlitbách počas utajených\nstretnutí rôznych skupín kresťanov. V krajine pôvodu nemal žiadne problémy so štátnymi orgánmi v\n\nobdobí takmer dvoch rokov, t. j. od konvertovania na jar roku 2016 do roku 2018, kedy opustil krajinu\nlegálnou cestou. Svoju zmenu vo viere tiež oznámil svojej rodine, pričom (odhliadnuc od prvotných\nreakcií) z tohto dôvodu nemal ani v tomto prostredí žiadne problémy. Bez významu nie je ani skutočnosť,\nže o udelenie azylu nepožiadal bezprostredne po príchode na územie Slovenskej republiky, ale až po\nviac ako dvoch mesiacoch odo dňa pricestovania na územie Slovenska.\n27. Z príbehu uvádzaného žiadateľom nevyplynulo, že bol z dôvodu verejne vykonávaných\nnáboženských aktivít osobou vzbudzujúcou záujem štátnych orgánov ani nenaznačil (resp. z jeho\nspontánnej výpovede nebolo možné vyvodiť) že by sa takouto osobou cítil, resp. mohol byť za takú\npovažovaný a ani z jeho správania po príchode na Slovensko nevyplýva, že by na základe svojho\nvnútorného presvedčenia takým mal stať a tak tvrdené obavy z prenasledovania po prípadnom návrate\ndo krajiny pôvodu odôvodňujúce poskytnutie mu ochrany priznaním azylu nebolo možné považovať za\ndôvodné.\n28. Pokiaľ ide o sťažnostné body, v ktorých sťažovateľ namietal použitie vyjadrení p. L. a p. G. (bratranec\nsťažovateľa), tieto sa nachádzajú v administratívnom spise žalovaného (úradný záznam na č. l. 189\na odpoveď Úradu hraničnej a cudzineckej polície na č. l. 77) preto pokiaľ žalovaný ako súčasť svojej\nargumentácie použil vyjadrenia vyššie uvedených osôb o tom, že sťažovateľ pricestoval na územie\nSlovenskej republiky za účelom návštevy rodiny, pričom nemal v úmysle žiadať o udelenie azylu alebo\npovolenia na pobyt, nepochybil. Výskyt týchto dôkazov s ohľadom na spôsob ich získania (na č. l. 77\nsa jedná o odpoveď na žiadosť o poskytnutie informácií ohľadom víz sťažovateľa a na č. l. 189 sa\nnachádza úradný záznam o kontaktovaní sťažovateľa pracovníkom žalovaného na telefónnom čísle,\nktoré uviedol v žiadosti o dlhodobú priepustku) nenasvedčuje ich zberu žalovaným za účelom zistenia\nskutočností, svedčiacich v neprospech sťažovateľa. Napokon, takáto argumentácia žalovaného nebola\nrozhodujúcou pre záver žalovaného. S uvedenými dokladmi sa právna zástupkyňa sťažovateľa mala\nmožnosť oboznámiť pred vydaním preskúmavaného rozhodnutia.\n29. K obdobnému záveru dospel kasačný súd aj pokiaľ ide o otázky žalovaného, položené za účelom\nzistenia informácií o krajine pôvodu, nakoľko v administratívnom spise sa nachádza otázka znejúca na\nzabezpečenie rozhodnutí v prípadoch iránskych konvertitov, ktorým nebola poskytnutá medzinárodná\nochrana (č.l. 105) ako aj totožná otázka, avšak znejúca na rozhodnutia v prípadoch, kedy táto ochrana\nposkytnutá bola (č.l. 92). Napokon v druhom prípade bola aj samotná odpoveď na otázku rozsiahlejšia.\n30. Kasačný súd vo vzťahu k namietanej nepresvedčivosti a nedostatočnému odôvodneniu napadnutého\nrozsudku uvádza, že napriek jeho značnej stručnosti z jeho záverov je nepochybne zrejmé, z akých\ndôvodov dospel k záveru o potrebe zamietnuť správnu žalobu.\n31. V tejto súvislosti považoval kasačný súd za potrebné poukázať na uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky, sp. zn. IV. ÚS 115/03, z 3. júla 2003 v zmysle ktorého: \"Všeobecný súd nemusí\ndať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec\npodstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby\nzachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia\nvšeobecného súdu (prvostupňového, ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a\nprávny základ rozhodnutia, stačí na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo\núčastníka na spravodlivý proces.\"\n32. Pokiaľ právna zástupkyňa sťažovateľa spolu s prípismi zo dňa 19.08.2019 a 09.09.2019 predložila\npotvrdenie vydané farnosťou Báč zo dňa 03.07.2019 a potvrdenie Cirkvi bratskej v Bratislave - Kaplnka\n(bez dátumu), kasačný súd pripomína, že ide o nové dôkazy predložené v štádiu kasačného konania,\nkedy v zmysle § 441 S.s.p. nové skutočnosti a dôkazy zásadne nie sú prípustné (keďže ide o mimoriadny\nopravný prostriedok a režim koncentrácie sporu nepripúšťa od istej fázy uplatňovanie práva novôt), preto\nna ne nebolo možné prihliadať.\nPodľa ust. § 441 S.s.p., v kasačnej sťažnosti nemožno uplatňovať nové skutočnosti a dôkazy okrem\nskutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podanej kasačnej sťažnosti.\nV.\n\n33. Návrhu sťažovateľa na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti kasačný súd nevyhovel\npo tom, čo dospel k záveru, že na to nie sú splnené zákonné predpoklady. Je potrebné pripomenúť,\nže rozhodnutie kasačného súdu o priznaní odkladného účinku kasačnej sťažnosti sa považuje za\nvýnimočné rozhodnutie. Výnimočnosť tohto procesného úkonu správneho súdu spočíva v tom, že\ntakýmto pôsobením súdnej moci sa paralyzujú účinky právoplatného rozhodnutia krajského súdu.\n34. Základnou a nevyhnutnou podmienkou toho, aby kasačný súd priznal kasačnej sťažnosti odkladný\núčinok je stav, ak by právnymi následkami napadnutého rozhodnutia krajského súdu hrozila závažná\nujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s verejným záujmom. Kasačný súd sa nestotožnil s\ntvrdením sťažovateľa o tom, že samotné začatie konania o zaistení, resp. o administratívnom vyhostení\npredstavuje závažnú ujmu. Vo vzťahu k bližšie nešpecifikovanému zaobchádzaniu so sťažovateľom\n„akoby už nebol žiadateľom o azyl\" kasačný súd poukazuje na ust. § 2 písm. h) bod 1 zák. č.\n480/2002 Z.z., v zmysle ktorého žiadateľom o azyl je okrem iného aj cudzinec počas lehoty na podanie\nkasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu správneho súdu, ktoré sa týkalo správnej žaloby proti rozhodnutiu\nministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu okrem rozhodnutia o zastavení konania o udelenie\nazylu a počas konania o tejto kasačnej sťažnosti.\nPodľa § 447 ods. 1 S.s.p. kasačný súd môže na návrh sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa\nuznesením priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok, ak by právnymi následkami napadnutého\nrozhodnutia krajského súdu hrozila závažná ujma a priznanie odkladného účinku nie je v rozpore s\nverejným záujmom.\nPodľa § 447 ods. 2 S.s.p. nastúpením odkladného účinku zo zákona alebo jeho priznaním na základe\nrozhodnutia kasačného súdu podľa odseku 1 sa do právoplatného rozhodnutia kasačného súdu o\nkasačnej sťažnosti pozastavujú účinky napadnutého rozhodnutia krajského súdu a takéto rozhodnutie\nnemôže byť podkladom na vydanie naň nadväzujúcich rozhodnutí alebo opatrení iných orgánov verejnej\nmoci. Na rozhodovanie o odkladnom účinku kasačnej sťažnosti sa primerane použijú ustanovenia §\n186 až § 189 okrem lehôt podľa § 187 ods. 1 a 3. Podľa § 188 S.s.p. Ak správny súd návrhu žalobcu\nnevyhovie, uznesením ho zamietne.\n35. Z uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že krajský súd neporušil zákon, keď správnu\nžalobu zamietol, kasačná sťažnosť teda nie je dôvodná a preto ju v súlade s ust. § 461 S.s.p zamietol.\n36. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 S.s.p. v spojení s § 167 ods. 1 S.s.p.\ntak, že sťažovateľovi, ktorý bol v konaní neúspešný nárok na náhradu trov konania nepriznal.\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "4SaZ/4/2019", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 115/03", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 3. 7. 2003", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2003-07-03", "citacie_n": 11296, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f9f0ea07-293f-4916-b43c-575af129266c"}], "citovane_v": []}