{"guid": "6f11cb95-06fa-480c-a2f6-291355702b2a:fb819705-0cfd-45de-9f81-19687af657c5", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1017201093.1", "spisova_znacka": "3Asan/8/2018", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Asan/8/2018 z 23. 1. 2019", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 23. januára 2019, sp. zn. 3Asan/8/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:1017201093.1", "identifikacne_cislo": "1017201093", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Ivan Rumana", "sudca_id": 149, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-ivan-rumana-149", "datum_vydania": "2019-01-23", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": [], "podoblast": ["Iné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-177", "nazov": "§ 177 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-177", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-177"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/323/#paragraf-93.odsek-3", "nazov": "§ 93 ods. 3 NP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/323/#paragraf-93.odsek-3", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/323-1992/paragraf-93"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2015/162#paragraf-177", "/SK/ZZ/1992/323#paragraf-93"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/fb819705-0cfd-45de-9f81-19687af657c5", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1017201093.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1017201093.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1017201093.1/text", "citacie_n": 6, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n3Asan/8/2018\n1017201093\n23. 01. 2019\nJUDr. Ivan Rumana\nECLI:SK:NSSR:2019:1017201093.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ivana Rumanu (sudca\nspravodajca) a zo sudcov Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Anny Peťovskej, PhD. v právnej veci\nžalobcu (sťažovateľa): Minister spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, proti\nžalovanému: Notárska komora Slovenskej republiky, Disciplinárna komisia, Krasovského 13, Bratislava,\no preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. DK 9/2016-61 zo dňa 13. júna 2017, konajúc o\nkasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/92/2017-35 zo dňa 2.\njúla 2018, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť sťažovateľa (pôvodne žalobcu) proti uzneseniu\nKrajského súdu v Bratislave č. k. 6S/92/2017-35 zo dňa 2. júla 2018 z a m i e t a.\nÚčastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania n e p r i z n á v a.\nodôvodnenie:\nI.\n1. Napadnutým uznesením Krajský súd v Bratislave podľa § 98 ods. 1 písm. e/ Správneho súdneho\nporiadku (ďalej len „SSP“) odmietol žalobu žalobcu z dôvodu, že žalobca nemá žalobnú legitimáciu\nv zmysle § 178 SSP na podanie predmetnej žaloby a taktiež nijako nepreukázal ukrátenie na\njeho subjektívnych právach a právom chránených záujmoch. Podanou žalobou sa žalobca domáhal\npreskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. DK 9/2016-61 zo dňa 13.06.2017, ktorým žalovaný\nrozhodol tak, že disciplinárne konanie voči notárke zastavil z dôvodu, že žalobca podal návrh na začatie\ndisciplinárneho konania oneskorene. Ide o prvostupňové administratívne rozhodnutie, voči ktorému nie\nje prípustný žiadny opravný prostriedok.\n2. Krajský súd napadnuté uznesenie odôvodnil tým, že aktívna procesná legitimácia žalobcu, ako\nprocesná podmienka v zmysle § 178 ods. 1 SSP, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou\nna podanie žaloby v sebe zahŕňa kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka v\nadministratívnom konaní, ktoré bolo zavŕšené vydaním rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej\nsprávy za súčasného splnenia predpokladu - ukrátenie na subjektívnych právach žalobcu spojené s\nvydaním napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Je nesporné, že žalobca\nbol účastníkom administratívneho konania, ktorého začatie sám inicioval podaním disciplinárneho\nnávrhu voči notárke H., keďže v zmysle § 92 zákona č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti\n(Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 323/1992 Zb.“) bol orgánom\noprávneným na podanie takéhoto návrhu, o ktorom bolo následne vedené riadne disciplinárne konanie\nzavŕšené vydaným rozhodnutím žalovaného. V rámci uvedeného administratívneho konania žalobca\nako splnomocnený oprávnený správny orgán realizoval svoje verejno-mocenské oprávnenie vyplývajúce\nmu z § 92 zákona č. 323/1992 Zb., t. j. oprávnenie podať návrh na začatie disciplinárneho konania\nvoči príslušnej notárke. V uskutočnenom disciplinárnom konaní vydané rozhodnutie sa však nijako\n\nnemôže týkať subjektívnych práv fyzickej osoby ministra spravodlivosti (bez ohľadu na to, kto túto funkciu\nzastáva), ktoré by vychádzali z konkrétneho právneho predpisu, ovplyvňovali by jeho právnu pozíciu,\nzasiahli by do jeho právnej sféry alebo by spôsobili zmenu jeho právneho postavenia. Potom je potrebné\nprijať záver, že žalobca nespĺňa procesnú podmienku osoby oprávnenej na podanie predmetnej\nžaloby, aktívnu procesnú legitimáciu vyplývajúcu z § 178 ods. 1 SSP. Žalobca v podanej žalobe\nnijako neodôvodnil ukrátenie na svojich subjektívnych právach vydaným napadnutým rozhodnutím\nžalovaného. Zároveň krajský súd konštatoval, že žalobca v disciplinárnom konaní nevystupoval ako\nfyzická osoba, ale ako vedúci ústredného orgánu štátnej správy - ministerstva spravodlivosti SR, t. j.\nako orgán verejnej moci. Krajský súd preto zdôraznil, že poslaním súdneho prieskumu nie je ochrana\nsubjektívnych práv orgánov verejnej moci (v danom prípade žalobcu) v prebiehajúcom administratívnom\nkonaní pred iným orgánom verejnej moci, ktorým prislúcha administratívne konanie vykonať (Notárska\nkomora Slovenskej republiky - Disciplinárna komisia, Disciplinárny senát, resp. Odvolací disciplinárny\nsenát).\nII.\n3. Proti uzneseniu krajského súdu podal v zákonnej lehote žalobca kasačnú sťažnosť, v ktorej\nnavrhol, aby kasačný súd zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie\nkonanie. V dôvodoch namietal, že neexistencia subjektívnych práv alebo právom chránených záujmov\nžalobcu, ktorej žalobu krajský súd odmietol, je v rozpore so základnými princípmi konania v správnom\nsúdnictve ktoré SSP vymenúva v ustanovení § 5. V prvom rade ide o princíp, podľa ktorého je\nkonanie pred správnym súdom jednou zo záruk ochrany základných ľudských práv a slobôd a ochrany\npráv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania (§ 5 ods. 2 SSP). Napadnutým\nrozhodnutím Krajský súd v Bratislave podľa žalobcu poprel i princíp ochrany zákonnosti a verejného\nzáujmu (§ 5 ods. 3 SSP) a princíp, podľa ktorého správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými\na účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade so základnými princípmi tohto\nzákona (§ 5 ods. 4 SSP). V neposlednom rade je to však najmä základný princíp rovnosti účastníkov v\nkonaní (§ 5 ods. 9 SSP), ktorý Krajský súd v Bratislave podľa názoru žalobcu neuplatnil.\n4. Žalobca poukázal na § 177 ods. 2 SSP, ktoré umožňuje podať správnu žalobu prokurátorovi a iným\nosobitným zákonom oprávneným subjektom aj v prípadoch, ak nedošlo k porušeniu subjektívnych práv.\nPredmetné ustanovenie predstavuje výnimku, keď správna žaloba nesmeruje k ochrane subjektívnych\npráv. V tejto súvislosti poukázal na § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. V posudzovanom prípade\nzákon č. 323/1992 Zb. umožňuje podať účastníkom disciplinárneho konania správnu žalobu, z čoho\nje zrejmé, že boli naplnené podmienky aplikácie ustanovenia § 177 ods. 2 SSP (požiadavka subjektu\nna to oprávneného zákonom), a teda minister spravodlivosti bol oprávnený prostredníctvom správnej\nžaloby žiadať preskúmanie zákonnosti disciplinárneho rozhodnutia. Sťažovateľ má zároveň za to, že\nv prípade, ak osobu aktívne legitimovanú na podanie správnej žaloby označí osobitný predpis podľa\n§ 177 ods. 2 SSP, tak v súlade so zásadou lex specialis derogat legi generali sa na daný subjekt\nuž neuplatňujú ďalšie podmienky procesnej aktívnej legitimácie stanovené v ustanovení § 178 ods.\n1 SSP (účastník pôvodného konania a ukrátenie na subjektívnych právach). Prezentovaný výklad\nsťažovateľa podporuje podľa jeho názoru aj členenie a usporiadanie jednotlivých zákonných ustanovení,\nkedy ustanovenie o zákonom splnomocnenom subjekte na podanie správnej žaloby (§ 177 ods. 2\nSSP) hierarchicky predchádza všeobecným ustanoveniam o žalobnej legitimácii (§ 178 ods. 1 SSP).\nVzhľadom k uvedenému mal súd konať s ministrom spravodlivosti ako so žalobcom, bez skúmania\nďalších podmienok konania vo vzťahu k aktívnej žalobnej legitimácii.\n5. Z ustanovenia § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. je podľa názoru žalobcu zrejmé, že špeciálny právny\npredpis určil expressis verbis možnosť podania správnej žaloby, pričom ministra spravodlivosti ako\nnavrhovateľa disciplinárneho návrhu z okruhu oprávnených osôb výslovne nevylúčil. Doplnil tak právnu\núpravu SSP, ktorá tento vzťah neupravovala. Uvedené ustanovenie tak žiadnym spôsobom neprecizuje\nosoby oprávnené na podanie správnej žaloby, určuje však začiatok plynutia lehoty na jeho podanie.\nKeďže rozhodnutie sa doručuje účastníkom konania, z logiky veci vyplýva, že tieto osoby sú teda aj\noprávnené na podanie správnej žaloby. Zákon teda explicitne neoznačuje osoby oprávnené na podanie\nsprávnej žaloby, avšak aplikáciou jazykového a logického výkladu na zákonný text je možné bezo\nsporu dôjsť k dedukcii, že žalobu je oprávnený podať účastník disciplinárneho konania, t.j. disciplinárne\nobvinený notár i navrhovateľ - minister spravodlivosti.\n\n6. Žalobca je však aj toho názoru že minister spravodlivosti v postavení účastníka konania\nv disciplinárnom konaní je aj napriek výkonu svojich verejno-mocenských oprávnení nositeľom\nsubjektívnych práv a povinností. Podľa právnej teórie subjektívne právo je objektívnym právom\ngarantovaná možnosť subjektom práva konať v právnom vzťahu určitým spôsobom. Objektívne\nprávo tak subjektom dáva možnosť realizovať svoje právom uznané záujmy podľa vlastnej vôle a v\nnevyhnutnom prípade ich právne presadiť. Vo svetle uvedeného, ak zákon č. 323/1992 Zb. umožňuje\npodať ministrovi spravodlivosti disciplinárny návrh, je nutné považovať túto možnosť za výkon jeho\nsubjektívneho práva reprezentujúceho právom chránený záujem na riadnom výkone funkcie notára a s\ntým súvisiacim dodržiavaním zákonnosti, profesijnej etiky a odbornosti výkonu tohto povolania. Znamená\nto, že ak zákon dáva ministrovi spravodlivosti právo disciplinárnej iniciatívy, tak tomuto právu zodpovedá\naj náležitá ochrana a možnosť jej uplatnenia v právnom štáte.\n7. Je potrebné dodať, že minister spravodlivosti vystupuje v disciplinárnom konaní ako jeden z\núčastníkov konania a s disciplinárne obvineným nie je vo vzťahu nadriadenosti prípadne podriadenosti,\na preto by mal mať k dispozícii aj rovnaké procesné prostriedky obrany a ochrany. Podľa ustálenej\njudikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa všeobecné ustanovenia predpisov trestného práva\naplikujú aj na prípady tzv. správneho trestania (konanie o správnom delikte, disciplinárne konania\npred správnym orgánom a.i.). V tom prípade, má aj minister spravodlivosti ako účastník konania pred\ndisciplinárnym senátom svoje subjektívne práva ako napr. právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť\nkonania, odôvodnenie rozhodnutia. V prípade, ak rozhodnutie disciplinárneho senátu trpí vadami, napr.\nak odôvodnenie rozhodnutia disciplinárneho senátu je nejasné a nezrozumiteľné, nedáva odpovede na\nvšetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom disciplinárneho konania, opäť je\nmožné hovoriť o porušení subjektívnych práv účastníka disciplinárneho konania.\n8. Pod pojmom štátny dohľad treba rozumieť verejný záujem na výkone právomocí, ktoré štát preniesol\nna Notársku komoru Slovenskej republiky a notárov. Dohliadajúci orgán pritom voči dohliadaným\nsubjektom nemá postavenie priamo nadriadeného orgánu, ale sleduje správanie sa týchto subjektov, či\nje v súlade so zákonom. V prípade porušenia záväzne ustanoveného práva sa zo strany dohliadaného\nsubjektu dohliadajúci orgán uplatní voči nemu zákonom zverené právomoci.\n9. Od štátneho dohľadu treba odlišovať štátny dozor, pri ktorom ide o výkon hierarchicky usporiadanej\nkontroly nadriadeného dozorujúceho orgánu voči podriadenému subjektu, resp. subjektu, nad ktorým\nsa dozor vykonáva.\n10. Podľa ustanovenia § 89 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb. ministerstvo vykonáva nad činnosťou\nnotárov podľa ustanovenia § 3 ods. 1 a Notárskej komory Slovenskej republiky štátny dohľad. V rámci\nneho minister vymenúva a odvoláva notárov, určuje počet notárskych miest každého súdu prvého\nstupňa a ich prípadnú zmenu, na návrh Notárskej komory Slovenskej republiky môže notárov vzájomne\npreložiť, prijíma sľub notárov, zbavuje notárov povinnosti mlčanlivosti, vybavuje sťažnosti na Notársku\nkomoru Slovenskej republiky, vykonáva disciplinárnu právomoc, môže pozastaviť výkon notárskeho\núradu, určuje maximálnu výšku odmeny notárov a pod. V danom prípade vôbec nemožno hovoriť o\nnadriadenosti a podriadenosti ministerstva alebo ministra spravodlivosti vo vzťahu k notárom, čo jasne\ndeklaruje aj ustanovenie § 2 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb.\n11. Význam notárstva a notárskej činnosti spočíva v tom, že notár ako orgán verejnej moci dáva listinám\nautenticitu. Túto právomoc mu deleguje štát a štát od neho očakáva, že túto činnosť bude vykonávať\nsvedomite, nestranne, podľa zákona a v celom rozsahu činností, ktoré mu zákon ukladá. Štát teda\npreniesol na notárov časť svojich právomocí. Prenos časti svojich úloh zo štátu na notára znamená, že\ntieto notár plní za štát ako reprezentant verejnej moci.\n12. Uvedená argumentácia o nemožnosti podania správnej žaloby ministrom kvôli verejno-mocenskému\npostaveniu neobstojí, keďže navrhovateľom disciplinárneho konania môže byť v zmysle ustanovenia\n§ 92 Notárskeho poriadku aj predseda krajského súdu alebo prezident Notárskej komory Slovenskej\nrepubliky, ktorí žiadnu verejno-mocenskú právomoc nad notármi nevykonávajú a už vôbec nie sú v\npozícii nadriadenosti a podriadenosti vo vzťahu k notárom (koniec koncov ako minister spravodlivosti).\nAk by správnu žalobu podal niektorý z uvedených dvoch subjektov, bolo by podľa názoru žalobcu otázne,\no akú právnu argumentáciu by Krajský súd v Bratislave svoje rozhodnutie oprel v tomto prípade.\n\n13. Žalobca poukázal aj na judikatúrny posun, keď správne súdy doposiaľ neuplatňovali preukazovanie\nporušenia subjektívnych práv zo strany žalobcu (ministra spravodlivosti). Napadnuté uznesenie tak\npodľa žalobcu vybočuje z doterajšej rozhodovacej praxe správnych súdov, napr. rozhodnutie Krajského\nsúdu v Žiline č. k. 21So/1/2015-162 zo dňa 17.06.2015 v spojení s rozhodnutím Okresného súdu Dolný\nKubín č. k. 5S/1/2014-128 zo dňa 24.11.2014. Pritom senát 6S so žalobcom od začiatku konal ako s\núčastníkom konania, keď mu dňa 08.03.2018 adresoval písomnosť nazvanú ako „Zaslanie vyjadrenia\nžalovaného k žalobe“. Na záver poukázal na to, že vo veci disciplinárnych konaní vedených voči súdnym\nexekútorom bol žalobca ako podávateľ správnej žaloby úspešný, keď samotný Krajský súd v Bratislave\na neskôr Krajský súd v Banskej Bystrici (ako súdy s kauzálnou príslušnosťou) o veci konali a rozhodli,\npričom s ministrom spravodlivosti konali ako s riadnym účastníkom konania. I v týchto konaniach sa\nžalobca domáhal zmeny rozhodnutí vydaných disciplinárnou komisiou Slovenskej komory exekútorov,\npreto sa tento argument môže právom označiť ako per analogiam. Rovnako ako v prípade notárov\ntotiž i v prípade súdnych exekútorov vykonáva ministerstvo nad ich činnosťou štátny dohľad. Ako\ndôkaz pre uvedené tvrdenie sťažovateľ ku kasačnej sťažnosti pripojil príslušné rozhodnutia Krajského\nsúdu v Bratislave (1S/36/2016-38 zo dňa 05.10.2017, 5S/121/16-19 zo dňa 05.09.2017) a zápisnicu o\npojednávaní z Krajského súdu v Banskej Bystrici (24S/46/2018-35 zo dňa 31.07.2018).\nIII.\n14. Žalovaný v písomnom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol názor, že v prípade, ak by sa\nrozhodovacia činnosť správnych súdov ustálila na odmietaní správnych žalôb podaných subjektami\noprávnenými podľa § 92 zákona č. 323/1992 Zb. na podanie návrhu na začatie disciplinárneho\nkonania (minister, predseda krajského súdu, prezident notárskej komory), stalo by sa pre tieto subjekty\ndisciplinárne konanie pred Disciplinárnou komisiou Notárskej komory SR jednoinštančným konaním a\ntento stav by Disciplinárna komisia Notárskej komory SR legislatívno-právne nepovažovala za vhodný\npre svoju ďalšiu rozhodovaciu činnosť.\nIV.\n15. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnuté\nuznesenie krajského súdu v rozsahu dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti (§ 440 ods. 1, 2 SSP) a\ndospel k záveru, že podaná kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n16. V prejednávanej veci je nesporné, že žalobca (v čase podania žaloby ním bola Lucia Žitňanská,\nv súčasnosti je ním Gábor Gál) bol účastníkom administratívneho (disciplinárneho) konania, ktorého\nzačatie sám inicioval podaním disciplinárneho návrhu voči notárke H. keďže v zmysle § 92 zákona č.\n323/1992 Zb. bol orgánom oprávneným na podanie takéhoto návrhu, o ktorom bolo následne vedené\nriadne disciplinárne konanie zavŕšené vydaným rozhodnutím žalovaného. Spornou skutočnosťou ostalo,\nči žalobca je v zmysle § 177 ods. 1 SSP povinný preukázať splnenie druhej procesnej podmienky, a\nteda ukrátenie na jeho subjektívnych právach, alebo bol správnu žalobu oprávnený podať v zmysle §\n177 ods. 2 SSP v záujme ochrany zákonnosti a verejného záujmu.\n17. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych\npráv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.\n18. Podľa § 177 ods. 2 SSP ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor\nalebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.\n19. Podľa § 92 zákona č. 323/1992 Zb. návrh na začatie disciplinárneho konania môže podať minister,\npredseda krajského súdu a prezident komory (ďalej len \"navrhovateľ\") do jedného roka odo dňa, keď sa\ndozvedel o disciplinárnom previnení, najneskôr do troch rokov odo dňa, keď k nemu došlo. Notár alebo\nkandidát si môže v disciplinárnom konaní zvoliť obhajcu z radov advokátov alebo notárov.\n20. Podľa § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. proti rozhodnutiu o disciplinárnom opatrení nie je možné\npodať opravný prostriedok. Proti rozhodnutiu disciplinárnej komisie možno podať správnu žalobu do 15\ndní odo dňa doručenia rozhodnutia o uložení disciplinárneho opatrenia.\n\n21. Podľa § 89 ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb. štátny dohľad nad činnosťou notárov podľa § 3 ods. 1\na komory vykonáva ministerstvo.\n22. Ustanovenie § 177 ods. 2 SSP vymedzuje výnimky, keď všeobecná správna žaloba nesmeruje k\nochrane subjektívnych práv. Zákon ustanovuje, že to tak je pri všeobecnej správnej žalobe\n- prokurátora\n- iného subjektu výslovne na to oprávneného zákonom.\nVšeobecná správna žaloba prokurátora podobne ako každá žaloba prokurátora v zmysle § 61 písm.\nb/ smeruje k ochrane zákonnosti. Táto žaloba pritom môže byť sekundárne spojená aj s ochranou\nsubjektívnych práv spojených so žalovaným rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy, ale\ntiež nemusí, ak nezákonný stav vyvolaný týmto rozhodnutím či opatrením vyhovuje všetkým dotknutým\nosobám, a tak absentuje ten, kto by sa so žalobou obrátil na správny súd. Pod iným subjektom, ktorý sa\nvšeobecnou správnou žalobou môže domáhať ochrany iných než subjektívnych práv, je nutné de lege\nlata rozumieť zainteresovanú verejnosť (§ 42). Všeobecná správna žaloba zainteresovanej verejnosti sa\ntotiž týka ochrany porušeného verejného záujmu v oblasti životného prostredia. Nejde teda o porušenie\nindividuálneho subjektívneho práva na úseku životného prostredia u konkrétnej fyzickej alebo právnickej\nosoby, prípadne i člena zainteresovanej verejnosti, ale o porušenie práva na zdravé životné prostredie\nako celku. Opätovne takéto vymedzenie korešponduje s definíciou žaloby zainteresovanej verejnosti\nv § 61 písm. c/ ako procesného úkonu na uplatnenie práva na súdnu ochranu vo veciach životného\nprostredia.\nŠpecifickým prípadom, v ktorom je v zmysle zákonného odkazu v § 177 ods. 2 SSP pri všeobecnej\nsprávnej žalobe ochrana iných než subjektívnych práv zverená aj inému subjektu než prokurátorovi,\nje aktívna žalobná legitimácia upravená v § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z.z. Uvedené zákonné\nustanovenie totiž oprávňuje na podanie všeobecnej správnej žaloby proti rozhodnutiu Rady Úradu pre\nverejné obstarávanie\n- riadiaci orgán, ktorým je v zmysle § 7 ods. 1 daného zákona orgán štátnej správy alebo orgán územnej\nsamosprávy určený vládou na realizáciu operačného programu alebo Ministerstvo pôdohospodárstva\na rozvoja vidieka SR v zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 543/2007 Z.z. o pôsobnosti orgánov štátnej správy\npri poskytovaní podpory v pôdohospodárstve a rozvoji vidieka,\n- orgán auditu, ktorým je v zmysle § 10 zákona č. 292/2014 Z.z. Ministerstvo financií SR okrem orgánu\nauditu určeného vládou a orgánu auditu pre Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka,\n- certifikačný orgán, ktorým je v zmysle § 9 zákona č. 292/2014 Z.z. Ministerstvo financií SR okrem\ncertifikačného orgánu pre Európsky poľnohospodársky fond pre rozvoj vidieka.\nOpísaný účel ochrany spojený so všeobecnou správnou žalobou ako základným žalobným typom v\nsprávnom súdnictve súčasne koreluje s dvomi zásadami správneho súdneho konania obsiahnutými v § 5\nods. 2 a 3 SSP, ktoré vo svojej podstate vymedzujú podstatu správneho súdnictva. Ochrana základných\nľudských práv a slobôd a ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov administratívneho konania\n(§ 5 ods. 2) je totiž signifikantne spojená s aktívnou žalobnou legitimáciou fyzickej a právnickej osoby\na ochrana zákonnosti a verejného záujmu sa prejavuje pri rozhodovaní správneho súdu o žalobách\nprokurátora a zainteresovanej verejnosti. (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M. Filová, A. a kol.: Správny\nsúdny poriadok. Komentár. Bratislava, C.H.Beck, 2018, s. 869).\n23. Súdny prieskum pri všeobecnej správnej žalobe je nevyhnutne spojený s prepojením dopadu\nrozhodnutia a opatrenia orgánu verejnej správy na subjektívne práva žalobcu. Týmto je vymedzený aj\núčel ochrany, ktorú poskytuje správne súdnictvo pri všeobecnej správnej žalobe v zmysle § 177 ods. 1\nSSP. Ochrany subjektívnych práv sa môžu dovolávať len tie subjekty, o ktorých práva, právom chránené\nzáujmy a povinnosti ide. Všeobecná správna žaloba fyzickej alebo právnickej osoby slúži na ochranu\njej subjektívnych práv spojených so žalovaným rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy.\nUstanovenie § 177 ods. 2 SSP vymedzuje výnimky, keď všeobecná správna žaloba nesmeruje k ochrane\nsubjektívnych práv, ku ktorým kasačný súd v bode 22 tohto uznesenia uviedol citáciu z komentára k\nSprávnemu súdnemu poriadku, s ktorým sa v plnej miere stotožňuje.\n24. Všeobecnou správnou žalobou sa žalobca buď domáha ochrany svojich subjektívnych práv (§ 177\nods. 1 SSP), alebo sa domáha ochrany zákonnosti (§ 177 ods. 2 SSP), pričom ochrany zákonnosti sa\nmôžu domáhať len prokurátor, alebo subjekt na to výslovne oprávnený zákonom. Takýto subjekt, ktorý\nje na podanie všeobecnej správnej žaloby výslovne oprávnený zákonom je zainteresovaná verejnosť\nv oblasti životného prostredia a subjekty uvedené v § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014 Z.z. Pojem\n\n„výslovne“ uvedený v § 177 ods. 2 SSP znamená, že takýto subjekt musí byť v právnom predpise\nuvedený konkrétne. Z ustanovenia § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. jednoznačne vyplýva, že takéto\nvýslovné zmocnenie v tejto právnej norme absentuje. Aj z porovnania § 41 ods. 11 zákona č. 292/2014\nZ.z. s § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. možno badať rozdiel vo výslovnom oprávnení na podanie\nsprávnej žaloby. Formuláciu uvedenú v § 93 ods. 3 zákona č. 323/1992 Zb. nemožno chápať ako\nvýslovné splnomocnenie na podanie správnej žaloby, keďže obdobná formulácia sa nachádza takmer\nvo všetkých právnych predpisoch, ktoré obsahujú možnosť preskúmania rozhodnutia alebo opatrenia\norgánu verejnej správy prostredníctvom správneho súdnictva. Napr. § 64 ods. 6 zákona č. 308/2000 Z.z.\no vysielaní a retransmisii a o zmene zákona č. 195/2000 Z.z. o telekomunikáciách v znení neskorších\npredpisov „Proti rozhodnutiu o uložení sankcie podľa odseku 1 písm. c) až e) možno podať správnu\nžalobu do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia rady.“ Ďalej napr. § 10 ods. 5 zákona posledná veta\nč. 327/2005 Z.z. „Proti rozhodnutiu o nepriznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci možno podať\nsprávnu žalobu do 15 dní odo dňa doručenia tohto rozhodnutia.“ Zákon č. 757/2004 Z.z. ustanovenie §\n38 ods. 5 veta posledná „Proti rozhodnutiu ministra podľa prvej vety možno podať správnu žalobu do 15\ndní odo dňa doručenia rozhodnutia ministra o odvolaní z funkcie predsedu súdu.“\n25. Už zo zbežného porovnania citovanej právnej úpravy možno uzavrieť, že § 93 ods. 3 zákona č.\n323/1992 Zb. neobsahuje osobitnú úpravu na podanie správnej žaloby v zmysle § 177 ods. 2 in fine\nSSP. Ide len o všeobecné znenie právnej úpravy, týkajúcej sa možnosti preskúmania rozhodnutia alebo\nopatrenia orgánu verejnej správy v správnom súdnictve so stanovením osobitnej lehoty na podanie\nsprávnej žaloby, aká sa vyskytuje aj v iných právnych predpisoch. Nepredstavuje tak lex specialis vo\nvzťahu k všeobecnej úprave aktívnej procesnej legitimácie, ako sa nesprávne domnieva žalobca.\n26. Pre naplnenie znenia § 177 ods. 2 SSP in fine je potrebné, aby bol v právnom predpise uvedený\nidentifikovateľný subjekt, ktorý je na podanie všeobecnej správnej žaloby oprávnený. Nestačí všeobecná\nformulácia, že proti rozhodnutiu možno podať správnu žalobu bez výslovného uvedenia subjektu na to\noprávneného.\n27. V otázke ukrátenia na subjektívnych právach žalobcu možno poukázať na doterajšiu ustálenú\nrozhodovaciu prax najvyššieho súdu, ktorá prešla aj následným testom ústavnosti viacerými\nrozhodnutiami Ústavného súdu SR. Išlo o rozhodnutia týkajúce sa správnej žaloby, ktorú podal subjekt,\nktorý podal návrh na prejednanie priestupku. Čiže ide o obdobný subjekt, ako je v prejednávanom\nprípade, a teda navrhovateľ disciplinárneho konania, a preto je táto ustálená judikatúra analogicky\naplikovateľná aj na prejednávaný prípad. Pre úplnosť kasačný súd v nasledujúcom bode č. 28 cituje aj\ndoktrinálne závery pre oblasť správneho súdnictva a v ďalších bodoch poukazuje na doterajšiu judikatúru\nnajvyšších súdnych autorít.\n28. Pokiaľ pritom judikatúra akceptovala takýto prístup žiadateľa o informáciu, pri ktorom možno aspoň\nvo vzťahu k poskytovaniu informácií, ktoré je spojené s priestupkovým konaním, hovoriť o ukrátení na\nsubjektívnych právach, je nesporné, že rovnaký záver sa vzťahuje aj na všetky tie konania o priestupku\nalebo o inom správnom delikte (kárne a disciplinárne konania), v ktorých „proti sebe“ procesne stoja\nosoba navrhovateľa trestania a osoba, ktorá má byť potrestaná. V takýchto konaniach má totiž návrh\nna potrestanie charakter buď realizácie\n- verejnomocenského oprávnenia (napr. u navrhovateľa disciplinárneho konania proti sudcovi podľa §\n120 ods. 2 zákona č. 385/2000 Z.z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov, u navrhovateľa disciplinárneho konania proti prokurátorovi podľa § 197\nods. 1 zákona č. 154/2001 Z.z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších\npredpisov, u ministra spravodlivosti podľa § 92 zákona č. 323/1992 Zb., u ministra spravodlivosti a\npredsedu súdu podľa § 223 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti\n(Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov\n- kontrolnej činnosti v rámci záujmovej samosprávy (napr. u predsedu revíznej komisie podľa §\n58 ods. 1 zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o\nživnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, u prezidenta Slovenskej\nkomory exekútorov a predsedu kontrolnej komisie podľa § 223 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z.z., alebo\n- súkromnoprávnej ochrany (napr. návrh postihnutej osoby na prejednanie priestupku podľa § 49 ods. 1\npísm. a/ zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov alebo poškodenej osoby\nna prejednanie priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. g/ zákona č. 372/1990 Zb.\n\nPre všetkých týchto navrhovateľov ako nesporných účastníkov administratívneho konania totiž platí, že\npotrestaním alebo nepotrestaním osoby, voči ktorej ich návrh smeroval, nemôžu byť priamo dotknutí\nna svojich subjektívnych právach v tom zmysle, že by to ovplyvnilo ich právnu pozíciu alebo spôsobilo\nzmenu ich vlastného právneho postavenia. (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M. Filová, A. a kol.: Správny\nsúdny poriadok. Komentár. Bratislava, C.H.Beck, 2018, s. 878, 879).\n29. Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 166/2011 zo dňa 09.06.2011 „Rozhodnutie o\npriestupku sa týka iba osoby obvinenej z priestupku, a teda nezasahuje do právnej sféry sťažovateľa a\nani nespôsobuje zmenu jej jeho právneho postavenia.“\n30. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Sži/1/2011 zo dňa 31.05.2011 „Ak určité osoby majú možnosť\nvyvolať priestupkové konanie svojim návrhom, tak potom prejednanie priestupku je výlučne v záujme\ntýchto osôb. Avšak tento ich záujem na potrestaní páchateľa nie je také právo, ktorého ochrany by sa\nmohli domáhať podľa druhej hlavy piatej časti OSP.“ Toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti, keď\nÚstavný súd SR v rozhodnutí sp. zn. IV. ÚS 143/2012 zo dňa 15.03.2012 uviedol, že v danom prípade\nnajvyšší súd náležite vysvetlil, prečo sťažovateľ, na základe návrhu ktorého bolo začaté konanie o\npriestupku, aj keď bol účastníkom tohto konania, nemohol byť rozhodnutím ministerstva vnútra ukrátený\nna svojich právach a podanú ústavnú sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.\n31. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 3Sži/10/2009 zo dňa 21.04.2010 „Aktívna procesná legitimácia\nžalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods. 2 OSP, ktorá robí procesný subjekt osobou\noprávnenou na podanie žaloby, v sebe zahŕňa kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie účastníka\nsprávneho konania a súčasne ukrátenie na právach napadnutým rozhodnutím, vydaným v správnom\nkonaní.\nV priestupkovom konaní sa rozhoduje o obvinení z priestupku a uložení sankcie inej osobe ako\nnavrhovateľovi priestupkového konania a týmto rozhodnutím nemôže byť navrhovateľ priestupkového\nkonania ukrátený na právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z\npriestupku a svojimi účinkami nezasahuje do právnej sféry navrhovateľa priestupkového konania ani\nnespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.\nOsoba by sa dopustila priestupku v prípade, ak by ani po vydaní rozhodnutia, ktorým bolo vyhovené\nrozkladu žalobcu, neposkytla informácie.“\n32. Voči tomuto rozhodnutiu najvyššieho súdu bola podaná ústavná sťažnosť, ktorá bola rozhodnutím\nÚstavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 242/2011 zo dňa 09.06.2011 odmietnutá ako zjavne neopodstatnená.\n„Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej\nhlavy piatej časti OSP (Rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov)\nnestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s\núčastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania\nzákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený.\nPostavenie účastníka v správnom konaní ešte nevedie k naplneniu podmienky dotknutosti, resp.\nukrátenia práv žalobcu.“\n33. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Sži/2/2011 zo dňa 24.02.2011 „V konaní pred správnymi\norgánmi žalobca nebol účastníkom správneho konania, ale vystupoval ako oznamovateľ spáchania\npriestupku konkrétnymi, ním označenými osobami. Žalobca potom nemohol byť rozhodnutím správnych\norgánov nijako ukrátený na svojich právach, nebola mu týmito rozhodnutiami uložená žiadna sankcia,\npovinnosť, oprávnenie. Taktiež neboli dotknuté žiadne jeho právom chránené záujmy, nebol ani\npoškodeným.\nRozhodnutím o zastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol\nbyť žalobca ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby\nobvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu žalobcu, t. j. nezasahuje do\nprávnej sféry žalobcu ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“\n34. Aj toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 259/2011\nzo dňa 04.07.2012 „Aktívna procesná legitimácia žalobcu ako procesná podmienka v zmysle § 250 ods.\n2 OSP, ktorá robí procesný subjekt osobou oprávnenou na podanie žaloby, zahŕňa v sebe kumulatívne\ndva predpoklady, a to postavenie účastníka správneho konania, a súčasne ukrátenie na právach\nnapadnutým rozhodnutím vydaným v správnom konaní.\n\nRozhodnutím o zastavení konania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol\nbyť sťažovateľ ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby\nobvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu sťažovateľa, teda nezasahuje\ndo jeho právnej sféry a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“\n35. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 6Sži/2/2011 zo dňa 30.03.2011 „Rozhodnutím o zastavení\nkonania z dôvodu, že skutok, o ktorom sa koná, nie je priestupkom, nemohol byť navrhovateľ\npriestupkového konania ukrátený na svojich právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne\ntýka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami neovplyvňuje právnu pozíciu navrhovateľa\npriestupkového konania, t. j. nezasahuje do právnej sféry navrhovateľa priestupkového konania\nani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia.“ Aj toto rozhodnutie prešlo testom ústavnosti\nrozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 228/2011 zo dňa 02.06.2011.\n36. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 5Sži/19/2012 zo dňa 30.05.2013 „Nie je osvedčené\nsplnenie procesnej podmienky osoby oprávnenej na podanie odvolania - aktívnej procesnej legitimácie\núčastníka v druhom rade, keď táto nie je podložená žiadnym konkrétnym tvrdením o ukrátení na\njeho právach, ktorému by korešpondovalo jeho subjektívne oprávnenie vychádzajúce z konkrétneho\nprávneho predpisu, ktoré by ovplyvnilo právnu pozíciu účastníka v druhom rade a zasiahlo do jeho\nprávnej sféry alebo spôsobilo zmenu jeho právneho postavenia. Výrokom rozhodnutia nebola žalobcovi\nspôsobená žiadna ujma, teda nie je osobou oprávnenou na podanie odvolania.“\n37. Rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 8Sži/21/2012 zo dňa 21.11.2013 „Len z postavenia\nnavrhovateľa ako účastníka konania o priestupku, príp. jeho práva podať odvolanie proti tej časti\nrozhodnutia, ktorá sa týka vyslovenia viny obvineného z priestupku, nie je možné vyvodzovať jeho právo\nna preskúmanie rozhodnutia o priestupku súdom. Podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby súd\nmohol vec meritórne rozhodnúť, sú stanovené Občianskym súdnym poriadkom.\nAk určité osoby majú možnosť vyvolať priestupkové konanie svojím návrhom, tak potom prejednanie\npriestupku je výlučne v záujme týchto osôb. Avšak tento ich záujem na potrestaní páchateľa nie je také\nprávo, ktorého ochrany by sa mohli domáhať podľa druhej hlavy piatej časti OSP. Správne súdnictvo\nslúži na ochranu tých osôb, ktoré boli rozhodnutím správneho orgánu ukrátené na svojich právach.“\n38. Z právnej úpravy, ako aj z vyššie uvedenej judikatúry najvyššieho a ústavného súdu vyplýva, že\nsprávne súdnictvo slúži predovšetkým na ochranu tých osôb, ktoré boli rozhodnutím alebo opatrením\norgánu verejnej správy ukrátené na svojich právach. Zákonodarca ustanovil obmedzenia a podmienky\nsúdnej kontroly v správnom súdnictve v ustanoveniach Správneho súdneho poriadku. Na aktívnu\nlegitimáciu na podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a opatrenia orgánu verejnej správy\nna základe všeobecnej správnej žaloby nestačí, že žalobca bol účastníkom správneho konania (alebo sa\ns ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň musel byť ako účastník správneho\nkonania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha, ako aj postupom správneho orgánu\nna svojich právach ukrátený. Správne súdnictvo tak nie je založené na verejnej žalobe (actio popularis),\nktorá by umožnila komukoľvek podať žalobu o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu. Ukrátenie\npráv žalobcu musí byť v žalobe vyjadrené a podložené a aspoň potenciálne možné. Na uvedenom nič\nnemení ani odpoveď na otázku, či právo iniciovať disciplinárne konanie spadá pod rozsah ochrany čl. 46\nods. 1 Ústavy SR. Článok 46 ods. 1 Ústavy SR však negarantuje ani výsledok disciplinárneho konania\nv súlade s podaným návrhom a ani negarantuje osobe, ktorá disciplinárne konanie iniciovala, možnosť\npodrobiť administratívne rozhodnutie, vydané v disciplinárnom konaní súdnemu preskúmaniu žalobou\nv rámci správneho súdnictva.\n39. Krajský súd svojím postupom naplnil všetky princípy správneho súdneho konania, rozhodoval v\nsúlade s platnou právnou úpravou a ustálenou judikatúrou.\n40. Nositeľom subjektívnych práv v zmysle § 177 ods. 1 SSP v spojení s § 2ods. 1 SSP\nje\nkonkrétna fyzická alebo právnická osoba a nie funkcia ministra spravodlivosti, preto sa nemožno\nstotožniť s názorom žalobcu, že bol ukrátený na jeho subjektívnych právach. Predmetom tohto súdneho\nkonania nebolo, či minister spravodlivosti vykonáva svoju právomoc, či je vo vzťahu nadriadenosti a\npodriadenosti s notármi, otázky dozoru, či dohľadu, ale to či má na podanie takejto žaloby aktívnu\nprocesnú legitimáciu. Zásady správneho trestania vyplývajúce z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské\npráva, na ktoré poukazuje žalobca sa týkajú predovšetkým osoby obvineného. Právo na rovnosť zbraní,\nkontradiktórnosť konania, odôvodnenie rozhodnutia však boli dodržané, keďže žalobcovi boli dané\n\nna vedomie všetky podania druhého účastníka konania, mal k dispozícii všetky zákonom stanovené\nprostriedky v predmetnom konaní a rozhodnutie krajského súdu bolo riadne odôvodnené. To, že sa s\nním žalobca nestotožňuje neznamená, že nebolo vydané v súlade so zákonom.\n41. Argumentácia krajského súdu o nedostatku aktívnej procesnej legitimácie ministra spravodlivosti\nsa nezakladala na jeho verejno-mocenskom postavení, ale tom, že napadnutým disciplinárnym\nrozhodnutím nebol ukrátený na svojich subjektívnych právach, tak ako je to v prípade navrhovateľa\npriestupkového konania, ktorý tiež nemá aktívnu procesnú legitimáciu na podanie správnej žaloby voči\nrozhodnutiu o priestupku a na tom, že podľa § 177 ods. 2 SSP nie je osobitným subjektom na podanie\nsprávnej žaloby.\n42. Žalobca tiež poukazoval na rozdielne rozhodnutia, konkrétne rozhodnutie Krajského súdu v Žiline\nč. k. 21So/1/2015-162 zo dňa 17.06.2016, rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave 1S/36/2016-38 zo\ndňa 05.10.2017, 5S/121/16-19 zo dňa 05.09.2017 a rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici\nč. k. 24S/46/2018 zo dňa 31.07.2018. Po oboznámení sa s uvedenými rozhodnutia kasačný súd\nkonštatuje, že vo väčšine sa súdy nezaoberali aktívnou procesnou legitimáciou v správnom súdnictve\na neodôvodnili svoj zámer odchýliť sa od existujúcej ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít, na\nktoré poukázal najvyšší súd v tomto uznesení. Jedine Krajský súd v Banskej Bystrici v rozsudku sp. zn\n24S/46/2018 zo dňa 31.07.2018 v bode 25 uviedol, že na podanie správnej žaloby ministra spravodlivosti\noprávňovala skutočnosť, že bol účastníkom administratívneho konania, ktoré bolo začaté na jeho\npodnet. Podľa názoru Krajského súdu v Banskej Bystrici ak má nejaký subjekt právo podať návrh na\nzačatie administratívneho konania, súvisí s tým jeho právo, aby bolo v administratívnom konaní vydané\nzákonné rozhodnutie. Ďalej Krajský súd v Banskej Bystrici uviedol, že v tejto otázke existuje nejednotná\nrozhodovacia činnosť a zjednocujúce stanovisko doposiaľ nebolo vydané. Krajský súd v Banskej Bystrici\nsa však nezaoberal druhou podmienkou aktívnej procesnej legitimácie - a teda ukrátením na právach.\nNeuviedol z akého dôvodu sa nemá na predmetné konanie aplikovať táto podmienka, ktorá je jednou zo\nzákladných v správnom súdnictve. Najvyšší súd SR uvádza, že vyššie uvedený záver o práve ministra\nspravodlivosti podať správnu žalobu je v rozpore s tak s judikatúrou najvyššieho, ako aj ústavného\nsúdu. Najvyšší súd opätovne poukazuje na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít uvedené vyššie,\nnapr. rozhodnutie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 242/2011 „Na aktívnu legitimáciu na podanie žaloby\no preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti OSP (Rozhodovanie\no žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) nestačí, že žalobca bol účastníkom\nsprávneho konania (alebo sa s ním v správnom konaní malo ako s účastníkom konať), ale zároveň\nmusel byť ako účastník správneho konania rozhodnutím, preskúmania zákonnosti ktorého sa domáha,\nako aj postupom správneho orgánu na svojich právach ukrátený.\nPostavenie účastníka v správnom konaní ešte nevedie k naplneniu podmienky dotknutosti, resp.\nukrátenia práv žalobcu.“\nNavrhovateľ tak disciplinárneho, či priestupkového konania nie je rozhodnutím orgánov verejnej správy\ndotknutý na svojich právach. Rozhodnutie či už o priestupku alebo o disciplinárnom previnení sa týka\nlen obvineného a nezasahuje do právnej sféry navrhovateľa a ani nespôsobuje zmenu jeho právneho\npostavenia. Uvedené rozhodnutia najvyšších súdnych autorít je možné považovať už za ustálenú\njudikatúru, ktorá nebola ani najvyšším a ani ústavným súdom prekonaná. Odlišné rozhodnutia nižších\nsúdov možno chápať len ako pokus o zmenu tejto judikatúry, ktorý sa im však nepodarilo zatiaľ\ndostatočne odôvodniť.\n43. Žalobca namietal, že krajský súd s ním konal ako s účastníkom, keď mu zaslal písomnosti druhého\núčastníka na vedomie. Uvedené je však len naplnením princípu rovnosti zbraní a nie záver o tom, či\nniekto je alebo nie je účastníkom konania. Záver o nedostatku či už aktívnej alebo pasívnej procesnej\nlegitimácie sa vždy prejaví až na konci akéhokoľvek súdneho konania a nikdy nie na jeho začiatku.\n44. Správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej\nsprávy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť\nverejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu\nnemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne\nzistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je\nnáprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo\nprávnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. (III. ÚS 502/2015, IV.\nÚS 596/2012).\n\n45. K vyjadreniu žalovaného o jednoinštančnosti konania kasačný súd uvádza, že z ustanovenia § 93\nods. 3 veta prvá zákona č. 323/1992 Zb. vyplýva, že disciplinárne konanie je jednostupňové, keďže\nproti rozhodnutiu o disciplinárnom opatrení nie je možné podať opravný prostriedok. Správne súdnictvo\nnemožno chápať ako pokračovanie administratívneho konania. Správny súd nie je ďalším odvolacím\norgánom ani ďalšou inštitúciou vo verejnej správe, ale je nezávislým orgánom súdnej moci rozhodujúcim\no právach fyzických a právnických osôb. Konanie o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí a opatrení\norgánov verejnej správy je samostatným sporom. Ak nie je tento stav žiadúci, je potrebné iniciovať\nzmenu predmetnej právnej úpravy. Táto otázka bola predmetom a Celoslovenského zasadania sudcov\nsprávnych kolégií krajských súdov dňa 3.-5.10.2018 v Omšení.\n46. Najvyšší súd Slovenskej republiky s poukazom na závery uvedené vyššie považoval námietky\nžalobcu vznesené v kasačnej sťažnosti za nedôvodné, a preto kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa\n§ 461 SSP zamietol.\n47. Kasačný súd si je vedomý, že ide o zásadnú právnu otázku výkladu pojmu „verejné subjektívne\nprávo“. Kasačný senát zvažoval, či v danom prípade nie sú splnené dôvody na extenzívny výklad pojmu\n„subjektívne právo“ podľa ustanovenia § 177 ods. 2 SSP v spojení s ust. § 2 ods. 2 SSP“ za účelom\nzabezpečenia rovnosti prístupu účastníkov disciplinárneho konania k možnosti súdneho prieskumu\nzákonnosti. Minister spravodlivosti SR v tomto prípade nemohol realizovať právomoc mocenským\nspôsobom, pretože je iba v horizontálnom postavení účastníka disciplinárneho konania. Za tým\núčelom by mu mali byť priznané právne prostriedky ochrany ako ktorémukoľvek inému účastníkovi\nhorizontálneho vzťahu.\n48. Vzniknutú asymetriu v prístupe k ochrane v správnom súdnictve podľa názoru kasačného súdu\nje možné odstrániť iba legislatívne. Minister spravodlivosti je členom vlády, ktorá disponuje právom\nlegislatívnej iniciatívy. Kasačný senát súčasne prihliadol na skutočnosť, Minister spravodlivosti nie je\nsubjektom práva na podanie ústavnej sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy SR, a to ani pri prípadnom\nporušení jeho práva na súdnu ochranu ako navrhovateľa a účastníka disciplinárneho konania pred\nDisciplinárnou komisiou Notárskej komory SR.\n49. Nositeľom subjektívnych práv v zmysle § 177 ods. 1 SSP v spojení s § 2 ods. 1 SSP je konkrétna\nfyzická alebo právnická osoba a nie funkcia ministra spravodlivosti pri výkone dohľadu nad činnosťou\nnotárov. Extenzívny výklad pojmu „subjektívne právo“ by systematicky a pojmovo narušil prístup k\nsprávnemu súdu vo veciach súkromných záujmov podľa § 177 ods. 1 SSP a prístup k súdnej ochrane\nv správnom súdnictve vo verejnom záujme podľa § 177 ods. 2 SSP, ktorý môžu realizovať iba subjekty\nvýslovne uvedené zákonom.\n50. O trovách kasačného konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s ustanoveniami § 167\nods. 1 a § 175 ods. 1 SSP a contrario tak, že sťažovateľovi nepriznal náhradu trov kasačného konania\nz dôvodu neúspechu v kasačnom konaní a žalovanému nárok na náhradu trov konania zo zákona\nnevyplýva.\n51. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd SR v senáte pomerom hlasov 3:0.\nNositeľom subjektívnych práv v zmysle § 177 ods. 1 SSP v spojení s § 2 ods. 1 SSP je konkrétna fyzická\nalebo právnická osoba a nie funkcia ministra spravodlivosti pri výkone dohľadu nad činnosťou notárov.\nExtenzívny výklad pojmu „subjektívne právo“ by systematicky a pojmovo narušil prístup k správnemu\nsúdu vo veciach súkromných záujmov podľa § 177 ods. 1 SSP a prístup k súdnej ochrane v správnom\nsúdnictve vo verejnom záujme podľa § 177 ods. 2 SSP, ktorý môžu realizovať iba subjekty výslovne\nuvedené zákonom.\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/92/2017", "guid": null, "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:631d20d8-04b7-4db1-ab83-fc61efdffd5f", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1", "spisova_znacka": "III. ÚS 502/2015", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 502/2015 z 6. 10. 2015", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2015-10-06", "citacie_n": 473, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2015:3.US.502.2015.1"}, {"guid": "ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 596/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 596/2012 z 22. 11. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-11-22", "citacie_n": 286, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:6069b3cd-0633-46ac-869c-7828b269d97b"}, {"guid": "ussr:3c32ca90-853f-4fd0-816c-2cf0cd79456e", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 259/2011", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 259/2011 z 4. 7. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-07-04", "citacie_n": 134, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:3c32ca90-853f-4fd0-816c-2cf0cd79456e"}, {"guid": "ussr:91e9a61d-cd70-4b9c-9776-a614a14c203d", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 143/2012", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 143/2012 z 15. 3. 2012", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2012-03-15", "citacie_n": 35, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:91e9a61d-cd70-4b9c-9776-a614a14c203d"}, {"guid": "ussr:aaf4a0c5-a105-4b8f-a658-d3074275b4b3", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 166/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 166/2011 z 9. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-09", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:aaf4a0c5-a105-4b8f-a658-d3074275b4b3"}, {"guid": "ussr:301220ff-1eb6-4261-a892-c11f42a2b467", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 242/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 242/2011 z 9. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-09", "citacie_n": 135, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:301220ff-1eb6-4261-a892-c11f42a2b467"}, {"guid": "ussr:a98f61a2-4fee-4868-a262-d32066266c29", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 228/2011", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 228/2011 z 2. 6. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-06-02", "citacie_n": 277, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:a98f61a2-4fee-4868-a262-d32066266c29"}, {"guid": "b9db0c4f-f1d8-42c0-a478-659bfcd401ad:0da7e0ea-d310-41bb-8c59-968becb8bef2", "ecli": "ECLI:SK:KSZA:2015:5414204219.1", "spisova_znacka": "21So/1/2015", "nazov": "Rozsudok Krajského súdu Žilina sp. zn. 21So/1/2015 z 16. 6. 2015", "sud": "Krajský súd Žilina", "datum_vydania": "2015-06-16", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSZA:2015:5414204219.1"}], "citovane_v": [{"guid": "ebf7c103-e6c0-4d37-8c9f-5627687732ae:545fa95d-b8a8-4cf0-ab37-984732076154", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1017201092.1", "spisova_znacka": "3Asan/10/2019", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Asan/10/2019 z 17. 4. 2019", "sud": "Najvyšší súd SR", "datum_vydania": "2019-04-17", "citacie_n": 2, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1017201092.1"}, {"guid": "378d603a-5282-456c-b2af-2a8142d3ecd5:7d65deef-ebe2-4afd-95cf-add7689599f4", "ecli": "ECLI:SK:NSSSR:2021:3017200019.1", "spisova_znacka": "2Asan/24/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Asan/24/2018 z 24. 11. 2021", "sud": "Najvyšší správny súd SR", "datum_vydania": "2021-11-24", "citacie_n": 4, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSSR:2021:3017200019.1"}, {"guid": "66172d86-60a9-4a5b-b170-63380d8bca14:277afb1a-cdce-44d2-bdde-f66476851466", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1018201845.1", "spisova_znacka": "1S/201/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/201/2018 z 22. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-05-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1018201845.1"}, {"guid": "66172d86-60a9-4a5b-b170-63380d8bca14:6359a72f-b3cf-499a-b166-7bcd5837e81e", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1018201845.1", "spisova_znacka": "1S/201/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/201/2018 z 22. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-05-22", "citacie_n": 3, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1018201845.1"}, {"guid": "66172d86-60a9-4a5b-b170-63380d8bca14:adad518c-b077-4772-874d-2be953b24ea9", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1018201845.1", "spisova_znacka": "1S/201/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/201/2018 z 22. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-05-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1018201845.1"}, {"guid": "66172d86-60a9-4a5b-b170-63380d8bca14:b1d4cd90-0613-4711-8016-03bfc61111b2", "ecli": "ECLI:SK:KSBA:2019:1018201845.1", "spisova_znacka": "1S/201/2018", "nazov": "Uznesenie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 1S/201/2018 z 22. 5. 2019", "sud": "Krajský súd Bratislava", "datum_vydania": "2019-05-22", "citacie_n": 0, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:KSBA:2019:1018201845.1"}]}