{"guid": "d1e47c6e-4100-4155-9937-c306acc28182:91d1b69d-595a-4b03-976b-6c51205dd272", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1013201210.3", "spisova_znacka": "7Sžik/1/2019", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Sžik/1/2019 z 29. 10. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 29. októbra 2019, sp. zn. 7Sžik/1/2019, ECLI:SK:NSSR:2019:1013201210.3", "identifikacne_cislo": "1013201210", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "JUDr. Viola Takáčová PhD.", "sudca_id": 65, "sudca_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/sudca/judr-viola-takacova-phd-65", "datum_vydania": "2019-10-29", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Iná povaha rozhodnutia"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/2000/211", "nazov": "zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/211-2000"}, {"iri": "/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-d", "nazov": "§ 11 ods. 1 písm. d) zákona č. 211/2000 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2000/211/#paragraf-11.odsek-1.pismeno-d", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/211-2000/paragraf-11"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162", "nazov": "SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015"}, {"iri": "/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "nazov": "§ 461 SSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2015/162/#paragraf-461", "judikatura_url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/predpis/162-2015/paragraf-461"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/2000/211#paragraf-11", "/SK/ZZ/2015/162#paragraf-461"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/91d1b69d-595a-4b03-976b-6c51205dd272", "zdroj": "infosud", "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1013201210.3", "api_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1013201210.3", "text_url": "https://www.kauzis.sk/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1013201210.3/text", "citacie_n": 2, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n7Sžik/1/2019\n1013201210\n29. 10. 2019\nJUDr. Viola Takáčová\nECLI:SK:NSSR:2019:1013201210.3\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Violy Takáčovej,\nPhD. a členiek senátu JUDr. Zdenky Reisenauerovej a JUDr. Sone Langovej, v právnej veci žalobcu:\nJUDr. M. Q., LL.M, narodený X. Q. XXXX, bytom v V., W. Č.. X, právne zast.: Mgr. Stanislavom Hutňanom,\nadvokátom so sídlom v Bratislave, Kominárska č. 141/2,4, proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti\nSlovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné námestie č. 13, v konaní o preskúmanie zákonnosti\nrozhodnutia žalovaného z 23. apríla 2013, Č. 31095/2013-23-II, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave z 11. decembra 2018, č.k. 5S/166/2013-294, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovaného z a m i e t a .\nŽalobca m á\n\nn á r o k na náhradu trov kasačného konania voči žalovanému v rozsahu 100%.\nodôvodnenie:\n\nI.\n1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 11. decembra 2018, č.k.\n5S/166/2013-294, podľa § 191 ods. 1 písm. c/ Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zrušil\nrozhodnutie žalovaného z 23. apríla 2013, Č. 31095/2013-23-II v spojení s prvostupňovým správnym\nrozhodnutím z 21. marca 2013, Ev. č.: 219/2013-34-I, a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie\nkonanie. Žalovaný rozhodnutím z 23. apríla 2013 podľa § 59 ods. 2 Správneho poriadku potvrdil\nrozhodnutie z 21. marca 2013, Ev. č.: 219/2013-34-I, ako vecne správne a rozklad žalobcu zamietol.\nTýmto prvostupňovým rozhodnutím správny orgán postupom podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č.\n211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon\no slobode informácií) v rozhodnom znení (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z.z.“) žalobcom požadované\ninformácie v celom rozsahu nesprístupnil, nakoľko sa týkali rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre\nľudské práva ako medzinárodného súdneho orgánu.\n2. Žalobca sa domáhal sprístupnenia „(...) žiadosti Slovenskej republiky adresovanej Európskemu súdu\npre ľudské práva v Štrasburgu o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Kontrová v. Slovenská\nrepublika, a to v celom znení a vrátane všetkých príloh. (...)“.\n3. Krajský súd zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného správneho orgánu preskúmal v\nintenciách ustanovení článku 26 ods. 1, 4, článku 13 ods. 4 a článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej\nrepubliky, ustanovení § 3 ods. 2, § 5 ods. 1,6, § 7 ods. 1, § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., §\n46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku ako aj príslušných ustanovení SSP a dospel k záveru o dôvodnosti\npodanej žaloby.\n\n4. Krajský súd uviedol, že rozsah a podmienky prístupu k informáciám sú v slovenskom právnom\nsystéme upravené zákonom č. 211/2000 Z.z. a oprávňujú každého bez preukázania právneho alebo\niného dôvodu na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Zároveň menovaný\nzákon upravuje rozsah povinných osôb, ako aj rozsah informácií, ktoré sú povinné sprístupniť na\nžiadosť. Ústava Slovenskej republiky v článku 26 ods. 1 zakotvuje právo na informácie, ktoré predstavuje\nprávo na prijímanie informácií - získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť\nsubjektom pre vlastnú potrebu, ako aj pre potrebu iných spracovaná (nález Ústavného súdu SR, sp.zn.\nI. ÚS 236/06-59 z 28. júla 2007) a k nemu korelujúci pozitívny záväzok štátu voči neidentifikovanej\nskupine subjektov. Obsah tohto záväzku je ozrejmený v článku 26 ods. 5 ako povinnosť orgánov\nverejnej moci primeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti, pričom podmienky a\nspôsob poskytovania informácií ustanoví zákon. Obdobnú úpravu obsahuje taktiež Listina základných\npráv a slobôd (článok 17 ods. 1, 5). Podľa článku 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky, medze\nzákladných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.\nZákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú\nustanovené podmienky. Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a\nzmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Obmedziť základné práva a slobody\nmožno iba na základe podmienok ustanovených ústavou, ktorá ďalej odkazuje na zákonom upravené\npodmienky, a to podmienky všeobecné (článok 13 ods. 2, 3, 4 Ústavy Slovenskej republiky) alebo\nosobitné, vzťahujúce sa na konkrétne práva a slobody (v danom prípade článok 26 ods. 4 Ústavy\nSlovenskej republiky). Ďalej uviedol, že z článku 26 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky možno vyvodiť\nústavné právo každého slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať informácie. Zároveň sa stanovuje aj\npovinnosť orgánov verejnej moci poskytovať každému informácie o svojej činnosti, ktorá však zároveň\nmôže byť obmedzená len zákonom v prípade, ak ide o opatrenie v demokratickej spoločnosti nevyhnutné\n(článok 26 ods. 4, článok 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky). Pri takomto obmedzovaní základného\npráva treba prihliadať na to, aby zákonné obmedzenia základného práva platili rovnako pre všetky\nprípady, spĺňajúce ustanovené podmienky. Pri uplatnení obmedzenia základného práva je potrebné dbať\nna jeho podstatu a zmysel, pričom obmedzenie sa môže použiť len na ustanovený cieľ (článok 13 ods. 3\na 4 Ústavy Slovenskej republiky). Ústava Slovenskej republiky vymedzuje základné práva a slobody len\nrámcovo s odkazom na podrobnejšiu právnu úpravu uskutočnenú zákonom, v danom prípade zákonom\nč. 211/2000 Z.z. a osobitných zákonoch. V prejednávanom prípade nebol dôvod posudzovať naliehavosť\nspoločenskej potreby, zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci, pretože požadované informácie\nsa netýkali konkrétneho rozhodnutia, respektíve výsledku konania medzinárodnej súdnej inštitúcie.\nPreto nie je potrebné skúmať, či obmedzenie prístupu k žiadanej informácii slúži na ochranu práv a\nslobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.\n5. So záverom, podľa ktorého článok 40 ods. 2 Dohovoru ani Rokovací poriadok Európskeho súdu\npre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) neukladajú povinnosť žalovanému bez ďalšieho sprístupniť svoje\nvyjadrenia vo veci vedenej na ESĽP, vyjadril nesúhlas. S poukazom na článok 154c ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky uviedol, že článok 40 ods. 2 Dohovoru má prednosť pred zákonom, ktorý zakotvuje\nako základný princíp, verejný prístup k spisom/dokumentom uloženým u tajomníka. Princíp verejnosti\nje možné v zmysle bodu 33 Rokovacieho poriadku ESĽP prelomiť na základe rozhodnutia prezidenta\nkomory ak je zároveň splnená niektorá z obmedzujúcich podmienok, ktorú toto ustanovenie obsahuje.\nV danom prípade sa však súd z predloženého administratívneho spisu nezistil, že by bolo vydané\nrozhodnutie Prezidenta komory o obmedzí prístupu verejnosti k požadovanému dokumentu. Taktiež\nSlovenská republika nepožiadala ESĽP o obmedzenie prístupu k žalobcom požadovanej informácii ani\nz jedného z dôvodov uvádzaných v pravidle 33 Rokovacieho poriadku ESĽP.\n6. Krajský súd považoval za sporné aj to, či sa žalobcom požadované informácie týkajú rozhodovacej\nčinnosti súdu, respektíve medzinárodného súdneho orgánu, teda či sa na ne vzťahuje nesprístupnenie\ninformácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., nakoľko v danom prípade sa rozsudok vo\nveci Kontrová verzus Slovenská republika stal právoplatným, teda už predtým ako žalobca požiadal o\ninformáciu žiadosťou zo 6. novembra 2012. Krajský súd uviedol, že v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona\nsa nesprístupňujú informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu. Informácia má takúto kvalitu\nv zásade iba počas súdneho konania, až do právoplatného skončenia veci. Pod pojem rozhodovacia\nčinnosť súdu nepatria všetky informácie v súdnom konaní, takúto kvalitu má informácia v zásade iba\npočas súdneho konania. Žalovaný sa preto za právneho stavu právoplatne skončenej veci musí pri\nrozhodovaní na základe žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácie v prvom rade zákonne vysporiadať\ns tým, či poskytnutie požadovanej informácie je spôsobilé ohroziť práva a právom chránené záujmy.\n\nNakoľko súdne konanie bolo právoplatne ukončené, poskytnutie informácie z neho nebolo spôsobilé\nžiadnym spôsobom ohroziť práva a právom chránené záujmy účastníkov konania alebo iných osôb,\nprípadne bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť a už vonkoncom za danej\nsituácie nemohlo zasiahnuť do nezávislosti právoplatne ukončeného súdneho konania.\n7. Na základe uvedeného dospel krajský súd k záveru, že správne orgány oboch stupňov nesprávne\nprávne vec posúdili a preto postupom podľa § 191 ods. 1 písm. c/ SSP zrušil rozhodnutie žalovaného v\nspojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie.\n8. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 167 SSP a úspešnému žalobcovi priznal právo na\nnáhradu trov konania.\nII.\n9. Proti rozsudku krajského súdu podal žalovaný v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť.\n10. Namietal, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že nesprávnym\nprocesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v\ntakej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f/ SSP) a tiež, že\nrozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP).\n11. Konkrétne namietal, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu je jednostranné, formalistické, zjavne\nnezdôvodnené, vnútorne rozporné, na rôznych miestach prijímajúce rôzne závery, a teda nesúladné s\nprávami podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Ako príklad\nuviedol, že v bode 56 a 57 rozsudku uvádza, že cit.: „(...) Rokovací poriadok ESĽP teda nie je takým\nmedzinárodným dokumentom, ktorý by SR zaväzoval a priamo by jej ukladal konkrétne povinnosti (...)“\na tiež, že cit.: „(...) Správny súd dospel k záveru, že čl. 40 ods. 2 Dohovoru ani Rokovací poriadok\nESĽP neukladajú povinnosť žalovanému bez ďalšieho sprístupniť svoje vyjadrenia vo veci vedenej\nna ESĽP. Právo na informácie je zakotvené v čl. 10 Dohovoru, ktorý v odseku 2 pripúšťa existenciu\nobmedzení ustanovených zákonmi Vysokých zmluvných strán - v tomto prípade § 11 ods. 1 písm. d/\nzákona č. 211/2000 Z.z. aplikovaný v predmetnej právnej veci.“, pričom v nasledujúcom bode 58 sa s\ntýmto záverom nestotožňuje.\n12. Namietal, že krajský súd v rozpore s § 134 ods. 1 SSP prekročil dôvody správnej žaloby; síce\nzrušil preskúmavané rozhodnutie žalovaného z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, to ale\nz dôvodov, ktoré neboli predmetom žaloby žalobcu. Uviedol, že žalobca nesprávne právne posúdenie\nodôvodňoval\ni. nepreskúmateľnosťou, nedostatkom dôvodov a nesprávnym právnym posúdením v časti týkajúcej sa\nRokovacieho poriadku ESĽP,\nii. nesprávnou aplikáciou rozsudku ESĽP Társaság a Szabadságjogokért v. Maďarsko,\niii. nepreskúmateľnosťou a nesprávnym právnym posúdením v časti zaoberajúcej sa legitímnym\ndôvodom, na základe ktorého možno nesprístupniť informácie,\niv. nesprávnym uplatnením zásady „ius facit inter partes“,\nv. poskytnutím obdobných informácii Ministrom spravodlivosti Slovenskej republiky,\npričom krajský súd na tieto žalobné dôvody vôbec nereflektuje, k žiadnemu z nich sa nevyjadruje,\ntieto neposudzuje, k zrušeniu preskúmavaného rozhodnutie žalovaného došlo z úplne iných dôvodov,\nktoré žalobca v správnej žalobe neuviedol a nenamietal. Rozhodnutie žalovaného teda preskúmal mimo\ndôvodov správnej žaloby.\n13. So záverom krajského súdu, podľa ktorého článok 40 ods. 2 Dohovoru má s použitím článku 154c\nods. 1 Ústavy Slovenskej republiky prednosť pred zákonom, sa nestotožnil. Dôvodil tým, že článok\n154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky stanovuje prednosť pred zákonom medzinárodných zmlúv\no ľudských právach a základných slobodách. Dohovor sa skladá z troch hláv, pričom len hlava I s\nnázvom Práva a slobody v článku 2 až 18 formuluje ľudské práva a základné slobody. Len v prípade\nustanovení tejto hlavy je možné hovoriť o ich priamej aplikácii, respektíve o ich prednosti pred zákonom\ns použitím článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Hlava II s názvom Európsky súd pre ľudské\npráva formuluje procesné pravidlá konania, obsahuje ustanovenia o zriadení ESĽP, jeho zložení a\n\nzákladných pravidlách konania. Článok 40 sa nachádza v hlave II a neformuluje žiadne základné právo,\nneformuluje právo na prístup k dokumentom a spisom. Potvrdzuje to i samotný článok 1 Dohovoru,\nktorý znie cit.: „Vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii, práva a slobody\nuvedené v Hlave I tohto Dohovoru.“ Okrem toho zdôraznil, že priamo článok 40 ods. 2 Dohovoru\numožňuje predsedovi súdu rozhodnúť inak, a to, že konkrétne spisy v konkrétnom prípade nebudú\nprístupné verejnosti. Teda aj keby článok 40 ods. 2 Dohovoru formuloval právo na prístup k spisom,\nsamotný článok 40 ods. 2 umožňuje predsedovi súdu bez akéhokoľvek odôvodnenia rozhodnúť inak,\nteda obmedziť prístup k spisom. Samotné znenie tohto článku teda relativizuje právo na prístup k spisom.\nV tejto súvislosti aj s poukazom na záver krajského súdu, že Slovenská republika nepožiadala ESĽP\no obmedzenie prístupu k žalobcom požadovanej informácii ani z jedného z dôvodov uvádzaných v\npravidle 33 Rokovacieho poriadku ESĽP uviedol, že nie je prakticky možné, aby došlo k sprístupneniu,\nči nesprístupneniu informácii zo strany žalovaného podľa zákona č. 211/2000 Z.z. na podklade toho, či\ndošlo alebo nedošlo k obmedzeniu prístupu k spisu podľa článku 40 ods. 2 Dohovoru. Okrem praktickej\nokolnosti, a síce lehoty na vybavenie žiadosti o sprístupnenie informácii, ide i o ďalšiu okolnosť, a síce,\nkým nikto nežiadal o prístup k spisu, nebol dôvod, aby došlo k rozhodnutiu o obmedzení prístupu k\nnemu. Až keby nejaká osoba požiadala o prístup k spisu ESĽP podľa článku 40 ods. 2, až na základe\ntakejto žiadosti by mohlo dôjsť k obmedzeniu prístupu k dokumentom alebo k spisu.\n14. Rovnako žalovaný sa nestotožnil so záverom krajského súdu, že v prípade právoplatne skončeného\nkonania nie je možné aplikovať obmedzenie prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona\nč. 211/2000 Z.z., keďže poskytnutie informácii z neho už nie je spôsobilé žiadnym spôsobom ohroziť\npráva a právom chránené záujmy účastníkov konania, alebo iných osôb, prípadne bezpečnosť štátu,\nverejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť a už vonkoncom nemohlo zasiahnuť do nezávislosti\nprávoplatne ukončeného súdneho konania. V prvom rade namietal, že tieto závery nemajú žiadnu oporu\nv zákone č. 211/2000 Z.z., nevyplývajú z § 11 ods. 1 písm. d/, ktoré je podľa žalovaného pomerne\njasné a zrozumiteľné, ktoré neustanovuje kritérium prebiehajúceho, či právoplatne skončeného konania.\nNeukladá povinnej osobe skúmať, či sprístupnením konkrétnych informácii je možné zasiahnuť do\nnezávislosti či nestrannosti rozhodovacej činnosti súdu. Predmetné ustanovenie ukladá povinnej osobe\nv prípade, že dospeje k záveru, že požadovaná informácia sa týka rozhodovacej činnosti súdu len\nuskutočniť úvahu, či ide o rozhodnutie alebo nie. Úlohou povinných osôb je len skúmať, či požadovanú\ninformáciu je možné sprístupniť, alebo ju nie je možné sprístupniť, alebo ju nie je možné sprístupniť\nz dôvodu podľa § 8 až § 11 zákona č. 211/2000 Z.z. V preskúmavanom rozhodnutí žalovaný dospel\nk záveru, že na požadovanú informáciu sa vzťahuje obmedzenie k informáciám podľa § 11 ods. 1\npísm. d/ zákona a urobil to právne korektným a zrozumiteľným spôsobom. Ďalšie skúmanie, či toto\nobmedzenie je v záujme ochrany nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, nezasahovania do práv a\nslobôd iných, nemožnosti ohroziť bezpečnosť štátu, verejný poriadok ani verejný záujem či mravnosť,\nžalovaný nebol povinný realizovať. Zdôraznil, že zákon č. 211/2000 Z.z. má pomerne krátke lehoty\npre vybavenie žiadostí o sprístupnenie informácií, s ktorých zmeškaním sú spojené vážne následky\n(nastúpenie fikcie doručenia) a tomu je prispôsobená aj úprava obmedzení prístupu k informáciám,\nktoré sú v zákone stanovené formálne. Pri takto formálne vyjadrených dôvodoch obmedzenia prístupu\nk informáciám nie je namieste skúmanie otázok, či sprístupnením informácií je možné zasiahnuť do\nnezávislosti a nestrannosti súdnej moci, do práv a slobôd iných, ohroziť bezpečnosť štátu, verejný\nporiadok, verejný záujem či mravnosť. Toto skúmanie zákonodarca povinným osobám nezveril. Žalovaný\npre porovnanie poukázal na nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 10499/2001, v ktorého\nčlánku 5 ods. 2 je na rozdiel od zákona č. 211/2000 Z.z. vyjadrené obmedzenie prístupu k informáciám\nmateriálne, a teda orgány odmietnu prístup k dokumentu v prípade, keď by sa jeho zverejnením porušila\nochrana súdneho konania a právneho poradenstva, pokiaľ nepreváži verejný záujem na jeho zverejnení.\n15. V ďalšej časti podanej kasačnej sťažnosti žalovaný dôvodil tým, že sprístupňovanie iných informácií\ntýkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov nemal zákonodarca nikdy v úmysle upraviť, o čom svedčí\ni znenie dôvodových správ k zákonu č. 220/2011 Z.z. a k zákonu č. 33/2011 Z.z., v ktorých nie je\nžiadna zmienka o tom, že by sa mali sprístupňovať na základe žiadosti podľa zákona č. 211/2000\nZ.z. v akejkoľvek fáze súdneho konania iné informácie, ako rozhodnutia vrátane procesných a\nneprávoplatných). Pri formulácií § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. zákonodarca určite nemal\nv úmysle ustanoviť pravidlo, že v prípade právoplatne skončených konaní majú súdy sprístupňovať zo\nsúdneho spisu všetky informácie. Ak by takýto úmysel mal, § 11 ods. 1 písm. d/ zákona by znel určite\ninak, respektíve by o tom bola v dôvodovej správe zmienka. V tejto súvislosti žalovaný pripustil, že v\nrozhodnutiach súdov, ktoré vykladali § 11 ods. 1 písm. d/ zákona v znení účinnom do 31. decembra\n\n2011 nachádzali pasáže, ktoré vytrhnuté z kontextu môžu hovoriť o tom, že po právoplatnom skočení\nkonania obmedzenie prístupu k informáciám podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona nie je možné aplikovať.\nDodal, že je potrebné si uvedomiť skutočný zmysel a význam týchto rozhodnutí. Následne žalovaný v\nkasačnej sťažnosti označil rozhodnutia súdov, ktoré vytrhnuté z kontextu môžu zavádzať a viesť k prijatiu\nnesprávnych záverov - 8Sži/3/2011, 5Sži/1/2011 a 3Sži/7/2009.\n16. Záverom žalovaný navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu zrušil\na vec mu vrátil na ďalšie konanie.\nIII.\n17. Žalobca sa ku kasačnej sťažnosti žalovaného vyjadril podaním z 12. júna 2019.\n18. Uviedol, že podľa § 119 a § 120 SSP súd nie je viazaný skutkovým stavom zisteným orgánom\nverejnej správy a môže sám vykonávať dokazovanie, ak to považuje za nevyhnutné. Okrem toho, podľa\n§ 121 ods. 2 SSP správny súd má právo vykonať aj dôkazy, ktoré účastníci nenavrhli. Žalovaný v\nkonaní pred vydaním rozsudku postupoval v priamom protiklade so svojou argumentáciou. Tento totiž\npočas konania predložil súdu viacero dôkazov s cieľom ovplyvniť rozhodnutie súdu (napríklad stanovisko\nKancelára ESĽP z 18. decembra 2013, prípadne vyjadrenie žalovaného z 30. novembra 2018, v ktorom\nargumentoval dôvodmi, dovtedy neprezentovanými).\n19. K aplikácii článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 40 ods. 2 Dohovoru\nžalobca uviedol, že Slovenská republika sa zaviazala na základe článku 40 ods. 2, že dokumenty\nzasielané ESĽP budú vo všeobecnosti verejné, teda každému dostupné v sídle ESĽP už počas\nprebiehajúceho súdneho konania, pričom v danom konaní išlo o informácie z právoplatne ukončeného\nkonania. Slovenská republika nepožiadala ESĽP o obmedzenie prístupu k žalobcom požadovaných\ninformácií ani z jedného dôvodov, uvedených v pravidle 33 ods. 2 Rokovacieho poriadku ESĽP. Žalovaný\nteda sám nevidel dôvod, aby došlo k obmedzeniu prístupu k požadovaným informáciám a ani v celom\nkonaní neuviedol/netvrdil, čo bráni sprístupniť každému dostupné informácie už počas prebiehajúceho\nkonania. Zdôraznil, že ani raz v súdnom konaní netvrdil, že článok 40 ods. 2 Dohovoru ukladá členským\nštátom povinnosť sprístupňovať dokumenty zasielané ESĽP. Tvrdil, že Slovenská republika sa zaviazala\nna základe článku 40 ods. 2, že dokumenty zasielané ESĽP budú vo všeobecnosti verejne dostupné\nkaždému v sídle ESĽP. Za takýchto okolností neexistuje žiaden legitímny dôvod, aby žalovaný odmietol\nsprístupniť požadovanú informáciu na základe § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. Uvedené\nplatí o to viac, ak Kancelár ESĽP vo svojom stanovisku uviedol, že žalovanému nič nebráni sprístupniť\ndokumenty zasielané ESĽP pri dodržaní pravidla 33 Rokovacieho poriadku ESĽP, a to na základe\nvnútroštátneho zákona, ktorým je zákon č. 211/2000 Z.z. Článok 40 ods. 2 Dohovoru je právnym\npredpisom so silou vyššou ako zákon, preto má prednosť a / alebo podstatný význam z hľadiska\nrealizácie a obsahu základného práva na informácie. Tento článok je potrebné tiež zobrať do úvahy pri\naplikácii § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z., pretože základné právo na informácie upravuje\nširšie ako pri jazykovom/doslovnom výklade tohto ustanovenia zákon č. 211/2000 Z.z. presadzovaným\nžalovaným.\n20. V ďalšej časti vyjadrenia žalobca uviedol, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí vôbec neskúmal\nexistenciu konkrétneho legitímneho cieľa, rozhodnutie nesleduje žiaden legitímny cieľ, alebo inú ústavne\nchránenú hodnotu. K analýze žalovaného vo vzťahu k rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej\nrepubliky (8Sži/3/2011, 5Sži/1/2011 a 3Sži/7/2009) uviedol, že tieto sa netýkali medzinárodných súdnych\norgánov; týkali sa iba vnútroštátnych súdov a navyše neaktuálneho znenia zákona č. 211/2000\nZ.z. Prístup k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej činnosti medzinárodných súdnych orgánov je\npodstatne širší ako prístup k informáciám týkajúcich sa rozhodovacej činnosti vnútroštátnych súdov;\nide o režimy s rozdielnou mierou dostupnosti / transparentnosti. Pokiaľ ide o vnútroštátne súdy, otázka\nprístupu k informáciám týkajúcich sa ich rozhodovacej činnosti je upravená v § 97 Civilného sporového\nporiadku, vyhláške č. 543/2005 Z.z. o Spravovacom a kancelárskom poriadku pre okresné súdy,\nkrajské súdy, Špecializovaný trestný súd a vojenské súdy. Informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti\nvnútroštátnych súdov (s výnimkou rozsudkov), sú vo všeobecnosti prístupné iba účastníkom konania,\nalebo iným osobám, a to z vážnych dôvodov. Pokiaľ ide o medzinárodné súdne orgány platí, že\n\n- informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti ESĽP (všetky informácie, teda nielen rozsudky) sú verejne\nprístupné každému (nielen účastníkom konania) v sídle ESĽP už počas prebiehajúceho konania, ibaže\nprezident príslušnej komory ESĽP rozhodne v konkrétnom dokumente inak\n- informácie týkajúce sa rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie (všetky informácie,\nnielen rozsudky) vrátane informácií o prebiehajúcich konaniach, sú dostupné každému v sídle Súdneho\ndvora Európskej únie a jednotlivé dokumenty zasielané tomuto súdu sú dostupné verejnosti (teda\nnielen účastníkom konania) po právoplatnom ukončení veci na základe nariadenia č. 1049/2001 a sú\nsprístupňované aj priamo Súdnym dvorom Európskej únie.\n21. V závere žalobca zdôraznil, že zákon č. 211/2000 Z.z. nemôže vylúčiť pri jeho ústavne konformnom\nvýklade sprístupňovanie aj iných informácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov, ako rozhodnutí\nvo veci samej, pretože by to bolo v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky. Poukázal na skutočnosť,\nže Minister spravodlivosti Slovenskej republiky obdobné informácie sprístupnil novinárom dňa 14.\nnovembra 2012, Ministerstvo spravodlivosti Českej republiky informácie obdobného druhu sprístupnilo\nnapriek zhodnému ustanoveniu českého zákona o slobode a informácií. Tiež poukázal na rozsudok\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky z 22. februára 2017, sp.zn. 3Sžo/105/2015, ako aj z 23.\njanuára 2019, sp.zn. 3Sžik/1/2018 podľa ktorých je § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z.\npotrebné vykladať tak, že sa môže vzťahovať iba na prebiehajúce konania („živé veci“), pretože týkať\nsa rozhodovacej činnosti môže iba dovtedy, dokiaľ rozhodovacia činnosť v danej veci prebieha.\n22. Navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť žalovaného zamietol.\nIV.\n23. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu vyjadril podaním z 3. júla 2019.\n24. Zotrval na dôvodoch obsiahnutých v kasačnej sťažnosti tvrdiac, že nesprávne právne posúdenie\nbolo značne vzdialené od nesprávneho právneho posúdenia, ktoré identifikoval krajský súd a pre ktoré\nzrušil preskúmavané rozhodnutie. Článok 40 Dohovoru je procesným ustanovením ESĽP, ktoré za\nstanovených podmienok formuje právo na prístup k dokumentom ESĽP, no nie ako základné právo, ktoré\nje celkom zjavne formulované v hlave I Dohovoru. Ďalej poukázal na to, že ak by sa mali po právoplatnom\nskončení konania sprístupňovať informácie týkajúce sa aj vyjadrení účastníkov konania, či dokonca celý\nsúdny spis, v demokratickej spoločnosti s vládou práva v ústavnoprávnom rámci by to bolo množné len\nzmenou zákona a nie v dôsledku rozhodovacej činnosti súdov.\nV.\n25. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd kasačný (§ 11 písm. g/ SSP)\npreskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu ako aj konanie predchádzajúce jeho vydaniu postupom\nbez nariadenia pojednávania podľa § 455 SSP a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.\n26. Podľa § 2 ods. 1 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom\nchráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších\nveciach ustanovených týmto zákonom.\n27. Podľa § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli\nporušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,\nnečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok\nustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.\n28. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť\nrozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej\nsprávy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach\nustanovených týmto zákonom.\n29. Podľa § 6 ods. 2 písm. a/ SSP, správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách;\n30. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych\npráv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.\n\n31. Podľa § 178 ods. 1 SSP, žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako\núčastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu\nverejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch.\n32. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok krajského súdu, ktorým súd zrušil\nrozhodnutie žalovaného z 23. apríla 2013, Č. 31095/2013-23-II, v spojení s prvostupňovým správnym\nrozhodnutím z 21. marca 2013, Ev. č.: 219/2013-34-I, a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie\nkonanie. Žalovaný rozhodnutím z 23. apríla 2013 potvrdil rozhodnutie z 21. marca 2013, Ev. č.:\n219/2013-34-I, ako vecne správne a rozklad žalobcu zamietol. Týmto prvostupňovým rozhodnutím\nsprávny orgán postupom podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. žalobcom požadované\ninformácie v celom rozsahu nesprístupnil, nakoľko sa týkali rozhodovacej činnosti Európskeho súdu pre\nľudské práva ako medzinárodného súdneho orgánu.\n33. Podľa článku 1 Dohovoru Vysoké zmluvné strany priznávajú každému, kto podlieha ich jurisdikcii,\npráva a slobody uvedené v Hlave I tohto Dohovoru.\n34. Podľa článku 10 ods. 1 Dohovoru každý má právo na slobodu prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu\nzastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a\nbez ohľadu na hranice. Tento článok nebráni štátom, aby vyžadovali udeľovanie povolení rozhlasovým,\ntelevíznym alebo filmovým spoločnostiam.\n35. Podľa článku 10 ods. 2 Dohovoru výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť,\nmôže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon\na ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti,\npredchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv\niných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.\n36. Podľa článku 40 ods. 2 Dohovoru spisy uložené u tajomníka súdu sú prístupné verejnosti, ak\npredseda súdu nerozhodne inak.\n37. Podľa článku 1 ods. 1 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republika je zvrchovaný,\ndemokratický a právny štát.\n38. Podľa článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy,\nv jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.\n39. Podľa článku 13 ods. 2 Ústavy slovenskej republiky medze základných práv a slobôd možno upraviť\nza podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom.\n40. Podľa článku 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa\nmusí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.\n41. Podľa článku 26 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú\nzaručené.\n42. Podľa článku 26 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo vyjadrovať svoje názory slovom,\npísmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a\ninformácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlače nepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie\nv odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.\n43. Podľa článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť\ninformácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na\nochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a\nmravnosti.\n44. Podľa článku 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky orgány verejnej moci majú povinnosť\nprimeraným spôsobom poskytovať informácie o svojej činnosti v štátnom jazyku. Podmienky a spôsob\nvykonania ustanoví zákon.\n\n45. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov,\nzákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou.\n46. Podľa článku 154c ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky medzinárodné zmluvy o ľudských právach a\nzákladných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom ustanoveným\nzákonom pred nadobudnutím účinnosti tohto ústavného zákona, sú súčasťou jej právneho poriadku a\nmajú prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd.\n47. Zákon č. 211/2000 Z.z. upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám\n(§ 1).\n48. Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať\ninformácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické\nosoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických\nosôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.\n49. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z. každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú\npovinné osoby k dispozícii.\n50. Podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000 Z.z. v znení účinnom od 1. januára 2012 do 31.\ndecembra 2015, povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu nesprístupní, ak\nsa týka rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo orgánu činného v\ntrestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu, 24) (§ 82a ods. 5\nzákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 33/2011\nZ.z.; § 55m ods. 5 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre v znení zákona č. 220/2011 Z.z.; pozn. pod\nčiarou) rozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného\nporiadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon\nalebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy;\n51. Podľa § 12 zákona č. 211/2000 Z.z. všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba\ntak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií,\npri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým\ntrvá dôvod nesprístupnenia.\n52. Najvyšší súd z obsahu súdneho ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovaného mal\npreukázané, že:\n- žalobca mailovým podaním z 18. marca 2013 požiadal žalovaného podľa zákona č. 211/2000 Z.z.\no sprístupnenie „(...) žiadosti Slovenskej republiky adresovanej Európskemu súdu pre ľudské práva v\nŠtrasburgu o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Kontrová v. Slovenská republika, a to v\ncelom znení a vrátane všetkých príloh. (...)“\n- rozhodnutím z 21. marca 2013, Ev. č.: 219/2013-34-I, prvostupňový správny orgán predmetnej žiadosti\nžalobcu nevyhovel s odôvodnením, že žiadané informácie sa týkajú rozhodovacej činnosti ESĽP ako\nmedzinárodného súdneho orgánu a následným poukazom na § 11 ods. 1 písm. d/ zákona č. 211/2000\nZ.z.\n- rozhodnutím z 23. apríla 2013, Č. 31095/2013-23-II, žalovaný ako správny orgán príslušný rozhodovať\no rozklade zamietol rozklad žalobcu a potvrdil prvostupňové správne rozhodnutie z 21. marca 2013.\n53. Na úvod najvyšší súd uvádza, že základom interpretácie a aplikácie článku 1 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky je zabezpečenie materiálneho a nie formálneho právneho štátu. Základnou\npremisou materiálneho právneho štátu sa prezentuje všeobecná záväznosť práva pre všetkých. To\nznamená, že štátne orgány, orgány územnej samosprávy, právnické osoby s právomocou rozhodovania\no právach a povinnostiach, ako aj každý jednotlivec musí konať tak, ako určuje právny poriadok.\nÚstavný súd Slovenskej republiky princíp materiálneho právneho štátu prezentoval v právnom názore\ncit.: „(...) V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené princípy,\nako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu), čo možno spoľahlivo\nvyvodiť z čl. 1 ústavy, sa osobitný dôkaz kladie na ochranu tých práv, ktoré sú predmetom jej úpravy.\nPovinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi,\n\nktorými boli priznané.“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. septembra 1999, sp.zn. I. ÚS\n17/1999, zhodne tiež z 13. októbra 1999, sp.zn. I. ÚS 44/1999). Judikatúra Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky tiež kladie dôraz, že v súlade s článkom 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky s uplatňovaním\nprincípu právnej istoty v právom štáte sa spája požiadavka všeobecnosti, platnosti, trvácnosti, stability,\nracionálnosti a spravodlivého obsahu právnych noriem; medzi ústavné princípy vlastné právnemu štátu\npatrí aj zákaz svojvôle v činnosti štátnych orgánov, ako aj zásada primeranosti, respektíve proporcionality\n(m. m. PL. ÚS 1/04). Z článku 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky vyplýva, že výklad a uplatňovanie\nvšeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k\naplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý\nv závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných\npojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu\nzákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a\nvýklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia ako individuálneho správneho aktu. Mocenské\norgány štátu realizujúc svoju rozhodovaciu právomoc sú pri výkone svojej moci povinné postupovať\nv zmysle článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, s prihliadnutím na to, že súčasne sú viazané\naj právnou úpravou obsiahnutou v medzinárodných zmluvách, ktorými je Slovenská republika viazaná\n(článok 7 Ústavy Slovenskej republiky) a po vstupe Slovenskej republiky do Európskeho spoločenstva,\nEurópskej únie postupovať tiež v súlade s právne záväznými predpismi Európskeho spoločenstva,\nEurópskej únie.\n54. Z hľadiska ústavného (a tiež systematického) možno subsumovať právo na informácie pod kategóriu\nzákladných práv a slobôd prvej generácie, ktoré sú z hľadiska slovenského ústavného práva zaradené\nv Treťom oddiele, Druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky a nazvanom „Politické práva“. Základné\nprávo na informácie v zmysle článku 26 Ústavy Slovenskej republiky je nevyhnutné vykladať v kontexte\ndemokratického a právneho charakteru štátu, ktorý je ako jeden zo základných princípov formulovaný\nv článku 1 ods. 1 ústavy. Uvedené základné právo predstavuje spolu s právom na slobodu prejavu\nústavnú záruku na existenciu slobodnej tvorby a výmeny názorov, ideí, poznatkov či informácií bez\nohľadu na ich význam, účelnosť či obsah. Takto sledovaný účel základného práva na informácie sa\npritom nepremieta len do roviny slobody vytvárania a sprostredkovania názorov vo vzťahu k veciam\nverejným, kde je súvislosť s hodnotami demokratického štátu zjavná, ale naopak, má výrazne širší dosah\ndotýkajúci sa rozmanitých sfér života jednotlivcov aj spoločnosti (Nález Ústavného súdu Slovenskej\nrepubliky z 19. januára 2011, PL. ÚS 1/09). Z ústavnej definície vyplýva, že právo na informácie má\ntri zložky, a to vyhľadávanie, prijímanie a rozširovanie informácií. Pri bližšej analýze sa dá dospieť k\nnázoru, že ide o tri relatívne samostatné zložky práva na informácie. Vyhľadávanie informácií je vlastne\nzisťovanie, či v oblasti záujmu toho, kto informácie vyhľadáva, informácie vôbec jestvujú, aké a kde sa\nnachádzajú. Nejde teda ešte o samotné informácie, ale o informáciu o informácii. Prijímanie informácií\nje získanie informácie do vlastnej dispozičnej sféry tak, aby mohla byť subjektom pre vlastnú potrebu,\nako aj pre potrebu iných spracovaná. Získanie informácie sa môže uskutočňovať tak zmyslovými\norgánmi, ako aj rôznymi technickými prostriedkami, akými sú za súčasného stavu zvukové, obrazové,\nako aj zvukovo-obrazové záznamy, ale aj akýmkoľvek iným spôsobom. Rozširovanie informácií je\nakýkoľvek spôsob odovzdania prijatej informácie ďalšiemu subjektu, respektíve ďalším subjektom (Nález\nÚstavného súdu Slovenskej republiky z 26. apríla 2001, sp.zn. I. ÚS 57/00). K samotnému obsahu\ninformácií Ústavný súd Slovenskej republiky v rozhodnutí zo 16. júna 1999, sp.zn. II. ÚS 10/99 uviedol,\nže Ústava Slovenskej republiky prostredníctvom práva na informácie vytvára tri skupiny informácií. Prvú\npredstavujú informácie, ktoré štátne orgány a orgány územnej samosprávy musia predložiť oprávneným\nosobám. Druhú skupinu tvoria informácie, ktoré štátne orgány ani iné orgány verejnej moci nemusia\npredložiť oprávneným osobám, ale musia strpieť prístup k nim, ak oprávnené osoby uplatnia svoje\nprávo na informácie. Tretiu skupinu informácií tvoria informácie, ktoré nemožno zverejniť, pretože\nide o informácie podliehajúce úprave článku 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Tiež dodal, že\nÚstava Slovenskej republiky neobmedzuje právo na informácie z hľadiska predmetu tohto práva,\nteda neustanovuje pozitívny výpočet informácií, ktoré oprávnená osoba môže vyhľadávať, prijímať a\nrozširovať, ani neurčuje negatívny výpočet informácií, ktoré nemožno vyhľadávať, prijímať a rozširovať.\nPredmetom práva na informácie môžu byť všetky informácie, pokiaľ nejde o informácie podliehajúce\nobmedzeniu článkom 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.\n55. V súvislosti s obmedzením práva na informácie najvyšší súd uvádza, že toto je možné výlučne\nza splnenia troch podmienok, a to zákonnosti (zásah do tohto práva možno vykonať len na základe\nzákona a v súlade s ním), legitímnosti cieľa (Ústava Slovenskej republiky taxatívne vymenúva dôvody\n\nobmedzenia práva na informácie) a nevyhnutnosti zásahu v demokratickej spoločnosti. Ústavný súd\nSlovenskej republiky v tomto zmysle uvádza, že cit.: „ (...) Ústava podľa čl. 26 zaručuje osobitnú ochranu\nslobody prejavu aj práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie. Okrem všeobecných\npodmienok, ktoré sa pri obmedzovaní všetkých základných práv a slobôd musia dodržať podľa čl. 13\nústavy, sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa môže obmedziť,\niba ak sa splnia osobitné podmienky podľa čl. 26 ods. 4 ústavy. Obmedzenie práva na informácie v\nsúlade s ústavou je dovolené len vtedy, ak sa splní formálna podmienka zákona a dve kumulatívne\nmateriálne podmienky. Ústava za nijakých okolností nedovoľuje upustiť od splnenia všetkých troch\npodmienok obmedzenia slobody prejavu a práva na informácie. Formálna podmienka znamená, že\nobmedzenie prijme národná rada v právnom predpise so silou zákona. Termínom „zákon“ sa neoznačuje\njeden všeobecne záväzný právny predpis so silou zákona, ale neurčitý počet všeobecne záväzných\nprávnych predpisov s definovaným stupňom právnej sily (II. ÚS 28/96). ... Prvou materiálnou podmienkou\nje požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných alebo sa ním musí chrániť\nbezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej materiálnej\npodmienky stačí preukázanie existencie jedného z citovaných záujmov. Druhou materiálnou podmienkou\nje podmienka nevyhnutnosti prijatia obmedzenia.“ (PL. ÚS 15/98).\n56. Na úseku slobodného prístupu k informáciám zákonodarca zákonom č. 211/2000 Z.z. v § 8 až § 11\nzaviedol inštitút obmedzenia prístupu k informáciám formou legislatívneho vymedzenia prípadov tohto\nobmedzenia. Jedná sa ochranu utajovaných skutočností (§ 8), ochranu osobnosti a osobných údajov\n(§ 9), ochranu obchodného tajomstva (§ 10), ďalšie obmedzenia prístupu k informáciám (§ 11). Tieto\nobmedzenia je nutné chápať v kontexte na ne nadväzujúceho § 12, v ktorom zákonodarca zaviedol\ntzv. princíp selekcie, podľa ktorého všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba\ntak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií,\npri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým\ntrvá dôvod nesprístupnenia. Cez uvedené ustanovenie sa skúma materiálny charakter obmedzenia\nprístupu k informáciám. Jeho obsahom je požiadavka, aby oprávnené obmedzenie práva na informácie\nbolo uplatnené vždy čo v najmenšom rozsahu; naplňuje a zároveň garantuje požiadavku minimalizácie\nzásahu do základných práv a slobôd. Na tomto mieste najvyšší súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho\nsprávneho súdu Českej republiky z 29. júla 2009, sp.zn. 1As/98/2008 podľa ktorého cit.: „(...) Žadatel\no informaci má nepochybně právo žádat o informace v libovolném rozsahu - tj. například vyžádat si i\nkopii celého správního spisu. Je však povinností povinného subjektu prověřit, zda požadovaný materiál\nneobsahuje informace, na které se vztahují zákonná omezení. To má pak nutně za následek prověření\njednotlivých součástí poskytovaného spisu z hlediska jejich kompatibility se zákonnými limity práva na\ninformace.“\n57. Najvyšší súd považuje, aj v kontexte predchádzajúceho bodu 56, ďalej za potrebné uviesť, že\njednotlivé zákonné obmedzenia práva na informácie je nutné vykladať reštriktívne. To znamená, že\nprávo na informácie vo svojich podobách (bod 54) podlieha výnimkám (§ 8 až § 11 zákona č. 211/2000\nZ.z.), ktoré však musia byť úzko interpretované, pričom nevyhnutnosť každého obmedzenia musí byť\nriadne a presvedčivo preukázaná. Overenie tejto „nevyhnutnosti“ v demokratickej spoločnosti znamená\nzaoberať sa v prvom rade otázkou, či takýto zásah je odôvodnený „naliehavou spoločenskou potrebou“,\nči zásah bol primeraný sledovanému legitímnemu cieľu a či dôvody, z ktorých orgány verejnej správy\nvychádzali pri obmedzení práva na informácie sú relevantné, dostatočné a presvedčivo zistené (v tomto\nzmysle pozri napríklad rozhodnutie ESĽP vo veci Klein proti Slovenskej republike, 2006, prípadne Nilsen\na Johnsen proti Nórsku, 1999). Z uvedeného je zrejmé, že vždy je nutné jednoznačne zistiť nevyhnutnosť\na konkrétne dôvody vedúce k obmedzeniu práva na informácie a posúdiť, či by obmedzením tohto\npráva nedošlo k neprimeranému ohrozeniu záujmov chránených inými predpismi, alebo zásahu do práv\niných osôb. Orgány verejnej správy zároveň boli povinné skúmať, či v súvislosti s podanou žiadosťou o\nposkytnutie konkrétnej informácie neexistovali menej drastické, či šetrnejšie prostriedky ako obmedziť\nzákladné práva tak, aby sa účel obmedzenia podarilo ešte naplniť. Právna norma nemá obmedzovať\nzákladné práva a slobody viac, než je nevyhnutné na dosiahnutie cieľa. Orgány verejnej správy sa\nteda mali zaoberať možnosťou či neexistujú nejaké iné možnosti, ktorými by požadované informácie\nsprístupnil a zároveň by chránil ústavnú hodnotu (verejný záujem na ochrane informácií verejného\nporiadku, bezpečnosti štátu a pod.). Teda pred samotným rozhodnutím o nesprístupnení informácií, ktoré\nje zásahom do práva na sprístupnenie informácií je potrebné zvážiť, či existuje iný prostriedok, ktorý\nby rovnako chránil uvedenú ústavnú hodnotu, ale zároveň by aj sprístupnil žiadané informácie. Z tohto\ndôvodu námietka žalovaného spočívajúca v tom, že zákon č. 211/2000 Z.z. má pomerne krátke lehoty\n\npre vybavenie žiadostí o sprístupnenie informácií, s ktorých zmeškaním sú spojené vážne následky\n(nastúpenie fikcie doručenia) a tomu je prispôsobená aj úprava obmedzení prístupu k informáciám,\nktoré sú v zákone stanovené formálne s tým, že pri takto formálne vyjadrených dôvodoch obmedzenia\nprístupu k informáciám nie je namieste skúmanie otázok, či sprístupnením informácií je možné zasiahnuť\ndo nezávislosti a nestrannosti súdnej moci, do práv a slobôd iných, ohroziť bezpečnosť štátu, verejný\nporiadok, verejný záujem či mravnosť, je nedôvodná.\n58. Uvedené potvrdzuje aj samotné znenie zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré v úvode dotknutého\nustanovenia § 11 ods. 1 [v znení cit.: „Povinná osoba obmedzí sprístupnenie informácie alebo informáciu\nnesprístupní, ak (...)“] umožňuje povinnej osobe vzhľadom na charakter žiadanej informácie vybrať si pri\nsvojom rozhodovaní buď možnosť nesprístupnenia informácie oprávnenej osobe, alebo jej poskytnutie v\nobmedzenom rozsahu a nie bez ďalšieho informáciu nesprístupniť bez toho, aby sa skúmal, či neexistujú\niné alternatívy, ktoré chránia účel (zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci) s rovnakou intenzitou,\nale menej obmedzujú právo na informácie.\n59. Najvyšší súd sa stotožňuje so záverom krajského súdu posudzujúceho spornosť otázky, či sa\nžalobcom požadované informácie týkajú rozhodovacej činnosti súdu, respektíve medzinárodného\nsúdneho orgánu, teda či sa na ne vzťahuje nesprístupnenie informácií podľa § 11 ods. 1 písm. d/ zákona\nč. 211/2000 Z.z., nakoľko v danom prípade sa rozsudok vo veci Kontrová v. Slovenská republika stal\nprávoplatným, teda už predtým ako žalobca požiadal o informáciu žiadosťou zo 06. novembra 2012.\nKrajský súd v tejto časti ďalej uvádzal, že v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ menovaného zákona sa\nnesprístupňujú informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej činnosti súdu. Informácia má takúto kvalitu v\nzásade iba počas súdneho konania, až do právoplatného skončenia veci. Pod pojem rozhodovacia\nčinnosť súdu nepatria všetky informácie v súdnom konaní, takúto kvalitu má informácia v zásade iba\npočas súdneho konania. Žalovaný sa preto za právneho stavu právoplatne skončenej veci musí pri\nrozhodovaní na základe žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácie v prvom rade zákonne vysporiadať\ns tým, či poskytnutie požadovanej informácie je spôsobilé ohroziť práva a právom chránené záujmy.\n60. Aj vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti (body 55 - 58) najvyšší súd ďalej poukazuje na\nto, že znenie zákona č. 211/2000 Z.z. v dotknutom ustanovení § 11 ods. 1 dáva povinnej osobe\nmožnosť obmedzenia, alebo nesprístupnenia požadovanej informácie v plnom rozsahu aj v prípade\ntýkajúceho sa cit.: „(...) rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov alebo\norgánu činného v trestnom konaní okrem informácie, ktorá sa sprístupňuje podľa osobitného predpisu,\nrozhodnutia policajta v prípravnom konaní podľa druhej časti druhej hlavy piateho dielu Trestného\nporiadku a informácie o vznesení obvinenia vrátane opisu skutku, ak ich sprístupnenie nezakazuje zákon\nalebo ak ich sprístupnenie neohrozuje práva a právom chránené záujmy;“ Pre úplnosť najvyšší súd\nuvádza, že pod pojmom „rozhodovacia činnosť“ je potrebné v širšom slova zmysle rozumieť kompetenciu\nsúdnych orgánov konať a rozhodovať v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach, v správnom\nsúdnictve o preskúmavaní zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosti rozhodnutí,\nopatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon (čl. 142 ods. 1 Ústavy\nSlovenskej republiky). V užšom slova zmysle sa pod týmto pojmom rozumie konanie a rozhodovanie\nsúdu v konkrétnej právnej veci, t.j. od začatia konania (na základe návrhu alebo bez návrhu), cez\njednotlivé procesné úkony, procesné čiastkové rozhodnutia, až po rozhodnutie vo veci samej. Pôjde\nnajmä o procesné pravidlá vedenia konania (procesné úkony účastníkov konania alebo procesné\nrozhodnutia, vydané v priebehu súdneho konania, ktoré sú nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci samej)\na rozhodnutia súdu v konkrétnej právnej veci. Za uvedené procesné úkony alebo procesné rozhodnutia\nmožno považovať napríklad vyjadrenie účastníkov konania, ustanovenie tlmočníka, znalca, opatrovníka,\nrozhodnutie o námietke zaujatosti, ktorých spoločným znakom je, že nejde o rozhodnutia konečné, ale po\nich vydaní konanie pred súdom pokračuje (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z\n8. októbra 2009, sp.zn. 3Sži/7/2009, prípadne z 15. decembra 2011, sp.zn. 5Sži/1/2011). Z konštrukcie\ntohto zákonného ustanovenia je teda zrejmé, že menovaný zákon nerozlišuje postup pri poskytovaní\ninformácií týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdu vrátane medzinárodných súdnych orgánov (tu\nESĽP) v čase prebiehajúceho konania a v čase, kedy je konanie právoplatne skončené. Vzhľadom však\nna charakter súdneho konania v neukončenej veci bude sprístupnenie informácií v takomto štádiu skôr\nvýnimkou, čo možno odôvodniť garanciou nezávislosti súdnictva a vylúčením „paralelného procesu“ na\nverejnosti a súčasne po dôkladnom zvážení všetkých okolností týkajúcich sa žiadanej informácie. Po\nprávoplatnom skončení veci však už poskytnutím informácie z takto skončeného konania nemôže k\nzásahu do nezávislosti súdnictva v zásade dôjsť, nakoľko účel, na ktorom je založený § 11 ods. 1 písm. d/\n\nzákona č. 211/2000 Z.z. (zachovanie autority a nestrannosti súdnej moci) touto právoplatnosťou zanikol.\nPreto v takomto štádiu konania bude práve naopak nesprístupnenie informácií predstavovať výnimku,\nktorej prípadnú existenciu bude povinná osoba povinná vo vzťahu ku konkrétnemu verejnému záujmu\nriadne preukázať a zároveň presvedčivo odôvodniť. V tomto smere súd bez ďalšieho odkazuje na závery\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky prijaté v rozsudku z 22. februára 2017, sp.zn. 3Sžo/105/2015,\nprípadne z 23. januára 2019, sp.zn. 3Sžik/1/2018, s ktorými sa síce stotožňuje, avšak považoval za\npotrebné niektoré z neho plynúce závery bližšie rozviesť. Najvyšší súd zastáva názor, že aj vzhľadom\nna charakter požadovanej informácie (žiadosti Slovenskej republiky adresovanej Európskemu súdu pre\nľudské práva v Štrasburgu o preskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Kontrová v. Slovenská\nrepublika, a to v celom znení a vrátane všetkých príloh) žalovaný mohol žalobcovi sprístupniť aspoň\nčasť uvedených dokumentov, ak nie dokument celý, nakoľko nie je dôvodné sa domnievať, že by celý\ntext podaní, ktoré boli predmetom žiadosti o sprístupnenie informácií, sú takého charakteru, že by ich\nnesprístupnenie prichádzalo do úvahy v celom rozsahu.\n61. Námietku nepreskúmateľnosti rozsudku krajského súdu spočívajúcu v tom, že súd na rôznych\nmiestach rozhodnutia prijal rôzne závery, vyhodnotil najvyšší súd ako dôvodnú, avšak vzhľadom na\nto, že zmätočnosť sa týkala výlučne posudzovania charakteru článku 40 ods. 2 Dohovoru v spojení\ns pravidlom 33 ods. 2 Rokovacieho poriadku ESĽP, pričom najvyšší súd sa stotožnil s iným záverom\nobsiahnutým v bodoch 61 a 62 rozsudku krajského súdu, nepovažoval za dôvodné a hospodárne\npristúpiť k opätovnému zrušeniu a vráteniu veci krajskému súdu.\n62. Najvyšší súd však uvádza, že základné práva a slobody upravené v Prvej hlave Dohovoru majú\npriamy účinok, čo znamená, že sa ich môžu priamo domáhať účastníci konania pred vnútroštátnym\norgánom (teda aj súdom). Článok 40 ods. 2 Dohovoru je z hľadiska systematického obsiahnutý v\nDruhej hlave nazvanej „Európsky súd pre ľudské práva“ a upravujúcej predovšetkým inštitucionálne a\nprocesné otázky tohto súdu a konania pred ním. Článok 40 ods. 2 Dohovoru bližšie vykonáva pravidlo\n33 Rokovacieho poriadku ESĽP, avšak nakoľko sa jedná o interný akt tohto súdu, na účely tohto konania\nna úseku slobodného prístupu k informáciám nie je relevantný. Pre žalovaný správny orgán a v zmysle\nzákona č. 211/2000 Z.z. vystupujúci v pozícií povinnej osoby nie je tento interný akt ESĽP záväzný.\nAplikácia článku 40 ods. 2 Dohovoru v spojení s pravidlom 33 Rokovacieho poriadku ESĽP by bola\nrelevantná v prípade, ak by sa oprávnená osoba so žiadosťou o sprístupnenie informácie obrátila na\npríslušný orgán ESĽP. Pokiaľ sa však oprávnená osoba s takouto žiadosťou obrátila na vnútroštátny\norgán majúci postavenie povinnej osoby (§ 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z.), rieši sa legalita žiadosti o\nsprístupnenie informácií na úrovni vnútroštátnej, a to primárne v režime zákona č. 211/2000 Z.z. V tomto\nkonkrétnom prípade zároveň povinná osoba chráni záujem tretieho subjektu (ESĽP) a pokiaľ článok 40\nods. 2 Dohovoru v spojení s pravidlom 33 Rokovacieho poriadku ESĽP deklaruje prístupnosť spisov\nverejnosti, za predpokladu, že predseda komory z dôvodu ochrany morálky, verejného poriadku alebo\nnárodnej bezpečnosti v demokratickej spoločnosti, alebo ak je to v záujme maloletých alebo ochrany\nsúkromného života strán, alebo v rozsahu nevyhnutnom podľa názoru predsedu v osobitných prípadoch,\nkedy by zverejnenie mohlo byť na ujmu spravodlivosti, ako aj z vlastného podnetu alebo na základe\nžiadosti niektorej zo strán alebo ktorejkoľvek dotknutej osoby, nerozhodne inak, treba predpokladať,\nže stranou predložené dokumenty (v tomto prípade žiadosť Slovenskej republiky adresovaná ESĽP o\npreskúmanie rozsudku Veľkou komorou vo veci Kontrová v. Slovenská republika, a to v celom znení\na vrátane všetkých príloh) sú verejnosti prístupné. Zároveň z obsahu súdneho spisu nevyplýva, že by\nžalovaný žiadal (hoci aj v priebehu konania) o utajenie príslušných dokumentov. Z toho teda vyplýva,\nže povinná osoba nemôže odmietnuť poskytnutie informácie s odvolaním sa na ochranu zachovania\nautority a nestrannosti súdnej moci tretieho subjektu (ESĽP), pokiaľ pravidlá, podľa ktorých sa tento\nsubjekt riadi, umožňujú sprístupňovanie dokumentov verejnosti.\n63. Námietku žalovaného, že krajský súd vec prejednal nad rámec žalobných dôvodov, čím mal\nporušiť § 134 ods. 1 SSP, najvyšší súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalobca v podanej žalobe\n(okrem iného) namietal nepreskúmateľnosť a nesprávne právne posúdenie v časti zaoberajúcej sa\nlegitímnym dôvodom, na základe ktorého nemožno sprístupniť informácie; poukazoval na to, že žiadal o\nsprístupnenie informácie týkajúcej sa právoplatne skončeného konania. Krajský súd k tomu v bode 61 a\n62 svojho rozsudku uviedol, že rozsudok vo veci Kontrová v. Slovenská republika sa stal právoplatným,\nteda už predtým ako žalobca požiadal o informáciu žiadosťou zo 6. novembra 2012. Ďalej uviedol,\nže v zmysle § 11 ods. 1 písm. d/ zákona sa nesprístupňujú informácie, ktoré sa týkajú rozhodovacej\nčinnosti súdu. Informácia má takúto kvalitu v zásade iba počas súdneho konania, až do právoplatného\n\nskončenia veci. Pod pojem rozhodovacia činnosť súdu nepatria všetky informácie v súdnom konaní,\ntakúto kvalitu má informácia v zásade iba počas súdneho konania. Žalovaný sa preto za právneho stavu\nprávoplatne skončenej veci musí pri rozhodovaní na základe žiadosti žalobcu o sprístupnenie informácie\nv prvom rade zákonne vysporiadať s tým, či poskytnutie požadovanej informácie je spôsobilé ohroziť\npráva a právom chránené záujmy. Najvyšší súd má za to, že krajský súd neprekročil rozsah a dôvody\nžaloby, iba tieto dôvody doplnil o ďalší a bližšie špecifikovaný dôvod majúci však základ v už žalobcom\nuplatnenom dôvode spočívajúcom v nesprávnom posúdení veci v časti týkajúcej sa legitímneho dôvodu\nnesprístupnenia ním požadovanej informácie. Opačný výklad by podľa názoru najvyššieho súdu viedol\nk prílišnému formalizmu, ktorý nezohľadňuje účel a zmysel relevantných zákonných noriem a súdneho\nkonania ako takého. Na podporu uvedeného tvrdenia možno poznamenať, že podľa názoru Ústavného\nsúdu Slovenskej republiky, prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov občianskeho\nsúdneho konania, ktoré ide nad rámec zákona alebo nemá základný význam pre ochranu zákonnosti, nie\nje v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu (Nález Ústavného Súdu Slovenskej republiky\nz 27. októbra 2004, sp.zn. II. ÚS 174/2004 <http://merit.slv.cz/II.US174/2004>).\n64. V kasačnej sťažnosti žalovaný žiadal na prejednanie veci nariadiť pojednávanie. Najvyšší súd\nuvádza, že o kasačnej sťažnosti sa spravidla rozhoduje bez pojednávania, pričom pojednávanie je\nmožné nariadiť, ak to súd považuje za potrebné (§ 455 SSP). Z uvedeného je zrejmé, že nariadenie\npojednávania na najvyššom súde ako súde kasačnom bude skôr predstavovať výnimku ako pravidlo\na bude závisieť výlučne od okolností konkrétnej prejednávanej veci a od úvahy kasačného súdu. V\npredmetnej veci najvyšší súd nedospel k záveru o potrebe nariadenia pojednávania v predmetnej veci.\n65. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší súd námietky žalovaného uvedené v kasačnej\nsťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keďže tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť\nnapadnutého rozhodnutia krajského súdu. Z týchto dôvodov potom najvyšší súd kasačnú sťažnosť podľa\n§ 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.\n66. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší súd v súlade s § 167 ods. 1 v spojení s § 467 ods.\n1 SSP, nakoľko žalobca bol v kasačnom konaní plne úspešný.\n67. Toto rozhodnutie prijal najvyšší súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "5S/166/2013", "guid": "edf8b1a0-9e80-461e-9188-e0955ccb56ee:846306c0-c635-4348-af48-82753674c212", "vztah": "zamietnute"}]}, "cituje": [{"guid": "ussr:08a9f291-6666-48ee-a06c-7d580f9cd719", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/09", "nazov": "Uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/09 z 21. 1. 2009", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2009-01-21", "citacie_n": 114, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:08a9f291-6666-48ee-a06c-7d580f9cd719"}, {"guid": "ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 236/06", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/06 z 28. 6. 2007", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2007-06-28", "citacie_n": 717, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:5ab6fe68-449f-4e00-8610-3a0e9d90b098"}, {"guid": "ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 1/04", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 1/04 z 24. 2. 2005", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2005-02-24", "citacie_n": 337, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:53503ca7-f30d-42be-9307-ec4f878b284f"}, {"guid": "ussr:c2cdb6c6-116f-455e-bd8e-cf81e9f0ddbb", "ecli": null, "spisova_znacka": "I. ÚS 57/00", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 57/00 z 26. 4. 2001", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "2001-04-26", "citacie_n": 71, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:c2cdb6c6-116f-455e-bd8e-cf81e9f0ddbb"}, {"guid": "ussr:69761991-df05-4c1c-b445-46cc04a842c5", "ecli": null, "spisova_znacka": "II. ÚS 10/99", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 10/99 z 16. 6. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-06-16", "citacie_n": 364, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:69761991-df05-4c1c-b445-46cc04a842c5"}, {"guid": "ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced", "ecli": null, "spisova_znacka": "PL. ÚS 15/98", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 15/98 z 11. 3. 1999", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1999-03-11", "citacie_n": 638, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ussr:8d3bfbe7-1f31-448c-b5b0-c27253745ced"}, {"guid": "ussr:3f2cc0d6-1c91-4ba3-ab20-5c6908322861", "ecli": "ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1", "spisova_znacka": "II. ÚS 28/96", "nazov": "Nález Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 28/96 z 12. 5. 1997", "sud": "Ústavný súd SR", "datum_vydania": "1997-05-12", "citacie_n": 288, "url": "https://www.kauzis.sk/judikatura/r/ECLI:SK:USSR:2016:2.US.28.1996.1"}], "citovane_v": []}