{"guid": "16d19ba7-a17b-4849-8655-a3b6cd5aaf77:3d5f6255-d9ec-49d5-8f67-654b9cbd8999", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1014200207.3", "spisova_znacka": "10Sža/17/2016", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/17/2016 z 27. 3. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 27. marca 2019, sp. zn. 10Sža/17/2016, ECLI:SK:NSSR:2019:1014200207.3", "identifikacne_cislo": "1014200207", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Elena Berthotyová", "sudca_id": 131, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/judr-elena-berthotyova-131", "datum_vydania": "2019-03-27", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Žaloby proti právoplatným rozhodnutiam a postupom správnych orgánov"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-48.odsek-2.pismeno-b", "nazov": "§ 48 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2011 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2011/404/#paragraf-48.odsek-2.pismeno-b", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/404-2011/paragraf-48"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2011/404#paragraf-48"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3d5f6255-d9ec-49d5-8f67-654b9cbd8999", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1014200207.3", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1014200207.3", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1014200207.3/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n10Sža/17/2016\n1014200207\n27. 03. 2019\nJUDr. Elena Berthotyová\nECLI:SK:NSSR:2019:1014200207.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej,\nPhD. a členov senátu JUDr. Zuzany Ďurišovej a JUDr. Jany Hatalovej, PhD., v právnej veci\nžalobcu: D. I., nar. XX.XX.XXXX, Afganská islamská republika, bytom R., zastúpený: advokátkou Mgr.\nJarmilou Karak Vargovou, Brečtanová 21, 831 01 Bratislava, proti žalovanému: Prezídium policajného\nzboru, Úrad hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstvo hraničnej a cudzineckej polície Bratislava,\nHrobákova 44, 852 42 Bratislava o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PPZ-HCPBA2-2013/011143-004 zo dňa 10.12.2013, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave č. k. 1S 25/2014-92 zo dňa 12.05.2016, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1S/25/2014-92 zo dňa 12.\nmája 2016 m e n í tak, že rozhodnutie žalovaného č. PPZ-HCP-BA2-2013/011143-004 zo dňa 10.\ndecembra 2013 z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.\nŽalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania vo výške 547,66 € titulom náhrady trov\nprávneho zastúpenia a iné trovy konania vo výške 140 Eur titulom náhrady súdneho poplatku k rukám\njeho právneho zástupcu do tridsiatich dní od právoplatnosti rozsudku.\nodôvodnenie:\nI.\nPriebeh a výsledky administratívneho konania\n1. Rozhodnutím č. PPZ-HCP-BA2-2013/011143-004 zo dňa 10.12.2013, bolo na základe odvolania\nzmenené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. PPZ-HCP-BA12-207-26/2013-Ž zo dňa\n06.08.2013 o zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt na päť rokov na území Slovenskej\nrepubliky v zmysle § 48 ods. 2 písm. b) a písm. f) zákona č. 404/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) v\nčasti výroku rozhodnutia tak, že žiadosť žalobcu bola zamietnutá podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o\npobyte cudzincov.\n2. Žalobca podal dňa 13.05.2013 žiadosť o udelenie povolenia na trvalý pobyt na päť rokov na území\nSlovenskej republiky podľa § 43 ods. 1 písm. a) zákona č. 404/2011 Z.z.. Ako dôvod žiadosti uviedol\nuzatvorenie manželstva so slovenskou štátnou občiankou A. I., rod. Q., ktoré preukázal sobášnym listom\npotvrdzujúcim uzavretie manželstva dňa 18.08.2012 na Matričnom úrade Bratislava - Petržalka.\n3. Správny orgán vykonal previerku k žiadosti žalobcu, pričom zistil, že žalobca uviedol pri podávaní\nžiadosti bydlisko Levice, Na lúkách 12, o čom predložil aj čestné vyhlásenie s overeným podpisom\nmajiteľa bytu D. W.. Správny orgán pri vykonaní previerky v uvedenom byte zistil, že v tomto býva pani L.\n\nT. s manželom I. T. a dvomi deťmi, štátni občania Slovenskej republiky, ktorí vo svojom vyjadrení uviedli,\nže žalobcu nepoznajú a v byte bývajú na základe nájomnej zmluvy od 25.05.2013. Následne správny\norgán vykonal previerku na adrese R., kde pri kontrole bol prítomný žalobca aj jeho manželka. Títo\nuviedli, že v tomto byte žijú približne 4 mesiace. Dňa 01.08.2013 podal na správnom orgáne vyjadrenie\nžalobca, kde okrem iného k zabezpečeniu svojho ubytovania uviedol, že adresu v A. uvádzal len kvôli\npodaniu žiadosti o trvalý pobyt, na tejto adrese sa nezdržiava.\n4. Správny orgán zároveň zistil, že žalobca má v súčasnej dobe udelený na území Slovenskej republiky\nplatný prechodný pobyt na účel doplnkovej ochrany, udelený Migračným úradom Ministerstva vnútra\nSR platný do 18.05.2014. Má vydaný cudzinecký pas s platnosťou do 12.05.2012, cudzinecký pas CC\n6877172 s platnosťou do 12.05.2013 a súčasne je držiteľom cestovného pasu Afganskej islamskej\nrepubliky, ktorý je platný do 14.11.2015.\n5. Dňa 25.01.2013 požiadal správny orgán v zmysle § 125 ods. 6 zákona o pobyte cudzincov o\nvyjadrenie Slovenskú informačnú službu. Dňa 17.06.2013 bola správnemu orgánu doručená odpoveď\nSlovenskej informačnej služby č. 65/12-D-22-77/2013-S, ktorá je utajovanou písomnosťou stupňa\nutajenia „Dôverné“. Správny orgán sa oboznámil s obsahom utajovanej písomnosti. Šetrením Oddelenia\ncudzineckej polície PZ Nové Zámky bolo zistené, že cudzinec ohrozuje bezpečnosť štátu, pričom\nbezpečnostný záujem Slovenskej republiky je podložený vyjadrením orgánu presadzujúcim právo 65/12D-22-77/2013-S zo dňa 05.06.2013, ktorý je utajovanou písomnosťou v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z..\n6. Na základe uvedeného správny orgán prvého stupňa dňa 06.08.2013 vydal rozhodnutie č. p.: PPZHCP-BA12-207-11/2013-Z, ktorým zamietol žiadosť žalobcu v zmysle ust. § 48 ods. 2 písm. b), písm. f)\nzákona č. 404/2002 Z.z. z dôvodu bezpečnostného záujmu a uvádzania zavádzajúcich údajov.\n7. Voči tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté preskúmavaným\nrozhodnutím. Z odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia vyplýva právny názor žalovaného, ktorý\npreskúmal vec v celom rozsahu a dospel k záveru, že nezistil také nedostatky, pre ktoré by bolo potrebné\nrozhodnutie zrušiť a vec mu vrátiť na nové konanie Žalovaný zmenil napadnuté rozhodnutie v časti\nvýroku tak, že zamietol žiadosť žalobcu v zmysle § 48 ods. 2 písm. b) zákona č. 404/2002 Z.z.\nII.\nKonanie na krajskom súde\n8. Krajský súd v Bratislave napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa\ndomáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorý rozhodnutím č. PPZ-HCPBA2-2013/011143-004 zo dňa 10.12.2013, zmenil rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. PPZHCP-BA12-207-26/2013-Ž zo dňa 06.08.2013 o zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt\nna päť rokov na území Slovenskej republiky v zmysle § 48 ods. 2 písm. b) a písm. f) zákona č. 404/2002\nZ.z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej\nlen „zákon o pobyte cudzincov“) v časti výroku rozhodnutia tak, že žiadosť žalobcu bola zamietnutá\npodľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov.\n9. V dôvodoch rozsudku uviedol, že žalovaný správny orgán v konaní dostatočne zistil skutkový stav\nveci, vyvodil z neho právne závery, ktoré náležite odôvodnil vrátane voľnej úvahy, ktorá nevybočila z\nmedzí prípustného správneho uváženia.\n10. K námietke žalobcu, že s neumožnením oboznámiť sa s obsahom utajovanej informácie SIS, ktorá\nbola podstatná pre vydanie meritórneho rozhodnutia žalovaného, ani v konaní pred súdom, došlo k\nnespravodlivému konaniu, pretože žalobca nemal možnosť vyjadriť sa k dôkazu, ktorý bol súdom prvého\nstupňa vykonaný, súd uviedol, že zákonodarca má značný priestor na úpravu pobytových režimov, a\nto zvlášť pri dlhodobejších formách. Zákonodarca vyvážil ústavne chránenú hodnotu bezpečnosti štátu\nna jednej strane a ústavne procesné práva, teda v tomto prípade právo na ochranu rodinného života\nakcentujúc na bezpečnosť štátu. V danom prípade je zrejmé, že došlo k stretu dvoch základných práv\na slobôd na strane žalobcu, práva na súkromný a rodinný život, ktorého sa žalobca domáha a na\ndruhej strane práva štátu na zásah do tohto práva pre ochranu jeho bezpečnosti a verejného poriadku.\nPokiaľ správny orgán, ktorý zo zákona rozhoduje v danej veci, dospeje k záveru, že došlo k stretu\nzáujmu súkromného so záujmom verejným, v odôvodnení rozhodnutia v súlade s § 120 ods. 2 písm. e)\n\nzákona o pobyte cudzincov uvedie iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem Slovenskej republiky.\nZákonodarca v tomto prípade uprednostňuje bezpečnosť nielen z hľadiska jej samej, ale aj z hľadiska\nutajenosti spravodajských informácií.\n11. Krajský súd sa nestotožnil s názorom žalobcu, že vzhľadom k tomu, že došlo k stretu záujmu\nsúkromného so záujmom verejným, musí správny orgán vo svojom rozhodnutí v prípade, že uprednostní\nzáujem verejný, náležite odôvodniť, prečo došlo k jeho uprednostneniu. V tomto prípade podľa názoru\nsúdu postačí, ak správny orgán uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný\nzáujem Slovenskej republiky. Je nesporné, že takémuto rozhodnutiu však musí predchádzať zisťovanie\nrozhodujúcich skutočností prostredníctvom orgánu štátu k tomu oprávnených za splnenia podmienky, že\nsprávne orgány rozhodujúce vo veci žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt na päť rokov na území\nSlovenskej republiky sú s konkrétnymi zisteniami orgánov štátu oboznámené. Pokiaľ správne orgány pri\nposudzovaní žiadosti žalobcu vychádzali z informácie Úradu hraničnej a cudzineckej polície MV SR a\nSlovenskej informačnej služby a v rozhodnutí uviedli iba skutočnosť, že ide o bezpečnostný záujem SR,\nv tomto postupe súd nevidí žiadnu pochybnosť.\n12. Podľa krajského súdu nemožno považovať za porušenie zákona skutočnosť, že účastník konania\nnebol oprávnený sa s informáciou v stupni utajenia „Dôverné“ oboznámiť. Poznanie konkrétnych\ndôvodov, z ktorých informačná služba vychádzala pri svojom závere o hrozbe žalobcu pre bezpečnosť\nštátu je rozhodujúcim podkladom, z ktorého správny orgán pri posudzovaní jeho žiadosti vychádzal.\n13. V danej veci sa krajský súd dňa 04.05.2016 oboznámil s predmetnou utajovanou skutočnosť v režime\nstupňa utajenia „Dôverné“ za zachovania podmienok citovaného zákona, ako aj vykonávacej vyhlášky\nč. 338/2004 Z.z. a je názoru, že existuje dôvodné podozrenie, že žalobca ako štátny príslušník tretej\nkrajiny pri svojom pobyte na území Slovenskej republiky ohrozuje bezpečnosť štátu.\n14. K námietke žalobcu týkajúcej sa zásahu do jeho práva na rešpektovanie rodinného života súd\nuvádza, že s touto nie je možné sa stotožniť. V tomto prípade súd poukazuje na skutočnosť, že právo na\nrešpektovanie rodinného života v zmysle čl. 8 Dohovoru nezahŕňa všeobecný záväzok zmluvných štátov\nrešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich usídlenie na území toho ktorého štátu v tom zmysle, že by\nbol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie partnera, ktorý nie je jeho štátny príslušník.\nČl. 8 Dohovoru negarantuje právo na rodinný život v konkrétnej krajine, ale len právo na rodinný život\nako taký (bližšie viď nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 331/09 zo dňa 16.12.2009 a rozhodnutie\nNS SR sp. zn. 1Sža/39/2011, 1Sža/51/2014).\n15. K ďalším námietkam žalobcu, týkajúcich sa nedostatočného zistenia skutkového stavu veci, rozporu\ns obsahom spisu, ako aj nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, súd uviedol, že s\ntýmito nie je možné sa stotožniť. Na základe obsahu administratívneho spisu súd konštatoval, že v danej\nveci tak prvostupňový, ako aj druhostupňový správny orgán dostatočným spôsobom zistil skutkový stav\na vyvodil z neho správne právne závery.\n16. Na základe uvedených skutočností krajský súd konštatoval, že námietky žalobcu proti rozhodnutiu\nžalovaného nie sú dôvodné a rozhodnutie žalovaného považuje za súladné so zákonom, preto žalobu\npodľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol.\nIII.\nOdvolanie žalobcu\n17. Proti rozsudku krajského súdu podal navrhovateľ v zákonnej lehote odvolanie, podanie ktorého\nodôvodnil tým, že tým, že rozhodnutie krajského súdu trpí závažnými vadami, pre ktoré je potrebné ho\nzrušiť. Namietal jeho nepreskúmateľnosť, ako inú vadu konania, ktorá mohla mať za následok nesprávne\nrozhodnutie vo veci, nesprávne právne posúdenie, nesprávne skutkové zistenia na základe vykonaných\ndôkazov. Žalobca poukázal na zvláštnosť záverov toho istého senátu ohľadom tých istých preverovaných\nskutočností, keď v predchádzajúcom rozsudku uviedol výslovne, že „utajovaná skutočnosť má charakter\nvšeobecného konštatovania o nevhodnosti vyhovenia žiadosti pre dôvody, ktoré spočívajú v citovanom\nustanovení § 26 ods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov“, (str. 8 rozsudku Krajského súdu v\nBratislave, sp. zn. IS 25/2014-43). Po tom, ako žalobca namietal, že v zmysle o. i. nálezu Ústavného\nsúdu SR č. II. US 480/2014-62, nepredstavuje takáto všeobecná informácia dostatočný dôkaz o\n\nnebezpečenstve cudzinca pre bezpečnosť Slovenskej republiky (pričom Najvyšší súd SR túto námietku\npovažoval za dôvodnú), ten istý senát prvostupňového súdu zmenil svoj výrok ohľadom charakteru tej\nistej skutočnosti zo všeobecnej na informáciu konkrétnu.\n18. Žalobca uviedol, že pokiaľ je mu známe, Slovenská informačná služba nevydala žiadnu novú správu\n(pokiaľ by tak učinila, bol by súd, resp. správny orgán povinný informovať žalobcu o tejto skutočnosti),\nkrajský súd teda nahliadal do správy pôvodnej a svoj výrok z nejakého dôvodu (tento v rozsudku\nvysvetlený nie je), zmenil zo všeobecného na konkrétne. Má za to, že takýto postup súdu zakladá dôvod\nnezákonnosti, spočívajúci najmä v nepreskúmateľnosti (ako inej vady konania) dôvodu takejto zmeny\npostoja voči rovnakej informácii. Žalobca uviedol, že verí, že zmena charakteru informácie SIS nebola\niba reakciou na námietky bez reálneho obsahu. Túto skutočnosť si však žalobca nemá možnosť preveriť.\nNakoľko v prípade je nútený spoliehať sa na kontrolu zákonnosti prostredníctvom všeobecných súdov,\nje požiadavka na správnosť rozhodovania a s tým súvisiace odôvodnenie vydaného rozhodnutia o to\nnaliehavejšia.\n19. Poukázal na to, že Ústavný súd SR už opakovane konštatoval, že súčasťou obsahu základného\npráva na spravodlivé konanie (obsiahnutého v základnom práve na súdnu ochranu) podľa čl. 46 ods. 1\nústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,\nktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s\npredmetom súdnej ochrany (napr. III. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 260/06, III. ÚS 153/07).\n20. Žalobca zdôraznil, že počas celého konania uvádza, že si nie je vedomý žiadnej skutočnosti ani\nžiadneho svojho konania, ktoré by mohlo indukovať záver, že je osobou nebezpečnou pre bezpečnosť\nSlovenskej republiky. Pokiaľ sa následne obrátil s dôverou na súd, s cieľom preveriť zákonnosť\ntakéhoto záveru správneho orgánu, a tento v jednom konaní konštatuje, že utajené informácie sú\nsvojím charakterom informácie všeobecné a následne tento svoj výrok zmení a začne tvrdiť, že tie\nisté informácie sú svojim charakterom informácie konkrétne, je na mieste otázka, prečo a ako došlo\nk takémuto obratu pri charakteristike utajených informácií. Krajský súd, pokiaľ takýmto spôsobom\nzmenil svoj právny názor na charakter utajených informácií, mal a musel v súlade s požiadavkou\nvyčerpávajúceho odôvodnenia právnych a skutkovo relevantných otázok, zmenu tohto svojho postoja\nodôvodniť. Žalobca sa preto domáha riadneho posúdenia charakteru informácie o jeho nebezpečnosti\na zároveň vyslovenia nezákonnosti rozsudku krajského súdu.\n21. V súlade s požiadavkou práva žalobcu na napadnutie výroku správneho orgánu, sa žalobca domáha\nuvedenia dôvodov rozhodnutia a dôkazov, ktoré viedli k záveru o jeho nebezpečnosti, aj keby malo ísť o\ninformácie s určitým procesným obmedzením. Poukázal napr. na rozsudok Al-Nashif proti Bulharsku zo\ndňa 20. júna 2002, sťažnosť č. 50963/99, v ktorom ESĽP priamo konštatoval: „Aj tam, kde je národná\nbezpečnosť v ohrození, koncept zákonnosti a vlády zákona v demokratickej spoločnosti vyžaduje, aby\nopatrenia ovplyvňujúce základné práva podliehali istej forme kontradiktórneho konania pred nezávislým\norgánom oprávneným posúdiť dôvody rozhodnutia a príslušné dôkazy, v prípade potreby s primeranými\nprocesnými obmedzeniami na použitie utajovaných informácií. Jednotlivec musí byť schopný napadnúť\ntvrdenie exekutívy, že národná bezpečnosť je v ohrození. Zatiaľ čo posúdenie exekutívy, čo predstavuje\nhrozbu pre národnú bezpečnosť, bude prirodzene podstatne dôležité, nezávislý orgán musí byť schopný\nreagovať v prípadoch, keď uplatnenie tohto konceptu nemá žiadny primeraný základ vo faktoch alebo\nkeď odhalí výklad „národnej bezpečnosti“, ktorý je nezákonný alebo v rozpore so zdravým rozumom a\narbitrárny“ (body 123 -124).\n22. V tejto súvislosti odkázal na prípadný postup tak, ako to rieši správny poriadok Českej republiky,\nktorý v § 38 ods. 6 zákona č. 500/2004 Sb. Správni rád konštatuje:\n(6) Z nahlížení do spisu jsou vyloučeny jeho časti, které obsahují utajované informace nebo skutečnosti,\nna než se vztahuje zákonem uložená nebo uznaná povinnost mlčenlivosti; to neplatí o částech spisu,\njimiž byl nebo bude provádén dúkaz, do takových častí spisu však múze nahlížet pouze účastník\nŕízení nebo jeho zástupce za predpokladu, že jsou pŕedem seznámeni s následky porušení povinnosti\nmlčenlivosti o téchto skutečnostech a že o poučení je sepsán protokol, který podepíší. Ustanovení\nodstavce 4 se nepoužije.\n\n23. Analogický postup by nepochybne bol aj v súlade s požiadavkou § 120 ods. 2 písm. e) zákona o\npobyte cudzincov. Rovnako by tak umožnil žalobcovi účinne brániť svoje právo pred či už správnym\norgánom, alebo súdom, nie sa iba nečinne prizerať, k akému záveru ten ktorý orgán dôjde bez akejkoľvek\nmožnosti ovplyvniť jeho rozhodnutie. Uvedené by bolo v súlade s princípom proporcionality bez tak\nzásadného zásahu do základného práva žalobcu, ako je úplné odňatie práva vyjadriť sa ku všetkým\ndôkazom. Preto nemožno súhlasiť správnym záverom krajského súdu o prípustnosti takéhoto postupu s\nodkazom na ochranu utajovaných skutočností, ktorými odôvodňuje zásah do základných práv žalobcu.\n24. V kontexte záveru krajského súdu poukázal ďalej na nejednoznačnú charakteristiku utajovanej\ninformácie - má charakter konkrétneho vymenovania faktov, ktoré vedú k možnému záveru o\nnevhodnosti vyhovenia žiadosti. Podľa tejto charakteristiky ide opäť o nekonkrétny záver ohľadom\nbezpečnostného rizika žalobcu. Podľa citácie prvostupňového súdu, uvedené informácie pripúšťajú\nmožnosť, že by nebolo vhodné udeliť žalobcovi pobyt. Avšak, nie je jednoznačné, že osoba je\nalebo nie je nebezpečná pre bezpečnosť Slovenskej republiky. Ani pokiaľ by teda utajená informácia\nskutočne mala charakter konkrétnych faktov, nenapĺňa požiadavku vyjadrenú v náleze Ústavného\nsúdu SR, II. US 480/2014-62, ktorým argumentoval aj v prvom odvolacom konaní. Tento zdôrazňuje\npotrebu individuálneho posúdenia dôvodov, pre ktoré by malo existovať bezpečnostné riziko, teda\npotrebu dôsledného oboznámenia sa s obsahom utajovaných skutočností. Poukazuje na potrebu\nochrany cudzincov preverením formálnejších, avšak relevantných stránok procesu a taktiež potrebu\noboznámenia sa s dôvodmi, či tieto nie sú neudržateľné. Na uvedený nález nadväzuje napr. aj rozsudok\nNajvyššieho súdu SR, ktorý vo svojom rozhodnutí sp. zn. 1Sža/39/2010 uvádza: Odvolací súd sa\nstotožnil s názorom krajského súdu, že v danom prípade nie je možné akceptovať univerzálnosť a\nvšeobecnú platnosť názoru informačnej služby vo všeobecnej rovine. Poznanie konkrétnych dôvodov, z\nktorých informačná služba vychádza pri svojom závere o nebezpečnosti žalobcov pre bezpečnosť štátu\nje rozhodujúcim podkladom, z ktorého správny orgán pri posudzovaní žiadosti žalobcov o obnovenie\npovolenia na prechodný pobyt vychádzajú. Bez jeho poznania nie je preskúmateľné ani rozhodnutie\nsprávnych orgánov v súdnom konaní.\n25. Preto, ak aj súd považuje informácie za dostatočne konkrétne, pričom z nich však nevyplýva\nnebezpečenstvo pre bezpečnosť Slovenskej republiky (ale len prípadná možnosť dospenia k záveru\no nevhodnosti vyhovenia žiadosti - teda nič nehovorí o bezpečnosti / nebezpečnosti voči Slovenskej\nrepublike), tak požiadavka na individuálne zistenie dôvodov o nebezpečnosti žalobcov nie je naplnená.\nUvedené závery totiž nedávajú odpoveď na otázku, či a prečo je zamietnutie žiadosti v bezpečnostnom\nzáujme Slovenskej republiky.\n26. K ohrozeniu práva na súkromný a rodinný život, ako aj osobitne k ohrozeniu práv maloletej dcéry\nžalobcu uviedol, že ako manžel a otec, ktorý vedie spoločne so svojou manželkou riadny a veľmi\npekný život, má právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života. Hoci je možné súhlasiť s\nkonštatovaním krajského súdu, že právo na rešpektovanie rodinného a súkromného života nezahŕňa\nvšeobecný záväzok zmluvných štátov rešpektovať výber manželov, pokiaľ ide o ich usídlenie na území\ntoho ktorého štátu v tom zmysle, že by bol dotknutý štát bez ďalšieho povinný akceptovať usídlenie\npartnera, ktorý nie je jeho štátny príslušník. Poukázal však na nutnosť zohľadniť uvedené aj v kontexte\npráva jeho maloletej dcéry na oboch rodičov, ako aj na individuálne posúdenie okolností prípadu\nnavrhovateľa.\n27. Podľa žalobcu bolo povinnosťou krajského súdu preskúmať vplyv zásahu v podobe zamietnutia\nžiadosti o udelenie trvalého pobytu na rodinný a súkromný život žalobcu, avšak aj na maloleté dieťa.\nŽalobca uviedol, že si neuvedomuje žiadnu situáciu ani svoju činnosť, ktorá by akokoľvek mohla\nznamenať konanie v neprospech Slovenskej republiky. Nikdy nedopustil ničoho zlého, navrhovateľ\nnikdy nemal konflikt s akýmkoľvek úradom, či úradníkom, nikdy mu nebola uložená sankcia štátneho\norgánu. Žalobca uviedol, že napriek ťažkej situácii utečenca na Slovensku, okamžite začal pracovať\n(a to na začiatku cez agentúru, ktorej podmienky pre zamestnávanie boli k cudzincom doslova kruté),\nmá takmer 2 a pol ročnú dcérku, manželku a vedú spoločne usporiadaný, ba priam príkladný život.\nPráve aj s ohľadom na uvedené, žiadal, aby súd utajenú informáciu, ktorá má byť základným podkladom\npre vydanie zamietavého rozhodnutia, dôsledne posúdil, či táto skutočne konkrétne odôvodňuje\nbezpečnostné riziko pre Slovenskú republiku. S ohľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd\nnapadnuté rozhodnutie krajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného v celom rozsahu zrušuje\na vec vracia na ďalšie konanie.\n\nIV.\nVyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu\n28. Žalovaný k námietkam uvedeným v odvolaní žalobcu uviedol, že v predmetnom konaní bolo\npostupované v súlade so zákonom, krajský súd sa s utajovanými skutočnosťami oboznámil a dal za\npravdu správnemu orgánu, že ich obsah je takého charakteru, že bolo potrebné žiadosť o trvalý pobyt\nžalobcovi zamietnuť. Zároveň postup správneho orgánu bol v súlade so zákonom.\n29. Poukázal na skutočnosť, že správny orgán získal osobe žalobcu informácie utajovaného charakteru\nso stupňom utajenia „Dôverné“, (utajovaná informácia obsahuje spravodajské informácie, ktorých\npôvodcom je spravodajská služba - Slovenská informačná služba). V súlade s ust. § 120 ods. 2 písm.\ne) zákona o pobyte cudzincov, policajný útvar uvedie v odôvodnení rozhodnutia iba skutočnosť, že ide\no bezpečnostný záujem Slovenskej republiky, ak ide o rozhodnutie o zamietnutí žiadosti o udelenie\ntrvalého pobytu podľa § 48 ods. 2 písm. b), ak je dôvodné podozrenie, že štátny príslušník tretej\nkrajiny pri svojom pobyte ohrozí bezpečnosť štátu. Z uvedeného vyplýva, že správny orgán nemá v\ntomto prípade priestor na správnu úvahu, ale berie na vedomie skutočnosť, že existujú informácie\nutajovaného charakteru a ďalej ich neskúma. Zároveň nemôže v odôvodnení rozhodnutia uviesť obsah\nutajovanej skutočnosti, pretože by prišlo k ich vyzradeniu. Neuvádzanie podrobného odôvodnenia v\npredmetnom rozhodnutí je opodstatnené predovšetkým z dôvodu ochrany utajovaných skutočností v\nsúlade so zákonom č.215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností. Nahliadnutie do tejto časti\nadministratívneho spisu podlieha režimu podľa § 35 ods. 3 zákona č. 215/2004 Z.z. o utajovaných\nskutočnostiach.\n\nV.\nPostup Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pred vydaním nálezu\n30. Najvyšší súd Slovenskej republiky, pri preskúmavaní odvolania žalobcu proti rozsudku krajského\nsúdu zistil skutočnosti, pre ktoré dospel k záveru o potrebe prerušenia odvolacieho konania. S poukazom\nna to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky podal dňa 24.05.2016 v obdobnej veci vedenej na najvyššom\nsúde pod sp. zn. 10Sža/3/2016 na Ústavný súd Slovenskej republiky návrh na vyslovenie nesúladu\nustanovenia § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov v znení neskorších predpisov s ustanovením s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1, ods. 2 a čl. 13 ods.\n4 v spojení s čl. 46 ods. 1 a ods. 2, čl. 47 ods. 3 a s čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s čl. 6\nods. 1, s čl. 13 v spojení s čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a s čl.\n47 Charty základných práv Európskej únie, odvolacie konanie v tejto veci dňa 28.09.2016 prerušil.\nVI.\nNález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018\n31. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 dňa 12. decembra 2018\nrozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48\nods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl. 47\nCharty základných práv Európskej únie. Vo zvyšnej časti návrhom nevyhovel.\nVII.\nKonanie pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky po náleze Ústavného súdu Slovenskej republiky\nsp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018\n32. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) preskúmal rozsudok\nkrajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu\nje potrebné zmeniť. Rozhodol bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa ustanovenia § 250ja ods.\n2 O.s.p. s tým, že deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne päť dní vopred na úradnej\n\ntabuli súdu a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky www.nsud.sk. Rozsudok\nbol verejne vyhlásený dňa 27. marca 2019 (§ 156 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.).\n33. V predmetnej veci je potrebné predostrieť, že predmetom odvolacieho konania bol rozsudok\nkrajského súdu, ktorým bola zamietnutá žaloba žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania\nrozhodnutia č. PPZ-HCP-BA2-2013/011143-004 zo dňa 10.12.2013, ktorým bolo na základe odvolania\nzmenené rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa č. PPZ-HCP-BA12-207-26/2013-Ž zo dňa\n06.08.2013 o zamietnutí žiadosti o udelenie povolenia na trvalý pobyt na päť rokov na území Slovenskej\nrepubliky v zmysle § 48 ods. 2 písm. b) a písm. f) zákona č. 404/2002 Z.z. o pobyte cudzincov a o zmene\na doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o pobyte cudzincov“) v\nčasti výroku rozhodnutia tak, že žiadosť žalobcu bola zamietnutá podľa § 48 ods. 2 písm. b) zákona o\npobyte cudzincov.\n34. Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 dňa 12. decembra 2018\nrozhodol, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl.\n48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a s čl.\n47 Charty základných práv Európskej únie.\n35. Vyhlásením v zbierke zákonov má nález ústavného súdu vydaný v konaní o súlade právnych\npredpisov okamžité právne účinky: - právne predpisy, ich časti alebo jednotlivé ustanovenia, o ktorých\nústavný súd rozhodol, že nie sú v súlade s ústavou, ústavnými zákonmi, ale s medzinárodnou zmluvou,\ns ktorou vyslovila súhlas Národná rada Slovenskej republiky a ktoré boli ratifikované a vyhlásené\nspôsobom ustanoveným zákonom (ďalej len „s ústavou“), strácajú svoju účinnosť, t. j. ich aplikácia sa\n„zastavuje“ a nemajú žiadne právne účinky.\n36. Ústava v čl. 125 ods. 3 prikazuje zákonodarcovi, t. j. orgánu, ktorý vydal taký právny predpis\nnesúladný s ústavou, uviesť ho do šiestich mesiacov od vyhlásenia rozhodnutia ústavného súdu do\nsúladu s ústavou, ak ide o „podzákonné právne predpisy“ [čl. 125 ods. 1 písm. b) a c) ústavy] aj s inými\nzákonmi a ak ide o predpisy uvedené v čl. 125 ods. 1 písm. d) ústavy, aj s nariadeniami vlády a so\nvšeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy.\n„Sankciou“ za nesplnenie tejto povinnosti je strata platnosti takého právneho predpisu, jeho časti alebo\njednotlivého ustanovenia po márnom uplynutí šiestich mesiacoch legislatívnej pasivity zákonodarcu\n(normotvorcu) od vyhlásenia nálezu v zbierke zákonov.\n37. Z výroku nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12.\ndecembra 2018 vyplýva, že podľa čl. 125 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky dňom vyhlásenia tohto\nnálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky strácajú účinnosť ustanovenia § 120 ods. 2 zákona\nč. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších\npredpisov. Ak Národná rada Slovenskej republiky neuvedie tieto ustanovenia do súladu s čl. 46 ods.\n1 a 2, čl. 47 ods. 3, čl. 48 ods. 2 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 12 ods. 1 a 2 a s čl. 13 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky a s čl. 47 Charty základných práv Európskej únie, strácajú po šiestich mesiacoch\nod vyhlásenia tohto nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky platnosť.\n38. Na tomto mieste považuje najvyšší súd za dôležité zdôrazniť, že zatiaľ čo derogačné účinky\nurčujú, kedy prestáva byť derogovaný predpis platným, neaplikovateľnosť znamená, že všeobecné súdy\nnemajú aplikovať ustanovenia zákona, ktoré bolo ako protiústavné zrušené Ústavným súdom, a to aj v\nprípade, že účinky takéhoto nálezu nastanú až v budúcnosti. Ústavný súd SR tiež judikoval, že aj keď\nsíce k pozbaveniu platnosti derogovaného zákona dochádza s účinkom „ex nunc“, rozpor s ústavným\nporiadkom, ktorý bol dôvodom zrušenia zákona nastáva už v priebehu jeho platnosti.\n39. Účinok „ex nunc“ nevylučuje, že práve aplikácia protiústavného právneho predpisu zo strany orgánu\nverejnej moci mohla viesť k zásahu do základného práva alebo slobody jednotlivca. Preto nemožno v\nniektorých prípadoch aplikovať právnu úpravu účinnú v relevantnom období, aj keď táto bola zrušená\nderogačným nálezom pre neústavnosť až následne.\n40. S prihliadnutím na uvedené, možno konštatovať, že pokiaľ bol aj zákon zrušený pre rozpor s\nústavným poriadkom, tak v zásade neprestáva byť vo vzťahu k právnym skutočnostiam nastaným behom\n\njeho platnosti aplikovateľný, s výnimkou ak sa derogačný dôvod týka zásahu do ústavou garantovaných\nzákladných práv a slobôd (materiálneho jadra ústavy). Uvedené by pritom malo platiť aj vo vzťahu k\nvýkonu práv a povinností z rozhodnutí orgánu verejnej moci vydaných na základe zrušeného právneho\npredpisu.\n41. Všetky orgány verejnej moci vrátane sú povinné interpretovať výklad ústavných zákonov, zákonov a\nďalších právnych predpisov v súlade s generálnym interpretačným princípom zakotveným v čl. 152 ods.\n4 ústavy, podľa ktorého takýto výklad musí byť v súlade s ústavou.\n42. Vzhľadom k tomu, že ustanovenie § 120 ods. 2 zákona č. 404/2011 Z. z. o pobyte cudzincov a o\nzmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého žalovaný postupoval,\na to tým spôsobom, že neodôvodnil rozhodnutie ktoré bolo vydané na základe ustanovenia § 48\nods. 2 písm. b) zákona o pobyte cudzincov, hoci ustanovenia ustanovenie § 120 ods. 2 zákona o\npobyte cudzincov účinnom v čase vydania rozhodnutia žalovaným odôvodnenie takéto rozhodnutia\nnevyžadovalo, predmetné ustanovenie stratilo účinnosť dňom zverejnenia Nálezu Ústavného súdu\nSR PL.ÚS 8/2016-131 zo dňa 12. decembra 2018 v zbierke zákonov, preto bolo potrebné rozsudok\nkrajského súdu zmeniť tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.\n43. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací vychádzajúc z uvedeného dospel k záveru, že\npreskúmavané rozhodnutie správneho orgánu nie je v súlade so zákonom, a keďže súd prvého stupňa\nžalobu zamietol, odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je potrebné podľa § 220\nOSP zmeniť a rozhodnutie žalovaného je potrebné zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie.\n44. V zmysle ustanovenia § 250j ods. 6 O.s.p. je správny orgán viazaný právnym názorom súdu.\n45. O náhrade trov konania rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky podľa ustanovenia § 250k ods.\n1 O.s.p. v spojení s § 224 ods. 1 a 2 O.s.p. a § 246c ods. 1 vety prvej O.s.p. tak, že v konaní úspešnému\nžalobcovi priznal ich náhradu v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č.\n655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len „vyhl.“).\nTrovy konania tvoria trovy pozostávajú z trov právneho zastúpenia vo výške 430,11 € a iné trovy konania\nvo výške 140 €.\nTrovy konania tvoria trovy právneho zastúpenia vo výške 992,05 € a iné trovy konania vo výške 140 €.\nTrovy právneho zastúpenia pozostávajú:\n- z odmeny za 4 úkony právnej služby\n1. prevzatie a príprava zastúpenia, (§ 13a ods. 1 písm. a) vyhl.) 134 €\n2. podanie žaloby, (§ 13a ods. 1 písm. b) vyhl.) 134 €\n3. účasť na pojednávaní pred krajským súdom, (§ 13a ods. 1 písm. d) vyhl.) 139,83 €\n4. odvolanie proti rozsudku krajského súdu, (§ 13a ods. 1 písm. b) vyhl.) 139,83 €\n- k nim prislúchajúcich režijných paušálov (2x 8,04, 2x 8,39 €, spolu 32, 86 €,)\nSpolu: 547,66 €\nIné trovy konania pozostávajú:\n- z náhrady za súdny poplatok\n1. za podanie žaloby\n70 €\n2. za podanie odvolania\n70 €\nPrávnou zástupkyňou uplatnené ďalšie trovy konania, a to za porady s klientom, najvyšší súd nepriznal,\nvzhľadom k tomu, že nešlo o účelne vynaložené trovy konania.\n46. S poukazom na ustanovenie § 492 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok\npostupoval odvolací súd v konaní podľa predpisov účinných do 30.06.2016 (zákona č. 99/1963 Zb.\nObčiansky súdny poriadok).\nPoučenie:\n\nProti tomuto rozsudku opravný prostriedok n i e j e prípustný.", "vazby": {}, "cituje": [], "citovane_v": []}