{"guid": "b76bd9d8-72f7-4056-97ef-da20b541d3e3:bd0accab-952d-4a1f-8600-7d42667cbf55", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1018201673.1", "spisova_znacka": "7Asan/1/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Asan/1/2019 z 27. 11. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. novembra 2019, sp. zn. 7Asan/1/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:1018201673.1", "identifikacne_cislo": "1018201673", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viola Takáčová PhD.", "sudca_id": 65, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viola-takacova-phd-65", "datum_vydania": "2019-11-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1998/73", "nazov": "zákon č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, SIS, ZVJS a Železničnej polície", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/73-1998"}, {"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-192.odsek-1.pismeno-e", "nazov": "§ 192 ods. 1 písm. e) zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-192.odsek-1.pismeno-e", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-192"}, {"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-263", "nazov": "§ 263 zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-263", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-263"}, {"iri": "/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-266", "nazov": "§ 266 zákona č. 73/1998 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1998/73/#paragraf-266", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/73-1998/paragraf-266"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1998/73#paragraf-192", "/SK/ZZ/1998/73#paragraf-263", "/SK/ZZ/1998/73#paragraf-266"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/bd0accab-952d-4a1f-8600-7d42667cbf55", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1018201673.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1018201673.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1018201673.1/text", "citacie_n": 1, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Asan/1/2019\n1018201673\n27. 11. 2019\nJUDr. Viola Takáčová\nECLI:SK:NSSR:2019:1018201673.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej,\nPhD. a členiek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Eriky Čanádyovej, v právnej veci žalobcu:\nN.. O. W., B. XX. U. XXXX, X. P. P. W., P. Č.. X, právne zast.: JUDr. Vladimírom Zvarom, advokátom so\nsídlom vo Veľkom Krtíši, SNP 1/A, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom\nv Bratislave, Pribinova č. 2, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo 6. apríla\n2016, číslo KM-OLVS-141/2015/OPK, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave zo 6. júna 2019, č.k. 6S/204/2018-137, t a k t o\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a .\nÚčastníkom nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a .\nodôvodnenie:\nI.\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) rozsudkom zo 6. júna 2019, č.k. 6S/204/2018-137\npodľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu,\nktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného zo 6. apríla\n2016, číslo KM-OLVS-141/2015/OPK, ktorým podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. o štátnej\nslužbe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže\nSlovenskej republiky a Železničnej polície v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z.z.“) zamietol\nrozklad a potvrdil personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky z 2. októbra 2013, číslo: 258.\nUvedeným personálnym rozkazom bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z.\nprepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, pričom protiprávne konanie žalobcu\nspočívalo v tom, že žalobca pod vplyvom alkoholu riadil svoje motorové vozidlo, v kritickom čase bol vo\nvozidle sám, nezastavil na pokyn hliadky, ktorú sa snažil ovplyvniť vo svoj prospech a po neúspechu sa\nvyhrážal členom hliadky fyzickou likvidáciou.\n2. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v\nintenciách ustanovení § 48 ods. 3 písm. g/, h/, § 136 písm. d/, § 192 ods. 1 písm. e/, § 192 ods. 5,\n§ 194 ods. 3, § 238 ods. 1-4, § 241 ods. 1-3, § 254 ods. 3, § 263 ods. 1,5, § 266 ods. 3 postupom v\nzmysle právnej úpravy ustanovenej Správnym súdnym poriadkom a dospel k záveru o nedôvodnosti\npodanej žaloby.\n3. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je odôvodnené v\ndostatočnom rozsahu, a to tak z hľadiska ustálenia priebehu zásahu zasahujúcej motorizovanej hliadky\npolície pri zadržaní žalobcu v jeho vozidle zn. Škoda 120 LS, ev. č. L..-XXX H. ako aj z hľadiska\nuvedenia všetkých skutočností rozhodných pre riadne posúdenie veci. Skutkový stav veci bol zistený\n\nv zodpovedajúcom rozsahu. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia (ako aj personálneho rozkazu\nč. 258) orgány verejnej správy poukázali na vyjadrenia členov zasahujúcej hliadky polície - veliteľ L..\nY. T. a člen hliadky L.. T. T., z ktorých zhodných výpovedí jednoznačne vyplýva priebeh zásahu prenasledovanie vozidla žalobcu, jeho zastavenie (vrátane miesta a spôsobu) ako aj skutočnosť, že\nvozidlo v danom čase viedol žalobca ako jeho vodič, vo vozidle sa s ním iná osoba nenachádzala.\nVzhľadom na zistený skutkový stav priebehu zásahu hliadky polície pri zastavení vozidla žalobcu krajský\nsúd obranu žalobcu o existencii iného vodiča, ktorého žalobca označil ako K. R. Z., občan Maďarska,\nvyhodnotil ako účelové tvrdenie v snahe vyhnúť sa postihu za jazdu pod vplyvom alkoholu. Podľa názoru\nsúdu ani technicky nebolo možné považovať za pravdivé tvrdenia žalobcu o tom, že vozidlo riadila iná\nosoba - jeho známy K. R. Z., občan Maďarska, ktorý z dôvodu, že nemal pri sebe doklady, po zistení, že\nvozidlo prenasleduje polícia toto zastavil a opustil ešte pred príchodom policajnej hliadky, pričom žalobca\nsa bezprostredne po jeho opustení vozidla premiestnil zo sedadla spolujazdca na sedadlo vodiča, keďže\nvozidlo musel brzdiť nožnou brzdou. Súd nemal dôvod neveriť výpovedi dvoch zasahujúcich policajtov\n- členov hliadky opisujúcich priebeh prenasledovania a zastavenia vozidla žalobcu odlišne od verzie\nžalobcu. Títo zhodne uviedli, že v čase výkonu ich služby (00.50 hod. dňa 4. augusta 2013) v obci Dolné\nPlachtince spozorovali protiidúce vozidlo zn. Škoda 120 idúce z časti aj v protismere veľkou rýchlosťou,\nktoré sa rozhodli zastaviť výstražným svetelným nápisom STOP, na čo jeho vodič nereagoval a preto sa\nho rozhodli prenasledovať asi 600 až 800 metrov zo vzdialenosti cca 50 metrov. Počas prenasledovania\nmali vozidlo stále na dohľad. Veliteľ hliadky L.. T. po tom, ako prešlo vozidlo popri ich aute zistil, že vozidlo\nriadi ako vodič žalobca, ktorého pozná. Nakoľko vodič vozidla zn. Škoda 120 (žalobca) nereagoval na\npokyn na zastavenie vozidla hliadka sa rozhodla ho predísť a zastaviť, pričom pri jeho predbiehaní\nopäť spozorovali ako vodiča vozidla zn. Škoda 120 žalobcu. Pred vjazdom do obce Veľký Krtíš došlo\nk zastaveniu oboch vozidiel a po vystúpení z vozidla členovia hliadky zistili, že na mieste vodiča sedí\nžalobca, pričom žiadna iná osoba z tohto vozidla dovtedy nevystúpila a ani sa v ňom nenachádzala.\n4. Krajský súd rovnako ako nedôvodné vyhodnotil i ďalšie žalobcom uplatnené námietky. O prepustení\nžalobcu zo služobného pomeru policajta bolo rozhodnuté v zákonnej subjektívnej lehote 2 mesiace (§\n192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z.) od kedy sa nadriadený žalobcu dozvedel o dôvode prepustenia (jazda\nmotorovým vozidlom pod vplyvom alkoholu - dňa 4. augusta 2013) a zároveň v tejto lehote bol personálny\nrozkaz č. 258 aj riadne - zákonne a účinne doručený - dňa 4. októbra 2013. V tejto súvislosti súd\nuviedol, že aj keď nebol v tejto lehote personálny rozkaz doručený žalobcovi osobne (bol mu zasielaný\nprostredníctvom pošty s doručenkou do vlastných rúk a úložnou dobou 5 dní a dňa 8. októbra 2013 došlo\nk uloženiu zásielky), personálny rozkaz bol zákonne doručený, nakoľko v dvojmesačnej lehote - dňa 4.\noktóbra 2013 bol prevzatý jeho splnomocneným zástupcom - advokátom JUDr. Vladimírom Zvarom, čím\nnastali účinky doručenia priamo žalobcovi, nakoľko v administratívnom spise založená udelená plná moc\npre jeho právneho zástupcu sa vzťahovala aj na prijímanie a doručovanie písomností vo veci konania\no jeho prepustení zo služobného pomeru, a takýto postup je plne v súlade so zákonom č. 73/1998\nZ.z. Aj z následných krokov žalobcu vyplýva, že predmetným personálnym rozkazom disponoval, podal\nv zákonnej lehote voči nemu opravný prostriedok - odôvodnený rozklad, o ktorom rozhodol žalovaný.\nZákon č. 73/1998 Z.z. umožňuje, aby bol policajt v personálnom konaní (prepustenie zo služobného\npomeru) zastúpený splnomocneným zástupcom a tomuto zástupcovi sa potom môže účinne doručiť aj\npersonálny rozkaz o prepustení, tak ako tomu bolo aj v prejednávanej veci. Namietané nedostatočné\nzistenie skutkového stavu z dôvodu nezákonných dôkazov - sfalšovanie podpisu žalobcu v Správe\no objasňovaní priestupku súd vyhodnotil ako nedôvodné, nakoľko túto skutočnosť žalobca v podanej\nžalobe nijako bližšie neodôvodnil. Túto skutočnosť žalobca nenamietal počas trvania personálneho\nkonania a nebola ani predmetom jeho námietok v podanom rozklade. Tiež žalobcom namietané\nnedodržanie lehoty 60 dní od podania rozkladu voči personálnemu rozkazu na vydanie napadnutého\nrozhodnutia nepovažoval súd za takú vadu, ktorá by mohla mať sama osebe za následok nezákonnosť\npostupu konajúcich orgánov verejnej správy a napadnutého rozhodnutia. K ďalšej námietke týkajúcej\nsa tej skutočnosti, že žalobca sám požiadal o uvoľnenie zo služobného pomeru, súd uviedol, že\nvydaním rozhodnutia o prepustení žalobcu zo služobného pomeru nebolo postupované v rozpore so\nzákonom č. 73/1998 Z.z. Je totiž možné, že skôr ako nadobudol účinnosť prv vydaný personálny\nrozkaz z 27. augusta 2013, č. 541 o uvoľnení žalobcu zo služobného pomeru (služobný pomer žalobcu\nsa mal týmto personálnym rozkazom skončiť k 31. októbru 2013) bolo možné, v prípade splnenia\nzákonných podmienok pristúpiť k skončeniu služobného pomeru takým spôsobom ako to uskutočnil\nžalovaný (personálnym rozkazom č. 258) ku dňu 4. októbra 2013 - doručenia tohto personálneho\nrozkazu žalobcovi, ktorý dátum nastal skôr. Žiadne zákonné ustanovenie takýto postup nevylučuje. Je\npotrebné prijať záver, že v prípade, ak sa v priebehu plynutia doby do skončenia služobného pomeru\n\nv zmysle rozhodnutia o uvoľnený (PR č. 541) udeje, respektíve zistí také konanie policajta (žalobcu),\nktoré nadriadený vyhodnotí ako nezlučiteľné s ďalším pôsobením policajta v služobnom pomere, musí\nmať nadriadený možnosť skončiť služobný pomer takéhoto policajta aj iným spôsobom a aj skôr.\n5. Uzavrel, že žalobca sa dopustil konania, pre ktoré bol s ním ukončený služobný pomer síce mimo\nvýkon činnej služby, avšak vzhľadom na všetky okolnosti prípadu ako aj povinnosti žalobcu - policajta\nvyplývajúce z jeho postavenia a služobnej prísahy je treba vyhodnotiť jeho skutok ako nezlučiteľný s tým,\naby ďalej zotrval v služobnom pomere. Jednoznačne správny súd sa musí prikloniť k prijatému záveru\nžalovaného, že žalobca porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom\na jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, nakoľko\nsa dopustil konania opísaného vo výroku personálneho rozkazu č. 258. Riadiť motorové vozidlo pod\nvplyvom alkoholu aj v čase mimo výkonu služby je v prípade policajta celkom zrejme dôvod, pre ktorý\nje možné takéto konanie označiť ako hrubé porušenie služobnej disciplíny zakladajúce opodstatnený\nzáver o tom, že by ponechanie takéhoto policajta v služobnom pomere bolo na ujmu dôležitých záujmov\nštátnej služby. Zákon č. 73/1998 Z.z. v § 192 ods. 1 písm. e/ síce presne neuvádza, čo je možné pokladať\nza hrubé porušenie povinnosti policajta, avšak vzhľadom na znenie § 48 a § 136 je potrebné jazdu\npod vplyvom alkoholu policajta aj v čase mimo jeho výkonu štátnej služby posúdiť ako zvlášť hrubé\nporušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti, tak ako tomu bolo aj v danom prípade, a to\naj vzhľadom na všetky okolnosti predmetnej situácie, ktorá predchádzala zastaveniu vozidla žalobcu\npolicajnou hliadkou, ako aj žalobcovým následným správaním voči zasahujúcim policajtom (vulgárne\nvyjadrovanie sa voči nim a vyhrážky).\n6. Vzhľadom na vyššie uvedené, krajský súd konštatujúc pritom zákonnosť postupu a rozhodnutí\nsprávnych orgánov oboch stupňov v preskúmavanej veci, žalobu ako nedôvodnú zamietol.\n7. O nároku na trov konania rozhodol krajský súd podľa § 168 SSP a vo veci úspešnému žalovanému\nprávo na náhradu trov konania nepriznal, pretože mu žiadne dôvodne vynaložené trovy konania\nnevznikli, žiadne si ani neuplatnil a navyše ide o orgán štátnej správy.\nII.\n8. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\n9. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným\npostupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere,\nže došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP), rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a odklonil sa od ustálenej\nrozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h/ SSP).\n10. Konkrétne namietal aj podporne s poukazom na úpravu Zákonníka práce (z dôvodu absencie\njudikatúry zaoberajúcej sa vznikom, zmenou a zánikom služobného pomeru), že okamžité skončenie\npracovného pomeru je jednostranným adresovaným právnym úkonom, pracovný pomer sa končí ihneď\npo jeho doručení s tým, že okrem obligatórnej písomnej formy a dôvodu, ktorý je taxatívne vymedzený\nv § 68 a § 69 Zákonníka práce, musí byť okamžité skončenie pracovného pomeru doručené. Z\nformulácie § 38 Zákonníka práce vyplýva, že zákonodarca uprednostňuje priame doručovanie pred\ndoručovaním sprostredkovaným poštou. Ide o kogentné ustanovenie Zákonníka práce. Písomnosti,\nktoré sú doručované poštou, musia byť doporučené, v prípade písomnosti zamestnávateľa navyše s\npoznámkou „do vlastných rúk“. Rovnako hovorí aj súdna prax, pričom ak túto zásielku prevzala iná osoba\nnež zamestnanec, nebola tým splnená povinnosť zamestnávateľa doručiť túto písomnosť. Doručenie\npísomnosti podľa Zákonníka práce je možné nielen v pracovnom čase, ale aj po jeho skončení alebo\ntiež v nočných hodinách, čo plne korešponduje i s ustanovením § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z.\nĎalej žalobca poukázal na inštitút zastúpenia v zmysle občianskoprávnej úpravy (Občiansky zákonník,\nObčiansky súdny poriadok) a následne na typy zastúpenia, teda vo forme zastúpenia na základe plnej\nmoci, na základe zákona a úradného rozhodnutia. S poukazom na § 266 ods. 3,4 zákona č. 73/1998\nZ.z. uviedol, že rozhodnutie o prijatí do služobného pomeru, o náhrade škody, o prepustení, rozhodnutie\nodvolacích orgánov a rozhodnutia podľa § 245 a § 246 sa oznamujú doručením ich odpisu. Doručuje sa\ndo vlastných rúk policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo kdekoľvek bude zastihnutý. Ak nemožno\nodpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou na poslednú známu adresu policajta ako\ndoporučená zásielka s doručenkou s poznámkou „do vlastných rúk“; rovnako sa doručujú rozhodnutia\npozostalým (ods. 3). Povinnosť doručiť rozhodnutie je splnená, len čo účastník konania písomnosť\n\nprevezme alebo jej prijatie odmietne (ods. 4). Dodal, že účastníkmi konania podľa § 231 menovaného\nzákona účastníkmi konania sú policajti, bývalí policajti alebo pozostalí po policajtoch, ak sa má konať\no ich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach, ako aj iné osoby, ak tak ustanovujú\nosobitné predpisy.\n11. V ďalšej časti podanej kasačnej sťažnosti žalobca uviedol, že zákon č. 73/1998 Z.z. jednoznačne\na nespochybniteľne v § 266 ods. 3 uvádza, aké druhy rozhodnutí sa doručujú osobne policajtovi a\nnie účastníkovi konania. Patrí medzi ne i rozhodnutie o prepustení zo služobného pomeru vydané\nformou personálneho rozkazu, na základe čoho podľa žalobcu personálny rozkaz z 2. októbra 2013,\nčíslo 258, mu do súčasnej doby preukázateľne doručený nebol, ako s účastníkom konania sa s ním\nnekonalo, v dôsledku čoho sa jedná o neexistenčný právny úkon. Pojem policajta, t.j. osoby, ktorej\nsa doručujú rozhodnutia týkajúce sa vzniku, zmeny, či zániku služobného pomeru podľa § 266 ods.\n3 je jednoznačne vyšpecifikované v § 1 ods. 3 zákona, kde sa hovorí, že pod pojmom policajta treba\nrozumieť príslušníka Policajného zboru, príslušníka informačnej služby, príslušníka bezpečnostného\núradu a príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže, pričom v § 2 ods. 1 zákona sa uvádza, že\npolicajtom sa rozumie fyzická osoba, ktorá je v služobnom pomere podľa tohto zákona a vykonáva štátnu\nslužbu v služobnom úrade. Z toho je zrejmé, že splnomocnený zástupca nie je v služobnom pomere\npodľa zákona č. 73/1998 Z.z., nevykonáva štátnu službu, t.j. nie je procesne spôsobilý na prevzatie\nrozhodnutia o prepustení zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru a doručenie iba jemu nie\nje postačujúce. V tomto smere ďalej dôvodil, že krajský súd (pokiaľ akceptoval doručenie personálneho\nrozkazu iba advokátovi žalobcu) nepostupoval ústavne konformným spôsobom, lebo prejudikoval okruh\núčastníkov konania podľa zákona č. 73/1998 Z.z., v konaniach týkajúcich sa rozhodnutí vydávaných\nv súvislosti so vznikom, zmenou, zánikom služobného pomeru, čím sa jedná o neplatný právny úkon\nvo veci doručenia predmetného personálneho rozkazu, pretože takýmto právnym posúdením veci uprel\nprávo žalobcu na doručovanie rozhodnutia o ukončení služobného pomeru i jeho osobe i napriek tomu,\nže tohto práva sa nikdy nevzdal.\n12. Vo vzťahu k plnomocenstvu udelenému advokátovi uviedol, že toto ho oprávňovalo na konanie\nvedené pod sp. zn. KRPZ-BA-KD 16-502-004/2013 kde ako účastník konania vystupovalo KR PZ BA a\nnie u úplne iného subjektu MV SR pod úplne inou spisovou značkou a končiace vydaním personálneho\nrozkazu. Rozhodnutie o prepustení vydal úplne iný oprávnený správny orgán - minister vnútra, čo vyplýva\ni z toho, že sa jedná i o úplné iné číslo rozhodnutia vydaného týmto orgánom. V žiadnom zo štádií\nkonania sa nevzdal svojho práva na doručovanie písomností jeho osobe, v žiadnom zo štádií konania\nnedal advokátovi výhradnú, úradne overenú, písomnú, plnú moc - aká sa na doručovanie zásielok v\nzmysle bodu 6.2.5 všeobecných poštových podmienok inej osobe ako adresátovi vyžaduje.\n13. Žalobca namietal, že o opravnom prostriedku voči personálnemu rozkazu rozhodoval ten istý subjekt\nštátu, ktorý ho i vydal, čím došlo k porušeniu základného práva podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane\nľudských práv a základných slobôd a článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože logickým\nzáverom sa možno opodstatnene domnievať, že ak je štátny orgán vydávajúci rozhodnutie v prvom i v\ndruhom stupni totožný, zjavne, je dané, že môže dôjsť k svojvôli.\n14. V ďalšej časti dôvodil, že podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. bez zákonom\nšpecifikovaného určenia zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti je\nporušený článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko platí, že do práv fyzických osôb možno\nvstupovať, tieto obmedzovať, alebo ukladať povinnosti len na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu\na spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tým je neprípustná možnosť subjektívne stanovisko štátneho orgánu\npovýšiť nad zákon. Je to v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože aplikácia §\n192 ods. 1 písm. e/ zákona je založená iba na voľnej úvahe žalovaného, čo má charakter zákonodarnej\nmoci, ktorá mu neprislúcha. Má za to, že voľnou úvahou predmetného ustanovenia je žalovanému daná\nmožnosť k sklonu k zneužitiu predmetného ustanovenia.\n15. Žalobca ďalej namietal, že krajský súd bezdôvodne akceptoval ničím nepodložené tvrdenia hliadky\nPZ o vulgárnom vyjadrovaní voči hliadke, naopak neakceptoval žiadne úvahy navrhované žalobcom,\nkonkrétne predloženie záznamu z kamery vozidla polície, falšovanie podpisu žalobcu v správe o\nobjasnení priestupku, účelové prehliadanie výpovede skutočného vodiča vozidla potvrdzujúca, že\nvozidlo neriadil žalobca, na základe čoho nemožno konanie štátnych orgánov považovať za spravodlivé.\nK záveru krajského súdu, že sfalšovanie podpisu žalobca nenamietal počas trvania personálneho\n\nkonania a ani v podanom rozklade, žalobca uviedol, že originál priestupkového spisu mu bol predložený\ndňa 28. januára 2014 na ústnom pojednávaní, kde ihneď namietal, ako je možné, že jeho podpis sa\nobjavil na strane 1 správy o objasňovaní priestupku, a to na strane, kde sa uvádza stanovisko hliadky\nPZ. Rovnako namietal správnosť poukazu krajského súdu na § 136 zákona č. 73/1998 Z.z., ktorý zjavne\ns predmetom konania nesúvisí a z § 48 menovaného zákona zase nevyplýva, čo je možné považovať\nza zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti, či služobnej prísahy.\n16. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky zrušil rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil\nna ďalšie konanie, eventuálne, aby zrušil Personálny rozkaz z 2. októbra 2013, číslo 258 a vec vrátil\nMinisterstvu vnútra Slovenskej republiky na ďalšie konanie.\nIII.\n17. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním z 9. augusta 2019 s tým, že dôvody\nžalobcom uplatnené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné; plne sa stotožnil so záverom, ku\nktorému dospel krajský súd.\n18. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol.\nIV.\n19. Vyjadrenie žalovaného bolo doručené žalobcovi dňa 23. augusta 2019 na vedomie.\nV.\n20. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ SSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedeným v kasačnej sťažnosti\n(§ 453 ods. 1,2 SSP) postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní\ndospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná a je potrebné ju zamietnuť.\n21. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n22. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n23. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n24. Podľa § 6 ods. 2 písm. a/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách;\n25. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych\npráv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.\n26. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako\núčastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu\nverejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.\n27. Predmetom konania o kasačnej sťažnosti v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd\npostupom podľa § 190 SSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti\npostupu a rozhodnutia žalovaného zo 6. apríla 2016, číslo KM-LVS-141/2015/OPK, ktorým podľa § 243\nods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. zamietol rozklad a potvrdil personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej\nrepubliky z 2. októbra 2013, číslo: 258. Uvedeným personálnym rozkazom bol žalobca podľa § 192 ods. 1\npísm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, pričom\nprotiprávne konanie žalobcu spočívalo v tom, že žalobca pod vplyvom alkoholu riadil svoje motorové\n\nvozidlo, v kritickom čase bol vo vozidle sám, nezastavil na pokyn hliadky, ktorú sa snažil ovplyvniť vo\nsvoj prospech a po neúspechu sa vyhrážal členom hliadky fyzickou likvidáciou.\n28. Zákon č. 73/1998 Z.z. upravuje štátnu službu príslušníkov Policajného zboru, príslušníkov Slovenskej\ninformačnej služby, príslušníkov Národného bezpečnostného úradu a príslušníkov Zboru väzenskej\na justičnej stráže Slovenskej republiky (ďalej len \"štátna služba\"). Tento zákon upravuje aj právne\nvzťahy, ktoré súvisia so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby príslušníkov Policajného zboru,\npríslušníkov Slovenskej informačnej služby (ďalej len \"príslušník informačnej služby\"), príslušníkov\nNárodného bezpečnostného úradu (ďalej len \"príslušník bezpečnostného úradu\") a príslušníkov Zboru\nväzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky (§ 1 ods. 1,2).\n29. Podľa § 48 ods. 3 písm. g/, h/ zákona č. 73/1998 Z.z., policajt je povinný\n- v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného\nzboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor\n- dodržiavať služobnú disciplínu;\n30. Podľa § 189 ods. 1 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z.z., služobný pomer sa končí prepustením;\n31. Podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z., policajt sa prepustí zo služobného pomeru,\nak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v\nslužobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby;\n32. Podľa § 192 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z., o prepustení policajta z dôvodov uvedených v odseku\n1 písm. d) až g) možno rozhodnúť len do dvoch mesiacov odo dňa, keď nadriadený zistil dôvod\nprepustenia, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď tento dôvod vznikol; v týchto lehotách sa\nmusí rozhodnutie o prepustení policajtovi aj doručiť.\n33. Podľa § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., návrh na prepustenie policajta zo služobného\npomeru spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený na predpísanom tlačive a predkladá ho\nbezodkladne služobným postupom na ďalšie opatrenie nadriadenému, ktorý je oprávnený rozhodnúť o\nprepustení policajta zo služobného pomeru.\n34. Podľa § 193 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., policajtovi musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu\nna prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e), navrhovať dôkazy\na obhajovať sa.\n35. Podľa § 194 ods. 1 veta prvá zákona č. 73/1998 Z.z., rozhodnutie o prepustení sa musí vyhotoviť\npísomne a musí byť v ňom uvedený dôvod prepustenia so skutočnosťami, ktoré ho zakladajú, inak je\nneplatné;\n36. Podľa § 194 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., ak bol policajt prepustený z dôvodov uvedených v § 192\nods. 1 písm. c/ až g/, možno skončiť služobný pomer dňom doručenia rozhodnutia o prepustení.\n37. Podľa § 227 ods. 2 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z.z., služobný úrad vopred prerokuje s príslušným\nodborovým orgánom návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru z dôvodu organizačných\nzmien alebo pre zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti;\n38. Podľa § 231 zákona č. 73/1998 Z.z., účastníkmi konania sú policajti, bývalí policajti alebo pozostalí\npo policajtoch, ak sa má konať o ich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach, ako\naj iné osoby, ak tak ustanovujú osobitné predpisy.\n39. Podľa § 232 zákona č. 73/1998 Z.z., konanie v prvom stupni vo veciach služobného pomeru\nuskutočňuje a rozhoduje v ňom minister a nadriadený a ďalšie subjekty, ak to ustanovuje tento zákon\n(ďalej len \"oprávnený orgán\").\n40. Podľa § 233 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., oprávnený orgán postupuje pred vydaním rozhodnutia\ntak, aby bol presne a úplne zistený skutočný stav veci; na ten účel je povinný obstarať si na rozhodnutie\npotrebné podklady.\n\n41. Podľa § 233 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., oprávnený orgán posudzuje rovnako dôkladne všetky\nrozhodné okolnosti bez ohľadu na to, či svedčia v prospech, alebo v neprospech účastníka konania.\n42. Podľa § 238 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno\nzistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi.\n43. Podľa § 238 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane\núčastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a\norganizácií, listiny, veci a obhliadka.\n44. Podľa § 238 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., účastník konania je oprávnený navrhovať na podporu\nsvojich tvrdení dôkazy.\n45. Podľa § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z., oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy,\na to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti.\n46. Podľa § 241 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., rozhodnutie musí byť v súlade s právnymi predpismi,\nmusí vychádzať zo skutočného stavu veci a obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní. V\npísomnom vyhotovení rozhodnutia sa tiež uvedie, kto rozhodnutie vydal, dátum vydania rozhodnutia a\noznačenie policajta. Rozhodnutie musí byť podpísané s uvedením hodnosti, mena, priezviska a funkcie\ntoho, kto ho vydal, opatrené odtlačkom pečiatky so štátnym znakom a oznámené účastníkovi konania\nvyhlásením alebo doručením. Ak totožnosť príslušníka Slovenskej informačnej služby alebo toho, kto\nrozhodnutie vydal, má zostať utajená, v rozhodnutí sa jeho meno a priezvisko neuvádza; táto osoba sa\nv rozhodnutí označí iným vhodným spôsobom.\n47. Podľa § 241 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením\nustanovení právneho predpisu, podľa ktorého bolo rozhodnuté. Ak sa v rozhodnutí ukladá povinnosť na\nplnenie, ustanoví sa pre ňu rozsah plnenia a lehota.\n48. Podľa § 241 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., v odôvodnení rozhodnutia sa uvedie, ktoré skutočnosti\nboli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený oprávnený orgán pri hodnotení dôkazov a\npri použití právnych predpisov, na ktorých základe rozhodoval.\n49. Podľa § 243 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., odvolacím orgánom je najbližší nadriadený orgánu, ktorý\nrozhodnutie vydal.\n50. Podľa § 244 zákona č. 73/1998 Z.z., proti rozhodnutiu ministra, ak nejde o rozhodnutie o odvolaní,\nmožno podať rozklad. O rozklade rozhoduje minister na základe návrhu ním ustanovenej osobitnej\nkomisie; proti tomuto rozhodnutiu sa nemožno odvolať. Pre rozklad a konanie o ňom platia ustanovenia\no odvolaní.\n51. Podľa § 263 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., zastúpenie vzniká na základe plnomocenstva alebo\nrozhodnutím súdu. Zástupca koná v mene zastúpeného a zo zastúpenia vznikajú práva a povinnosti\npriamo zastúpenému.\n52. Podľa § 263 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., zástupca musí konať osobne; ďalšieho zástupcu si\nmôže ustanoviť, len ak je to ustanovené právnym predpisom alebo dohodnuté účastníkmi. Aj z právnych\núkonov ďalšieho zástupcu vznikajú práva a povinnosti priamo zastúpenému.\n53. Podľa § 263 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z., na zastúpenie je potrebné písomné splnomocnenie, v\nktorom musí byť uvedený rozsah oprávnenia zástupcu; inak je neplatné.\n54. Podľa § 264 zákona č. 73/1998 Z.z., plnomocenstvo zanikne, ak ho zastúpený odvolá alebo ak ho\nzástupca vypovie. Odvolanie alebo vypovedanie plnomocenstva musí byť písomné, inak je neplatné.\nPlnomocenstvo zanikne tiež smrťou niektorého z nich. Pre iného ako zástupcu a zastúpeného je\nzánik plnomocenstva účinný vtedy, keď sa o ňom dozvie. Ak zastúpený zomrie alebo ak zástupca\nplnomocenstvo vypovie, je zástupca povinný vykonať všetko, čo neznesie odklad, aby zastúpený\n\nneutrpel ujmu. Takto vykonané úkony majú právne následky, ako keby zastúpenie ešte trvalo, ak\nneodporujú tomu, čo zariadil zastúpený alebo jeho dedič.\n55. Podľa § 266 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z., rozhodnutie sa oznamuje vyhlásením, a ak to nie je\nmožné, doručením, ak ďalej nie je ustanovené inak.\n56. Podľa § 266 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z., rozhodnutie oznamuje vyhlásením policajtovi ústne\noprávnený orgán.\n57. Podľa § 266 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z.z., rozhodnutie o prijatí do služobného pomeru, o náhrade\nškody, o prepustení, rozhodnutie odvolacích orgánov a rozhodnutia podľa § 245 a 246 sa oznamujú\ndoručením ich odpisu. Doručuje sa do vlastných rúk policajta v služobnom úrade, v jeho byte alebo\nkdekoľvek bude zastihnutý. Ak nemožno odpis rozhodnutia doručiť policajtovi priamo, doručí sa poštou\nna poslednú známu adresu policajta ako doporučená zásielka s doručenkou s poznámkou \"do vlastných\nrúk\"; rovnako sa doručujú rozhodnutia pozostalým.\n58. Podľa § 266 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z., povinnosť doručiť rozhodnutie je splnená, len čo účastník\nkonania písomnosť prevezme alebo jej prijatie odmietne. Ak sa písomnosť uložená na pošte nevyzdvihla,\nnastanú účinky jej doručenia na tretí deň od jej uloženia. Na túto lehotu sa nevzťahuje ustanovenie §\n262 o počítaní času.\n59. Podľa § 266 ods. 5 zákona č. 73/1998 Z.z., podľa odsekov 3 a 4 sa postupuje aj pri doručovaní\nrozhodnutia opatrovníkovi, ak je policajtovi ustanovený.\n60. Podľa § 247a zákona č. 73/1998 Z.z., na konanie podľa tohto zákona sa nevzťahuje všeobecný\npredpis o správnom konaní 52) [odkaz na zákon č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)]\nokrem výkonu rozhodnutia.\n61. Najvyšší súd po vyhodnotení žalobcom v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov vo vzťahu k\nnapadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho\nspisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a\nrelevantných právnych záverov vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa\nk predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú\ndostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho súdu\npovažuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.\nVzhľadom k tomu, aby najvyšší súd v preskúmavanej veci nadbytočne neopakoval pre účastníkov známe\nskutočnosti spolu s právnymi závermi krajského súdu, sa vo svojom odôvodnení obmedzil na doplnenie\ndôvodov na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia.\n62. Predovšetkým je potrebné uviesť, že služobný pomer príslušníkov policajného zboru, Slovenskej\ninformačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície\nje svojou povahou inštitútom verejného práva - ide o štátnozamestnanecký právny pomer. Takýto\nprávny pomer nevzniká zmluvou, ale mocenským aktom služobného orgánu - rozhodnutím o prijatí do\nslužobného pomeru a po celú dobu svojho trvania sa výrazne odlišuje od pomeru pracovného, ktorý je\nnaopak typickým pomerom súkromnoprávnym. To sa prejavuje okrem iného aj v právnej úprave týkajúcej\nsa zmeny služobného pomeru, služobnej disciplíny, skončenia služobného pomeru a nárokov s ním\nsúvisiacich a ďalších prípadov rozhodovania služobných orgánov. Tieto vzťahy, sú založené na tuhšej\npodriadenosti a nadriadenosti subjektov služobného pomeru. Právna povaha takéhoto služobného\npomeru príslušníkov Policajného zboru odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho\nnositeľa verejnej moci, potreba pevného začlenenia policajta do organizmu verejnej moci a účasť na\njej výkone. Ide teda o špecifický štátnozamestnanecký pomer verejného práva, ktorého právna úprava\nmá formu kódexu.\n63. Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej rozhodovacej praxi formuloval, že z pôsobnosti článku 6\nods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv sú vylúčené spory zamestnancov štátu, ktorých\npracovná náplň pozostáva zo špecifických činností verejnej správy v miere, v akej táto správa koná ako\ndržiteľka verejnej moci poverená ochranou všeobecných záujmov štátu alebo orgánov verejnej moci.\nPracovníci na týchto miestach majú teda v rukách časť suverénnej moci štátu; ten má tak legitímny\n\nzáujem vyžadovať od týchto zamestnancov zvláštne puto dôvery a lojality. Zjavný príklad takýchto\nčinností predstavujú ozbrojené sily a polícia (pozri napríklad Pellegrin proti Francúzsku, rozsudok z 8.\ndecembra 1999 týkajúci sa sťažnosti č. 28541/95, Frydlender proti Francúzsku, rozsudok z 27. júna\n2000 týkajúci sa sťažnosti č. 30979/96).\n64. Vychádzajúc z uvedeného je dôvodné konštatovať, že zákonná úprava služobného pomeru\npríslušníkov ozbrojených zborov poskytuje príslušníkom v služobnom pomere nižšiu mieru ochrany. Táto\nje premietnutá aj v osobitnej úprave konania vo veciach služobného pomeru v dvanástej časti zákona o\nštátnej službe príslušníkov Policajného zboru, ktorá vylučuje použite všeobecného predpisu o správnom\nkonaní, okrem výkonu rozhodnutia (§ 247a zákona o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru).\n65. K námietke žalobcu, že personálny rozkaz mu nebol riadne doručený, keďže bol doručený výlučne\njeho právnemu zástupcovi, najvyšší súd uvádza, že podľa už vyššie citovaných ustanovení § 266 v\nspojení s § 263 zákona č. 73/1998 Z.z. vyplýva, že zastúpenie vzniká na základe plnomocenstva\nalebo rozhodnutím súdu. Zástupca koná v mene zastúpeného a zo zastúpenia vznikajú práva a\npovinnosti priamo zastúpenému s tým, že na zastúpenie je potrebné písomné splnomocnenie, v\nktorom musí byť uvedený rozsah oprávnenia zástupcu; inak je neplatné. Na základe splnomocnenia\nteda splnomocnenec vykonáva právne úkony v mene splnomocniteľa, pričom účinky vznikajú priamo\nsplnomocniteľovi. Najvyšší súd má za to, že v prvom stupni konajúci služobný úrad postupoval v súlade\nso zákonom, keď personálny rozkaz ministra vnútra Slovenskej republiky z 2. októbra 2013, číslo: 258\ndoručoval právnemu zástupcovi (advokátovi) žalobcu, keďže predložením plnomocenstva žalobcom\nmal preukázané, že žalobca bol v konaní zastúpený advokátom. Plnomocenstvom ako dvojstranným\nprávnym úkonom, žalobca deklaroval správnemu orgánu, v akom rozsahu a komu udeľuje oprávnenie\nna zastupovanie. Z obsahu predloženého plnomocenstva z 9. septembra 2013, podpísaným žalobcom\nako aj advokátom bez akýchkoľvek pochybností vyplynulo, že žalobca udelil plnomocenstvo na všetky\núkony t.j. aj na prijímanie a doručovanie písomností vo veci cit.: „zastupovanie vo veci konania o\nprepustenie zo služobného pomeru u KRPZ Bratislava spis zn. KRPZ-BA-KD 16-502-004/2013“, ktorej\nčíslo zodpovedalo konaniu vedenom v prvom stupni jeho bezprostredne nadriadeným pred predložením\nveci jeho nadriadenému (ministrovi vnútra) oprávnenému rozhodnúť o prepustení žalobcu zo služobného\npomeru (pozri § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z.) s tým, že doručením príslušného personálneho\nrozkazu (odhliadnuc od jeho odlišnej spisovej značky) bolo zavŕšené prvostupňové správne konanie\nako celok. Správnemu orgánu nemožno vyčítať nesprávny postup, keď personálny rozkaz doručil len\nadvokátovi preukázateľne splnomocnenému na zastupovanie žalobcu v predmetnom správnom konaní,\npretože účinky doručenia písomnosti právnemu zástupcovi vznikli priamo žalobcovi. Logickým výkladom\nmožno dospieť k nepochybnému záveru, že ustanovenie § 266 ods. 3 zákona upravuje situáciu, v ktorej\npolicajt nie je v konaní zastúpený pričom niet dôvodu vykladať ho (s poukazom na ustanovenie § 263 ods.\n1 zákona) rovnako aj v prípade zastúpenia splnomocneným zástupcom. V tejto súvislosti najvyšší súd\npoukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 17. júna 2008, sp. zn. 1Sžo/77/2008,\nprípadne mutatis mutandis uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 24. novembra 2004, sp.\nzn. III. ÚS 345/04-11). Poukaz žalobcu na úpravu Zákonníka práce je v tomto prípade bezpredmetný,\nnakoľko inštitút doručovania písomností v personálnom konaní je upravený v už zmieňovanom § 266\nzákona č. 73/1998 Z.z. (v spojení s § 263 zákona). Rovnako odkaz žalobcu na Poštové podmienky\n- Všeobecná časť (vnútroštátny styk) nie je opodstatnený, keďže personálny rozkaz bol doručený\npríslušníkmi Policajného zboru priamo právnemu zástupcovi žalobcu, a nie prostredníctvom poštového\ndoručovateľa.\n66. K námietke žalobcu, že vo veci tak v prvom ako aj v druhom stupni rozhodoval ten istý orgán (minister\nvnútra) najvyšší súd uvádza, že nadriadeným, ktorého predpokladá zákon č. 73/1998 Z.z. v § 192 ods.\n5 je minister vnútra, nakoľko iba tento je oprávnený rozhodovať o prepustení zo služobného pomeru\npodľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. [rovnako to vyplýva aj z Nariadenia ministra vnútra\nSlovenskej republiky číslo 174/2010 o rozsahu pôsobnosti nadriadených vo veciach služobného pomeru\nv štátnej službe príslušníkov Policajného zboru (personálna pôsobnosť)]. V tomto smere je kľúčové, že\nminister vnútra ako predstavený ministerstva vnútra už nemá nadriadený orgán spôsobilý rozhodnúť\no prípadne podanom opravnom prostriedku voči jeho rozhodnutiu; v takom prípade platí, že voči jeho\nrozhodnutiu je prípustný rozklad, o ktorom rozhoduje minister na základe návrhu ním ustanovenej\nosobitnej komisie, čo jasne vyplýva z § 244 zákona č. 73/1998 Z.z.\n\n67. Žalobca v ďalšej časti podanej kasačnej sťažnosti namietal, že podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č.\n73/1998 Z.z. bez zákonom špecifikovaného určenia zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy alebo\nslužobnej povinnosti je porušený článok 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, nakoľko platí, že do práv\nfyzických osôb možno vstupovať, tieto obmedzovať, alebo ukladať povinnosti len na základe ústavy, v\njej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Tým je neprípustná možnosť subjektívne\nstanovisko štátneho orgánu povýšiť nad zákon. Je to v rozpore s článkom 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, pretože aplikácia § 192 ods. 1 písm. e/ zákona je založená iba na voľnej úvahe žalovaného,\nčo má charakter zákonodarnej moci, ktorá mu neprislúcha. Má za to, že voľnou úvahou predmetného\nustanovenia je žalovanému daná možnosť k sklonu k zneužitiu predmetného ustanovenia.\n68. V tejto súvislosti najvyšší súd uvádza, že zákon č. 73/1998 Z.z. v § 192 ods. 1 písm. e/ [na\nrozdiel od pojmu „služobná prísaha“ (§ 17)] bližšie nedefinuje / nešpecifikuje, čo možno považovať,\nrespektíve aké konanie príslušníka Policajného zboru už dosahuje intenzitu tzv. „porušenia služobnej\npovinnosti zvlášť hrubým spôsobom“ majúceho za následok prepustenie policajta zo služobného\npomeru. V tomto smere zákonodarca ponechal na správnom orgáne, aby posúdil, či konkrétne\nkonanie policajta je takej intenzity, že napĺňa pojmový znak „porušenia služobnej povinnosti zvlášť\nhrubým spôsobom“. Možno teda hovoriť o správnej úvahe, respektíve voľnej úvahe správneho orgánu\nvyjadrujúcej určitý stupeň voľnosti rozhodovania správneho orgánu, ktoré mu umožňuje v medziach\nzákona prijať také rozhodnutie, aké uzná za najvhodnejšie, a to s prihliadnutím na konkrétne okolnosti\nveci. Správne uváženie sa uplatňuje predovšetkým v situáciách, keď správny orgán má na výber,\nči v určitej situácii uplatní svoju právomoc, alebo nie. V týchto prípadoch spravidla vychádza len zo\nvšeobecného vymedzenia zákonných podmienok, ktoré zároveň predstavujú hranicu voľnej úvahy. Z\nhľadiska správnej teórie možno správnu úvahu definovať ako zákonom založenú voľnosť tohto orgánu\nzvoliť pri riešení konkrétneho prípadu jedno z viacerých právne možných rozhodnutí, pričom voľná\núvaha môže byť založená iba zákonom respektíve z neho odvodenou právnou normou (Z. Bažil),\nzákonom vymedzený stupeň slobody správnych orgánov pri rozhodovaní konkrétnej veci, pričom v\nuvedenom rámci administratívny orgán prijíma optimálne riešenie z niekoľkých rôznych možností, avšak\nmožnosť výberu z niekoľkých variant neznamená absolútnu slobodu správneho orgánu, keďže uváženie\nje vždy obmedzené určitým rámcom, či už užšie, alebo širšie (J. Macur). Pôjde teda o stav, keď právne\nnormy, ktoré presne a jednoznačne neurčujú, aké riešenie má správny orgán na konkrétny prípad\naplikovať, ale umožňujú, aby konajúci orgán v danom prípade sám hľadal riešenie, avšak v rámci\npriestoru vymedzeného právnou normou (K. Tóthová). V zákone č. 73/1998 Z.z. zákonodarca explicitne\nnedefinuje, čo pokladá za porušenie prísahy alebo zvlášť závažné porušenie služobnej povinnosti, z\nktorých dôvodov uvedené ustanovenie je možné považovať za právnu normu s relatívne neurčitou\n(abstraktnou) hypotézou, teda patrí k právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym\npredpisom, a ktoré tak prenechali správnemu orgánu príslušnému na konanie, aby podľa vlastnej úvahy v\nkaždom jednotlivom prípade sám vymedzil hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného\nokruhu konkrétnych okolností. Zákon síce ponechal širokú možnosť uváženia v prípade rozhodnutia o\nprepustení z pomeru príslušníka policajného zboru pre porušenie prísahy alebo zvlášť hrubé porušenie\nslužobnej povinnosti, avšak táto úvaha musí zodpovedať zisteným skutkovým okolnostiam a musí mať\noporu vo vykonanom dokazovaní a musí byť logickým vyústením riadneho hodnotenia skutkových\nzistení. Na tomto mieste najvyšší súd poukazuje aj na § 27 ods. 2 SSP, podľa ktorého pri rozhodnutí,\nopatrení alebo inom zásahu, ktoré orgán verejnej správy vydal alebo vykonal na základe zákonom\npovolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah\nnevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom.\n69. Nadväzne na skutočnosti uvádzané v predchádzajúcom bode 68 tohto rozhodnutia, najvyšší súd\nďalej uvádza, že v prejednávanej veci sa krajský súd dostatočným spôsobom venoval tomu, či správne\norgány náležite zistili skutkový stav veci pred vydaním napadnutého rozhodnutia, či si zaobstarali všetky\npotrebné podklady na vydanie rozhodnutia, a či boli získané zákonným spôsobom, pričom krajský\nsúd mal za preukázané, že dôkazmi preukazujúcimi spáchanie protiprávneho konania žalobcom boli\npredovšetkým kľúčové výpovede dvoch príslušníkov Policajného zboru vykonávajúcich motohliadku v\nrozhodnom čase, t.j. v čase zistenia protiprávneho konania žalobcu - 4. augusta 2013. Z ich výpovedí\nzachytených v Zápisnici o výsluchu osoby na zistenie a objasnenie skutočného stavu veci z 26.\naugusta 2013, číslo KRPZ-BA-KDI6-502-006/2013 (ppráp. T.) a z 26. augusta 2013, číslo KRPZ-BAKDI6-502-009/2013 (práp. T.) bolo jednoznačne bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že motorové\nvozidlo viedol žalobca pod vplyvom alkoholu, v kritickom čase bol vo vozidle sám, nezastavil na pokyn\nhliadky, ktorú sa snažil ovplyvniť vo svoj prospech a po neúspechu sa vyhrážal členom hliadky fyzickou\n\nlikvidáciou. Obranu žalobcu spočívajúcu v tom, že tento nebol vodičom kontrolovaného osobného\nmotorového vozidla, bol iba spolujazdcom, pričom skutočný vodič z vozidla utiekol, vyhodnotil aj najvyšší\nsúd ako účelovú. Z výpovedí príslušníkov motohliadky jednoznačne vyplynulo, že motorové vozidlo\nviedol sám žalobca, iná osoba sa v motorovom vozidle nenachádzala, a keďže motorové vozidlo\nžalobcu mali neustále na dohľad, nebolo ani možné, že by iná osoba z neho ušla bez toho, aby si\nto všimli uvedení príslušníci motohliadky. Navyše, skutočnosť, že žalobca motorové vozidlo neviedol,\nžalobca začal uplatňovať až v čase, keď bol predvedený na Obvodné oddelenie Policajného zboru a nie\nihneď, teda už v čase zastavenia motorového vozidla hliadkou, čo by sa javilo vzhľadom na podstatu\na charakter tohto tvrdenia za prinajmenšom vhodné. Najvyšší súd uvádza, že dokazovanie v danej\nveci bolo vykonané zákonným spôsobom, keď za nosný dôkaz bol správnymi orgánmi prijatý úradný\nzáznam členov motohliadky, ktorého vážnosť nie je možné v danej veci spochybniť. Posudzovanie\nv rámci správnej úvahy žalovaného podľa názoru najvyššieho súdu nevybočilo z medzí a hľadísk\nustanovených zákonom, predovšetkým s ohľadom na to, že každý príslušník policajného zboru má\nväčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojím povolaním a profesiou má svojím správaním byť vzorom\nvo vzťahu k ostatným občanom, z čoho vyplýva aj jeho postavenie v spoločnosti. Na činnosť policajného\nzboru sú kladené vyššie nároky, a to nielen počas priameho výkonu štátnej služby, ale aj mimo nej.\nHlavnou úlohou policajného zboru je chrániť záujmy spoločnosti, a s tým sú spojené aj vyššie nároky\nna činnosť jeho príslušníkov.\n70. K námietke žalobcu, že správne orgány neakceptovali ním navrhnuté dôkazy (záznam z kamery,\nvýsluch údajného vodiča motorového vozidla) najvyšší súd uvádza, že v zmysle zásady voľného\nhodnotenia dôkazov, ktorá je príznačná aj pre tento druh správneho konania (personálneho konania)\nvyplýva, že správny orgán má možnosť podľa svojej úvahy posúdiť, či sa niektorá skutočnosť ukázala\nv rámci dokazovania ako pravdivá, t.j. či sama o sebe je ako dôkaz dostačujúca, alebo či je potrebné\nzadovážiť ďalšie dôkazy, ktoré vytvoria úplnejšie podklady pre rozhodnutie. Tomu zodpovedá aj zákonné\nznenie § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z., podľa ktorého oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa\nvlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Hodnotenie\ndôkazov podľa vlastnej úvahy je myšlienkový proces, v rámci ktorého správny orgán prijíma jedno\ntvrdenie a odmieta iné, pričom sa opiera o logické úsudky, ako aj ďalšie okolnosti, ktoré vyšli v konaní\nnajavo a majú pre konanie a rozhodnutie istý stupeň relevancie. Pri hodnotení dôkazov správny orgán\nhodnotí procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie s tým, že pokiaľ samotný\nzákon neurčuje záväzným spôsobom prípustnosť konkrétnych dôkazných prostriedkov a ich dôkaznú\nsilu, je na samotnom správnom orgáne, akú dôkaznú silu dôkazu prisúdi. Nebolo teda povinnosťou\nsprávneho orgánu vykonať dôkazy navrhnuté účastníkom konania. Pokiaľ správny orgán na základe\nvykonaného dokazovania vyhodnotením zadovážených a vykonaných dôkazov dospel k záveru, že\nz ustáleného skutkového základu bol preukázaný skutočný stav veci, zakladajúci právny záver pre\nrozhodnutie, vo veci rozhodol a v odôvodnení rozhodnutia sa vyporiadal s námietkami a návrhmi\nžalobcu ako účastníka konania, postupoval v súlade so zákonom. V ďalšom najvyšší súd odkazuje na\npredchádzajúci bod 69 tohto rozhodnutia.\n71. K námietke žalobcu týkajúcej sa sfalšovania jeho podpisu v správe o objasnení priestupku najvyšší\nsúd uvádza, že táto okolnosť sama o sebe nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutí správnych orgánov,\nporušenie služobnej povinnosti zvlášť hrubým spôsobom bolo dostatočne preukázané v personálnom\nkonaní z výpovedí príslušníkov Policajného zboru vykonávajúcich motohliadku v rozhodnom čase.\nRovnako aj nesprávny poukaz krajského súdu na § 136 zákona č. 73/1998 Z.z., ktorý zjavne\ns predmetom konania nesúvisí, nezakladá bez ďalšieho zmätočnosť, alebo aj nesprávnosť jeho\nrozhodnutia.\n72. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší súd námietky žalobcu vyhodnotil ako nedôvodné\na kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol.\n73. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní\núspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému\nnárok na náhradu trov konania zo zákona vyplýva len v prípade, ak je splnená podmienka výnimočnosti,\nčo podľa najvyššieho súdu v danej veci nebolo splnené (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá\nSSP).\n74. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).\n\nPoučenie:\nP o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/204/2018", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:17290b91-3ee7-42c7-9144-3d58eaa75778", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 345/04", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 345/04 z 24. 11. 2004", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2004-11-24", "citacie_n": 38, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:17290b91-3ee7-42c7-9144-3d58eaa75778"}], "citovane_v": []}