{"guid": "86294fd5-67d2-43c0-94fb-8f46b17f8f6b:b8a08aab-dd0f-4555-abee-9c97100af751", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1018200625.1", "spisova_znacka": "1Szak/3/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Szak/3/2019 z 21. 5. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. mája 2019, sp. zn. 1Szak/3/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:1018200625.1", "identifikacne_cislo": "1018200625", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Igor Belko", "datum_vydania": "2019-05-21", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmeňujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404", "nazov": "zákon č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011"}, {"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-c", "nazov": "§ 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-88.odsek-1.pismeno-c", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-88"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-88"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/b8a08aab-dd0f-4555-abee-9c97100af751", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1018200625.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1018200625.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1018200625.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n1Szak/3/2019\n1018200625\n21. 05. 2019\nJUDr. Igor Belko\nECLI:SK:NSSR:2019:1018200625.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov\nsenátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD., v právnej veci sťažovateľa (pôv.\nžalobca): W. Y., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Pakistanská islamská republika, bez dokladu\ntotožnosti, t.č. pobytom na neznámom mieste, právne zastúpeného Ligou za ľudské práva, občianske\nzdruženie, so sídlom Baštová 5, Bratislava, proti žalovanému: Prezídium policajného zboru, Úrad\nhraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava, Oddelenie\ncudzineckej polície Policajného zboru Bratislava, so sídlom Regrútska 4, 812 72 Bratislava, o správnej\nžalobe vo veciach zaistenia, o kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave\nsp. zn. 8Sa/40/2018 zo dňa 30. januára 2019, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8Sa/40/2018 zo dňa\n30. januára 2019 m e n í tak, že u r č u j e , že rozhodnutie žalovaného PPZ-HCP-BA6-4-009/2018AV zo dňa 5. januára 2018 bolo n e z á k o n n é .\nSťažovateľovi p r i z n á v a právo na úplnú náhradu trov konania voči žalovanému.\nodôvodnenie:\n1. Žalovaný rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA6-4-009/2018-AV zo dňa 05.01.2018 (ďalej len „preskúmavané\nrozhodnutie\") rozhodol o zaistení sťažovateľa podľa ustanovenia § 88 ods. 1 písm. c) zákona č. 404/2011\nZ.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zák. č. 404/2011 Z.z.\") na účel zabezpečenia prípravy a výkonu jeho prevozu do Bulharskej\nrepubliky podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 604/2013 z 26.06.2013, ktorým sa\nstanovujú kritériá a mechanizmy na určenie členského štátu zodpovedného za posúdenie žiadosti o\nmedzinárodnú ochranu podanej štátnym príslušníkom tretej krajiny alebo osobou bez štátnej príslušnosti\nv jednom z členských štátov (ďalej len „Dublinské nariadenie\").\n2. Žalovaný poukázal na výsledky lustrácií v systéme Eurodac, podľa ktorých je sťažovateľ žiadateľom\no azyl v Bulharskej republike. Túto skutočnosť žalovaný oznámil Dublinskému stredisku Migračného\núradu MV SR, na čo sa začalo konanie o návrat na územie Bulharskej republiky pod číslom konania MUDS-300/2017-Ž. Dňa 21.07.2017 bolo vydané rozhodnutie o zaistení sťažovateľa podľa § 88 ods. 1 písm.\nc) zák. č. 404/2011 Z.z., pod číslom PPZ-HCP-BA6-206-010/2017-AV na účel zabezpečenia prípravy\na výkonu jeho prevozu podľa Dublinského nariadenia. Sťažovateľ počas zaistenia, dňa 07.09.2017\npožiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, na základe čoho bol dňa 06.11.2017\nprepustený zo zaistenia a rozhodnutím PPZ-HCP-BA6-206-027/2017-AV bol zaistený podľa ust. § 88a\nods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. Dňa 08.11.2017 vydalo Dublinské stredisko rozhodnutie, ktorým\nzamietlo žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú, pretože podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona č.\n480/2002 Z.z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov je na konanie o udelenie azylu príslušná\n\nBulharská republika. Dňa 21.11.2017, po jeho prepustení bol sťažovateľ zaistený rozhodnutím PPZHCP-307-009/2017-AV podľa § 88a ods. 1 písm. e) zák. č. 404/2011 Z.z. Proti rozhodnutiu o zamietnutí\nžiadosti o udelenie azylu podal sťažovateľ správnu žalobu, pričom príslušný správny súd žiadosť o\npriznanie odkladného účinku podanej správnej žalobe zamietol, čo malo za následok, že rozhodnutie\nDublinského strediska o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu sa stalo vykonateľným. Preto bol dňa\n05.01.2018 zaistený na základe (v tomto konaní) preskúmavaného rozhodnutia.\n3. Sťažovateľ do zápisnice o vyjadrení účastníka konania najmä uviedol trasu svojho cestovania na\núzemie členských štátov a tiež že nedisponuje žiadnymi finančnými prostriedkami ; bola mu tiež daná\nmožnosť sa pred vydaním rozhodnutia o zaistení vyjadriť k jeho podkladu i spôsobu zaistenia, prípadne\nnavrhnúť jeho doplnenie, čo nevyužil.\n4. Žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí uviedol, že sťažovateľ nespĺňa podmienky pre uloženie menej\nzávažného prostriedku ako je zaistenie. Záverom argumentoval tým, že presnú dĺžku doby, nevyhnutnú\nk reálnemu výkonu prevozu nie je možné predbežne presne určiť a je ju možné odhadnúť hlavne z\naplikačnej praxe. Dĺžka zaistenia závisí od množstva podstatných faktorov, medzi ktoré okrem iného patrí\nkomunikácia medzi štátnymi orgánmi SR a zodpovednými členskými štátmi, ako aj vybavenie všetkých\nnáležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu, ktoré upravujú medzinárodné dohody, ktorými sú\nobe krajiny signatármi, prípadne iné nepredvídateľné okolnosti, ktoré nemožno predbežne určiť.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n5. Dňa 18.01.2018 bola Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd\") doručená žaloba\nsťažovateľa vo veci zaistenia voči preskúmavanému rozhodnutiu, ktorou sa sťažovateľ domáhal jeho\nzrušenia a svojho prepustenia zo zaistenia. Dňa 29.01.2018 bolo krajskému súdu doručené podanie,\nktorého prílohou bol listinný dôkaz zo dňa 15.01.2018, s predmetom - „vykonanie eskorty - hlásenie\",\nz ktorého vyplynulo, že dňa 15.01.2018 bola vykonaná eskorta sťažovateľa na medzinárodné letisko\nSchwechat vo Viedni, odkiaľ pokračovala letom č. OS 805 s odletom z Viedne, v čase o 07.20 hod. a\ns príletom do Sofie v čase o 09.55 hod. MČ. Sťažovateľ opustil územie Slovenskej republiky a bol\nodovzdaný orgánom Bulharskej republiky v zmysle Dublinského nariadenia.\n6. V danej situácii krajský súd dospel k záveru o odpadnutí dôvodu na pokračovanie v konaní a s\npoukazom na ustanovenie § 99 písm. g) zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „S.s.p.\") konanie uznesením sp. zn. 6Sa/4/2018 zo dňa 29.01.2018\nzastavil.\n7. Na základe kasačnej sťažnosti sťažovateľa kasačný súd vyššie uvedené uznesenie krajského súdu\nuznesením sp. zn. 1Szak/17/2018 zo dňa 10.04.2018 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n8. Krajský súd v konaní podľa ust. § 221 a nasl. S.s.p. pri neformálnom posudzovaní žaloby (§ 206 ods.\n3 S.s.p.) dospel k záveru o potrebe zamietnuť správnu žalobu z nasledujúcich dôvodov:\n- dobu zaistenia nie je možné predbežne presne určiť, jej dĺžka závisí od množstva faktorov, medzi\nktoré okrem iného patrí zdravotný stav účastníka konania, jeho spolupráca, komunikácia medzi štátnymi\norgánmi Slovenskej republiky a ostatnými štátmi, ktorých sa nútený návrat týka, ako aj vybavenie\nvšetkých náležitostí potrebných na riadne dodržanie postupu;\n- postup správneho orgánu po rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave, v konaní sp.zn. 4Sa/100/2017,\nv ktorom konal o rozhodnutí žalovaného č. PPZ-HCP-BA6-307-009/2017- AV zo dňa 21.11.2017, nie\nje krajský súd v aktuálnom konaní oprávnený posudzovať;\n- príkaz na prepustenie sťažovateľa je podľa vyjadrení žalovaného súčasťou iného spisového materiálu;\n- povinnosť informovať právneho zástupcu o jednotlivých úkonoch žalovanému zo zákona o správnom\nkonaní, ani zo zákona o pobyte cudzincov nevyplýva, naviac ak napadnuté rozhodnutie správneho\norgánu bolo prvým úkonom v konaní, začatom na základe iného právneho titulu a na zastupovanie v\nňom, môže byť právny zástupca splnomocnený až po začatí konania;\n- nenastala situácia zaistenia sťažovateľa na základe viacerých zákonných titulov, pretože v aktuálne\npreskúmavanom konaní bol zaistený podľa ust. § 88 ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z., na rozdiel\nod zaistenia uskutočneného dňa 21.11.2017 podľa ust. § 88a ods.1 pís. b) zák. č. 404/2011 Z.z.;\n\n- s odkazom na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ak právna zástupkyňa sťažovateľa\ntvrdí, že zistenie skutkového stavu je nedostačujúce na riadne posúdenie veci, potom jej námietka\nnesprávneho právneho posúdenia je a priori nedôvodná (rozsudok NS SR sp.zn. 1 Sžak/10/2017 zo\ndňa 27.06.2017);\n- vzhľadom na snahu sťažovateľa dosiahnuť cieľ svojej cesty (Spolková republika Nemecko) a zabrániť\nnávratu, je s ohľadom na právny dôvod zaistenia, podľa ust. § 88 ods. 1 pís. c) zákona o pobyte\ncudzincov, daný predpoklad jeho úteku a je na mieste skonštatovať, že aj uloženie alternatív k zaisteniu,\nby sa minulo sledovanému cieľu;\n- k výkladu čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia krajský súd poukázal rozsudok Súdneho dvora EÚ\nzo dňa 13.09.2017 vo veci C-60/16, na základe ktorého námietku týkajúcu sa porušenia lehoty na\nodovzdanie vyhodnotil ako nedôvodnú;\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\nA)\n9. Proti uzneseniu krajského súdu, uvedenému v záhlaví tohto rozhodnutia, sťažovateľ v zákonnej lehote\npodal kasačnú sťažnosť z dôvodov uvedených v\n- § 440 ods. 1 písm. f) S.s.p., t.j. nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania,\naby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý\nproces a\n- § 440 ods. 1 písm. g) S.s.p., t.j. krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.\n10. Sťažovateľ v nasledujúcich sťažnostných bodoch v súlade s § 445 ods. 1 písm. c) S.s.p. najmä\nuviedol, že:\n- krajský súd nesprávne právne posúdil námietku týkajúcu sa nerešpektovania rozsudku Krajského súdu\nv Bratislave sp. zn. 4Sa/100/2017 zo dňa 15.12.2017, ktorým bolo nariadené prepustenie sťažovateľa\nzo zaistenia a námietky podstatného porušenia ustanovení o konaní žalovaným s poukazom na\ndodržiavanie požiadavky právnej istoty a predvídateľnosti práva\no k prepusteniu sťažovateľa nedošlo, ale bol prezaistený za iným účelom;\no v novom konaní žalovaný nenapravil pochybenia vytýkané krajským súdom;\no krajský súd posudzuje aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorý predchádzal vydaniu\npreskúmavaného rozhodnutia;\no v tomto smere poukázal sťažovateľ na bod č. 28 rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,\nsp.zn. 1Szak/14/2017 zo dňa 26.09.2017;\no príkaz na prepustenie má byť súčasťou nového administratívneho spisu, nakoľko spis má byť zrkadlom\npriebehu konania pred správnym orgánom;\n- krajský súd nesprávne právne posúdil námietku pozbavenia sťažovateľa práva na účinný prístup k\nprávnej pomoci\no právna zástupkyňa sťažovateľa nebola informovaná o úkonoch vykonávaných so sťažovateľom v\nzaistení;\no k uvedenému poukázal na nasledujúce rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn.\n1Szak/4/2017 zo dňa 11.05.2017 body 41 až 45 a sp. zn. 10Sža/9/2014 zo dňa 03.04.2014 a rozsudok\nKrajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sp/82/2015 zo dňa 04.09.2015;\no uvedeným postupom bolo zvolenej právnej zástupkyni sťažovateľa znemožnené vyjadriť sa k\npodkladom pred vydaním rozhodnutia;\no sťažovateľ nesúhlasil so záverom krajského súdu o tom, že vydanie rozhodnutia by malo byť prvým\núkonom v konaní o zaistení cudzinca;\n- krajský súd nesprávne právne posúdil námietku týkajúcu sa nesprávneho právneho posúdenia vo\nvzťahu k určenému dôvodu zaistenia sťažovateľa\no žalovaný zaistil sťažovateľa podľa § 88 ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z. s poukazom na nepriznanie\nodkladného účinku podanej správnej žalobe žalobcu vo veci zamietnutia jeho žiadosti o azyl krajským\nsúdom, čo malo za následok, že rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o azyl sa stalo vykonateľným,\nna základe čoho sa podľa žalovaného už sťažovateľ nepovažuje za žiadateľa o udelenie azylu na\núzemí Slovenskej republiky - týmto sťažovateľ stratil iba oprávnenie zdržiavať sa na území Slovenskej\nrepubliky, s poukazom na § 2 písm. h) zák. č. 480/2002 Z.z. nestratil status žiadateľa o udelenie azylu;\n- krajský súd nesprávne právne posúdil námietku nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k\naplikácii menej prísnych donucovacích opatrení, pričom s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu\n\nSlovenskej republiky sp. zn. 1Szak/14/2017 zo dňa 26.09.2017 body 34 až 36 sťažovateľ uviedol, že ako\nosobe so statusom žiadateľa o azyl majú správne orgány povinnosť zabezpečiť mu ubytovanie vo svojich\nzariadeniach a na náklady štátu, s čím sa stotožnil aj Krajský súd v Bratislave v bode 7 rozsudku sp.\nzn. 4Sa/100/2017 zo dňa 15.12.2017, ktorým bolo zrušené rozhodnutie o zaistení žalobcu a nariadené\njeho prepustenie;\n- krajský súd nesprávne právne posúdil riziko úteku sťažovateľa\no k uvedenému sťažovateľ poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.\n1Sža/23/2014; sp. zn. 1Szak/3/2017 zo dňa 04.05.2017, body 27 až 30, sp. zn. 10Szak/3/2017 zo dňa\n09.02.2017, bod 25 a rozsudok sp. zn. 10SZa/8/2016 zo dňa 29.03.2016;\no prvotná hrozba úteku nie je nemenná, a preto je potrebné ju vždy konfrontovať s aktuálnou situáciou;\no Krajský súd v Bratislave rozsudku sp.zn. 4Sa/100/2017 zo dňa 15.12.2017 bod 8, uviedol, že žalovaný\nna zistenie okolností ev. dôvodnej obavy rizika úteku sťažovateľa nevykonal žiadne dokazovanie a jeho\nsprávna úvaha je v tomto smere založená iba na jeho domnienkach- uvedené pochybenie žalovaný v\naktuálnom konaní nenapravil;\n- krajský súd nesprávne právne posúdil stanovenie dĺžky doby zaistenia žalovaným\no žalovaný bol povinný pri stanovení dĺžky doby zaistenia vychádzať z ustanovení článku 28 ods. 3\nDublinského nariadenia, ktoré ustanovuje podstatne kratšiu dobu zaistenia ako zák. č. 404/2011 Z.z.;\no sťažovateľ poukázal rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Szak/5/2017 zo dňa\n22.05.2017, body 19 až 23 a Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Sa/100/2017 (k predchádzajúcemu\nzaisteniu) bod 11;\no žalovaný nesprávne právne posúdil možnosť zaistenia sťažovateľa za účelom jeho transferu do\nBulharska, keďže mu z rozsudku krajského súdu sp. zn. 4Sa/100/2017 jednoznačne vyplýva, že možnosť\nzaistenia za účelom transferu do Bulharska bola vyčerpaná v období od 07.09.2017 do 17.10.2017- v\naktuálnom konaní sa však krajský súd v napadnutom rozsudku nestotožnil s takouto argumentáciou,\navšak dostatočne zrozumiteľným spôsobom neuviedol, prečo sa odchýlil od právneho posúdenia\nuvedeného vo vzťahu k namietanej nemožnosti zaistenia sťažovateľa s ohľadom na uplynutie lehôt v\nzmysle Dublinského nariadenia;\n11. Záverom navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vyslovil, že zaistenie\nsťažovateľa na podklade preskúmavaného rozhodnutia bolo nezákonné.\nB)\n12. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 14.04.2019 poukázal na preskúmavané\nrozhodnutie a vyjadrenie k správnej žalobe s ktorými sa naďalej stotožňuje.\nIV.\nPrávny názor Najvyššieho súdu\n13. Senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 S.s.p.)\npredovšetkým postupom podľa § 452 ods. 1 v spojení s § 439 S.s.p. preskúmal prípustnosť kasačnej\nsťažnosti a z toho vyplývajúce možné dôvody jej odmietnutia. Po zistení, že kasačnú sťažnosť podal\nsťažovateľ v skrátenej lehote včas (§ 443 ods. 2 písm. b/ S.s.p.) s prihliadnutím na neformálnosť\nposudzovania kasačnej sťažnosti (§ 453 ods. 2 v spojení s § 206 ods. 3 S.s.p.) preskúmal napadnutý\nrozsudok krajského súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, a jednomyseľne (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch) dospel k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné\nzmeniť.\n14. Rozhodol bez nariadenia pojednávania (§ 455 S.s.p.) s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol\nzverejnený na úradnej tabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky.\nRozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21. mája 2019 (§ 137 ods. 4 v spojení s § 452 ods. 1 S.s.p.).\nPodľa § 88 ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z. policajt je oprávnený zaistiť štátneho príslušníka tretej\nkrajiny na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu jeho prevozu podľa osobitného predpisu, ak existuje\nznačné riziko jeho úteku.\n15. V súvislosti so sťažovateľom prezentovanou situáciou, t. j. že tento bol dňa 05.01.2018 zaistený\nna základe rozhodnutia preskúmavaného v tomto konaní, čomu bezprostredne predchádzalo jeho\nzaistenie z dôvodu podľa § 88a ods. 1 písm. e) zák. č. 404/2011 Z.z., pričom vydaniu preskúmavaného\nrozhodnutia nepredchádzalo prepustenie sťažovateľa, kasačný súd poukazuje na závery svojho\n\nskoršieho rozhodnutia pod sp. zn. 1Szak/14/2017 zo dňa 26.09.2017: „V súvislosti so situáciou,\nkedy dochádza k tzv. prezaisteniu cudzinca kasačný súd poukazuje na potrebu vydania príkazu na\nprepustenie a súčasne fakticky prepustiť takúto osobu zo zadržania. Inak nastáva situácia, kedy po\nvydaní druhého rozhodnutia o zaistení je dotknutá osoba v zaistení na základe viacerých zákonných\ndôvodov...\" Aj napriek skutočnosti, že prepustenie z predchádzajúceho zaistenia je primárne úkonom\niného správneho konania, podľa kasačného súdu ďalšiemu prezaisteniu osoby bráni postup správnych\norgánov, ktoré opomenú rozhodnúť o jej prepustení z predchádzajúceho zaistenia. Preto je potrebné\ntento úkon chápať ako jednu z podmienok na prezaistenie, ktorej splnenie musí nespochybniteľne\nvyplývať z administratívneho spisu žalovaného. Z uvedených dôvodov sa kasačný súd nestotožnil so\nzávermi krajského súdu, ktorý sa napriek absencii príkazu na prepustenie v administratívnom spise\nuspokojil s tvrdením žalovaného o tom, že tento príkaz bol vydaný a založený do iného spisu.\n16. Žalovaný v dôvodoch preskúmavaného rozhodnutia konštatoval, že vykonateľnosťou rozhodnutia o\nzamietnutí žiadosti sťažovateľa o udelenie azylu, sa tento nepovažuje za žiadateľa o udelenie azylu na\núzemí Slovenskej republiky. Kasačný súd z obsahu spisu ako aj z vlastnej rozhodovacej činnosti zistil, že\nsťažovateľ dňa 07.09.2017 požiadal o udelenie azylu na území Slovenskej republiky, pričom príslušný\nsprávny orgán jeho žiadosť rozhodnutím ČAS: MU-DS-30-20/2017-Ž zo dňa 08.11.2017 v zmysle § 11\nods. 1 písm. c) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých zákonov zamietol ako\nneprípustnú a súčasne vyslovil, že na konanie je príslušná Bulharská republika. Správnu žalobu proti\ntomuto rozhodnutiu zamietol Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 7SaZ/7/2017 zo dňa 09.01.2018\na následne kasačnú sťažnosť proti uvedenému rozsudku zamietol Najvyšší súd Slovenskej republiky\nrozsudkom sp. zn. 1Sžak/5/2018 zo dňa 22.05.2018.\nPodľa § 2 písm. h) zák. č. 480/2002 Z.z. sa na účely tohto zákona sa rozumie žiadateľom cudzinec, ktorý\nna útvare Policajného zboru (ďalej len \"policajný útvar\") podľa § 3 ods. 2 vyhlási, že žiada o udelenie\nazylu alebo o poskytnutie doplnkovej ochrany na území Slovenskej republiky, alebo iná osoba, o ktorej\nto ustanovuje tento zákon; žiadateľom je aj cudzinec\n1. počas lehoty na podanie správnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie\nazylu okrem rozhodnutia o zastavení konania o udelenie azylu a počas konania o tejto správnej žalobe,\n2. počas lehoty na podanie kasačnej sťažnosti proti rozhodnutiu správneho súdu, ktoré sa týkalo\nsprávnej žaloby proti rozhodnutiu ministerstva vydanému v konaní o udelenie azylu okrem rozhodnutia\no zastavení konania o udelenie azylu a počas konania o tejto kasačnej sťažnosti.\n17. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na svoju ustálenú rozhodovaciu prax pokiaľ ide o otázku\nzaistenia žiadateľa o azyl, vyjadrenú napr. v rozsudkoch pod sp. zn. 1SZa/6/2013 zo dňa 24. septembra\n2013, 1SZa/14/2016 zo dňa 14. júla 2016, 10Szak/13/2016 zo dňa 10. októbra 2016. Vo vyššie\ncitovaných veciach kasačný súd opakovane dospel k záveru, že v prípade potreby zaistenia žiadateľa\no azyl na území Slovenskej republiky je nutné aplikovať dôvody uvedené podľa § 88a zák. č. 404/2011\nZ.z.; žiadateľ o udelenie azylu nemôže byť zaistený z dôvodov podľa § 88 zák. č. 404/2011 Z.z.\n18. Z vyššie uvedeného teda vyplýva, že sťažovateľ, nakoľko podal proti rozhodnutiu o zamietnutí\nžiadosti o udelenie azylu správnu žalobu (následne aj kasačnú sťažnosť proti rozsudku súdu o zamietnutí\nsprávnej žaloby), bol v čase vydania preskúmavaného rozhodnutia podľa § 2 písm. h) zák. č. 480/2002\nZ.z. žiadateľom o azyl. Vzhľadom na právnu úpravu dôvodov zaistenia, obsiahnutú v § 88 a § 88a zák.\nč. 404/2011 Z.z. sťažovateľ nemohol byť v danom čase zaistený z dôvodu podľa § 88 ods. 1 písm. c)\nzák. č. 404/2011 Z.z. a teda preskúmavané rozhodnutie je už z tohto dôvodu od počiatku nezákonné.\n19. S vyššie uvedeným logicky súvisí aj pochybenie žalovaného pokiaľ ide o posúdenie uloženia tzv.\nalternatív k zaisteniu. V zmysle § 88a je policajt oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu, ak na\ndosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky z ďalej uvedených\nzákonných dôvodov. V prípade navrhovateľa ako žiadateľa o azyl prichádzalo do úvahy [§ 23 ods. 3\npísm. c), resp. § 23a ods. 1 zákona č. 480/2002 Z.z.] zdržiavanie sa v azylovom zariadení bez možnosti\nudelenia priepustky, čím sa správny orgán prirodzene nezaoberal, nakoľko so sťažovateľom nekonal ako\nso žiadateľom o azyl (aplikoval dôvod podľa § 88 ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z.). Vyššie uvedenou\nmožnosťou sa kasačný súd opakovane zaoberal v predchádzajúcich rozsudkoch napr. 1Sža/5/2015 zo\ndňa 06.02.2015, preto na ne v tomto smere poukazuje.\n20. Na konanie o zaistení cudzinca podľa zák. č. 404/2011 Z.z. sa okrem osobitnej právnej úpravy\nvzťahujú aj ustanovenia správneho poriadku v subsidiárnej pôsobnosti (§ 120 ods. 1 zák. č. 404/2011\n\nZ.z.). Výsledkom tohto konania môže byť rozhodnutie, ktorým sa významnou mierou zasiahne do\nústavných práv fyzickej osoby. Preto je nevyhnutné zo strany správneho orgánu viesť konanie tak, aby\nboli dôsledne rešpektované všetky procesné práva účastníka konania, ktoré mu vyplývajú nielen zo zák.\nč. 404/2011 Z.z., ale aj zo Správneho poriadku ako generálnej procesnej normy v oblasti správneho\npráva. Ak správny orgán účastníkovi konania ich skutočné uplatnenie znemožní, zásadným spôsobom\nporušuje ústavné právo účastníka na spravodlivý proces v konaní pred orgánom verejnej správy.\n21. Sťažovateľ v zápisnici o vyjadrení účastníka č. PPZ-HCP-BA6-4-008/2087-AV zo dňa 05.01.2018\nna otázku, či má splnomocnenú osobu na právne úkony, ktorá ho môže zastupovať a ktorú by chcel\nprizvať ku konaniu, označil W. H. (Liga za ľudské práva) s uvedením niektorých úkonov. Následne\nžalovaný pokračoval v konaní bez účasti splnomocnenej osoby a viedol konanie rovnakým spôsobom\nako u účastníka, ktorý v konaní nie je zastúpený advokátom alebo iným zástupcom. Napokon žalovaný\nvydal preskúmavané rozhodnutie.\n22. Tento procesný postup žalovaného znemožnil skutočnú realizáciu procesných práv sťažovateľa,\nktoré vyplývajú z vyššie citovaných ustanovení správneho poriadku. Možno uzavrieť, že v prípade, ak\nsi v priebehu konaní o zaistení účastník zvolí zástupcu, správny orgán po zistení tejto skutočnosti musí\numožniť zástupcovi už pred doručením rozhodnutia o zaistení reálny výkon procesných práv podľa\nzákona o pobyte cudzincov i podľa Správneho poriadku. Predpokladom tohto postupu bude v zásade\nosobná účasť zástupcu na výsluchu/ vyjadrení účastníka konania, na oboznamovaní sa s podkladom\nrozhodnutia a pod., ktorá umožní i bezodkladné doručenie rozhodnutia o zaistení zvolenému zástupcovi.\nPred doručením tohto rozhodnutia zástupcovi by pozbavenie osobnej slobody nemalo zákonný podklad.\nV predmetnom prípade z obsahu spisu vyplynulo, že žalovaný vyššie uvedený postup nezachoval,\nnakoľko sťažovateľa, ako už bolo vyššie spomenuté, vypočul bez prítomnosti splnomocnenej osoby.\n23. Takýto postup žalovaného je podľa názoru kasačného súdu v rozpore s princípmi dobrej správy. V\ntejto súvislosti je potrebné vychádzať zo skutočnosti, že verejná správa je službou verejnosti a základné\npravidlá konania uvedené v § 3 správneho poriadku, pre ktoré východiskom je systém prameňov práva\npredovšetkým ústava (najmä čl. 2) a zákony (vrátane právnej úpravy založenej právom Európskych\nspoločenstiev resp. upravenej medzinárodnými zmluvami) i keď sú formulované viac všeobecným\nspôsobom, je potrebné, vzhľadom na to, že slovenské právo je súčasťou európskeho právneho systému,\nv praxi interpretovať v duchu európskeho štandardu všeobecných požiadaviek na kvalitu postupov a\nčinnosti verejnej správy súhrnne označovaných ako princípy „dobrej správy\" (Good Governance, Good\nAdministration), majúceho základ v literatúre, judikatúre európskych inštitúcií a niektorých dokumentoch\nnajmä Rady Európy (najmä odporúčania a rezolúcie Výboru ministrov Rady Európy) a Európskej únie.\n24. Podľa názoru kasačného súdu je potrebné hodnotiť takéto úkony správneho orgánu aj vo svetle\npožiadaviek na dobrú verejnú správu. Nemožno pripustiť, aby morálny rozmer práva, ktorý sa od\nnepamäti odvíja od mravných kategórií, ktorými sú napríklad dobro, slušnosť a správnosť (ekvita) alebo\nspravodlivosť, bol počas prieskumu zákonnosti aktov orgánov verejnej správy zatlačený do úzadia.\nZákonodarca uvedené pojmy morálky tradične zakotvuje do súkromnoprávnych pravidiel správania\nprostredníctvom takých normatívnych korektorov, ako sú dobrá viera, dobré mravy alebo poctivý\nobchodný styk. V situácii, keď právny predpis dáva jednoznačnú odpoveď na určitú právnu otázku,\nv danom prípade otázku zvolenia splnomocnenej osoby a túto bolo možné vyložiť aj v systémových\nsúvislostiach s ostatnými predpismi, tak aby bola rozumne a spravodlivo zodpovedaná, bolo povinnosťou\nsprávneho orgánu, postupovať v súlade so zásadami „dobrej správy\" tak, aby sťažovateľ neutrpel\nna svojich právach ujmu, najmä s prihliadnutím na jeho dovtedajšie legitímne očakávanie a postup v\ndobrej viere v podmienkach právneho štátu založeného na princípoch právnej istoty a predvídateľnosti\nprávnych noriem, ktoré bránia výkladu a aplikácii právnych noriem na ťarchu adresáta právnej normy\npostupujúceho v dobrej viere.\n25. Na základe uvedeného možno ustáliť, že krajský súd pochybil, keď uvedený postup správneho\norgánu považoval za súladný zo zákonom. Argumentácia založená na tom, že žiadny právny predpis\nnezavádza povinnosť správnemu orgánu upovedomiť právneho zástupcu zaisteného cudzinca o tom,\nže sa s ním vykonávajú úkony neobstojí. V tejto súvislosti kasačný súd zdôrazňuje, že výsledkom\npredmetného správneho konania bolo pozbavenie osobnej slobody osoby, ktorá má aj z dôvodu\njazykovej bariéry znevýhodnené postavenie pred orgánom štátnej správy.\n\n26. Kasačný súd sa zároveň nestotožnil ani so o záverom krajského súdu, podľa ktorého preskúmavané\nrozhodnutie bolo prvým úkonom v konaní, nakoľko rozhodnutie správneho orgánu predstavuje práve\njeho výsledok.\n27. Kasačný súd, vychádzajúc z obsahu preskúmavaného rozhodnutia ako aj vlastnej rozhodovacej\nčinnosti (viď rozsudok sp. zn. 1Sžak/5/2018 zo dňa 22.05.2018) považoval za nesporné, že Bulharská\nrepublika dňa 05.09.2017 písomne akceptovala žiadosť o prijatie späť sťažovateľa podľa Dublinského\nnariadenia. Následne dňa 07.09.2017 sťažovateľ podal žiadosť o udelenie azylu na území Slovenskej\nrepubliky, v dôsledku čoho sa konanie o odovzdaní sťažovateľa v súlade s ust. § 46b ods. 1 písm. a)\nv spojení s ods. 4 zák. č. 480/2002 Z.z. zastavilo a v zisťovaní, či je iný štát príslušný na konanie o\nudelenie azylu, sa pokračovalo v konaní o udelenie azylu.\n28. Tiež bolo nesporné, že sťažovateľ bol zaistený (na základe preskúmavaného rozhodnutia05.01.2018, resp. potom čo bol prvýkrát zadržaný na území Slovenskej republiky v júli/auguste 2017, ale\naj po vydaní rozhodnutia o zamietnutí jeho žiadosti o azyl) na účel zabezpečenia prípravy alebo výkonu\njeho prevozu podľa Dublinského nariadenia, ktoré vo svojom článku 28 osobitne upravuje lehoty, v rámci\nktorých má správny orgán vykonať jednotlivé úkony a napokon aj odovzdanie zaistenej osoby.\nPodľa čl. 28 ods. 3 pododsek 1 až 4 Dublinského nariadenia zaistenie musí byť čo najkratšie a nesmie\ntrvať dlhšie, než je opodstatnene nevyhnutné na riadne vykonanie požadovaných administratívnych\npostupov až do uskutočnenia odovzdania podľa tohto nariadenia.\nAk je osoba zaistená podľa tohto článku, lehota na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť\nnesmie presiahnuť jeden mesiac od podania žiadosti. Členský štát, ktorý vedie konanie podľa tohto\nnariadenia, požiada v takom prípade o urýchlenú odpoveď. Táto odpoveď musí byť poskytnutá do dvoch\ntýždňov od prijatia dožiadania. Ak nedôjde k poskytnutiu odpovedi v tejto dvojtýždňovej lehote, považuje\nsa to za akceptovanie dožiadania a má za dôsledok povinnosť prevziať alebo prijať späť osobu, ako aj\npovinnosť zabezpečiť potrebné opatrenia na jej príchod.\nAk je osoba zaistená podľa tohto článku, jej odovzdanie zo žiadajúceho členského štátu do\nzodpovedného členského štátu sa vykoná ihneď, ako je to možné, najneskôr však do šiestich týždňov od\nimplicitného alebo výslovného akceptovania dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť dotknutej osoby\niným členským štátom alebo odvtedy, keď zanikol odkladný účinok odvolania alebo preskúmania podľa\nčlánku 27 ods. 3.\nAk žiadajúci členský štát nedodrží lehoty na podanie dožiadania o prevzatie alebo prijatie späť, alebo\nak sa odovzdanie nevykoná v šesťtýždňovej lehote uvedenej v treťom pododseku, osoba nesmie byť\ndlhšie zaistená.\n29. Vyššie citovaný článok upravuje lehoty na podanie dožiadania o prevzatie (1 mesiac) ako aj lehotu\nna vykonanie odovzdania (6 týždňov), pričom následkom nedodržania týchto lehôt správnym orgánom\nmá za následok povinnosť prepustiť osobu zo zaistenia. Tým sú upravené maximálne lehoty zaistenia\ncudzinca v jednotlivých fázach procesu odovzdania. Dublinské nariadenie má v súlade s čl. 288 Zmluvy\no fungovaní Európskej únie všeobecnú platnosť, je záväzné vo svojej celistvosti a je priamo uplatniteľné\nvo všetkých členských štátoch. Nie je preto rozhodujúce, že zákon o pobyte cudzincov upravuje lehotu\nzaistenia v dlhšom trvaní.\n30. Preto pokiaľ žalovaný vydal rozhodnutie o zaistení sťažovateľa na účel jeho odovzdania podľa\nDublinského nariadenia potom ako Bulharská republika akceptovala dožiadanie o prijatie sťažovateľa\nspäť, bol povinný stanoviť lehotu zaistenia tak, aby neprekročil lehotu uvedenú vo štvrtom pododseku\nuvedeného ustanovenia, t.j. 6 týždňov. Žalovaný stanovil lehotu zaistenia odo dňa zaistenia (05.01.2018)\ndo 21.02.2018, teda na dobu dlhšiu ako 6 týždňov, a teda už týmto postupom pochybil. Na tom nič\nnemení ani prípadná situácia, kedy správny orgán stanoví lehotu zaistenia v dlhšom trvaní ako to\npripúšťa citované ustanovenie Dublinského nariadenia, pričom odovzdanie zaistenej osoby vykoná skôr\nako uplynie 6 týždňov od okamihu, kedy začala plynúť. Takéto rozhodnutie, v prípade ak sa odovzdanie\nv zákonnej lehote nevykoná, môže byť podkladom pre ďalšie obmedzenie osobnej slobody zaisteného\ncudzinca (už v momente vydania rozhodnutia to správny orgán pripúšťa). Preto už skutočnosť, že je\nporušenie čl. 28 ods. 3 Dublinského nariadenia potenciálne možné, spôsobuje nezákonnosť rozhodnutia\no zaistení (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 7 Azs 11/2015 zo dňa\n19.02.2015).\n\n31. Z obsahu preskúmavaného rozhodnutia vyplynulo, že sťažovateľ bol (v čase po akceptácii\ndožiadania o prijatie späť), napriek jeho žiadosti o udelenie azylu zo dňa 07.09.2017, zaistený podľa §\n88 ods. 1 písm. c) zák. č. 404/2011 Z.z. až do 06.11.2017, kedy došlo k tzv. prezaisteniu podľa § 88a\nods. 1 písm. b) zák. č. 404/2011 Z.z. Následne Migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-DS-30-20/2017-Ž\nzo dňa 08.11.2017 zamietol sťažovateľovu žiadosť o udelenie azylu ako neprípustnú v zmysle § 11 ods.\n1 písm. c) zák. č. 480/2002 Z.z. Vzhľadom na vyššie uvedenú skutočnosť bol sťažovateľ prezaistený\nz dôvodu podľa § 88a ods. 1 písm. e) zák. č. 404/2011 Z.z., pričom v útvare policajného zaistenia na\ntomto podklade zotrval až do 05.01.2018, t.j. do vydania preskúmavaného rozhodnutia.\nPodľa § 88a ods. 1 písm. e) zák. č. 404/2011 Z.z. policajt je oprávnený zaistiť žiadateľa o udelenie azylu,\nak na dosiahnutie účelu zaistenia nie je možné využiť iné menej závažné prostriedky z dôvodu podľa\n§ 88 ods. 1 písm. c).\n32. Proti rozhodnutiu migračného úradu podal sťažovateľ dňa 28.11.2017 správnu žalobu, pričom\npožiadal správny súd o priznanie odkladného účinku správnej žalobe. Správny súd uznesením sp. zn.\n7SaZ/7/2017 zo dňa 06.12.2017 zamietol sťažovateľov návrh na priznanie odkladného účinku.\nPodľa čl. 27 ods. 3 písm. c) Dublinského nariadenia na účely odvolania proti rozhodnutiu o odovzdaní\nalebo jeho preskúmania členské štáty vo svojom vnútroštátnom práve stanovia, že dotknutá osoba môže\nv primeranej lehote požiadať súd o odklad výkonu rozhodnutia o odovzdaní do prijatia rozhodnutia vo\nveci jej odvolania alebo preskúmania. Členské štáty zabezpečia, aby bol k dispozícii účinný opravný\nprostriedok, a to odkladom odovzdania do prijatia rozhodnutia o prvej žiadosti o odklad. Každé\nrozhodnutie o tom, či sa výkon rozhodnutia o odovzdaní odloží, sa prijme v primeranej lehote, ktorá\nzároveň umožní podrobné a prísne preskúmanie žiadosti o odklad. V rozhodnutí o tom, že výkon\nrozhodnutia o odovzdaní sa neodloží, sa uvedú dôvody, na ktorých sa zakladá.\n33. Podľa citovaného ustanovenia Dublinského nariadenia príslušné správne orgány nemohli, do\nrozhodnutia správneho súdu o návrhu na priznanie odkladného účinku správnej žalobe, odovzdať\nsťažovateľa do Bulharskej republiky a za tým účelom vykonať potrebné opatrenia. Kasačný súd mal\nza to, že aj napriek právnej úprave odkladného účinku podľa S.s.p., vzhľadom na znenie čl. 27 ods. 3\npísm. c) Dublinského nariadenia (s prihliadnutím na jeho priamu aplikovateľnosť v zmysle čl. 288 Zmluvy\no fungovaní Európskej únie) bol výkon rozhodnutia o zamietnutí žiadosti o udelenie azylu odložený\ndo rozhodnutia správneho súdu o odkladnom účinku. S poukazom na článok 28 ods. 3 pododsek 3\nDublinského nariadenia, lehota 6 týždňov na odovzdanie sťažovateľa začala plynúť od právoplatnosti\nrozhodnutia správneho súdu o zamietnutí návrhu na priznanie odkladného účinku. Takýto výklad sa síce\nmôže javiť ako nevýhodný pre zaisteného cudzinca, nakoľko sa takto predlžuje doba obmedzenia jeho\nosobnej slobody, je to však logickým následkom uplatnenia jeho práva na účinný opravný prostriedok\nvoči rozhodnutiu o odovzdaní, teda jeho procesného postupu, ktorým sleduje preskúmanie žiadosti o\nudelenie azylu (v merite) Slovenskou republikou. Takýto postup je na druhej strane vyvážený zárukou,\nže dotknutá osoba nebude do rozhodnutia správneho súdu o návrhu na priznanie odkladného účinku\nodovzdaná do iného členského štátu, čím by prípadne mohlo dôjsť k zásahu do jej základných ľudských\npráv a slobôd, ktoré pred súdom namieta.\n34. Z dôvodu absencie príslušných podkladov v administratívnom spise žalovaného, nebolo možné\nidentifikovať začiatok plynutia 6 týždňovej lehoty na vykonanie odovzdania sťažovateľa.\nV.\n35. Kasačný súd na základe vyššie uvedených úvah konštatuje, že krajský súd dospel k nesprávnemu\nzáveru, keď žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného považoval za súladné so zákonom a\nsprávnu žalobu zamietol. Nakoľko samotné preskúmavané rozhodnutie v spojení s konaním, ktoré mu\npredchádzalo, trpí vadami, ktoré ho činia nezákonným a sťažovateľ v čase vyhlásenia tohto rozhodnutia\nuž preukázateľne nebol zaistený, kasačný súd považoval za neúčelné rozhodnúť tak, ako to predpokladá\n§ 462 ods. 2 S.s.p. vo svojom závere, t. j. že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na\nďalšie konanie, ale keďže zmenou nahrádzal výrok rozsudku krajského súdu, s poukazom na právnu\núpravu obsiahnutú v § 230 ods. 1 písm. d) S.s.p. určil, že preskúmavané rozhodnutie bolo nezákonné.\n\nPodľa § 462 ods. 2 S.s.p. ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej\nsprávy nie je v súlade so zákonom, a krajský súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie krajského súdu\nzmeniť tak, že zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec mu vráti na ďalšie konanie.\n36. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 2 v spojení s § 167 ods.\n1 a § 175 ods. 1 S.s.p. tak, že sťažovateľovi, ako úspešnému účastníkovi konania o kasačnej sťažnosti,\ntrovy tohto konania priznal. V zmysle § 175 ods. 2 S.s.p. v spojení s dôvodovou správou k § 467 S.s.p.\n(teleologický výklad) o výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením krajského\nsúdu.\nPoučenie:\nProti tomuto rozhodnutiu riadny opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}