{"guid": "e3dcb672-6d6f-49a1-9237-bf3748c6abcf:65c0e19e-b9a8-4cea-b855-2d4d33c4531c", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1017201094.1", "spisova_znacka": "3Asan/12/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Asan/12/2018 z 23. 1. 2019", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. januára 2019, sp. zn. 3Asan/12/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:1017201094.1", "identifikacne_cislo": "1017201094", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivan Rumana", "sudca_id": 149, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-ivan-rumana-149", "datum_vydania": "2019-01-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-177", "nazov": "§ 177 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-177", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-177"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/323/#paragraf-93.odsek-3", "nazov": "§ 93 ods. 3 NP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/323/#paragraf-93.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/323-1992/paragraf-93"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-177", "/SK/ZZ/1992/323#paragraf-93"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/65c0e19e-b9a8-4cea-b855-2d4d33c4531c", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1017201094.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1017201094.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1017201094.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Asan/12/2018\n1017201094\n23. 01. 2019\nJUDr. Ivan Rumana\nECLI:SK:NSSR:2019:1017201094.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu a zo\nsudcov Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Anny Peťovskej, PhD. (sudca spravodajca) v právnej veci\nžalobcu (sťažovateľa): Minister spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, proti\nžalovanému: Notárska komora Slovenskej republiky, Disciplinárna komisia, Krasovského 13, Bratislava,\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. DK 16/2016-120 zo dňa 13. júna 2017, konajúc\no kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/148/2017-35 zo dňa\n30. januára 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa (pôvodne žalobcu) proti uzneseniu\nKrajského súdu v Bratislava č. k. 5S/148/2017-35 zo dňa 30. januára 2018 z a m i e t a.\nÚčastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\n1. Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave podľa § 98 ods. 1 písm. e/ Správneho súdneho\nporiadku (ďalej len „SSP“) odmietol žalobu žalobcu z dôvodu, že žalobca nemá žalobnú legitimáciu\nv zmysle § 178 SSP na podanie predmetnej žaloby a taktiež nijako nepreukázal ukrátenie na jeho\nsubjektívnych právach a právom chránených záujmoch.\n2. Podanou žalobou sa žalobca (v uvedenom čase ministerka spravodlivosti SR Lucia Žitňanská)\ndomáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. DK 16/2016-120 zo dňa 13.06.2017,\nktorým žalovaný v jednostupňovom konaní rozhodol tak, že disciplinárne konanie voči disciplinárne\nstíhanej notárke JUDr. Anna Máčajovej podľa čl. 9 ods. 3 písm. a) Disciplinárneho poriadku Notárskej\nkomory SR (ďalej aj len „NK SR“) zastavil, pretože žalobca podal návrh na začatie disciplinárneho\nkonania oneskorene.\n3. Krajský súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že aktívna procesná legitimácia žalobcu ako\nprocesná podmienka v zmysle § 178 ods. 1 SSP, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou\nna podanie žaloby, v sebe zahŕňa kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka v\nadministratívnom konaní, ktoré bolo zavŕšené vydaním rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej\nsprávy, za súčasného splnenia predpokladu - ukrátenie na subjektívnych právach žalobcu spojené s\nvydaním napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Považoval za nesporné\nkrajský súd, že žalobca bol účastníkom administratívneho konania, ktorého začatie sám inicioval\npodaním disciplinárneho návrhu voči notárke V., keďže v zmysle § 92 zákona č. 323/1992 Zb. o\nnotároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon\nč. 323/1992 Zb.“) bol orgánom oprávneným na podanie takéhoto návrhu, o ktorom bolo následne\n\nvedené riadne disciplinárne konanie zavŕšené vydaním rozhodnutia žalovaného. V rámci tohto\nadministratívneho konania žalobca ako splnomocnený oprávnený orgán realizoval svoje verejnomocenské oprávnenie vyplývajúce mu z ust. § 92 zákona č. 323/1992 Zb., t. j. oprávnenie podať návrh na\nzačatie disciplinárneho konania voči príslušnej notárke. V uskutočnenom disciplinárnom konaní vydané\nrozhodnutie sa však nijako nemôže týkať subjektívnych práv fyzickej osoby ministra spravodlivosti\n(bez ohľadu na to, kto túto funkciu zastáva), ktoré by vychádzali z konkrétneho právneho predpisu,\novplyvňovali by jeho právnu pozíciu, zasiahli by do jeho právnej sféry alebo by spôsobili zmenu\njeho právneho postavenia. Preto žalobca nespĺňa procesnú podmienku osoby oprávnenej na podanie\npredmetnej žaloby, t.j. aktívnu procesnú legitimáciu vyplývajúcu z ust. § 178 ods. 1 SSP. V podanej\nžalobe napokon žalobca ani nijako ukrátenie na svojich subjektívnych právach vydaným napadnutým\nrozhodnutím žalovaného neodôvodnil.\nII.\n4. Proti uzneseniu krajského súdu podal v zákonnej lehote žalobca kasačnú sťažnosť, v ktorej navrhol,\naby kasačný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie.\n5. V dôvodoch kasačnej sťažnosti žalobca namietal, že záver o neexistencii subjektívnych práv alebo\nprávom chránených záujmov žalobcu, pre ktorú žalobu krajský súd odmietol, je v rozpore so základnými\nprincípmi konania v správnom súdnictve, ktoré SSP vymenúva v ustanovení § 5. V prvom rade ide o\nprincíp, podľa ktorého je konanie pred správnym súdom jednou zo záruk ochrany základných ľudských\npráv a slobôd a ochrany práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods.\n2 SSP). Napadnutým rozhodnutím krajský súd podľa žalobcu poprel i princíp ochrany zákonnosti a\nverejného záujmu (§ 5 ods. 3 SSP) a princíp, podľa ktorého správny súd postupuje a rozhoduje v súlade\ns platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade so základnými\nprincípmi tohto zákona (§ 5 ods. 4 SSP). V neposlednom rade je to však najmä základný princíp rovnosti\núčastníkov v konaní (§ 5 ods. 9 SSP), ktorý krajský súd v celom rozsahu uplatniť odmietol.\n6. Žalobca poukázal na bezdôvodný judikatúrny posun, ktorý v danom prípade zo strany konkrétneho\nsenátu krajského súdu nastal, ale tiež na absolútne ambivalentný postoj viacerých senátov toho istého\nsúdu k hodnoteniu procesných podmienok konania, pričom senát 1S, 2S, 5S a 6S postupovali (pôvodne)\nzhodne a konali s ministerkou spravodlivosti SR ako s účastníčkou správneho konania. Pripomenul,\nže ustanovenie § 177 ods. 2 SSP umožňuje podať správnu žalobu prokurátorovi a iným osobitným\nzákonom oprávneným subjektom v prípadoch, ak nedošlo k porušeniu subjektívnych práv. Predmetné\nustanovenie predstavuje výnimku, keď správna žaloba nesmeruje k ochrane subjektívnych práv. V tejto\nsúvislosti poukázal na ust. § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb.\n7. Z uvedeného ustanovenia je podľa názoru žalobcu zrejmé, že špeciálny právny predpis určil\nexpressis verbis možnosť podania správnej žaloby, pričom ministra spravodlivosti ako navrhovateľa\ndisciplinárneho návrhu z okruhu oprávnených osôb výslovne nevylúčil. Doplnil tak právnu úpravu\nSSP, ktorá tento vzťah neupravovala. Uvedené ustanovenie tak žiadnym spôsobom neprecizuje osoby\noprávnené na podanie správnej žaloby, určuje však začiatok plynutia lehoty na jeho podanie. Keďže\nrozhodnutie sa doručuje účastníkom konania, z logiky veci vyplýva, že tieto osoby sú teda aj oprávnené\nna podanie správnej žaloby. Zákon síce explicitne neoznačuje osoby oprávnené na podanie správnej\nžaloby, avšak aplikáciou jazykového a logického výkladu na zákonný text je možné bezosporu dôjsť\nk dedukcii, že žalobu je oprávnený podať účastník disciplinárneho konania, t. j. disciplinárne obvinený\nnotár i navrhovateľ - minister spravodlivosti.\n8. Žalobca je však aj toho názoru, že minister spravodlivosti v postavení účastníka konania\nv disciplinárnom konaní je aj napriek výkonu svojich verejno-mocenských oprávnení nositeľom\nsubjektívnych práv a povinností. Podľa právnej teórie subjektívne právo je objektívnym právom\ngarantovaná možnosť subjektom práva konať v právnom vzťahu určitým spôsobom. Objektívne\nprávo tak subjektom dáva možnosť realizovať svoje právom uznané záujmy podľa vlastnej vôle a v\nnevyhnutnom prípade ich právne presadiť. Vo svetle uvedeného, ak zákon č. 323/1992 Zb. umožňuje\npodať ministrovi spravodlivosti disciplinárny návrh, je nutné považovať túto možnosť za výkon jeho\nsubjektívneho práva reprezentujúceho právom chránený záujem na riadnom výkone funkcie notára a s\ntým súvisiacim dodržiavaním zákonnosti, profesijnej etiky a odbornosti výkonu tohto povolania. Znamená\n\nto, že ak zákon dáva ministrovi spravodlivosti právo disciplinárnej iniciatívy, tak tomuto právu zodpovedá\naj náležitá ochrana a možnosť jej uplatnenia v právnom štáte.\n9. Je potrebné dodať, že minister spravodlivosti vystupuje v disciplinárnom konaní ako jeden z\núčastníkov konania a s disciplinárne obvineným nie je vo vzťahu nadriadenosti, prípadne podriadenosti,\na preto by mal mať k dispozícii aj rovnaké procesné prostriedky obrany a ochrany.\n10. Navyše v danom prípade krajský súd si nesprávne vyložil rozdiel medzi pojmom štátny dohľad a\npojmom štátny dozor. Pod pojmom štátny dohľad treba rozumieť verejný záujem na výkone právomocí,\nktoré štát preniesol na Notársku komoru Slovenskej republiky a notárov. Dohliadajúci orgán pritom voči\ndohliadaným subjektom nemá postavenie priamo nadriadeného orgánu, ale sleduje správanie sa týchto\nsubjektov, či je v súlade so zákonom. V prípade porušenia záväzne ustanoveného práva sa zo strany\ndohliadaného subjektu dohliadajúci orgán uplatní voči nemu zákonom zverené právomoci.\n11. Od štátneho dohľadu je treba odlišovať štátny dozor, pri ktorom ide o výkon hierarchicky usporiadanej\nkontroly nadriadeného dozorujúceho orgánu voči podriadenému subjektu, resp. subjektu, nad ktorým\nsa dozor vykonáva.\n12. Podľa ustanovenia § 89 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb. ministerstvo vykonáva nad činnosťou\nnotárov podľa ust. § 3 ods. 1 a Notárskej komory Slovenskej republiky štátny dohľad. V rámci neho\nminister vymenúva a odvoláva notárov, určuje počet notárskych miest každého súdu prvého stupňa\na ich prípadnú zmenu, na návrh Notárskej komory Slovenskej republiky môže notárov vzájomne\npreložiť, prijíma sľub notárov, zbavuje notárov povinnosti mlčanlivosti, vybavuje sťažnosti na Notársku\nkomoru Slovenskej republiky, vykonáva disciplinárnu právomoc, môže pozastaviť výkon notárskeho\núradu, určuje maximálnu výšku odmeny notárov a pod. V danom prípade vôbec nemožno hovoriť o\nnadriadenosti a podriadenosti ministerstva alebo ministra spravodlivosti vo vzťahu k notárom, čo jasne\ndeklaruje aj ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb.\n13. Význam notárstva a notárskej činnosti spočíva v tom, že notár ako orgán verejnej moci dáva listinám\nautenticitu. Túto právomoc mu deleguje štát a štát od neho očakáva, že túto činnosť bude vykonávať\nsvedomite, nestranne, podľa zákona a v celom rozsahu činností, ktoré mu zákon ukladá. Štát teda\npreniesol na notárov časť svojich právomocí. Prenos časti svojich úloh zo štátu na notára znamená, že\ntieto notár plní za štát ako reprezentant verejnej moci.\n14. Argumentácia krajského súdu o nemožnosti podania správnej žaloby ministrom kvôli verejnomocenskému postaveniu preto neobstojí.\n15. Žalobca poukázal aj na judikatúrny posun, keď správne súdy doposiaľ neuplatňovali preukazovanie\nporušenia subjektívnych práv zo strany žalobcu (ministra spravodlivosti). Napadnuté uznesenie tak\npodľa žalobcu vybočuje z doterajšej rozhodovacej praxe správnych súdov, napr. rozhodnutie Krajského\nsúdu v Žiline č. k. 21So/1/2015-162 zo dňa 17.06.2015 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Dolný\nKubín č. k. 5S/1/2014-128 zo dňa 24.11.2014 a ďalších.\n16. Vzhľadom na uvedené a s odkazom na ust. § 440 ods. 1 písm. f/ SSP nesprávnym procesným\npostupom krajského súdu bolo ministrovi spravodlivosti Slovenskej republiky ako účastníkovi konania\nznemožnené, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na\nspravodlivý proces. Zároveň v zmysle ust. § 440 ods. 1 písm. g/ SSP krajský súd rozhodol na základe\nnesprávneho právneho posúdenia veci a žalobu ministra spravodlivosti SR v zmysle § 440 ods. 1 písm.\nj/ SSP nezákonne odmietol.\nIII.\n17. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.\nIV.\n\n18. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnuté\nuznesenie krajského súdu v rozsahu dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti (§ 440 ods. 1, 2 SSP) a\ndospel k záveru, že podaná kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n19. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca bol účastníkom administratívneho (disciplinárneho)\nkonania, ktorého začatie sám inicioval podaním disciplinárneho návrhu voči notárke JUDr. Anne\nMáčajovej, keďže v zmysle § 92 zákona č. 323/1992 Zb. bol orgánom oprávneným na podanie takéhoto\nnávrhu, o ktorom bolo následne vedené riadne disciplinárne konanie zavŕšené vydaným rozhodnutím\nžalovaného. Sporným medzi účastníkmi konania je, či žalobca je v zmysle ust. § 177 ods. 1 SSP povinný\npreukázať splnenie druhej procesnej podmienky, a teda ukrátenie na jeho subjektívnych právach, alebo\nbol správnu žalobu oprávnený podať v zmysle § 177 ods. 2 SSP v záujme ochrany zákonnosti a\nverejného záujmu.\n20. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych\npráv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.\n21. Podľa § 177 ods. 2 SSP ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor\nalebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.\n22. Podľa § 92 zákona č. 323/1992 Zb. návrh na začatie disciplinárneho konania môže podať minister,\npredseda krajského súdu a prezident komory (ďalej len \"navrhovateľ\") do jedného roka odo dňa, keď sa\ndozvedel o disciplinárnom previnení, najneskôr do troch rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Notár alebo\nkandidát si môže v disciplinárnom konaní zvoliť obhajcu z radov advokátov alebo notárov.\n23. Podľa § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. proti rozhodnutiu o disciplinárnom opatrení nie je možné\npodať opravný prostriedok. Proti rozhodnutiu disciplinárnej komisie možno podať správnu žalobu do 15\ndní odo dňa doručenia rozhodnutia o uložení disciplinárneho opatrenia.\n24. Súdny prieskum pri všeobecnej správnej žalobe je nevyhnutne spojený s prepojením dopadu\nrozhodnutia a opatrenia orgánu verejnej správy na subjektívne práva žalobcu. Týmto je vymedzený aj\núčel ochrany, ktorú poskytuje správne súdnictvo pri všeobecnej správnej žalobe podľa § 177 ods. 1 SSP.\nOchrany subjektívnych práv sa môžu dovolávať len tie subjekty, o ktorých právach a právom chránených\nzáujmoch a povinnostiach sa jedná. Všeobecná správna žaloba fyzickej alebo právnickej osoby slúži na\nochranu jej subjektívnych práv spojených so žalovaným rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej\nsprávy.\n25. Všeobecnou správnou žalobou sa žalobca teda buď domáha ochrany svojich subjektívnych práv\n(§ 177 ods. 1 SSP), alebo sa domáha zákonnosti (§ 177 ods. 2 SSP), pričom ochrany zákonnosti\nsa môžu domáhať len prokurátor, alebo subjekt výslovne opravený zákonom. Takýto subjekt, ktorý\nje na podanie všeobecnej správnej žaloby výslovne oprávnený zákonom, je napr. zainteresovaná\nverejnosť v oblasti životného prostredia a subjekty uvedené v § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z.z.\nPojem „výslovne„ uvedený v § 177 ods. 2 SSP znamená, že takýto subjekt musí byť v právnom\npredpise uvedený konkrétne. Z ustanovenia § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. jednoznačne vyplýva,\nže takéto výslovne zmocnenie v tejto právnej norme absentuje. Formuláciu uvedenú v § 93 ods. 3\nzákona nemožno chápať ako výslovné splnomocnenie na podanie správnej žaloby, keďže obdobná\nformulácia sa nachádza takmer vo všetkých právnych predpisoch, ktoré obsahujú možnosť preskúmania\nrozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy prostredníctvom správneho súdnictva (napr. §\n64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o\ntelekomunikáciách v znení neskorších predpisov „Proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku 1\npísm. c) až e) možno podať správnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia rady.“ Ďalej napr. §\n10 ods. 5 posledná veta zákona č. 327/2005 Z.z. „Proti rozhodnutiu o nepriznaní nároku na poskytnutie\nprávnej pomoci možno podať správnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia“).\n26. Už zo zbežného porovnania citovanej právnej úpravy možno uzavrieť, že § 93 ods. 3 zákona č.\n323/1992 Zb. neobsahuje osobitnú úpravu na podanie správnej žaloby v zmysle § 177 ods. 2 SSP. Ide\nlen o všeobecné znenie právnej úpravy, týkajúcej sa možnosti preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia\norgánu verejnej správy v správnom súdnictve so stanovením osobitnej lehoty na podanie správnej\n\nžaloby, aká sa vyskytuje aj v iných právnych predpisoch. Nepredstavuje tak lex specialis vo vzťahu k\nvšeobecnej úprave aktívnej procesnej legitimácie, ako tvrdí žalobca.\n27. Pre naplnenie znenia ust. § 177 ods. 2 SSP in fine je potrebné, aby bol v právnom predpise uvedený\nidentifikovateľný subjekt, ktorý je na podanie všeobecnej správnej žaloby oprávnený. Nestačí všeobecná\nformulácia, že proti rozhodnutiu možno podať správnu žalobu bez výslovného uvedenia subjektu na to\noprávneného.\n28. V otázke ukrátenia na subjektívnych právach žalobcu možno poukázať na doterajšiu ustálenú\nrozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorá prešla aj následným testom ústavnosti viacerými\nrozhodnutiami Ústavného súdu SR. Išlo o rozhodnutia týkajúce sa správnej žaloby, ktorú podal subjekt,\nktorý podal návrh na prejednanie priestupku. Čiže ide o obdobný subjekt, ako je v prejednávanom\nprípade, a teda navrhovateľa disciplinárneho konania, a preto je táto ustálená judikatúra analogicky\naplikovateľná aj na prejednávaný prípad.\n29. Testom ústavnosti tak prešlo napr. rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Sži/1/2011 zo dňa\n31.05.2011, v ktorom najvyšší súd vyslovil: „Ak určité osoby majú možnosť vyvolať priestupkové konanie\nsvojim návrhom, tak potom prejednanie priestupku je výlučne v záujme týchto osôb. Avšak tento ich\nzáujem na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany by sa mohli domáhať podľa druhej\nhlavy piatej časti OSP.“ Ústavný súd SR k uvedenému vo svojom rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 143/2012\nzo dňa 15.03.2012 uviedol, že v danom prípade najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo sťažovateľ, na\nzáklade návrhu ktorého bolo začaté konanie o priestupku, aj keď bol účastníkom tohto konania, nemohol\nbyť rozhodnutím ministerstva vnútra ukrátený na svojich právach a podanú ústavnú sťažnosť odmietol\nako zjavne neopodstatnenú.\n30. Z právnej úpravy, ako aj z vyššie uvedenej judikatúry najvyššieho a ústavného súdu vyplýva, že\nsprávne súdnictvo slúži predovšetkým na ochranu tých osôb, ktoré boli rozhodnutím alebo opatrením\norgánu verejnej správy ukrátené na svojich právach. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky\nsúdnej kontroly v správnom súdnictve v ustanoveniach Správneho súdneho poriadku. Na aktívnu\nlegitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a opatrenia orgánu verejnej správy\nna základe všeobecnej správnej žaloby nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo\nsa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník\nsprávneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, alebo aj postupom\nsprávneho orgánu na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe\n(actio popularis), ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho\norgánu. Ukrátenie práv žalobcu musí byť v žalobe vyjadrené a podložené a aspoň potenciálne možné.\nNa uvedenom nič nemení ani odpoveď na otázku, či právo iniciovať disciplinárne konanie spadá pod\nrozsah ochrany čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Článok 46 ods. 1 Ústavy SR však negarantuje ani výsledok\ndisciplinárneho konania v súlade s podaným návrhom a ani negarantuje osobe, ktorá disciplinárne\nkonanie iniciovala, možnosť podrobiť administratívne rozhodnutie, vydané v disciplinárnom konaní\nsúdnemu preskúmaniu žalobou v rámci správneho súdnictva.\n31. Vychádzajúc z uvedeného kasačný súd musí konštatovať, že krajský súd svojím postupom naplnil\nvšetky princípy správneho súdneho konania, rozhodoval v súlade s platnou právnou úpravou a ustálenou\njudikatúrou.\n32. Nositeľom subjektívnych práv je konkrétna fyzická alebo právnická osoba a nie funkcia ministra\nspravodlivosti, preto sa nemožno stotožniť s názorom žalobcu, že bol ukrátený na jeho subjektívnych\nprávach. Predmetom tohto súdneho konania nebolo, či minister spravodlivosti vykonáva svoju\nprávomoc, či je vo vzťahu nadriadenosti a podriadenosti s notármi, otázky dozoru, či dohľadu, ale to,\nči má na podanie takejto žaloby aktívnu procesnú legitimáciu. Zásady správneho trestania vyplývajúce\nz judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa týkajú predovšetkým osoby obvineného. Právo na\nrovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania, odôvodnenie rozhodnutia, na ktorých porušenie poukázal\nsťažovateľ však boli dodržané, keďže žalobcovi boli dané na vedomie všetky podania druhého účastníka\nkonania, mal k dispozícii všetky zákonom stanovené prostriedky v predmetnom konaní a rozhodnutie\nkrajského súdu bolo riadne odôvodnené. To, že sa s ním žalobca nestotožňuje, neznamená, že nebolo\nvydané v súlade so zákonom.\n\n33. Ak žalobca kasačnou sťažnosťou poukazoval na rozdielne rozhodnutia, konkrétne rozhodnutie\nKrajského súdu v Žiline č. k. 21So/1/2015-162 zo dňa 17.06.2016, rozhodnutia Krajského súdu v\nBratislave 1S/36/2016-38 zo dňa 05.10.2017, 5S/121/16-19 zo dňa 05.09.2017 a rozhodnutie Krajského\nsúdu v Banskej Bystrici č. k. 24S/46/2018 zo dňa 31.07.2018, po oboznámení sa s uvedenými\nrozhodnutiami kasačný súd konštatuje, že vo väčšine sa súdy nezaoberali aktívnou procesnou\nlegitimáciou v správnom súdnictve a neodôvodnili svoj zámer odchýliť sa od existujúcej ustálenej\njudikatúry najvyšších súdnych autorít, na ktoré poukázal najvyšší súd v tomto uznesení. Jedine\nKrajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn 24S/46/2018 zo dňa 31.07.2018 v bode 25 uviedol,\nže na podanie správnej žaloby ministra spravodlivosti oprávňovala skutočnosť, že bol účastníkom\nadministratívneho konania, ktoré bolo začaté na jeho podnet. Podľa názoru Krajského súdu v Banskej\nBystrici, ak má nejaký subjekt právo podať návrh na začatie administratívneho konania, súvisí s tým jeho\nprávo, aby bolo v administratívnom konaní vydané zákonné rozhodnutie. Ďalej Krajský súd v Banskej\nBystrici uviedol, že v tejto otázke existuje nejednotná rozhodovacia činnosť a zjednocujúce stanovisko\ndoposiaľ nebolo vydané. Krajský súd v Banskej Bystrici sa však nezaoberal druhou podmienkou aktívnej\nprocesnej legitimácie - ukrátením na právach. Neuviedol z akého dôvodu sa nemá na predmetné konanie\naplikovať táto podmienka, ktorá je jednou zo základných v správnom súdnictve.\n34. Vyššie uvedený záver o práve ministra spravodlivosti podať správnu žalobu je podľa názoru\nkasačného súdu v rozpore s tak judikatúrou najvyššieho, ako aj ústavného súdu. Najvyšší súd opätovne\npoukazuje na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít, napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS\n242/2011 „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa\ndruhej hlavy piatej časti OSP (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych\norgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní\nmalo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím,\npreskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach\nukrátený.\nPostavenie účastníka v správnom konaní ešte nevedie k naplneniu podmienky dotknutosti, resp.\nukrátenia práv žalobcu.“\nNavrhovateľ tak disciplinárneho, či priestupkového konania nie je rozhodnutím orgánov verejnej správy\ndotknutý na svojich právach. Rozhodnutie či už o priestupku alebo o disciplinárnom previnení, sa\ntýka len obvineného a nezasahuje do právnej sféry navrhovateľa a ani nespôsobuje zmenu jeho\nprávneho postavenia. Uvedené rozhodnutia najvyšších súdnych autorít je možné považovať už za\nustálenú judikatúru, ktorá nebola ani najvyšším a ani ústavným súdom prekonaná. Odlišné rozhodnutia\nnižších súdov možno chápať len ako pokus o zmenu tejto judikatúry, ktorý sa im však nepodarilo zatiaľ\ndostatočne odôvodniť.\n35. Ak žalobca namietal, že krajský súd s ním konal ako s účastníkom, pretože mu zaslal písomnosti\ndruhého účastníka na vedomie, uvedené je len naplnením princípu rovnosti zbraní a nie záver o tom,\nči niekto je alebo nie je účastníkom konania.\n36. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej\nsprávy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť\nverejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu\nnemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne\nzistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je\nnáprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo\nprávnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná (III. ÚS 502/2015, IV.\nÚS 596/2012).\n37. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky\nžalobcu vznesené v kasačnej sťažnosti za nedôvodné, a preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa\n§ 461 SSP zamietol.\n38. Kasačný súd si je vedomý, že ide o zásadnú právnu otázku výkladu pojmu „verejné subjektívne\nprávo“. Kasačný senát zvažoval, či v danom prípade nie sú splnené dôvody na extenzívny výklad pojmu\n„subjektívne právo“ podľa ustanovenia § 177 ods. 2 SSP v spojení s ust. § 2 ods. 2 SSP za účelom\nzabezpečenia rovnosti prístupu účastníkov disciplinárneho konania k možnosti súdneho prieskumu\nzákonnosti. Minister spravodlivosti SR v tomto prípade nemohol realizovať právomoc mocenským\nspôsobom, pretože je iba v horizontálnom postavení účastníka disciplinárneho konania. Za tým\n\núčelom by mu mali byť priznané právne prostriedky ochrany ako ktorémukoľvek inému účastníkovi\nhorizontálneho vzťahu.\n39. Vzniknutú asymetriu v prístupe k ochrane v správnom súdnictve podľa názoru kasačného súdu\nje možné odstrániť iba legislatívne. Minister spravodlivosti je členom vlády, ktorá disponuje právom\nlegislatívnej iniciatívy. Kasačný senát súčasne prihliadol na skutočnosť, že Minister spravodlivosti nie je\nsubjektom práva na podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, a to ani pri prípadnom\nporušení jeho práva na súdnu ochranu ako navrhovateľa a účastníka disciplinárneho konania pred\nDisciplinárnou komisiou Notárskej komory SR.\n40. Nositeľom subjektívnych práv v zmysle § 177 ods. 1 SSP v spojení s § 2 ods. 1 SSP je konkrétna\nfyzická alebo právnická osoba a nie funkcia ministra spravodlivosti pri výkone dohľadu nad činnosťou\nnotárov. Extenzívny výklad pojmu „subjektívne právo“ by systematicky a pojmovo narušil prístup k\nsprávnemu súdu vo veciach súkromných záujmov podľa § 177 ods. 1 SSP a prístup k súdnej ochrane\nv správnom súdnictve vo verejnom záujme podľa § 177 ods. 2 SSP, ktorý môžu realizovať iba subjekty\nvýslovne uvedené zákonom.\n41. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa § 467 ods. 1 SSP\nv spojení s ustanoveniami § 167 ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP a contrario tak, že sťažovateľovi nepriznal\nnáhradu trov kasačného konania z dôvodu neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému nárok na\nnáhradu trov konania zo zákona nevyplýva.\n42. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.\nNositeľom subjektívnych práv v zmysle § 177 ods. 1 SSP v spojení s § 2 ods. 1 SSP je konkrétna fyzická\nalebo právnická osoba a nie funkcia ministra spravodlivosti pri výkone dohľadu nad činnosťou notárov.\nExtenzívny výklad pojmu „subjektívne právo“ by systematicky a pojmovo narušil prístup k správnemu\nsúdu vo veciach súkromných záujmov podľa § 177 ods. 1 SSP a prístup k súdnej ochrane v správnom\nsúdnictve vo verejnom záujme podľa § 177 ods. 2 SSP, ktorý môžu realizovať iba subjekty výslovne\nuvedené zákonom.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5S/148/2017", "guid": "3520e3bf-a058-4f15-8e27-93d0800af645:b1f3ed96-f838-4059-a1d6-e6397c38bf28", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}