{"guid": "063592b1-ea6b-4db8-b730-6a93cba84af4:3d0477fb-bad6-4bf2-9017-db42a975c9c8", "ecli": "ECLI:SK:NSSR:2019:1013200593.1", "spisova_znacka": "8Sžf/1/2018", "nazov": "Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžf/1/2018 z 30. 4. 2019", "citacia": "rozsudok Najvyššieho súdu SR z 30. apríla 2019, sp. zn. 8Sžf/1/2018, ECLI:SK:NSSR:2019:1013200593.1", "identifikacne_cislo": "1013200593", "sud": {"guid": "sud_100", "nazov": "Najvyšší súd", "typ": "najvyssi", "slug": "najvyssi-sud"}, "sudca": "Mgr. Peter Melicher", "sudca_id": 14, "sudca_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/sudca/mgr-peter-melicher-14", "datum_vydania": "2019-04-30", "forma": "Rozsudok", "povaha": ["Zmenené"], "oblast": ["Správne právo"], "podoblast": ["Ostatné"], "merito": null, "pravna_veta": null, "pravna_veta_zdroj": null, "zhrnutie": null, "kolegium": null, "senat": null, "stav": null, "zbierka": null, "predpisy": [{"iri": "/SK/ZZ/1963/99", "nazov": "OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963"}, {"iri": "/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "nazov": "§ 250ja ods. 3 OSP", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/1963/99/#paragraf-250ja.odsek-3", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/99-1963/paragraf-250ja"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/25/#paragraf-138.odsek-7", "nazov": "§ 138 ods. 7 zákona č. 25/2006 Z. z.", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/25/#paragraf-138.odsek-7", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/25-2006/paragraf-138"}, {"iri": "/SK/ZZ/2006/25", "nazov": "zákon č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní (zrušený)", "url": "https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2006/25", "judikatura_url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/predpis/25-2006"}], "paragrafy": ["/SK/ZZ/1963/99#paragraf-250ja", "/SK/ZZ/2006/25#paragraf-138"], "ma_text": true, "text_zdroj": "pdf", "pdf_url": "https://obcan.justice.sk/content/public/item/3d0477fb-bad6-4bf2-9017-db42a975c9c8", "zdroj": "infosud", "url": "https://sk.advokati.digital/judikatura/r/ECLI:SK:NSSR:2019:1013200593.1", "api_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1013200593.1", "text_url": "https://sk.advokati.digital/api/v1/judikatura/ECLI:SK:NSSR:2019:1013200593.1/text", "citacie_n": 0, "text": "Súd:\nSpisová značka:\nIdentifikačné číslo súdneho spisu:\nDátum vydania rozhodnutia:\nMeno a priezvisko sudcu, VSÚ:\nECLI:\n\nNajvyšší súd\n8Sžf/1/2018\n1013200593\n30. 04. 2019\nMgr. Peter Melicher\nECLI:SK:NSSR:2019:1013200593.1\n\nROZSUDOK V MENE\nSLOVENSKEJ REPUBLIKY\nNajvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Petra Melichera a členiek\nsenátu JUDr. Jaroslavy Fúrovej a JUDr. Eriky Šobichovej v právnej veci žalobcu: GEODETICCA, s.r.o.,\nso sídlom v Košiciach, Floriánska 19, IČO: 36 572 161, právne zastúpený: IURISTICO s.r.o., so sídlom\nkancelárie v Košiciach - Sever, Cimborkova 13, IČO: 36 588 041, proti žalovanému: Úrad pre verejné\nobstarávanie, so sídlom v Bratislave, Ružová dolina 10, v konaní o preskúmanie zákonnosti postupu a\nrozhodnutia žalovaného z 21. marca 2013 č. 3018-6000/2013-ON/52, konajúc o odvolaní žalobcu proti\nrozsudku Krajského súdu v Bratislave z 08. augusta 2014 č. k. 6S 79/2013-38, takto\nrozhodol:\nNajvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 08. augusta 2014 č. k. 6S\n79/2013-38 mení tak, že rozhodnutie Úradu pre verejné obstarávanie, Odboru konania o námietkach z\n21. marca 2013 č. 3018-6000/2013-ON/52 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie.\nŽalovaný je povinný nahradiť žalobcovi trovy prvostupňového a odvolacieho konania za zaplatené\nsúdne poplatky vo výške 140 eur a trovy právneho zastúpenia vo výške 672,02 eur, na účet právneho\nzástupcu žalobcu v lehote do 30 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.\nodôvodnenie:\nI.\nKrajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“) rozsudkom z 08. augusta 2014 č. k. 6S 79/2013-38\n(ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie krajského súdu“) zamietol žalobu, ktorou\nsa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu a rozhodnutia Úradu pre verejné obstarávanie,\nOdboru konania o námietkach z 21. marca 2013 č. 3018-6000/2013-ON/52 (ďalej aj ako „rozhodnutie\nžalovaného správneho orgánu“), ktorým Úrad pre verejné obstarávanie, Odbor konania o námietkach\nzastavil konanie o námietkach žalobcu (navrhovateľa v konaní pred správnym orgánom) podľa\nustanovenia § 139 ods. 1 písm. c) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení\nniektorých zákonov.\nKrajský súd v napadnutom rozhodnutí uviedol, že z obsahu spisu ako i z nesporných tvrdení účastníkov\nkonania krajský súd zistil, že Národné lesnícke centrum so sídlom vo Zvolene ako verejný obstarávateľ\nvyhlásil po oznámení uverejnenom v úradnom vestníku zo dňa 22. januára 2013, číslo EÚ/S S 15\npod číslom 21200 - 2013 - SK a vo Vestníku úradu pre verejné obstarávanie zo dňa 19. januára\n2013, číslo 14/2013 pod značkou 907 - MUS, verejné obstarávanie na zákazku „Služby súvisiace so\nzabezpečením prevádzky lietadiel a aparatúr pre snímanie povrchu terénu“. Okrem špecifikácie typu\nverejného obstarávania, predmetu zákazky, podmienok týkajúcich sa zákazky, postupu verejnej súťaže\na ďalších doplnkových informácií, predmetné oznámenie obsahovalo aj údaj o lehote na predkladanie\nponúk alebo žiadostí o účasť, ktorá bola stanovená na deň 18. februára 2013 do 10:00 hod. Listom\n\nzo dňa 8. februára 2013 na požiadanie žalobcu špecifikovala podmienky účasti uvedené v oznámení o\nvyhlásení verejného obstarávania. Následne žalobca listom zo dňa 15. februára 2013 podal verejnému\nobstarávateľovi žiadosť o nápravu proti podmienkam uvedeným v oznámení o vyhlásení verejného\nobstarávania podľa § 136 ods. 1 písm. a) zákona o verejnom obstarávaní. Dňa 20. februára 2013\nobstarávateľa doručil žalobcovi oznámenie o výsledku vybavenia žiadosti o nápravu tak, že jeho žiadosť\nzamietol. Dňa 6. marca 2013 boli žalovanému doručené námietky žalobcu, podané prostredníctvom\njeho splnomocneného zástupcu, proti podmienkam uvedeným v Oznámení o vyhlásení verejného\nobstarávania na predmet zákazky, v ktorom uviedol, že s vybavením jeho žiadosti o nápravu nesúhlasí a\njeho dôvody považuje za nezákonné. Prílohu námietok tvorilo plnomocenstvo udelené Ing. Bc. Michalom\nČernokom ako konateľom žalobcu, advokátskej kancelárií IURISTICO s.r.o., so sídlom v Košiciach,\npričom za splnomocnenca súhlas so zastupovaním žalobcu podpísal Mgr. Tomáš Horkay, advokát. V\nspise sa nachádza odpoveď verejného obstarávateľa na žiadosť žalobcu o vysvetlenie technických\npodmienok účasti ako i oznámenie verejného obstarávateľa zo dňa 20. februára 2012 o výsledku\nvybavenia žiadosti o nápravu.\nĎalej krajský súd uviedol, že v spise sa nachádza vyjadrenie verejného obstarávateľa k námietkam,\nv ktorom je uvedené, že v zmysle ustanovení zákona o verejnom obstarávaní, žiadosť o nápravu\nsmerujúca proti podmienkam uvedeným v oznámení o vyhlásení verejného obstarávania, musí byť\ndoručená verejnému obstarávateľovi do desiatich dní odo dňa uverejnenia oznámenia v európskom\nvestníku. Posledný termín na doručenie písomnej žiadosti o nápravu predstavuje deň 1. február 2013.\nŽiadosť o nápravu bola verejnému obstarávateľovi doručená dňa 18. 2. 2013 vedenie predkladania\nžiadostí o účasť, t. j. po uplynutí lehoty určenej zákonom. Z uvedeného dôvodu verejný obstarávateľ\nžiadosť o nápravu zamietol. Podľa jeho názoru právo podať námietky zaniká, ak žiadosť o nápravu\nnebola doručená v zákonom určenej lehote. V ďalšom texte svojho vyjadrenia obstarávatelia vysvetlili\nsvoje stanovisko k technickým podmienkam účasti vo verejnom obstarávaní. Dňa 21. marca 2013 bolo\nvydané napadnuté rozhodnutie žalovaného, ktorým konanie o námietkach podľa ustanovenia § 139 ods.\n1 písm. c) zákona o verejnom obstarávaní zastavil.\nKrajský súd následne poukázal na ustanovenia § 2, § 9 ods. 1, § 153, § 136 ods. 1 písm. c) a ods.\n3, § 153, § 138 ods. 1 až ods. 8 a § 139 ods. 1 písm. a) až písm. c) zákona č. 25/2006 Z. z. o\nverejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov a uviedol, že konanie o námietkach\nje pomerne prísne formalizovaným procesom a absencia zákonom požadovaných náležitostí podaných\nnámietok je dôvodom pre obligatórne zastavenie konania. Zákon neukladá povinnosť žalovanému\npred vydaním rozhodnutia o námietkach žiadať od navrhovateľa doplnenie námietok v prípade\nabsencie niektorej obligatórnej náležitosti určenej zákonom ani iniciatívne si zabezpečovať doklad,\nktorého predloženie vyplýva navrhovateľovi. Znamená to, že žalovanému nevyplývala v danom\nprípade povinnosť osloviť a zabezpečiť si predloženie príslušného aktuálneho dokladu z Obchodného\nregistra Okresného súdu Košice I, pretože pre právne účely nie je postačujúce len nahliadnutie do\nvýpisu zverejneného obchodným registrom na internete, tak ako to požadoval v žalobe žalobca. Z\nvyššie citovaných ustanovení zákona o verejnom obstarávaní vyplýva, že oprávnenie podpisovať za\nnavrhovateľa musí byť preukázané dokladom, ktorý musí tvoriť prílohu námietok, z ktorého vyplýva\ntoto oprávnenie konateľa spoločnosti, podávajúcej námietky. Z obsahu predloženého administratívneho\nspisu žalovaného týkajúceho sa konania o námietkach žalobcu ako i z nesporných tvrdení účastníkov\nkonania vyplýva, že žalobca súčasne s predložením námietok k tomuto podaniu nepripojil doklad\nvyplývajúci zo zákona, takýto doklad nebol predložený ani verejnému obstarávateľovi, a preto žalovaný\nkonal v súlade so zákonom, ak konanie o námietkach zastavil. Na základe uvedených dôvodov krajský\nsúd žalobu podľa ustanovenia § 250j ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku ako nedôvodnú zamietol.\nO náhrade trov konania rozhodol krajský súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku a vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní, tomuto nepriznal ich náhradu. Žalovaný na náhradu\ntrov konania nemá zo zákona nárok.\nII.\nRiadne a včas podaným odvolaním (ďalej aj ako „odvolanie žalobcu“ alebo „podané odvolanie“) sa\nžalobca domáhal aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „odvolací súd“) rozhodnutie\nkrajského súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného správneho orgánu zruší a vec vráti žalovanému\nsprávnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalobca si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.\n\nŽalobca v podanom odvolaní uviedol, že rozhodnutie krajského súdu trpí vadou nesprávneho právneho\nposúdenia veci v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, ako aj pre\nnedostatočnosť svojho odôvodnenia rozhodnutie krajského súdu trpí i vadou podľa ustanovenia § 205\nods. 2 písm. a) v spojení s ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku a článku\n46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, spočívajúcou v\nskutočnosti, že krajský súd nedostatočne odôvodnil svoje rozhodnutie, keď sa nedostatočne vysporiadal\ns relevantnými argumentmi, ktoré žalobca uvádzal v žalobe, v dôsledku čoho je rozhodnutie krajského\nsúdu arbitrárne, a sčasti i nezrozumiteľné.\nPodľa žalobcu bez ohľadu na prípadné výslovné ustanovenie zákona o vylúčení použitia správneho\nporiadku na úseku určitého špeciálneho správneho konania, pri neposkytnutí rozsahom a kvalitou\ndostatočnej príslušnej špeciálnej právnej úpravy na úrovni zákona, je potrebné a nutné použiť všeobecné\nzásady tohto správneho poriadku a všeobecné inštitúty, ktoré tento proces neparalyzujú a poskytnú\nnutné záruky rovnosti účastníkov a ochrany proti svojvôli správneho orgánu (článok 2 ods. 2 a článok 46\nÚstavy Slovenskej republiky). Progresívna judikatúra vlastná požiadavkám moderného právneho štátu\ndokonca vylučuje ústavnosť možnosti takú absenciu komplexnej zákonnej úpravy procesu preklenúť\nlen použitím všeobecných zásad správneho konania (k čomu žalobca poukazoval na nálezy Ústavného\nsúdu Českej republiky sp. zn. PL. ÚS 14/96, sp. zn. III. ÚS 226/95 a sp. zn. PL. ÚS 21/04).\nV ďalšom žalobca uviedol, že poukázal na všeobecne platnú zásadu nedokazovania všeobecne (príp.\núradne) známych skutočností v konaní, ktorá je vlastná nielen administratívnemu konaniu (§ 34 ods. 6\nsprávneho poriadku), ale nášmu právnemu poriadku ako takému (k čomu žalobca príkladmo odkázal\nna príslušné ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku, daňového poriadku, zákona o dohľade nad\nfinančným trhom). To, že informácia o osobe štatutárneho orgánu obchodnej spoločnosti zapísanej v\nObchodnom registri je skutočnosťou všeobecne známou, dokonca skutočnosťou, o ktorej zákonodarca\nprezumuje jej vedomosť a priznáva účinky jej známosti tretím osobám momentom jej zverejnenia v\nObchodnom vestníku, žalobca doložil konkrétnym odkazom na príslušné ustanovenia zákona (najmä\n§ 27 ods. 3 Obchodného zákonníka, v spojení s § 769 Obchodného zákonníka; a nadväzujúcimi\nustanoveniami zákona o obchodnom registri: § 10 ods. 1 a zákona o Obchodnom vestníku: § 2 ods. 2 a\nods. 4; príp. zákona o informačných systémoch verejnej správy: § 2 písm. b/). Údaje o osobe konateľa\nspoločnosti, ktorý splnomocnil advokátsku kanceláriu na podanie námietok v mene spoločnosti, aj v\nsúlade s vyššie citovanou úpravou v Obchodnom vestníku boli zverejnené v č. 59/2012 pod značkou\nRQ43777 dňa 23. marca 2012, s. 291 a s. 292. Z uvedeného je zjavný v súlade s citovanou zákonnou\núpravou záver, že táto osoba konateľa je tretím osobám všeobecne známa a nedoloženie výpisu z\nobchodného registra nemôže mať účinky prisudzované konaniu o námietkach zo strany správneho\norgánu.\nPodľa žalobcu by nemalo byť sporné, že pri výklade a aplikácii zákona o verejnom obstarávaní\nje potrebné dbať na základný účel sledovaný na tomto úseku, ktorým je rovné zaobchádzanie,\nnediskriminácia uchádzačov a záujemcov, transparentnosť, hospodárnosť a efektívnosť nakladania\ns verejnými prostriedkami (ustanovenie § 9 ods. 4 zákona), ktoré nikdy nemôžu ustúpiť záujmu\nna primeranej rýchlosti konaní v rámci verejného obstarávania do takej miery, že už vôbec nie sú\nzabezpečené. Všetky zásadné odchýlky od obvyklého fungovania inštitútov v právnom systéme a\nobmedzenia účastníkov, či nadmerné požiadavky na formu musia preto vyplývať z právneho predpisu\nso silou zákona úplne jednoznačne a evidentne; a nemôžu byť do tohto zákona dopĺňané extenzívnym\nvýkladom nad rámec rozumného znenia.\nPodľa žalobcu, nakoľko krajský súd odôvodnil svoje rozhodnutie takými vyjadreniami, ktoré nevystihujú\npodstatu špecifických námietok žalobcu uvádzaných v žalobe, je jeho rozhodnutie nepreskúmateľné.\nV danom prípade mal krajský súd vyložiť všeobecný právny pojem „doklad oprávňujúci podpisovať\nnámietky“ pre daný konkrétny prípad a kontrolovať prítomnosť a správnosť úvahy správneho orgánu k\ntomuto. Pritom mal reagovať na celkom konkrétnu argumentáciu žalobcu, resp. i sám z vlastnej iniciatívy\npoužiť metódy právneho výkladu k relevantnému ustanoveniu (aj keby v žalobe, či následnom písomnom\nvyjadrení žalobcu výslovne uvedené neboli). To však krajský súd neučinil.\nPodľa žalobcu je zjavné, že krajský súd svoje odôvodnenie postavil na celkom chybných východiskových\nbodoch (nepochopené žalobné námietky). Krajský súd totiž tvrdil, že zákon neukladá žalovanému\npovinnosť pred vydaním rozhodnutia o námietkach žiadať od žalobcu doplnenie námietok v prípade\n\nabsencie niektorej obligatórnej náležitosti, ani iniciatívne si zabezpečovať doklad, ktorého predloženie\nvyplýva žalobcovi (druhá veta a začiatok tretej vety posledného odseku na str. 6 napadnutého\nrozhodnutia).\nŽalobca poukázal na svoje právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, ktoré je pritom v zmysle judikatúry\nÚstavného súdu Slovenskej republiky súčasťou práva na súdnu ochranu v zmysle článku 46 ods. 1\nÚstavy, ako aj práva na spravodlivý proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských\npráv a základných slobôd, pričom obsahom tohto práva je povinnosť súdu odôvodniť svoje rozhodnutie\ntak, aby jasne a zrozumiteľne dalo odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace\ns predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03, II. ÚS 410/06, I. ÚS 243/07, IV. ÚS 296/09). Povinnosť\nsúdov odôvodniť svoje rozhodnutie v súlade s ustanovením § 157 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho súdneho\nporiadku predstavuje ochranu pred svojvôľou súdov pri rozhodovaní (sp. zn. III. ÚS 84/94) a je zárukou\ntoho, že výkon spravodlivosti nie je arbitrárny (sp. zn. III. ÚS 311/07).\nPodľa žalobcu nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia zakladá teda v zmysle judikatúry\nNajvyššieho súdu Slovenskej republiky porušenie základného práva na spravodlivý proces v zmysle\nčlánku 6 ods. 1 Dohovoru, resp. článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s ustanovením\n§ 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a tým aj naplnenie dovolacieho dôvodu uvedeného v\nustanovení § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku spočívajúceho v odňatí účastníkovi konania\nmožnosti konať pred súdom (sp. zn. 4Cdo 171/2005, 2Cdo 170/2005, 4Cdo 317/2009, Obdo 11/2012,\n4Cdo 90/2013; obdobne tiež Ústavný súd Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 342/2010). Je preto aj\nodvolacím dôvodom podľa ustanovenia § 205 ods. 2 písm. a) Občianskeho súdneho poriadku v spojení\ns ustanovením § 221 ods. 1 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku, keď nereagovaním na jednotlivé\nnámietky účastník nevie, aké stanovisko k nim zaujal orgán aplikácie práva, čím mu bráni s jeho názorom\npolemizovať a k nemu predkladať vlastné závery - a teda mu odníma možnosť konať pred súdom.\nPodľa žalobcu krajský súd odignoroval aj ním uvádzanú ustálenú judikatúru k nemožnosti výluky\nsprávneho poriadku či základných všeobecných zásad konania pri absencii postačujúcej špeciálnej\nprávnej úpravy a rovnako krajský súd odignoroval i poukaz na judikatúru k nemožnosti dotvárať\nmetodickými usmerneniami právnu úpravu zákona o verejnom obstarávaní.\nIII.\nO podanom odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu krajského súdu rozhodol Najvyšší súd Slovenskej\nrepubliky ako odvolací súd rozsudkom z 29. septembra 2016 sp. zn. 8Sžf 100/2014 tak, že rozhodnutie\nkrajského súdu potvrdil a účastníkom súdneho konania náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.\nV odôvodnení rozsudku z 29. septembra 2016 sp. zn. 8Sžf 100/2014 odvolací súd uviedol, že už\nv obdobnej veci rozhodoval a preto v zmysle ustanovenia § 250ja ods. 7 Občianskeho súdneho\nporiadku poukázal na obdobné rozhodnutie - rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.\nzn. 8Sžf 74/2014, ktorého celý text uviedol v odôvodnení a skonštatoval, že odvolací súd rovnako\npreskúmajúc formálne a obsahové náležitosti rozhodnutia žalovaného správneho orgánu nevzhliadol\njeho nezákonnosť, keďže žalovaný správny orgán svoje rozhodnutie náležite a dostatočne odôvodnil.\nOdvolací súd, považujúc rozhodnutie žalovaného správneho orgánu za zákonné, vydané na základe\nspoľahlivo a náležite zisteného skutkového stavu, vyhodnotiac námietky žalobcu uvedené v odvolaní\nproti rozhodnutiu krajského súdu za nedôvodné, potvrdil rozhodnutie krajského súdu ako vecne správne\npodľa ustanovenia § 250ja ods. 3 veta druhá Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanovením\n§ 219 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol\nodvolací súd podľa ustanovenia § 224 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanovením\n§ 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku a ustanovením § 250k ods. 1 Občianskeho\nsúdneho poriadku tak, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože žalobca nebol\nv odvolacom konaní úspešný.\nIV.\nProti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29. septembra 2016 sp. zn. 8Sžf 100/2014\npodal žalobca ústavnú sťažnosť (ďalej aj ako „ústavná sťažnosť žalobcu“). O ústavnej sťažnosti žalobcu\nrozhodol Ústavný súd Slovenskej republiky nálezom z 13. septembra 2018 sp. zn. IV. ÚS 318/2018\ntak, že základné právo žalobcu, na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky\na právo na spravodlivé súdne konanie podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a\n\nzákladných slobôd rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf 100/2014 z 29.\nseptembra 2016 boli porušené, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf 100/2014\nz 29. septembra 2016 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, odvolací súd zaviazal uhradiť žalobcovi\ntrovy konania v sume 363,79 eur na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti\nnálezu a vo zvyšnej časti ústavnej sťažnosti žalobcu nevyhovel.\nÚstavný súd Slovenskej republiky v náleze z 13. septembra 2018 sp. zn. IV. ÚS 318/2018 uviedol, že\npovažuje za potrebné poukázať na skutočnosť, že námietky nastolené sťažovateľkou - žalobcu v konaní\npred krajským súdom (týkajúce sa prílišného formalizmu pri výklade a aplikácii § 138 ods. 7 zákona č.\n25/2006 Z. z.) už boli v inej veci iného sťažovateľa predmetom ústavného prieskumu v konaní vedenom\npod sp. zn. III. ÚS 833/2016. V označenej veci ústavný súd rozhodol nálezom sp. zn. III. ÚS 833/2016\nz 19. apríla 2017, ktorým vyslovil porušenie sťažovateľom označených práv rozsudkom najvyššieho\nsúdu sp. zn. 8Sžf 74/2014 z 26. mája 2016 v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia úradu č.\n6401-6000/2013-ON/105 zo 17. mája 2013, konajúc o odvolaní sťažovate\nRozsudok ľa proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 1S 147/2013 z 5. júna 2014.\nnajvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf 74/2014 z 26. mája 2016 (na ktorom založil najvyšší súd sťažnosťou\nnapadnutý rozsudok sp. zn. 8 Sžf 100/2014 z 29. septembra 2016) vychádza z právneho názoru, v\nzmysle ktorého bolo povinnosťou žalobcu, resp. predkladateľa námietok predložiť aj výpis z obchodného\nregistra spoločnosti, teda predložiť doklad podľa § 138 ods. 7 písm. c) zákona č. 25/2006 Z. z. (výpis z\nobchodného registra), ktorý by potvrdil skutočnosť, že osoba, ktorá námietky podpísala, je oprávnená\nkonať za žalobcu ako štatutár tejto spoločnosti. Ústavný súd tento právny názor v náleze sp. zn. III. ÚS\n833/2016 z 19. apríla 2017 vyhodnotil ako taký, ktorý je založený na ústavne nekonformnom výklade\ndotknutých ustanovení právnych predpisov.\nPodľa názoru ústavného súdu ani jeden zo správnych súdov neuviedol, na základe čoho dospel k nim\nuplatnenému výkladu ustanovenia § 138 ods. 7 písm. c) zákona o verejnom obstarávaní a najvyšší\nsúd ani osobitne neodôvodnil, prečo akceptoval krajským súdom vyslovený záver, že príslušné zákonné\nustanovenie vyžaduje predloženie (výlučne) výpisu z obchodného registra, pričom splnomocnenie\nna zastupovanie udelené advokátovi nie je v konaní o námietkach dostačujúcim dokladom. Ústavný\nsúd nespochybňuje, že doklad preukazujúci oprávnenie podpísať námietky je obligatórnou prílohou\nnámietok, ak tieto nepodpísal sám uchádzač, avšak v rozhodnutiach vydaných vo veci sťažovateľky\nabsentuje logické a koherentné vysvetlenie, prečo nemožno akceptovať splnomocnenie udelené\nadvokátovi ako doklad podľa ustanovenia § 138 ods. 7 písm. c) zákona č. 25/2006 Z. z..\nÚstavný súd už aj v minulosti skonštatoval, že k výkladu právnych predpisov a ich inštitútov nemožno\npristupovať len z hľadiska textu zákona, a to ani v prípade, keď sa text môže javiť ako jednoznačný a\nurčitý, ale predovšetkým podľa zmyslu a účelu zákona (nález ústavného súdu č. k. IV. ÚS 71/2013-36\nz 23. mája 2013). Neprimeraný formalizmus pri posudzovaní procesných úkonov účastníkov konania a\nprílišný tlak na dopĺňanie takých náležitostí do procesných úkonov, ktoré nemajú základný význam pre\nochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými princípmi spravodlivého procesu. Preto, hoci gramatický\nvýklad je legitímnym spôsobom aplikácie práva, je pri jeho použití nevyhnutné dbať práve na to, aby sa\nnestratil účel právnych inštitútov nielen priamo upravených, ale aj dotknutých spornou normou.\nZ uvedených dôvodov ústavný súd v konaní vedenom pod sp. zn. III. ÚS 833/2016 zrušil rozsudok\nnajvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf 74/2014 z 26. mája 2016, keďže podľa jeho názoru najvyšším súdom\npoužité právne predpisy neboli interpretované ústavne akceptovateľným spôsobom a pri ich aplikácii\ndošlo k zásadnému popretiu ich účelu a významu. Ústavný súd nemá dôvod spochybňovať svoj už\nvyslovený právny názor ani vo veci sťažovateľky, na ktorú je vzhľadom na už uvedené nepochybne\naplikovateľný.\nZa okolností, keď najvyšší súd pri preskúmavaní rozsudku krajského súdu sp. zn. 6S 79/2013 z 8.\naugusta 2014 založil svoj potvrdzujúci rozsudok sp. zn. 8Sžf 100/2014 z 29. septembra 2016 v podstate\nlen na právnom názore vyjadrenom v „zásadnom stanovisku“ najvyššieho súdu, ktorý bol obsiahnutý v\njeho predchádzajúcom rozhodnutí (rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 8Sžf 74/2014 z 26. mája 2016)\na ktorý už ústavný súd v náleze sp. zn. III. ÚS 833/2016 z 19. apríla 2017 vyhodnotil ako ústavne\nneakceptovateľný, nemožno ani napadnutý rozsudok najvyššieho súdu považovať z ústavnoprávneho\n\nhľadiska za akceptovateľný a udržateľný, o to viac, že v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci\nsa javí ako svojvoľný.\nVo vzťahu k už uvedenému ústavný súd zdôrazňuje, že vo svojej judikatúre dôsledne uplatňuje zásadu\nústavne konformného výkladu, ku ktorej sa prihlásil už v konaní vedenom pod sp. zn. PL. ÚS 15/98,\nv ktorom uviedol: „Keď právnu normu možno vysvetľovať dvoma spôsobmi, pričom jeden výklad je\nv súlade s ústavou a medzinárodnými dohovormi podľa čl. 11 ústavy a druhý výklad je s nimi v\nnesúlade, nejestvuje ústavný dôvod na zrušenie takej právnej normy. Všetky štátne orgány majú\nvtedy ústavou určenú povinnosť uplatňovať právnu normu v súlade s ústavou.“ Zásadu prednosti\nústavne konformného výkladu ústavný súd uplatňuje aj v konaniach o sťažnostiach fyzických osôb\nalebo právnických osôb podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, pričom zdôrazňuje, že z tejto zásady „vyplýva\ntiež požiadavka, aby v prípadoch, ak pri uplatnení štandardných metód výkladu prichádzajú do úvahy\nrôzne výklady súvisiacich právnych noriem, bol uprednostnený ten, ktorý zabezpečí plnohodnotnú,\nresp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických alebo právnických osôb. Všetky\norgány verejnej moci sú teda povinné v pochybnostiach vykladať právne normy v prospech realizácie\nústavou (a tiež medzinárodnými zmluvami) garantovaných základných práv a slobôd“ (II. ÚS 148/06, m.\nm. tiež III. ÚS 348/06, IV. ÚS 96/07, IV. ÚS 200/07, IV. ÚS 209/07, IV. ÚS 95/08 atď.).\nSumarizujúc dosiaľ uvedené, ústavný súd konštatuje, že najvyšší súd v posudzovanej veci sťažovateľky\npostupoval spôsobom, ktorý nekorešponduje spravodlivému usporiadaniu vzťahov medzi účastníkmi\nposudzovaného súdneho konania, ktoré je základným prejavom materiálneho prístupu k ochrane\nústavnosti (m. m. IV. ÚS 1/07, IV. ÚS 75/08, I. ÚS 57/07, IV. ÚS 182/07) a zároveň aj kľúčovým\nimperatívom pre ústavne konformný výklad a aplikáciu právnych noriem uskutočňovanú všeobecným\nsúdom.\nZa daných okolností, s poukazom na dosiaľ uvedené (prílišný formalizmus pri výklade dotknutého\nustanovenia zákona č. 25/2006 Z. z.), bolo podľa názoru ústavného súdu nevyhnutné, aby sa odvolací\nsúd v napadnutom rozhodnutí otázkou výkladu a aplikácie § 138 ods. 7 zákona č. 25/2006 Z. z.\n(obligatórne prílohy k podaným námietkam doručované úradu) primeraným spôsobom zaoberal a\nústavne akceptovateľným spôsobom aj vysporiadal a svoje právne závery presvedčivým spôsobom\nodôvodnil, a tým preukázal aj ich ústavnú akceptovateľnosť.\nZ uvedených hľadísk ústavný súd považuje napadnutý rozsudok najvyššieho súdu ako\nnepreskúmateľný, a teda taký, ktorý nezodpovedá požiadavkám vyplývajúcim z obsahu základného\npráva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6\nods. 1 dohovoru. Súčasťou týchto práv je totiž nepochybne aj požiadavka, aby sa príslušný všeobecný\nsúd v konaní právne korektným spôsobom a zrozumiteľne vyrovnal nielen so skutkovými okolnosťami\nprípadu, ale aj s kľúčovými právnymi otázkami, ktoré ho viedli ku konkrétnemu rozhodnutiu. Podľa názoru\nústavného súdu však napadnutý rozsudok najvyššieho súdu a postup, ktorý predchádzal jeho vydaniu,\nuvedené atribúty nespĺňa, a preto je z ústavného hľadiska neakceptovateľný a neudržateľný.\nNad rámec uvedeného ústavný súd považuje za vhodné poukázať na skutočnosť, že jeho závery\nvyslovené vo veci sťažovateľky nepriamo podporuje aj nová právna úprava obsiahnutá v zákone č.\n177/2018 Z. z. o niektorých opatreniach na znižovanie administratívnej záťaže využívaním informačných\nsystémov verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon proti byrokracii) [ďalej len\n„zákon o byrokracii“], ktorý je účinný od 1. septembra 2018 a obsahuje taxatívny výpočet informačných\nsystémov verejnej správy, z ktorých údaje a výpisy nie sú osoby povinné dokladovať v listinnej podobe. V\ntejto súvislosti ústavný súd poukazuje na § 1 ods. 1 citovaného zákona relevantného v danej veci, podľa\nktorého orgány verejnej moci sú pri svojej úradnej činnosti povinné a oprávnené získavať a používať\núdaje evidované v informačných systémoch verejnej správy a vyhotovovať si z nich výpisy a tieto údaje\na výpisy si v nevyhnutnom rozsahu navzájom bezodplatne poskytovať. Takto získané údaje a výpisy,\nokrem údajov a výpisov z registra trestov, sa považujú za skutočnosti všeobecne známe; tieto údaje a\nvýpisy sú použiteľné na právne účely. Podľa ods. 3 citovaného ustanovenia informačnými systémami\nverejnej správy na účely tohto zákona sú a) register právnických osôb, podnikateľov a orgánov verejnej\nmoci, b) informačný systém katastra nehnuteľností.\nNa základe čl. CLIX zákona o byrokracii sa okrem iného s účinnosťou od 1. januára 2019 zmení aj\nustanovenie v § 170 ods. 6 zákona č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení\n\nniektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého už nebude ako povinná príloha\nnámietok doklad preukazujúci oprávnenie podpisovať námietky.\nV.\nV správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť\nrozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy, orgánov územnej samosprávy ako i orgánov záujmovej\nsamosprávy a ďalších právnických osôb ako i fyzických osôb, pokiaľ im zákon zveruje rozhodovanie\no právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy. Rozhodnutiami\nsprávnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané nimi v správnom konaní ako aj ďalšie rozhodnutia,\nktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb.\nPodľa § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku odvolacie konania podľa piatej časti\nObčianskeho súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona sa dokončia\npodľa doterajších predpisov.\nNajvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací podľa ustanovenia § 10 ods. 2 Občianskeho\nsúdneho poriadku v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku a s\nustanovením § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie\nkrajského súdu z dôvodov a v rozsahu uvedenom v žalobcom podanom odvolaní podľa ustanovenia\n§ 212 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho\nsúdneho poriadku a s ustanovením § 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku a postupom podľa\nustanovenia § 250ja ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 492 ods. 2\nSprávneho súdneho poriadku bez nariadenia pojednávania, keď deň verejného vyhlásenia rozhodnutia\nbol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na webovom sídle odvolacieho súdu\n(www.nsud.sk) po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že odvolanie žalobcu je dôvodné.\nPodľa ustanovenia § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve súdy na\nzáklade žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov\nverejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie\nje v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, najmä s hmotnoprávnymi a procesnými\nadministratívnymi predpismi.\nV intenciách ustanovenia § 244 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku súd preskúmava aj zákonnosť\npostupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu,\npodľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V\nzákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v\npriebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa\nna takéto konanie vzťahuje zákon o správnom konaní.\nOdvolací súd primárne v medziach odvolania preskúmal odvolaním napadnuté rozhodnutie ako aj\nkonanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci odvolacieho súdneho konania skúmal aj napadnuté\nrozhodnutie žalovaného správneho orgánu, najmä z toho pohľadu, či sa krajský súd vysporiadal so\nvšetkými námietkami žalobcu a z takto vymedzeného rozsahu či správne posúdil zákonnosť a správnosť\nnapadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu.\nPredmetom konania pred krajským súdom bolo preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia\nžalovaného správneho orgánu z 21. marca 2013 č. 3018-6000/2013-ON/52, ktorým Úrad pre verejné\nobstarávanie, Odbor konania o námietkach zastavil konanie o námietkach žalobcu (navrhovateľa v\nkonaní pred správnym orgánom) podľa ustanovenia § 139 ods. 1 písm. c) zákona č. 25/2006 Z. z. o\nverejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.\nÚlohou odvolacieho súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného\norgánu verejnej správy, ktorým zastavil konanie o námietkach žalobcu podľa ustanovenia § 139\nods. 1 písm. c) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých\nzákonov z dôvodu, že žalobca, ktorý podal námietky k nim síce doložil plnomocenstvo oprávňujúce\npodpísať námietky za žalobcu ním splnomocneným právnym zástupcom, absentoval však doklad, z\nktorého vyplýva oprávnenie udeliť takéto splnomocnenie, napr. výpis z Obchodného registra Slovenskej\nrepubliky žalobcu.\n\nOdvolací súd pri novom rozhodovaní o odvolaní žalobcu aplikoval na prejednávanú vec závery nálezov\nÚstavného súdu Slovenskej republiky z 13. septembra 2018 sp. zn. IV. ÚS 318/2018 a z 19. apríla 2017\nsp. zn. III. ÚS 833/2016, v ktorých sa Ústavný súd Slovenskej republiky zaoberal prílišným formalizmom\nvo vzťahu k aplikácii ustanovenia § 138 ods. 7 písm. c) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní,\na uviedol že: „prílišný formalizmus pri posudzovaní úkonov účastníkov konania a nadmerný tlak na\ndoplnenie takých náležitostí do procesných úkonov účastníkov, ktoré nemajú oporu v zákone, ktoré idú\nnad rámec zákona alebo nemajú základný význam pre ochranu zákonnosti, nie sú v súlade s ústavnými\nprincípmi spravodlivého procesu.“.\nZákonodarca v ustanovení § 138 ods. 7 zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní taxatívne\nvypočítava obligatórne prílohy k podaným námietkam. V zmysle ustanovenia § 138 ods. 7 písm. c)\nzákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní je povinnou prílohou námietok aj doklad preukazujúci\noprávnenie podpisovať námietky podľa odseku 6 písm. g), ak nebol predložený kontrolovanému.\nZákonodarca však nešpecifikuje typ dokladu ani nedefinuje jeho charakter. Takýmto dokladom v zmysle\nustanovenia § 138 ods. 7 písm. c) zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní preto môže byť\npodľa názoru odvolacieho súdu aj plnomocenstvo udelené právnemu zástupcovi účastníka konania,\nbez tohto aby účastník konania musel k tomuto plnomocenstvu priložiť aj ďalší doklad, z ktorého by\nvyplývalo oprávnenie udeliť takéto splnomocnenie právnemu zástupcovi, napr. výpis z Obchodného\nregistra Slovenskej republiky účastníka konania.\nOdvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 08. augusta 2014 č. k. 6S\n79/2013-38 zmenil podľa ustanovenia § 250ja ods. 3 veta prvá Občianskeho súdneho poriadku v spojení\ns ustanovením § 492ods. 2 Správneho súdneho poriadku tak, že rozhodnutie žalovaného správneho\norgánu z 21. marca 2013 č. 3018-6000/2013-ON/52 zrušil podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a)\nObčianskeho súdneho poriadku a vec vrátil žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, v ktorom\nje viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.\nVI.\nO trovách prvostupňového a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 250k\nods. 1 Občianskeho súdneho poriadku v spojení s ustanovením § 246c ods. 1 veta prvá Občianskeho\nsúdneho poriadku, s ustanovením § 224 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku a s ustanovením\n§ 492 ods. 2 Správneho súdneho poriadku. Žalobca mal v konaní úspech, nárok na náhradu trov\nprvostupňového a odvolacieho konania si uplatnil (ustanovenie § 151 ods. 1 Občianskeho súdneho\nporiadku).\nŽalobcovi patrí náhrada trov konania za zaplatený súdny poplatok za podanú žalobu (č. l. 1) v sume 70\neur a za podané odvolanie (č. l. 57) v sume 70 eur. Spolu patrí žalobcovi náhrada trov prvostupňového\na odvolacieho konania za zaplatený súdny poplatok v sume 140 eur.\nNakoľko bol žalobca zastúpený advokátom, patrí mu aj náhrada trov konania pozostávajúca z trov\nprávneho zastúpenia. Pri určení výšky týchto trov odvolací súd vychádzal z ustanovenia § 11 ods. 4 vety\nprvej, ustanovenia § 16 ods. 3 a ustanovenia § 18 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej\nrepubliky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v\nznení neskorších predpisov.\nKonkrétne žalobcovi, ktorý mal vo veci úspech, odvolací súd priznal náhradu trov konania pozostávajúcu\nz trov právneho zastúpenia v konaní pred krajským súdom za dva úkony právnej služby v roku 2013\n- príprava a prevzatie právneho zastúpenia - 130,16 eur a k tomu zodpovedajúci režijný paušál 7,81\neur (spolu 137,97 eur) a písomné podanie na súd - žaloba - 130,16 eur a k tomu zodpovedajúci režijný\npaušál 7,81 eur (spolu 137,97 eur) a za dva úkony právnej služby v roku 2014 - písomné podanie na súd\n- vyjadrenie - 134,00 eur a k tomu zodpovedajúci režijný paušál 8,04 eur (spolu 142,04 eur) a písomné\npodanie na súd - odvolanie - 134,00 eur a k tomu zodpovedajúci režijný paušál 8,04 eur (spolu 142,04\neur). Spolu 560,02 eur a všetko zvýšené o 20% DPH, teda celkovo v sume 672,02 eur, čo zodpovedá\nsume vyčíslenej žalobcom (č. l. 53).\nCelkovo odvolací súd priznal žalobcovi náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania\npozostávajúcu zo zaplatených súdnych poplatkov za podanú žalobu a za podané odvolanie spolu vo\nvýške 140 eur a náhradu trov konania pozostávajúcu z trov právneho zastúpenia vo výške 672,02 eur.\n\nŽalovaný správny orgán v konaní úspech nemal, nevzniklo mu právo na náhradu trov konania, naviac\nkeď správnemu orgánu zo zákona náhrada trov konania v správnom súdnictve neprináleží.\nSenát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v danej veci rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9\nzákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.\nmája 2011).\nPoučenie:\nProti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.", "vazby": {"vyrok_vztahy": [{"sz": "6S/79/2013", "guid": null, "vztah": "zmenene"}]}, "cituje": [], "citovane_v": []}