Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Asan/8/2018 z 22. 1. 2019 Citácia: uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. januára 2019, sp. zn. 3Asan/8/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:1017201093.1 Najvyšší súd | 3Asan/8/2018 | ECLI:SK:NSSR:2019:1017201093.1 | 2019-01-22 | Uznesenie Citované ustanovenia: § 177 SSP, § 93 ods. 3 NP Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/fb819705-0cfd-45de-9f81-19687af657c5 Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1017201093.1 Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Asan/8/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1017201093
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivan Rumana
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1017201093.1

Uznesenie
Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu (sudca
spravodajca) a zo sudcov Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Anny Peťovskej, PhD. v právnej veci
žalobcu (sťažovateľa): Minister spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, proti
žalovanému: Notárska komora Slovenskej republiky, Disciplinárna komisia, Krasovského 13, Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. DK 9/2016-61 zo dňa 13. júna 2017, konajúc o
kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/92/2017-35 zo dňa 2.
júla 2018, takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa (pôvodne žalobcu) proti uzneseniu
Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/92/2017-35 zo dňa 2. júla 2018 z a m i e t a.

Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave podľa § 98 ods. 1 písm. e/ Správneho súdneho
poriadku (ďalej len „SSP“) odmietol žalobu žalobcu z dôvodu, že žalobca nemá žalobnú legitimáciu
v zmysle § 178 SSP na podanie predmetnej žaloby a taktiež nijako nepreukázal ukrátenie na
jeho subjektívnych právach a právom chránených záujmoch. Podanou žalobou sa žalobca domáhal
preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. DK 9/2016-61 zo dňa 13.06.2017, ktorým žalovaný
rozhodol tak, že disciplinárne konanie voči notárke zastavil z dôvodu, že žalobca podal návrh na začatie
disciplinárneho konania oneskorene. Ide o prvostupňové administratívne rozhodnutie, voči ktorému nie
je prípustný žiadny opravný prostriedok.

2. Krajský súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že aktívna procesná legitimácia žalobcu, ako
procesná podmienka v zmysle § 178 ods. 1 SSP, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou
na podanie žaloby v sebe zahŕňa kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka v
administratívnom konaní, ktoré bolo zavŕšené vydaním rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej
správy za súčasného splnenia predpokladu - ukrátenie na subjektívnych právach žalobcu spojené s
vydaním napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Je nesporné, že žalobca
bol účastníkom administratívneho konania, ktorého začatie sám inicioval podaním disciplinárneho
návrhu voči notárke H., keďže v zmysle § 92 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti
(Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 323/1992 Zb.“) bol orgánom
oprávneným na podanie takéhoto návrhu, o ktorom bolo následne vedené riadne disciplinárne konanie
zavŕšené vydaným rozhodnutím žalovaného. V rámci uvedeného administratívneho konania žalobca
ako splnomocnený oprávnený správny orgán realizoval svoje verejno-mocenské oprávnenie vyplývajúce
mu z § 92 zákona č. 323/1992 Zb., t. j. oprávnenie podať návrh na začatie disciplinárneho konania
voči príslušnej notárke. V uskutočnenom disciplinárnom konaní vydané rozhodnutie sa však nijako



nemôže týkať subjektívnych práv fyzickej osoby ministra spravodlivosti (bez ohľadu na to, kto túto funkciu
zastáva), ktoré by vychádzali z konkrétneho právneho predpisu, ovplyvňovali by jeho právnu pozíciu,
zasiahli by do jeho právnej sféry alebo by spôsobili zmenu jeho právneho postavenia. Potom je potrebné
prijať záver, že žalobca nespĺňa procesnú podmienku osoby oprávnenej na podanie predmetnej
žaloby, aktívnu procesnú legitimáciu vyplývajúcu z § 178 ods. 1 SSP. Žalobca v podanej žalobe
nijako neodôvodnil ukrátenie na svojich subjektívnych právach vydaným napadnutým rozhodnutím
žalovaného. Zároveň krajský súd konštatoval, že žalobca v disciplinárnom konaní nevystupoval ako
fyzická osoba, ale ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy - ministerstva spravodlivosti SR, t. j.
ako orgán verejnej moci. Krajský súd preto zdôraznil, že poslaním súdneho prieskumu nie je ochrana
subjektívnych práv orgánov verejnej moci (v danom prípade žalobcu) v prebiehajúcom administratívnom
konaní pred iným orgánom verejnej moci, ktorým prislúcha administratívne konanie vykonať (Notárska
komora Slovenskej republiky - Disciplinárna komisia, Disciplinárny senát, resp. Odvolací disciplinárny
senát).

II.

3. Proti uzneseniu krajského súdu podal v zákonnej lehote žalobca kasačnú sťažnosť, v ktorej
navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie
konanie. V dôvodoch namietal, že neexistencia subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov
žalobcu, ktorej žalobu krajský súd odmietol, je v rozpore so základnými princípmi konania v správnom
súdnictve ktoré SSP vymenúva v ustanovení § 5. V prvom rade ide o princíp, podľa ktorého je
konanie pred správnym súdom jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany
práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Napadnutým
rozhodnutím Krajský súd v Bratislave podľa žalobcu poprel i princíp ochrany zákonnosti a verejného
záujmu (§ 5 ods. 3 SSP) a princíp, podľa ktorého správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými
a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade so základnými princípmi tohto
zákona (§ 5 ods. 4 SSP). V neposlednom rade je to však najmä základný princíp rovnosti účastníkov v
konaní (§ 5 ods. 9 SSP), ktorý Krajský súd v Bratislave podľa názoru žalobcu neuplatnil.
4. Žalobca poukázal na § 177 ods. 2 SSP, ktoré umožňuje podať správnu žalobu prokurátorovi a iným
osobitným zákonom oprávneným subjektom aj v prípadoch, ak nedošlo k porušeniu subjektívnych práv.
Predmetné ustanovenie predstavuje výnimku, keď správna žaloba nesmeruje k ochrane subjektívnych
práv. V tejto súvislosti poukázal na § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. V posudzovanom prípade
zákon č. 323/1992 Zb. umožňuje podať účastníkom disciplinárneho konania správnu žalobu, z čoho
je zrejmé, že boli naplnené podmienky aplikácie ustanovenia § 177 ods. 2 SSP (požiadavka subjektu
na to oprávneného zákonom), a teda minister spravodlivosti bol oprávnený prostredníctvom správnej
žaloby žiadať preskúmanie zákonnosti disciplinárneho rozhodnutia. Sťažovateľ má zároveň za to, že
v prípade, ak osobu aktívne legitimovanú na podanie správnej žaloby označí osobitný predpis podľa
§ 177 ods. 2 SSP, tak v súlade so zásadou lex specialis derogat legi generali sa na daný subjekt
už neuplatňujú ďalšie podmienky procesnej aktívnej legitimácie stanovené v ustanovení § 178 ods.
1 SSP (účastník pôvodného konania a ukrátenie na subjektívnych právach). Prezentovaný výklad
sťažovateľa podporuje podľa jeho názoru aj členenie a usporiadanie jednotlivých zákonných ustanovení,
kedy ustanovenie o zákonom splnomocnenom subjekte na podanie správnej žaloby (§ 177 ods. 2
SSP) hierarchicky predchádza všeobecným ustanoveniam o žalobnej legitimácii (§ 178 ods. 1 SSP).
Vzhľadom k uvedenému mal súd konať s ministrom spravodlivosti ako so žalobcom, bez skúmania
ďalších podmienok konania vo vzťahu k aktívnej žalobnej legitimácii.

5. Z ustanovenia § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. je podľa názoru žalobcu zrejmé, že špeciálny právny
predpis určil expressis verbis možnosť podania správnej žaloby, pričom ministra spravodlivosti ako
navrhovateľa disciplinárneho návrhu z okruhu oprávnených osôb výslovne nevylúčil. Doplnil tak právnu
úpravu SSP, ktorá tento vzťah neupravovala. Uvedené ustanovenie tak žiadnym spôsobom neprecizuje
osoby oprávnené na podanie správnej žaloby, určuje však začiatok plynutia lehoty na jeho podanie.
Keďže rozhodnutie sa doručuje účastníkom konania, z logiky veci vyplýva, že tieto osoby sú teda aj
oprávnené na podanie správnej žaloby. Zákon teda explicitne neoznačuje osoby oprávnené na podanie
správnej žaloby, avšak aplikáciou jazykového a logického výkladu na zákonný text je možné bezo
sporu dôjsť k dedukcii, že žalobu je oprávnený podať účastník disciplinárneho konania, t.j. disciplinárne
obvinený notár i navrhovateľ - minister spravodlivosti.



6. Žalobca je však aj toho názoru že minister spravodlivosti v postavení účastníka konania
v disciplinárnom konaní je aj napriek výkonu svojich verejno-mocenských oprávnení nositeľom
subjektívnych práv a povinností. Podľa právnej teórie subjektívne právo je objektívnym právom
garantovaná možnosť subjektom práva konať v právnom vzťahu určitým spôsobom. Objektívne
právo tak subjektom dáva možnosť realizovať svoje právom uznané záujmy podľa vlastnej vôle a v
nevyhnutnom prípade ich právne presadiť. Vo svetle uvedeného, ak zákon č. 323/1992 Zb. umožňuje
podať ministrovi spravodlivosti disciplinárny návrh, je nutné považovať túto možnosť za výkon jeho
subjektívneho práva reprezentujúceho právom chránený záujem na riadnom výkone funkcie notára a s
tým súvisiacim dodržiavaním zákonnosti, profesijnej etiky a odbornosti výkonu tohto povolania. Znamená
to, že ak zákon dáva ministrovi spravodlivosti právo disciplinárnej iniciatívy, tak tomuto právu zodpovedá
aj náležitá ochrana a možnosť jej uplatnenia v právnom štáte.

7. Je potrebné dodať, že minister spravodlivosti vystupuje v disciplinárnom konaní ako jeden z
účastníkov konania a s disciplinárne obvineným nie je vo vzťahu nadriadenosti prípadne podriadenosti,
a preto by mal mať k dispozícii aj rovnaké procesné prostriedky obrany a ochrany. Podľa ustálenej
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa všeobecné ustanovenia predpisov trestného práva
aplikujú aj na prípady tzv. správneho trestania (konanie o správnom delikte, disciplinárne konania
pred správnym orgánom a.i.). V tom prípade, má aj minister spravodlivosti ako účastník konania pred
disciplinárnym senátom svoje subjektívne práva ako napr. právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť
konania, odôvodnenie rozhodnutia. V prípade, ak rozhodnutie disciplinárneho senátu trpí vadami, napr.
ak odôvodnenie rozhodnutia disciplinárneho senátu je nejasné a nezrozumiteľné, nedáva odpovede na
všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom disciplinárneho konania, opäť je
možné hovoriť o porušení subjektívnych práv účastníka disciplinárneho konania.

8. Pod pojmom štátny dohľad treba rozumieť verejný záujem na výkone právomocí, ktoré štát preniesol
na Notársku komoru Slovenskej republiky a notárov. Dohliadajúci orgán pritom voči dohliadaným
subjektom nemá postavenie priamo nadriadeného orgánu, ale sleduje správanie sa týchto subjektov, či
je v súlade so zákonom. V prípade porušenia záväzne ustanoveného práva sa zo strany dohliadaného
subjektu dohliadajúci orgán uplatní voči nemu zákonom zverené právomoci.

9. Od štátneho dohľadu treba odlišovať štátny dozor, pri ktorom ide o výkon hierarchicky usporiadanej
kontroly nadriadeného dozorujúceho orgánu voči podriadenému subjektu, resp. subjektu, nad ktorým
sa dozor vykonáva.

10. Podľa ustanovenia § 89 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb. ministerstvo vykonáva nad činnosťou
notárov podľa ustanovenia § 3 ods. 1 a Notárskej komory Slovenskej republiky štátny dohľad. V rámci
neho minister vymenúva a odvoláva notárov, určuje počet notárskych miest každého súdu prvého
stupňa a ich prípadnú zmenu, na návrh Notárskej komory Slovenskej republiky môže notárov vzájomne
preložiť, prijíma sľub notárov, zbavuje notárov povinnosti mlčanlivosti, vybavuje sťažnosti na Notársku
komoru Slovenskej republiky, vykonáva disciplinárnu právomoc, môže pozastaviť výkon notárskeho
úradu, určuje maximálnu výšku odmeny notárov a pod. V danom prípade vôbec nemožno hovoriť o
nadriadenosti a podriadenosti ministerstva alebo ministra spravodlivosti vo vzťahu k notárom, čo jasne
deklaruje aj ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb.

11. Význam notárstva a notárskej činnosti spočíva v tom, že notár ako orgán verejnej moci dáva listinám
autenticitu. Túto právomoc mu deleguje štát a štát od neho očakáva, že túto činnosť bude vykonávať
svedomite, nestranne, podľa zákona a v celom rozsahu činností, ktoré mu zákon ukladá. Štát teda
preniesol na notárov časť svojich právomocí. Prenos časti svojich úloh zo štátu na notára znamená, že
tieto notár plní za štát ako reprezentant verejnej moci.

12. Uvedená argumentácia o nemožnosti podania správnej žaloby ministrom kvôli verejno-mocenskému
postaveniu neobstojí, keďže navrhovateľom disciplinárneho konania môže byť v zmysle ustanovenia
§ 92 Notárskeho poriadku aj predseda krajského súdu alebo prezident Notárskej komory Slovenskej
republiky, ktorí žiadnu verejno-mocenskú právomoc nad notármi nevykonávajú a už vôbec nie sú v
pozícii nadriadenosti a podriadenosti vo vzťahu k notárom (koniec koncov ako minister spravodlivosti).
Ak by správnu žalobu podal niektorý z uvedených dvoch subjektov, bolo by podľa názoru žalobcu otázne,
o akú právnu argumentáciu by Krajský súd v Bratislave svoje rozhodnutie oprel v tomto prípade.



13. Žalobca poukázal aj na judikatúrny posun, keď správne súdy doposiaľ neuplatňovali preukazovanie
porušenia subjektívnych práv zo strany žalobcu (ministra spravodlivosti). Napadnuté uznesenie tak
podľa žalobcu vybočuje z doterajšej rozhodovacej praxe správnych súdov, napr. rozhodnutie Krajského
súdu v Žiline č. k. 21So/1/2015-162 zo dňa 17.06.2015 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Dolný
Kubín č. k. 5S/1/2014-128 zo dňa 24.11.2014. Pritom senát 6S so žalobcom od začiatku konal ako s
účastníkom konania, keď mu dňa 08.03.2018 adresoval písomnosť nazvanú ako „Zaslanie vyjadrenia
žalovaného k žalobe“. Na záver poukázal na to, že vo veci disciplinárnych konaní vedených voči súdnym
exekútorom bol žalobca ako podávateľ správnej žaloby úspešný, keď samotný Krajský súd v Bratislave
a neskôr Krajský súd v Banskej Bystrici (ako súdy s kauzálnou príslušnosťou) o veci konali a rozhodli,
pričom s ministrom spravodlivosti konali ako s riadnym účastníkom konania. I v týchto konaniach sa
žalobca domáhal zmeny rozhodnutí vydaných disciplinárnou komisiou Slovenskej komory exekútorov,
preto sa tento argument môže právom označiť ako per analogiam. Rovnako ako v prípade notárov
totiž i v prípade súdnych exekútorov vykonáva ministerstvo nad ich činnosťou štátny dohľad. Ako
dôkaz pre uvedené tvrdenie sťažovateľ ku kasačnej sťažnosti pripojil príslušné rozhodnutia Krajského
súdu v Bratislave (1S/36/2016-38 zo dňa 05.10.2017, 5S/121/16-19 zo dňa 05.09.2017) a zápisnicu o
pojednávaní z Krajského súdu v Banskej Bystrici (24S/46/2018-35 zo dňa 31.07.2018).

III.

14. Žalovaný v písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol názor, že v prípade, ak by sa
rozhodovacia činnosť správnych súdov ustálila na odmietaní správnych žalôb podaných subjektami
oprávnenými podľa § 92 zákona č. 323/1992 Zb. na podanie návrhu na začatie disciplinárneho
konania (minister, predseda krajského súdu, prezident notárskej komory), stalo by sa pre tieto subjekty
disciplinárne konanie pred Disciplinárnou komisiou Notárskej komory SR jednoinštančným konaním a
tento stav by Disciplinárna komisia Notárskej komory SR legislatívno-právne nepovažovala za vhodný
pre svoju ďalšiu rozhodovaciu činnosť.

IV.

15. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnuté
uznesenie krajského súdu v rozsahu dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti (§ 440 ods. 1, 2 SSP) a
dospel k záveru, že podaná kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

16. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca (v čase podania žaloby ním bola Lucia Žitňanská,
v súčasnosti je ním Gábor Gál) bol účastníkom administratívneho (disciplinárneho) konania, ktorého
začatie sám inicioval podaním disciplinárneho návrhu voči notárke H. keďže v zmysle § 92 zákona č.
323/1992 Zb. bol orgánom oprávneným na podanie takéhoto návrhu, o ktorom bolo následne vedené
riadne disciplinárne konanie zavŕšené vydaným rozhodnutím žalovaného. Spornou skutočnosťou ostalo,
či žalobca je v zmysle § 177 ods. 1 SSP povinný preukázať splnenie druhej procesnej podmienky, a
teda ukrátenie na jeho subjektívnych právach, alebo bol správnu žalobu oprávnený podať v zmysle §
177 ods. 2 SSP v záujme ochrany zákonnosti a verejného záujmu.

17. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

18. Podľa § 177 ods. 2 SSP ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor
alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.

19. Podľa § 92 zákona č. 323/1992 Zb. návrh na začatie disciplinárneho konania môže podať minister,
predseda krajského súdu a prezident komory (ďalej len "navrhovateľ") do jedného roka odo dňa, keď sa
dozvedel o disciplinárnom previnení, najneskôr do troch rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Notár alebo
kandidát si môže v disciplinárnom konaní zvoliť obhajcu z radov advokátov alebo notárov.

20. Podľa § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. proti rozhodnutiu o disciplinárnom opatrení nie je možné
podať opravný prostriedok. Proti rozhodnutiu disciplinárnej komisie možno podať správnu žalobu do 15
dní odo dňa doručenia rozhodnutia o uložení disciplinárneho opatrenia.



21. Podľa § 89 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb. štátny dohľad nad činnosťou notárov podľa § 3 ods. 1
a komory vykonáva ministerstvo.

22. Ustanovenie § 177 ods. 2 SSP vymedzuje výnimky, keď všeobecná správna žaloba nesmeruje k
ochrane subjektívnych práv. Zákon ustanovuje, že to tak je pri všeobecnej správnej žalobe
- prokurátora
- iného subjektu výslovne na to oprávneného zákonom.
Všeobecná správna žaloba prokurátora podobne ako každá žaloba prokurátora v zmysle § 61 písm.
b/ smeruje k ochrane zákonnosti. Táto žaloba pritom môže byť sekundárne spojená aj s ochranou
subjektívnych práv spojených so žalovaným rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy, ale
tiež nemusí, ak nezákonný stav vyvolaný týmto rozhodnutím či opatrením vyhovuje všetkým dotknutým
osobám, a tak absentuje ten, kto by sa so žalobou obrátil na správny súd. Pod iným subjektom, ktorý sa
všeobecnou správnou žalobou môže domáhať ochrany iných než subjektívnych práv, je nutné de lege
lata rozumieť zainteresovanú verejnosť (§ 42). Všeobecná správna žaloba zainteresovanej verejnosti sa
totiž týka ochrany porušeného verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Nejde teda o porušenie
individuálneho subjektívneho práva na úseku životného prostredia u konkrétnej fyzickej alebo právnickej
osoby, prípadne i člena zainteresovanej verejnosti, ale o porušenie práva na zdravé životné prostredie
ako celku. Opätovne takéto vymedzenie korešponduje s definíciou žaloby zainteresovanej verejnosti
v § 61 písm. c/ ako procesného úkonu na uplatnenie práva na súdnu ochranu vo veciach životného
prostredia.

Špecifickým prípadom, v ktorom je v zmysle zákonného odkazu v § 177 ods. 2 SSP pri všeobecnej
správnej žalobe ochrana iných než subjektívnych práv zverená aj inému subjektu než prokurátorovi,
je aktívna žalobná legitimácia upravená v § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z.z. Uvedené zákonné
ustanovenie totiž oprávňuje na podanie všeobecnej správnej žaloby proti rozhodnutiu Rady Úradu pre
verejné obstarávanie
- riadiaci orgán, ktorým je v zmysle § 7 ods. 1 daného zákona orgán štátnej správy alebo orgán územnej
samosprávy určený vládou na realizáciu operačného programu alebo Ministerstvo pôdohospodárstva
a rozvoja vidieka SR v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 543/2007 Z.z. o pôsobnosti orgánov štátnej správy
pri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka,
- orgán auditu, ktorým je v zmysle § 10 zákona č. 292/2014 Z.z. Ministerstvo financií SR okrem orgánu
auditu určeného vládou a orgánu auditu pre Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka,
- certifikačný orgán, ktorým je v zmysle § 9 zákona č. 292/2014 Z.z. Ministerstvo financií SR okrem
certifikačného orgánu pre Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka.
Opísaný účel ochrany spojený so všeobecnou správnou žalobou ako základným žalobným typom v
správnom súdnictve súčasne koreluje s dvomi zásadami správneho súdneho konania obsiahnutými v § 5
ods. 2 a 3 SSP, ktoré vo svojej podstate vymedzujú podstatu správneho súdnictva. Ochrana základných
ľudských práv a slobôd a ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania
(§ 5 ods. 2) je totiž signifikantne spojená s aktívnou žalobnou legitimáciou fyzickej a právnickej osoby
a ochrana zákonnosti a verejného záujmu sa prejavuje pri rozhodovaní správneho súdu o žalobách
prokurátora a zainteresovanej verejnosti. (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M. Filová, A. a kol.: Správny
súdny poriadok. Komentár. Bratislava, C.H.Beck, 2018, s. 869).

23. Súdny prieskum pri všeobecnej správnej žalobe je nevyhnutne spojený s prepojením dopadu
rozhodnutia a opatrenia orgánu verejnej správy na subjektívne práva žalobcu. Týmto je vymedzený aj
účel ochrany, ktorú poskytuje správne súdnictvo pri všeobecnej správnej žalobe v zmysle § 177 ods. 1
SSP. Ochrany subjektívnych práv sa môžu dovolávať len tie subjekty, o ktorých práva, právom chránené
záujmy a povinnosti ide. Všeobecná správna žaloba fyzickej alebo právnickej osoby slúži na ochranu
jej subjektívnych práv spojených so žalovaným rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy.
Ustanovenie § 177 ods. 2 SSP vymedzuje výnimky, keď všeobecná správna žaloba nesmeruje k ochrane
subjektívnych práv, ku ktorým kasačný súd v bode 22 tohto uznesenia uviedol citáciu z komentára k
Správnemu súdnemu poriadku, s ktorým sa v plnej miere stotožňuje.

24. Všeobecnou správnou žalobou sa žalobca buď domáha ochrany svojich subjektívnych práv (§ 177
ods. 1 SSP), alebo sa domáha ochrany zákonnosti (§ 177 ods. 2 SSP), pričom ochrany zákonnosti sa
môžu domáhať len prokurátor, alebo subjekt na to výslovne oprávnený zákonom. Takýto subjekt, ktorý
je na podanie všeobecnej správnej žaloby výslovne oprávnený zákonom je zainteresovaná verejnosť
v oblasti životného prostredia a subjekty uvedené v § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z.z. Pojem



„výslovne“ uvedený v § 177 ods. 2 SSP znamená, že takýto subjekt musí byť v právnom predpise
uvedený konkrétne. Z ustanovenia § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. jednoznačne vyplýva, že takéto
výslovné zmocnenie v tejto právnej norme absentuje. Aj z porovnania § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014
Z.z. s § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. možno badať rozdiel vo výslovnom oprávnení na podanie
správnej žaloby. Formuláciu uvedenú v § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. nemožno chápať ako
výslovné splnomocnenie na podanie správnej žaloby, keďže obdobná formulácia sa nachádza takmer
vo všetkých právnych predpisoch, ktoré obsahujú možnosť preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia
orgánu verejnej správy prostredníctvom správneho súdnictva. Napr. § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z.
o vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších
predpisov „Proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku 1 písm. c) až e) možno podať správnu
žalobu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia rady.“ Ďalej napr. § 10 ods. 5 zákona posledná veta
č. 327/2005 Z.z. „Proti rozhodnutiu o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci možno podať
správnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.“ Zákon č. 757/2004 Z.z. ustanovenie §
38 ods. 5 veta posledná „Proti rozhodnutiu ministra podľa prvej vety možno podať správnu žalobu do 15
dní odo dňa doručenia rozhodnutia ministra o odvolaní z funkcie predsedu súdu.“

25. Už zo zbežného porovnania citovanej právnej úpravy možno uzavrieť, že § 93 ods. 3 zákona č.
323/1992 Zb. neobsahuje osobitnú úpravu na podanie správnej žaloby v zmysle § 177 ods. 2 in fine
SSP. Ide len o všeobecné znenie právnej úpravy, týkajúcej sa možnosti preskúmania rozhodnutia alebo
opatrenia orgánu verejnej správy v správnom súdnictve so stanovením osobitnej lehoty na podanie
správnej žaloby, aká sa vyskytuje aj v iných právnych predpisoch. Nepredstavuje tak lex specialis vo
vzťahu k všeobecnej úprave aktívnej procesnej legitimácie, ako sa nesprávne domnieva žalobca.

26. Pre naplnenie znenia § 177 ods. 2 SSP in fine je potrebné, aby bol v právnom predpise uvedený
identifikovateľný subjekt, ktorý je na podanie všeobecnej správnej žaloby oprávnený. Nestačí všeobecná
formulácia, že proti rozhodnutiu možno podať správnu žalobu bez výslovného uvedenia subjektu na to
oprávneného.

27. V otázke ukrátenia na subjektívnych právach žalobcu možno poukázať na doterajšiu ustálenú
rozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorá prešla aj následným testom ústavnosti viacerými
rozhodnutiami Ústavného súdu SR. Išlo o rozhodnutia týkajúce sa správnej žaloby, ktorú podal subjekt,
ktorý podal návrh na prejednanie priestupku. Čiže ide o obdobný subjekt, ako je v prejednávanom
prípade, a teda navrhovateľ disciplinárneho konania, a preto je táto ustálená judikatúra analogicky
aplikovateľná aj na prejednávaný prípad. Pre úplnosť kasačný súd v nasledujúcom bode č. 28 cituje aj
doktrinálne závery pre oblasť správneho súdnictva a v ďalších bodoch poukazuje na doterajšiu judikatúru
najvyšších súdnych autorít.

28. Pokiaľ pritom judikatúra akceptovala takýto prístup žiadateľa o informáciu, pri ktorom možno aspoň
vo vzťahu k poskytovaniu informácií, ktoré je spojené s priestupkovým konaním, hovoriť o ukrátení na
subjektívnych právach, je nesporné, že rovnaký záver sa vzťahuje aj na všetky tie konania o priestupku
alebo o inom správnom delikte (kárne a disciplinárne konania), v ktorých „proti sebe“ procesne stoja
osoba navrhovateľa trestania a osoba, ktorá má byť potrestaná. V takýchto konaniach má totiž návrh
na potrestanie charakter buď realizácie
- verejnomocenského oprávnenia (napr. u navrhovateľa disciplinárneho konania proti sudcovi podľa §
120 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, u navrhovateľa disciplinárneho konania proti prokurátorovi podľa § 197
ods. 1 zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších
predpisov, u ministra spravodlivosti podľa § 92 zákona č. 323/1992 Zb., u ministra spravodlivosti a
predsedu súdu podľa § 223 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov
- kontrolnej činnosti v rámci záujmovej samosprávy (napr. u predsedu revíznej komisie podľa §
58 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o
živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, u prezidenta Slovenskej
komory exekútorov a predsedu kontrolnej komisie podľa § 223 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., alebo
- súkromnoprávnej ochrany (napr. návrh postihnutej osoby na prejednanie priestupku podľa § 49 ods. 1
písm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov alebo poškodenej osoby
na prejednanie priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. g/ zákona č. 372/1990 Zb.



Pre všetkých týchto navrhovateľov ako nesporných účastníkov administratívneho konania totiž platí, že
potrestaním alebo nepotrestaním osoby, voči ktorej ich návrh smeroval, nemôžu byť priamo dotknutí
na svojich subjektívnych právach v tom zmysle, že by to ovplyvnilo ich právnu pozíciu alebo spôsobilo
zmenu ich vlastného právneho postavenia. (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M. Filová, A. a kol.: Správny
súdny poriadok. Komentár. Bratislava, C.H.Beck, 2018, s. 878, 879).

29. Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 166/2011 zo dňa 09.06.2011 „Rozhodnutie o
priestupku sa týka iba osoby obvinenej z priestupku, a teda nezasahuje do právnej sféry sťažovateľa a
ani nespôsobuje zmenu jej jeho právneho postavenia.“

30. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Sži/1/2011 zo dňa 31.05.2011 „Ak určité osoby majú možnosť
vyvolať priestupkové konanie svojim návrhom, tak potom prejednanie priestupku je výlučne v záujme
týchto osôb. Avšak tento ich záujem na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany by sa
mohli domáhať podľa druhej hlavy piatej časti OSP.“ Toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti, keď
Ústavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 143/2012 zo dňa 15.03.2012 uviedol, že v danom prípade
najvyšší súd náležite vysvetlil, prečo sťažovateľ, na základe návrhu ktorého bolo začaté konanie o
priestupku, aj keď bol účastníkom tohto konania, nemohol byť rozhodnutím ministerstva vnútra ukrátený
na svojich právach a podanú ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

31. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Sži/10/2009 zo dňa 21.04.2010 „Aktívna procesná legitimácia
žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 OSP, ktorá robí procesný subjekt osobou
oprávnenou na podanie žaloby, v sebe zahŕňa kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka
správneho konania a súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím, vydaným v správnom
konaní.
V priestupkovom konaní sa rozhoduje o obvinení z priestupku a uložení sankcie inej osobe ako
navrhovateľovi priestupkového konania a týmto rozhodnutím nemôže byť navrhovateľ priestupkového
konania ukrátený na právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z
priestupku a svojimi účinkami nezasahuje do právnej sféry navrhovateľa priestupkového konania ani
nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.
Osoba by sa dopustila priestupku v prípade, ak by ani po vydaní rozhodnutia, ktorým bolo vyhovené
rozkladu žalobcu, neposkytla informácie.“

32. Voči tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu bola podaná ústavná sťažnosť, ktorá bola rozhodnutím
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 242/2011 zo dňa 09.06.2011 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.
„Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej
hlavy piatej časti OSP (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov)
nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s
účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania
zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený.
Postavenie účastníka v správnom konaní ešte nevedie k naplneniu podmienky dotknutosti, resp.
ukrátenia práv žalobcu.“

33. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Sži/2/2011 zo dňa 24.02.2011 „V konaní pred správnymi
orgánmi žalobca nebol účastníkom správneho konania, ale vystupoval ako oznamovateľ spáchania
priestupku konkrétnymi, ním označenými osobami. Žalobca potom nemohol byť rozhodnutím správnych
orgánov nijako ukrátený na svojich právach, nebola mu týmito rozhodnutiami uložená žiadna sankcia,
povinnosť, oprávnenie. Taktiež neboli dotknuté žiadne jeho právom chránené záujmy, nebol ani
poškodeným.
Rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol
byť žalobca ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby
obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu, t. j. nezasahuje do
právnej sféry žalobcu ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“

34. Aj toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 259/2011
zo dňa 04.07.2012 „Aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods.
2 OSP, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, zahŕňa v sebe kumulatívne
dva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania, a súčasne ukrátenie na právach
napadnutým rozhodnutím vydaným v správnom konaní.



Rozhodnutím o zastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol
byť sťažovateľ ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby
obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu sťažovateľa, teda nezasahuje
do jeho právnej sféry a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“

35. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Sži/2/2011 zo dňa 30.03.2011 „Rozhodnutím o zastavení
konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol byť navrhovateľ
priestupkového konania ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne
týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu navrhovateľa
priestupkového konania, t. j. nezasahuje do právnej sféry navrhovateľa priestupkového konania
ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“ Aj toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti
rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 228/2011 zo dňa 02.06.2011.

36. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Sži/19/2012 zo dňa 30.05.2013 „Nie je osvedčené
splnenie procesnej podmienky osoby oprávnenej na podanie odvolania - aktívnej procesnej legitimácie
účastníka v druhom rade, keď táto nie je podložená žiadnym konkrétnym tvrdením o ukrátení na
jeho právach, ktorému by korešpondovalo jeho subjektívne oprávnenie vychádzajúce z konkrétneho
právneho predpisu, ktoré by ovplyvnilo právnu pozíciu účastníka v druhom rade a zasiahlo do jeho
právnej sféry alebo spôsobilo zmenu jeho právneho postavenia. Výrokom rozhodnutia nebola žalobcovi
spôsobená žiadna ujma, teda nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania.“

37. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 8Sži/21/2012 zo dňa 21.11.2013 „Len z postavenia
navrhovateľa ako účastníka konania o priestupku, príp. jeho práva podať odvolanie proti tej časti
rozhodnutia, ktorá sa týka vyslovenia viny obvineného z priestupku, nie je možné vyvodzovať jeho právo
na preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom. Podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby súd
mohol vec meritórne rozhodnúť, sú stanovené Občianskym súdnym poriadkom.
Ak určité osoby majú možnosť vyvolať priestupkové konanie svojím návrhom, tak potom prejednanie
priestupku je výlučne v záujme týchto osôb. Avšak tento ich záujem na potrestaní páchateľa nie je také
právo, ktorého ochrany by sa mohli domáhať podľa druhej hlavy piatej časti OSP. Správne súdnictvo
slúži na ochranu tých osôb, ktoré boli rozhodnutím správneho orgánu ukrátené na svojich právach.“
38. Z právnej úpravy, ako aj z vyššie uvedenej judikatúry najvyššieho a ústavného súdu vyplýva, že
správne súdnictvo slúži predovšetkým na ochranu tých osôb, ktoré boli rozhodnutím alebo opatrením
orgánu verejnej správy ukrátené na svojich právach. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky
súdnej kontroly v správnom súdnictve v ustanoveniach Správneho súdneho poriadku. Na aktívnu
legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a opatrenia orgánu verejnej správy
na základe všeobecnej správnej žaloby nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa
s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho
konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu
na svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis),
ktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie
práv žalobcu musí byť v žalobe vyjadrené a podložené a aspoň potenciálne možné. Na uvedenom nič
nemení ani odpoveď na otázku, či právo iniciovať disciplinárne konanie spadá pod rozsah ochrany čl. 46
ods. 1 Ústavy SR. Článok 46 ods. 1 Ústavy SR však negarantuje ani výsledok disciplinárneho konania
v súlade s podaným návrhom a ani negarantuje osobe, ktorá disciplinárne konanie iniciovala, možnosť
podrobiť administratívne rozhodnutie, vydané v disciplinárnom konaní súdnemu preskúmaniu žalobou
v rámci správneho súdnictva.

39. Krajský súd svojím postupom naplnil všetky princípy správneho súdneho konania, rozhodoval v
súlade s platnou právnou úpravou a ustálenou judikatúrou.

40. Nositeľom subjektívnych práv v zmysle § 177 ods. 1 SSP v spojení s § 2ods. 1 SSP je
konkrétna fyzická alebo právnická osoba a nie funkcia ministra spravodlivosti, preto sa nemožno
stotožniť s názorom žalobcu, že bol ukrátený na jeho subjektívnych právach. Predmetom tohto súdneho
konania nebolo, či minister spravodlivosti vykonáva svoju právomoc, či je vo vzťahu nadriadenosti a
podriadenosti s notármi, otázky dozoru, či dohľadu, ale to či má na podanie takejto žaloby aktívnu
procesnú legitimáciu. Zásady správneho trestania vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva, na ktoré poukazuje žalobca sa týkajú predovšetkým osoby obvineného. Právo na rovnosť zbraní,
kontradiktórnosť konania, odôvodnenie rozhodnutia však boli dodržané, keďže žalobcovi boli dané



na vedomie všetky podania druhého účastníka konania, mal k dispozícii všetky zákonom stanovené
prostriedky v predmetnom konaní a rozhodnutie krajského súdu bolo riadne odôvodnené. To, že sa s
ním žalobca nestotožňuje neznamená, že nebolo vydané v súlade so zákonom.

41. Argumentácia krajského súdu o nedostatku aktívnej procesnej legitimácie ministra spravodlivosti
sa nezakladala na jeho verejno-mocenskom postavení, ale tom, že napadnutým disciplinárnym
rozhodnutím nebol ukrátený na svojich subjektívnych právach, tak ako je to v prípade navrhovateľa
priestupkového konania, ktorý tiež nemá aktívnu procesnú legitimáciu na podanie správnej žaloby voči
rozhodnutiu o priestupku a na tom, že podľa § 177 ods. 2 SSP nie je osobitným subjektom na podanie
správnej žaloby.

42. Žalobca tiež poukazoval na rozdielne rozhodnutia, konkrétne rozhodnutie Krajského súdu v Žiline
č. k. 21So/1/2015-162 zo dňa 17.06.2016, rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave 1S/36/2016-38 zo
dňa 05.10.2017, 5S/121/16-19 zo dňa 05.09.2017 a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 24S/46/2018 zo dňa 31.07.2018. Po oboznámení sa s uvedenými rozhodnutia kasačný súd
konštatuje, že vo väčšine sa súdy nezaoberali aktívnou procesnou legitimáciou v správnom súdnictve
a neodôvodnili svoj zámer odchýliť sa od existujúcej ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, na
ktoré poukázal najvyšší súd v tomto uznesení. Jedine Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn
24S/46/2018 zo dňa 31.07.2018 v bode 25 uviedol, že na podanie správnej žaloby ministra spravodlivosti
oprávňovala skutočnosť, že bol účastníkom administratívneho konania, ktoré bolo začaté na jeho
podnet. Podľa názoru Krajského súdu v Banskej Bystrici ak má nejaký subjekt právo podať návrh na
začatie administratívneho konania, súvisí s tým jeho právo, aby bolo v administratívnom konaní vydané
zákonné rozhodnutie. Ďalej Krajský súd v Banskej Bystrici uviedol, že v tejto otázke existuje nejednotná
rozhodovacia činnosť a zjednocujúce stanovisko doposiaľ nebolo vydané. Krajský súd v Banskej Bystrici
sa však nezaoberal druhou podmienkou aktívnej procesnej legitimácie - a teda ukrátením na právach.
Neuviedol z akého dôvodu sa nemá na predmetné konanie aplikovať táto podmienka, ktorá je jednou zo
základných v správnom súdnictve. Najvyšší súd SR uvádza, že vyššie uvedený záver o práve ministra
spravodlivosti podať správnu žalobu je v rozpore s tak s judikatúrou najvyššieho, ako aj ústavného
súdu. Najvyšší súd opätovne poukazuje na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít uvedené vyššie,
napr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 242/2011 „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby
o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (Rozhodovanie
o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom
správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň
musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha,
ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený.
Postavenie účastníka v správnom konaní ešte nevedie k naplneniu podmienky dotknutosti, resp.
ukrátenia práv žalobcu.“
Navrhovateľ tak disciplinárneho, či priestupkového konania nie je rozhodnutím orgánov verejnej správy
dotknutý na svojich právach. Rozhodnutie či už o priestupku alebo o disciplinárnom previnení sa týka
len obvineného a nezasahuje do právnej sféry navrhovateľa a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho
postavenia. Uvedené rozhodnutia najvyšších súdnych autorít je možné považovať už za ustálenú
judikatúru, ktorá nebola ani najvyšším a ani ústavným súdom prekonaná. Odlišné rozhodnutia nižších
súdov možno chápať len ako pokus o zmenu tejto judikatúry, ktorý sa im však nepodarilo zatiaľ
dostatočne odôvodniť.

43. Žalobca namietal, že krajský súd s ním konal ako s účastníkom, keď mu zaslal písomnosti druhého
účastníka na vedomie. Uvedené je však len naplnením princípu rovnosti zbraní a nie záver o tom, či
niekto je alebo nie je účastníkom konania. Záver o nedostatku či už aktívnej alebo pasívnej procesnej
legitimácie sa vždy prejaví až na konci akéhokoľvek súdneho konania a nikdy nie na jeho začiatku.

44. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej
správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť
verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu
nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne
zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je
náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo
právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. (III. ÚS 502/2015, IV.
ÚS 596/2012).



45. K vyjadreniu žalovaného o jednoinštančnosti konania kasačný súd uvádza, že z ustanovenia § 93
ods. 3 veta prvá zákona č. 323/1992 Zb. vyplýva, že disciplinárne konanie je jednostupňové, keďže
proti rozhodnutiu o disciplinárnom opatrení nie je možné podať opravný prostriedok. Správne súdnictvo
nemožno chápať ako pokračovanie administratívneho konania. Správny súd nie je ďalším odvolacím
orgánom ani ďalšou inštitúciou vo verejnej správe, ale je nezávislým orgánom súdnej moci rozhodujúcim
o právach fyzických a právnických osôb. Konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a opatrení
orgánov verejnej správy je samostatným sporom. Ak nie je tento stav žiadúci, je potrebné iniciovať
zmenu predmetnej právnej úpravy. Táto otázka bola predmetom a Celoslovenského zasadania sudcov
správnych kolégií krajských súdov dňa 3.-5.10.2018 v Omšení.

46. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky
žalobcu vznesené v kasačnej sťažnosti za nedôvodné, a preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa
§ 461 SSP zamietol.

47. Kasačný súd si je vedomý, že ide o zásadnú právnu otázku výkladu pojmu „verejné subjektívne
právo“. Kasačný senát zvažoval, či v danom prípade nie sú splnené dôvody na extenzívny výklad pojmu
„subjektívne právo“ podľa ustanovenia § 177 ods. 2 SSP v spojení s ust. § 2 ods. 2 SSP“ za účelom
zabezpečenia rovnosti prístupu účastníkov disciplinárneho konania k možnosti súdneho prieskumu
zákonnosti. Minister spravodlivosti SR v tomto prípade nemohol realizovať právomoc mocenským
spôsobom, pretože je iba v horizontálnom postavení účastníka disciplinárneho konania. Za tým
účelom by mu mali byť priznané právne prostriedky ochrany ako ktorémukoľvek inému účastníkovi
horizontálneho vzťahu.

48. Vzniknutú asymetriu v prístupe k ochrane v správnom súdnictve podľa názoru kasačného súdu
je možné odstrániť iba legislatívne. Minister spravodlivosti je členom vlády, ktorá disponuje právom
legislatívnej iniciatívy. Kasačný senát súčasne prihliadol na skutočnosť, Minister spravodlivosti nie je
subjektom práva na podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, a to ani pri prípadnom
porušení jeho práva na súdnu ochranu ako navrhovateľa a účastníka disciplinárneho konania pred
Disciplinárnou komisiou Notárskej komory SR.

49. Nositeľom subjektívnych práv v zmysle § 177 ods. 1 SSP v spojení s § 2 ods. 1 SSP je konkrétna
fyzická alebo právnická osoba a nie funkcia ministra spravodlivosti pri výkone dohľadu nad činnosťou
notárov. Extenzívny výklad pojmu „subjektívne právo“ by systematicky a pojmovo narušil prístup k
správnemu súdu vo veciach súkromných záujmov podľa § 177 ods. 1 SSP a prístup k súdnej ochrane
v správnom súdnictve vo verejnom záujme podľa § 177 ods. 2 SSP, ktorý môžu realizovať iba subjekty
výslovne uvedené zákonom.

50. O trovách kasačného konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s ustanoveniami § 167
ods. 1 a § 175 ods. 1 SSP a contrario tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov kasačného konania
z dôvodu neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona
nevyplýva.

51. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.
Nositeľom subjektívnych práv v zmysle § 177 ods. 1 SSP v spojení s § 2 ods. 1 SSP je konkrétna fyzická
alebo právnická osoba a nie funkcia ministra spravodlivosti pri výkone dohľadu nad činnosťou notárov.
Extenzívny výklad pojmu „subjektívne právo“ by systematicky a pojmovo narušil prístup k správnemu
súdu vo veciach súkromných záujmov podľa § 177 ods. 1 SSP a prístup k súdnej ochrane v správnom
súdnictve vo verejnom záujme podľa § 177 ods. 2 SSP, ktorý môžu realizovať iba subjekty výslovne
uvedené zákonom.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.