{"guid": "351e3b03-4863-49d5-942e-363278f91492:4bbcf9e0-bad3-41fb-a89a-869277f6d641", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1015200157.1", "spisova_znacka": "2Sži/5/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sži/5/2016 z 31. 1. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31. januára 2019, sp. zn. 2Sži/5/2016, ECLI:SK:NSSR:2019:1015200157.1", "identifikacne_cislo": "1015200157", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Jozef Hargaš", "sudca_id": 17, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-jozef-hargas-17", "datum_vydania": "2019-01-31", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Potvrdzujúce"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "nazov": "§ 219 ods. 1 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "nazov": "§ 250ja ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250ja"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211", "nazov": "zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "nazov": "§ 219 ods. 2 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-219.odsek-2", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-219"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-3.odsek-1", "nazov": "§ 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-3.odsek-1", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-3"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-219", "/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250ja", "/SK/ZZ/2000/211#paragraf-3"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/4bbcf9e0-bad3-41fb-a89a-869277f6d641", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1015200157.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1015200157.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1015200157.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n2Sži/5/2016\n1015200157\n31. 01. 2019\nJUDr. Jozef Hargaš\nECLI:SK:NSSR:2019:1015200157.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Hargaša a\nčlenov senátu JUDr. Marty Molnárovej a JUDr. Kataríny Benczovej, v právnej veci žalobcu: D. K., nar.\nXX.XX.XXXX, toho času H. I., L.. I., zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Peter Peružek, s.r.o.,\nPodzámska 41/A, Hlohovec, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné\nnámestie č. 13, Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č.\n52RM/2014-34-I zo dňa 25.11.2014, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave č.\nk. 2S/24/15-52 zo dňa 30. marca 2016 takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/24/15-52\nzo dňa 30. marca 2016 p o t v r d z u j e .\nÚčastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva.\nodôvodnenie:\nNapadnutým rozsudkom Krajský súdu v Bratislave s poukazom na § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku (ďalej len ako „OSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného č. 52RM/2014-34-I zo dňa 25.11.2014, ktorým bolo zamietnuté odvolanie\nžalobcu a bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. Spr. 3261/14\nzo dňa 17.10.2014 o zamietnutí žiadosti žalobcu zo dňa 14.08.2014 o sprístupnenie informácií podľa\nzákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov\nv znení neskorších predpisov (ďalej len ZSI), ktorou žalobca žiadal o poskytnutie Zbierok stanovísk a\nrozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSFR, ČR a SR za obdobie rokov 1968 až 2005.\nKrajský súd sa stotožnil s názorom žalovaného, že povinná osoba v čase podania žiadosti žalobcu\nnemala a nebola povinná mať k dispozícii Zbierku stanovísk a rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR,\nČSFR, ČR a SR za obdobie rokov 1968 až 2005 v požadovanej elektronickej podobe. Je všeobecne\nznáme, že Zbierka rozhodnutí Najvyššieho súdu SR je prístupná v digitalizovanej forme až od roku 2005,\npričom v relevantnom období, ktorého sa žiadosť týkala (1968-2005) vychádzala zbierka rozhodnutí\noznačených najvyšších súdov v knižnej, resp. časopiseckej (tlačenej) podobe, ktorú odoberali resp.\nnakupovali nielen súdy, ale aj množstvo iných štátnych aj neštátnych inštitúcií a subjektov. Ide\nnepochybne o obrovské množstvo informácií, ktoré sú dostupné vo verejných i súkromných knižniciach.\nV intenciách citovaného rozhodnutia Ústavného súdu SR (III. ÚS 96/2010) nemohol krajský súd\nakceptovať taký výklad zákona, podľa ktorého by toto množstvo tlačených strán mali zamestnanci\nKrajského súdu v Banskej Bystrici po dobu, ktorú možno len ťažko odhadnúť, digitalizovať pre účely\nvybavenia žiadosti žalobcu o informácie. Išlo by totiž o výklad celkom absurdný a zjavne sa vymykajúci\núčelu ZSI, ktorým je predovšetkým zabezpečenie kontroly výkonu verejnej moci a práva verejnosti\npodieľať sa prostredníctvom prístupu k informáciám na správe vecí verejných.\n\nKrajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že cieľom výkonu práva na informácie nemôže byť účelové\nzaťažovanie povinnej osoby procesnými postupmi sprístupňovania požadovaných informácií. Výkon\ntohto práva musí byť v súlade s princípmi a zásadami právneho štátu, medzi ktoré patrí i zákaz zneužitia\npráva, ktoré nepožíva právnu ochranu. Samotný fakt, že sa informácie poskytujú bez preukázania\nprávneho dôvodu alebo záujmu, neznamená, že neexistujú hranice pre realizáciu práva na informácie.\nNajvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3Sži/4/2014 zo dňa 12.03.2014 konštatoval, že „zneužitie práva v\noblasti práva na informácie je v zásade individuálnou situáciou, kedy v rámci správnej úvahy a v rámci\núvahy súdu existuje dostatočný počet indícií, že cieľom žiadosti o informácie nie je reálny záujem získať\ninformáciu. ...Existenciu tohto reálneho záujmu, ktorý súvisí s vážnosťou prejavenej vôle žiadateľa, je\nnevyhnutné odlišovať od formalizovaného právneho záujmu na poskytnutí informácie, ktorý žiadateľ\nnemusí preukazovať. ...To, že sa informácie poskytujú bez preukázania právneho dôvodu alebo záujmu\nešte neznamená, že je daná vážnosť vôle žiadateľa informácie získať.“\nNapriek tvrdeniu právneho zástupcu žalobcu, že žalobca, ktorý sa nachádza vo výkone trestu odňatia\nslobody, požadované informácie potrebuje na prípadné uplatnenie riadnych alebo mimoriadnych\nopravných prostriedkov, považoval súd žalobcovu žiadosť za obštrukciu, ktorej cieľom nemôže byť\nobsah informácie, ale zahltenie povinnej osoby činnosťou na spracovaní žiadosti o sprístupnenie\ninformácií. Neexistuje totiž rozumné vysvetlenie, ktoré by mohlo dať zmysel žiadosti o sprístupnenie\ntisícok strán v prevažnej väčšine neaktuálnych textov, ktoré nemajú s využitím opravných prostriedkov v\ntrestnom práve nijaký súvis. Dôsledkom vybavovania takejto žiadosti by bolo to, že časť zamestnancov\npovinnej osoby by sa nemohlo venovať činnostiam, pre ktoré bola povinná osoba zriadená, ale\nnezmyselnému výkonu práva žalobcu na informácie. Žalobcovu žiadosť preto považoval súd za\nšikanózny a zneužívajúci výkon práva na informácie, ktorý nemôže požívať právnu ochranu.\nProti rozsudku krajského súdu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v ktorom namietal, že\nrozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v predmetnej\nveci je vyhotovenie rozsudku nepreskúmateľné, nakoľko v podstate opísalo vyjadrenie a tvrdenia\nžalovaného v tomto konaní. Súd sa nezaoberal námietkami žalobcu, prevzal argumenráciu žalovaného\nv tom smere, že by došlo k šikanóznemu výkonu práva žalovaného. Žalobca poukázal na detail, kde\nkonajúci súd bez akéhokoľvek odôvodnenia uviedol, že ide v predmetných zbierkach rozhodnutí o\nneaktuálne rozhodnutia, pričom konajúci súd sa nemôže kvalifikovane vyjadriť k relevantnosti uvedených\nrozhodnutí pre potreby žalobcu. Ak by žalobca vykonával šikanózne svoje právo vyplývajúce zo zákona\no slobodnom prístupe k informáciám, ak by žiadal napríklad počet odsúdených týmto súdom, ale žalobca\nžiadal len podklady pre vypracovanie tak riadnych ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov nakoľko\nje umiestnený v zariadení, kde nie je prístup k zbierkam, nakoľko ich nemajú. Tvrdenie súdu, že nemá\nk dispozícii zbierky rozhodnutí súdov v elektronickej podobe je pre žalobcu hodná pozornosti, nakoľko\nžalobca nevie, akým spôsobom zákonne odôvodňujú sudcovia trestného úseku svoje rozhodnutia.\nŽalobca v závere odvolania uviedol, že odôvodnenie celého rozsudku je založené na elektronickej\nnevýhodnosti vyhovenia žiadosti žalobcu. Žalobca žiadal aby najvyšší súd zrušil rozsudok Krajského\nsúdu v Bratislave sp. zn. 2S/24/2015 zo dňa 30.03.2016 a vrátil späť na nové prejednanie.\nŽalovaný sa k odvolaniu žalobcu písomne nevyjadril.\nDňom 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok upravujúci v\nzmysle § 1 písm. a) právomoc a príslušnosť správneho súdu konajúceho a rozhodujúceho v správnom\nsúdnictve, a v zmysle § 1 písm. b) konanie a postup správneho súdu, účastníkov konania a ďalších osôb\nv správnom súdnictve.\nPodľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti Občianskeho\nsúdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia podľa\ndoterajších predpisov. V súlade s uvedenými prechodnými ustanoveniami najvyšší súd v danej veci\npostupoval podľa doterajšieho predpisu, Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len OSP).\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 v spojení s § 246c ods. 1\nObčianskeho súdneho poriadku) preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie, ktoré\nmu predchádzalo a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Rozhodol bez nariadenia\nodvolacieho pojednávania rozsudkom, ktorý verejne vyhlásil (§ 156 ods. 1, § 250ja ods. 2 Občianskeho\n\nsúdneho poriadku). Termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený minimálne päť dní vopred na\núradnej tabuli súdu, ako aj internetovej stránke najvyššieho súdu.\nV zmysle § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú\npovinné osoby k dispozícii.\nV zmysle § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z., ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá\no tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť\nbola odložená (§ 14 ods. 3)\nV zmysle § 19 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z. odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje\nnadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného\núradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej\nsprávy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy.\nV zmysle § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na\nkonanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.\nPodľa článku 26 ods. 1 Ústavy SR sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Podľa čl. 26\nods. 5 Ústavy SR orgány verejnej moci majú povinnosť primeraným spôsobom poskytovať informácie\no svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob vykonávania ustanoví zákon.\nPodľa § čl. 152 ods. 4 Ústavy SR výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných\nvšeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\nZ obsahu predloženého administratívneho spisu súd zistil, že podaním doručeným Krajskému súdu\nv Banskej Bystrici požiadal žalobca o sprístupnenie informácií podľa ustanovení ZSI, pričom žiadal o\nposkytnutie Zbierok stanovísk a rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSFR, ČR a SR za obdobie rokov\n1968 až 2005, a to v elektronickej podobe na CD nosiči. Rozhodnutím zo dňa 25.08.2014 povinná osoba\nnevyhovela predmetnej žiadosti podľa § 18 ods. 2 ZSI.\nNajvyšší súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia dospel k názoru, že povinná osoba sa\ndopustila formálneho nedostatku, keď vo výroku rozhodnutia ako ustanovenie predstavujúce dôvod\nnesprístupnenia požadovaných informácií uviedla § 11 ods. 1 písm d) zákona č. 211/2000 Z.z., nakoľko\nvychádzajúc striktne z odôvodonenia napadnutého rozhodnutia, zákonným dôvodom pre odmietnutie\nžiadosti o sprístupnenie informácií povinnou osobou je ustanovenie § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000\nZ.z. Táto skutočnosť však podľa názoru súdu nemá dopad na zákonnosť vydaného rozhodnutia a v\nprípade vecnej správnosti nemôže byť dôvodom pre zrušenie. Podľa súdu povinná osoba rozhodla\nzákonne a vecne správne, keď žiadateľovi požadované informácie nesprístupnila s odôvodnením, že\npožadované informácie nemá k dispozícií a pre ich sprístupnenie by musela pristúpiť k vytváraniu\nkvalitatívne odlišných informácií.\nNajvyšší súd s poukazom na vyššie uvedené má za to, že povinná osoba nie je povinná na základe\nžiadosti o informácie vytvárať informácie, ktoré v momente podania žiadosti nie sú k dispozícii. Je\nnevyhnutné posúdiť, či ide o vytvorenie novej informácie alebo o informácie, ktoré povinná osoba má\nk dispozícii, zozbiera ich, vyberie zo zdrojov a sprístupní. Súd nepopiera, že uvedené informácie sa\nnachádzajú v knižničnej a časopiseckej podobe, ako potvrdila aj sama povinná osoba. Z hľadiska\nnáročnosti uvedených činností a z hľadiska enormného počtu stanovísk a rozhodnutí, ktoré by\nsprístupňovali požadovanú informáciu by si to vyžadovalo personálne a organizačné úsilie, ktoré by\nnarušilo chod povinnej osoby.\nNajvyšší súd dospel k záveru, že nakoľko v danom prípade žiadateľ považoval vytvorenie novej\ninformácie, žiadosti nebolo možné vyhovieť a požadované informácie nebolo možné v zmysle § 3 ods.\n1 zákona č. 211/2000 Z.z. sprístupniť s konštatovaním, že povinná osoba s požadovanými informáciami\nnedisponovala. Odôvodnenie poskytnuté žiadateľovi povinnou osobou súd vyhodnotil ako náležité a\npreskúmateľné.\n\nUvedenými úvahami sa riadil Najvyšší súd Slovenskej republiky, keď rozsudok krajského súdu ako vecne\nsprávny a v súlade so zákonom podľa § 250ja ods. 3 veta druhá OSP v spojení s § 219 ods. 1 a 2\nOSP potvrdil.\nO trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a účastníkom nepriznal právo na náhradu\ntrov konania, nakoľko žalobca vo veci úspech nemal a žalovanému právo na náhradu trov v systéme\nsprávneho súdnictva v zásade neprináleží.\nToto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004\nZ.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}