Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/76/2017 z 25. 2. 2019
Citácia: rozsudok Najvyššieho súdu SR z 25. februára 2019, sp. zn. 1Sžfk/76/2017, ECLI:SK:NSSR:2019:1015201328.1
Najvyšší súd | 1Sžfk/76/2017 | ECLI:SK:NSSR:2019:1015201328.1 | 2019-02-25 | Rozsudok
Oblasť práva: Správne právo – Ostatné
Citované ustanovenia: § 149 ods. 5 zákona č. 25/2006 Z. z., zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní (zrušený)
Zdroj: https://obcan.justice.sk/content/public/item/f6153b4a-ed46-44a4-b253-3509652fd121
Odkaz: https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1015201328.1

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 1Sžfk/76/2017
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1015201328
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 02. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Belko
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:1015201328.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Belka a členov
senátu JUDr. Mariána Trenčana a JUDr. Jany Hatalovej, PhD., v právnej veci žalobcu: Železnice
Slovenskej republiky, so sídlom Klemensova 8, Bratislava, IČO 31 364 501, proti žalovanému (v konaní
sťažovateľ): Úrad pre verejné obstarávanie, so sídlom Ružová dolina 10, Bratislava, o preskúmanie
zákonnosti rozhodnutia žalovaného, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského
súdu v Bratislave zo dňa 19. januára 2017, č. k. 1S/196/2015-46, ECLI:SK:KSBA:2017:1015201328.1,
takto

r o z h o d o l :

Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.

Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na úplnú náhradu trov kasačného konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Konanie na správnom orgáne

1. Rozhodnutím zo dňa 29.05.2015 číslo záznamu 59786/2015, číslo spisu 7039-P/2015, (ďalej len
„napadnuté rozhodnutie") predsedníčka žalovaného  ako orgán príslušný v zmysle § 61 ods. 2 zákona
č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok")
zamietla rozklad žalobcu a potvrdila rozhodnutie žalovaného číslo záznamu 27193/2015, číslo spisu
68-3000/2015, z 09.03.2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie").

2. Žalovaný prvostupňovým rozhodnutím uložil žalobcovi pokutu vo výške 20.000 € podľa § 149 ods.
2 písm. j) zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení účinnom do 17.02.2013 (ďalej len „zákon o verejnom obstarávaní"). Pokuta bola uložená za to,
že žalobca „pri zadávaní nadlimitnej zákazky postupom verejnej súťaže na predmet zákazky ‚Revízie
železničných vozňov a ich následné opravy' vyhlásenej v Úradnom vestníku Európskej únie dňa 30.
10. 2012 pod značkou 2012/S 209-344534 a vo Vestníku verejného obstarávania č. 206/2012 dňa 26.
10. 2012 pod zn. 12801-MSS, v rozpore s princípom nediskriminácie stanovil o 26 dní kratšiu lehotu
na vyžiadanie si súťažných podkladov oproti lehote na predkladanie ponúk, pričom toto porušenie § 9
ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní mohlo mať zásadný vplyv na výsledok predmetného verejného
obstarávania a ďalej za to, že v rozpore s princípom nediskriminácie stanovil v súťažných podkladoch
požiadavku, v zmysle ktorej mal uchádzač v návrhu zmluvy na každú časť predmetu zákazky, do ktorej
predloží ponuku, potvrdiť záväzok, že bude mať k dispozícii miesta poskytnutia služby (dielne) v rámci
územia SR, umiestnené vždy do 150 km od príslušného pracoviska, meranej po železničnej trati od
východiskového bodu, ktorým je železničná stanica v príslušnom mieste a v nadväznosti na to uviesť v
návrhu zmluvy zoznam všetkých dielní, ktoré bude mať reálne k dispozícii počas doby trvania zmluvy,



pričom toto porušenie § 9 ods. 4 zákona o verejnom obstarávaní malo zásadný vplyv na výsledok
predmetného verejného obstarávania."

3. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že žalovaný vykonal u žalobcu kontrolu
dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní, o čom vyhotovil protokol č. 6240-7000/2014-OK/3 zo dňa
17.09.2014, ku ktorému vyhotovil dodatok č. 1, č. 6240-7000/2014-OK/12 zo dňa 20.10.2014 (ďalej
spolu len „protokol"). Okrem toho boli podkladom aj ďalšie listiny vyhotovené v súvislosti s kontrolou a
počas správneho konania o uložení pokuty, ako i dokumentácia z verejného obstarávania a súvisiaci
spisový materiál.

4. V napadnutom rozhodnutí predsedníčka žalovaného nevyhovela rozkladovým námietkam žalobcu,
ktorý tvrdil, že konanie o uložení pokuty sa začalo po uplynutí jednoročnej subjektívnej lehoty;
vykonanie kontroly zo strany žalovaného bolo účelové a nezákonné; došlo k porušeniu princípu právnej
istoty; nedošlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu. Okrem poukazov na prvostupňové
rozhodnutie uviedla aj to, že dohľadová kompetencia žalovaného je odlišná od jeho rozhodovacích
procesov a že na to, aby sa žalovaný dozvedel o porušení zákona, nepostačuje doručenie dokumentácie.
Vo vzťahu k výške pokuty uviedla, že žalovaný realizoval svoje diskrečné oprávnenie.

II.
Konanie na správnom súde

5. Proti napadnutému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Bratislave (ďalej len
„krajský súd"), ktorý na základe žaloby postup žalovaného i napadnuté rozhodnutie preskúmal, nariadil
vo veci pojednávanie, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a podľa § 191 ods. 1
písm. c) a písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „S.s.p.") zrušil napadnuté
rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie.

6. Krajský súd odôvodnil rozsudok tak, že žalovaný objektívne mohol zistiť porušenie zákona už v konaní
o námietkach, ktoré vyústilo do rozhodnutia o námietkach z 19.03.2013 a od tohto dňa začala plynúť
jednoročná subjektívna prekluzívna lehota podľa §149 ods. 5 prvá veta zákona o verejnom obstarávaní.
V konaní o námietkach sa žalovaný oboznámil s kompletnou dokumentáciou žalobcu, preskúmal ju,
a hoci sa  podľa svojho vyjadrenia nezaoberal obsahom námietok kvôli ich zamietnutiu z procesných
dôvodov, je zrejmé, že si nesplnil svoje dohľadové povinnosti, keďže namietaným porušením základného
princípu verejného obstarávania (nediskriminácia) sa zaoberať mal. Krajský súd poukázal na význam
lehôt a na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžf/51/2010.

7. Krajský súd teda dospel k záveru, že zo strany žalovaného došlo k nesprávnemu právnemu posúdeniu
veci, pretože začal konanie o uložení pokuty dňa 07.01.2015, pričom jednoročná prekluzívna lehota
začala plynúť dňa 19.03.2013 a uplynula dňa 19.03.2014.

8. Vo vzťahu k výške pokuty krajský súd dospel k záveru, že rozhodnutie je v tejto časti nepreskúmateľné
pre nedostatok dôvodov, pričom uviedol, že určenie výšky pokuty je síce vecou voľného uváženia, ale to
neznamená, že môže byť určená v ľubovoľnej výške. Rozhodnutie si vyžaduje podrobné zdôvodnenie
konkrétnych skutočností, ktoré odôvodňujú uloženie sankcie v určitej výške.

III.
Kasačná sťažnosť žalovaného
A)
9. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný včas kasačnú sťažnosť z dôvodov, že krajský súd
rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ S.s.p.) a odklonil
sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu  (§ 440 ods. 1 písm. h/ S.s.p.). Navrhol rozsudok
zrušiť a vrátiť vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

10. Kasačný súd v stručnosti rekapituluje sťažnostné body:
- v rozhodnutí žalovaného č. 1978-6000/2013-ON/20 z 19.03.2013 vydanom v konaní o námietkach
je uvedené, že sa žalovaný nemôže zaoberať skutočnosťami uvedenými v námietkach navrhovateľa
(uchádzača), pretože navrhovateľ nevyužil právne inštitúty (námietky proti danej podmienke)



vyplývajúce zo zákona o verejnom obstarávaní v príslušných lehotách. Keby sa žalovaný týmito
skutočnosťami zaoberal v konaní o námietkach, konal by protiprávne;
- krajský súd rozhodol, že jednoročná lehota začala plynúť vydaním rozhodnutia z 19.03.2013, tvrdiac,
že žalobca „mohol už v konaní o námietkach objektívne zistiť porušenia zákona o verejnom obstarávaní".
Žalovaný však zdôraznil, že ustanovenie § 149 ods. 5 prvá veta zákona o verejnom obstarávaní
vyžaduje, aby sa žalovaný dozvedel o porušení zákona. Žalovaný však v rozhodnutí z námietkového
konania vôbec nebral na zreteľ skutočnosti, ktorých protiprávnosť bola preukázaná až neskôr vykonaním
kontroly po uzavretí zmluvy podľa § 146 ods. 6 zákona o verejnom obstarávaní. Na to, aby sa žalovaný
dozvedel o porušení zákona, nepostačuje iba to, že budú určité skutočnosti uvedené v námietkach;
- žalovaný sa o porušení zákona pri oboch skutkoch dozvedel až z výkonu kontroly, teda konanie o
uložení pokuty bolo možné začať podľa § 149 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní do jedného roka
od 20.10.2014, kedy bol prerokovaný protokol o výkone kontroly;
- podľa dôvodovej správy k tomuto zneniu § 149 ods. 5, zavedenému zákonom č. 232/2008 Z. z., sa týmto
ustanovením odstraňujú pochybnosti o dátume, kedy sa úrad (žalovaný) dozvedel o porušení zákona;
- žalovaný pristúpil k výkonu kontroly po uzavretí zmluvy, aby zistil súlad postupu žalobcu s
ustanoveniami zákona o verejnom obstarávaní pri zadávaní zákazky. Výsledné materiály boli podkladom
pre začatie správneho konania vo veci uloženia pokuty;
- rozsudok krajského súdu je nedostatočne odôvodnený a nepreskúmateľný v časti, kde sa konštatuje
nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia, pokiaľ ide o určenie výšky pokuty. Žalovaný uplatnil svoju
diskrečnú právomoc, čo aj odôvodnil v bodoch 64 až 74 prvostupňového rozhodnutia. Žalovaný tvrdil,
že sa tým krajský súd dopustil nesprávneho právneho posúdenia i odklonu od ustálenej judikatúry.

B)

11. V súdnom spise sa nenachádza vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti.

IV.
Právne názory kasačného súdu

12. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej len „kasačný súd" alebo „Najvyšší súd")
preskúmal rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm.
c/, ods. 2, § 453 S.s.p.), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v
zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/, § 145 ods. 2 písm. a/ S.s.p.) a že ide o rozhodnutie,
proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 S.s.p.), vo veci v zmysle § 455 S.s.p. nenariadil
pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je
nedôvodná a preto ju podľa § 461 S.s.p. zamietol.

13. Kasačnému súdu pripadlo rozhodnúť o sťažnostných bodoch, v ktorých sťažovateľ namietal, že
krajský súd vec nesprávne právne posúdil a že v jednej časti bolo jeho rozhodnutie nedostatočne
odôvodnené a preto nepreskúmateľné.

14. Kasačný súd poukazuje na to, že v súdenej veci sa preskúmava rozhodnutie o uložení pokuty
za porušenie zákona o verejnom obstarávaní, čiže ide o správne trestanie. Hlavnou právnou otázkou,
ktorou sa zaoberal krajský súd, bolo posúdenie dodržania prekluzívnej subjektívnej lehoty na začatie
konania o uložení pokuty, ktorú ustanovil § 149 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní v znení účinnom
do 17.02.2013 (v znení účinnom od 18.02.2013 do 30.06.2013 išlo o odsek 6; v znení účinnom od
01.07.2013 išlo o odsek 7). Pri posudzovaní tejto právnej otázky je potrebné najprv ustáliť, či je možné
subsumovať pod predmetné ustanovenie aj iné prijatie a následné spracovanie informácie o porušení
zákona, než je zistenie z výkonu kontroly podľa § 146 ods. 5 zákona o verejnom obstarávaní.

15. Krajský súd posúdil skutkový stav v danej veci tak, že žalovaný mohol objektívne zistiť porušenia
zákona už v konaní o námietkach jedného z uchádzačov, ktorý proti svojmu vylúčeniu argumentoval
aj tým, že podmienka - zjednodušene povedané - umiestnenia dielní je diskriminačná. Krajský súd
vychádzal z toho, že žalovaný sa oboznámil s kompletnou dokumentáciou žalobcu a preskúmal ju,
pričom táto dokumentácia sa nemenila. Tiež vychádzal z toho, že v konaní o námietkach je žalovaný
povinný zisťovať, či postupom žalobcu bol porušený zákon a či porušenie mohlo mať zásadný vplyv na
výsledok verejného obstarávania.



16. Proti tomuto právnemu posúdeniu brojí kasačnou sťažnosťou žalovaný, keď v podstate tvrdí, že
sa v rozhodnutí o námietkach nemohol zaoberať tými námietkami, ktoré smerovali proti podmienkam
uvedeným v súťažných podkladoch, pretože bol viazaný obsahom podaných námietok, pričom
teleologickým výkladom dospel k takému záveru, že nie je možné pod námietky podľa § 138 ods. 2 písm.
e) zákona o verejnom obstarávaní subsumovať aj skutočnosti uvedené v predchádzajúcich písmenách,
na ktoré sa viazali príslušné lehoty. Preto sa ani bližšie nezaoberal a nemohol zaoberať obsahom týchto
námietok.
17. V tomto zmysle musí kasačný súd súhlasiť so žalovaným potiaľ, že nie je možné od neho spravodlivo
vyžadovať, že kedykoľvek sa mu dostanú do rúk súťažné podklady a ostatné spisové materiály k
určitému verejnému obstarávaniu, bude kontrolovať ich súlad so zákonom o verejnom obstarávaní v celej
možnej šírke, teda že bude dôkladne kontrolovať aj všetky podmienky uvedené v súťažných podkladoch.
Takisto žalovaný argumentuje správne, že v konaní o námietkach je viazaný rozsahom námietok a
nemôže v takomto konaní vyhovieť uchádzačovi, ktorý nepodal námietky proti určitým skutočnostiam v
predpísanej lehote a neskôr ich po svojom vylúčení uvedie ako námietky proti vylúčeniu.

18. Je plne v súlade s koncepciou a účelom právnej úpravy verejného obstarávania, že  celý proces
je rozdelený do určitých fáz, pričom v každej fáze je priestor na námietkové konanie, kedy je možné
napraviť nedostatky konkrétneho obstarávania a postupu verejného obstarávateľa, pri minimalizácii
narušenia efektivity celého procesu.

19. Preto je zrozumiteľná aj argumentácia žalovaného, ktorej treba prisvedčiť, že vykonal kontrolu,
ktorá bola zakončená prerokovaním protokolu, z ktorej vyplynuli závery o porušení zákona o verejnom
obstarávaní.

20. Avšak v súdenej veci je podľa názoru kasačného súdu nevyhnutné prihliadnuť na to, že v
podaní navrhovateľa, ktorým sa začalo námietkové konanie, je podmienka týkajúca sa rozporu s
princípom nediskriminácie tak zreteľne popísaná, vrátane vysvetlenia, prečo je podľa navrhovateľa
takáto podmienka neprípustná, že členom komisie žalovaného, ktorí sa zúčastnili konania o námietkach,
muselo byť zrejmé, že k porušeniu zákona došlo. Fakt, že podanie navrhovateľa nemohlo z procesných
dôvodov viesť k vyhoveniu námietkam, nemení nič na tom, že sa žalovaný o porušení zákona dozvedel
a s touto informáciou mohol nakladať ďalej v smere k úplnému zisteniu rozhodujúcich skutočností,
prípadne k začatiu konania o uložení pokuty. Konštrukcia, podľa ktorej sa mal žalovaný dozvedieť o
porušení  zákona až z vykonanej kontroly, vyznieva v okolnostiach prípadu ako nepatričný formalizmus
až alibizmus.

21. Nemožno opomínať, že príslušná subjektívna lehota má okrem aktivačnej funkcie voči nositeľovi
právomoci (žalovanému) aj celkom zásadnú funkciu pri posilňovaní právnej istoty subjektu, ktorý sa
dopustil správneho deliktu. Táto lehota je ustanovená aj na ochranu subjektov, na postupy ktorých v
procesoch verejného obstarávania žalovaný dohliada, tým, že smeruje k minimalizácii možnosti svojvôle
či taktizovania orgánu so sankčnou právomocou.

22. Zachovanie prekluzívnej lehoty, ktorej nedodržanie efektívne vedie k zániku možnosti sankcionovať
porušenia zákona, tak musí byť v prípade dôvodných pochybností vykladané v prospech subjektu,
ktorému sankcia hrozí (in dubio pro reo). Dôkazné bremeno tak leží na žalovanom, ktorý však v danom
prípade svojou argumentáciou nepresvedčil súd o svojom tvrdení, že o porušení zákona sa dozvedel
až z výkonu kontroly.

23. Kasačný súd podotýka, že na žalovanom je nastavenie vnútorných procesov a organizácie jeho
činnosti aj pokiaľ ide o prenos a spracovanie relevantných informácií o porušení zákona zistených
v námietkovom konaní. V situácii, keď sa komisia žalovaného zaoberala v konaní o námietkach
aj podaním vylúčeného uchádzača, dokonca námietky zaslala žalobcovi a ostatným uchádzačom,
a naviac v rozhodnutí o námietkach je namietaná diskriminačná podmienka aj uvedená, nemožno
akceptovať tvrdenie, že sa o tejto podmienke žalovaný pred neskorším spracovaním protokolu z kontroly
nedozvedel.

24. Obdobne problém určenia okamihu zistenia porušenia zákona riešil aj iný senát Najvyššieho súdu
v rozhodnutí sp. zn. 6Sžf/51/2010, hoci pri inom znení zákona.



25. Preto podľa kasačného súdu krajský súd správne posúdil okamih začiatku plynutia spornej
lehoty pokiaľ ide o porušenie zákona žalovaným formulované tak, že žalobca „v rozpore s princípom
nediskriminácie stanovil v súťažných podkladoch požiadavku, v zmysle ktorej mal uchádzač v návrhu
zmluvy na každú časť predmetu zákazky, do ktorej predloží ponuku, potvrdiť záväzok, že bude mať
k dispozícii miesta poskytnutia služby (dielne) v rámci územia SR, umiestnené vždy do 150 km od
príslušného pracoviska, meranej po železničnej trati od východiskového bodu, ktorým je železničná
stanica v príslušnom mieste a v nadväznosti na to uviesť v návrhu zmluvy zoznam všetkých dielní, ktoré
bude mať reálne k dispozícii počas doby trvania zmluvy". Táto skutočnosť bola obsahom námietok, ktoré
boli zamietnuté rozhodnutím z 19.03.2013.

26. Naopak, krajský súd príliš extenzívne poňal možnosť žalovaného zistiť porušenie zákona o verejnom
obstarávaní spočívajúce v stanovení o 26 dní kratšej lehoty na vyžiadanie si súťažných podkladov oproti
lehote na predkladanie ponúk. Je síce pravdou, že osoby vykonávajúce právomoc žalovaného by si pri
dôkladnej kontrole spisového materiálu mohli všimnúť nesúlad tejto lehoty so zákonom, avšak zo spisu
nevyplýva, že by o takejto rozpornosti žalovaný získal vedomosť, najmä keď tento rozpor so zákonom
nebol v predmetnom konaní namietaný. Preto v tejto časti obstojí argumentácia žalovaného, že sa o
porušení zákona dozvedel až z výkonu kontroly. Preto možno na základe doteraz známych skutkových
okolností uzavrieť, že pri tomto skutku prekluzívna lehota začala plynúť až odo dňa prerokovania
protokolu z kontroly.

27. Kasačný súd sa nemohol stotožniť s názorom krajského súdu, že v námietkovom konaní mal
žalovaný povinnosť preskúmať celý spisový materiál a ak nezistil už vtedy všetky porušenia zákona,
znamená to zanedbanie jeho kontrolnej činnosti.

28. Z tohto právneho posúdenia vyplýva, že hoci krajský súd neposúdil správne otázku dodržania
prekluzívnej lehoty pri jednom z trestaných porušení zákona o verejnom obstarávaní, predsa je výrok
jeho rozsudku správny, pretože nemôže obstáť výrok rozhodnutia žalovaného obsiahnutý v oboch jeho
rozhodnutiach, ktorý činí žalobcu zodpovedným aj za také porušenie zákona, ktoré už nemohlo byť
predmetom konania o uložení pokuty kvôli uplynutiu prekluzívnej subjektívnej lehoty. Okrem toho je pre
neudržateľnosť oboch rozhodnutí významné aj to, že žalovaný výšku pokuty odôvodnil aj tým, že ju
ukladá za dve porušenia zákona, čo z vyššie uvedených dôvodov nie je prípustné.

29. Preto kasačný súd aj v záujme hospodárnosti konania (predovšetkým pokiaľ ide o časový aspekt,
ktorý je v správnom trestaní zvlášť významný) nepristúpil k zrušeniu rozhodnutia krajského súdu pre
jeho čiastočne nesprávne právne posúdenie, ale ponechal nedotknutý jeho výrok, pričom je zrejmé,
že žalovaný v ďalšom konaní bude musieť prihliadať aj na závery kasačného súdu uvedené v tomto
odôvodnení.

30. Ďalej má kasačný súd za to, že potom, ako krajský súd zrušil obe rozhodnutia žalovaného z dôvodu
nesprávneho právneho posúdenia uplynutia lehoty žalovaným (hoci do úvahy by prichádzal aj dôvod
podľa § 191 ods. 1 písm. g/ S.s.p.), mali jeho ďalšie úvahy o nedostatočnom odôvodnení výšky pokuty
už viac-menej didaktický význam (obiter dictum). Preto kasačný súd len na okraj podotkne, že problém
odôvodňovania výšky sankcie je špecifický v prípade správneho trestania oproti trestnému právu,
pretože v správnom práve obyčajne chýbajú ustanovenia o priťažujúcich a poľahčujúcich okolnostiach,
pravidlá ukladania trestu v hornej či dolnej polovici sadzby a podobne, ktoré sú prítomné v Trestnom
zákone. S ohľadom na to sa kasačnému súdu nejaví ako nepreskúmateľné odôvodnenie výšky pokuty
s uvedením konkrétnych úvah, ktoré sa nachádzajú v bodoch 64-70 prvostupňového rozhodnutia, hoci
v možnostiach žalovaného by iste bolo aj podrobnejšie odôvodnenie.

31. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 v spojení s § 467 ods. 1
S.s.p. a priznal žalobcovi náhradu trov tohto konania, keďže sťažovateľ v tomto konaní nebol úspešný,
čo znamená úspech žalobcu, napriek jeho pasivite v kasačnom konaní.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu   nie je prípustný opravný prostriedok.