{"guid": "62e3cf1b-a76d-4518-9405-2c2efad45486:9a208f5a-5ad5-4b42-bfd8-d3669eb8edc1", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1016201343.1", "spisova_znacka": "6Sžfk/51/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/51/2018 z 14. 11. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 14. novembra 2019, sp. zn. 6Sžfk/51/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:1016201343.1", "identifikacne_cislo": "1016201343", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Erika Čanádyová", "datum_vydania": "2019-11-14", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51", "nazov": "§ 51 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-51", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-51"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-165.odsek-2", "nazov": "§ 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-165.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-165"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563", "nazov": "zákon č. 563/2009 Z. z. (daňový poriadok)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009"}, {"iri": "/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-165.odsek-1", "nazov": "§ 165 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2009/563/#paragraf-165.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/563-2009/paragraf-165"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222", "nazov": "zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-2.odsek-3", "nazov": "§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-2.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-2"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "nazov": "§ 49 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511", "nazov": "zákon č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992"}, {"iri": "/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "nazov": "§ 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2004/222/#paragraf-49.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/222-2004/paragraf-49"}, {"iri": "/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-6", "nazov": "§ 6 zákona č. 511/1992 Zb.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/#paragraf-6", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/511-1992/paragraf-6"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2004/222#paragraf-51", "/SK/ZZ/2009/563#paragraf-165", "/SK/ZZ/1992/511#paragraf-2", "/SK/ZZ/2004/222#paragraf-49", "/SK/ZZ/1992/511#paragraf-6"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/9a208f5a-5ad5-4b42-bfd8-d3669eb8edc1", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1016201343.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1016201343.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1016201343.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n6Sžfk/51/2018\n1016201343\n14. 11. 2019\nJUDr. Erika Čanádyová\nECLI:SK:NSSR:2019:1016201343.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Čanádyovej\na členov senátu JUDr. Jozefa Milučkého a Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej veci žalobcu: JAZO,\ns.r.o. v likvidácii, so sídlom Rebarborová 1, Bratislava, IČO: 35 820 535, právne zastúpený: JUDr. Adela\nValocká, advokátka so sídlom Radvanská 1, P. O. BOX 255, Bratislava, proti žalovanému: Finančné\nriaditeľstvo SR, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. 962638/2016 zo dňa 01.06.2016, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/156/2016-33 zo dňa 23. augusta 2018, takto\nrozhodol:\nKasačnú sťažnosť žalobcu z a m i e t a.\nÚčastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI.\nKonanie pred správnym súdom\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č.k. 1S/156/2016-33\nzo dňa 23. augusta 2018 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu podľa § 190 zákona č.\n162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“), ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a\nnásledne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 962638/2016 zo dňa 01.06.2016 (ďalej aj ako „rozhodnutie\nžalovaného“). Uvedeným rozhodnutím žalovaný potvrdil rozhodnutie Daňového úradu v Bratislave (ďalej\naj ako „správca dane“) č. 212156/2016/9104401/Sap zo dňa 01.03.2016 (ďalej aj ako „prvostupňové\nsprávne rozhodnutie“), ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe\ndaní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj\nako „zákon č. 563/2009 Z. z.“ alebo „daňový poriadok“) určil žalobcovi ako platiteľovi DPH rozdiel dane v\nsume 14 749,71 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie 2010, t.j. nepriznal mu nadmerný\nodpočet za zdaňovacie obdobie september 2010 v sume 13 942,04 Eur a vyrubil mu daň v sume 807,67\n€. Správny súd zároveň žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania podľa § 168 SSP, keď\npodľa ustálenej judikatúry, tak ako konštatoval správny súd, žalovaný, ktorý mal úspech v konaní, nemá\nprávo na náhradu trov konania pred správnym súdom.\n2. Správny súd poukázal na § 8 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 1 veta prvá a druhá, § 49 ods. 1, ods. 2\nzákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon č.\n222/2004 Z. z.“ alebo „zákon o DPH“), § 2 ods. 3, 6, § 15 ods. 1, 5, 6, 16, § 29 ods. 1, 2, 4, 8 zákona\nč. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov (ďalej\naj ako „zákon č. 511/1992 Zb.“ alebo „zákon o správe daní“), ako aj na skutočnosť, že od 01.01.2010\nnadobudol účinnosť zákon č. 563/2009 Z.z. a jeho ust. § 165 ods. 2 tohto zákona.\n\n3. Správny súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že kľúčovou otázkou v tomto konaní bolo posúdenie\nmiery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom vyplývajúcim z § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.,\nkeď z vykonaného dokazovania v rámci celého obchodného reťazca tuzemských, ako aj zahraničných\nspoločností vyplynula nepreukázateľnosť pôvodu obchodovaného tovaru a jeho samotná existencia,\npričom všetky okolnosti jednoznačne nasvedčujú tomu, že prostredníctvom žalobcu prebiehala\nfakturácia tovaru v reťazci obchodných spoločností v tuzemsku, v rámci EÚ a tretích štátov, avšak bez\nreálneho dodania, čiže ide o tzv. karusel.\n4. Podľa názoru krajského súdu sa správne orgány vecou dôkladne zaoberali, pričom najmä správca\ndane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a nie je možné ani tvrdiť, že by vedenie daňového\nkonania a spôsob vykonávania dokazovania boli v rozpore so zásadou spravodlivého procesu.\nPreskúmavané rozhodnutia obsahujú dostatok relevantných dôvodov, a preto ich nemožno považovať\nza nepreskúmateľné. Postupom správnych orgánov podľa správneho súdu nebola odňatá žalobcovi\nako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi, pričom správca dane hodnotil\ndôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti,\npritom prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Správca dane dôsledne postupoval podľa\nzákona č. 511/1992 Zb., ktorý je procesnou právnou normou, prostredníctvom ktorej správca dane a\ndaňové subjekty vykonávajú úkony na dosiahnutie relatívne spoločného cieľa - správne určiť a vybrať\ndaň v súlade s hmotnoprávnymi predpismi (daňovými zákonmi), určuje pravidlá postupu správcu dane\nv daňovom konaní na jednej strane a na strane druhej určuje povinnosti a priznáva práva daňovému\nsubjektu. Je teda zárukou zákonného postupu správcu dane a ochrany práv a právom chránených\nzáujmov daňových subjektov.\n5. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžf/30,31/2013\nzo dňa 14.04.2014, z ktorého vyplýva, že: „Vzhľadom na skutočnosť spochybnenia existencie\nprevádzaného tovaru, a teda reálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných\nzdaniteľných plnení, sa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení\nzákonom požadovaných formálne vyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Je potrebné,\naby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu\nz rizika podnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil\ntomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou\nneutrality DPH. Nie je nič neobvyklé, ba je to potrebné, že pri tovare s tak špecifickými vlastnosťami\nzávislými od kvality prírodného materiálu, spôsobu a precíznosti jeho opracovania, akým predmetný\ntovar bez pochyby mal byť, podnikateľ investujúci do jeho kúpy so zámerom jeho ďalšieho predaja,\na teda s potrebnou zodpovednosťou za kvalitu voči odberateľom, takýto tovar aspoň minimálnym\nspôsobom skontroluje. Práve touto bežnou obchodnou aktivitou sa dá vylúčiť situácia, že nakúpi\ntovar, ktorého existencia je vážnym spôsobom spochybnená. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu,\nneobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie\no nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany\ndaňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo\nnasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.“\n6. Podľa názoru správneho súdu správca dane ako aj žalovaný pri skúmaní podmienok pre žalobcom\nuplatnené odpočítanie správne zistili skutkový stav veci a vec správne právne posúdili, keď mu určili\nrozdiel na dani z pridanej hodnoty za príslušné zdaňovacie obdobie, nadmerný odpočet v požadovanej\nsume mu nepriznali a vyrubili mu daň. Daňové orgány pritom postupovali v súlade s § 29 ods. 1, ods.\n2, ods. 8 a § 2 ods. 3 a ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb.\n7. Správny súd sa stotožnil so záverom žalovaného, že prostredníctvom žalobcu prebiehala fakturácia\ntovaru v reťazci obchodných spoločností, avšak bez reálneho dodania. Žalobca je v reťazci daňových\nsubjektov konečným daňovým subjektom na území SR, kde si uplatňuje a aj odpočítava daň z\nnadobudnutého tovaru v tuzemsku. Žalobca následne deklaroval dodanie preverovaného tovaru\noslobodené od dane českému nadobúdateľovi, avšak jeho fyzická existencia sa nepotvrdila.\n8. Správca dane preveroval opodstatnenosť nároku žalobcu na odpočítanie dane z týchto\ndodávateľských faktúr: č. 2010100 zo dňa 06.09.2010 v celkovej sume 33 076,05 Eur, z toho 19 % DPH\nv sume 5 281,05 Eur (predmet fakturácie mramorová dlažba I. tr. 65,40 m2), faktúra č. 2010102 zo dňa\n\n09.09.2010 v celkovej sume 30 627,63 Eur, z toho 19 % DPH v sume 4 890,13 Eur (predmet fakturácie\ngranitová dlažba I. tr. 72,50 m2), faktúra č. 2010105 zo dňa 26.08.2010 v celkovej sume 28 676,03\nEur, z toho 19 % DPH v sume 4 578,53 Eur (predmet fakturácie mramorová dlažba I. tr. 56,70 m2) od\nspoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o.\n9. Správca dane formou viacerých dožiadaní žiadal preveriť reálnosť uskutočnenia zdaniteľného\nobchodu, ako aj platby za zdaniteľný obchod. Správca dane konštatoval porušenie § 51 ods. 1 zákona\nč. 222/2004 Z.z. v nadväznosti na § 49 ods. 1 a 2 citovaného zákona tým, že žalobca si odpočítal daň\nz tovaru, pri ktorom nevznikla daňová povinnosť. Správca dane podľa názoru správneho súdu veľmi\ndôsledne preveroval všetky podstatné skutočnosti a súvislosti ohľadom tovaru.\n10. V súvislosti s deklarovanými zdaniteľnými obchodmi v reťazci spoločností správca dane zaslal\ndožiadanie aj na Daňový úrad Piešťany ako miestne príslušnému správcovi dane daňového subjektu\nFOR DESIGN, s.r.o., ktorý podľa predložených záznamov bol uvedený ako dodávateľ granitových\ndosiek, granitovej a mramorovej dlažby pre odberateľa - spoločnosť S&J PRESSBURG plus, s.r.o.\nDaňový úrad Bratislava IV v súvislosti s požadovaným preverením objasnenia pôvodu granitovej a\nmramorovej dlažby až po výrobcu zistil, že daňový subjekt S&J PRESSBURG plus, s.r.o. predmetný\ntovar nakúpil od spoločnosti FOR DESIGN, s.r.o. Správca dane na základe vykonaných šetrení v\ntuzemsku vyhodnotil deklarované obchodné transakcie tak, že k dodaniu tovaru medzi spoločnosťou\nS&J PRESSBURG plus, s.r.o. ako dodávateľom a žalobcom ako odberateľom nedošlo.\n11. Správca dane v súvislosti s požadovaným objasnením pôvodu tovaru až po výrobcu zistil, že\nspoločnosť FOR DESIGN, s.r.o. na adrese sídla reálne nesídli, nie je možné zastihnúť jej konateľa, ani\ninú osobu zo spoločnosti, jediným konateľom a spoločníkom je S. E. od 06.10.2010.\n12. Krajský súd mal z administratívneho spisu za preukázané, že správcovi dane sa v tomto prípade\nnepodarilo zistiť pôvod a fyzickú existenciu deklarovaného tovaru v reťazci tuzemských spoločností FOR\nDESIGN, s.r.o. = S&J PRESSBURG plus, s.r.o. = JAZO, s.r.o. Všetko nasvedčuje tomu, že skutočným\núčelom v tomto prípade bolo iba profitovať na nadmerných odpočtoch DPH.\n13. Samotné preukázanie dodávok tovaru len listinnými dokladmi nemožno považovať za dôkaz, na\nzáklade ktorého si môže daňový subjekt uplatniť odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH. Skutočnosť,\nže žalobca má doklady od svojho výlučného dodávateľa, ešte nedokazuje, že dodávky boli aj skutočne\nrealizované. Faktické plnenie predmetu zmluvy totiž nebolo preukázané, keďže zo všetkých dôkazov\nobjektívne vyplýva, že žiaden tovar neexistoval, takže nebolo s čím obchodovať. Faktúra je relevantným\ndokladom len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce reálne plnenie. Zaúčtovanie\nfaktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale\nlen tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je\nriadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom, že daňový subjekt je oprávnený\nuplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.\n14. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie\nuvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným\nobsahom. Faktúry musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna\nskutočnosť aj preukázané. V daňovom konaní je dôkazné bremeno na platiteľovi, ktorý preukazuje\nvšetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých\npreukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť\nalebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.\n15. Krajský súd poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010\nv spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia\nktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992\nZb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno\nna strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a\nsplnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a\nktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene\na za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú\nverifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží\n\ndôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný\nako oprávnený“.\n16. Správca dane na základe šetrení v reťazci dodávateľov a odberateľov v tuzemsku a na základe\nzískaných informácií z medzinárodných dožiadaní od českej finančnej správy vyhodnotil tento obchodný\nprípad dôvodne tak, že k prijatiu a následnému dodaniu tovaru nedošlo.\n17. Správny súd sa stotožnil s názorom, že transakcie deklarované účtovnými dokladmi v preverovaných\nspoločnostiach na strane dodávateľov i odberateľa žalobcu nenesú znaky základných obchodných\nprincípov a podporujú správnosť názoru, že k dodávkam tovaru nedošlo a to z nasledujúcich dôvodov:\n- tovar (granitová dlažba) je na faktúrach uvedený len všeobecným spôsobom bez bližšej špecifikácie\ndruhu, farby, kvalitatívnej triedy, rozmeru, hrúbky a iných charakteristík, ktoré by ho presne určovali.\n- pohyb tovaru v reťazci tuzemských ale i zahraničných spoločností prebehol len formálne - papierovo.\nVšetky spoločnosti na území SR zapojené v reťazci deklarujú, že skladovali svoj tovar v priestoroch\nspoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o., ktorá patrí A. E..\n- tovar je následne fakturovaný ako intrakomunitárne dodanie v rámci EÚ a následne na územie tretích\nštátov (USA a Srbsko), kde sa reálnosť dodania nepotvrdila.\n- z odpovede na medzinárodnú žiadosť od českej daňovej správy vyplynulo, že v uvedených prípadoch\nbola vykonaná iba dokladová kontrola tovaru, fyzické kontroly tovaru neboli v evidencii colného úradu\nzaznamenané.\n- pôvod tovarov uvedených na dodávateľských faktúrach nie je známy (nadobudnutie tovaru z iného\nčlenského štátu ani z dovozu nebolo zistené a potvrdené) a ich vysoká cena na faktúrach vylučuje\nkonečného spotrebiteľa, o čom svedčí i tá skutočnosť, že žiadna spoločnosť v reťazci nepoužije ani časť\ndodávok na konečnú spotrebu, ale tovar je niekoľkokrát za sebou predávaný ďalším spoločnostiam,\npričom ani raz neopustí sklad, v ktorom bol zložený.\n- v spoločnostiach v reťazcoch dochádza často k zmene konateľov spoločností.\n- pre všetky spoločnosti v reťazci s výnimkou spoločností S&J PRESSBURG plus, s.r.o. a KLIMEX\nSTONE SLOVAKIA, s.r.o., ktoré vlastní pán A.H. E. platí, že nezamestnávajú žiadnych zamestnancov,\nnevlastnia žiaden majetok a nepreukázali absolútne žiadne predpoklady pre skutočné vykonávanie\npodnikateľskej činnosti, ktorá je deklarovaná vo vyhotovených faktúrach.\n18. Čo sa týka dôkaznej povinnosti platiteľa správny súd uviedol, že ak správca dane na základe\nurčitých informácií nadobudol závažné pochybnosti o pravdivosti predložených dokladov, či vyjadrení,\nnemusí tieto uznať ako relevantné, ak daňový subjekt ich hodnovernosť nepreukázal, resp. neodstránil\npochybnosti zistené správcom dane. Právo na odpočítanie dane je podmienený nevyhnutnosťou\npriameho a bezprostredného vzťahu medzi príslušným tovarom alebo službami a zdaniteľnými\nplneniami, ktoré platiteľ vykonáva v rámci svojej podnikateľskej činnosti.\n19. Právo na odpočítanie dane si pritom môže daňový subjekt uplatniť len prípade, ak preukáže, že došlo\nk dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako\nplatiteľ, čo nebolo preukázané. Správca dane na základe šetrení v reťazci dodávateľov a odberateľov v\ntuzemsku a na základe získaných informácií z medzinárodných dožiadaní vyhodnotil obchodné prípady\ndôvodne tak, že k prijatiu a následnému dodaniu tovaru v skutočnosti nedošlo.\n20. Žalobca tým, že predložil ku kontrole faktúry, ako aj iné doklady, ešte nepreukázal, že mu vzniklo\nprávo na odpočítanie dane, pričom správca dane nevychádzal len z dokladov predložených daňovým\nsubjektom, ale vykonal dokazovanie formou dožiadaní a medzinárodných žiadostí smerujúcich k\nprevereniu a získaniu dôkazov o existencii fakturovaného tovaru, pretože samotná existencia faktúry\nvyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená predmetná obchodná transakcia, nezakladá právo\nna odpočítanie dane uvedenej na faktúre. V skutočnosti je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci\nna určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne bolo poskytnuté. Z formálnej stránky je\npotrebné, aby bolo možné na základe týchto dokladov uznať odpočítanie dane, aby tieto doklady boli\nodrazom reálneho plnenia.\n21. V zmysle ustálenej judikatúry Najvyššieho súdu SR argumentácia svedčiaca právu na odpočet dane\nnemôže vychádzať len z priamočiareho jazykového výkladu ustanovení § 8 ods. 1 písm. a/, resp. § 9, §\n49 ods. 1, ods. 2 písm. a/ a § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z., ale je potrebné vo vzájomných\n\nsúvislostiach s využitím teleologického a systematického výkladu prihliadnuť i na základné princípy, na\nktorých je výber DPH postavený.\n22. Pre úplnosť správny súd uviedol, že vo svetle judikatúry Súdneho dvora EÚ treba každý jeden prípad\nposudzovať individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti, čo správne orgány aj urobili a dospeli k\nzáveru, že žalobca skutočne nepreukázal samotnú existenciu a dodanie tovaru a súd sa s týmto názorom\nstotožnil.\n23. Podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne\nod nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to,\nči ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť\ntýchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri\nrozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51).\n24. Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od\nneho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na\ndaňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27.09.2007, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body\n65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21.12.2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25).\n25. Určenie opatrení, ktoré možno v tom ktorom prípade požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej\nsi nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany\npredchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností toho ktorého prípadu vo veci samej\n(rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11).\n26. Súdny dvor EÚ konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet,\nak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na\nplnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne\nkritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť.\n27. Žalobca namietal nezákonnosť dokazovania a nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania,\npričom mal za to, že správca dane nad rámec zákona prenášal na žalobcu neprimerané dôkazné\nbremeno, keď od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré nemohol zabezpečiť.\nŽalobca mal za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované daňové\ndoklady. Na podporu svojej argumentácie poukazoval aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR a Súdneho\ndvora EÚ. V súvislosti s poukazom žalobcu na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Súdneho dvora\nEÚ krajský súd konštatoval, že v uvádzaných rozsudkoch sa nejednalo o obchod, v ktorom by bola\nspochybnená samotná existencia jeho predmetu, t.j. existencia tovaru a s tým spojený reálny základ\ndeklarovaného zdaniteľného plnenia.\n28. Z obsahu rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/1/2010 z 19.08.2010 napríklad vyplýva, že\nv konaní bolo zásadnou právnou otázkou posúdenie rozloženia dôkazného bremena medzi daňový\nsubjekt ako platiteľa DPH a správcu dane, ak prijaté zdaniteľné plnenie materiálne existuje, ale sú\npochybnosti o osobe dodávateľa (taktiež platiteľa), keď práve dodávateľ v rámci miestneho zisťovania\nnevie preukázať, že dodaný tovar vyrobil, resp. ako ho obstaral a následne reálne dodal platiteľovi.\nZ rozsudkov Súdneho dvora EÚ vyplýva, že dotknuté plnenia boli súčasťou dodávateľských reťazcov,\ndo ktorých patril bez vedomia žalujúcich obchodných spoločností vo veciach samých subjekt, ktorý si\nneplnil záväzky, teda subjekt povinný platiť DPH, ale zmizol bez toho, aby túto daň príslušným orgánom\nuhradil, alebo subjekt, ktorý neoprávnene používal identifikačné číslo platiteľa DPH, teda číslo, ktoré mu\nnepatrilo, pričom tieto praktiky sú podľa Commissioners (kontrolné daňové orgány na úseku spotrebných\ndaní v Spojenom kráľovstve) podvodmi typu „kolotoč“. Súdny dvor vychádzal z predpokladu, že príslušné\ndaňové orgány a ani vnútroštátne súdy nespochybňovali reálny základ kontrolovaných zdaniteľných\nplnení, ale vychádzali z predpokladu, že zdaniteľné plnenie sa uskutočnilo tak, ako to vyplývalo z\npredmetných faktúr a že faktúry obsahovali všetky zákonom požadované údaje, a teda boli splnené\nvecné a formálne podmienky práva na odpočet dane. To znamená, že sporné daňové kontroly sa týkali\nreálnych zdaniteľných obchodov.\n29. Avšak v tomto prípade týkajúcom sa žalobcu, bola spochybnená existencia tovaru, ktorý mal byť\npredmetom obchodovania a tu je namieste otázka, s akou odbornou starostlivosťou žalobca pristupoval\nk realizácii zdaniteľného obchodu, keď obchodoval s niečím, čo neexistovalo. Takýto obchod, o ktorom\n\nsvedčí len existencia formálnych dokladov, (ktoré žalobca skutočne má), nevystihuje reálnu podstatu\na ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva\nvyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty všetkými vyššie uvádzanými zúčastnenými\nčlánkami obchodného reťazca. Z obsahu napádaných rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej\nsprávy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového\nsubjektu v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci\ndožiadaní preverované ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení\nobchodovaním so sporným tovarom medzi jednotlivými článkami obchodného reťazca neznamená, že\nbolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní vo veci preverenia jeho nároku na nadmerný odpočet,\ntakéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať. Správca dane mal právo preveriť\npôvod tovaru ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť\nžalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k\nich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť\nsvojich tvrdení, že so sporným tovarom skutočne obchodoval. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy\npotvrdzujúce, že predmet obchodu skutočne existoval. Mohol predložiť dôkazy svedčiace o tom, že\nuvedený typ kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s\nklientkami, prípadne odberateľmi, sa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov\ns uvedeným typom tovaru alebo jeho obchodných zvyklostí, spôsob komunikácie s potenciálnymi\nzákazníkmi alebo záujemcami o predmetný tovar, spôsob preverovania množstva a kvality tovaru.\nŽalobca však v skutočnosti reálne neobchodoval, pretože mal iba snahu získať profit na nadmerných\nodpočtoch DPH.\n30. Vo svetle výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného\nhodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby\nskutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, krajský súd\nkonštatoval, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil,\nzodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi\nustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na spochybnenie existencie prevádzaného tovaru, a teda\nreálnosti na všetkých stupňoch obchodného reťazca deklarovaných zdaniteľných plnení, sa javí\ndôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných formálne\nvyhotovených daňových dokladov, ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal,\nže vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika podnikateľskej\nzodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, že sa ocitne\nv kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH.\nNie je nič neobvyklé, ba je to potrebné, že pri tovare s tak špecifickými vlastnosťami závislými\nod kvality prírodného materiálu, spôsobu a precíznosti jeho opracovania, akým predmetný tovar\nbezpochyby mal byť, podnikateľ investujúci do jeho kúpy so zámerom jeho ďalšieho predaja a teda\ns potrebnou zodpovednosťou za kvalitu voči odberateľom, takýto tovar aspoň minimálnym spôsobom\nskontroluje. Minimálne touto bežnou obchodnou aktivitou sa dá vylúčiť situácia, že nakúpi tovar,\nktorého existencia je vážnym spôsobom spochybnená. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí\nžalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o\nnemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany\ndaňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo\nnasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode.\n31. Pri rozhodovaní je potrebné vykladať relevantné právne normy eurokonformným spôsobom s\nprihliadnutím na judikatúru Súdneho dvora EÚ prípadne Európskeho súdu pre ľudské práva, ak je to\nv tom ktorom prípade potrebné, avšak nemožno opomínať povinnosť prihliadať na osobitné okolnosti\nkaždého prípadu a účel relevantného zákona, ktoré vo veľkej miere ovplyvňujú konečné rozhodnutie v\ntej ktorej veci.\n32. Po preskúmaní veci správny súd konštatoval, že neboli zistené žiadne také porušenia zásad\ndaňového konania, ktoré by spôsobili nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí, pričom daňové\norgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní\nnajavo. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v\nžalobe neodôvodňujú zrušenie preskúmavaných rozhodnutí. Postup žalovaného ako aj preskúmavané\nrozhodnutia boli v súlade so zákonom, a preto súd postupom podľa § 190 SSP žalobu zamietol.\n\nII.\nKasačná sťažnosť, vyjadrenie\n33. Proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/156/2016-33 zo dňa 23.08.2018\npodal riadne a včas kasačnú sťažnosť žalobca v postavení sťažovateľa (ďalej aj ako „sťažovateľ“)\npísomným podaním zo dňa 28.09.2018.\n34. Tvrdil, že napadnuté rozhodnutie správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia\nveci, keď správny súd v odôvodnení rozhodnutia nevyvrátil oprávnené pochybnosti správcu dane o\npôvode a dodaní tovaru, že v danom prípade išlo len o fakturáciu tovaru bez jeho reálneho plnenia.\n35. Ďalej uviedol, že súd v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na závery žalovaného, ktoré\nprijal na základe vykonanej kontroly, preverovania reálnosti obchodu, t.j. nákupu a dodania tovaru. Z\nvykonaného dokazovania, žiadnym relevantným spôsobom nebolo podľa názoru žalobcu, preukázané,\nže k reálnemu plneniu nedošlo. Opierať svoje závery o získané informácie iných správcov dane\n(dodávateľa a odberateľa) či už na základe medzinárodnej výmeny informácií a v rámci tunajších\ndaňových orgánov, v ktorých sa konštatuje nečinnosť a nemožnosť skontaktovania sa so štatutárnymi\norgánmi týchto daňových subjektov, ktorý by preverované skutočnosti potvrdili alebo vyvrátili, považoval\nžalobca za nedostatočné a nepreukazujúce, že k reálnemu plneniu nedošlo.\n36. Súd sa stotožnil so záverom správcu dane, že dôkazné bremeno je na strane žalobcu a že bolo jeho\npovinnosťou preukázať reálnosť zdaniteľného plnenia. Tento záver žalobca považoval za nesprávny,\npretože v priebehu celého konania poukazoval na to, že v zmysle § 71 ods. 2 písm. f/ zákona o DPH\nmusí faktúra pri dodaní tovaru a služby v tuzemsku okrem iného obsahovať množstvo a druh dodaného\ntovaru. Uviedol, že relevantné právne predpisy výslovne uvádzajú, čo musí predmetný daňový doklad\nobsahovať a tieto skutočnosti aj ním predložené faktúry riadne obsahovali. Žalovaný si nemôže svojvoľne\nurčovať, ako má konkrétny daňový doklad vyzerať, faktúra ako daňový doklad nemusí obsahovať\noznačenie pôvodu tovaru. Žalobca sa zúčastňoval ústnych pojednávaní a predložil všetky doklady, s\nktorými mal v zmysle zákona povinnosť disponovať a zároveň si splnil všetky daňové povinnosti (daňové\npriznania).\n37. Vzhľadom k tomu, že zákon okrem žalobcom predložených dokladov neukladá povinnosť zabezpečiť\niné doklady v súvislosti s predmetným tovarom, nemožno podľa názoru žalobcu od neho spravodlivo\nočakávať predloženie dôkazov, ktorými nemôže disponovať a a priori ani to, že odhadne, čo treba ako\ndôkaz predložiť, aby odstránil pochybnosti správcu dane o hodnovernosti dokladu. Podľa žalobcu nie je\nv jeho dosahu preukázať, prečo došlo v danom prípade k reálnemu dodaniu tovaru na inej adrese ako\nbola uvádzaná CMR. Prepravu spoločnosť žalobcu nevykonávala a ak sa jeho odberateľ v konečnom\ndôsledku rozhodol pre zmenu umiestnenia tovaru v priebehu prepravy tovaru, je to len v jeho dispozícii.\nPoukázanie na rozpor v tom, čo je deklarované na CMR a v skutočnosti sa udialo, len podľa názoru\nžalobcu potvrdzuje, že preprava tovaru a následne jeho prevzatie odberateľom žalobcu sa uskutočnilo.\n38. Žalobca podporne poukázal na rozsudok najvyššieho súdu sp.zn. 3Sžf/1/2010 zo dňa 19.08.2010\na uviedol, že v tejto súvislosti je relevantný moment, že daňový subjekt predmetný tovar nevyrábal ani\nšpeciálne neupravoval, primárne ho zabezpečil pre potreby svojich odberateľov. Bol názoru, že nie je\nmožné spravodlivo žiadať, aby daňové subjekty sledovali a kontrolovali výrobné procesy a obstarávacie\nprocesy tovarov a iných subjektov, pred dodaním tovaru. Nie je možné spochybňovať v danom prípade\nmateriálnu existenciu tovaru, keď daňový subjekt má skladovú evidenciu, príjemku a výdajku tovaru.\nNie je možné od platiteľa dane žiadať preukázanie skutočností týkajúcich sa vzťahu dodávateľa a jeho\nsubdodávateľov.\n39. Podľa názoru žalobcu sa správny súd nevysporiadal s faktom, že správca dane a žalovaný\nsvojím postupom počas predmetného daňového konania prekročil hranice základných zásad daňového\nkonania, a to tým, že pri dokazovaní prenášal dôkazné bremeno na žalobcu. Bol toho názoru, že navyše\nrovnako nesprávne vyhodnotil dôkaznú situáciu, keď sa stotožnil so všetkými tvrdeniami žalovaného a\npriklonil sa tak na stranu žalovaného bez toho, aby sa adekvátne zaoberal aj skutočnosťami uvádzanými\nžalobcom.\n40. Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 zo dňa\n21.06.2012, ktorých podstata spočíva v tom, že daňové úrady nemôžu od podnikateľov chcieť, aby\n\npreverovali dodávateľov a tiež Súdny dvor rozhodol, že daný štát môže stopnúť vrátenie dane týmto\npodnikateľom len vtedy, keď im daniari cez objektívne dôkazy dokážu, že vedeli alebo mali vedieť, že\nobchody sú fiktívne a sú tak spojené s daňovým podvodom.\n41. Mal za to, že všetky podmienky formulované v zákonných ustanoveniach, ktoré mal podľa\nžalovaného ako aj súdu porušiť, naopak splnil, na predložených faktúrach sú správne uvedené všetky\nzákonom ustanovené položky a súčasne skutočnosti, ktoré vyšli počas konania najavo, jednoznačne\ndeklarujú, že k jednotlivým zdaniteľným plneniam skutočne došlo.\n42. Na základe vyššie uvedených skutočností navrhol, aby kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP\nnapadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.\n43. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalovaný v podaní zo dňa 10.10.2018, ktorý zotrval na skutkovom\na právnom posúdení veci správnym súdom a žiadal, aby Najvyšší súd SR kasačnú sťažnosť žalobcu\nzamietol a nepriznal mu trovy konania.\nIII.\nKonanie na kasačnom súde\n44. Najvyšší súd SR ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) (§ 438 ods. 2 SSP) po zistení, že kasačnú\nsťažnosť podal včas účastník konania zastúpený v súlade s ust. § 449 ods. 1 SSP, bez nariadenia\npojednávania podľa ust. § 445 SSP preskúmal vec a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je\ndôvodná.\n45. Najvyšší súd SR ako príslušný súd podľa ust. § 11 písm. g/ SSP prejednal vec bez nariadenia\npojednávania podľa ust. § 455 SSP s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5\ndní vopred na úradnej tabuli súdu a internetovej stránke Najvyššieho súdu SR www.nsud.sk podľa § 137\nods. 4 SSP v spojení s ust. § 452 ods. 1 SSP.\n46. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S/156/2016-33 zo\ndňa 23.08.2018.\n47. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, zákon č.\n511/1992 Zb. obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností\nrozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.\n48. Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich\nvzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona\nč. 511/1992 Zb.).\n49. Pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah\nprávneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane (§ 2 ods. 6 zákona\nč. 511/1992 Zb.).\n50. Podľa § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno\nzistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané\nv rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov\n(priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky,\nverejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné\nzáznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.\n51. Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv\nna správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo\nna ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť,\nsprávnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.\n\n52. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká\nplatiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.\n53. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný\nplatiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa\nodsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku\nz tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.\n54. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže\nplatiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú\npodľa § 71.\n55. Podľa § 165 ods. 1, 2 zákona č. 563/2009 Z.z. právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali\ndo účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Daňové konania začaté a právoplatne neukončené\npred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov; sankcia sa uloží podľa zákona\nSlovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1992/511/>\no správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom do\n31. decembra 2011, ak skutočnosť rozhodujúca pre uloženie sankcie nastala do 31. decembra 2011 a\nak je to pre daňový subjekt priaznivejšie.\n56. Najvyšší súd SR konštatuje, že ide o obdobnú vec, ktorá bola predmetom konania pred odvolacím\nsúdom pod sp.zn. 8Sžf/133/2013, žalobca i žalovaný je totožný.\n57. Je potrebné zdôrazniť, že povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci je svojou činnosťou napĺňať\nlegitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je právna\nistota a s princípom právnej istoty logicky korešponduje zásada rozhodovať v obdobných veciach\nrovnako.\n58. Na základe ustanovenia § 464 ods. 2 SSP senát Najvyššieho súdu SR poukazuje na dôvody uvedené\nv rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sžf/125/2013 zo dňa 25.11.2014, s ktorými sa v plnom rozsahu\nstotožňuje a zároveň uvádza text jeho odôvodnenia nasledovne:\n„Pri preskúmavaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia najvyšší súd nezistil existenciu zásadnej\nprávnej otázky, ktorú by bolo nevyhnutné judikovať. Spor sa týka skutkového stavu a preukázania\nexistencie zdaniteľného plnenia. V konaní neboli naplnené skutočnosti pre presun dôkazného bremena\nna správcu dane v zmysle výkladových princípov z rozsudku najvyššieho súdu vo veci Iron Club sp.zn.\n3 Sžf/1/2011 ASPI JUD 65295 SK.\n„Daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má\ntomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb\na tovarov od určitého dodávateľa.\nNa preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u platiteľovho dodávateľa a jeho\nsubdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane.\nPodľa § 29 ods. 8 zák. SNR č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov daňový subjekt preukazuje\nskutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní,\nhlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového\nkonania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených\ndaňovým subjektom.\nUskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomická činnosť plne pod kontrolou daňového subjektu.\nVzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť si obstarať dostatočný počet dôkazov,\nktoré zabezpečia preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, ktorý v rámci\ndaňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane (§ 15 ods. 1 zák. SNR č. 511/1992\nZb.). Odpočítanie dane nenastáva ex lege, ale je právom platiteľa dane (pojem „môže“ § 49 ods.\n2 zák. č. 222/2004 Z.z.), ktoré právo je spojené s dôkaznou povinnosťou platiteľa dane. Prenos\ndôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou\nvnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora Európskej únie.\n\n59. Kasačný súd sa stotožnil s argumentáciou správneho súdu, na ktorú v plnej miere odkazuje, preto ju\nduplicitne neopakuje. Správny súd sa podrobne, zrozumiteľne a vyčerpávajúcu vysporiadal so žalobnými\nbodmi správnej žaloby, závery vyjadrené v napadnutom rozsudku správneho súdu, jeho dôvodoch\nvyplývajú z obsahu súdneho a administratívneho spisu.\n60. Nad rámec uvedeného kasačný súd poukazuje na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR, ktorá\nvychádza z premisy, že dôkazné bremeno, preukázanie nároku daňového subjektu na odpočet DPH\nje v zásade na strane daňového subjektu. Pre naplnenie ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH a vzniku\npráva daňového subjektu (platiteľa) na odpočet dane z tovaru alebo služby, keď pri tomto tovare alebo\nslužbe vzniká daňová povinnosť, predpokladá nielen preukázanie zo strany daňového subjektu listín\npreukazujúcich existenciu obchodnej transakcie a jej realizáciu, ale produkovanie takých dôkazov,\npreukazujúcich fyzickú reálnosť deklarovaného plnenia (obchodu).\n61. Zistiť alebo preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie\nustanovení osobitných predpisov je účelom daňovej kontroly (§ 44 ods. 1 veta prvá daňového\nporiadku). Daňová kontrola teda slúži na získanie a zhromaždenie dôkazného podkladu pre následné\nrozhodnutie správcu dane vydané vo vyrubovacom konaní. Z tohto pohľadu je daňová kontrola jedným\nz najvýznamnejších nástrojov v podmienkach správy daní. Daňová kontrola predstavuje verejnomocenský zásah do individuálnej sféry daňového subjektu, ktorý v konečnom dôsledku najčastejšie\nsmeruje k dorubovaniu daní a sekundárne k ukladaniu sankcií.\n62. Kasačný súd dáva do pozornosti právny názor vyjadrený v rozsudku Najvyššieho súdu SR č.k.\n5Sžf/97/2010, v ktorom sa uvádza: „Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na\nzákladnú zásadu obchodného práva, a to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne\nzákladným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán\nobchodnej spoločnosti musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ\nnapĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj\no subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu\nobchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva\nv zmysle § 264 Obchodného zákonníka právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti\núdajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 2 ods. 6 zák.\nč. 511/1992 Zb. oprávnené“.\nPotreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady\nposudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.\nZásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu\ndane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového\nsubjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.\nPreto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým\nspôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce\nz realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy\nvyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania.\nSúdny dvor vo svojej judikatúre taktiež konštatuje, že vnútroštátnemu súdu prináleží odmietnuť priznanie\npráva na odpočet, ak sa vo svetle objektívnych skutočností preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou\nzúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH; a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie\nspĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska\nčinnosť. Taktiež Súdny dvor vo svojej judikatúre pripúšťa, že nie je v rozpore s právom Únie požadovať,\naby subjekt prijal všetky opatrenia (due diligence), ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa\nuistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode, rozsudky ESD vo\nveciach napr. Teleos plc. a spol. (C-409/04), Vlaamse Oliemaatschappij NV (C-499/10).\nMožno preto určiť opatrenia, ktoré možno, v tom ktorom prípade, požadovať od zdaniteľnej osoby\nuplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom.\nSprávca dane mal právo preveriť reálnosť dodávky odberateľovi tovaru, ako aj doplneným dokazovaním\nodstrániť vzniknuté pochybnosti. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy svedčiace o tom, že uvedený\ntyp kontrolovaného zdaniteľného obchodu a spôsob jeho prevedenia ako i komunikácia s dodávateľom\nsa nijako neodlišuje od ním vykonávaných obdobných obchodov s uvedeným typom tovaru alebo jeho\nobchodných zvyklostí. Je na ňom, akým spôsobom preukáže komunikáciu s dodávateľom, spôsob\npreverovania množstva a kvality tovaru, jeho súlad s požiadavkou uvedenou v objednávke a pod.\n\nV okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový\nsubjekt v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Už\nsamotné zistenie skutočnosti, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, nemá personálne a materiálne\nmožnosti na realizáciu dodávky, pohyb tovaru a finančných prostriedkov nie je odzrkadlený v jeho\ndaňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o reálnosti jeho\ndodávok. Takýto spôsob vedenia dokazovania žalovaným vychádza v tomto štádiu daňového konania\nz toho, že na strane žalobcu v postavení daňového subjektu nastupuje procesná povinnosť obnoviť\ndôveryhodnosť spochybnenej transakcie, lebo žalobca je zaťažený dôkazným bremenom preukázať\nvšetky skutočnosti, ktoré povinne uvádza v priznaní.\nPodmienky uvedené v § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ a v § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH sú hmotnoprávnej\npovahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné\nodpustiť, keďže to zákon neustanovuje, ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a\nani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Naopak, zákonodarca z dôvodu\nzabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal\nexistenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na\nodpočítanie dane z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli\nreálne uskutočnené, tovar reálne dodaný (§ 8 zákona o DPH).\n„...dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia leží predovšetkým na daňovom\nsubjekte, pričom nemožno opomenúť, že cieľom uznaným a podporovaným šiestou smernicou Rady\nEurópskej únie o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty je boj proti podvodom, daňovým únikom\na prípadom zneužívania (pozri najmä rozsudky z 29. apríla 2004, Gemeente Leusden a Holin Group,\nC-487/01 a C-7/02, Zb. s- I-5337, bod 76, ako aj z 21. februára 2006, Halifax, a i., C-255/02, Zb. s. I.\n1609, bod 71).\nV tomto smere preto dôkazná povinnosť v daňovom konaní jednoznačne spočíva na daňovom subjekte\n- žalobcovi, ktorému daňové orgány poskytli dostatok priestoru, aby svoje tvrdenia a dôvodnosť odpočtu\nDPH i preukázal, (nielen formálnymi dokladmi) čo žalobca neurobil.\n„Najvyšší súd opätovne na tomto mieste poukazuje nielen na základnú zásadu obchodného práva,\na to poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre\nriadne fungovanie obchodnej spoločnosti je to, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti musí mať\nvedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky\npojmu podnikanie (viď § 2 ods. 1 Obchodného zákonníka), ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými\ntak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v\ndanom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle § 264 Obchodného zákonníka\nprávnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom\nsú oprávnené“.\nVzhľadom na spochybnenie reálnosti dodania tovaru odberateľom deklarovaných zdaniteľných plnení,\nsa javí dôkazné bremeno zaťažujúce žalobcu, spočívajúce len v predložení zákonom požadovaných\nformálne vyhotovených daňových dokladov ako nedostatočné. Bolo potrebné, aby sám žalobca\npreukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť vyplývajúcu z rizika\npodnikateľskej zodpovednosti za dosahovanie účelu jeho hospodárskej činnosti, aby zabránil tomu, aby\nsa stal súčasťou fiktívneho zdaniteľného plnenia zneužívajúceho právo poskytované zásadou neutrality\nDPH.\nNezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne\nnepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti, poctivosti, nepreverí si, či prevzatá dodávka\nskutočne pochádza od zmluvného dodávateľa, odovzdá finančné prostriedky v značnej sume v hotovosti\nosobe, u ktorej si nepreverí, že koná v mene deklarovaného dodávateľa (napr. formou splnomocnenia),\na tým v podstate nemá doklad, komu cenu za dodávku zaplatil. V danom prípade žalobca nepreukázal\npri kontrole ani existenciu dodaného tovaru, z dôvodu jeho spotrebovania.\nVýkon práva, v rámci obchodných vzťahov, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného\nstyku, ako už bolo vyššie uvedené, nepožíva právnu ochranu. Žalobca v konaní pred daňovými\norgánmi nepreukázal, že by sa riadil uvedenými zásadami, že by v rámci svojej podnikateľskej činnosti\nvykonal všetky opatrenia zodpovedného podnikateľa na predchádzanie podvodnej činnosti, prípadne na\nodstránenie pochybností o tom, že sa na podvodných transakciách nepodieľal vedome.\nZákladným princípom výberu dane z pridanej hodnoty ako všeobecnej nepriamej dane je, že podnikateľ\nmusí byť plne zbavený ťarchy DPH zaplatenej v cene prijatých tovarov a služieb určených na\nuskutočnenie zdaniteľných obchodov podliehajúcich DPH.\n\nV danom prípade, na základe uvedených dôvodov nebolo bez pochýb preukázané, že žalobca zaplatil\nDPH z prijatého tovaru platiteľovi, teda že bol uvedený základný princíp dodržaný.“\n63. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR vo veci sp.zn.\n2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 78/2011-17\nzo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte\n- žalobcovi (§ 28 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 42 ods. 2, § 51 zákona č. 222/2004\nZ. z.). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane dôkazného subjektu - žalobcu,\nktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok nárok\nna odpočet dne z pridanej hodnoty, je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty, a ktorý si\naj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za\nzákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu\nskutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné\nbremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty\nuznaný ako oprávnený.“\n64. Žalobca v administratívnom konaní predložil správnemu orgánu listinné dôkazy - posudzované\nfaktúry dodávateľa žalobcu - obchodnej spoločnosti S&J PRESSBURG plus, s.r.o., Bratislava, IČO:\n35 835 737, č. 2010102, 2010105, 2010100 (ďalej len „posudzované faktúry“), k nim viažuce sa\npríjemky tovaru, vlastnú skladovaciu evidenciu, doklady o platbách za prepravu, doklady o preprave,\nCMR, o úhrade faktúr. Kasačný súd sa stotožnil s názorom správneho orgánu a správneho súdu, že\nv posudzovaných faktúrach a k nim viažucich sa príjemkách nie je dodávaný tovar - granitová dlažba,\nmramorová dlažba I. triedy nezameniteľne, a teda riadne identifikovaný.\n65. Kasačný súd sa stotožnil s názorom správneho súdu, ako aj s názorom žalovaného, že v\nadministratívnom konaní nebol, na základe vykonaného dokazovania, preukázaný pôvod fyzická\nexistencia deklarovaného tovaru v reťazci tuzemských spoločností FOR DESIGN, s.r.o. = S&J\nPRESSBURG plus, s.r.o. = JAZO, s.r.o., čo preukazujú výsledky dokazovania, vykonaného správnymi\norgánmi.\n66. Kasačný súd mal z obsahu administratívneho spisu preukázané, že žalovaný vykonal rozsiahle\ndokazovanie, v ktorom preveroval obchody deklarované žalobcom v posudzovaných faktúrach, preto\nnemožno súhlasiť s názorom sťažovateľa, že výlučne správny súd, ako aj žalovaný vychádzal len z\ndôkazov produkovaných žalobcom v administratívnom konaní, ktoré vyhodnotil za nepostačujúce, keď\nz administratívneho spisu je zrejmé, že žalovaný preveroval uvedený tuzemský obchodný reťazec a\nďalšie skutočnosti súvisiace s následným dodaním tovaru žalobcom ďalším obchodným partnerom.\n67. Pokiaľ žalovaný vychádzal aj zo záverov (dôkazov) získaných na základe medzinárodnej výmeny\ninformácie, tak kasačný súd konštatuje, že aplikácia takto získaných dôkazov a na základe nich zistených\nskutočností je a bola pri rozhodovaní žalovaného plne legitímna a vychádza tento postup z ustálenej\npraxe daňových orgánov.\n68. Týmito dôkazmi zistené skutočnosti (zistená nečinnosť a nemožnosť kontaktovania sa so\nštatutárnymi orgánmi daňových subjektov dodávateľa a odberateľa žalobcu, ktoré by preverované\nskutočnosti potvrdili alebo vyvrátili) nebola zo strany žalobcu žiadnym dôkazom, alebo návrhom na\nvykonanie dôkazov spochybnená, keď naviac takto získané informácie boli len jedným z mnohých\ndôkazov vykonaných daňovými orgánmi, na základe ktorých žalovaný rozhodol.\n69. Kasačný súd súhlasí s názorom správneho súdu a žalovaného, že v prípade posudzovaných faktúr\nnie je tovar dostatočne identifikovaný nielen na faktúrach, ale k nim viažucich sa príjemkách, keď nie je\nzrejmé o akú konkrétnu dlažbu sa jedná (granitovú, mramorovú), keď je všeobecne známe, že dlažby sa\npredávajú nielen v rôznych hrúbkach, tvaroch, farbách, dizajne, ale aj rôznej kvalite, rozmeroch a iných\nidentifikačných a špecifických vlastnostiach. Potom kasačný súd musí súhlasiť s názorom správneho\nsúdu a žalovaného, že uvedenie druhu tovaru na týchto faktúrach nemôže zodpovedať ust. § 71 ods. 2\npísm. f/ zákona o DPH, keď uvedenie druhu a množstva na faktúre má byť vymedzené tak, aby tovar\nbol označený určite a nezameniteľne.\n\n70. Kasačný súd konštatuje, že správne orgány bez konkrétnych návrhov žalobcu na vykonanie dôkazov\nvykonali rozsiahle dokazovanie a „neuspokojili sa“ pri posudzovaní žalobcom uplatneného nároku na\nodpočet DPH len s dôkazmi produkovanými alebo označenými žalobcom. Práve tento postup daňových\norgánov, ktorý bol aplikovaný aj v posudzovanej veci, popiera tvrdenie sťažovateľa, že správne orgány\n„očakávali“ od žalobcu predloženie dôkazov, ktorými žalobca nedisponuje, čo však neznamená, že\ndaňový subjekt pri uzatváraní a realizácii obchodného vzťahu, od ktorého (je reálny predpoklad) si v\nbudúcnosti bude alebo bude môcť odvodzovať uplatnenie odpočtu DPH voči štátu, má byť dôsledný\nnatoľko, aby disponoval všetkými jemu dostupnými dôkaznými prostriedkami, ktoré budú spôsobilé\npreukázať splnenie zákonných podmienok na odpočet DPH, ktorý si môže uplatniť.\n71. Pokiaľ sťažovateľ poukazoval na obsah CMR a výsluch osôb, ktoré prepravu tovaru pre žalobcu\ndo Českej republiky realizovali, kasačný súd konštatuje, že vykonanie týchto dôkazov, v kontexte\nvšetkých ostatných vykonaných dôkazov nepreukazuje, tak ako konštatoval aj správny súd, pôvod a\nfyzickú existenciu deklarovaného tovaru v uvedenom tuzemskom obchodnom reťazci. Preto kasačný\nsúd, zhodne s názorom správneho súdu a žalovaného, konštatoval, že žalobca nepreukázal existenciu\nzákonných podmienok na uplatnenie odpočtu DPH z posudzovaných faktúr. Práve preukázanie dodania\ntovaru od dodávateľov žalobcu súvisí so zisťovaním pôvodu tohto tovaru, ktorý vykonaným dokazovaním\nsprávnymi orgánmi a dôkazmi produkovanými žalobcom v konaní, nebol preukázaný, ako aj nebola\npreukázaná dôkazmi fyzická reálnosť obchodnej transakcie.\n72. Kasačný súd sa stotožňuje so záverom, že pokiaľ daňový subjekt požaduje od štátu vrátenie\nnadmerného odpočtu, je jeho zákonnou povinnosťou preukázať, že má na vrátenie dane právny nárok.\nNásledne je správca dane oprávnený a zároveň aj povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných\nprocesných postupov zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti, pre správne určenie\ndane alebo nároku na uplatnenie vrátenia nadmerného odpočtu DPH. Ak správca dane vykonaným\npreverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby\ntúto pochybnosť odstránil, inak nie je možné priznať nárok na vrátenie dane. V danej veci daňové orgány\npreukázateľne spochybnili reálne dodanie tovaru žalobcovi a ich využiteľnosť na jeho podnikateľskú\nčinnosť. Dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovaru a služieb zaťažuje daňový subjekt, keď toto\nbremeno nemožno chápať absolútne.\n73. Kasačný súd poukazuje na to, že bez ohľadu na povahu dôkazov predložených daňovým subjektom\nje len na správcovi dane, aby zistenie skutkového stavu bolo presné a úplné a závisí výlučne od\nsprávcu dane, aké dokazovanie za týmto účelom vykoná. Daňové bremeno vzniká daňovému subjektu\nv okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybnosti o tvrdení daňového\nsubjektu.\n74. Najvyšší súd SR poukazuje, že v zmysle konštantnej judikatúry „hodnotenie dôkazov v zmysle\nzásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné“.\n75. Kasačný súd dospel k záveru, že postup správnych orgánov, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého\nrozhodnutia žalovaného, bol súladný so zákonom, keď sa kasačný súd stotožnil s názorom správneho\nsúdu a názorom, vyjadreným v preskúmavanom rozhodnutí žalovaného, že v konaní žalovaného a\nprvostupňového správneho orgánu neboli zistené žiadne porušenia zásad daňového konania, ktoré by\nspôsobili nezákonnosť preskúmavaných rozhodnutí, keď daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a\nžalovaný správny orgán prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo.\n76. Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť žalobcu neobsahuje žiadne právne relevantné námietky,\nktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu, preto postupom podľa\n§ 461 SSP, s poukazom na závery uvedené vyššie, považoval námietky žalobcu vznesené v kasačnej\nsťažnosti za nedôvodné a kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.\n77. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167\nods. 1 SSP a contrario tak, že žalobcovi, ktorý bol v konaní neúspešný, nepriznal právo na náhradu trov\nkasačného konania, keď nezistil dôvody pre priznanie náhrady trov konania žalovanému, ktorý úspech\nv konaní mal postupom podľa § 168 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP.\n\n78. O výške náhrady trov konania rozhodne krajský súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa\nkonanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n79. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu SR v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona\nč. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01.05.2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}