{"guid": "c4df3627-0524-4182-91c7-1e880ef87f6c:f6c994c7-a6f9-47fa-8b51-bd4f4d136624", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1013201238.2", "spisova_znacka": "5Sžik/3/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžik/3/2018 z 30. 4. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2019, sp. zn. 5Sžik/3/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:1013201238.2", "identifikacne_cislo": "1013201238", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Milan Morava", "sudca_id": 47, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-milan-morava-47", "datum_vydania": "2019-04-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-12", "nazov": "§ 12 zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-12", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-12"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211", "nazov": "zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/211-2000"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/211#paragraf-11", "/SK/ZZ/2000/211#paragraf-12"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/f6c994c7-a6f9-47fa-8b51-bd4f4d136624", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1013201238.2", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1013201238.2", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1013201238.2/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n5Sžik/3/2018\n1013201238\n30. 04. 2019\nJUDr. Milan Morava\nECLI:SK:NSSR:2019:1013201238.2\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Milana Moravu a členiek\nsenátu JUDr. Jarmily Urbancovej a JUDr. Petry Príbelskej, PhD., v právnej veci sťažovateľa (žalobcu):\nA.. N. A., F., bytom S. X, Z., zastúpeného Mgr. Stanislavom Hutňanom, advokátom so sídlom Kominárska\n2, 4, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné\nnámestie 13, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky č. 31562/2013-23-II z 29. apríla 2013, o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v\nBratislave č.k. 2S/169/2013-148 z 21. februára 2018 a o návrhu sťažovateľa na prerušenie konania, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky návrh sťažovateľa na prerušenie konania z a m i e t a .\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/169/2013-148 z\n21. februára 2018 m e n í\ntak, že rozhodnutie Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č.\n31562/2013-23-II z 29. apríla 2013, ako aj rozhodnutie Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky,\nprávny odbor č. 223/2013-34-I z 26. marca 2013 z r u š u j e a vec v r a c i a žalovanému na\nďalšie konanie.\nSťažovateľovi proti žalovanému\nsúde a kasačnom súde.\n\npriznáva\n\nnárok na úplnú náhradu trov konania na krajskom\n\nodôvodnenie:\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č.k. 2S/169/2013-148\nz 21.02.2018 podľa § 25 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) v spojení\ns § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) zamietol návrh\nžalobcu na prerušenie konania, podľa § 190 SSP zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 31562/2013-23-II z 29.04.2013 a podľa § 168\nSSP žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.\n2. Žiadosťou z 21.03.2013 žalobca požiadal žalovaného podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom\nprístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení\nneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z.z.“) o zaslanie všetkých vyjadrení Slovenskej\nrepubliky adresovaných Európskemu súdu pre ľudské práva v Štrasburgu (ďalej aj „ESĽP“) vo veci\nMatuschka a iní v. Slovenská republika (sťažnosť č. 33076/10 a 14383/11), a to v celom znení, vrátane\nvšetkých príloh. Pre prípad, že by žalovaný jeho žiadosti nevyhovel, žiadal, aby sa vo svojom rozhodnutí\nvysporiadal s tým, že 1. Rokovací poriadok ESĽP charakterizuje všetky dokumenty ako verejné a sú v\njeho sídle dostupné, ak nie sú rozhodnutím ESĽP označené za dôverné, 2. rozsudok ESĽP v analogickej\nveci Társaság a Szabadságjogokért v Maďarsko, 3. rozsudok ESĽP vo veci Feldek v. Slovensko.\n\n3. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, právny odbor rozhodnutím č. 223/2013-34-I z\n26.03.2013 žalobcovi požadované informácie nesprístupnilo v celom rozsahu podľa § 11 ods. 1\npísm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. s odôvodnením, že tieto sa týkajú rozhodovacej činnosti ESĽP\nako medzinárodného súdneho orgánu. Podľa názoru žalovaného sú požadované informácie súčasťou\nsúdneho spisu a nespadajú pod žiadnu výnimku z nesprístupnenia vyplývajúcu z § 11 ods. 1 písm.\nd/ zákona č. 211/2000 Z.z. Žalovaný poukázal na to, že pod pojmom ,,informácia, ktorá sa týka\nrozhodovacej činnosti súdu“ je potrebné rozumieť aj úkony účastníkov konania, nakoľko tieto tvoria\npodklad pre samotné rozhodnutie.\n4. Minister spravodlivosti Slovenskej republiky žalobou napadnutým rozhodnutím č. 31562/2013-23-II z\n29.04.2013 zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 223/2013-34-I z 26.3.2013\no nesprístupnení informácie. Minister dospel k záveru, že postup prvostupňového správneho orgánu bol\nsprávny, pričom sa stotožnil aj s odôvodnením jeho rozhodnutia.\n5. Krajský súd rozsudkom č.k. 2S/169/2013-52 z 28.01.2015 v spojení s opravným uznesením č.k.\n2S/169/2013-84 z 20.05.2015 zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, zamietol žalobu a\núčastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.\n6. Na základe odvolania žalobcu Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 5Sžo/160/2015\nz 19.10.2017 podľa § 221 ods. 1 písm. f/ OSP v spojení s § 250ja ods. 3 veta druhá OSP rozsudok\nkrajského súdu č.k. 2S/169/2013-52 z 28.01.2015 v spojení s opravným uznesením č.k. 2S/169/2013-84\nz 20.05.2015 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky uložil krajskému\nsúdu povinnosť v ďalšom konaní opätovne posúdiť žalobu žalobcu a po dôslednom preskúmaní\nžalobcom uplatnených námietok znovu o žalobe (vrátane návrhu na prerušenie konania) rozhodnúť a\nsvoje rozhodnutie v spojitosti s odvolacími námietkami aj riadne a presvedčivo odôvodniť.\n7. Krajský súd následne rozhodol vo veci napadnutým rozsudkom č.k. 2S/169/2013-148 z 21.02.2018.\n8. K návrhu žalobcu na prerušenie konania s tým, aby krajský súd podal návrh Ústavnému súdu\nSlovenskej republiky na konanie podľa čl. 125 Ústavy Slovenskej republiky o súlade § 11 ods. 1 písm. d/\nzákona č. 211/2000 Z.z. s čl. 26 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, krajský súd uviedol, že\nnie je daný dôvod na postup podľa § 100 ods. 1 písm. b/ SSP a krajský súd sa bude ústavne konformným\nvýkladom § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. zaoberať až v merite veci. V tejto súvislosti\npoukázal krajský súd na to, že s takýmto záverom sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v\nuznesení sp.zn. 3Sžo/259/2015 z 24.05.2017 v obdobnej právnej veci s identickými účastníkmi konania\ns tým, že krajský súd nemal zákonný dôvod sa od tohto právneho názoru odkloniť bez odlišností v\nskutkovom a právnom stave.\n9. K meritu veci krajský súd uviedol, že medzi účastníkmi bola spornou otázka, či sa žalobcom\npožadované informácie týkajú rozhodovacej činnosti súdu, resp. medzinárodného súdneho orgánu,\nteda či sa na ne vzťahuje nesprístupnenie informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000\nZ.z. Spornou zostala aj otázka charakteru a záväznosti Rokovacieho poriadku ESĽP pre Slovenskú\nrepubliku.\n10. Pod rozhodovacou činnosťou súdu je podľa krajského súdu potrebné v širšom slova zmysle rozumieť\nkompetenciu súdnych orgánov konať a rozhodovať v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,\nv správnom súdnictve o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti\nrozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon (čl. 142 ods. 1\nÚstavy Slovenskej republiky). V užšom slova zmysle sa rozhodovacou činnosťou súdu rozumie konanie\na rozhodovanie súdu v konkrétnej právnej veci, t.j. od začatia konania (na základe návrhu alebo bez\nnávrhu), cez jednotlivé procesné úkony, procesné čiastkové rozhodnutia, až po rozhodnutie vo veci\nsamej. Pôjde najmä o procesné pravidlá vedenia konania (procesné úkony účastníkov konania alebo\nprocesné rozhodnutia, vydané v priebehu súdneho konania, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo\nveci samej) a rozhodnutia súdu v konkrétnej právnej veci. Za uvedené procesné úkony alebo procesné\nrozhodnutia možno považovať napríklad vyjadrenie účastníkov konania, ustanovenie tlmočníka, znalca,\nopatrovníka, rozhodnutie o námietke zaujatosti, ktorých spoločným znakom je, že nejde o rozhodnutia\nkonečné, ale po ich vydaní konanie pred súdom pokračuje (rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej\n\nrepubliky sp.zn. 3Sži/7/2009 z 08.10.2009, sp.zn. 3Sži/8/2009 z 18.02.2010, sp.zn. 5Sži/1/2011 z\n15.12.2011).\n11. Krajský súd poukázal na to, že právo na informácie je limitované požiadavkou nezasahovať do\nvlastnej rozhodovacej činnosti súdu v priebehu konania (do procesu v jeho priebehu, ako aj vstup\ndo vlastného rozhodovania - porada senátu), a to v záujme objektivity a nestrannosti posudzovanej\nkonkrétnej právnej veci, a tiež je limitované nevyhnutnými opatreniami na ochranu práv a slobôd\niných, bezpečnosti štátu, verejnej bezpečnosti, verejného zdravia a mravnosti, územnej celistvosti a\npod. V predmetnej veci obmedzenie práva na informácie spĺňa podľa názoru krajského súdu formálnu\npodmienku (je upravené v § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z.) ako aj materiálnu podmienku\nochrany práv iných (sťažovatelia S.).\n12. Iná situácia je podľa krajského súdu v prípade rozhodnutí vo veci samej, t.j. konečných rozhodnutí\nsúdu v danej veci (či už meritórnych alebo procesných rozhodnutí, ktorými sa konanie pred súdom\nkončí). S prihliadnutím na skutočnosť, že pojednávanie súdu vo veci samej, ako aj vyhlásenie rozsudku,\nprípadne nálezu, je verejné, nie je daný dôvod na obmedzenie prístupu k týmto rozhodnutiam za\npodmienky, že nebudú obsahovať osobné údaje chránené zákonom č. 428/2002 Z. z. o ochrane\nosobných údajov.\n13. Podľa krajského súdu je nepochybné, že žalobcom požadované písomnosti (vyjadrenia Slovenskej\nrepubliky vo veci Matuschka a iní v. Slovenská republika vrátane všetkých príloh predložených ESĽP)\nsú písomnosťami účastníka konania (strany) pred ESĽP a týkajú sa rozhodovacej činnosti ESĽP ako\nmedzinárodného súdneho orgánu. Žalobca nežiadal sprístupniť rozhodnutie vo veci samej, ktoré vydal\nESĽP. Z uvedeného dôvodu možno podľa krajského súdu v predmetnej právnej veci aplikovať § 11 ods.\n1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. a nesprístupniť požadovanú informáciu, prípadne jej sprístupnenie\nobmedziť.\n14. Krajský súd dospel tiež k záveru, že čl. 40 ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných\nslobôd (ďalej aj „Dohovor“) ani Rokovací poriadok ESĽP neukladajú povinnosť žalovanému bez ďalšieho\nsprístupniť svoje vyjadrenia vo veci vedenej na ESĽP. Právo na informácie je zakotvené v čl. 10\nDohovoru, ktorý v odseku 2 pripúšťa existenciu obmedzení ustanovených zákonmi Vysokých zmluvných\nstrán - v tomto prípade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. aplikovaný v predmetnej právnej veci.\n15. V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že informácie požadované žalobcom sú súčasťou spisu\nESĽP. Dohovor v čl. 40 ods. 2 upravuje sprístupnenie spisov verejnosti, pokiaľ predseda súdu (ESĽP)\nnerozhodne inak. Rokovací poriadok ESĽP upravuje v pravidle 33 opatrenia určené tajomníkom, pokiaľ\npredseda komory z dôvodov uvedených v odseku 2 tohto pravidla, z vlastného podnetu alebo na základe\nžiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby nerozhodne inak. Zdôraznil, že ide o spisy\nESĽP, do ktorých možno nahliadať v sídle ESĽP v Štrasburgu, čomu zodpovedá aj konštrukcia znenia\ncitovaného ustanovenia Dohovoru a následne aj Rokovacieho poriadku ESĽP. Krajský súd dodal, že\nžalobca pripustil možnosť vycestovania do Štrasburgu a nahliadania do spisov, pokiaľ by zo strany\npredsedu súdu alebo senátu nebolo rozhodnuté inak. Ide však o kompetenciu predsedu ESĽP alebo\npredsedu senátu ESĽP, nie o kompetenciu žalovaného. Z odpovede tajomníka ESĽP z 18.12.2013\npodľa krajského súdu vyplýva, že sprístupnenie spisov možno realizovať len v súlade s pravidlom 33\nRokovacieho poriadku ESĽP, čo opäť patrí do kompetencie ESĽP.\n16. Ďalej krajský súd uviedol, že žalobcom citovaný rozsudok ESĽP vo veci Társaság a\nSzabadságjogokért proti Maďarsku zo 14.04.2009, č. sťažnosti 37374/05, sa týka zverejnenia návrhu na\nzačatie konania pred Ústavným súdom Maďarska vo veci preskúmania ústavnosti niektorých ustanovení\nnovely Trestného zákona, ktoré ESĽP považoval za informáciu vo verejnom záujme. V tejto súvislosti\nkrajský súd uviedol, že Ústavný súd Slovenskej republiky je povinný podľa § 5 ods. 7 zákona č. 211/2000\nZ.z. zverejňovať návrhy na začatie konania podľa čl. 125 (o súlade právnych predpisov, tak ako to\nvyžaduje ESĽP vo veci Társaság a Szabadságjogokért proti Maďarsku) až 126 a čl. 127a až 129\nÚstavy Slovenskej republiky. Slovenská republika teda spĺňa povinnosť vyžadovanú ESĽP v citovanom\nrozsudku.\n17. Rozsudok ESĽP vo veci Feldek proti Slovenskej republike zo dňa 12.07.2001, č. sťažnosti 29032/95,\nna ktorý sa žalobca tiež odvolával, nemožno podľa názoru krajského súdu v predmetnej právnej veci\naplikovať pre odlišný skutkový základ.\n\n18. Proti rozsudku krajského súdu podal v zákonom stanovenej lehote kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej\naj „sťažovateľ“) z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f/, g/ a h/ SSP, navrhujúc, aby Najvyšší súd\nSlovenskej republiky ako kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že žalobou\nnapadnuté rozhodnutia zruší a vec vráti žalovanému na ďalšie konanie. Žalobca si zároveň uplatnil nárok\nna náhradu trov konania na krajskom súde a kasačnom súde.\n19. V kasačnej sťažnosti žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku krajského súdu v časti\no zamietnutí jeho návrhu na prerušenie konania s tým, že sa krajský súd navyše odklonil od ustálenej\nrozhodovacej praxe súdov, keď vo svojom rozsudku nevysvetlil, prečo považuje ustanovenie § 11 ods.\n1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. za súladné s Ústavou Slovenskej republiky.\n20. Ďalej žalobca s odkazom na § 137 ods. 2 SSP namietal, že krajský súd pri vyhlásení rozsudku\nneuviedol žiadne odôvodnenie vo vzťahu k zamietnutiu žaloby. Rovnako, že sa krajský súd v\nodôvodnení písomného vyhotovenia rozsudku nevysporiadal so všetkými skutočnosťami podstatnými\npre rozhodnutie vo veci (1. upovedomenie Verejnej ochrankyne práv sp.zn. 2833/2013/VOP, ktoré\nsa týkalo rovnakej právnej otázky a v ktorom bolo skonštatované porušenie základného práva\nžalobcu na informácie, 2. stanovisko Kancelára ESĽP z 29.10.2014, podľa ktorého žalovanému nič\nnebráni sprístupniť žalobcom požadované informácie za dodržania podmienok pravidla 33 Rokovacieho\nporiadku ESĽP, 3. judikatúra Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej nie je opodstatnené\nobmedzovať prístup k verejne prístupným informáciám, pričom účelom § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č.\n211/2000 Z.z. nie je obmedziť všetky informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdov, ale iba tie,\nktoré môžu do rozhodovacej činnosti súdov objektívne zasiahnuť, 4. email Ministerstva spravodlivosti\nČeskej republiky z 18.02.2016 s písomným úvodným stanoviskom Českej republiky vo veci Eremiášová\na Pechová v. Česká republika, ktoré bolo žalobcovi sprístupnené aj napriek obsahovo zhodnému\nustanoveniu českého zákona o slobode informácii ako je § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000\nZ.z., 5. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžo/105/2015 z 22.02.2017, ktorý\nukladá povinným osobám vždy skúmať materiálny charakter obmedzenia prístupu k informáciám, a to\nna základe § 12 zákona č. 211/2000 Z.z.).\n21. Podľa žalobcu sa krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, keď\npovažoval za dôvodné obmedziť prístup k verejne dostupným informáciám (rozsudky Najvyššieho\nsúdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sži/7/2009 a sp.zn. 5Sžo/76/2015 a rozsudok Všeobecného súdu\nvo veci T-93/11), neskúmal materiálny charakter obmedzenia prístupu k požadovaným informáciám\n(nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 464/2010 a rozsudky Najvyššieho súdu\nSlovenskej republiky sp.zn. 3Sžo/105/2015 a sp.zn. 5Sžo/76/2015) a obmedzil základné právo na\ninformácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti súdov výlučne na meritórne rozhodnutia súdov (nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 464/2010, PL. ÚS 1/09, uznesenie Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 514/2010 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn.\n3Sžo/105/2015).\n22. Rozsudok krajského súdu vychádza podľa žalobcu z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď\nnesprávne, nezrozumiteľne a ústavne nekonformným spôsobom interpretoval pojem „rozhodovacia\nčinnosť súdu“ v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Krajský súd podľa žalobcu\nnesprávne konštatoval, že základné právo na informácie, predmetom ktorých je rozhodovacia činnosť\nsúdov, sa môže vzťahovať iba na rozhodnutia vo veci samej a obmedzil prístup k verejne dostupným\ninformáciám, čím poprel zmysel a účel § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., ktorým je ochrana\npred neprimeraným zasahovaním do rozhodovacej činnosti súdov. V tejto súvislosti žalobca uviedol, že\npožadoval informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti ESĽP, ktoré sú verejne prístupné každému (teda\nnie len účastníkom konania) v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania, ibaže prezident príslušnej\nkomory ESĽP rozhodne o konkrétnom dokumente inak.\n23. Podľa žalobcu nie je správny ani názor krajského súdu, že napadnuté rozhodnutie žalovaného\nsledovalo ochranu práv sťažovateľov v konaní pred ESĽP. Tu žalobca namietal, že napadnuté\nrozhodnutie bolo vydané podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré sleduje ochranu\nrozhodovacej činnosti súdov, nie účastníkov konania a navyše napadnuté rozhodnutie sa týka\ndokumentu, ktorého autorom je žalovaný, nie sťažovateľ. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí ani\nv súdnom konaní netvrdil, že je potrebné chrániť práva sťažovateľov a tiež nepožiadal ESĽP o\nobmedzenie prístupu k žalobcom požadovanej informácii ani z jedného z dôvodov uvedených v pravidle\n\n33 rokovacieho poriadku ESĽP, medzi ktoré patrí aj ochrana práv účastníkov konania. Navyše aj\nsamotné dokumenty sťažovateľov ako účastníkov konania sú verejne dostupné v sídle ESĽP už počas\nprebiehajúceho konania.\n24. Žalobca tiež namietal nesprávnu interpretáciu čl. 40 ods. 2 Dohovoru a Rokovacieho poriadku ESĽP\nkrajským súdom.\n25. V závere kasačnej sťažnosti žalobca navrhol, aby kasačný súd konanie prerušil a postúpil\nÚstavnému súdu Slovenskej republiky návrh na zaujatie stanoviska o súlade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona\nč. 211/2000 Z.z. s čl. 26 ods. 4 a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (prípadne s jej inými článkami)\na s čl. 19 ods. 3 Paktu. Žalobca svoj návrh odôvodnil tým, že § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z.\nobmedzuje základné právo na informácie v prospech dôvodu, ktorý nie je uvedený v čl. 26 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky a čl. 19 ods. 3 Paktu. Toto ustanovenie zároveň nie je podľa žalobcu nevyhnutné na\ndosiahnutie zamýšľaného cieľa zákonodarcu - ochrany rozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych\norgánov, pretože pri jeho jazykovom (doslovnom) výklade obmedzuje všetky informácie týkajúce sa\nmedzinárodných súdnych orgánov bez akejkoľvek proporcionality napriek tomu, že mnohé z informácií\ntýkajúcich sa medzinárodných súdnych orgánov sú verejne dostupné.\n26. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že i v prípade, ak by Ústavný súd Slovenskej\nrepubliky v súčasnosti konštatoval rozpor § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. s čl. 26 ods.\n4 Ústavy Slovenskej republiky, žiadnym spôsobom by sa to nedotklo zákonnosti preskúmavaného\nrozhodnutia žalovaného, ktoré by aj v takom prípade bolo vydané v súlade s platným a účinným\nustanovením v čase jeho vydania.\n27. Podľa žalovaného krajský súd po vyhlásení rozsudku stručne odôvodnil svoje rozhodnutie v súlade s\n§ 137 ods. 2 SSP. Ak by aj pri vyhlásení rozsudku došlo k pochybeniu spočívajúcemu v nedostatočnom\nodôvodnení, takýto postup nezakladá podľa žalovaného dôvodnosť kasačnej sťažnosti, keďže tým\nnebolo znemožnené žalobcovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva.\n28. Žalovaný poukázal na § 134 ods. 1 SSP (viazanosť správneho súdu rozsahom a dôvodmi žaloby)\na uviedol, že rozhodnutie žalovaného bolo vydané 29.04.2013 a nebolo možné ho preskúmať s\nohľadom na upovedomenie verejnej ochrankyne práv, stanovisko Kancelára ESĽP, či e-mail Ministerstva\nspravodlivosti Českej republiky, ktoré boli vyhotovené niekoľko mesiacov resp. rokov po vydaní\npreskúmavaného rozhodnutia a po podaní žaloby na súd.\n29. S poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sži/3/2011 žalovaný\nuviedol, že obmedzenie prístupu k informáciám, týkajúcim sa rozhodovacej činnosti súdu, teda k obsahu\ncelého súdneho spisu vrátane vyjadrení účastníkov konania, je potrebné považovať za primerané, keďže\nvšetky rozhodnutia vydané v konkrétnom konaní sa musia sprístupniť, čím je zabezpečená verejná\nkontrola výkonu súdnej moci.\n30. Aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Sži/1/2011 možno podľa žalovaného\nvyvodiť záver, že na rozdiel od procesných rozhodnutí, rozhodnutia vo veci samej je potrebné vždy\nsprístupniť.\n31. Žalovaný poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Sži/7/2009, podľa ktorého z\nlogického a systematického výkladu § 11 ods. 1 písm. d/ zákona o slobodnom prístupe k informáciám\nvyplýva, že pojmom „informácie o rozhodnutí“ sa rozumejú informácie o rozhodnutí vo veci samej a nie\nčiastkové procesné rozhodnutia vydané v priebehu procesu, ktorých vydaním sa konanie nekončí, ale\npráve naopak pokračuje ďalej.\n32. K námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci krajským súdom žalovaný uviedol, že čl.\n40 ods. 2 Dohovoru nemožno vykladať tak, že na jeho základe sú celé spisy dostupné každému v sídle\nESĽP, keďže priamo čl. 40 ods. 2 Dohovoru umožňuje bez odôvodnenia neumožniť prístup k spisom\nči dokumentom ESĽP.\n33. Podľa žalovaného nie je možné, aby došlo k sprístupneniu resp. nesprístupneniu informácii zo strany\nžalovaného podľa zákona č. 211/2000 Z. z. na podklade toho, či došlo alebo nedošlo k obmedzeniu\n\nprístupu k spisu podľa čl. 40 ods. 2 Dohovoru resp. pravidla 33 Rokovacieho poriadku ESĽP. Aj prípadné\nzistenie, že nedošlo k obmedzeniu prístupu k spisu podľa čl. 40 ods. 2 Dohovoru resp. podľa pravidla 33\nRokovacieho poriadku ESĽP podľa žalovaného neznamená, že by k tomu nedošlo, ak by niekto požiadal\no prístup k tomuto spisu.\n34. Žalovaný poukázal aj na vyjadrenie ESĽP z 18.12.2013, podľa ktorého čl. 40 ods. 2 Dohovoru a\nani pravidlo 33 Rokovacieho poriadku ESĽP nezakladajú záväzok či povinnosť Slovenskej republiky\nsprístupňovať fotokópie dokumentov a vyjadrení predložených ESĽP.\n35. Podľa názoru žalovaného je úlohou povinných osôb pri rozhodovaní o žiadosti o sprístupnenie\ninformácií podľa zákona č. 211/2000 Z.z. skúmať len to, či požadovanú informáciu je možné sprístupniť,\nalebo ju nie je možné sprístupniť z dôvodu podľa § 8 až § 11 zákona č. 211/2000 Z.z.. Ďalšie skúmanie,\nči toto obmedzenie je v záujme ochrany nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, nezasahovania do práv\na slobôd iných, nemožnosti ohroziť bezpečnosť štátu, verejný poriadok ani verejný záujem či mravnosť,\nžalovaný nebol povinný realizovať. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na krátke lehoty na vybavenie\nžiadosti o sprístupnenie informácií, ktorých zmeškanie má za následok nastúpenie fikcie vydania\nzamietavého rozhodnutia (§ 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z.), čomu je podľa žalovaného prispôsobená\naj úprava obmedzení prístupu k informáciám, ktoré sú v zákone č. 211/2000 Z.z. stanovené formálne.\nŽalovaný pre porovnanie poukázal na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 10499/2001,\nv ktorého článku 5 ods. 2 je na rozdiel od zákona č. 211/2000 Z.z. vyjadrené obmedzenie prístupu\nk informáciám materiálne, a teda orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, keď by sa jeho\nzverejnením porušila ochrana súdneho konania a právneho poradenstva, pokiaľ nepreváži verejný\nzáujem na jeho zverejnení.\n36. Prijatie záveru, že v prípade právoplatne skončeného konania nie je daný dôvod nesprístupnenia\ninformácie podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. prekračuje podľa žalovaného hranice\nvýkladu práva.\n37. V závere žalovaný požiadal, aby kasačný súd na prejednanie veci nariadil pojednávanie a to\ns ohľadom na skutočnosť, že rozhodnutie kasačného súdu v tejto veci môže zásadným spôsobom\novplyvniť rozhodovaciu prax súdov pri výklade § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. a klásť na\nsúdy ako povinné osoby aplikujúce zákon č. 211/2000 Z.z. nesplniteľné nároky, ktoré môžu mať zásadné\ndôsledky na schopnosť súdov plniť svoju primárnu funkciu.\n38. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „kasačný súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 <aspi://\nmodule='ASPI'&link='99/1963%20Zb.%252310'&ucin-k-dni='30.12.9999'> SSP) preskúmal napadnutý\nrozsudok správneho súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v kasačnej sťažnosti (453 ods. 1 a 2 SSP) a\npo jej preskúmaní dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. Kasačný súd rozhodol o kasačnej\nsťažnosti bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP). Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bol\nzverejnený na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v lehote\nnajmenej piatich dní pred jeho vyhlásením (§ 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).\n39. K žiadosti žalovaného o nariadenie pojednávania kasačný súd uvádza, že podľa § 455 SSP\nrozhoduje kasačný súd o kasačnej sťažnosti spravidla bez pojednávania; pojednávanie môže nariadiť,\nak to považuje za potrebné. V zmysle citovaného zákonného ustanovenia je teda na úvahe kasačného\nsúdu, či bude v tej ktorej veci považovať za potrebné pojednávanie nariadiť. Na rozdiel od konania\npred správnym súdom neplatí v kasačných veciach všeobecné procesné pravidlo, že súd má povinnosť\nnariadiť pojednávanie v tom prípade, ak o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania (§ 107 ods. 1\npísm. a/ SSP). Ustanovenie § 455 SSP je potrebné podľa kasačného súdu vykladať tak, že obsahuje\nvo vzťahu k § 107 ods. 1 SSP špeciálnu právnu úpravu. Vzhľadom k tomu, že kasačný súd v tomto\nprípade vychádzal z rozhodnutia v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným\nsúdom, nepovažoval za potrebné na prejednanie veci samej nariadiť pojednávanie. Žalovaný mal právo\nsa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadriť, čo aj využil, pričom mu nič nebránilo všetky rozhodujúce\nskutočnosti v tomto vyjadrení uviesť. Zároveň, na prejednanie veci samej bolo pojednávanie nariadené\nkrajským súdom.\n40. Predmetom kasačného konania bol rozsudok, ktorým správny súd podľa § 25 SSP v spojení s § 162\nods. 3 CSP zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania, podľa § 190 SSP zamietol žalobu žalobcu o\n\npreskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministra spravodlivosti Slovenskej republiky č. 31562/2013-23-II z\n29.04.2013 a podľa § 168 SSP žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal.\n41. Žalobou napadnutým rozhodnutím Minister spravodlivosti Slovenskej republiky zamietol rozklad\nžalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie žalovaného č. 223/2013-34-I z 26.03.2013 o nesprístupnení\npožadovanej informácie s poukazom na § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. V posudzovanej\nveci žalobca žiadal o zaslanie všetkých vyjadrení Slovenskej republiky adresovaných ESĽP vo veci\nMatuschka a ďalší v. Slovenská republika (sťažnosť č. 33076/10 a 14383/11), a to v celom znení, vrátane\nvšetkých príloh.\n42. Ústava Slovenskej republiky v čl. 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje právo\nna prijímanie informácií (získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom\npre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná (pozri bližšie nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky sp.zn. I. ÚS 236/06-59 z 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči\nneidentifikovanej skupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v ods. 5 citovaného článku ako\npovinnosť orgánov verejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom\npodmienky a spôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina\nzákladných práv a slobôd (čl. 17 ods. 1, 5). Podľa čl. 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky medze\nzákladných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.\nZákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú\nustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu\na zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a\nslobody v zmysle čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky teda možno iba na základe podmienok\nustanovených ústavou. Tieto podmienky, resp. dôvody môžu byť buď všeobecné (čl. 13 ods. 2, 3 a 4\nÚstavy Slovenskej republiky), ktoré sa vzťahujú na obmedzovanie všetkých základných práv a slobôd,\nalebo osobitné (špeciálne), ktoré sa vzťahujú len na jednotlivé (konkrétne) základné práva a slobody.\nOtázku prípustnosti zásahu do základného práva je nutné posudzovať z hľadiska účelu, ktorý tento\nzásah sleduje, teda či zásah možno odôvodniť ústavne relevantným spôsobom (nález Ústavného súdu\nSlovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 1/09-34 z 19. januára 2011).\n43. Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu\ngarantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane\nľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom,\nak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti\nštátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej\nrepubliky). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je čl. 13 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich\npodstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení\nzákladných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky sp.zn. 3Sži/7/2009 z 8. októbra 2009).\n44. Zákon č. 211/2000 Z.z. v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu\nk informáciám (§ 1). Obmedzenia prístupu k informáciám sú upravené v ustanoveniach § 8 až § 13 tohto\nzákona, pričom kasačný súd sa zaoberal obmedzením prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm.\nd/ zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré ustanovenie bolo v predmetnej veci sporné.\n45. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie\nalebo informáciu nesprístupní, ak sa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych\norgánov alebo orgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa\nosobitného predpisu, rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho\ndielu Trestného poriadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie\nnezakazuje zákon alebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy.\n46. Podľa § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/\n> všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované\ninformácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon.\nOprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.\n\n47. Kasačný súd poukazuje na to, že ustanovenie § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. je premietnutím\nústavnej požiadavky minimalizácie zásahu do základného práva na informácie. Z druhej vety citovaného\nzákonného ustanovenia vyplýva princíp dočasnosti ochrany informácií, čo znamená, že ak informácia\nprestane byť podľa zákona chránenou, nie je možné, aby ju povinná osoba naďalej odmietala sprístupniť.\n48. Kasačný súd pri rozhodovaní v tejto veci vychádzal z obdobnej veci, ktorú predstavuje rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3Sžo/105/2015 z 22.02.2017, podľa ktorého sa § 11 ods. 1\npísm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/> neaplikuje\nako izolovaná právna norma, ale vždy v spojení s § 12 zákona č. 211/2000 Z.z.. <https://www.slov-lex.sk/\npravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/> Ustanovenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. sa môže\nvzťahovať iba na prebiehajúce konania („živé veci“), pretože informácia sa môže týkať rozhodovacej\nčinnosti súdu iba dovtedy, dokiaľ rozhodovacia činnosť súdu v danej veci prebieha. V zmysle § 11\nods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. sa nesprístupňujú informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej\nčinnosti súdu. Informácia má takúto kvalitu v zásade iba počas súdneho konania, až do právoplatného\nskončenia veci. V súdnej terminológii sa takýto predmet konania označuje ako „živá vec“. Ide o historický\nprincíp. Priebeh konania je ovládaný procesnými zásadami bezprostrednosti a priamosti, a preto si\nkonajúci súd vždy obstaráva základ a vytvára úsudok pre svoje rozhodnutie iba na základe informácií,\nktoré vyjdú najavo pred ním. Až do právoplatného skončenia súdneho konania má verejnosť pasívny\nprístup k informáciám prostredníctvom účasti na súdnych pojednávaniach. Cieľom tohto ustanovenia\nje garantovať nezávislosť súdnictva, vylúčiť tým paralelný priebeh súdneho procesu na verejnosti.\nVerejnosť má prístup k informáciám zabezpečený prístupom do súdnych budov a na pojednávania.\nRozsudky sa vyhlasujú verejne. Ide o všeobecné princípy, ktorými sa spravujú nielen národné súdy, ale\ni Súdny dvor Európskej únie.\n49. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že vo veci Matuschka a ďalší v. Slovenská republika\n(sťažnosť č. 33076/10 a 14383/11) bolo právoplatne rozhodnuté konečným rozsudkom ESĽP (vo výbore\ntroch sudcov) dňa 27. júna 2017. Uvedené namietal aj žalobca v podaní z 31.01.2018.\n50. Ako už bolo vyššie uvedené, znenie § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. je potrebné\nvykladať v kontexte s účelom tohto zákona a čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa\nktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Účelom\nobmedzenia resp. nesprístupnenia informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z.\nje zabezpečenie nezávislosti súdnictva resp. ochrana pred zasahovaním do rozhodovacej činnosti\nsúdov (medzinárodných súdnych orgánov). Nesprístupniť alebo obmedziť sprístupnenie informácií\npodľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. je preto možné len vo vzťahu k informáciám,\ntýkajúcim sa prebiehajúceho konania pred súdom (v tomto prípade medzinárodným súdnym orgánom).\nV prípade právoplatne skončeného konania totiž absentuje účel obmedzenia resp. nesprístupnenia\ninformácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., ktorým je ochrana pred zasahovaním do\nrozhodovacej činnosti súdov (medzinárodných súdnych orgánov) v priebehu konania.\n51. Je potrebné dodať, že i keď pre súd, konajúci v správnom súdnictve, je rozhodujúci stav v čase\nprávoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP), kasačný súd v zmysle zachovania\nústavnej požiadavky minimalizácie zásahov do základného práva na informácie a s poukazom na\nvyššie uvedený účel obmedzenia resp. nesprístupnenia informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č.\n211/2000 Z.z. nemohol neprihliadnuť na skutočnosť, že v čase jeho rozhodovania dôvod nesprístupnenia\nžalobcom požadovanej informácie už neexistoval. V tejto súvislosti poukazuje kasačný súd na rozsudok\nNajvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 4 Ads 35/2011-75 z 15. septembra 2011, podľa\nktorého „Podle § 75 odst. 1 s. ř. s. vychází soud při přezkoumání rozhodnutí ze skutkového a právního\nstavu, který tu byl v době rozhodování správního orgánu. Aplikace této zásady však může být i přes\nuvedené znění zákona omezena, neboť praxe v některých případech umožňuje přihlédnout ke změně\nprávního či skutkového stavu, která nastala až po vydání rozhodnutí správního orgánu. Judikatura\nÚstavního soudu totiž dovodila možnost přihlížet ke skutkovým či právním novotám ve výjimečných\npřípadech, kdyby s přihlédnutím ke konkrétním okolnostem případu nebylo možné důslednou aplikaci §\n75 odst. 1 s. ř. s. z ústavně právního hlediska akceptovat“.\n52. Na základe uvedeného, keď odpadol dôvod nesprístupnenia žalobcom požadovanej informácie,\nkasačný súd podľa § 462 ods. 2 SSP rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutie Ministra\nspravodlivosti Slovenskej republiky č. 31562/2013-23-II z 29. apríla 2013, ako aj rozhodnutie Ministerstva\n\nspravodlivosti Slovenskej republiky, právny odbor č. 223/2013-34-I z 26. marca 2013 zrušil a vrátil vec\nžalovanému na ďalšie konanie.\n53. Ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie,\norgán verejnej správy je viazaný právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP).\n54. K návrhu žalobcu na prerušenie konania kasačný súd uvádza, že súd musí v zmysle § 100 ods.\n1 písm. b/ SSP konanie prerušiť, ak dôjde k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade\nprávnych predpisov pred Ústavným súdom Slovenskej republiky. Podanie návrhu na začatie konania o\nsúlade právnych predpisov je namieste vtedy, ak sa správny súd domnieva, že určujúca otázka pre jeho\nrozhodnutie vo veci je v právnom poriadku upravená ústavne nekonformným spôsobom. Súčasne by\nmalo ísť o úpravu jednoznačnú v takom rozsahu, že sporný moment nemožno vyriešiť v rámci sudcovskej\ntvorby práva dotvorením neurčitej alebo neúplnej právnej úpravy jej súdnym výkladom. Kasačný súd\nvzhľadom na dôvody, pre ktoré zrušil žalobou napadnuté rozhodnutia, dospel k záveru, že rozhodnutie\nÚstavného súdu Slovenskej republiky o žalobcom navrhovanej otázke by bolo pre súd v tomto konaní\nbez právneho významu a nadbytočné. Kasačný súd preto návrh žalobcu na prerušenie konania podľa\n§ 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 CSP zamietol.\n55. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a 2 SSP v spojení s § 167\nods. 1 SSP a § 175 ods. 1 SSP tak, že úspešnému sťažovateľovi (žalobcovi) priznal proti neúspešnému\nžalovanému nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania na krajskom súde a kasačnom\nsúde. O výške náhrady trov konania na krajskom súde a kasačnom súde rozhodne podľa § 467 ods. 1\nSSP v spojení s § 175 ods. 2 SSP krajský súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,\nsamostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.\n56. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nveta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom\nod 1. mája 2011, § 139 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku n i e j e prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "2S/169/2013", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:7824793d-6bc8-4fbd-896b-da81ecb74b62", "ecli": null, "spisova_znacka": "IV. ÚS 464/2010", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 464/2010 z 10. 11. 2011", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2011-11-10", "citacie_n": 97, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:7824793d-6bc8-4fbd-896b-da81ecb74b62"}, {"guid": "ussr:ead90bef-d531-4a85-b671-7f66821b9a0c", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 514/2010", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 514/2010 z 7. 12. 2010", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2010-12-07", "citacie_n": 113, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:ead90bef-d531-4a85-b671-7f66821b9a0c"}, {"guid": "ussr:08a9f291-6666-48ee-a06c-7d580f9cd719", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/09 z 21. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-21", "citacie_n": 114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08a9f291-6666-48ee-a06c-7d580f9cd719"}, {"guid": "ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 z 28. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-28", "citacie_n": 717, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098"}], "citovane_v": []}