{"guid": "0ef0a568-7c0a-4f27-ac72-c83cd2f5ee5d:a88b189c-be46-4fa0-9eaf-2d4ea5809ea2", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1015201003.1", "spisova_znacka": "2Sžfk/36/2017", "nazov": "Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžfk/36/2017 z 29. 5. 2019", "citacia": "uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29. mája 2019, sp. zn. 2Sžfk/36/2017, ECLI:SK:NSSR:2019:1015201003.1", "identifikacne_cislo": "1015201003", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "sudca_id": 17, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-jozef-hargas-17", "datum_vydania": "2019-05-29", "forma": "Uznesenie", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2005/528", "nazov": "zákon č. 528/2005 Z. z. o výkone trestu povinnej práce a o doplnení zákona č. 5/2004 Z. z. o službách zamestnanosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (zákon o výkone trestu povinnej práce)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/528", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/528-2005"}, {"iri": "/SK/ZZ/2005/528/#paragraf-27a.odsek-5", "nazov": "§ 27a ods. 5 zákona č. 528/2005 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2005/528/#paragraf-27a.odsek-5", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/528-2005/paragraf-27a"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2005/528#paragraf-27a"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/a88b189c-be46-4fa0-9eaf-2d4ea5809ea2", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1015201003.1", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1015201003.1", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1015201003.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sžfk/36/2017\n1015201003\n29. 05. 2019\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2019:1015201003.1\n\nUznesenie\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v právnej veci sťažovateľa: Univerzita Mateja Bela v Banskej Bystrici,\nso sídlom Národná 12, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 30 232 295, zastúpenej Advokátska kancelária\nJUDr. Tomáš Suchý, spol. s.r.o., so sídlom Horná 13, Banská Bystrica, proti žalovaným: 1. Ministerstvo\nškolstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, so sídlom Stromová 1, 813 30 Bratislava 2.\nVýskumná agentúra, so sídlom Hanulova 5/B, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti Správy o zistenej\nnezrovnalosti č. N21500729/S01 z 30. apríla 2015 a Žiadosti o vrátenie finančných prostriedkov č.\n26250120027/Z01 z 30. apríla 2015, o kasačnej sťažnosti proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave\nč. k. 5S 146/2015-124 zo 06. decembra 2016, takto\nrozhodol:\nI. Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta.\nII. Účastníkom náhradu trov kasačného konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nI.\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým uznesením odmietol žalobu podľa § 98\nods. 1 písm. g) v spojení s § 491 ods. 1 a § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok\n(ďalej len „SSP“), ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti Správy o zistenej nezrovnalosti č.\nN21500729/S01 z 30. apríla 2015 (ďalej aj „Správa o zistenej nezrovnalosti“ alebo „Správa“) a Žiadosti\no vrátenie finančných prostriedkov č. 26250120027/Z01 z 30. apríla 2015 (ďalej aj „Žiadosť o vrátenie\nfinančných prostriedkov“ alebo „Žiadosť“). S návrhom na ich zrušenie. O trovách konania rozhodol\nkrajský súd podľa § 170 písm. a) SSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.\n2. Z obsahu administratívneho spisu krajský súd zistil, že dňa 28. apríla 2010 došlo k uzavretiu Zmluvy o\nposkytnutí nenávratného finančného príspevku č. 035/2010/5.1./OPVaV medzi žalovaným 1) v zastúpení\nžalovaným 2) a žalobcom na predmet verejného obstarávania „Výmena okien, dverí a zasklených stien\nvrátane všetkých súvisiacich stavebných prác v objektoch UMB BB“. Predmet verejného obstarávania\nbol ďalej rozdelený na dva projekty, a to ITMS 26250120027 s názvom „Budovanie infraštruktúry\na modernizácia IKT na UMB BB za účelom zlepšenia podmienok vzdelávacieho procesu“ a ITMS\n26250120036 s názvom „Investície do modernizácie IKT technológií a rekonštrukcia objektov UMB v BB\nza účelom zlepšenia podmienok vzdelávacieho procesu“.\n3. Na základe uvedenej zmluvy boli žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky na účel uvedený v zmluve.\nŽalobca vykonal verejné obstarávanie na predmet zákazky „Výmena okien, dverí a zasklených stien\nvrátane všetkých súvisiacich stavebných prác v objektoch UMB BB“ uverejnením oznámenia o vyhlásení\nverejného obstarávania vo Vestníku verejného obstarávania č. 223/2011 zo dňa 16.11.2011 pod zn.\n09683-MSP. Žalobca uzavrel dňa 28.06.2012 na uvedený predmet zákazky Zmluvu o dielo č. 20/2012/\nOSM-64 s úspešným uchádzačom HORNEX, a.s. Následne bola vykonaná administratívna kontrola\nverejného obstarávania a opätovná administratívna kontrola verejného obstarávania, v rámci ktorej\n\nboli zistené určité nezrovnalosti. Na základe Kontrolného zoznamu na identifikáciu porušenia zásad\nverejného obstarávania vystavil žalovaný v 2. rade dňa 30.04.2015 list pre žalobcu, ktorého súčasťou\nboli prílohy: Správa o zistenej nezrovnalosti č. N21500729/S01 zo dňa 30.04.2015, a Žiadosť o vrátenie\nfinančných prostriedkov č. 26250120027/Z01 zo dňa 30.04.2015.\n4. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že v správnom súdnictve je právo na\nprístup k súdnemu preskúmaniu právoplatného rozhodnutia orgánu verejnej správy na základe žaloby\ndeterminované princípom generálnej klauzuly s negatívnou enumeráciou, z ktorého vyplýva, že súdy v\nzásade preskúmavajú všetky rozhodnutia alebo opatrenia orgánov verejnej správy, ktorými sa zakladajú,\nmenia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu\nbyť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo\ndotknuté, okrem tých, ktoré zákon výslovne z prieskumu vylučuje (§ 7 SSP). Nie je pritom rozhodujúce,\nako je napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie formálne označené, ani to, či pri jeho vydaní procesne\npostupoval správny orgán podľa zákona č. 71/1967 Z.z. o správnom konaní (správny poriadok) v znení\nneskorších predpisov alebo podľa iného právneho predpisu. Pri posudzovaní prípustnosti súdneho\npreskúmania rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy je správny súd povinný posúdiť, či\nsa žalobou napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie nedotýka základných práv alebo slobôd účastníka\nkonania, ktoré mu zaručuje Ústava Slovenskej republiky alebo príslušná medzinárodná zmluva o\nľudských právach a základných slobodách. V takých prípadoch totiž vylúčenie súdneho preskúmania\nrozhodnutia správneho orgánu nemožno uplatniť. O takýto prípad v prejednávanej veci podľa krajského\nsúdu nejde, nakoľko právo na prostriedky z fondov Európskej únie nemožno podradiť pod žiadne zo\nzákladných práv a slobôd garantovaných druhou hlavou Ústavy Slovenskej republiky, resp. Dohovorom\no ľudských právach a základných slobodách.\n5. Podľa názoru krajského súdu administratívnu kontrolu postupu zadávania zákazky na poskytnutie\nslužby po uzavretí zmluvy na predmet zákazky nemožno považovať za rozhodovací proces vo verejnej\nspráve a výsledné materiály z vykonanej kontroly za rozhodnutia vydané v takomto konaní, keďže\nkontrolou sa len zisťuje súlad postupu kontrolovaného s ustanoveniami zákona o verejnom obstarávaní.\n6. Krajský súd v súlade s právnym názorom vysloveným v rozsudkoch Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp. zn. 5Sžf/26/2012 z 29. novembra 2012 a sp. zn. 4Sžf/56/2015 z 8. júna 2016 dospel k\nnázoru, že Správa a Žiadosť ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože\nnepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu.\n7. Podľa krajského súdu je nutné Správu a Žiadosť považovať za postup podľa § 27a ods. 4 zákona\nč. 528/2008 Z.z. o pomoci a podpore poskytovanej z fondov Európskeho spoločenstva (ďalej aj „zákon\nč. 528/2008 Z.z.“ alebo „zákon o pomoci a podpore“), teda za výzvu na dobrovoľné vrátenie časti\nposkytnutého príspevku. Ide o opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré samé o sebe nemajú za následok\nzaloženie, zmenu, zrušenie alebo deklaráciu práv, právom chránených záujmov alebo povinností\nžalobcu a ani sa ich priamo nedotýkajú. Toto štádium riešenia finančných nezrovnalostí slúži na prípadné\nmimosúdne vyrovnanie a vytvára žalobcovi ako prijímateľovi príspevku priestor na vyjednávanie,\nprípadne na dohodu o splátkach. Správa a Žiadosť sú podľa krajského súdu vo svojej podstate len\nopatreniami predbežnej povahy, ktoré nemôžu mať za následok ujmu na subjektívnych právach žalobcu,\npretože právne postavenie žalobcu sa v ich dôsledku nemení. Slúžia ako podklad a zároveň podmienka\npre ďalší postup riadiaceho orgánu, ktorý v prípade nevyhovenia výzve na dobrovoľné vrátenie príspevku\nzačne voči žalobcovi správne konanie a uloží mu povinnosť vrátiť 1,5 násobok sumy uvedenej vo výzve.\nSpráva a Žiadosť teda nie sú konečnými autoritatívnymi rozhodnutiami správneho orgánu o právach a\npovinnostiach žalobcu v súvislosti so zisteným porušením pravidiel a postupov verejného obstarávania\na vysporiadaním finančných vzťahov. Ich súdne preskúmanie na základe podanej správnej žaloby je\npreto neprípustné.\n8. Krajský súd považoval za nesporné, že v Správe absentuje právne vynútiteľný výrok o povinnosti vrátiť\nfinančné prostriedky. Skutočnosť, že došlo k vyčísleniu nezrovnalosti a jej popisu sama o sebe ešte podľa\nkrajského súdu nezakladá povinnosť žalobcu vrátiť finančné prostriedky. Správou ani Žiadosťou nebol\nžalobca zaviazaný k vráteniu finančných prostriedkov. Ide len o písomnosť s informatívnym charakterom.\nZ obsahu administratívneho spisu je okrem iného podľa krajského súdu nesporné, že ku dňu podania\nžaloby nedošlo k vydaniu právoplatného rozhodnutia, resp. správneho rozhodnutia o vrátení finančných\nprostriedkov.\n\n9. S ohľadom na uvedený záver sa krajský súd nezaoberal námietkami žalobcu o nezákonnosti\nkontrolných zistení uvedených v Správe, pretože tieto je možné preskúmať až v prípadných neskorších\nštádiách procesu vyvodzovania dôsledkov zo zistených porušení zákona v postupe verejného\nobstarávateľa, ak boli, resp. budú na základe Správy vydané rozhodnutia s priamym dopadom na právne\npostavenie žalobcu.\nII.\n10. Proti uvedenému uzneseniu krajského súdu podal žalobca v postavení sťažovateľa v zákonom\nstanovenej lehote kasačnú sťažnosť prostredníctvom svojho právneho zástupcu a žiadal, aby Najvyšší\nsúd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie\nz dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, lebo rozhodnutie krajského súdu vychádza z nesprávneho\nprávneho posúdenia veci.\n11. Sťažovateľ mal za to, že napadnuté rozhodnutia je možné považovať za rozhodnutia preskúmateľné\nv správnom súdnictve. Podľa sťažovateľa nemôže obstáť tvrdenie krajského súdu, že správnou žalobou\nnapadnuté rozhodnutia nepodliehajú prieskumu v správnom súdnictve a že nespôsobujú ujmu na jeho\nsubjektívnych právach. Sťažovateľ tvrdil, že bol nezákonným postupom žalovaného ukrátený na svojich\nprávach, a to aj z dôvodu, že Žiadosť mu ukladá, aby poskytnuté finančné prostriedky vrátil.\n12. Podľa sťažovateľa žalobou napadnuté rozhodnutia zasahujú do jeho práv a povinností tým, že\nkonštatujú určité porušenie (podľa názoru sťažovateľa nepodložené) ustanovení zákona o verejnom\nobstarávaní v už skončenom a úspešne zrealizovanom projekte sťažovateľa. V tejto súvislosti poukázal\nna § 6 SSP, podľa ktorého správne orgány v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb\nzákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú\nochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených\ntýmto zákonom. Nakoľko v tomto konaní žalobou napadnuté rozhodnutie nepatrí podľa sťažovateľa k\nrozhodnutiam, resp. sporom uvedeným v § 7 ods. a) až h) SSP, je správny súd povinný sa ním zaoberať\na preskúmať ho.\n13. Názor, že žalobou napadnuté rozhodnutia vydali správne orgány oprel sťažovateľ o § 1 ods.\n2 správneho poriadku, ktorý definuje správny orgán ako štátny orgán, orgán územnej samosprávy,\norgán záujmovej samosprávy, fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorej zveril zákon rozhodovanie\no právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických alebo právnických osôb v\noblasti verejnej správy. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu Českej a Slovenskej\nfederatívnej republiky (prvého senátu) sp. zn. I. ÚS 191/92 z 9. júna 1992, podľa ktorého verejnou mocou\nje taká moc, ktorá autoritatívne rozhoduje o právach a povinnostiach subjektov, či už priamo alebo\nsprostredkovane. Subjekt, o ktorého právach alebo povinnostiach rozhoduje orgán verejnej moci, nie je\nv rovnoprávnom postavení s tým orgánom a obsah rozhodnutia tohto orgánu nezávisí od vôle subjektu.\nZ rozhodnutí žalovaného, ako aj z jeho postupu podľa sťažovateľa vyplýva, že ide o autoritatívny zásah,\nresp. rozhodnutie, ktoré sťažovateľ nemôže ovplyvniť, pričom o rovnocennom postavení so správnym\norgánom sa podľa sťažovateľa nedá ani hovoriť.\n14. Sťažovateľ ďalej uviedol, že právo na súdnu a inú právnu ochranu zakotvené v čl. 46 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky umožňuje každému, aby sa domáhal zákonom ustanoveným spôsobom\nsvojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne\nSlovenskej republiky. Rovnako tak čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky umožňuje každému, kto\ntvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, aby sa obrátil na súd, kvôli\npreskúmavaniu zákonnosti takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanovuje inak. Článok 142 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky uvádza vo vete za bodkočiarkou, že súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí\norgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení a iných zásahov orgánov verejnej moci, ak\ntak ustanoví zákon. Vzhľadom na všeobecné zakotvenie práva na súdnu a inú právnu ochranu v Ústave\nSlovenskej republiky, je toto právo bližšie špecifikované v ostatných právnych predpisoch Slovenskej\nrepubliky. Podľa správneho poriadku je správnym konaním konanie, v ktorom oblasti verejnej správy\nsprávne orgány rozhodujú o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických alebo\nprávnických osôb.\n\n15. Podľa sťažovateľa vecný rozsah vymedzuje konania pred správnym súdom tak, že rozhodnutiami\nsprávnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia,\nktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo\nktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb priamo dotknuté.\nSťažovateľ trvá na tom, že predmetné rozhodnutie možno považovať za rozhodnutie správneho orgánu,\nktoré je preskúmateľné súdom v správnom konaní. V súvislosti s týmto tvrdením sťažovateľ poukázal\nna rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Sžz/2/2008 z 26. februára 2009, v ktorom\nuvádza, že neurčitosť ustanovenia pripúšťa použitie rôznych foriem a metód výkladu.\n16. Sťažovateľ dal do pozornosti rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/2308/2012 zo 4.\njúla 2014, podľa ktorého sa rozhodnutiami správnych orgánov rozumejú rozhodnutia vydané nimi\nv správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a\npovinnosti fyzických alebo právnických osôb alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy\nalebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Okrem iného sa sťažovateľ\nodvolal aj na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/31/2011 z 25. augusta 2011,\nna základe ktorého mal za to, že v prejednávanom prípade sa jedná o list s charakterom rozhodnutia,\nktorý je vydaný príslušným orgánom verejnej správy ako právno-aplikačný akt správneho orgánu.\n17. Sťažovateľ poukázal na skutočnosť, že obsahom princípu právneho štátu je vytvorenie právnej istoty,\nže na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď\n(napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a I. ÚS 80/99, III. ÚS 356/06). Rešpektovanie princípu právnej istoty\nmusí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánov verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako\naj v oblasti aplikácie práva, keďže práve na ňom sa hlavne a predovšetkým zakladá dôvera občanov,\nako aj iných fyzických osôb a právnických osôb k orgánom verejnej moci (IV. ÚS 92/09). Diametrálne\nodlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej\nskutkovej situácie, pokiaľ ju nemožno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV.\nÚS 209/2010, m. m. PL. ÚS 21/00, PL. ÚS 6/04, III. ÚS 328/05). Aj keď právne závery všeobecných\nsúdov obsiahnuté v ich rozhodnutiach nemajú v právnom poriadku Slovenskej republiky charakter\nprecedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť\nidenticky, napriek tomu protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú\nk naplneniu hlavného účelu princípu právnej istoty ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (obdobne\nnapr. IV. ÚS 49/06, III. ÚS 300/06).\n18. Podľa sťažovateľa riadiaci orgán proces verejného obstarávania odsúhlasil. Preto nie je na mieste,\naby bol sankcionovaný za to, že údajne porušil zákon o verejnom obstarávaní, keď len postupoval\ntak, ako to schválil riadiaci orgán. Podľa sťažovateľa je zrejmé, že jednotlivé orgány štátnej správy\nnekonajú súladne, keď jeden štátny orgán proces verejného obstarávania odsúhlasí a druhý štátny\norgán sťažovateľa sankcionuje za to, ako v procese verejného obstarávania postupoval. Takýto postup\nštátnych orgánov vytvára u sťažovateľa stav právnej neistoty, je podľa sťažovateľa v rozpore s princípom\nprávneho štátu a výsledkom svojvôle štátnych orgánov.\nIII.\n19. Žalovaný 1) vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že napadnuté uznesenie krajského súdu\npovažuje za vecne správne a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamietol\npodľa § 461 SSP. Mal za to, že preskúmanie žalobou napadnutých rozhodnutí súdom nie je prípustné,\na to podľa § 7 písm. e) SSP, ktorý ustanovuje, že správne súdy nepreskúmavajú rozhodnutia orgánov\nverejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo poriadkovej povahy,\nak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania.\n20. Napadnuté rozhodnutia v tejto fáze riešenia nezrovnalosti nijakým z uvedených spôsobov nemôžu\nreálne zasiahnuť do práv a oprávnených záujmov sťažovateľa a ani spôsobiť ujmu na subjektívnych\nprávach sťažovateľa, právne postavenie sťažovateľa sa v ich dôsledku nemení a napadnuté rozhodnutia\nslúžia len ako podklad pre ďalšie konanie sťažovateľa. Následok, na ktorý sťažovateľ poukazuje a ktorým\nsa zasahuje do jeho subjektívnych práv (povinnosť zaplatiť 1,5 násobok sumy uvedenej vo výzve) zatiaľ\nnenastal a správne konanie, ktorého výsledkom je správne rozhodnutie podľa § 27a ods. 3, resp. 5\nzákona č. 528/2008 Z.z. Až v tomto štádiu riešenia nezrovnalosti dôjde k autoritatívnemu zásahu do\nprávnej sféry sťažovateľa, teda k uloženiu povinnosti, ktorú sťažovateľ doposiaľ nemá. Dopad na práva a\nprávom chránené záujmy sťažovateľa má až právoplatné a vykonateľné rozhodnutie riadiaceho orgánu\nvydané v správnom konaní podľa § 27a ods. 3, resp. 5 zákona č. 528/2008 Z.z., ktoré je preskúmateľné\nodvolacím orgánom a je preskúmateľné aj v rámci správneho súdnictva.\n\n21. Žalovaný 1) vo svojom vyjadrení konštatoval, že podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti v čase\nvypracovania a odoslania Správy a Žiadosti je predčasné, pretože ku dňu podania žaloby neexistuje\nprávoplatné správne rozhodnutie o vrátení finančných prostriedkov podľa § 27a ods. 3, resp. 5 zákona\nč. 528/2008 Z.z. Až na základe právoplatného rozhodnutia vydaného v správnom konaní podľa §27a\nzákona č. 528/2008 Z.z. bude sťažovateľ povinný vrátiť finančné prostriedky v lehote uloženej v tomto\nrozhodnutí a až toto rozhodnutie je spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv sťažovateľa, a teda bude\naj preskúmateľné v rámci správneho súdnictva.\n22. Žalovaný 1) ako riadiaci orgán je v súlade s čl. 60 písm. a) Nariadenia rady č. 1083/2006 zodpovedný\nza riadenie a vykonávanie operačného programu v súlade so zásadou riadneho finančného riadenia, a to\nnajmä za zabezpečenie, aby sa operácie vyberali na financovanie v súlade s kritériami vzťahujúcimi sa\nna operačný program a aby sa dodržiavali uplatniteľné predpisy Spoločenstva a vnútroštátne predpisy\npočas celého obdobia vykonávania. Žalovaný 1) musí vzniknutú nezrovnalosť riešiť podľa zákona\no pomoci a podpore, ktorý je osobitným právnym predpisom upravujúcim poskytovanie finančných\nprostriedkov z fondov Európskeho spoločenstva. Ak by súd pristúpil k zrušeniu napadnutých rozhodnutí,\nžalovaní na základe informácií, ktoré majú k dispozícii v tejto fáze riešenia nezrovnalostí, musia\nkonať len tak, že opäť vystavia rovnakú Správu a Žiadosť, proti ktorým žalobca opäť podá žalobu\no preskúmanie zákonnosti a takýmto spôsobom sa znemožní žalovaným v danej veci ďalej konať\na vzniknutú nezrovnalosť riešiť v zmysle zákona o pomoci a podpore. Napadnuté rozhodnutia majú\npredbežný charakter a zároveň v tomto štádiu riešenia nezrovnalosti nie sú schopné zasiahnuť do\nsubjektívnych práv žalobcu, slúžia ako podklad a zároveň podmienka pre ďalší postup riadiaceho\norgánu. Pokiaľ napadnuté rozhodnutia budú môcť byť preskúmateľné správnym súdom a zrušené,\nžalovaným bude znemožnené riešiť nezrovnalosť prostredníctvom zákona o pomoci a podpore. V štádiu\nvypracovania Správy a Žiadosti sa vychádza z prvotných informácií, ktoré majú žalovaní v dispozícii,\nsú podkladom pre nasledujúce správne konanie, no nie je vylúčené, že v ďalších fázach vysporiadania\nnezrovnalosti sa výška korekcie upraví, príp. správne konanie bude zastavené.\n23. V tejto súvislosti žalovaný 1) poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktorý zastavil\nkonanie vedené pod sp. zn. 5S/145/2015 o preskúmanie Správy a Žiadosti a odôvodnil to tým,\nže Správou ani Žiadosťou nebol žalobca s konečnou platnosťou zaviazaný k vráteniu finančných\nprostriedkov. Správnym súdom bude preskúmateľné až prípadne konečné rozhodnutie poskytovateľa.\nSprávny súd nesmie extenzívne poňatou preskúmavacou činnosťou zasahovať do právomoci moci\nvýkonnej. Cieľom takejto úpravy bude teda predísť situácii, kedy by súdy vstupovali do potenciálne\nneskončených správnych konaní preskúmaním procesných rozhodnutí, čoho dôsledkom by mohlo byť\naž narušenie trojdelenia moci.\n24. Vzhľadom na vyššie uvedené, ako aj na doterajšiu rozhodovaciu prax vo veciach o preskúmanie\nzákonnosti Správy a Žiadosti (uznesenia Krajského súdu v Bratislave o odmietnutí žaloby sp. zn. 1S\n184/2015, 1S 185/2015, 5S 95/2016, 1S 78/2016, 2S 167/2016 atď.) žalovaný 1) poukázal na § 28\nSSP, ktorý ustanovuje, že správny súd môže výnimočne odmietnuť žalobu fyzickej alebo právnickej\nosoby, ktorá ma zjavne šikanózny charakter alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešne\nuplatňovanie. Žalovaný 1) mal za to, že v prípade sťažovateľa ide o umelé predlžovanie procesu\nvysporiadania nezrovnalosti, pričom jeho konaním je žalovaným v konečnom dôsledku znemožnené v\ntomto procese pokračovať.\nIV.\n25. Žalovaný 2) vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že uznesenie krajského súdu považuje za\nvecne správne a navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamietol podľa §\n461 SSP.\n26. Žalovaný 2) nesúhlasil s tvrdením sťažovateľa, že bol ukrátený na svojich právach z dôvodu\nnezákonného postupu žalovaných, ako aj z dôvodu, že Žiadosť ukladá sťažovateľovi, aby vrátil finančné\nprostriedky. Žalovaný 2) poukázal na to, že Správa neobsahuje explicitné a autoritatívne stanovenie\npovinnosti vrátiť finančné prostriedky a ak sťažovateľ neuhradí sumu uvedenú v tejto Žiadosti, nezakladá\nto jej vynútiteľnosť. V tomto prípade, nakoľko Žalovaný 2) disponuje protokolom o výsledku kontroly\ndodržiavania zákona o verejnom obstarávaní Úradu pre verejné obstarávanie, v ktorom bolo zistené\nporušovanie pravidiel a postupov verejného obstarávania, ktoré malo alebo mohlo mať vplyv na\n\nvýsledok verejného obstarávania, bude celá vec postúpená na správne konanie pred Osobitnú komisiu\nMinisterstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky pre správne konanie v oblasti\npomoci a podpory poskytovanej z Európskeho spoločenstva. V prípade začatia správneho konania bude\nsťažovateľ riadne upovedomený o jeho začatí a bude vyzvaný na vyjadrenie pred vydaním rozhodnutia\npodľa § 27a ods. 3, 5, 7 zákona č. 528/2008 Z.z.\n27. Sťažovateľ bude mať k dispozícii opravné prostriedky v rámci správneho konania a tým mu bude\nposkytnutá možnosť brániť sa voči skutočnostiam uvedeným v správe o zistenej nezrovnalosti. Žalovaný\n2) upozornil na skutočnosť, že v rámci priebehu správneho konania môže taktiež dôjsť k tomu, že\nsa nepotvrdia zistenia uvedené v Správe a Žiadosti, resp. bude vyvodený iný dôsledok. Z uvedeného\nvyplýva, že napadnutá Správa a Žiadosť majú len predbežný charakter a nemôžu zasahovať do práv\na právom chránených záujmov sťažovateľa, nakoľko tento zásah spôsobí až správne rozhodnutie.\nSamotná Správa a Žiadosť nezakladajú nárok žalovaného 2) voči sťažovateľovi na vrátenie časti\nposkytnutých finančných prostriedkov, nakoľko ide o výzvu na dobrovoľné vrátenie časti príspevku,\nktorá nemá za následok založenie, zmenu alebo deklaráciu práv, právom chránených záujmov alebo\npovinností sťažovateľa. Správa a v nej určená korekcia je len spôsob ako sa možno mimosúdne v danej\nveci dohodnúť. Samotné konanie je vedené až po uplynutí 50-dňovej lehoty na dobrovoľné plnenie, a\nto pred príslušným správnym orgánom alebo súdom.\n28. Žalovaný 2) tiež uviedol, že krajský súd sa vo svojom uznesení riadne vysporiadal s predmetnou\notázkou, posúdil napadnutú Správu s Žiadosť ako výzvu na dobrovoľné vrátenie časti príspevku, či akýsi\nvýstup z kontroly, ktorý sa nemohol nijako dotknúť právneho postavenia sťažovateľa a spôsobiť mu ujmu\nna jeho právach. Žalovaný 2) zdôraznil, že na to, aby vzniknutá nezrovnalosť mohla byť vymáhaná,\nnevyhnutne musí byť prijímateľovi zaslaná výzva na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti. V\nprípade, ak by takáto výzva nebola zaslaná, nebolo by možné vymáhať predmetnú nezrovnalosť podľa\npostupu uvedeného v § 27a zákona o pomoci a podpore. Žalovaný 2) mal za to, že napadnutím Správy a\nŽiadosti sa sťažovateľ snaží umelo predlžovať procesné lehoty, v ktorých je povinný uhradiť predmetnú\nnezrovnalosť a odďaľuje riadne začatie správneho konania, v ktorom by bolo náležite prejednané\nkonanie sťažovateľa, ktorým porušil pravidlá a postupy verejného obstarávania.\n29. Žalovaný 2) ďalej uviedol, že už z názvu a obsahových náležitostí vymedzených v § 26 ods. 10\nzákona č. 528/2008 Z.z. je preukázateľné, že v prípade Správy ide o dokument ktorý má informačný\ncharakter, nie je právne vynútiteľný, a je v ňom nezrovnalosť iba zdokumentovaná.\n30. Žalovaný 2) v danej súvislosti dodal, že nie je oprávnený rozhodovať v správnom konaní podľa § 27a\nzákona č. 528/2008 Z.z., čo preukazuje aj splnomocnenie žalovaného 2) ako sprostredkovateľského\norgánu pod riadiacim orgánom na plnenie úloh Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej\nrepubliky ako riadiaceho orgánu pre Operačný program Výskum a vývoj v znení jeho dodatkov (ďalej len\n„splnomocnenie“). Podľa článku 3 ods. 12 splnomocnenia žalovaný 2) plní všetky úlohy v zmysle zákona\nč. 528/2008 Z.z., pokiaľ si riadiaci orgán nevymedzil niektoré úlohy len do svojej pôsobnosti (v tomto\nsplnomocnení alebo v inom právnom úkone riadiaceho orgánu v písomnej forme). Nakoľko žalovaný 1)\nako riadiaci orgán vydal Príkaz ministra č. 81/2015, ktorým sa zriaďuje Osobitná komisia Ministerstva\nškolstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky pre správne konanie v oblasti pomoci a podpory\nposkytovanej z Európskeho spoločenstva a vydáva Rokovací poriadok Osobitnej komisie Ministerstva\nškolstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky, týmto jednoznačne vymedzil rozhodovanie v\nsprávnom konaní podľa § 27a ods. 3 a 5 zákona č. 528/2008 Z.z. len do svojej kompetencie. Žalovaný 2)\nna základe uvedeného teda nie je oprávnený rozhodovať o uložení povinnosti sťažovateľovi na vrátenie\nfinančných prostriedkov.\n31. Námietky sťažovateľa vo vzťahu k zásahu do princípu legitímneho očakávania k ochrane pred náhlou\nzmenou pravidiel nepovažoval žalovaný 2) za oprávnené. Sťažovateľ si podľa jeho názoru musel byť\nvedomý a uzavretím Zmluvy o poskytnutí nenávratného finančného príspevku prejavil vôľu správať sa\na dodržiavať pravidlá uvedené v tejto zmluve, medzi ktoré patrí aj povinnosť strpieť kontrolu/audit a\nv prípade, že poruší ustanovenia právnych predpisov SR alebo ES, a toto porušenie bude znamenať\nnezrovnalosť, vráti nenávratný finančný príspevok alebo jeho časť. Zároveň svojím podpisom zobral na\nvedomie, že na kontrolu a vládny audit, ukladanie a vymáhanie sankcií za porušenie finančnej disciplíny\nsa vzťahuje režim upravený v právnych predpisoch SR a ES, rovnako sa zaviazal dodržiavať systém\nfinančného riadenia štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu na programové obdobie 2007 - 2013.\n\n32. Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Sžf/31/2011 z 25. októbra 2011, na ktoré\nsťažovateľ poukázal, vychádza podľa žalovaného 2) z odlišného skutkového a právneho stavu, a preto\nho nie je možné v prejednávanom prípade aplikovať.\n33. Odvolajúc sa na princíp právnej istoty žalovaný 2) poukázal na § 14 ods. 18 zákona č. 528/2008\nZ.z., podľa ktorého rozhodnutia vydané v konaní podľa druhej časti tohto zákona nie sú preskúmateľné\nsúdom, na čo poukázal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesení sp. zn. 4Sžf/56/2015 z 8. júna\n2016.\n34. Žalovaný 2) tiež uviedol, že uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 5Sžf/31/2011 z 25. novembra\n2011, či rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave č. k. 6S/2308/2012, na ktoré poukazoval sťažovateľ\nvo svojej kasačnej sťažnosti, buď nie je možné aplikovať na predmetný spor, alebo sú už tieto\nrozhodnutia prekonané neskoršou rozhodovacou činnosťou príslušných súdov a odvolal sa na obdobné\nkonania vedené na Krajskom súde v Bratislave (napr. sp. zn. 2S/41/2016, 1S/181/2015, 5S/168/2016,\n6S/119/2016, 6S/100/2016 a pod.), v ktorých bolo rozhodnuté rovnako ako v tejto veci.\nV.\n35. Sťažovateľ v písomnom stanovisku k vyjadreniu žalovaných ku kasačnej sťažnosti zotrval na\nsvojej argumentácii o prípustnosti žaloby a uviedol, že uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k.\n5S/146/2015-124 zo dňa 06.decembra 2016, došlo k porušeniu jeho práva, a to práva na súdnu a inú\nprávnu ochranu. Jeho právna vec mala byť preskúmaná v rámci správneho súdnictva.\n36. Poukázal na ust. § 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej aj ,,Ústava SR“) tak, že každý\nsa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde\na v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Ďalej uviedol čl. 6 ods.\n1 veta prvá Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj „dohovor“): „Každý má\nprávo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a\nnestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch\nalebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.“ Uviedol aj čl. 48 ods. 1 prvá veta\nÚstavy SR „Nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi.“\n37. Sťažovateľ dôvodil, že rámec povinností štátnych orgánov, voči ktorým smeruje právo na súdnu a inú\nprávnu ochranu upravuje čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého: Štátne orgány môžu konať iba na základe\nústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ Každé konanie štátneho orgánu,\nktoré nie je v súlade so zákonom, t. j. ak štátny orgán nekoná v rozsahu a spôsobom predpísaným\nzákonom, protirečí príkazu ústavnej normy. Ak súd alebo iný orgán koná vo veci uplatnenia práva osoby\nurčenej v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR inak, ako v rozsahu a spôsobom predpísaným zákonom, porušuje\nústavou zaručené právo na súdnu alebo inú právnu ochranu. Druhou vetou čl. 46. ods. 2 sa zaručuje\nprávo na prístup k súdu vo vzťahu k preskúmaniu každého rozhodnutia orgánu verejnej správy, ak ide\no rozhodnutie týkajúce sa základného práva alebo slobody. Vo vzťahu k pojmu „rozhodnutie“ v čl. 46\nods. 2 opodstatnený je extenzívny výklad. ČI. 46 ods. 2 sa nevzťahuje doslovne iba na rozhodnutia, ale\nzahŕňa aj ďalšie formy správania, konania aj nečinnosti, ktorými orgán verejnej správy môže pôsobiť na\nprávne postavenie fyzických alebo právnických osôb.\n38. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu\nSR č. k. 5Sžf/26/2014 z 28. apríla 2016, ktorým napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp.\nzn. 1S/2506/2012 zo dňa 16. januára 2014, síce zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, avšak iba z\ndôvodu, že krajský súd pochybil vtom, keď síce povedal, že Správa je predmetom prieskumu, avšak\nju vôbec nepreskúmal. Tiež konštatoval, že žaloba žalobcu (sťažovateľa) bola podaná oprávnene, na\nvecne a miestne príslušnom súde v zmysle ustanovení OSP, resp. SSP a príslušný súd mal a mohol\nv medziach zákona vykonať všetky potrebné úkony za účelom preskúmania predmetného rozhodnutia\na postupu správneho orgánu.\n39. Takýmto odlišným postupom a rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave v danej právnej veci,\ndošlo k porušeniu princípu predvídateľnosti súdneho rozhodnutia, k porušeniu princípu právnej istoty\na k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného\nv čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okrem porušenia princípu právnej istoty Najvyššieho súdu SR v danej veci\npodľa názoru sťažovateľa zanedbal aj svoju zákonom ustanovenú povinnosť pri zabezpečovaní jednoty\nrozhodovania, a to, že prejednávanú vec postúpiť na rozhodnutie veľkému senátu tak, ako to vo svojich\n\nustanoveniach predpokladá SSP (§ 22 SSP a § 466 SSP). K porušeniu práva žalobcu (sťažovateľa)\nzakotveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv\na základných slobôd došlo aj tým, že zo strany Krajského súdu v Bratislave v danej právnej veci došlo\nk odňatiu práva sťažovateľa na súdnu ochranu, pretože tento sa domáhal svojho práva na súde, ale\nsúdna ochrana mu zo strany konajúceho súdu poskytnutá nebola, a to v dôsledku konania súdu, ktoré\nje podľa názoru žalobcu (sťažovateľa) v rozpore so zákonom. Nakoľko z vyššie uvedeného nepochybne\nvyplýva, že mu súdna ochrana mala byť poskytnutá.\n40. Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty zakotvený v čl. 1 ods. 1\nústavy, ktorý okrem iného vyžaduje, aby v prípade, keď súdy rozhodujú vo veci s konečnou platnosťou,\nich rozhodnutie nebolo viac spochybňované v zmysle predvídateľnosti práva. Súdne rozhodnutie musí\nbyť spoľahlivo predvídateľné a bez akýchkoľvek prejavov justičnej svojvôle contra legem. Tento záver\nv sebe priamo implikuje požiadavku, aby súdy v rovnakých podmienkach aplikovali právnu normu\nrovnakým spôsobom. Diametrálne odlišné právne posúdenie veci súdom v skutkovo totožných veciach\nza jednotnej právnej úpravy je v podmienkach materiálneho právneho štátu neakceptovateľné. Princíp\nprávneho štátu, právnej istoty, dôvery občanov v právo či rovnosť účastníkov konania vyžadujú, aby súdy\n(a prostredníctvom nich aj ďalšie orgány verejnej moci) posudzovali rovnaké veci rovnako a rozdielne\nveci rozdielnym spôsobom. V súvislosti s týmto tvrdením sťažovateľ uviedol nález Ústavného súdu SR\nIV. ÚS 49/2016.\n41. Porušenie povinnosti predložiť vec veľkému senátu danej § 48 ods. 1 nie je iba porušením tohto\nzákonného ustanovenia, ale vzhľadom na čl. 48 ods. 1 prvá veta Ústavy SR aj pochybením, ktoré má\nústavnoprávny rozmer. Z ústavného príkazu, že „nikoho nemožno odňať jeho zákonnému sudcovi“,\nako jedného z princípov právneho štátu vyplýva, že nerešpektovanie zákona, v akom zložení má byť\nvec rozhodovaná, predstavuje vo svojich dôsledkoch porušenie čl. 48 ods. 1 Ústavy SR. Sťažovateľ\nuviedol nález Ústavného súdu ČR IV. ÚS 613/06, ktorý vyslovil, že ak dospel senát najvyššieho súdu\npri svojom rozhodovaní k právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru už vyjadreného v\nrozhodnutí najvyššieho súdu (v danej veci Najvyššieho správneho súdu) je § 17 ods. 1 s.ř.s. (v SR\n§ 48 ods. 1 CSP) povinný postúpiť vec na rozhodnutie rozšírenému senátu (veľkému senátu). Ak tak\nneurobí a vo veci sám rozhodne, uplatňuje štátnu moc v rozpore s čl. 2 ods. 3 Ústavy ČR a čl. 2 ods. 2\nListy a zaťaží konanie vadou nesprávne obsadeného súdu, ktorá v rovine ústavnoprávnej predstavuje\nporušenie ústavného práva na zákonného sudcu.“ Sťažovateľ uviedol, že uvedený komentár sa síce\nvzťahuje na ust. § 48 CSP, avšak zastáva názor, že je možné použiť ho aj v danom prípade, keď sa senát\nNajvyššieho súdu SR pri svojom rozhodovaní o kasačnej sťažnosti žalobcu (sťažovateľa) odchýli od\nprávneho názoru už vyjadreného v rozhodnutí najvyššieho súdu (poukázal na rozhodnutia Najvyššieho\nsúdu SR 5Sžf/26/2014 a 5Sžf/31/2011).\n42. Sťažovateľ mal za to, že bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods.\n1 Ústavy SR a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd.\n43. Záverom konštatoval, že ak najvyšší súd ako kasačný súd vo veci kasačnej sťažnosti žalobcu\nrozhodne bez toho, aby prejednávanú vec postúpil na rozhodnutie veľkému senátu tak, ako to vo svojich\nustanoveniach predpokladá SSP (§ 22 SSP a § 466 SSP) poruší tým právo žalobcu (sťažovateľa) právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi podľa čl. 48 Ústavy SR.\nVI.\n44. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“ alebo „najvyšší súd“) ako súd kasačný\n(§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP) preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu z\ndôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti sťažovateľa (453 ods. 1 a ods. 2 SSP) postupom\nbez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a po jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť\nnie je dôvodná a preto ju podľa § 461 SSP zamietol.\n45. Najvyšší súd z predloženého spisového materiálu krajského súdu zistil, že sťažovateľ sa žalobou zo\n22. júna 2015 domáhal preskúmania zákonnosti Správy o zistenej nezrovnalosti a Žiadosti o vrátenie\nfinančných prostriedkov uvedené v záhlaví tohto rozhodnutia.\n\n46. Nie je sporné, že predmetom súdneho preskúmania môžu byť i také individuálne správne akty\norgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti rozhodnutia, avšak len za predpokladu,\nže sa nimi právne záväzným spôsobom (bez možnosti nápravy prostredníctvom riadnych opravných\nprostriedkov) zakladajú, menia alebo rušia práva a povinnosti účastníka administratívneho konania alebo\nsa ich priamo dotýkajú.\n47. Podľa § 464 ods. 1 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už\nbola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už\nlen na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.\n48. Pokiaľ ide o bližšie zdôvodnenie svojho právneho názoru, kasačný súd zotrváva a plne sa stotožňuje\ns názorom už skôr vysloveným v obdobných posudzovaných prípadoch (veci iných žalobcov ale\ntých istých žalovaných ako účastníkov konania a riešená tá istá otázka), a to v rozsudku sp. zn.\n10Sžk/10/2017 zo dňa 24.01.2018, ktorým kasačný súd sťažnosť zamietol. Preto v ďalšom uvádza\njeho prevzatú časť odôvodnenia: „Na prvom mieste najvyšší súd zdôrazňuje, že zákonodarca výkon\nsprávneho súdnictva (najmä čl. 46 a čl. 142 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) založil iba na návrhovej\nslobode účastníka (sťažovateľa), t. j. zodpovednosti za obranu svojich práv (vigilantibus leges sunt\nscriptae) v medziach čl. 13 Dohovoru o ochrane základných práv a ľudských slobôd vybrať si podľa\nObčianskeho súdneho poriadku z prostriedkov ochrany ten najvhodnejší proti rozhodnutiu či postupu\norgánu verejnej správy. Preto správny súd nie je oprávnený zasahovať do tejto procesnej slobody,\nt. j. dispozitívne rozhodnutie účastníka konania z úradnej povinnosti meniť alebo ho počas súdneho\nprieskumu presviedčať o nevhodnosti takto zvoleného prostriedku nápravy.\n49. Najvyšší súd vo svojej rozhodovacej činnosti už v minulosti riešil otázku právomoci správneho súdu\nvykonať súdny prieskum napadnutých správnych aktov (správy a žiadosti podľa zákona č. 528/2008\nZ. z.), pričom postoj súdu k tejto otázke nebol úplne jednoznačný, keďže sa vyskytlo i rozhodnutie\npodporujúce názor sťažovateľa o prípustnosti súdneho preskúmania takýchto správnych aktov (sp. zn.\n5Sžf/26/2014 zo dňa 28.04.2016). Treba však povedať, že ide o rozhodnutie ojedinelé, ktoré je skôr\nvýnimkou z ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu. V aktuálnej rozhodovacej činnosti tohto\nsúdu sa nevyskytujú názory, ktoré by sa nezhodovali s právnymi závermi vyslovenými k tejto otázke\nnapr. v uznesení zo dňa 8. júna 2016 sp. zn. 4Sžf/56/2015 v obdobnej veci: „V prejednávanej veci\nuzatvoril žalobca zmluvu o poskytnutí nenávratného finančného príspevku s Ministerstvom životného\nprostredia Slovenskej republiky, a to podľa § 15 ods. 1 zákona o pomoci a podpore. Na základe\nuvedenej zmluvy boli žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky na účel uvedený v predmetnej zmluve na\nzáklade uskutočneného verejného obstarávania. Následne ministerstvo životného prostredia vykonalo\nadministratívnu kontrolu verejného obstarávania, ktoré sa vykonalo na v nadväznosti na uzatvorenú\nzmluvu, a to v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o pomoci a podpore. V priebehu kontroly\nboli zistené určité nezrovnalosti, ktoré boli žalobcovi oznámené formou Správy o zistenej nezrovnalosti,\ntak ako to ustanovuje zákon o pomoci a podpore vo svojej druhej časti. Predmetnú správu je možné\npovažovať podľa názoru senátu najvyššieho súdu za podkladové rozhodnutie, ktoré má predbežnú\npovahu vzhľadom na postup upravený v § 27a citovaného zákona. Najvyšší súd sa nestotožňuje\ns názorom krajského súdu, že právo žalobcu na poskytnutie prostriedkov z fondov Európskej únie\npatrí k základným právam a slobodám. Výpočet základných ľudských práv a slobôd obsahuje Ústava\nSlovenskej republiky vo svojej druhej hlave ako aj Dohovor o ochrane základných práv a ľudských\nslobôd. Odvolací súd má za to, že v nich nie je obsiahnuté právo, ktoré by korešpondovalo s právom,\nktorého ochrany sa domáha žalobca. Prejednávanú vec teda nemožno posudzovať podľa čl. 46 ods. 2\nÚstavy Slovenskej republiky“.\n50. Na uvedené právne závery nadviazal Najvyšší súd napr. i v uznesení sp. zn. 1Sžf/87/2015 zo dňa\n14.02.2017, keď za podobných skutkových a právnych okolností konštatoval: „Je nepochybné, že v\nzmysle § 15 ods. 1 zák. č. 528/2008 Z. z. úspešnému predkladateľovi žiadosti, a v preskúmavanej veci aj\nžalobcovi, sa pomoc, resp. podpora poskytuje na základe súkromnoprávneho vzťahu, ktorý vychádza zo\nzmluvy uzavretej podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Pokiaľ v rámci výkonu svojich oprávnení\nžalovaný zistí existenciu nezrovnalosti, je povinný túto skutočnosť oznámiť žalobcovi ako prijímateľovi\n(viď § 26 ods. 3 zák. č. 528/2008 Z. z.) prostredníctvom tzv. správy o zistenej nezrovnalosti. Zákon\noprávňuje žalovaného v prípade tvrdeného porušenia pravidiel a postupov verejného obstarávania, aby\nv tomto štádiu výkonu dohľadových oprávnení mohol žalobcu popri oznámení o zistenej nezrovnalosti\nvyzvať na vrátenie poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky (§ 27a ods. 1 zák. č.\n\n528/2008 Z. z.), resp. pozastaviť, zamietnuť alebo upraviť výšku platby pre projekt alebo jeho časť (§ 7\nods. 6 zák. č. 528/2008 Z. z.). Zákonodarcom použité oprávnenie „možnosť vyzvať“ je nutné vykladať s\nprihliadnutím na absenciu vykonať autoritatívny výklad ustanovení zák. č. 25/2006 Z. z. žalovaným v tom\nzmysle, že ide o uplatnenie notifikačného (oznamovacieho) oprávnenia orgánu verejnej správy v rámci\nvýkonu dohľadových oprávnení, avšak v žiadnom prípade nejde o výkon vrchnostenskej rozhodovacej\nprávomoci, ako sa domnieva žalobca. Podľa § 26 ods. 3 zák. č. 528/2008 Z. z. v citovanom znení platí,\nže ak riadiaci orgán zistí nezrovnalosť z vlastného podnetu alebo iného podnetu, je povinný vypracovať\na predložiť správu o zistenej nezrovnalosti certifikačnému orgánu, platobnej jednotke a prijímateľovi.\nNakoľko na úkony orgánu verejnej správy pri výkone dohľadových vrchnostenských oprávnení (kontrola,\ndohľad či dozor) a na ich hmotne zachytené výsledky (protokoly, záznamy či zápisnice) sa v správnom\nsúdnictve najmä nazerá ako na individuálne správne úkony s charakterom predbežnej povahy, Najvyšší\nsúd musel vyhodnotiť napadnutý úradný list ako správny akt, ktorý nie je možné v zmysle § 248 písm. a)\nO.s.p. podrobiť súdnej právomoci v správnom súdnictve. Nakoľko pri vydávaní napadnutého úradného\nlistu vo forme výzvy na vrátenie finančných prostriedkov poskytnutých podľa zák. č. 528/2008 Z. z.\nnemohol žalovaný uplatniť svoju rozhodovaciu právomoc, je možné sa zhodnúť s názorom žalovaného,\nže išlo o individuálny správny akt, u ktorého absentuje donucovacia zložka výkonu verejnej moci, t. j. ide\nslovami žalovaného o výzvu na „dobrovoľné“ plnenie oznámenej (nie uloženej) povinnosti na základe\nzistených (t. j. iba tvrdených) skutočností. Najvyšší súd zdôrazňuje, že na aktuálnosti uvedených záverov\nnič nemení ani skutočnosť, že boli vyslovené v procesnom prostredí zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky\nsúdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „O.s.p.“), ktorý bol s účinnosťou od 01.07.2016\nnahradený v časti týkajúcej sa správneho súdnictva Správnym súdnym poriadkom. Ten totiž rovnako\nstanovuje neprípustnosť súdneho preskúmania rozhodnutí predbežnej povahy, ktoré nemôžu mať za\nnásledok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania (§ 7 ods. 1 písm. e/ SSP)“.\n51. Konajúci senát sa stotožňuje s už vyslovenými citovanými právnymi názormi najvyššieho súdu v\nskorších rozhodnutiach, pričom poukazuje na nutnosť dodržiavania zásady právnej istoty (čl. 1 ods. 1\nveta prvá Ústavy Slovenskej republiky), t. j. že v obdobných veciach je možné sa od predchádzajúceho\nrozhodnutia najvyššieho súdu meritórne odchýliť iba vtedy, ak sa podstatne zmenili skutkové okolnosti\na právny základ pre vyhlásenie súdneho rozhodnutia.\n52. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n53. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n54. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n55. Podľa § 7 SSP správne súdy nepreskúmavajú\na) právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ak účastník\nkonania pred ich právoplatnosťou nevyčerpal všetky riadne opravné prostriedky, ktorých použitie\numožňuje osobitný predpis; povinnosť vyčerpať všetky riadne opravné prostriedky sa nevzťahuje na\nprokurátora a zainteresovanú verejnosť, ak táto nebola na podanie riadneho opravného prostriedku\noprávnená,\nb) správne akty orgánov verejnej správy, ktoré nemajú povahu rozhodnutia o právach, právom\nchránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby, najmä rozhodnutia a\nopatrenia organizačnej povahy a rozhodnutia a opatrenia upravujúce vnútorné pomery orgánu, ktorý ich\nvydal, ak tento zákon neustanovuje inak,\nc) všeobecne záväzné právne predpisy, ak tento zákon neustanovuje inak,\nd) súkromnoprávne spory a iné súkromnoprávne veci, v ktorých je daná právomoc súdu v civilnom\nprocese,\n\ne) rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy predbežnej, procesnej alebo\nporiadkovej povahy, ak nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania,\nf) rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy, ktorých vydanie závisí\nvýlučne od posúdenia zdravotného stavu osôb alebo technického stavu vecí, ak neznamenajú právnu\nprekážku výkonu povolania, zamestnania, podnikateľskej alebo inej hospodárskej činnosti; to neplatí na\nrozhodnutia a opatrenia v sociálnych veciach,\ng) rozhodnutia orgánov verejnej správy a opatrenia orgánov verejnej správy o nepriznaní alebo odňatí\nodbornej spôsobilosti fyzickej osobe a právnickej osobe, ak neznamenajú právnu prekážku výkonu\npovolania alebo zamestnania,\nh) rozhodnutia, opatrenia, rozkazy, nariadenia, príkazy a pokyny, personálne rozkazy a disciplinárne\nrozkazy orgánov verejnej správy, ktorých preskúmanie vylučuje osobitný predpis.\n56. Podľa § 14 ods. 18 zákona č. 528/2008 Z.z. o pomoci a podpore rozhodnutia vydané v konaní podľa\ntejto časti zákona nie sú preskúmateľné správnym súdom.\n57. Predmetom kasačného konania bolo preskúmanie uznesenia krajského súdu, ako aj konania, ktoré\nmu predchádzalo. V rámci kasačného konania, kasačný súd skúmal aj povahu napadnutej Správy a\nŽiadosti. Kľúčovým bolo najmä právne posúdenie možnosti súdneho prieskumu Správy a Žiadosti, ktoré\nkrajský súd zhodne so žalovanými považovali za nepreskúmateľné v správnom súdnictve. Túto právnu\notázku presvedčivo vyriešil krajský súd, pričom Najvyšší súd Slovenskej republiky sa s dôvodmi jeho\nrozhodnutia v tejto časti plne stotožňuje.\n58. Rozsah preskúmavacej činnosti súdu v správnom súdnictve je vymedzený tak, že preskúmavaniu\npodliehajú zásadne všetky rozhodnutia orgánov štátnej správy, ktorými sa rozhodlo o právach a\npovinnostiach fyzických alebo právnických osôb. Predmetom preskúmania musí byť právoplatné\nrozhodnutie ako výsledok určitého postupu správneho orgánu.\n59. Ďalšou podmienkou je, že fyzická osoba alebo právnická osoba musí tvrdiť (procesne), že bola\nukrátená na svojich právach. Súdna prax trvá na tom, že k ukráteniu musí dôjsť na subjektívnych právach\nžalobcu. Pojem „svojich právach“ treba vysvetľovať reštriktívne. Musí ísť o práva, a nie o záujmy alebo\noprávnené záujmy. Toto subjektívne právo sa opiera alebo vychádza zo všeobecne záväzného právneho\npredpisu.\n60. Vylúčenie postupu správnych orgánov, ktorým neboli priamo dotknuté práva, právom chránené\nzáujmy alebo povinnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zo súdneho prieskumu súvisí s tým,\nže bez priamej spojitosti by došlo k neprimeranému rozšíreniu možnosti napádať postupy správnych\norgánov v správnom súdnictve.\n61. Správne súdnictvo je založené na princípe generálnej klauzuly, s výnimkou tých, ktoré zákon\nvýslovne z prieskumu vylučuje. Rozsah právomocí pri preskúmaní správnych rozhodnutí je teda\nobmedzený negatívnou enumeráciou rozhodnutí, ktoré správne súdy nepreskúmavajú. Rozhodnutia,\nktoré správne súdy nepreskúmavajú, sú vymedzené v ustanovení § 7 SSP. Predmetné ustanovenie\nv písmene a) až h) obsahuje taxatívny výpočet konkrétnych druhov rozhodnutí, ktoré sú vylúčené zo\nsúdneho prieskumu.\n62. Kasačný súd konštatuje, že v prejednávanej veci sa jedná o konanie podľa druhej časti zákona\no pomoci a podpore, keďže predmetom preskúmavanej veci je eventuálne vrátenie poskytnutých\nfinančných prostriedkov za nedostatky v rámci verejného obstarávania „Výmena okien, dverí a\nzasklených stien vrátane všetkých súvisiacich stavebných prác v objektoch UMB BB“.\n63. Najvyšší súd Slovenskej republiky dáva v prvom rade do pozornosti citované ustanovenie § 14 ods.\n18 zákona o pomoci a podpore, z ktorého jednoznačne vyplýva, že rozhodnutia vydané v konaní podľa\ndruhej časti tohto zákona nie sú preskúmateľné súdom. Predmetné ustanovenie ešte podporne odkazuje\nna ustanovenie § 7 písm. h) SSP.\n64. Najvyšší súd sa stotožňuje s právnym názorom krajského súdu, že Správa a Žiadosť ako také\nnepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože sami o sebe nepredstavujú zásah do\npráv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu. V tomto smere kasačný súd poukazuje na\n\nopakované vyjadrenia žalovaného 1) a žalovaného 2) o predčasnom podaní žaloby v čase vypracovania\na odoslania Správy a Žiadosti, pretože ku dňu podania žaloby neexistuje právoplatné správne\nrozhodnutie o vrátení finančných prostriedkov podľa § 27a ods. 5 zákona o pomoci a podpore. Povinnosť\nsťažovateľa vrátiť finančné prostriedky vznikne až na základe takého právoplatného rozhodnutia, ktoré\nuž bude spôsobilé zasiahnuť do subjektívnych práv sťažovateľa, a až vtedy bude preskúmateľné v rámci\nsprávneho súdnictva.\n65. Vychádzajúc z predmetných citovaných ustanovení má kasačný súd za to, že predmetnú Správu\na Žiadosť je možné považovať za podkladové rozhodnutie, ktoré má predbežnú povahu vzhľadom na\npostup upravený v § 27a zákona o pomoci a podpore.\n66. Kasačný súd zdôrazňuje, že v prípade, ak na základe podanej žiadosti žalobca nevráti poskytnuté\nfinančné prostriedky, následne žalovaný 1) v zmysle zákona začne správne konanie, výsledkom ktorého\nbude rozhodnutie o uložení povinnosti vrátiť finančné prostriedky, ktoré bude po vyčerpaní opravného\nprostriedku v zmysle zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) podliehať súdnemu\nprieskumu správnym súdom, a ktoré bude aj materiálne vykonateľné. Rovnako vo vzťahu k prípadnej\npovinnosti vrátiť jeden a pol násobok sumy uvedenej vo výzve, ktorú môže uložiť iba žalovaný 1) vydaním\nrozhodnutia a až toto rozhodnutie môže byť následne preskúmané, či nezasiahlo do práv sťažovateľa.\nUvedený záver je podporený aj novšou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. sp. zn.\n4Sžf/56/2015 z 8. júna 2016, sp. zn. 4Sžfk/1/2018 z 11. septembra 2018, sp. zn. 10Sžk/10/2017 z 24.\njanuára 2018, . sp. zn. 5Sžfk/23/2017 z 28.06.2018).\n67. Na základe všetkých vyššie citovaných zákonných ustanovení a právnych argumentov dospel\nkasačný súd k záveru, že napadnuté rozhodnutie nespadá do právomoci súdov, a teda nie je\npreskúmateľné súdom.\n68. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že s právnymi námietkami\nsťažovateľa sa krajský súd v rozhodnutí riadne vysporiadal a neopomenul žiadnu spornú otázku, riešenie\nktorej by zostalo na kasačnom súde, v dôsledku čoho krajský súd správne právne posúdil predmetnú vec\na neporušil práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uvádza viacero\nrozhodnutí krajských súdov, Najvyššieho sudu SR a Ústavného súdu SR, avšak podľa názoru kasačného\nsúdu, závery v uvedených rozhodnutiach si nesprávne vysvetľuje a aplikuje na preskúmavanú vec s\npoukazom na vyššie uvedené.\n69. Ďalšie námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil Najvyšší súd Slovenskej republiky ako\nbezpredmetné a nespôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia krajského súdu. V danej veci\nnejde o prípad podľa § 22 a § 466 SSP, ako to navodzuje sťažovateľ. Z uvedeného dôvodu kasačnú\nsťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.\n70. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi,\nktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167\nods. 1 SSP), a zároveň ich nepriznal ani žalovaným, lebo to nemožno spravodlivo požadovať (§ 467\nods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP).\n71. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky jednohlasne (§ 3 ods. 9 veta\ntretia zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto uzneseniu n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5S/146/2015", "guid": "5e65ddc6-ceca-47a5-bbd6-e248de20b25a:62f37598-c502-4bbd-aee8-899a4ec374a5", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 209/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 209/2010 z 16. 9. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-09-16", "citacie_n": 522, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c06711a5-07d4-4d59-a0b1-aa1dfb60e09a"}, {"guid": "ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 92/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 92/09 z 19. 3. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-03-19", "citacie_n": 557, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:60202cb3-51df-491a-824b-666ddbb0606c"}, {"guid": "ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 300/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 300/06 z 4. 1. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-01-04", "citacie_n": 1922, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:f33e7b49-4f96-4bed-bf2b-fef8d3893e1f"}, {"guid": "ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 356/06", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 356/06 z 10. 11. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-11-10", "citacie_n": 581, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:499f86e6-e72d-4d2a-9e13-71eda4ec9d18"}, {"guid": "ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 49/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 49/06 z 14. 9. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-09-14", "citacie_n": 768, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:24c87d79-915b-498a-b44c-0d73ab193b2c"}, {"guid": "ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085", "ecli": null, "spisova_znacka": "III. ÚS 328/05", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 328/05 z 29. 3. 2006", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2006-03-29", "citacie_n": 1149, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:386472fd-0d36-4ed1-82e1-ccfd6ad16085"}, {"guid": "ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 6/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 6/04 z 19. 10. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-10-19", "citacie_n": 1047, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5c488fc7-129c-49c3-8cbc-8c8b8f67169c"}, {"guid": "ussr:62fed15e-44dc-44e7-b7d8-7b76b9e39e57", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 21/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 21/00 z 15. 11. 2000", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2000-11-15", "citacie_n": 1359, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.21.2000.1"}, {"guid": "ussr:1d9f7480-257d-4edd-9f1f-79c6e292bfff", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1", "spisova_znacka": "PL. ÚS 16/95", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 16/95 z 24. 5. 1995", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1995-05-24", "citacie_n": 2672, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:PL.US.16.1995.1"}, {"guid": "ussr:3f982ccb-cb68-4e9b-bffe-f3fd20913c11", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1", "spisova_znacka": "I. ÚS 87/93", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 87/93 z 23. 9. 1993", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1993-09-23", "citacie_n": 1236, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:1.US.87.1993.1"}], "citovane_v": []}